zásada ne bis in idem v trestnom konaní
Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 2
Úvod
Keď bola v októbri 1945 pred Norimberským tribunálom vznesená obžaloba proti 24 osobám obvineným zo spáchania zločinov proti mieru, zločinov proti ľudskosti avojnových zločinov, stiesnený pocit sa vzťahoval nielen na obžalovaných. V modernej dobe bola verejnosť po prvýkrát svedkom toho, že pred medzinárodný súd boli postavené osoby, ktoré mali byť súdené za spáchanie medzinárodných zlo- činov. Na akom právnom základe vznikol tento súd? Kto mu dal oprávnenie stíhať predpokladaných zločincov? Na základe čoho sa odvodzovala ich zodpovednosť? Otázku právnej bázy museli riešiť aj tí, ktorí stáli počas tribunálu na strane žalobcov. Obžaloba bola pripravovaná nanajvýš opatrne, zásady právneho štátu museli byť dodržiavané aj v prípade páchateľov takých zverstiev, o akých doposiaľ ľudstvo ani neslýchalo.
V oblasti medzinárodného práva, v oblasti trestného práva a nepochybne v oblasti medzinárodného trestného práva, sa musia uplatňovať viaceré právne zásady, kto- rých uplatňovanie je predpokladom ich legitímnej realizácie. Vytvorenie všetkých medzinárodných tribunálov, ich právomoci a kompetencie taktiež muselo mať istý právny podklad. Zmapovanie a priblíženie rozsahu, pôsobnosti a kompetencie jed- notlivých tribunálov až po súčasný novovzniknutý Medzinárodný trestný súd je cie- ľom tejto práce.
Nerešpektovanie pravidiel medzinárodného práva ozbrojených konfliktov a medzinárodného humanitárneho práva vyvoláva zodpovednosť nielen štátov, ako strán v konflikte, ale aj individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť jednotlivcov za spáchanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti.1 Pojem trestnej zodpoved- nosti právnických osôb vo všeobecnosti je sám osebe kontradiktórny.
„Zločiny proti medzinárodnému právu páchajú ľudské osoby, nie nejaké abstraktné bytosti a len potrestaním jednotlivcov, ktorí páchajú takéto zlo- činy, môžu byt presadené ustanovenia medzinárodného práva.“ 2
Je zjavné, že žiaden medzinárodný trestný čin nemôže byť spáchaný bez účasti kon- krétnych fyzických osôb na jeho vykonaní.
Môžeme vysloviť, že síce je žiaduce a potrebné zakotviť princíp trestnej zodpoved- nosti právnických osôb a osobitnej trestnej zodpovednosti štátov, no v súčasnosti je uvedený princíp nepredstaviteľný a medzinárodné trestné právo zakladá výlučne individuálnu trestnú zodpovednosť, ktorá však úzko súvisí s postavením jednotlivca ako subjektu medzinárodného práva. Táto otázka je aj v súčasnosti pravdepodobne jednou z najproblematickejších v medzinárodnom právnom systéme, no v poslednej dobe prevažujú názory, že jednotlivec je partikulárnym subjektom medzinárodného práva.3
Medzinárodné trestné právo však poukazuje na porušovanie svojich noriem práve jednotlivcami apreto sa nezaoberá otázkou jeho subjektivity, ale na stíhanie a potrestanie páchateľov medzinárodných zločinov.
Vznik medzinárodných trestných tribunálov je výsledkom tejto snahy o stíhanie a potrestanie medzinárodných zločinov avyvodenie zodpovednosti za ich činy. V priebehu 20. storočia postupne sa táto snaha postupne premietala do reality a boli vytvorené viaceré ad hoc orgány, ako aj, nedávno vytvorený, trvalý medzinárodný súdny tribunál na trestanie osôb podozrivých zo spáchania takýchto zločinov, kto- rým sa ďalej budeme venovať. Tieto orgány pôsobia popri vnútroštátnych súdoch takisto oprávnených na trestanie takýchto zločinov.4
2. Právomoci jednotlivých trestných tribunálov
Právomoc je súhrn oprávnení a povinností, ktoré zákon priznáva danému povere- nému orgánu na výkon jeho činnosti. Právomoc poznáme:
a) časovú – určuje na aký časový úsek sa vzťahuje pôsobnosť povereného orgánu,
b) územnú – určuje na aké územie sa vzťahuje pôsobnosť povereného orgánu,
c) osobnú – určuje, na ktoré osoby sa vzťahuje pôsobnosť povereného orgánu.5
2.1. Zásada ne bis in idem
Popri všeobecných zásadách medzinárodného práva je s rozsahom právomocí me- dzinárodných trestných orgánov úzko spojená zásada ne bis in idem, ktorá nám ho- vorí, že tá istá osoba nemôže byť súdená a odsúdená za trestný čin viac ako raz. Dô- vod tohto princípu je jasný a nespochybniteľný – nebolo by to spravodlivé.
