1 ÚVOD

Právna úprava štátnej služby príslušníkov Policajného zboru (ďalej aj PZ) je upravená zákonom č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 73/1998 Z. z.). V zmysle predmetnej právnej úpravy sú na príslušníka PZ ex lege kladené zvýšené nároky, a to nielen vo vzťahu k fyzickej a psychickej spôsobilosti, ale aj k ustanoveniam viažucim sa k aplikácií disciplinárnej právomoci, spôsobu disciplinárneho trestania, špecifík samotného konania vo veciach služobného pomeru, atď. Práva ustanovené zákonom č. 73/1998 Z. z. sa zaručujú rovnako všetkým občanom v etape vstupu do štátnej služby príslušníkov PZ a policajtom už pri realizácií výkonu štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v zamestnaneckých vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. Práve uvedené vyplynulo zo smernice Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky. Vzhľadom na osobitosť statusu príslušníka PZ, jeho zvýšený stupeň zodpovednosti a náročnosti výkonu štátnej služby, narastajúci monitoring a v súčasnosti aj nepomerný tlak na výkon štátnej služby (vplyv masmédií, prístupu spoločnosti, neodborných vyjadrení na realizovanú služobnú činnosť a pod.), je predvídateľné a žiaduce, aby právna úprava štátnej služby príslušníkov PZ bola jasná, zrozumiteľná, jednotne chápaná. Pri aplikácií jednotlivých inštitútov štátnej služby príslušníkov PZ je teda nepochybná akceptácia princípu právnej istoty a zásady legality.

Práve uvedená štúdia poukáže na len vybrané problémové oblasti a prípady, ktoré súvisia v aplikačnej praxi s kreovaním nejasností, nezrovnalostí, ktoré nám de facto poskytuje samotný zákon č. 73/1998 Z. z.. Môžeme ich označiť ako existujúce legislatívne medzery, ktoré si právna prax žiada precizovať. Dissensus aplikácie jednotlivých ustanovení býva niekedy na hrane, resp. contra rationem legis. V praxi je možné stretnúť sa s dvoma diametrálne odlišnými, nie však legálne vždy jednoznačnými postojmi, a to značným subjektivizmom nadriadeného pri aplikácií rozsahu jeho disciplinárnej právomoci pri trestaní príslušníka PZ, alebo záverom sudcovskej činnosti, ktorý pro futuro spôsobuje komplikovanejšiu aplikáciu štandardne realizovaných ustanovení. Cieľom štúdie je poukázať na základe parciálnej analýzy stavu de lege lata v kontexte vybraných prípadov na možné narúšanie princípu právne istoty, a to polemicky a nejednotne vykladaním právnej úpravy v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR (ďalej len NS SR), prípadne zvolenia nesprávneho terminus technicus, ktorý následne neguje hybriditu tohto právneho vzťahu a zvádza subjekty k jeho zaradeniu do subsystému správneho práva. Na základe komparačného hľadiska je potrebné zdôrazniť, že kým v Českej republike priamo v zákone je uvedený vzťah subsidiarity k Správnímu řádu, u nás je jeho aplikácia vylúčená.

2 PRINCÍP PRÁVNEJ ISTOTY V KATEGORIZÁCII SLUŽOBNÉHO POMERU A POSTAVENÍ NADRIADENÉHO

Štátna služba vo všeobecnosti predstavuje súhrn právnych noriem upravujúcich vzájomne úzko súvisiace interakcie vznikajúce v rámci organizácie štátnej služby, ako aj vzťahy, ktoré upravujú postavenie štátnych zamestnancov. Z právneho hľadiska ju upravujú normy regulujúce organizáciu štátnej služby a taktiež upravujúce právny režim štátnych zamestnancov, v našom prípade príslušníkov PZ.521 Tzn. ak hovoríme o špecifickom vzťahu štátnej služby, jej subjektívnym prvkom je štátny zamestnanec, z nášho uhla chápania príslušník PZ, ktorý koná vo verejnom/štátnom záujme, v rozsahu svojej kompetencie vymedzenej právnymi predpismi, pričom disponuje osobitnými právami a povinnosťami od vzniku štátnej služby príslušníka PZ až po jej skončenie.

