povinnosti prevádzkovateľa vozidla

Zákon – Zákon o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov 8/2009 | Paragrafy: § 6

Pri tvorbe inštitútu objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla Ministerstvo vnútra SR vychádzalo zo skúseností Maďarska, Rakúska a Francúzska, kde funguje tento inštitút 5 rokov. V týchto krajinách významne prispel k zníženiu počtu dopravných nehôd najmä na obchvatoch miest, kritických úsekoch ciest označovaných ako nehodové miesta (nehodové úseky a miesta zvýšeného pohybu chodcov a cyklistov) a na miestach, kde je kontrolovaná najvyššia povolená rýchlosť a pri prejazdoch na červenú.

Preukazovanie konkrétnej osoby páchateľa dopravného priestupku je neraz zložité. Vodiči sa totiž často spoliehajú na to, že policajné hliadky sa na niektoré miesta nedostanú a ich priestupok nebude zaznamenaný takým spôsobom, aby bola preukázateľná totožnosť páchateľa. Neberú ohľad na možné následky svojho konania.

Vďaka tomuto novému inštitútu už nebude možné páchať v takej miere tzv. latentné priestupky.

Objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla znamená povinnosť prevádzkovateľa vozidla zabezpečiť dodržiavanie vybraných pravidiel cestnej premávky vodičom, ktorému vozidlo zveril. Za protiprávne konanie spáchané s jeho vozidlom bude totiž zodpovedný práve prevádzkovateľ vozidla – bez ohľadu na osobu vodiča vozidla. Týmto pravidlom sa očakáva pokles následkov dopravných nehôd na živote a zdraví rádovo o 30 až 40 percent.

Objektívna zodpovednosť je nástroj štátu, ktorý efektívne „núti“ vodičov dodržiavať konkrétne pravidlá cestnej premávky – aby nemohli jazdiť rýchlo, na červenú, zaparkovať kdekoľvek a pod.

Zavedením objektívnej zodpovednosti sa však subjektívna zodpovednosť za porušenie pravidiel cestnej premávky neruší – policajti budú naďalej zastavovať a kontrolovať vodičov, či dodržiavajú pravidlá cestnej premávky.

Každé jedno porušenie pravidiel cestnej premávky budú automaticky zaznamenávať technické prostriedky /predovšetkým tzv. radary/. K samotnému dôkazu nebude mať obsluhujúci personál vôbec prístup, keďže pokutu určí automatický systém na základe striktného sadzobníka uverejneného v zákone.

Prevádzkovateľom vozidiel, voči ktorým bude prostredníctvom objektívnej zodpovednosti uplatnená sankcia za spáchanie správneho deliktu, nebude uložený zákaz činnosti, skutok sa nezapíše do evidencie priestupkov v evidenčnej karte vodiča /čím sa vyhnú povinnému preskúšaniu odbornej spôsobilosti, ak ich spáchajú 3x a dostanú pokutu nad 60 eur/ a včas zaplatená sankcia bude pre nich nižšia.

Inštitút objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla sa bude viazať na porušenia pravidiel cestnej premávky, ktorých nedodržanie spôsobuje dopravné nehody s následkami na živote a zdraví a súčasne na tie, ktoré je možné zaznamenať technickými prostriedkami. Pôjde najmä o rýchlu jazdu ale takisto aj o tieto priestupky:

• zákaz predchádzania, otáčania a cúvania,
• prejazd cez železničné priecestie,
• zákaz zastavenia a státia,
• zákaz vjazdu, odbočovania alebo prikázaného smeru jazdy,
• „stopky“,
• prekročenie maximálnej prípustnej hmotnosti vozidla.

Výška pokút za jednotlivé správne delikty bude striktne určená, policajný orgán nebude oprávnený uložiť inú pokutu ani prihliadať na žiadne okolnosti alebo osobu páchateľa. Napr. za prekročenie rýchlosti v obci bude hroziť pokuta 15 až 798 eur, mimo obce 30 až 798 eur. Za predchádzanie sa udelí 249 eur, porušenie zákazu otáčania alebo cúvania 99 eur. Za prejazd cez železničné priecestie bude hroziť 300 eur, rovnako aj za „stopku“. Pokutu až do výšky 798 eur bude možné uložiť za prekročenie maximálnej prípustnej hmotnosti vozidla.

Ako motivácia riešiť vec v rámci inštitútu objektívnej zodpovednosti bude prevádzkovateľovi vozidla umožnené zaplatiť len 2/3 z celkovej výšky pokuty uloženej v rozkaze – ak tak vykoná do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Pokiaľ ju však zaplatí po tejto lehote, musí už uhradiť jej plnú výšku. Zaplatením pokuty sa celá vec ukončuje, bez akéhokoľvek zápisu do evidencie vodičov. Pokutu nebude možné zaplatiť v hotovosti, iba na príslušný bankový účet.

AKO TO BUDE VYZERAŤ V PRAXI

Keď radar zachytí vozidlo, ktoré napr. prekročí rýchlosť, počítačový program v informačných systémoch podľa evidenčného čísla vylustruje prevádzkovateľa vozidla. Policajný orgán /ak sa nepochybne zistí, že delikt bol spáchaný vozidlom konkrétneho prevádzkovateľa/ mu za spôsobené porušenie zákona uloží rozkazom pokutu. Prevádzkovateľ môže prijať objektívnu zodpovednosť, uhradiť pokutu a využiť tak všetky už uvedené pozitívne dopady riešenia veci objektívnou zodpovednosťou. Druhá možnosť je podať proti rozkazu do 15 dní odpor – akúkoľvek námietku. Pokiaľ obsahuje skutočnosti označujúce v požadovanom rozsahu vodiča, ktorý viedol vozidlo prevádzkovateľa, vec podozrenia zo spáchania priestupku sa postúpi na rozhodnutie príslušnému okresnému dopravnému inšpektorátu. Konanie sa tak už presúva na vodiča – v rámci vyvodenia subjektívnej zodpovednosti voči nemu mu môže byť uložená pokuta, prípadne aj zákaz činnosti.

Za porušenie pravidiel cestnej premávky budú plne zodpovední aj poslanci, policajti, vojaci, prokurátori, či sudcovia. V prípade diplomatov bude skutok odložený, nakoľko sa na nich vzťahuje diplomatická imunita podľa medzinárodného práva.

ČO V PRÍPADE, AK RADAR PRESNE NEZACHYTÍ ŠPZ VOZIDLA, RESP. VYHOTOVÍ NEKVALITNÝ ZÁZNAM CELEJ UDALOSTI

Policajný orgán udalosť odloží, keďže sa nebude dať preukázať, že skutok bol spáchaný konkrétnym vozidlom.

ČO V PRÍPADE, AK JE PREVÁDZKOVATEĽOM VOZIDLA PRÁVNICKÁ OSOBA

Objektívna zodpovednosť sa vyvodí voči spoločnosti ako celku /ako prevádzkovateľovi vozidla/. Kto konkrétne pokutu zaplatí, zostane na internom rozhodnutí firmy. Pokuta nebude v tomto prípade ako odpočítateľná položka základu dane.

ČO V PRÍPADE, AK MÁ PREVÁDZKOVATEĽ VOZIDLO NA LEASING

Zodpovednosť za spáchanie deliktu nesie jeho prevádzkovateľ, čiže nie leasingová spoločnosť, ktorá v najčastejších prípadoch figuruje v evidencii vozidiel ako vlastník vozidla.

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1583/Ministerstvo_vnutra_navrhuje_zavedenie_objektivnej_zodpovednosti_prevadzkovatela_vozidla_za_dopravne_priestupky.html

• postavenie a pôsobnosť generálneho prokurátora
  Zákon – Zákon o prokuratúre 153/2001 
• ústavné právo prezidenta
  Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992
• generálny prokurátor
  Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992

Posledné mesiace bola právnická obec na Slovensku svedkom udalosti, ktorá svojím procesom a dôsledkami nevrhá dobré svetlo na fungovanie jednotlivých zložiek štátu.

Zmieňovanou udalosťou je voľba generálneho prokurátora Slovenskej republiky, voľba ktorá by v civilizovanej krajine a právnom štáte mala mať znaky dôstojnosti, apolitickosti a slušnosti.

Namiesto toho, aj takmer rok od uplynutia funkčného obdobia Dobroslava Trnku, ako generálneho prokurátora Slovenskej republiky prebehla v Národnej rade Slovenskej republiky tajná voľba generálneho prokurátora Slovenskej republiky, boli sme svedkami podaných ústavných sťažností a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, a napriek tomu stále očakávame posledný krok, ktorý by mal tento proces zavŕšiť, a tým je vymenovanie Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Kedy dôjde k ukončeniu tohto procesu je vzhľadom na vyjadrenia prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, pre ktorého je vymenovanie Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora Slovenskej republiky “terciálnou otázkou”, otázne.

Prezident je ústavný činiteľ, ktorý plní poslanie a úlohy vyplývajúce pre neho z rámca právnej úpravy. Postavenie a právomoci prezidenta sú upravené v Ústave SR. Takýto právny stav dáva jeho statusu vyššiu ochranu, pretože na zmenu Ústavy SR je potrebná kvalifikovaná väčšina poslancov Národnej rady SR, ktorej dosiahnutie je spravidla problematické.

Prezident je volený občanmi z kandidátov ponúknutých politickými subjektmi. Jeho zodpovednosť je tým daná voči občanovi, ktorý ho volil, pričom však nie je možné ignorovať ani vzťah voči politickému subjektu, ktorý ho podporoval.

Občan v právnom štáte očakáva od právneho systému, ktorý vytvára pravidlá výkonu verejnej moci, ktorého je prezident súčasťou, že mu zabezpečí stabilné prostredie.

Atribútmi takého prostredia sú najmä právna istota, predvídateľnosť práva, vymožiteľnosť práva, či autorita právneho systému. V našom právnom systéme zastáva dôležitú rolu aj prezident.

V súlade s článkom 102 ods. 1 písm. t) Ústavy SR „prezident vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov.“

V zmysle § 7 ods. 1 zákona o prokuratúre „Generálneho prokurátora vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).“

Na jednej strane Ústava Slovenskej republiky, ako základný a hierarchicky najvyšší zákon v štáte a na strane druhej zákon o prokuratúre, ktorý upravuje pôsobnosť generálneho prokurátora, jasným spôsobom ustanovujú pre prezidenta povinnosť generálneho prokurátora vymenovať.

Čo však v týchto predpisoch chýba a je ich nedostatkom je absencia lehoty, v ktorej je prezident generálneho prokurátora povinný vymenovať. A práve predmetný nedostatok a jeho dôsledok (5 mesačná nečinnosť Prezidenta Slovenskej republiky) boli zo strany Jozefa Čentéša predmetom podania ústavnej sťažnosti proti porušovaniu práv súvisiacich s nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky.

Preto je na mieste otázka, či je takýto postup zo strany prezidenta aj napriek absencii predmetnej lehoty v súlade s Ústavou SR a platnou právnou úpravou.

Prezident na svojej internetovej stránke v tejto súvislosti uvádza, že v Ústave SR pri vymenovaní generálneho prokurátora nie je uvedený časový termín dokedy má generálneho prokurátora vymenovať. „Ak predseda vlády požiada prezidenta o menovanie vlády a ministrov, ústava hovorí, že prezident „vymenuje“. Pri generálnom prokurátorovi máte napísané, že na návrh NR SR prezident SR „vymenúva“. Nie je uvedený žiadny termín ani dodatok na časový termín.“

Má prezident právo takouto nečinnosťou predlžovať proces vymenovania generálneho prokurátora do funkcie? Nejde o zneužívanie právomoci zo strany prezidenta? Nie je toto konanie v rozpore s právom ustanoveným

• v článku 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám“ a
• v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“?

V zmysle uvedeného chceme požiadať právnickú obec o odborný názor k predmetnej aktuálnej otázke súvisiacej s vymenovaním generálneho prokurátora do funkcie.

Dňa 29.5.2012 zverejnil Ústavný súd Slovenskej republiky tlačovú informáciu č. 27/2012, v ktorej poukazuje na postup ÚS SR v konaniach, ktoré súvisia s voľbou generálneho prokurátora SR. Celé znenie tlačovej informácie nájdete TU.

Ústavný súd Slovenskej republiky pod vedením predsedníčky Ivetty Macejkovej na neverejnom zasadnutí pléna 24. októbra 2012 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky. 

Plénum uznesením podalo tento výklad:

Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.

Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.

Váš odborný názor môžete uviesť prostredníctvom „Komentára“ alebo zaslaním odborného príspevku k téme po kliknutí na nápis „Pošli príspevok“. 
Pri oboch možnostiach sa v záujme možnosti efektívne zabezpečiť odbornosť a slušnosť príspevkov vyžaduje prihlásenie používateľov publikujúcich svoje právne názory a stanoviská na stránkach UčPS.

