- právo na priaznivé životné prostredie
- Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Úvod
Hoci ľudstvo vždy počíta svoje vojnové obete, pokiaľ ide o ranených a mŕtvych vojakov či civilistov, netreba zabúdať aj na druhú tvár vojny. Napriek ochrane poskytovanej niekoľkými dohovormi a právnymi nástrojmi, životné prostredie naďalej zostáva tichou obeťou ozbrojených konfliktov na celom svete. Už od rímskych čias, kedy v roku 146 pred n.l. bolo po tretej púnskej vojne Kartágo zrovnané a zem posolená ako znak toho, že tu už nikdy viac nemá stáť mesto až do dnešných čias znižovania výroby potravín, rabovania irackých jadrových zariadení a spaľovania ropných vrtov, je sprievodným a trvalým odkazom vojny práve ničenie životného prostredia. Veľa menej známych, ale nemenej významných aktov bojujúcich štátov súvisí so znečistením vody, pôdy. Boj vplýva na ohrozené druhy fauny a flóry.
Program Spojených národov pre životné prostredie (UNEP – United Nations Envi- ronmet Programme) vykonal od roku 1999 množstvo hodnotení s cieľom určiť dopad vojny na životné prostredie. Od Kosova po Afganistan, Sudán a pásmo Gazy zistil, že ozbrojený konflikt spôsobuje značné škody na životnom prostredí a komunite, ktorá je závislá na prírodných zdrojoch.1 V priebehu posledných 60 rokov minimálne 40% všetkých vnútroštátnych konfliktov bolo spojených s využívaním prírodných zdrojov ako je zlato, diamanty, olej, voda.[1] [2] OSN prikladá veľký význam tomu, aby sa opatrenia v oblasti životného prostredia stali súčasťou predchádzania konfliktov, udržiavania mieru a stratégie budovania mieru, pretože žiadny trvalý mier nemôže byť tam, kde prírodné zdroje, ktoré udržujú životné podmienky a ekosystémy, sú poškodené, znehodnotené, zničené.
Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo 6. november za Medzinárodný deň ochrany životného prostredia pred ničením počas vojny a ozbrojeného konfliktu (International Day for Preventing the Exploitation ofthe Environment in War and ArmedConflict).[3]
Tento deň má slúžiť ako upozornenie a zvýšiť povedomie o tom, že škody na životnom prostredí počas ozbrojeného konfliktu nepriaznivo pôsobia na ekosystémy, prírodné zdroje aj dlho po skončení konfliktu, presahujú hranice národných území a súčasnej generácie.
2. Medzinárodné humanitárne právo
Medzinárodné humanitárne právo je súbor noriem spoločne dohodnutých štátmi s cieľom maximálne humanizovať vojnu a zmierniť jej následky, prípadne aj vojnu vylúčiť. Vzťahuje sa na obete ozbrojených konfliktov, ktorými treba rozumieť ran e- ných a chorých príslušníkov ozbrojených síl, zajatcov, civilistov, teda tých, ktorí sa priamo nezúčastňujú vojenských akcií. Obmedzuje spôsoby vedenia vojenských operácií tak, aby sa zamedzilo utrpeniu ľudí v čo najväčšej možnej miere.
Medzinárodné humanitárne právo sa vzťahuje iba na ozbrojené konflikty a nezahŕňa občianske vojny, vnútroštátne napätie. Okrem toho sa uplatňuje len po tom, čo konflikt začal a rovnako pre všetkých. Právo tiež rozlišuje medzi medzinárodným ozbrojeným konfliktom, v ktorých sú zapojené najmenej dva štáty a nemedzinárodným ozbrojeným konfliktom, ktorý je obmedzený na územie jedného štátu a zahŕňa boj nevládnych ozbrojených skupín navzájom. Medzinárodný ozbrojený konflikt je predmetom rozsiahlych pravidiel, ktoré sú uvedené v zmluvách medzinárodného humanitárneho práva, pričom právna regulácia vnútorných ozbrojených konfliktov je menšia. Sú považované za vnútroštátnu vec štátov.[4]
Tento rozdiel predstavuje významnú výzvu pre použiteľnosť a presadzovanie medzinárodného humanitárneho práva pre ochranu životného prostredia. Zatiaľ čo medzinárodné humanitárne právo bolo veľmi rozvinuté v ére medzištátnych konfliktov, prevažná väčšina konfliktov sú dnes vnútroštátnych. Mnohé zákony sú preto nepoužiteľné, alebo oveľa menej obmedzujúce pri aplikácii na vnútorné konflikty.[5] Napriek tomu vnútorné konflikty najviac súvisia so životným prostredím. Nedávny výskum naznačuje, že najmenej štyridsať percent všetkých vnútroštátnych konfliktov v posledných šesťdesiatich rokoch súvisí s prírodnými zdrojmi.[6] Ďalším problémom je, že len veľmi málo ustanovení rieši otázky životného prostredia priamo. Ochranu je preto potrebné všeobecne odvodiť z jednotlivých ustanovení medzinárodných dohovorov regulujúcich prostriedky a metódy bojovania a z dôsledkov ozbrojených konfliktov na civilné objekty.
