13.1. Úvod
Odborné práce z trestného práva písané rukou či už sociológa, kriminológa, právneho teoretika alebo aj praktika vychádzajú jednotne z ustáleného záveru, že najzávažnejšou formou kriminality je organizovaný zločin. Medzi najnebezpečnejšie prejavy organizovaného zločinu patrí vysoká konšpiratívnosť, profesionalizmus, špecifickosť štruktúry a osobitosť fungovania každej jednej „zločineckej jednotky“ a v neposlednom rade aktívna snaha o prenikanie do oficiálnych spoločenských, predovšetkým podnikateľských a politických štruktúr, teda úsilie o infiltráciu do legálnych oblastí života.
Legálna definícia zloči neckej skupiny je zakotvená v ustanovení § 129 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Citovaná definícia zločineckej skupiny je jediným formálno- právnym, legálnym vymedzením pojmu organizovaný zločin v národnom právnom poriadku.
Je potrebné poznamenať, že takto legálne definovaný pojem zločineckej skupiny sa javí prekonaný. Zvlášť problematickou imanentnou časťou definície je slovné spojenie „štruktúrovaná skupina“. Markantným znakom súčasných tendencií vývoja organizovaného zločinu sa stáva tzv. decentralizácia štruktúr jednotlivých zločineckých organizácií spojená predovšetkým s technickou modernizáciou.
Vzhľadom na uvedené nie je prekvapujúce, že využívanie všeobecných metód práce pri objasňovaní trestných činov, súvisiacich s činnosťou členov zločineckej organizácie, je neefektívne a nie výnimočne v konečnom dôsledku absolútne zlyháva. Dôsledkom tohto stavu sa preto stáva návrat k (takmer zabudnutým) skôr existujúcim inštitútom, či zrod nových, inovatívnych opatrení, ktorých jednotiacim znakom je hraničná zákonnosť. Jedným z nástrojov využívaných v rámci trestného konania, ktorý rozhodne môžeme zaradiť do tejto nami označenej skupiny, je agent. Výnimočná efektívnosť procesu infiltrácie agenta do kriminálneho sveta však často naráža na právne mantinely postavené z noriem zabezpečujúcich ochranu ľudských práv.
Cieľom autora tohto príspevku je analýza trestnoprávnych ustanovení pojednávajúcich o inštitúte agenta (ako o určitom právnom transplantáte, ktorý bol „vtlačený“ do existujúcej úpravy rôznych prostriedkov operatívno-pátracej činnosti), vo svetle vybranej judikatúry všeobecných súdov, osobitne v koreláte s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva.
13.2. Východiskové poznámky
Pre odhaľovanie existencie a jednotlivých aktivít kriminálnych organizácií, predovšetkým štruktúry a metód ich činnosti, má podstatný význam postup policajných orgánov pred začatím trestného stíhania. Ako už bolo v rámci úvodných slov načrtnuté, charakteristickým rysom tejto fázy vyšetrovania je používanie špeciálnych vyšetrovacích prostriedkov. Faktické využitie zvláštnych operatívnych prostriedkov a vyšetrovacích techník, však mnohokrát môže znamenať nadraďovanie záujmu ochrany spoločnosti pred trestnými činmi nad rešpektovaním práv jednotlivca. Za predpokladu uprednostňovania takto interpretovaných záujmov spoločnosti s absenciou adekvátnej kontroly kompetentnými orgánmi, vysoko stúpa riziko zneužitia udelenej moci čo je bezprostredne spojené s porušovaním ľudských práv. Otázkami obdobného charakteru sa v posledných rokoch relatívne intenzívne zaoberá aj Medzinárodná spoločnosť pre trestné právo (L’Association internationale de droit pénal – AIDP).[1]. Vo svojich stanoviskách[2] zdôrazňuje, že práve v počiatočných fázach vyšetrovania môžu byť vážne ohrozené základné ľudské práva, a preto je nevyhnutné prihliadať na to, aby:
– neboli používané iné metódy vyšetrovania, resp. odhaľovania trestnej činnosti ako tie, ktoré sú upravené pozitívnym právom (princíp legality),
– metódy odhaľovania trestnej činnosti pred začatím trestného stíhania (tzv. „proac- tive investigation“) zasahujúce do občianskych práv by mali byť používané len v nevyhnutných prípadoch, ak nie sú k dispozícii menej reštriktívne právne prostriedky (princíp subsidiarity),
– tieto postupy musia byť autorizované súdnym rozhodnutím alebo musia byť vykonávané pod súdnym dohľadom (princíp judiciarity),
– tieto metódy môžu byť použité len v závažných prípadoch (princíp proporcionality).
