- utečenec
- Zákon – Zákon o utečencoch 498/1990 | Paragrafy: § 2
Úvod
Prepuknutie migračnej krízy v Európe spôsobilo množstvo problémov. Od masívneho prísunu utečencov, na ktorý neboli štáty Európskej únie (ďalej len „EÚ“) pripravené, cez neochotu členských štátov aplikovať kvóty pri prerozdeľovaní utečencov, po zvýšenie bezpečnostného rizika a množstvo ďalších komplikácii, ktoré členské štáty EÚ doteraz neboli schopné vyriešiť. Pri hľadaní vhodného riešenia migračnej krízy európski politici (aj široká verejnosť) začali skúmať migračné politiky štátov, ktoré takisto musia zápasiť s prísunom utečencov. Medzi takéto štáty patrí aj Austrália. Hoci je počet žiadostí o azyl v Austrálii oveľa nižší ako v Európe, nemení to nič na fakte, že Austrália takisto dlhodobo bojuje s prevádzačstvom a nekontrolovateľným prísunom utečencov. Prečo práve utečenecká politika Austrálie by mohla byť príkladom ako riešiť migračnú krízu v Európe? Dôvodom je skutočnosť, že tak ako je to v súčasnosti v Európe, tak aj v Austrálii dochádzalo k veľkému prísunu nelegálnych utečencov cez more. Ako je všeobecne známe, jedinou hranicou Austrálie je more, preto austrálska vláda kladie dôraz na utečencov, ktorí sa snažia nelegálne doplaviť k jej brehom. Cieľom súčasnej migračnej politiky Austrálie je zabrániť riskantnej ceste, ktorú musia utečenci absolvovať cez more a zároveň znížiť počet potencionálnych prevádzačov, čo sa v konečnom hľadisku darí napĺňať. Prečo je však austrálska migračná politika taká kontroverzná a častokrát negatívne vykresľovaná v médiách? Hlavným pilierom migračnej politiky Austrálie sú detenčné centrá, ktoré sa nachádzajú mimo územia Austrálie (tzv. offshore detention centers). Ide o centrá nachádzajúce sa na ostrovoch Nauru, Manus a na Vianočnom ostrove. Posledné zmeny v legislatíve spôsobili, že osoby, ktorým bol priznaný status utečenca nebudú môcť byť presídlené do Austrálie. Tieto zmeny sa prejavili aj v celkovom poklese žiadostí o azyl v Austrálii. Je však riešenie, ktoré zvolila Austrália vhodné pre Európu? Nie sú určité ustanovenia austrálskej legislatívy v rozpore s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Austrália viazaná?
1. Migračná politika Austrálie
Austrália má za sebou dlhú históriu prijímania utečencov. Od roku 1945 tu našlo svoj nový domov viac ako 7,5 milióna migrantov z toho 800 000 utečencov alebo presídlených osôb. i Austrálska migračná politika je v posledných rokoch veľmi rozporuplná. Na jednej strane patrí Austrália medzi štáty, ktoré najvýraznejšou mierou prispievajú k presídľovaniu utečencov. 2 V roku 2015 prijala vyše 5 200 presídľovaných utečencov, čo ju radí na tretie miesto za Spojené štáty a Kanadu.3 V tom istom roku Austrália súhlasila aj s akceptáciou 12 000 sýrskych utečencov. Na základe výročnej správy Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) Austrália v roku 2014 obdŕžala 8 960 žiadostí o azyl, čo predstavuje iba 1% zo všetkých žiadostí o azyl na celom svete.4 V porovnaní s rokom 2013 ide v prípade Austrálie o 24 % pokles žiadostí o azyl.
