1. Úvod do problematiky
„Zmena klímy je problémom našej generácie určujúcim vývoj človeka. Každý progres je v konečnom dôsledku o rozšírení ľudského potenciálu a miery ľudskej slobody. Hrozí však, že práve klimatické zmeny zabránia využívaniu maximálnej miery tohto potenciálu a povedú k obmedzeniu slobody človeka. To spochybňuje princíp osvietenstva, že práve ľudský pokrok docieli, aby budúcnosť vyzerala lepšie než minulosť.“1 Klimatické zmeny sú „horúcou“ témou odborníkov v oblasti environmentálnej, klimatologickej, no nemenej legislatívnej. Už dnes tieto zmeny viditeľne modifikujú fyzické prostredie vo svete – extrémne zmeny počasia, topenie ľadovcov, neustále zmenšovanie snehovej pokrývky, reakcie fauny a flóry na jar, ktorá prichádza rok čo rok skôr. „Podľa tvrdení Profesora Sir Davida Kinga, ktorý pôsobí ako hlavný vedecký poradca Spojeného kráľovstva, globálne otepľovanie spôsobilo, že priemerná výška hladiny morí a oceánov sa za posledných 100 rokov zvýšila o 10-20 centimen- trov, pričom sa predpokladá, že do roku 2100 dôjde k zvýšeniu o ďalších 88 centi- mentrov. S tým súvisí aj šokujúci fakt, že na úrovni pevniny, ktorá je položená menej ako 88 centimentrov nad morskou hladinou, dnes žije okolo 100 miliónov ľudí.“[1] [2] Kofi A. Annan, generálny tajomník Organizácie Spojených národov upozorňuje, že „na konci tohto storočia môže naša planéta vyzerať celkom inak ako dnes. Mnohé národy žijúce na malých ostrovoch možno nebudú existovať, zatopené pobrežné oblasti môžu spôsobiť presídlenie tisícov miliónov ľudí, a v bývalých poľnohospodárskych oblastiach už nebude možné pestovať žiadne plodiny. Napriek tomu, že dôsledky klimatických zmien postihnú všetky štáty sveta bez rozdielu, najväčšie riziko hrozí najmä rozvojovým krajinám. Ich ekonomika utrpí predovšetkým v dôsledku zvýšeného výskytu častých a extrémnych období sucha, záplav a búrok vyplývajúcich z klimatických zmien.“[3] Doposiaľ sa hovorilo o existencii rizika, že klimatické zmeny môžu negatívne ovplyvniť ďalší rozvoj ľudstva, no dnes už vieme s určitosťou povedať, že nejde len o riziko ale o blížiaci sa stav, ktorý možno oddialiť, zmierniť jeho negatívne dopady, no nie mu zabrániť. Preto je nevyhnutné zapojiť do tohto boja celý svet, nainfikovať mysle predstaviteľov národov myšlienkou boja proti týmto zmenám, a nespraviť z tejto témy klišé rozhovorov väčšiny medzinárodných summitov, ktorých výsledkom bude nakoniec znova iba otáznik na konci vety. Je nevyhnutné reálne popísať možné dôsledky ignorácie tohto problému a bojovať proti nemu prísnejšími sankciami v oblasti medzinárodného práva klimatických zmien, či prísnejšou právnou úpravou ochrany vody, pôdy a vzduchu.
Mary Robinsonová, bývalá komisárka OSN pre ľudské práva, hodnotí klimatické zmeny ako „miernu formu porušovania ľudských práv. Neexistuje síce priama perz e- kúcia alebo ohrozenie, ale používanie fosílnych palív priemyselnými krajinami ohrozuje schopnosť niektorých spoločností udržať si svoj tradičný spôsob života, nahlodáva ich kultúrnu identitu a prepojenie s prírodným prostredím.“[4] V roku 1998 Medzivládny výbor pre klimatické zmeny vyhlásil, že globálne otepľovanie môže viesť k vlne environmentálnej emigrácie: niektoré zdroje predpokladajú, že takýchto utečencov by v roku 2050 mohlo byť až 150 miliónov.[5] Inými slovami, klimatické zmeny sa netýkajú len budúcich generácií, prímorských štátov či rozvojových krajín. Klimatické zmeny majú vplyv na nás všetkých. Preto je nevyhnutné komplexne právne zastrešiť mechanizmy boja proti nim k čomu našťastie i reálne smerujeme. Môžem nesporne tvrdiť, že právo životného prostredia, vrátane oblasti právnej úpravy kl i- matických zmien, je stále dôležitejšou sférou právneho výskumu a praxe vôbec. S ohľadom na vzájomnú rastúcu závislosť medzi globálnou spoločnosťou a krokmi, ktoré sa podnikajú v záujme ochrany životného prostredia a na ceste za presadením energetickej efektívnosti, je už takmer každý z nás dotknutý zákonodarnými procesmi v oblasti životného prostredia a energetiky.
