Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: F. F., Z.. XX.X.XXXX, B. A. X, XXX XX I., zastúpený: Advokátska kancelária Kucek & Partners, s. r. o., IČO: 36 865 192, so sídlom Mickiewiczova 9, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: TUI ReiseCenter Slovensko s.r.o., IČO: 35 966 742, so sídlom Panská 10, 811 01 Bratislava, zastúpený: InLaw, s.r.o., IČO: 36 716 979, so sídlom Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava, o vrátenie rozdielu ceny zájazdu vo výške 2 716,16 eur s príslušenstvom, o náhradu škody vo výške 737,94 eur a o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 416 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.12.2015, č.k. 24C/207/2012-228, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2 761,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 716,14
eur od 13.12.2011 do 19.12.2011 a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2 371,14 eur
od 20.12.2011 do zaplatenia a vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2 416 eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bolo určené, že zmluvné ustanovenie, uvedené
v článku 10 bod 4 všeobecných podmienok účasti na zájazde a platobných podmienok žalovaného,
platných a účinných dňa 18.3.2010 je neplatné,
z r u š u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania m e n í tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 75,04 %.
Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi sumu 2
761,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 716,14 eur od 13.12.2011
až do 19.12.2011, s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 2 371,14 eur od 20.12.2011 až do
zaplatenia, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), ďalším výrokom zaviazal
žalovaného, aby zaplatil žalobcovi sumu 2 416 eur, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok II), tretím výrokom určil, že zmluvné ustanovenie, uvedené v článku 10 bod 4 všeobecných
podmienok účasti na zájazde a platobných podmienok žalovaného, platných a účinných dňa 18. 03. 2010
v tomto znení: „Cestovná kancelária nie je zodpovedná za následky zmenených služieb z dôvodov podľa
Článku 10.1 až 10.3, z dôvodu meškania dopravného prostriedku, spôsobené technickými poruchami,
počasím, dopravnou situáciou, rozhodnutím dopravcu a podobnými okolnosťami neovplyvniteľnými zo
strany Cestovnej kancelárie“ je neplatné, nakoľko sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku (výrok
III), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV) a posledným výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania, ktoré spočívajú v trovách dôkazu vo výške 131,19 eur a v trovách právneho
zastúpenia vo výške 2 466,11 eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok V).
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 741a, § 741b ods. 1 a 2, § 741i ods.
1, 2 a 3, § 741j ods. 1, § 741k ods. 1, 2 a 3, § 517 ods. 2, § 442 ods. 1, § 11 ods. 1, § 13 ods. 1,
2 a 3, § 53 ods. 1 a 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.2018
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 8 ods. 3, § 6, § 8 ods. 1 písm. f) zákona č. 281/2001 Z.z. o
zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
obstaraní zájazdu (ďalej len „Zákon o zájazdoch“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (účinného ku dňu omeškania), čl. 5 ods.
2 smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 90/314/EHS z 13. júna 1990 o súborných službách pre
cesty, pobyty a zájazdy, § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a § 153 ods. 3
zákona č. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej len
„O.s.p.“).
3. Nárok žalobcu na náhradu vrátenia rozdielu ceny zájazdu súd prvej inštancie ustálil tak, že pokiaľ
žalobca neprijal zmenu ubytovania v záhradnej vile namiesto plážovej vily od 8.12.2011 do 12.11.2011,
vzniklo mu právo v súlade s § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka na to, aby mu žalovaný vrátil
bezodkladne rozdiel ceny zájazdu vo výške 2 761,14 eur (t.j. celkovo za 4 noci, 1 noc á 690,2857
eur) za neposkytnutie ubytovania vo vodnej vile. Vo zvyšnej časti predstavujúcej 0,02 eur žalobu
zamietol. Pri rozhodovaní nevzal do úvahy, že žalovaný bol pripravený žalobcovi poskytnúť všetky
ostatné služby spojené so zájazdom. V tejto súvislosti sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že
poskytnutie ubytovania v záhradnej vile nie je nižšej kvality, a to prihliadajúc na vyššiu cenu ubytovania
v plážovej vile oproti ubytovaniu v záhradnej vile; rozdielnosť ubytovania zároveň spočívala v tom,
že plážová vila sa nachádzala priamo na oceáne, naproti tomu záhradná vila sa nachádzala priamo
na zemi, čo znamenalo nižší komfort aj s ohľadom na súkromie ubytovania. Dôvodil, že žalobca síce
nepredložil v rámci reklamačného konania písomný záznam o vadách zájazdu, ktorý mal byť spísaný s
delegátkou na F., ale uplatnil si riadne právo na odstránenie chybne poskytnutej služby, a to bezodkladne
u sprostredkovateľa zájazdu – cestovnej agentúry V. J.. Zistil, že žalobca mal záujem vyhotoviť písomný
záznam o uplatnení tohto nároku, avšak z objektívneho dôvodu, ktorým bola fyzická neprítomnosť
zástupcu žalovaného, tento záznam nemohol byť spísaný. Dospel tak k záveru, že nevyhotovenie
písomného záznamu o vadách zájazdu zapríčinil žalovaný. Vyvodil, že žalobca v spore preukázal, že
bezodkladne ihneď po zistení zmeny, upozornil na porušenie zmluvných povinností delegátku zájazdu
a v intenciách jej usmernenia kontaktoval zástupcu sprostredkujúcej cestovnej agentúry a následne
po návrate zo zájazdu si listom zo dňa 21.11.2011 uplatnil svoje právo na vrátenie rozdielu ceny
zájazdu z dôvodu chybne poskytnutej služby u sprostredkujúcej cestovnej agentúry, pričom žalovaný na
reklamáciu žalobcu reagoval poskytnutím finančnej kompenzácie vo výške 585 eur od tour-operátora K.
C.. Argumentáciu žalovaného spočívajúcu v nepredložení písomného záznamu vyhodnotil ako účelovú
s cieľom odvrátiť pozornosť od vzniku poruchy v zmluvnom vzťahu. Ustálil, že porušenie povinnosti bolo
spôsobené zmenou rezervácie, ktorú uskutočnila osoba (tour-operátor K. C.), ktorá bola v zmluvnom
vzťahu so žalovaným. Preto dospel k záveru, že ak si žalobca uplatnil v rámci reklamačného konania
právo na vrátenie ceny zájazdu v sume 4 832 eur, bolo povinnosťou žalovaného vrátiť mu rozdiel ceny
zájazdu v sume 2 761,14 eur a vo zvyšku mal nárok zamietnuť, nakoľko v období od 5.11.2011 do
8.11.2011 riadne poskytol žalobcovi dohodnutú službu. Nakoľko sa žalovaný po uplynutí tridsiateho dňa
od skončenia zájazdu dostal do omeškania s vrátením rozdielu ceny zájazdu v sume 2 716,14 eur, priznal
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2 716,14 od 13.12.2011 až do 19.12.2011.
Keďže žalobca odmietol prijať od žalovaného platbu v sume 345 eur a dňa 20.12.2011 ju vrátil na účet
odosielateľa platby, priznal žalobcovi od 20.12.2011 do zaplatenia úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 2 371,14 eur.
