právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Úvod
Táto práca má v prvom rade predstavovať môj subjektívny pohľad na kozmické právo s jednoznačným prihliadnutím na jeho kontribúciu k ochrane životného prostredia človeka, pričom najväčší dôraz som kládol na oblasť blízkej orbity Zeme a aktivity spojené s pôsobením v danej oblasti. Ako nosné dielo mi poslúžilo The Environmental Element in Space Law Assessing the Present and Charting the Future od Lotta Viikariho, z ktorého som čerpal väčšinu poznatkov.
2. Vesmír a právny režim kozmického priestoru
Vesmír. Už od počiatku predstavuje veľkú neznámu a zároveň vytúženú métu, ku ktorej sa upína náš zrak. Vesmír, ktorý v nás evokuje niečo vzdialené a ukazuje nám našu „malosť“ voči svetu, v ktorom žijeme. Vesmír, voči ktorému smeruje naša túžba poznávať nepoznané a pokorovať nepokorené, pričom táto túžba predstavuje hnací motor pokroku, motora ktorý nás evidentne (jedného dňa) poženie až ku hviezdam a ešte ďalej. A tak ako nás objavné cesty viedli ku kolonizácii celej Zeme, tak v podobnom meradle nás objavné cesty vesmírom dovedú k jeho aspoň čiastočnému osídleniu ľudskou rasou.
Vesmír zahŕňa všetko, čo existuje, od najmenších subatómových častíc až po super- kopy galaxií (to sú tie najväčšie štruktúry, ktoré dodnes poznáme). Nikto nevie aký je vesmír veľký. Podľa odhadov ho tvorí 100 miliárd galaxií, z ktorých každá má priemerne okolo 100 miliárd hviezd (samozrejme za predpokladu, že nerátame s neustálim rozpínaním vesmíru, v dôsledku čoho sa tieto čísla môžu zväčšovať doslova zo dna na deň). Za najuznávanejšiu teóriu vzniku vesmíru sa považuje Teória veľkého tresku, ktorá predpokladá že vesmír vznikol obrovskou explóziou pred približne 13,7 miliardami rokov1 a je dokázané že od tejto udalosti sa vesmír rozpína. Avšak ešte doteraz nie je určené či je vesmír uzavretý – teda či sa rozpínanie nezastaví a vesmír sa nezačne zmršťovať v cyklickej podobe alebo či je otvorený a teda sa bude navždy rozpínať. [1] [2]
Vesmír ako reálne dosažiteľné prostredie sa pre človeka otvoril koncom 50tych rokov – presnejšie v roku 1957 kedy Sovietsky zväz ako prvý na svete vypustil na orbit prvý umelý satelit Sputnik 1.2 Práve táto udalosť spoločne s vypúšťaním ďalších vesmírnych objektov evidentne poukázalo na potrebu vzniku právnej úpravy a s ňou súvisiaceho právneho režimu pre tento „nadzemský“ priestor. Vzniklo presvedčenie, že ide o priestor nachádzajúci sa nad štátnym priestorom avšak jednoznačne nestotožniteľný so vzdušným priestorom, nad ktorým štáty vykonávali plnú a výlučnú suverenitu, pretože nad ním sa nachádza ďalší priestor (neskôr označovaný ako kozmický), ktorý sa však nepovažovali za súčasť svojho štátneho územia.[3]
Presvedčenie o odlišnosti kozmického priestor od vzdušného potvrdila i prax štátov, ktoré neprotestovali nad preletmi kozmických objektov nad svojimi územiami a teda ani ich nepovažovali za porušenie ich vlastnej suverenity. Práve táto prax dopomohla k názoru, že štáty uznávajú existenciu takéhoto priestoru odlišného od vzdušného priestoru, v ktorom by sa jednoznačne mala uplatňovať sloboda výskumu prostredníctvom družíc a taktiež prispela k tvorbe obyčajového pravidla medzinárodného práva o slobodnom výskume a využívaní kozmického priestoru.3 Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu vznikla potreba aby sa tento novoobjavený priestor nestal miestom zbrojenia a a medzinárodných konfliktov, ale aby sledoval právny režim Antarktídy, teda oblasti mierovej spolupráce štátov. Významným krokom k naplneniu tohto cieľa bolo sústredenie celej normotvorby pod taktovku Organizácie Spojených národov a presnejšie pod Výbor pre mierové využívanie kozmického priestoru.[4] Po prvých právnych dokumentoch, ktoré charakterizovali kozmický priestor ako oblasť mierovej a vedeckej spolupráce štátov, v ktorom sa uplatňuje Charta OSN a základné zásady medzinárodného práva, bola v roku 1963 prijatá rezolúcia Valného zhromaždenia OSN obsahujúca Deklaráciu právnych zásad, ktorými sa spravuje činnosť štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru.[5] Zásady v nej obsiahnuté boli v roku 1968 vtelené do Zmluvy o zásadách činnosti štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných nebeských telies,[6] ktorá záväzne ustanovila zásady, ktorými sú štáty povinné sa spravovať pri svojej činnosti v kozmickom priestore a stala sa základom vznikajúceho odvetvia kozmického práva.
