Účelom tohto príspevku je poukázať na určité zaujímavé tendencie v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach súvisiacich s rozhodcovským konaním a rozvinúť myšlienky, ktoré už autor týchto riadkov načrtol v rámci internetovej diskusie.[1] Zameriame sa pritom na podmienky a rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam súvisiacim s rozhodcovským konaním.
I. Rozhodcovské konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu
Pred samotnou odpoveďou na otázku možnej prieskumnej právomoci ústavného súdu voči rozhodcovským rozsudkom sa žiada zasadiť rozhodcovské konanie do ústavnoprávneho kontextu ochrany ľudských práv. Nebudeme sa na tomto mieste zaoberať problematikou povahy rozhodcovského konania (súkromnoprávne či verejnoprávne), ale na jeho presahy do ľudskoprávnej roviny, ktoré môžu byť skúmané aj bez odpovede na túto, bezosporu významnú, otázku. Taktiež sa budeme snažiť vyhnúť odpovedi na otázku o možnej horizontalite pôsobenia ľudských práv. Na tomto mieste budeme hľadať odpoveď na otázku, do akej miery sú ústavnoprávne záruky práva na súdnu a inú právnu ochranu garantované v rámci rozhodcovského konania a ako sa tieto prejavujú resp. majú prejaviť pri kontrole rozhodcovských rozhodnutí pred ústavným súdom.
Je notorietou, že právo na súdnu a inú právnu ochranu je garantované čl. 46 až 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ako aj (v zmysle práva na spravodlivé súdne konanie) článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa uvedených práv len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo na súdnu ochranu v zmysle slovenskej ústavy tak môže byť špecifikované či ohraničené konštrukciou „jednoduchého zákonného“ (podús- tavného) práva (vrátane vytvorenia zákona upravujúceho rozhodcovské konanie, či vzťah rozhodcovských súdov k všeobecným súdom), pričom iba nepriamo môžeme vyvodiť, že zákonná úprava (jednoduchého zákonodarstva) nemôže úplne vyprázdniť obsah základného práva, môže mu však dať jasné kontúry.
Podľa pravidelne sa opakujúcej formulácie vychádza ústavný súd z toho, že aj keď možno rozhodcovské konanie označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.3 Ústavný súd taktiež považuje za potrebné podriadiť rozhodcovské konanie (a jeho výsledok) článku 6 ods. 1 dohovoru, pričom podľa ústavného súdu má účastník právo na také odôvodnenie rozhodcovského rozhodnutia: „ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“4 Ústavný súd ale pripustil aj koncept, podľa ktorého nie je čl. 46 ods. 1 ústavy v plnej miere meradlom konformity rozhodcovského rozsudku s ústavou garantovanými právami. Podľa ústavného súdu totiž: „Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.“5
V postoji Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), resp. Komisie pre ľudské práva (ďalej len „komisia“) vidíme určitú odlišnosť oproti tunajšej judikatúre ústavného súdu. Štrasburský systém ochrany základných ľudských práv, ako sa zdá, rozlišuje medzi rozhodcovským konaním, pre ktoré sa rozhodli strany slobodne uzatvárajúc rozhodcovskú zmluvu a takým rozhodcovským konaním, ktoré je ako obligatórne stanovené zákonom.
Komisia vo veci Lila Marianne Nordstrôm-lanzon a Aira Maria Nordstrôm- Lehtinen proti Holandsku6 uviedla, že: „Rozhodcovské konanie bolo založené na dobrovoľnej dohode, podľa ktorej majú byť spory riešené stranami nie pred všeobecnými súdmi, ale v rámci špeciálneho rozhodcovského systému. Tým pádom sa strany vzdali procedúry pred všeobecnými súdmi spĺňajúcej všetky záruky článku 6 dohovoru Každopádne, Komisia považuje za potrebné zohľadniť nie iba samotnú dohodu medzi stranami a povahu súkromnoprávneho rozhodcovského procesu, ale aj legislatívny rámec určený pre tieto konania za účelom určenia, či vnútroštátne súdy si ponechajú určité oprávnenia kontroly rozhodcovského konania a či táto kontrola bola riadne uskutočnená v individuálnom prípade (pozri č. 10881/84, Dec. 4.3.87, D.R. 51, s. 83)…. Komisia vníma, že dôvody, pre ktoré môže byť rozhodcovský rozsudok spochybnený pred vnútroštátnym súdom sa líšia medzi jednotlivými zmluvnými štátmi a je toho názoru, že nemôže byť v zmysle Dohovoru vyžadované, aby boli vnútroštátne súdy povinné zabezpečiť súlad rozhodcovských konaní s čl. 6 dohovoru. V určitom smere – napríklad vo vzťahu k verejnosti konania – je zjavné, že rozhodcovské konania nie sú často zamýšľané, aby boli v súlade s čl. 6 dohovoru a že rozhodcovská zmluva obsahuje vzdanie sa plnej aplikácie tohto článku. Komisia je preto toho názoru, že rozhodcovský rozsudok nemusí byť nevyhnutne zrušený z dôvodu, že strany nepožívali všetky záruky stanovené článkom 6, ale každý zmluvný štát môže v zásade sám určiť dôvody, pre ktoré má byť rozhodcovský rozsudok zrušený.“
Vo vzťahu k zákonom stanovenému mandatórnemu rozhodcovského konania ale rozhodol ESĽP vo veci Norman Scarth proti Angiicku7 o porušení čl. 6 dohovoru v dôsledku toho, že žalovanému nebolo zabezpečené verejné prejed- nanie jeho veci. ESĽP tak povinné rozhodcovské konanie pripodobnil súdnemu konaniu.
