1 ÚVOD
Významný medzník v histórii Slovenskej republiky predstavuje rok 2004, keď sa Slovenská republika stala členom Organizácie Severoatlantickej zmluvy (ďalej len „NATO“) a Európskej únie, t. j. keď začala pôsobiť v štruktúrach predstavujúcich úzku spoluprácu členov medzinárodného spoločenstva vo významných oblastiach spoločenského života, akými sú politika, ekonomika, kultúra, životné prostredie a v neposlednom rade bezpečnosť a obrana súvisiace s ochranou základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Dňa 29. marca 2011 si Slovenská republika pripomenula siedme výročie svojho členstva.
Slovenská republika sa o členstvo v NATO usilovala už od svojho vzniku, o čom svedčí aj skutočnosť, že viacero jej vlád si vstup do NATO určilo za strategickú prioritu zahraničnej politiky a získanie členstva v tejto organizácii za uskutočnenie zásadného bezpečnostného záujmu štátu. Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky 27. marca 2001, nadväzujúc na tieto snahy, definovala dosiahnutie plnohodnotného členstva v NATO ako životný záujem Slovenskej republiky.
V súvislosti s iniciatívou a snahou Slovenskej republiky nadobudnúť inštitucionalizovanú formu bezpečnostných záruk jej organizácia NATO v apríli 1999 ponúkla Akčný plán členstva/Membership Action Plan (ďalej len „Akčný plán“), ktorý zohľadnil skúsenosti z prístupového procesu nových členských štátov NATO – Českej republiky, Poľskej republiky a Maďarskej republiky, ako aj z individuálneho dialógu s partnerskými štátmi v rámci programu Partnerstvo za mier. Účasť na Akčnom pláne sa uskutočňovala na základe princípu samodiferenciácie, t. j. na základe slobodného rozhodnutia štátu akceptovať navrhnutý a jeho potrebám upravený spôsob prípravy na členstvo v NATO, pričom z navrhnutého súboru aktivít si mal uchádzač možnosť vybrať tie, ktoré so zreteľom na prínos v oblasti prípravy na členstvo v NATO považoval za najúčinnejšie.
Akčný plán tvorilo päť kapitol – politické otázky, obranno-vojenské otázky, otázky zdrojov, bezpečnostné otázky a právne otázky. V jeho zmysle si každá ašpirantská krajina navrhla ročný národný program prípravy na možné budúce členstvo v NATO (pre Slovenskú republiku sa týmto programom stal Ročný národný program prípravy Slovenskej republiky na členstvo v NATO), v ktorom vymedzovala úlohy a ciele svojej prípravy a ktorý súčasne obsahoval konkrétne informácie o prijímaných opatreniach, zodpovedných orgánoch a podľa potreby aj rozvrh činností zameraných na určité aspekty tejto prípravy.
Základom prípravy Slovenskej republiky na členstvo v NATO v právnej oblasti bola analýza existujúcich medzinárodných záväzkov a vnútroštátnych právnych noriem z hľadiska záväzkov vyplývajúcich zo Severoatlantickej zmluvy a vypracovanie odporúčaní pre prijatie návrhov všeobecne záväzných právnych predpisov na riešenie stavu v legislatívnej oblasti, v ktorých Slovenská republika nedosahovala štandardy bežné v členských krajinách NATO.
Východiskom prístupového procesu Slovenskej republiky do NATO vo vzťahu k právnemu acquis NATO bolo vykonanie právnych opatrení na účasť v kolektívnej obrane v takom rozsahu, ako požadoval partnerský cieľ G 0050, t. j. v rozsahu potrebnom pre efektívne fungovanie mechanizmu kolektívnej obrany. Výsledkom prijatých opatrení bola osobitná úprava inštitútu kolektívnej obrany, priority medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a otázok spojených s vysielaním ozbrojených síl Slovenskej republiky mimo územia Slovenské republiky a prijímaním zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na úrovni základného právneho dokumentu štátu, ktorým je Ústava Slovenskej republiky.