Práve jednotlivé zásady obsiahnuté v Kozmickej zmluve (v našom právnom poriadku figuruje ako vyhláška MZV 40/1968) umožňujú zabezpečenie medzinárodného využívania kozmického priestoru podobne ako v prípade Antarktídy (článok II). Zabezpečujú zachovanie jeho demilitarizácie,[7] ktoré je v súlade so zásadou jeho mierového využívania (článok IV). Okrem iného zmluva zakladá štátom konzultačnú povinnosť (článok IX), záväzok spolupráce pri pozorovaní kozmických objektov z územia zmluvných strán (článok X), notifikačnú povinnosť generálnemu tajomníkovi OSN o ich činnosti v kozmickom priestore (článok XI) a pod. Kozmická zmluva taktiež rieši aj právny status kozmonautov, ktorých považuje za vyslancov ľudstva v kozmickom priestore a zaväzuje sa im poskytovať všemožnú pomoc v prípade nehody, tiesne alebo núdzového pristátia ba území iného štátu alebo na šírom mori (článok V).
Jedným z nedostatkov, ktorý môžeme Kozmickej zmluve a jej nasledovníkom vytknúť je veľmi slabá právna úprava na poli ochrany životného prostredia. Čomu sa však čudovať nemožno, pretože tieto zmluvy riešili pre tú dobu oveľa závažnejšie a pálčivejšie otázky. Museli vytvoriť komplexnú právnu úpravu a príslušný právny režim úplne novej oblasti kde bolo evidentné, že všetky štáty majú záujem na participácii či v danej dobe alebo ako náhle im to ich politické, hospodárske a technické podmienky dovolia avšak ich nárok pretrváva a s postupom času sa nezmenšuje (článok I Kozmickej zmluvy).
3. Subjekty kozmického práva
V prvom rade sú to jednoznačne štáty, ktoré vykonávajú svoju aktivitu takmer v každej oblasti spojenej s kozmickým právom. Taktiež sa podieľajú na normotvorbe spojenej s danou oblasťou a do už z dôvodu ich orginárnej medzinárodnej subjektivity, ktorú často prenášajú na medzivládne medzinárodné organizácie pôsobiace v danom obore hlavne v dôsledku zníženia nákladov a vyťaženia.
S postupom času a rozvojom technológii to čo bola donedávna výsostná doména štátov sa čím ďalej tím viac otvára i neštátnemu sektoru. V popredí vystupujú najmä nevládne organizácie (IGOs[8]), pričom niektoré z nich sú spojené s reguláciou s kozmickým právom spojených aktivít na medzinárodnej úrovni. Príklad môže predstavovat Medzinárodná telekomunikačná únia, ktorá vytvorila medzinárodný systém na zabezpečenie nerušených telekomunikačných aktivít, vrátane tých v kozmickom priestore. Úlohou ďalších organizácii (e.g. ESA) je vykonávanie spoločných operačných činností vo vesmíre a to z dôvodu, vysokej riskantnosti a nákladov spojených s využívaním vesmíru.
Okrem IGOs pôsobia ešte iné druhy neštátnych subjektov snažiacich sa ovplyvniť vývoj v kozmickom sektore, pričom nepôsobia len regionálne ale čím ďalej tím viac aj medzinárodne. Ide hlavne o rozlične medzinárodné organizácie, vedecké asociácie a takisto podnikateľský sektor, pričom ich úspešnosť vo veľkej miere záleží od ich založenia, zamerania, lobbingových schopnostiach, spôsoboch na vynútenie nátlaku atď. avšak stále sledujúc svoj cieľ alebo cieľ skupiny, ktorú reprezentujú.
4. Environmentálna stránka kozmického prostredia/práva
Každý si istotne vie predstaviť na čo všetko sa dá kozmický priestor využiť – od prenosu nášho obľúbeného televízneho programu až po sledovanie súčasnej situácii v Lýbii alebo monitorovaniu meteorologickej situácie nad Japonskom. Prím pre nás hrá hlavne environmentálny aspekt a jeho režim.
4.1. Životné prostredie človeka
V prvom rade si najskôr musíme definovať životné prostredie človeka ako také.
Jedna z definícii opisuje životné prostredie ako „súbor všetkých činiteľov, s ktorými prichádza do styku živý subjekt, a ktorými je obklopený. Všetko, na čo subjekt priamo i nepriamo pôsobí. Subjektom môže byť organizmus, populácia, človek i celá ľudská spoločnosť. Z tejto definície môžeme pod životné prostredie človeka zahrnúť teda i kozmický priestor, pretože s ním človek prichádza do styku i keď zatiaľ len v obmedzenej miere, no už teraz je evidentne, že je to otázka rokov maximálne zopár desaťročí pokiaľ s ním budeme v pravidelnej a masovej interakcii.
4.2. Prínos k ochrane životného prostredia kozmického priestoru
S narastajúcim počtom subjektov aktívne sa podieľajúcich na využívaní kozmického priestoru a novovznikajúcich problémoch s tým spojených, stále pálčivejšie narastá otázka právnej ochrany kozmického priestoru z hľadiska životného prostredia a jeho zachovania pre ďalšie generácie.
