Ústavný súd SR uznesením sp. zn. II. ÚS 772/2016 zo dňa 27. októbra 2016 odmietol sťažnosť obvineného, ktorou tento namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, z toho dôvodu, že tak všeobecné súdy SR ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzali pri svojom rozhodovaní, a uznaní jeho viny zo spáchania skutku, len z jeho priznania urobeného do zápisnice pri výsluchu v prípravnom konaní, ktoré však obvinený urobil len pre účely podmienečného zastavenia trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku.

Ústavný súd sa však stotožnil s argumentáciou všeobecných súdov SR, ako aj Najvyššieho súdu SR, v tom, že priznanie obvineného k spáchaniu skutku pri výsluchu urobenom procesne bezchybným spôsobom v prípravnom konaní nemožno zamieňať s vyhlásením obvineného pre účely podmienečného zastavenia trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku, a preto je takéto priznanie použiteľné pre všetky štádiá trestného konania, a to bez ohľadu na to, ako obvinený pri výsluchu subjektívne svoje vyjadrenia chápal.

V prejednávanej veci sa v spise, okrem zápisnice o výsluchu obvineného urobenej v prípravnom konaní, obsahujúcej priznanie obvineného, nachádzalo aj osobitné písomné vyhlásenie obvineného podľa § 216 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého v konaní o prečine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, môže prokurátor so súhlasom obvineného po vznesení obvinenia do podania obžaloby na návrh policajta alebo aj bez návrhu podmienečne zastaviť trestné stíhanie, ak obvinený vyhlási, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a nie sú odôvodnené pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal ÚS SR na argumentáciu Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva že:

1. Trestný poriadok pozná (okrem iného) dva rôzne inštitúty, na ktorých možno založiť meritórne rozhodnutie. Jednak je to výsluch obvineného, ako tzv. všeobecný dôkazný prostriedok a jednak v prípade odklonu formou podmienečného zastavenia trestného stíhania je to vyhlásenie obvineného, ako špecifický inštitút. Oba inštitúty sú rozdielne, pričom vyhlásenie obvineného (teda špecifické „priznanie sa“) možno použiť výlučne pre potreby podmienečného zastavenia trestného stíhania.“

2.  Ak zo zápisnice o výsluchu obvineného nevyplýva, že sa jedná o špecifický procesný úkon, ktorý by mohol byť chápaný výlučne len ako vyhlásenie obvineného podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku, je potrebné ju chápať ako všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku.

3.  V zmysle zákonných ustanovení Trestného poriadku, je potrebné chápať ako všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku (za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona) aj výsluch obvineného, ak bol urobený procesne bezchybným spôsobom. Okrem toho existuje aj špecifický inštitút, ktorým je vyhlásenie obvineného v prípade odklonu formou podmienečného zastavenia trestného stíhania. Priznanie obvineného k spáchaniu skutku zaprotokolované v zápisnici o jeho výsluchu, ak z neho nie je nepochybne jasné, že ide o vyhlásenie podľa § 216 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, je použiteľné pre všetky štádiá trestného konania, a to bez ohľadu na to, ako obvinený pri výsluchu subjektívne svoje vyjadrenia chápal.

JUDr. Renáta Endrödyová, advokátka
www.endrodyova.sk