• etický kódex štátneho zamestnanca
  Zákon – Zákon o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov 55/2017 | Paragrafy: § 14a
• korupcia
  Zákon – Trestný zákon 300/2005 | Paragrafy: § 328-336d

Etický kódex je založený na princípoch zákonnosti, nestrannosti, profesionality či slušnosti. V rámci svojho zamestnania postupuje úradník v zmysle a rozsahu právnych predpisov Českej republiky, práva Európskej únie a medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká republika viazaná.

Pri rozhodovaní je povinný voliť najvhodnejšie riešenie s ohľadom na verejný záujem ako i rozhodujúce skutočnosti konkrétneho prípadu. Úradník je povinný postupovať na vysokej odbornej úrovni, slušne, ochotne a bez akýchkoľvek predsudkov či diskriminácie. Počas výkonu svojho zamestnania je povinný si prehlbovať vedomosti priebežným štúdiom a rozvíjať svoje odborné znalosti. Zároveň má korektne vystupovať aj voči svojim kolegom a rešpektovať ich znalosti a skúsenosti.

Rozhodovanie úradníka má byť prísne nestranné, objektívne a v súlade s verejným záujmom. V zhodných alebo podobných prípadoch má postupovať tak, aby medzi jednotlivými postupmi nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Svoje pracovné záležitosti musí vybaviť zodpovedne a včas, najneskôr v lehotách stanovených zákonom.

Etický kódex sa vo veľkej miere venuje aj oblasti korupcie. Okrem korupcie zakazuje aj prijímanie akýchkoľvek darov a úradník musí konať tak, aby sa nedostal do postavenia, v ktorom by bol zaviazaný (alebo sa tak cítil) oplatiť službu alebo láskavosť, ktorá mu bola preukázaná. Akékoľvek korupčné konanie, o ktorom sa hodnoverne dozvedel, má povinnosť bezodkladne oznámiť svojmu nadriadenému alebo orgánu činnému v trestnom konaní.

Úradník má taktiež povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojho povolania, verejnosti má poskytovať pravdivé a úplné informácie, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi a aj vo svojom súkromnom živote sa má vyhnúť takým činnostiam a konaniu, ktoré by mohlo znížiť dôveru verejnosti voči verejnej správe.

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1911/Ceska_republika_ma_Eticky_kodex_uradnikov_a_zamestnancov_verejnej_spravy.html

Úvod

V ostatnej dobe aj domáca odborná verejnosť adresuje bližšiu pozornosť problematike právneho postavenia športovca^[1]. Osobitá polemika sa vedie nad vymedzením právnej povahy vzťahu: športovec kolektívneho športu – športový klub. Je športovec kolektívneho športu podnikateľom či zamestnancom ? Pri hľadaní odpovede a argumentácie na nastolenú otázku nachádzame stret kogentných ustanovení Zákonníka práce, najmä legálnej definície závislej práce, a ustanovení daňových predpisov a predpisov práva sociálneho zabezpečenia. Nazdávame sa, že ani právo Európskej únie neponúka jednoznačnú odpoveď na to, aký má byť právny status športovca kolektívneho športu.

V tomto príspevku sa snažíme nadviazať na niektoré závery nastolené odbornou literatúrou a zamýšľame sa nad pôsobnosťou pracovných vzťahov v športe.

Športovec ako zamestnanec

Slovenská vnútroštátna úprava preferuje pracovnú zmluvu pred zmluvnými typmi iných právnych odvetví. Zjednodušene povedané, ktokoľvek vykonáva závislú prácu v zmysle legálnej definície Zákonníka práce, musí túto činnosť vykonávať v pozícii zamestnanca. Uzatvorenie akejkoľvek inej dohody, ktorou by sa riadili vzťahy pri výkone závislej práce, je obchádzanie zákona.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Zákonníka práce za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.

Pokiaľ sme sa v úvode v náznakoch zamýšľali nad tým, či športovec kolektívneho športu je voči svojmu klubu v pozícii podnikateľa alebo zamestnanca, niektoré názory sú v tejto otázke vcelku jednoznačné. Poukazujú na to, že činnosť športovcov vykazuje všetky znaky závislej práce. Hospodárska a osobná podriadenosť sa prejavuje najmä tým, že príjmy plynúce z výkonu športovej činnosti sú hlavným príjmom športovca, navyše neprávne normy športových federácií na regionálnej, ale aj svetovej úrovni zakazujú vykonávať rovnakú činnosť pre iný klub. Taktiež, športovec je viazaný veľmi podrobnými pokynmi klubu pokiaľ ide o miesto výkonu práce, pracovný čas, použitie pracovných prostriedkov (t.j. miesto, čas a spôsob vedenia tréningov či súťažných zápasov) a pod. Najbližším nadriadeným športovca je tréner, ktorý mu podrobne určuje, kedy a ako bude hráč trénovať, či sa hráč zúčastní športovej súťaže v konkrétnom zápase, ak áno, tak na akom poste bude hrať. Samostatnosť hráča pri rozhodovaní v týchto otázkach je značne obmedzená^[2].

Z uvedeného sa vyvodzuje záver, že činnosť športovca je profesionálna činnosť, ktorá vykazuje všetky charakteristické znaky závislej práce, a teda športovec v takom prípade sa považuje za zamestnanca. Športový klub je odberateľ práce a športovec vystupuje vo vzťahu k nemu v pozícii osobnej a hospodárskej podriadenosti^[3].

Ak vychádzame z premisy, že športovec kolektívneho športu vykonáva závislú prácu v zmysle definície Zákonníka práce, mala by byť takáto športová činnosť krytá výlučne pracovnou zmluvou. Takýto záver je azda z právno-teoretického pohľadu správny, avšak pre prax absolútne nevyhovujúci. Z pohľadu aplikačnej praxe je právna úprava typickej pracovnej zmluvy pre vrcholového športovca nevyhovujúca hneď z niekoľkých dôvodov. Jedná sa najmä o kogentné normy upravujúce maximálnu dĺžku pracovného pomeru na dobu určitú a zákaz uzatvárania reťazovitých zmlúv na dobu určitú, ďalej aj výpoveď, výpovednú dobu či odstupné. Nemenej nežiadúca je zákonná úprava práce vo sviatok a čiastočne aj povinnosť rovnomerného rozvrhnutia pracovného času.

Ak je pracovná zmluva nevyhovujúca, ale zároveň športovec má byť v pozícii zamestnanca, vyvstáva otázka či si na základe vzájomnej dohody môže športovec a klub pre nich nevhodné ustanovenia Zákonníka práce pozmeniť, respektíve vylúčiť ich aplikáciu, inými slovami či môžu uzatvoriť „atypickú pracovnú zmluvu“.

Problematika dojednania osobitného obsahu pracovnej – športovej zmluvy má teoretický základ v ustanovení §18 Zákonníka práce, ktorý ustanovuje numerus clausus zmluvných typov^[4] . Súčasnou pracovnoprávnou úpravou je zakotvený uzavretý okruh zmlúv; účastníci môžu uzavrieť len takú zmluvu, ktorá je upravená ako zmluvnú typ v pracovnoprávnom predpise. A napriek tomu, že v literatúre možno nájsť aj protichodné stanoviská, ktoré sa opierajú najmä o ústavnú zásadu „čo nie je zakázané je dovolené“, v zásade možno považovať za ustálené, že pracovnoprávna úprava výslovne vylučuje uzavretie atypických zmlúv. Športovec teda nemôže uzatvoriť „atypickú pracovnú zmluvu“, ktorá by vyhovovala jeho záujmom a potrebám klubu.