Na druhej strane, od roku 1990 má striktný postoj voči žiadateľom o azyl, ktorí prišli nelegálne do Austrálie. Ide o osoby, ktoré pricestovali do Austrálie alebo sa priblížili k brehom Austrálie prostredníctvom lode bez platných víz. Spočiatku išlo o skupiny Kambodžanov, Vietnamcov a Číňanov. Hoci išlo iba skromný počet utečencov, spustilo to postupné sprísňovanie migračnej politiky. Od roku 1992 došlo k zavedeniu povinného zadržiavania osôb, ktoré nelegálne pricestovali do Austrálie cez more. Malo ísť len o dočasný a výnimočný postup voči nelegálnym námorným príchodom, avšak tento postup sa od roku 1994 rozšíril na všetkých cudzincov, ktorí pricestovali bez platných víz, alebo ktorým vypršala platnosť víz. V polovici 90. rokov bola Austrália svedkom príchodu utečencov z Iraku a neskôr z Afganistanu. Vláda v súvislosti s čoraz väčším príchodom utečencov zaviedla tzv. dočasné ochranné víza, aby odradila potencionálnych utečencov od príchodu do Austrálie. Nevýhodou dočasných ochranných víz bolo to, že poskytovali ochranu len po obmedzenú dobu, po ktorej musel utečenec opäť absolvovať ten istý proces udeľovania dočasných víz. K ich zrušeniu došlo v roku 2008, ale v roku 2014 boli opätovne zavedené.5 Pred ďalšou analýzou austrálskej migračnej politiky je potrebné poukázať na jej právny základ. V oblasti medzinárodného práva je Austrália viazaná Dohovorom o právnom postavení utečenca6 z roku 1951 a Protokolom týkajúcom sa právneho postavenie utečencov 7 z roku 1967. Vo vnútroštátnom práve je relevantným predpisom Migračný zákon (Migration Act) z roku 1958, ktorý bol niekoľkonásobne novelizovaný. Nie je možné opomenúť ani dvojstranné zmluvy, ktoré Austrália uzavrela so štátmi Nauru, Papua-Nová Guinea, Kambodža.
1.1 Počiatky novodobej utečeneckej politiky
Počiatky novodobej utečeneckej politiky Austrálie sa datujú od roku 2001. V spomínanom roku v medzinárodných vodách neďaleko Vianočného ostrova8 došlo k záchrane 438 afganských utečencov, ktorí ostali opustení na malej rybárskej lodi. Nórska nákladná loď MV Tampa po záchrane utečencov mala zamieriť do prístavu v indonézskom meste Merak, avšak časť zachránených utečencov sa začalo vyhrážať samovraždou, ak budú vrátení do Indonézie. Utečenci požadovali, aby loď zakotvila na Vianočnom ostrove. Austrálska vláda odmietla prijať týchto utečencov, čo vtedajší premiér John Howard odôvodnil tým, že „je to v záujme austrálskeho národa, aby sa zamedzilo nekontrolovateľnému počtu ilegálnych príchodov do Austrálie.“9 Zlý zdravotný stav niektorých utečencov prinútil kapitána Rinnana aj napriek zákazu vplávať do austrálskych teritoriálnych vôd. Po prekročení hraníc teritoriálnych vôd došlo k vstupu austrálskych vojakov na palubu lode a k zastaveniu ďalšej plavby ku brehom Vianočného ostrova. V ten istý deň ako MV Tampa vplávala do teritoriálnych vôd Austrálie, John Howard predložil parlamentu návrh zákona o ochrane štátnych hraníc. 10 Ak by došlo k schváleniu tohto zákona, vláda by nadobudla právo odstrániť z teritoriálnych vôd akúkoľvek zahraničnú loď. Zákon obsahoval taktiež retroaktívne ustanovenia, ktoré by umožňovali vstup vojenským jednotkám na palubu lode MV Tampa a zároveň by žiadny austrálsky súd nemohol preskúmať zákonnosť rozhodnutí vojenských veliteľov. Keďže Austrália odmietala prijať utečencov, narýchlo uzatvorila dohodu s Novým Zélandom a Nauru o prijatí utečencov z lode MV Tampa.
Prípad Tampa (Tampa Affair) sa odzrkadlil v prijatí množstva právnych aktov, ktoré retroaktívne reagovali na okolnosti vyššie spomínaného prípadu a predstavili ustanovenia, ktoré zbavujú budúcich žiadateľov o azyl, ktorí pricestovali do Austrálie cez more prístupu k štandardnému azylovému konaniu. Tento postup sa neskôr stal známym ako tzv. „Pacifické riešenie“ alebo „Pacifická stratégia“.
