právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Úvod
Otázka životného prostredia a jeho ochrany sa vyvstala najmä v dôsledku dlhotrvajúceho a nie vždy priaznivého zásahu človeka do prírody, predovšetkým za účelom dosiahnutia ekonomického rozvoja. Samotná problematika a jej riešenie bola dlho ponechávaná výlučnej kompetencii jednotlivých štátov, resp. nebola riešená vôbec, avšak postupná globalizácia spôsobila, že sa začali presadzovať tendencie na ochranu, resp. reguláciu ľudskej činnosti na medzinárodnej úrovni. Hlavnou úlohou globa- lizácie sú snahy o udržateľný rozvoj. Globalizácia môže byť kultúrna, komunikačná, ekonomická.1 Práve ekonomická globalizácia sa snaží o integráciu národných ekonomík do medzinárodného obchodu prostredníctvom obchodu, priamych cudzích investícií, krátkodobého prílivu kapitálu, medzinárodného prílivu robotníkov a ľudí vo všeobecnosti, a prílivu technológií.[1] [2]
Globalizácia na jednej strane umožnila obrovský ekonomický rozvoj, mnohé bývalé rozvojové štáty, ako napr. Južná Kórea, Tchaiwan, Malajzia sú dnes štáty s vyspelými ekonomikami.[3] Na druhej strane, odporcovia vinia globalizáciu za zväčšovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, nerovnaký prístup k zdrojom a zhoršeniu životného prostredia. Globalizácia býva zrovnávaná so slepou vierou vo voľný trh. Práve organizácie ako WTO, Svetová banka a Medzinárodný menový fond sú kritizované za nekritickú snahu o voľno trhovú politiku zanedbávajúc potrebu vytvorenia siete sociálnej bezpečnosti, ktorá by mala ochrániť najviac zraniteľné skupiny z náhlych zmien, ktoré globalizácia prináša.[4]
Bipolarita studenej vojny mala za následok aj rozličné nazeranie na ochranu životného prostredia. Zatiaľ čo krajiny západu sa snažili investovať najmä do vývoja nových technológií, ktoré by mohli byť prijateľné životnému prostrediu, krajiny socialistické ostávali pri ťažkej priemyselnej výrobe, ktorá mala katastrofálne následky na živo t- nom prostredí.[5] Rozdielny pohľad na životné prostredie prináša aj rozdelenie krajín na rozvinuté a rozvojové. Európske krajiny prejavili iný postoj k ochrane životného prostredia ako USA. Vytvorili zložitý systém regulácii environmentálnej ochrany. Environmentálna legislatíva Európskej Únie sa vyvinula od vymenovania cieľov až k definovaniu detailných štandardizovaných postupov. Povolenie obchodovania z emisiami bolo implementované rozvinutými krajinami aby sa znížili náklady spojené s prevenciou proti znečisťovaniu.
Rozvojové krajiny sa však takýmto opatreniam bránia. Argumentujú, že je pre nich výhodnejšie zabezpečiť si najprv aký taký hospodársky rast, a až následne sa zaoberať ochranou životného prostredia. Vzhľadom na to, že problematika životného prostredia začína byť vážna, je úlohou medzinárodného spoločenstva vyvíjať na tieto krajiny tlak.
Ako som sa už vyššie snažil načrtnúť, celý svet je globálne ekonomický prepojený, a preto akákoľvek akcia, resp. reakcia, vyvoláva otázku ohľadom ekonomickej spôsobilosti, a environmentálne otázky nie sú výnimkou. Na nasledujúcich stranách sa v intenciách životného prostredia, budem snažiť priblížiť postavenie a úlohy jedného z hlavných obchodných aktérov a síce – Svetovej obchodnej organizácie.
2. WTO/GATT
Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT – General Agreement on Tarrifs and Tra- de) bola prijatá v roku 1947 a neskôr sa stala základom pre Svetovú obchodnú organizáciu (WTO – World Trade Organization). Hlavným cieľom GATT je rozšírenie a podpora obchodnej výmeny, uzavretím recipročných a obojstranne výhodných dohôd, smerujúcich k podstatnému zníženiu ciel a iných prekážok a k odstráneniu diskriminácie v obchode.[6] Preto základnými zásadami GATT sú: zákaz diskriminácie, zákaz kvantitatívnych opatrení, právna úprava vývoznej obchodnej politiky (dumping, subvencie), znižovanie ciel a iných prekážok v obchode, ohľad na záujmy rozvojových krajín.[7]
V apríli 1994 bola podpísaná tzv. Marakéšska deklarácia, ktorou bola založená WTO. Hlavnými cieľmi WTO je udržateľný ekonomický rozvoj v interakcií s ochranou životného prostredia, počítajúc s optimálnym využitím prírodných zdrojov.[8] WTO verí, že slobodný a otvorený obchod s tovarmi a službami podporuje ekonomický rozvoj, ktorý s poskytovaním stabilných a predvídateľných podmienok môže zvýšiť možnosť inovácií aj v oblasti environmentálnej ochrany.