Je preto samozrejmé, že kluby sa snažia uzatvárať s hráčmi zväčša iné než pracovnoprávne zmluvy, najčastejšie sa jedná o nepomenované zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, prípadne Obchodného zákonníka. Dôvody obchádzania Zákonníka práce sú pragmatické. Môžeme iba zopakovať, že typická pracovná zmluva je pre výkon športovej činnosti v kolektívnom športe nevyhovujúca, a navyše, uzatvorením nepomenovanej zmluvy podľa jedného z kódexov sa športový klub elegantne vyhýba povinnosti platiť za svojich hráčov odvody v zmysle predpisov o sociálnom zabezpečení, neplatia sa ani preddavky na daň z príjmov.

Aj keď, prihliadajúc na doterajší výklad, sa môže javiť, že uzatvorenie innominátnej zmluvy so športovcom je flagrantné porušovanie kogentných ustanovení Zákonníka práce, skúsenosti z praxe naznačujú, že takáto úprava vzťahu medzi hráčom a klubom je príslušnými štátnymi orgánmi rešpektovaná a tieto povinné platby sú vymáhané od športovcov ako od samostatne zárobkovo činných osôb.

V otázke posúdenia právneho statusu športovca tak vzniká zásadný konflikt medzi striktnou úpravou závislej práce podľa Zákonníka práca a aplikáciou predpisov sociálneho zabezpečenia a daňového práva.

Právo Európskej únie

Právne posúdenie vzťahu športovec – klub spadá aj do sféry záujmu práva Európskej únie. Práve v otázkach vykonávania športovej činnosti jednotlivcami (najmä pokiaľ ide o kolektívne športy) vyvstali vo voľnom priestore európskeho trhu rozpory medzi športovou reguláciou a právnou reguláciou týkajúcou sa slobody poskytovania služieb resp. slobody pohybu pracovných síl, ktoré museli byť nakoniec odstránené rozhodovacou činnosťou ESD.

V rozhodnutiach vo veci Walrave and Koch^[5] a vo veci Doná v. Mantero^[6] sa ESD snažil vyhnúť kategorickej klasifikácii športovej činnosti a o činnosti športovcov kolektívnych športov pojednával ako o odplatnom výkone práce alebo o odplatnom poskytovaní služieb. V odbornej verejnosti sú však najviac pretraktované snáď už notoricky známe rozhodnutia ESD v kauzách Bosman^[7] a Kolpak^[8].

Rozsudok ESD C -438/2000 vo veci Kolpak zo dňa 8.5.2003.

Chronologicky starším rozhodnutím vo veci Bosman ESD narušil dlho právom veľmi obchádzanú pracovnoprávnu otázku športu a podriadil šport, ak je súčasťou hospodárstva EÚ pod jurisdikciu práva EÚ v oblasti voľného pohybu osôb a služieb. Zároveň sa však čiastočne stotožnil i s argumentmi protistrán Bosmana, ktoré reprezentovala i UEFA, keď priznal športu jeho špecifickosť konkrétne dodajúc, že: … z pohľadu značnej sociálnej dôležitosti športových aktivít a predovšetkým futbalu v ES, zabezpečenie určitého stupňa rovnosti a neistoty športového výsledku musí byť akceptované ako legitímne .“^[9]. Takéto odôvodnenie vytvára podľa nášho názoru priestor pre stanovenie určitých špecifických výnimiek pre oblasť športu do budúcna.

Domnievame sa, že síce nemožno spochybňovať skutočnosť, že výkon športovej činnosti profesionálnych športovcov spadá pod režim voľného pohybu, avšak žiaden doteraz vydaný judikát ESD nestanovuje priamu povinnosť, aby športovec kolektívneho športu mal postavenie zamestnanca v zmysle pracovnoprávnych predpisov vnútroštátneho práva.

Športovec ako podnikateľ

Zamyslime sa teda aj nad možnosťou či by športovec kolektívneho športu nemohol, respektíve nemal mať postavenie podnikateľa. Súčasný poistný systém SR z hľadiska platenia príspevkov do jednotlivých fondov nezaraďuje profesionálnych športovcov (či už individuálnych alebo kolektívnych športov) do kategórie zamestnancov, ale do kategórie slobodných povolaní^[10]. Obdobne, daňový systém SR zaraďuje profesionálnych športovcov do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb. V rámci daní z príjmov fyzických osôb sa považuje príjem športovca za príjem z inej samostatnej zárobkovej činnosti, t.j. za príjem z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním^[11].

Je ale otázne, či na základe uvedených právnych predpisov možno považovať športovca kolektívneho športu za samostatne zárobkovo činnú osobu aj de iure. Podľa §2 ods.1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná podnikateľom samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Športovec kolektívneho športu síce vstupuje do rokovania s klubom samostatne a vo vlastnom mene, ale uzatvorením dohody sa jeho samostatnosť rýchlo končí. Rokovania so športovým klubom tak možno prirovnať k predzmluvným pracovnoprávnym vzťahom, kde budúci zamestnanec má taktiež právne rovnocenné postavenie voči zamestnávateľovi v otázke dohody o obsahu pracovnej zmluvy. Navyše, posudzovaniu športovca kolektívneho športu ako podnikateľa bráni aj tá skutočnosť, že takúto osobu nemožno subsumovať ani pod jednu z definícii podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka^[12]. Výkon športu totiž nie je ani živnosťou v zmysle živnostenského zákona. Niektorí športovci sa síce registrujú na živnostenskom úrade, predmetom ich živnosti sú však najčastejšie reklamné a marketingové služby, ktoré nie sú ťažiskovými príjmami športovca.

Záver – úvahy de lege ferenda

Vyslovujeme názor, že činnosť športovca kolektívneho športu skutočne vykazuje znaky závislej práce, ktorú podľa platnej úpravy možno vykonávať len v pracovnom pomere. Súčasne je však vhodné dodať, že reálnej aplikácii Zákonníka práce vo vzťahu športovec – klub bránia kogentné normy pracovnoprávneho kódexu, ktoré sú vzhľadom na špecifiká športovej činnosti neprijateľné.

Na túto skutočnosť reflektoval legislatívny návrh zákona o športe ešte z roku 2006, ktorý definoval tzv. športovú zmluvu ako osobitý typ pracovnej zmluvy s celou radou výnimiek. Ustanovenia týkajúce sa športovej zmluvy sa však v upravenom a prijatom zákone o športe nenachádzajú. No a nie je ani predpoklad, že osobitý typ pracovnej zmluvy – športová zmluva bude v blízkej budúcnosti súčasťou nášho právneho poriadku.

Ak upustíme od predstavy osobitných zmluvných typov pre športovcov, ďalšou možnosťou je plne legalizovať prípustnosť atypických zmlúv v pracovnom práve zmenou ustanovenia §18 Zákonníka práce a zakotvením ustanovenia obdobnému ustanoveniu §51 Občianskeho zákonníka. Právnou garanciou proti prípadnému zneužitiu voľnosti typov zmlúv v pracovnom práve by bolo rovnako ako v občianskom práve ustanovenie, podľa ktorého by takáto zmluva nesmela odporovať obsahu a účelu Zákonníka práce, najmä jeho základným zásadám. Ak by takéto osobitné ustanovenie v Zákonníku práce bolo zakotvené, v prípade, že by medzi zmluvnými stranami došlo k uzavretiu atypickej zmluvy, posudzovala by sa podľa analogie legis, teda podľa ustanovení, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy obsahom alebo účelom jej najbližšie. Ak by takáto atypická zmluva bola v rozpore s obsahom a účelom Zákonníka práce bola by, tak ako iné úkony v pracovnom práve, podľa Zákonníka práce absolútne neplatná^[13].