Vprípade medzinárodných zmlúv bezpečnostnej avojenskej povahy, ktorým sa venuje tento príspevok je kľúčovým článok 7 Ústavy a jeho odseky 3 a 4. Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. priniesol nové znenie čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky a upravil v odsekoch 2 až 5 postavenie medzinárodných zmlúv v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Podľa čl. 7 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa môže Slovenská republika s cieľom zachovať mier, bezpečnosť a demokratický poriadok za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou zaradiť do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti. Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky vytvorilo ústavný základ pre vstup Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie aj keď podľa nášho názoru je toto ustanovenie vo vzťahu k NATO nepresné, keďže hovorí o organizácii kolektívnej bezpečnosti, ktorou je OSN a nie NATO. NATO je regionálnou organizáciou kolektívnej obrany.
V nadväznosti na splnenie požiadaviek vyplývajúcich z Akčného plánu bola Slovenská republika oficiálne 21. novembra 2002 na zasadnutí hláv štátov a predsedov vlád členských štátov NATO v Prahe spolu s Bulharskou republikou, Estónskou republikou, Litovskou republikou, Lotyšskou republikou, Rumunskom a Slovinskou republikou pozvaná na začatie prístupových rozhovorov s NATO. Cieľom týchto rozhovorov bolo formálne potvrdiť pripravenosť, vôľu a schopnosť Slovenskej republiky prevziať na seba záväzky a povinnosti vyplývajúce z členstva v NATO.
Úspešný a rýchly priebeh prístupových rozhovorov preukázal pripravenosť Slovenskej republiky vstúpiť do NATO. Na záver prístupových rozhovorov minister zahraničných vecí Slovenskej republiky listom adresovaným generálnemu tajomníkovi NATO potvrdil pripravenosť krajiny prijať pozvanie na pristúpenie k Severoatlantickej zmluve (tzv. Letter of Intent). Zároveň bol členským krajinám NATO odovzdaný časový plán plnenia reforiem, ktorý predstavuje zoznam cieľov a konkrétnych záväzkov, ktoré sa Slovenská republika zaviazala realizovať po svojom vstupe do NATO.
Po skončení prístupových rozhovorov bol 26. marca 2003 v sídle NATO v Bruseli podpísaný všetkými členskými krajinami NATO Protokol o pristúpení Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve (ďalej len „prístupový protokol“). Týmto aktom sa začal proces právneho prístupu Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve. Prístupový protokol nadobudol platnosť, keď každá zmluvná strana Severoatlantickej zmluvy oznámila vláde Spojených štátov amerických, že ho ratifikovala. Následne generálny tajomník NATO z poverenia všetkých týchto zmluvných strán oznámil vláde Slovenskej republiky pozvanie na prístup k citovanej zmluve. V súlade s článkom 10 tejto zmluvy sa Slovenská republika stala zmluvnou stranou Severoatlantickej zmluvy odo dňa uloženia jej listiny o pristúpení u depozitára zmluvy, vlády Spojených štátov amerických, t. j. 29. marca 2004.
Časový plán plnenia reforiem v nadväznosti na V. kapitolu Akčného plánu – Právne otázky – obsahoval záväzok Slovenskej republiky do 6 mesiacov od vstupu do NATO pristúpiť k Severoatlantickej zmluve, ako aj k ďalšiemu aliančnému právnemu acquis, ktoré zahŕňa tieto zmluvy:
- Zmluva medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Severoatlantickej zmluvy, vzťahujúca sa na status ich ozbrojených síl,
- Protokol o statuse medzinárodných vojenských veliteľstiev zriadených podľa Severoatlantickej zmluvy,
- Dohoda o statuse Organizácie Severoatlantickej zmluvy, predstaviteľov štátov a medzinárodného personálu,
- Dohoda o statuse misií a predstaviteľov tretích štátov pri Organizácii Severoatlantickej zmluvy,
- Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o bezpečnosti informácií,
- Dohoda o vzájomnom zabezpečení utajenia vynálezov týkajúcich sa obrany, na ktoré bola podaná žiadosť o udelenie patentu,
- Dohoda NATO o poskytovaní technických informácií pre obranné účely,
- Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o spolupráci v oblasti atómových Informácií.
Citované zmluvy predstavujú základný právny rámec spolupráce členských štátov NATO a obsahujú záväzky uznávané medzinárodným spoločenstvom, ktorých plnenie je vynútiteľné aj z hľadiska medzinárodného práva verejného.
