právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Ochrana ozónovej vrstvy v kontúrach medzinárodného práva životného prostredia
Medzinárodné právo životného prostredia, ktoré vzniká začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, možno považovať za najmladšie odvetvie medzinárodného práva. Avšak pozoruhodný výkon v jeho medzinárodnej normotvorbe, z hľadiska formy a meradla porovnateľný len s oblasťou ľudských práv, či medzinárodného obchodu, zaraďuje toto odvetvie medzinárodného práva medzi jeho popredné oblasti.1 Ochrana ozónovej vrstvy ako jeden zo sektorov medzinárodnoprávnej úpravy v rámci ochrany životného prostredia vystupuje do popredia najmä v posledných desaťročiach v súvislosti s vedeckými poznatkami o úbytku ozónu v stratosfére, čo možno označiť za jeden z najvýznamnejších environmentálnych problémov, ktorým musí ľudstvo v súčasnosti čeliť.[1] [2] Preto sa medzinárodnoprávna úprava ochrany životného prostredia, vrátane ochrany ozónovej vrstvy, vynára ako nevyhnutnosť v snahe o riešenie tejto globálnej hrozby. Bolo by však naivné očakávať, že medzinárodné právo dokáže čeliť svetovým environmentálnym problémom v ich celej komplexnosti bez podstatnej politickej, vedeckej a technickej angažovanosti štátov a korešpondujúcej odozvy v národných právnych a politických systémoch.[3]
2. Ozónová vrstva a režim jej ochrany
2.1. Ozónová vrstva
V roku 1974 vedci publikovali prvé vedecké hypotézy, že chemikálie, ktoré produkujeme, môžu poškodiť stratosférickú ozónovú vrstvu.[4] Ozón, trojatómová molekula kyslíka, ktorý sa nachádza v stratosfére vo výške 10 až 50 kilometrov nad Zemou, zachytáva škodlivé ultrafialové žiarenie, a tým umožňuje život na našej planéte.
Látky ako chlórofluórované plnohalogénové uhľovodíky, uhľovodíky, halóny, tetra- chlórmetán, 1,1,1,-trichlóretán, metylbromid a ostatné zlúčeniny brómu, chlóru a fluóru narúšajú rovnováhu medzi prirodzeným rozkladom ozónu a jeho vznikom, a tak spôsobujú, že jeho úbytok v stratosfére prevyšuje jeho tvorbu.[5] Úbytok ozónu spôsobený látkami pochádzajúcimi z priemyselnej činnosti má za následok dopad vyššieho množstva UV-B žiarenia, ktoré následne vyvoláva zvýšený výskyt rakoviny kože, zníženie imunity, zníženie výnosov úrody a okrem iných škodlivých dôsledkov aj narušenie potravinového reťazca v svetovom oceáne. Je potrebné ešte dodať, že vyššie uvedené chemické látky, ktoré spôsobujú úbytok ozónu v stratosfére, sú tiež silnými skleníkovými plynmi, a teda prispievajú aj ku zmene klímy.[6]
2.2. Náčrt vývoja režimu ochrany ozónovej vrstvy
V dôsledku hroziacich závažných implikácií takéhoto znečistenia atmosféry a poškodenia ozónovej vrstvy medzinárodné spoločenstvo reaguje vytváraním autonómneho zmluvného systému práva životného prostredia. Vo všeobecnosti môžeme teda konštatovať, že medzinárodnoprávna ochrana životného prostredia je založená prevažne na medzinárodných zmluvách. Takýto podnet dala prvá svetová konferencia zvolaná Spojenými národmi (za účasti 113 štátov) do Štokholmu v roku 1972 a tam prijatá Deklarácia OSN o životnom prostredí.[7] I keď táto deklarácia bola svojou povahou skôr dokumentom politickým (soft law), sformulovala viacero ekologických zásad legis ferendae, súčasne však už iniciovala prípravu veľkého množstva konkrétnych medzinárodných zmlúv.[8] Ustanovenia takýchto medzinárodných (sektorových, rámcových) zmlúv, prijímaných na pôde Organizácie spojených národov pre životné prostredie (UNEP – United Nations Environment Programme), bývajú konkretizované prostredníctvom protokolov, ktorých obsahom sú už konkrétne záväzky zmluvných štátov. Popri protokoloch umožňujú zmluvy v oblasti medzinárodnoprávnej ochrany životného prostredia spravidla aj prijímanie dodatkov. Tieto zmluvy sa týkajú jednotlivých zložiek (oblastí) životného prostredia.[9] Za rámcové zmluvy v oblasti ochrany atmosféry pred znečisťovaním a klimatickými zmenami ako následku tohto znečisťovania, možno chápať Rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách z Rio de Janeira[10] z roku 1992 (United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC), a rovnako aj Viedenskú zmluvu o ochrane ozónovej vrstvy (1985). Obe tieto zmluvy vytvárajú predpoklady pre vypracovanie protokolov konkretizujúcich záväzky zmluvných štátov. Základný kameň úsilia o ochranu ozónosféry predstavuje Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu, prijatý k Viedenskej zmluve o ochrane ozónovej vrstvy v roku 1987. Neskôr bolo k Montrealskému protokolu prijatých niekoľko zmien a úprav – Londýnsky dodatok (1990), Kodanský dodatok (1992), ktorý ukladá zmluvným štátom povinnosť, zabezpečiť, aby za obdobie jedného roka nepresiahla spotreba kontrolovaných látok 25% spotreby vypočítanej v roku 1986. V druhej polovici deväťdesiatych rokov boli prijaté k Montrealskému protokolu ešte ďalšie dodatky: Viedenský dodatok (1995), Montrealský dodatok (1998) a Pekinský dodatok (1999).