V širších súvislostiach sú zaujímavé aj príklady zo zahraničia. Liberalizácia pracovného práva sa tu odráža v rozdielnom chápaní postavenia zamestnanca. Vnútroštátne úpravy niektorých európskych štátov špeciálne upravujú osobitnú kategóriu fyzických osôb vykonávajúcich závislú prácu, jedná sa o tzv. osoby podobné zamestnancom. Osoby podobné zamestnancom neprislúchajú z hľadiska osobnej pôsobnosti ani do kategórie zamestnancov, ani do kategórie podnikateľov /samostatne zárobkovo činných osôb/^[14]. Nemecko rozlišuje tri kategórie osôb podobných zamestnancom, v Taliansku sa na osoby podobné zamestnancom, ktoré osobne vykonávajú koordinovanú prácu, ktorá nie je typicky závislou prácou, vzťahujú pracovnoprávne predpisy. Právna úprava Veľkej Británie rozlišuje viaceré typy pracujúcich osôb, do ktorých patria aj osoby podobné zamestnancom a jednotlivým typom zamestnancov priznáva rôzne sociálne práva^[15].

Domnievame sa, že azda nie osobitná úprava športovej zmluvy, ale práve celková liberalizácia pracovného práva by zabezpečila možnosť zakotvenia takého právneho statusu športovca, ktorý by mu poskytoval potrebnú sociálnoprávnu ochranu a zároveň by vyhovoval potrebám jeho klubu. 

Poznámky

• 1) Pozri BARANCOVÁ, H.: Zákonník práce. Komentár. Sprint vtra, Bratislava, 2003, s.102-103. BARANCOVÁ, H. in BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R.: Pracovné právo. Sprint dva, Bratislava, 2009, s. 232. ČORBA, J.: Obchodovanie s bielym mäsom? Právne aspekty zmluvných vzťahov pri prestupoch športovcov. Právo a obchodovanie. Zborník z vedeckej konferencie doktorandov konanej 7.6.2007 v Košiciach. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. KRIŽAN, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 3, 2009, s.28-34. 
• 2) Porovnaj KRIŽAN, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 3, 2009, s.28-29. 
• 3) BARANCOVÁ, H.: Zákonník práce. Komentár. Sprint vtra, Bratislava, 2003, s.102. Rovnaké závery sú prezentované aj viacerých zahraničných prácach. Pozri JUREVIĆIUS, R. – VAIGAUSKAITÉ, D.: Legal Regulation of the Relationship between Football Clubs and Professional Players in Lithania. In : The International Sport Law Journal, 2004, vol. 1-2, s.34; KIJOWSKI, A.: Stosunki prawne sportowców z klubami sportowymi. Status prawny sportowców. Ed. A. Kijowski, Poznaň: Wydawnictvo Poznianske, 2001, s.42-47. KROHE, C.: Rechtlicher Status der Sportler nach deutschem Recht. Status prawny sportowców. Ed. A. Kijowski, Poznaň: Wydawnictvo Poznianske, 2001, s.174-190. 
• 4) Podľa ustanovenia §18 Zákonníka práce zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. 
• 5) Rozsudok ESD č. 36/74 vo veci B. N. O. Walrave a L. J. N. Koch proti Association Union Cycliste Internationale, Koniklijke Nederlandsche Wielren Unie a Federacion Espanola Ciclismo zo dňa 12.12.1974. 
• 6) Rozsudok ESD č. 13/76 vo veci Gaetano Doná proti Mario Mantero zo dňa 14.07.1976 
• 7) Rozsudok ESD C -415/1993 vo veci Bosman c/a Union Royale belge des siciétés de football association zo dňa 15.12.1995. 
• 8) Rozsudok ESD C -438/2000 vo veci Kolpak zo dňa 8.5.2003. 
• 9) HAMERNÍK, P.: Sportovní právo s medzinárodním prvkem. Praha: Auditórium,2007, s.17 a 53 in KRIŽAN, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 3, 2009, s.31 
• 10) §5 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. 
• 11) Bližšie BABČÁK, V.: Daňové právo. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2005, s.168. Pre porovnanie, do rovnakej kategórie sa zaraďujú napr. aj príjmy burzových dohodcov a maklérov. 
• 12) Podľa §3 ods.2 Obchodného zákonníka, podnikateľom je : a) osoba zapísaná v obchodnom registri, b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, c) osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, d) fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu. 
• 13) Bližšie BARANCOVÁ,H.: K prípustnosti atypických zmlúv v pracovnom práve. Právny obzor, 81,1998, č.6, s.537 
• 14) Bližšie OLŠOVSKÁ, A.: Atypické formy zamestnávania. In: Liberalizácia pracovného práva – možnosti a obmedzenia. Zborník z vedeckého sympózia. Trnava : Trnavská univerzita, 2007, s.97. 
• 15) OLŠOVSKÁ, A.: Atypické formy zamestnávania. In: Liberalizácia pracovného práva – možnosti a obmedzenia. Zborník z vedeckého sympózia. Trnava : Trnavská univerzita, 2007, s.100-102. 

Autor
doc. JUDr. Marcel Dolobáč PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1919/Pravne_postavenie_sportovca_(profesionalny_sportovec_%E2%80%93_zamestnanec_ci_samostatne_zarobkovo_cinna_osoba)_.html

Pani N.B. namietala pred ESĽP, že v dôsledku jej sterilizácie bez jej úplného a informovaného súhlasu bola podrobená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, a že vyšetrovacie orgány neuskutočnili dôkladné, spravodlivé a efektívne vyšetrovanie okolností jej sterilizácie v rozpore s článkom 3 Dohovoru, že v dôsledku sterilizácie bolo porušené jej právo na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru a právo na založenie rodiny podľa článku 12 Dohovoru. Podľa článku 13 Dohovoru namietala, že nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy ohľadne svojich sťažností na porušenie jej práv zaručených v článkoch 3, 8 a 12 Dohovoru. Napokon sťažovateľka namietala porušenie článku 14 Dohovoru v dôsledku diskriminácie na základe jej rasového/etnického pôvodu a pohlavia pri užívaní jej práv zaručených v článkoch 3, 8 a 12 Dohovoru.

Sťažovateľka v decembri 2004 podala žalobu o náhradu škody proti nemocnici Gelnica na Okresnom súde Spišská Nová Ves. V žalobe tvrdila, že bola sterilizovaná v rozpore s relevantnými ustanoveniami slovenského práva, keďže jej matka nedala súhlas na zákrok. Odvolávala sa aj na medzinárodné štandardy ľudských práv. Požadovala 521 000 Sk ako náhradu škody na zdraví. Vo februári 2006 okresný súd zamietol sťažovateľkinu žalobu. S poukazom na dostupné dôkazy konštatoval, že zákrok bol potrebný v záujme záchrany života sťažovateľky, ktorý ako taký mohol byť vykonaný bez jej predchádzajúceho súhlasu. Na základe sťažovateľkinho odvolania Krajský súd v Košiciach zrušil prvostupňové rozhodnutie, pričom vyjadril názor, že sterilizačný zákrok vykonaný na sťažovateľke sa nemohol považovať za život zachraňujúci a prvostupňovému súdu nariadil opätovné preskúmanie veci vo svetle tohto právneho názoru. V máji 2008 okresný súd vydal nový rozsudok, ktorým prikázal odporcovi zaplatiť sťažovateľke 48 000 Sk. Svoj výrok odôvodnil tým, že sťažovateľka nedala informovaný súhlas so svojou sterilizáciou pred zákrokom, pretože v relevantnom čase bola maloletá a jej zákonný zástupca nepodpísal žiadosť. Výšku náhrady určil s odkazom na vyhlášku č. 32/1965 Zb., v znení neskorších predpisov.