2. Pacifické riešenie
V dôsledku zvýšeného počtu nelegálnych príchodov cez more, vláda premiéra Johna Howarda predstavila tzv. Pacifické riešenie (Pacific Solution). Vláda argumentovala tým, že táto politika odradí utečencov pred riskantnou cestou cez more, a že sa zároveň obmedzí rozširujúce sa prevádzačstvo. Pacifické riešenie sa skladalo z troch krokov. Prvým krokom bolo vyňatie niektorých zámorských území Austrálie z tzv. migračnej zóny. Znamená to, že azylové právo Austrálie sa na tieto územia nevzťahuje. Potencionálni žiadatelia o azyl na tomto území nemôžu požiadať Austráliu o azyl ani o akýkoľvek druh víz. Medzi vyňaté územia patrí Ashmorov a Cartierov ostrov, Vianočný ostrov, Kokosové ostrovy, austrálske ťažobné veže a zariadenia na mori. Okrem toho bol zavedený pojem „offshore entry person“, ide o osobu bez platných víz nachádzajúcu sa na zámorskom území Austrálie, ktoré bolo vyčlenené z migračnej zóny. Druhým krokom bolo zavedenie právomoci premiestniť vyššie spomínané osoby do určených štátov, kde by došlo k ich azylovému konaniu. Na efektívne fungovanie Pacifického riešenia bolo potrebné uzavrieť dohody s Nauru a Papuou-Novou Guineou, na základe ktorých došlo k vybudovaniu detenčných centier na ostrovoch Nauru a Manus. Podľa toho, kde boli osoby držané a kedy boli premiestnené, boli ich žiadosti o azyl vybavované Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov alebo austrálskymi imigračnými pracovníkmi. Premiestnené osoby, ktorým bol priznaný status utečenca nemali automaticky právo byť presídlené na územie Austrálie, ale mali čakať na presídlenie do tretej krajiny, aj keď v praxi sa častokrát stávalo, že nakoniec boli presídlené do Austrálie. Tretím krokom bolo zavedenie tzv. „operácie Relex“, ktorá umožňovala námorným jednotkám zadržanie prevádzačských lodí ešte v medzinárodných vodách. Snahou námorných jednotiek bolo odtiahnuť alebo eskortovať loď do teritoriálnych vôd Indonézie. Ak to nebolo možné, žiadatelia o azyl nachádzajúci sa na lodiach boli transportovaní námornými silami do detenčných centier nachádzajúcich sa na ostrovoch Nauru a Manus, kde došlo k spracovaniu ich žiadostí. Žiadateľom o azyl zadržiavaných na ostrovoch boli poskytnuté víza na špeciálny účel, ktoré ich oprávňovali sa zdržiavať na ostrovoch.
V roku 2008 po nástupe novej vlády došlo k zrušeniu Pacifického riešenia. Pacifické riešenie nová vláda označila ako neudržateľné a veľmi nákladné. 11 Počas doby fungovania Pacifického riešenia (2001-2008) bolo v detenčných zariadeniach na ostrovoch Nauru a Manus držaných 1637 osôb, išlo najmä o Afgancov (786), Iračanov (684), Srílančanov (88). Šesťdesiatjeden percent utečencov bolo neskôr presídlených na územie Austrálie.12 Prevádzka detenčných zariadení na ostrove Nauru a Manus stáli Austráliu v priebehu šiestich rokov viac ako 289 miliónov austrálskych dolárov (cca 192 miliónov eur).13
2. Zmeny v migračnej politike od roku 2011
2.1 Austrálsko-malajzijská dohoda
V júli 2011 došlo k uzatvoreniu dohody medzi Austráliou a Malajziou týkajúcej sa transportu a presídlenia žiadateľov o azyl a utečencov. Na základe tejto dohody mala Malajzia akceptovať 800 žiadateľov o azyl pochádzajúcich z územia Austrálie a na výmenu mala Austrália prijať na základe inštitútu presídlenia 4 000 utečencov počas 4 rokov. Táto dohoda by sa uplatňovala len na žiadateľov o azyl, ktorí by boli zadržaní austrálskymi námornými zložkami na mori.14 V ten istý deň ako došlo k uzatvoreniu dohody, minister pre prisťahovalectvo na základe §198A Migračného zákona deklaroval, že Malajzia poskytuje žiadateľom o azyl dostatočnú ochranu a prístup k efektívnemu azylovému konaniu a zároveň, že spĺňa relevantné ľudskoprávne štandardy pri procese poskytovania ochrany žiadateľom o azyl. Ministerská deklarácia avšak neostala dlho v platnosti.
