Možno sa budeme opakovať,[1] ale sme úprimne presvedčení, že fungujúce rozhodcovské konanie je prínosom pre právny a hospodársky život moderného štátu, ako aj pre trhovú ekonomiku. Fungujúca arbitráž [2] pritom stojí na niekoľkých predpokladoch. Medzi ne, samozrejme, patrí rozumná zákonná úprava a predvídateľné súdy. Okrem toho je však kľúčovou ingredienciou dôvera.

S istou mierou hyperbolizácie možno tvrdiť, že arbitráž je akýmsi „stelesnením“ dôvery. Strany sa obracajú na rozhodcovskú inštitúciu, ktorá nie je štátnym orgánom a nepodlieha štátnemu dohľadu, pretože jej dôverujú, že dokáže efektívne spravovať riešenie ich sporu. Strany svoj spor predkladajú na rozhodnutie rozhodcom, ktorí nemajú štátom prepožičaný talár a ani nemuseli absolvovať žiadne štátne skúšky, pretože im dôverujú, že ich spor vyriešia rýchlo a spravodlivo. Štát zároveň dôveruje súkromným osobám, že si dokážu zvoliť vhodný spôsob riešenia svojho sporu, dôveruje rozhodcom a rozhodcovskej inštitúcii, že tento spor dokážu rozhodnúť a svoj dozor nad arbitrážou obmedzuje na krátky zoznam taxatívne vymedzených dôvodov.

Dôvera sa nedá nanútiť a veľmi ťažko a pomaly sa buduje (na druhej strane, stráca sa rýchlo). Ako bude ďalej uvedené v tomto článku, rozhodcovské konanie na Slovensku, žiaľ, vzbudzuje istú nedôveru. Dovoľujeme si tvrdiť, že Slovensko má kvalitný zákon o rozhodcovskom konaní [3] a rozhodovacia prax súdov sa v mnohých dôležitých otázkach týkajúcich sa arbitráže stáva viac predvídateľnou. Dôveru je však stále potrebné budovať.

Aj preto sme vďační Bulletinu slovenskej advokácie, že rozhodcovskému konaniu dáva priestor v tomto monotematickom vydaní. Väčšia informovanosť o rozhodcovskom konaní môže prispieť k postupnému budovaniu dôvery a zlepšovaniu rozhodcovského konania.
A veríme, že fungujúce rozhodcovské konanie je pozitívnym javom.

V tomto článku si dovolíme stručne načrtnúť nedávnu históriu arbitráže na Slovensku, ako aj jej niektoré súčasné a budúce výzvy.

1.
Arbitrážne kyvadlo alebo stručné dejiny arbitráže na Slovensku

Právny rámec rozhodcovského konania na Slovensku možno prirovnať ku kyvadlu. S veľkým rozmachom sa presúva z jedného extrému do druhého a akosi nevie pokojne spočinúť v pomyslenom strede (ekvilibriu).

V období socializmu sa vnútroštátne hospodárske spory riešili v tzv. štátnej arbitráži podľa zákona č. 99/1950 Sb. o hospodárskych zmluvách a štátnej arbitráži a vládneho nariadenia č. 47/1953 Sb. o štátnej arbitráži. Hospodárske spory medzi právnickými osobami a družstvami riešili arbitrážne orgány na základe návrhu a nevyžadovalo sa uzavretie rozhodcovskej zmluvy.[4] Neskôr išlo o tzv. hospodársku arbitráž podľa zákona č. 121/1962 Zb. o hospodárskej arbitráži. Cez prizmu moderného chápania arbitráže ako ne-štátneho spôsobu riešenia sporov sa samotný pojem štátna arbitráž javí ako oxymoron a absencia rozhodcovskej zmluvy potvrdzuje, že nemožno hovoriť o arbitráži v zmysle dobrovoľného riešenia sporov, ako je tomu v súčasnosti.