Tento princíp zakotvuje v trestnom práve väčšina vnútroštátnych poriadkov, potreba jeho aplikácie je zdôraznená v medzinárodnom kontexte, a to ako horizontálna per- spektíva medzištátnych vzťahov a vertikálne perspektíva vzťahov medzi štátmi a medzinárodnými trestnými súdmi, ktorá je pre nás predmetnejšia.
2.2. Vzťahy medzi štátmi a medzinárodnými trestnými súdmi
Charakter ich súdnej právomoci svedčí predovšetkým o spôsobe ich vzniku. Pojem vertikálneho konceptu sa používa z toho dôvodu, že medzinárodné súdy sú často považované za nadradené národným súdom. Z toho potom vyplýva, že rozhodnutia týchto súdov majú prednosť pred rozhodnutiami národných súdov.
Ak by to platilo v každom prípade, rozhodnutia medzinárodných trestných súdov by mali účinok ne bis in idem smerom nadol, čo by bránilo štátom opakovať trestné stíhanie páchateľov, ktorí sa dostali do pôsobnosti týchto medzinárodných súdov. Naopak, rozhodnutia národných súdov by nemali žiadny efekt ne bis in idem smerom nahor. To by spôsobilo absolútnu voľnosť rozhodovania medzinárodných trestných súdov v otázke znovuotvorenia prípadu už rozhodnutého národným súdom. No nie je to tak, a preto je nutné používať pojem vertikálnosti na medzinárodnej úrovni opatrne.
Norimberský tribunál a v súčasnosti ICTY a ICTR disponujú podľa svojich zakladajú- cich štatútov konkurenčnou súdnou právomocou, na základe ktorej môžu požiadať o postúpenie prípadu prebiehajúceho na vnútroštátnej úrovni.
2.3. Právomoci Medzinárodného vojenského trestného tribunálu v Norimbergu
Prvou skutočne fungujúcou súdnou inštanciou trestajúcou medzinárodné zločiny.6 Jeho jurisdikcia bola založená na základe Londýnskej dohody, ktorá bola prijatá 8. augusta 1945 ako Dohoda o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Eu- rópskej Osi.7
Svojou koncepciou sa najviac približuje k pojmu vertikálneho poňatia ne bis in idem. Národnému, vojenskému alebo okupačnému súdu8 je umožnené súdiť jednotlivca už usvedčeného Norimberským tribunálom z trestného činu členstva v kriminálnej skupine alebo organizácii9 len v prípade inom, ako je tento trestný čin. Smerom na- dol teda Norimberský štatút upravuje len obmedzenú aplikáciu ne bis in idem, smer nahor v ňom vôbec nie je upravený.
Nikde nie je stanovené, že národné trestné stíhanie by vylúčilo trestné stíhanie No- rimberským tribunálom. Do právomoci tribunálu patrí:10
a) predvolať svedkov na pojednávanie, vyžadovať ich prítomnosť a klásť im otázky,
b) vy počuť každého obžalovaného,
c) požadovať predloženie dokumentov a iných dôkazných materiálov a d) prijímať prísahu svedkov.
Zaviedli sa „nové zločiny“ – zločiny proti ľudskosti a zločiny proti mieru a najmä z tohto dôvodu bol nielen tento, ale aj nasledujúce ad hoc tribunály kritizované pre nelegitímnosť svojho vytvorenia, z namietania porušenia princípu trestného práva nullum crimen sine lege – niet zločina bez zákona.