Austrálsky Najvyšší súd v prípade M70 v. Minister for Immigration and Citizenship konštatoval, že vyššie spomínaná deklarácia ministra pre prisťahovalectvo je neplatná, a preto ani nemôže dôjsť k presunu žiadateľa o azyl do Malajzie. Dôvodom bola skutočnosť, že minister pre prisťahovalectvo mohol uskutočniť podobné vyhlásenie len voči štátom, ktoré spĺňali podmienky ustanovené v §198A Migračného zákona. Ide v tomto prípade o štáty, ktoré sú právne viazané medzinárodným právom alebo vnútroštátnou legislatívou, po prvé poskytnúť žiadateľom o azyl prístup ku konaniu, ktoré posudzuje ich nárok na ochranu, po druhé poskytnúť žiadateľom o azyl ochranu počas doby čakania na status utečenca a po tretie poskytnúť osobám, ktorým bol priznaný status utečenca ochranu počas doby ich dobrovoľného návratu do krajiny pôvodu alebo pri presídlení do tretej krajiny. Najvyšší súd zistil, že Malajzia vo vnútroštátnom práve nemá upravený status utečenca a zároveň nevykonáva žiadne činnosti týkajúce sa spracovávania žiadateľov o azyl a utečencov. Malajzia navyše nie je zmluvnou stranou Dohovoru o právnom postavení utečenca a ani Protokolu k Dohovoru a taktiež nemá žiadnu právne záväznú dohodu s Austráliou, ktorá by zaväzovala Malajziu poskytnúť ochranu v troch vyššie spomínaných prípadoch.15
V októbri 2011 sa austrálska vláda oficiálne vzdala tzv. „Malajzijského riešenia“ s tvrdením, že podrobí všetkých žiadateľov o azyl nachádzajúcich sa na jej území azylovému konaniu v Austrálii. Po vynesení rozsudku v prípade M70 Federálny parlament novelizoval Migračný zákon, konkrétne ustanovenie §198A. Minister pre prisťahovalectvo na základe novely, ak chce odobriť presun žiadateľov o azyl do ďalšieho štátu, postačuje na to jeho presvedčenie, že je to v záujme štátu. Nie je už potrebné, aby štát spĺňal podmienky, ktoré boli „osudové“ pre austrálsko-malajzijskú spoluprácu. Podľa nášho názoru je takýto postup v rozpore s medzinárodným záväzkom, ktorý Austrálii vyplýva z článku 33 Dohovoru o právnom postavení utečenca. Článok 33 ustanovuje, že „žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.“
3.2 Memorandum o porozumení medzi Austráliou a Nauru a medzi Austráliou a Papuou-Novou Guineou (znovuzavedenie Pacifického riešenia)
Po neúspešnom Austrálsko-Malajzijskom riešení vyzvala austrálska vláda skupinu expertov na problematiku žiadateľov o azyl, aby vypracovali správu, v ktorej by boli načrtnuté možné riešenia neúnosnej situácie s prísunom vysokého počtu ilegálnych utečencov cez more. Experti sa zhodli, že z krátkodobého hľadiska je jedným z vhodných riešení znovuzavedenie Pacifického riešenia 16, ktoré bude určitým „ističom“ proti nárastu nelegálnych migrantov cez more.
Na základe tohto odporúčania Austrália v auguste roku 2012 podpísala Memorandum o porozumení (Memorandum of Understanding) s Nauru a v septembri aj s Papuou-Novou Guineou. Týmto krokom došlo k znovuzavedeniu Pacifického riešenia. Hlavným cieľom vlád bolo zamedziť prevádzačstvu a nepravidelnej migrácii cez more, ktorá ohrozuje potencionálnych utečencov na živote. Austrália je na základe spomínaných dokumentov oprávnená premiestniť osoby, ktoré nelegálne pricestovali do Austrálie cez more na ostrovy Nauru alebo Manus, kde sa tieto osoby podrobia azylovému konaniu a v prípade uznania statusu utečenca sa budú môcť natrvalo usadiť.