No na druhej strane sa právo životného prostredia ocitlo na rázcestí. Metodika ktorá sa v rámci tohto odvetia vyvinula v rokoch 1960 až 1970 pre ochranu vody, pôdy, vzduchu pravdepodobne dosiahla vrchol vtedajšieho možného úspechu, no s odstupom času je nutné prispôsobiť právny režim ochrany aktuálnym potrebám.[6]Dnešný svet je nevyhnutné zakomponovať do právnych režimov ochrany životného prostredia v maximálnej možnej miere, najmä prostredníctvom konceptu trvalo možnej udržateľnosti aktuálneho stavu v oblasti životného prostredia v súvislosti s ekonomickými a sociálnymi formami tejto doby. To isté platí pre energetickú pol i- tiku a právo, kde je liberalizácia, ochrana životného prostredia a bezpečnosti zdrojov v centre pozornosti. Pozitívnym znakom týchto dní je najmä fakt, že zákonodarcovia si aktuálny stav plne uvedomujú, čomu zodpovedá i aktívny prístup pri rozširovaní hraníc v oblasti právnej úpravy životného prostredia, energetický zákon, množstvo prijatých dohovorov, judikatúra tohto odvetia, tiež i napredujúci výskum životného prostredia, ktorý je sám alarmom pre tvorbu nových právnych úprav ochrany vody, pôdy a vzduchu.
Treba uviesť, že aktuálne je ochrana ovzdušia, ozónovej vrstvy Zeme a zmena klímy obsiahnutá na národnej úrovni v 24 aktuálnych právnych predpisoch so zapracovaním priamych a nepriamych novelizácií. Európska únia považuje zmenu klímy za jednu zo svojich environmentálnych priorít a v záujme splnenia záväzku vyplývajúceho z Kjótskeho protokolu prijala 13. októbra 2003 Smernicu 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES. Slovenská republika uvedenú smernicu transponovala zákonom NR SR č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa uvedeného zákona je potreba prideliť emisné kvóty skleníkových plynov jednotlivým zdrojom emisií na území SR prostredníctvom Národného alokač- ného plánu (NAP).
2. Rámcový dohovor OSN o zmene klímy
Najvýraznejším opatrením na zmiernenie a zamedzenie potenciálnej hrozby klimatických zmien v dôsledku rapídneho nárastu antropogénnych emisií skleníkových plynov bol Rámcový dohovor OSN o zmene klímy, prijatý 9.mája 1992 v New Yorku. Tento medzinárodný dohovor doposiaľ prijalo 189 krajín – čo sú takmer všetky krajiny na svete.
Dňa 19.mája 1993 sa Slovenská republika stala tiež stala jeho členskou krajinou a svojou ratifikáciou dňa 25. Augusta 1994 sa zaviazala plniť všetky záväzky z neho vyplývajúce. Dohovor sa stal platným 23. Novembra 1994. Základnou víziou dohovoru je stabilizovať koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére na takú úroveň, ktorá by umožnila predísť nebezpečným dôsledkom interakcie ľudstva a klimatického systému našej planéty. Táto úroveň by sa mala dosiahnuť v prijateľnom časovom horizonte tak, aby sa mohli ekosystémy prispôsobiť prirodzenou cestou zmene klímy, pričom by nebol ohrozený ekonomický rozvoj a produkcia potravín vo svete.
Zmluvné strany tohto dohovoru sa zhodli na tom, že boj proti zmene klímy a jej následnému efektu na spoločnosť spadá pod aktuálne záujmy celého ľudstva, tiež potvrdili, že práve ľudskou činnosťou sa zvyšuje prirodzený skleníkový efekt, výsledkom čoho bude následné otepľovanie povrchu Zeme a atmosféry, čo bude mať nepriaznivé účinky na prírodné ekosystémy a ľudské pokolenie. Preto sa štáty, ako zmluvné strany dohovoru, rozhodli prijať a pravidelne aktualizovať národnú politiku spolu s opatreniami v oblasti práva životného prostredia a klimatických zmien tak, aby emisie[7] skleníkových plynov tohto desaťročia neprekročili ich úroveň nameranú v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Spoločne apelovali na snahu o formuláciu a implementáciu národných programov zameraných na opatrenia v boji so zmenou klímy pôsobením na emisie a záchyty,[8] tiež vypracovanie inventúr skleníkových plynov, podporu transferu technológií, udržateľnosť obhospodárovania zá- chytov a v neposlednom rade na podporu vzdelania spoločnosti v tejto oblasti a verejné povedomie vôbec. V súvislosti so spomínaným konceptom riešenia problémov klimatických zmien si musíme uvedomiť, že je tu značný rozdiel v podiele emisií plynov medzi vyspelými krajinami a krajinami rozvojovými, kde však bude podiel emisií stúpať v nadväznosti na rast schopnosti danej rozvojovej krajiny uspokojovať záujmy spoločnosti a jej rozvoj. Najmä rozvojové krajiny potrebujú prístup k zdrojom na dosiahnutie ekonomického a sociálneho progresu a na to, aby tento cieľ rozvojové krajiny i skutočne dosiahli, bude musieť ich spotreba energie rásť, s čím bude logicky rásť i percento emisií plynov. Teda pomôcť rozvojovým krajinám s ekonomickým a sociálnym rozvojom a tým pádom zvýšiť hrozbu klimatických zmien? Stret týchto dvoch negujúcich sa cieľov aktuálnej svetovej politiky je nutné koordinovať tak, aby práve podpora rozvoja týchto krajín nezvýšila produkciu emisií plynov spôsobujúcich skleníkový efekt.[9] Tu je nutné zohľadňovať možnosti dosiahnutia väčšej energetickej účinnosti a kontroly emisií plynov a tiež podmieniť postupné dosiahnutie cieľa rozvojovej krajiny väčšej energetickej kontrole a uplatňovaniu nových technológií eliminujúcich negatívne vplyvy na životné prostredie.
