MEDZINÁRODNOPRÁVNY KONTEXT PRÁVA NA PRÁCU

1. ÚVOD

Právo na prácu je uznávané ako základné právo, ktoré po druhej svetovej vojne bolo začlenené do pozitívneho medzinárodného práva. Najprv bolo zakotvené v texte Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1) prijatej Organizáciou spojených národov (1948). Na tej istej pôde sa neskôr stalo súčasťou aj Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (2) (1966) . Postupne bolo inkorporované regionálne; chronologicky v Európskej sociálnej charte (3)(1961) , Africkej charte ľudských práv a práv národov (1981), Dodatkovom protokole k Americkému dohovoru o ľudských právach (1988), Charte základných práv Európskej únie (2000), Arabskej charte o ľudských právach (2004) a Deklarácii ľudských práv Združenia národov juhovýchodnej Ázie (2012).V neposlednom rade je zahrnuté do ústav mnohých štátov rôznych politických a ekonomických systémov, okrem slovenskej napr. aj v alžírskej, čínskej, dánskej, holandskej, francúzskej, indickej, talianskej, japonskej, juhokórejskej, poľskej, rumunskej, ruskej, či španielskej.

2 OBSAH PRÁVA NA PRÁCU

Predmetné právo je zakotvené v Čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „občania majú právo na prácu“. Ústavodarca zvolil stručnú a imprecíznu formuláciu, z ktorej nie je úplne jasné, čo je jeho obsahom. Pri pátraní je preto nevyhnutné vychádzať z medzinárodnoprávnych dokumentov, ktorými je Slovensko priamo viazané, alebo ktoré určitým spôsobom akceptuje z dôvodu ich relevancie a významu inštitúcie, ktorou boli prijaté. Pri pohľade na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv však vidíme, že článok 23 je trochu mätúci a nie príliš nápomocný, pretože agreguje zväzok štyroch rôznych práv tvoriacich jeden celok; okrem práva na prácu, ide o právo na slobodný výber zamestnania, spravodlivé a uspokojivé pracovného podmienky a ochranu pred nezamestnanosťou. Najkonkrétnejší je v tomto smere Medzinárodnýpakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorého článok 6 definuje dva elementárne prvky práva na prácu: i/ prístup k zamestnaniu a ii/ slobodné rozhodovanie o výbere a prijatí zamestnania. (4)

2.1 Právo na príležitosť zarábať si na živobytie svojou prácou

Právo mať príležitosť zarábať si na živobytie primárne znamená, že práca by mala byť k dispozícii pre všetkých, ktorí môžu pracovať a prácu si hľadajú. Na splnenie tohto cieľa musí štát aktívne prijímať opatrenia zamerané na „podporu hospodárskeho rastu a rozvoja, zvyšovania životnej úrovne, krytia potreby pracovných síl aprekonania nezamestnanosti a neúplnej zamestnanosti“. (5)

So zabezpečovaním plnej zamestnanosti úzko súvisí aj povinnosť štátu presadzovať rovn(ak)ý prístup k zamestnaniu. Špeciálne sa to týka znevýhodnených či marginalizovaných skupín akými sú ženy, starší, mladí, osoby so zdravotným postihnutím, migrujúci, či príslušníci menšín. Okrem podporovania rovnosti príležitostí mať možnosť živiť sa prácou treba akcentovať aj právo prístup k práci bez diskriminácie. Štát sa musí vyhýbať diskriminácii pri zamestnávaní a súčasne sa postarať o ochranu zamestnancov pred diskrimináciou, ak ide o prácu v súkromnej sfére; to sa vzťahuje od predzmluvných vzťahov až po skončenie pracovnoprávneho vzťahu.

