rozhodcovské konanie
Zákon – Zákon o rozhodcovskom konaní 244/2002 | Paragrafy: § 1, § 2
Úvod
Právna úprava medzinárodných investícií je jednou z hlavných oblastí medzinárodného ekonomického práva. Rovnako ochrana investícií a riešenie investičných sporov v medzinárodnom práve je témou, ktorá v súčasnosti nadobúda dôležitosť. Celosvetové organizácie, inštitúcie a pravidlá medzi inými štruktúrami boli vytvorené, aby zlepšili a regulovali medzinárodnú investičnú aktivitu. Medzinárodné inštitúcie ako je Svetová banka a jej Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov sú významnými hráčmi na poli medzinárodného ekonomického poriadku. Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov predstavuje nezávislé a neutrálne fórum pre rozhodovanie investičných sporov a bližšie sa s ním oboznámime v nasledujúcich kapitolách.
1. Právny režim medzinárodných investícií a ich ochrany
V súčasnom medzinárodnom ekonomickom práve je problematika medzinárodných investícií predmetom úpravy mnohých medzinárodných investičných zmlúv prijímaných v záujme úpravy bilaterálnych vzťahov alebo prostredníctvom kompetentných medzinárodných organizácií (regionálne, multilaterálne zmluvy). Spoločným znakom väčšiny týchto zmlúv je snaha vytvoriť priaznivé investičné prostredie a komplexné účinné medzinárodné mechanizmy podpory a ochrany investícii, zakotvujúce aj alternatívy riešenia prípadných vzniknutých sporov.1
Pokiaľ ide o mechanizmy riešenia sporov z medzinárodných investícií rozlišujeme vo všeobecnosti dva základné mechanizmy. Jedným, historicky starším, je diplomatická ochrana a druhým je medzinárodná arbitráž, respektíve zmierovacie konanie. Diplomatická ochrana, poskytovaná štátmi, ktorých príslušníkmi boli vyvlastnením, znárodnením alebo podobným opatrením postihnutí investori, predstavovala pôvodne jediný mierový prostriedok riešenia sporov z investícií. Príčinou toho bola skutočnosť, že vtedajšie ponímanie individuálneho zahraničného investora (či už v postavení občana iného štátu, alebo právnickej osoby so sídlom v inom štáte) z hľadiska medzinárodného práva neumožňovalo investorovi priamo stíhať hosťovský štát za porušenie jeho záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva. Z pohľadu právnej povahy je diplomatická ochrana zo strany štátu generálnym prostriedkom ochrany práv jeho štátnych príslušníkov.[1] [2]
V období 60. a 70. rokov 20. storočia došlo k veľkému posunu v prostriedkoch riešenia investičných sporov medzi štátmi a investormi iných štátov. V tomto období boli vypracované rozhodujúce dokumenty upravujúce pravidlá rozhodcovského a zmierovacieho konania pri riešení sporov vyplývajúcich z medzinárodných investícií. Okrem pravidiel Komisie OSN pre obchodné právo (UNCITRAL),[3] ktoré sú významným vzorom pre početné stále rozhodcovské súdy, bol v roku 1965 prijatý Washingtonský dohovor,[4] ktorý ustanovil Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov a rozhodujúci a v súčasnosti najvýznamnejší mechanizmus a priestor na riešenie investičných sporov štátov a investorov na priamej báze. Išlo o vytvorenie tzv. hybridného mechanizmu riešenia sporov, ktorý zodpovedal hybridnej povahe daných medzinárodnoprávnych zmluvných aktov.[5] Je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že zmluvné strany sa zaviazali, že v prípade sporov, ktoré budú postúpené na riešenie v rámci rozhodcovského konania Medzinárodnému centru pre riešenie investičných sporov, nebudú svojim príslušníkom poskytovať diplomatickú ochranu. Druhým momentom, ktorý prinieslo toto obdobie bola prvá vlna bilaterálnych investičných dohôd, ktorá predznamenala právnu úpravu riešenia týchto sporov formou rozhodcovského konania, a to inkorporovaním osobitných rozhodcovských doložiek. Práve kombinácia mechanizmov zavedených Washington- ským dohovorom a ustanovení bilaterálnych investičných zmlúv položila základy na novodobé moderné riešenie sporov z medzinárodných investícií.
2. Dohovor o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov (Washingtonský dohovor)
Washingtonský dohovor[6] je multilaterálnou zmluvou, ktorá bola prijatá pod záštitou Svetovej Banky vo Washingtone 18. 3. 1965 súčinnosťou od 14. októbra 1966. Hneď po nadobudnutí účinnosti sa stal základom pre organizáciu neutrálneho a nezávislého riešenia medzinárodných investičných sporov medzi hosťovskými štátmi a zahraničnými investormi.
