Trestný čin ohovárania (nie len v politickej súťaži)

Vo sve­te prá­va exis­tu­jú prí­pa­dy, kde mu­sí ar­bi­ter na­mies­to prík­lo­nu k to­mu či oné­mu nor­ma­tív­ne­mu us­ta­no­ve­niu, pris­tú­piť k šir­šej práv­nej úva­he tý­ka­jú­cej sa ap­li­ká­cie práv­nych prin­cí­pov. Sú­dy sa s uve­de­nou šir­šou per­spek­tí­vou vý­kla­du či ap­li­ká­cie stre­tá­va­jú čas­tej­šie ako or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej len OČTK) a to z dô­vo­du ri­gíd­nos­ti a „pres­nos­ti“ tres­tnop­ráv­nych no­riem, kto­rý­mi sa mu­sia vo svo­jej praxi OČTK ria­diť. Aj na­priek uve­de­né­mu však v tres­tnom ko­na­ní exis­tu­jú ur­či­té špe­ci­fic­ké prí­pa­dy(1),v kto­rých jed­nak vý­klad práv­nej nor­my ako aj jej ap­li­ká­cia, mu­sí ob­sa­ho­vať šir­šiu práv­nu úva­hu, nad rá­mec tres­tné­ho prá­va.

Niž­šie uve­de­né (up­ra­ve­né) prá­vop­lat­né uz­ne­se­nie, sa tý­ka­lo po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia av­šak v za­ují­ma­vom kon­texte po­my­sel­né­ho spo­ru me­dzi prá­vom na osob­nú ochra­nu a prá­vom na slo­bod­nú­sú­ťaž po­li­tic­kých síl(2). Oba prin­cí­py vy­chá­dza­jú de fac­to z ús­ta­vy, kto­rou sú OČTK via­za­né, av­šak sa­my nep­red­sta­vu­jú or­gán, kto­rý po­dá­va vý­klad ús­tav­ných práv­resp. pria­mo ús­ta­vu neap­li­ku­je. Aj uve­de­ný prí­pad pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že tres­tné ko­na­nie ne­mô­že byť len for­mál­nym pro­ce­som, kde OČTK len vy­hod­no­cu­jú za­bez­pe­če­né dô­ka­zy v po­rov­na­ní so skut­ko­vou pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu.

Sa­mot­ná kau­za bo­la ini­cio­va­ná ozna­mo­va­te­ľom, v ča­se tres­tné­ho ozná­me­nia ve­rej­ným fun­kcio­ná­rom obec­nej sa­mos­prá­vy, kto­rý sa do­ža­do­val ochra­ny svo­jej oso­by pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Dô­vo­dom ma­li byť pod­ľa ná­zo­ru ozna­mo­va­te­ľa, nep­rav­di­vé in­for­má­cie pub­li­ko­va­név re­gio­nál­nej tla­či,pred voľ­ba­mi a „stran­ným no­vi­ná­rom“ a kto­ré pod­ľa ná­zo­ru ozna­mo­va­te­ľa moh­li v či­ta­te­ľo­vi (po­ten­cio­nál­ne­mu vo­li­čo­vi) vzbu­diť ne­pria­zeň a tak reál­ne oh­ro­ziť je­ho opä­tov­né zno­vuz­vo­le­nie do fun­kcie.

V pod­mien­kach práv­ne­ho po­riad­ku je mož­né za­bez­pe­čiť ochra­nu osob­nos­ti ci­vil­ný­mi, správ­ny­mi a tak­tiež tres­tnop­ráv­ny­mi pros­tried­ka­mi. Ap­li­ká­cia tres­tnop­ráv­nych pros­tried­kov, kto­ré sú v dis­po­zí­cií vy­šet­ro­va­te­ľa sú však z hľa­dis­ka pos­tup­nos­ti ap­li­ká­cie „pos­led­nou mož­nos­ťou“ a to pod­ľa ná­zo­ru auto­ra naj­mä prí­pa­doch ak a) pre­doš­lé dva spô­so­by tj. správ­nop­ráv­ne a ci­vil­nop­ráv­ne pros­tried­ky preu­ká­za­teľ­ne ne­vied­li k od­strá­ne­niu proti­práv­ne­ho ko­na­nia b) zá­sah do práv bol preu­ká­za­teľ­ne ta­ký ra­zant­ný a vý­ni­moč­ný, že je mož­né dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že správ­nop­rá­ve a ci­vil­nop­ráv­ne pros­tried­ky ne­bu­dú k od­strá­ne­niu proti­práv­ne­ho sta­vu/ko­na­nia sta­čiť c) ide o prí­pa­dy, kde sa pros­tred­níc­tvom oho­vá­ra­nia do­sia­hol iný trest­ný čin.