Všeobecne je možné uzavrieť, že ESĽP rozlišuje medzi dobrovoľnou a nútenou arbitrážou, pričom rozlišuje aj mieru súladu rozhodcovského konania s čl. 6 dohovoru. V rámci dobrovoľnej arbitráže je rozhodcovské konanie súladné s čl. 6, ak je rozhodcovská zmluva uzatvorená slobodne (a teda najmä nie pod nátlakom)[6] [7] a vnútroštátne právo garantuje určité minimálne záruky spravodlivého konania (some measure of controľ), resp. možnosť zrušiť rozhodcovský rozsudok. Naopak, ak je rozhodcovské konanie zákonom stanovené ako povinné, vyžadujú sa vyššie štandardy dodržiavania čl. 6 dohovoru.[8]
Ako akúsi odbočku vo vzťahu k hlavnej myšlienky tohto príspevku nám nedá opomenúť, že ústavnosť mandatórnych rozhodcovských konaní (ustanovených zákonom spravidla za účelom odbremenenia súdov) býva v niektorých jurisdikciách spochybňovaná. Pozoruhodná je anabáza maltskej judikatúry, ktorá (z dôvodu špecifík oprávnení všeobecných súdov posudzovať súlad právnej úpravy s ústavou) v niekoľkých prípadoch (a inštanciách) posudzovala ústavnosť zákonom stanovenej povinnosti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Podľa informácii publikovaných v miestnej tlači[9] bol rozhodnutím vo veci Dr. Josepha Muscata z 6. septembra 2010 predpis o povinnej arbitráži v určitých prípadoch dopravných nehôd prehlásený za súladný s ústavou (potom čo bol v predchádzajúcom rozhodnutí súdu nižšieho stupňa prehlásený za odporujúci ústave),[10] v rozhodnutí z 30. septembra 2011, týkajúcom sa arbitrážneho konania medzi distribučnou spoločnosťou vody a spotrebiteľom bol ale podľa dostupných informácií predmetný predpis o povinnej arbitráži[11] prehlásený za protiústavný.[12]
Po návrate na hlavnú argumentačnú líniu príspevku uzatvárame, že podľa nášho názoru ústavný súd spravidla pristupuje k aplikácii čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodcovské konanie prísnejšie ako sám ESĽP. Iba dodajme, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne a vedie k rovnakému záveru. Ak sa ústavný súd uzatvára, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je porušený, pravdepodobne je z toho možné vyvodiť aj to, že považuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy za porušený.