Čo sa týka štruktúry WTO, najvyšším orgánom je Konferencia ministrov (Ministerial Conference), ktorá je zložená zo všetkých členov a schádza sa najmenej raz za dva roky. Ďalším orgánom je Generálna rada (General Council) zo zástupcov všetkých členov. Schádza sa podľa potreby. Má právomoci uzatvárať vhodné dohody s inými medzivládnymi organizáciami, ktoré vyvíjajú činnosť vzťahujúcu sa k činnosti WTO. Pod Generálnu radu spadajú tri ďalšie orgány. Jedná sa o Radu pre obchod s tovarom, Radu pre obchod so službami, Radu pre obchodné aspekty práv duševného vlastníctva. Rady si stanovia vlastné rokovacie poriadky. Sú prístupné pre všetkých členov. Ďalšími orgánmi sú výbory zriadené Konferenciou ministrov. Jedná sa o výbory: Výbor pre obchod a rozvoj, Výbor pre obmedzenia, uplatňované z dôvodu platobnej bilancie a Výbor pre rozpočet, financie a správu.
Orgány WTO prijímajú rozhodnutia cestou konsenzu. Pokiaľ to nebude možné, rozhodne sa o otázke hlasovaním. Konferencia ministrov a Generálna rada rozhoduje hlasovaním – väčšinou hlasujúcich.
Pravidlá WTO obsahujú okrem už spomínaných aj Dohovor o technických prekážkach v obchodovaní9 a Dohovor o sanitárnych a fytosanitárnych štandardoch10. Dohovor o technických prekážkach v obchodovaní sa snaží štandardizovať technické smernice aby nespôsobovali prekážky a neviedli k negatívnemu protekcionizmu jednotlivých krajín. Rovnako tak Dohovor o sanitárnych a fytosanitárnych štandardoch má v záujme chrániť bezpečnosť spotrebiteľa prísnymi požiadavkami na jedlo, zvieratá a rastlinnú výrobu, tak aby všade existoval rovnaký štandard. Zmluva GATS alebo všeobecná dohoda o obchode a službách, tvorí rovnako základ WTO a podobne ako GATT je založená na zákaze diskriminácie a režime najvyšších výhod – teda každý člen poskytne službám a dodávateľom služieb ktoréhokoľvek iného člena zachádzanie nie menej priaznivé ako poskytuje obdobné zachádzanie iným členom. Smerom do vnútra štátu poskytuje GATS tzv. národné zachádzanie – teda zahraničným dodávateľom štát poskytne zachádzanie nie menej priaznivé ako domácim.11 Ďalšou dohodou je tzv. TRIPS – Dohoda o obchodných aspektoch práv k duševnému vlastníctvu, ktorej cieľom je zmenšiť prekážky a deformácie obchodu pri zaistení ochrany práv duševného vlastníctva. Dohoda upravuje autorské a príbuzné práva, ochranné známky, zemepisné označenia, priemyselne vzory, patenty, topografie integrovaných obvodov a nezverejnené informácie vrátane obchodného tajomstva.