Autor
JUDr. Peter Bellás

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1638/PREZIDENTSKA_REPUBLIKA.html

Národná rada Slovenskej republiky na 28. schôdzi schválila návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa KOLLÁRA, Jozefa MIKUŠA, Pavla HRUŠOVSKÉHO a Lászlóa SOLYMOSA na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov“>č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých zákonov, na základe ktorej bola s účinnosťou od 1. marca zrušená priestupková imunita poslancov a iných osôb. 

Účelom predloženého poslaneckého návrhu zákona bolo v zmysle dôvodovej správy doplniť platný zákon o priestupkoch a ďalšie zákony, tak, aby sa po prijatí novely rozšírila jeho pôsobnosť konať, prejednávať a postihovať konanie, ktoré javí znaky priestupku podľa zákona o priestupkoch a podľa iných zákonov upravujúcich priestupky aj v prípadoch, ak sa javí, že takéhoto konania sa mal alebo mohol dopustiť niektorý z ústavných činiteľov Slovenskej republiky.

Predmetnú novelu zákona dňa 17.2.2012 podpísal Prezident SR Ivan Gašparovič. 

Novelizovaný § 9 odsek 2 zákona o priestupkoch a jeho znenie s účinnosťou od 1.3.2012:

„Podľa tohto zákona sa prejedná konanie fyzickej osoby, ktoré je priestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu^[1] a konania sa dopustil poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky a sudca.“

Novelizovaný § 9 odsek 3 zákona o priestupkoch a jeho znenie s účinnosťou od 1.3.2012:

„Podľa tohto zákona sa prejedná aj konanie fyzickej osoby, ktoré je priestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil prokurátor, generálny prokurátor Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky a príslušník Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície.“

Predmetnou novelou bol súčasne novelizovaný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky, a to vypustením § 14 ods. 5, podľa ktorého „Sudcu nemožno stíhať pre konanie, ktoré má znaky priestupku alebo obdobného protiprávneho konania podľa osobitných predpisov.“

Pôvodný návrh novely zákona počítal so zavedením priestupkovej imunity iba pre poslancov a sudcov, avšak pozmeňovací návrh strany SMER-SD zahrnul do tejto skupiny subjektov aj prezidenta, generálneho prokurátora, prokurátorov, príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície. 

V súvislosti s prijatou novelou zákona o priestupkoch je nevyhnutné poukázať na nezrovnalosť, ktorá sa objavila v médiách, a ktorá sa týkala údajného „zrušenia priestupkovej imunity prokurátorov“, nakoľko prokurátor ani pred schválením predmetnej novely nemal priestupkovú imunitu. 

V ustanovení § 187 písmeno b/ zákona 154/2001 Z.z. v znení zákona č. 220/2011 Z.z. (úplne znenie s označením ustanovení, ktorým ústavný súd pozastavil účinnosť)“>č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ktorého znenie (písmeno b/) bol účinný od 1.5.2001 do 1.3.2012 je uvedené: „Prokurátor je disciplinárne zodpovedný za konanie, ktoré má znaky priestupku podľa osobitného zákona^[2], a konanie, ktoré môže byť postihnuté sankciami podľa osobitného zákona.“

V zmysle § 10 odsek 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, na ktorý odkazoval § 187 písmeno b/ zákona č.154/2001 Z.z., konanie, ktoré malo znaky priestupku, a ktorého sa dopustil prokurátor, sa prejednalo podľa zákona č. 154/2001 Z. z., pričom ako bežný priestupok sa prejednal až vtedy, keď osoba, ktorá priestupok spáchala prestala byť prokurátorom.

Podľa novej právnej úpravy sa budú priestupky prokurátorov prejednávať podľa zákona 372/1990 Zb. o priestupkoch“>č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, na rozdiel od predošlej právnej úpravy, ktorá túto právomoc zverovala disciplinárnym orgánom prokuratúry, pričom konania prokurátorov, ktoré mali znaky priestupkov boli postihované sankciami v zmysle disciplinárnej zodpovednosti podľa osobitného zákona^[3].

Z uvedených skutočností je zrejmé, že priestupkovou imunitou prokurátori neboli chránení ani pred novelou priestupkového zákona, iba boli priestupky prejednávané v inom ako všeobecnom režime priestupkového konania.

Protiprávne konania prokurátorov, kvalifikované ako disciplinárne previnenia^[4] podľa § 187 písmeno a/ zákona 154/2001 Z.z. v znení zákona č. 220/2011 Z.z. (úplne znenie s označením ustanovení, ktorým ústavný súd pozastavil účinnosť)“>č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, sa budú aj naďalej prejednávať v disciplinárnom konaní podľa uvedeného zákona.

Obdobným spôsobom platná legislatíva upravovala postavenie sudcovv. Novelizáciou § 115^[5] zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prisediacich došlo na konci k pripojeniu tejto vety:
„Ak konanie sudcu, ktoré má znaky priestupku podľa osobitného predpisu, prejednal alebo prejednáva orgán príslušný na prejednanie priestupku podľa osobitného predpisu^[6], sudcu za takéto konanie už nemožno disciplinárne stíhať.“

Poznámky

• 1) Napríklad zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov, zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, zákon č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, zákon č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“. 
• 2) Napríklad § 2 ods. 1 a § 10 ods. 1 písm. g) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. 
• 3) Znenie ust. § 189 odsek 2 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry účinné do 31.10.2011: (2) Za konanie uvedené v § 187 písm. b) sa uloží prokurátorovi za podmienok a v rozsahu ustanovenom v zákone niektoré z týchto disciplinárnych opatrení: a) písomné pokarhanie, b) pokuta, c) zákaz činnosti s výnimkou zákazu výkonu funkcie prokurátora, d) prepadnutie veci. 
• 4) Disciplinárnym previnením je: a) zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností prokurátora, b) správanie prokurátora, ktoré vzbudzuje oprávnené pochybnosti o jeho svedomitosti a nestrannosti pri rozhodovaní, c) správanie prokurátora na verejnosti, ktoré znižuje vážnosť prokuratúry. 
• 5) Sudca je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie a za konanie, ktoré má znaky priestupku podľa osobitného predpisu (napr. § 2 ods. 1 a § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990Zb. o priestupkoch.) alebo za konanie, ktoré môže byť postihnuté sankciami podľa osobitných predpisov (napr. zákon č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení zákona č. 222/1996 Z.z.) 
• 6) Napríklad § 2 ods. 1 a § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. 

Autor
JUDr. Peter Bellás

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1789/Novela_zakona_o_priestupkoch_v_kontexte_zrusenia_poslaneckej_imunity_a_neexistujucej_imunity_prokuratorov_a_sudcov_.html

Približne od 60.-70. rokov 20. storočia sa v západnej Európe hráči kolektívnych športov pokladajú za zamestnancov. Tento prístup k športovcom prevzal aj Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) v rade prípadov, spomedzi ktorých možno uviesť prípady Walrave a Koch, Donà vs. Mantero, Bosman, Lehtonen, či najnovšie Olivier Bernard vs. Olympic Lyonnaise.

V prípade Walrave (C-36/74) SD EÚ skonštatoval, že treba použiť čl. 39 alebo 49 Zmluvy o ES (v súčasnosti od účinnosti Lisabonskej zmluvy prečíslovanej a premenovanej na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, čl. 45^[1] a čl. 56^[2]). Spomenuté dva články sa pritom v prvom prípade týkali voľného pohybu osôb a v druhom prípade voľného poskytovania služieb (prostredníctvom SZČO). SD EÚ tu teda nezaujal konkrétne stanovisko k otázke, či v danom prípade išlo o športovca ako zamestnanca alebo SZČO.

Rovnako túto otázku Súd nechal otvorenú aj v prípade Donà vs. Mantero (C-13/76). Rozlíšenie je pritom dôležité napr. pre nariadenie č. 1612/68 o daňových a sociálnych výhodách, ktoré sa týka iba zamestnancov.

K zmene v argumentácii SD EÚ došlo v prípade Bosman, kedy Súd hovoril už len o čl. 39^[3] (o voľnom pohybe zamestnancov), a povedal, že tento článok sa vzťahuje na pravidlá organizácií ako URBSFA (Belgická futbalová únia), FIFA alebo UEFA. To znamená, že v prípade vzťahu medzi športovcom a jeho klubom (išlo o prípad futbalového hráča) ide z hľadiska európskeho práva o pracovnoprávny vzťah, resp. pracovný pomer. Iba pri požičaní hráča možno snáď hovoriť o aplikovateľnosti čl. 49 o poskytovaní služieb. V podstate by však aj v takomto prípade išlo skôr o požičanie zamestnanca.^[4]

V inom prípade, Deliége (C-51/96), SD EÚ určil, že v prípade hráčky džuda treba použiť čl. 49, a nejde teda o výkon závislej práce. V danom prípade totiž Súdu chýbal akýkoľvek zamestnávateľ. V prípade basketbalistu Lehtonena (C-176/96) však SD EÚ opäť použil čl. 39.

Pri analýze týchto prípadov Stefaan van den Bogaert konštatuje, že profesionálni futbalisti, resp. hráči kolektívnych športov spĺňajú základné znaky pracovného pomeru, ako boli stanovené v rozhodnutiach SDEÚ v prípadoch Lawrie Blum (C-66/85), Agegate (C-3/87) a i. Ide najmä o požiadavku výkonu práce v závislosti a za odmenu. Z toho Bogaert vyvodzuje, že preto SD EÚ podriadil takýchto športovcov statusu zamestnancov a článku 39 pôvodnej Zmluvy o ES.^[5] Naproti tomu však individuálni športovci ako napr. lyžiari, nespĺňajú podmienku subordinácie (závislosti). Podobne to bolo v spomínanom prípade džudistky Deliége (C-51/96).

Napokon, existujú aj zmiešané prípady – cyklisti, ktorí sú súčasťou tímu, ale víťazí vždy iba jeden. Podobne aj v atletike je nutné pri hodnotení právneho statusu športovca postupovať na účely európskeho práva od prípadu k prípadu.

Stále však hovoríme zásadne iba o profesionálnych športovcoch, resp. športovcoch, pre ktorých je športová činnosť zdrojom ich príjmov. Amatérov bez ekonomického charakteru ich činnosti sa Zmluva o ES pôvodne netýkala, ale postupným rozširovaním adresátov Zmluvy a jednotlivých sekundárnych prameňov európskeho práva, ako aj vytvorením občianstva EÚ a osobitne rozhodovacou činnosťou SD EÚ (napr. v prípade Baumbast C-413/99), sa docielil stav, v ktorom sa európske právo týka už aj ekonomicky nečinného obyvateľstva, teda aj amatérskych športovcov.^[6]

Právne postavenie futbalistov (nielen) na Slovensku je pritom odlišné než hodnotenie SD EÚ, podľa ktorého sú profesionálni hráči pracovníkmi. Zásadne sú v občianskoprávnom vzťahu k svojmu klubu, pričom tento vzťah je založený na nepomenovanej tzv. hráčskej zmluve podľa § 51 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) resp. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), namiesto využívania pracovnoprávnej úpravy, ktorú predpokladá Zákonník práce.^[7] V tejto súvislosti je však veľmi dôležité si uvedomiť, že mimo otázky voľného pohybu osôb ide o problém vnútroštátneho práva, nie práva európskeho. Je vecou národnej legislatívy, či bude mať profesionálneho športovca (hráča kolektívneho športu) so štatútom zamestnanca. Sociálna politika EÚ túto požiadavku nenastoľuje.^[8]

Ignorovať právo EÚ ako osobitný právny poriadok pri tvorbe vnútroštátnych legislatívnych riešení však nie je samozrejme možné. Je predsa ťažko predstaviteľné a mysliteľné, aby mal profesionálny futbalista z pohľadu práva voľného pohybu osôb postavenie zamestnanca-pracovníka (angl. worker) a z pohľadu slovenského vnútroštátneho práva pre potreby zdravotného a sociálneho poistenia, či daňového práva postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby – podnikateľa poskytujúceho služby namiesto výkonu závislej činnosti.

