Príspevok sa venuje, na základe konkrétneho konania vo volebných veciach v tzv. prípade Lexmann, zásadným otázkam tohto konania pred ústavným súdom. Zamietnutie návrhu KDH (politického hnutia, ktoré M. Lexmann kandidovalo do Európskeho parlamentu) z formálnych dôvodov nastolilo viaceré problémy. V novom zákone o ústavnom súde chýba adekvátne vymedzenie účastníkov konania vo volebných veciach. Zamietnutie návrhu KDH otvorilo otázku porušovania práva Európskej únie ako aj ústavného poriadku Slovenskej republiky. Viedlo totiž k zamedzeniu prístupu ku súdnej ochrane. Autor navrhuje spôsoby súdnej ochrany, ktoré by mohol kandidát do Európskeho parlamentu využiť bez ohľadu na medzery v zákone o ústavnom súde (všeobecná správna žaloba). V záveroch navrhuje legislatívne úpravy, ktoré by zabránili tomu, aby sa odmietala materiálna súdna ochrana podľa procesného pravidla.

I. O námete a účele príspevku

Voľby do Európskeho parlamentu (ďalej aj „EP“) sa v Slovenskej republike konali 25. mája 2019. Rozhodovalo sa o 13 poslaneckých mandátoch a 1 podmienečnom mandáte, na ktorý vznikne nárok až po vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „Spojené kráľovstvo“) z Európskej únie (ďalej len „EÚ“). V dôsledku tejto právnej situácie došlo k tomu, že kandidátka Miriam Lexmann, kandidujúca za Kresťanskodemokratické hnutie (ďalej len „KDH“), napriek tomu, že získala viac hlasov ako kandidát inej politickej strany Eugen Jurzyca, musí na svoj mandát počkať až do vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ.

KDH návrhom podaným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len “ústavný súd”) napadlo ústavnosť a zákonnosť volieb do EP konaných na území Slovenskej republiky 25. mája 2019 (ďalej len „voľby“) v rozsahu uznesenia Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej aj „štátna komisia“) č. 49/6/2 prijatého na zasadnutí komisie konanom 25. – 26. mája 2019, ktorým komisia konštatovala, že kandidátkou, na ktorú sa aplikuje § 220a zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“), je kandidátka Mgr. Miriam Lexmann.

Návrh KDH bol uznesením pléna ústavného súdu PL. ÚS 15/2019-46 zo dňa 26. júna 2019 zamietnutý; návrh sudcu spravodajcu nezískal potrebných sedem hlasov na jeho prijatie (čl. 131 ods. 1 ústavy v spojení s § 57 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Napriek tomu, že odôvodnenie tohto uznesenia je na 15 stranách, v skutočnosti je zamietnutie návrhu na začatie konania odôvodnené len na jednej strane, pričom je obmedzené na citovanie ústavnej a zákonnej úpravy (strana 15).

K tomuto rozhodnutiu (v ďalšom texte budeme používať skratku „rozhodnutie Lexmann“ alebo „vec „Lexmann“) je pripojené odlišné stanovisko sudcu a predsedu ústavného súdu Ivana Fiačana, v ktorom kritizuje zamietnutie návrhu na začatie konania, ponúka výklad čl. 131 ods. 1 ústavy, ktorý by bol pripustil aspoň prijatie návrhu na ďalšie konanie; súčasne sa venuje aj výkladu a použitiu § 220a volebného zákona, ktorý by viedol k inému výsledku, než ktorý prijala komisia.

Takéto rozhodnutie je, podľa môjho názoru, bez hlbšieho skúmania v rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 124 ústavy) ako aj so základným právom na účinnú súdnu ochranu, tak ako to vyplýva z práva Európskej únie (ďalej len „úniové právo“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). V tejto spojitosti voľne nadviažem aj na výsledky a závery vzťahujúce sa na čl. 131 ods. 1 ústavy a § 57 zákona o ústavnom súde uverejnené v rámci kritickej analýzy novej právnej úpravy konania pred ústavným súdom.(1)

V spojitosti s týmto odmietnutím spravodlivosti v konaní pred ústavným súdom vznikajú zásadnejšie otázky. Je kandidát vo voľbách do EP zbavený súdnej ochrany voči výsledkom volieb? Z akých dôvodov sa kandidát nemôže domáhať preskúmania zákonnosti a ústavnosti volebného procesu vrátane jeho výsledku vo svojom mene (oprávnenie na podanie návrhu) a musí sa spoliehať len na politickú stranu alebo politické hnutie, na ktorých kandidačných listinách kandidoval? Ako by mohol postupovať taký kandidát, ak by strana alebo hnutie odmietli podať návrh na konanie na ústavný súd?