Obsah požiadavky proporcionality je v uvedených intenciách vykladaný v dimenzii troch aspektov:[3]
– existencia racionálnej súvislosti medzi posudzovaným opatrením a cieľom;
– minimálne porušenie práv alebo slobôd;
– vhodná rovnováha medzi účinkami obmedzujúceho opatrenia a legislatívnym cieľom (Najvyšší súd Kanady).[4]
Popísané všeobecne platné princípy je nutné bezvýhradne zachovávať aj pri nasadení agenta. Agent (agent infiltré, undecover agent) sa pohybuje na hranici zákona a zločinu, a môže ľahko skĺznuť do presvedčenia, že mu je dovolené všetko.[5] Jedná sa o procesný inštitút, ktorý od doby formálno-právneho zakotvenia vyvoláva radu polemík a výhrad.[6] Podľa názoru niektorých autorov[7] je to dané predovšetkým tým, že činnosť utajeného agenta už zo svojej podstaty musí byť založená na klame a predstieraní, čo logicky môže veľmi jednoducho viesť až k ovplyvňovaniu vôle sledovaných osôb (členov organizovanej zločineckej skupiny) alebo i ďalších inak nezúčastnených osôb jednať tak, ako by bez pôsobenia agenta nekonali. Existuje preto značné riziko, že činnosť agenta bude kvalifikovaná ako policajná provokácia.
Faktom však ostáva skutočnosť, že kombináciou spôsobu získavania trestnoprávne relevantných dôkazov spolu so spravodajskými schopnosťami agenta sa tomuto inštitútu žiadna iná metóda nevyrovná.
13.3. Právny stav de lege lata
Kľúčovou právnou normou, upravujúcou skúmaný inštitút, účel jeho použitia a predpoklady nasadenia je ustanovenie § 117 Trestného poriadku.[8] V spojitosti s hmotnoprávnou úpravou (§ 30 Trestného zákona[9] [10]), zaručujúcou za splnenia zákonom stanovených predpokladov beztrestnosť osoby v právnej pozícii agenta v prípade spáchania činu inak trestného,11 vytvára táto trestnoprávna legislatíva predpoklad využitia tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti v kriminalistic- ky mimoriadne hraničných situáciách.
Agenta možno použiť iba za splnenia zákonom taxatívne stanovených kumulatívnych podmienok. Podľa § 117 ods. 1 Trestného poriadku: „Na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta (podmienka č. 1). Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené (podmienka č. 2) a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný taký trestný čin (podmienka č. 3).“. V ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia sú definované kritériá konania agenta: „Konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.“.
Z načrtnutej procesnoprávnej úpravy vyplýva, samozrejme v spojitosti s relevantnými hmotnoprávny normami, že náš právny poriadok rozoznáva dve skupiny agentov:
1. agenta kontrolóra (§ 117 ods. 1 TP) a
2. tzv. agenta provokatéra (§ 117 ods. 2 in fine TP).
Zohľadnením kritéria európskeho štandardu možno konštatovať, že zatiaľ čo legislatívne podchytenie a s tým späté praktické využitie agenta kontrolóra (resp. tajného agenta) je vyžadovaným pravidlom, zákonné odobrenie policajnej provokácie nor- motvorne prevtelenej do inštitútu agenta provokatéra je skôr a priori odmietanou výnimkou. Samozrejme, uvedený záver nemožno vnímať absolútne, čoho dôkazom je právny stav de lege lata na Slovensku. V odborných publikáciách sa možno stretnúť s názorom, že inšpiráciou zákonodarcu pri zefektívnení kriminalistických a operatívnych možností pôsobenia agenta v súvislosti s korupčnými jednaniami sa stala právna úprava v USA.[11] Policajná provokácia je však aj naďalej hodnotená v zásade odmietavo predovšetkým pre rozpor s ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z tejto myšlienky vychádza napr. právna úprava v Portugalsku, Španielsku, Rakúsku a Českej republike.