2.1. Článok XX Všeobecnej dohody o clách a obchode
Článok XX Všeobecnej dohody o clách a obchode patrí k najkontroverznejším článkom, z dôvodu zakotvenia výnimiek, kedy sa jednotlivé krajiny nemusia riadiť pravidlami WTO resp. GATT. Konkrétne dve výnimky z tohto článku, písmeno (b) a písmeno (g) sa vzťahujú na závažnosť ochrany životného prostredia. Teda členské štáty WTO sa môžu odchýliť od pravidiel WTO, resp. môžu robiť politiku nie v súlade s WTO, ak je potrebné chrániť ľudský, živočíšny alebo rastlinný život alebo zdravie (písmeno (b)) alebo sa vzťahujú na ochranu vyčerpávajúcich prírodných zdrojov do efektívnej miery v spojení s obmedzením domácej produkcie alebo spotreby (písmeno (g)). Všetky výnimky musia byť v súlade s preambulou článku, ktorá kladie dôraz na to, aby sa tieto opatrenia neuskutočňovali spôsobom, ktorý by predstavoval svojvoľnú alebo neoprávnenú diskrimináciu medzi krajinami, kde platia rovnaké podmienky, alebo skryté obmedzenie medzinárodného obchodu, a nič v tejto dohode nemožno vykladať tak, aby sa zabránilo akejkoľvek zmluvnej strane prijatie alebo vynútenie týchto opatrení.
Nasledujúcich niekoľko prípadov pomohlo k presnejšej interpretácii článku XX.
Prípad Gasoline
Prípad Gasoline bol prvým prípadom, ktorým sa začal systematický náhľad na článok XX. Prípad sa týkal amerického zákona o čistom vzduchu,[12] ktorý sa pokúšal štandardizovať predaj benzínu a benzínových programov za účelom zaistiť, aby emisie z benzínového spaľovania neprekročili hranicu z roku 1990. Jeden z týchto programov sa vzťahoval na oblasť deviatich veľkých metropolitných oblastí, ktoré mali najviac znečistené ovzdušie. Všetok benzín predávaný do týchto oblastí bol prerobený (reformulated gasoline). Predaj obyčajného benzínu v týchto oblastiach bol zakázaný. Obyčajný benzín sa predával všade inde v USA. Aby sa zabránilo dumpingu znečisťujúcich látok od prerobeného benzínu na obyčajný, Clean Air Act požadoval, aby benzín predávaný domácimi rafinérmi, spracovateľmi a dovozcami ostal na úrovniach z roku 1990. Súlad sa meral porovnávaním emisií s obyčajným benzínom. Limity z roku 1990 sa stali integrálnou súčasťou vynútenia tohto benzínového práva. Limity mohli byť buď individuálne – ustanovené súkromným sektrom, alebo zákonné ustanovené EPA (United States Environmental Protection Agency)
Z hľadiska medzinárodného obchodu problém nastal z dôvodu, že domácim rafiné- rom bolo umožnené prihliadať na individuálne limity z roku 1990, ale rovnaké právo nemali zahraniční rafinéri. Na otázku prečo USA nesprístupnili individuálne limity aj pre cudzích rafinérov odpovedali, že by šlo o nepraktickosť overenia a vynútenia cudzích rafinérskych limitov. Venezuela a Brazília sa sťažovali pred porotou WTO. Porota priznala, že problémy s overením a vynútením limitov sú náročnejšie pre cudzích rafinérov, ale tieto ťažkosti sú nedostačujúce na odmietnutie možnosti ustanovenia individuálnych limitov povolených domácim rafinérom.
USA sa odvolali, ale dovolací rozsudok sa zhodoval s rozhodnutím poroty. Odvolací súd povedal, že techniky na overenie, kontrolu a ohodnotenie cudzích dovozcov sú dostupné a sú adekvátne na zákaz voľného obchodu medzi krajinami. Avšak USA sa ani nepokúšali spolupracovať s vládami Venezuely a Brazílie. Uloženie zákonných limitov by bolo nemožné z hľadiska zákonných limitov z dôvodu veľkosti zmien požadovaných v takmer všetkých amerických rafinérov.
Vzhľadom na to, že USA považovali za nemožné požadovať od domácich rafinérov aby si spôsobili fyzické a finančné náklady, rovnaká úvaha sa mala vztiahnuť aj na cudzích rafinérov. A práve preto súd rozhodol, že vynechanie spolupráce s vládami Venezuely a Brazílie, a rovnako tak náklady uložené na cudzích rafinérov v rámci benzínového programu, boli považované ako neodpustiteľnú diskrimináciu a zamaskované obmedzenie v obchode a poškodenie preambuly článku.
Odvolací orgán analyzoval článok XX v dvoch častiach takto:
1. Prvou časťou bolo, či sa pravidlá USA vzťahovali na ochranu prírodne vyhynuteľ- ných zdrojov a či také pravidlá boli efektívne v spojení s obmedzeniami domácej produkcie a spotreby.