Po zmene režimu nadviazala úprava rozhodcovského konania na relatívne štandardnú modernú úpravu zákona č. 98/1963 Zb. o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku a výkone rozhodcovských rozhodnutí. Za socializmu platila táto úprava len pre spory z medzinárodného obchodného styku. Zákonom č. 120/1994 Z. z. sa aplikácia tejto úpravy rozšírila aj na tuzemský obchodný styk.[5]

Prvú komplexnú úpravu rozhodcovského konania v samostatnej Slovenskej republike predstavoval zákon č. 218/1996 Z. z., ktorý obsahoval viaceré moderné inštitúty. Zároveň obsahoval značne reštriktívnu úpravu zriaďovania stálych rozhodcovských súdov.

Ako ďalší rozmach kyvadla možno vnímať prijatie súčasného zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ambíciou zákonodarcu pri prijatí uvedeného zákona bolo implementovať Modelový zákon UNCITRAL[6] a v mnohých aspektoch išlo o veľmi modernú a liberálnu úpravu. Vo niektorých otázkach sa zákonodarca namiesto Modelového zákona pridržiaval dovtedajšej česko-slovenskej úpravy (napr. pri formulovaní dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku).

Zákon o rozhodcovskom konaní v čase svojho prijatia neobsahoval osobitnú úpravu spotrebiteľskej arbitráže. To v praxi viedlo k masívnemu využívaniu (a niekedy, žiaľ, aj zneužívaniu) rozhodcovského konania v oblasti spotrebiteľského práva. Na základe veľmi liberálnej úpravy zriaďovania stálych rozhodcovských súdov začalo vznikať veľké množstvo týchto inštitúcií, pričom postupy niektorých z nich, žiaľ, nespĺňali náležité štandardy.

Za tohto stavu sa kyvadlo opäť začalo vychyľovať na druhú stranu. V prvom rade došlo k prijatiu zákona č. 71/2009 Z. z., ktorým sa do zákona o rozhodcovskom konaní implementovali niektoré mechanizmy na ochranu spotrebiteľov. Nad rámec toho začali súdy pristupovať k rozhodcovskému konaniu s určitou dávkou nedôvery a (vari trochu oprávnenej) skepsy. Zatiaľ čo táto rozhodovacia činnosť mohla byť odôvodnená v spotrebiteľskej arbitráži, v dôsledku neexistencie jednoznačného delenia medzi spotrebiteľskou a ne-spotrebiteľskou arbitrážou sa jej závery často aplikovali na rozhodcovské konanie ako také, čo viedlo k zníženiu predvídateľnosti a flexibility aj v oblasti komerčnej arbitráže.

Príkladom možno uviesť rozhodnutia o objektívnej non-arbitrabilite určovacích sporov,[7] o neplatnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej do zmluvy prostredníctvom odkazu na všeobecné obchodné podmienky[8] a pripustenie ústavných sťažností proti rozhodcovským rozsudkom.[9] Všetky tri názory boli problematické[10] a všetky tri boli medzitým legislatívne alebo judikatórne prekonané (ako bude podrobne uvedené nižšie). Všetky tri však ilustrujú jeden z výkyvov kyvadla.

Tristným svedectvom o stave rozhodcovského konania na Slovensku začiatkom 10-tych rokov 21. storočia je štúdia vypracovaná pre Európsky parlament porovnávajúca arbitrážnu legislatívu a prax v členských štátoch EÚ a vo Švajčiarsku v roku 2014. V prieskume otvorenosti právneho poriadku voči rozhodcovskému konaniu sa Slovenská republika (spoločne s Lotyšskom) umiestnila na poslednom (!) mieste. Ako dôvody tohto neutešeného stavu sa uvádzali štrukturálne slabiny slovenského rozhodcovského práva, odpor voči arbitráži zo strany slovenskej justície a vznik veľkého množstva neregulovaných rozhodcovských inštitúcií zriaďovaných často za účelom zisku bez dostatočných ohľadov na férovosť a poctivosť administrovaných konaní.[11]

V roku 2014 zákonodarca pristúpil k rozsiahlej novele zákona o rozhodcovskom konaní (č. 336/2014 Z. z.) a zároveň k prijatiu samostatného zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (č. 335/2014 Z. z.). Došlo tak k odčleneniu spotrebiteľskej a komerčnej arbitráže, pričom spotrebiteľská arbitráž bola podriadená prísnemu licenčnému režimu, zatiaľ čo komerčná arbitráž bola liberalizovaná a ešte viac sa priblížila Modelovému zákonu UNCITRAL v jeho prepracovanom znení z roku 2006.

