Národná banka Slovenska v spolupráci so Slovenskou asociáciou poisťovní (ďalej len „SLASPO“) predložila v lete tohto roku Ministerstvu spravodlivosti SR na zaradenie do legislatívneho procesu návrh novely zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „OZ“) a zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov („ďalej len „zákon o PZP“). Cieľom novely je na jednej strane precizovať znenie právnej úpravy v zmysle jej existujúceho výkladu podaného Súdnym dvorom EÚ a súdmi SR, na druhej strane legislatívne tzv. „zastropovať“ odškodňovanie nárokov pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do ich práva na súkromie (smrťou zosnulého v dôsledku neoprávneného zásahu).

Predovšetkým k otázke legality návrhu na zastropovanie výšky odškodnenia tzv. sekundárnych obetí sa dňa 18. 9. 2019 uskutočnil na pôde Ministerstva spravodlivosti SR seminár, na ktorom zazneli hlasy odborníkov zo Slovenska a Českej republiky reprezentujúce akademickú obec, sudcov, advokátov, a tiež Národnú banku Slovenska i SLASPO. V záujme otvorenia širšej diskusie o tak zásadnom návrhu (novela sa týka priamo Občianskeho zákonníka) je čitateľom predkladaný príspevok, ktorý sa s predmetnou matériou snaží vysporiadať komplexne, vrátane analýzy možných negatívnych dopadov prijatia navrhovanej právnej úpravy na oblasť súkromnoprávnych vzťahov.

I. Úvod do problematiky

Na Slovensku, resp. v bývalom Československu bola po páde komunizmu a zmene režimu prvýkrát zavedená právna úprava umožňujúca domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch novelou zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „OZ“) vykonanou zákonom č. 87/1990 Zb.[1] Definitívnu podobu nadobudli ustanovenia o ochrane osobnosti účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení Občiansky zákonník, ktorým s účinnosťou od 1. 1. 1992 došlo predovšetkým k prispôsobeniu základného ustanovenia
o ochrane osobnosti (§ 11 OZ) Listine základných práv a slobôd.[2] Ustanovenie § 11 OZ poskytuje komplexnú ochranu osobnosti fyzickej osoby, pričom popri iných čiastkových osobnostných právach, chráni výslovne i nedotknuteľnosť súkromia fyzickej osoby. Všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka je hlavným zmyslom a cieľom občianskoprávnej úpravy ochrany osobnosti. Obsah pojmu „práva na ochranu súkromia“ definujú tiež normy ústavnoprávne, a rovnako tak i normy medzinárodného práva, garantujúce jednotlivcom základné ľudské práva a slobody, medzi ktoré právo na súkromie nespochybniteľne patrí (Článok 19 ods. 2 Ústavy SR,[3] čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne.

Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života – do rodinného súkromia. Zásahom do práva na ochranu súkromia fyzickej osoby je tak nesporne i zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii úzkej rodinnej väzby usmrtením iného člena rodiny, či inej osoby.[4]

II. Platná právna úprava odškodňovania sekundárnych obetí – vývoj rozhodovacej praxe

Problematika odškodňovania pozostalých po obetiach dopravných nehôd je z dôvodu ingerencie práva Európskej únie v posledných rokoch azda najviac zložitou oblasťou pre rozhodovanie vnútroštátnych súdov o uplatnených nárokoch. Platný právny stav nie je určite ideálny. Za najproblematickejšie miesta možno považovať:

1. Absencia zákonnej úpravy presných a jasných kritérií pre rozhodovanie o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch,

2. Absencia systematickej úpravy odškodňovania materiálnej a nemateriálnej ujmy v platnom OZ,

3. Nejednoznačná transpozícia úniového práva, tzv. 5 motorových smerníc EÚ do zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“),

4. Vývoj judikatúry Súdneho dvora EÚ (ďalej tiež „SD EÚ“), ktorý pri rozhodovaní o prejudiciálnych otázkach podáva záväzný výklad úniového práva, v našom prípade motorových smerníc EÚ.