2 SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA (WASHINGTON 4. 4.1949)
Severoatlantická zmluva, známa tiež ako Washingtonská zmluva (ďalej len „zmluva“), vychádza z kapitoly VII článok 51 Charty Organizácie Spojených národov, ktorý zakotvuje právo štátu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu. Preambula zmluvy potvrdzuje, že NATO nie je výlučne vojenskou alianciou štátov. Zmluvné strany vytvárajú spoločenstvo krajín, ktoré sa neobmedzuje iba na spoluprácu vo vojenskej oblasti. Základným záväzkom členských štátov NATO je usilovanie sa o stabilitu a prosperitu v severoatlantickom priestore a o zachovanie mieru a bezpečnosti. Ide vo svojej podstate o veľmi jednoduchý dokument, ktorý sa riadi duchom Charty OSN. Pozostáva z preambuly a 14 článkov.
V tejto zmluve sa členské krajiny zaväzujú individuálne a kolektívne udržiavať a rozvíjať svoj obranný potenciál, a tak vytvárať základ pre plánovanie kolektívnej obrany. Dôležitým článkom tohto záväzku je článok 4, ktorý ustanovuje povinnosť pre zmluvné strany spočívajúcu v spoločných konzultáciách vždy, keď podľa názoru ktorejkoľvek z nich bude ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť niektorej zmluvnej strany.
Podstata aliancie je vyjadrená v článku 5. Ten predstavuje pevný záväzok spolupracovať a poskytuje zmysel existencie integrovanej vojenskej štruktúry NATO do budúcnosti.(1) Zmluvné strany sa v tomto článku dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu uznanú článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo zmluvným stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť v severoatlantickej oblasti.
Záväzok kolektívnej obrany v zmysle článku 51 Charty OSN obsiahnutý v článku 5 dáva do pozornosti otázku použitia v praxi. Na jednej strane tento článok uvádza, že útok na jedného sa bude vnímať ako útok na všetkých, že tu vzniká povinnosť zmluvných štátov reagovať a že jednou z možných reakcií je použitie ozbrojenej sily. Avšak na druhej strane ten istý článok hovorí, že: „pomôže zmluvnej strane … tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú…“
Nemenej dôležitým je článok 6 tejto zmluvy, ktorý definuje oblasti, na ktoré sa môže použiť článok 5. Týmito oblasťami sú:
• územie ktorejkoľvek zmluvnej strany v Európe alebo
Severnej Amerike, alžírske departementy Francúzska, územie Turecka
alebo ostrovy pod jurisdikciou ktorejkoľvek zmluvnej strany v
severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka,
• ozbrojené
sily, lode alebo lietadlá ktorejkoľvek zo zmluvných strán, ktoré sa
nachádzajú na týchto územiach alebo nad týmito územiami, alebo
ktorákoľvek oblasť v Európe, kde boli rozmiestnené vojská
ktorejkoľvek zmluvnej strany po dátume, keď Severoatlantická zmluva
nadobudla platnosť, alebo v Stredozemnom mori, alebo v
severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka.
NATO na svojom summite, ktorý sa konal v novembri 2010 v Lisabone prijalo zásadný strategický dokument – Strategickú koncepciu Aliancie. Tá na ďalších desať rokov určí, čo je a čo nie je pre NATO dôležité. Dokument potvrdzuje kolektívnu obranu ako základný kameň Aliancie a zároveň rozvíja aj výklad jednotlivých ustanovení Washingtonskej zmluvy, kde napr. pod útok proti členovi aliancie podľa čl. 5 zaraďuje aj hrozby kybernetického terorizmu, teda cielené útoky na citlivé počítačové siete štátnych ale aj súkromných inštitúcií, dôležitých pre bezproblémové fungovanie jednotlivých krajín.
S prístupom Slovenskej republiky k zmluve vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 238 z 27. marca 2003. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so zmluvou uznesením č. 237 z 10. apríla 2003. Prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe k zmluve 22. apríla 2003. Listina o prístupe k zmluve bola uložená u depozitára zmluvy, vlády Spojených štátov amerických, 29. marca 2004. Zmluva nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 29. marca 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnená pod č. 301/2004.
