Abstrakt
Právna úprava inštitútu agenta v podmienkach Slovenskej republiky predstavuje jednu z najpolemickejších otázok trestného práva procesného. Ide oprávnu úpravu vychádzajúcu zkoncepcie rozlišovania medzi agentom kontrolórom a agentom provokatérom (resp. aktívnym agentom). Práve vo vzťahu k druhému spomínanému inštitútu zaujala európska legislatíva i judikatúra odmietavý postoj. Faktom však je, že viaceré z významných judikátov sa interpretujú nad rámec ich skutočného významu a často i nesprávne. Navyše, v súvislosti s úvahami o legálnosti agenta provokatéra je potrebné mať na zreteli obsah zákonných podmienok, na ktoré je viazaná prípustnosť použitia tohto inštitútu.
1 PRÁVNA ÚPRAVA INŠTITÚTU AGENTA
Inštitút agenta bol do slovenského právneho poriadku zavedený v roku 1994 a to zákonom č. 247/1994 Z.z., ktorý novelizoval vtedajší Trestný poriadok (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších právnych predpisov) a to s účinnosťou od 1. októbra toho istého roku. Efektívne a účinné odhaľovanie tých najzávažnejších foriem trestnej činnosti (vrátane trestnej činnosti korupčnej) viedlo následne v roku 2003 k zakotveniu inštitútu agenta provokatéra a podmienok, ktorých naplnenie sa vyžaduje pre jeho použitie. Išlo o zákon č. 457/2003 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1. decembra 2003 taktiež novelizoval vtedajší Trestný poriadok. Trestné právo v podmienkach Slovenskej republiky tak už pred rekodifikáciou v roku 2005 vychádzalo z rozlišovania inštitútu agenta kontrolóra a agenta provokatéra.1 Táto koncepcia bola síce prebratá aj do rekodifikovaného Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z.z., v ďalšom texte len ,,TP“), avšak s určitými zmenami. Uvedené zmeny sa dotýkali predovšetkým systematického zaradenia inštitútu agenta v rámci TP, okruhu subjektov oprávnených na vydanie príkazu na použitie agenta, spresnenia lehôt použitia agenta na základe predošlého vydania príkazu prokurátorom a určitý posun je viditeľný aj pokiaľ ide o využitie agenta ako dôkazného prostriedku v trestnom konaní v rámci dokazovania trestných činov, na ktoré sa použite agenta môže ex lege vzťahovať.
,,Agent je príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.“2 V súvislosti s odhaľovaním, zisťovaním a usvedčovaním páchateľov korupcie však môže byť agentom aj akákoľvek iná osoba odlišná od príslušníka Policajného zboru či polície cudzieho štátu za predpokladu, že na tento účel je ustanovená prokurátorom na návrh policajta či príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra Slovenskej republiky.3 V oboch prípadoch však zhodne platí, že na základe ustanovenia § 10 ods. 22 TP sa agent považuje za prostriedok operatívno-pátracej činnosti. Zároveň však ide o trestno-procesný inštitút, prostredníctvom ktorého je možné získať informácie dôležité pre trestné konanie. O tom vypovedá aj aktuálne systematické zaradenie tohto inštitútu. Pôvodne bol inštitút agenta zaradený do IV. hlavy I. časti Trestného poriadku, v ktorej bolo upravené zaisťovanie osôb a vecí. Rekodifikácia priniesla určité zmeny systematiky ainštitút agenta bol zaradený do V. hlavy I. časti TP, konkrétne kinštitútom slúžiacim na zabezpečenie informácií dôležitých pre trestné konanie. Agent spravidla pôsobí priamo vkriminálnom prostredí a spolupracuje so subjektmi, ktoré v ňom vykonávajú (pravdepodobne) protiprávnu činnosť, čo mu umožňuje získavať informácie, ktoré majú priamy dôkazný význam pre trestné konanie, v rámci ktorého bol vydaný príkaz na jeho použitie. Agent tiež môže získať aj informácie, ktoré síce priamy dôkazný význam v danom trestnom konaní nemajú, no sú dôležité z toho dôvodu, že na základe nich je možné správne orientovať činnosť polície spočívajúcu v objasňovaní a tiež procesnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Dôležité je, že informácie získané agentom v trestnom konaní na základe príkazu na jeho použitie a za splnenia zvyšných zákonných podmienok jeho použitia majú povahu dôkazu.
