Pri ohliadnutí sa za predchádzajúcimi príspevkami v tejto rubrike môže opodstatnene vzniknúť dojem, že jej obsah sa v prvej polovici roku 2020 v podstate monopolizoval na problematiku súvisiacu s dovolaním v civilnom sporovom konaní. Dôvodov je hneď niekoľko. Došlo k postupnému udomácneniu sa novej procesnej legislatívy, k publikovaniu viacerých zásadných rozhodnutí dovolacieho súdu, k uverejneniu niekoľkých odborných príspevkov na danú tému v rôznych periodikách, ale predovšetkým k opakujúcim sa podnetom advokátov z ich vlastnej praxe.
Pri vzniku Civilného sporového poriadku a jeho prezentovaní verejnosti boli veľké nádeje vkladané do nového inštitútu veľkého senátu v zmysle § 48 CSP. Ide primárne o nástroj zjednocovania právnych názorov a rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorý disponuje ojedinelým a novátorským atribútom precedenčnej záväznosti (§ 48 ods. 3 CSP).
Prvotné nadšenie vystriedala každodenná realita, v rámci ktorej je nevyhnutné konštatovať, že za štyri roky účinnosti CSP neprijal veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR ani jedno rozhodnutie. V prípade občianskoprávneho kolégia NS SR to bolo (podľa dostupných zdrojov) deväť rozhodnutí, z toho v dvoch prípadoch veľký senát o dovolaní rozhodol (zamietol a odmietol), trikrát konanie zastavil pre späťvzatie dovolania a štyrikrát vec vrátil predkladajúcemu senátu bez rozhodnutia o dovolaní.
Nielen v teoretických kruhoch, ale aj pri priamej aplikácii CSP dovolacím súdom je navyše diskutabilná samotná pôsobnosť veľkého senátu, vyplývajúca zo znenia § 48 ods. 1 CSP „Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.“
Základnou podmienkou je teda existencia skoršieho rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré vychádza z odlišného právneho názoru. Odlišného v tom zmysle, že aktuálne rozhodujúci senát najvyššieho súdu zastáva iný právny názor, ktorý by mal viesť k inému záveru a rozhodnutiu z hľadiska ratio decidendi.
Pokiaľ sa obmedzíme iba na dovolania prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, môže byť pôsobnosť veľkého senátu (teoreticky) uplatnená v troch odlišných prípadoch. Pod písm. a) však pôjde o zriedkavú alternatívu, keď už existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil a trojčlenný dovolací senát dospeje k záveru, že tento odklon je opodstatnený, resp. dospeje k inému relevantnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od ustálenej rozhodovacej praxe.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ak odvolací súd rozhodne v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je vôbec prípustné (pozri túto rubriku v BSA 4/2020) a pokiaľ sa odvolací súd síce odkloní, avšak trojčlenný senát sa s týmto odklonom nestotožní a bude považovať za vecne správne rozhodnutie v súlade s judikatúrou, nie je daná pôsobnosť veľkého senátu (pozri túto rubriku v BSA 9/2019).
Dovolania prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP možno z pôsobnosti veľkého senátu vylúčiť generálne, keďže absencia akéhokoľvek právneho riešenia v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v podstate neumožňuje, aby trojčlenný dovolací senát dospel k odlišnému právnemu názoru. Jeho názor sa totiž nemá od čoho odkloniť.
Nádeje právnej verejnosti boli a sú teda prevažne vkladané do poslednej z troch možností, a to do dovolaní prípustných podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Je nepochybné, že existuje značné množstvo právnych otázok, ktoré sú dovolacím súdom rozhodované rozdielne, pričom tieto odlišné právne názory nie sú zjednotené v podobe publikovanej judikatúry.
V takom prípade musí trojčlenný dovolací senát prirodzene dospieť k záveru, ktorý sa nejakým spôsobom konfrontuje s opozitným názorom vyjadreným v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu. Tu vzniká ideálny a priam predurčený priestor na uplatnenie pôsobnosti veľkého senátu, ktorý po postúpení veci rozhodne o dovolaní a vyjadrí na príslušnú právnu otázku všeobecne záväzný právny názor (§ 48 ods. 3 CSP).
Tomu zodpovedá aj vyvíjajúca sa judikatúra Ústavného súdu SR, ilustratívne prezentovaná v náleze zo dňa 11. 10. 2018 sp. zn. II. ÚS 332/2018, ktorý bol v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR 2018 uverejnený pod č. 43 s touto právnou vetou: „Za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani publikované stanovisko senátu, je jeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.“
Zásadne odlišný názor však prednedávnom formuloval samotný veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR, a to v uznesení zo dňa 28. 4. 2020 sp. zn. 1VCdo 3/2019. V konkrétnej veci bolo predmetom konania vyporiadanie BSM, ktoré zaniklo v apríli 1989(!). Spornou právnou otázkou bolo posúdenie okamihu rozhodujúceho pre ocenenie členského podielu v bytovom družstve, keďže právo spoločného užívania družstevného bytu manželmi a ich spoločné členstvo v družstve bolo zrušené právoplatným rozsudkom z roku 1989.