V kruhoch právnej vedy rezonujú vo vzťahu k aktuálnemu stavu de lege lata skôr skeptické názory a odmietavé postoje.[12] Poukazujú predovšetkým na skutočnosť, že takýto stav je nielenže protiústavný, ale je v zrejmom rozpore s Listinou základných práv a slobôd a medzinárodnými dohovormi zabezpečujúcimi ochranu ľudských práv. Otriasť základmi existujúcej úpravy sa snažia aj prostredníctvom stanoviska Najvyššieho súdu SR, ktorý k merite tejto otázky v rozhodnutí z roku 2001 uviedol: „Základným procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie, je Trestný poriadok. V § 2 ods. 1 ustanovuje, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Toto ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky do zákona o trestnom konaní súdnom. Z toho potom vyplýva, že pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné (§ 89 ods. 2 Trestného poriadku).“14
13.4. Právo na spravodlivý proces a zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom
Ambíciou autora tohto príspevku nie je vyčerpávajúca analýza právnych noriem, zachovanie ktorých je v koreláte s procesnou úpravou agenta prinajmenšom diskutabilné. Vo vzťahu k rozoberanej problematike však chceme upriamiť pozornosť na dve zásady, ktoré možno podľa nášho názoru považovať za základné piliere trestného procesu, a to: 1. právo na spravodlivý proces a 2. zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom.
Legislatívne zakotvenie zásady práva na spravodlivý proces v trestnom konaní sa opiera o čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v zmysle ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“. Táto zásada je explicitne vyjadrená v ust. § 2 ods. 7 Trestného poriadku podľa ktorého „Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom…“.
Obdobný prístup k chápaniu predmetného práva zaujíma aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa článku 6 ods. 1 tohto dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejed- naná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“. Možno súhlasiť s názorom právnej vedy,[13] [14] [15] že právo na spravodlivý súdny proces predstavuje svojím spôsobom jadro celého Európskeho dohovoru. Jeho obsahom je totiž právo na vymožiteľnosť práva. Právo samé bez tohto aspektu je len mŕtvou literou.
Podľa záverov Sváka16 právo na spravodlivý súdny proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté a podmienené, a to:
– právo na prístup súdu a
– právo na spravodlivé súdne konanie.
Ústavnoprávny rozmer a obsah zásady stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom možno vnímať aj prostredníctvom čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“17 Právo na zachovanie tejto zásady deklaruje aj čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom pokrýva mimo iného aj oblasť spôsobu získavania dôkazov pre účely trestného konania. Vo svojej monografii sa k tejto otázke vyjadroval aj Ivor: „Dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom sa v trestnom konaní považujú za absolútne neúčinné a súd na ne pri rozhodovaní nemôže prihliadať.“18
Spolu so zásadou prezumpcie neviny je obsahom čl. 6 ods. 2 Dohovoru aj právo obvineného na to, aby jeho vina bola preukázaná zákonným spôsobom: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“. S výnimkou vykonania dôkazu formou výsluchu svedka (čl. 6 ods. 3 písm. d/) sa inak Dohovor problematikou dokazovania nezaoberá.
Štrasburské orgány ochrany základných práv a slobôd právo na riadne dokazovaní e posudzujú z pohľadu všeobecných zásad spravodlivého procesu zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. K tomuto záveru je však nutné dodať a zdôrazniť, že „… Priama kontrola Súdu je tu výnimočná, ak sa jedná o zrejmý exces alebo svojvôľu. Súd si však vyhradzuje právo skúmať, či konanie posudzované v celku, vrátane spôsobu vykonania dôkazov v neprospech i v prospech obvineného, malo spravodlivý charakter …“20
Európsky súd pre ľudské práva sa vo viacerých svojich rozhodnutiach zameriava na posúdenie otázok súvisiacich so zákonnosťou použitia agenta v rámci vyšetrovacieho procesu s osobitným dôrazom na hodnotenie cielenej provokácie uskutočňovanej zo strany policajných orgánov. Tieto atribúty skúmanej problematiky predstavujú základný „odrazový mostík“, ktorý musí nutne rešpektovať aj domáca právna úprava; slovami Repíka „Aj keď rozmach organizovaného zločinu bezpochyby vyžaduje prijatie primeraných opatrení, právo na riadny výkon spravodlivosti zaujíma v demokratickej spoločnosti tak významné miesto, že ho nemožno obetovať účelnos- ti.“21
13.5. Inštitút agenta vo svetle rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva
Z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v tejto časti len „ESĽP“) vyplýva, že obdobne ako právna veda a vnútroštátna aplikačná prax, ESĽP rozoznáva medzi tajným agentom a agentom provokatérom.[21] Nevyhnutnosť pôsobenia agenta pod legendou, v procese objasňovania trestnej činnosti, nespochybňuje a ním získané dôkazy akceptuje.