Štáty uznávajú, že kroky potrebné pre pochopenie a riešenie klimatických zmien budú z environmentálneho, sociálneho a ekonomického hľadiska najefektívnejšie ak budú založené na vedeckých poznatkoch, technických a ekonomických úvahách a neustále prehodnocované vo svetle nových zistení v rámci výskumu v týchto oblastiach.
Zmluvné strany majú v súlade s Chartou OSN a v súlade so zásadami Medzinárodného práva právo využívať svoje vlastné zdroje na základe vlastnej politiky štátu, uplatňovanej pre životné prostredie a rozvoj, ako i zabezpečiť, aby ich povinnosti v rámci jurisdikcie nespôsobili problémy na životnom prostredí iných štátov, alebo v oblastiach mimo dosahu ich národnej jurisdikcie. Pri medzinárodnej spolupráci riešení zmeny klímy sa všeobecne zdôrazňuje zásada suverenity štátov.
189 vlád sa každoročne stretáva, aby spolu prediskutovali zásadné otázky týkajúce sa stratégií v boji so zmenou klímy, podávajú správy o sledovaní skleníkových plynov, ktoré sa produkujú v ich krajine a tiež pomáhajú chudobnejším krajinám zaoberať sa otázkami klímy.
„Dohovor sám seba považuje za „rámcový“ dokument, otvorený zmenám a dodatkom, aby boj s globálnym otepľovaním a klimatickou zmenou mohol byť sústredený a efektívny.“[10]
Prvým dodatkom k Dohovoru sa stal tzv. Kjótsky protokol prijatý v r. 1997.
3. Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy
V roku 1977 urobili vlády v japonskom meste Kjóto ďalší významný krok, ktorým bolo schválenie Kjótskeho protokolu. Zatiaľ tento protokol formálne prijalo 150 vlád vrátane všetkých krajín Európskej Únie. Táto zmluva zaväzuje priemyselné krajiny znížiť, alebo obmedziť svoje emisie skleníkových plynov a dosiahnuť do roka 2012 v oblasti emisií predurčené ciele. Kjótsky protokol sa sústreďuje na priemyselné vyspelé krajiny, pretože sú zodpovedné za väčšinu minulých aj súčasných emisií skleníkových plynov a majú tiež k dispozícii poznatky založené na rôznych klimatologických výskumoch a tiež finančné prostriedky na hodnotu zníženia emisií skleníkových plynov v porovnaní s ostatnými krajinami. Pre príklad uvediem, že Európska Únia každoročne vyprodukuje v priemere 11 ton skleníkových plynov na osobu, zatiaľ čo v rozvojových krajinách je to ročne necelá 1 tona na osobu.
Zo 150 zmluvných strán protokolu je 36 krajín charakterizovaných ako krajiny priemyselné, ktoré si stanovili „kjótske ciele“, z ktorých väčšinou vyplýva povinnosť znížiť do roku 2012 emisie skleníkových plynov o 5 až 8% v porovnaní s rokom 1990. Zaujímavé je, že Spojené štáty americké a Austrália sa nikdy zmluvnými stranami protokolu nestali, hoci tak sprvoti zamýšľali urobiť.
Kjótsky protokol v komplexnom ponímaní rozšíril možnosti krajín pri výbere spôsobu a nástrojov, ktoré sú na splnenie redukčných cieľov s ohľadom na podmienky krajiny najvhodnejšie. Zadefinovali sa tu nové flexibilné nástroje, ktorých spoločným cieľom je, čo ekonomicky najefektívnejšie dosiahnuť maximálny redukčný potenciál.
„Ku kľúčovým mechanizmom flexibility patria (a) spoločné plnenie záväzkov (čl.
6), (b) mechanizmus čistého rozvoja (čl. 12) a (c) obchodovanie s ušetrenými emisiami (čl.17). Spoločné plnenie záväzkov (Joint Impementation) predstavuje mechanizmus, keď„dárcovská“ krajina investuje v „hostiteľskej“ krajine do projektu na zníženie emisií skleníkových plynov, pretože v hostiteľskej krajine sa dosiahne zníženie emisií o jednu tonu s vynaložením nižších nákladov. Zníženie emisií si potom podľa dohody rozdelia. Obidve krajiny musia byť z Prílohy 1 dohovoru. Predmetom transferu sú emisné redukčné jednotky.
Mechanizmus čistého rozvoja (Clean Development Mechanizmus) sa realizuje obdobne ako mechanizmus (a), len hostiteľská a darcovská krajina nepatria do zoznamu krajín uvedených v Prílohe 1 dohovoru. Predmetom transferu sú certifikované emisné redukcie. Obchodovanie s ušetrenými emisiami (Emission Tra- ding) znamená, že krajina, ktorá dosiahne nižšie emisie než požaduje protokol, môže tento rozdiel (ušetrené emisie „uhlíkové kredity“) predať, pričom iná krajina ich môže nakúpiť a tak plniť redukčný cieľ.
