Výsluch svedkov tvorí podstatný dôkazný prostriedok, a to rovnako v konaní pred súdom, ako aj v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti sa vo vzťahu k advokátom vyskytujú rôzne pravidlá, ktoré pripúšťajú odlišnú možnosť ich interakcie so svedkami. Cieľom tohto článku je preskúmať problematiku prístupu advokátov k svedkom a poukázať na špecifiká prítomné v rozhodcovskom konaní.

1.
Všeobecne k výsluchu svedkov

Z praktického hľadiska je možné svedkov na základe ich vzťahu k sporovým stranám rozdeliť do troch základných kategórií: (i) svedkovia strany; (ii) svedkovia protistrany a (iii) ostatní svedkovia. Toto rozdelenie je založené na okolnostiach, kto prítomnosť jednotlivých svedkov na pojednávaní zabezpečí, a v koho prospech sa očakáva, že daný svedok bude vypovedať.[2]

Svedkovia by mali vypovedať o tom, čo vnímali vlastnými zmyslami.[3] Ľudská pamäť však nie je dokonalá, svedkovia zabúdajú a určité fakty si podvedome dotvárajú.[4] Zároveň pod stresom súdneho (alebo rozhodcovského) konania môžu svedkovia určité fakty nesprávne opísať alebo na otázky nesprávne odpovedať. Práve za účelom zamedzenia nedokonalostí spojených so svedeckými výpoveďami právni zástupcovia sporových strán so svedkami komunikujú a vo väčšej či menšej miere ich budúcu výpoveď ovplyvňujú.

2.
Prístup advokátov ku svedkom

Advokáti sú pri zastupovaní klientov v sporovom konaní povinní postupovať s odbornou starostlivosťou a uplatniť v záujme klienta všetko, čím napomôžu klientovi dosiahnuť priaznivý výsledok v spore.[5] Advokát je v tomto ohľade obmedzený len zákonom (a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi) a pravidlami profesijnej etiky. Pri zastupovaní v sporovom konaní činnosť advokáta zahŕňa aj vyhľadávanie dôkazov v prospech klienta, vrátane vyhľadávania svedkov.[6] Otázkou však ostáva, akým spôsobom má advokát pristupovať k týmto svedkom, aké informácie im môže oznámiť, akým spôsobom ich môže na ústne pojednávanie pripravovať, resp. inak ovplyvňovať.

V tejto súvislosti odborná literatúra rozlišuje medzi troma základnými úrovňami interakcie advokáta so svedkom:[7] (i) pri prvej úrovni advokáti svedkov len vyhľadávajú a ich svedeckú výpoveď zaznamenávajú; (ii) pri druhej úrovni advokáti svedkov na ústne pojednávanie pripravujú, avšak len vo všeobecnej rovine bez toho, aby s nimi rozoberali konkrétne skutkové okolnosti alebo potenciálne otázky advokátov protistrany (pri tomto druhu prípravy je cieľom svedka oboznámiť so všeobecným procesným postupom aplikovateľným pri jeho výsluchu);[8] tretia úroveň už zahŕňa detailné preskúmavanie faktov aktuálneho prípadu, prípravu na potenciálne otázky advokátov protistrany a odhaľovanie prípadných interných rozporov a nezrovnalostí vo výpovedi svedka.[9]

V právnych poriadkoch a pravidlách profesijnej etiky jednotlivých štátov sa však vyvinuli diametrálne odlišné pravidlá regulujúce otázku, aká miera interakcie medzi advokátom a svedkom je ešte vhodná a legálna.

Na jednej strane spektra stojí regulácia (uplatňovaná najmä v Spojených štátoch amerických) založená na veľkej miere voľnosti advokátov, ktorí môžu svedkov pripravovať na otázky právnych zástupcov protistrany a realizovať s nimi „skúšobné“ výpovede. Tento prístup je založený na zásade, že jediný spôsob, ako sa môže advokát náležite pripraviť na prípad pred súdom, je vedieť, čo potenciálny svedok vie, a ako bude táto osoba odpovedať pod tlakom počas výsluchu.[10] Ani v tomto prípade nemôžu advokáti navádzať svedkov k tomu, aby nevypovedali pravdu alebo niečo zamlčali,[11] je však zrejmé, že svedecká výpoveď po absolvovaní takejto prípravy bude mať iný obsah ako „autentická“ výpoveď bez aktivity advokáta.