Kategorizácia povahy právneho vzťahu služobného pomeru bolo v minulosti, a na základe odborných vyjadrení a rozhodnutí, je aj v súčasnosti, sprevádzaná v právnej teórii značnou názorovou nejednotnosťou. Napriek tomu, že sa nám javí otázne, ktorý právny režim je bližší pre reguláciu služobného pomeru ako štátnozamestnaneckého vzťahu, právna teória nás jednoznačne navádza na nesprávne zaradenie. Ak by sme sa opreli o zatriedenie služobného pomeru v Českej republike, napriek hybridite vzťahu, avšak s možnosťou subsidiárneho použitia Správního řádu, je jeho jedna časť orientovaná pracovnoprávne (začatie služobného pomeru, služobné voľno a pod.), avšak časť (konanie vo veciach služobného pomeru, disciplinárne konanie) je jasne identifikovaná ako osobitné správne konanie. Ako tomu je v Slovenskej republike? V našich podmienkach nemožno jasne vyšpecifikovať hranicu, ako tomu je u našich susedov. Napriek tomu, že určité tendencie evokovali vykryštalizovanie právnej kvalifikácie týchto vzťahov, v súčasnom chápaní nemožno súhlasiť steóriami uprednostňujúcimi administratívnoprávne prvky uvedeného vzťahu. Posudzovanie právnej povahy služobného pomeru vôbec nie je teoretickým problémom, ale má bezprostredný dopad na praktickú realizáciu jednotlivých ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z.

V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. štátnou službou príslušníka PZ sa rozumie plnenie úloh PZ policajtom v služobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace. Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere, ktorý sa zakladá k štátu. Štátna služba príslušníkov PZ upravuje vzťahy súvisiace so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov PZ. Služobným úradom sa rozumie ministerstvo (v danom prípade MV SR), Akadémia Policajného zboru. V služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány („nadriadený“). Nadriadeným môže byť len policajt, ktorý je zaradený do stálej štátnej služby alebo do dočasnej štátnej služby. Právne postavenie nadriadeného mimo výkonu upravuje osobitný predpis.522 Nadriadený v ustanovenom rozsahu riadi, organizuje, kontroluje a hodnotí výkon štátnej služby podriadených policajtov.

Z hľadiska bližšieho pochopenia, prečo je služobný pomer primárne orientovaný do pracovnoprávnej, resp. štátnozamestnaneckej sféry, si dovolíme vymedziť základné pojmy. V prvom rade jeho predmet tvorí výkon pracovnej sily za odmenu, avšak pri uplatňovaní štátnej moci voči subjektom z tzv. vonkajšieho prostredia. Obsahom sú práva a povinnosti policajta s orientáciou na vykonávanie služobnej činnosti, ktorú má vymedzenú v pláne služobnej činnosti. Príslušník PZ v služobnom pomere vystupuje ako zamestnanec, ktorý užíva pracovnú silu, a ako orgán štátu (určitej zložky štátneho aparátu) a v mene štátu aj koná. Vzťah príslušníka PZ k nadriadenému je vzťah patriaci do pracovného práva, tzn. konanie vo veciach služobného pomeru má nepochybne pracovnoprávny, resp. štátnozamestnanecký status. Vzťahy príslušníka PZ ku vonkajšiemu prostrediu (inštitúcie, obyvateľstvo) sú upravené podľa osobitných predpisov a v danom chápaní sú predmetné vzťahy diferencované a menia sa na typicky administratívnoprávne. Možno práve uvedené osobitosti v takom hybridnom vzťahu, akým nepochybne služobný pomer je, nám poskytujú široký priestor pre kladenie si otázok a vedení polemík s ohľadom na legálnosť a správnosť aplikácie jednotlivých ustanovení, aj v rámci disciplinárnej právomoci nadriadeným.

Priestor pre vedeckú diskusiu nám dáva na jednej strane teória a teoretická kategorizácia uvedeného hybridného vzťahu , ale aj samotná prax, a to konkrétne nielen aplikačná prax, ale aj judikatúra a tým subsidiárne vznikajúca sudcovská tvorba, resp. výklad práva. A práve v takomto komplikovanom vzťahu by sme uvítali precizáciu zo strany súdov, ktoré však sekundárne spôsobujú ešte väčšie problémy z jeho kategorizovaním. Ako príklad uvádzame len dva názorné príklady, konkrétne rozsudky Najvyššieho súdu SR (ďalej len NS SR). Podľa rozsudku NS SR z 24.8.2016 „konanie o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru a následne vydanie oboch rozhodnutí bolo vykonané na základe zákona a v jeho medziach. Stotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že po vyhodnotení zadovážených dôkazov na základe vlastného šetrenia, ktoré vo veci vykonal správny orgán, tento správne konštatoval protiprávne konanie žalobcu, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka Policajného zboru a správne vyhodnotil zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy zo strany žalobcu.“523 Alebo „Prvostupňový správny orgán bol povinný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval…. žalovaný správny orgán pochybil, keď žalobkyni neumožnil, aby sa k predmetnému stanovisku vyjadrila, avšak toto pochybenie samé osebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.“524