Flexibilné mechanizmy Kjótskeho protokolu predstavujú vzhľadom na aktuálny stav inventarizácie emisií skleníkových plynov v SR nové možnosti na získanie investícii pre projekty znižovania emisií, ako aj na výraznejší prienik nových účinných technológií.“11
Kjótsky protokol je len jedným z prvých krokov pre riešenie právnych mechanizmov v boji proti klimatickým zmenám. Už v čase, keď sa o ňom viedli rokovania, bolo jasné, že na zastavenie zmeny klímy nestačí, no je odrazovým mostíkom riešenia [11] tohto problému. Protokol má zásadný význam aj preto, lebo väčšina priemyselných krajín ním dáva najavo svoju ochotu zmeniť v záujme záchrany klímy svoje priemyselné a ekonomické smerovanie.
3.1. „Kjótske ciele“ v Európskej Únii
Európska únia je iniciátorom mnohých úsilí na zastavenie zmeny klímy. Ešte v rámci rokovaní o prijatí Kjótskeho protokolu prijalo vtedajších 15 členských štátov EÚ[12]mimoriadne ambiciózny cieľ, znížiť svoje spoločné emisie skleníkových plynov o 8 % v porovnaní s úrovňou v roku 1990. Väčšina z nich más voje emisie znížiť, niektoré z nich ich však môžu dokonca zvýšiť po istú hranicu, kým ostatné ich musia udržať na rovnakej hranici ako v roku 1990. Desať krajín, ktoré vstúpili do EÚ 1.mája 2004 majú individuálne kjótske ciele,[13] okrem Cypru a Malty, ktoré nemajú stanovené žiadne ciele v rámci Kjótskeho protokolu.
V marci roku 2000 EÚ spustila program klimatických zmien (ECCP[14]). Spolu s predstaviteľmi priemyslu, združení a organizácií na ochranu životného prostredia a mnohých iných záujmových skupín určila Európska Únia spolu 42 opatrení, ktoré členským štátom pomôžu znížiť emisie skleníkových plynov tak, aby sa vyhli vysokým nákladom. Všetkých týchto 42 opatrení sa už stalo súčasťou zákonov, alebo sa práve prijímajú. Elementárnym prvkom politiky EÚ v oblasti klimatických zmien je systém obchodu s emisnými kvótami, ktorý bol zavedený 1.januára roku 2005.
V rámci neho vlády stanovili ročné limity emisií CO2 približne pre 12 000 elektrárni a energeticky náročných fabrík, ktoré sú zodpovedné za takmer polovicu emisií CO2 v Európskej Únii. Zariadenia, ktoré produkujú menej CO2, môžu predávať svoje nevyužité emisné kvóty iným zariadeniam, ktoré nemajú obdobné výsledky, čo spôsobuje, že znižovanie emisií, je pre takéto zariadenia finančne výhodné. Systém je nastavený tak, že emisné kvóty má i kto kúpiť, keďže spoločnosti, ktoré prekročia svoje limity emisií a nepokryjú ich emisnými právami kúpenými od iných firiem, musia zaplatiť vysoké pokuty.
Cieľom ostatných opatrení programu ECPP je napríklad zlepšenie palivovej účinnosti automobilov a energetickej účinnosti budov (vďaka lepšej izolácii sa môžu znížiť náklady na kúrenie až o 90% oproti pôvodným), zavádzanie obnoviteľných zdrojov energie ako sú vietor, slnko, sila prílivu, biomasa (organický materiál ako drevo, drevársky odpad, rastliny, živočíšny trus, atď.), geotermálna energia (teplo z termálnych prameňov a sopiek), rozvoj kombinovanej výroby tepla a elektrickej energie, kontrola fluórovaných skleníkových plynov používaných v klimatizačných zariadeniach, zníženie emisií metánu z odpadových skládok, aktívnejší prístup k informatizácii verejnosti spojený s intenzívnejším výskumom zameraným na využívanie technológií, ktoré neškodia klíme.
Ak sa všetky opatrenia naplánované Európskou Úniou a jej členskými štátmi uskutočnia, podarí sa EÚ dosiahnuť svoje kjótske ciele už v nadchádzajucom roku 2012.
3.2. Klimatický summit COP15 v Kodani (alebo sklamaná Európa)
Vyjednávania v Kodani o budúcej podobe klimatického režimu prebiehali v dvoch v líniách jednania – v línii Kjótskeho protokolu a línii UNFCCC (Rámcovej konvencie OSN k klimatických zmenách). Druhá spomenutá sa tiež pomenúvala ako tzv. skupina LCA, Long term Cooperative Action, skupina pre dlhodobú kooperatívnu akciu.
Na rokovaniach bolo zaregistrovaných vyše 34 tis. účastníkov (delegácií štátov, mimovládnych a medzinárodných organizácií) a 5 tis. zástupcov médií. Každý očakával konečnú dohodu riešení problémov spojených so zmenou klímy vo svete.