2.4. Právomoci podľa štatútov Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) a Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu (ICTR)
Právomoc ICTY bola založená rezolúciou 827 Bezpečnostnej rady OSN. Toto uznese- nie bolo prijaté 25. mája 1993 ako reakcia na hrozbu pre mier a medzinárodnú bez- pečnosť . Jeho pôsobnosť sa vzťahuje na zločiny spáchané fyzickými osobami na území Juhoslávie v rokoch 1991 až 1993.11 Jeho sídlom je v Haag, Holandsko.
Právomoc ICTR bola založená rezolúciou 955 Bezpečnostnej rady OSN. Má právomoc stíhať osoby zodpovedné za genocídu a iné vážne porušenia medzinárodného huma- nitárneho práva spáchané na území Rwandy a občanov Rwandy zodpovedných za genocídu a iné takéto porušenia spáchané na území susedných štátov, medzi 1. januárom 1994 a 31. decembrom 1994.12 Jeho sídlo sa nachádza v Arushi, v Tanzánii.
Štatúty riešia oba smery ne bis in idem. Znenia článkov upravujúcich ne bis in idem sú v obidvoch Štatútoch totožné.13 Smer nadol je kodifikovaný v prvých odsekoch14 a Smerom nahor sa zaoberajú druhé odseky zodpovedajúcich článkov.15 O tom, či do- šlo k uvedeným skutočnostiam, rozhoduje tribunál. ICTY a ICTR majú konkurujúcu právomoc. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že príslušné odseky stanovujú efekt zásady ne bis in idem smerom nahor, čo by bolo v rozpore s jej vertikálnym koncep- tom. Avšak znenie ustanovenia poukazuje na obmedzenie použitia ne bis in idem. Tieto limity sa týkajú tak hmotného, ako aj procesného hľadiska.
V prvom prípade môže medzinárodný tribunál súdiť osobu za trestný čin, za ktorý už bola pred národným trestným súdom súdená len vtedy, ak bol konkrétny trestný čin posúdený ako trestný čin „obyčajný“. Znamená to možnosť napr. súdiť pred medzi- národným súdom osobu z genocídy, ak bola pred národným súdom súdená za vraž- du.
Ďalšia možnosť opakovaného súdneho procesu pred medzinárodným súdom sa týka tzv. národným súdom predstieraného súdneho procesu. V oboch situáciách však medzinárodný súd vezme do úvahy trest uložený národným súdom.
2.5. Právomoci podľa Rímskeho štatútu Medzinárodné trestného súdu (ICC)
Právomoc bola založená mnohostrannou zmluvou, ktorá bola prijatá 17. júla 1998 na diplomatickej konferencii v Ríme – Rímsky štatút. 1. júla 2002 vstúpila do platnosti, kedy dosiahla potrebný počet ratifikácií – 60. V súčasnosti má Rímsky štatút už 110 zmluvných strán.
Medzinárodný trestný súd je produktom mnohostrannej zmluvy, zatiaľ čo tribunály pre bývalú Juhosláviu a Rwandu boli vytvorené Bezpečnostnou radou OSN. Tieto tribunály boli vytvorené v reakcii na konkrétne situácie a ich právomoci založené na obmedzenú dobu. Za trestné stíhanie zločinov sú v prvom rade zodpovedné zmluvné strany Rímskeho štatútu. Podmienky prípustnosti pre stíhanie týchto zločinov pred ICC sú splnene len ak takáto zmluvná strana nie je „ochotná“ (unwilling) alebo nie je „schopná“ (unable) viesť vyšetrovanie alebo stíhať osoby, ktoré sú podozrivé zo spáchania zločinov.16 Môže stíhať len zločiny spáchané po 1. júli 2002.
ICC je príslušný17 pre zločiny spáchané na území jeho zmluvných strán a tiež na pa- lube lodi alebo lietadla registrovaným týmto štátom a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť páchateľa, súčasne má tento súd jurisdikciu18 nad osobami, ktoré sú občanmi jeho zmluvnej strany a to bez ohľadu na to, kde je príslušný zločin spáchaný.
Nezahŕňa v sebe taký istý typ vertikálnych vzťahov ako systémy podľa štatútov ad hoc tribunálov. Vyplýva to z komplementarity súdnej právomoci Medzinárodného trestného súdu, konkrétne z čl. 17 jeho zakladajúcej listiny, v súlade s ktorým musí byť zásada ne bis in idem pre pôsobenie Medzinárodného trestného súdu interpreto- vaná. Na rozdiel od ICTY a ICTR, stály Medzinárodný trestný súd nemá obligatórnu súdnu právomoc a ani prednosť pred národnými súdmi.