§ 3 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) hovorí výslovne o pracovnoprávnych vzťahoch profesionálnych športovcov, čo je logické a koncepčné vzhľadom na závislý charakter ich činnosti v rámci kolektívneho športu (o limitácii iba na kolektívne športy však ZP nehovorí). Neprijatím osobitnej právnej úpravy, na ktorú ZP odkazuje, štát de facto zabraňuje akejkoľvek aplikácii ZP v športovoprávnej praxi. Prekážkou prípadnej aplikácie ZP je tzv. špecifickosť športu, ktorá nepripúšťa plné uplatňovanie neflexibilného slovenského pracovného práva na úpravu napr. opakovaných pracovných pomerov na dobu určitú (§ 48 ods. 4-6 Zákonníka práce vychádzajúci z európskeho práva nezohľadňuje osobitné postavenie športovcov). Podobne, disciplinárne opatrenia vrátane pokút, sú ďalšími neriešiteľnými problémami pre slovenské pracovné právo nepripúšťajúce peňažné sankcie. Rovnako platí nedostatok právomoci Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „SFZ“) riešiť spory vzniknuté z týchto vzťahov, ak by boli vzťahmi pracovnoprávnymi, keďže podľa súčasného znenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov sú podľa prevažujúcej mienky takéto spory z právomoci rozhodcovských súdov vylúčené.

Legislatívny návrh, ktorý mohol priniesť možnú zmenu – zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, bol vrátený prezidentom SR na opätovné prerokovanie NR SR, ktorá ho napokon 27. apríla 2010 neschválila.

Všetky tieto argumenty ohľadom súčasnej slovenskej pracovnoprávnej úpravy nevhodnej pre profesionálnu športovú aktivitu by teoreticky mohli byť považované za dostatočne závažné a schopné ohroziť fungovanie športu ako takého, čím by sa mohlo odôvodniť vyňatie športu z oblasti pracovného práva.

Napriek tomu aj v slovenských pomeroch nájdeme športovcov v pracovnom pomere – v Národnom športovom centre (NŠC), a v služobnom pomere v Stredisku štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR a vo Vojenskom športovom centre (VŠC) Dukla Banská Bystrica.

V NŠC v súčasnosti pôsobí 14 športovcov v pozícii zamestnancov (jedna z nich je na materskej dovolenke), pričom ide rovnako ako v prípade ostatných rozpočtových organizácií o na Slovensku výnimočný prípad športovcov so statusom zamestnancov. Ďalších 54 športovcov je podporovaných zmluvami o finančnej podpore, a to vo výške podľa dosiahnutej výkonnosti. Okrem toho 156 športovcov je sledovaných ako talent, čo znamená že sú v NŠC diagnostikovaní, a v prípade záujmu zo strany národného zväzu NŠC na základe zmluvy o spoločnej realizácii úloh so športovým zväzom podľa § 51 OZ u niektorých z nich zabezpečuje sledovanie zmien trénovanosti.

Športovci Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky môžu mať štatút „vrcholového“ alebo „zabezpečovaného“ športovca. V prvom prípade sa športovec stáva zamestnancom Strediska,^[9] a to na základe štandardnej pracovnej zmluvy podľa Zákonníka práce. V súčasnosti má takýto status 34 športovcov. Okrem zamestnancov podľa Zákonníka práce Stredisko zamestnáva aj dvoch športovcov a jedného trénera, ktorí sú policajtmi a ich pomer sa spravuje zákonom č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Zabezpečovaným športovcom sa poskytuje iba športový materiál, a to na základe zmluvy podľa § 51 OZ.

Napokon športovci VŠC DUKLA Banská Bystrica majú postavenie zamestnancov podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, a ak ide o profesionálnych vojakov, tak sa na nich uplatňujú ustanovenia zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky. Osobitnú skupinu tvorí športovo talentovaná mládež, ktorej pôsobenie vo VŠC upravuje zmluva o vykonávaní športovej činnosti uzatvorená na základe § 51 OZ.

V prípadoch iného ako štátneho zabezpečovania športu však absolútne dominuje využívanie občianskoprávnych a obchodnoprávnych kontraktov.

Slovenská judikatúra tiež nevyvíja žiadnu aktivitu na súdne napravenie rozporu faktického statusu športovcov s platným a želaným právnym stavom.^[10] Dokonca sa naďalej vyskytujú aj prípady, v ktorých športová činnosť tvorí iba vedľajšiu občianskoprávnu činnosť popri formálnom pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa, ako napr. v prípade sp. zn. 5C/150/2003, ktorý rozhodoval Okresný súd v Žiari nad Hronom, kde „zástupca navrhovateľa poukázal na to, že prácu manipulačného robotníka navrhovateľ nikdy nevykonával, hral futbal za Š. Z. Ž.. N. H., mal uzavretú s odporcom aj hráčsku zmluvu od 01. 07. 2002 do 30. 06. 2003.“

Súdy bežne akceptujú takéto hráčske zmluvy, a ani v prípadoch, v ktorých vystupujú športovci v kolektívnych športoch akými sú futbal alebo hokej, súdy nespochybňujú občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu povahu vzťahov vytvorených na základe inominátnej hráčskej zmluvy,^[11] prípadne sa základ právneho vzťahu medzi zúčastnenými subjektmi vôbec bližšie neskúma, iba sa konštatuje, že išlo o osobu samostatne zárobkovo činnú.^[12]

Fiktívne postavenie týchto športovcov ako SZČO teda zrejme celej spoločnosti, právnickej verejnosti, ani zúčastneným stranám neprekáža.^[13]

Ak by však mal byť športovec považovaný za SZČO, bolo by vhodné uznať športovú činnosť za osobitnú živnosť, príp. zaviesť iné právne riešenie. Tento problém sa pokúsil čiastočne riešiť návrh zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov pripravený ako poslanecký návrh v roku 2007,^[14] ktorý predpokladal, že sa doplní Živnostenský zákon bodom 11, ktorý určí, že činnosť profesionálneho športovca sa považuje za slobodné povolanie a na športovcov sa nevzťahuje režim Živnostenského zákona. Keďže sa tak však nestalo, športová činnosť športovcov dnes nie je ponímaná ako slobodné povolanie, ani ako podnikanie, lebo na výkon športovej činnosti športovci nemajú podnikateľské oprávnenie. Iba v prípade výkonu inej zárobkovej činnosti než je športová činnosť môže byť športovec považovaný za živnostníka (napr. pri výkone reklamných a marketingových činností). Predpisy práva sociálneho zabezpečenia a daňového práva pritom športovca radia medzi samostatne zárobkovo činné osoby (iné ako vykonávajúce činnosť na základe osobitného predpisu, keďže žiaden osobitný predpis upravujúci športovú činnosť športovcov neexistuje).^[15] Konkrétne je ich príjem zo športovej činnosti charakterizovaný na daňové účely ako príjem z inej samostatnej zárobkovej činnosti, príp. iný príjem (§ 6 ods. 2 písm. b) a § 8 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov).

Logicky sa preto de lege ferenda ponúkajú dve možnosti – buď športovú činnosť výslovne právne upraviť ako osobitný typ samostatnej zárobkovej činnosti, alebo túto činnosť považovať za závislú prácu, podliehajúcu ZP. Ideálne by bolo využitie oboch týchto možností – na jednej strane pre individuálne športy, a na druhej strane pre hráčov kolektívnych športov.

Legislatívny zámer zákona o športe z roku 2004 predpokladal vyriešenie problému právneho postavenia športovcov raz a navždy. Navrhoval totiž upraviť štatút profesionálneho športovca a povinnosti športovca.^[16] Zámer správne konštatoval, že „Predmetnú osobitnú zákonnú úpravu expressis verbis vyžaduje Zákonník práce, ktorý tým zohľadňuje nereálnosť aplikácie niektorých svojich ustanovení na profesionálnych športovcov vzhľadom na osobitný charakter športu.“ Riešenie sa našlo v podobe úpravy osobitného zmluvného typu, športovej zmluvy, a výslovnej zákonnej úpravy práv a povinností športovcov. Zmluva mala pokrývať výkon športovej činnosti v rámci tzv. závislej činnosti ako aj mimo rámca závislej činnosti. Do veľkej miery boli tieto predstavy zrealizované v podobe návrhu zákona o športe z roku 2005, ktorý však nebol predložený ani len na rokovanie vlády.

Ďalšiu navrhovanú úpravu nachádzame v návrhu zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov skupiny poslancov z roku 2007.^[17] V paragrafovom znení návrhu z roku 2007 § 24 predpokladal, že „Profesionálny športovec, ktorý vykonáva kolektívny šport v profesionálnej súťaži alebo v otvorenej súťaži v rámci športového klubu, uskutočňuje túto činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý sa zakladá pracovnou zmluvou o športovej činnosti.“^[18] Športový reprezentant, ktorý mal vykonávať šport v medzinárodnej súťaži, mal mať uzatvorenú dohodu o výkone športovej práce (§ 34) so športovým zväzom alebo s poverenou osobou.

Aj športový odborník mal svoju činnosť uskutočňovať v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý mal vznikať uzavretím pracovnej športovej zmluvy alebo dohody o výkone športovej práce.

Návrh zákona, ktorý bol napokon v roku 2008 predložený do parlamentu, vôbec úpravu statusu športovca neobsahoval a vracal sa späť k situácii neistoty, ktorá vládne aj v súčasnosti, po schválení návrhu zákona z roku 2008.

Počas prerokúvania v NRSR sa ešte osnovu pokúsila doplniť poslankyňa Cibulková, ktorá predložila doplňujúci návrh, vychádzajúci v podstate z predchádzajúcich návrhov (osobitne z roku 2007). Podľa stenografického záznamu z rokovania NRSR zo dňa 1.7.2008, poslankyňa K. Cibulková vyhlásila:^[19]

Ak nový zákon o športe nedefinuje pojem „profesionálny športovec“ a právne nezakotvuje jeho spoločenský a ekonomický status, nemôže si robiť ani ambíciu stať sa moderným zákonom reagujúcim na objektívne požiadavky vyplývajúce z vývoja na vrcholnej športovej scéne… Skúsme si … predstaviť, aká absurdná by bola situácia, že by takí hráči ako Thierry Henry či Cristiano Ronaldo v krajinách svojho pôsobiska nemali vytvorený jasný a vhodný legislatívny rámec pre vykonávanie svojho povolania profesionálneho športovca. Je zarážajúce, že slovenská vláda nie je schopná v 21. storočí pochopiť to, čo nielen v Európe, ale aj v celom svete funguje desaťročia…

Následne prečítala svoj doplňujúci návrh kopírujúci návrh z roku 2007. Jej návrhy však neboli v parlamente schválené, hoci prijatie takejto právnej úpravy by jednoznačne vyriešilo otázku právneho postavenia športovcov v Slovenskej republike. V platnom a účinnom znení zákona o organizácii a podpore športu č. 300/2008 Z.z. sa teda o štatúte športovcov nenachádza ani zmienka.

Bolo by pritom vhodné zvážiť, akým spôsobom čo najlepšie zabezpečiť i v odseku 2 článku 165 ZFEÚ deklarovaný záujem na ochrane fyzickej a morálnej integrity predovšetkým mladých športovcov. Ide o ich sociálnoprávnu ochranu najmä v prípade športového úrazu, ktorý im vznikne počas a vplyvom športového tréningu a súťaženia v mene klubu. Takáto ochrana by sa asi nemala chápať inak ako súčasť hodnotového systému, na ktorom je založená úprava pracovného práva v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pri práci. Ak by aj odpoveď mala znieť tak, že táto ochrana nepatrí do pracovného práva, bolo by určite možné a vhodné zamyslieť sa nad vytvorením osobitného systému sociálnej ochrany hráčov mimo platformy pracovného práva, napríklad v rámci úplne osobitnej právnej úpravy postavenia športovcov, či obdoby konceptu korporátnej sociálnej zodpovednosti („corporate social responsibility“) jednotlivých klubov.

Pri prípadnej osobitnej úprave postavenia športovcov by bolo obzvlášť vhodným uvažovať nad úpravou, ktorá by v samostatnom zákone stanovila, ktoré ustanovenia ZP sa vzťahujú aj na športovcov, a v iných otázkach by umožnila zmluvnú slobodu (napr. i na princípe § 51 OZ), ktorá v súčasnosti nie je kvôli neflexibilnosti ZP možná, no pre dynamické zmeny športového sveta je nevyhnutná.