Jedným z najznámejších prípadov, ktorými sa odborná verejnosť zaoberá, je rozhodnutie vo veci Teixeira de Castro c. Portugalsko.[22] ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a k využívaniu aktívnej provokácie zo strany policajných orgánov zaujal jednoznačne negatívne stanovisko. Podľa vyslovených záverov ani verejný záujem nemôže ospravedlniť použitie dôkazov získaných prostredníctvom policajnej provokácie.
V označenej právnej veci dvaja policajti v civile, kontaktovali muža podozrivého z nákupu omamných látok, aby im zaobstaral niekoľko kilogramov hašišu. Orgány činné v trestnom konaní tak konali s úmyslom odhaliť dodávateľa drogy. Potencio- nálny sprostredkovateľ obchodu bol však neúspešný a tak ho policajti navštívili opätovne s tým, že majú záujem o kúpu heroínu. Sprostredkovateľ označil sťažovateľa ako osobu, ktorá by mohla byť spôsobilá túto látku zaobstarať. Prostredníctvom ďalšej osoby sprostredkovateľ vyhľadal sťažovateľa a ten na žiadosť agentov prostredníctvom istého J. P. O. zaobstaral od osoby, ktorej totožnosť nebola zisťovaná, 20 g heroínu. Pri odovzdávaní tovaru agenti sťažovateľa zatkli a ten bol odsúdený pre obchod s drogami na trest odňatia slobody s dĺžkou trvania päť rokov. Sťažovateľ namietal, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené, pretože ho policajti v civile (tajní agenti) naviedli na spáchanie trestného činu.
Zo skutkových okolností prípadu bolo zistené, že konanie agentov nebolo vykonáv a- né pod dohľadom súdu (magistrát), navyše činnosť polície nebola motivovaná ani dôvodmi z podozrenia, že pán Teixeira de Castro je obchodník s drogami. Jednalo sa totiž o osobu doposiaľ netrestanú. Droga sa nenachádzala ani v byte sťažovateľa, tento ju pre agentov zaobstaral od tretej osoby, ktorá ju zaobstarala od ďalšej neidentifikovanej osoby. Podľa záverov ESĽP činnosť policajtov zrejme prekročila rámec dovoleného konania, ktoré je špecifické pre agenta tajného, pretože trestný čin vyprovokovali a žiadne okolnosti prípadu nenasvedčujú tomu, že aj napriek absencii konania polície by k spáchaniu trestného činu došlo. Zásah polície a využitie jeho výsledkov v trestnom konaní zbavili podľa názoru ESĽP sťažovateľa práva na spravodlivý proces. V ponímaní súdu sa činnosť agenta musí obmedziť iba na pasívne sledovanie a konanie.[23]
Ďalšia, obsahovo podobná rozsiahla judikatúra[24] ESĽP je zameraná na analýzu zlučiteľnosti využitia anonymných výpovedí svedkov v rámci trestného procesu s právom na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 6 Dohovoru. Dohovor nevylučuje, aby sa pri vyšetrovaní trestných činov použili také zdroje, ako sú anonymní informátori. Následné použitie ich výpovedí v konaní pred súdom s cieľom odôvodniť odsúdenie však môže podľa záverov ESĽP vyvolať otázky porušenia základných práv a slobôd garantovaných Dohovorom. Použitie anonymných informátorov však nemožno označiť bez ďalšieho za a priori nezlučiteľné s Dohovorom.
Vo veci Doorson c. Holandsko[25] ESĽP konštatoval, že zmluvné štáty by mali svoje trestné konanie organizovať tak, aby záujmy svedkov a obetí neboli neodôvodnene ohrozované. Zásady spravodlivého súdneho procesu rovnako požadujú, aby sa záujmy obhajoby vyvažovali záujmami svedkov alebo obetí predvolaných svedčiť. Nemožno hovoriť o porušení článku 6 ods. 1 v spojitosti s článkom 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, ak sa zistí, že znevýhodnenia, s ktorými obhajoba bojovala pri použití výpovedí anonymných svedkov, dostatočne vyvážil postup súdnych orgánov. I keď vyvažujúce postupy dostatočne kompenzujú nevýhody, s ktorými musí obhajoba pri použití výpovedí anonymných svedkov bojovať, odsúdenie by nemalo byť založené, či už výlučne, alebo v rozhodujúcej miere, na anonymných výpovediach. S dôkazmi získanými od anonymných svedkov za podmienok, keď nemôžu byť zabezpečené práva obhajoby v miere požadovanej Dohovorom, by sa malo zaobchádzať s výnimočnou opatrnosťou.