S plnením záväzkov slovenskej republiky z tejto zmluvy počíta aj ústavný zákon 227/2002 Z. z o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, ktorý v čl. 1 ods.1 ustanovuje, že Slovenská republika je povinná plniť záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Výkon týchto povinností je upravený aj zákonom 321/2002 o ozbrojených silách, ktorý v §11 definuje medzinárodnú spoluprácu ozbrojených síl Slovenskej republiky s ozbrojenými silami iných štátov na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, a na základe členstva Slovenskej republiky v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (obrany). V nasledujúcom §12 upravuje vysielanie ozbrojených síl mimo územia slovenskej republiky na základe týchto medzinárodnoprávnych záväzkov.
3 ZMLUVA MEDZI ŠTÁTMI, KTORÉ SÚ ZMLUVNÝMI STRANAMI SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY, VZŤAHUJÚCA SA NA STATUS ICH OZBROJENÝCH SÍL (Londýn 19. 6.1951)
Zmluva medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Severoatlantickej zmluvy, vzťahujúca sa na status ich ozbrojených síl (ďalej len „zmluva NATO SOFA“), ku ktorej Slovenská republika pristúpila ako členský štát NATO, je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje právne postavenie ozbrojených síl jedného členského štátu NATO nachádzajúcich sa na území druhého členského štátu NATO s jeho súhlasom.
Zmluva NATO SOFA obsahuje ustanovenia týkajúce sa právneho postavenia ozbrojených síl, a to administratívne ustanovenia (prekračovanie štátnych hraníc, uznávanie vodičských preukazov, registráciu služobných vozidiel, nosenie vojenskej rovnošaty, držanie a nosenie zbrane), trestno-právne a disciplinárne ustanovenia (pravidlá pre výkon trestnej právomoci, výlučná a súbežná právomoc, práva obžalovaného, výkon trestu, právo policajnej ochrany), ustanovenia o vysporiadaní nárokov na náhradu škody (zrieknutie sa nároku na náhradu škody, vysporiadanie nárokov na náhradu škody spôsobenej pri plnení služobných povinností), finančno-právne, pracovnoprávne a iné ustanovenia (logistické zabezpečenie, dane a poplatky, oslobodenie od cla, poskytovanie zdravotnej starostlivosti, podmienky zamestnania a práce), a procedurálne ustanovenia (platnosť zmluvy v prípade nepriateľských akcií, riešenie sporov medzi zmluvnými stranami, nadobudnutie platnosti zmluvy, revízia zmluvy a vypovedanie zmluvy).
S pristúpením Slovenskej republiky k zmluve NATO SOFA vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 459 z 19. mája 2004. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so zmluvou NATO SOFA uznesením č. 1040 z 23. júna 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe Slovenskej republiky k zmluve NATO SOFA 16. augusta 2004.
Listina o prístupe bola uložená u depozitára zmluvy, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004. Zmluva NATO SOFA nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnená pod č. 566/2004.
4 PROTOKOL OSTATUSE MEDZINÁRODNÝCH VOJENSKÝCH VELITEĽSTIEV ZRIADENÝCH PODľA SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY (Paríž 28. 8.1952)
Protokol o statuse medzinárodných vojenských veliteľstiev zriadených podľa Severoatlantickej zmluvy (ďalej len „Parížsky protokol“), ku ktorému Slovenská republika pristúpila ako členský štát NATO, je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje právne postavenie medzinárodných vojenských veliteľstiev NATO a ich personálu. Práva a povinnosti obsiahnuté v zmluve NATO SOFA sa prostredníctvom Parížskeho protokolu vzťahujú tak na vojenský a civilný personál medzinárodných vojenských veliteľstiev vrátane závislých osôb, ako aj v niektorých prípadoch na samotné veliteľstvá.
S pristúpením Slovenskej republiky k Parížskemu protokolu vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 460 z 19. mája 2004. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s Parížskym protokolom uznesením č. 1041 z 23. júna 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe Slovenskej republiky k Parížskemu protokolu 16. augusta 2004.
Listina o prístupe k Parížskemu protokolu bola uložená u depozitára protokolu, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004. Parížsky protokol nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnený pod č. 551/2004.