2.1. Dodatkový protokol I z roku 1977 k Ženevským dohovorom
Rokovania ohľadom prijatia Dodatkového protokolu k štyrom Ženevským dohovorom z roku 1949 sa konali na pozadí rôznych vojen národného oslobodenia (Vietnam) s cieľom zakotviť ešte väčšiu ochranu obetí medzinárodných i nemedzinárodných konfliktov. Rastúce povedomie o životnom prostredí, ako aj znepokojenie nad vojenskými taktikami počas týchto vojen viedli k zaradeniu niekoľkých ustanovení aj o ochrane životného prostredia, čo doteraz nebolo riešené žiadnou zmluvou medzinárodného humanitárneho práva.
Podľa článku 35 tohto Protokolu je zakázané používať metódy alebo prostriedky vedenia vojny, ktoré sú určené alebo možno očakávať, že spôsobia rozsiahle, dlhodobé a vážne škody na životnom prostredí. Tu sa prvýkrát stretávame s termínmi rozsiahle – zahrňujúce oblasť v rozsahu niekoľkých stoviek štvorcových metrov, dlhodobé – trvajúce po dobu niekoľkých mesiacov a vážne – teda významné narušenie alebo poškodenie ľudského života, prírodných, ekonomických prostriedkov alebo iných aktivít.[7] Tieto pojmi sa opakujú aj v ďalších dohovoroch, avšak je potrebné dodať, že na rozdiel od iných tu je použitá spojka „a“, ktorá vyjadruje kumulatívnosť tejto povinnosti a zároveň prísnosť ustanovenia, keďže protiprávnym konaním by mohlo byť len také správanie, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu všetkých troch pojmov naraz. Na článok nadväzuje aj článok 55, v ktorom sa ďalej spomína povinnosť zabezpečiť ochranu životného prostredia pred rozsiahlymi, dlhodobými a vážnymi škodami. Táto ochrana zahŕňa zákaz používania metód alebo prostriedkov vojny, ktoré sú určené alebo môžu očakávať, že spôsobia škody na životnom prostredí, a tým ohrozia zdravie alebo prežitie obyvateľstva.
Podľa protokolu je zakázané útočiť, ničiť, odstraňovať alebo znehodnocovať objekty potrebné na prežitie civilného obyvateľstva, ako poľnohospodárske oblasti slúžiace na produkciu potravín, plodín, hospodárskych zvierat, inštalácie pitnej vody, zavlažovacie zariadenia.[8] Útoky na životné prostredie z dôvodov represálií sú zakázané.[9]
2.2. Zákaz použitia prostriedkov meniacich životné prostredia (ENMOD)
18. mája 1977 schválilo XXXI. zasadnutie Valného zhromaždenia OSN v Ženeve Dohovor o zákaze vojenského alebo akéhokoľvek iného nepriateľského použitia prostriedkov meniacich životné prostredie (ENMOD). Jeho prijatiu predchádzali intenzívne dvojročné rokovania, a to i za aktívnej účasti Československa. Rokovanie sa uskutočnilo na základe vyhlásenia najvyšších predstaviteľov Sovietskeho zväzu a USA pri ich stretnutí v Moskve v júli 1974. Obidve strany vtedy konštatovali, že ovplyvňovanie životného prostredia a podnebia by mohlo viesť k rozsiahlym, dlhodobým a vážnym následkom pre blaho ľudstva. Vyslovili sa súčasne pre prijatie čo najúčinnejších opatrení smerujúcich k odstráneniu nebezpečenstva použitia prostriedkov meniacich životné prostredie pre vojenské účely.