Osobitný prístup však zaujal ESĽP v prípadoch, keď boli anonymnými svedkami príslušníci polície. V kauze Van Mechelen c. Holandsko[26] súd svoje stanoviská opieral o tvrdenie, že policajti sú vo všeobecnej službe viazaní sľubom poslušnosti daným štátnym výkonným orgánom a obyčajne sú prepojení s obžalobou, takže … k samému ich použitiu ako anonymných svedkov by sa malo uchýliť len výnimočne. Podľa názoru ESĽP je v povahe veci, že jednou z ich hlavných povinností je svedčiť na verejnom pojednávaní, osobitne, ak ide o policajtov oprávnených zatýkať. Zároveň však ESĽP poznamenal, že zachovanie anonymity agentov používaných na tajné operácie je dôvodné nielen z dôvodu ich bezpečnosti, resp. bezpečnosti ich rodín, ale aj preto, aby ich použitie v ďalších operáciách nebolo zmarené.
13.6. Cielená provokácia v názoroch právnej vedy a judikatúre českých a slovenských súdov
Definíciou terminologického vyjadrenia iniciatívneho navádzania na spáchanie trestného činu policajnými zložkami štátu, tzv. policajnej provokácie sa zaberá mnoho odborných publikácií; súhlasíme však s názorom Chmelíka,28 ktorý za ich podstatný nedostatok uvádza absenciu postihu vôle vyprovokovanej osoby protiprávne konať. S prihliadnutím na uvedené dodáva, že pod policajnou provokáciou je potrebné rozumieť „zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala“.
So zaujímavou definíciou skúmaného pojmu sa možno stretnúť v publikácii Churáňe podľa ktorého: „Častejšie sa pod pojmom provokácia rozumejú akcie, ktoré majú jednotlivca alebo skupiny iniciovať k trestnej činnosti. Takéto provokácie spravodajských služieb sú v demokratických štátoch prísne zakázané, ale používajú sa v štátoch totalitných. „[27]
K získavaniu dôkazov o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, prostredníctvom iniciatívneho navádzania dotknutého subjektu zo strany polície sa vyjadruje aj Fenyk podľa ktorého: „Tieto metódy sú veľmi blízke kriminali- zácii tzv. prejaveného úmyslu (vážne mienený zločinný zámer bez jasných prirodzených vonkajších prejavov) a môžu predstavovať vyššiu mieru rizika zneužitia. Ich podstatou je určité „dotváranie“ formálnych znakov skutkovej podstaty zo strany štátnych orgánov, a preto vznikajú problémy pri identifikácii toho, čo vzniklo na základe prejavu vô le a za vedomosti páchateľa.“30
Otázkami hraníc určujúcich dovolenú iniciatívnosť orgánov činných v trestnom konaní pri realizácii úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dôkazu sa zaoberal aj Najvyšší súd SR. Podľa jeho záverov „Relevantné podozrenie o úmysle obvineného spáchať obzvlášť závažný zločin, založené na konkrétnych zisteniach, odôvodňuje pod súdnou kontrolou vstup do súkromia obvineného použitím agenta, ktorý predstiera ochotu vykonať obvineným pripravovaný zločin alebo iný trestný čin uvedený v § 117 ods. 1 Trestného poriadku, keď usvedčenie jeho páchateľa iným spôsobom by bolo podstatne sťažené alebo nemožné.“; zároveň dodáva, že nejde o prípad vyprovokovanej a riadenej trestnej činnosti, ak sa „činnosť agenta jasne vymedzila na plnenie úloh podľa § 117 Trestného poriadku a v súlade s predmetom Trestného poriadku, vyjadreného v § 1 Trestného poriadku bez toho, aby obvineného navádzal na spáchanie trestného činu.“31
Obdobne Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze[28] jednoznačne a kategoricky vyslovil neprípustnosť policajnej provokácie. Vo svojom rozhodnutí pripomína, že ak štátna moc reprezentovaná políciou v určitom okamžiku svojím konaním a postupom sama o sebe vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou prípadný trestný čin uskutočniť a dokonať; tak takýto postup je „… zreteľným excesom z hraníc, v ktorých trestné konanie prebieha, a to z hraníc vyznačených rovinou ústavnoprávnou …. zvolený postup orgánov činných v trestnom konaní je tak v danej veci extra legem a dôkazy takýmto spôsobom získané sú od počiatku nezákonné a v trestnom konaní teda nepoužiteľné“. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej argumentuje, že „Je neprípustným porušením čl. 39 Listiny a čl. 7 ods. 1 Dohovoru, ak sa konanie štátu (v danej veci polície) stáva súčasťou skutkového deja, celej postupnosti úkonov, z ktorých trestnoprávne konanie pozostáva (napr. provokácia či iniciovanie trestného činu, jeho dokonanie a pod.).“. Neprípustný je teda taký zásah štátu do skutkového deja, ktorý vo svojej komplexnosti tvorí trestný čin, resp. taký podiel štátu na konaní osoby, ktorého dôsledkom je trestná kvalifikácia takéhoto konania.