V auguste 2008 sťažovateľka podala trestné oznámenie na Okresnej prokuratúre v Spišskej Novej Vsi. Namietala, že sterilizačný zákrok bol nezákonný a spôsobil jej vážnu telesnú ujmu. V júli 2009 polícia ukončila vyšetrovanie so záverom, že nebol spáchaný trestný čin. Sťažovateľka podala proti uzneseniu sťažnosť, ktorú v septembri 2009 Okresná prokuratúra v Spišskej Novej Vsi zamietla. S odkazom na znalecký posudok dospela k záveru, že zákrok bol potrebný. Prípadom sa zaoberali aj Krajská prokuratúra v Košiciach a Generálna prokuratúra SR a potvrdili závery polície a okresnej prokuratúry. V januári 2010 sťažovateľka podala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 Ústavy, ktorý v máji 2010 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

ESĽP nepovažoval náhradu, ktorú sťažovateľka získala na vnútroštátnej úrovni za dostatočnú. Skonštatoval, že aj keď občianskoprávne súdy uznali, že jej sterilizácia nebola vykonaná v súlade so zákonom, neakceptovali jej tvrdenia o obzvlášť závažnom porušení jej práv. Nevyzerá, že by posudzovali okolnosti prípadu v intenciách medzinárodných štandardov, na ktoré sa odvolávala. Ústavný súd sa nezaoberal podstatou sťažovateľkinej ústavnej sťažnosti, iba procesnými aspektmi prípadu. ESĽP sťažnosť preto vyhlásil za prijateľnú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti, ESĽP poznamenal, že dostupné informácie nenaznačujú, že lekársky personál konal s úmyslom zle zaobchádzať so sťažovateľkou. Napriek tomu však konal s veľkou neúctou k jej právu slobodne sa rozhodovať v postavení pacienta spolu s jej zákonným zástupcom a po prediskutovaní s jej partnerom. V čase vykonania zákroku mala sťažovateľka sedemnásť rokov a bola v skorej fáze svojho reprodukčného života. ESĽP považoval preto za nepochybné, že neschopnosť mať deti vážne znížila jej postavenie ako ženy v rómskej komunite a spôsobila jej psychické utrpenie. Preto bola podľa ESĽP sterilizácia sťažovateľky v rozpore s článkom 3.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky na porušenie procesnej časti článku 3, týkajúcej sa neúčinnosti vyšetrovania, ESĽP uviedol, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo preskúmané na troch stupňoch konania a Generálna prokuratúra SR uznala, že sťažovateľka bola sterilizovaná v rozpore s relevantným právom, nakoľko jej zákonný zástupca nedal súhlas so zákrokom. Akokoľvek, toto konanie nepredstavovalo za skutkových okolností tohto prípadu trestný čin. Sťažovateľka mala tiež možnosť namietať postup lekárskeho personálu prostredníctvom občianskoprávneho konania a konania pred ústavným súdom. Napriek tomu, že občianskoprávne konanie trvalo štyri roky a deväť mesiacov a trestné konanie trvalo 18 mesiacov, boli vedené s osobitnou rýchlosťou. Článok 3 v tomto ohľade preto podľa ESĽP nebol porušený.

Čo sa týka namietaného porušenia práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru, ESĽP konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 Dohovoru tým, že svojím právnym systémom nezabezpečilo práva garantované týmto článkom takým spôsobom, aby prijalo účinné právne záruky chrániace reprodukčné zdravie, a to osobitne žien rómskeho pôvodu. ESĽP ďalej poukázal na nerešpektovanie príslušných zákonných ustanovení.

Pokiaľ ide o článok 13 zaručujúci právo na účinný prostriedok nápravy, ESĽP poznamenal, že sťažovateľka mala možnosť za účelom preskúmania svojho prípadu obrátiť sa na občianskoprávne súdy, ktoré uznali, že sťažovateľka bola sterilizovaná v rozpore s vyhláškou č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov. Trestnoprávnymi aspektmi prípadu sa zaoberali vnútroštátne orgány na troch stupňoch. Aj v tomto ohľade boli uznané nedostatky pri sterilizácii. Sťažovateľka preto mala účinné prostriedky nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru. Z toho dôvodu nedošlo k porušeniu tohto článku.

Pokiaľ ide o článok 12 zaručujúci právo na založenie rodiny, ESĽP berúc do úvahy svoj záver, že sťažovateľkina sterilizácia mala vážny dopad na jej súkromný a rodinný život, konštatoval, že nebolo potrebné, aby preskúmal, či skutkové okolnosti prípadu viedli aj k porušeniu jej práva vydať sa a založiť si rodinu. Z toho dôvodu jednomyseľne konštatoval, že nebolo potrebné samostatne preskúmať námietku sťažovateľky podľa článku 12 Dohovoru.

Pokiaľ ide o článok 14 Dohovoru zakazujúci diskrimináciu ESĽP konštatoval, že nebolo potrebné samostatne skúmať námietku sťažovateľky podľa článku 14. ESĽP uviedol, že dostupná informácia dostatočne nepreukazovala, že lekári postupovali pri výkone sťažovateľkinej sterilizácie so zlým úmyslom, že ich správanie bolo úmyselne rasovo motivované alebo že sterilizácia v skutočnosti bola súčasťou všeobecnejšej organizovanej politiky. ESĽP ďalej poznamenal, že medzinárodné orgány a vnútroštátni znalci poukázali na vážne nedostatky v právnej úprave a pri výkone sterilizácií, ktoré mali osobitný vplyv na príslušníkov rómskeho etnika, a že v tejto súvislosti konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 dostatočne ochrániť sťažovateľku.

Sťažovateľka požadovala 50 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 10 436 € z titulu trov konania. ESĽP priznal sťažovateľke 25 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 5 000 € z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1935/ESLP_Rozsudok_v_pripade_N_B__proti_Slovenskej_republike.html

Abstrakt

Dňa 6. júna 2006 sťažovatelia podali proti rozhodnutiu zo dňa 11. apríla 2006 dovolanie. Poukázali na ustanovenie § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a namietali, že súdy nesprávne rozhodli o ich žalobe ultra petitum. Sťažovatelia v ten istý deň podali aj sťažnosť na ústavný súd podľa článku 127 ústavy. Dňa 4. januára 2007 ústavný súd sťažnosť neprijal, pričom konštatoval, že dovolanie bolo prostriedkom, ktorý mali sťažovatelia k dispozícii a zistil, že v skutočnosti ho aj využili.

Dňa 6. júna 2006 sťažovatelia podali proti rozhodnutiu zo dňa 11. apríla 2006 dovolanie. Poukázali na ustanovenie § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a namietali, že súdy nesprávne rozhodli o ich žalobe ultra petitum. Sťažovatelia v ten istý deň podali aj sťažnosť na ústavný súd podľa článku 127 ústavy. Dňa 4. januára 2007 ústavný súd sťažnosť neprijal, pričom konštatoval, že dovolanie bolo prostriedkom, ktorý mali sťažovatelia k dispozícii a zistil, že v skutočnosti ho aj využili. Keďže sa o ňom dosiaľ nerozhodlo, relevantná časť ich ústavnej sťažnosti bola predčasná. Dňa 25. januára 2007 najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné. Dňa 19. apríla 2007 sťažovatelia podali novú ústavnú sťažnosť. Opierali sa o článok 6 ods. 1, článok 13 Dohovoru a článok 1 Protokolu č. 1 a spochybnili rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. januára 2007, Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2006 a Okresného súdu Prešov z 30. septembra 2005. Dňa 24. mája 2007 ústavný súd sťažnosť neprijal. Vo vzťahu k námietkam voči rozhodnutiam Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2006 a Okresného súdu prešov z 30. septembra 2005 ústavný súd vyslovil, že sťažnosť bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Sťažnosť vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu zo dňa 25. januára 2007 bola zjavne neopodstatnená, pretože toto rozhodnutie nebolo postihnuté žiadnou ústavne relevantnou nezákonnosťou, arbitrárnosťou alebo nesprávnosťou.