Najprv sa mienim venovať medzerovitej úprave účastníkov konania a predovšetkým osôb oprávnených podať návrh na konania vo volebných veciach s osobitným zreteľom na voľby do EP; v ďalšej časti príspevku vysvetlím, z akých dôvodov je zamietnutie návrhu ústavným súdom porušením práva Európskej únie a v tretej časti ponúknem názor na súdnu ochranu, o ktorú by mohol v správnom súdnictve požiadať priamo kandidát do EP.

II. Deformovaná úprava subjektov oprávnených na podanie návrhu a okruhu účastníkov

Výsledky volieb do EP je prípustné napadnúť v konaní pred ústavným súdom. Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

V tejto ústavnej norme nie je ustanovený subjekt oprávnený na podanie návrhu na ústavný súd. Z toho vyplýva, že vymedzenie takých subjektov bolo ponechané na zákonnú úpravu (čl. 140 ústavy: Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon).

Pôvodný zákon o ústavnom súde v konaní o volebnej sťažnosti upravil pomerne široké spektrum osôb oprávnených na podanie návrhu, do ktorého zahrnul aj s kandidáta, resp. protikandidáta.(2)

Tento prístup k implementácii čl. 140 ústavy bol úplne opustený v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 157 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania podľa čl. 129 ods. 2 ústavy o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady a do Európskeho parlamentu môže podať politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré podali platnú kandidátnu listinu podľa osobitných predpisov. Žiaden iný subjekt alebo jednotlivec nie je oprávnený na podanie takého návrhu. Dôvody takého masívneho obmedzenia oprávnených subjektov ako aj úplné vynechania práva kandidáta brániť sa proti nezákonnosti a neústavnosti volieb do EP nie sú známe.(3)

Obmedzenosť takej úpravy vynikne, ak kandidát má pochybnosti o zákonnosti a ústavnosti výsledku volieb, avšak politická strana alebo politické hnutie sa rozhodne nepodať návrh na začatie konania pred ústavným súdom. V takom prípade sa kandidát nemá ako brániť proti rozhodnutiu politického subjektu, ktorý sa rozhodol rezignovať na jeho súdnu ochranu.

Zákon o ústavnom súde však deformuje aj okruh účastníkov v konaní vo volebných veciach. Jedinými účastníkmi (okrem navrhovateľa) sú len politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v národnej rade alebo v Európskom parlamente.

Účastníkom konania nie je štátna komisia, hoci jedným z výsledkom konania môže byť aj zrušenie jej rozhodnutia (zápisnice) o výsledku volieb a jeho nahradenie výrokom pléna ústavného súdu. Napraviť túto medzeru v zákona sa nedá prostredníctvom inštitútu zúčastnenej osoby, pretože zrušenie výsledku volieb je priamym zásahom do kompetencie štátnej komisie a proti nemu by mala mať plné práva účastníka konania.

Rovnako účastníkom konania nie je ani kandidát, ktorý bol vyhlásený za zvoleného a bolo mu vydané osvedčenie o zvolení, pričom sa rozhoduje o jeho právnom postavení, ktoré môže byť výrazne zmenené v jeho neprospech (§ 163 ods. 1 písm. c/ zákona o ústavnom súde). Zjavne to súvisí s tým, že neúspešný kandidát nie je oprávnený podať návrh na začatie konania vo volebných veciach, avšak tento argument je slabý, ak si uvedomíme, že ústavný súd môže zmeniť postavenie zvoleného kandidáta tak ako to pripúšťa už citovaný § 163 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde.