Ešte pred samotným rozborom Medzinárodného centra pre riešenie investičných sporov (ďalej len „ICSID“ alebo „Centrum“) a konaním pred ním si priblížime aspoň stručne hlavné dôvody, ktoré viedli k prijatiu tohto Dohovoru a ICSID. Cieľovou rovinou bolo vytvorenie osobitného spoľahlivého systému medzinárodnej arbitráže investičných sporov pre zahraničných investorov, ktorí plánovali umiestniť svoje investície v štátoch s nízkou úrovňou politickej i právnej kultúry, ako aj nerozvinutou a zaostalou ekonomikou. Jedným z dlhodobých cieľov Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj je dosiahnutie rozvoja ekonomiky v ekonomicky i sociálne nestabilných štátoch. Jedným zo spôsobov vzbudenia dôvery zahraničných investorov v bezpečnosť a vôbec zmysel umiestnenia zahraničných investícií v rozvojových štátoch bola myšlienka vytvorenia osobitného neutrálneho fóra rozhodovania medzinárodných investičných sporov.[7]
Hlavným sponzorom v súvislosti s prijatím Washingtonského dohovoru sa stal Aaron Broches, generálny tajomník Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj.[8] Agitoval za vznik nestranného a stabilného fóra pre riešenie investičných sporov a postupne zorganizoval konzultačné stretnutia právnych expertov v Ázii, USA, Európe a Afrike. Celková medzinárodná situácia si vyžiadala prijatie komplexného dohovoru pre oblasť medzinárodných investičných sporov.
Napriek rýchlemu procesu prijatia Dohovoru a založeniu ICSID však Dohovor ostával nevyužitý a ICSID stagnovalo, rozhodujúc minimum prípadov – jeden až dva spory ročne neboli výnimkou, až do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy v súvislosti s prudkým rozvojom medzinárodného práva zahraničných investícií nastal „baby boom“[9] sporov predkladaných na rozhodovanie v medzinárodnej investičnej arbitráži v ICSID. Stredisko sa tak stalo hlavným fórom pre rozhodovanie investičných sporov s priemerným prírastkom dvoch nových sporov každý mesiac.[10]
V súčasnosti sa prehodnocuje význam Washingtonského dohovoru a dôvodov na hodnotenie je niekoľko. Prvým dôvodom je v súčasnosti viac ako štyridsaťročná doba platnosti dohovoru. Ďalšími dôvodmi sú negativistické tendencie štátov Latinskej Ameriky (napr. vypovedanie Washingtonského dohovoru Venezuelou v januári tohto roku). V súvislosti s cieľmi dohovoru však môžeme konštatovať, že boli splnené. Je potrebné ale spomenúť dva aktuálne problémy arbitráže investičných sporov, ktoré vznikli práve v súvislosti s Washingtonským dohovorom. Prvým je nejasná otázka možnosti vypovedania Washingtonského dohovoru členským štátom a s ním súvisiace následky. Dohovor zakotvuje možnosť jeho vypovedania v článku 71, a to písomne s nadobudnutím účinnosti po uplynutí šiestich mesiacov od jeho doručenia.
V súvislosti s vypovedaním vzniká problém vyplývajúci z charakteru samotného dohovoru, ktorý nie je medzinárodným dohovorom „hmotnoprávnym“, ale procesným, určujúcim procesný postup urovnania medzinárodných investičných sporov. Z uvedeného vyplýva, že vypovedaním dohovoru členským štátom zahraniční investori s ich priamymi zahraničnými investíciami strácajú prístup k spoľahlivému spôsobu riešenia investičných sporov, ktorý je jedným zo základných faktorov rozhodujúcich pre umiestnenie investície zahraničného investora na území hosťovského štátu. Keď investor túto záruku stratí môžeme konštatovať ohrozenie zahraničnej investície zo strany hosťovského štátu.11 Následne problematickými zostávajú už začaté ICSID arbitráže voči hosťovskému štátu, ktorý dohovor vypovedal. Ako budú vykonané rozsudky voči štátu, ktorý po vydaní rozhodcovského rozsudku už nebude členom dohovoru, napriek tomu, že v čase začatia arbitráže ním bol? Ako uvádza Chovancová[11] [12] štát je povinný pokračovať v už začatej ICSID arbitráži, tzn. nie je oprávnený ju prerušiť a zvoliť alternatívnu metódu riešenia.
