Úče-lom toh-to prís-pev-ku je pri-po-me-núť na kon-krét-nej tres-tnej ve-ci prí-pa-dy, v kto-rých je ur-či-tá oso-ba ob-vi-ne-ná zo spá-chania tres-tné-ho či-nu, av-šak v tej is-tej tres-tnej ve-ci vy-stu-pu-je fak-tic-ky (ma-te-riál-ne) aj ako poš-ko-de-ná oso-ba (či sve-dok).
Ide o špe-ci-fic-ké prí-pa-dy, v kto-rých jed-na a tá is-tá oso-ba má v tej is-tej tres-tnej ve-ci for-mál-ne pro-ces-né pos-ta-ve-nie ob-vi-ne-né-ho (bo-lo jej vzne-se-né ob-vi-ne-nie), av-šak fak-tic-ky aj pos-ta-ve-nie poš-ko-de-né-ho (bo-la jej tres-tným či-nom spô-so-be-ná uj-ma). Je sa-moz-rej-mým, že pro-ces-né pos-ta-ve-nia ob-vi-ne-né-ho a poš-ko-de-né-ho v jed-nej a tej is-tej tres-tnej ve-ci sú nez-lu-či-teľ-né a pre-to by ta-ká-to pro-ces-ná si-tuácia ne-ma-la v ap-li-kač-nej praxi nas-tať a ak pred-sa len nas-ta-ne, ma-li by byť nás-led-ne ve-de-né pa-ra-lel-né tres-tné stí-ha-nia (t. j. dve tres-tné stí-ha-nia) s tým, že v jed-nom tres-tnom stí-ha-ní by ur-či-tá oso-ba ma-la mať pro-ces-né pos-ta-ve-nie ob-vi-ne-né-ho a v dru-hom tres-tnom stí-ha-ní ve-de-nom prak-tic-ky pre to-tož-ný sku-tok by ma-la mať pro-ces-né pos-ta-ve-nie poš-ko-de-né-ho (prí-pad-ne len sved-ka). Nie vždy sa však ten-to práv-ny ná-zor v praxi dodr-žia-va.
V kon-krét-nej tres-tnej ve-ci ve-de-nej na Ok-res-nom sú-de Bra-tis-la-va IV bo-la po-da-ná ob-ža-lo-ba a to na dvoch ob-vi-ne-ných (ob-vi-ne-né-ho A a ob-vi-ne-né-ho B) za spá-chanie dvoch skut-kov.
Skut-ko-vo iš-lo o bit-ku ob-vi-ne-né-ho A s ob-vi-ne-ným B, pri kto-rej ob-vi-ne-ný A pou-žil nôž pro-ti ob-vi-ne-né-mu B a spô-so-bil mu zra-ne-nia. Sku-tok uve-de-ný pod bo-dom 1 ob-ža-lo-by bol pre-to, vo vzťa-hu k ob-vi-ne-né-mu A, práv-ne kva-li-fi-ko-va-ný ako zlo-čin ub-lí-že-nia na zdra-ví pod-ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v štá-diu po-ku-su pod-ľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v jed-no-čin-nom sú-be-hu s pre-či-nom vý-tr-žníc-tva pod-ľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. (po-ne-chaj-me bo-kom, či ide o správ-nu práv-nu kva-li-fi-ká-ciu).
Vzhľa-dom k to-mu, že pod-ľa ob-ža-lo-by iš-lo o vzá-jom-né na-pá-da-nie sa dvoch osôb, neš-lo v prí-pa-de ko-na-nia ob-vi-ne-né-ho B o ko-na-nie v nut-nej ob-ra-ne. Pre-to bo-la na ob-vi-ne-né-ho B po-da-ná ob-ža-lo-ba za spá-chanie pre-či-nu vý-tr-žníc-tva pod-ľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. e) Tr. zák. na tom skut-kom zá-kla-de, že ob-vi-ne-ný B ko-pal pri bit-ke ob-vi-ne-né-ho A do rôz-nych čas-tí te-la (iš-lo o sku-tok uve-de-ný v ob-ža-lo-be pod bo-dom 2).