Deformovaná a zjednodušená úprava okruhu subjektov oprávnených na podanie návrhu v konaní vo volebných veciach ako aj okruhu účastníkom priamo neviedla k výsledku konania vo veci Lexmann. Výsledok – zamietnutie návrhu bolo dôsledkom nezískania dostatočného počtu hlasov členov pléna (čl. 131 ústavy v spojení s § 8 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Venovali sme tomuto problému pozornosť najmä z dôvodu, že neriešenie okruhu osôb oprávnených na podanie návrhu, vrátane okruhu účastníkov, by mohlo viesť k tomu, že kandidát do EP by sa nemohol, v prípade neochoty politickej strany alebo politického hnutia, ktoré ho kandidovali, brániť proti nezákonnosti alebo neústavnosti vo voľbách v konaní pred ústavným súdom.

III. Zamietnutie návrhu KDH vo veci Lexmann porušuje právo Európskej únie

Ešte pred výsledkom konania pred ústavným súdom vo veci Lexmann bol vyslovený názor, podľa ktorého sa žiada taká úprava čl. 131 ústavy a zákona o ústavnom súde, ktorá vylúči odopretie súdnej ochrany iba z dôvodu nedostatku hlasov v pléne ústavného súdu.(4)

Takáto úprava sa javí, vo svetle rozhodnutia vo veci Lexmann, ešte naliehavejšia, pretože rozhodnutím pléna o zamietnutí návrhu KDH došlo k úplnému popretiu zmyslu a účelu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 124 a 129 ods. 2 ústavy.

Súčasne však došlo aj k porušeniu práva Európskej únie.

3.1. Právna situácia kandidáta do EP patrí do pôsobnosti úniového práva

Pri uvažovaní o súdnej ochrane kandidáta do EP je potrebné vziať do úvahy, že právna situácia kandidáta do EP patrí do pôsobnosti práva Európskej únie.

Podľa čl. 39 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)(5) každý občan Únie má právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, a to za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci toho štátu. Podľa odseku 2(6) tohto článku poslanci Európskeho parlamentu sú volení vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním.

V úniovom práve existuje Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „akt 1976“).(7)

Na právnu situáciu M. Lexmann a KDH sa vzťahuje čl. 39 ods. 2 charty,(8) ktorý preberá zásady volebného systému v demokratickej spoločnosti. Citovaný článok charty vyjadruje právo občanov Únie voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu na základe článku 14 ods. 3 ZEÚ a článku 1 ods. 3 aktu 1976.

Je nesporné, že § 220a volebného zákona je nielen implementáciou úniového práva, ale predstavuje aj obmedzenie pasívneho volebného práva do EP; obmedzenie spočíva v tom, že k vydaniu osvedčenia o zvolení do EP dôjde až po vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie. Ak k tomuto vystúpeniu nedôjde, tak podmienený mandát kandidátky sa neuplatní, hoci § 220a volebného zákona nemá o tom žiadne pravidlo správania sa. V nadväznosti na to sa stane obsolétnym aj čl. 3 ods. 2 rozhodnutia Európskej rady č. 2018/937.(9) To platí aj v prípade, že Veľká Británia vystúpi z EÚ až po skončení funkčného obdobia aktuálneho Európskeho parlamentu.

Pri skúmaní tohto obmedzenia nemožno zabúdať na to, že čl. 52 ods. 1 charty pripúšťa, že výkon práv aj vyplývajúcich z čl. 39 ods. 2 charty, môže byť obmedzený. Také obmedzenie musí by ustanovené zákonom, rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd, dodržiavať zásadu proporcionality, byť nevyhnutné a skutočne zodpovedať cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Európskou úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.(10)

Z citovaných článkov charty, zakladajúcich zmlúv a aktu 1976 Súdny dvor Európskej únie aj v konkrétnej veci vyvodil,(11) že právna situácia kandidátov do Európskeho parlamentu patrí do pôsobnosti práva Únie.

3.2. Jednotlivec má základné právo na účinnú súdnu ochranu jeho práv zaručených úniovým právom

Z toho však vyplývajú závažné dôsledky vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu kandidátov do Európskeho parlamentu.