4.2.1. Environmentálne problémy spojené s vesmírnymi aktivitami
Prieskum vesmíru ako priemyselné odvetvie predstavuje silne znečisťujúce pôsobenie človeka v rozličných spôsoboch a vo všetkých svojich fázach. Ako je typické pre celú priemyselnú produkciu, tak isto i produkcia vesmírnych technológii a transport ich produktov na Zem sú naozaj ďaleko od pojmu environmentálne prijateľné. Tak isto samotné štádium vypúšťania predstavuje nesmiernu záťaž na životné prostredie: produkuje hluk, prach a rozličné emisie. Ako nedávny príklad môžeme uviesť štúdiá opisujúce vedľajšie efekty vypúšťania vesmírnych rakiet v kozmordome Baj- konur, spôsobujúce vážne zdravotné problémy medzi ľuďmi žijúcimi v blízkosti letovej dráhy rakiet. Samotná Ruská federálna vesmírna agentúra[9] priznala, že v súčasnosti všetky raketové palivá sú environmentálne škodlivé a teda, že ich neplánuje vymeniť za iné. Namiesto toho ako dôkaz snahy o zlepšenie ekologického stavu pri týchto aktivitách podpísala dohodu s Kazachstanom, ktorá vyžaduje vytvorenie „ekologicky bezpečného raketového komplexu“.[10]
Okrem toho vesmírne plavidlo počas cesty do vesmíru prechádza skrz atmosféru, v ktorej jednotlivé vyhorené časti zhoršujú stav ozónovej vrstvy a tým pádom aj ochranu života pred UV žiarením. Ako ďalší dopad môžeme jednoznačne spomenúť kyslé dažde. Všetky rakety vytvárajú alebo vypúšťajú látky, ktoré prispievajú k zmenšovaniu ozónovej vrstvy, ako napríklad oxidy dusíka. Tieto škodlivé vplyvy na ozónovú vrstvu boli uznané už pred desaťročiami.[11] [12] Avšak v každom prípade najvážnejšie nebezpečenstvo pre životné prostredie predstavujú aktivity nasledujúce po vypustení.
4.2.1.1. Vesmírny odpad
Najvýznamnejší z environmentálnych problémov spojený s činnosťou vo vesmíre je problém vesmírneho odpadu. „Vesmírny odpad“ je generálny termín označujúci všetky človekom vytvorené materiály vo vesmíre iného než funkčného charakteru. Odpad teda predstavujú samotné vyradené satelity, odpojené obaly nástrojov, vrchné štádia (štádiá orbitálneho transferu), rozličné fragmenty, a podobne, ktoré pochádzajú funkčných objektov ale už ďalej neslúžia užitočnému cieľu.11 Definícia tiež zahŕňa i únik paliva a chladiacej kvapaliny, rozlične farbivá i rozličné nástroje upustených počas vesmírnych prechádzok a odpadkov zanechaných misiami s ľudskou posádkou.
Nanešťastie neexistuje žiaden oficiálny prameň poskytujúci právnu definíciu vesmírneho odpadu. Dokonca žiadna z vesmírnych zmlúv ani v stručnosti nezmieňuje pojem odpad.
Ako vyplýva z definície, existuje mnoho zdrojov tohto odpadu. Či už sú to odstavené vesmírne stroje, ktoré už neplnia žiadnu úlohu len obiehajú okolo Zeme, pričom kr i- térium funkčnosti predstavuje deliacu čiaru medzi vesmírnym odpadom a ostatnými vesmírnymi objektmi. Ďalej to môžu predstavovať rozličné zvyšky vznikajúce ako výsledky explózii (úmyselných alebo i náhodných), kolízii, alebo znehodnotenia kozmických lodí, dokonca môžu byť vypravené do vesmíru úmyselne za účelom znemožnenia prístupu k určitému orbitálnemu regiónu.[13] V súčasnosti z 9800 človekom vyrobených objektov sledovateľných na orbite je asi iba 600-700 v operatívnom stave, teda 93% pripadá na vesmírny odpad.[14] Pričom každoročne pribúdajú ďalšie 2%. Tieto štatistiky zahrňujú len oficiálne katalogizované objekty, tvz. objekty v priemere väčšie než 10-20 cm obiehajúce na nízkej obiehajúcej nízku orbitu Zem
(LEO) – výška 1500-2000km – a 1m v priemere na geostacionárnej orbite (GEO).[15] Tieto objekty sú vyhľadávané a katalogizované americkou SSN.[16] Predpokladaná životnosť vesmírneho odpadu závisí od jeho lokácie: na nízkej orbite, kde je vyššia šanca že odpad skôr zhorí v atmosfére to predstavuje okolo 25rokov. Najväčší problém predstavujú efekty takejto existencie vesmírneho odpadu. Od problémov sledovania kozmu astronómami, skrz rušenie rádiových frekvencii až po hrozbu kolízii s iným odpadom alebo operujúcimi plavidlami, čo môže spôsobiť značné ľudské a ekonomické škody poprípade vznik ďalšieho vesmírneho odpadu. Toto potencionálne nebezpečie vyplýva z rýchlosti dosahovanej týmito úlomkami (0,1-0,8km/s v GEO a 6-14km/s v LEO), teda takýto úlomok cestuje rýchlosťou 17x väčšou než vystrelená guľka z guľometu. Prípadná kolízia s iným objektom môže vyvolať až fatálne následky pre daný objekt a vznik ďalšieho odpadu, pričom pravdepodobnosť nasledovnej kolízie sa v dôsledku vzniku ďalšieho odpadu exponen- cionálne narastá. Experti zaoberajúci sa touto otázkou varujú, že zamorenie môže v blízkom období spustiť až reťazovú reakciu.
V dôsledku toho vesmírne misie s ľudskou posádkou sú vybavené účinnými štítmi proti takýmto zrážkam. Avšak je prakticky nemožné zabrániť poškodeniu spôsobenému kusom odpadu väčším ako 1cm. Taktiež satelity musia byť vybavené prídavnými tryskami na umožnenie úhybu pred kolíziou, čo so sebou prináša ďalšie náklady spojené s dopĺňaním paliva a ďalším zaťažovaním životného prostredia.