Autor tak, ako v pre­doš­lých člán­koch tý­ka­jú­cich sa ka­zuis­ti­ky z poh­ľa­du OČTK uvá­dza, že zna­losť spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu je pre úpl­né po­cho­pe­nie da­né­ho prí­pa­du ne­vyh­nut­ná. Aj na­priek ur­či­tej nez­ro­zu­mi­teľ­nos­ti ne­zain­te­re­so­va­né­ho či­ta­te­ľa mož­no na zá­kla­de do­leu­ve­de­né­ho uz­ne­se­nia pre­zen­to­vať mož­né prís­tu­py OČTK k prob­le­ma­ti­ke tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia a rie­še­nia „sú­bo­ja“ práv­nych prin­cí­pov v po­da­ní OČTK. Autor tak­tiež upo­zor­ňu­je či­ta­te­ľa, že for­ma a po­do­ba práv­nej ap­li­ká­cie zo stra­ny OČTK nie je to­tož­ná so súd­ny­mi roz­hod­nu­tia­mi a je pris­pô­so­be­ná po­žia­dav­kám uz­ne­se­nia pod­ľa § 197 Tres­tné­ho po­riad­ku. Uve­de­né uz­ne­se­nie nep­red­sta­vu­je vý­kla­do­vé sta­no­vis­ko OČTK vo všeo­bec­nos­ti.



ČVS:XXX-X/X-VYS-XX-XXXX v X dňa XX.XX.XXXX



U Z N E S E N I E


Pod­ľa § 197 ods.1, písm. d/ Tres­tné­ho po­riad­ku pre po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu oho­vá­ra­nie pod­ľa § 373 ods.1, ods.2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť pá­cha­teľ tým spô­so­bom,

ž e

ako autor vy­stu­pu­jú­ci pod me­nom H.K. uve­rej­nil v člán­koch „ZP“ uve­rej­ne­né­ho v tla­či „EN“, č. 02/20XX, st. 2, v nák­la­de 12.500 vý­tlač­kov a „ZD“ uve­rej­ne­né­ho na v tla­či „EN“, č. 01/20XX, st. 2 v nák­la­de 22.000 vý­tlač­kov, kde ok­rem iné­ho uve­rej­nil ve­ty:„…Za to, že ho ne­chá­me vries­kať po za­mes­tnan­coch úra­du, či iných spolu­oby­va­te­ľov, kla­mať ka­de cho­dí, oho­vá­rať a de­ho­nes­to­vať ľu­dí, kto­rí si po­ve­dia ná­zor, kto­rý sa mu ne­ho­dí, po­dá­vať svoj­voľ­né ža­lo­by, vy­die­rať či ku­po­vať si pos­lan­cov, aby pre­sa­dil svo­je (čas­to zvrá­te­né) zá­me­ry, že ho ne­chá­me ig­no­ro­vať pos­lan­ca­mi zvo­la­né za­stu­pi­teľ­stvo, ale­bo ute­kať z nich a nás­led­ne sa ve­no­vať al­ko­ho­lic­kým exce­som…“, „…A to z to­ho dô­vo­du, že ide o vo­leb­ný rok a pri­má­tor, ak chce byť opa­ko­va­ne zvo­le­ný, čo chce (a veľ­mi), mu­sí si či už pria­mo ale­bo ne­pria­mo kú­piť čo naj­väč­ší po­čet vo­li­čov. A na to sa­moz­rej­me pot­re­bu­je pe­nia­ze. Naj­lep­šie nie svo­je…“, kto­ré ma­li ako nep­rav­di­vý údaj znač­nou mie­rou oh­ro­ziť váž­nosť pri­má­to­ra X, XX, u ob­ča­nom mes­ta X a blíz­ke­ho oko­lia o d m i e t a m, na­koľ­ko nie je dô­vod na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia, ale­bo na pos­tup pod­ľa § 197 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

OD­ÔVOD­NE­NIE

Dňa XX.XX.XXXX bo­lo na tu­naj­ší út­var OR PZ X, od­de­le­nie kri­mi­nál­nej po­lí­cie od­stú­pe­né tres­tné ozná­me­nie po­da­né pri­má­to­rom mes­ta X, XX. Me­no­va­ný v tres­tnom ozná­me­ní ok­rem iné­ho uvie­dol, že pub­li­ko­va­ný­mi člán­ka­mi v pe­rio­di­ku EN„…autor v člán­ku uvie­dol nep­rav­dy, ale zá­ro­veň svo­jou šty­li­zá­ciou a pod­far­be­ním ce­lé­ho člán­ku tie­to nep­rav­di­vé in­for­má­cii ozná­mil tak­tiež nep­ri­me­ra­ným, urá­ža­jú­cim až za­han­bu­jú­cim spô­so­bom, kto­ré v znač­nej mie­re na­ru­ši­li mo­ju váž­nosť v spo­loč­nos­ti a zá­ro­veň pri vý­ko­ne mo­jej fun­kcie pri­má­to­ra aj ve­rej­ne čin­nej oso­by…“, „…Zve­rej­ne­nie tých­to nep­rav­di­vých úda­jov je skôr vý­sled­kom auto­ro­vej ľs­ti a úmys­lu poš­ko­diť mo­ju oso­bu vo ve­rej­nom a zá­ro­veň v mo­jom osob­nom ži­vo­te…“, „…Ozná­me­nie tej­to nep­rav­dy mi mô­že pri­vo­diť uj­mu tak­tiež v prí­pa­de opä­tov­né­ho uchá­dzania sa o vo­le­nú fun­kciu pri­má­to­ra mes­ta v ko­mu­nál­nych voľ­bách, kto­ré sa bu­dú ko­nať už ten­to rok…“, „… Člán­ky sú pí­sa­né urá­ža­jú­cim až han­li­vým spô­so­bom vo­či mo­jej oso­be. Ok­rem to­ho, že sa v pred­met­ných člán­koch na­chá­dza­jú klam­li­vé in­for­má­cie, autor na­viac šty­li­zá­ciou viet a vý­be­rom slov pre­sa­hu­je mie­ru ak­cep­to­va­teľ­nos­ti“…