Čl. 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ ukladá: „Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“ Z tohto článku vyplýva, že nielen Súdny dvor, ale aj súdy členských štátov zabezpečujú súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie, čo je v súlade s decentralizovanou povahou právneho poriadku Únie, ktorého ochrana a presadzovanie je primárne zverené súdom členských štátov.(12)

Z rozsudku Súdneho dvora vo veci Texdata Software(13) vyplýva, že: „Pokiaľ ide o zásadu účinnej súdnej ochrany, článok 47 prvý odsek Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. S cieľom zaručiť dodržanie tohto základného práva v rámci Únie článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť upraviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany.“

Súdny dvor v tomto rozsudku identifikoval súvislosť čl. 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 charty, pričom z tohto prepojenia rezultuje povinnosť členských štátov zabezpečiť dodržiavanie článku 47 ods. 1 charty.(14)

3.3. Súd členského štátu nesmie aplikovať vnútroštátne právo brániace účinnej súdnej ochrane jednotlivca, ktorý kandidoval do EP

Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj legislatívna, administratívna alebo súdna prax, ktoré by mohli oslabiť účinnosť uplatňovania práva Únie tým, že príslušnému súdu, ktorý aplikuje toto právo, nepriznávajú ani v okamihu jeho uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné na neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prekážkou plnej účinnosti noriem Únie s priamym účinkom, sú nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré sú podstatou práva Únie. (15)

Treba ešte zdôrazniť, že články 39 a 47 charty majú podľa zásady prednosti úniového práva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov za následok stratu použiteľnosti každého ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, vrátane ustanovení ústavy.(16)

Z citovanej judikatúry vyplýva pomerne jednoznačný záver. Plénum ústavného súdu nebolo vo veci Lexmann oprávnené a povinné aplikovať čl. 131 ústavy v spojení s § 8 ods. 5 zákona o ústavnom súde. Ich použitie viedlo k tomu, že sa kandidátke do EP a KDH odňala akákoľvek súdna ochrana, hoci jej právna situácia patrí do pôsobnosti úniového práva a preto členský štát bol povinný garantovať súdnu ochranu tohto právneho postavenia (nie úspech vo veci).

Je otázne, ako malo plénum ústavného súdu postupovať pri predbežnom prerokovaní návrhu KDH na konanie vo volebných veciach. Usudzujem, že pri sedemčlennom pléne(17) bolo možné rozhodovať jednoduchou väčšinou(18) o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, napríklad pre zjavnú neopodstatnenosť. Také rozhodnutia spĺňajú elementárne požiadavky na poskytnutie účinnej súdnej ochrany.

IV. Spôsob zaplnenia medzery v zákonnej úprave: Všeobecná správna žaloba

Vzhľadom na to, že ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať nielen ústavnosť, ale aj zákonnosť týchto volieb, zdalo by sa, že neprichádza v žiadnom prípade do úvahy právomoc všeobecného (správneho) súdnictva na preskúmanie konkrétneho výsledku týchto volieb.

Nepovažujem to za správny záver.

Oprávnenie na podanie návrhu na ústavný súd je, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 zákona o ústavnom súde, obmedzené len na politické strany alebo hnutia, prípadne ich koalície. Neúspešný kandidát nie je ani účastníkom konania a je otvorenou otázkou, či by sa takého konania mohol zúčastniť ako zúčastnená osoba (§ 33 zákona o ústavnom súde).(19)

4.1. Kandidát do EP má zaručené základné práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 31 ústavy

Kandidát do EP požíva v plnom rozsahu základné práva zaručené v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 31 ústavy.(20) Kompetencia ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 2 ústavy v spojení s § 157 ods. 2 zákona o ústavnom súde však nepokrýva súdnu ochranu týchto základných práv kandidáta, najmä ak vezmeme do úvahy skutkové okolnosti veci Lexmann.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy(21) sa správne súdnictvo nemôže zbaviť povinnosti poskytnúť súdnu ochranu jednotlivcovi vtedy, ak ide o ochranu základných práv a slobôd. Zákonom č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva bola zriadená Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán, ktorá je, vychádzajúc z jej právomoci (§ 13 v spojení s § 16 citovaného zákona), orgánom verejnej správy (rovnako aj nález sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 18. marca 1999). Štátna komisia rozhoduje o tom, ktorý kandidát vo voľbách, napríklad do Európskeho parlamentu uspel a v akom rozsahu.(22) Komisia teda rozhoduje, v kontexte základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, o subjektívnom práve (jeho obsahu, prípadne podmienenosti) kandidáta.(23)

Na základe uvedených argumentov sa podľa čl. 46 ods. 2 a 129 ods. 2 ústavy súdna ochrana kandidáta do EP môže (musí) rozdeliť, vnútroštátne, medzi ústavný súd a všeobecné (správne) súdnictvo.