Z po-da-nej ob-ža-lo-by je zrej-mé, že fak-tic-ky tu ide o je-den sku-tok (jed-nu bit-ku, t. j. jed-no vzá-jom-né na-pá-da-nie dvoch osôb), pri kto-rej sa fy-zic-ky na-pá-da-li ob-vi-ne-ný A s ob-vi-ne-ným B s tým, že časť bit-ky, kto-rá sa kla-die za vi-nu ob-vi-ne-né-mu A bo-la po-pí-sa-ná v skut-ku pod bo-dom 1 ob-ža-lo-by a časť bik-ty, kto-rá sa kla-die za vi-nu ob-vi-ne-né-mu B bo-la po-pí-sa-ná v bo-de 2 ob-ža-lo-by.
Zá-ro-veň z uve-de-né-ho vy-plý-va, že fak-tic-ky ob-vi-ne-ný B má pri skut-ku uve-de-nom pod bo-dom 1 ob-ža-lo-by pro-ces-né pos-ta-ve-nie sved-ka – poš-ko-de-né-ho (utr-pel zra-ne-nia, kto-ré sme-ro-va-li k ťaž-kej uj-me na zdra-ví) a ob-vi-ne-ný A má pri skut-ku uve-de-nom v bo-de 2 ob-ža-lo-by tak-tiež pro-ces-né pos-ta-ve-nie sved-ka – poš-ko-de-né-ho (je poš-ko-de-ným v zmys-le § 46 ods. 1 Tr. por. na-koľ-ko bol fy-zic-ky na-pad-nu-tý a utr-pel drob-né po-ra-ne-nia).
Oso-ba A ako aj oso-ba B ma-jú sí-ce v ko-na-ní pred sú-dom for-mál-ne iba pro-ces-né pos-ta-ve-nie ob-vi-ne-ných, av-šak fak-tic-ky vy-stu-pu-jú zá-ro-veň aj ako poš-ko-de-né oso-by a to v jed-nej a tej is-tej tres-tnej ve-ci oh-ľad-ne jed-né-ho a to-ho is-té-ho skut-ku.
K uve-de-né-mu je nut-né do-dať, že už v príp-rav-nom ko-na-ní bo-lo vzne-se-né ob-vi-ne-nie zhod-ne ako bo-la nás-led-ne po-da-ná ob-ža-lo-ba, t. j. oso-be A ako aj oso-be B bo-lo vzne-se-né ob-vi-ne-nie jed-ným uz-ne-se-ním, pri-čom v príp-rav-nom ko-na-ní žiad-na oso-ba ne-vy-po-ve-da-la ako poš-ko-de-ná, pre-to-že oso-ba A a oso-ba B bo-li ob-vi-ne-ní a pre-to ne-moh-li byť zá-ro-veň for-mál-ne tie is-té oso-by vy-po-čú-va-né aj v pro-ces-nom pos-ta-ve-ní sved-ka – poš-ko-de-né-ho.
Ok-res-ný súd Bra-tis-la-va IV pos-tu-po-val po po-da-ní ob-ža-lo-by tak, že pos-tu-pom pod-ľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. od-mie-tol ta-kú-to ob-ža-lo-bu a vec vrá-til pro-ku-rá-to-ro-vi, na-koľ-ko zis-til zá-važ-né pro-ces-né chy-by. Svo-je roz-hod-nu-tie od-ôvod-nil nie-len lo-gi-kou ve-ci (t. j. nez-lu-či-teľ-nos-ťou pos-ta-ve-nia ob-vi-ne-né-ho a poš-ko-de-né-ho v tej is-tej ve-ci), ale aj us-ta-no-ve-ním § 47 ods. 1 Tr. por., či ju-di-ka-tú-rou (R 54/1956), kto-rá vy-slo-ve-ne sta-no-vu-je, že v jed-nej oso-be nie je mož-né spá-jať ob-vi-ne-né-ho a poš-ko-de-né-ho, t. j. oso-by s proti-chod-ný-mi zá-uj-ma-mi a prá-va-mi.