4.2.1.2. Rádioaktívna kontaminácia
Problém úzko súvisiaci s vesmírnym odpadom je hrozba rádioaktívnej kontaminácie. Hlavným zdrojom takéhoto znečistenia vo vesmíre by mohla byť náhodná kolízia a následná explózia satelitov, ktorá by vytvorila rádioaktívny vesmírni odpad a radiáciu. Súčasne i samotné vypúšťanie rakiet v sebe zahŕňa riziko, hlavne pri objektoch využívajúcich nukleárny pohon. Prvý satelit vybavený nukleárnym energetickým zdrojom (NPS) bol vypustený na začiatku 60tych rokov. Pokrok v oblasti solárnych technológii umožnil vesmírnemu priemyslu nahradiť nebezpečne NPS napájanie, pričom posledný NPS satelit bol vypustený v roku 1988. V súčasnosti sa opätovne objavil záujem o tento energeticky zdroj, čo ľahko umožní znásobiť počet rádioaktívneho materiálu vo vesmíre.
Momentálne najhorší risk spôsobený využitím jadrovej sily spočíva v možnosti návratu kontaminovaných objektov na zemský povrch, čo môže spôsobiť vážne ohrozenie prostredia nachádzajúce sa pod obežnou dráhou NPS satelitu. Táto hrozba bola jednoznačne demonštrovaná neriadeným zostupom a rozpadom ruského satelitu Cosmos 954 poháňaného uránovým NPS na území Kanady 24.1.1978. Dopad roztrieštil rádioaktívne úlomky po rozľahlom území. Našťastie satelit dopadol do neobývanej časti Severných teritórií a na odstránenie následkov stačilo len vyzbierať roztrúsene pozostatky.
Na záver, zrejmý risk rádioaktívnej kontaminácie vychádza z možného umiestnenia a použitia zbraní hromadného ničenia. Dokonca i využitie konvenčných zbrani v prostredí s NPS poháňanými loďami môže byť nebezpečne. Nanešťastie takéto využitie kozmického priestoru zakazuje Kozmická zmluva článkom IV a poprípade i článkom II, ktorý odkazuje na využitie Mesiaca a ostatných nebeských objektov výlučne na mierové účely.
4.2.I.3. Solárne satelity
Jedným z momentálne ťažko predvídateľných environmentálnych ohrození predst a- vuje využívanie solárnych satelitov. Tieto satelity by vo vesmíre zbierali slnečnú energiu, následne by ju najprv zmenili na elektrickú energiu a ako mikrovlnné žiarenie vysielali na Zem, kde by opätovne prebehla premena na elektrickú energiu. Tento princíp predstavuje neznečisťujúci a prakticky nevyčerpateľný zdroj energie. Nezanedbateľné výhody spočívajú v možnosti získavania energie i v nočných hodinách, bez potreby optimálnych klimatických podmienok a bez nutnosti zaberania veľkých priestor potrebných pre pozemné slnečné elektrárne.
Na druhú stranu, solárne satelity môžu spôsobiť nežiadúci dopad na vesmírne prostredie a možný prenos slnečnej energie na Zem nemusí len poškodiť ozónovú vrstvu ale ovplyvniť i priamo život na povrchu. Taktiež môže vyvolať škodlivé elektromagnetické rušenie leteckých systémov a poprípade i u živočíchov využívajúcich na orientáciu podobný princíp. Na to aby táto technológia bola efektívna, je potrebné umiestnenie veľkého množstva satelitov na orbitu, čo môže zvyšovať šance na kolíziu s menšími objektmi. Taktiež využitie potrebných materiálov a technického zabezpečenia na stavbu a údržbu vyvoláva nové environmentálne problémy, ktoré sa môžu objaviť ako naliehavé prekvapivo rýchlo.
4.2.1.4. Vesmírne stanice s ľudskou posádkou
Riziko hodné spomenutia môžu predstavovať vesmírne stanice ako také a to z dôvodu ich stacionarity. Práve existencia takýchto nehybných veľkých štruktúr vo vesmíre zvyšuje šancu na ich možnú zrážku do budúcnosti. Taktiež tiene, ktoré vrhajú, môžu prerušiť dodávky slnečnej energie pre prechádzajúce satelity. Okrem toho údržba a energetické zásobovanie predstavujú hrozbu, hlavne pre okolité prostredie stanice.
4.2.1.5. Exo-biologická kontaminácia
Na záver by určite mali byť spomenuté dva dodatočné spôsoby ohrozenia životného prostredia. Prvý predstavuje organické znečistenie vesmírnu materiálom zo Zeme, tvz. „forward contamination“ – zamorenie nebeského telesa pozemským materiálom.
A druhý, tvz. „back-contaminatiorí‘, čiže akési spätné zamorenie Zeme neznámymi organizmami a kontaminátmi pri transporte vracajúcej sa vesmírnej lode na Zem.[17] Prípadné zanedbanie tohto, momentálne zanedbateľného ohrozenia môže ľahko viesť až k ohrozeniu možného extraterestriálneho života a naopak.
4.2.2. Vesmírne právo z environmentálnej perspektívy
Esencia vesmírneho práva je obsiahnutá v piatich dohovoroch OSN:
• Zmluva o zásadách činností štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných nebeských telies („Kozmická zmluva“] z roku 1967,
• Dohoda o pomoci kozmonautom a ich návrate a o vrátení predmetov vypustených do kozmického priestoru („ Záchranná dohoda“] z roku 1968,
• Dohovor o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmickými objektmi („Dohovor o zodpovednosti“] z roku 1972,
• Dohovor o registrácii objektov vypustených do kozmického priestoru („Dohovor o registrácii“] z roku 1975,
• Dohoda o činnosti štátov na Mesiaci a iných nebeských telesách („Dohoda o Mesiaci“] z roku 1979.