Druhým problémom v súvislosti s Washingtonským dohovorom je otázka charakteru dvojstranných investičných dohôd (Bilateral investment treaties, BITs). Je otázne či je možné BITs považovať za jednostranný súhlas s ICSID arbitrážou v zmysle Wash- ingtonského dohovoru. Keď dvojstranná dohoda o ochrane investícií zakotvuje len možnosť voľby arbitráže bez akýchkoľvek alternatív, nie je jasné, či je aj súhlasom oboch zmluvných strán dohody s ICSID arbitrážou v konkrétnom spore. Stanovisko viacerých autorov k tejto otázke je negatívne. Súhlas si vyžaduje aktívnu pozitívnu participáciu dvoch strán, pretože nie je jednostranným úkonom, a taktiež ICSID arbitráž je zvyčajne v BITs zakotvená ako jedna z viacerých možností, druhou možnosťou pre sporové strany môže byť napr. ad hoc arbitráž podľa Rozhodcovských pravidiel UNCITRAL.[13]
3. Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov (ICSID)
3.1. ICSID a Skupina Svetovej banky
Skupina Svetovej banky (World Bank Group) je zoskupenie, ktoré združuje päť úzko prepojených subjektov – Medzinárodnú banku pre obnovu a rozvoj, Medzinárodné združenie pre rozvoj, Medzinárodnú finančnú korporáciu, Mnohostrannú agentúru pre investičné záruky a Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov.[14] Spoločným poslaním piatich inštitúcií Skupiny Svetovej banky je riešenie celosvetového problému chudoby a zvyšovanie životnej úrovne.
3.2. ICSID – základná charakteristika
Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov (International Centre for Settlement of Investment Disputes, ICSID)[15] je medzinárodná inštitúcia založená vyššie spomínaným Washingtonským dohovorom, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1966. ICSID neurovnáva ani nerozhoduje spory, ale z inštitucionálnej povahy vytvára rámec na nezávislé rozhodovanie zmierovacích komisií a rozhodcovských súdov kreovaných pre každý individuálny prípad. Rozhodovanie právnych sporov medzi oprávnenými subjektmi pred ICSID, ktoré podlieha súhlasu sporových strán, môže mať podobu zmierovacieho alebo arbitrážneho konania. ICSID je považované za vedúcu medzinárodnú rozhodcovskú inštanciu predstavujúcu základňu na rozhodovanie investičných sporov medzi štátmi a investormi. V súčasnosti má Washingtonský dohovor 157 signatárov, 147 z nich ho taktiež ratifikovalo. Slovenská republika dohovor podpísala 27. septembra 1993. ICSID bolo teda vytvorené ako nestranné fórum disponujúce prostriedkami riešenia právnych sporov potenciálnymi stranami, prostredníctvom zmierovacích alebo arbitrážnych procedúr.[16] ICSID však treba vnímať v širších súvislostiach aj ako prostriedok podpory a stimulovania hospodárskeho rozvoja v globálnych intenciách a in concreto formou garantovania ochrany a právnej istoty pri realizácií medzinárodných investícií a transferu kapitálu.[17]
ICSID tvorí Sekretariát a Správna rada. Správna rada je vedúcim orgánom strediska a skladá sa zo zástupcov (zvyčajne ministri financií) všetkých signatárskych štátov Washingtonského dohovoru, tajomníka a zástupcu tajomníka. Ako vedúci orgán zastupuje ICSID na summitoch so Svetovou bankou, ktoré sa konajú raz ročne. Jej predsedom je prezident Skupiny Svetovej banky, ktorým je v súčasnosti Róbert B. Zoel- lick. Ďalším orgánom je Sekretariát, ktorý sídli v ústredí Svetovej banky vo Washing- tone a ktorý plní pri organizácii ICSID arbitráže významnú funkciu, pretože inštitucionálne a organizačne zastrešuje arbitrážne konania. Je totiž zodpovedný nielen za bežnú administratívu, ale je aj hlavným komunikačným prepojením medzi sporovými stranami, rozhodcovským tribunálom a ICSID Strediskom . Zaujímavosťou je poskytovanie právnych poradcov sporovým stranám prostredníctvom Sekretariátu ako aj výber jedného tajomníka pre každý zostavený ICSID tribunál, ktorý je zodpovedný za registráciu, zaevidovanie a uchovávanie spisu v konkrétnom spore, pre ktorý bol tribunál zostavený. Okrem toho je tajomník aj asistentom ostatných rozhodcov, je zodpovedným za organizáciu pojednávaní atď.
3.3. Jurisdikcia ICSID pre riešenie sporov z investícií
Kľúčovým prvkom každého medzinárodného súdneho či arbitrážneho orgánu sú ustanovenia upravujúce jeho jurisdikciu. Tým je totiž dané, kedy a za akých podmienok môže taký orgán vykonávať svoju súdnu právomoc. Je to o to dôležitejšie, že v medzinárodnom práve všeobecne a ani vo Washingtonskom dohovore nie je stanovená obligatórna jurisdikcia. Preto je v každom prípade nevyhnutné skúmať, či bol daný súhlas dotknutého štátu, aby bol určitý spor z oblasti ochrany investícií podriadený súdnej právomoci ICSID.