Memorandum o porozumení medzi Austráliou a Nauru v bode 9 definuje, aké osoby je možné transportovať na Nauru. Ide o osoby, ktoré nepravidelnou námornou dopravou pricestovali do Austrálie alebo osoby, ktoré boli zadržané austrálskymi jednotkami pri pokuse doplávať do Austrálie prostredníctvom nepravidelnej námornej dopravy. Zároveň tieto osoby sú na základe austrálskej legislatívy spôsobilé presunu na Nauru a osoby prešli krátkou zdravotnou a bezpečnostnou prehliadkou v Austrálii. Osoby, ktorým Nauru prizná medzinárodnú ochranu majú právo sa usadiť na Nauru. Pokiaľ by bolo nevyhnutné presídlenie utečencov do tretích štátov, Austrália je povinná poskytnúť Nauru súčinnosť. To platí aj v prípade, ak by osobe nebola poskytnutá medzinárodná ochrana a bolo by rozhodnuté o návrate takejto osoby do krajiny pôvodu alebo do tretej krajiny, kde majú právo na vstup a usadenie sa.
Memorandum obsahuje taktiež záväzok, že sa bude jednať s presídlenými osobami dôstojne a s rešpektom a zároveň sa bude prihliadať ochranu ľudských práv. Špeciálna pozornosť sa bude venovať osobám vyžadujúcim špecifické zaobchádzanie (maloleté osoby bez sprievodu). Nauru sa zaviazalo, že nevyhostí alebo nevráti osoby do ďalšej krajiny, kde by ich život alebo osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov ich rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Ďalej posúdi, či osoba spĺňa definíciu utečenca podľa Dohovoru o právnom postavení utečenca a Protokolu týkajúceho sa právneho postavenie utečenca 17, a že nepresídli osobu do tretej krajiny, kde by jej hrozilo reálne riziko, že bude subjektom mučenia, krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, svojvoľného pozbavenia života alebo trestu smrti.
S Pacifickým riešením sú neodmysliteľne späté detenčné centrá, ktorá sa nachádzajú na ostrovoch Nauru a Manus. Je potrebné poznamenať, že tieto zariadenia sú pod ostrou kritikou Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov, ale aj Amnesty International a ďalších medzinárodných organizácii zaoberajúcich sa problematikou ľudských práv. Súčasná kritika smeruje predovšetkým na skutočnosť, že presídlenie na ostrovy nie je časovo limitované (priemerný čas zadržania na ostrovoch je 412 dní) a dotknuté osoby nemajú možnosť napadnúť rozhodnutie orgánov o ich presídlení na súde. 18 Nemožno taktiež opomenúť nevyhovujúce životné podmienky, ktoré vládnu v detenčných zariadeniach. Tie majú závažný dopad na osoby držané v centrách, u ktorých boli zaznamená prípady ťažkých depresií, sebapoškodzovania a výnimočné nie sú ani prípady samovrážd. Richard Towle, regionálny predstaviteľ UNHCR, vidí na ostrove Manus problém v nedostatočnej právnej úprave, ktorá by upravovala postup posudzovania žiadostí o azyl. Navyše poznamenáva vo svojej správe, že zadržiavanie osôb v uzatvorených centrách počas neobmedzenej doby je vo vážnom rozpore s medzinárodným právom. Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov okrem iného žiada Austráliu, aby upustila od automatického zadržiavania žiadateľov o azyl.19
V roku 2013 došlo k ďalšiemu sprísneniu migračnej politiky, a to zavedením operácie Suverénne hranice. Ide o vojensky orientovanú operáciu, ktorá má zabezpečiť ochranu námorných hraníc Austrálie pred nelegálnych prísunom migrantov cez more. Operácia Suverénne hranice znovu zaviedla zadržanie lodí bez potrebného povolenia a ich presun do miesta pôvodného vyplávania.20 Okrem zintenzívnenia ochrany hraníc, nelegálni migranti zadržaní vojenskými jednotkami, ktorí neboli transportovaní do miesta vyplávania, budú automaticky premiestnení do detenčných centier na ostrovoch Nauru a Manus a aj v prípade priznania statusu utečenca, nebudú mať možnosť presídlenia na územie Austrálie. Tieto zmeny v konečnom dôsledku priniesli výrazný pokles nelegálnych migrantov cez more a takisto aj pokles žiadostí o azyl.