Z vojenského hľadiska ENMOD zabraňuje nebezpečnému vývoju v novej oblasti zbrojenia, zameraného na umele vyvolávanie rozsiahlych deštruktívnych zmien v životnom prostredí. Konkrétne sa to tyká napr. umelého vyvolania zemetrasenia, vyvolania morskej vlny, tornád, narušenia ekologickej rovnováhy v akejkoľvek oblasti, zmeny elementov počasia, umelých zmien stavu vrstvy ozónu alebo ionosféry a pod., známe ako tzv. geofyzikálne bojovanie.
Každý zmluvný štát sa podľa článku 1 tohto Dohovoru zaväzuje neuchyľovať sa k vojenskému alebo akémukoľvek inému nepriateľskému použitiu prostriedkov meniacich životné prostredie, ktoré majú rozsiahle, dlhodobé alebo vážne následky ako prostriedky ničenia, spôsobenia škody alebo ujmy ktorémukoľvek inému zmluvnému štátu. Zároveň sa zaväzuje nenapomáhať, nepovzbudzovať a nepodnecovať akýkoľvek štát, skupinu štátov alebo medzinárodnú organizáciu k činnosti, ktorá by odporovala ustanoveniam tohto článku.[10] [11]
Opäť sú tu použité spomínané tri termíny rozsiahle, dlhodobé, vážne, ale v tomto prípade je ich význam použitím spojky „alebo“ pozmenený. Stačí, aby bolo správaním štátu v ozbrojenom konflikte naplnené skutková podstata len jedného z týchto pojmov.
Pojem prostriedky meniace životné prostredie sa vzťahuje na všetky prostriedky vyvolávania zmien zámerným riadením prírodných procesov, dynamiky, zloženia alebo štruktúry Zeme, vrátane jej biotopu, litosféry, hydrosféry, atmosféry a kozmického priestoru. Ustanovenia tohto Dohovoru nebránia použitiu prostriedkov meniacich životné prostredie na mierové účely a nedotýkajú sa všeobecne uznávaných zásad a použiteľných pravidiel medzinárodného práva týkajúcich sa takého použitia.11
2.3. Dohovor o zákaze alebo obmedzení použitia niektorých konvenčných zbraní, ktoré môžu byť považované za nadmerne zraňujúce alebo majúce nerozlišujúce účinky a jeho Protokol III
V roku 1980 bol prijatý prvý medzinárodný dohovor, ktorý spresňuje aké zbrane dokážu spôsobiť účinky nadmerného zranenia a zbytočné útrapy. Je zrejmé, že tento zákaz sa vzťahuje na bojové prostriedky, účinky ktorých prekračujú medze vojnovej účelnosti. Dohovor má rámcovú povahu a s cieľom jeho spresnenia bolo k nemu prijatých päť dodatkových protokolov. Tretím je Protokol o zákazoch alebo obmedzeniach použitia zápalných zbraní.[12]
Dohovor vo svojej preambule uvádza, že je zakázané používať metódy a prostriedky vedenia vojny, ktoré sledujú alebo od ktorých sa dá očakávať, že spôsobia ďalekosiahle, dlhotrvajúce a ťažké škody na životnom prostredí.
Aj v Protokole III je odkaz na ochranu životného prostredia počas ozbrojených konfliktov a to, že lesy a iné typy porastov nesmú byť objektom útoku zápalnými zbraňami s výnimkou prípadov, keď sú takéto prírodné prvky použité na zakrytie, ukrytie alebo zamaskovanie bojovníkov či iných vojenských cieľov, alebo ak sú samy osebe vojenskými cieľmi.[13]
2.4. Prostriedky nepriamej ochrany životného prostredia
Mnohé zbrane majú potenciál spôsobiť vážne a trvalé škody na životnom prostredí. Obmedzenie ich rozvoja a použitia teda nepriamo chráni životné prostredie. Poznáme jadrové, biologické (bakteriologické) a chemické zbrane.