2. Ak by bola táto podmienka splnená, tak Odvolací súd musel určiť, či pravidlá USA konštutuujú „ľubovoľnú a neodpustiteľnú diskrimináciu“ alebo „zamaskované obmedzenia medzinárodného obchodu“, podľa preambuly článku XX.
Pravidlá použité USA museli chrániť spotrebiteľné prírodné zdroje, ako čistý vzduch mal byť považovaný spotrebiteľný prírodný zdroj. Uprednostnenie požiadaviek článku XX(g) – že sa jedná o porovnateľné zachádzanie s domácou produkciou a cudzím importom – bolo tiež splnené. Odvolací súd povedal, že obmedzenia USA nie sú kompatibilné s preambulou článku XX, a takisto zdôraznil, že pravidlá obchodu nesmú byť čítané izolovane od všeobecných pravidiel medzinárodného práva. Napriek neúspechu, možno považovať Gasoline case za vôbec prvý prípad, ktorým sa začal systematický náhľad na článok XX GATT.
Prípad Shrimp-turtle
Do súčasnosti bolo identifikovaných sedem druhov morských korytnačiek, ktoré sú rozptýlené všade okolo sveta v subtropických a tropických pásmach. Činnosťou človeka bola ich životospráva nepriaznivo zasiahnutá.
V shrimp-turtle case súd rozhodol, že pravidlo USA – ktoré, zakazovalo dovoz kreviet z akejkoľvek krajiny, ktorá nemala program na ochranu korytnačiek porovnateľný s USA – súhlasí s článkom XX (g) výnimiek ohľadom vyhynuteľných prírodných zdrojov. Avšak pravidlo USA nebolo v súlade s preambulou článku, pretože zachádzali s inými Ázijskými krajinami inak než s krajinami západnými. USA praktizovali nespravodlivú a ľubovoľnú diskrimináciu.
Niekoľko druhov morských korytnačiek je ohrozených. A preto, z dôvodu ich ochrany, v 80 rokoch USA uzákonili pravidlo, ktoré malo za cieľ znížiť množstvo zabitých morských korytnačiek, rybárskymi loďami. Najdôležitejšia bola požiadavka, že každá rybárska loď USA, loviaca ryby vo vodách USA musí byť vybavená tzv. TED – Turtle excluder devices. V roku 1989 sa však USA pokúsili zaviesť TED odporúčania pre celý svet.
Oddelenie 609 zákona nariaďovala:
1. ) Ministerstvu zahraničných vecí USA, začatie bilaterálnych a multilaterálnych dohôd na ochranu morských korytnačiek
2. ) Informovať do roka kongres o praktikách ostatných krajín.
3. ) Zákaz dovozu akýchkoľvek kreviet zbieraných komerčnými technológiami, ktoré
by mohli ohroziť morské korytnačky, pokiaľ krajina ktorá vyváža nie je certifikovaná USA, že má regulačný program na ochranu morských korytnačiek porovnateľný s USA, alebo loví v prostredí kde neohrozuje korytnačky.
Až do roku 1995, ministerstvo zahraničných vecí aplikovalo požiadavky tejto smernice vo väčšej Karibskej oblasti, a robilo to na základe smerníc, ktoré zakazovali krajinám certifikáciu, až kým neprijali program, ktorý požadoval od rybolovcov aby používali TED zariadenia na svojich lodiach. Krajiny mala tri roky na postupné vykonávanie v rozšírenom programe. V roku 1995, environmentálne mimovládne organizácie napadli tieto požiadavky pred Súdnym dvorom Spojených Štátov pre medzinárodný obchod (US CIT). CIT rozhodlo, že neexistoval žiadny zákonný základ pre obmedzovanie práva voči Karibskej oblasti.
Ministerstvo zahraničných vecí vydalo niekoľko smerníc, ktorými si chcelo vynútiť nariadenia, ktoré zakazovali dovoz kreviet ktoré, boli deklarované, že boli chytené TED technológiou, ak pochádzali z krajiny, ktorá nebola certifikovaná, resp. nemala program porovnateľný s USA. Tieto smernice boli spochybnené žalobcami v neskoršom procese pred CIT. V tomto neskoršom rozhodnutí, CIT uviedol, že Kongres síce chcel aby hlavné požiadavky Sekcie 609, zakazovali dovoz kreviet chyt e- ných komerčnými technológiami, ktoré poškodzovali ohrozené druhy morských korytnačiek, v skutočnosti sa však aplikoval pre dovoz všetkých kreviet nepochádzajúcich od certifikovaných krajín, bez ohľadu na to či boli chytené loďami vybavenými TED technológiou.