5 DOHODA OSTATUSE SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY, PREDSTAVITEĽOV ŠTÁTOV A MEDZINÁRODNÉHO PERSONÁLU (Ottawa 20. 9.1951)
Dohoda o statuse Organizácie Severoatlantickej zmluvy, predstaviteľov štátov a medzinárodného personálu (ďalej len „Ottawská dohoda“) je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečiť potrebné výsady a imunity pre NATO (ako právnickú osobu) pre predstaviteľov členských štátov NATO a pre medzinárodný personál NATO a expertov zúčastňujúcich sa misií pre NATO, a to na území každého štátu zmluvnej strany. Text obsahuje predovšetkým štandardizované ustanovenia zmluvy poskytujúcej výsady a imunity pre medzinárodnú organizáciu, zástupcov štátov pri tejto organizácii a úradníkov a expertov organizácie.
S uzavretím Ottawskej dohody vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 1 zo 14. januára 2004, t. j. ešte pred nadobudnutím členstva Slovenskej republiky v NATO, aj keď k podpisu Ottawskej dohody došlo až po vstupe Slovenskej republiky do NATO. Cieľom tohto postupu bolo vytvoriť podmienky na umožnenie podpisu Ottawskej dohody bez odkladu po uložení ratifikačných listín k Severoatlantickej zmluve.
Za Slovenskú republiku Ottawskú dohodu 13. augusta 2004 podpísal veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených štátoch amerických. Národná rada SR vyslovila súhlas s Ottawskou dohodou uznesením SR č. 1327 z 28. ok- tóbra 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal ratifikačnú listinu k Ottawskej dohode 29. novembra 2004.
Ottawská dohoda je uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 95/2005 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť dňom uloženia ratifikačnej listiny u depozitára dohody, vlády Spojených štátov amerických, 16. decembra 2004.
6 DOHODA O STATUSE MISIÍ A PREDSTAVITEĽOV TRETÍCH ŠTÁTOV PRI ORGANIZÁCII SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY (Brusel 14. 9.1994)
Dohoda o statuse misií a predstaviteľov tretích štátov pri Organizácii Severoatlantickej zmluvy (ďalej len „Bruselská dohoda“) je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečiť potrebné výsady a imunity pre misie a predstaviteľov tretích (nečlenských) štátov pri NATO. Ide najmä o misie a predstaviteľov štátov, ktoré sú členmi Partnerstva za mier a Severoatlantickej rady pre spoluprácu. Meritórnym článkom Bruselskej dohody je článok 2, podľa ktorého štát, v ktorom má NATO ústredie – Belgické kráľovstvo, poskytne misiám a personálu tretích štátov obdobné postavenie, ako má diplomatická misia a jej personál, a poskytne tiež obvyklé výsady a imunity predstaviteľom tretích štátov na dočasnej misii s cieľom zabezpečiť zastupovanie tretích štátov v súvislosti s činnosťou NATO, počas ich pobytu na jeho území.
S uzavretím Bruselskej dohody vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 2 zo 14. januára 2004, t. j. ešte pred nadobudnutím členstva Slovenskej republiky v NATO, aj keď k podpisu Bruselskej dohody došlo až po vstupe Slovenskej republiky do NATO. Cieľom tohto postupu bolo vytvoriť podmienky na umožnenie podpisu Bruselskej dohody bez odkladu po uložení ratifikačných listín k Severoatlantickej zmluve.
Dňa 29. júla 2004 podpísal Bruselskú dohodu za Slovenskú republiku veľvyslanec Slovenskej republiky v Belgickom kráľovstve. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s Bruselskou dohodou uznesením č. 1326 z 28. októbra 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal ratifikačnú listinu k Bruselskej dohode 29. novembra 2004.
Bruselská dohoda je uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 96/2005 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 22. decembra 2004, v deň uloženia ratifikačnej listiny u depozitára dohody, vlády Belgického kráľovstva.
7 DOHODA O VZÁJOMNOM ZABEZPEČENÍ UTAJENIA VYNÁLEZOV TÝKAJÚCICH SA OBRANY, NA KTORÉ BOLA PODANÁ ŽIADOSŤ O UDELENIE PATENTU (Paríž 21. 9.1960)
Dohoda o vzájomnom zabezpečení utajenia vynálezov týkajúcich sa obrany, na ktoré bola podaná žiadosť o udelenie patentu (ďalej len „dohoda“) má charakter medzinárodnej zmluvy vládnej povahy, ktorá medzi členskými štátmi NATO bola uzatvorená z dôvodu, aby utajenie vynálezov týkajúcich sa obrany v jednom členskom štáte NATO viedlo k zákazu podať žiadosť o udelenie patentu na ten istý vynález v iných štátoch vrátane členských štátov NATO. Dohoda stanovuje, že vláda štátu, v ktorom vynález podlieha utajeniu, na jej základe dovolí podať žiadosť o udelenie patentu v jednom alebo vo viacerých štátoch NATO za podmienky, že vlády týchto štátov vynález utaja.
