Úvod
Pri posudzovaní záväzkových vzťahov je nutné si ozrejmiť, akými ustanoveniami sa bude takýto vzťah riadiť, najmä vzhľadom na dualizmus v oblasti záväzkových vzťahov obsiahnutých v Občianskom zákonníku (ďalej len OZ) alebo Obchodnom zákonníku (ďalej len ObZ). Záväzkový vzťah bude obchodnoprávnym vzťahom, ak povaha subjektov alebo činnosť, ktorú vykonávajú, resp. obsah ich právneho vzťahu, spĺňajú podmienky ObZ1 na to, aby sme ich vzťah mohli definovať ako absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo relatívny obchodný záväzkový vzťah. Relatívne obchodné záväzkové vzťahy sú vzťahy, ktorých zmluvné strany sú podnikateľmi resp. subjektmi verejného práva a činnosť, ktorú zmluva pokrýva patrí do ich podnikateľskej činnosti resp. touto činnosťou pokrývajú verejné potreby alebo vlastnú prevádzku. Absolútne obchodné záväzkové vzťahy sú zase vzťahy, ktoré spadajú pod definíciu §261 ods. 3 a nasl. Dominantným znakom absolútnych obchodných záväzkových vzťahov nie je povaha subjektov, ale obsahová náplň ich vzťahu.[1] [2]
1. Niekoľko poznámok k tzv. fakultatívnym obchodom
Záväzkové vzťahy, ktoré nespĺňajú kritéria nato, aby sme ich mohli definovať ako relatívne alebo absolútne záväzkové vzťahy, sa stále môžu riadiť ustanoveniami ObZ, ak spoločnou dohodou zmluvných strán dôjde k aplikácii §262 ObZ. Táto dohoda však musí byť písomná. Aj keď si strany medzi sebou uzatvoria zmluvu, pri ktorej sa nevyžaduje písomná forma, samotná voľba ObZ musí byť písomná. Týmto spôsobom dochádza k rozšíreniu pôsobnosti ObZ na záväzkové vzťahy, ktoré by sa inak riadili ustanoveniami OZ a tak sa strany vyhnú kogentným ustanoveniam OZ. Napriek tomu, že strany využijú túto možnosť a zvolia si režim ObZ, nevylučujú subsidiárne pôsobenie OZ ako lexgeneralis. Aplikácia § 262 ObZ tak bude mať uplatnenie v prípade, ak pôjde o vzťah, ktorý nemožno podradiť ustanoveniam ObZ podľa §261.
Strany si týmto spôsobom zvolia ObZ ako celok. Nie je však vylúčené, aby si zmluvné strany zvolili aplikáciu iba jednotlivých ustanovení ObZ na svoje konkrétne práva a povinnosti. V tomto prípade však pôjde o vedľajšie zmluvné dojednanie, čo je inštitútom občianskoprávnej zmluvy aj s dôsledkami viazanosti kogentnými ustanoveniami OZ[3] a vymyká sa spod inštitútu fakultatívnych obchodov §262 ObZ.
2. Voľba ObZ a zabezpečovací právny vzťah
Vo všeobecnosti platí, že zabezpečovací právny vzťah ako vedľajší (akcesorický) právny vzťah, sleduje režim hlavného záväzku. Pri dohode zmluvných strán o voľbe ObZ však musí byť splnená jedna z dvoch, alternatívne uvedených zákonných požiadaviek nato, aby sa zabezpečovací vzťah riadil režimom hlavného záväzku (v prípade fakultatívnych obchodov režimom ObZ).[4] Prvá zákonná podmienka je prejavenie súhlasu osoby, ktorá poskytuje zabezpečenie s voľbou režimu ObZ. Zákon síce nevyžaduje písomnú formu na prejavenie takéhoto súhlasu, avšak v záujme právnej istoty je nevyhnutné, aby sa takýto prejav vôle zakotvil v písomnej podobe. Druhou, nemenej vágnou podmienkou je vedomosť osoby, ktorá poskytuje zabezpečenie, že zabezpečovaný záväzok (fakultatívny obchod) sa riadi režimom ObZ. Z procesnoprávneho hľadiska spoľahlivo dokázať vedomosť strany o akejkoľvek skutočnosti je priam nemožné. Vychádzajúc z tejto premisy, je viac než žiadúce, aby si strany jasne a presne zvolili ObZ nielen pre hlavný, ale aj pre zabezpečovací právny vzťah v písomnej forme.
3. Aplikačné problémy
Tienistou stránkou voľby ObZ aplikáciou tzv. fakultatívnych obchodov bola v minulosti skutočnosť, že strany si zvolili ObZ pri nadobudnutí kradnutých motorových vozidiel. Využívalo sa ustanovenie ObZ, ktoré znamená odchýlku od všeobecne občianskoprávnej zásady – nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám.[5]
Sloboda, ktorú nám dáva § 262 ObZ, však nie je absolútna, má isté obmedzenia. Fakultatívne obchody prichádzali v minulosti do úvahy aj v prípade, keď jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ[6]. V praxi sa aj vzhľadom na výhodnejšie ustanovenia ObZ pre dodávateľa v štandardizovaných zmluvách aplikuje § 262 ObZ, čím strany podriaďujú svoj vzťah ustanoveniam ObZ. Pri skúmaní týchto vzťahov, kedy spotrebiteľ ako jedna zo zmluvných strán prejaví vôľu, aby sa jeho vzťah riadil ustanoveniami ObZ, musíme zohľadniť aj ustanovenia § 52 ods. 2 OZ: „ Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.“Toto ustanovenie nás núti realizovať „test výhodnosti“. Ak je pre spotrebiteľa výhodnejšie ustanovenie OZ, príp. zákona o ochrane spotrebiteľa, použijú sa tieto ustanovenia i napriek tomu, že zmluvné strany medzi sebou uzavrú tzv. fakultatívny obchod. Nemenej dôležitým je aj ustanovenie § 53 ods.1 : Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“) … Taktiež aj ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa[7], ktorý ustanovuje v § 3 ods. 3 nasledovné : „Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách“.
