medzinárodné súdy
Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480
Úvod
Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu je významnou inštitúciou v rozvoji medzinárodného humanitárneho práva a trestného práva všeobecne. Jeho príchod ohlásila po dlhých rokoch stagnácie v období studenej vojny znovuobjavená ochota medzinárodného spoločenstva.
Napriek tomu, že v tomto období prebehlo viacero konfliktov po celom svete, zmenu politickej vôle priniesol až konflikt na území bývalej Juhoslávie, ktorý sa považuje za najhoršie krvipreliatie v Európe od konca 2. svetovej vojny. Hrôzy a utrpenie, ktoré priniesol predovšetkým civilnému obyvateľstvu vyvolali pobúrenie, ale zároveň frustráciu svetovej verejnosti. Reakciou na túto bezútešnú situáciu bolo zriadenie Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorému je pozor- nosť venovaná v nasledujúcich kapitolách.
1. Historické udalosti
Neskoré 80. roky a skoré 90. roky minulého storočia boli svedkom dramatických politických a spoločenských zmien v celej východnej Európe a Sovietskom zväze, sprevádzané zrútením väčšiny komunistických režimov a oživením nacionalizmu. Keď v roku 1981 zomrel prezident Tito, nová generácia vodcov začala drobiť krajinu.1 V roku 1991 vypukol na území dnes už bývalej Juhoslávie najväčší európsky konflikt od konca 2. svetovej vojny. Do tohoto roku bola Juhoslávia federatívnym štátom skladajúcim sa zo šiestich republík ato Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Srbska, Čiernej hory a Macedónska. Okrem šiestich republík, dve oddelené oblasti Kosovo a Vojvodina držali status autonómnych provincií v Srbskej republike. Juhoslávia bola zmesou rôznorodých etnických skupín a náboženstiev. Treba povedať, že táto diverzita neexistovala len v rámci federácie ako celku, ale aj vo vnútri jej jednotlivých republík.
V Juhoslávii, presnejšie vo Federatívnej socialistickej republike Juhoslávie, okrem radu ekonomických a politických kríz, predovšetkým extrémne nacionálne poňatie etnického sebaurčenia národov, ako hlavná príčina konfliktu na Balkáne, viedlo v konečnom dôsledku k násilnému rozpadu krajiny. Došlo k šíreniu politických strán, ktoré na jednej strane obhajovali úplnu nezávislosť republík a na strane druhej, vyzývali k väčším právomociam pre určité republiky v rámci federácie.2 Slovinsko a Chorvátsko, ktorým sa nepáčila nespravodlivá dominancia Srbska vo federácii, ako prvé deklarovali svoju nezávislosť 25. júna 1991 a formálne tak ukončili jej existenciu. Srbsko ako jadro federálnej moci a armády obvinilo tieto štáty zo separatizmu. Potrebovalo totiž udržať ekonomicky vyspelejšie republiky vo federácii, a tak napadlo obe novovzniknuté krajiny. Postupne sa boje preniesli do všetkých štátov s výnimkou Macedónska, ktoré sa ako jediné odlúčilo pokojnou cestou, pretože Srbsko oň nejavilo až taký záujem. V lete 1992 svet spoznal nový pojem – etnické čiste- nie (ethnic cleansing), ktorému sa oddávali všetky strany, aby posilnili svoje územné ambície.
Najkrvavejší priebeh mala však situácia v Bosne a Hercegovine. Odhaduje sa, že viac ako 100.000 ľudí bolo zabitých a dva milióny ľudí, viac ako polovica populácie, bolo nútených opustiť svoje domovy v dôsledku vojny, ktorá zúrila od apríla 1992 až do novembra 1995. Tisíce bosnianskych žien bolo systematicky znásilňovaných. Symbolom občianskej vojny v Bosne a Hercegovine a pasivity medzinárodného spoločenstva sa stal masaker v bosnianskej Srebrenici, Organizáciou spojených národov vyhlásenou za bezpečnostné pásmo.3 V lete 1995 sa Srebrenica dostala pod útok ozbrojených síl na čele s dodnes hľadaným bosnianskym Srbom veliteľom Ratkom Mladičom. Počas pár dní bolo viac než 8000 bosnianskych Moslimov a chlapcov zabitých. Zvyšok mesta, ženy a deti boli vyhnané.