Pro-ti to-mu-to uz-ne-se-niu po-dal pro-ku-rá-tor sťaž-nosť, v kto-rej pou-ká-zal na to-tož-nú ju-di-ka-tú-ru ako súd pr-vé-ho stup-ňa, z kto-rej vy-vo-dil, že ve-de-nie spo-loč-né-ho ko-na-nia vo-či ob-vi-ne-ným je v ta-kých-to prí-pa-doch mož-né s tým, že us-ta-no-ve-nie § 47 ods. 1 Tr. por. re-du-ko-val len na otáz-ku náh-ra-dy ško-dy, te-da len na sku-toč-nosť, že si sí-ce v ta-kých-to prí-pa-doch ne-mô-že ob-vi-ne-ný vo-či spolu-ob-vi-ne-né-mu ná-ro-ko-vať náh-ra-du ško-dy, av-šak to neb-rá-ni to-mu, aby si je-den ob-vi-ne-ný vo-či dru-hé-mu ob-vi-ne-né-mu up-lat-nil ná-rok na náh-ra-du ško-dy v ci-vil-nom pro-ce-se.
Kraj-ský súd v Bra-tis-la-ve vy-ho-vel sťaž-nos-ti pro-ku-rá-to-ra a zru-šil uz-ne-se-nie ok-res-né-ho sú-du o od-miet-nu-tí ob-ža-lo-by, pri-čom sa sto-tož-nil s ar-gu-men-tá-ciou pro-ku-rá-to-ra a do-dal, že ak ne-mô-že byť ob-vi-ne-ný sú-čas-ne poš-ko-de-ným, strá-ca sí-ce niek-to-ré vý-ho-dy, kto-ré by mal ke-by sa tres-tné stí-ha-nie vie-dlo od-de-le-ne pro-ti dru-hé-mu ob-vi-ne-né-mu, av-šak ide pre-važ-ne iba o vý-ho-dy pro-ces-né-ho rá-zu.
Pod-ľa môj-ho ná-zo-ru, je práv-ny zá-ver kraj-ské-ho sú-du (ako aj ar-gu-men-tá-cia pro-ku-rá-to-ra) nes-práv-ny, na-koľ-ko ne-má opo-ru vo vý-kla-de us-ta-no-ve-nia § 47 ods. 1 Tr. por. Ve-de-nie spo-loč-né-ho ko-na-nia za vy-ššie naz-na-če-ných okol-nos-tí je ta-kou pod-sta-tou chy-bou príp-rav-né-ho ko-na-nia (ab-so-lút-ne ne-go-va-nie práv poš-ko-de-né-ho), kto-rá sa ne-dá nap-ra-viť v ko-na-ní pred sú-dom (nap-rík-lad oh-ľad-ne up-lat-ňo-va-né-ho ná-ro-ku na náh-ra-du ško-dy) a pre-to pri-chá-dza do úva-hy iba od-miet-nu-tie ob-ža-lo-by a vrá-te-nie ve-ci pro-ku-rá-to-ro-vi do príp-rav-né-ho ko-na-nia. Na-vy-še, je po-mer-ne prek-va-pi-vým, že pro-ku-rá-tor ako aj kraj-ský súd vo svo-jej ar-gu-men-tá-cii ob-me-dzi-li prá-va poš-ko-de-né-ho iba na up-lat-ne-nie ná-ro-ku na náh-ra-du ško-dy (ako-by ne-mal žiad-ne iné prá-va).