Sťažovatelia následne podali sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“). Vo svojej sťažnosti namietali, že súdy svojvoľne zamietli ich dovolanie a ústavné sťažnosti.

Na základe stanovísk podaných vládou a sťažovateľmi Súd 23. októbra 2012 vyhlásil rozsudok. Vo vzťahu k prijateľnosti sťažnosti Súd konštatoval, že námietku vlády týkajúcu sa neprijateľnosti sťažnosti podľa článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru bude vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prístup k súdu preskúmavať vo fáze preskúmavania podstaty sťažnosti. Pri preskúmavaní podstaty sťažnosti Súd v rozsudku najprv zhrnul svoju judikatúru týkajúcu sa práva na prístup k súdu, zakotvenému v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Aplikujúc princípy zakotvené v tejto judikatúre na predmetný prípad potom skonštatoval, že ústavná sťažnosť sťažovateľov z roku 2006 bola odmietnutá bez preskúmavania podstaty prípadu z toho dôvodu, že bolo podané dovolanie. Rozhodovanie o dovolaní najvyšším súdom bolo obmedzené na preskúmavanie podmienok prijateľnosti dovolania a rozhodovanie o ústavnej sťažnosti z roku 2007 bolo obmedzené na preskúmavanie rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania. Z toho vyplýva, že niektoré námietky sťažovateľov, napríklad vo vzťahu k diskriminácii, neboli vo svojej podstate preskúmavané najvyšším súdom a napriek zneniu článku 127 ústavy boli vylúčené aj z preskúmavania ústavným súdom. Súd taktiež skonštatoval, že problém prístupu k ústavnému súdu v prípadoch, v ktorých bolo podané dovolanie, priznal aj sám ústavný súd napríklad v prípadoch sp. zn. III. ÚS 114/2010 a III.ÚS 407/2011. V každom ohľade tieto nálezy, ktoré boli vyhlásené po odmietnutí sťažnosti v prípade sťažovateľov, boli odlišné ako prístup ústavného súdu v prípade sťažovateľov. Podľa Súdu problém v tomto prípade bol štrukturálneho charakteru, zahŕňajúc pritom otázky funkčných a hierarchických vzťahov vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Súd preto vyvodil záver, že za predpokladu, že ostatné podmienky pre zamietnutie sťažnosti, uvedené v článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru, boli splnené, rešpektovanie ľudských práv tak, ako sú definované v Dohovore a jeho protokoloch, si vyžadovalo preskúmavanie podstaty prípadu. Súd preto námietku vlády týkajúcu sa neprijateľnosti sťažnosti zamietol a zároveň skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ostatné námietky, týkajúce sa porušenia článkov 6 ods. 1, 13, 14, 17 a 18 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 Súd zamietol ako zjavne nepodložené. Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, Súd priznal spoločne sťažovateľom 3 250 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2077/ESLP_Zborovsky_proti_Slovenskej_republike.html

Abstrakt

Minister spravodlivosti Tomáš Borec dnes za účasti premiéra Roberta Fica otvoril prvé zasadnutie komisie na rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku. Cieľom komisie je pripraviť nové pravidlá civilného konania na súdoch, ktoré nahradia v súčasnosti už zastaraný predpis z roku 1963. Rekodifikácia Občianskeho súdneho poriadku je najambicióznejší projekt na zefektívnenie súdneho konania v histórií samostatnej SR.

Minister spravodlivosti Tomáš Borec dnes za účasti premiéra Roberta Fica otvoril prvé zasadnutie komisie na rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku. Cieľom komisie je pripraviť nové pravidlá civilného konania na súdoch, ktoré nahradia v súčasnosti už zastaraný predpis z roku 1963. Rekodifikácia Občianskeho súdneho poriadku je najambicióznejší projekt na zefektívnenie súdneho konania v histórií samostatnej SR.

Nový komplex právnych úprav vytvorí predpoklady na priblíženie spravodlivosti občanom a na účinný boj proti súdnym prieťahom. Dôraz bude kladený na zabezpečenie hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania, jeho zrýchlenia a skvalitnenia.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní. Jeho cieľom je najmä zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov. Platný kódex zo 60. rokov, ktorý prešiel početnými, no často nesystémovými novelami, však už v súčasnosti dostatočne nevyhovuje požiadavkám súdnej praxe. Preto sa minister Borec rozhodol, že ministerstvo sa pod jeho vedením pustí do prípravy úplne nového komplexu kódexov. „Z odborného hľadiska ide o veľmi náročný projekt, no dostali sme sa do situácie, že ak chceme zásadne zefektívniť súdne konanie a bojovať proti súdnym prieťahom, nemáme inú možnosť,“ povedal minister Borec.

Pri príprave nových zákonov sa bude dbať najmä na to, aby sa vytvorili osobitné procesné pravidlá pre jednotlivé druhy sporov.„Je neudržateľné, aby sa kauzy o zaplatenie pokuty pre dopravný podnik pojednávali v rovnakom režime, ako napríklad komplikovaná určovacia žaloba v spore, ktorého hodnota je niekoľko miliónov eur,“priblížila potrebu zmien štátna tajomníčka rezortu Monika Jankovská.

Rekodifikačná komisia bude okrem iného rokovať o tom, aby sa do osobitného kódexu vyčlenila takzvaná nesporová agenda a aby sa tiež vytvoril samostatný zákon pre oblasť správneho súdnictva. V tejto súvislosti sa bude analyzovať aj otázka zriadenia najvyššieho správneho súdu.

Ministerstvu spravodlivosti sa podarilo do rekodifikačnej komisie združiť najlepších odborníkov na procesné právo zo Slovenska, ako aj viacerých expertov zo zahraničia. V komisii, ktorej predsedá generálny riaditeľ Sekcie civilného práva MS SR JUDr. Marek Števček, majú svoje zastúpenie odborníci z akademického prostredia, jednotlivých stupňov súdov, vrátane Ústavného súdu SR, notárstva, advokácie, exekúcie i prokuratúry. Zároveň ministerstvo počíta s tým, že všetky zásadné parametre návrhov budú predmetom širokej verejnej diskusie a prejdú oponentúrou odborníkov nielen zo Slovenska, ale aj okolitých štátov.

Popri príprave nového Občianskeho súdneho poriadku ministerstvo obnovilo práce na príprave nového Občianskeho zákonníka. S rekodifikačnými prácami týchto hlavných kódexov súvisí aj príprava noviel zákonov Exekučného poriadku, Notárskeho poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní. Ide o zmeny, ktoré zásadným spôsobom prispejú k zvýšeniu vymožiteľnosti práva, ochrane slabšej zmluvnej strany a posilneniu právnej istoty občanov.

Uvedené plány Ministerstva spravodlivosti SR sú zároveň odpoveďou na individuálne a nesystematické pokusy o novelizácie predpisov hmotného i procesného práva. Ministerstvo preto až na nevyhnutné prípady neplánuje prijímať čiastkové zmeny.

Čo chce ministerstvo dosiahnuť?

Rekodifikačná komisia bude zvažovať aj rozčlenenie súčasného zákona do troch osobitných predpisov, kde by popri základných pravidlách občianskeho súdneho konania existoval osobitný kódex pre nesporové konanie a osobitný kódex pre správne súdnictvo. Súčasťou týchto úvah je aj vytvorenie najvyššieho správneho súdu.

Kedy budú zmeny platiť?