Vojnový konflikt bol oficiálne ukončený podpísaním Daytonskej mierovej zmluvy. Riešila sa v nej otázka obnovy krajín a rozdelenia Bosny a Hercegoviny. Jednotlivé štáty sa ďalej zaviazali k rešpektovaniu suverenity, riešeniu sporov mierovou cestou a k spolupráci pri vyšetrovaní a potrestaní vojnových zločinov. Zatiaľ čo Srbi a Chorváti prezentovali na domácej scéne Daytonskú zmluvu ako pozitívne kompromisné riešenie, Bosniaci ju chápali skôr rezervovane a hlavne bytostne nevyhnutnú.5 Záve- rečné znenie mierovej zmluvy bolo podpísané v Paríži za účasti najvyšších európ- skych politických špičiek a dotknutých strán, vrátane USA a Ruska 15. decembra 1995, ktorý tak urobil hrubú čiaru za viac ako 200.000 obeťami a niekoľko tisíc bos- niackymi utečencami (vyhnancami), za kultúrnou a spoločenskou likvidáciou Bosny a Hercegoviny a hlavne za myšlienkou „Veľkého Srbska“.6
2. Postoj medzinárodného spoločenstva
Podcenenie konfliktu v jeho zárodku a neschopnosť dohodnúť sa na spoločnom po- stupe diskreditovali medzinárodné spoločenstvo štátov a nimi vytvorené inštitúcie.7 Ich celková váhavosť však do značnej miery vyplývala zo skutočnosti, že v tak mno- hostrannom konflikte, akým bola vojna v Juhoslávii, neexistovalo jednoduché rieše- nie. V priebehu niekoľkých týždňov, predtým než bol konflikt oficiálne ukončený, návrh, aby aby Bezpečnostná rada prijala potrebné opatrenia, získal neúprosné tempo. Správy o masakre tisícov civilistov, znásilneniach a mučení v táboroch, podnietili Organizáciu spojených národov na konci roka 1992 na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady S/RES/780 (1992) k vytvoreniu Komisie odborníkov, aby preskúmala situáciu v krajine. Generálny tajomník OSN medzitým konzultoval so štátmi vytvore- nie možného budúceho tribunálu ako orgánu Bezpečnostnej rady. Bola mu tiež zverená analýza vhodného riešenia. V odpovedi na žiadosť Bezpečnostnej rady v rezolúcii S/RES/808 (1993) odporučil vytvorenie tribunálu na základe rezolúcie. Alternatíva medzinárodnej zmluvy, ktorá by síce predstavovala najnespochybniteľnejší spôsob, jednoducho nepripadala do úvahy, pretože štáty, ktoré medzi sebou v tej dobe bojovali by sa len ťažko na niečom takom mohli dohodnúť.8 Taktiež dosiahnutie stanoveného počtu ratifikácii by bolo veľmi problematické.
3. Právny základ
Konečným riešením sa stalo jednomyseľné rozhodnutie Bezpečnostnej rady formou rezolúcie S/RES/827 (1993) zo dňa 25.mája 1993. Bezpečnostná rada v nej ako svoj cieľ stanovila, že vytvorený orgán má ukončiť páchanie trestných činov na území bývalej Juhoslávie, prijať účinné opatrenia na trestné stíhanie zodpovedných osôb a prispieť tak k nastoleniu a udržaniu mieru. Prostriedok na jeho dosiahnutie nepo- chybne predstavuje ad hoc ustanovený Medzinárodný tribunál pre stíhanie osôb zodpovedných za závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva spáchané na území bývalej Juhoslávie od roku 1991 (ďalej len ICTY).9
Hoci nie je žiadny skutočný dôkaz o tom, že by Bezpečnostná rada zasahovala do fungovania ICTY, otázka, do akej miery mohla Bezpečnostná rada konať v tejto oblas- ti bola značne kontroverzná,10 a preto sa nemožno čudovať, že tento spôsob ustano- venia medzinárodného tribunálu bol už veľmi skoro napadnutý.
3.1. Legalita vzniku
Tento súd zahájil svoju činnosť v roku 1994. Jedným z prvých prípadov vedených pred ICTY bol prípad bosnianskeho Srba Duška Tadića. V roku 1994 bol zatknutý v Nemecku a prevezený na trestné stíhanie do Haagu. Podľa obžaloby sa dopustil na území Bosny a Hercegoviny viacerých závažných porušení medzinárodného humani- tárneho práva.