Opä-tov-ne je nut-né zdô-raz-niť, že s pou-ka-zom na nez-lu-či-teľ-nosť pos-ta-ve-ní ob-vi-ne-né-ho a poš-ko-de-né-ho v jed-nej a tej is-tej tres-tnej ve-ci by k ta-kým-to pro-ces-ným si-tuáciám vô-bec ne-ma-lo do-chá-dzať. Už po-li-cajt by si mal uve-do-miť pri vzná-ša-ní ob-vi-ne-nia, že je nut-né reš-pek-to-vať nie-len prá-va ob-vi-ne-né-ho, ale aj prá-va poš-ko-de-né-ho, čo sa ne-dá za-ru-čiť, ak je ob-vi-ne-ným a poš-ko-de-ným v jed-nej a tej is-tej tres-tnej ve-ci tá is-tá oso-ba (v ta-kom-to prí-pa-de sa zjav-ne ig-no-ru-jú tak-mer všet-ky op-ráv-ne-nia poš-ko-de-né-ho s vý-nim-kou súh-la-su poš-ko-de-né-ho pod-ľa § 211 Tr. por. – k uve-de-né-mu poz-ri niž-šie).
Vzhľa-dom k uve-de-né-mu je nut-né dos-pieť k zá-ve-ru, že pos-tup or-gá-nov čin-ných v tres-tnom ko-na-ní, vo vy-ššie uve-de-nej ve-ci, bol nes-práv-ny (v roz-po-re so zá-ko-nom). To na-po-kon mož-no vy-vo-diť už z us-ta-no-ve-nia § 47 ods. 1 Tr. por. pod-ľa kto-ré-ho op-ráv-ne-nia poš-ko-de-né-ho ne-mô-že vy-ko-ná-vať ten, kto je v tres-tnom ko-na-ní stí-ha-ný ako spolu-ob-vi-ne-ný. Us-ta-no-ve-nie § 47 ods. 1 Tr. por. te-da sta-no-vu-je tzv. ne-ga-tív-nu de-fi-ní-ciu vý-ko-nu práv poš-ko-de-né-ho, pre-to-že je nep-ri-ja-teľ-né, aby spolu-ob-vi-ne-ný sú-čas-ne vy-ko-ná-val prá-va poš-ko-de-né-ho. Vý-kla-dom uve-de-né-ho us-ta-no-ve-nia mož-no pri-tom dos-pieť k lo-gic-ké-mu zá-ve-ru, že zá-ko-no-dar-ca za-ka-zu-je si-tuácie, v kto-rých by mo-hol spolu-ob-vi-ne-ný zá-ro-veň vy-ko-ná-vať prá-va poš-ko-de-né-ho (pre-to-že by bol uk-rá-te-ný na prá-vach poš-ko-de-né-ho) a pre-to by ani ne-ma-lo do-chá-dzať k ve-de-niu ta-kých-to tres-tných stí-ha-ní.
V tom-to sme-re je pot-reb-né uviesť, že sved-ka – poš-ko-de-né-ho ne-vyt-vá-ra or-gán čin-ný v tres-tnom ko-na-ní tým, že kon-krét-nu oso-bu pred-vo-lá v tres-tnom ko-na-ní vy-po-ve-dať ako sved-ka – poš-ko-de-né-ho, ale vy-tvá-ra ho sám prie-beh skut-ku, t. j. sku-toč-nosť, že tres-tnop-ráv-ne re-le-van-tným ko-na-ním bo-la kon-krét-nej oso-be spô-so-be-ná uj-ma špe-ci-fi-ko-va-ná v us-ta-no-ve-ní § 46 ods. 1 Tr. por. (de-fi-ní-cia poš-ko-de-né-ho je pri-tom vy-me-dze-ná tak ši-ro-ko, že za poš-ko-de-né-ho sa po-va-žu-je aj ten, ko-mu žiad-na uj-ma nev-znik-la, ak mu vznik-núť moh-la – nap-rík-lad v prí-pa-doch príp-ra-vy, či po-ku-su tres-tné-ho či-nu).