Túto novelu možno hodnotiť ako snahu zadržať kyvadlo v pomyslenom strede a pokúsiť sa vytvoriť stabilný právny rámec rozhodcovského konania. Štyri roky od účinnosti je zrejme príliš skoro na komplexné hodnotenie. Predbežne sa však prikláňame k názoru, že v mnohých otázkach sa skutočne podarilo ustáliť legislatívny rámec arbitráže v rozumnom strede. V niektorých otázkach sa však kyvadlo stále hýbe. Dvom z týchto otázok sa budeme venovať v nasledovnej časti článku.[12]

2.
Súčasné a budúce výzvy arbitráže na Slovensku

Mnohé z otázok, ktoré boli do účinnosti zákona č. 336/2014 Z. z. obeťou kyvadla, sa podarilo ustáliť. Príkladmo možno uviesť arbitrabilitu určovacích sporov, ktorej popieranie niektorými súdmi umožňovalo torpédovať akékoľvek rozhodcovské konanie paralelným určovacím konaním pred súdom. Arbitrabilitu určovacích sporov výslovne potvrdil novelizovaný dovetok § 1 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa našich vedomostí sa tento názor presadil aj v aplikačnej praxi.[13]

Podobne aj otázka platnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej odkazom bola výslovne upravená v § 4 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na samostatnú úpravu spotrebiteľskej arbitráže už táto otázka nevyvoláva také problémy.

Taktiež otázka prípustnosti ústavných sťažností proti rozhodcovským rozsudkom bola síce nezávisle od novely zákona o rozhodcovskom konaní, ale v podobnom čase vyriešená zjednocujúcim stanoviskom pléna Ústavného súdu SR, podľa ktorého „Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov“.[14]

Zákonný rámec je teda v zásade pripravený na to, aby sa komerčná arbitráž ďalej vyvíjala a postupne získavala čo najširšiu dôveru. To sa však netýka všetkých aspektov. Ako najväčšie výzvy v súčasnosti vnímame:

– po prvé, inštitucionálny rámec stálych rozhodcovských súdov,

– po druhé, prieskum rozhodcovských rozsudkov, a to najmä v exekučnom konaní.

2.1
Regulácia zriaďovania stálych rozhodcovských súdov

Jednou z politicky najcitlivejších otázok arbitráže na Slovensku je zriaďovanie stálych rozhodcovských súdov. Aj prístupy k tejto otázke sa vyvíjajú metódou kyvadla.

Zákon č. 218/1996 Z. z. obmedzoval právo zriadiť stále rozhodcovské súdy len na právnické osoby, ktorým toto právo vyplýva z osobitného zákona. Išlo teda o veľmi reštriktívny režim. Zákonom č. 448/2001 Z. z. bolo zriadenie stálych rozhodcovských súdov dovolené ďalším entitám.

Zákon č. 244/2002 Z. z. umožnil zriaďovanie stálych rozhodcovských súdov akýmikoľvek právnickými osobami. Z veľmi reštriktívneho režimu sa teda kyvadlo bez zastavenia presunulo do opačného extrému – teda maximálne permisívnej úprave.

Následne zákonom č. 336/2014 Z. z. došlo k obmedzeniu práva zriaďovať stále rozhodcovské súdy len na záujmové združenia právnických osôb, niektoré športové entity, komory zriadené zákonom alebo právnické osoby na základe osobitného predpisu. Zákonom č. 125/2016 Z. z. bol tento zoznam ďalej zúžený len na národné športové zväzy, komory zriadené zákonom alebo právnické osoby na základe osobitného predpisu.

Na diskusii o stálych rozhodcovských súdoch je zaujímavé, že vo väčšine vyspelých arbitrážnych jurisdikcií táto otázka vôbec neexistuje. Rozhodcovské inštitúcie ako Viedenské medzinárodné rozhodcovské centrum (VIAC), Londýnsky súd medzinárodnej arbitráže (LCIA) alebo Nemecký inštitút pre rozhodcovské konanie (DIS) neboli zriadené na základe výslovného zákonného ustanovenia a v týchto právnych poriadkoch vôbec neexistuje zákonná úprava oprávnenia zriaďovania rozhodcovských inštitúcií. Osobitnú zákonnú úpravu toho, kto môže zriaďovať stále rozhodcovské súdy, majú v rámci Európskej únie len Slovensko, Česká republika, Grécko a Maďarsko.[15] Ostatné štáty zrejme dokážu mať funkčné arbitrážne režimy bez takejto úpravy.