Výsledkom klimatickej konferencie COP15 v Kodani sa síce stala „Kodanská zmluva“, no nepribližovala sa predstavám a očakávaniam zúčastnených. Možno tvrdiť, že týmto dokumentom, bolo len akési zachovanie si tváre pred svetom, no nie skutočné riešenie problému. Viacerí Európski lídri od Kodanského summitu očakávali záväznú dohodu o miere znižovania emisií CO2, avšak text, ktorý bol delegátmi schválený, hovorí, že „sa bude vyžadovať“ výrazné zníženie tvorby globálnych emisií. Podľa neho majú tiež krajiny prijať také kroky, aby sa rast globálnej teploty udržal pod hranicou 2 Celziových stupňov.[15] Dohoda však vôbec nehovorí o emisných cieľoch do roku 2020 a nedefinuje ani dlhodobú víziu pre obdobie do roku 2050.
Kodanská dohoda je „jasne nižšie“ od toho, čo očakávala od COP15 Európska únia, vyhlásil predseda Komisie José M. Barroso. „Nebudem skrývať svoje sklamanie,“ doplnil.
„Cesta smerom k novej dohode je stále veľmi dlhá,“ doplnila nemecká kancelárka Angela Merkelová. Podľa nej takáto dohoda nie je dosť ambiciózna, aby na jej základe mohla EÚ sprísniť svoje emisný cieľ zo súčasnej 20-percentnej redukcie tvorby CO2 na 30 percent.
Trochu iný názor má generálny tajomník OSN Pan Ki-mun, ktorý dohodu označil za „nevyhnutný začiatok“. Pred delegátmi doplnil: „Mnohí povedia, že jej chýbajú ambície. Predsa ste však dosiahli mnoho.“[16]
Hoci sa Európskym lídrom svoje vízie v Kodani uskutočniť nepodarilo v dostatočnej miere, diplomatickí predstavitelia USA odchádzali spokojní. Kodanská dohoda totiž vychádza z návrhu, ktorý predstavila skupina piatich krajín, no čo je dôležité do- dať,pod vedením USA (India, Čína, Brazília, Juhoafrická republika, USA). Prezident Barack Obama pomenoval text akousi zmysluplnou dohodou, v ktorej mne samotnej, však zmysel pôvodných emisních cieľov pripadá druhoradý. Dokonca niektoré národné delegácie opustili Kodaň predčasne s odôvodnením, že sa cítia vylúčené z procesu a nesúhlasia so znením amerického návrhu. Podľa nich Kodanská dohoda v dostatočnej miere neznižuje emisie CO2 a stáva sa tak dôvodom samotného globálneho oteplenia.
Hoci sa ostatné krajiny držali svojich pôvodných pozícií až do posledných chvíľ finá l- nych rokovaní (napríklad India a Čína do posledného okamihu nechceli súhlasiť s emisným cieľom 50 percent do roku 2050, najzraniteľnejšie a ostrovné krajiny zasa s teplotným limitom 2 stupňov – presadzovali 1,5 stupňa), napokon od nich ustúpili. Ani samotný Barack Obama neprišiel do Kodane predstaviť vyššiu klimatickú pomoc než 100 mld. dolárov ročne do roku 2020, ako oznámila americká ministerka zahraničia Hilary Clinton pred jeho príchodom. Obama tiež pre legislatívny proces v Kongrese nemohol sľúbiť viac ako 4-percentnú redukciu tvorby CO2 do roku 2020 (v porovnaní s rokom 1990). „Najväčšiu zodpovednosť za slabý výsledok kodanskej konferencie nesú Čína a USA. USA nedokázali prispôsobiť svoj redukčný cieľ globálnej potrebe. Čína odmietla podpísať dohodu o medzinárodných záväzkoch,“ odvážne tvrdí Jo Leinen, ktorý bol vedúcim delegácie Európskeho parlamentu na COP15.
No nemožno hovoriť len o neúspechoch, pozitívom týchto rokovaní bola dohoda o finančnej pomoci klimatických projektov v období 2010 – 2012.
Ide o peniaze na tzv. „rýchlo začínajúce“ projekty, ktoré sa realizujú v najchudobnejších krajinách a ich cieľom je pomoc v prispôsobovaní sa zmenenému podnebiu. Druhoradým cieľom je znižovanie produkcie emisií, resp. nízkouhlíková transformácia ekonomiky. Toto krátkodobé financovanie by malo sčasti obmedziť i ťažbu dreva, ktorá je príčinou deforestrácie. Rozvinuté krajiny sa tiež dohodli na „stanovení cieľa spoločne mobilizovať 100 mld. dolárov ročne do roku 2020 na pokrytie potrieb rozvíjajúcich sa krajín“. Čiastková dohoda je reakciou na jednostranné oznámenie USA, že ročne môžu poskytovať 100 mld. dolárov (69,8 mld. eur) v horizonte do roku 2020 ako pomoc chudobnejším krajinám bojovať proti zmenám podnebia a inštalovať čisté zdroje energie. Spojené Štáty Americké trvajú na tom, že poskytnú pomoc len tým krajinám, kde bude možné komisiou overiť, ako sa s finančnými prostriedkami nakladá. Vzoprela sa Čína, keď vyhlásila, že takýto mechanizmus by bol hrubým zásahom do jej štátnej suverenity. Záverečný kodanský dokument toto napätie reflektuje. V dokumente stojí, že overovanie bude vo všeobecnosti vecou domácich opatrení a mechanizmov s výnimkou, ak sa projekt bude realizovať v rámci medzinárodnej finančnej schémy vtedy bude kontrolórom medzinárodná komisia.