Použitie inštitútu agenta, rovnako ako aj použitie zvyšných prostriedkov, pomocou ktorých sa získavajú informácie dôležité pre trestné konanie podľa a v súlade s ustanoveniami TP, sa nevyhnutne spája so zásahom do základných ľudských práv a slobôd. Ide predovšetkým o stret s právom na súkromie, na ochranu osobných údajov a ďalšie. V každom prípade však môže ísť iba o legálne zásahy do týchto práv, teda pre využitie konkrétneho trestno- procesného inštitútu sa vyžaduje naplnenie všetkých zákonných podmienok, na ktoré je toto využitie viazané. Taktiež platí, že miera obmedzenia základných ľudských práv a slobôd musí byť v každom prípade primeraná potrebám odhaľovania a dokazovania konkrétnej trestnej činnosti. Priamo sa uvádza, že v súvislosti s uvedenými inštitútmi je prípustné len také obmedzenie základných ľudských práv aslobôd, ktoré je nevyhnutné na účely odhaľovania a dokazovania konkrétnej trestnej činnosti. Obzvlášť v týchto prípadoch je potrebné dôsledne rešpektovať a aplikovať zásadu primeranosti a zdržanlivosti ako jednu zo základných zásad trestného konania.
Právna úprava inštitútu agenta a podmienok pre jeho legálne využitie je aktuálne obsiahnutá v ustanovení § 117 ods. 1 až 14 TP. Zatiaľ čo právna úprava inštitútu agenta kontrolóra a jej aplikácia je viac – menej bezproblémová, inštitút agenta provokatéra a podmienky jeho využitia sú nanajvýš polemické. Európska legislatíva ako aj judikatúra sa k tomuto inštitútu vo väčšine prípadov stavia kategoricky odmietavo a to dokonca aj pro futuro. Tento komplexný odmietavý postoj kinštitútu agenta provokatéra je pritom plne vsúlade sodbornými názormi právnych teoretikov nie len vČeskej a Slovenskej republike, ale aj v ďalších okolitých štátoch. Aj napriek tomu existujú aktivity a snahy o zmenu tohto postoja a nájdenie cesty, prostredníctvom ktorej by inštitút agenta provokatéra našiel uplatnenie bez problémov, ktoré sa s jeho využitím v súčasnosti spájajú.
2 INŠTITÚT AGENTA KONTROLÓRA A MOŽNOSTI JEHO VYUŽITIA
Napriek tomu, že právna úprava inštitútu agenta kontrolóra a jeho aplikácia v praxi nespôsobujú viac – menej žiadne problémy, je potrebné mať na zreteli konkrétne podmienky, na ktorých dôsledné naplnenie je jeho použitie viazané. Možnosťami a podmienkami využitia tajného agenta sa zaoberal aj XVI. Medzinárodný kongres trestného práva. Konštatoval, že použitie tajného agenta je síce možné, avšak jeho využitie musí podliehať konkrétnym garanciám. V súvislosti s možnosťami využitia inštitútu tajného agenta a ďalších prostriedkov tzv. proaktívneho vyšetrovania boli na XVI. Medzinárodnom kongrese trestného práva formulované základné požiadavky, ktoré musia byť v každom konkrétnom prípade naplnené. Tieto sa premietli do niekoľkých základných zásad, v súvislosti s ktorými Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých judikátoch deklaroval požiadavku striktného a bezvýhradného dodržiavania. Dodržiavanie nižšie uvedených zásad je tiež bezpodmienečné a vzťahuje sa na všetky aspekty uvedených zásad. Konkrétne ide o zásadu:
a.) legality použitia agenta,
b.) subsidiarity použitia agenta,
c.) proporcionality pri používaní agenta a
d.) súdnej kontroly.4
Právna úprava inštitútu agenta kontrolóra je obsiahnutá v ustanovení § 117 TP s výnimkou tých ustanovení (odsekov), ktoré sa výslovne vzťahujú na inštitút agenta provokatéra. Z jednotlivých ex lege stanovených podmienok prípustnosti využitia inštitútu agenta (kontrolóra) je zrejmé naplnenie vyššie uvedených zásad.
Konkrétne zásada legality sa napĺňa prostredníctvom ustanovenia § 117 TP ako takého, nakoľko takto sú na úrovni zákona stanovené podmienky a limity využitia inštitútu agenta. Použitie agenta (kontrolóra) možno považovať za legálne, pokiaľ sú v konkrétnom prípade naplnené všetky podmienky, na splnenie ktorých aktuálna právna úprava (TP) viaže možnosť jeho využitia.