Začiatkom budúceho roka Ministerstvo spravodlivosti SR plánuje predložiť na rokovanie Vlády SR legislatívny zámer. Následne bude spracované paragrafové znenie, s jeho schválením v Národnej rade sa počíta v priebehu roka 2015. V priebehu tohto obdobia a najmä následnej legisvakančnej lehoty budú v záujme čo najlepšieho využívania nových pravidiel priebežne oboznamovaní s novou právnou úpravou sudcovia, na čo budú využité kapacity Justičnej akadémie SR.

Ďalšie predpisy občianskeho práva

Popri rekodifikačných prácach v procesnom práva má MS SR ambíciu v tomto volebnom období ukončiť aj „nekonečný príbeh“ nového Občianskeho zákonníka. V záujme tohto cieľa bola posilnená pracovná skupina, ktorá v tomto čase už pracuje na paragrafovom znení, vychádzajúcom z legislatívneho zámeru schváleného v roku 2008. S týmito prácami súvisia aj úlohy z rámcového plánu legislatívnych úloh vlády, ktorý vychádza z Programového vyhlásenia vlády. Počíta napríklad s podstatným vylepšovaním Notárskeho poriadku, Exekučného poriadku, ako aj so zmenami v zákone o rozhodcovskom konaní. Všetky navrhované zmeny budú vzájomne previazané a prípadné novozavedené právne inštitúty budú kompatibilné. V najbližších dňoch pôjde do pripomienkového konania aj novela zákona o advokácií, ktorej cieľom je prísnejšia regulácia tohto povolania v záujme skvalitnenia poskytovania právnych služieb občanom.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1967/Obcianske_sudne_konanie_sa_zasadne_zefektivni.html

Abstrakt

Sťažovatelia, pán Oliver Varga a pán Barnabáš Varga, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) namietali, že reštitučné konanie o ich nároku na vrátenie pozemku bolo nespravodlivé z dôvodu, že ich nároku nebolo vyhovené v dôsledku legislatívnej zmeny, ktorá bola prijatá po začatí reštitučného konania. Okrem toho tvrdili, že vnútroštátne orgány nezistili dostatočne skutkový stav a vo veci rozhodli svojvoľne.

Sťažovatelia, pán Oliver Varga a pán Barnabáš Varga, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) namietali, že reštitučné konanie o ich nároku na vrátenie pozemku bolo nespravodlivé z dôvodu, že ich nároku nebolo vyhovené v dôsledku legislatívnej zmeny, ktorá bola prijatá po začatí reštitučného konania. Okrem toho tvrdili, že vnútroštátne orgány nezistili dostatočne skutkový stav a vo veci rozhodli svojvoľne.

Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne:
Sťažovatelia v marci 2004 požiadali podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom o vydanie pozemku. Príslušný pozemkový úrad v júli 2005 rozhodol, že vlastníctvo k pozemku nie je možné vrátiť, nakoľko ho medzičasom nadobudla (neštátna) právnická osoba a prijatá legislatívna zmena vylučovala navrátenie pozemkov z dôvodu vlastníctva právnickou osobou. Pozemkový úrad však priznal sťažovateľom nárok na iný pozemok vo vlastníctve štátu alebo finančnú náhradu. Sťažovatelia v tejto súvislosti namietali, že až do prijatia novely uvedeného zákona, účinnej od 1. mája 2004, bolo možné vydať i pozemky, ktoré boli prevedené do vlastníctva právnických osôb, a teda ak by pozemkový úrad rozhodol o ich žiadosti v 30-dňovej lehote, musel by ich pôvodnej žiadosti vyhovieť.

Podaniami sťažovateľov sa zaoberali súdy všetkých inštancií, ktoré potvrdili rozhodnutie pozemkového úradu. Rovnako ústavný súd ich sťažnosť podľa článku 127 ústavy na porušenie práva na súdnu ochranu v reštitučnom konaní odmietol, nezistiac v ňom žiadny náznak nezákonnosti alebo svojvoľnosti.

ESĽP sa po preskúmaní podstaty sťažnosti stotožnil s argumentáciou vlády, že namietaná novela sledovala všeobecný záujem, a to ochranu dobromyseľného vlastníctva pozemkov osôb, ktoré ho medzičasom nadobudli. V tejto súvislosti ESĽP vzal tiež do úvahy, že reštitučné nároky sťažovateľov nezanikli, pretože štát sa zaviazal poskytnúť za ne náhradu, či už vo forme poskytnutia iného pozemku alebo finančnej náhrady.

Okrem toho ESĽP tiež konštatoval, že konanie pred vnútroštátnymi orgánmi nenieslo žiadne známky svojvoľnosti alebo nespravodlivosti. V tejto súvislosti poznamenal, že vnútroštátne súdy sa zaoberali argumentmi sťažovateľov a svoje rozhodnutia dostatočne a relevantne zdôvodnili.

Dospel preto k záveru, že právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru za okolností predmetného prípadu porušené nebolo.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1973/ESLP_Rozsudok_v_pripade_Varga_proti_Slovenskej_republike.html

A. Skutkový stav

Vláda Slovenskej republiky svojím uznesením č. 568 z 27. augusta 2010 odvolala počnúc dňom 27. august 2010 Ing. Dušana Muňka z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Tento návrh na rokovanie vlády SR predložil podpredseda vlády SR a minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Jozef Mihál (číslo materiálu UV-33301/2010).

Odvolanie z funkcie bolo generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne oznámené listom podpísaným predsedníčkou vlády SR Ivetou Radičovou zo dňa 27. augusta 2010, ktorý mu bol doručený dňa 8. septembra 2010. V tomto liste bolo uvedené: „Vážený pán Muňko, vláda Slovenskej republiky Vás na svojom zasadnutí dňa 27. augusta 2010 v zmysle bodu A.1. uznesenia vlády Slovenskej republiky číslo 568 odvolala dňom 27. augusta 2010 z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Za vykonanú prácu Vám ďakujeme.“.

B. Nález Ústavného súdu SR č. k. IV ÚS 478/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 21. júna 2012 nálezom č. k. IV. ÚS 478/2011-51 rozhodol, že základné právo Ing. Dušana Muňka na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené uznesením vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010. Zároveň Ústavný súd SR toto uznesenie vlády SR zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR má rozhodnutie vlády SR, ktorým odvolala generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z funkcie (t . j. uznesenie vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010) povahu individuálneho právneho aktu. V odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sa v tejto súvislosti konštatuje, že „…vláda musí aj napriek absencii procesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na jej postup v takýchto a obdobných prípadoch a absencii formálnoprávnych náležitostí takéhoto rozhodnutia pri uplatňovaní svojej zákonom ustanovenej právomoci rešpektovať minimálny štandard procesných práv, ktorý je priamo vyvoditeľný z ústavy (čl. 46 ods. 1)“ (str. 19 nálezu Ústavného súdu SR). K minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru Ústavného súdu SR predovšetkým patrí:

• povinnosť orgánu verejnej moci (v tomto prípade vlády SR) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie,
• povinnosť orgánu verejnej moci (v tomto prípade vlády SR) poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z funkcie.

Vo vzťahu k obsahu uznesenia vlády SR, ktorým bol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne odvolaný z funkcie, Ústavný súd SR v odôvodnení svojho nálezu uviedol, že toto rozhodnutie (ako individuálny právny akt) „…musí byť predvídateľné, založené na presvedčivých a pre dotknutú osobu zrozumiteľných a jasných dôvodoch, ktoré vládu viedli k uplatneniu jej zákonom zverenej právomoci, t. j. dotknutej osobe musí byť zrejmé, z akých dôvodov ju vláda z verejnej funkcie odvolala.“ (str. 20 nálezu Ústavného súdu SR).