Práve vo veci Tadič obhajoba vzniesla námietku podľa pravidla 73 (A) (i) Procesného a dôkazného poriadku tohoto tribunálu založenú na nedostatku jurisdikcie. Obhajo- ba namietala právomoc ICTY súdiť obžalovaného z troch hľadísk. Tvrdila, že tribunál nie je vecne príslušný na rozhodovanie vdanej veci, neuznáva jeho prednosť a napadla predovšetkým spôsob jeho zriadenia.11
Jednalo sa o otázku, ktorá má pre medzinárodné právo „ústavný význam“, a to ako ďaleko siahajú právomoci Bezpečnostnej rady OSN podľa kapitoly VII. Charty OSN. Treba povedať, že legitimita by bola zaručená, ak by došlo k zmene Charty alebo by sa na nej podieľalo Valné zhromaždenie OSN, ktorého akty predstavujú konsenzus celého medzinárodného spoločenstva štátov. Tieto tvrdenia boli podporené aj do- vtedajšími skúsenosťami. Aktivita Rady bola od Norimbergu ochromená a za obdob- ne naliehavej situácie v minulosti žiadny tribunál nezriadila. Súdny senát v tejto sú- vislosti zdôraznil, že „ICTY nie je ústavným súdom zriadeným preto, aby preskúma- val jednanie orgánov OSN. Naopak, je trestným tribunálom s presne definovanými právomocami, vrátane pomerne špecifickej aobmedzenej trestnej jurisdikcie“.12 Bezpečnostná rada zriadila ICTY ako donucovací prostriedok na základe rezolúcie podľa kapitoly VII. Charty OSN s hodnotením, že situácia v Juhoslávii predstavovala ohrozenie mieru. Kvalifikácia existencie ohrozenia mieru v zmysle článku 39 Charty patrí Bezpečnostnej rade, rovnako aj voľba vhodného prostriedku na znovunastole- nie a udržanie mieru.
Naproti tomu odvolací senát vo svojom rozhodnutí síce uznal, že výslovným posla- ním tribunálu je stíhať závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva a nie fungovať ako ústavný súd, ale zároveň potvrdil existenciu implicitnej právomo- ci spočívajúcej v „kompetencii rozhodnúť o svojej kompetencii“ (la compétence de la compétence).13
Vyslovil tiež, že k tomu, aby mohla Bezpečnostná rada konať, stačí jednoduché kon- štatovanie, že došlo buď k ohrozeniu mieru (v prípade vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), porušeniu mieru (pri kvalifikácii ozbrojeného konfliktu ako medzinárod- ného) alebo k agresii. Odôvodnenie ustanovenia ICTY v prípade porušenia mieru sa tak opiera o tzv. atypické opatrenia, demonštratívne uvedené v čl. 41 Charty,14 ktoré nevylučujú aplikáciu iných v Charte výslovne neuvedených opatrení. Dispozícia Bez- pečnostnej rady týmito opatreniami je limitovaná tým, že nesmú zahrňovať použitie ozbrojenej sily, čomu zriadenie tribunálu vyhovuje.
V súčasnosti už nie je táto právomoc Bezpečnostnej rady spochybňovaná, k čomu prispel svojou judikatúrou aj odvolací senát vo veci Tadič. Tento osvedčený spôsob zriaďovania medzinárodných trestných tribunálov bol nedávno použitý aj k ustanoveniu Zvláštneho tribunálu pre Libanon.15
4. Jurisdikcia ratione materiae
Do vecnej jurisdikcie Štatút ICTY zaraďuje tri kategórie zločinov podľa medzinárod- ného práva a síce: vojnové zločiny, zločin genocídia a zločiny proti ľudskosti. Tieto sú konkrétnejšie definované v článkoch 2 až 5.
4.1. Vojnové zločiny
Vojnové zločiny sú v Štatúte rozdelené do dvoch skupín. Prvú skupinu reprezentujú závažné porušenia Ženevských dohovorov. Podľa článku 2 má ICTY právomoc trest- ne stíhať osoby, ktoré spáchali alebo dali príkaz na spáchanie závažných porušení Ženevských dohovorov z12. augusta 1949, ktoré smerujú proti tým osobám a majetku, ktoré sú chránené príslušnými ustanoveniami týchto dohovorov. Jednotlivé skutkové podstaty trestných činov sú následne vymenované. Štyri Ženevské do- hovory o humanitárnom práve16 vytvárajú komplexnú právnu úpravu, ktorá chráni obete ozbrojených konfliktov. Trest sa ukladá nielen tomu, kto poruší normy huma- nitárneho práva, ale aj tomu, kto vydal rozkaz na ich porušenie, čo sa dôsledne pre- mietlo do ustanovenia tohoto článku.
Podľa znenia a systému Ženevských dohovorov a ich Dodatkových protokolov, kon- cept závažných porušení (grave breaches) sa plne aplikuje iba počas medzinárodné- ho ozbrojeného konfliktu. Na základe uvedeného článok 2 Štatútu ICTY umožňuje trestné stíhanie iba takých páchateľov, ktorí sa príslušných vojnových zločinov do- pustili v rámci tých konfliktov na území bývalej Juhoslávie, ktoré mali medzinárodný charakter. Avšak požiadavka medzinárodnej povahy ozbrojeného konfliktu nie je v ustanovení vyššie spomenutého článku výslovne obsiahnutá.