„…reš­pek­tu­jem sku­toč­nosť, že z dô­vo­du za­stá­va­nia ve­rej­nej fun­kcie po­dlie­ham kon­tro­le zo stra­ny ve­rej­nos­ti, nás­led­kom kto­rej mu­sím vo vy­ššej mie­re to­le­ro­vať vy­slo­ve­nú kri­ti­ku, av­šak tej­to to­le­ran­cií ne­po­dlie­ha úmy­sel­né ko­na­nie, kto­ré­ho cie­ľom je uve­rej­ňo­va­nie ší­re­nie klam­stiev o mo­jej oso­be…“„Ta­ké­to ko­na­nie nie je mož­né v spo­loč­nos­ti to­le­ro­vať a ne­chať bez­tres­tné z to­ho dô­vo­du, že sme­ru­je vo­či ve­rej­né­mu fun­kcio­ná­ro­vi.“

Vy­šet­ro­va­teľ dňa XX.XX.XXXX vy­ko­nal vý­sluch H.K. v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (ve­ta dru­há). Me­no­va­ný ok­rem iné­ho uvie­dol, že je auto­rom tých­to člán­kov pri­čom ok­rem iné­ho uvie­dol, že: „Ce­lé je to po­li­tic­ký boj, kto­rý za­čal pán pri­má­tor mo­jim oso­čo­va­ním v prí­pa­de môj­ho uchá­dzania sa o fun­kciu hlav­né­ho kon­tro­ló­ra mes­ta X. Nás­led­ne som za­čal pub­li­ko­vať člán­ky so svo­jim ná­zo­rom na si­tuáciu v mes­te a to po strán­ke práv­nej ako aj ná­zo­ro­vej. Tie­to dva člán­ky sú iro­nic­ké ko­men­tá­re, ne­jed­ná sa o spra­vo­daj­ské člán­ky. In­for­má­cie, kto­ré sú tam spo­me­nu­té po­chá­dza­jú jed­nak z oko­lia za­mes­tnan­cov mes­tské­ho úra­du a jed­nak pos­lan­cov mes­tské­ho za­stu­pi­teľ­stva. To je te­da všet­ko.“

K člán­ku „ZP“ uvie­dol, že: „In­for­má­cie o tom, že kri­čal po za­mes­tnan­coch, ako som už po­ve­dal, som mal od za­mes­tnan­cov mes­tské­ho úra­du. Kla­mať ka­de cho­dí, pri tom­to som na­rá­žal na sku­toč­nosť, že keď som ja kan­di­do­val na post hlav­né­ho kon­tro­ló­ra v mes­te, tak pri­má­tor zve­rej­nil fa­ce­boo­ko­vý sta­tus, kde fa­bu­lo­val tvr­de­nia, že za mo­jou no­mi­ná­ciou sto­jí sku­pi­na oby­va­te­ľov, kto­rí sa chcú dos­tať k mo­ci. To po­va­žu­jem za klam­stvo. Rov­na­ko ako tvr­de­nia pri­má­to­ra, že mám pseu­do-vzde­la­nie na tú­to fun­kciu. Tak­tiež mo­je tvr­de­nia, že pri­má­tor od­išiel zo za­stu­pi­teľ­stva je tak­tiež prav­di­vé, je to za­chy­te­né aj na ob­ra­zo­vom zá­zna­me zo za­sad­nu­tia mes­tské­ho za­stu­pi­teľ­stva. Nás­led­ne sa mal pod­ľa mo­jich in­for­má­cií pre­su­núť do po­hos­tin­stva T., kde mal po­ží­vať al­ko­ho­lic­ké ná­po­je. Tvr­de­nia o vy­die­ra­ní, či ku­po­va­ní pos­lan­cov vy­chá­dza­li z in­for­má­cií, kto­ré som mal od sa­mot­ných pos­lan­cov a mal som na mys­li „po­li­tic­ké vy­die­ra­nie a po­li­tic­ké ku­po­va­nie pos­lan­cov“.