Všeobecný princíp ne bis in idem je v Rímskom štatúte zaradený do jeho druhej časti, keďže je úzko prepojený s problematikou, ktorou sa táto časť zaoberá – jurisdikcia, prípustnosť a použiteľné právo.
Prvý odsek článku 20 sa zaoberá pôsobením zásady na vlastné rozhodnutia ICC, dru- hý a tretí na vzťahy medzi ICC a inými súdmi, t.j. národnými súdmi jednotlivých zmluvných štátov. Vylúčiť sa však nedá ani stret s právomocou ad hoc tribunálov.
Podľa čl. 20, ods. 1, v ktorom je uvedené všeobecné pravidlo zásady ne bis in idem, nebude žiadna osoba, s výnimkou ustanovení uvedených v štatúte, pred ICC za sprá- vanie, ktoré tvorilo základ trestných činov, za ktoré ju on sám už odsúdil alebo od ktorých ju oslobodil.
Ako je uvedené v samotnom znení odseku, zásada ne bis in idem nie je absolútna, výnimky z nej sú vo všeobecnom pravidle per se. Takýmito výnimkami sú situácie upravené v ôsmej časti Štatútu, konkrétne v čl. 81 a v čl. 84.19 Uvedené články sú v súlade s medzinárodným právom základných ľudských práv, osobitne s právom na spravodlivý súdny proces.
Nasledujúci ods. 2 článku 20 stanovuje účinok rozsudkov ICC voči národným súdom:
„Žiadna osoba nebude postavená pred iný súd za trestný čin uvedený v článku 5, za ktorý ju už Súd odsúdil alebo ju Súd oslobodil.“ Tento dôsledok zásady ne bis in idem smerom nadol je absolútny, a to i napriek nepriznaniu obligatórnej jurisdikcie Súdu. Daná absolútnosť sa musí chápať v súvislosti s odkazom na čl. 5 Štatútu a zločiny v ňom obsiahnuté (trestný zločin genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a zločin agresie).
Trochu odlišnú situáciu zakladá ods. 3 rozoberaného článku. Podľa neho nebude žiadnu osobu, ktorú súdil iný súd za správanie tiež zakázané v článkoch 6, 7 alebo 8, za to isté správanie súdiť Súd s výnimkou, keď sa konanie na inom súde uskutočnilo s cieľom ochrániť danú osobu pred trestnoprávnou zodpovednosťou za trestné činy v jurisdikcii Súdu, alebo inak nebolo vykonané nezávisle a nestranne v súlade s nor- mami riadneho procesu uznávanými medzinárodným právom a konalo sa spôsobom, ktorý za daných okolností nie je v súlade s úmyslom spravodlivo súdiť danú osobu.
Odsekom 3 upravená zásada smerom nahor na rozdiel od ods. 2 nezahŕňa aj zločin agresie.20
Zo znenia ods. 3 vyplýva, že ak sa rozhodnutie vydané v súdnom konaní pred národ- ným súdom týka napr. zločinu genocídy, tá istá osoba nemôže byt opätovne trestne stíhaná za napr. vojnové zločiny založené tým istým správaním/konaním. Uvedený zákaz však neplatí pre výnimky stanovené v Štatúte. Aj Rímsky štatút upravuje tzv. predstierané súdne procesy. Ďalšia možnosť sa od znenia úpravy štatútov ad hoc tribunálov odlišuje predovšetkým zavedením zvratu „v súlade s normami riadneho procesu uznávanými medzinárodným právom“. Nie je jasné, či sa má ICC zaoberať aj prípadmi, v ktorých bol obvinený obeťou systému, čím by ICC získal novú úlohu, ktorá mu pôvodne nebola určená – ochrana jednotlivca a jeho základných ľudských práv. Významný rozdiel medzi ICC a ad hoc tribunálmi je v neuvedení povinnosti Súdu zohľadniť trest uložený národným súdom – v porovnaní s ods. 3 príslušných článkov o zásade ne bis in idem v štatútoch tribunálov ICTY a ICTR.
Čl. 78 ods. 2 síce stanovuje, že Súd môže započítať akúkoľvek dobu inak strávenú vo väzbe v súvislosti s konaním zakladajúcim trestný čin, ale týmto upravuje len mož- nosť Súdu, nie jeho povinnosť urobiť tak.
