Príspevok sa zaoberá aktuálnym problémom z aplikačnej praxe, a to interpretáciou § 213 ods. 3 Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Autori analyzujú vplyv interpretácie tohto ustanovenia na právo na obhajobu obvineného. Taktiež sa zamerali na otázku kolidujúceho práva svedka na ochranu svojej osoby prostredníctvom utajenia svojej totožnosti s právom obvinenej osoby na obhajobu a zásadu rovnosti zbraní v trestnom konaní.

Podľa § 213 ods. 2 Trestného poriadku má obhajca obvineného právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa na úkonoch, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom, iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o ňom vyrozumieť. Rovnako má obhajca právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa na úkonoch vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom, iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o ňom vyrozumieť. Obhajca sa na týchto procesných úkonoch nezúčastňuje len pasívne, ale môže aj aktívne. Obvinenému a iným vypočúvaným osobám môže obhajca klásť otázky potom, spravidla, keď policajt výsluch skončí. Policajt je povinný obhajcovi včas oznámiť čas, miesto konania úkonu a druh úkonu za predpokladu, že obhajca oznámi policajtovi, že sa chce zúčastniť na vyšetrovacom úkone, resp. vyšetrovacích úkonoch. Výnimka z povinnosti policajta oznámiť obhajcovi čas, miesto konania úkonu a druh úkonu je v prípade, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozumenie obhajcu nemožno zabezpečiť. Ak sa obhajca alebo ním splnomocnený obhajca nedostaví na nariadený úkon, policajt vykoná úkon aj bez jeho účasti okrem výsluchu obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu. V zmysle judikatúry je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ je v prípravnom konaní doplňované vyšetrovanie výsluchom svedka, bez toho, aby bol obhajca vopred upovedomený o dobe a mieste konania výsluchu, hoci požiadal policajta o účasť na vyšetrovacích úkonoch[1] alebo judikatúra považuje za porušenie práva na obvineného na obhajobu, ak jeho obhajca nebol riadne upovedomený o výsluchu svedka, hoci o ňom mal byť upovedomený a tento úkon bol vykonaný v jeho neprítomnosti.[2] Povinnosť doručovať procesným stranám písomnosti obsahujúce informácie o úkonoch vo veci a umožniť stranám reagovať, treba považovať za súčasť práva na obhajobu, tak ako ďalšie právne postupy, ktoré sa prelínajú celým trestným konaním. Bez úplného uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno hovoriť o dosiahnutí spravodlivosti.[3] Rovnako je podstatné uviesť, že orgán činný v trestnom konaní musí upovedomiť obhajcu aj o tom, koho ide vypočúvať, nielen uviesť termín výsluchu neurčitého svedka.

K reálnej možnosti využiť právo prítomnosti na vyšetrovacom úkone sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí R 54/2013 zo dňa 19. 6. 2012 uviedol, že obvinený, respektíve jeho obhajca musia byť riadne o úkone upovedomený, pričom pod riadnym upovedomením sa rozumie miesto a čas vykonania úkonu spolu s uvedením druhu úkonu, ktorý sa má vykonať. Súd tiež uviedol, že len všeobecné oznámenie obvinenému, respektíve jeho obhajcovi, že má možnosť zúčastniť sa na vyšetrovacom úkone, pričom by nebol úkon a jeho vykonanie bližšie špecifikovanie nie je chápané ako reálne poskytnutie možnosti využiť právo účasti na úkone.[4]

Okrem času a miesta vykonania úkonu bol do vydania Stanoviska Tpj 25/2018 trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu a aplikácie §213 ods. 3 Trestného poriadku policajt povinný obvinenému, respektíve jeho obhajcovi oznámiť meno svedka, respektíve údaje, ktoré sú orgánom činným v trestnom konaní známe o svedkovi.

Trestnoprávne kolégium v Stanovisku Tpj 25/2018 prijalo výklad, že policajt je povinný obhajcovi oznámiť len druh úkonu, v tomto prípade pôjde o výsluch svedka, a to bez uvedenia mena svedka, ktorého výsluch sa má uskutočniť. Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky malo za to, že pokiaľ by bolo meno svedka vopred oznámené obhajcovi, mohlo by zmariť prípadné utajenie svedka, pokiaľ by na toto boli splnené podmienky. Vydaním tohto stanoviska sa nesprávnym smerom uberá aj výklad rozhodnutia publikovaného ako R 54/2013 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Vzhľadom na vyššie uvedené, tu sa dostávajú do konfliktu dve práva, a to právo na obhajobu obvineného a právo svedka na jeho prípadnú ochranu prostredníctvom utajenia jeho totožnosti. Avšak treba poukázať na to, že v prípade, ak by svedkovi skutočne hrozilo nebezpečenstvo, môže mu byť poskytnutá ochrana podľa zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane svedka“). Zákon o ochrane svedka rozlišuje medzi ohrozeným svedkom, chráneným svedkom a ich blízkymi osobami a poskytuje im ochranu v prípade, že im vzniká nebezpečenstvo ohrozenia života alebo zdravia v súvislosti s ich svedeckou výpoveďou alebo poskytnutím dôkazu. Ochrana poskytovaná týmto zákonom je obmedzená na nebezpečenstvo ohrozenia, ktoré hrozí zo strany osôb páchajúcich zločiny, za ktoré podľa Trestného zákona môže byť uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo zločiny, ktoré boli spáchané organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou a trestné činy terorizmu. Ochrana podľa tohto zákona sa poskytuje v prípade, ak nie je možné zabezpečiť bezpečnosť ohrozených osôb iným spôsobom, s tým, že poskytnutie ochrany podľa tohto zákona je dobrovoľné a nie je naň právny nárok.

Právny názor trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v Stanovisku Tpj 25/2018 ale podľa nás nie je právne správny, pretože takýto výklad ide proti ustáleným právnym doktrínam Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sme toho názoru, že postupom orgánov činných v trestnom konaní dochádza k porušovaniu práva na obhajobu obvineného, ktoré má medzi ostatnými právami v trestnom práve azda najvýznamnejšie postavenie. Je jedným z nosných atribútov spravodlivého procesu. „Legislatívne vyjadrenie a reálne …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
doc. JUDr. Ondrej Laciak PhD.
prof. JUDr. Tomáš Strémy PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20