4. Nárok žalobcu na náhradu škody v sume 737,94 eur uplatnený v súvislosti s opustením ubytovacieho
zariadenia a zabezpečení si ubytovania v inom hoteli, súd prvej inštancie z dôvodu nedostatku splnenia
zákonných podmienok zamietol. Vyhodnotil, že žalobcovi nevznikol dôvod k opusteniu letoviska Z.
J., nakoľko žalovaný zabezpečil žalobcovi a jeho manželke náhradné ubytovanie. Prihliadol na to,
že neprijatím náhradného ubytovania vznikol žalobcovi síce nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu,
avšak nevznikol mu nárok na preplatenie ďalšieho ubytovania. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že
musel opustiť resort, nakoľko žalobcovi bolo zo strany žalovaného poskytnuté ubytovanie. Ustálil, že
žalovanému tak vznikla povinnosť na vrátenie rozdielu ceny zájazdu, nie povinnosť na náhradu škody,
ktorá spočívala v preplatení nákladov žalobcu za ubytovanie, ktoré si zabezpečil po opustení hotela Z. J..
5. Nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatnenej vo výške 2 416 eur, ktorá mala spočívať
v strate radosti z dovolenky, súd prvej inštancie posúdil ako dôvodný s poukazom na smernicu Rady
Európskych spoločenstiev zo dňa 13.6.1990 č. 90/314/EHS o súborných službách pre cesty, pobyty a
zájazdy a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12.3.2002, vo veci Q. E. V.. K. L., C.-XXX/XX.
Vychádzal z toho, že žalobca preukázal porušenie zmluvy o obstaraní zájazdu zo strany žalovaného,
keď neposkytol žalobcovi a jeho manželke v období od 8.11.2011 do 12.11.2011 ubytovanie vo vodnej
vile, čoho dôsledkom bola strata radosti z dovolenky z nasledovných dôvodov. Žalobca si objednal
dovolenku ako darček pre manželku, ktorá mala mať v čase pobytu narodeniny, jednou z komplexných
služieb malo byť ubytovanie vo vodnej vile, a to počas celého pobytu, po príchode na letisko na F.
utrpel žalobca šok, keď sa dozvedel, že nebude ubytovaný tak, ako bolo dojednané, v priebehu prvých
troch dní zájazdu bol žalobca nútený riešiť problém s ubytovaním, konanie žalovaného vykazovalo
znaky uvedenia žalobcu a jeho manželky do omylu, v dôsledku čoho sa žalobca a jeho manželka mohli
právom cítiť podvedení, zároveň neposkytnutie dohodnutej služby bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu
pocity sklamania, znechutenia, frustrácie, hnevu a zúfalstva. Žalobca a jeho manželka sa oprávnene cítili
ponížení, keď pod tlakom zamestnancov hotela boli nútení opustiť ubytovanie vo vodnej vile. Žalovaný
zabezpečil ubytovanie vo vodnej vile len po dobu kratšiu ako polovica zájazdu. Podľa názoru súdu
prvej inštancie už tá skutočnosť, že žalovaný neposkytol dohodnutý typ ubytovania, bola spôsobilá
vyvolať u žalobcu pocit straty radosti z dovolenky. Za závažnú ujmu považoval skutočnosť, že k zmene
došlo v priebehu zájazdu s tým, že žalovaný vopred neupozornil žalobcu na možný problém vzniknutý
preobsadením dohodnutého typu ubytovania. K zmene tak došlo v čase, kedy bol žalobca v cudzej
exotickej zemi odkázaný na služby cestovnej kancelárie. Pri rozhodovaní o nároku vychádzal z českej
a nemeckej judikatúry, podľa ktorej odškodnenie vo výške polovice z celkovej ceny zájazdu nevykazuje
žiadne nesprávne právne posúdenie, pričom sa jednalo o prípad kedy spotrebiteľovi nebol poskytnutý
dohodnutý typ ubytovania na F.C..
6. Postup žalovaného a sprostredkujúcej cestovnej agentúry, keď neinformovali žalobcu o možnom
preobsadení ubytovacieho zariadenia, a tým neuviedli presne, jasne, zrozumiteľne, úplne a riadne
informácie o všetkých skutočnostiach, ktoré im boli známe a ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie
záujemcu o kúpu zájazdu, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá mohla
spôsobiť, že žalobca ako spotrebiteľ urobil rozhodnutie, ktoré by pri informovaní o možnom probléme
s ubytovaním vo vodnej vile, inak neurobil. Poukázal pritom na to, že porušenie zákazu klamania
spotrebiteľa nespôsobuje iba poskytnutie nepravdivej informácie, ale postačuje aj poskytnutie neúplnej,
nepresnej, prípadne zamlčanej informácie.
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 10 bod 4
všeobecných podmienok účasti na zájazde a platobných podmienok žalovaného, platných a účinných
dňa 18.3.2010, najmä vzhľadom k exkulpácii žalovaného v súvislosti s technickými poruchami zájazdu.
Pojem technické poruchy považoval za široký, možný extenzívneho výkladu, pod ktorý by bolo možno
subsumovať aj situáciu, kedy dôjde k viacnásobnej rezervácii určitého typu ubytovania tour-operátorom
bez vedomia cestovnej agentúry, ktorá by sa v danom prípade mohla zbaviť svojej zodpovednosti vo
vzťahu k objednávateľovi. Mal za to, že znenie danej zmluvnej podmienky je v rozpore s ust. 53 ods. 1
a § 741i ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, zároveň je neurčité a naformulované v neprospech
spotrebiteľa, preto ju ako neprijateľnú podmienku vyhlásil za neplatnú.
8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 a § 149
ods. 1 O.s.p., tak, že v konaní úspešnému žalobcovi, vzhľadom k jeho neúspechu iba v pomerne
nepatrnej časti, priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré spočívali v náhrade hotových výdavkov vo
výške 131,19 eur (úradne overený preklad dôkazných listín z cudzieho jazyka do slovenského jazyka)
a v trovách právneho zastúpenia spolu vo výške 2 466,11 eur, ktoré priznal za úkony právnej pomoci
prevzatie a príprava zastúpenia dňa 6.2.2012 (190,89 eur + 7,63 eur režijný paušál), spolu 198,52 eur,
písomné podanie žaloby dňa 31.10.2012 (190,89 eur + 7,63 eur režijný paušál), spolu 198,52 eur, účasť
na pojednávaní dňa 19.9.2014 (190,89 eur + 8,04 eur režijný paušál), spolu 198,93 eur, ďalšia porada
s klientom v roku 2014 (1/2 z odmeny 190,89 eur + 8,04 eur režijný paušál), spolu 103,49 eur, účasť
na pojednávaní dňa 10.4.2015, v čase od 09.00 hod do 11.30 hod (2x á 190,89 Eur + 2x á 8,39 eur
režijný paušál), spolu 398,56 eur, účasť na pojednávaní dňa 7.8.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný
paušál), spolu 199,28 eur, ďalšia porada s klientom v roku 2015 (1/2 z odmeny 190,89 eur + 8,39 eur
režijný paušál), spolu 103,84 eur, účasť na pojednávaní dňa 28.8.2015 (1/4 z odmeny 190,89 eur + 8,39
eur režijný paušál), spolu 56,11 eur, účasť na pojednávaní dňa 11.9.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný
paušál), spolu 199,28 eur, účasť na pojednávaní dňa 9.10.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný paušál),
spolu 199,28 eur, účasť na pojednávaní dňa 4.12.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný paušál), spolu
199,28 eur, 20% DPH z odmeny 2 055,09 eur, spolu 411,02 Eur. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi
náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon, spočívajúci v písomnom vyjadrení zo dňa 21.4.2015
(190,89 Eur + 8,39 eur režijný paušál + 20 % DPH), nakoľko zo strany právneho zástupcu žalobcu išlo
o iniciatívny úkon bez toho, aby bol súdom k tomuto úkonu vyzvaný.