Zásada subsidiárneho využitia agenta (kontrolóra) je vyjadrená v ustanovení § 117 ods. 1 druhá veta TP, kde je stanovená podmienka, že využitie agenta je možné len v tom prípade, ak je odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov určených trestných činov iným spôsobom podstatne sťažené. Použitie inštitútu agenta (kontrolóra) teda nie je v prípade uvedených trestných činov automatické a primárne riešenie. Na účely odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov určeného okruhu trestných činov majú primárne byť využívané iné prostriedky trestného práva. Až keď ich použitie by bolo podstatne sťažené, je možné využiť inštitút agenta (kontrolóra). Spojenie ,,podstatne sťažené“, ktoré je obsiahnuté v tejto formulácii pritom nie je žiadnym spôsobom definované. Z uvedenej formulácie je však zrejmé, než nejde len o bežné problémy, s ktorými sa stretáva trestnoprávna prax, ale skôr o problémy, ktoré hraničia až s nemožnosťou odhalenia, zistenia a usvedčenia páchateľov konkrétnych trestných činov iným spôsobom.
V tomto ustanovení (§ 117 ods. 1 prvá veta TP) je zároveň vyjadrená aj zásada proporcionality pri využívaní agenta. V zásade platí, že tento inštitút je možné využívať len pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov tých najzávažnejších trestných činov, ktorých zoznam je taxatívny. Konkrétne ide o odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov trestných činov, ktoré sú z hľadiska závažnosti zločinmi, trestných činov korupcie, trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Navyše tiež platí, že využitie inštitútu agenta je možné len v prípade, ak na základe získaných poznatkov existuje podozrenie, že niektorý z vyššie uvedených trestných činov (alebo aj viaceré z nich) už bol spáchaný alebo ešte len spáchaný má byť. V ustanovení § 117 ods. 2 TP je taktiež vyjadrené, že činnosť agenta musí byť v každom prípade úmerná protiprávnosti konania, na zisťovaní a odhaľovaní, ktorého sa agenta podieľa, vrátane usvedčovania ich páchateľov.
Stret inštitútu agenta (kontrolóra) so základnými ľudskými právami je riešený prostredníctvom základných zásad trestného konania, predovšetkým zásady primeranosti a zdržanlivosti. V rámci nej sú orgány činné v trestnom konaní ako aj súdy povinné postupovať tak, aby do základných ľudských práv a slobôd zasahovali len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosahovanie účelu daného úkonu a tým aj účelu trestného konania. V každom prípade sú povinné rešpektovať dôstojnosť a ústavne garantované práva všetkých osôb, s ktorými prichádzajú do kontaktu. V ustanovení § 117 ods. 2 prvá veta TP je pritom priamo obsiahnutý odkaz na použitie agenta spôsobom, ktorý je v súlade s účelom TP. Tým nepochybne je včasné odhalenie všetkých trestných činov a ich páchateľov a následne aj ich spravodlivé potrestanie pri rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd fyzických ako aj právnických osôb.5
Zásada súdnej kontroly je obsiahnutá vo viacerých odsekoch ustanovenia § 117 TP, predovšetkým v ods. 5 až 7. Konkrétne ide o vymedzenie okruhu subjektov, ktoré sú oprávnené na vydanie príkazu na použitie agenta (kontrolóra), náležitosťami, ktoré musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať návrh a tiež príkaz na použitie agenta, časovým ohraničením použitia agenta a tiež okruhom subjektov, ktoré sú oprávnené rozhodnúť o predĺžení už vydaného príkazu na použitie agenta, ak je to v danom prípade potrebné. Platí pritom, že len v prípade agenta kontrolóra môže príkaz na jeho činnosť vydať aj prokurátor v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania, ak vec neznesie odklad a činnosť agenta sa nespája so vstupom do obydlia. Do 72 hodín však musí byť potvrdený sudcom pre prípravné konanie, inak príkaz prokurátora stráca platnosť a informácie, ktoré už boli získané nie je následne možné použiť, ani na ne prihliadať. Faktom však je, že už len samotná vedomosť príslušných orgánov o nich môže zamerať ich následné aktivity do oblastí, do ktorých by inak (bez tohto poznatku) zamerané neboli. Použitie inštitútu agenta na základe príkazu prokurátora v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania sa týka výhradne agenta kontrolóra. Na rozdiel od pôvodnej úpravy, ktorá tento postup umožňovala aj vo vzťahu k agentovi provokatérovi, aktuálne takýto postup neprichádza do úvahy. Ide o jednu z viacerých zmien, ktoré boli prijaté v súvislosti s rekodifikáciou trestného práva v Slovenskej republike.