V zmysle ustanovení Washingtonského dohovoru súdna právomoc ratione materiae Centra sa vzťahuje na každý právny spor vznikajúci priamo z investície medzi zmluvným štátom (alebo orgánom alebo zastúpením zmluvného štátu určeným IC- SID týmto štátom) a občanom iného zmluvného štátu, o ktorom strany v spore písomne súhlasia, že sa predloží Centru. Zároveň platí, že pokiaľ strany vyslovili súhlas, nemôže žiadna z nich jednostranne svoj súhlas odvolať.[18] Súhlas strán s rozhodcovským konaním podľa dohovoru je zároveň považovaný za súhlas, ktorý vylučuje všetky ostatné prostriedky riešenia sporu. Zmluvný štát však môže vyžadovať vyčerpanie miestnych správnych alebo súdnych postupov ako podmienku svojho súhlasu s rozhodcovským konaním podľa dohovoru.[19] Z hľadiska vecného Washing- tonský dohovor neobsahuje žiadnu definíciu investícií, pričom sa domnievame, že zdanlivo abstraktný prístup k tomuto pojmu nachádza svoj význam v jeho extenzívnom poňatí z pohľadu založenia jurisdikcie ICSID.[20]
Z hľadiska vymedzenia pôsobnosti ratione personae sa na účely dohovoru občanom iného štátu rozumie:
c) akákoľvek fýzická osoba, ktorá mala občianstvo iného zmluvného štátu, než je strana štátu v spore v deň, keď sa strany dohodli predložiť taký spor zmierovaciemu alebo rozhodcovskému súdu, ako aj k dátumu, ku ktorému bola žiadosť registrovaná, ale nezahŕňa žiadnu osobu majúcu k obom dátumom tiež občianstvo zmluvného štátu strany v spore a
b) akákoľvek právnická osoba, ktorá mala príslušnosť iného zmluvného štátu, než je štát zmluvnej strany v spore, v deň, keď sa strany dohodli predložiť taký spor na zmierovacie alebo rozhodcovské konanie, a akákoľvek právnická osoba, ktorá mala príslušnosť strany zmluvného štátu v spore k tomuto dátumu a ktorá na základe zahraničnej kontroly, na ktorej sa strany dohodli, by sa mala na účely tohto Dohovoru považovať za subjekt iného zmluvného štátu.[21]
Citované ustanovenie vymedzuje podmienky, ktoré musí spĺňať akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, aby bolo možné sa z jej strany dovolávať právne relevantného založenia právomoci ICSID.
3.4. Formy vyjadrenia súhlasu s právomocou ICSID
Kľúčový pojem písomného súhlasu strán v spore vyvolával interpretačné ťažkosti. Dnes je však možné na základe doterajšej rozhodovacej praxe urobiť určité závery. Predovšetkým sa uznáva, že otázka či strany vyjadrili súhlas s právomocou ICSID, nemôže byť zodpovedaná na základe vnútroštátneho práva, ale riadi sa medzinárodným právom ako vyplýva z čl. 25 ods. 1 Washingtonského dohovoru. Vždy sa považovala za nesporný písomný súhlas strán v spore arbitrážna doložka obsiahnutá v dohode medzi hostiteľským štátom, stranou dohovoru a investorom, ktorý je občanom alebo právnickou osobou iného zmluvného štátu. V počiatkoch fungovania Centra boli všetky spory, ktoré sa dostali do jeho právomoci založené práve na týchto doložkách.[22]
Zásadnú zmenu priniesol až známy prípad Asian Agricultural Products Limited (AAPL) v. Srí Lanka.[23] Rozhodcovský tribunál ICSID v tomto prípade vôbec po prvýkrát uznal, že investor nemusí byť nutne v zmluvnom vzťahu s hostiteľským štátom, ale že sa môže priamo odvolať na záväzok prijatý týmto štátom voči jeho domovskému štátu v bilaterálnej dohode o podpore a ochrane investícií. Ak sa teda hostiteľský štát v takejto zmluve zaviazal k arbitrážnemu riešeniu sporov s investormi, naplnil tak podmienku písomného súhlasu a investor sa môže samostatne obrátiť na ICSID. Nie je preto potrebná ďalšia dohoda s rozhodcovskou doložkou. Podľa interpretácie rozhodcovského súdu je podmienka písomného súhlasu s právomocou Centra zo strany investora splnená tým, že podal arbitrážny návrh.[24]
3.5. Obmedzenie súhlasu s jurisdikciou ICSID
Článok 25 Washingtonského dohovoru iba vymedzuje maximálny rozsah súhlasu s jurisdikciou, ktorý môžu strany dať. Nič im nebráni, aby vyjadrili svoj súhlas užším spôsobom. Strany môžu obmedziť svoj súhlas vylúčením určitých druhov sporov alebo výpočtom otázok, ktoré podliehajú jurisdikcii Centra. V praxi sú pravidlom široké doložky, úzko formulované doložky predstavujú skôr výnimku. Široké doložky sú všeobecne výhodnejšie, pretože pri zúžení súhlasu s jurisdikciou môžu vznikať problémy s určením presnej právomoci rozhodcovského tribunálu.[25]