Veľká časť rozhodnutí subsumuje vsebe stotožňovanie statusu nadriadeného, resp. služobného úradu so správnym orgánom. Musíme si však uvedomiť, že nadriadený uvedený status nemá, ba dokonca subsidiarita Správneho poriadku je vylúčená, okrem výkonu rozhodnutia. Akú máme právnu istotu pri aplikácií jednotlivých ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z.? Môžeme sa vôbec odvolávať, že v rámci konania neboli dodržané základné zásady správneho konania? Princíp právnej istoty popri princípe spravodlivosti vo svojej judikatúre už niekoľko rokov zdôrazňuje Ústavný súd SR ako jednu z dvoch základných a imanentných zložiek materiálneho právneho štátu. Obsahom právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.525 Ústavný súd SR konštatoval: „po oboznámení sa s niektorými rozhodnutiami všeobecných súdov v kauzách s podobným skutkovým základom Ústavný súd SR k veci ešte dodáva, že napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.“526

A práve v rámci konaní vo veciach služobného pomeru narážame na porušovanie uvedeného. Nielenže súdy rozhodujú nejednotne, ale zároveň navádzajú aplikačnú prax do nesprávneho zaradenia služobného pomeru a konania vo veciach služobného pomeru. Problém nám vyvstáva primárne v slovenskej právnej úprave, kde absentuje precíznejšie vymedzenie konania, čo má za následok vedenie viacerých odborných polemík o postavení nadriadeného v disciplinárnom konaní. Pro futuro práve z hľadiska teoretických východísk považujem za alfu a omegu profylaktickej činnosti pred narastajúcou tendenciou rôznorodých právnych výkladov a názorov na vcelku štandardné ustanovenia, upraviť podrobnejšie konanie vo veciach služobného pomeru. Neponúkam alternatívu vyšpecifikovaním subsidiarity správneho poriadku, a to z dôvodu, že práve česká právna úprava má takýmto spôsobom koncipovaný zákon, avšak odborné problémy aj s ohľadom na vyššie uvedené to nerieši, a to najmä na nezanedbateľný „pracovnoprávnych“ charakter v služobnom pomere.

3 DISCIPLINÁRNE OPATRENIA – POLEMIKA O TRESTANÍ PRÍSLUŠNÍKA POLICAJNÉHO ZBORU

Podľa § 53 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru zaraďujeme medzi disciplinárne opatrenia:

• – písomné pokarhanie,
• – zníženie služobného platu až o 15 % na dobu najviac troch mesiacov,
• – zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka,
• – zákaz činnosti,
• – prepadnutie veci.527

V podstate písomné pokarhanie predstavuje jedno z najmenej striktne postihujúcich opatrení, ktoré spôsobuje morálnu ujmu, kým ostatné disciplinárne opatrenia majú bezpochyby dopad aj na materiálnu stránku subjektu. Za disciplinárne previnenie je možné uložiť policajtovi len jedno z prvých troch disciplinárnych opatrení. Zákaz činnosti a prepadnutie veci možno uložiť výlučne v prípade splnenia zákonných podmienok v zmysle § 14 a § 15 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov osobitný zákon môže ustanoviť osoby, ktorých konanie majúce znaky priestupku sa prejedná podľa osobitného zákona. Podľa § 52 ods. 2 zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru sa prejedná aj konanie policajta, ktoré má znaky priestupku. Opodstatnenosť predmetného ustanovenia môže vzniknúť v prípade tzv. „stretu záujmu“, resp. ak by podriadený policajt zistil priestupok u svojho nadriadeného. Polemicky si možno položiť otázku, či zákonodarca s odstupom času opomenul dôvod predmetnej úpravy a či je naozaj správne prejednávať všetky druhy priestupkov, a nie pro futuro zúžiť danú oblasť len na tie, ktoré sú prejednávané Policajným zborom. Dokáže nadriadený posúdiť a prejednať každý z priestupkov?