Vzhľadom na dynamickosť vývoja jeho úpravy je aj v oblasti všeobecnej časti je na- mieste očakávať jej dopĺňanie.
3. Skutkové podstaty zločinov podľa medzinárodného práva
Pojem „zločin podľa medzinárodného práva“ sa vo svojom klasickom ponímaní odví- ja od Štatútu Norimberského trestného tribunálu, v zmysle ktorého sem zaraďujeme tri kategórie: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Prijatie tohto štatútu bolo začiatkom profilácie a spresňovania medzinárodných zločinov.
Porušenie zákazu použitia ozbrojených síl, pravidiel vedenia vojny a zákazu zločinov proti ľudskosti má za následok zodpovednosť dotyčnej bojujúcej strany. Tá je zod- povedná za všetky činy spáchané osobami, ktoré patrili k jej ozbrojenej moci. Nezá- visle od tejto medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu však ešte nesú zodpoved- nosť za konkrétne zločiny aj tí jednotlivci, ktorí sa ich sami, priamo alebo nepriamo dopustili. Táto zodpovednosť má trestnú povahu.
3.1. Zločiny podľa Norimberského štatútu
Londýnska dohoda zakladala právomoc Norimberského tribunálu a bol k nej pripo- jený Štatút Medzinárodného vojenského tribunálu (ďalej len „štatút“) so sídlom v Norimbergu, ktorý bol príslušný stíhať jednotlivcov za zločiny. Tento Štatút prvýkrát spresňoval a kategorizoval medzinárodné zločiny, ktoré mal trestne stíhať.
Nasledujúce zločiny, ktoré spadajú pod právomoc súdu a za ktoré sa nesie individu- álna zodpovednosť zaviedla „nové trestné činy“ – zločiny proti ľudskosti a zločiny proti mieru. Aj z tohto dôvodu bol nielen tento, ale aj nasledujúce tribunály kritizo- vané pre nelegitímnosť svojho vytvorenia, z namietania porušenia princípu trestné- ho práva nullum crimen sine lege.
Norimberský štatút vymedzil zločiny takto:21
a) zločiny proti mieru: osnovanie, príprava, podnecovanie alebo podniknutie útoč- nej vojny alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo záruky, alebo účasť na spoločnom pláne alebo spiknutí za účelom uskutočnenia ktoréhokoľvek z vyššie uvedených činov;
b) vojnové zločiny: porušenie zákonov vojny alebo vojnových zvyklostí. Medzi tieto porušenia patrí vražda, zlé nakladanie alebo deportácie civilného obyvateľstva z obsadeného územia alebo v jeho rámci na otrocké práce , alebo na akýkoľvek iný účel, vražda vojnových zajatcov alebo osôb na mori alebo zlé nakladanie s nimi, vraždenie rukojemníkov, plienenie verejného alebo súkromného majetku, svojvoľné ničenie miest a obcí, pustošenie neodôvodnené vojenskou nutnosťou a iné zločiny;
c) zločiny proti ľudskosti: a to vražda, vyhladzovanie a zotročovanie, deportácie alebo iné ukrutnosti páchané proti civilnému obyvateľstvu pred vojnou alebo počas vojny, alebo prenasledovanie z politických, rasových alebo náboženských príčin pri páchaní akéhokoľvek zločinu spadajúceho pod právomoc Tribunálu alebo v spojení s takýmto zločinom bez ohľadu na to, či bolo porušené právo štátu, v ktorom boli zločiny spáchané
3.2. Vývoj po Norimberskom tribunáli
Prijatie Norimberského štatútu bolo začiatkom profilácie a spresňovania medziná- rodných trestných zločinov. Už v roku 1947 bola Komisia pre medzinárodné právo poverená22 úlohou vypracovať návrh dokumentu nazvaného Kódex zločinov proti mieru a bezpečnosti ľudstva. Komisia dospela k záveru a v roku 1950 sformulovala Zásady medzinárodného práva uznané v Charte Norimberského tribunálu a jeho rozsudku. Prerokovanie tohto návrhu Komisie však bolo vo Valnom zhromaždení dvakrát odložené a návrh dostal ucelené znenie nakoniec až v roku 1991.23
Až v roku 1994 pristúpila k prerokovaniu a prijatiu návrhu v druhom čítaní. To za- končila na zasadnutí v roku 1996 prijatím celého návrhu článkov Kódexu. Kódex (ako to už vyplýva aj z jeho názvu) sa vzťahuje na zločiny proti mieru a bezpečnosti ľudstva a to bez ohľadu na skutočnosť, či takéto konania sú alebo nie sú trestné pod- ľa vnútroštátneho práva.