9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch I, II, III a V podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, majúc za to, že sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 1 písm. d) a f) O.s.p.
t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal
nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k ustáleniu jeho pasívnej legitimácie v spore. Mal za
to, že zo strany žalovaného nebola nikdy vôľa uzatvoriť zmluvu o obstaraní zájazdu, pretože skutočným
organizátorom bola spoločnosť K. C., pričom žalovaný tento zájazd ponúkal len sprostredkovane ako
výslovný produkt tejto spoločnosti, nie ako svoj vlastný, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že zájazd bol
zahrnutý v katalógu zájazdov spoločnosti K. C.. Podľa jeho názoru žalobca dostatočne nepreukázal,
že zmena typu ubytovania predstavovala také pochybenie, ktoré by znamenalo neposkytnutie služieb
v takom rozsahu, ktoré by oprávňovalo žalobcu odmietnuť zmenené ubytovanie, keď všetky služby all
inclusive (strava, fitness, wellnes) obsiahnuté v cene zájazdu boli zo strany hotelového rezortu Nika
Island riadne poskytnuté. Namietal, že nemožno vyvodiť záver o neposkytnutí služieb v dohodnutom
rozsahu, ktorý by oprávňoval žalobcu odmietnuť prijať plnenie a opustiť bez akéhokoľvek dôvodu zájazd
a následne uplatňovať nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu za 4 dni služieb zájazdu.
10. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca bol povinný prijať finančnú kompenzáciu vo výške 345 eur a
240 eur ako čiastočné plnenie na ním uplatňované nároky. Uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca
odmietol čiastočné plnenie vo výške 345 eur dňa 20.12.2012 a následne dňa 02.01.2012 v sume 240
eur, nemohol sa v uvedenom rozsahu dostať do omeškania s plnením pohľadávky vo výške 2 761,16
eur. Preto ak súd prvej inštancie zohľadnil sumu 345 eur, mal zohľadniť a nezaviazať žalovaného na
zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 240 eur od 02.01.2012. Vyslovil názor, že pokiaľ žalobca vrátil
sumu 345 eur, vzniklo mu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného. Vo vzťahu k
nároku na zaplatenie sumy vo výške 345 eur tak vzniesol námietku premlčania.
11. Poukazujúc na ustanovenie § 741i ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný zaujal názor, že
žalobcovi zaniklo právo domáhať sa nemajetkovej ujmy vo forme straty radosti z dovolenky, nakoľko
zo žiadnych listín nevyplýva, že by si žalobca ako objednávateľ uplatnil v lehote troch mesiacov odo
dňa skončenia zájazdu u žalovaného právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 416 eur. Namietal,
že súd prvej inštancie neprihliadol na zánik práva ex offo, nesprávne právne posúdil nárok žalobcu na
nemajetkovú ujmu a mal ho z dôvodu preklúzie zamietnuť v celom rozsahu.
12. Vo vzťahu k výroku súdu prvej inštancii, ktorým vyhlásil ustanovenie čl. 10 bod 4 všeobecných
obchodných podmienok žalovaného platných a účinných dňa 18.03.2010 za neprijateľnú zmluvnú
podmienku žalovaný uviedol, že predmetné všeobecné podmienky boli v čase vyhlásenia rozsudku už
neplatné a neúčinné.
13. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nepostupoval správne pri výpočte základnej sadzby
tarifnej odmeny za úkon právnej pomoci a zároveň nesprávne aplikoval aj príslušné ustanovenia § 142
O.s.p. týkajúce sa úspechu žalobcu. Uviedol, že súd prvej inštancie opomenul aplikáciu § 13 ods. 3
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“), podľa ktorej mala byť základná
sadzba tarifnej odmeny stanovená vo výške 158,79 eur bez DPH, keďže v danom prípade išlo o spojenie
viacerých vecí. Ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu napriek jeho
čiastočnému neúspechu, týmto postupom podľa jeho názoru porušil právo žalovaného na spravodlivý
súdny proces. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol uplatnený nárok
na náhradu škody vo výške 737,94 eur, v tejto časti mal žalovaný plný úspech. Preto mal súd prvej
inštancie postupovať tak, že mal posúdiť v akom pomere boli jednotlivé nároky k všetkým nárokom
spolu v nadväznosti na jeho úspech alebo neúspech s ich uplatňovaním. Žalovaný ďalej nesúhlasil s
právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca mal neúspech len v nepatrnej časti, keďže žalobca
bol neúspešný v dvoch z troch uplatňovaných nárokov a pomer nároku na náhradu škody k celkovej
hodnote nárokov predstavuje 12,5 %. Úspech žalobcu bol tak nanajvýš 75% a v tejto veľkosti mal
nárok na náhradu trov konania. Žalovaný zároveň namietol priznané trovy právneho zastúpenia za
úkony právnej pomoci právnym zástupcom spočívajúce v ďalšej porade s klientom v roku 2014 a ďalšej
porade s klientom v roku 2015. Podľa názoru žalovaného uvedené úkony nemožno považovať za účelné,
keďže poradám žalobcu s právnym zástupcom predchádzali pojednávania, z ktorých nevyplývalo, že by
boli v rámci nich uplatnené námietky alebo uvedené nové skutočnosti, ktoré menili pohľad na právne
posúdenie veci. Zároveň vykonanie týchto úkonov nebolo preukázané príslušnými dôkazmi. Na základe
vyššie uvedeného žalovaný navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok v rozsahu napadnutých
výrokov zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie zmenil tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne.