V deň keď CIT vypracoval posudok, India, Malajzia, Pakistan a Thajsko predniesli vec pred WTO. USA sa nerozhodli spochybniť námietky sťažovateľov, že krevetové e m- bargo bolo porušením článku XI GATT, ktoré zakazuje bez colné zákazy alebo obm e- dzenia na dovoz a vývoz. USA založili svoju obhajobu na striktne na článku XX (b) alebo XX (g) GATT, ktorý uplatňuje pravidlo, potrebné na ochranu živočíchov a vzťahuje sa na ochranu vyhynuteľných prírodných zdrojov.
Strany predniesli množstvo právnych argumentov a faktických poznámok ohľadom toho, či môže byť embargo posudzované podľa článkov XX (b) alebo (g). Rozhodovací orgán založil svoju právnu analýzu výlučne na uvážení, či embargo uspokojilo p o- žiadavky preambuly článku XX.
Rozhodovací orgán WTO potvrdil, že krajiny majú právo chrániť životné prostredie, ohrozené druhy a vyčerpávajúce zdroje. Takisto sa konštatuje, že úroveň ochrany by bola legitímna s Článkom XX. USA však prehrali spor, nie kvôli tomu, že sa snažili ochraňovať životné prostredie, ale kvôli tomu, že diskriminovali ostatných členov WTO.[13]
USA neskôr zmenili svoje predpisy. Ostatné krajiny už nemuseli používať TED zariadenia, stačilo keď používali porovnateľné zariadenie na ochranu korytnačiek. USA sa takisto rozhodli začať rokovania so zúčastnenými štátmi vrátane Malajzie s cieľom prijatia mnohostrannej medzinárodnej dohody o ochrane korytnačiek. Rokovania však neboli úspešné a USA sa rozhodli zakázať dovoz kreviet z Malajzie. Malajzia podala sťažnosť pred panelom WTO, argumentujúc, že USA mali záväzok vstúpiť na rokovania a prijať dohodu. Panel WTO rozhodol proti Malajzii argumentujúc tým, že záväzok bol vstúpiť do rokovaní s dobrým úmyslom, nie prijať dohodu. Jedná sa o spor – process vs. product.
Prípad Shrimp-turtle bol významný z toho dôvodu, že potvrdil krajinám možnosť uskutočňovať svoje jednostranné politické aktivity ohľadom environmentálnych otázok pokiaľ a) nebudú diskriminačné voči ostatným krajinám, b) snažia sa o dosiahnutie dohody s ostatnými krajinami.[14]
Prípad Asbestos[15]
Ďalším prípadom pred WTO bol prípad vzťahujúci sa na článok III, ktorý hovorí, že importujúca krajina nesmie byť posudzovaná horšie než krajina domáca (doložka národného zaobchádzania). Prípad sa zaoberá dovozom azbestových vlákien z Kanady do Francúzska. Kanada namietala, že zdraviu škodlivosť azbestu, nemá byť dôvodom znevýhodnenia importu. Komisia súhlasila s Kanadou v štyroch kritériách, ktoré boli aplikované neustále v predchádzajúcich prípadoch pokiaľ sa rozhodovalo o podobnosti produktov:
1. vlastnosti, povaha, kvalita výrobkov,
2. konečné použitie produktov,
3. spotrebiteľov vkus, a
4. cenová klasifikácia produktov.
Európska únia sa snažila dosiahnuť zmenu rozhodnutia, namietajúc, medzi iným, že výbor sa zmýlil v aplikácii konceptu podobnosti produktov, pretože vylúčil úvahu ohrozenia zdravia spojenú s azbestovými vláknami. Rozhodovací orgán súhlasil s EU a špecifikoval otázku do prvého kritéria fyzických vlastností produktu by malo zahŕňať analýzu nebezpečenstiev, ktoré môžu spôsobiť ťažkosti ľudskému zdraviu. Taktiež rozhodol, že karcinogénnosť a toxickosť azbestových vláken sú fyzickou vlastnosťou, ktoré ho odlišujú od ostatných vlakien. Rozhodovací organ rozhodol, že porota sa pomýlila v dôkaze vzťahujúcom sa na spotrebiteľov vkus a návyky vo vzťahu k azbestovým vláknam a ostatným vláknam.