4. Zmierovacie konanie
Washingtonský dohovor rozlišuje zmierovacie a rozhodcovské konanie ako dva spôsoby riešenia sporov. Rozdiel medzi nimi spočíva v záväznosti výsledku oboch konaní a taktiež aj v samotnom priebehu konania. Výsledkom rozhodcovského konania je nález, ktorý je pre strany záväzný. Výsledkom zmierovacieho konania je dohoda. V praxije preto uprednostňované rozhodovanie v rámci rozhodcovského konania. Zmierovacie konanie sa začína na základe písomnej žiadosti zmluvného štátu alebo občana zmluvného štátu, ktorú zaslal generálnemu tajomníkovi ICSID.[26] Generálny tajomník pošle kópiu žiadosti druhej strane a ak neexistujú dôvody pre jej zamietnutie, žiadosť zaregistruje. Potom je vytvorená zmierovacia komisia, ktorá je zložená z jedného zmierovacieho sudcu alebo akéhokoľvek nepárneho počtu zmierovacích sudcov vymenovaných podľa dohody strán. Ak sa strany nedohodnú, bude sa komisia skladať z troch zmierovacích sudcov, z ktorých jeden bude vymenovaný každou stranou a tretí, ktorý bude predsedom komisie, po dohode strán.
Úlohou komisie je objasniť sporné záležitosti medzi stranami a usilovať sa o dosiahnutie dohody medzi nimi na základe vzájomne prijateľných podmienok. Na účel riešenia sporu má komisia vypočuť strany a získať akékoľvek informácie, ktoré môžu prispieť k dosiahnutiu dohody. Komisia tiež môže stranám predkladať odporúčania. Sporové strany majú poskytnúť komisii súčinnosť. Každá zo strán má právo predkladať komisii písomné stanoviská.
Ak strany dosiahnu dohodu, komisia vypracuje správu s uvedením sporných náležitostí a s konštatovaním, že strany dosiahli dohodu. Pokiaľ sa bude komisia v akejkoľvek časti konania domnievať, že dohoda v rámci strán nie je pravdepodobná, uzavrie konanie a vypracuje správu o tom, že sa spor prejednával a stranám sa nepodarilo dosiahnuť dohodu.[27]
5. Rozhodcovské konanie
Rozhodcovské konanie[28] má veľa spoločných znakov so zmierovacím konaním, má však aj viacero odlišností. Začína sa rovnakým spôsobom ako zmierovacie konanie na základe písomnej žiadosti, ktorú podáva zmluvný štát alebo občan zmluvného štátu generálnemu tajomníkovi ICSID, ktorý jej kópiu zašle druhej strane. Kreovanie rozhodcovského súdu je taktiež podobné tomu pri zmierovacom konaní. Skladá sa z jedného alebo akéhokoľvek počtu rozhodcov vymenovaných na základe dohody strán. Ak sa strany nedohodnú na počte rozhodcov a spôsobe ich vymenovania, bude sa rozhodcovský súd skladať z troch rozhodcov, jeden bude vymenovaný každou stranou a tretí, ktorý bude predsedom, po dohode strán. V prípade nevytvorenia rozhodcovského súdu v lehote 90 dní od registrácie žiadosti alebo v dohodnutej lehote, vymenuje predseda Správnej rady ICSID na žiadosť hociktorej strany apo porade s oboma jedného alebo viacerých rozhodcov. Rozhodcovské konanie sa pritom skladá z dvoch samostatných častí, písomnej a ústnej, okrem prípadov, keď sa sporové strany dohodli inak. Písomná časť sa začína podaním žiadosti o začatie konania, nasledujú písomné vyjadrenia žiadateľa, protistrany a reakcie oboch strán. Ústnu časť tvorí vypočutie sporových strán, ich právnych zástupcov, svedkov a expertov, ktorým môžu členovia rozhodcovského súdu klásť otázky.[29]
Výhodou rozhodcovského konania je, že je delokalizované – miesto konania arbitráže nezohráva typicky významnú úlohu, tak ako v klasickej medzinárodnej arbitráži.[30] Ďalšou výhodou je čiastočne privátny charakter – pojednávania so sporovými stranami ako aj konkrétny obsah podaní sa nezverejňuje. Existencia a stav jednotlivých začatých arbitráží sa však zverejňuje na oficiálnej internetovej stránke Centra. Čiastočne verejný charakter arbitráže je prospešný, pretože žiaden štát snažiaci sa investorov prilákať, totiž nemá záujem na tom, aby bol verejne dehonestovaný v prípade, keď spor v ICSID vyhrá zahraničný investor . Ide najmä o nechuť potenciálnych nových zahraničných investorov o investovanie v štáte, ktorý nevie zabezpečiť vhodné prostredie a zázemie pre realizáciu zahraničných investícií investorov.