Základným princípom aplikácie jeho ustanovení je možnosť individuálnej zodpoved- nosti.24 Toto pravidlo vychádza už z Charty a rozsudku Norimberského trestného tribunálu. Komisia sa odvoláva na názor Norimberského tribunálu, podľa ktorého „bolo konštatované, že medzinárodné právo sa týka konania suverénnych štátov a ne- stanovuje žiadny trest pre jednotlivcov … Podľa názoru Tribunálu (tento právny názor) musí byť odmietnutý. To, že medzinárodné právo ukladá povinnosti a zodpovednosť jednotlivcom rovnako ako štátom, bolo uznané už dávno“.25 Tento princíp bol násled- ne potvrdený v Zásadách medzinárodného práva uznaných v Charte Medzinárodné- ho trestného tribunálu a v jeho rozsudku, rovnako aj v Štatúte Medzinárodného tri- bunálu pre bývalú Juhosláviu26 a v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre Rwandu.27
3.3. Zločiny v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre Rwandu
Počas postupného historického vývoja katalógu medzinárodných zločinov dôležitú úlohu nezohrala nielen Komisia OSN, ale obohacujúce boli aj ad hoc tribunály, ktoré sa nielen držali už existujúcich skutkových podstát zločinov, ale tento katalóg dopĺňali.
ICTY ako aj ICTR boli založené ako výsledok frustrácie medzinárodného spoločen- stva z hromadného vraždenia a „etnických čistiek“ a ďalších zločinov po rozpade Juhoslávie a hrôz v Rwande. Pôsobnosť oboch štatútov, čo sa rozsahu trestaných zločinov týka, je v podstate s miernymi odchýlkami rovnaká.
Štatút ICTY ukladá právomoc stíhať fyzické osoby pre zločiny za porušenie Ženev- ského dohovoru, porušenie zákonov a obyčajov vojny, genocídu a spáchanie zločinov proti ľudskosti.
Prvýkrát tu bola definovaná skutková podstatu zločinu genocída. Genocídou sa ro- zumie ktorýkoľvek z nasledujúcich činov spáchaných s úmyslom zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú:
- a) usmrtenie príslušníkov tejto skupiny,
- b) spôsobenie vážnej telesnej alebo duševnej ujmy členom takejto skupiny,
- c) úmyselné uvedenie ktorejkoľvek skupiny do takých životných podmienok, ktoré jej spôsobujú čiastočné alebo vážne fyzické ujmy,
- d) prijímanie opatrení na zabránenie rodenia detí v skupine,
- e) násilné premiestňovanie detí z jednej skupiny do inej.
Za trestné sa pokladá spáchanie:
a) genocídy,
b) spolčenia sa k páchaniu genocídy,
c) priame podnecovanie k spáchaniu genocídy,
d) pokus spáchania genocídy.
e) spoluúčasť na genocíde.28
Právomoc ICTR bola založená na stíhanie osôb zodpovedných za zločiny, ktoré boli spáchané v rámci rozsiahleho alebo systematického útoku proti civilnému obyvateľ- stvu kvôli národným, politickým, etnickým, rasovým alebo náboženským dôvodom, za zločin genocídy, za závažné porušenie článku 3 Ženevských dohovorov z 12. au- gusta 1949 o ochrane obetí vojny a dodatkového protokolu II k tejto dohode z 8. júna 1977.29
3.4. Zločiny podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu a zločin agresie
Založenie právomoci ICC bolo podrobne rozobraté v predchádzajúcej časti. Právo- moc ICC je obmedzená na tie najzávažnejšie zločiny, ktoré znepokojujú medzinárod- né spoločenstvo ako celok. Má právomoc, v súlade so štatútom, pokiaľ ide o zločin genocídy, zločin proti ľudskosti, vojnový zločin a zločin agresie. Trestné právo na medzinárodnej úrovni zodpovedá všeobecným štandardom, ktoré sú upravené a aplikované so zreteľom na jeho špecifickosť. Vzhľadom na dynamickosť vývoja jeho úpravy je aj v oblasti všeobecnej časti namieste očakávať jej dopĺňanie – takým- to príkladom je zločin agresie.