Nanešťastie tieto zmluvy sa dotýkajú otázok životného prostredia len okrajovo. V čase kedy boli vytvorené, táto téma nepatrila medzi to najdôležitejšie v agendách národov podieľajúcich sa na dobývaní vesmíru, pričom v neskoršom období, sa vytvorenie nových právne záväzných medzinárodných pravidiel ukázalo ako veľmi problematické. Dokonca i posledná z týchto zmlúv – Dohoda o Mesiaci – nezískala minimálny počet (5] ratifikácii potrebných pre získanie právnej záväznosti až do roku 1984 a doteraz má za sebou len 12 ratifikácii a to všetko štátmi, ktoré nevykonávajú samostatné vypúšťania kozmických rakiet.[18] Predstavuje akýsi kontrast oproti Kozmickej zmluve, ktorá obsahuje fundamentálne princípy kozmického práva, a ktorú ratifikovala polovica všetkých krajín na Zemi.
4.2.2.1. Kozmická zmluva („OST“)
Kozmická zmluva obsahuje jednoznačne najenvironmentálnejšie založený článok spomedzi všetkých zmlúv a dohovorov. Ide o článok I/paragraf 2 :
„Kozmický priestor, vrátane mesiaca a ostatných nebeských telies, sú slobodne prístupné pre výskum a využívanie všetkým štátom bez akejkoľvek diskriminácie, na základe rovnosti a podľa medzinárodného práva a bez ohľadu na stupeň ich hospodárskeho a vedeckého rozvoja.“
Spomínaný prístup môže byť ohrozený znečistením vesmíru, hlavne rastúcim množstvom kozmického odpadu. Okrem toho, prvý paragraf rovnakého článku hovorí :
„Prieskum a využívanie kozmického priestoru vrátane Mesiaca a ostatných nebeských telies má byť vykonávaný v záujme a pre dobro všetkých krajín, bez ohľadu na ich hospodársky a vedecký rozvoj, a predstavuje provinciu celého ľudstva.“
Spoločne s druhým článkom zmluva ukladá povinnosť pri prieskume a využívaní kozmického priestoru dbať na životné prostredie, a to z dôvodu zachovania jeho využívateľnosti pre celé ľudstvo.
Teda ide o štáty momentálne ešte nespôsobilé podieľať sa na týchto aktivitách, no ktoré vystupujú ako nositelia oprávnení vyplývajúce z Kozmickej zmluvy.
Článok IX poskytuje základnú environmentálnu ochranu celému kozmickému priestoru a to tým, že obmedzuje aktivity ostatných štítov aby sa vyhli škodlivej kontaminácii a trvalým zmenám životného prostredia Zeme vyplývajúceho zo zavedenia extraterestriálnych aktivít a kde je to nutné prijať patričné kroky. Avšak OST bližšie nešpecifikovala tieto pojmy.
Článok IX zahrňuje i princípy spolupráce a vzájomnej pomoci, ktoré slúžia ako základná povinnosť pre zamedzenie zamorenia a ako akýsi vzájomný dozor štátov aktivitami v kozmickom priestore. Z tohto článku im plynie i oprávnenie vykonávať kontroly a inšpekcie v súvislosti so spomínanými aktivitami.
4.2.2.2. Dohoda o Mesiaci
Aj dohoda o Mesiaci obsahuje len generálnu environmentálnu ochranu pripomínajúcu ekvivalent OST. Taktiež neuspela (v očakávanej miere) vo vytvorení systému sankcií. A ako už bolo spomínane trpí fatálnym nedostatkom signatárov.
Článok IX sa snaží o zníženie ekologických hrozieb spojených s aktivitami na Mesiaci. Teda v prípade, ak by sa na Mesiaci zriadila lunárna stanica, vyžaduje, aby využívaná bola len oblasť úzko súvisiaca s potrebami stanice.
Najzaujímavejší je článok XI paragraf 5, ktorý vyžaduje zriadenie „medzinárodného režimu“ pred začatím využívania nerastných surovín Mesiaca.
4.2.2.3. Dohovor o zodpovednosti
Hlavný prínos v súvislosti s ekologickou škodou spôsobenou vesmírnymi aktivitami je otázka zodpovednosti a povinnosti. Vo všeobecnosti vyvoláva zodpovednosť za škodu, ktorá je kompenzovateľná len v prípade ak ide o stratu života, zranenie alebo ohrozenie života, stratu alebo poškodenie majetku štátu alebo osoby (fyzické a právnické osoby), alebo majetok medzivládnej medzinárodnej organizácie. To vylučuje akúkoľvek škodu spôsobenú na životnom prostredí, či už vo vesmíre alebo na zemskom povrchu mimo štátnej suverenity – teda potencionálni znečisťovatelia sa nemusia strachovať nad environmentálnymi škodami, dokonca i keď môžu vážne ohroziť životné prostredie pokiaľ nespôsobia škodu na cudzom majetku alebo ujmu iným osobám.
Článok XXI môže smerovať k ekologickým dôsledkom vesmírnych aktivít: spomína škodu spôsobenú vesmírnymi objektmi predstavujúcu značnú hrozbu ľudskému životu alebo vážne zasahujúce do životných podmienok populácie alebo fungovaniu vitálneho centra (katastrofy vo veľkom merítku). Avšak neupravuje otázku zodpovednosti a povinnosti iba sa odvoláva na rýchlu a patričnú výpomoc trpiaceho štátu, v prípade ak si ju štát vyžiada. Rozsah zmluvy sa taktiež neviaže ani na škody maje t- kovej a nemajetkovej povahy vzniknuté osobám z krajiny, ktorá vypustila vesmírny objekt alebo sa na jeho vypustení spolupodieľala.