V roku 1997 bol už k spomínanej Rámcovej zmluve o klimatických zmenách (Rio, 1992) prijatý Kjótsky protokol,11 najvýznamnejšia globálna iniciatíva v rámci ochrany atmosféry a boja proti klimatickým zmenám, zahŕňajúca čiastočne aj ochranu ozónovej vrstvy, ktorý vstupuje do platnosti, po tom, ako ho ratifikovalo Rusko, v roku 2005. V súvislosti s Kjótskym protokolom je žiadúce spomenúť Implementač- ný plán, ktorý bol prijatý na Svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu (World Summit on Sustainable Development, 2002), najväčšej medzinárodnej konferencii, ktorá sa v rámci OSN konala,[11] [12] kde okrem iného bol prijatý záväzok nájsť vhodné alternatívy pre chemikálie poškodzujúce ozónovú vrstvu, a taktiež rezolúciu prijatú na Svetovom summite v roku 2005. Implementačný plán, ako aj rezolúcia z roku 2005 (RES 60/1. 2005 World Summit Outcome) vyzývajú štáty k ratifikácií Kjótskeho protokolu a upozorňujú na závažnosť klimatických zmien. Cieľom všetkých vyššie spomenutých zmlúv, či už rámcových alebo sektorových, vrátane dodatkov a protokolov, je stabilizovať koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére, obmedzenie emisií látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu, a tým prispieť k ochrane klimatického systému. Za najdôležitejšie zmluvy v sektore možno považovať Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a Montrealský protokol.
3. Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy
Dňa 22. marca 1985 bol vo Viedni prijatý Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy (Slovenská republika sukcesiou 28. mája 1993),[13] ktorý vstúpil do platnosti v roku 1988. Viedenský dohovor je dokumentom, ktorého hlavným cieľom je chrániť ľudské zdravie a životné prostredie proti nepriaznivým účinkom, ktoré sú spôsobené alebo môžu byť spôsobené ľudskými činnosťami, ktoré modifikujú alebo môžu modifikovať ozónovú vrstvu,[14] a ktorý nabáda krajiny k spolupráci pri harmonizácií vhodných politík za účelom kontroly činností, ktoré sú príčinou zmeny ozónovej vrstvy[15] a ďalej k spolupráci pri tvorbe dohodnutých opatrení na vykonávanie tohto dohovoru. Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy, ktorý vnímame ako rámcovú dohodu, doposiaľ ratifikovalo 196 krajín sveta.