Okrem týchto zásad sú v ustanovení § 117 ods. 2 TP obsiahnuté aj ďalšie požiadavky, naplnenie ktorých sa musí v činnosti agenta (kontrolóra) prejavovať, a ktoré sú naviazané na zásady predošlé. Ide už o vyššie spomenutý súlad konania agenta s účelom TP a úmernosť konania agenta protiprávnosti konania, na odhaľovaní a zisťovaní ktorého sa agenta podieľa. Platí pritom, že agent (kontrolór) nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu. V prípade agenta kontrolóra totiž nie sú naplnené zákonné podmienky pre iniciatívne navádzanie na spáchanie trestného činu a takáto činnosť agenta kontrolóra by sa preto vyhodnotila ako rozporná so zákonom, nelegálna.
Právna úprava agenta kontrolóra zodpovedá požiadavkám pre jeho využitie stanoveným na medzinárodnej úrovni a našej právnej úprave tak v tomto smere nemožno v podstate nič vyčítať. Podstatne problematickejšia je naša právna úprava inštitútu agenta provokatéra, ktorej vhodnosť, primeranosť, potrebnosť (nevyhnutnosť) acelkovo legálnosť niektorých foriem jeho využitia a niektorých podmienok, na ktorých je použitie tohto inštitútu naviazané je nanajvýš polemická.
3 INŠTITÚT AGENTA PROVOKATÉRA A MOŽNOSTI JEHO VYUŽITIA
Základom právnej úpravy inštitútu agenta provokatéra je ustanovenie § 117 ods. 2 TP, v ktorom je definovaná jeho podstata a taktiež aj kľúčové podmienky, za splnenia ktorých je možné jeho využitie. Odborná i laická verejnosť pozná tento inštitút pod názvom agent provokatér, no stretávame sa aj s označením aktívny agent. Toto onačenie je považované za terminologicky presnejšie, nakoľko podstatou agenta je aktívna a iniciatívna činnosť, ktorá smeruje k odhaľovaniu trestnej činnosti a k získavaniu dôkazov o nej na účely trestného konania.6 Nemá teda ísť o provokáciu trestnej činnosti tam, kde sa pred tým nevyskytovala. Od tohto kľúčového poznatku sa pritom odvíjajú aj viaceré európske judikáty, ktoré sa zaoberajú otázkami prípustnosti agenta provokatéra (aktívneho agenta) a posúdením konkrétnych prípadov, v ktorých bol agent provokatér (aktívny agent) použitý.
V súlade s ustanovením § 117 ods. 2 TP možno agenta provokatéra charakterizovať ako takého agenta, ktorý je oprávnený iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu, ale len za splnenia presne stanovených zákonných podmienok. Tieto sú určené jednak okruhom trestných činov, na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov ktorých môže byť agent použitý a tiež okruhom subjektov, vo vzťahu ku ktorým môže agent vyvíjať svoju zákonnú činnosť. Okrem naplnenia týchto podmienok sa tiež vyžaduje, aby zistené relevantné skutočnosti nasvedčovali tomu, že páchateľ by sa trestného činu dopustil a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je vydaný príkaz na použitie agenta. Využitie inštitútu agenta provokatéra je teda, na rozdiel od okolitých európskych štátov, v našich podmienkach možné, ale je viazané na kumulatívne a dôsledné naplnenie troch zásad, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 117 ods. 2 TP. Samozrejme aj na inštitút agenta provokatéra sa vzťahujú zvyšné ustanovenia § 117 TP, ktoré sa týkajú okruhu subjektov, ktoré sú oprávnené vydať príkaz na jeho použitie. Platí, že príkaz na použitie agenta provokatéra musí v každom prípade vydať súd. V prípravnom konaní a ešte pred začatím trestného stíhania je to sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom je to predseda senátu. Prokurátorovi takáto možnosť nie je daná, čo je jedna zo zmien, ktorá sa uskutočnila v rámci rekodifikácie trestného práva. Rovnaké podmienky platia aj pre predĺženie už vydaného … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Marcela Tóthová PhD.