Výsledkom rozhodcovského konania je rozhodcovský nález, vydaný v písomnej forme a podpísaný členmi rozhodcovského súdu, ktorí o ňom hlasovali. Samotný súd rozhoduje väčšinou hlasovvšetkých svojich členov. Rozhodcovský nález je pre strany záväzný a nemôže byť predmetom odvolania prípadne iného opravného prostriedku.
Výnimku predstavujú tie, ktoré sú uvedené vo Washingtonskom dohovore.[31] Každá strana je teda povinná dodržiavať a plniť podmienky rozhodcovského nálezu, akoby to bolo konečné rozhodnutie súdu v tomto štáte. Výkon rozhodcovského nálezu sa spravuje predpismi týkajúcimi sa výkonu súdnych rozhodnutí platných v štáte, na ktorého území sa takýto výkon žiada.[32]
6. Osobitosti ICSID arbitráže
Právnu úpravu ICSID arbitráže je potrebné vnímať ako aplikáciu Washingtonského dohovoru a Rozhodcovských pravidiel ICSID.[33] Osobitosti spočívajú v kompozícii rozhodcovského tribunálu, v konaní pred rozhodcovským tribunálom, v jeho oprávneniach, predbežných oprávneniach a rozhodnom práve a v osobitnom charaktere rozhodcovského rozsudku. Samostatným osobitným prvkom je taktiež interný proces zrušenia rozhodcovského rozsudku, sebestačný a nezávislý, bez nutnosti akéhokoľvek zásahu súdnej moci.
Zloženie rozhodcovského tribunálu bolo rozobraté vyššie, pozornosť ale upriamime na výber kandidátov na rozhodcov zo Zoznamu rozhodcov vedeného ICSID. Ako už bolo spomenuté, rozhodcovský tribunál zostavujú sporové strany, v prípade, že sa nedohodnú na jeho zložení, urobí tak predseda Správnej rady ICSID. Pri výbere rozhodcov predsedom strany strácajú možnosť výberu rozhodcov s rovnakou štátnou príslušnosťou ako majú sporové strany. Strany síce nie sú povinné vybrať rozhodcov zo zoznamu rozhodcov vedeného ICSID, sú však povinné dodržiavať obmedzenie uvedené v článku 39 Washingtonského dohovoru, a teda väčšina rozhodcov musí mať štátnu príslušnosť rozdielnu od štátnej príslušnosti sporových strán, okrem prípadov, keď bol rozhodca určený dohodou sporových strán. Pri výbere rozhodcov je dôležitá nielen ich príslušnosť, ešte dôležitejšie je kvalifikačné kritérium. V súlade s článkom 14 Washingtonského dohovoru majú byť rozhodcovia nielen osobnosťami s vysokou morálnou integritou, ale najmä renomovanými odborníkmi voblasti práva, obchodu, priemyslu alebo finančníctva. V čl. 14 ods. 1 je zvlášť zdôraznená nutnosť výberu rozhodcov z radov právnikov. ICSID vedie Zoznam zmierovacích sudcov a Zoznam rozhodcov. Každý zmluvný štát môže vymenovať do každého zoznamu štyri osoby, ktoré môžu, ale nemusia byť jeho občanmi.[34] Predseda môže vymenovať do každého zoznamu desať osôb. Osoby takto vymenované do zoznamu majú mať každá inú národnosť.