4.2. Súčasné uplatnenie ochrany kandidáta do EP v správnom súdnictve a v ústavnom súdnictve?

Z toho by bolo možné vyvodiť, že preskúmanie zákonnosti a ústavnosti volieb do Európskeho parlamentu ústavným súdom by nemalo brániť súčasnému preskúmaniu zákonnosti konkrétneho výsledku týchto volieb v správnom súdnictve podaním všeobecnej správnej žaloby(24) kandidátom, ktorý sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv rozhodnutím štátnej komisie. Otázkou je však to, či súdna ochrana v konaní pred ústavným súdom a v správnom súdnictve môžu byť uplatnené súčasne.

Ak vezmeme do úvahy okruh účastníkov, skutkové a právne dôvody návrhu v konaní vo volebných veciach pred ústavným súdom a porovnáme ich s okruhom účastníkov v konaní o všeobecnej správnej žalobe ako aj so sekundárnym predmetom konania pred správnym súdom (zápisnica o výsledku volieb, osvedčenie o zvolení za kandidáta a oznámenie štátnej komisie mena a priezviska zvoleného kandidáta podľa § 220a zákona o voľbách 1 predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky), tak možno prijať záver o simultánnej súdnej ochrane v konaní pred ústavným súdom aj všeobecným (správnym) súdom.

V konaní pred ústavným súdom sú účastníkmi navrhovateľ, ktorým môže byť len politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré podali platnú kandidátnu listinu podľa osobitných predpisov a ďalšími účastníkmi konania sú politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v EP. Účastníkom konania nie je štátna komisia. Predmetom konania je neústavnosť volieb alebo nezákonnosť volieb alebo oba tieto dôvody s uvedením právnych predpisov a ich ustanovení, ktoré boli podľa navrhovateľov porušené.

V správnom súdnictve je žalobcom neúspešný kandidát, v tomto prípade kandidát podľa § 220a zákona o voľbách; žalobu podáva proti orgánu verejnej správy, ktorým je štátna komisia. Predmetom je nezákonnosť zápisnice o výsledku volieb v spojení s osvedčením o zvolení tohto kandidáta, ktorý bol zvolený, a oznámenia podľa § 220a ods. 2 zákona o voľbách.

Z tohto porovnania vychádza záver, podľa ktorého kandidát do EP je oprávnený na podanie všeobecnej správnej žaloby;(25) všetky podmienky prípustnosti takej žaloby sú splnené, takže správny súd by mal na jej základe preskúmať opodstatnenosť tvrdenia, či kandidát (žalobca) mal byť vyhlásený za zvoleného a malo mu byť vydané osvedčenie o zvolení.

4.3. Konkurencia návrhu na konanie vo volebných veciach a všeobecnej správnej žaloby

Aj keď pripúšťame, že ochrana pasívneho (i aktívneho) volebného práva do EP sa môže poskytovať súčasne v ústavnom i v správnom súdnictve, tak stále tu máme problém konkurencie návrhu na začatie konania vo volebných veciach podaného na ústavný súd a všeobecnej správnej žaloby. Zásadná otázka znie, či je možné konať a rozhodovať o ochrane pred nezákonnosťou na ústavnom súde aj na všeobecnom súde, keď je zjavné, že výsledky konania materiálne môžu (nemusia) byť identické.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nie je súčasťou všeobecného súdnictva, tak sa nemôže uplatniť námietka prekážky začatej veci (litispendencia) tak ako ju upravuje § 55 písm. b) zákona o ústavnom súde. To platí aj opačne, súd v správnom súdnictve tiež nemôže zastaviť konanie pre uvedenú prekážku. Do úvahy by prichádzalo prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Súdnym konaním je nesporne aj konanie pred ústavným súdom o návrhu vo volebnej veci. Výsledok konania pred ústavným súdom by síce správny súd nezaväzoval, ale je viac menej isté, že tento súd by z neho prejudiciálne vychádzal.

