Jednou z najstarších zásad výkonu a predovšetkým účelu nielen súdnej moci, ale aj štátu a jej orgánov, je zásada „iuria novit curia“ – súd pozná právo. Okrem toho, že iura novit curia je všeobecne uznávanou zásadou pri rozhodovacej činnosti súdov a z dôvodu právnej istoty, účelnosti a efektivity aj štátu ako takého, je taktiež explicitne vyjadrená v právnom poriadku a judikatúre Slovenskej republiky.
Ust. § 121 Občianskeho súdneho poriadku:
„Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.“
Ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len ako „zákon o Zbierke zákonov SR“):
O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Ust. § 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 o Úradnom vestníku Európskej únie (ďalej len ako „zákon o Úradnom vestníku EÚ“):
Ust. § 1
„Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (ďalej len „úradný vestník“) sú v súlade s medzinárodnými zmluvami1) účinné na území Slovenskej republiky.“
Ust. § 2
„(1) O všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná.“
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.12. 2001, sp. zn. I. ÚS 59/00:
„Zásada iura novit curia totiž neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv.“
Aj keď sa na prvý pohľad táto zásada môže zdať právnickej obci – teoretickej a praktickej, ako samozrejmosť, ako akási všeobecne právna notorieta, na nedávnej akademickej prednáške som bol uvedený do nových tajov slovenského práva a v podstate do slovenskej právnej kultúry, keď bolo poukázané na skutočnosť, že táto zásada síce možno ešte nie je úplne prelomená, ale prinajmenšom rozmaznaná – Quesnayovsky vyjadrené: chrbtová kosť ešte existuje, ale svalstvo chabne.
Ust. § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch“):
„Znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie.“
Úlohou znalca v súdnom konaní – tak v občianskoprávnom ako aj trestnoprávnom konaní, je posúdenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Sú to teda znalosti, ktorými súd ako taký nedisponuje, medzi ktoré na základe zásady iura novit curia jednoznačne nepatria znalosti právnych predpisov, nakoľko táto znalosť sa od súdu nielen predpokladá, ale vyžaduje.
Avšak v rámci JASPI, oddiel: Znalci je možné v odvetiach nájsť nasledujúce odvetia, resp. je možné nájsť znalca z oboru:
- 330300 – Európske právo
- 330100 – Medzinárodné právo súkromné a procesné
Teoreticky vzaté, súd, resp. sudca, aj napriek zásade iura novit curia, ust. § 2 zákona o Zbierke zákonov SR a ust. § 1 a § 2 ods. 1 zákona o Úradnom vestníku EÚ, si môže nechať vypracovať právnu analýzu týkajúcu sa právnej problematiky jednak európskeho práva a jednak medzinárodného práva súkromného a procesného, ktoré je upravené tak na vnútroštátnej úrovni – zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ako aj európskej, a v podstate sám z pozície súdu, resp. sudcu sa právne s vecou nemusí vyporiadať.
Keď už existujúci oficiálne uznaní znalci v zmysle zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v odvetví práva, aj keď sa to zatiaľ týka iba práva európskeho a medzinárodného práva súkromného a procesného, je tu daný predpoklad toho, že zoznam právnych odvetví s ohľadom na znalca sa bude rozširovať a jedného dňa si súd bude môcť sám dať nohy na stôl a to mu bude robiť celkom fajn.
Možno je to následkom „rozmaznávania“ práva a možno je to ďalším pilierom záruky nezávislého súdnictva a síce v tom zmysle, že sudcu už v skutku nebude možné stíhať za jeho právny názor, nakoľko ten v skutočnosti nebude jeho, ale každopádne to nasvedčuje tomu, že v budúcnosti si sudcovia budú môcť miesto „da mihi factum, dabo tibi ius“ – dajte mi skutočnosti a ja vám dám právo, povedať „da mihi factum, da mihi ius“ – dajte mi skutočnosti, dajte mi právo.