Zločin agresie je v súčasnosti vo vývoji, pretože sa tu vyskytuje definičný problém, čo je najväčším problémom efektívneho postihu zločinu proti mieru. Hoci je agresia považovaná za najzávažnejší prečin proti medzinárodnému spoločenstvu ako celku, dosiahnuť konsenzus v tejto oblasti sa zdá byť pre štáty nedosiahnuteľná úloha. Prijatím Rímskeho štatútu sa potvrdilo, že zločin agresie nie je jednoduché zachytiť v takej forme, aká je nevyhnutná pre podklad trestného stíhania. Už počas prípravy textu štatútu ICC sa preukázalo, že názory na zločin agresie v rámci právomoci Súdu sa líšia. Väčšina delegátov bola za zahrnutie zločinu agresie do Štatútu, líšili sa však v bližšej špecifikácii, ako to vykonať. Výsledkom rokovaní je záver, že Súd má prá- vomoc nad zločinom agresie,30 túto právomoc však bude vykonávať až po prijatá zmeny v Štatúte.31 Zmena prijatá počas plánovanej hodnotiacej komisie (tzv. revíznej konferencie) má stanoviť definíciu agresie a určiť v tomto prípade podmienky výko- nu jurisdikcie Súdu.
V súčasnosti pracuje na vypracovaní definície agresie a s tým súvisiacich otázok Pra- covná skupina pre zločin agresie, ktorá sa stretáva aj na neformálnych stretnutiach medzi zasadnutiami Zhromaždenia štátov, zmluvných strán.32 V súčasnosti sa podľa posledných výsledkov Pracovnej skupiny preferuje prijatie všeobecnej definície agresie – bez uvádzania konkrétnych prípadov:
„Na účely tohto Štatútu spácha osoba zločin agresie, keď je v pozícii, z ktorej môže efektívne kontrolovať alebo riadiť politické alebo vojenské štátu a keď nariadi alebo sa aktívne zúčastní plánovania, prípravy, začatia alebo výkonu aktu agresie, ktorý svojím charakterom, závažnosťou a rozsahom zakladá zjavné porušenie Charty Organizácie Spojených národov.“33
4. Záver
Vznik medzinárodných trestných tribunálov je výsledkom snahy o stíhanie a potres- tanie medzinárodných zločinov a vyvodenie zodpovednosti za ich činy. V priebehu 20. storočia sa postupne táto snaha premietala do reality a boli vytvorené viaceré ad hoc orgány. Zriadenie týchto tribunálov bolo od samého počiatku široko diskutované tak ako v rámci právnej vedy, tak ak v laickej verejnosti. Na jednej strane sa môžeme stretnúť s názormi hodnotiacimi činnosť Tribunálov pozitívne, no na druhej strane sú kritizované pre nelegitímnosť ich právomocí a „spravodlivosť víťazov“. No mali siahodlhý a nevyvrátiteľný vplyv na systematizáciu a kategorizáciu medzinárodných zločinov.
V súčasnosti pôsobiaci Medzinárodný trestný súd bol založený najmä z dôvodu, že je nepravdepodobné, aby štáty boli sami schopné zabezpečiť efektívne stíhanie a represie takých závažných zločinov. Štáty určite vnímajú ohrozenosť vlastného zákonodarstva a schopnosti potrestania zločincov ICC, ale súdne konanie pred ICC limituje kompetenciu národných súdov len do tej miery, že by národné súdy neboli ochotné alebo schopné stíhať osoby podozrivé zo spáchania medzinárodných zloči- nov. Aktuálnym problémom sú definičné znaky zločinu agresie. Na už spomínanej Hodnotiacej konferencii bude prijatý návrh, v ktorom pravdepodobne bude právo- moc ICC pre stíhanie zločinu agresie vzhľadom na postavenie Bezpečnostnej rady OSN skôr obmedzená. Nádejný pokrok vo vývoji Medzinárodného trestného práva sa tak trochu pribrzdí, to však neznamená, že sa zastaví.
Autor: Lucia Pavlíková