K člán­ku „ZD“ uvie­dol, že: „Pri pria­mom ku­po­va­ní som mal na mys­li in­for­má­cie uve­de­né v roz­sud­ku Ústav­né­ho sú­du SR, kto­rý bol vy­da­ný na zá­kla­de neús­peš­ných kan­di­dá­tov na post pri­má­to­ra X a v kto­rom ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že v sú­vis­los­ti s voľ­bou pri­má­to­ra doš­lo ku ku­po­va­niu hla­sov. Čo sa tý­ka ne­pria­me­ho ku­po­va­nia, za­se je to po­li­tic­ký ná­zor, vy­chá­dza­jú­ci z je­ho po­pu­lis­tic­kej po­li­ti­ky, ke­dy sa ne­ve­nu­je váž­nym prob­lé­mom mes­ta a ro­bí len koz­me­tic­ké úp­ra­vy.“

K cie­ľu člán­kov uvie­dol: „Cie­ľom ne­bo­lo oho­vá­ra­nie pri­má­to­ra mes­ta, ale pre­zen­tá­cia vlas­tných skú­se­nos­tí s pri­má­to­rom, mo­jich in­for­má­cií z oko­lia a aj práv­nych dôs­led­kov, kro­kov pri­má­to­ra. Cie­ľo­vou sku­pi­nou člán­ku bo­li či­ta­te­lia vo všeo­bec­nos­ti, ne­bo­lo to špe­ciál­ne za­me­ra­né len na vo­li­čov. Jed­na­lo sa o po­li­tic­ký ko­men­tár. Pri člán­ku je uve­de­né mo­je me­no, nes­krý­val som sa pod žiad­nym pseu­do­ny­mom, kaž­dý či­ta­teľ si mô­že uro­biť pod­ľa svoj­ho úsud­ku vlast­ný ná­zor buď na mňa, ale­bo pri­má­to­ra mes­ta“

V zmys­le § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku: „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.“

Pod­ľa § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku: „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.“

V zmys­le § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku: „Ak pro­ku­rá­tor ale­bo po­li­cajt po pri­ja­tí tres­tné­ho ozná­me­nia zis­tí, že je pot­reb­né ho dopl­niť, dopl­ne­nie vy­ko­ná vý­slu­chom ozna­mo­va­te­ľa ale­bo poš­ko­de­né­ho ale­bo vy­žia­da­ním pí­som­ných pod­kla­dov od ozna­mo­va­te­ľa ale­bo od inej oso­by ale­bo or­gá­nu prís­luš­ní pro­ku­rá­tor ale­bo prís­luš­ný po­li­cajt tak aby mo­hol roz­hod­núť pod­ľa § 197 ale­bo § 199 v le­ho­te do 30 dní od pri­ja­tia tres­tné­ho ozná­me­nia. Pro­ku­rá­tor ale­bo po­li­cajt mô­že vy­po­čuť oso­bu, kto­rú na zá­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo iné­ho pod­ne­tu je pot­reb­né vy­po­čuť k okol­nos­tiam nas­ved­ču­jú­cim, že ma­la spá­chať trest­ný čin…“

V zmys­le § 8 Tres­tné­ho zá­ko­na: „Trest­ný čin je proti­práv­ny čin, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v tom­to zá­ko­ne, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.“

V zmys­le § 17 Tres­tné­ho zá­ko­na: „Pre tres­tnosť či­nu spá­cha­né­ho fy­zic­kou oso­bou tre­ba úmy­sel­né za­vi­ne­nie, ak ten­to zá­kon vy­slo­ve­ne neus­ta­no­vu­je, že sta­čí za­vi­ne­nie z ned­ban­li­vos­ti.“

V zmys­le § 122 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na: „Trest­ný čin je spá­cha­ný ve­rej­ne, ak je spá­cha­ný a) ob­sa­hom tla­čo­vi­ny, ale­bo roz­ši­ro­va­ním spi­su, fil­mom, roz­hla­som, te­le­ví­ziou, pou­ži­tím po­čí­ta­čo­vej sie­te ale­bo iným ob­dob­ne účin­ným spô­so­bom ale­bo b) pred viac ako dvo­ma sú­čas­ne prí­tom­ný­mi oso­ba­mi.“

V zmys­le § 124 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na: „Ško­dou sa na úče­ly to­to zá­ko­na ro­zu­mie uj­ma na ma­jet­ku ale­bo reál­ny úby­tok na ma­jet­ku ale­bo na prá­vach poš­ko­de­né­ho ale­bo je­ho iná uj­ma, kto­rá je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s tres­tným či­nom, bez oh­ľa­du na to či ide o ško­du na ve­ci ale­bo prá­vach…“

V zmys­le § 128 „Ve­rej­ným či­ni­te­ľom sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pos­la­nec Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pos­la­nec Európ­ske­ho parla­men­tu, člen vlá­dy, sud­ca Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sud­ca, pro­ku­rá­tor ale­bo iná oso­ba za­stá­va­jú­ca fun­kciu v or­gá­ne ve­rej­nej mo­ci, prís­luš­ník oz­bro­je­ných síl, oso­ba v slu­žob­nom po­me­re, sta­ros­ta, pred­se­da vy­ššie­ho územ­né­ho cel­ku, pos­la­nec or­gá­nu územ­nej sa­mos­prá­vy, štát­ny za­mes­tna­nec ale­bo za­mes­tna­nec or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy, územ­nej sa­mos­prá­vy ale­bo iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu, oso­ba, kto­rá vy­ko­ná­va pô­sob­nosť v rám­ci práv­nic­kej oso­by, kto­rej zá­kon zve­ru­je prá­vo­moc roz­ho­do­vať v ob­las­ti ve­rej­nej sprá­vy, no­tár, súd­ny exekú­tor…“