Myslíme si, že prístup komisie a ESĽP je presvedčivejší a nasledovania hodný. Prístup ústavného súdu napríklad narazí na zásadný problém v prípade, ak sa strany v zmysle § 34 ods. 2 písmeno g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK) dohodnú, že rozsudok nemusí byť vôbec odôvodnený. Obdobne problematická z pohľadu nárokov na právo na spravodlivý súdny proces a riadne odôvodnenie rozhodnutia vznikne aj v prípade rozhodovania obchodného sporu podľa zásad spravodlivosti v zmysle § 31 ods. 4 ZoRK. V týchto prípadoch si nemyslíme, že by bolo možné požadovať, aby rozhodcovský rozsudok obsahoval dostatočné a presvedčivé odôvodnenie a jeho absencia, resp. odklon od písaného práva v prospech zásad spravodlivosti je práve želaným stavom, nie porušením základných práv účastníkov konania. Považujeme však za správnu rozlišovaciu líniu medzi dohodnutým a mandatórnym rozhodcovským konaním, resp. zvýšené nároky na manda- tórnu arbitráž. Čím je väčší procedurálny deficit (teda čím „kvalitatívne horší“ konsenzus o rozhodcovskom konaní a o „vzdaní sa“ základného práva na súdnu ochranu skutočne existuje)[13] pri dojednávaní rozhodcovskej doložky, tým viac má byť rozhodcovské konanie, pri absencii explicitnej právnej úpravy toto konanie upravujúcej, prispôsobené súdnemu konaniu a tým väčší dôraz na záruky spravodlivého procesu má byť kladený. Privítať je ale možné vyššie uvedený výklad ústavného súdu[14] o dobrovoľnom a vedomom vzdaní sa práva na súdnu ochranu, a to s tým dovetkom, že procedurálny deficit pri uzatváraní rozhodcovských zmlúv sa má zohľadniť v kategóriách „dobrovoľného a vedomého“ vzdania sa základného práva. Ostáva však preskúmať mechanizmus, akým môže byť takáto kontrola realizovaná.
II. Ústavnosť obmedzeného rozsahu súdneho prieskumu rozhodcovského rozsudku
Možnosť súdneho preskúmavania rozhodcovského rozsudku je obmedzená dôvodmi žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedenými § 40 ods. 1 ZoRK. Výpočet týchto dôvodov je taxatívny (arg.: Účastník… sa môže žalobou… domáhať zrušenia … rozhodcovského rozsudku, len ak…) Je taktiež dobre známe, že napríklad oproti modelovému predpisu UNCITRAL o rozhodcovskom konaní (či už v pôvodnej verzii z r. 1985 alebo v znení neskorších úprav) nezaradil vnútroštátny zákonodarca medzi dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku aj porušenie verejného poriadku (public policy / ordre pubíic). Myslíme si, že dôvodom neprevzatia porušenia verejného poriadku ako dôvodu zrušenia je jeho nedostatočné uchopenie ako právneho inštitútu tuzemským právom, či právnou vedou osobitne, mimo oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného. Verejný poriadok ako akési „materiálne jadro“ § 39 Občianskeho zákonníka nebolo v časoch prijímania ZoRK, a nie je ani doteraz právnou vedou či praxou akceptovaný a následky jeho porušenia (či ohrozenia hodnôt, ktoré sa majú chrániť) či už hmotnoprávneho alebo procesnop- rávneho charakteru nie sú odlíšené od porušenia iných kogentných noriem.
Každopádne, dôvody prieskumu rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom sú obmedzené, prieskum procesných rozhodnutí je ešte menší. Logicky tak vyvstala otázka, či je obmedzenie súdneho prieskumu v rozpore s ústavou. Vyššie uvedená rozhodovacia činnosť štrasburských orgánov dáva určitú odpoveď na súlad obmedzenia možností napadnúť rozhodcovský rozsudok s dohovorom. Otázku súladu právneho predpisu s ústavou ale môže definitívne posúdiť iba ústavný súd a to na návrh subjektu na to oprávneného (ktorým nie je jednotlivec). Ústavný súd sa mal možnosť k veci vyjadriť, návrh všeobecného súdu na začatie konania o súlade § 40 ods. 1 ZoRK s čl. 46 ods. 1 ústavy ale odmietol pre zjavnú neodôvodnenosť, keďže napadnuté ustanovenie sa podľa ústavného súdu netýkalo veci prerokúvanej všeobecným súdom.16 Z rozhodnutia ale možno vyvodiť rozloženie úlohy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, keď ústavný súd uvádza, že: „Ak by aj zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 40 ods. 1 vylučoval preskúmavanie všeobecným súdom v prípade, že by takýto postup rozhodcovského orgánu porušoval základné ľudské práva a slobody garantované ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, musí takémuto konaniu poskytnúť ochranu všeobecný súd.“ K uvedenému sa ešte vrátime.
Do určitej miery konkrétnejší bol ústavný súd vo vzťahu k možnosti opravných prostriedkov proti predbežným opatreniam rozhodcovského súdu a proti ďalším jeho procesným rozhodnutiam. V konaní o individuálnej sťažnosti17 považoval ústavný súd ochranu § 38 ods. 2 ZoRK v spojitosti s § 37 ZoRK (možnosť preskúmať predbežné opatrenie procedúrou podľa § 37 ZoRK) za natoľko účinný prostriedok na ochranu základných (ľudských) práv, že jeho vyčerpanie musí predchádzať sťažnosti podanej na ústavný súd, inak nie je táto sťažnosť prípustná (§ 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len zákon o ústavnom súde). Vzhľadom na odôvodnenie ústavného súdu sa zdá, že rovnaký záver platí aj pre námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu.