Vzniká tu otázka, či je možné, aby si strany, z ktorých jednou je spotrebiteľ, vylúčili pôsobnosť OZ a zákona o ochrane spotrebiteľa voľbou ObZ aplikovaním § 262 ObZ a definovali svoj záväzkový vzťah ako tzv. fakultatívny obchod.
Táto otázka bola zodpovedaná Najvyšším súdom SR (ďalej len NS SR). Vo svojom uznesení 5 M Cdo 20/2009 sa stotožnil s argumentáciou Generálneho prokurátora, ktorý využil svoju právomoc a podal na základe podnetu žalovaného mimoriadne dovolanie voči rozhodnutiu Okresného súdu v Trenčíne a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa žalobcu bol vzťah medzi žalobcom a žalovaným obchodnoprávny, lebo sa zmluvne dohodli, že sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka; premlčacia doba je vzhľadom na to štvorročná.[8] Argumentácia Generálneho prokurátora znela nasledovne: S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená nielen dlhšia (štvorročná) premlčacia doba než podľa Občianskeho zákonníka (trojročná), ale tiež možnosť dojednania vyššieho úroku z omeškania a iná zodpovednosť pri náhrade škody. Preto ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy upravujúce voľbu Obchodného zákonníka majú v danom prípade charakter neprijateľnej podmienky nielen v zmysle § 23a ods. 1 a 2 zákona č.634/1992 Zb., ale aj podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka …[9]
Toto rozhodnutie malo podstatný vplyv na rozhodovaciu činnosť krajských a okresných súdov. Príkladom môže byť rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý vo svojom rozhodnutí 5Co/56/2014 odôvodňuje rozhodnutie v merite veci právnym názorom Najvyššieho súdu obsiahnutom vo vyššie analyzovanom rozhodnutí a uvádza ho priamo v odôvodnení. V tomto prípade došlo v štandardizovanej zmluve k prejavu vôle zmluvných strán o voľbe zákona. Zmluvné strany uzavreli medzi sebou zmluvu o úvere, čo znamená, že ich záväzkový vzťah je tzv. absolútnym obchodom. Ak žalobca mal zato, že ich záväzkový vzťah je absolútnym obchodnoprávnym záväzkovým vzťahom, aplikácia § 262 ObZ (a tým vykonaný prejav vôle o voľbe zákona) je zbytočná a irelevantná. Vyzdvihol by som argumentáciu vedľajšieho účastníka konania, s ktorým sa Krajský súd v Prešove vo svojom odôvodnení stotožnil: „Aj keď spotrebiteľ súhlasí, aby sa jeho právny vzťah s dodávateľom riadil na základe § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, nemôže si privodiť zhoršenie svojho právneho postavenia, ktoré mu garantuje Občiansky zákonník. …“10 Krajský súd v súlade s doterajšou judikatúrou uviedol: „Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je síce absolútnym obchodom a je pravdou, že na predmetný úver dopadajú ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61 Cb 221/09). Základ právnej úpravy ochrany spotrebiteľa predstavujú ust. § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka.“11 Rozsudok Krajského súdu v Prešove má veľmi vážne dôsledky. V súlade s judikatúrou NS SR odmietol voľbu zákona skrz aplikácie § 262 ObZ. Išiel však ešte ďalej. Odmietol aj skutočnosť, že zmluva o úvere je v ObZ kvalifikovaný ako tzv. absolútny obchod a právny vzťah založený zmluvou o úvere v predmetnej veci by sa tak mal riadiť ustanoveniami ObZ. Krajský súd vyzdvihol iný aspekt, povahu zmluvnej strany – spotrebiteľa. Nielenže tým odsunul na vedľajšiu koľaj prejav vôle o voľbe zákona, ale vylúčil aj aplikáciu ObZ v prípade, ak ide o absolútny obchod a jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.
Judikatúra súdov Slovenskej republiky vyjasnila nejasnosti ohľadne rozsahu obmedzení aplikácie § 262 ObZ. Definitívnu bodku, ktorá vylúčila akékoľvek pochybnosti o záväzkovom vzťahu spotrebiteľa, pri ktorej dôjde k voľbe ObZ skrz § 262 ObZ, dal [10] [11] zákonodarca novelou OZ č. 102/2014[12] [13], ktorý na koniec ustanovenia § 52 ods. 2 pripojil vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“13 Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. apríla 2015 a od tohto dňa bude mať aplikácia ustanovení OZ, ak je zmluvnou stranou spotrebiteľ, prednosť pred ustanoveniami ObZ aj keď strany využijú možnosť, ktorú im ponúka § 262 ObZ, tzv. fakultatívny obchod. Ich prejav vôle tak bude irelevantný. Na druhej strane však vylúčil aj voľbu ObZ v prípade, ak pôjde o vzťah spotrebiteľ-spotrebiteľ alebo podni- kateľ-spotrebiteľ, kde spotrebiteľ bude napr. predávajúcim a podnikateľ kupujúcim. Naviac, týmto ex lege vylúčil aplikáciu ObZ aj v prípade, ak spotrebiteľ uzavrie tzv. absolútny obchod. Predmetné zmeny, ktoré zaviedla vyššie spomenutá novela tak považujem za nesystémové s nedomyslenými dôsledkami v aplikačnej praxi.
Autor
Tomáš Lázár