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že rozhodnutie vlády SR, ktorým odvolala generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z funkcie (t . j. uznesenie vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010) malo obsahovať tieto náležitosti:

• zákonný dôvod na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (§ 122 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení),
• intenzitu porušenia zákonom ustanovených povinností, ktorých sa dopustil generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne,
• stručné a jednoznačné odôvodnenie tohto rozhodnutia vlády SR.

Porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva teda podľa nálezu Ústavného súdu SR v týchto skutočnostiach:

• v rámci postupu, ktorý predchádzal prijatiu namietaného uznesenia vlády SR neboli dodržané procesné práva odvolaného generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne,
• namietané uznesenie vlády SR neobsahuje dôvody odvolania generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ani neobsahuje odkaz na príslušné ustanovenie zákona o sociálnom poistení identifikujúce dôvod odvolania generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne.

Odvolaný generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne sa vo svojej ústavnej sťažnosti domáhal aj vyslovenia porušenia ďalších svojich základných práv, predovšetkým podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy SR. V tejto časti Ústavný súd SR nevyhovel ústavnej sťažnosti s odôvodnením, že „…ochranu ústavnosti je nutné spájať s minimalizáciou zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci.“ (str. 22 nálezu Ústavného súdu SR). Zároveň uviedol, že k namietanému porušeniu označených práv nepovažoval za nevyhnutné zaujať meritórne stanovisko predovšetkým z dôvodu, že „…úloha zabezpečiť ich ochranu patrí primárne vláde, ktorá sa s ňou bude môcť opätovne vysporiadať po vrátení veci na ďalšie konanie…“ (str. 22 nálezu Ústavného súdu SR).

Ústavný súd SR vychádzajúc z oprávnenia, ktoré mu vyplýva z čl. 127 ods. 2 Ústavy SR rozhodol nielen o zrušení namietaného uznesenia vlády SR „…ale v záujme právnej čistoty aj o jeho vrátení vláde na ďalšie konanie a rozhodnutie…“ (str. 23 nálezu Ústavného súdu SR). Tým sa podľa názoru Ústavného súdu SR vytvorila možnosť, aby sa vláda SR „…vyrovnala s právnou ochranou základných práv hmotného charakteru sťažovateľa.“ (str. 23 nálezu Ústavného súdu SR).

C. Záver

Ústavný súd SR svojim nálezom č. k. IV. ÚS 478/2011-51 zrušil uznesenie vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010, ktorým vláda SR odvolala Ing. Dušana Muňka z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Z tohto dôvodu je Ing. Dušan Muňko naďalej de iure generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne, pretože individuálny právny akt, ktorým bol odvolaný, bol zrušený; odo dňa právoplatnosti tohto nálezu (t. j. jeho doručením účastníkom konania) teda pokračuje Ing. Dušan Muňko vo výkone funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, do ktorej bol vymenovaný 21. augusta 2008 uznesením vlády SR č. 501 z 20. augusta 2008.

Z nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosťou vlády SR po vrátení veci na ďalšie konanie je vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom je viazaná právnymi názormi Ústavného súdu SR vyjadrenými v náleze č. k. IV.ÚS 478/2011-51 (§ 56 ods. 6 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Z tohto dôvodu sa predkladá vláde SR na schválenie predmetný návrh uznesenia vlády SR.

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1987/Ing__Dusan_Munko_bol_odvolany_z_funkcie_generalneho_riaditela_Socialnej_poistovne_nezakonne.html

Cieľom návrhu zákona je reagovať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 111/2011-61 zo 4. júla 2012, ktorý bol publikovaný 31. júla 2012 v Zbierke zákonov pod číslom 217/2012 (ďalej len „nález“). Vo výroku nálezu bolo vyslovené, že § 18a ods. 1 v časti slov „výkon rozhodnutia“ zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení zákona č. 72/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 374/1996 Z. z. a ktorým sa dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, a § 12 ods. 7 zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súlade s čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 41a ods. 1 zákona č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze konštatoval, že „Ústavný súd za ústavne neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu ako takú, ale jej rozsah a koncept vyplývajúci zo súčasnej právnej úpravy. Verejný záujem na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli, keď charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery, že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú iluzórnymi. Podstata konštatovanej neprimeranosti ochrany majetku štátu pred uskutočnením výkonu rozhodnutia vyplývajúcej z dikcie § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici pri ich spoločnom posudzovaní a pôsobení je, že veriteľ štátu (oprávnený v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie súdom (ex offo) práve z dôvodov tejto reštrikcie stráca účinný právny prostriedok na vynútené vymoženie svojej pohľadávky. Odôvodnenosť takéhoto výroku ústavného súdu je daná tým, že základným dôvodom, ktorý ústavný súd viedol k záveru o ústavnej neudržateľnosti konceptu exekučnej imunity majetku štátu v právnom poriadku Slovenskej republiky, je rozsah namietanej exekučnej imunity (časť IV odôvodnenia nálezu), to však pri súčasnom plnom akceptovaní primeranej miery ochrany majetku štátu z dôvodu verejného záujmu. Aj preto bude následne vecou národnej rady ako pozitívneho zákonodarcu, aby na základe ústavného nesúladu vymedzenej právnej úpravy zvážila tvorbu legálnej platformy pre ochranu majetku štátu v podobe vyhovujúcej ústavno-právnym kritériám. Pritom inšpiratívne v tomto smere môžu pôsobiť skúsenosti zahraničných právnych úprav len príkladmo uvedených v časti II bode 11, ktoré určenie súčastí verejného majetku požívajúcich exekučnú imunitu prenášajú z normatívnej úrovne do roviny individuálnej, právno-aplikačnej (nemecká a rakúska právna úprava, právna úprava platná do 31. decembra 1950 v Československej republike, ako aj právo Európskej únie).“

Vzhľadom na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo potrebné vypracovať predmetný návrh zákona.

Exekučná imunita v prospech štátu má svoje opodstatnenie, keďže štát plní mnohé verejnoprávne funkcie, ktoré nemôžu byť paralyzované. V opačnom prípade by vznikli odôvodnené pochybnosti o legitimite štátu, ktorý nie je schopný plniť svoje základné funkcie. Exekučná imunita neslúži na „beztrestnosť“ resp. „nepostihnuteľnosť“ štátu za jeho záväzky, ale má ochrániť plnenie jeho legitímnych funkcií, ktoré sú nezastupiteľné, a tiež v oblastiach, v ktorých štát presadzuje verejný záujem, ktorý z povahy veci nemôže byť zverený iným subjektom prioritne sledujúcim súkromný záujem a presadenie ktorého je niekedy potrebné vynútiť štátnou mocou.

Práve z tohto dôvodu zákonodarca pripravil podmienky na prijatie osobitného predpisu, ktorého účelom je bezprostredná ochrana majetku štátu v záujme plnenia jeho funkcií a súčasne vyvážená možnosť uspokojovania pohľadávok veriteľov. Návrh zákona sa predložil na rokovanie vlády Slovenskej republiky.

DOPLNENÉ: Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky dnes (08.08.2012) 115 hlasmi schválili novelu Exekučného poriadku.