4.2.2.4. Dohovor o registrácii
Dohovor o registrácii upravuje otázku zaznamenávania a mapovania vesmírnych objektov vypustených človekom do kozmického priestoru, pričom neexistuje žiaden mechanizmus kontroly presnosti týchto záznamov. Registrácia, obsahujúca všetky náležitosti, môže byť patrične využitá na pomoc v prípade vzniknutého incidentu zahŕňajúceho i zapísaný objekt.[19]
4.2.2.5. Záchranná dohoda
I keď záchranná dohoda v prvom rade upravuje iné aspekty vesmírnych aktivít, môže mať určitý význam i v prípadoch týkajúcich sa škôd na životnom prostredí vo vesmíre. Ako už samotný názov hovorí, dohoda poskytuje odporúčania v prípadoch keď sa vesmírny objekt alebo astronaut rúti alebo ocitol v ťažkostiach. Tieto ťažkosti pritom pokojne mohli vzniknúť z environmentálneho nebezpečenstva. Potencionál- ne podstatný je i článok 5 umožňujúci v prípade ak „vypustiteľský“ štát ani po oznámení a konzultácii neodstráni vesmírny odpad, ktorý ohrozuje kozmický priestor alebo Zem v rozumnom čase, štátu, ktorý objekt nevypustil, ho zachrániť, odviesť alebo zničiť.
4.2.2.6. Princípy využitia nukleárnych energetických zdrojov (NPS princípy)
Značný krok smerom k rozvinutej ochrane životného prostredia právnou cestou sa udial v decembri 1972 kedy Valné zhromaždenie OSN jednohlasne prijalo „Princípy spojené s využívaním nukleárnych energetických zdrojov v Kozmickom priestore“. Tieto princípy sa viažu len na využívanie nukleárnych energetických zdrojov na generovanie elektrickej energie a nie ako ich možné využitie na pohonné účely (doprava objektu na orbitu). Taktiež bezpečnostné podmienky zakotvené v Princípoch sú značne všeobecného charakteru, poskytujúc v požívaní NPS značnú mieru slobody voľby. A hlavne tieto princípy nie sú právne záväzné.
NPS princípy odrážajú už prijaté princípy a pravidlá kozmického práva zaoberajúce sa otázkami bezpečného používania, posúdenia bezpečnosti, oznámenia o vstupe do atmosféry, pohotovostnej asistencie, zodpovednosti, povinnosti a kompenzácii, pričom prinášajú i určité inovácie.
Tretí princíp sa snaží o obmedzenie používania atómovej energie vo vesmíre na tie vesmírne misie, ktoré nemôžu byť vykonané rozumným spôsobom inými ako nukleárnymi energetickými zdrojmi. Taktiež zavádza požiadavku plnenia týchto zdrojov vysoko obohateným uránom 235. Hlavným cieľom je ochrana jednotlivca, populácie a biosféry pred rádioaktívnym ohrozením.[20]
4.2.2.7. Medzinárodná telekomunikačná únia (ITU)
Fundamentálnosť princípov a zmlúv OSN nemôže byť v žiadnom prípade popretá ale v dôsledku ich vágnosti v odbornej terminológii sa ako najdôležitejší aktér v oblasti regulácie medzinárodného satelitného sektoru javí Medzinárodná telekomunikačná únia. ITU predstavuje špecializovanú organizáciu OSN zriadenú pre účely zabezpeč o- vania medzinárodnej telekomunikácie. Svoje sídlo má v Ženeve a zapísané členstvo má 192 krajín sveta. Základný právny nástroj ITU predstavuje jej Ústava a Dohovor. Snaha o zachovanie a garantovanie nerušených telekomunikačných aktivít a efektívne využívanie GEO pre satelitnú komunikáciu viedlo k vytvoreniu určitej regulácie i na poly ochrany životného prostredia. Ide hlavne o odporučenia na environmentálnu ochranu GEO, ktoré hlavne odkazujú na to aby geostacionárne satelity bo ukončení ich aktívnej služby boli presunuté na „cintorín“[21] na orbite, ktorý nepretína GEO.
Taktiež zvyšujúca sa intenzita využívania kozmického priestoru LEO systémami spadá pod právomoc ITU. I keď jej pravidlá sú hlavne vytvorené pre GEO; teda na LEO aktivity sa vzťahujú len v prípadoch, že využívajú rovnaké rádio frekvencie ako na Zemi alebo v kozmickom priestore.
Malý krôčik vpred predstavuje uznanie ďalších orbít mimo GEO úniou ako obmedzený prírodný zdroj s prislúchajúcim nárokom na ochranu.
4.2.3. Právny vývoj v rámci ďalších vybraných medzinárodných inštitúcií
4.2.3.1. Medziagentúrny koordinačný výbor pre vesmírny odpad (IADC)
IADC predstavuje organizáciu medzinárodných vesmírnych agentúr založenú v roku 1993. Pracuje na vytváraní konsenzu medzi agentúrami. Vytvorenie dohody o bežných normách niekedy môže byť i značne náročné a to v dôsledku rozdielnych požiadaviek prednesených jednotlivými agentúrami. Ale i tak, vytvorenie kompromisu zabezpečuje uspokojenie väčšiny zainteresovaných strán a teda zabezpečiť dodržiavanie pravidiel v širokom merítku – berúc na vedomie, že členmi IADC sú vesmírne agentúry priamo vykonávajúce vesmírne aktivity.
Podstata IADC je výmena informácii o vesmírnom odpade, výskumné aktivity a uľahčenie spolupráce v oblasti, preskúmanie pokračujúcej spolupráce a na identifikáciu možností na zníženie počtu vesmírneho odpadu.
Odporúčania IADC avšak neobsahujú ustanovenia na ochranu životného prostredia iba odkazujú na zabráneniu znečistenia atmosféry, popr. troposféry.