Oso-ba, kto-rej vznik-la ale-bo moh-la vznik-núť uj-ma v zmys-le § 46 ods. 1 Tr. por. nep-res-tá-va byť (ma-te-riál-ne) poš-ko-de-ným iba pre-to, že tej-to oso-be bo-lo v tres-tnom ko-na-ní ve-de-nom pre sku-tok, pri kto-rom jej uj-ma vznik-la, vzne-se-né ob-vi-ne-nie.
Po-kiaľ sa te-da ve-die jed-no tres-tné stí-ha-nie oh-ľad-ne jed-nej bit-ky (jed-né-ho skut-ku, pri kto-rom iš-lo o vzá-jom-né na-pá-da-nie dvoch osôb) a obid-vom ak-té-rom vzá-jom-nej bit-ky je vzne-se-né ob-vi-ne-nie, pôj-de o nes-práv-ny pro-ces-ný pos-tup, pre-to-že v ta-kom-to prí-pa-de ma-jú obid-va-ja ak-té-ri bit-ky zá-ro-veň aj pos-ta-ve-nie poš-ko-de-ných osôb. For-mál-ne ide te-da o oso-by ob-vi-ne-né, av-šak ma-te-riál-ne nep-res-tá-va-jú byť zá-ro-veň aj oso-ba-mi poš-ko-de-ný-mi. S pou-ka-zom na vý-klad us-ta-no-ve-nia § 47 ods. 1 Tr. zák. je pre-to nep-ri-ja-teľ-né viesť ta-ké ko-na-nia, pri kto-rých splý-va oso-ba ob-vi-ne-né-ho s oso-bou poš-ko-de-nou.
Nez-lu-či-teľ-nosť pos-ta-ve-nia poš-ko-de-né-ho a ob-vi-ne-né-ho v jed-nej a tej is-te tres-tnej ve-ci na-po-kon vy-plý-va aj z od-bor-nej li-te-ra-tú-ry(1), kto-rá zhod-ne kon-šta-tu-je, že poš-ko-de-ný je v pod-sta-te od-por-com ob-vi-ne-né-ho, kto-rý mu spô-so-bil ško-du ale-bo ne-ma-jet-ko-vú uj-mu a pre-to mu-sí v tres-tnom ko-na-ní dis-po-no-vať prá-va-mi pro-ti ob-vi-ne-né-mu. Pre-to je lo-gic-ké, že v jed-nom ko-na-ní ne-mô-že zá-ro-veň vy-stu-po-vať v dvo-ji-tom vzá-jom-ne proti-chod-nom pro-ces-nom pos-ta-ve-ní. Spolu-ob-vi-ne-ným v zmys-le § 47 ods. 1 Tr. por. sa pri-tom ro-zu-mie oso-ba, kto-rá je ako ob-vi-ne-ný stí-ha-ná v spo-loč-nom ko-na-ní s ďal-ším ob-vi-ne-ným, kto-rý jej spô-so-bil (ale-bo mo-hol spô-so-biť) ško-du tres-tným či-nom. Ma-te-riál-ne by pre-to ta-ká-to oso-ba ma-la vy-stu-po-vať ako poš-ko-de-ný a to aj s prá-va-mi poš-ko-de-né-ho.