Za priestupok možno policajtovi uložiť písomné pokarhanie, zníženie služobného platu až o 15 % na dobu najviac troch mesiacov, zákaz činnosti, alebo prepadnutie veci, a to samostatne alebo spolu, pričom je vylúčená možnosť súčasného uloženia písomného pokarhania a zníženia služobného platu až o 15% na dobu najviac troch mesiacov. Za prejednávaný priestupok možno v prípade splnenia zákonných podmienok uložiť trest zákazu činnosti a prepadnutia veci528, s výnimkou zákazu výkonu funkcie policajta. Disciplinárne opatrenie zákazu činnosti a disciplinárne opatrenie prepadnutia veci sa vykoná aj vtedy, ak policajt už skončil služobný pomer. O upustení od výkonu zvyšku disciplinárneho opatrenia zákazu činnosti rozhoduje nadriadený, ktorý disciplinárne opatrenie uložil. V zmysle § 58 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru priestupok možno prejednať a uložiť zaň disciplinárne opatrenie najneskôr do dvoch rokov odo dňa spáchania priestupku. Ospôsobe vybavenia priestupku upovedomí nadriadený poškodeného a navrhovateľa529, ak o to požiadali.

Nadriadený pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Tzn. je potrebné prihliadať na okolnosti skutku (priestupku aj škodovej udalosti), poškodenie motorového vozidla, opakovanosť škodovej udalosti zo strany policajta, jeho doterajšiu služobnú činnosť (dobré výsledky na úseku jeho zaradenia, plnenie si povinností riadne a včas, doterajší stav bez disciplinárneho konania voči nemu, resp. bez uloženia disciplinárneho opatrenia). Nadriadený vyvodzuje disciplinárnu zodpovednosť a ukladá sankciu komplexne za jeden skutok, tzn. subsumuje v ňom spáchaný priestupok a aj s tým súvisiace porušenie služobnej disciplíny (napr. dobré meno, služobnú prísahu), pričom dodržiava zásadu primeranosti trestu vo vzťahu k spáchanému skutku.530

Zásada primeranosti sa posudzuje nielen vo vzťahu k samotnému skutku, ale aj k následkom, ktoré vzniknú uložením disciplinárneho opatrenia (napr. vylúčenie z možnosti udelenia disciplinárnej odmeny). Opäť sa nám načrtáva priestor na polemizovanie. Vplýva jednoznačne uvedený pohľad na zásadu primeranosti ex lege? Jednoznačne to nemožno potvrdiť ani vyvrátiť. Je aktuálny stav de lege lata vhodný s ohľadom na nejednotnosť postupov, ktoré v prípadoch subjektívneho negativizmu nadriadeného voči konkrétnej osobe umelo navádzajú policajta na neoznámenie svojho statusu v služobnom pomere? Z finálneho hľadiska možno v načrtnutom prípade zhodnotiť, že sankcia podľa zákona o priestupkoch môže byť z finančnej a represívnej stránky efektívnejšia a prijateľnejšia ako disciplinárne opatrenie uložené nadriadeným. Avšak svojim konaním v danom prípade opakovane možno vyvodiť voči nemu zodpovednosť, keďže porušil právnu úpravu a jednou z jeho povinností je oznámiť osobe, ktorá zistila spáchanie priestupku a prejednáva ho, že je príslušníkom Policajného zboru.

Na základe analytického prístupu je logické, že príslušník Policajného zboru sa konaním napĺňajúcim znaky priestupku logicky dopustí aj porušenia základných povinností policajta podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, podľa ktorých je povinný si plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v Policajný zbor. Práve aj posudzovanie primeranosti uloženia disciplinárneho opatrenia je subjektívne a komplikované. Napr. ak za konkrétny priestupok531 je možné uložiť pokutu do 99 Eur, s ohľadom na jeho predchádzajúce uložené disciplinárne opatrenia a výsledky vo výkone služby, ako aj s ohľadom na možný dopad trestu na prípadné finančné ohodnotenie, na jeho hodnotenie, ako aj vplyv na jeho kariérny rast (umiestnenie v personálnom zväzku) bude policajtovi uložené disciplinárne opatrenie – písomné pokarhanie. Ak by policajt nepreukazoval dobré výsledky, skôr podpriemerný výkon služobnej činnosti, bolo by opodstatnenejšie uložiť prísnejšie disciplinárne opatrenie, napr. v znížení služobného platu v adekvátnej zákonne prípustnej výške. Nadriadený, ako viackrát uvádzam, berie do úvahy komplexne stav trestu aj s následnými súvisiacimi dopadmi v pomere k maximálnej hornej prípustnej hranice 99 Eur.

Pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Objektívne odôvodnenie vyhodnotenia kvality plnenia úloh a povinností podriadených policajtov má dokázať zrealizovať nadriadený, pričom uvedené môže byť ovplyvnené aj subjektívnymi pocitmi a postojmi. Nadriadený je povinný viesť policajtov k služobnej disciplíne, ale aj navrhovať či vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností voči podriadeným policajtom. Nadriadený je povinný odôvodniť uloženie sankcie, a to konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi. Všeobecné konštatovanie protiprávnosti konania a rozsahu jeho následkov bez bližšej špecifikácie nie je dostatočným pre uloženie pokuty532. Odôvodnenie musí byť precizované s ohľadom na konkrétne skutočnosti, ktoré sú podkladom pre uloženie vyššej sankcie a zároveň sankcia musí mať z hľadiska proporcionality represívny, ako aj preventívny charakter. Samotná voľba sankcie, resp. výber disciplinárneho opatrenia je vecou uváženia nadriadeného. Správna úvaha by však nemala vybočiť z medzí a hľadísk stanovených zákonom, má byť v súlade s pravidlami logického uvažovania, a obsahovať predpoklady úsudku nadriadeného, ktoré boli zistené riadnym procesným postupom.533 Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Otáznym ostáva, či právna úprava konania vo veciach služobného pomeru je z pohľadu legálneho zabezpečovania procesných dôkazov adekvátna a jasná.

Pri ukladaní disciplinárneho opatrenia musí dbať nadriadený aj na akceptovanie zásady ne bis in idem, konkrétne zákonodarca precizuje uvedené s ohľadom na nemožnosť uloženia disciplinárneho opatrenia v prípade, že za totožný skutok bol už právoplatne odsúdený. Výnimkou je prípad, ak bolo uložené disciplinárne opatrenie skôr, kedy sa zruší s účinnosťou odo dňa uloženia. Paradoxne uloženie disciplinárneho opatrenia nevylučuje skončenie služobného pomeru policajta za takéto konania, za splnenia podmienky, že po jeho uložení vyšli najavo nové skutočnosti preukazujúce a odôvodňujúce skončenie služobného pomeru. Minister disponuje oprávnením nariadiť, aby sa upustilo od výkonu disciplinárnych opatrení, prípadne od ich zvyšku, od prejednania disciplinárneho previnenia alebo fakultatívne môže nariadiť hromadné zahladenie disciplinárneho opatrenia uloženého za disciplinárne previnenia. Vyhlásenie rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia má v kompetencii príslušný nadriadený a zároveň týmto úkonom je uložené.

Po uplynutí jedného roka od právoplatne uloženého disciplinárneho opatrenia dochádza k zahladeniu a policajt sa posudzuje, akoby mu disciplinárne opatrenie nebolo uložené, čo však neplatí v prípade služobného hodnotenia. Nadriadený však v zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru disponuje oprávnením rozhodnúť o zahladení vykonaného disciplinárneho opatrenia pred uplynutím danej lehoty, a to v prípade ak policajt výkonom služby a svojim správaním preukáže, že si to zaslúži. Dispozitívna právomoc nadriadeného dokáže byť zjavne ovplyvnená určitou mierou subjektivizmu, obligatórne to nie je povinný zrealizovať a tým pádom príslušník Policajného zboru reálne prichádza o väčší počet peňažných prostriedkov akoby tomu bolo za optimálneho stavu bez vedeného disciplinárneho konania. Ak bol uložený trest zákazu činnosť alebo zníženia hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka, nadriadený tak môže urobiť po uplynutí polovice času výkonu daného opatrenia. Práve špecifikácia zásluh, pre ktoré došlo k zahladeniu, nie je zo zákona jednoznačná, čo de facto môže byť pozitívne i negatívne zneužité. Presnejšia a jasnejšia precizácia, napr. s ohľadom povinného preukázania zásluh (napr. evaluačný či hodnotiaci systém, záchrana života, ochrana života a majetku v čase mimo výkonu služby a pod.), ktoré predstavujú podklad pre zahladenie, by aktívne podporila zásadu legality, rovnakého procesného postavenia i garantovala základné práva.