Zbrane môžeme deliť na:
1. ) zbrane hromadného ničenia – atómové výbušné zbrane, zbrane vyrobené
z rádioaktívneho materiálu, smrtiace chemické a bakteriologické zbrane a všetky zbrane, ktoré budú vyvinuté v budúcnosti a budú mať zrovnateľnú deštrukčnú povahu ako atómové alebo iné vyššie uvedené zbrane. Jedným zo znakov tohto druhu zbraní je ich masová účinnosť, a
2. ) konvenčné zbrane – ostatné zbrane, na ktoré sa nehodí vyššie uvedená definícia.[14]
Ako kolektívna reakcia na značné škody a hrôzy, ktoré takéto zbrane dokázali napáchať počas prvej a druhej svetovej vojny štáty prijímali a prijímajú mnohé medzinárodné konvencie o zákaze ich používania. Napriek tomu ich niektoré štáty používali, alebo používajú.
Agent Orange
Agent Orange je kódové označenie pre zmes látok s herbicídnymi a defoliačnými (predčasné ukončenie procesu vegetácie) účinkami. V rokoch 1962 až 1971 túto zmes používali americké vojská v južnom Vietname, Laose a Kambodži na zničenie vegetácie v rozsiahlych oblastiach, čo by umožnilo efektívnejšie bombardovanie pozícií a odhalilo zásobovanie nepriateľských jednotiek. Aplikoval sa z lietadiel, vrtuľníkov aj pozemných vozidiel. Celkom išlo o 70 tisíc ton herbicídov. Počas vojny vo Vietname nebola známa toxicita tejto látky ani jej účinky na ľudský organizmus. Americká armáda napríklad dovoľovala vojakom, aby prázdne plechovky od herbicídov používali na pitnú vodu. Velitelia jednotiek, ktoré s týmito látkami manipulovali dokonca potvrdzovali pred novinármi jej neškodnosť tým, že ju ochutnávali. Škodlivé účinky látky sa ukázali až po vojne.[15]
Chemické zbrane
Chemické zbrane sú zbrane, ktoré využívajú rôzne chemické zlúčeniny na spôsobenie hromadnej straty živej sily, sťaženie bojovej činnosti vojsk, zamorenie bojovej techniky, terénu a objektov v ňom. Poškodzujú vodu a pôdu na niekoľko týždňov až mesiacov v závislosti od počasia. Sú to látky kvapalného, plynného, tuhého skupe n- stva, ktoré nemusia spôsobiť deštruktívne účinky prostredníctvom výbušnej sily.[16]Tieto zbrane boli použité už v prvej svetovej vojne. V máji 1915 v bitke pri belgickom meste Ypres použila nemecká armáda novú smrtiacu zbraň – chlór. Podľa tohto mesta bol nový plyn nazvaný yperit. Odvtedy sa začali v imperialistických krajinách vyrábať chemické zbrane vo veľkom množstve, aby v prípade vojny mohli byť použité ako zbrane hromadného ničenia. Nie všetky chemické látky sú zbraňami hromadného ničenia, pretože podľa Dohovoru o zákaze vývoja, výroby a hromadenia a použitia chemických zbraní a o ich zničení sú chemickými zbraňami len tie chemické látky, ktoré sa využívajú na zakázané ciele.[17] Najväčšia potvrdená prítomnosť chemických zbraní je v Rusku, USA, Indii, Egypte a Sudáne.[18]
– Protokol o zákaze použiť vo vojne dusivé, otravné alebo podobné plyny a bakteriologické prostriedky
Protokol bol prijatý v Ženeve na konferencii Ligy národov 17. júna 1925. Platnosť nadobudol 8. februára 1928.