III. Rozhodcovské rozhodnutia pred ústavným súdom
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa vyskytli dve rozdielne skupiny situácií, v ktorých sa objavovali výsledky činnosti rozhodcov. V prvej bol predmetom sťažnosti postup alebo rozhodnutie exekučného súdu pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku a v druhom prípade sťažnosti smerovali priamo proti rozsudku rozhodcovského súdu.
a) Sťažnosti proti rozhodnutiam exekučných súdov v exekúciách na základe rozhodcovských rozsudkov
Drvivá väčšina rozhodnutí ústavného súdu, zaoberajúca sa (okrem iného aj) rozhodcovskými rozsudkami sa týka práve otázky zastavenia exekúcie / nevydania poverenia na výkon exekúcie v spotrebiteľských veciach, ak sa má exekúcia vykonať na základe rozhodcovského rozsudku. Kanonáda sťažností nebankovej spoločnosti ako oprávneného z rozhodcovského rozsudku proti zastavovaniu exekúcii /nevydávaniu poverení nemala veľký úspech, zároveň ale je možné na rozhodovacej činnosti ústavného súdu registrovať určitý posun čo do dôvodov odmietnutia sťažností. Kým boli skoršie rozhodnutia ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti odôvodnené predčasnosťou sťažnosti z dôvodu nepodania dovolania,[15] neskôr[16] z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.[17] [18] Na okraj dodávame, že samotné zastavenie exekúcie, nevydanie poverenia na výkon exekúcie alebo iný zásah vedúci k tomu, že sa rozhodcovské rozhodnutie nevykoná musí taktiež spĺňať podmienku súladu s ľudskými právami. Podľa minuloročného rozsudku ESĽP vo veci Kin-Stib a Majkič proti Srbsku21 je nevykonanie rozhodcovského rozsudku (za okolností daného prípadu) porušením základného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.
Pred exekúciou sa pochopiteľne bráni aj povinný z rozhodcovského rozsudku. Aj povinný z rozhodcovského rozsudku sa môže chcieť brániť pred ústavným súdom pred exekúciou (napáda vedenie exekúcie, najmä vydanie poverenia súdom). Podľa ústavného súdu ale má podaniu sťažnosti proti postupu exekučného súdu predchádzať využitie iných prostriedkov účinnej ochrany podľa Exekučného poriadku,[19] inak je sťažnosť neprípustná.[20]
b) Sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom
Zaujímavejšou bude druhá skupina prípadov, pri ktorých povinný z rozhodcovského rozsudku napáda sťažnosťou samotný rozhodcovský rozsudok. Vyššie sme popísali východisko našich úvah o viazanosti rozhodcovského súdu základnými právami a slobodami, resp. správnejšie (čo do adresátov povinnosti), požiadavky pre verejnomocenskú kontrolu rozhodcovského konania súdom s ohľadom na zabezpečenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu / spravodlivý súdny proces.
Ústavným súdom boli sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom v prípadoch, keď sťažovateľ nepodal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom, odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.[21] Sťažnosť je tiež neprípustná proti nemeritórnym rozhodnutí rozhodcovského súdu (zdá sa pritom, že ústavný súd tento záver obmedzuje iba na tie nemeritórne rozhodnutia, ktoré nepodliehajú prieskumu na základe určitého opravného alebo podobného prostriedku).[22]
Situácia sa ale, zdá sa, vyvíja. Uznesením III. ÚS 95/2010 sťažovateľ nepodal proti rozhodcovskému rozsudku žalobu o jeho zrušenie. V zmysle doterajšej tu uvedenej judikatúry tak mohol ústavný súd sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy. Ústavný súd tak neurobil, ale pristúpil k posudzovaniu, či sťažnosť nie je zjavne neodôvodnená.
Je notorietou, že skutkové a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu (pri namietaní porušenia práva na súdnu ochranu) len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd je subsidiárnym orgánom kontroly ústavnosti. Ústavný súd v tomto uznesení uviedol: „Ústavný súd zastáva názor, že (túto doktrínu) je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.“ Ústavný súd tak pripustil kontrolu priamo rozhodcovského rozsudku, a to aj v prípade, ak mu nepredchádzalo konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred súdom.