Záverom možno konštatovať, že objektivita uloženia disciplinárneho opatrenia častokrát subsumuje v sebe parciálne subjektívne prvky, ktoré sa prejavujú i v odôvodnení, s ohľadom na doterajšie plnenie služobných povinností a stav bez uloženého disciplinárneho opatrenia. Nadriadený v konečnom dôsledku nesankcionuje výlučne spáchaný skutok, ale vyberá si formu trestu vo vzťahu ku konkrétnej osobe príslušníka Policajného zboru a hodnotí v ňom aj jeho doterajšie výsledky. Ak má príslušník Policajného zboru uložené disciplinárne opatrenia podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru v maximálne možnej prípustnej miere (15% na dobu troch mesiacov) a následne nezahladenie trestu po dobu jedného roka, hypoteticky je počas celej doby vo finančnej strate (s výnimkou udeľovania celoplošných disciplinárnych odmien vo vzťahu k platovej triede, alebo inému špecifickému výkonu služobnej činnosti), tzn. nezískava peňažné prostriedky, na ktoré by za iných okolností mal nárok. Aj v prípade zvýšenej snahy plnenia si služobných úloh a povinností, nadriadený nie je povinný aplikovať ustanovenie § 61 zákona č. 73/1998 Z. z. (nepriaznivé vzťahy medzi podriadeným a nadriadeným) a teda príslušník Policajného zboru môže byť v legálnej ujme disciplinárnym konaním. Uložené disciplinárne opatrenie má priamo vplyv aj na hodnotenie policajta, ako aj vplyv na jeho kariérny rast (založenie uloženého disciplinárneho opatrenia do personálneho zväzku príslušníka Policajného zboru).

4 UKLADANIE VÝČITKY A JEJ PRESKÚMATEĽNOSŤ

Ukladanie výčitky upravuje § 54 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a predmetné ustanovenie možno označiť ako vágne. Keďže nie je kvalifikované ako disciplinárne opatrenie, nemá precizovanú formu, logicky si nevyžaduje jasné a striktné odôvodnenie a de facto komplexne evokuje nepreskúmateľnosť daného inštitútu. Výčitka sa uloží v prípade, ak postačí na nápravu policajta a na obnovenie služobnej disciplíny za menej závažné konanie, majúce znaky disciplinárneho previnenia alebo priestupku. Ak je uložená výčitka, následne sa už neukladá disciplinárne opatrenie.

Ako uvádzam spôsob ukladania výčitky v zmysle zákonného ustanovenia nie je precizovaný a na jej uplatnenie sa nevzťahujú ustanovenia o ukladaní disciplinárnych opatrení. Napriek tomu logicky pre jej uloženie by mali byť splnené určité legálne podmienky. Prvým predpokladom na uloženie výčitky je najmä existencia dôvodu na jej uplatnenie, ktorým je menej závažné konanie policajta, ktoré má znaky disciplinárneho previnenia alebo priestupku a postačí na nápravu policajta a na obnovenie služobnej disciplíny.

Z hľadiska kategorizácie uloženia výčitky, možno ju ukladať ústne, ako aj písomne. Výčitka musí byť uložená preukázateľným a nespochybniteľným spôsobom, jednoznačne a adresne priamo policajtovi, voči ktorému sa uplatňuje. Ak sa výčitka ukladá ústne, ukladá sa vosobnej prítomnosti dotknutého príslušníka Policajného zboru. Pre verifikáciu preukázateľnosti je žiadúce a vítané jej ukladanie pred svedkami, napr. v rámci pracovnej porady alebo v prítomnosti iného policajta. Nadriadený by mal napriek ústnemu vyhláseniu spracovať o tom úradný záznam, ktorý môže byť súčasťou zápisu z pracovnej porady prípadne z iného stretnutia. Pri písomnom spôsobe uloženia výčitky by mal nadriadený analogicky akceptovať ustanovenie § 266 zákona č. 73/1998 Z. z., oznámenie a doručovanie aj napriek tomu, že je typická aplikácia daného ustanovenia v kontexte s § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutím.