4.2.3.2. Výbor OSN pre pokojné využívanie kozmického priestoru (UNCOPOUS)
Hlavnú zodpovednosť za rozvoj medzinárodného kozmického práva nesie UNCOPO- US zriadený v 50-tych rokoch. I napriek spomaľujúcemu sa procesu normotvorby v posledných desaťročiach, UNCOPOUS sa nepretržite snaží o vytvorenie medzinárodnej úpravy kozmického práva. Pozostáva z dvoch podvýborov, Podvýboru pre právne záležitosti a z Podvýboru pre vedu a techniku. Výbor spoločne s podvýbormi operuje na základe spoločného konsenzu. Proces tvorby kozmického práva prebieha v štyroch krokoch, avšak týmto postupom sa zaoberať nebudeme. Stačí vedieť, že v prvom rade Právny podvýbor preskúma a prediskutuje návrh na novú právnu reguláciu na svojom pravidelnom stretnutí. Nasledovne sa UNCOPUS môže opýtať Podvýboru pre vedu a techniku aby preskúmal technickú stránku návrhu. Ak bol odsúhlasený putuje k hlavnému výboru valného zhromaždenia OSN a odtiaľ, konečne, až k Valnému zhromaždeniu OSN.
V súčasnosti pre ochranu životného prostredia sú asi najrelevantnejšie tie aktivity UNCOPOUS, ktoré sa zaoberajú otázkou vesmírneho odpadu[22] [23] a použitia NPS vo vesmíre. V roku 1999 Výbor vydal Technickú správu o vesmírnom odpade a v roku 2007 Podvýbor pre vedu a techniku prijal vlastné odporúčania pre znižovanie stavu vesmírneho odpadu v kozmickom priestore.
Podľa súčasného pracovného plánu Podvýboru v otázke NPS je vytvorenie medzinárodného technicky založeného rámca cieľov a doporučení pre vytvorenie bezpečných podmienok použitia nukleárnych energetických zdrojov v kozmickom priestore. O túto snahu sa stará špeciálna Pracovná skupina pre použitie NPS vo vesmíre.
4.2.3.3. Medzinárodná právna asociácia (ILA)
Medzinárodná právna asociácia taktiež pracuje na poly znižovania množstva vesmírneho odpadu na základe Návrhu dohovoru o vesmírnom odpade z roku 1994. Tento nástroj sa pokúša riešiť problematiku komplexným spôsobom vo svojich 16 článkoch. Pred prijatím návrhu dohovoru, osem rokov asociácia preberala otázku právnych aspektov vesmírneho odpadu. Návrh dohovoru súčasne vyjadruje, že nemá byť považovaný ako nekompatibilný s ostatnými druhmi existujúcich vesmírnych zmlúv.
Návrh dohovoru sa vzťahuje na vesmírny odpad, ktorý spôsobuje alebo je vysoko pravdepodobné, že spôsobí priame alebo nepriame, okamžité alebo oneskorené poškodenie životnému prostrediu, osobám alebo veciam.22 Vďaka zaradeniu i nepriameho poškodenia, koncept škody ukotvený v návrhu je širší ako jeho vtelenie v Dohovore o zodpovednosti. Taktiež zahrnutie možnej škody je novinka v právnej úprave zaoberajúcou sa danou problematikou.
Okrem všeobecnej požiadavky na kooperáciu, návrh vytvára i povinnosť spolupráce v detailnejšej miere: obsahuje špecifickú povinnosť predísť, informovať, konzultovať a vyjednávať v dobrej viere. Tieto povinnosti smerujú k prevencii vzniku environmentálneho poškodenia a predchádzanie sporom, vývoj a výmena technológii na znižovanie množstva vesmírneho odpadu (podľa práv a obyčajou medzinárodného práva), výmena informácii a prípadné konzultácie v prípade potencionálnej škody spôsobenej vesmírnym odpadom.
4.2.4. Environmentálne orientované národné a regionálne snahy
V Európe, Pracovná skupina Európskej vesmírnej agentúry zaoberajúca sa vesmírnym odpadom v roku 1988 pripravila štúdia zaoberajúca sa touto problematikou. Ďalší rok ESA prijala rezolúciu týkajúcu sa politiky vesmírneho odpadu, kde je uznané, že problém vesmírneho odpadu nabral celosvetovú škálu a vyžaduje si náležitú pozornosť v záujme ochrany environmentálneho prostredia kozmického priestoru a dosiahol stav tak vážny, že pri misiách s ľudskou posádkou mu patrí „čestné miesto“. V roku 2000 ESA prijala ďalšiu rezolúciu, ktorá prizvala členské štáty agentúry aby prijali opatrenia na studium – v najefektívnejšej podobe – právnych a ekonomických aspektov spojených s vesmírnym odpadom a urýchlenie prác a vypracovanie technických noriem bezpečnosti a prevencie vzniku vesmírneho odpadu. V roku 1999 prijala Príručku na obmedzenie množstva vesmírneho odpadu a Európske štandardy bezpečnosti a obmedzenia výskytu vesmírneho odpadu. Ich hlavnou náplňou je obmedzenie generácie vesmírneho odpadu a zabezpečenie ochrany vesmírnych plavidiel.
Niekoľko ďalších štátov vykazuje značnú snahu – na národnej úrovni – na poli znižovania množstva vesmírneho odpadu. Štát s najrozvinutejšou reguláciou environmentálnych aspektov vesmírnych aktivít je USA. NASA prezentovala vesmírny odpad ako problém ohrozujúci bezpečnosť letov s ľudskou posádkou v nízkych výškach. Ako argument im poslúžila explózia druhého štádia nosnej rakety Delta v roku 1981, ktorá bola spojená so vznietením zvyškového paliva. Reganová vláda sa vzápätí d o- žadovala minimalizácie pravdepodobnosti vzniku vesmírneho odpadu. Popritom prejavila svoju snahu v podporení ostatných národov v prijatí politiky a praktík k ich minimalizovaniu.