V najzásadnejšom rozhodnutí ústavného súdu v týchto otázkach, ústavný súd nálezom III. ÚS 162/2011, bez vysporiadania sa z doterajšou judikatúrou, zrušil rozhodcovský rozsudok a vec vrátil rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie.
Oproti vyššie citovanému uzneseniu III. ÚS 335/2010, podľa ktorého sa strany uzatvorením rozhodcovskej zmluvy vzdávajú práva na súdnu ochranu, v náleze III. ÚS 162/2011ústavný súd uvádza, že „štát umožnil… delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ Ústavný súd pritom posudzoval opäť situáciu, kedy sťažovateľ síce nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale podľa ústavného súdu by takáto žaloba bola všeobecným súdom zrejme zamietnutá (zaujímavé je, a to aj pod dojmom záverov z uznesenia PL. ÚS 14/2010, že túto otázku posudzuje sám ústavný súd). Podľa ústavného súdu nenaplnenie podmienok žaloby o zrušenie odôvodňuje angažovanie ústavného súdu vo veci: „Ak však po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“ Z uvedeného nálezu ústavného súdu ďalej vyberáme state, hodné reprodukcie, poukazujúce na zásadný odklon ústavného súdu od doterajšej judikatúry:
„Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami všeobecnými súdmi v taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.
Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010).
Tieto zásady v prípade sťažovateľa však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale podľa názoru ústavného súdu sa aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu.
Pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku … však nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré oprel svoje právne závery, postupoval nielen nelegitímne, ale zároveň tým porušil aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“
Ústavný súd tak doslovne použil test základného práva na súdny proces aj na výsledky rozhodcovského konania.
IV. Posúdenie a návrh riešenia
Vyššie sme uviedli, a mohli sme tento pohľad doložiť aj predchádzajúcim názorom ústavného súdu, že súhlasom s rozhodcovským konaním (v prípade absencie procedurálneho deficitu) potenciálni účastníci rozhodcovského konania dobrovoľne a vedome modifikujú realizáciu svojho práva na súdnu ochranu, ktorá sa má odohrávať primárne vrozsahu stanovenom zákonom o rozhodcovskom konaní. Tento právny predpis pritom vedome (a zámerne) niektoré okolnosti, ktoré by sme pri klasickom súdnom konaní chápali ako deficity a ohrozenia či porušenia základných práv, nepovažuje za dostatočný dôvod pre spochybnenie rozhodcovských rozsudkov (napríklad nesprávne právne posúdenie veci, a to dokonca bez ohľadu na mieru jeho absurdnosti). Predpoklad predchádzajúceho dobrovoľného súhlasu nielen so špecifikami konania, ale aj (minimálne nepriamo) s osobou rozhodcu by mal byť zohľadnený aj pri posudzovaní, či výsledok takého konania spĺňa test ústavnej kon- formity, vyžadovanej pri rozsudkoch súdu. Možno by rozhodcovský rozsudok neobstál ako rozsudok súdu; To ale neznamená, že sú základné práva účastníkov rozhodcovského konania porušené.
Sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom, ktoré neboli napadnuté žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom by mal podľa nášho názoru ústavný súd v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustné z dôvodu nevyčerpania právnych prostriedkov, ktorými sa môže sťažovateľ účinne brániť (žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Predmetom ústavného prieskumu by malo byť až rozhodnutie všeobecného súdu v tomto konaní. V prípade, ak je podľa súdu rozhodujúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku nedostatočne poskytnutá ochrana základných ľudských práv a nie je (na prvý pohľad) naplnený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku, mal by tento súd v zmysle PL. ÚS 14/2010 zabezpečiť ochranu základných práv, resp. by sa tento súd mal opätovne obrátiť na ústavný súd s otázkou súladu § 40 ods. 1 ZoRK s ústavou. O výklade dôvodov zrušenia v § 40 ods. 1 ZoRK by ale mal v prvom rade rozhodovať všeobecný súd (podobne, ako je tomu v prípade posudzovania naplnenia dovolacích dôvodov). Konštruovať základné práva na súdnu ochranu mimo ich legislatívnych limitov ZoRK inou cestou ako ústavne-konformným výkladom § 40 ods. 1 ZoRK, resp. jeho prípadným prehlásením za protiústavný, hoci sú tieto limity východiskom pre rozhodcovské konanie ako také nepovažujeme za správne. Intenzita prieskumu súladu s ľudskými právami by zároveň mala byť nepriamo úmerná tomu, do akej miery je rozhodcovská zmluva dohodnutá slobodne a vedome.
Autor
doc. JUDr. Kristián Csach PhD., LL.M.