Rov-na-ký zá-ver kon-šta-tu-je aj už spo-mí-na-ná star-šia ju-di-ka-tú-ra (R 54/1956), v zmys-le, kto-rej je poš-ko-de-ný od-por-com ob-vi-ne-né-ho. Nie je te-da mož-né, aby sa v tom is-tom tres-tnom ko-na-ní sús-tre-di-li prá-va ob-vi-ne-né-ho a prá-va poš-ko-de-né-ho, t. j. prá-va dvoch strán, v jed-nej oso-be. Nie je pre-to mož-né spá-jať v jed-nej oso-be oso-by s proti-chod-ný-mi zá-uj-ma-mi. Z od-ôvod-ne-nia pred-met-nej ju-di-ka-tú-ry mož-no vy-vo-diť zá-ver, že by sa ta-ké-to tres-tné ko-na-nia viesť ne-ma-li, na-koľ-ko obe-ra-jú poš-ko-de-né-ho o je-ho prá-va (a zá-ro-veň obe-ra-jú tres-tnú vec o sved-ka). Sku-toč-nosť, že uve-de-né roz-hod-nu-tie zá-ro-veň kon-šta-tu-je, že ve-de-nie ta-ké-ho-to spo-loč-né-ho ko-na-nia neb-rá-ni to-mu, aby sa ob-vi-ne-ný a zá-ro-veň poš-ko-de-ný do-má-hal ná-ro-ku na náh-ra-du ško-dy v ci-vil-nom ko-na-ní (tak ako na to pou-ka-zo-val vo vy-ššie uve-de-nej tres-tnej ve-ci pro-ku-rá-tor a kraj-ský súd) na tom-to zá-ve-re nič ne-me-ní.
Na-po-kon, aj ak-tuál-na roz-ho-do-va-cia čin-nosť Naj-vyš-šie-ho sú-du SR (nap-rík-lad uz-ne-se-nie naj-vyš-šie-ho sú-du sp. zn. 2Tost/19/2018 zo dňa 30.07.2018) kon-šta-tu-je, že us-ta-no-ve-nie § 47 ods. 1 Tr. por. „vy-lu-ču-je, aby aké-koľ-vek op-ráv-ne-nie poš-ko-de-né-ho (nie-len up-lat-ne-nie ná-ro-ku na náh-ra-du ško-dy) mo-hol up-lat-ňo-vať ten, kto je stí-ha-ný ako spolu-ob-vi-ne-ný. Uve-de-né vy-plý-va z to-ho, že pro-ces-né pos-ta-ve-nie poš-ko-de-né-ho a ob-vi-ne-né-ho v tres-tnom ko-na-ní je nez-lu-či-teľ-né, keď-že ma-jú pos-ta-ve-nie strán, kto-ré sto-ja pro-ti se-be“.
K uve-de-né-mu mož-no do-dať, že ak ma-jú ob-vi-ne-ný a poš-ko-de-ný nez-lu-či-teľ-né pro-ces-né pos-ta-ve-nia v tres-tnom ko-na-ní, po-tom nie je žiad-ny zá-kon-ný dô-vod na to, aby sa ta-ké-to ko-na-nie (v kto-rom oso-ba ob-vi-ne-né-ho splý-va s oso-bou poš-ko-de-né-ho a v kto-rej sí-ce fak-tic-ky poš-ko-de-ný exis-tu-je, av-šak práv-ne neexis-tu-je) vô-bec vie-dlo.