Ak možno v rámci COP15 spomenúť tému, v rámci ktorej, nedošlo k väčším konfliktom, či rozdielnym postojom, možno hovoriť o otázke úloh lesov a zastavení deforestrácie. Až 15 percent nárastu koncentrácie CO2 v atmosfére sa pokladá za priamy následok znižovania rozlohy dažďových pralesov a iných lesov.
V konečnom dôsledku však OSN dohodu neprijala, na to by totiž potrebovala jednomyseľný súhlas všetkých zúčastnených krajín. Zdĺhavé spory medzi „chudobnými a bohatými“ stranami spôsobili, že v záverečnom texte nie je prakticky nič z predošlých veľkolepých cieľov, ktoré si pred summitom kládli. Záverom summitu bolo, že signatári sa budú snažiť udržať otepľovanie pod hranicou dva stupne Celzia, nepíšu však nič o potrebných opatreniach. Vypadol aj záväzok na zníženie emisií skleník o- vých plynov o 80 percent do roku 2050. Chudobným krajinám boli pridelené finančné prostriedky v hodnote 30 miliárd dolárov na vyrovnanie s následkami otepľovania a od roku 2020 budú ročne dostávať sto miliárd.
Dovolím si tvrdiť, že šlo o kodanské fiasko, keďže Kodanský summit sa skončil prakticky bez výsledku. Dohoda nepodpísaná viacerými účastníkmi summitu, ktorá bola navyše bez právnej záväznosti.
3.3. Klimatický summit COP16 v Cancúne (alebo „už sme spokojní“)
Aj napriek mnohým pesimistickým hodnoteniam a predpovediam, ktoré konferenciu v Cancúne predchádzali, čo bolo samozrejme po Kodanskom fiasku pochopiteľné, treba zdôrazniť, že jej priebeh a dosiahnuté výsledky sú pri všeobecných hodnoteniach považované za míľový krok vpred v rámci riešenia problémov klimatických zmien. Rozhodnutia schválené v Cancúne – tzv. Cancúnska dohoda (Cancún agree- ment) – obsahuje ustanovenia ku všetkým rozhodujúcim blokom Akčného plánu z Bali a pokrýva aj základné elementy Kjótskeho protokol.
Nedá mi nespomenúť, že v Cancúne došlo k progresu nielen v samotných klimatických otázkach, no tiež sme sa vrátili k transparentnému formátu rokovaní, účastí všetkých krajín pri záverečných rozhodnutiach. Veľkú zásluhu na tomto výsledku má nesporne samotné Mexiko, ktoré si tieto ciele pripomínalo počas celého roku príprav a najmä angažovanosť prezidentky COP 16 Patricie Espinoza. Za úspech konferencie sa tiež môže považovať to, že sa v jej dokumentoch podarilo zachovať architektúru a všetky dôležité články Kodanského akordu, ktoré sú v súčasnosti premietnuté do schválených rozhodnutí s právnou záväznosťou.
Aj keď sa v Cancúne nepodarilo vyriešiť politicky citlivú otázku o právnej forme budúcej globálnej dohody (dohôd), pozitívom je, že strany naďalej o týchto otázkach aktívne diskutujú.
Delegáciu Slovenskej republiky na rokovaniach v Cancúne viedol vtedajší minister životného prostredia SR József Nagy. Ďalšími členmi delegácie boli veľvyslanec Slovenskej republiky v Mexiku Jaroslav Blaško, generálny riaditeľ sekcie environmentálnej politiky, záležitostí EÚ a legislatívy MŽP SR Kamil Vilinovič, riaditeľka odboru politiky zmeny klímy a ekonomických nástrojov MŽP SR Helena Princová, hlavná štátna radkyňa Ministerstva zahraničných vecí SR Mária Žatková, zástupca MŽP SR Milan Zvara a Tibor Priwitzer z Národného lesníckeho centra vo Zvolene.