Zrejme aj z dôvodu nejednoznačnej právnej úpravy bol vývoj súdnej praxe pri výklade rozhodujúcich ustanovení pre posúdenie uplatnených nárokov pozostalých osôb komplikovaný a nehomogénny. Postupne sa však súdom podarilo vysporiadať so všetkými relevantnými otázkami, ktoré majú základ v hmotnom práve (aktívna legitimácia, protiprávnosť zásahu, príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy, identifikácia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení práva na ochranu súkromia fyzickej osoby, pasívna legitimácia). Z jednotlivých rozhodnutí slovenských aj českých súdov (keďže hodnotíme zhodnú právnu úpravu) vyberáme:

Vymedzenie práva na súkromie, základné prvky nároku:

Z uznesenia Ústavného súdu ČR zo dňa 20. 5. 2002, sp. zn. IV. ÚS 315/2001 vyplýva najmä:

1. Obsah práva na súkromie tak z hľadiska jednoduchého práva, ako aj z pohľadu práva ústavného treba vykladať zhodným spôsobom, keď ide o tú istú sféru ľudskej existencie.

2. Na zodpovednosť za zásah do práva osoby na súkromie v zmysle § 11 OZ možno aplikovať § 420 ods. 2 OZ[5] per analogiam.

3. Zodpovednosť stanovená v § 13 OZ je zodpovednosť objektívna, čo znamená, že na jej nastúpenie sa nevyžaduje zavinenie.

4. Zvláštny záujem, ktorý má demokratický právny štát na rešpektovaní právnej ochrany osobnosti, sa prejavuje okrem iného aj v tom, že táto ochrana je poskytovaná komplementárne v rôznych právnych odvetviach. Uplatnenie trestnoprávnej zodpovednosti nevylučuje súčasné uplatnenie právnej ochrany osobnosti v intenciách príslušných právnych predpisov ostatných právnych odvetví.[6]

Aktívna legitimácia:

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 2. 2008, sp. zn. 3 Cdo 134/2007: „Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je FO, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté.“ (m. m.: uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 10. 2005, sp. zn. 1 Co 201/2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2008, sp. zn. 3 Cdo 201/2007).

Pasívna legitimácia:

Špecifickou kapitolou bolo definovanie povinného subjektu, proti ktorému nárok smeruje. Tým je primárne vždy subjekt, ktorý nerešpektoval osobnosť fyzickej osoby a protiprávne zasiahol do práv spätých s osobnosťou človeka a s jej rozvojom, alebo ich ohrozil. Týmto povinným subjektom môže byť fyzická osoba, ale aj právnická osoba. V prípade nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd sa museli súdy vysporiadať aj s otázkou pasívnej legitimácie poisťovní, t. j. poistného krytia tohto nároku v zmysle zákona o PZP.

Po turbulentnom období, kedy Súdny dvor EÚ vydal rozsudok z 24. 10. 2013, Haasová, C-22/12, EU:C:2013:692:,[7] počas ktorého sa u nás kreovali dva opozitné názory k otázke pasívnej legitimácie poisťovní pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých, sa nakoniec podarilo prijať súdom ustálený právny názor k tejto otázke. Cesta skutočne nebola ľahká. Od negatívneho postoja vyjadreného v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 3. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012,[8] cez odmietnutie občianskoprávnym kolégiom NS SR schváliť ho na publikáciu do Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, cez stiahnutie dovolania komerčnou poisťovňou pár dní pred definitívnym rozhodnutím veľkého senátu NS SR o danej otázke, až po prijatie kladného postoja v rozhodnutiach Ústavného súdu SR (medzi poslednými uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11. 10. 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, publikované pod č. 50/2016 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR a nález Ústavného súdu SR zo dňa 5. 12. 2018, II. ÚS 695/2017, publikovaný v prehľade vybraných rozhodnutí ÚS SR za obdobie II./2019) a konečne v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 61/2018.

Vymedzenie kritérií pre primeranosť odškodnenia spôsobenej nemajetkovej ujmy:
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 4. 1998, sp. zn. 1 Cdo 89/1997: „Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“ (m. m.: rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. 10. 2003, sp. zn. 30 Cdo 2005/2003, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. 6. 2009, sp. zn. 30 Cdo 2094/2007, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn. III. ÚS 154/2011).