Pod­ľa § 373 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na sa tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nie do­pus­tí ten: „kto o inom ozná­mi nep­rav­di­vý údaj, kto­rý je spô­so­bi­lý znač­nou mie­rou oh­ro­ziť je­ho váž­nosť u spolu­ob­ča­nov, poš­ko­diť ho v za­mes­tna­ní, v pod­ni­ka­ní, na­ru­šiť je­ho ro­din­né­ho vzťa­hy ale­bo spô­so­biť mu inú váž­nu uj­mu…a spô­so­by ním znač­nú ško­du (ods. 2 písm. a), z oso­bit­né­ho mo­tí­vu (ods. 2 písm. b), ve­rej­ne (ods. 2 písm. c)



Vy­šet­ro­va­teľ pred sa­mot­ným po­sú­de­ním uvá­dza, že prí­pad cit­li­vo zhod­no­til s pri­hliad­nu­tím na jed­not­li­vé okol­nos­ti prí­pa­du a je to­ho ná­zo­ru, že okol­nos­ti uvá­dza­né v tres­tnom ozná­me­ní a rov­na­ko tak aj v sa­mot­ných člán­koch či vý­slu­chu nie je mož­né sub­su­mo­vať pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nie. Uve­de­ný zá­ver vy­šet­ro­va­teľ od­ôvod­ňu­je nas­le­dov­ne.

Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nie uve­de­ná v § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na je kon­ci­po­va­ná ako ko­na­nie pri kto­rom pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu ozná­mi o inom nep­rav­di­vý údaj. Z bež­né­ho ho­vo­ro­vé­ho vý­zna­mu skut­ko­vej pod­sta­ty mô­že vy­chá­dzať, že len ozná­me­nie nep­rav­di­vé­ho úda­ju a nás­le­dok za­kla­da­jú for­mál­ne napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty. Pod­ľa § 17 Tres­tné­ho zá­ko­na však ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu vy­ža­du­je pri skut­ko­vej pod­sta­te pod­ľa § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na, úmy­sel­né ko­na­nie v zmys­le § 15 Tres­tné­ho zá­ko­na. S pri­hliad­nu­tím na § 17 Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no trest­ný čin oho­vá­ra­nia vy­kla­dať je­di­ne tak, že pá­cha­teľ buď: „(§ 15 Tres­tné­ho zá­ko­na, písm. a) chcel spô­so­bom uve­de­ným v tom­to zá­ko­ne po­ru­šil ale­bo oh­ro­ziť zá­uj­me chrá­ne­ným tým­to zá­ko­nom ale­bo (písm. b) ve­del, že svo­jim ko­na­ním mô­že ta­ké po­ru­še­nie ale­bo oh­ro­ze­nie spô­so­biť a pre prí­pad, že ho spô­so­bí, bol s tým uz­ro­zu­me­ný.“ Tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia sa te­da pá­cha­teľ mô­že do­pus­tiť len v prí­pa­de ak zve­rej­ňu­je nep­rav­di­vé úda­je o kto­rých vie že sú nep­rav­di­vé, no na­priek to­mu­to fak­tu úda­je roz­ši­ru­je a v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s tak­to ozná­me­ný­mi údaj­mi vznik­ne nás­le­dok pred­pok­la­da­ný Tres­tným zá­ko­nom.