4.4. Vylúčenie všeobecnej správnej žaloby až po novelizácii zákona o ústavnom súde

Ponúknutý záver o prípustnosti všeobecnej správnej žaloby by sa neuplatnil v prípade, ak by došlo k novelizácii § 157 zákona o ústavnom súdu, v ktorej by sa upravilo primeraným spôsobom právo kandidáta do EP na podanie návrhu na konanie vo volebných veciach. V takom prípade by nebolo možné žiadať o ochranu správne súdnictvo. Právomoc ústavného súdu by mala prednosť.

Závery

Z uvedeného plynú tieto závery. Proti výsledkom volieb do Európskeho parlamentu je prípustné, podľa môjho názoru a platného právneho stavu, sa brániť:

• – návrhom na preskúmanie zákonnosti a ústavnosti volieb podaným politickou stranu alebo politickým hnutím (§ 157 zákona o ústavnom súde);
• – všeobecnou správnou žalobou podľa § 177 Správneho súdneho poriadku podanou kandidátom vo voľbách.

Riešenie konkurencie právomoci správneho súdnictva a právomoci ústavného súdu v individuálnej ochrane pasívneho volebného práva kandidáta do EP prinesie len judikatúra.

Vec Lexmann ukázala na nedostatky zákona o ústavnom súde, ktorý z nezistiteľných dôvodov obmedzil okruh osôb oprávnených na podanie návrhu na začatie konania vo volebných veciach; súčasne výsledok konania v tejto veci núti sa zamyslieť nad zmenou čl. 131 ústavy v spojení s § 8 ods. 5 zákona o ústavnom súde, najmä ak sa vezme do úvahy, že zamietanie návrhov v konaní pred ústavným súdom môže viesť, nielen vo volebných veciach, k vážnemu porušeniu práva Európskej únie ako aj porušovaniu ústavného poriadku Slovenskej republiky.