14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním
doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.03.2016 žiadajúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil. Vo vyjadrení k námietke vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že v spore bolo
jednoznačne preukázané, že žalovaný je nositeľom subjektívnych povinností vyplývajúcich z hmotného
práva. Poukázal na to, že nedostatok pasívnej legitimácie počas celého konania žalovaný nenamietal,
práve naopak, počas konania svoje povinnosti z titulu zmluvy o obstaraní zájazdu opakovane
potvrdzoval. Preto považoval danú námietku za nedôvodnú a rozpornú s doposiaľ uvádzanými
tvrdeniami žalovaného. K námietke nepreukázania oprávnenosti odmietnutia poskytnutia zmeneného
ubytovania poukázal na rozdiel v cene ubytovacích zariadení v sume 27 eur/deň, čo jednoznačne
svedčí o nižšej kvalite služby (iný spôsob ubytovania – nie priamo na pláži, menší luxus, iná lokalita,
menšia výmera, nie priamy vstup do mora). Konštatoval, že z uvedených dôvodov jednoznačne nebol
povinný pristúpiť na pokračovanie v zájazde a mal právo odmietnuť náhradné ubytovanie, keďže mu
bol poskytnutý zájazd v nižšej kvalite. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný ako
náhradné ubytovanie ponúkol žalobcovi ubytovanie bez priameho vstupu do mora, resp. ubytovanie,
ktoré nebolo priamo na oceáne a ktoré bolo o 27 eur/deň lacnejšie, čo potvrdil aj samotný žalovaný.
V súvislosti s námietkou žalovaného k povinnosti prijať finančnú kompenzáciu poukázal na výpoveď
žalovaného, podľa ktorej bola táto kompenzácia poskytnutá zo strany spoločnosti K. C., ktorá nebola v
zmluvnom vzťahu so žalobcom, čo potvrdil aj žalovaný. Námietku premlčania považuje za irelevantnú,
nakoľko žalobca len vrátil finančné prostriedky spoločnosti K. C., s ktorou nebol v žiadnom zmluvnom
vzťahu. K námietke preklúzie nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že tento nárok si žalobca uplatnil
riadne a včas, keď v konaní preukázal, že ho uplatňoval od momentu, kedy zistil, že si žalovaný svoje
povinnosti zo zmluvy o obstaraní zájazdu nesplní. Dôvodil skutočnosťou, že žalovaný až do podania
odvolania námietku preklúzie nároku nevzniesol. Žalobca sa stotožnil s výrokom súdu prvej inštancie v
časti náhrady trov konania a považoval ho za správny. Ďalej uviedol, že namietané porady s klientom
vykonal, a tieto boli potrebné, preto spĺňajú kritérium účelnosti aj s ohľadom na dĺžku trvania sporu. Na
základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.
15. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné vyjadrenie
dňa 18.07.2016, v ktorom k námietke pasívnej legitimácie uviedol, že zo zmluvy o obstaraní zájazdu
vyplýva, že z formálneho hľadiska je obstarávateľom zájazdu, avšak skutočným organizátorom zájazdu
bola spoločnosť K. C., keďže práve spoločnosť K. C. mala zmluvne zabezpečené ubytovacie kapacity
a s tým spojené služby v hoteli Z. D. J.. Preto zotrval na svojom názore, že nie je pasívne legitimovaný
v tomto spore. Mal za to, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom, že zmena typu ubytovania
z vodnej vily na plážovú vilu by bolo takým pochybením, ktoré by predstavovalo neposkytnutie
zazmluvnených služieb žalobcovi, a ktoré by oprávňovali žalobcu odmietnuť zmenené ubytovanie, keď
všetky ostatné služby all inclusive boli zo strany hotela žalobcovi riadne poskytnuté. Žalobca nemal podľa
názoru žalovaného nijaký dôvod neprijať finančnú kompenzáciu a to aj za situácie, keď bola poskytnutá
spoločnosťou K. C.. Uviedol, že v odvolaní netvrdil, že sa žalobca bezdôvodne obohatil, ale tvrdil, že
žalobca bez právneho titulu vrátil dňa 20.12.2012 sumu 345 eur osobe zastupujúcej žalovaného, preto
od tohto dňa vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, z toho
dôvodu si bol povinný uplatniť tento nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, a nie ako nárok na vrátenie
ceny rozdielu zájazdu. Zotrval na svojom názore, že žalobca si u žalovaného v lehote troch mesiacov
neuplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, preto mu dané právo uplynutím tejto prekluzívnej lehoty
zaniklo v súlade s ust. 583 Občianskeho zákonníka. Zachovajúc si názor uvedený v odvolaní uviedol, že
súd prvej inštancie priznal trovy právneho zastúpenia žalobcovi v nesprávnej výške, nakoľko neaplikoval
správne ustanovenia Vyhlášky. K namietaným úkonom právnej pomoci uviedol, že nenamieta, že sa
neuskutočnili, avšak namieta ich účelnosť.
16. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.
17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania
(§ 379,
§ 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je sčasti dôvodné.
18. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu
vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého
je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu
stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím
súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých
v podanom odvolaní. Odvolaním žalovaný nenapadol výrok III. rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie
určil že vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
19. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaním
napadnutému výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 761,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo
sumy 2 716,14 eur od 13.12.2011 až do 19.12.2011, s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 2
371,14 eur od 20.12.2011 až do zaplatenia (výrok I) a výroku, ktorým zaviazal žalovaného, aby zaplatil
žalobcovi sumu 2 416 eur (výrok II). Súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené
otázky majúce pri rozhodovaní o týchto nárokoch podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal
i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie vzťahujúcimi sa
k prijatým výrokom. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami
odvolací súd uvádza nasledovné.
20. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
21. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
22. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
23. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 31.10.2012 domáhal nároku na vrátenie
ceny rozdielu medzi dohodnutými a poskytnutými službami vo výške 2 761,16 eur, náhrady škody vo
výške 737,94 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 416 eur z titulu vadne poskytnutých služieb
zo strany žalovaného. Uviedol, že prostredníctvom spoločnosti Cestovná agentúra V. J. – I. E. uzatvoril
dňa 27.10.2011 zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného zabezpečiť
ubytovanie v ubytovacom zariadení E. B. J. &. Q. O. spolu so stravovaním v rozsahu all inclusive pre
žalobcu a jeho manželku v termíne od 5.11.2011 do 11.11.2011. Na základe toho si žalobca následne
zabezpečil priamo v priestoroch spoločnosti V. J. dopravu formou objednávky spiatočných leteniek, ktoré
aj uhradil. Dňa 2.11.2011 žalobcovi spoločnosť V. J. oznámila, že ubytovanie v predmetnom zariadení
nie je možné zabezpečiť. Na základe uvedeného bol nútený uzatvoriť ďalšiu zmluvu o obstaraní zájazdu.