Z procesného hľadiska nie je jednoznačný a jasný postup ukladania výčitky. Napriek tomu, že negujeme priamu aplikáciu jednotlivých zákonných ustanovení, sme nutení vyselektovať vybrané ustanovenia pre sprocesnenie jej uloženia. Nadriadený začne konanie vo veci uloženia výčitky a v súlade s § 56 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru umožní policajtovi vyjadriť sa k skutku. Z vyjadrenia a podkladových materiálov ustáli skutkový stav a keď usúdi, že sa policajt dopustil menej závažného konania, ktoré má znaky disciplinárneho previnenia alebo priestupku a na jeho nápravu a na obnovenie služobnej disciplíny postačí výčitka, disciplinárne konanie zastaví. V danom prípade zastaví konanie podľa § 239a zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru534 a oznámi túto skutočnosť policajtovi. Následne mu uloží výčitku podľa § 54 zákona. Oprávnený nadriadený by mal vyhlásiť výčitku osobne dotknutému policajtovi a ak to nie je možné, mal by ju doručiť primeraným spôsobom. Ak zvolí písomný spôsob uloženia výčitky, postupuje sa pri jej oznamovaní dotknutému policajtovi obdobne, ako pri oznamovaní rozhodnutia, t. j. výčitka sa oznámi vyhlásením, resp. doručením, pričom sa primerane použije ustanovenie § 266 zákona.

Ako vidieť vyššie, keďže nadriadený disponuje právomocou vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností policajta, môže si sám zvoliť formu aj spôsob vyvodenia zodpovednosti. Pri vyvodzovaní zodpovednosti je nadriadený povinný prihliadať na charakter zavineného porušenia povinností policajta, povahu protiprávneho konania, okolnosti, za ktorých k nemu došlo, mieru zavinenia, následky a doterajší prístup policajta k plneniu si služobných povinností. Keďže výčitka jednoznačne nie je disciplinárnym opatrením expressis verbis, nevzťahujú sa na ňu ustanovenia o ukladaní disciplinárnych opatrení. V kompetencii nadriadeného je teda de facto aj spôsob jej ukladania, obsahové náležitosti, forma a pod. Výčitka nie je ani rozhodnutím podľa § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a teda nie je možné proti nemu uplatniť riadne ani mimoriadne opravné prostriedky a v rámci nich preskúmať uloženie výčitky a následne ho potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť. Možno nemožnosť preskúmania súvisí aj so samotným charakterom výčitky, ktorá nemá evokovať trest, ale len upozornenie na nelegálnosť konania policajta v tom konkrétnom prípade. Logicky je teda negovaná aj možnosť preskúmania postupu príslušného nadriadeného, ktorý svojim rozhodnutím uložil výčitku.