V roku 1995 NASA predstavovala prvú vesmírnu agentúru na svete, ktorá vydala komplexný súbor postupov spojených s limitovaním množstva vesmírneho odpadu: Bezpečnostné štandardy NASA 1740. V roku 1997 medziagentúrna pracovná skupina vytvorila „ Štandardné praktiky vlády US na obmedzenie množstva vesmírneho odpadu“ založene na Bezpečnostných štandardoch NASA.
Značný krok vpred bol prijatý v roku 2004 kedy Federálna komisia pre komunikácie (FCC) v súvislosti s vypúšťaním telekomunikačných satelitov v US vytvorila nový ucelený súbor pravidiel obmedzujúcich množstvo vesmírneho odpadu záväzných i pre súkromný sektor.
Čo je potešujúce, čím ďalej tým väčší počet štátov prijalo alebo vytvára odporúčania na obmedzenie množstva vesmírneho odpadu v kozmickom priestore. V súčasnosti Ruská federácia, Japonsko, Francúzsko, Taliansko a Veľká Británia už majú vlastné odporúčania. Je samozrejmé, že pri množstve zainteresovaných štátov sa tieto odporúčania, príručky, a podobne môžu líšiť, avšak základná myšlienka ochrany kozmi c- kého priestoru pre ďalšie generácie pretrváva v každom z nich.
5. Záver
Momentálny stav na našej Zemi, každodenne hroziace prírodné katastrofy a stále sa meniace prírodné podmienky nám dokazujú, že náš život na Zemi, v mnohých prípadoch, nezávisí len od nás. Že stačí silnejšia slnečná erupcia alebo explózia bližšej hviezdy a razom zanikne všetko žive, cela naša existencia a snaha, ktorú sme doteraz vyvinuli.
Práve toto poznanie nám určuje náš ďalší smer – kolonizáciu vesmíru – ako najpravdepodobnejší spôsob pre zachovanie a zabezpečenie rozvoja ľudskej rasy. Dokiaľ táto možnosť bude realizovateľná, teda sa prenesie z oblasti sci-fi do reality, dovtedy musíme dbať a chrániť to čo nám bolo dané do užívania – Zem, pretože tá nepatrí výlučne ľuďom a často krát zabúdame, že naša existencia závisí od „vyššej vôle“ (alebo náhody ak sa nato chceme pozerať z tohto uhla) a môže skončiť, ktorýmkoľvek okamihom.
Jedna z najväčších výziev predstavuje neochota vidieť vesmírne prostredie ako hodné ochrany pre našu vlastnú bezpečnosť. Popritom stále pretrváva otázka či kozmický priestor má nejakú vlastnú hodnotu alebo predstavuje len zdroj vhodný ľudského využívania. Ekologickejšie orientovaný prístup je reprezentovaný biocentrickými pokusmi o maximalizovanie vhodných životných podmienok všetkých živých bytostí, podľa ktorých všetky živé organizmy – nielen človek – sú nositeľmi vlastnej špecifickej hodnoty.
Na počiatku „vesmírnej éry“ nie veľa štátov malo k dispozícii kapacity k zapojeniu sa do vesmírnych aktivít. Napriek tomu, vesmírne zmluvy OSN neustále používajú výrazy ako „provincia ľudstva“, „ v prospech a v záujme všetkých krajín“, alebo „ spoločné dedičstvo ľudstva“, keď odkazujú na kozmický priestor a činnosti s ním súvisiace. Podľa toho si jedinec môže predstaviť, že „ľudstvo“ zohráva významnú úlohu v riadení činností vo vesmíre. Zodpovednosť za naše akcie pritom nesú jednotlivé vlády, ako nami volený zástupcovia obyvateľstva.
Rozhodnutiu pre prijatie medzinárodnej regulácie upravujúcej otázku životného prostredia nemusí a nemôže brániť túžba štátov na ochranu vlastnej suverenity alebo úvahy o tom, čo by mohli stratiť so súhlasom s medzinárodne dohodnutými pravidlami v oblasti ochrany životného prostredia.
Teda štáty sa nesmú riadiť výlučne vlastnými egoisticky orientovanými túžbami ale musia dbať na „vyššie dobro“ – teda jednať v záujme ochrany životov, majetku a hlavne životného prostredia.
V ideálnom svete zodpovednostné mechanizmy ani prípadné riešenia sporov by neboli potrebné. Realita je avšak iná a systémy určené na reguláciu vznikajúcich sporov zriedkakedy fungujú tak hladko ako by mali. Pri stručnom posúdení zodpo- vednostných noriem OSN týkajúcich sa kozmického práva, zodpovednostný vzťah sa dotýka najmä kontextu princípu „znečisťovateľplatí“, vytvárajúc tak z neho najdôležitejší cieľ každého zodpovednostného režimu v oblasti životného prostredia.
Na záver môžem jednoznačne konštatovať, že podrobný rozbor celkového prínosu kozmického práva k ochrane životného prostredia je oveľa väčší než sa mi podarilo zachytiť v tejto práci a je oveľa komplexnejší než sa môže na prvý pohľad zdať. Ide o odvetvie práva, ktoré neustále bude vyžadovať pozornosť a náležitú právnu úpravu, pretože stojíme ešte len na začiatku.P
Autor
JUDr. Pavel Lacko LL.M. PhD.