V prí-pa-doch, v kto-rých oso-ba ob-vi-ne-né-ho a poš-ko-de-né-ho splý-va-jú v jed-nej oso-be strá-ca poš-ko-de-ný nap-rík-lad tie-to svo-je prá-va:
– prá-vo byť pou-če-ný o svo-jich prá-vach a prá-vo mať mož-nosť na ich pl-né up-lat-ne-nie (§ 49 Tr. por.),
– prá-vo vy-jad-riť sa k to-mu, či súh-la-sí, aby sa tres-tné stí-ha-nie vie-dlo v zmys-le § 211 Tr. por. (súh-las poš-ko-de-né-ho). Sku-toč-nosť, že aj ob-vi-ne-ná oso-ba mô-že byť v tej is-tej tres-tnej ve-ci ma-te-riál-ne poš-ko-de-nou oso-bou vhod-ne ilus-tru-je ju-di-ka-tú-ra R 34/1992. V prí-pa-de, kto-rý bol rie-še-ný ju-di-ka-tú-rou iš-lo o vzá-jom-né fy-zic-ké na-pá-da-nie sú-ro-den-cov, kto-rí bo-li nás-led-ne oba-ja ob-vi-ne-ní za ub-lí-že-nie na zdra-ví a sú-dom pr-vé-ho stup-ňa aj od-sú-de-ní. Od-vo-la-cí súd nás-led-ne za-ujal ná-zor, že ide zá-ro-veň aj o poš-ko-de-né oso-by a pre-to je pot-reb-né aj v ta-kých-to tres-tných ve-ciach zis-ťo-vať, či dá-va-jú súh-las s tres-tným stí-ha-ním (§ 211 Tr. por.). V od-vo-la-com ko-na-ní po vý-zve sú-du ani je-den z ob-vi-ne-ných sú-ro-den-cov ne-dal súh-las s tres-tným stí-ha-ním dru-hé-ho sú-ro-den-ca a pre-to bo-lo nás-led-ne tres-tné stí-ha-nie za-sta-ve-né. Iš-lo te-da o po-mer-ne ab-sur-dnú si-tuáciu, keď oso-by v pro-ces-nom pos-ta-ve-ní ob-vi-ne-ných bo-li do-ta-zo-va-né, či dá-va-jú súh-las s tres-tným stí-ha-ním svoj-ho spolu-ob-vi-ne-né-ho. Ju-di-ka-tú-ra R 34/1992, kto-rá to umož-ňu-je, je správ-na, na-koľ-ko vy-chá-dza z ma-te-riál-ne-ho po-ja-tia poš-ko-de-né-ho ako aj z to-ho, že us-ta-no-ve-nie § 211 Tr. por. je v po-mer-ne špe-cia-li-ty k us-ta-no-ve-niu § 47 ods. 1 Tr. por.,
– prá-vo dať sa za-stu-po-vať spl-no-moc-nen-com,
– prá-vo up-lat-ňo-vať vo-či ob-vi-ne-né-mu ná-rok na náh-ra-du ško-dy,
– prá-vo žia-dať za-is-te-nie ná-ro-ku poš-ko-de-né-ho na náh-ra-du ško-dy na ma-jet-ku ob-vi-ne-né-ho (§ 50 Tr. por.),
– prá-vo zú-čas-tniť sa na hlav-nom po-jed-ná-va-ní vý-slu-chu ob-vi-ne-né-ho a klásť mu otáz-ky, prá-vo navr-ho-vať dô-ka-zy oh-ľad-ne up-lat-ňo-va-né-ho ná-ro-ku na náh-ra-du ško-dy, prá-vo zá-ve-reč-nej re-či oh-ľad-ne up-lat-ňo-va-né-ho ná-ro-ku na náh-ra-du ško-dy,
– prá-vo na pos-kyt-nu-tie in-for-má-cií v sú-vis-los-ti s po-by-tom ob-vi-ne-né-ho ale-bo od-sú-de-né-ho na slo-bo-de (§ 46 ods. 8 Tr. por.) a po-dob-ne.
Ab-so-lút-ne ig-no-ro-va-nie práv poš-ko-de-né-ho a vô-bec ce-lé-ho pro-ces-né-ho pos-ta-ve-nia poš-ko-de-né-ho a to pri oso-bách, kto-ré ma-te-riál-ne sú evi-den-tne oso-ba-mi poš-ko-de-ný-mi je pod-ľa môj-ho ná-zo-ru pod-stat-nou (zá-važ-nou) chy-bou príp-rav-né-ho ko-na-nia a pre-to ide o zjav-ný dô-vod na od-miet-nu-tie ob-ža-lo-by a vrá-te-nie ve-ci do príp-rav-né-ho ko-na-nia. Mož-no pre-to zo-pa-ko-vať, že pos-tup or-gá-nov čin-ných v tres-tnom ko-na-ní vo vy-ššie uve-de-nej tres-tnej ve-ci ako aj kraj-ské-ho sú-du bol pre-to nes-práv-ny.