Druhú skupinu vojnových zločinov predstavujú porušenia zákonov a obyčajov vojny upravené v článku 3 Štatútu ICTY. Obsahovo vychádzajú zo IV. Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny z roku 1907. Ustanovenie článku 3 sa okrem iného vzťahuje na oba druhy ozbrojeného konfliktu. V tomto prípade nie je rozhod- né, či ide o a medzinárodný alebo iný („non-international“) ozbrojený konflikt. Zoz- nam tu uvedených zločinov je na rozdiel od predchádzajúceho článku 2 len demon- štratívny. Mohlo by sa zdať, že názov článku predvída len porušenie tohoto Dohovo- ru, ktorý sa stal súčasťou medzinárodného obyčajového práva, avšak pokrýva všetky vážne porušenia medzinárodného humanitárneho práva s výnimkou závažných po- rušení spadajúcich pod článok 2, 4 a 5. Jeho vymedzenie nie je vyčerpávajúce a je tak potencionálne použiteľné na širší okruh situácií. Funguje ako zbytková klauzula („umbrella rule“), ktorá má zabezpečiť, aby žiadne vážne porušenie nebolo vyňaté z jurisdikcie tribunálu.17
4.1.1. Problém vecnej príslušnosti Tribunálu na stíhanie vojnových zločinov v rámci vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu
Pojem ozbrojeného konfliktu je kľúčový pre medzinárodné humanitárne právo, pre- tože jeho existencia spúšťa aplikáciu tohoto odvetvia medzinárodného práva. Z pohľadu medzinárodného trestného práva má tento pojem radu praktických dopa- dov. Vo vnútroštátnom ozbrojenom konflikte sa totiž neuplatní viacero ustanovení Ženevských dohovorov, napr. koncept vojnového zajatca.18 Rozdielna je tiež úprava mechanizmov, ktoré zaisťujú trestnoprávnu represiu osôb, ktoré tieto pravidlá poru- šia. Štáty sa navyše snažia vyhnúť aplikácii medzinárodného práva prehlásením, že ide len o vnútorné nepokoje, kedy by sa pripúšťalo iba uplatnenie vnútroštátneho právneho poriadku.19
Ďalším problémom súvisiacim s nedostatkom jurisdikcie ICTY, ktorý sa vyskytol už v spomínanom prípade Tadič, bola argumentácia obhajoby zakladajúca sa na tom, že popierala existenciu právne kvalifikovaného ozbrojeného konfliktu v predmetnej oblasti Bosny a Hercegoviny. Okrem toho sa obhajoba odvolávala na tvrdenie, že Štatút ICTY sa v danom kontexte vzťahuje len na medzinárodné ozbrojené konflikty. I keby sa preukázalo, že Tadič sa skutočne dopustil zločinov, z ktorých ho viní obža- loba, i tak boli spáchané v priebehu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Obžaloba naproti tomu tvrdila, že konflikt v bývalej Juhoslávii je medzinárodný a že za taký ho považovala aj Bezpečnostná rada OSN.20
V konaní pred odvolacím senátom obhajoba predniesla už alternatívnu námietku v znení, že tu vlastne o žiadny konflikt nešlo. Tribunál podal vo veci vlastnú definíciu, podľa ktorej „ozbrojený konflikt existuje kedykoľvek, ak je medzi štátmi použitá ozbrojená sila alebo ak dôjde k predlžovaným ozbrojeným násilnostiam medzi vlád- nymi orgánmi a organizovanými ozbrojenými skupinami alebo medzi takýmito sku- pinami vo vnútri štátu.“ Na základe uvedeného má odvolací senát za to, že k tomuto konfliktu došlo a závažné porušenia Ženevských dohovorov môžu byť spáchané kedykoľvek od jeho zahájenia až do doby uzatvorenia mieru, alebo v prípade vnútro- štátneho konfliktu až do doby dosiahnutia jeho mierového riešenia.21
Čo sa týka druhej námietky, tribunál podal extenzívny výklad medzinárodného kon- fliktu cez podrobnú analýzu vyššie spomenutých ustanovení Štatútu. Nakoniec po- tvrdil zamietnutie námietky nedostatku jurisdikcie súdnym senátom a uzavrel prí- pad s tým, že porušenie článku 2 Štatútu možno aplikovať iba v kontexte medziná- rodného ozbrojeného konfliktu. Dokonca i Medzinárodný výbor Červeného kríža bol v dobe zriadenia ICTY toho názoru, že inštitút vojnových zločinov je obmedzený iba na situácie medzinárodného ozbrojeného konfliktu.22
4.1.2. Medzinárodný ozbrojený konflikt
Rozhodovanie odvolacieho senátu zmenilo pohľad na klasifikáciu ozbrojených kon- fliktov. O medzinárodný ozbrojený konflikt pôjde v prípade bojov, ktoré sa odohrá- vajú medzi dvoma a viac štátmi. Ďalej je potrebné splnenie dvoch nasledovných podmienok:
(a) iný štát zasiahne do priebehu konfliktu svojimi jednotkami alebo
(b) určití účastníci vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu jednajú v záujme tohto cudzieho štátu.