Poznámky

• 1) HLAVA IV – VOĽNÝ POHYB OSÔB, SLUŽIEB A KAPITÁLU (článok 45 – 66) Kapitola 1 – Pracovníci Článok 45 (bývalý článok 39 ZES) 1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. 2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. 3. S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo: a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta; b) voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov; c) na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu; d) po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených v nariadeniach, ktoré stanoví Komisia. 4. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe. 
• 2) Kapitola 3 – Služby Článok 56 (bývalý článok 49 ZES) V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb. Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom rozšíriť platnosť týchto ustanovení aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí poskytujú služby a sú usadení v rámci Únie. 
• 3) Článok 45 (bývalý článok 39 ZES) 1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. 2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. 3. S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo: a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta; b) voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov; c) na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu; d) po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených v nariadeniach, ktoré stanoví Komisia. 4. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe. 
• 4) BOGAERT, S. van den: Practical Regulation of the Mobility of Sportsmen in the EU Post Bosman. The Hague : Kluwer Law International, 2005, s. 52-55. 
• 5) Tamže, s. 58-59. 
• 6) Tamže, s. 61-67. 
• 7) Bližšie pozri KRIŽAN, Ladislav: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie, XV, 2009, s. 28-34; ČORBA, Jozef: Obchodovanie s bielym mäsom? Právne aspekty zmluvných vzťahov pri prestupoch športovcov. In: Právo a obchodovanie : Zborník príspevkov účastníkov vedeckej konferencie doktorandov konanej 7. júna 2007 v Košiciach. Ed. Ján Husár. Košice : UPJŠ, 2008, s. 46-56. 
• 8) HAMERNÍK, Pavel: Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007, s. 49. 
• 9) http://www.sssr.sk/ (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 10) Slovenskú judikatúru uvádzame nižšie. České súdy riešili prípad tzv. zmluvy o spolupráci pri výkone športovej činnosti, ktorá tiež vykazuje podstatné znaky závislej práce. Súdy ju však považovali za inominátnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka. Pozri Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 33 Odo 848/2006, ze dne 30.4.2008. Dostupné na internete: http://www.epravo.cz/top/soudni-rozhodnuti/nepojmenovane-smlouvy-55185.html (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 11) Sp. zn. 14C/8/2004, resp. 8Co/156/2005 Okresného súdu Nitra, či 9C/143/2005 – Okresný súd Liptovský Mikuláš. 
• 12) Sp. zn. 5Cb/136/2006 – Okresný súd v Dunajskej Strede, či 8C/87/2002 – Okresný súd v Žiline. 
• 13) K zriedkavému opačnému stanovisku pozri http://hokej.idnes.cz/hokejiste-se-bouri-proc-se-hadaji-s-kluby-a-chteji-obnovit-odbory-pxk-/hokej.asp?c=A090923_213412_hokej_par (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 14) Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=335 (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 15) Porovnaj DOLOBÁČ, Marcel: Pracovné vzťahy v športe. In: Justičná revue, 2010, č. 6-7, s. 96-97. 
• 16) http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=12803 (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 17) Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=335 (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 18) Tamže. 
• 19) Dostupné na internete: http://www.psp.cz/eknih/2006nr/stenprot/024schuz/s024023.htm (navštívené dňa 21.8.2011). 

Autor
prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1791/Pravne_postavenie_hracov.html

Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 20 umožňuje slobodu združovania, vrátane slobody odborového združovania, ktorá je výslovne zaručená v čl. 23 ods. 4: „Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k nim.“ Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach tieto otázky upravuje v čl. 8.

Táto problematika je pokrytá aj v Dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce (MOP) č. 87 z roku 1948 a č. 98 z roku 1949. Aj krajiny, ktoré neratifikovali prvý z nich, teda dohovor o slobode združovania a práve na organizovanie sa, sú pritom povinné tieto práva rešpektovať vzhľadom na skutočnosť, že sú zakotvené v samotnej Ústave MOP z roku 1919. Pre športovcov tieto Dohovory znamenajú, že aj hráči, pokiaľ sú v pozícii zamestnancov, majú právo odborovo sa organizovať, teda vytvárať si odbory.

Na Slovensku, podobne ako v Českej republike, však hráči nie sú považovaní za zamestnancov. Je preto otázne, či ich asociácie (na Slovensku napr. v súčasnosti v oblasti profesionálneho futbalu pôsobí Asociácia profesionálnych futbalistov Slovenska^[1]) môžu mať povahu odborových organizácií, a hráči sa môžu spoliehať na ústavné právo na združovanie v odboroch. Podľa čl. 37 Ústavy SR

1. Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.
2. Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné.
3. Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.
4. Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.

Podľa čl. 37 Ústavy SR sa teda právo na združovanie priznáva „každému“, aj keď teória a prax právo na vytváranie odborových organizácií priznávajú iba zamestnancom.

Podobne je obmedzené aj právo na kolektívne vyjednávanie a obdobne je otázne, či hráči majú právo na štrajk. Podľa H. Barancovej je právo na štrajk kolektívnym právom zamestnanca, avšak sama pritom zdôrazňuje, že právo vyhlasovať štrajk patrí výlučne odborovým orgánom. Podobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 1Co 10/98 konštatuje, že právo na štrajk je subjektívnym právom odborovej organizácie.^[2] Aj § 16 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní uvádza, že „Štrajkom sa rozumie čiastočné alebo úplné prerušenie práce zamestnancami.” To znamená, že štrajk za účelom uzatvorenia kolektívnej zmluvy je skutočne vyhradený iba pre odborovo organizovaných zamestnancov.

V slovenskej právnej vede však panuje spor ohľadom otázky, či sú prípustné aj iné formy štrajku než štrajk za účelom uzavretia kolektívnej zmluvy. Napriek tomu, že široké právo na štrajk je síce zakotvené v Ústave SR, zároveň podľa čl. 51 ods. 1 „(1) Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“ To znamená, že aj práva na štrajk sa možno domáhať iba ak bolo bližšie vykonané zákonom, čo sa však stalo iba zákonom č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ktorý rozoznáva iba štrajk za účelom uzavretia kolektívnej zmluvy a solidárny štrajk. Čl. 10 Zákonníka práce pojednávajúci vo všeobecnosti o možnosti štrajku niektorí autori odmietajú uznať za vykonávací predpis.^[3]

Podľa judikatúry českého Ústavného súdu (Pl. ÚS 20/05) však to, že zákonodarca opomenul vykonať právo na štrajk zákonom, toto právo nijak nelimituje. Podobnú argumentáciu nájdeme aj v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 10/98.^[4] Toto stanovisko zastáva napr. Helena Barancová, ktorá navyše tvrdí, že čl. 10 Zákonníka práce možno chápať ako vykonanie ústavného práva, a podľa nej tento článok nie je limitovaný iba na štrajky v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním, ale naopak, predstavuje široké právo na štrajk^[5] (zrejme v hraniciach hospodárskych a sociálnych záujmov odborovej organizácie).

Neopomenuteľným je tiež fakt, že pred slovenskými zákonmi majú podľa Ústavy SR prednosť medzinárodné právne normy, ktoré štrajk v širšom než len kolektívnovyjednávacom chápaní pripúšťajú – konkrétne prinajmenšom v Charte základných práv EÚ a na druhej strane tiež v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, hoci tam nie výslovne, ale iba podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva. Podobná je situácia pri výklade Dohovorov MOP Výborom pre slobodu združovania. Každopádne však podľa spomenutej judikatúry platí, že právo na štrajk môžu v SR realizovať iba odborovo organizovaní zamestnanci.

Záverom možno zhrnúť, že ak hráči v SR nie sú považovaní za zamestnancov, nemajú právo vytvoriť si odbory, nemajú právo na kolektívne vyjednávanie, ani právo na štrajk. Je pritom paradoxom, že podľa § 3 Zákonníka práce v skutočnosti profesionálni športovci majú mať postavenie zamestnancov. V prípade, že by existovala skutočná vôľa, bolo by teda možné priznať profesionálnym športovcom právo na odborové združovanie, kolektívne vyjednávanie aj právo na štrajk. Navyše Dohovor MOP o kolektívnom vyjednávaní č. 154/1981 v čl. 9 ukladá štátom, aby konali opatrenia, ktoré umožnia a podporia kolektívne vyjednávanie. V oblasti športu sa však zdá, že SR je nečinná. Takýto prístup dokonca znemožňuje slovenským hráčom podieľať sa na sociálnom dialógu na celoeurópskej úrovni – v Paríži bola totiž k 1. júlu 2008 vytvorená komisia pre sociálny dialóg v profesionálnom futbale, v ktorej sú zastúpené odborové organizácie športovcov.^[6]

Sociálny dialóg, resp. tzv. tripartitné rokovania (konzultácie), predpokladá aj MOP v Dohovore č. 144/1976. Do tejto oblasti patrí tiež Dohovor MOP o zástupcoch zamestnancov č. 135/1971, ktorý by sa tiež mal vzťahovať na hráčov, ktorí sú považovaní za zamestnancov. Mali by teda mať právo na zastúpenie zástupcami zamestnancov, resp. zamestnaneckými radami, v zmysle Zákonníka práce.

Je teda zrejmé, že v situácii, kde slovenskí hráči nie sú považovaní za zamestnancov, je ich pozícia a ochrana v oblasti odborového združovania a kolektívneho vyjednávania vrátane práva na štrajk oslabená. Do veľkej miery je však táto situácia zapríčinená pasivitou a nezáujmom samotných hráčov.

Výnimkou je existujúci zástupca zamestnancov a sociálny dialóg v rámci Národného športového centra (NŠC). Kolektívna zmluva medzi NŠC a športovcami, ktorí sú zamestnancami, je však svojím obsahom veľmi stručná a zameriava sa najmä na otázky dovolenky a doplnkového dôchodkového sporenia. Žiadne špecifické otázky športového povolania v nej nie sú upravené.

Poznámky

• 1) http://www.apfs.sk/ (navštívené dňa 22.9.2010). 
• 2) Porovnaj výklad v BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava : Sprint, 2007, s. 787. 
• 3) DRGONEC, J.: Základné právo na štrajk: rozsah a podmienky jeho uplatnenia v právnom poriadku Slovenskej republiky. In: Justičná revue, roč. 59, 2007, č. 6-7, s. 760. 
• 4) Porovnaj http://www.kozsr.sk/?page=./archiv/a17 (navštívené dňa 4.7.2010). 
• 5) BARANCOVÁ, H.: Štrajk len podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní? In: Právny obzor, roč. 91, 2008, č. 2, s. 98-99. 
• 6) Na žiadosť FIFPro a EPFL (European Professional Football Leagues): http://www.spins-sindikat.si/pages/dokumenti/RULES_OF_PROCEDURE_European_SSDC_football.pdf (navštívené dňa 17.3.2010). 

Autor
prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1793/Maju_hraci_pravo_na_odborove_zdruzovanie_a_na_strajk.html

Ochrana a komerčné využívanie osobnostných práv športovcov, obdobných práv právnických osôb a osobnomajetkových práv je otázkou nanajvýš aktuálnou, a pozornosť sa jej venuje na celom svete.^[1] V Slovenskej republike napriek tomu táto problematika zatiaľ nebola v právnej vede osobitne skúmaná.^[2]

Osobnostné právo, resp. právo na ochranu osobnosti, môžeme považovať za absolútne, osobné, neprevoditeľné, časovo neobmedzené a nepremlčateľné. Osobnostné právo sa rozlišuje na všeobecné, ktoré patrí každému, a osobitné, t.j. osobnomajetkové právo (napr. ochranné známky).^[3] Napriek tomu dochádza k ich úzkemu spojeniu napr. v prípade ochrany vlastného mena hráča, ktoré môže byť zároveň chránené všeobecným osobnostným právom aj ochrannou známkou.

Všeobecné osobnostné práva, ktorých predmetom je priamo osobnosť človeka, resp. na hmotnom substráte zachytená stránka osobnosti, sú v Slovenskej republike upravené v Občianskom zákonníku v § 11 a nasl. Fyzická osoba má podľa tejto úpravy právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Osobitný význam v súvislosti so športom nadobúdajú najmä právo na meno a prejavy osobnej povahy (obrazové snímky, podobizeň). Tieto práva sú totiž dotknuté v prípadoch predaja vysielacích práv a v prípadoch športového merchandisingu. Merchandising znamená speňaženie mena (registrovanej ochrannej známky) športovej organizácie alebo športovca jeho spojením s predávanými predmetmi, určenými pre potreby priaznivcov organizácie alebo športovca. Podľa J. Čorbu ide v prípade športovca aj organizácie o podnikateľskú činnosť. Športovec by preto mal disponovať živnostenským oprávnením a zmluvy podpisované s jeho obchodnými partnermi za účelom komerčného využitia jeho osobnostných práv by sa mali spravovať Obchodným zákonníkom. Podobne to platí v prípade organizácie, napr. tzv. klubového merchandisingu chápaného ako komerčné využívanie popularity športového klubu, ktoré sa v praxi prejavuje predajom suvenírov s motívmi športového klubu alebo jeho jednotlivých športovcov.^[4] Zmluva o merchandisingu pritom v SR v praxi predstavuje iba nepomenovaný kontrakt podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníkaOsobnostným právam sa poskytuje ochrana, ktorá spočíva v tom, že písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Súhlas športovca je teda okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť. Výnimkou sú prípady úradnej, vedeckej, umeleckej a spravodajskej licencie. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

V prípade porušenia osobnostného práva má v rámci prostriedkov ochrany fyzická osoba najmä právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti (negatórna žaloba), aby sa odstránili následky týchto zásahov (reštitučná žaloba) a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (satisfakčná žaloba). Zadosťučinenie pritom nemá mať primárne peňažnú formu; právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má fyzická osoba až v prípade, že by sa štandardné zadosťučinenie nezdalo postačujúce, a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Výšku náhrady v takom prípade určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Navyše platí, že kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti podľa J. Švidroňa pri porušení osobnostného práva ide o objektívnu zodpovednosť, ktorá nevyžaduje zavinenie, avšak za vzniknutú škodu sa podľa § 420 Občianskeho zákonníkazodpovedá subjektívne.^[5]

Osobnostné práva boli v minulosti chránené osobitným konaním o ochrane osobnosti v občianskom súdnom poriadku, toto však bolo v roku 2003 zrušené a namiesto neho sa v súčasnosti aplikuje všeobecné občianske konanie.^[6]

Citované ustanovenia Občianskeho zákonníka pritom poskytujú ochranu iba fyzickej osobe. Obdobnú ochranu právnickej osobe poskytuje § 19b Občianskeho zákonníka (ochrana názvu a dobrej povesti právnickej osoby vrátane možnosti požadovať primerané zadosťučinenie, aj v peniazoch) a § 12 Obchodného zákonníka (ochrana obchodného mena vrátane možnosti požadovať primerané zadosťučinenie, aj v peniazoch).