Nadväzuje na všeobecne uznávanú zásadu zákazu používania neľudských zbraní a krutých metód bojovania. Signatárske krajiny majú na zreteli, že užívanie dusivých, otravných alebo podobných plynov, kvapalín, hmôt je odsúdenia hodné.[19] Ak použitie chemických a biologických zbraní môže spôsobiť poškodenie životného prostredia, protokol zároveň zabezpečuje určitú úroveň ochrany prírody v priebehu ozbrojeného konfliktu. Smrtiaci prostriedok je navrhnutý tak, aby zranil alebo diskvalifikoval nepriateľa, narušil užívanie určitej oblasti terénu, či rýchlo zabil vegetáciu a tak znemožnil jej využívanie pre krytie a utajovanie. Môžu byť tiež namierené proti poľnohospodárstvu a chovu hospodárskych zvierat na podporu hladu a hladovania. Protokol však trpí zásadnými chybami. Po prvé, len použitie chemických a biologických prostriedkov v boji je zakázané, s výnimkou výskumu, vývoja, skladovania a vlastnenia takýchto zbraní. Po druhé, chýbajú kontrolné mechanizmy a opatrenia na stanovenie zodpovednosti za porušenie, čím obmedzujú jeho schopnosť slúžiť ako odstrašujúci prostriedok. Napriek výhradám otvoril dvere k lepším a novším úpravám. Nedostatky boli odstránené v ďalších dohovoroch.
– Dohovor o zákaze vývoja, výroby a hromadenia zásob bakteriologických, biologických a toxínových zbraní a o ich zničení Dohovor bol prijatý 10. apríla 1972 v Londýne, Moskve a Washingtone. Platnosť nadobudol dňa 26. marca 1975. Jeho depozitármi sú Ruská federácia, USA a Veľká Británia.
Každý zmluvný štát tohto Dohovoru sa zaväzuje, že nebude nikdy a za nijakých okolností vyvíjať, vyrábať, hromadiť alebo akýmkoľvek spôsobom získavať a prechovávať mikrobiologické alebo iné biologické agensy, toxíny akéhokoľvek pôvodu či spôsobu výroby, a to takých druhov a v takom množstve, ktoré nie sú určené pre preventívne, ochranné alebo iné mierové účely. Zároveň nebude prechovávať zbrane, zariadenia alebo nosiče určené na použitie takých agensov alebo toxínov na nepriateľské účely, či v ozbrojenom konflikte.
Ak štát takéto látky vlastní, prípadne sú pod jeho jurisdikciou, kontrolou podľa článku 2 Dohovoru sa zaväzuje zničiť ich alebo previesť na mierové účely čo najskôr, najdlhšie však do deviatich mesiacov po nadobudnutí platnosti Dohovoru. Samozrejme, pri plnení týchto ustanovení sa zachovajú všetky nevyhnutné bezpečnostné opatrenia na ochranu obyvateľstva a životného prostredia.[20]
– Dohovor o zákaze vývoja, výroby, hromadenia a použitia chemických zbraní a o ich zničení
Dohovor bol prijatý rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 30. novembra 1992. Na podpis bol otvorený v Paríži 13. januára 1993. Ratifikačné listiny boli uložené u depozitára dohovoru, generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov. Za implementáciu dohovoru na medzinárodnej úrovni je zodpovedná Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) so sídlom v holandskom Haagu.
Jeho hlavným cieľom je zakázať zmluvným štátom za každých okolností vyvíjať, vyrábať, inak získavať, hromadiť chemické zbrane, priamo či nepriamo ich komukoľvek poskytovať, používať. Vzťahuje sa to na všetky chemické zbrane, ktoré zmluvný štát vlastní alebo má v držbe, alebo ktoré sú umiestnené na ktoromkoľvek mieste pod jeho jurisdikciou alebo kontrolou. Po druhé, dohovor stanovuje prostriedky overovania, či zmluvné strany neobnovujú výrobu a skladovanie zbraní. Ak by takáto situácia nastala, má sa riešiť pomocou mierových prostriedkov. Nakoniec ukladá požiadavku, aby štáty zničili existujúce chemické zbrane a výrobné zariadenia. Takéto ničenie začne najneskôr dva roky po tom, keď tento dohovor nadobudne platnosť a skončí sa najneskôr 10 rokov po nadobudnutí jeho platnosti. Zmluvnému štátu sa nebráni, aby takéto chemické zbrane zničil rýchlejším tempom.[21]
Jadrové zbrane
Jadrové zbrane (alebo atómové zbrane) sú všetky zbrane využívajúce lavínovité, neriadené uvoľňovanie jadrovej energie.22 Patria medzi najnebezpečnejšie a najúčinnejšie zbrane. Prvýkrát boli použité 6. a 9. augusta 1945 v japonských mestách Hirošima a Nagasaki americkou armádou. Svojimi deštrukčnými silami zničili všetko živé i neživé v okruhu niekoľko štvorcových kilometrov.