Svoje nároky tak odvodzoval od zmluvy o obstaraní zájazdu uzatvorenej so žalovaným ako cestovnou
agentúrou prostredníctvom spoločnosti Cestovná agentúra V. J. – I. E. dňa 3.11.2011. Predmetom tejto
zmluvy o obstaraní zájazdu bol záväzok žalovaného zabezpečiť ubytovanie v ubytovacom zariadení
Z. J. &. A. spolu so stravovaním v rozsahu all inclusive pre žalobcu a jeho manželku v termíne od
5.11.2011 do 12.11.2011. Cena za ubytovanie, stravu a transfer za dve osoby bola dohodnutá vo výške
4 832 eur. Po prílete do destinácie mu príslušná delegátka oznámila, že sa bude musieť po troch
dňoch presťahovať do garden bungalovu. Na základe tejto skutočnosti poukázal na záväzky žalovaného,
že má byť ubytovaný vo N. V., čo potvrdzoval aj hotelvoucherom. Dňa 7.11.2011 obdržal žalobca
informáciu od zamestnanca ubytovacieho zariadenia, že spolu s manželkou majú nasledujúci deň opustiť
ubytovacie zariadenie a presťahovať sa na nasledujúce dni pobytu do garden bungalovu. Žalobca
mal snahu predmetnú situáciu riešiť so spoločnosťou V. J., avšak výsledkom bolo len potvrdzovanie
informácie nezodpovedajúcej skutočnosti. Žalobca si následne bol nútený obstarať pre seba a manželku
ubytovanie, čím mu vznikli dodatočné náklady. Poukázal na to, že predmetom zmluvy o obstaraní
zájazdu bolo okrem iného aj ubytovanie vo N. V.. Hlavným zámerom žalobcu bolo obdarovať manželku
pri príležitosti jej narodením zájazdom, ktorý mal byť svojou úrovňou nadštandardný. Ubytovanie vo
vodných vilách na koloch spĺňalo jeho predstavu o vysnívanom darčeku pre manželku. Sled následných
udalostí žalobcovi ako aj jeho manželke spôsobilo obrovské sklamanie a nadštandardná dovolenka
sa zmenila na nepríjemnosti a potrebu riešenia problémov. Podľa názoru žalobcu žalovaný o potrebe
presťahovania vedel ešte pred odletom, ale napriek tomu ho neinformoval, čím mu bolo odopreté právo
odstúpiť od zmluvy. Žalobca sa listom zo dňa 21.11.2011 domáhal u spoločnosti V. J. a u žalovaného
vrátenia ceny zájazdu. Od žalovaného dňa 1.12.2011 obdržal reakciu na jeho list, na základe ktorej
mu bola poskytnutá náhrada vo výške 345 eur. Dňa 5.12.2011 žalobca vzhľadom k neadekvátnosti
kompenzácie vadne poskytnutého plnenia zaslal žalovanému opätovne reklamáciu s požiadavkou
vrátenia celej ceny zájazdu. Na druhú reklamáciu obdržal žalobca odpoveď dňa 27.12.2011, v rámci
ktorej mu bola ponúknutá ďalšia náhrada vo výške 240 eur. Žalobca následne listami zo dňa 6.2.2012
a 27.2.2012 vyzval žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu k úhrade sumy vo výške 4
832 eur, ktoré do dnešného dňa neuhradil.
24. Zo zmluvy o obstaraní zájazdu odvolací súd zistil, že túto uzatvoril žalobca ako objednávateľ so
žalovaným ako obstarávateľom dňa 3.11.2011 prostredníctvom predajcu C. V. J.. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie služby, a to ubytovania v termíne od 5.11.2011 do 12.11.2011 v ubytovacom zariadení
Z. J., K. D.: XCAI, so stravovaním all inclusive a transfer, za dohodnutú cenu 4 832 eur, pričom v konaní
bolo nesporným, že typ izby XCAI P. K.. N..
25. Podľa § 741a Občianskeho zákonníka zmluvou o obstaraní zájazdu sa obstarávateľ (cestovná
kancelária) zaväzuje, že objednávateľovi obstará vopred ponúkanú kombináciu služieb cestovného
ruchu (zájazd), a objednávateľ sa zaväzuje, že zaplatí dohodnutú cenu.
26. Podľa § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva musí mať písomnú formu alebo inú vhodnú
formu a musí obsahovať
a) označenie zmluvných strán,
b) charakteristiku zájazdu, najmä termín jeho začatia a skončenia, uvedenie všetkých poskytovaných
služieb, ktoré sú zahrnuté do ceny zájazdu, miesto a čas ich trvania; vymedzenie zájazdu možno
nahradiť odkazom na číslo zájazdu alebo iné označenie v katalógu iba v tom prípade, ak katalóg
obsahuje všetky tieto informácie a bol odovzdaný objednávateľovi,
c) cenu zájazdu vrátane časového rozvrhu platieb a výšky preddavku,
d) lehotu a spôsob, akým má objednávateľ uplatniť nároky plynúce z porušenia právnej povinnosti
cestovnej kancelárie,
e) výšku zmluvných pokút, ktoré je povinný objednávateľ cestovnej kancelárii uhradiť pri odstúpení od
zmluvy v prípadoch určených týmto zákonom.
27. Podľa § 741b ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluva má ďalej obsahovať
a) ďalšie platby za služby, ktorých cena nie je zahrnutá v cene zájazdu, údaje o počte a výške týchto
ďalších platieb, ak sú súčasťou zájazdu,
b) ubytovanie, jeho názov, polohu, kategóriu a triedu, stupeň vybavenosti a hlavné charakteristické
znaky, ak je súčasťou zájazdu,
c) druh, charakteristiku a kategóriu dopravného prostriedku, údaje o trase cesty, ak je súčasťou zájazdu
doprava,
d) spôsob a rozsah stravovania, ak je súčasťou zájazdu,
e) ak je realizácia zájazdu podmienená dosiahnutím minimálneho počtu účastníkov zájazdu, výslovné
uvedenie tejto skutočnosti a lehotu, v ktorej najneskôr musí cestovná kancelária objednávateľa písomne
informovať o zrušení zájazdu a o odstúpení od zmluvy z dôvodu nedosiahnutia minimálneho počtu
účastníkov zájazdu,
f) ak sú dôvody na určenie podmienok, ktoré musí objednávateľ spĺňať, uvedenie týchto podmienok a
lehotu, v ktorej môže objednávateľ oznámiť, že sa zájazdu namiesto neho zúčastní iná osoba,
g) ďalšie skutočnosti, na ktorých sa zmluvné strany dohodnú.
28. Podľa § 741k ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak po začatí zájazdu cestovná kancelária neposkytne
objednávateľovi služby alebo ich podstatnú časť riadne a včas alebo zistí, že mu ich nebude môcť
poskytnúť, aj keď ju k tomu zmluva zaviazala, je povinná bezodkladne urobiť také opatrenia, aby mohol
zájazd pokračovať.
29. Podľa § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak pokračovanie zájazdu nemožno zabezpečiť inak
ako prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú uvedené v zmluve, je cestovná kancelária povinná
vrátiť objednávateľovi rozdiel ceny medzi ponúkanými a poskytnutými službami.
30. Podľa § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak služby podľa odseku 2 nemožno zabezpečiť alebo
ich objednávateľ neprijme, je cestovná kancelária povinná bezodkladne vrátiť objednávateľovi rozdiel
ceny zájazdu. V prípade, že súčasťou zájazdu je aj doprava, je cestovná kancelária povinná poskytnúť
objednávateľovi dopravu späť na miesto odchodu alebo na iné miesto návratu, s ktorým objednávateľ
súhlasí, vrátane nevyhnutného náhradného ubytovania a stravovania. Ak je doprava uskutočnená iným
dopravným prostriedkom, než ktorý bol dohodnutý v zmluve, je cestovná kancelária povinná
a) vrátiť rozdiel ceny, ak je doprava uskutočnená za nižšie náklady,
b) rozdiel ceny uhradiť z vlastných prostriedkov, ak je doprava uskutočnená za vyššie náklady. Podľa
§ 15 ods. 3 Zákona o VTOS, program zaobchádzania je súhrn aktivít zameraných na rozvoj osobnosti
odsúdeného, jeho primerané správanie a hodnotovú orientáciu v súlade s právami a povinnosťami
ustanovenými v tomto zákone a v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch.