Vo svojom oficiálnom vystúpení minister životného prostredia predstavil doterajšie úspechy SR ako „znižovanie emisií skleníkových plynov bez negatívnych vplyvov na náš ekonomický rast, plnenie záväzku SR na pomoc rozvojovým krajinám v roku 2010 v rámci tzv. fast-start finančného mechanizmu a tiež vládou schválený Program revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí SR, ktorý na integrovanej báze rieši zvýšenie odolnosti územia na zmeny klímy ako aj znižovanie negatívnych javov a procesov v povodiach prostredníctvom revitalizácie a obnovy ekosystémo- vých funkcií krajiny.”[17]
Na otázku o ne-dohode o Kjótskom protokole MŽP reagovalo, že aj „keď počas rokovaní v Cancúne nebola ukončená diskusia o konečnej výške redukčných cieľov krajín v prílohe B Kjótskeho protokolu na druhé záväzné obdobie, SR nepovažuje túto skutočnosť za neúspech. Krajiny prílohy B, ktoré ratifikovali protokol, pokrývajú v súčasnosti len 27% globálnych emisií, ich ponúkané redukčné ciele na druhé obdobie teda v žiadnom prípade nestačia na naplnenie environmentálneho cieľa 2°C. Ďalším dôvodom, prečo by bolo predčasné novelizovať Kjótsky protokol bez jeho komplexnej novelizácie, sú stále neukončené diskusie k prenosom nadbytkov AAUs, ktoré môžu celkový cieľ tiež ovplyvniť.“[18]
Právnym dokumentom schváleným na konferencie, ovšem okrem mnohých procedurálnych rozhodnutí, je tzv. Cancúnska dohoda, ktorá pozostáva z dvoch hlavných častí, ktoré odzrkadľujú výsledky rokovania tak v rámci protokolu (ad hoc pracovná skupina pre budúce záväzky krajín v rámci Kjótskeho protokolu AWG-KP), ako aj dohovoru (ad hoc pracovná skupina pre dlhodobú spoluprácu krajín pri riešení problematiky zmeny klímy po roku 2012 AWG-LCA). V rámci dohovoru je súčasťou dohody rozhodnutie 1/CP.16, ktoré súhrnne prezentuje výsledky rokovaní na úrovni AWG-LCA. V rámci Kjótskeho protokolu dohoda obsahuje rozhodnutie 1/CMP.6, ktorá sumarizuje dosiahnuté výsledky rokovaní na úrovni AWG-KP a rozhodnutie 2/CMP.6, ktoré sa týka znižovania emisií a započítavania záchytov pre sektor LU- LUCF (využitie krajiny, zmeny vo využívaní krajiny a lesníctvo).
Napriek tvrdeniu Výkonného riaditeľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) Achim Steinera, ktorý vo verejnom vyhlásení novinárom povedal: „Všetci z Cancúnu odídeme s jasným vedomím, že sme výrazne nezmenili časový rámec, v ktorom bude svet schopný riešiť klimatické zmeny“, osobne si myslím, že hoci neexistuje dôvod na oslavu, to, že je tu politická vôľa riešiť túto situáciu a pozastaviť slimačie tempo klimatických rokovaní je minimálne dôležitou kapitolou v listovaní riešenia zmeny klímy vo svetovom meradle.
Nedávne rozhovory v thajskom Bangkoku (3. – 8. apríl 2011) boli prvým stretnutím delegátov krajín, odkedy v Cancúne schválili balíček klimatických dohôd a zachránili tvár globálnych rokovaní.
3.4. Pomôžte chudobným krajinám. Podmienečne?
Ako už bolo spomenuté, jednou z hlavných požiadaviek rozvojových krajín v rámci kodanských rokovaní bolo, aby industrializované krajiny prevzali zodpovednosť za vypúšťanie skleníkových plynov do ovzdušia. Rozvojové krajiny tvrdia, že práve nich sa klimatické zmeny dotknú najviac. Klimatológovia poukazujú na očakávaný nárast sucha, horúcich vĺn, povodní, či rastúcu hladinu morí.
V Cancúne sa forma financovania boja proti klimatickým zmenám finálne vykryštal i- zovala a to do podoby dvoch vetiev financovania:
Financovanie rýchleho štartu
Vyspelé krajiny poskytnú rozvojovým krajinám finančnú injekciu v podobe „nových a dodatočných zdrojov vo výške 30 miliárd dolárov do konca roka 2012, s vyváženou alokáciou medzi adaptáciu a zmiernenie následkov, pričom pre najzraniteľnejšie rozvojové krajiny sa bude preferovať financovanie na adaptáciu.“[19] Európska únia sa už v Kodaňkej dohode zaviazala, že v rokoch 2010-2012 poskytnú 7,2 miliardy eur, pričom v roku 2010 sa podarilo zrealizovať čiastku v hodnote €2,2 miliardy.
Zelený klimatický fond
Súčasťou Kodaňskej dohody bol návrh na sprevádzkovanie Kodanského zeleného klimatického fondu, ktorý mal rozdeľovať svetovú klimatickú pomoc medzi štáty. Fond má riadiť výbor zostavený z 24 členov, kde by mali rovnaké zastúpenie krajiny rozvojové a krajiny rozvinuté. Správcom fondu mala byť počas prvých rokov Svetová banka, čo však vyvolalo búrlivú diskusiu. Enviromentálne organizácie, sa v súvislosti s prizvaním Svetovej banky do tohto procesu obávali najmä toho, aby neboli prostriedky poskytované cez Svetovú banku vo forme pôžičiek a nie grantov, čo by rozvojové krajiny len zadlžilo.
Niektoré rozvojové krajiny sa dožadovali toho, aby do Zeleného klimatického fondu prispievali bohaté štáty vo výške 1,5% ročného HDP. Táto požiadavka prijatá nebola.
V Cancúne sa nedohodlo ako presne sa nový fond naplní. Podľa Akčného plánu z Bali z roku 2007, môžu rozvinuté krajiny na pomoc chudobným krajinám využívať „verejné a súkromné, bilaterálne a multilaterálne i alternatívne zdroje,“ ako napríklad dane z finančných transakcií.