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1989/Novela_Exekucneho_poriadku_vo_vztahu_k_nalezu_Ustavneho_sudu_Slovenskej_republiky_PL__US_111_2011-61_zo_4__jula_2012.html

Zákon – Zákon o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov 143/1998 | Paragrafy: § 37, § 38, § 39, § 40, § 41 …

Spoločnosť ebookers.com Deutschland prevádzkuje internetový portál, prostredníctvom ktorého sprostredkováva leteckú prepravu. Keď si zákazník počas rezervačného procesu zvolí určitý let, zjaví sa na internetovej stránke spoločnosti ebookers.com vpravo hore pod nadpisom „Vaše aktuálne cestovné náklady“ rozpis nákladov. Tento rozpis popri samotnej cene letu obsahuje aj sumu zodpovedajúcu „daniam a poplatkom“, ako aj náklady súvisiace s „poistením pre prípad zrušenia letu“, ktoré sa automaticky účtujú. Všetky tieto náklady predstavujú „celkovú cenu letu“. Na konci internetovej stránky je zákazník informovaný o tom, ako má postupovať, ak si neželá uzavrieť poistenie pre prípad zrušenia letu, ktoré je uvedené automaticky. Tento postup spočíva vo výslovnom odmietnutí („opt-out“). Po tom, čo zákazník po ukončení svojej rezervácie uskutoční platbu, ebookers.com uhradí cenu letu leteckej spoločnosti, dane a poplatky postúpi príslušným orgánom a náklady za poistenie poisťovacej spoločnosti, ktorá je právne a hospodársky nezávislá od leteckej spoločnosti.

Nemecké združenie na ochranu spotrebiteľov podalo proti spoločnosti ebookers.com žalobu na nemecké súdy s cieľom dosiahnuť skončenie takéhoto postupu spočívajúceho v automatickom zahrnutí poistenia pre prípad zrušenia letu do ceny letu. V tejto súvislosti Oberlandesgericht Köln (Odvolací súd v Kolíne) položil Súdnemu dvoru otázku, či ceny za takéto služby poskytnuté tretími osobami, ktoré zákazníkovi účtuje spoločnosť, ktorá ponúka let v rámci celkovej ceny spolu s cenou letu, predstavujú „možné príplatky“, takže predmetné služby sa musia ponúkať a akceptovať na základe slobodnej voľby („opt-in“).

Súdny dvor najprv pripomína, že právo Únie má zabezpečiť informovanosť a transparentnosť, pokiaľ ide o ceny za letecké služby, a prispieva teda k zabezpečeniu ochrany zákazníka. Uvádza, že „možné príplatky“ sú spojené so službami, ktoré doplňujú samotnú leteckú službu. Nie sú na účely letu ani povinné ani nevyhnutné, a zákazník si teda môže zvoliť, či ich akceptuje, alebo odmietne. Práve preto, že zákazník má možnosť tejto voľby, takéto príplatky sa musia oznámiť jasným, jednoznačným a transparentným spôsobom na začiatku rezervačného procesu a zákazník ich musí akceptovať na základe slobodnej voľby („opt-in“). Táto požiadavka má zabrániť tomu, aby bol zákazník nabádaný kúpiť si k samotnému letu doplnkové služby, iba že sa výslovne rozhodne tieto dodatočné služby kúpiť a zaplatiť s nimi súvisiaci príplatok.

Súdny dvor ďalej zastáva názor, že by bolo v rozpore s cieľom, ktorým je ochrana zákazníka, ak by táto ochrana závisela od toho, či voliteľnú službu poskytuje letecká spoločnosť alebo iná právne samostatná spoločnosť. Naopak, je potrebné, aby voliteľná doplnková služba a jej cena súviseli so samotným letom v rámci procesu rezervácie tohto letu.

Súdny dvor odpovedal, že pojem „možné príplatky“ zahŕňa také náklady súvisiace s leteckou dopravou, ktoré vznikajú v rámci služieb, – akými je poistenie pre prípad zrušenia letu – poskytované iným subjektom než leteckým dopravcom, ktoré od cestujúceho vyberá sprostredkovateľ tejto dopravy v rámci celkovej ceny spolu s cenou letu“.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1990/Sprostredkovatel_leteckej_dopravy_nemoze_pri_predaji_leteniek_na_internete_automaticky_zahrnut_poistenie_pre_pripad_zrusenia_letu_.html

Zoskupenie v zmysle svojich stanov vzniklo ako iniciatíva na záchranu prirodzeného lesa na Zemi. Kvôli následkom víchrice, ktorá postihla 19. novembra 2004 Vysoké Tatry, požiadali Štátne lesy TANAP v Tatranskej Lomnici 20. novembra 2006 Obvodný lesný úrad v Poprade, aby vyhlásil mimoriadny stav nebezpečenstva a prijal opatrenia v súvislosti s rizikom premnoženia podkôrneho hmyzu v lesoch v Kôprovej doline a Tichej doline. Dňa 5. apríla 2007 obvodný lesný úrad uložil Štátnym lesom TANAP-u vykonať ochranné opatrenia, ktoré znížia riziko premnoženia podkôrneho hmyzu v lesnom celku Podbanské, predovšetkým ísť do zalesnenej oblasti postihnutej kalamitou a vyhľadať a odstrániť nakazené stromy. Zoskupenie sa žiadnym spôsobom konania nezúčastnilo. Keby bolo bývalo prizvané do konania, podľa zákona o lesoch by malo procesné postavenie účastníka konania (t.j. mohlo by sa o. i. proti rozhodnutiu odvolať).

Svojou sťažnosťou podanou na ESĽP zoskupenie namietalo, že rozhodnutiu z 5. apríla 2007 malo predchádzať udelenie výnimky alebo vydanie súhlasu s nesúladom s podmienkami ochrany životného prostredia podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, pričom zoskupenie malo mať v konaní postavenie účastníka konania podľa tohto zákona. Vydaním rozhodnutia z 5. apríla 2007 bez predchádzajúceho udelenia výnimky alebo vydania súhlasu a bez účasti zoskupenia malo byť porušené právo zoskupenia na prístup k súdu a jeho právo na priaznivé životné prostredie, ktoré je súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života. So sťažnosťou rovnakého znenia sa zoskupenie neúspešne obrátilo aj na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Podľa názoru vlády sťažujúce sa zoskupenie, ani jeho členovia, neboli napadnutým rozhodnutím, na základe ktorého sa mali v určených lokalitách vykonať opatrenia na zamedzenie šírenia podkôrneho hmyzu, priamo dotknutí. Jeho sťažnosť tak podľa vlády bola iba actio popularis, ktorú Dohovor nepripúšťa. Vláda tiež vo svojom stanovisku zdôraznila, že sťažujúce sa zoskupenie v konaní, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie obvodného lesného úradu z 5. apríla 2007, nevyužilo možnosť uplatňovať procesné práva zúčastnenej osoby, keďže žiadosť o upovedomenie o začatých správnych konaniach (vrátane už prebiehajúcich) podľa zákona o lesoch doručilo obvodnému lesnému úradu až 16. júla 2007, teda po skončení napadnutého konania.

V rozhodnutí z 2. októbra 2012 ESĽP konštatoval, že účinky napadnutého rozhodnutia na životné prostredie vo všeobecnosti a na zoskupenie ako také, resp. na jeho členov, nie sú podoprené dôkazmi. Znamená to, že v sťažnosti ide predovšetkým o formálne uznanie sťažujúceho sa zoskupenia za účastníka sporného konania. ESĽP v tejto súvislosti upozornil, že nie je jeho úlohou abstraktne preskúmavať vnútroštátne právo a prax a teda v tomto konkrétnom prípade sa zaoberať abstraktnou otázkou procesného postavenia environmentálnych organizácií v konaniach prebiehajúcich na Slovensku. Ak by zoskupenie bolo predmetom konania priamo dotknuté, zodpovedajúce procesné práva by mu prináležali. ESĽP následne sťažnosť na porušenie práva na prístup k súdu ako zjavne nepodloženú zamietol. Keďže podstata sťažnosti na porušenie práva na rešpektovanie súkromného života bola rovnaká, mal ESĽP za to, že musí byť rovnako zamietnutá ako zjavne nepodložená.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2074/ESLP_Rozhodnutie_v_pripade_Lesoochranarske_zoskupenie_VLK_proti_Slovenskej_republike.html