31. Podľa § 8 ods. 3 Zákona o zájazdoch, katalóg alebo iná písomná forma ponuky alebo dopĺňajúcej
informácie o zájazde sa považuje za súčasť zmluvy o zájazde, ak si zmluvné strany písomne nedohodli
iné podmienky.
32. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
33. Podľa § 153 ods. 3 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy,
aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo
dojednané v spotrebiteľskej zmluve.
34. Odvolací súd posudzujúc odvolaciu námietku odvolateľa o nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie považuje za nevyhnutné uviesť, že žalobca svoj nárok odvodzuje od zmluvy o obstaraní
zájazdu (uzatvorenej so žalovaným), ktorá predstavuje osobitný druh príkaznej zmluvy, podstatou ktorej
je obstaranie služieb súvisiacich so zájazdom. Na základe tejto zmluvy sa žalovaný ako cestovná
kancelária zaviazal obstarať pre žalobcu a spolucestujúceho poskytnutie jednotlivých služieb (ktoré
tvoria jeden komplex) od viacerých dodávateľov. V danom konkrétnom prípade sa jednalo o záväzok
zabezpečiť pre žalobcu a jeho manželku ubytovanie v ubytovacom zariadení Nika resort a služby
all inclusive. Z hľadiska zodpovednosti za plnenie zmluvne dohodnutých služieb, za ich úroveň a
kvalitu zodpovedá žalovaný ako cestovná kancelária, a to bez ohľadu na to, či tieto záväzky plní
sám, alebo prostredníctvom iného subdodávateľa. Cestovná kancelária zodpovedá objednávateľovi
za porušenie záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy bez ohľadu na to, či tieto záväzky má
splniť cestovná kancelária, alebo iní dodávatelia služieb, ktoré sa poskytujú v rámci zájazdu (§ 741i
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za záväzky a škodu, ktoré vznikli neplnením alebo nesprávnym
plnením zo zmluvy o obstaraní zájazdu uzatvorenej so žalobcom tak plne zodpovedá len žalovaný
ako cestovná kancelária a ako zmluvná strana zmluvy o obstaraní zájazdu. Týmto je založená
zodpovednosť žalovaného za porušenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu, a
to bez ohľadu na to, že tieto boli sprostredkovane zabezpečené prostredníctvom spoločnosti K. C.,
nakoľko v prípade substitučného poskytovania platí, že ak cestovná kancelária zverí niektoré plnenie
tretej osobe, zodpovedá objednávateľovi akoby plnenie vykonávala sama (rovnako ustanovuje § 726
Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o príkaznú zmluvu). Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že
nesprávna rezervácia hotela Z. J. bola vykonaná tour-operátorom K. C., keď z emailovej komunikácie
medzi zástupcom spoločnosti K. C. T. Q. a hotelom Z. J. vyplýva žiadosť, aby hotel Z. resort potvrdil
rezerváciu ubytovania od 5.11.2011 vo vodnej vile a od 8.11.2011 do 12.11.2011 v záhradnej vile.
Ak teda za žalovaného mala spoločnosť K. C. vykonať príslušnú rezerváciu ubytovania pre žalobcu
a nevykonala tak, platí že žalovaný zodpovedá akoby túto nesprávnu rezerváciu vykonal sám. Za
situácie, keď spoločnosť K. C. nie je zmluvnou stranou zmluvy o obstaraní zájazdu, vyhodnotil odvolací
súd námietku nedostatku pasívnej legitimácie odvolateľa ako nedôvodnú, keď je zrejmé, že zmluvnou
stranou žalobcu bol žalovaný ako obstarávateľ zájazdu, ktorý plne zodpovedá za všetky záväzky, na
plnenie ktorých sa touto zmluvou žalobcovi zaviazal.
35. Odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnenú aj odvolateľom uplatnenú námietku, že žalobca
nedostatočne preukázal, že zmena typu ubytovania predstavovala také pochybenie, ktoré by znamenalo
neposkytnutie služieb rozsahu, ktorý by oprávňoval žalobcu odmietnuť zmenené ubytovanie, a to z
nasledovných dôvodov.
36. Žalobca sa okrem iného v tomto konaní domáhal žalobou zaplatenia sumy vo výške 2 716,16
eur, titulom zaplatenia peňažnej sumy predstavujúcej rozdiel ceny medzi dojednanými a poskytnutými
službami. Opodstatnenosť návrhu opieral o tvrdenie, že žalovaný mu (a jeho manželke) neposkytol
také plnenie, na aké sa zmluvne zaviazal. Ubytovanie vo vodnej vile (N.) s vlastnou plážou mu bolo
poskytnuté len v rozsahu troch dní, nakoľko dňa 8.11.2011 bol nútený spolu s manželkou z vodnej vily
vysťahovať sa. Z obsahu spisu vyplýva, že podľa zmluvy o obstaraní zájazdu mal žalovaný poskytnúť
žalobcovi ubytovanie v ubytovacom zariadení Z. J. v tzv. N., a to v termíne od 5.11.2011 do 12.11.2011.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že stranami sporu bolo zmluvne dohodnuté ubytovanie vo vodnej
vile poskytnuté od 5.11.2011 do 7.11.2011. Žalobcovi bolo následne umožnené odo dňa 8.11.2011
náhradné ubytovanie, ktoré bolo v nižšej kvalite s poukazom na nesporne nižšiu cenu tohto ponúknutého
ubytovania. Nižšia kvalita ponúknutého ubytovania je nesporná vzhľadom k rozdielu v cene náhradného
ubytovania vo výške 27 eur/osoba/deň oproti ubytovaniu vo vodnej vile ako aj vzhľadom ku skutočnosti,
že sa náhradné ubytovanie nenachádzalo priamo na pláži (vo vile na koloch na vode). Je teda zrejmé,
že žalovaný neposkytol žalobcovi zmluvne dohodnuté ubytovanie počas celej doby trvania zájazdu.
37. Na základe uvedeného odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ cestovná agentúra
bola povinná zabezpečiť ubytovanie určitého dohodnutého charakteru (napr. apartmán s dohodnutým
komfortom), avšak v dohodnutom mieste ubytovania bolo zistené, že takéto služby nie je schopná
zabezpečiť, jedná sa o podstatnú a neodstrániteľnú vadu. Ustanovenie § 741k ods. 2 Občianskeho
zákonníka rieši situáciu, ak cestovná kancelária nemôže poskytnúť služby vôbec, alebo iba sčasti
a pri pokračovaní zájazdu zabezpečí určité služby iba prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú
uvedené v zmluve. Ak však objednávateľ nesúhlasí s poskytnutím plnenia v nižšej cene alebo kvalite,
než je uvedené v zmluve, je cestovná kancelária povinná bezodkladne vrátiť žalobcovi rozdiel ceny
zájazdu a poskytnutými službami. Z ustanovenia § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka tak nepriamo
vyplýva právo objednávateľa na odmietnutie náhradného plnenia, čo možno považovať aj za čiastočné
odstúpenie od zmluvy a Občiansky zákonník v tomto prípade osobitne upravuje režim vysporiadania
nárokov z bezdôvodného obohatenia ustanovením, že cestovná kancelária je povinná bezodkladne
vrátiť objednávateľovi rozdiel ceny zájazdu (pozri: C. H. Beck, Občiansky zákonník I., II. Komentár, doc.