Judikatúra medzinárodných súdnych orgánov sa nejednotne stavia k riešeniu otázky, aký stupeň kontroly je potrebný, aby sa štátu pričítalo chovanie osôb, ktoré nie sú jeho orgánmi. I keď v tomto prípade šlo o možnosť aplikácie spomenutých ustano- vení Štatútu. ICTY sa rozhodol aplikovať štandard celkovej kontroly, oproti možné- mu uplatneniu kontroly efektívnej. Na základe toho stačí, že cudzí štát má úlohu v organizovaní, koordinovaní alebo plánovaní vojenských akcií ozbrojenej skupiny23 popri poskytovaní finančnej podpory, vojenského materiálu a výcviku.
Odvolací senát následne konflikt pretransformoval na zmedzinárodnelý tým, že ar- máda bosnianskych Srbov konala v mene Federatívnej republiky Juhoslávie. Tento štát tým zasahoval do vnútornej situácie v Bosne a Hercegovine, čiže išlo o medzinárodný ozbrojený konflikt.
4.2. Genocídium
Štatút ďalej do vecnej kompetencie ICTY zaraďuje zločin genocídia. Nasledujúci člá- nok 4 preberá definíciu tejto skutkovej podstaty z článku II. Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídia z roku 1948. V porovnaní s vojnovými zločinmi, genocída môže byť spáchaná aj v období mieru. Genocídiom sa rozumie ktorýkoľvek z nižšie explicitne uvedených činov, spáchaných v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne nie- ktorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú.
Vzhľadom na to, že Dohovor poskytuje relatívne úzku definíciu genocídy a jednotlivé elementy oba dokumenty bližšie nekonkretizujú, nie je preto prekvapením, že tribu- nál sa stretol s radou výkladových problémov. Jedným z nich bol aj výklad pojmu chránenej skupiny v definícii genocídy, ktorým sa zaoberal najmä súdny senát ICTR. Nevyhnutným znakom tohoto zločinu, ktorý ho odlišuje od iných medzinárodných zločinov, je existencia špecifického úmyslu (dolus specialis). Preto býva genocídium označované aj ako „zločin zločinov.“24
4.3. Zločiny proti ľudskosti
Tretím a posledným druhom zločinu podľa medzinárodného práva, ktorý bol zara- dený do jurisdikcie tribunálu, sú zločiny proti ľudskosti. Tieto sú demonštratívne vymenované v ustanovení článku 5 Štatútu ICTY. Zločiny proti ľudskosti sú podpor- nou skutkovou podstatou vo vzťahu ku genocíde, pretože nevyžadujú preukázanie „úmyslu“. Zároveň možno povedať, že ide o kľúčovú kategóriu zločinov vzhľadom na situáciu na území bývalej Juhoslávie.
Štatút tohto tribunálu zároveň priniesol i určité rozšírenie definície zločinov proti ľudskosti v porovnaní s norimberskou definíciou, čo sa následne prejavilo pri prijí- maní Štatútu Medzinárodného trestného súdu. Ako vyplýva zo znenia tohoto článku, tribunál má právomoc trestné stíhať zločiny medzinárodného alebo vnútroštátneho charakteru, ak boli spáchané počas ozbrojeného konfliktu a namierené proti akému- koľvek civilnému obyvateľstvu. Požiadavka súvislosti s ozbrojeným konfliktom naj- skôr nebola zrušená, ale len modifikovaná tým, že nerobila rozdiel medzi ozbroje- ným konfliktom medzinárodným a vnútroštátnym. V súčasnom medzinárodnom práve, ktorého odrazom je Rímsky štatút, sa však už nevyžaduje, aby zločiny proti ľudskosti mali vôbec súvislosť s ozbrojeným konfliktom (war nexus).
Posledným znakom, ktorý ale v článku 5 nefiguruje, je požiadavka rozsiahleho alebo systematického útoku. ICTY viacmenej tento element vo svojej judikatúre uplatňu- je,25 pretože sporadický alebo izolovaný útok na civilné obyvateľstvo nie je zločinom proti ľudskosti.
5. Jurisdikcia ratione personae
Osobnú príslušnosť medzinárodného tribunálu upravuje článok 6 Štatútu. Podľa tohoto ustanovenia účelom ICTY je trestné stíhanie fyzických osôb, teda jeho juris- dikcia sa nevzťahuje na právnické osoby.
Práve z dôvodu, že väčšina obvinených pred tribunálom sú muži v strednom veku, Štatút ICTY nevenuje pozornosť a ani neobsahuje ustanovenie o minimálnej vekovej hranici pre vyvodenie trestnej zodpovednosti.