Vlastné konanie pred rozhodcovským tribunálom je upravené v kapitole II. až V. Rozhodcovských pravidiel. Rozhodcovský tribunál je povinný zasadať po prvýkrát v lehote 60 dní od jeho zostavenia. O konkrétnom termíne prvého zasadania rozhoduje predseda tribunálu. V rámci predbežnej procesnej konzultácie sa sporové strany vyjadrujú na základe vyzvania predsedu tribunálu k rozličným procesným otázkam napr. určenie jazyku konania, výber formy konania atď. Predbežná konzultácia je dôležitá aj z toho dôvodu, že sporové strany sa tu prvýkrát stretnú a majú prvú možnosť vzájomnej spolupráce. V rámci konferencie pred pojednávaním sa sporové strany spolu s rozhodcovským tribunálom snažia o vzájomnú výmenu potrebných informácií a určenie nespochybniteľných skutočností v konaní. Rozhodcovský tribunál zároveň určuje procesné lehoty a je oprávnený aj na ich predĺženie. Nasleduje písomné konanie a po ňom ústne. Účasť tretích strán na pojednávaniach je možná so súhlasom sporových strán (napr. ak existuje značný záujem tretej strany na realizovanej arbitráži). Po vypočutí svedkov, znalcov apo prednesení posledných záverečných argumentov právnych zástupcov sporových strán sa považuje rozhodcovské konanie za uzavreté.
Jedno zo základných oprávnení rozhodcovského tribunálu umožňujúce neprerušovaný priebeh arbitráže je oprávnenie tribunálu rozhodnúť o námietke voči vlastnej právomoci. Námietka môže byť podaná jednou zo sporových strán u generálneho tajomníka ICSID. Rozhodcovský tribunál na ňu prihliadne a bude onej rozhodovať len vtedy, ak bola podaná pred uplynutím lehoty na podanie obhajoby alebo bola podaná pred uplynutím lehoty na predloženie vyjadrenia žalovaného k žalobe, pokiaľ námietka bola podaná voči vedľajšiemu nároku.[35] Podaním námietky sa konanie preruší, a to do rozhodnutia o nej. K podanej námietke sa môžu vyjadriť všetky sporové strany.
V ICSID arbitráži môže predbežné opatrenia vydávať len rozhodcovský tribunál. Výnimkou z tohto pravidla je dohoda sporových strán v dokumente, v ktorom je zaznamenaný aj súhlas sporových strán s arbitrážou, v súlade s ktorou môžu sporové strany žiadať o vydanie predbežných opatrení i súdne orgány.[36] V súlade s článkom 47 Washingtonského dohovoru môže rozhodcovský tribunál predbežné opatrenia len odporučiť, nie však nariadiť. Rozhodcovský tribunál ho môže vydať v urgentných prípadoch v záujme zachovania práv sporových strán na návrh sporových strán alebo z vlastnej iniciatívy. Pokiaľ ide o rozhodné hmotné právo aplikované tribunálom pri rozhodovaní sporu, platí zásada rozhodovania tribunálu v súlade s právom, na ktorom sa dohodli sporové strany. Ak sa strany nedohodnú na rozhodnom hmotnom práve, bude rozhodcovský tribunál rozhodovať podľa hmotného práva sporovej strany – hosťovského štátu, vrátane kolíznych noriem jeho právneho poriadku a v súlade s medzinárodným právom. To v praxi znamená, že každý aplikovaný právny predpis musí byť v súlade s medzinárodným právom. V opačnom prípade má v súlade s článkom 42 ods. 1 Washingtonského dohovoru prednosť právo medzinárodné pred hmotným právom hosťovského štátu, a to aj napriek tomu, že tribunál rozhoduje spor práve podľa právneho poriadku sporovej strany hosťovského štátu.[37] Okrem toho ICSID tribunál môže rozhodovať ex aequo et hono, ak ho strany oprávnia na takéto rozhodovanie.[38]
7. Opravné prostriedky
Opravné prostriedky sú považované za zrejme najosobitejší prvok ICSID arbitráže, apelačný proces je totiž interný a výber opravných prostriedkov obmedzený. Wash- ingtonský dohovor a Rozhodcovské pravidlá okrem klasickej možnosti výkladu a preskúmania (revízie) upravujú len jeden riadny opravný prostriedok, a to zrušenie rozhodcovského rozsudku (nálezu).[39]
Inštitút výkladu (interpretácie) rozhodcovského rozsudku slúži na objasnenie významu prípadne sporných častí rozsudku. Podanie žiadosti o výklad nie je časovo obmedzené časovým limitom. Pretože potreba výkladu rozsudku môže vzniknúť i v priebehu dlhšieho časového úseku po vydaní rozsudku.