Pre ob­jek­tív­ne napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia sa ok­rem za­vi­ne­nia vy­ža­du­je aj nás­le­dok. Trest­ný zá­kon pred­pok­la­dá nas­le­du­jú­ce nás­led­ky: oh­ro­ze­nie váž­nos­ti u spolu­ob­ča­nov, v za­mes­tna­ní, v pod­ni­ka­ní či na­ru­še­nie ro­di­nách vzťa­hov ale­bo spô­so­biť inú zá­važ­nú uj­mu. Vzhľa­dom k ab­sen­cií jas­né­ho ur­če­nia ob­sa­ho­vé­ho vý­zna­mu nás­led­kov, tie­to po­dlie­ha­jú voľ­nej úva­he vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý ich mu­sí zhod­no­tiť a vy­svet­liť aby tak od­ôvod­nil svo­je roz­hod­nu­tie a to­to roz­hod­nu­tie bo­lo zá­kon­né a pres­kú­ma­teľ­né. V pr­vom ra­de ne­mô­že byť nás­le­dok ko­na­nia vzhľa­dom k okol­nos­tiam ob­jek­tív­ne „ak­cep­to­va­teľ­ný“. Sa­mot­ná po­va­ha tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma­ra­tiovy­ža­du­je po­ru­še­nie ale­bo oh­ro­ze­nie zá­ko­nom chrá­ne­ných zá­uj­mov na ur­či­tej kva­li­ta­tív­nej úrov­ni. Tá­to kva­li­ta­tív­na úro­veň je od­vo­dzo­va­ná od dvoch či­ni­te­ľov. Pr­vým je exis­ten­cia ci­vil­né­ho de­lik­tu oho­vá­ra­nia tj. mož­nos­ti do­má­hať sa ochra­ny svo­jich prá­va pros­tried­ka­mi ci­vil­né­ho prá­va. Ak by práv­ny po­ria­dok ne­bol schop­ný za­bez­pe­čiť ochra­nu pred proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia for­mou ci­vil­né­ho prá­va, je mož­né pred­pok­la­dať, že zá­sah do práv bol na­toľ­ko zá­važ­ný resp. na ta­kej kva­li­ta­tív­nej úrov­ní, kto­rá umož­ňu­je ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Pri ap­li­ká­cií us­ta­no­ve­nia § 373 Tres­tné­ho zá­ko­na mu­sel vy­šet­ro­va­teľ pri­hliad­nuť aj na po­va­hu „oho­vá­ra­nia“ zo stra­ny po­doz­ri­vé­ho ako dru­hé­ho či­ni­te­ľa. Vy­šet­ro­va­teľ má za to, že pri ap­li­ká­cií exis­tu­je roz­diel me­dzi „oho­vá­ra­ním“ me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi ako ob­čan­mi a oho­vá­ra­ním me­dzi po­li­tic­ký­mi opo­nen­tmi ho­ci v ur­či­tých fun­kciách. Vy­šet­ro­va­teľ pri­po­mí­na, že us­ta­no­ve­nie tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia chrá­ni kaž­dú oso­bu bez roz­die­lu v po­do­be fun­kcie či sta­tu­su; vý­klad ob­sa­hu tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia mu­sí byť ap­li­ko­va­ný v rám­ci kon­textu sa­mot­nej ko­mu­ni­ká­cie či pre­ja­vu. Vy­šet­ro­va­teľ tak­tiež pri­po­mí­na, že pos­ta­ve­nie prí­pad­ne for­ma ap­li­ká­cie auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná po­vin­nosť ozna­mo­va­te­ľa zná­šať vy­ššiu mie­ru zá­sa­hov do prá­va ozna­mo­va­te­ľa, ale že to­to po­sú­de­nie mu­sí byť v sa­mot­nej úva­he ob­siah­nu­té.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu má vy­šet­ro­va­teľ za to, že tvr­de­nia uvá­dza­né v tres­tnom ozná­me­ní nep­rek­ro­či­li svo­jou po­va­hou ako aj pred­pok­la­da­ným nás­led­kom zá­važ­nosť, ne­vyh­nut­nú pre ak­ti­vá­ciu pros­tried­kov tres­tné­ho prá­va. Z ob­sa­ho­vé­ho hľa­dis­ka uvá­dzanie rôz­nych ne­pod­lo­že­ných, spor­ných, nep­rav­di­vých či do­mýš­ľa­ných in­for­má­cií za­oba­le­ných v nie veľ­mi ko­rek­tnej po­do­be je pot­reb­né hod­no­tiť v sú­vis­los­ti s pre­bie­ha­jú­cim pred­vo­leb­ným zá­pa­som, kto­rý pri­pus­til aj ozna­mo­va­teľ. Vy­šet­ro­va­teľ nad rá­mec tres­tné­ho ko­na­nia, av­šak v je­ho sú­vis­los­tiach uvá­dza, že pred­pok­la­da­ný nás­le­dok mo­hol vy­chá­dzať naj­mä z mi­mo­riad­ne níz­kej kva­li­ty „vlas­tné­ho iro­nic­ko-po­li­tic­ké­ho ko­men­tá­ra“ auto­ra, z kto­ré­ho však tak­tiež nie je mož­né vy­vo­dzo­vať tres­tnú zod­po­ved­nosť auto­ra.

Vy­šet­ro­va­teľ pri­hlia­dol aj na fakt, že sa­mot­né „oho­vá­ra­nie“ sa tý­ka­lo pri­már­ne vý­ko­nu fun­kcie pri­má­to­ra mes­ta X v oso­be XX, kto­rý mu­sí byť schop­ný zná­šať ur­či­tú mie­ru kri­ti­ky, sa­ti­ry či iró­nie. Uve­de­ná mie­ra však ne­bo­la prek­ro­če­ná na úrov­ni vy­ža­do­va­nej Tres­tným zá­ko­nom.

Tak­tiež z hľa­dis­ka preu­ká­za­nia po­doz­re­nia z pá­chania tres­tné­ho či­nu je nep­rí­pus­tné len uve­de­nie, že po­doz­ri­vá oso­ba zve­rej­ňu­je nep­rav­di­vé in­for­má­cie vo všeo­bec­nos­ti.