Taktiež sa nezmieňuje o národnosti páchateľa.26 Mnoho štátov vymedzuje túto po- žiadavku vo svojich právnych poriadkoch veľmi široko. Keď v roku 1999 prokurátor naznačil úmysel preskúmať konanie ozbrojených príslušníkov Severoatlantickej aliancie v súvislosti so zločinmi spáchanými počas bombardovania Juhoslávie, nie- ktorí americkí zákonodarci vyjadrili nad tým prekvapenie a súčasne zavrhli myšlien- ku trestného stíhania občanov Spojených štátov amerických medzinárodným tribu- nálom. Avšak Štatút ICTY neobsahuje žiadnu výhradu jurisdikcie, pokiaľ je zachova- ný teritoriálny nexus trestného činu s bývalou Juhosláviou.27
V súvislosti s osobnou príslušnosťou je potrebná zmienka aj o dôležitosti osoby pá- chateľa s ohľadom na účel trestného stíhania. V porovnaní so Štatútom Norimber- ského tribunálu, ktorý uplatnil svoju právomoc len vo vzťahu k najvýznamnejším vojnovým zločincom Európskej osi, ICTY neustanovuje podobné obmedzenie. Posú- denie tejto otázky je v podstate ponechané k voľnej úvahe prokurátora.
Prvé konania pred ICTY boli obmedzené na relatívne bezvýznamné osoby, čo vzbudi- lo v medzinárodnom spoločenstve znepokojenie, že tribunál nesleduje cieľ, pre ktorý bol zriadený. S ohľadom na stratégiu ukončenia činnosti tribunálu bolo prijaté opat- renie, ktoré stanovilo limity pre trestné stíhanie „tých zločinov, ktoré najzávažnejšie porušujú medzinárodný verejný poriadok.“ Bola to nie veľmi šťastná formulácia, pretože sa vzťahovala na všetky zločiny v jurisdikcii tribunálu. Neskoršia verzia, s ktorou vyjadrila súhlas aj Bezpečnostná rada, sa upriamila na „stíhanie najpriorit- nejších páchateľov, ktorí najzávažnejsie porušujú medzinárodný verejný poria- dok“.28 Preto je zároveň paradoxom, že meno Duška Tadiča ako relatívne nevýznam- ného vojnového zločinca je spojené s najdôležitejšími rozhodnutiami ICTY, konkrétne aj s individuálnou trestnou zodpovednosťou páchateľa.29
5.1. Individuálna trestná zodpovednosť v Štatúte ICTY
Právna úprava individuálnej trestnej zodpovednosti pred medzinárodným trestným tribunálom je zakotvená v článku 7 Štatútu ICTY. Stručne sa tu upravujú základné otázky, ale samotná zodpovednosť fyzických osôb je stanovená dosť široko. Osoba, ktorá plánovala, navádzala, nariadila, spáchala alebo inak pomáhala pri plánovaní, príprave alebo vykonaní zločinov podľa článkov 2 až 5 Štatútu ICTY, sa považuje za individuálne zodpovednú za takýto zločin.
Nasledujúce odseky obsahujú negatívne vymedzenie zodpovednosti. Oficiálne posta- venie obvineného, či už ako hlavy štátu alebo vlády, nezbavuje osobu trestnej zodpo- vednosti a nie je ani poľahčujúcou okolnosťou. V rámci tohoto článku je vymedzená aj trestná zodpovednosť nadriadeného, ktorý jej nemôže byť zbavený, ak vedel alebo mohol vedieť, že podriadený spáchal alebo má v úmysle spáchať zločin a napriek tomu neprijal nevyhnutné a rozumné opatrenia k prevencii alebo represii páchateľa. Rovnako je to aj v prípade, že obvinená osoba konala na základe rozkazu vlády alebo nadriadeného. K vyvodeniu trestnej zodpovednosti síce dôjde, ale takáto skutočnosť už môže byť uznaná ako poľahčujúca okolnosť pre účely ukladania trestu.
5.2. Individuálna trestná zodpovednosť za vojnové zločiny spáchané vo vnútroštátnom konflikte
Pri posúdení konkrétnej otázky, individuálnej trestnej zodpovednosti za vojnové zločiny spáchané vo vnútroštátnom konflikte, tribunál vychádzal z judikatúry No- rimberského tribunálu. A síce stanovila, že individuálnej trestnej zodpovednosti nebráni skutočnosť, že medzinárodná zmluva,v danom kontexte článok 3 Štatútu ICTY spoločný Ženevským dohovorom, neobsahuje ustanovenie o potrestaní svojich porušení. Na základe argumentácie, doloženej výlučne len rezolúciami Bezpečnost- nej rady, stanovil, že individuálna trestná zodpovednosť vzniká vspojitosti sčlánkom 3, či už bola spáchaná počas vnútroštátneho alebo medzinárodného ozbrojeného konfliktu.30
6. Jurisdikcia ratione loci
Princíp teritoriality je najmenej kontroverzná zložka jurisdikcie. Umožňuje štátom uplatňovať svoju trestnoprávnu jurisdikciu nad všetkými zločinmi, ktoré boli spá- chané na ich suverénnom území.