K ochrane osobnomajetkových práv v kontexte športového merchandisingu dochádza najčastejšie už spomenutou formou registrovania ochranných známok (meno, s číslom dresu).^[7]Problematiku ochranných známok upravuje zákon č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach, podľa ktorého sa ochranné známky zapisujú do registra vedeného Úradom priemyselného vlastníctva SR. V prípade osobnomajetkových práv existuje aj možnosť ich trestnoprávnej ochrany.^[8]

Osobnostnými právami, obdobnými právami právnickej osoby aj osobnomajetkovými právami možno zmluvne disponovať. Začnúc od osobnomajetkových práv, využívanie ochranných známok môže športovec umožniť svojim obchodným partnerom prostredníctvom osobitných zmlúv – zákon č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v § 20 upravuje inštitút tzv. licenčnej zmluvy, ktorá sa v detailoch spravuje §§ 508 až 515 Obchodného zákonníka, a zapisuje sa tiež do registra vedeného Úradom priemyselného vlastníctva. 

Pokiaľ ide o možnosť nakladania s osobnostnými právami športovcov a obdobnými právami právnickej osoby, platí chápanie týchto práv ako kategórie ľudských práv pretavených do súkromných práv, s ktorými možno disponovať, pokiaľ nedôjde k rozporu s ochranou života a zdravia. Osobnostné práva je teda možné aj komerčne exploatovať, rovnako ako osobnomajetkové práva. V takýchto prípadoch zmluvnej dispozície s právami však môže v praxi dôjsť ku konfliktu, kedy má klub zmluvného partnera, s ktorého záujmami môžu byť (reklamné, sponzorské, merchandisingové) zmluvy športovca v kolízii. V hráčskej zmluve sa v takých prípadoch hráč môže zaviazať, že napr. nebude využívať svoje zobrazenie v rozpore s obdobnými aktivitami klubu (príp. národného reprezentačného výberu). Pre tento prípad je v Anglicku bežné, že právo klubu na využívanie zobrazenia hráča sa týka iba kolektívneho zobrazovania hráča – to znamená, že musí byť v kolektíve aspoň troch osôb (hráčov).^[9]

Na Slovensku presné pravidlá pre nakladanie s osobnostnými a obdobnými právami právnických osôb neexistujú. Konkrétnu podobu nakladania so skúmanými právami v súčasnej zmluvnej praxi ponúka analýza zmluvy medzi hráčom a klubom, v ktorej sa vyskytujú klauzuly nasledujúceho znenia:

1. hráč dáva súhlas, aby klub zhodnocoval práva jeho osobnosti; platí to najmä pre klubom vykonávané alebo dovolené šírenie vyobrazenia hráča, najmä snímkov hráča jednotlivo či s mužstvom, zachytenie herných situácií, celých stretnutí mužstva verejnými alebo súkromnými televíznymi a filmovými spoločnosťami alebo inými audiovizuálnymi prostriedkami (vysielacie práva),
2. hráč poskytuje klubu možnosť spracovať originál svojho podpisu ako faksimile alebo v tlačenej podobe pre propagačné účely, alebo pre reprodukciu na klubom zabezpečených suveníroch a predajných výrobkoch, prípadne aj s reklamami tretích osôb (merchandising a reklama),
3. hráč súhlasí s tým, aby výťažok z propagačných činností a z reklám uvedených pod písm. a) a b) prináležal klubu.^[10]

Tento príklad vychádza z ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého so súhlasom fyzickej osoby možno zasahovať do jej osobnostných práv, resp. vyhotovovať záznamy jej osobných prejavov. Zmluvné ustanovenie však ide ďalej a predstavuje zmluvnú dispozíciu s osobnostnými právami za účelom zisku. Kým však v prípade ochranných známok existuje osobitná právna úprava zmluvného typu, ktorý umožňuje komerčne využívať ochrannú známku, v prípade osobnostných práv a obdobných práv právnickej osoby všeobecne záväzná právna úprava absentuje. Neprijatý návrh zákona o športe z roku 2005 pritom počítal so všeobecne záväznou právnou úpravou tejto otázky, a to osobitným zmluvným typom v Občianskom zákonníku, tzv. imaginačnou zmluvou, ktorej úprava mala byť predmetom § 630b Občianskeho zákonníka. Mala byť definovaná nasledovne: „Imaginačnou zmluvou fyzická osoba a právnická osoba udeľujú záujemcovi za odmenu súhlas na využívanie svojho názvu, mena, emblému, podobizne, obrazovej snímky najmä na predmetoch a reklamných plochách.“ Táto úprava sa teda mala týkať nielen dispozície osobnostnými právami fyzických osôb, ale tiež dispozície právami právnickej osoby, a to v kontexte merchandisingu aj reklamy. Podstatné náležitosti zmluvy mali okrem písomnej formy podľa návrhu zákona predstavovať najmä:

1. označenie zmluvných strán,
2. termín začatia a ukončenia trvania zmluvy,
3. výška odmeny,
4. účel zmluvy a spôsob realizácie zmluvy,
5. uvedenie podmienok, ktoré musí zmluvná strana spĺňať, vrátane určenia sankcií za ich nesplnenie,
6. ďalšie skutočnosti, na ktorých sa zmluvné strany dohodnú.

Fyzická osoba alebo právnická osoba mali mať možnosť od zmluvy odstúpiť, ak by záujemca nevykonával činnosti dohodnuté v zmluve riadne alebo ich vykonával v rozpore s účelom, prípadne ak by svojou činnosťou hrubo porušil dobré mravy.

Obdobne pri koncipovaní merchandisingovej zmluvy v praxi odporúčame využiť odporúčania zahraničných odborníkov, že takáto zmluva by mala obsahovať náležitosti licenčnej zmluvy na využívanie ochrannej známky,^[11] a teda špecifikovať:

1. aké práva sa poskytujú,
2. ako s nimi môže druhá zmluvná strana nakladať,
3. na akom území,
4. za akú odplatu,
5. či si udeľovateľ „licencie“ vyhradzuje právo na príp. kontrolu využívania práv a kvality používaných materiálov, a
6. možnosti ukončenia merchandisingového vzťahu.^[12]

Poznámky

• 1) CORNELIUS, Steve: Image Rights in South Africa. In: The International Sports Law Journal, 2008, č. 3-4. Dostupné na internete: http://www.asser.nl/upload/documents/1182010_44041ISLJ%202008_3-4.pdf (navštívené dňa 21.8.2011); GELDER, Paul: Image is Everything: an Analysis of the Legal Protection of the Image of Sports Athletes. In: The International Sports Law Journal, 2005, č. 1-2. Dostupné na internete: http://www.asser.nl/sportslaw-webroot/cms/documents/cms_sports_id79_1_ISLJ_2005-1-2.pdf (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 2) Klasickú všeobecnú literatúru predstavujú najmä KNAP, Karel – ŠVESTKA, Jiří – JEHLIČKA, Oldřich – PAVLÍK, Pavel – PLECITÝ, Vladimír: Ochrana osobnosti podle občanského práva. Praha : Linde, 2004; CIRÁK, Ján: Ochrana osobnosti v slovenskom občianskom práve. Bratislava : VOPFUK, 1994. Stručný prehľad ponúkajú tiež HURDÍK, Jan – LAVICKÝ, Petr – TELEC, Ivo: Občanské právo hmotné : Obecná část. Ochrana osobnosti. Bratislava : Bratislavská vysoká škola práva, 2008. 
• 3) CIRÁK, Ján – FICOVÁ, Svetlana a kol.: Občianske právo : Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2008, s. 281-282. 
• 4) ČORBA, Jozef: Obchodnoprávne vzťahy v oblasti športu (dizertačná práca). Košice : UPJŠ, 2008, s. 143. 
• 5) ŠVIDROŇ, Ján: Veda a prax pri ochrane osobnosti. In: Právny obzor, 86, 2003, č. 6, s. 630. 
• 6) Tamže, s. 634. 
• 7) V oblasti duševného vlastníctva je potrebné v tejto súvislosti upozorniť na európsku úpravu tzv. smernice o databázach (96/9/ES), ktorá poskytuje ochranu napr. databázam športových zápasov, ktoré využívajú stávkové kancelárie. 9. novembra 2004 boli v tejto súvislosti vynesené štyri rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (prvým bolo rozhodnutie vo veci British Horseracing Board v. William Hill). 
• 8) Napr. § 377 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. „Porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy“, či z iného hľadiska – ochrany osobnomajetkových práv – § 281 „Porušovanie práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a obchodnému menu“. 
• 9) SLUKA, Tomáš: Profesionální sportovec (právní a ekonomické aspekty). Praha : Havlíček Brain Team, 2007, s. 96-100. 
• 10) Tamže, s. 125. 
• 11) Licenčnú zmluvu v súvislosti s priemyselnými právami v slovenskom právnom poriadku upravuje § 508 a nasl. Obchodného zákonníka. 
• 12) BLACKSHAW, Ian: Sports Licensing and Merchandising – The Legal and Practical Aspects. In: The International Sports Law Journal, 2002, č. 1, s. 22-25. Dostupné na internete: http://www.asser.nl/sportslaw-webroot/cms/documents/cms_sports_5_1_ISLJ2002-1.PDF (navštívené dňa 21.8.2011). 

Autor
prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1800/Imidzove_prava_v_sporte.html

• zákaz diskriminácie
  Zákon – Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) 365/2004 | Paragrafy: § 2
  Zákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragrafy: § 13
  Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 12
• zásada rovnakého zaobchádzania
  Zákon – Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) 365/2004 | Paragrafy: § 2
  Zákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragrafy: § 13

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zaručuje rovnaké zaobchádzanie vo svojom čl. 2. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 2 ods. 2 a v čl. 3. Princíp rovnakého odmeňovania ako súčasť zásady rovnakého zaobchádzania je zakotvený v Dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce (MOP) č. 100/1951 a č. 111/1958. Podľa MOP do kategórie štandardov rovnakého zaobchádzania spadá aj Dohovor o pracovníkoch s rodinnými povinnosťami (č. 156/1981), ktorí by nemali podliehať diskriminácii z toho dôvodu, že medzi ich rodinnými povinnosťami a pracovnými povinnosťami vznikol konflikt. Podľa Dohovoru MOP č. 183/2000 by ani materstvo, resp. tehotenstvo nemali predstavovať dôvod na diskrimináciu. Charta základných práv EÚ tiež zaručuje v čl. 20 a 21 rovnaké zaobchádzanie a zákaz diskriminácie.

V Ústave SR rovnosť zakotvuje čl. 12. Navyše pod vplyvom európskeho práva Slovenská republika zaviedla do svojho právneho poriadku osobitnú antidiskriminačnú legislatívu, a to vo forme zákona č. 365/2004 Z.z. z 20. mája 2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Tento zákon zakazuje diskrimináciu z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Niektoré dôvody diskriminácie majú podľa zákona širší význam – napr. za diskrimináciu z dôvodu:

1. pohlavia sa považuje aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj diskriminácia z dôvodu pohlavnej alebo rodovej identifikácie,
2. rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu sa považuje aj diskriminácia z dôvodu vzťahu k osobe určitého rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu,
3. náboženského vyznania alebo viery sa považuje aj diskriminácia z dôvodu vzťahu k osobe určitého náboženského vyznania alebo viery a aj diskriminácia fyzickej osoby bez náboženského vyznania,
4. zdravotného postihnutia sa považuje aj diskriminácia z dôvodu predchádzajúceho zdravotného postihnutia alebo diskriminácia osoby, u ktorej by na základe vonkajších príznakov bolo možné predpokladať, že je osobou so zdravotným postihnutím.