Postupne boli a sú uzatvárané zmluvy, ktoré zakazujú skúšky jadrových zbraní, ich šírenie a vymedzujú pásma bez jadrových zbraní. Ide o zmluvy mnohostranné, dvojstranné, regionálne.
– Zákonnosť hrozby a použitia jadrových zbraní Posudok Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) vo veci zákonnosti hrozby a použitia jadrových zbraní (Legality of the Threat or Use of Nuciear Weapons) z roku 1996 riešil otázku predloženú Valným zhromaždením OSN a to, či je hrozba alebo použitie jadrových zbraní podľa medzinárodného práva prípustné za akýchkoľvek okolností. Nejednotný posudok znel nasledovne. Nie je obvyklé ani bežné, aby medzinárodné právo formulovalo univerzálny zákaz hrozby alebo použitia jadrových zbraní ako taký. Hrozba sily alebo použitia jadrových zbraní by vo všeobecnosti bola v rozpore s pravidlami medzinárodného práva ozbrojených konfliktov a medzinárodného humanitárneho práva, avšak s ohľadom na súčasný stav MSD nemôže dôjsť k záveru, či hrozba alebo použitie jadrových zbraní by bolo legálnym alebo nelegálnym postupom za extrémnych okolností akou je aj sebaobrana, kde v samotnej stávke by bolo prežitie štátu. Práve tento posledný výrok MSD bol najproblematickejším. Hlasovanie v tejto otázke prebehlo s výsledkom 7:7. Časť sudcov bola toho názoru, že takéto konanie je správne len ako posledná možnosť v extrémnych prípadoch, napr. ak je ohrozená samotná existencia štátu. Ostatní tvrdili, že použitie jadrových zbraní je nezákonné a má za následok smrť mnohých miliónov ľudí a ďalekosiahly spád na životné prostredie.23
MSD nezistil existenciu žiadnych zmlúv, ktoré by všeobecne zakazovali držanie jadrových zbraní. Zmluvy o obstaraní, výrobe, držbe, testovaní len upozorňujú na zvyšujúce sa obavy spoločenstva z týchto zbraní, ale nepredstavujú všeobecný zákaz samy o sebe. Sú predzvesťou pre potrebu jeho prijatia do budúcna.24 Z obdobných úvah vychádzala OSN pri prijímaní tzv. Deklarácie o zákaze používania nukleárnych a termonukleárnych zbraní. Za hlasovala len prostá väčšina (za hlasovalo 55 štátov, proti 20, 23 štátov sa zdržalo hlasovania), nie je teda priamo zakázané použitie jadrových zbraní a v Deklarácii sa argumentuje iba priamym porušením Charty OSN a zákonov ľudskosti.[1]
Je dôležité podotknúť, že napriek svojej odbornosti a politickému významu posudky nemajú záväzný charakter.
– Zmluva o nešírení jadrových zbraní
Zmluva bola prijatá rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 12. júna 1968. Platnosť nadobudla 5. marca 1970. Jej depozitármi sú Ruská federácia, USA a Veľká Británia. Tvorí základný kameň režimu nešírenia zbraní tohto druhu.
Zmluva o nešírení jadrových zbraní rozdeľuje zmluvné štáty na 2 skupiny:
1. ) štáty vlastniace jadrové zbrane
2. ) štáty, ktoré nevlastnia jadrové zbrane.