Po klimatickej konferencie v roku 2011 má tzv. Dočasný výbor pripraviť návrh pravidiel a mechanizmus fungovania fondu. Jeho uvedenie do prevádzky sa tak očakáva až po roku 2011. Je tu prognóza, žeby sa „Zelený klimatický fond mal v budúcnosti zlúčiť s Adaptačným fondom OSN, ktorý bol zriadený na základe Kjótskeho protokolu. Podľa predsedu rady Adaptačného fondu Farrukh Iqbal Khana rozvojové krajiny dúfali, žeby väčšinu zo stomiliardového balíčka klimatickej pomoci prerozdeľoval práve Adaptačný Fond OSN.“[20]
Fond však nie je tak aktívnym prínosom financií ako sa sprvoti predpokladalo, čoho dôkazom je i fakt, že k novembru 2010 fond podpísal len jedinú zmluvu o pomoci Senegalu pri ochrane pobrežia pred stúpajúcou úrovňou oceánu vo výške $8,6 mil, ktorý bol oficiálne spustený v januári 2011. Odsúhlasená bola aj ďalšia dohodu zameraná na zlepšenie vodného hospodárstva v Hondurase.
3.5. Nahradia Kjótsky protokol?
Už v Kodani bol zo strany EÚ, Spojených Štátov a ďalších bohatých krajín vyvíjaný nátlak na vytvorenie novej dohody, ktorá by nahradila Kjótsky protokol a zároveň by všetky štáty zastrešila pod jednotný rámec. Prvé záväzné obdobie protokolu končí koncom roku 2012. Rozvojové krajiny však s návrhom rozvinutých krajín nesúhlasia, čo je pochopiteľné, a vyzývajú presne k rozšíreniu záväzkov bohatých štátov vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu.
Memorandum EÚ zverjenené pred summitom potvrdilo, že Únia uprednostňuje „aby budúci globálny rámec po roku 2012 nadobudol formu jedného nového právne záväzného nástroja obsahujúceho základné prvky Kjótskeho protokolu.“ Nebráni sa ani možnosti prijať súbor samostatných právnych nástrojov a dokonca i zvážiť druhé kjótske obdobie záväzkov.
OSN spracovala krízové možnosti pre prípad, že sa predstavitelia zmluvných strán nedohodnú na nástupcovi Kjótskeho protokolu. Právnym riešením hroziaceho vákua by mohli byť čiastkové zmeny zmluvy, ako zníženie počtu krajín, ktoré by odsúhlas o- vali ďalšie ciele protokolu, alebo predĺženie platnosti limitov do roku 2013 či 2014. Mám za to, že s mimoriadne vhodným riešením prišiel Luis Alfonso de Alba, zvláštny zástupca Mexika pre klimatické zmeny, ktorý sa počas rokovaní v Bonne vyjadril, že novú dohodu, ktorou sa štáty po roku 2012 zaviažu k znižovaniu emisií skleníkových plynov a podpore adaptačných opatrení v rozvojových krajinách, nemusí tvoriť jediný dokument: „Nehovoríme tu o jednom právne záväznom nástroji, ale o ich súbore. Jeden nástroj bude pokrývať (signatárov) Kjótskeho protokolu, ale môžeme mať tiež druhý pre Spojené štáty a tretí pre rozvojové krajiny.“[21]
Podľa vyjadrení bývalého výkonného sekretára UNFCCC Yvo de Boera, budú práve v tomto roku položené základy ďalšej klimatickej dohody.
4. Záver
Pri pohľade na charakter politiky zmeny klímy a adaptácie je nevyhnutné, aby sa na jej riešení aktívnejšie a konzistentne podieľali všetky zainteresované rezorty – ministerstvo financií, ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo hospodárstva, ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Ich spolupráca je potrebná priamo v nadväznosti na nové úlohy, ktoré explicitne z rokovaní v Cancúne pre SR vyplývajú.
Problematická bude vzhľadom na politické či ekonomické ťaženie najmä téma finančného príspevku SR v rámci dlhodobého mechanizmu boja proti klimatickým zmenám. Preto by bolo vhodné v krátkom časovom horizonte zahájiť v rámci spomenutých ministerstiev začlenených do Expertnej skupiny pre aspekty financovania politiky zmeny klímy v rozvojových krajinách rozpravu o možnostiach efektívneho generovania finančných zdrojov na pomoc týmto krajinám po roku 2012.
Osobne zastávam názor, že tiež štáty, ktoré sú v oblasti klimatických zmien hodnotené ako „zraniteľné“, by si vzhľadom na bezpečnosť ich obyvateľstva ako aj na celkovú bezpečnosť krajiny, mali stanoviť metódy zdokonalenia potenciálu nevyhnutného pre obranu proti bezpečnostným hrozbám a vypracovávať akési hodnotenia, ktoré by mali byť zaradené nielen do národných plánov rozvoja a do plánov OSN, ale zároveň do systémov včasného varovania sveta o možných zmenách a do strategických mechanizmov boja proti nim, pretože „klimatické zmeny sú hrozbou, ktorá nás môže spojiť za predpokladu, že budeme natoľko múdri, aby sme ich zastavili skôr, než nás rozdelia.“[22]P
Autor
Vladimíra Ledecká