Diskriminácia je podľa § 2a kategorizovaná na priamu diskrimináciu, nepriamu diskrimináciu, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih. Diskrimináciou je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Zákon pritom zákaz diskriminácie limituje iba na zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Športová činnosť, pokiaľ nie je považovaná za pracovnoprávnu, môže predstavovať poskytovanie služieb, pri ktorom je tiež diskriminácia zakázaná. Dalo by sa však argumentovať aj paragrafom 3 Zákonníka práce, ktorý hovorí o pracovnoprávnych vzťahoch profesionálnych športovcov.

Princíp rovnakého zaobchádzania však v športe neplatí absolútne. Rovnaké zaobchádzanie nemožno uplatňovať v športe v takom zmysle, že ženy by mali mať možnosť súťažiť s mužmi, či cudzí štátni príslušníci v súťaži národných tímov a podobne. Nerovnaké zaobchádzanie sa obdobne týka aj prípadov zdravotne postihnutých športovcov. Uznáva to aj Európska komisia vo svojej Bielej knihe o športe z roku 2007, a to z dôvodu osobitnej povahy (špecifickosti) športu.

Antidiskriminačný zákon sa navyše výslovne nevzťahuje na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných predpisov (napr. upravujúcich služobný pomer). Podľa zákona tiež diskrimináciou z dôvodu zdravotného postihnutia nie je objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky zdravotnej spôsobilosti na prístup k zamestnaniu alebo podmienky na výkon určitých činností v zamestnaní, ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo činnosti (ak ide o skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie). To sa týka aj športových činností. Do akej miery je však pri každom športe oddelenie súťaží telesne postihnutých skutočne opodstatnené, musí byť skúmané v každom prípade osobitne, v závislosti na tom, či biologické alebo psychické rozdiely môžu zvýhodniť jednu skupinu v porovnaní s druhou, napr. zdravých vo vzťahu k postihnutým.

Podobne rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nie je diskrimináciou, ak je objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného cieľa a je na jeho dosiahnutie nevyhnutné a primerané. To je najmä prípad vekových hraníc v športe pri jednotlivých súťažiach. Tento prístup je opodstatnený, aj keď existujú určité výnimky, napr. v hokeji tzv. ostaršenie hráča (čl. 18 Súťažného poriadku). Vekovú diskrimináciu by teoreticky mohli namietať aj rozhodcovia, ktorých možnosť výkonu povolania je obmedzená vekom, avšak interná športová úprava pripúšťa vždy výnimky zo stanoveného pravidla minimálneho alebo maximálneho veku.

Zákon sa výslovne nevzťahuje ani na rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z podmienok vstupu a zdržiavania sa cudzincov na území Slovenskej republiky okrem občanov členského štátu Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie, a osôb bez štátnej príslušnosti a ich rodinných príslušníkov.

Osobitnú problematiku v športe v tejto súvislosti predstavuje diskriminácia na základe štátnej príslušnosti. Diskriminácia z hľadiska štátnej príslušnosti síce nie je uvedená medzi zakázanými dôvodmi diskriminácie v antidiskriminačnom zákone, je však zjavne v rozpore so základnými právami a slobodami podľa medzinárodných dokumentov, ale aj podľa európskeho práva a Ústavy Slovenskej republiky.

K tejto téme sa vyjadril Súdny dvor EÚ v prípade Donà v. Mantero, kde výnimočne priznal možnosť obmedziť účasť zahraničných hráčov v súťažiach národných mužstiev.

Obdobne sú diskriminačnými pravidlá 6+5 a home grown players rule (pravidlo domácich hráčov). Obe navrhované pravidlá vyžadujú, aby kluby stavali do súťaže hráčov, ktorí sa môžu kvalifikovať na účasť v národnom reprezentačnom tíme. Pravidlo 6+5, ktorého sa FIFA vzdala v roku 2010, znamenalo, že takýchto národných hráčov so štátnym občianstvom daného štátu malo byť aspoň šesť. Pravidlo domácich hráčov zasa požaduje, aby ôsmi hráči z 25 hráčov registrovaných za klub strávili vo veku medzi 15 a 21 rokmi aspoň tri roky v klube pôsobiacom v príslušnom štáte.^[1] Nekladie sa pritom podmienka, že by títo hráči museli mať štátne občianstvo daného štátu. V prípade pravidla domácich hráčov nejde teda o priamu diskrimináciu, o akú šlo v prípade 3+2 (z tímu mohli byť maximálne traja hráči cudzincami, a dvaja hráči museli pôsobiť v relevantnom národnom zväze aspoň po nepretržitú dobu päť rokov, z toho tri roky za juniorov) a v prípade pravidla 6+5, ktoré boli odmietnuté Európskou komisiou aj Európskym parlamentom ako priamo diskriminačné a obmedzujúce slobodu pohybu.^[2] V prípade domácich hráčov (home grown players) ide o diskrimináciu nepriamu, na základe toho, že je väčšmi pravdepodobné, že domácimi hráčmi budú práve miestni štátni príslušníci. Nepriamu diskrimináciu možno akceptovať, ak pre ňu existujú oprávnené dôvody. V tomto prípade sa argumentuje potrebou podporovať rozvoj domáceho športu,^[3] čo je argument, ktorý SD EÚ uznal v prípade Bernard ako relevantný. Aj podľa vyjadrenia Kancelárie Národnej rady SR z 30. mája 2008, Úseku legislatívy a aproximácie práva, Číslo 739/2008, v rámci Stanoviska k vládnemu návrhu zákona o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov z roku 2008:

V zmysle Bielej knihy o športe bod 2.3. ods. 9 (KOM 2007 391, 11.7.2007) však Komisia pripúšťa akceptáciu zavedenia určitých kvót v prospech domácich hráčov v prípade, že by neviedli k priamej diskriminácii a možné dôsledky nepriamej diskriminácie z nich plynúce by bolo možné obhájiť ako primerané k legitímne sledovanému cieľu, napr. zlepšeniu a ochrane prípravy a rozvoja talentovaných mladých hráčov.

Odvrátenou stránkou pravidla domácich hráčov by však mohla byť snaha prilákať čoraz mladších hráčov zo zahraničia za účelom ich výchovy na „domácich hráčov“.

Z domácej internej športovej úpravy obmedzujúcej činnosť zahraničných športovcov možno uviesť v prípade ľadového hokeja aktuálne slovenské pravidlá v čl. 32 Prestupového poriadku SZĽH. Tie síce stanovujú, že v každom klube SZĽH môže byť registrovaný neobmedzený počet hráčov zo zahraničia, v jednom majstrovskom stretnutí však môžu nastúpiť len dvaja takíto hráči, ak riadiaci orgán príslušnej súťaže nepovolí vyšší počet. Toto obmedzenie pritom predstavuje potenciálnu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti.^[4] Klasifikácia „zahraničný hráč“ má však v ľadovom hokeji osobitnú definíciu, ktorá nie je založená výlučne na štátnej príslušnosti. Za zahraničného hráča sa síce zásadne považuje každý hráč, ktorý nemá štátne občianstvo SR, výnimku však majú zahraniční hráči zaregistrovaní Matričnou komisiou SZĽH pred dňom 15. mája 1993. Za zahraničného hráča sa však na druhej strane považuje aj hráč, ktorý nadobudol štátne občianstvo SR, ale v predchádzajúcich troch sezónach hral hokejovú súťaž v inom štáte, pričom mal štátne občianstvo iné než štátne občianstvo SR. Ak však má hráč bez štátneho občianstva SR trvalé bydlisko na území SR a pôsobil bez prerušenia dve kompletné súťažné sezóny po sebe v súťažiach riadených SZĽH v tom istom klube, ktorý je riadnym členom SZĽH, ďalej sa nepovažuje za zahraničného hráča.

Ide teda o princíp obdobný pravidlu „domácich hráčov“ UEFA, a preto možno uvažovať o kvalifikovaní tejto diskriminácie ako nepriamej, ospravedlniteľnej záujmami domáceho športu.

V hádzanej požiadavka štátneho občianstva pôsobí ako prima facie diskriminačné ustanovenie brániace športovcom vo výkone povolania tým, že Smernica pre uvoľňovanie hráčov pre národne-reprezentačné družstvo stanovuje na jednotlivých hráčov nasledujúce požiadavky:

1. občianstvo Slovenskej republiky,
2. tri roky pred svojím prvým vystúpením v národnom reprezentačnom družstve SR hráč nehral za národné reprezentačné družstvo inej krajiny,
3. v Slovenskej republike bol kvalifikovaný na hru pred nie menej ako 12 mesiacmi.

Akceptujúc rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v prípade Donà v. Mantero je však nutné konštatovať, že takáto diskriminácia z hľadiska štátneho občianstva je v prípade národných reprezentačných družstiev zásadne prípustná.

Podľa čl. 11 Prestupného poriadku Slovenskej volejbalovej federácie (SVF) v súťažiach riadených SVF môžu štartovať zahraniční hráči na základe vystavenia licencie v súlade s príslušnými predpismi Medzinárodnej volejbalovej federácie (FIVB) a SVF. Povolený počet zahraničných hráčov štartujúcich v jednotlivých súťažiach riadených SVF určujú Vykonávacie pokyny k súťažiam, schválené príslušným riadiacim orgánom. Na rozdiel od iných športov teda povolený počet zahraničných hráčov závisí od konkrétnej súťaže, čo vytvára priestor pre priamu diskrimináciu na základe štátneho občianstva, ktorú neumožňuje ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Donà v. Mantero, keďže to sa vzťahovalo iba na prípady súťaží národných tímov.

Podľa Súťažného poriadku Slovenského tenisového zväzu (STZ), čl. 91, v súťažiach družstiev dospelých a seniorov môže v stretnutí nastúpiť len jeden cudzí štátny príslušník spĺňajúci kritériá čl. 14 Registračného poriadku (môže byť zaregistrovaný iba bez možnosti hrať súťaže družstiev, a keď nemá povolenie na trvalý pobyt, jeho registrácia stráca platnosť 1. januára nasledujúceho roka). Počet hráčov podľa čl. 13 Registračného poriadku (teda tých, čo majú povolenie na trvalý pobyt na území SR) je neobmedzený.

Podľa čl. 3 Registračného poriadku Slovenskej plaveckej federácie (SPF) športovec, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky, má trvalý alebo prechodný pobyt v zahraničí a je členom plaveckého klubu v zahraničí, môže požiadať o registráciu v SPF. Ak príslušný zahraničný športový orgán (klub) povolí svojmu športovcovi registráciu a športové štarty v rámci SPF, tento športovec nemusí mať trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Možnosti štartu cudzincov sú teda ešte menej obmedzené než napr. v prípade tenisu.

V basketbale „Smernica o štarte zahraničných hráčov za kluby SBA, o odchode slovenských hráčov do zahraničia a návrate hráčov do klubov hrajúcich súťaže SBA“ umožňuje, aby v súťažiach SBA štartovali aj zahraniční hráči a hráčky. Týmto hráčom sa vydáva hráčska licencia SBA na základe súhlasu FIBA.

Podľa čl. 8 ods. 5 Registračného poriadku Slovenského atletického zväzu (SAZ) je potrebný písomný súhlas národnej federácie k registrácii cudzinca za atletický oddiel športového klubu alebo atletický klub registrovaný v SAZ. Písomný súhlas národnej federácie je platný do konca príslušného kalendárneho roka. Obmedzenia však existujú v súvislosti s hosťovaním zahraničných hráčov – zásadne sa pripúšťa účasť iba dvoch hosťujúcich pretekárov v súťaži.