Štáty vlastniace jadrové zbrane sú štáty, ktoré uskutočnili výbuch vlastnej jadrovej zbrane alebo iného jadrového výbušného zariadenia pred 1. 1. 1967. Ide o 5 jadrových mocností – USA, Rusko, Francúzsko, Veľká Británia, Čína. Štáty vlastniace jadrové zbrane sa zaväzujú nepredávať nikomu jadrové zbrane alebo iné jadrové výbušné zariadenie ani nikomu neodovzdávať kontrolu nad týmito zbraňami alebo jadrovými výbušnými zariadeniami, a to ani priamo, ani nepriamo. Štáty majú ďalej povinnosť žiadnym spôsobom nepodporovať, nepodnecovať a nepovzbudzovať akýkoľvek štát nevlastniaci jadrové zbrane k výrobe alebo k získaniu jadrových zbraní alebo iných jadrových výbušných zariadení žiadnym iným spôsobom alebo k získaniu kontroly nad týmito zbraňami alebo výbušnými zariadeniami. Na druhej strane jadrové štáty môžu bez akéhokoľvek obmedzenia naďalej zdokonaľovať, zvyšovať počet a akýmkoľvek spôsobom rozvíjať vlastný jadrový potenciál. Môžu tiež šíriť jadrové zbrane medzi sebou. Nejadrové štáty sa zaväzujú, že nebudú vlastniť jadrové zbrane a nebudú sa pokúšať vyrovnať nerovnosť medzi nimi a jadrovými štátmi.
Zmluvné strany berú do úvahy ničivé dôsledky, ktoré by mala pre celé ľudstvo jadrová vojna, a z toho vyplývajúcu potrebu vynaložiť všetko úsilie na odvrátenie nebezpečenstva vzniku takej vojny a urobiť opatrenia na zaistenie bezpečnosti národov.[2]Používanie jadrových materiálov, aby nemohli byť zneužité na vojenské účely, kontroluje prostredníctvom tzv. zárukového systému Medzinárodná agentúra pre jadrovú energiu (1AEA) so sídlom vo Viedni.
3. Medzinárodné trestné právo
Medzinárodné trestné právo je súbor právnych predpisov, ktorých cieľom je zakázať určité kategórie správania vnímané ako závažné zverstvá. V zásade sa zaoberá genocídou, vojnovými zločinmi, zločinmi proti ľudskosti, vojnovou agresiou. Klasické medzinárodné právo upravuje vzťahy, práva a povinnosti štátov. Trestné právo sa všeobecne zaoberá zákazmi a sankciami za porušovanie týchto zákazov. Porušenie pravidiel medzinárodného práva vyvoláva nielen zodpovednosť štátov ako strán v konflikte, ale aj individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť jednotlivcov. V priebehu 20. storočia došlo k uznaniu zodpovednosti jednotlivcov a boli tiež vytvorené viaceré ad hoc orgány, ako aj medzinárodný trestný tribunál na trestanie osôb podozrivých zo spáchania takýchto zločinov. Tieto orgány pôsobia popri vnútroštátnych súdoch takisto oprávnených na trestanie takýchto zločinov.[3]
3.1. Zodpovednosť štátov
Medzinárodný trestný súd, prvý stály trestný tribunál, bol vytvorený Rímskym štatútom 1998 so sídlom v holandskom Haagu. Súd má jurisdikciu v súvislosti s vojnovými zločinmi, najmä ak boli spáchané ako súčasť plánu alebo politiky páchania takých zločinov vo veľkom rozsahu.