Ap-li-ká-cia us-ta-no-ve-nia § 47 ods. 1 Tr. por. však nep-ri-chá-dza do úva-hy v prí-pa-doch, v kto-rých doš-lo k vy-lú-če-niu ko-na-nia vo-či spolu-ob-vi-ne-né-mu na sa-mos-tat-né ko-na-nie, res-pek-tí-ve, ak sa hneď od za-čiat-ku ve-dú sa-mos-tat-né ko-na-nia, na-koľ-ko v ta-kých-to prí-pa-doch už o spolu-ob-vi-ne-ných nej-de. Prá-ve pre-to sa v ta-kých-to prí-pa-doch ne-má viesť spo-loč-né ko-na-nie, ale ma-jú sa viesť ko-na-nia sa-mos-tat-né.
Ok-res-ný súd Bra-tis-la-va IV, kto-ré-mu kraj-ský súd nes-práv-ne na-ria-dil vo ve-ci ko-nať a roz-hod-núť, bu-de pre-to mu-sieť vy-lú-čiť zo spo-loč-né-ho ko-na-nia jed-né-ho zo spolu-ob-vi-ne-ných a viesť v ko-na-ní pred sú-dom dve sa-mos-tat-né (pa-ra-lel-né) ko-na-nia. Ten-to zá-ver však ne-me-ní nič na tom, že poš-ko-de-né oso-by už o niek-to-ré svo-je op-ráv-ne-nia v tres-tnom ko-na-ní ne-náv-rat-ne priš-li (nap-rík-lad prá-vo up-lat-niť si ná-rok na náh-ra-du ško-dy mož-no reali-zo-vať iba do skon-če-nia vy-šet-ro-va-nia) a je mož-né, že tá-to ne-náv-rat-nosť sa bu-de tý-kať aj ko-na-nia ci-vil-né-ho (nap-rík-lad v dôs-led-ku preml-ča-nia ne-bu-de mož-né priz-nať ža-lo-va-né prá-vo v ci-vil-nom pro-ce-se, pri-čom je nut-né zdô-raz-niť, že len riad-nym up-lat-ne-ním ná-ro-ku na náh-ra-du ško-dy v príp-rav-nom ko-na-ní do-chá-dza k pre-ru-še-niu ply-nu-tia preml-ča-cej do-by).
Len pre úpl-nosť je mož-né do-dať, že nez-lu-či-teľ-né je tak-tiež pos-ta-ve-nie poš-ko-de-né-ho, sved-ka (či ob-vi-ne-né-ho) na stra-ne jed-nej a znal-ca na stra-ne dru-hej, pre-to-že ako zna-lec je poš-ko-de-ný, či ob-vi-ne-ný vy-lú-če-ný pre po-mer k ve-ci (§ 144 ods. 1 Tr. por. a R 11/1977). Z rov-na-kých dô-vo-dov je nez-lu-či-teľ-né aj pos-ta-ve-nie poš-ko-de-né-ho (ob-vi-ne-né-ho) a tl-moč-ní-ka a z dô-vo-du proti-chod-nos-ti zá-uj-mov je nez-lu-či-teľ-né aj pos-ta-ve-nie poš-ko-de-né-ho a zú-čas-tne-nej oso-by.
Poznámky
- 1) nap-rík-lad Šámal, P. a kol.: Tres-tní řád I, II, III, 7. vy-dá-ní, C.H.Beck, 2013 ale-bo Ru-žič-ka, M. a kol.: Poš-ko-ze-ný a ad-hez-ní říze-ní v Čes-ké re-pub-li-ce. 1. vy-dá-ní. Pra-ha: C.H.Beck, 2007
Autor
JUDr. Peter Šamko