V prípade individuálnych športov obdobne stále nachádzame aj výslovné priame diskriminačné ustanovenia ohľadom účasti cudzincov v športových súťažiach.^[5]

Mechanizmus ochrany v prípade diskriminácie predstavuje podľa antidiskriminačného zákona právo na súdnu ochranu. Pri diskriminačných prípadoch platí obrátené dôkazné bremeno – žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Prostriedky nápravy podľa antidiskriminačného zákona zahŕňajú možnosť domáhať sa, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, a ak je to možné, aby napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa táto domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Poznámky

• 1) http://e-comlaw.com/sportslawblog/template_archives.asp?chosenYear=2010&chosenMonth=10 zo 16. júna 2010 (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 2) MAJANI, Felix: One Step Forward Two Hops Backwards – the Return : An Excavation into the Legal Deficiencies of the FIFA 6+5 Rule and the UEFA Home-Grown Players Rule in the Eyes of the European Union Law. In: The International Sports Law Journal, 2009, č. 1-2. Dostupné na internete: http://www.asser.nl/upload/documents/1172011_123702ISLJ%202009_1-2.pdf (navštívené dňa 21.8.2011). Tiež MIETTINEN, Samuli – PARRISH, Richard: Nationality Discrimination in Community Law: An Assessment of UEFA Regulations Governing Player Eligibility for European Club Competitions (The Home-Grown Player Rule). In: The Entertainment and Sports Law Journal, roč. 5, č. 2. Dostupné na internete: http://go.warwick.ac.uk/eslj/issues/volume5/number2/miettinen_parris (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 3) The EU and Sports : Background and Context. Accompanying document to the White Paper on Sport, s. 13 
• 4) Porovnaj: http://www.iusport.es/images/stories/documentos/REGLA_6+5_iusport-JAVIER_LATORRE.pdf (navštívené dňa 21.8.2011). 
• 5) Pozri štúdiu o Slovenskej republike: Study on the equal treatment of non-nationals in individuals sports competitions, 2010, s. 108. Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/sport/library/doc/f_studies/study_equal_treatment_non_nationals_final_rpt%20_dec_2010.pdf (navštívené dňa 21.8.2011). 

Autor
prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1802/Rovnake_zaobchadzanie_a_sport.html

Možnosť založiť športový klub ako obchodnú spoločnosť.

Športové kluby môžu byť na základe § 9 odsek 2^[1] zákona č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu, ktorý nadobudol účinnosť 1.9.2008, zriadené ako občianske združenia alebo aj ako obchodné spoločnosti^[2] založené na iný účel ako na účel podnikania^[3]. Týmto účelom je vykonávanie športu a účasť v športových súťažiach organizovaných národným športovým zväzom, ktorého je športový klub členom.^[4]

Keď si však pozrieme elektronické výpisy z obchodného registra napr. prvoligových futbalových klubov zistíme, že väčšina klubov – obchodných spoločností, má predmet činnosti vymedzený v podstate obdobným spôsobom ako u bežnej akciovej spoločnosti založenej na účely podnikania. V takomto prípade by malo byť ku každej z činností uvedených v predmete činnosti existovať aj živnostenské oprávnenie.

Účelom ustanovenia možnosti založiť športový klub ako obchodnú spoločnosť však nie je, aby športové kluby vykonávali činnosť na základe živnostenského oprávnenia, ktoré sa vydáva pre činnosti vykonávané ako podnikanie, pričom pri športových kluboch je účel založenia iný.

Športový klub môže byť zriadený aj ako rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia; na jeho zriadenie a financovanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o rozpočtových pravidlách.

Ako by mal byť správne vymedzený predmet činnosti takejto obchodnej spoločnosti?

Vymedzenie predmetu činnosti športového klubu, ktorý bol založený ako obchodná spoločnosť by malo zodpovedať zákonnej úprave tohto inštitútu. Ako pozitívny príklad môže poslúžiť vymedzenie predmetu činnosti športového klubu MŠK Žilina alebo FC Nitra, ktoré znie nasledovne:

„Predmet činnosti: športový klub – vykonávanie športu a účasť v športových súťažiach organizovaných národným športovým zväzom, ktorého je členom, alebo medzinárodným športovým zväzom podľa § 9 zákona č. 300/2008 Z.z.“

Rozsah ekonomických činností, ktoré takýto športový klub môže vykonávať je potom daný znením ust. § 9 odsek 3 zákona č. 300/2008 Z.z. podľa ktorého:

„(3) Športový klub financuje svoju činnosť z vlastných príjmov.

Vlastnými príjmami sú:

1. členské príspevky,
2. výnos hospodárenia s vlastným majetkom, najmä nájomné z prenájmu hnuteľného a nehnuteľného majetku a plôch na reklamné účely,
3. výnos marketingových aktivít a z predaja suvenírov,
4. príjmy z televíznych a rozhlasových práv za prenosy zo športových súťaží a športových podujatí,
5. výnos z predaja vstupeniek na športové podujatia,
6. príjmy z prestupov športovcov,
7. príjem od medzinárodných športových zväzov za účasť v medzinárodných športových súťažiach a na medzinárodných športových podujatiach,
8. dotácie z rozpočtu verejnej správy a granty,
9. dary a príspevky,
10. iné príjmy.“

Výhody stanovenia predmetu činnosti športového klubu – obchodnej spoločnosti uvedeným spôsobom.

Praktickou výhodou takto predmetu činnosti vymedzeného vyššie uvedeným/citovaným spôsobom je, že športový klub – obchodná spoločnosť na činnosti, z ktorých dosahuje príjmy uvedené pod písmenom a/ až j/, nepotrebuje žiadne živnostenské oprávnenie, čo znamená, že nepodlieha ani kontrolnej činnosti živnostenských úradov.

Ak športový klub chce vykonávať popri športe iné činnosti formou podnikania alebo ak sa spoločníci, resp. akcionári športového klubu – obchodnej spoločnosti, rozhodnú vykonávať niektoré činnosti súvisiace so športom podnikateľským spôsobom, ktorý im okrem iného umožňuje vyplácať podiely na zisku na základe ust. § 9 odsek 4^[5] zákona č. 300/2008 Z.z. môže športový klub zriadiť štandardnú obchodnú spoločnosť^[2] zriadenú za účelom podnikania. Táto však musí mať na svoj predmet činnosti riadne vydané živnostenské oprávnenie.

Za námet k napísaniu tohto príspevku ďakujem JUDr. Miroslavovi Bobákovi. Verím, že formou komentárov bude ešte doplnený.

Poznámky

• 1) § 9 – Športový klub (zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu) (2) Športový klub môže byť založený ako občianske združenie alebo ako obchodná spoločnosť založená na iný účel ako na účel podnikania. Na účel účasti v športovej súťaži môžu právnu formu športového klubu určiť stanovy národného športového zväzu, ktorého je športový klub členom, alebo podmienky účasti športových klubov v športovej súťaži vyhlásenej podľa § 8 ods. 3. 
• 2) § 56 Obchodného zákonníka (1) Obchodná spoločnosť (ďalej len „spoločnosť“) je právnickou osobou založenou za účelom podnikania. Spoločnosťami sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť. Spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť môžu byť založené aj za iným účelom, pokiaľ to osobitný zákon nezakazuje. 
• 3) § 2 – Podnikanie (zákon č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník) (1) Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. (2) Podnikateľom podľa tohto zákona je: a) osoba zapísaná v obchodnom registri, b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, c) osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, d) fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu. 
• 4) § 9 – Športový klub (zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu) (1) Športový klub je právnická osoba založená na vykonávanie športu a na účasť v športových súťažiach organizovaných národným športovým zväzom, ktorého je členom, alebo medzinárodným športovým zväzom. 
• 5) § 9 – Športový klub (zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu) (4) Športový klub môže založiť obchodnú spoločnosť. 

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1881/Vymedzenie_predmetu_cinnosti_sportoveho_klubu_vytvoreneho_ako_obchodna_spolocnost_podla_%C2%A7_9_zakona_c__300_2008_Z_z__o_organizacii_a_podpore_sportu.html

Abstrakt

V trestnej oblasti v roku 2011 pôsobilo celkom 772 prokurátorov. Ide o prokurátorov okresných prokuratúr, krajských prokuratúr, odborov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ako aj Úradu špeciálnej prokuratúry.

Trestný odbor

V trestnej oblasti v roku 2011 pôsobilo celkom 772 prokurátorov. Ide o prokurátorov okresných prokuratúr, krajských prokuratúr, odborov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ako aj Úradu špeciálnej prokuratúry.

V roku 2011 prokurátori v trestnej oblasti vybavili spolu 199 981 vecí a ukončili trestné stíhanie 51 521 osôb.

Prokurátori obžalovali 30 232 osôb, priemerný počet podaných obžalôb za sledované obdobie na jedného prokurátora je 39.

Prokurátori uzatvorili dohody o vine a treste (ktoré boli následne schválené súdom) s 7 938 trestne stíhanými osobami.

Schválením zmieru (a následným zastavením trestného stíhania) prokurátori ukončili trestné stíhanie voči 1 116 trestne stíhaným osobám.

Podmienečné zastavili trestné stíhanie prokurátori voči 4 172 stíhaným osobám.

V roku 2011 generálny prokurátor SR rozhodol v 77 prípadoch o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.

Tu je potrebné konštatovať, že v roku 2011 bolo v registri pre trestné oznámenia zaevidovaných 1 695 vecí (priemer na 1 mesiac bol asi 141 vecí). Pričom tento rok je ku dňu 22.3. 2012 zaevidovaných už 593 (priemerný nápad na mesiac by bol už 198 vecí, čo je údaj za necelé tri mesiace), pričom pri zachovanom trende za rok by toto číslo bolo 2376 vecí. Obdobne je to aj pri ostatných registroch evidovaných na trestnom odbore.

Po prijatí nových trestných kódexov na prokurátora ako „pána“ prípravného konania prešli viaceré oprávnenia vyšetrovateľa (prokurátor teraz rozhoduje vo všetkých trestných veciach, kde je vedené trestné stíhanie proti určitej osobe), pričom aj konanie o odklonoch (najmä a dohode o vine a treste a zmieri) je časovo náročné a administratívne pracné, na čo zákonodarca pri zavedení týchto inštitútov nepamätal a nenavýšil potrebné počty prokurátorov a odborných pracovníkov. Tu by v budúcnosti mohlo byť prínosom nielen kvantitatívnym ale aj kvalitatívnym zavedenie asistenta prokurátora do každodennej praxe po rozhodnutí ústavného súdu o ústavnosti novely zákona o prokuratúre, resp. jej častí, vrátane úpravy súvisiacej so zavedením inštitútu asistenta prokurátora.

Záverom je potrebné uviesť, že po zrušení vojenskej prokuratúry prešla celá agenda na trestný odbor vrátane agendy netrestnej [prokurátor s pôsobnosťou v trestnom konaní vo veciach podľa osobitného predpisu (§ 16 ods. 2 Trestného poriadku, § 14a zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 517/2008 Z. z., pozn.) vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov aj v ozbrojených silách, pričom túto právomoc vykonáva aj na území iného štátu v rozsahu uvedenom v medzinárodnej zmluve].

Odbor osobitného učenia

Skladba trestnej činnosti odboru osobitného určenia pozostáva z organizovanej násilnej kriminality, majetkovej, hospodárskej a drogovej kriminality a kriminality v policajnom zbore. Ide napríklad aj o verejnosti známe trestné veci, v ktorých sú stíhané osoby – členovia skupiny „Jakšíkovcov“, „Takáčovcov“, členovia tzv. bankomatovej, bytovej, drogovej mafie.

Počet vecí, ktoré napadli na tento v roku 2011, aj neukončené bol 71. Iide o trestné veci, v ktorých sa vykonáva dozor v prípravnom konaní alebo sa zastupuje obžaloba pred súdom. Proti 105 osobám bolo vznesené obvinenie, v 17 prípadoch boli trestné veci realizované väzobným spôsobom a v 7 prípadoch bolo prípravné konanie ukončené podaním obžaloby.

Netrestný odbor

V netrestnej oblasti v roku 2011 pôsobilo celkom 129 prokurátorov. Viacerí z nich však najmä na menších okresných prokuratúrach okrem netrestných vecí vybavujú aj trestné veci.

V roku 2011 prokurátori v netrestnej oblasti vybavili celkom 18 389 vecí. Podali 1 167 protestov prokurátora proti rozhodnutiam a opatreniam orgánov verejnej správy. Úspešnosť protestov bola 89,59 %. Na účel odstránenia porušovania zákonov podali 1693 upozornení prokurátora. Úspešnosť upozornení bola 97,45 %.

V orgánoch verejnej správy v roku 2011 prokurátori vykonali 1 401 previerok zachovávania zákonnosti.

Do začatého občianskeho súdneho konania prokurátori vstúpili v 2 031 veciach. Vo väčšine prípadov išlo o veci, ktoré sa týkali výchovy maloletých detí a vecí v ktorých sa konalo o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony.

Prokurátori podali celkom 83 návrhov na začatie občiansko súdneho konania.

V roku 2011 prokurátori krajských prokuratúr a generálnej prokuratúry vybavili celkom 1 671 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania proti právoplatným rozhodnutiam súdov v občianskoprávnych a obchodnoprávnych veciach. Najvyšší súd SR, ktorý o týchto dovolaniach rozhoduje v roku 2011 rozhodol o 171 mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora. Vyhovel 128 mimoriadnym dovolaniam (úspešnosť 74,8 %).