K skut­ko­vým okol­nos­tiam vy­šet­ro­va­teľ uvá­dza, že je ne­po­chyb­né, že člá­nok na­pí­sal H.K. a že je­ho cie­ľom bo­lo vy­jad­riť ná­zor nie na fy­zic­kú oso­bu – ob­ča­na XX, ale na pri­má­to­ra XX, kto­ré bo­lo po­pí­sa­né vo svet­le, naj­mä je­ho vý­ko­nu fun­kcie. Tie­to nás­led­ne autor hod­no­til a po­pí­sal spô­so­bom, kto­rý mô­že v ozna­mo­va­te­ľo­vi bu­diť oba­vu o prí­pad­né prob­lé­my pri opä­tov­nom zno­vuz­vo­le­ní. Vy­šet­ro­va­teľ mu­sí skon­šta­to­vať, že tá­to oba­va mu­sí byť od­ôvod­ne­ná a nie iba sub­jek­tív­na, na­viac na úrov­ni aby bol nep­rav­di­vý údaj „spô­so­bi­lý znač­nou mie­rou oh­ro­ziť…“ či sa­mot­ný nás­le­dok bol v po­do­be „inej váž­nej uj­my“. Uve­de­ný nás­le­dok je mož­no ap­li­ko­vať v prí­pa­doch napr. hro­zia­ce­ho, nie dom­ne­lé­ho: pre­ra­de­nie na niž­šiu fun­kciu či roz­vrat man­žel­stva ale­bo zma­re­nie dô­le­ži­té­ho úko­nu a pod. čo však zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ne­vyp­ly­nu­lo. Vy­šet­ro­va­teľ ďa­lej uvá­dza, že pri vý­kla­de „inej váž­nej uj­my“ nie je mož­né v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te vy­vo­dzo­vať ten­to po­jem ako hroz­bu, že vo­le­ný fun­kcio­nár ne­bu­de v naj­bliž­ších voľ­bách zvo­le­ný. Tak­tiež pod­mie­ne­ný nás­le­dok „ozná­me­nie nep­rav­di­vých úda­jov, kto­ré­sú spô­so­bi­lé znač­nou mie­rou oh­ro­ziť váž­nosť u spolu­ob­ča­nov“, nie je mož­né po­va­žo­vať v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te za po­ten­cio­nál­nu stra­tu vo­li­čov.

Vy­šet­ro­va­teľ ďa­lej su­ma­ri­zu­je, že v tres­tnom ko­na­ní sa ne­potvr­di­lo po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko ne­bo­la napl­ne­ná ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu a zá­ko­nom pred­pok­la­da­ný nás­le­dok v po­do­be vy­ža­do­va­nej zá­ko­nom. Ne­doš­lo ani k potvr­de­niu akej­koľ­vek inej uj­my resp. inej hroz­by uj­my ok­rem sub­jek­tív­ne­ho po­ci­tu ozna­mo­va­te­ľa. Tak­tiež sa­mot­ným člán­kom ne­doš­lo k napl­ne­niu in­ten­zi­ty, for­my či zá­sa­hu do práv ozna­mo­va­teľ, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu tj. ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu. Sa­mot­né uvá­dzanie nep­rav­di­vých úda­jov ne­bo­lo ozna­mo­va­te­ľom bliž­šie ve­ri­fi­ko­va­né. Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ne­bo­lo zis­te­né, že by autor zve­rej­ňo­val ta­ké in­for­má­cie o kto­rých by ve­del, že sú nep­rav­di­vé a zá­ro­veň ni­mi chcel spô­so­biť nás­le­dok pred­pok­la­da­ný zá­ko­nom.

Vy­šet­ro­va­teľ zá­ve­rom uvá­dza, že je op­ráv­ne­ný len na kon­šta­to­va­nie či doš­lo k napl­ne­niu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, tj. kon­šta­to­va­nie v tres­tnop­ráv­nej ro­vi­ne. Po­sú­de­nie vy­šet­ro­va­te­ľa sa ne­tý­ka po­ru­še­nia ci­vil­nop­ráv­nych us­ta­no­ve­ní o kto­rých roz­ho­du­je vec­ne a mies­tne prís­luš­ný súd. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nei­ni­ciu­jú a ani ne­sup­lu­jú in­di­vi­duál­nu ochra­nu práv ozna­mo­va­te­ľov pod­ľa ci­vil­né­ho prá­va.

S pri­hliad­nu­tím na všet­ky tie­to ho­reu­ve­de­né sku­toč­nos­ti, keď­že v da­nom prí­pa­de ne­doš­lo k napl­ne­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu – pre­či­nu oho­vá­ra­nie pod­ľa § 373 ods. 1 ods.2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na, nie je dô­vod na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo na pos­tup pod­ľa § 197 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to bo­lo pot­reb­né roz­hod­núť tak, ako je to uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

(krá­te­né)



Vo­či uve­de­né­mu uz­ne­se­niu po­dal ozna­mo­va­teľ sťaž­nosť, pri­čom vy­šet­ro­va­teľ tej­to sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vel s nas­le­du­jú­cim od­ôvod­ne­ním:

Vy­šet­ro­va­teľ sa nes­to­tož­ňu­je so zá­ver­mi sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý uvá­dza, že uz­ne­se­nie je roz­por­né. Vy­šet­ro­va­teľ od­ka­zu­je sťa­žo­va­te­ľa k opä­tov­né­mu preš­tu­do­va­niu ob­sa­hu uz­ne­se­nia. Ob­sah sťaž­nos­ti mož­no ozna­čiť za ne­dô­vod­ný, na­koľ­ko sťaž­nosť žiad­nym re­le­van­tným spô­so­bom ne­vyv­ra­cia ar­gu­men­ty uz­ne­se­nia tj. ab­sen­cia úmys­lu pá­cha­te­ľa do­pus­tiť sa tres­tné­ho či­nu; neexis­ten­cia úmy­sel­né­ho zve­rej­ňo­va­nia nep­rav­di­vých úda­jov o kto­rých pá­cha­teľ ve­del že nie sú prav­di­vé; nás­le­dok pred­pok­la­da­ný zá­ko­nom; po­va­ha dom­ne­lé­ho zá­sa­hu.

Vy­šet­ro­va­teľ má za to, že v „po­li­tic­kom bo­ji“ ma­jú byť OČTK v prí­pa­doch po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia oboz­ret­né resp. zdr­žan­li­vé, na­koľ­ko by moh­li za­sa­ho­vať do slo­bod­nej sú­ťa­že po­li­tic­kých síl a to zvlášť, keď sú po­da­né pred voľ­ba­mi a v jed­nom prí­pa­de po 8 me­sia­coch od zve­rej­ne­nia a v dru­hom prí­pa­de 18 me­sia­cov od zve­rej­ne­nia spor­ných textov. V prí­pa­de po­ru­še­nia súk­ro­mia a ochra­ny pred „oho­vá­ra­ním“ je nut­né ozna­mo­va­te­ľa od­ká­zať na ci­vil­né pros­tried­ky ako in­šti­tút pred­bež­né­ho opat­re­nia a ža­lo­ba na ochra­nu osob­nos­ti resp. fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, os­pra­vedl­ne­nie, zve­rej­ne­nie op­ra­vy a pod. Nie je prí­pus­tné aby aký­koľ­vek zá­sah bol po­va­žo­va­ný pri­már­ne za trest­ný čin, zvlášť ak je zrej­mé, že ko­na­nie ne­vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.

Sťa­žo­va­te­ľom pril­ože­ný člá­nok: „Od stráž­nych psov k psom štvá­čom“(3) len do­ka­zu­je, zá­ve­ry vy­šet­ro­va­te­ľa, že prob­le­ma­ti­ka kon­flik­tu slo­bo­dy pre­ja­vu a po­li­tic­kých práv je rie­še­ná pros­tried­ka­mi ci­vil­né­ho a nie tres­tné­ho prá­va.

(krá­te­né)



Do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor za­mie­tol sťaž­nosť ozna­mo­va­te­ľa pre ne­dô­vod­nosť a uz­ne­se­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť.



Autor na zá­ver dopĺňa, že v prí­pa­de „sil­né­ho“ ak­cen­tu na ochra­nu práv osôb pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho ko­na­nia, by mo­hol kto­rý­koľ­vek po­li­tic­ký pred­sta­vi­teľ zneu­ží­vať tres­tné ko­na­nie pros­tred­níc­tvom fa­bu­lo­va­ných tres­tných ozná­me­ní, eli­mi­no­vať či os­tra­ki­zo­vať po­li­tic­kú kon­ku­ren­ciu a pod. Z uve­de­né­ho dô­vo­du mu­sí byť, pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, ap­li­ká­cia pros­tried­kov tres­tné­ho prá­va vo ve­ciach oho­vá­ra­nia, oboz­ret­ná a uvá­že­ná.

Poznámky

  • 1) RE­PA, O. Trest­ný čin oho­vá­ra­nia vs. prí­pus­tná (do­vo­le­ná) kri­ti­ka, dos­tup­né na:http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a649-trest­ny-cin-oho­va­ra­nia-vs-pri­pus­tna-do­vo­le­na-kri­ti­ka
  • 2) Vy­plý­va z čl. 1 ods. 1 ÚSR: „Slo­ven­ská re­pub­li­ka je zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát. Ne­via­že sa na ni­ja­kú ideo­ló­giu ani ná­bo­žen­stvo.“ Kon­krét­ne z de­mok­ra­tic­ké­ho cha­rak­te­ru štá­tu.
  • 3) ĽALÍK, T. Od stráž­nych psov k psom štvá­čom (o slo­bo­de pre­ja­vu a prá­ve na súk­ro­mie)dos­tup­né na:https://www.aca­de­mia.edu/30135020/Od­_str%C3%A1%C5%BE­nych_psov_k_psom_%C5%A1tv%C3%A1%C4%8Dom_o_slo­bo­de_pre­ja­vu_a_pr%C3%A1ve_na_s%C3%BAk­ro­mie_

Autor: npor. JUDr., Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a766-trestny-cin-ohovarania-nie-len-v-politickej-sutazi