2.2 Právo na slobodný výber alebo prijatie práce

Pri mnohých zamestnaniach ide skôr o otázku finančného zabezpečenia či prežitia ako výberu, keďže napr. málokto si z vlastnej vôle zvolí náročnú prácu bez primeraného ohodnotenia alebo sa stane príslušníkom ‚pracujúcej chudoby‘ (working poor). Právo na výber je luxusom, ktorý si nemôže dovoliť každý, pretože skutočná sloboda je častokrát podmienená okolnosťami stojacimi mimo človeka, ako sú miesto narodenia, talent daný do vienka, dostupnosť vzdelania či konieckoncov aj šťastie. Právo slobodného výberu teda nemá v právnom význame žiadny obsah a vyjadruje sa synonymickým právom odmietnuť pridelenú prácu, t.j. „nebyť akýmkoľvek spôsobom (6) nútený vykonávať povolanie alebo pracovnú činnosť“ . Terminologicky je potrebné vychádzať z univerzálne prijímanej definície nútenej práce v intenciách medzinárodných pracovnoprávnych štandardov: „Na účely tohto Dohovoru bude výraz ‚nútená alebo povinná práca‘ označovať každú prácu alebo službu, ktorá sa od ktorejkoľvek osoby vymáha pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú sa nazývaná osoba neponúkla dobrovoľne.(7)

Právo slobodne si vyberať prácu tiež neznamená, že štát musí každému poskytovať príp. garantovať prácu, ktorú si želá, pretože je nereálne, aby každý mohol vykonávať prácu podľa vlastného výberu. V tomto zmysle judikoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky už v jednom zo svojich prvých rozhodnutí: „Právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu.(8) Vysloveného právneho názoru sa pridržiaval aj neskôr: „Právu na prácu teda nezodpovedá povinnosť zamestnávateľa prijať konkrétneho uchádzača o zamestnanie na konkrétne pracovné miesto.(9)

V tejto súvislosti vyvstáva praktická otázka, či by práca, ktorá je prístupná (pozri 2.1) a nie je nútená/povinná, nemala mať aj určité kvalitatívne parametre. Jedna vec je právo odmietnuť priradenú prácu, ale úplne iné je právo odmietnuť prácu, ktorá nie je prijateľná. Akceptovateľná práca (10) by mala byť prinajmenšom dôstojná (decent) , čiže taká, ktorá rešpektuje základné ľudské práva (11) , ako i právo na spravodlivé a uspokojujúce podmienky podľa Čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky. (12)

Poznámky

  • 1) Článok 23 ods. 1 prvá veta Všeobecnej deklarácie ľudských práv: „Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu povolania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti.“
  • 2) Článok 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach: „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo na prácu, ktoré zahŕňa právo na príležitosť zarábať si na živobytie svojou prácou, ktorú si slobodne vyberie alebo prijme, a urobí príslušné kroky na ochranu tohto práva.“
  • 3) Rovnako tak v Európskej sociálnej charte (revidovanej) z roku 1996.
  • 4) Niektorí autori právo na prácu rozdeľujú na tri zložky. K prvým dvom pridávajú aj záruky pred svojvoľným prepustením, hoci to explicitne nevyplýva zo znenia daného článku a skôr je zahrnuté v práve na slobodný výber alebo prijatie zamestnania. Pozri napr. CRAVEN M., The International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights: a perspective on its development. Clarendon Press : Oxford, 1995, s. 221.
  • 5) Súhrnná poznámka č. 18 Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva Organizácie spojených národov k článku 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach prijatá dňa 24. novembra 2005, bod 26. Určite nie je náhoda, že komentár implicitne odkazuje na Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o politike zamestnanosti č. 122 z roku 1964, keď doslovne preberá text z článku 1 ods. 1.
  • 6) Súhrnná poznámka č. 18 Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva Organizácie spojených národov k článku 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach prijatá dňa 24. novembra 2005, bod 6.
  • 7) Článok 2 ods. 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o nútenej alebo povinnej práci č. 29 z roku 1930.
  • 8) Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 12/93.
  • 9) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 4/01.
  • 10) Súhrnná poznámka č. 18 Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva Organizácie spojených národov k článku 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach prijatá dňa 24. novembra 2005, bod 7.
  • 11) Najmä fyzickú a psychickú integritu jednotlivca pri výkone práce vrátane ochrany súkromia.
  • 12) Čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci, f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie, g) právo na kolektívne vyjednávanie.“

Autor
JUDr. Andrej Poruban PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_4.pdf