Medzinárodný odbor

Prokurátori Medzinárodného odboru v roku 2011 predovšetkým realizovali veci v oblasti právneho styku s cudzinou a v oblasti normotvorby Európskej únie.

Siedmi prokurátori oddelenia právneho styku s cudzinou a extradícií realizovali v roku 2011 spolu 1 984 trestných vecí, to je približne 283 vecí na jedného prokurátora. Z týchto bolo 116 vecí týkajúcich sa vydania osôb do cudziny na trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody (pasívna extradícia, z toho 111 európskych zatýkacích rozkazov a 5 medzinárodných zatýkacích rozkazov z nečlenských štátov Európskej únie) a 68 európskych zatýkacích rozkazov v súčinnosti s okresnými prokuratúrami a krajskými prokuratúrami v aktívnej forme (žiadali sa osoby na vydanie na trestné stíhanie do Slovenskej republiky). Vo vzťahu k cudzine bolo evidovaných 249 trestných vecí týkajúcich sa odovzdania a prevzatia trestného konania a 665 trestných oznámení. Ďalej bolo vybavených 646 aktívnych právnych pomocí, ktoré boli zaslané na vybavenie do cudziny a 239 pasívnych právnych pomocí pre účely trestných konaní vedených v cudzine. V rámci agendy mimoriadnych opravných prostriedkov bola vybavená 1 vec.

Treba poznamenať, že do týchto čísiel nie sú zahrnuté ďalšie úkony krajských prokuratúr a okresných prokuratúr v oblasti právneho styku s cudzinou, kde sa aplikuje tzv. priamy právny styk bez súčinnosti medzinárodného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Prokurátormi Slovenskej republiky pôsobiacimi v agende právneho styku s cudzinou (na Generálnej prokuratúre, krajských a okresných prokuratúrach) bolo v roku 2011 vybavených cca 10 000 vecí. Presné čísla budú k dispozícii v rámci správy o činnosti prokuratúry za rok 2011.

Osobitnú pozornosť si zasluhujú dožiadania o právnu pomoc v medializovaných kauzách (deflympiáda, bytová mafia, obchodovanie s prekurzormi, emisie a ďalšie) kde v jednotlivých veciach boli dožiadané desiatky cudzích štátov, čo si vyžaduje enormné nároky na prokurátorov vybavujúcich agendu, ale aj na finančné zaťaženie rozpočtu prokuratúry z titulu nutnosti zabezpečenia oficiálnych prekladov, čo predstavuje rádovo desiatky tisíc eur v každej veci.

Organizačný a kontrolný odbor

Na organizačnom a kontrolnom odbore pracuje 16 prokurátorov. Organizačný a kontrolný odbor má relatívne široký rozsah pôsobnosti.

Prieskumné oddelenie rozhoduje o podaní dovolaní v trestných veciach, kde súd právoplatne rozhodol a o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní. V roku 2011 napadlo 524 podnetov na podanie dovolania, v ktorých bolo podaných 11 dovolaní a 135 podnetov na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, z ktorých bolo zrušených 30.

Organizačný a kontrolný odbor zastupuje tiež Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky v súdnych sporoch, kde je žalovanou stranou Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V roku 2011 napadlo na súdy v Slovenskej republike 78 žalôb, v ktorých prokurátori podávali vyjadrenia súdom a zastupovali prokuratúru v konaní pred súdom. Zo všetkých súdnych sporov zatiaľ len v 2 bola prokuratúra zaviazaná vyplatiť žalovaným náhrady, ktoré nepresiahli 5 000,- €.

Vo veci žiadostí o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. napadlo 111 podnetov, z ktorých 103 bolo vybavených. V roku 2011 napadlo na tunajší odbor 256 žiadostí o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2001 Z. z. a 19 sťažností na správanie sa prokurátorov. Všetky žiadosti aj sťažnosti boli vybavené. Zároveň napadlo 312 podnetov na preskúmanie postupu prokurátorov, z ktorých vybavených bolo 304.

V roku 2011 prokurátori organizačného a kontrolného odboru vykonali 3 previerky práce na podriadených prokuratúrach.

Prokurátori organizačného a kontrolného odboru vybavujú tiež trestné oznámenia na sudcov a prokurátorov. V roku 2011 napadlo 398 takýchto oznámení, z ktorých bolo 364 vybavených.

Organizačný a kontrolný odbor vedie tiež evidenciu disciplinárnych konaní proti prokurátorom. V roku 2011 ich bolo 15.

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1885/Praca_Prokuratury_SR_v_roku_2011_v_cislach.html

Uväznení zločinci, občania Španielska, Holandska, Rumunska a Veľkej Británie sú podozriví z dovozu a distribúcie veľkého množstva nebezpečných falšovaných liekov do Európy.

Farmaceutiká boli dovážané z Ázie, najmä z Číny a Singapuru a distribuované cez internet „zákazníkom“ v Európe. Medzi liekmi určenými takto na predaj boli známe značky ako Viagra a Cialis ako aj generiká vyrábané v tajných manufaktúrach v zdrojových krajinách.

Takéto neotestované lieky, bez licencie môžu ohroziť zdravie a dokonca aj život ich užívateľov.

Operácia pod názvom „Tribulus“ bola úspešná aj vďaka úzkej spolupráci s vplyvnými farmaceutickými laboratóriami a inými partnermi, uvedenými v samotnej tlačovej správe Europolu.

Počas plánovania tejto operácie experti z Úradu pre trestnú činnosť Europolu – ECAB poskytovali zúčastneným krajinám podporu a poradenstvo.

Odhady odborníkov hovoria, že 50 až 90 % liekov kúpených z internetových zdrojov^[1], s utajenou fyzickou adresou, je falošných. Ide o čierny trh, na ktorom sa ročne otočí viac ako 60 miliárd eur^[2].

Práve vyššie uvedené skutočnosti boli dôvodom, pre ktorý sa rozhodla spoločnosť Pfizer s partnermi kampane:

• Sekcia colná Finančného riaditeľstva SR,
• Svetová zdravotnícka organizácia,
• Slovenská lekárnická komora,
• ADC číselník,
• Úrad priemyselného vlastníctva SR,

zahájiť informačnú kampaň, ktorá má občanov varovať pred falošnými predajcami liekov, ktoré sú vyrábané bez licencie a môžu ohroziť ich zdravie, či dokonca aj život.

Na internetovej stránke falosnelieky.sk sa môžete dozvedieť odpovede na otázky:

• Aké skupiny falošných liekov alebo liečivých prípravkov sú najčastejšie falšované?
• Ako spoľahlivo nakupovať originálne, bezpečné lieky a vyhnúť sa podozrivým predajcom?
• Ako rozpoznať falošný liek?
• Ako postupovať, keď máte podozrenie, že zakúpené lieky sú falošné?
• Aké nebezpečenstvo vzniká pri užití falošných liekov?
• Ako sa najčastejšie predávajú a nakupujú falošné lieky?
• Ktoré lieky považujeme za falošné?

Prípadne môžete položiť inú otázku, ktorá Vás zaujíma.

Vedomosti, ktoré nadobudnete po prečítaní jednotlivých článkov, si môžete zábavnou formou otestovať vo FAKE DETECTORE.

DOPLNENÉ:

V procese začínajúcom výrobou falošných liekov, počnúc ich pašovaním, distribúciou a predajom konečnému spotrebiteľovi, sa môžu osoby zapojené do tohto reťazca protiprávnych konaní dopustiť viacerých trestných činov (ďalej len „TČ“) v zmysle zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení (ďalej len „TZ“). Naplnenie konkrétnych (základných alebo kvalifikovaných) skutkových podstát jednotlivých TČ bude závisieť od rôznych skutočností, napr. od toho, v akom vzťahu došlo k ich spáchaniu (falšovateľ – legálny predajca, nelegálny predajca – spotrebiteľ, falšovateľ – majiteľ ochrannej známky a pod.), alebo od jednotlivého chemického zloženia falošných liekov, spôsobu a rozsahu ich distribúcie a pod.

Pôjde najmä o tieto TČ:

TČ v zmysle § 168 TZ: Ohrozovanie zdravia závadnými potravinami a inými predmetmi

Základná skutková podstata: „Kto má na predaj, vyrobí alebo sebe alebo inému úmyselne zadováži závadné potraviny alebo iné predmety, ktorých požitie alebo použitie na obvyklý účel je nebezpečné pre ľudské zdravie, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“

„Inými predmetmi v zmysle tohto ustanovenia sú všetky veci, ktoré slúžia na uspokojovanie ľudských potrieb, napr. kozmetické prostriedky, hračky, lieky, náradie, …“^[3]

TČ v zmysle § 169 TZ: Ohrozovanie zdravia závadnými potravinami a inými predmetmi

Základná skutková podstata: „Kto má na predaj alebo na taký účel vyrobí, alebo sebe alebo inému z nedbanlivosti zadováži potraviny alebo iné predmety, ktorých požitie alebo použitie na obvyklý účel je nebezpečné pre ľudské zdravie, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“

TČ v zmysle § 221 TZ: Podvod

Základná skutková podstata: „Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“

TČ v zmysle § 281: Porušovanie práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a obchodnému menu

Základná skutková podstata: „Kto uvedie do obehu tovar alebo poskytne služby neoprávnene označené označením zhodným alebo zameniteľnými s ochrannou známkou, ku ktorej právo používať ju patrí inému, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.“

TČ v zmysle § 284 TZ: Všeobecné ohrozenie

Základná skutková podstata: „Kto úmyselne

1. vydá ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví alebo cudzí majetok do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu tým, že spôsobí požiar alebo povodeň, alebo poruchu, či haváriu prostriedku hromadnej prepravy, alebo škodlivý účinok výbušnín, plynu, elektriny, rádioaktivity alebo iných podobne nebezpečných látok alebo síl, alebo sa dopustí iného podobného nebezpečného konania (všeobecné nebezpečenstvo), alebo
2. všeobecné nebezpečenstvo zvýši alebo sťaží jeho odvrátenie alebo zmiernenie,“

potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.“

TČ v zmysle § 285 TZ: Všeobecné ohrozenie

Základná skutková podstata: „Kto z nedbanlivosti spôsobí alebo zvýši všeobecné nebezpečenstvo, alebo sťaží jeho odvrátenie alebo zmiernenie, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“

„Iné podobne nebezpečné látky alebo sily sú také, ktorých škodlivé účinky svojou povahou a rozsahom nebezpečenstva sa môžu prejaviť obdobne ako účinky výbušnín, plynu, elektriny a rádioaktivity (napr. horľaviny, traskaviny, trhaviny, žieraviny, jedy a iné chemické látky).“^[4]

TČ v zmysle § 298 TZ: Nedovolená výroba a držanie jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov

Základná skutková podstata: „Kto bez povolenia vyrobí, dovezie, vyvezie, prevezie, kúpi, predá, vymení, upraví, použije, dá na prepravu alebo inak sebe alebo inému zadováži alebo prechováva jadrový alebo iný obdobný rádioaktívny materiál alebo vysokorizikovú chemickú látku, alebo vysoko rizikový biologický agens alebo toxín, alebo veci určené na ich výrobu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“

TČ v zmysle § 299 TZ: Nedovolená výroba a držanie jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov

Základná skutková podstata: „Kto vyrobí, sebe alebo inému zadováži alebo prechováva predmet určený na nedovolenú výrobu jadrovej alebo obdobnej rádioaktívnej látky, alebo vysokorizikovej chemickej látky, alebo vysoko rizikového biologického agensu a toxínu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“

Aby sme mohli doplniť a skvalitniť obsah stránky pre Vás ako i ostatných používateľov portálu UčPS, môžete uviesť, akým spôsobom navrhujete obsah stránky doplniť. Môžete tak urobiť napr. prostredníctvom komentára alebo návrhu na doplnenie (ikona poštovej obálky pri nadpise článku). Prípadne nám zašlite link na súvisiace stránky, dokumenty alebo iný obsah, ktorý navrhujete doplniť na túto stránku portálu UčPS.

Poznámky

• 1) http://www.pfizer.sk/svk/pacient/-verejnost/novinky/mozu-falosne-lieky-ohrozit-vas-zivot.html 
• 2) http://www.euractiv.sk/veda-a-vyskum/zoznam_liniek/falsovanie-liekov-rastuca-hrozba-v-zdravotnictve-000264 
• 3) Matys, K. a kol. Trestný zákon, komentár. Bratislava : Obzor, 1978, s. 844 
• 4) Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. Vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 916 

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1897/FALOSNE_LIEKY_%E2%80%93_NENECHAJTE_SA_OKLAMAT_(DOPLNENE).html