Takto, pomerne striktne, vyjadrené premisy Ústavného súdu Českej republiky v súlade s medzinárodnými štandardami zjemňujú závery obsiahnuté v rozhodnutí[29]Najvyššie súdu ČR. Podľa jeho záverov výrok citovaného nálezu Ústavného súdu ČR nie je možné aplikovať na všetky prípady, v ktorých sa konanie štátu stáva súčasťou skutkového deja. Dôsledkom aplikácie takéhoto reštriktívneho výkladu by totiž bola praktická neaplikovateľnosť legitímnych postupov upravených Trestným poriadkom (napr. použitie agenta, predstieraný prevod). Najvyšší súd ČR poukazuje na skutočnosť, že ani Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje zásah štátu do konania páchateľov trestných činov, avšak „tento postup polície musí mať charakter pasívneho konania, aby páchateľa nepodnecovalo k realizácii toho, čo sám nemá v úmysle konať“.
13.7. Záver
Posúdením obsahu druhovo rôznorodej judikatúry možno podľa nášho názoru na prvý pohľad, bez dôslednejšej analýzy, dospieť rýchlo k záveru, že policajná provokácia je v jej čisto teoreticko-právnom chápaní vylúčená absolútne.
Ako pri skúmaní obsahu každého pojmu i v tomto prípade je ale nutné posúdiť hranice dovoleného jedine s prihliadnutím na konkrétnu životnú situáciu.
Nesporným ostáva, že majoritná väčšina akademikov prejav akéhokoľvek náznaku aktívneho navádzania na spáchanie trestného činu a priori odmieta. Nie je však prekvapujúce, že platná právna úprava má aj svojich prívržencov. Títo argumentujú najmä tým, že ani aktívny agent nemôže vyvolať predtým neexitujúce rozhodnutie spáchať zločin („zločinné rozhodnutie“), ale môže len využiť predispozíciu páchateľa spáchať trestný čin. Pripúšťajú, že v konkrétnych prípadoch môže byť sporné, či agent použil dovolenú iniciačnú metódu alebo sa bude jednať o jeho exces.
Namiesto rigidného stanoviska, ktorý snáď ani nemožno s neochvejnou istotu vysloviť, nechávame radšej priestor na právne významné úvahy. K potenciálnej hrozbe porušenia základných práv použitím tohto (relatívne) nového právneho inštitútu kompromisne úplným záverom dodáme, že „Táto skutočnosť však sama o sebe nemôže byť dôvodom na zabránenie používania iniciatívneho agenta, ale skôr dôvodom na vylepšenie právnej úpravy a minimalizáciou možnosti zneužitia tohto inštitútu. … Pri korupcii ide totiž o špecifické formy páchania trestnej činnosti, ktorých odhaľovanie je mimoriadne sťažené, čo má za následok nevyváženosť medzi záujmom na postihu týchto konaní a ochranou ľudských práv. Táto rovnováha má špecifický charakter pri verejných činiteľoch a je posunutá viac na stranu legitímneho záujmu spoločnosti na bezúhonnosti osôb, ktoré vykonávajú verejnú moc.“[
Autor
JUDr., Mária Durkošová