P.. F. Š., X.. a kolektív, I. vydanie, 2017).
38. Z uvedeného potom vyplýva, že ak žalobca ako objednávateľ nesúhlasil s poskytnutím ubytovania
v nižšej kvalite a cene, mal právo náhradnú variantu ubytovania odmietnuť a žalovanému vznikla
povinnosť žalobcovi ako objednávateľovi vrátiť rozdiel v cene zájazdu predstavujúci cenu služieb,
ktoré neboli žalobcovi poskytnuté. Je pritom bezpredmetné namietané poskytnutie ostatných služieb all
inclusive, keď zmluvne dohodnuté ubytovanie vo vile na mori, ktoré je pri tom pre danú dovolenkovú
destináciu vymieňované (typické) a bolo pre žalovaného pri výbere dovolenky smerodajné, nebolo zo
strany žalovaného poskytnuté počas celej doby trvania zájazdu. Odvolací súd tak zhodne s názorom
súdu prvej inštancie vyhodnotil, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu, keď tento
ponúknuté náhradné služby (náhradné ubytovanie) odmietol (neprijal), čo bolo jeho výslovným právom
(§ 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka). Správne postupoval súd prvej inštancie aj pri výpočte rozdielu
v cene zájazdu, keď určil výšku náhrady tak, že z celkovej ceny zájazdu určil výšku náhrady za 4 dni
nerealizovaného pobytu (určil cenu pobytu za 1 deň a túto vynásobil počtom 4 dní nerealizovaného
pobytu) a túto priznal žalobcovi ako nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu a vo zvyšku žalobu zamietol.
39. Vo vzťahu k posúdeniu, či na strane žalobcu došlo k neoprávnenému odopretiu plnenia sumy 345
eur a sumy vo výške 240 eur, bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vychádzať zo skutočnosti,
ktorá osoba tieto finančné prostriedky žalobcovi poskytla. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že plnenie
vo výške 345 eur bolo poskytnuté zo strany spoločnosti K. C.. Z odpovede tour-operatora K. C. zo dňa
16.12.2011 vyplýva, že ako prejav vôle priznal žalobcovi ďalšiu kompenzáciu, a to sumu vo výške 240
eur. Zmluvným partnerom žalobcu bol žalovaný vzhľadom k tomu, že bol stranou zmluvy o obstaraní
zájazdu. Žalovaný tak bol zároveň subjektom, ktorý bol zodpovedný za porušenie zmluvných povinností
ustanovených v zmluve o obstaraní zájazdu. Ak na základe porušenia povinností zo zmluvy o obstaraní
zájazdu vznikol žalobcovi nárok zaplatenie finančnej kompenzácie, bol subjektom povinným zaplatiť túto
kompenzáciu práve žalovaný a nie iná tretia strana. Ak teda výslovne spoločnosť K. C. prostredníctvom
iného subjektu poskytla žalobcovi finančnú kompenzáciu, žalobca mal právo ju odoprieť a požadovať
splnenie záväzku od žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nebol povinný prijať finančnú
kompenzáciu vo výške 345 eur a 245 eur. Na základe uvedeného považuje odvolací súd argumentáciu
týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia za bezpredmetnú. Vzhľadom k uvedenému sa nestotožňuje
odvolací súd s ani s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie mal zohľadniť čo do úrokov z omeškania
sumu 245 eur ponúknutú spoločnosťou K. C. ako ďalšiu kompenzáciu, keď táto suma naviac nebola ani
poukázaná na účet žalobcu.
40. K argumentácii žalovaného o zániku nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu odvolací súd uvádza,
že Občiansky zákonník ohraničuje uplatnenie práv súvisiacich zo zájazdom objektívnou prekluzívnou
lehotou troch mesiacov, inak právo zaniká. Lehota začína plynúť od skončenia zájazdu a v prípade, že
sa zájazd neuskutočnil, lehota plynie odo dňa, keď sa mal zájazd skončiť podľa zmluvy. Na uplatnenie
práva objednávateľom platí zákonná písomná forma a uplatnenie práva má obsahovať vytknutie vád a
aké práva si na základe týchto vád objednávateľ uplatňuje. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca listom
zo dňa 21.11.2011 adresovanej V. J. žiadal, aby mu bola vrátená celková kúpna cena zájazdu vo výške
4 832 eur vzhľadom k tomu, že zo strany poskytovateľa služby došlo k hrubému porušeniu zmluvného
vzťahu, ktoré spočívalo v tom, že mu nebolo poskytnuté ubytovanie vo vodnej vile počas celej doby
trvania zájazdu. Na základe tejto skutočnosti žalobca v zákonnej trojmesačnej lehote (deň skončenia
zájazdu bol 12.11.2011) vytkol vady a uplatnil u žalovaného právo na vrátenie ceny zájazdu. Týmto
úkonom si podľa názoru odvolacieho súdu žalobca splnil zákonnú podmienku na uplatnenie si práva zo
zodpovednosti za vadné plnenie, a to v trojmesačnej prekluzívnej lehote. Zo zákonnej úpravy zmluvy
o obstaraní zájazdu nie je zrejmé, či pre zachovanie práva na náhradu škody sa vyžaduje uplatnenie
práv z chybne poskytnutej služby v trojmesačnej prekluzívnej lehote od skončenia zájazdu, alebo či sa
táto lehota vzťahuje len voči nárokom z vadného plnenia v rámci zodpovednosti za vady. Podľa názoru
odvolacieho súdu, ktorý je zhodný s názorom prezentovaným v odbornej právnej literatúre, prekluzívnou
lehotou sú podmienené len práva zo zodpovednosti za vady, a nie práva zo zodpovednosti za škodu,
pri ktorých sa na plynutie premlčacích lehôt zo zodpovednosti za škodu majú uplatniť ustanovenia §
106 Občianskeho zákonníka (pozri C. H. Beck, Občiansky zákonník I., II. Komentár, doc. P.. F. Š., X..
a kolektív, I. vydanie, 2017). V zmysle uvedeného aj pokiaľ si žalobca neuplatnil nárok na náhradu
škody, ktorá spočívala v nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 416 eur za stratu radosti
z dovolenky v trojmesačnej prekluzívnej lehote, jeho právo na náhradu nezaniklo. Nemožno preto
prisvedčiť argumentácii v tom, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď žalobcovi priznal nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy.
41. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu za nemajetkovú ujmu, vychádzajúc z článku 5 smernice 90/314/EHS
o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb možno vyvodiť, že zodpovednosť cestovnej
kancelárie je širšia a zahŕňa aj odškodnenie za zmarenie dovolenky (tzv. strata radosti z dovolenky).
Tento názor potvrdzuje aj aktuálna judikatúra ESD, ktorá vyvodila nárok objednávateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy ako dôsledok zmarenej dovolenky (rozsudok ESD vo veci C.-XXX/XX vo veci Q.
E. v. TUI L. U.). Podmienkou vzniku zodpovednosti za zmarenie dovolenky je také porušenie právnej
povinnosti, ktoré má za následok stratu radosti z dovolenky. Odvolací súd má za to, že súd prvej
inštancie postupoval správne, keď pri posudzovaní nároku vychádzal z toho, že žalovaný sa dopustil
porušenia zmluvy o obstaraní zájazdu, keď v období od 8.11.2011 do 12.11.2011 nezabezpečil žalobcovi
a jeho manželke ubytovanie vo vodnej vile. Správne súd prvej inštancie posúdil aj dôvodnosť a výšku
nároku žalobcu vo vzťahu k spôsobenej strate radosti z dovolenky. Odvolací súd sa v tomto smere
stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.
42. Vzhľadom k tomu, že sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo výrokoch I a II a
odvolacie námietky žalovaného v tejto časti vyhodnotil ako nedôvodné, napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo výrokoch I a II, ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil.
43. Odvolací súd v napadnutej časti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým určil, že zmluvné
ustanovenie, uvedené v článku 10 bod 4 všeobecných podmienok účasti na zájazde a platobných
podmienok žalovaného, platných a účinných dňa 18. 03. 2010 v tomto znení: „Cestovná kancelária
nie je zodpovedná za následky zmenených služieb z dôvodov podľa článku 10.1 až 10.3, z dôvodu
meškania dopravného prostriedku, spôsobené technickými poruchami, počasím, dopravnou situáciou,
rozhodnutím dopravcu a podobnými okolnosťami neovplyvniteľnými zo strany Cestovnej kancelárie“
je neplatné, nakoľko sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, dospel k záveru, že je potrebné
ho zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd zdôrazňuje, že nekalosť
zmluvných podmienok je potrebné hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Súd prvej inštancie značnú nerovnováhu odôvodnil
tým, že predmetné zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanému exkulpáciu v súvislosti s technickými
poruchami zájazdu, za ktorú možno považovať aj situáciu, kedy dôjde k viacnásobnej rezervácii určitého
typu ubytovania tour-operátorom. Odvolací súd uvádza, že po dôslednom preskúmaní ustanovenia
zmluvnej podmienky vyvodil, že súd prvej inštancie ju neposúdil správne. Výkladom predmetného
zmluvného ustanovenia odvolací súd dospel k záveru, že cestovná agentúra z dôvodov podľa
článku 10.1 až 10.3 nezodpovedá za následky zmenených služieb z dôvodu meškania dopravného
prostriedku, ktorého meškanie je spôsobené technickou poruchou. Z uvedeného vyplýva, že pojem
technická porucha sa vzťahuje k dopravnému prostriedku a nie k vykonaniu rezervácie tour-operátorom.
Odvolací súd nepovažuje predmetné ustanovenie za neurčité, keď je z neho zrejmé, že žalobca ako
cestovná agentúra nezodpovedá za následky zmeny služieb z dôvodov podľa článku 10.1 až 10.3,
keď nastane situácia, že mešká dopravný prostriedok z dôvodu poruchy technického charakteru.
Nepovažuje ju ani za neprijateľnú, nakoľko sama osebe nespôsobuje značnú nerovnováhu práv
a povinností zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Dokonca korešponduje so
zákonom stanovenou exkulpáciou ustanovenou v § 741j písm. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
cestovná kancelária sa môže zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú odstúpením od zmluvy alebo
porušením povinností vtedy, ak preukáže, že túto škodu nezavinila ani ona, ani jej dodávatelia služieb
a škoda bola spôsobená udalosťou, ktorej nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia,
alebo v dôsledku neobvyklých a nepredvídateľných okolností. Ustanovenie § 389 ods. 1 písm. c)
C.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie, ak súd prvej inštancie v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy. V danom prípade išlo o výrok
rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodoval bez návrhu žalobcu na vyslovenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Na preukázanie alebo popretie tvrdení, vzťahujúcich sa k neprijateľnosti zmluvnej
podmienky tak v dôsledku absencie návrhu neboli (a ani nemohli byť) navrhované žiadne dôkazy zo
strany sporových strán, ktoré by súd prvej inštancie vykonal, resp. nevykonal. Odvolací súd na základe
vyššie uvedeného napadnutý výrok rozhodnutia analogicky podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) zrušil,
konštatujúc iba nesprávne právne posúdenie veci v tejto časti. S ohľadom na charakter napadnutého
výroku a právny záver vyslovený odvolacím súdom, nepristúpil odvolací súd k vráteniu veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci v tejto časti.
44. Odvolací súd sa v časti priznania nároku na náhradu trov konania stotožnil s právnou argumentáciou
žalovaného, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu
trov konania. Žalobca mal podľa názoru odvolacieho súdu čiastočný úspech vo veci, ktorý zakladá
nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na
uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy,
ktorá sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Porovnaním žalobného návrhu a petitu je zrejmé, že
žalobca bol neúspešný v časti uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 737,94 eur a súd prvej
inštancie mal posúdiť pomer jeho úspechu a neúspechu v spore. Žalobca v žalobe žiadal priznať sumu
spolu vo výške 5 915,10 eur (2 761,16 + 737,94 + 2 416,00 eur), pričom úspešný bol tým, že mu bol
priznaný nárok na zaplatenie 5 177,14 eur. Žalobca mal teda úspech v konaní vo výške 87,52 % a
neúspech vo výške 12,48 %, celkový úspech žalobcu preto predstavuje 75,04 % (87,52% -12,48%). Na
základe uvedeného odvolací súd pristúpil ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie a rozhodol tak,
že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,04 %. O výške náhrady
trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
45. Vo vzťahu k odvolacím námietkam, týkajúcich sa výšky priznaných trov konania, odvolací súd
považuje za potrebné vyjadriť sa k nim, hoci rozhodujúc podľa novej procesnoprávnej úpravy, výrokom
rozhodol iba o nároku na náhradu trov konania. Zhodne s názorom odvolateľa dospel k záveru, že pri
výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné pri výpočte trov právneho zastúpenia žalobcu
postupovať podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V súvislosti s odmenou za úkony právnej
pomoci – ďalšie porady s klientom, je potrebné konštatovať, že uvedené úkony je potrebné preukázať,
rovnako je potrebné preukázať ich účelnosť pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.
46. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Vychádzajúc z toho, že žalovaný bol úspešný len v časti vyslovenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky (ktorú posudzoval súd prvej inštancie ex offo) a v časti nároku na náhradu trov
konania, možno konštatovať, že v odvolacom konaní mal úspech vo veci samej žalobca. Na základe
uvedeného odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom
(§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).