Vzhľadom k tomu, že tribunály nesú meno existujúceho alebo bývalého suverénneho štátu, tento názov tak prevažne určuje aj miesto (locus) trestných činov, ktoré sú oprávnené preskúmať a trestne stíhať. Územná príslušnosť ICTY je geograficky limi- tovaná. Články 1 a 8 Štatútu udeľujú tribunálu jurisdikciu pre porušenia spáchané na území bývalej Juhoslávie. Keď došlo k zriadeniu medzinárodného tribunálu v máji 1993, dezintegrácia Juhoslávie bola takmer ukončená. Kedysi veľký federálny štát sa rozdelil do piatich samostatných jednotiek. Avšak Štatút sa aplikuje iba na územie známe pod názvom Juhoslávia tak, ako existovala k 1. januáru 1991.31 V článku 8 sa ďalej špecifikuje, že územná pôsobnosť zahŕňa zemský povrch, vzdušný priestor a teritoriálne vody.
7. Jurisdikcia ratione temporis
Články 1 a 8 Štatútu ICTY podobne naznačujú obmedzenie pre časovú jurisdikciu tribunálu. ICTY sa môže uchopiť iba tých prípadov, ktoré zahŕňajú trestné činy spá- chané od 1. januára 1991. Treba poznamenať, že tribunál má časové ohraničenie vymedzené iba do minulosti, tj. od začiatku konfliktu. Otvorený charakter časovej pôsobnosti znamená, že tribunál je príslušný nielen na trestné činy spáchané v počiatočných fázach vojny v Juhoslávii, ale aj na neskorší konflikt v Kosove a Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko (FYROM), čo samotní tvorcovia šta- tútu neočakávali.32
Paragraf 2 rezolúcie 827 (1993), ktorou bol prijatý Štatút ICTY stanovuje, že tribunál je založený „ pre samotný cieľ trestného stíhania osôb zodpovedných za závažné porušenia… medzi 1. januárom 1991 a dátumom, ktorý stanoví Rada bezpečnosti OSN po nastolení mieru“.33 Čiže bude na Bezpečnostnej rade rozhodnúť, či tribunál poslúžil svojmu účelu. Doposiaľ nebol ani v samotnom Štatúte stanovený koniec tejto príslušnosti. S časovou jurisdikciou teda súvisí aj snaha tribunálu o ukončenie svojej činnosti. ICTY sa o ňu snaží prostredníctvom tzv. Completion strategy, ktorú je povin- ný predkladať Bezpečnostnej rade každých šesť mesiacov.
8. Vzťah k národnej jurisdikcii
Za jedno z najdôležitejších ustanovení Štatútu treba považovať článok 9, ktorý sta- novil, že tribunál avnútroštátne súdy majú konkurujúcu jurisdikciu. Vzťah k národnej jurisdikcii je potom bližšie určený v odseku 2 tak, že tribunál je národným súdom nadradený („shall have primacy over national courts“)34 a v ktoromkoľvek štádiu konania ich môže požiadať, aby vec bola podrobená jeho právomoci. Táto žiadosť je zároveň záväzná a stavia tak ICTY do hierarchicky vyššej pozície.
Otázka vertikálneho vzťahu tribunálu a národných súdov bola taktiež riešená vo veci Tadič v súvislosti so zachovaním štátnej suverenity. Obžalovaný bol na žiadosť pro- kurátora nemeckým súdom vydaný tribunálu. Tadič tvrdil, že pri založení princípu prednosti Bezpečnostná rada porušila článok 2 (7) Charty OSN, ktorý zakazuje OSN zasahovať do podstatných záležitostí v právomoci suverénnych štátov. Tribunál ale judikoval, že toto ustanovenie nemôže byť na ujmu donucovacích prostriedkov pod- ľa kapitoly VII. Charty OSN, ktorá bola podkladom pre zriadenie ICTY.35
Okrem iného obhajoba namietala odňatie práva byť súdený riadnym národným sud- com, tzv. ius de non evocando. Odvolací senát námietku obžalovaného zamietol s poukazom na to, že zločiny podľa medzinárodného práva zakladajú univerzálnu jurisdikciu aže tribunál poskytuje prinajmenšom rovnaké záruky spravodlivého procesu ako národný súd.36
V prípade konfliktu jurisdikcie, má ICTY na základe uvedeného prednosť a prípad musí byť prenesený tribunálu. Toto dominantné postavenie je prejavom toho, že funkcionári tribunálu boli spočiatku skeptickí voči intervencii národného práva, obzvlášť voči možnostiam vnútroštátnych súdov v bývalej Juhoslávii. Pochybnosti pramenili z viacerých príčin, a síce z inštitucionálnych limitov týchto súdov, zohľad- nujúc etnickú predpojatosť a neutralitu a predovšetkým snaha ochrániť začínajúce medzinárodné procesy.37 Narastajúca schopnosť národných súdov viesť trestné stíhanie viedla k procedurálnym zmenám v podobe zavedenia a novelizovania pra- vidla 11bis do Procesného a dôkazného poriadku ICTY, ktorý sudcom umožňuje zve- riť prípad akémukoľvek štátu, ktorý má príslušnú jurisdikciu, je ochotný a náležite pripravený prijať taký prípad.