Prípad Asbestos bol veľkým prínosom najmä, čo sa týka otázok zdravia a rozlišovania medzi podobnými produktmi a produktmi, ktoré môžu poškodzovať zdravie. Panel vzal v úvahu názor, či sú z hľadiska trhu iné vlákna podobné tým azbestovým. Odpoveď bola jasná. Nie sú a samotný trh ich vníma ako zdraviu škodlivé, preto možno diskrimináciu dovozu azbestových vlákien považovať za relevantnú.
3. Environmentálne aspekty duševného vlastníctva
V tejto časti práce by som sa rád pokúsil aspoň v krátkosti priblížiť ochranu duševného vlastníctva a jej vplyv, či už priamy alebo nepriamy na životné prostredie.
V rámci systému WTO bolo prijatých niekoľko dodatkových zmlúv, ktoré sa snažia konkretizovať činnosť WTO. Zmluva resp. dohoda zaoberajúca sa ochranou duševného vlastníctva je TRIP – Trade Relate Aspects of Intellectual Property.
Ochrana duševného vlastníctva je sama o sebe veľmi problémovou ba až kontroverznou záležitosťou. Je nespochybniteľným faktom, že najväčší záujem na ochranu duševného vlastníctva majú práve krajiny rozvinuté, ktoré aj produkujú najviac produktov a technológií, ktoré sú chránené patentovou ochranou. Pochopiteľne problém s tým majú krajiny menej rozvinuté a rozvojové, ktoré na jednej strane, aby si zabezpečili ekonomický rozvoj potrebujú príliv technológií, ale zas na druhej strane čas- tokrát nie sú ekonomicky schopné za takéto technológie platiť a uchyľujú sa k pirátstvu.
Vzhľadom na načrtnuté problémy, je cieľom WTO práve regulovať a snažiť sa nájsť konsenzus, jednak na strane ochrany duševného vlastníctva a samozrejme aj brať ohľad na záujmy rozvojových krajín.
4. Záver
Globalizácia sa stala nevyhnutnou súčasťou nášho každodenného života a život bez nej si už ani nevieme predstaviť. Ľudstvo môže mať v rôznych častiach sveta rôzne záujmy, ale vždy bude sledovať najmä svoju vlastnú prosperitu. Medzinárodný obchod a ochrana životného prostredia sú preto otázky vlastné celému ľudstvu bez ohľadu na rôzne kultúrne diferenciácie v jednotlivých častiach sveta.
V tejto práci som sa preto snažil priblížiť najmä rozhodovaciu činnosť WTO s prihliadnutím na environmentálne otázky. Na prvý pohľad sa môže zdať, že WTO rozhodlo vždy viac v prospech voľného obchodu než samotnej ochrany životného prostredia, napriek tomu WTO pomáha definovať pojmy, vykladať právne záväzné akty a brať životné prostredie v úvahu, a so svojou činnosťou kontinuálne zvyšovať ohľad na environmentálne problémy.
Budúcnosť je zelená. Po druhej svetovej vojne, resp. v 20. storočí sa ľudstvo snažilo zadefinovať množstvo základných práv a slobôd, ktoré však ostávali iba určitými právnymi fikciami. Cieľom WTO, je práve zreálniť vymáhateľnosť týchto práv v intenciách medzinárodného obchodu. Na základe troch vyššie spomenutých príkladov som sa snažil priblížiť jeho činnosť. Prípad Gasoline je významný, pretože začal systematický náhľad na výnimky článku XX. Shrimp-turtle môže byť považovaný za environmentálne víťazstvo, pretože pomohol špecifikovať a určiť diferenciačné rozdiely diskriminácie. No a napokon Asbestos case, v ktorom sa uprednostnila ochrana hodnoty zdravia pred zákazom diskiminácie.
WTO je nepochybne jedna z najvýznamnejších medzinárodných autorít, ktorá zasahuje do mnohých oblastí národných ekonomík. Napriek mnohým neprajníkom sa budúcnosť črtá veľmi pozitívne, ba dokonca sa uvažuje aj o rozšírení rozhodovacej činnosti aj vo vzťahu k ľudským právam. Pretože práve rozhodovacia činnosť WTO je vnímaná ako pozitívny rozvoj tzv. „rules-based international trade diplomacy“ – základných pravidiel medzinárodnej obchodnej diplomacie.P
Autor
Matúš Franko