S uzavretím dohody vyslovila vláda Slovenskej republiky súhlas uznesením č. 712 zo 14. júla 2004. Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky podpísal listinu o schválení dohody 11. augusta 2004. Listina o schválení bola uložená u depozitára dohody, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004. Dohoda nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky je dohoda uverejnená pod č. 599/2004.
8 DOHODA NATO OPOSKYTOVANÍ TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ NA OBRANNÉ ÚČELY (BRUSEL 19.10.1970)
Dohoda NATO o poskytovaní technických informácií na obranné účely (ďalej len „dohoda o technických informáciách“) je mnohostrannou medzinárodnou zmluvou, ktorej cieľom je prispievať k rozvoju individuálnej a kolektívnej spôsobilosti zmluvných strán Severoatlantickej zmluvy pri obrane proti ozbrojenému útoku prostredníctvom poskytovania technických informácií súvisiacich s majetkovými právami medzi vládami a organizáciami NATO v súvislosti s obranným výskumom, vývojom a výrobou vojenskej výzbroje, techniky a materiálu.
Vláda Slovenskej republiky dohodu o technických informáciách schválila uznesením č. 668 zo 7. júla 2004. Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky podpísal listinu o schválení dohody 11. augusta 2004. Listina o schválení bola uložená u depozitára dohody, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004.
Dohoda o technických informáciách nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnená pod č. 601/2004.
9 DOHODA MEDZI STRANAMI SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY O BEZPEČNOSTI INFORMÁCIÍ (BRUSEL 6.3.1997)
Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o bezpečnosti informácií je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečenie vzájomnej ochrany všetkých utajovaných skutočností, ktoré budú vymieňané pri vykonávaní Severoatlantickej zmluvy medzi jej zmluvnými stranami. Slovenská republika pristúpila k dohode 21. novembra 2006. Listina o pristúpení k dohode bola uložená 21. novembra 2006 na Ministerstve zahraničných vecí Spojených štátov amerických, depozitára dohody. Pre slovenskú republiku dohoda nadobudla platnosť 21. Decembra 2006.
10 DOHODA MEDZI STRANAMI SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY O SPOLUPRÁCI V OBLASTI ATÓMOVÝCH INFORMÁCIÍ (Paríž 18.6.1964)
Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o spolupráci v oblasti atómových informácií je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečenie ochrany atómových informácií, ktoré budú poskytované vládou Spojených štátov amerických stranám Severoatlantickej zmluvy.
Za Slovenskú republiku bola dohoda podpísaná 2. marca 2005. Listina o schválení bola podpísaná 21. marca 2005 a uložená u depozitára, vlády Spojených štátov amerických, 13. apríla 2005 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 13. apríla 2005.
11 ZÁVER
Záverom je možné konštatovať, že slovenská republika po svojom vstupe do Severoatlantickej aliancie splnila všetky podmienky a prijala právne acquis NATO v súlade so svojimi ústavnými a legislatívnymi postupmi. V súvislosti s prístupom k Washingtonskej zmluve podľa čl. 7 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky by sa tiež dalo skonštatovať, že išlo v tomto prípade o jednorazové ustanovenie, ktoré je dnes v podstate skonzumované. Na druhej strane nie je možné dnes vylúčiť, aby sa aj v budúcnosti nezopakovala situácia, že by Slovenská republika mala záujem o vstup do nejakej inej (možno novej) organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (obrany). Na základe čl. 7 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky by sa Slovenská republika mohla zaradiť do takejto organizácie za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou, ale iba za predpokladu, že by išlo o organizáciu vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (obrany), ktorej cieľom by nespochybniteľne bolo zachovávanie mieru, bezpečnosti a demokratického poriadku.
Poznámky
- 1) SLOAN, S.: Negotiating Article 5. http://www.nato.int/docu/review/2006/issue2/english/art4.html, navštívené dňa 26.1.2011.
Autor
JUDr. Daniel Bednár PhD.