8.1. Ne bis in idem
S otázkou prednosti súvisí viacnásobné trestné stíhanie alebo tzv. dvojité potrestanie pre ten istý trestný čin. Logickým dôsledkom prednostnej jurisdikcie je tak uplatne- nie zásady ne bis in idem, formulované v článku 10 vo dvoch podobách.
V prvom rade toto pravidlo vylučuje, aby osoba, ktorá už bola týmto tribunálom od- súdená za konanie predstavujúce závažné porušenia medzinárodného humanitárne- ho práva, bola za tie isté činy znovu trestne stíhaná pred vnútroštátnym súdom. Šta- tút na druhej strane ale umožňuje, aby osoba súdená pred národným súdom bola pre rovnaký čin následne súdená medzinárodným tribunálom, a to v dvoch prípadoch:
- (a) čin, pre ktorý bola osoba súdená, bol kvalifikovaný ako bežný trestný čin (Tak bol týmto tribunálom vyžiadaný aj bývalý prezident Juhoslávie Slobodan Milo- ševič, ktorého sa chystal belehradský súd postihnúť iba za zneužitie právomoci a za majetkové trestné činy, prípadne i ďalšie, avšak nie za „zločiny podľa me- dzinárodného práva“),38
- (b) konanie pred národným súdom nebolo nestranné alebo nezávislé, malo uchrá- niť obžalovaného pred medzinárodnou trestnou zodpovednosťou alebo tento prípad nebol riadne vyšetrený.
Kým v prípade stíhania medzinárodným súdom sa predpokladá, že bolo spravodlivé, opačne sa možno domnievať, že skoršie stíhanie vnútroštátnym súdom bolo tým pádom chybné.39 Štatút ale ustanovuje, že v prípade prenesenia veci má tribunál pri ukladaní trestu zobrať do úvahy rozsah, v akom už bol trest, uložený národným sú- dom, vykonaný.
9. Spolupráca štátov s tribunálom
Povinnosť spolupráce vyplýva z článku 25 Charty OSN. A síce, zaväzuje členské štáty OSN, aby prijali a vykonali všetky rozhodnutia, ktoré Bezpečnostná rada v súlade s Chartou urobí. Týmto rozhodnutím bolo aj zriadenie ICTY na základe rezolúcie Rady bezpečnosti 827 (1993), v ktorej zakotvila, že všetky členské štáty majú povin- nosť plne spolupracovať s medzinárodným tribunálom a jeho orgánmi, prijať po- trebné opatrenia v súlade s vnútroštátnym právom pre implementáciu ustanovení rezolúcie a Štatútu, vrátane záväzku bez zbytočného odkladu vyhovieť požiadavkám na pomoc alebo príkazy vydané súdnym senátom podľa čl. 29 Štatútu.40 Ide o erga omnes záväzok. Toto ustanovenie demonštratívne vymenúva spôsoby možnej spolu- práce pri vyšetrovaní a trestnom stíhaní páchateľov. Povinnosť spolupráce je vyjad- rená explicitne a zároveň korešponduje so všeobecným princípom, že tribunál má prednosť pred vnútroštátnymi súdmi.41 Jednou z foriem spolupráce je aj pomoc pri výkone trestov uložených medzinárodným tribunálom.
9.1. Výkon trestov
Osoby odsúdené tribunálom si neodsedia trest za spáchané zločiny vo väzbe ICTY, keďže to nie je väznica. Tresty odňatia slobody sú vykonávané mimo Holandska, a to v štáte, ktorý podpísal Dohodu o výkone trestov. Táto dohoda upravuje výkon trestov uložených rozsudkami medzinárodného tribunálu a s ním súvisiace postupy medzi stranami. Tresty odňatia slobody sú vykonávané v súlade s vnútroštátnou legislatí- vou príslušného štátu, ale stále pod dohľadom tribunálu.42 Doposiaľ 17 štátov podpí- salo takúto dohodu. Prezident tribunálu určuje štát, do ktorého bude odsúdený pre- vedený. Rozhoduje na základe predbežných vyšetrovaní tajomníka, ktorý posudzuje pripravenosť štátu. Osobitná pozornosť pri výbere je venovaná blízkosti navrhova- ného štátu voči štátu príbuzných odsúdeného.
Autor
Marianna Gombárová