Záver
Austrálska migračná politika zaznamenala od začiatku 21. storočia množstvo zmien. Medzi tie najvýznamnejšie určite patrí zavedenie Pacifického riešenia a operácie Suverénne hranice. Austrália na rozdiel od Európy „neotvorila dvere“ migrantom, ale snaží sa všemožnými prostriedkami zabrániť ich prísunu. Hlavným cieľom zmien v migračnej politike je odradiť potencionálnych utečencov pred cestou do Austrálie cez more a boj s prevádzačstvom. Zo štatistík, ktoré vypracoval Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov vyplýva, že takto nastavená migračná politika vedie k znižovaniu prílevu utečencov do Austrálie. V roku 2014 došlo k medziročnému poklesu žiadostí o azyl o 24%. Austrálsku migračnú politiku nemožno ako celok odmietnuť. Európa by sa mohla inšpirovať v oblasti boja proti prevádzačstvu a ochrany hraníc. Podľa nášho názoru je potrebné v Európe zaviesť dôslednú ochranu a kontrolu námorných hraníc z dôvodu boja proti prevádzačstvu, ale aj z bezpečnostného hľadiska. Nemožno pri riešení migračnej krízy zatlačiť otázku bezpečnosti štátov a ich občanov do úzadia. Je nevyhnutné dôsledne evidovať osoby, ktoré dosiahnu brehy Európy. Ďalším vhodným riešením by bolo zavedenie dočasných ochranných víz. Ako sa ukázalo v prípade Austrálie, tak zavedenie takýchto víz má odrádzajúci charakter. Navyše množstvo osôb v Európe získalo status utečenca na základe skutočností, ktoré majú len dočasný charakter. Nemožno taktiež opomenúť skutočnosť, že z množstva migrantov sa neskôr vykľuli ekonomický utečenci. Na druhej strane aj utečenci, ktorých vyhnal z krajiny ozbrojený konflikt, resp. politické prenasledovanie vykazujú znaky ekonomických utečencov. Vidíme to predovšetkým v požiadavkách utečencov na krajiny, v ktorých sa chcú usadiť (ide predovšetkým o štáty Nemecko a Švédsko). Z dlhodobého hľadiska je podľa nášho názoru neúnosné poskytnúť ochranu pre taký enormný počet utečencov. Štáty Európskej únie sa dopustili veľkej chyby, keď ignorovali správy, ktoré prichádzali ako z Grécka, tak z Talianska po dlhé obdobie o neúnosnosti vybavovania žiadostí o azyl a o vysokom príleve migrantov. Vhodným riešením mohlo byť uzatváranie dohôd medzi EÚ a tretími štátmi (ako napr. Turecko, štáty severnej Afriky) o možnej spolupráci pri riešení problému s migrantmi, ktorí postupne prúdili z týchto krajín do EÚ, ešte pred vypuknutím nekontrolovateľnej situácie, ktorá nastala v lete roku 2015. Austrálska migračná politika avšak v sebe zahŕňa aj niekoľko negatívnych prvkov. Nemôžeme súhlasiť s vytvorením detenčných centier na území tretích štátov, ktoré tvoria základ Pacifického riešenia. Problémom centier sú neoptimálne životné podmienky, v ktorých musia žiť žiadatelia o azyl počas neobmedzenej doby. Ďalším vážnym problémom je nemožnosť brániť sa na súde proti rozhodnutiu o ich žiadosti o azyl. V tomto smere súhlasíme s vyjadrením Richarda Towlea, že ide o vážne porušenie medzinárodného práva. To všetko má na zadržiavané osoby vážny dopad, predovšetkým na ich psychické zdravie (depresie, sebapoškodzovanie, samovraždy). Napriek názorom, že Pacifické riešenie je z krátkodobého hľadiska vhodné pre Austráliu, v budúcnosti vidíme problém s adaptáciou utečencov s domorodým obyvateľstvom na ostrovoch Nauru a Manus. Už v súčasnej dobe môžeme pozorovať odmietavé postoje domorodcov voči utečencom, ktoré sa postupom času môžu ešte viac vyhrotiť.P
Autor
Lucia Bódišová