Z predložených rozhodnutí vyplýva, že pri úmrtí ide v zásade o ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú. Samotnú intenzitu ujmy je namieste posudzovať individuálne, predovšetkým s ohľadom na intenzitu a charakter vzťahu pozostalého a zomrelého z pohľadu jeho trvania, vytvorenia osobitných psychických väzieb, psychickú odkázanosť jedinca na oporu zomrelého, pravdepodobnosť jej náhrady v budúcnosti, atď. Relevantná je tiež otázka očakávateľnosti úmrtia poškodeného v danej situácii.

III. Čo možno očakávať od pripravovanej novely

Pri posudzovaní otázky výšky satisfakcie za spôsobenú nemajetkovú ujmu nemožno nevidieť, že pri odškodňovaní pozostalých po obetiach dopravných nehôd, ktoré má byť (aj) podľa predkladanej novely Občianskeho zákonníka kryté z povinného zmluvného poistenia (ďalej len „PZP“), dochádza k stretu súkromného záujmu pozostalého na primeranom odškodnení (legitímneho očakávania) a verejného záujmu štátu, vykonávaného poisťovňami, aby tieto ujmy boli kompenzovateľné z „poistných zdrojov“.

Pokiaľ má štát (vzhľadom na povinné poistné krytie škôd spôsobených prevádzkou motorových vozidiel) záujem na ustálení priznávaných odškodnení nemajetkových ujem pozostalým, pripravovaná rekodifikácia Občianskeho zákonníka mohla nadviazať na vypočítanú judikatúru a nároky sekundárnych obetí na nemajetkovú ujmu nielen systematicky upraviť, ale aj legislatívne zadefinovať presné a jasné kritériá pre rozhodovanie o výške primeraného zadosťučinenia.

Pokiaľ sa Národná banka Slovenska rozhodla prísť s ad hoc legislatívnym návrhom na paušálne zastropovanie odškodnení nárokov sekundárnych obetí, je potrebné ho podrobiť dôkladnej právnej analýze.

Sémantické (verbálne) uchopenie textu navrhovanej úpravy:

Text dôvodovej správy: Návrh priznáva presnú výšku tejto náhrady v závislosti od stupňa blízkosti k zomrelému, pričom vzhľadom k užším väzbám k zomrelému a s nimi spätou vyššou mierou intenzity zásahu smrti do osobnej sféry citovo bližších osôb v porovnaní s citovo vzdialenejšími osobami preferuje a zvýhodňuje najbližšiu rodinu zomrelého. Výška relutárnej náhrady je stanovená ako päťnásobok a v prípade najbližšej rodiny dvadsaťnásobok minimálnej mzdy platnej ku dňu smrti zomrelého.

Päťnásobok ako základná výška relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy bola stanovená s prihliadnutím na niekoľko dôležitých skutočností. Východiskom bola suma maximálneho odškodnenia podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá analogické odškodnenie priznáva obetiam trestných činov v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť (§ 12 ods. 2 a § 13 v spojení s § 2 ods. 1 písm. b) bod 2. zákona).

Priblížme si najprv praktické dopady navrhovanej právnej úpravy pre jej adresáta:

1. Odškodnenie pre pozostalého manžela: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),

2. Odškodnenie pre pozostalé maloleté dieťa: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),

3. Odškodnenie pre rodiča zosnulého mal. dieťaťa: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),

4. Odškodnenie pre 18-ročnú sirotu po zomretých rodičov pri dopravnej nehode: 5 200 € (5-násobok sumy minimálnej mzdy × 2).

Porovnanie s vybranými prípadmi sekundárnych obetí (maximálne výšky odškodnení): a) pri ktorých úhradu realizuje štátny orgán určený zákonom:

1. Smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania – manžel 46 485,40 €,[9]

2. Smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania – nezaopatrené dieťa 23 242,70 €,[10]

3. Smrť v dôsledku násilného trestného činu – 50-násobok minimálnej mzdy – 26 000 €.[11]

b) pri ktorých úhradu realizujú komerčné poisťovne, či zodpovedná súkromná osoba (Najvyšší súd SR, resp. krajské súdy SR):

1. známe autorovi pri zanedbaní zdravotnej starostlivosti: od 30 000 € do 100 000 €,[12]

2. známe autorovi pri dopravných nehodách: od 20 000 € do 33 500 € …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jakub Mandelík PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20