Poznámky

• 1) Mazák, J., Jánošíková, M.: Všeobecné ustanovenia o konaní pred Ústavným súdom. Kritické poznámky k novému zákonu. (II.) Právny obzor, 102, 2019, č. 2, s. 111 – 112.
• 2) Podľa § 59 ods. 1 a 2 zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sťažnosť proti výsledku volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, do Európskeho parlamentu alebo do orgánu miestnej samosprávy môže podať aj protikandidát, ktorý získal aspoň 10 % hlasov. Sťažnosť môže podať aj najmenej 10 % voličov príslušného volebného obvodu; k sťažnosti musia byť pripojené podpisy a adresy týchto občanov. Sťažnosť pre neústavnosť alebo nezákonnosť volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, do Európskeho parlamentu alebo do orgánu miestnej samosprávy alebo proti výsledku volieb môže podať okrem navrhovateľov uvedených v §18 ods.1 písm.a) až e) aj politická strana, ktorá sa na voľbách zúčastnila, 10 % oprávnených voličov volebného obvodu alebo kandidát, ktorý získal vo volebnom obvode najmenej 10 % voličov.
• 3) Dôvodová správa k novému zákonu o ústavnom súde pri § 157 ods. 2 opakuje len jeho text, čo je v príkrom rozpore s § 7 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 310/2016 Z. z.
• 4) Mazák, J., Jánošíková, M.: Všeobecné ustanovenia o konaní pred Ústavným súdom. Kritické poznámky k novému zákonu. (II.) Právny obzor, 102, 2019, č. 2, s. 110 – 112.
• 5) Rovnaká úprava je v čl. 20 ods. 2 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie v rámci občianstva Únie.
• 6) Zodpovedá tomu aj úprava v čl. 14 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii: Poslanci Európskeho parlamentu sú volení vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním na volebné obdobie piatich rokov.
• 7) Tento akt je pripojený k rozhodnutiu 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976 (Ú. v. ES L 278, s. 1), zmenený, doplnený a prečíslovaný rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a z 23. septembra 2002 a rozhodnutím Rady 2018/994 z 13. júla 2018, ktoré však ešte nevstúpilo do platnosti.
• 8) Článok 39 ods. 1 charty sa neuplatňuje na situáciu, o akú išlo v konaní pred ústavným súdom vo veci Lexmann; Súdny dvor už totiž uviedol, že pokiaľ ide o článok 20 ods. 2 písm. b) ZFEÚ toto ustanovenie sa obmedzuje na uplatnenie zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti pri výkone práva voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu tým, že stanovuje, že každý občan Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť v týchto voľbách v členskom štáte, v ktorom má svoje bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu (rozsudok Španielsko/Spojené kráľovstvo, C-145/04, EU:C:2006:543, bod 66).
• 9) Rozhodnutie Európskej Rady (EÚ) 2018/937 z 28. júna 2018, ktorým sa stanovuje zloženie Európskeho parlamentu. Ú. v. EÚ L 165I, 2. 7. 2018, s. 1 – 3.
• 10) Pozri rozsudky Volker und Markus Schecke a Eifert, C-92/09 a C-93/09, EU:C:2010:662, bod 50, ako aj Lanigan, C-237/15 PPU, EU:C:2015:474, bod 55.
• 11) Rozsudok Thierry Delvigne proti Commune de Lesparre Médoc a Préfet de la Gironde, C-650/13. EU:C:2015:648. Bližšie pozri: Van Eijken, Hanneke; van Rossem, Jan Willem: Prisoner disenfranchisement and the right to vote in elections to the European Parliament: Universal suffrage key to unlocking political citizenship?, European Constitutional Law Review 2016 Vol. 12, s. 114-132.
• 12) Bližšie k tomu napríklad: Lacchi, Clelia, Multilevel judicial protection in the EU and preliminary references. Common Market Law Review. Vol. 53, 2016, No. 3, s. 680.
• 13) Rozsudok z 26. septembra 2013, Texdata Software, C-418/11, EU:C:2013:588. 425, body 77 a 78; rovnako aj rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C-64/16, EU:C:2018:117, bod 34.
• 14) Zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza z ústavných tradícií spoločných členským štátom, je upravená v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty (pozri rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C-64/16, EU:C:2018:117, bod 35 a citovaná judikatúra ako aj Rozsudok z 24. júna 2019, Európska komisia proti Poľskej republike, C-619/18, EU:C:2019:531, body 48 a 49.
• 15) Najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, EU:C:1978:49, bod 22, a z 24. júna 2019, Popławski, C-573/17, EU:C:2019:530, body 52 až 62).
• 16) Pozri rozsudok ANAFE, C-606/10, EU:C:2012:348, bod 73 a citovanú judikatúru.
• 17) Pri plnom počte členov pléna taký problém sa nemôže vyskytnúť. Vždy sa musí dosiahnuť väčšina hlasov.
• 18) Ústavným základom takého postupu a rozhodnutia je čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 124 ústavy; v právnom štáte ústavný súd musí vykonávať svoju všeobecnú právomoc chrániť ústavnosť a ponechať neaplikovaný čisto procesný čl. 131 ústavy.
• 19) Dielo citované v poznámke č. 1, s. 105 – 106.
• 20) Ústavný princíp ustanovený čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava práv ustanovených čl. 30 tejto ústavy musí umožňovať a napomáhať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti, sa nevzťahuje iba na slobodnú súťaž medzi politickými stranami a hnutiami. Slobodná súťaž politických síl sa zaručuje aj vo vnútri jednotlivých politických strán a hnutí, medzi všetkými občanmi, ktorí uplatňujú ústavné právo na prístup k volenej funkcii (nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 18. marca 1999).
• 21) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
• 22) Štrnásty mandát patrí Slovenskej republike iba za predpokladu vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ a preto komisia, po pridelení všetkých mandátov, musela ešte rozhodnúť, ktorý mandát bude podmienený v zmysle § 220a zákona č. 180/2014 Z. z. Komisia prijala uznesenie, ktorým určila, že podmieneným mandátom bude mandát pridelený kandidátke Mgr. Miriam Lexmann z dôvodu, že KDH vykázalo najnižší zostatok delenia.
• 23) Podľa môjho názoru sú splnené aj ostatné procesné požiadavky na ochranu kandidáta v správnom súdnictve, ktoré sú ustanovené v § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku; nevenujem im osobitnú pozornosť, pretože ich analýza sa vymyká z predmetu príspevku.
• 24) Podľa § 117 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
• 25) Nemusí to byť len kandidát v postavení M. Lexmann; mohol by to byť aj iný kandidát, ktorý by sa považoval za zvoleného bez toho, aby sa v zápisnice štátnej komisie o výsledku volieb objavil ako zvolený s právom na vydanie osvedčenia o zvolení.

Autor
prof. JUDr. Ján Mazák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20