Inštitút prieskumu môžu sporové strany využiť v prípade, že sa po vydaní rozhodcovského rozsudku zistila skutočnosť, ktorá mohla rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť rozhodnutie tribunálu. Preskúmanie rozsudku nie je a ani nemôže byť odvolaním sa voči rozhodcovskému rozsudku. Podanie žiadosti o preskúmanie je časovo obmedzené, žiadosť môže byť podaná v lehote 90 dní od zistenia rozhodujúcej skutočnosti a do troch rokov od vydania rozhodcovského rozsudku. Pri oboch inštitútoch platí, že najpovolanejším rozhodovacím orgánom je pôvodný ICSID rozhodcovský tribunál, ktorý rozsudok vydal.
Právna úprava zrušenia rozhodcovského rozsudku ako jediného možného riadneho opravného prostriedku, ktorý môžu strany využiť po ukončení ICSID arbitráže, je ojedinelou v kontexte skutočne všetkých ostatných rozhodcovských pravidiel medzinárodných i regionálnych rozhodcovských inštitúcií. Dôvodom nie je ani tak samotný inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale postup jeho zrušenia, v ktorom nefiguruje žiaden príslušný súd v mieste konania ICSID arbitráže, ale interná ad hoc komisia. Ad hoc komisia koná na základe žiadosti sporovej strany o zrušenie rozhodcovského rozsudku podanej v súlade s čl. 52 Washingtonského dohovoru.
Washingtonský dohovor ani Rozhodcovské pravidlá nepovoľujú sporovým stranám vzdať sa vopred práva na podanie žiadosti o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak by sa totiž sporové strany mohli vzdať tohto práva, vylúčili by možnosť jediného opravného prostriedku, ktorý majú k dispozícii. V praxi by tak mohlo dôjsť k nátlaku „silnejšej zmluvnej strany“, t. j. investora alebo hosťovského štátu s cieľom dosiahnuť dohodu, ktorou by sa sporové strany vzdali možnosti zrušenia rozsudku.[40] Z tohto teda vyplýva, že nad rozhodcovským rozsudkom vykonáva „kontrolu“ samotné ICSID.
Členov trojčlennej ad hoc komisie určí predseda pôvodného rozhodcovského tribunálu v spolupráci so sporovými stranami zo zoznamu rozhodcov. Pri podaní žiadosti o zrušenie rozhodcovského rozsudku platia rovnaké pravidlá ako pri žiadosti o výklad a preskúmanie rozsudku, a teda žiadosť musí byť podaná v písomnej forme, v lehote 120 dní od vydania rozsudku a musí byť riadne odôvodnená. Žiaden z členov komisie nesmie byť rozhodcom pôvodného rozhodcovského tribunálu, ktorý vydal rozsudok; mať rovnakú štátnu príslušnosť ako ktorýkoľvek z členov pôvodného rozhodcovského tribunálu a taktiež nesmie mať štátnu príslušnosť totožnú so štátnou príslušnosťou sporových strán. Keďže ad hoc komisia plní funkciu jediného zrušovacieho a svojím spôsobom aj odvolacieho orgánu je požiadavka na maximálnu objektivitu samozrejmá. Funkciu ad hoc komisie si však nemôžeme mýliť s funkciou odvolacieho súdu, pretože komisia môže rozhodcovský rozsudok len čiastočne alebo úplne anulovať, nie však modifikovať obsah rozhodnutia in merit,[41]
Dôvody zrušenia rozhodcovského nálezu sú zakotvené vo Washingtonskom dohovore. Ich aplikovateľnosť je však obmedzená, pretože je potrebné dokázať očividné prekročenie rozhodcovskej právomoci. Ide o týchto 5 dôvodov: rozhodcovský tribunál nebol riadne zostavený, rozhodcovský tribunál očividne prekročil rozhodcovskú právomoc, rozhodca sa dopustil korupcie, došlo k závažnému porušeniu základných procesných pravidiel, rozhodcovský nález nebol odôvodnený.[42]
Záver
Základným cieľom Washingtonského dohovoru sa už od jeho samotného prijatia stala podpora medzinárodného investovania na základe vytvorenia nezávislého a neutrálneho rozhodovania medzinárodných investičných sporov v rámci ICSID. Môžeme konštatovať, že ciele tvorcov dohovoru sa naplnili. Ako vyplýva z dokumentov UNCTAD, súčasné tendencie vo vývoji riešenia sporov medzi investormi a štátmi ako zmluvným stranami bilaterálnych investičných zmlúv v celosvetovom meradle potvrdzujú skutočnosť, že absolútna väčšina každoročne vzniknutých investičných sporov je riešená na pôde Medzinárodného centra pre riešenie investičných sporov.[43] Zo všetkých 357 známych investičných sporov, 225 bolo riešených na pôde ICSID.[44] ICSID preto môže a má byť vzorom nestrannosti, efektívnosti a spravodlivosti v oblasti riešenia medzinárodných ekonomických sporov.P
Autor
Ivan Puškár