Napriek tomu, že už krajiny, ktoré sa zúčastnili rokovaní o Viedenskom dohovore diskutovali o možnom prijatí protokolu, ktorý by reguloval určité špecifické látky v atmosfére, konsenzus nebol dosiahnutý. Došlo však ku dohode na spolupráci v oblasti výskumu a vedeckého spracovania informácií v rámci ochrany ozónovej vrstvy ako aj k vzájomnej výmene týchto informácií. Dohovor v Prílohe II konkretizuje jednotlivé druhy informácií (vedecké, technické, právne, sociálno-ekonomické a podobne). Ďalej, v čl. 6 upravuje spôsob zvolávania a riadenia konferencií strán dohovoru, na ktorých je možné prijímať doplnky a zriaďovať pomocné orgány. Riešenie sporov vyplývajúcich z dohovoru sa riadi článkom 11, a to jednaním, zmierovacím konaním alebo iným spôsobom stanoveným v čl. 11. Povinnosti vyplývajúce z protokolu sú všeobecné a neobsahujú žiadne konkrétne limity pre ozón poškodzujúce chemické látky.[16]
Tento nedostatok mal napraviť Montrealský protokol, ktorý vypracovala pracovná skupina v rámci UNEP (Organizácia spojených národov pre životné prostredie) len deväť mesiacov po začiatku samotných rokovaní (september 1987). Štát sa však musí najskôr stať zmluvnou stranou Viedenského dohovoru, aby sa stal aj zmluvnou stranou Montrealského protokolu.[17] Týmto bol založený precedens týkajúci sa kompletizácie rámcových zmlúv, ktorý sa neskôr uplatnil napríklad aj vo vzťahu Rámcového dohovoru OSN o klimatických zmenách a Kjótskeho protokolu.
4. Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu
Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a Montrealský protokol sú vyvrcholením viac než dvadsaťročného úsilia medzinárodného spoločenstva s cieľom zaistiť, aby zmluvy o ochrane ozónovej vrstvy dosiahli globálnu podporu a implementáciu.[18]Pre Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu,[19] prijatý 16. septembra 1987 k Viedenskému dohovoru (1985), je charakteristické, že je považovaný za jednu z najúspešnejších medzinárodných zmlúv v sektore.
Prvý rozmer jeho úspechu sa zrkadlí v pomerne veľkom množstve zmluvných strán, vrátane vyspelých štátov, ktoré ratifikovali tento protokol (191 štátov, spolu s USA,
Ruskom, Čínou, Indiou a Brazíliou). Svedectvom druhého rozmeru jeho úspechu možno vidieť v dynamickom a flexibilnom spôsobe, v ktorom operuje[20] (rozdielna doba na vyradenie škodlivých látok, fond na pomoc rozvojovým krajinám, podpora transferu technológií) a ďalej v sprísnenej kontrole látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu, vykonávanej na stretnutiach zmluvných strán. Je žiadúce ešte dodať, že na to, aby sa zachovala rovnováha medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami, ktoré sú účastníkmi dohovoru, rozhodnutia o spotrebe a produkcii kontrolovaných látok ako aj rozhodnutia týkajúce sa mechanizmov financovania, rozhodnutia prijaté dvojtretinovou väčšinou štátov sú záväzné pre všetkých.
Montrealský protokol vo svojich 19 článkoch stanovuje základný režim regulácie produkcie a spotreby kontrolovaných látok podľa jednotlivých skupín škodlivých látok uvedených v prílohe protokolu. Reguluje obchod s krajinami, ktoré nie sú stranami protokolu. Stanovuje, aby zakázala každá strana dovoz regulovaných látok z ktorejkoľvek krajiny, ktorá nie je stranou tohto protokolu.[21] Rovnako tak to platí aj pre export regulovaných látok a zariadení na výrobu týchto látok do krajín, ktoré nie sú stranami protokolu. V článku 5 protokolu je upravené osobité postavenie rozvojových krajín, ktorým sa má uľahčiť prístup k alternatívnym látkam a technológiám z hľadiska životného prostredia a napomáhať k urýchlenému využívaniu týchto alternatív, napríklad poskytovaním subvencií, úverov, pomoci a záruk. Montrealský protokol tiež konštituuje kontrolný mechanizmus v článkoch 6 až 11, ktorý má zabezpečiť funkčnosť a kontrolu plnenia tohto protokolu. Takáto kontrola sa vykonáva aj v rámci pravidelných stretnutí strán protokolu alebo aj na mimoriadnych stretnutiach, ak takúto požiadavku predloží sekretariátu aspoň jedna tretina strán. Práve už spomenutý sekretariát môžeme považovať za orgán, ktorý usporadúva a organizuje stretnutia a riadi ďalšiu činnosť tak, aby boli naplnené ciele protokolu. V posledných článkoch protokolu nachádzame ustanovenia o jeho účinnosti ako aj o možno pristúpenia či odstúpenia od protokolu.