Na základe analytického výkladu je naozaj sporný, kontroverzný, avšak de facto v súlade so zásadou právneho štátu, rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/121/2016 zo dňa 11.05.2017, ktorý nám poukazuje pro futuro potrebu precizovať ustanovenie ukladania výčitky. Súd sa opiera nielen o dôvodovú správu, ale aj princípy správneho trestania a kontext ostatných ustanovení vo vzťahu k ukladaniu výčitky. I keď zo zákona i dôvodovej správy je jasné, že výčitka nie je disciplinárne opatrenie, z pohľadu súdu, aj pri výčitke, ktorú správny orgán ukladá, predpokladá protiprávnosť konania azavinenie, ktoré je subjektívnou zodpovednosťou. Tzn. súd jednoznačne tvrdí, že je aj v danom prípade nutné primerane aplikovať zákonné ustanovenia platné pre ukladanie disciplinárneho opatrenia. Súd taktiež posudzoval náležitosti výčitky, ktoré boli v rozpore s § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Nutnosť primeranej aplikácie tohto ustanovenia odôvodnil, že aj výčitka obsahuje výrok rozhodnutia uvedený ako dôvod rozhodnutia, pričom žalovaný sa nevysporiadal s obranou žalobcu uvedenou v písomnom vyjadrení. Taktiež súd zdôraznil, že pri písomnej výčitke sú nevyhnutné nielen materiálne náležitosti, ale aj všetky formálne. De facto súd ani nepripúšťa inú ako písomnú formu uloženia výčitky a poukazuje aj na práva, ktoré sú na strane samotného podriadeného policajta. Súd zdôraznil, že aj pri ukladaní výčitky majú byť dodržiavané odôvodnenosť rozhodnutia, princíp povinnosti správneho orgánu dokazovať vinu, poučenie o opravnom prostriedku a o preskúmateľnosti rozhodnutia súdom. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že úlohou súdu nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ani dokazovať vinu žalobcovi, ale úlohou súdu je § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. vykladať v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a toto uplatňovať tak, že každé rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je založené, čo podľa súdu platí aj pri ukladaní výčitky, o ktorom ukladaní teória práva sa bližšie nezmieňuje, avšak je potrebné postupovať primerane, ako pri ukladaní disciplinárneho opatrenia. Nestačí, ak žalovaný až vo vyjadrení k žalobe žalobcu zdôvodňuje uloženie výčitky, alebo ak vo vyjadreniach k vyjadreniam žalobcu v priebehu súdneho preskúmacieho konania uvádza, akými úvahami bol vedený pri hodnotení výsledkov operatívnej kontroly vykonanej sekciou kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri uloženej výčitke žalobcovi, a ak žalovaný sa nevysporiadal s obranou žalobcu k začatiu disciplinárneho konania, ktorú obranu žalovaný žalobcovi síce umožnil, čo žalobca aj využil vyjadrením a v ktorom vyjadrení žalobca k jednotlivým bodom uvedeným v začatí disciplinárneho konania zo svoje zavinenie podľa jednotlivých bodov začatého disciplinárneho konania odmietal, a tak urobil aj pri prevzatí uloženej mu výčitky, avšak v dôvode výčitky uvedený výrok o vine žalobcu ničím neodôvodnil ani sa nevysporiadal s výhradami žalobcu uvedenými v jeho vyjadrení. Súd žalobou napadnutú výčitku podľa § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku vyhodnotil ako nepreskúmateľnú pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (ktorý dôvod žalobca v žalobe namietal) zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.535

Z pohľadu predmetného rozsudku možno atypicky možno naozaj súhlasiť s tvrdením, že aj výčitka je nástroj, resp. prostriedok, ktorý určitým spôsobom upozorňuje na menej závažné konanie a má charakter jednej z najslabších sankcií a preto z hľadiska zákonnosti jej ukladania by bolo naozaj správne novelizovať § 54 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. V prvom rade je potrebné garantovať zákonnosť, princípy právneho štátu a v kontexte s uvedeným negovať jasný prvok subjektivizmu a zneužívania, ktoré vieme v niektorých prípadoch jasne identifikovať. Pro futuro by bolo naozaj vhodné nielen precizovať postup ukladania výčitky, jej doručovania, formy výčitky či spôsobu oznámenia, ale najmä vzájomnú pozitívnu i negatívnu prepojenosť s ostatnými zákonnými ustanoveniami. Z negatívneho hľadiska musím zdôrazniť, ako na začiatku uvádzam, že nadriadený nie je v pozícií správneho orgánu, pričom uvedené označenie je čiastočne chybné a evokuje nám jasné správne konanie či osobitný druh správneho konania. Napriek jasnému verejnoprávnemu prvku, nadriadený má svoj status jasne vymedzený a preto by bolo vhodné apelovať na precizáciu postavenia nadriadeného, správneho orgánu a detekovať rozdiely medzi nimi aj s ohľadom na rozsiahlu judikatúru v oblasti služobného pomeru. Uvedený rozsudok obsahuje však nepochybne aj nesprávne použitie analogických ustanovení ukladania disciplinárneho opatrenia, keďže pri výčitky ex lege dedukujeme, že nie je disciplinárnym opatrením. Logickou otázkou, ktorú si nepochybne položil aj súd je, čo vpodstate výčitka je? Môže ju nadriadený svojvoľne ukladať? Musí spĺňať náležitosti rozhodnutia? Na viaceré tieto polemické otázky je náročne v kontexte právneho stavu de lege lata odpovedať. Zaužívaná prax je určitým spôsobom nastavená, avšak v kontexte návrhov de lege ferenda považujeme práve špecifikovanie aj týchto otázok za relevantné, aj vo vzťahu k preskúmateľnosti, garancii princípu právneho štátu a dodržiavania zásady zákonnosti.

Autor: Doc. JUDr. Mgr., Jana Šimonová, PhD.

Zdroj: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Aktuality/2019/2019-07-02_Zbornik_Pravoplatnost_spravnych_rozhodnuti_pravna_istota_vs._legalita.pdf