Iné právne poriadky aktívny prístup advokáta pri príprave svedka do istej miery obmedzujú. V Anglicku a v ďalších krajinách ovplyvnených jeho právnym poriadkom (Austrália, Nový Zéland) je zakázaný „koučing“ svedkov,[12] teda ich príprava zahŕňajúca konkrétne otázky týkajúce sa okolností prípadu a príprava na otázky protistrany. Na základe tohto „stredného“ prístupu je možné svedkov oboznámiť len so všeobecným procesným priebehom výsluchu. V zmysle tamojšej judikatúry „čestný svedok môže zmeniť dôraz svojej výpovede tak, aby vyhovovala tomu, čo si tento svedok myslí, že môže byť presnejšie alebo jednoducho lepšie rozpamätanie sa na vnímané udalosti. Nečestný svedok si veľmi rýchlo spočíta, ako môže svoju výpoveď ,vylepšiť ‘… Spomienky sa menia. Pamäť je kontaminovaná. Svedkovia si môžu vytvoriť svoje vlastné názory na to, čo veria, že vytvára lepšie zosúladenie s ostatnými svedkami. Môžu byť povzbudení urobiť to vedome alebo podvedome. Môžu sa dohodnúť zámerne… Či už úmyselne alebo neúmyselne, výpoveď následne nemusí byť ich vlastná. Aj keď nič z toho nie je nevyhnutné, riziko, že výcvik alebo koučing môže nepriaznivo ovplyvniť presnosť dôkazov, je reálne.“[13]

Na základe najprísnejšieho prístupu (aplikovateľného napríklad v Belgicku, Francúzsku alebo Taliansku) [14] je kontakt svedkov s advokátmi zakázaný.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že neexistuje univerzálny prístup k regulácii vzťahu advokátov a svedkov a každý štát pristupuje k tejto otázke individuálne. Na základe toho sa vytvárajú značné rozdiely pri sporoch, v ktorých strany zastupujú advokáti z rôznych krajín.

2.1
Prístup advokátov k svedkom v zmysle slovenskej právnej úpravy

Základnú právnu úpravu týkajúcu sa dokazovania a výsluchu svedka v rámci slovenského civilného sporového konania upravuje zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). V zmysle § 187 ods. 1 CSP môže za dôkaz slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Príkladmo sú potom vymenované niektoré dôkazné prostriedky, medzi ktoré patrí aj výsluch svedka.[15] CSP upravuje pravidlá a postup výsluchu svedka (vrátane predvolania, postupu pred výsluchom, odopretia výpovede a zachovávania mlčanlivosti). Aj pre advokátov preto platí všeobecný postup pri výsluchu svedka podľa CSP. Konkrétna úprava pravidiel prístupu advokátov k svedkom však v CSP absentuje. Nenájdeme ju ani v ZoA.

Pokiaľ ide o stavovské predpisy, akési „rámcové“ pravidlá týkajúce sa prístupu advokátov k svedkom nájdeme iba v § 7 Advokátskeho poriadku. Advokát má v prvom rade právo vyhľadávať dôkazy (okrem iného aj svedkov) a zisťovať skutkové okolnosti prípadu. Nesmie však svedkov ovplyvňovať a zistené dôkazy a skutočnosti pozmeňovať a skresľovať.[16]

Veľmi dôležité pravidlo z hľadiska prístupu advokáta k svedkovi obsahuje § 7 ods. 2 Advokátskeho poriadku. Podľa neho advokát nesmie (ani na príkaz klienta) oboznamovať svedkov s priebehom konania, ktoré sa udialo pred ich výsluchom. Uvedené ustanovenie Advokátskeho poriadku určitým spôsobom rozširuje a precizuje pravidlo zakotvené v § 199 ods. 1 CSP [17] vo vzťahu k advokátom. Týmto spôsobom sa má zamedziť ovplyvňovaniu svedkov. V aplikačnej praxi síce súd po overení totožnosti svedka zisťuje jeho pomer k stranám a k prejednávanej veci, či s ním niekto hovoril o obsahu výpovede, prípadne aj iné skutočnosti,[18] vo väčšine prípadov však ide zo strany súdu skôr o formálne si splnenie povinností, ako o reálne skúmanie takýchto skutočností.

Otázkou praktického uplatňovania a dodržiavania uvedených pravidiel prístupu advokátov k svedkom sa Slovenská advokátska komora ani súdy veľmi nezaoberajú. …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Michal Hrušovský PhD.
JUDr. Pavel Lacko LL.M. PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20