Vojnovými zločinmi podľa tohto štatútu sú závažné porušenia Ženevských dohovorov. Medzi taxatívne vypočítané závažné porušenia nie je zaradené a preto ani nemožno uplatniť trestnú zodpovednosť za porušenie vyššie spomenutých článkov Dodatkového protokolu I k Ženevským dohovorom. Okrem toho sú však vojnovými zločinmi aj iné vážne porušenia zákonov a zvyklostí uplatniteľných v medzinárodných ozbrojených konfliktoch v rámci vytvoreného rámca medzinárodného práva, menovite úmyselné spustenie útoku s vedomím, že takýto útok spôsobí sprievodnú stratu na životoch civilistov alebo ich zranenie, alebo škody civilným objektom, alebo rozsiahlu, dlhodobú a vážnu škodu prírodnému prostrediu, ktorá je zjavne neprimeraná vzhľadom na konkrétnu a priamu celkovú vojenskú predpokladanú výhodu. Nepriamo môžeme opäť spomenúť aj ďalšie ustanovenia, ktoré sa týkajú porušenia zákazu používať jedy alebo otrávené zbrane, dusivé, jedovaté alebo iné plyny a všetky analogické kvapaliny, materiály alebo zariadenia, ktoré môžu mať vplyv aj na životné prostredie.[4]
Štatút poskytuje široký rámec na presadzovanie noriem medzinárodného humanitárneho práva. Obsahuje ustanovenia, ktoré explicitne chránia životné prostredie počas ozbrojených konfliktov. Ničenie životného prostredia by mohlo byť stíhané podľa rôznych kritérií, vrátane vojnových, zločinov proti ľudskosti a genocídy. Čo sa týka genocídy, poškodenie životného prostredia by mohlo byť považované za základný akt, napríklad ak by išlo o cieľavedomé privodenie takých životných podmienok skupine, ktorých cieľom je spôsobiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie.[5]
3.2. Dovolená miera správania
Základnou zásadou vojny a všetkých ozbrojených konfliktov je zásada vojnovej účelnosti, podľa ktorej cieľom vojnového konfliktu je zlomiť ozbrojený odpor protivníka. Už v preambule Petrohradskej deklarácie z roku 1868 o zákaze výbušných striel malého kalibru sa uvádzalo, že jediným legitímnym cieľom, o dosiahnutie ktorého sa môžu štáty usilovať počas ozbrojeného konfliktu, je oslabenie vojenských síl protivníka. Len vojenské sily a objekty nepriateľa smú byť predmetom legitímneho, nevyhnutného a proporcionálneho vojnového úsilia.[6] K porušeniu tohto pravidla dochádza vtedy, keď je použitie sily neprimerané, pretože prekračuje rozsah nevyhnutný na vyradenie protivníka z boja, čo je typické najmä pre prostriedky nerozlišujúceho vojnového násilia. Túto zásadu môžeme chápať aj ako výnimku počas ozbrojeného konfliktu, kedy je dovolené v určitej nevyhnutnej a primeranej miere ohroziť životné prostredie.
Druhou zásadou je zásada právnej regulácie vojny. Neexistuje neobmedzené právo bojujúcich strán si vzájomne škodiť, pokiaľ ide o spôsoby a prostriedky vedenia vojny. Nesmú prekročiť určité medze pri výkone vojnového násilia a majú obmedzené právo výberu prostriedkov, ktorými má byť nepriateľ poškodený. Vojnová účelnosť nikdy nesmie prevážiť nad právnymi pravidlami vedenia vojny.[7]
4. Záver
Ochrana životného prostredia je neodmysliteľnou súčasťou každého z nás. Už od malička sa nás spoločnosť snaží naučiť chrániť prírodu a zachovávať ju bez väčších zmien pre ďalšie generácie. Sama spoločnosť však na tieto svoje rady veľakrát zabúda. Tak je to aj počas rôznych ozbrojených konfliktov, vojen, občianskych povstaní… Každoročne sa predstavitelia štátov stretávajú na konferenciách po celom svete s cieľom zakotviť princípy, podľa ktorých by sme sa všetci mali riadiť.
Deklarácia z Rio de Janeiro o životnom prostredí a o rozvoji, ktorá bola prijatá14. júna 1992, sa skladala z 27 princípov určených pre budúci trvalo udržateľný rozvoj na celom svete.
Princíp 24
Vojnové aktivity sú pre trvalo udržateľný rozvoj nevyhnutne deštruktívne, štáty preto musia aj v období ozbrojených konfliktov rešpektovať medzinárodné právo zabezpečujúce ochranu životného prostredia a v prípade potreby spolupracovať na jeho ďalšom rozvoji.
Princíp 25
Mier, rozvoj a ochrana životného prostredia sú navzájom závislé a neoddeliteľné.[8]Mier, rozvoj a ochrana životného prostredia sú závislé a neoddeliteľné. Ľudská populácia nesie zodpovednosť za zachovanie podmienok života na Zemi pre všetky organizmy. Človek musí preukázať, že je schopný žiť naplno ako súčasť prírody a nie ako jej pán. Nemožno ísť proti prírode, je mocnejšia. Je v našom vlastnom záujme, aby sme s ňou boli za dobre. Príroda to tak vymyslela, že každý dostane to, čo si zaslúži.
Autor
Michaela Orinínová