Početná judikatúra považuje aj pri takýchto špecifických okolnostiach za rozhodujúcu cenovú úroveň v čase vyporiadania. Ide napr. o rozhodnutia dovolacieho súdu pod sp. zn. 2 Cdo 8/2007, 7 MCdo 1/2011, 4 Cdo 110/2011 a 3 Cdo 343/2014. Tieto rozhodnutia vychádzajú z premisy, že aj členský podiel manželov v bytovom družstve je majetkovou hodnotou, ktorú treba vyporiadať v rámci BSM. Je pritom nevyhnutné zachovať ustálený právny názor, podľa ktorého súd vychádza zo stavu majetku ku dňu zániku BSM, avšak z ceny tohto majetku v čase vyporiadania (k tomu napr. R 42/1972, 3 Cdo 174/2012, 7 Cdo 9/2012 alebo z najnovších 6 Cdo 53/2019).
Trojčlenný dovolací senát dospel k odlišnému právnemu názoru, ktorý už vyslovil najvyšší súd v uznesení pod sp. zn. 6 MCdo 18/2011, a podľa ktorého musia byť takéto prípady posudzované podľa špecifických kritérií. Keďže na rozdiel od konštitutívneho rozsudku o vyporiadaní BSM získava jeden z rozvedených manželov majetkovú hodnotu členského podielu v bytovom družstve už právoplatnosťou rozsudku o zrušení práva spoločného užívania družstevného bytu a spoločného členstva v družstve a o určení, ktorý z rozvedených manželov bude ako člen družstva byt naďalej užívať, je potrebné pri oceňovaní členského podielu vychádzať zo stavu a (aj) obvyklej ceny v čase zániku práva spoločného užívania družstevného bytu a spoločného členstva manželov v družstve.
K tejto spornej otázke nebolo zatiaľ v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR publikované žiadne stanovisko, ani rozhodnutie. Z tohto dôvodu postúpil trojčlenný dovolací senát vec na rozhodnutie veľkému senátu. Vyššie uvedeným uznesením ale veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6C s tým, že na postúpenie veci neboli splnené zákonné podmienky.
V danej súvislosti skonštatoval existenciu rozporuplnej a nejednotnej judikatúry, čo zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Súčasne však použil prinajmenšom sporný argument, s ktorým sa vzhľadom na načrtnuté východiská a znenie § 48 CSP nemožno stotožniť. Podľa ods. 16 uznesenia veľkého senátu „(…) V takomto prípade má prejednávajúci senát možnosť buď sa prikloniť k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 18/2011 alebo za správny bude považovať právny názor prijatý v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 110/2011, 7 MCdo 1/2011, 2 Cdo 8/2007 a 3 Cdo 343/2014. Vec prejednávajúci senát v rámci prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia inú možnosť nemá. Veľký senát dospel preto k záveru, že v danom prípade nemal senát 6C splnené podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 C. s. p.“
Vo svojej podstate ide o popretie výslovného znenia § 48 ods. 1 CSP a aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR. Nepochybne totiž existuje hneď niekoľko rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých bol vyjadrený odlišný právny názor. V snahe prehodnotiť a odkloniť sa od tohto názoru nemá trojčlenný dovolací senát, pri absencii publikovanej judikatúry, inú možnosť, ako postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.
Veľký senát sporným uznesením v podstate odmietol autoritatívne a záväzne rozhodnúť o dovolaní a odstrániť evidentný interpretačný konflikt s tým, že trojčlenný senát sa má prikloniť k niektorému zo vzájomne si konkurujúcich názorov a vo veci rozhodnúť sám. Absurdnosť tohto riešenia navyše potvrdzuje fakt, že pokiaľ tak dovolací senát učiní, nielenže nedôjde k zjednoteniu rozhodovacej praxe, ale práve naopak, jej rozporuplnosť sa ešte viac prehĺbi. Ďalšou zvláštnosťou je, že zákonné podmienky na postúpenie veci veľkému senátu tento senát sám interpretuje vice versa ako dôvody na individuálne rozhodnutie trojčlenného senátu.
Prirodzene sa natláča otázka, aký je zmysel existencie veľkého senátu za takýchto podmienok? A kedy vlastne možno legitímne očakávať postúpenie veci veľkému senátu za účelom záväzného zjednotenia rozhodovacej praxe? Pokiaľ tomu má byť iba vo výrazne obmedzenom rozsahu pri dovolaniach podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, za súčasného vylúčenia dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP, zrejme až príliš skoro bude možné konštatovať, že tento inštitút sa neosvedčil a nestretol sa s pochopením.
Slovenské právne prostredie pritom doslova prosí o efektívne zjednocovanie a publikovanie judikatúry. A to nielen vo vyššom záujme v rámci princípov právneho štátu (právna istota, predvídateľnosť rozhodovacej činnosti súdov a pod.), ale predovšetkým v individuálnom záujme sporových strán.
Pre úplnosť je korektné uviesť, že sporné uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR nebolo prijaté jednomyseľne. Pomer hlasov 5 : 2 sa odzrkadlil aj v kritickom odlišnom stanovisku sudcu JUDr. Ivana Machyniaka, ku ktorému sa pripojila aj sudkyňa JUDr. Daniela Švecová.
Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10