Za úspech, ktorý sa však ukazuje len ako čiastočný, možno považovať aj to, že vďaka Montrealskému protokolu došlo k 95% zníženiu koncentrácie látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu (najmä chluórovaných plnohalogénovaných uhľovodíkov a iných). No napriek temer 95 %-nému vylúčeniu spotreby a výroby látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu vedecké reprezentácie ukázali, že úroveň stratosférického ozónu je nízka.“[22] Odhaduje sa, že ak by Montrealský protokol zostal v pôvodnej forme, to znamená, že by nebol modifikovaný ďalšími dodatkami (najmä Kodanský a Londýnsky dodatok), nebol by schopný čeliť vzrastajúcemu stupňu koncentrácie látok poškodzujúcich ozón. Dnes sa dokonca odhaduje, že ak nevyvstanú ďalšie pro b- lémy, „mohla by ozónová diera nad Antarktídou zmiznúť do roku 2 0 5 0.[23] Posledná správa Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) z 5. apríla tohto roku však rela- tivizuje podobné predpovede, pretože ako uvádza: Od začiatku zimy po koniec ma rca zaznamenal ozónový stĺpec nad Arktídou 40% stratu.[24] Dosiaľ najväčšie úbytky ozónu nad oblasťou severného pólu, dosahovali asi 30 %.
Prvým z dodatkov, ktoré boli prijaté, je Londýnsky dodatok[25] prijatý v Londýne v roku 1990, s účinnosťou od 10. augusta 1992. Okrem iného umožňuje rozvojovým krajinám ako stranám protokolu poskytnúť kvalifikovanú pomoc (finančnú) z fondu, ktorý bol na tento účel zriadený, najmä kvôli nedodržiavaniu postupu pri pridávaní nových chemických látok do zoznamu kontrolovaných látok.[26] Dodatok z roku 1992 prijatý v Kodani[27] pridáva do zoznamu regulovaných látok, hlavne metylbromid a neplnohalogénované chladivá (HCFCs), ktoré sa využívajú v chladiacich a klimatizačných zariadeniach. Ďalší, v poradí už tretí dodatok prijatý v roku 1997 v Montreale zaväzuje krajiny zaviesť systém licencií pre vývoz a dovoz regulovaných látok a rovnako sprísňuje kontrolu obchodu s týmito látkami, ktorý nie je v súlade s Montrealským protokolom. Montrealský dodatok[28] zahŕňa aj stratégiu odstránenia už spomínaných neplnohalogénovaných chladív v rozvojových krajinách ako aj odstránenie metylbromidu v rozvojových aj rozvinutých krajinách v časovom horizonte rokov 2005, resp. 20 1 5.[29] Doposiaľ poslednou zmenou je Pekingský dodatok[30] z roku 1999, ktorý okrem toho, že pre „základné domáce potreby“ štátov stanovuje výnimky zo zoznamu kontrolovaných chemických látok, pridáva do zoznamu kontrolovaných látok brómchlórmetán, s cieľom úplného ukončenia jeho produkcie do roku 2004.
5. Záver
Cieľom práce bolo načrtnúť a priblížiť pozoruhodný vývoj, ktorý medzinárodné právo životného prostredia zaznamenalo od svojho vzniku v oblasti ochrany ozónovej vrstvy. Predchádzanie poškodzovaniu ozónovej vrstvy bolo jednou z prvých oblastí ochrany životného prostredia, v ktorej dokázalo medzinárodné spoločenstvo nájsť konsenzus, aj napriek tomu, že dôsledky vyplývajúce z tohto poškodenia sa prejavujú z pomerne veľkým odstupom. Štáty si rýchlo uvedomili, že znečistenie ovzdušia látkami spôsobujúcimi úbytok ozónu v atmosfére sa neobmedzuje na hranice štátov, a preto si vyžaduje širokú medzinárodnú spoluprácu. Ukazuje sa, že momentálny režim ochrany sa javí ako pomerne účinný. Príčiny takéhoto stavu je potrebné hľadať nielen v právnom režime jeho ochrany, ale aj vo vzrastajúcom vedeckom, politickom a celospoločenskom záujme o tému ochrany ozónovej vrstvy a fortiori ochrany životného prostredia. Naďalej je však potrebné pokračovať v zdokonaľovaní a v sprísňovaní režimu takejto ochrany, ak chceme škody spôsobené doterajšou ľudskou činnosťou nielen zastaviť či zmierniť, ale aj napraviť.
A. Maurois: „Hoci nemôžeme čakať od prírody milosť, zato by sme ju však nemuseli nechať na milosť a nemilosť.“[31]
P
Autor
Juraj Martaus