Slovenský zákonodarca napriek tomu zjavne považuje reguláciu stálych rozhodcovských súdov a ich zriaďovateľov za dôležitý nástroj verejnej politiky, čo potvrdzujú časté novelizácie § 12 ZRK.

De lege lata môže byť zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu len národný športový zväz, komora zriadená zákonom alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu.

Táto úprava vedie k viacerým sporným otázkam. Po prvé, sporný je intertemporálny režim postupných novelizácií § 12 ods. 1 ZRK. Po účinnosti zákona č. 336/2014 Z. z. sa diskutovalo o tom, či zánik určitého stáleho rozhodcovského súdu nevyhnutne vedie k zániku rozhodcovskej zmluvy alebo či v súlade so zásadou oddeliteľnosti neplatných častí právneho úkonu ostáva rozhodcovská zmluva zachovaná a „odpadá“ len dojednanie o konkrétnom stálom rozhodcovskom súde.[16] Dojednanie o konkrétnej rozhodcovskej inštitúcii pritom nepatrí medzi essentialia negotii rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovská zmluva by tak mohla prežiť neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v tejto časti.[17]

V rámci intertemporálnych ustanovení zákona č. 151/2016 Z. z. už zákonodarca výslovne ustanovil, že zmluvné strany nie sú viazané rozhodcovskou zmluvou zakladajúcou právomoc stáleho rozhodcovského súdu, ktorého zriaďovateľ od 1. januára 2017 nespĺňa zákonné požiadavky (§ 54c ods. 4 ZRK). Táto úprava síce vyriešila viaceré otázky, niektoré však ostali otvorené. Okrem toho možno mať aj filozofické výhrady voči takémuto zásahu do mnohých platne a slobodne uzatvorených zmlúv.

Intertemporálne otázky typicky plynutím času stratia na naliehavosti. Avšak aj keď si odmyslíme intertemporalitu, nie je nová úprava bezproblémová.

V prvom rade sa rieši otázka, či kvalifikovaní zriaďovatelia môžu zriaďovať stále rozhodcovské súdy rozhodujúce spory výlučne v rámci ich činnosti.[18] Príkladmo možno uviesť Stály rozhodcovský súd SCZ zriadený Slovenským curlingovým zväzom[19] alebo Všeobecný Rozhodcovský súd SR zriadený Komorou kominárov Slovenska.[20] Podľa niektorých názorov by stále rozhodcovské súdy zriadené takýmito entitami nemali rozhodovať spory mimo svojej pôsobnosti.[21] Takáto reštrikcia však zo zákona nevyplýva.

Nad rámec reštriktívneho zákonného režimu zriaďovania stálych rozhodcovských súdov sa v médiách objavuje dokonca aj otázka, prečo rozhodcovské súdy nepodliehajú kontrole štátu.[22] Táto otázka zaznieva najmä v kontexte s kritikou konkrétneho rozhodcovského súdu a v tejto súvislosti sa uskutočnil dokonca aj protest pred budovou Ministerstva spravodlivosti SR.[23] Možno sa stretnúť aj s názorom, že zákonná regulácia rozhodcovských súdov by mala byť de lege ferenda ešte prísnejšia.

Ak by sa zákonodarca rozhodol pre takýto krok, môže vychádzať z českej úpravy. Podľa § 13 ods. 1 zákona o rozhodčím řízení[24] stále rozhodcovské súdy môže zriadiť len zákon alebo môžu byť zriadené len v prípade, ak to zákon výslovne pripúšťa. Podľa § 13 ods. 4 nikto nie je oprávnený používať pri svojej činnosti označenie, ktoré vyvoláva klamlivú predstavu, že ide o stály rozhodcovský súd. Ako uvádza Bělohlávek, úprava § 13 ods. 4 bola ovplyvnená …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Juraj Gyárfáš LL.M.
prof. JUDr. Marek Števček PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20