I. Súd rozhodujúci o aplikácii ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného zákona v prípade skutku, ktorý bol spáchaný pred účinnosťou Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. a bol právne hodnotený ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, je povinný skúmať, s prihliadnutím na ustanovenie § 16 ods. 1 skoršieho Trestného zákona a § 2 ods. 1 nového Trestného zákona, t. z. zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (upravujúce časovú pôsobnosť oboch zákonov), či použitie nového zákona, ako celku, nie je pre obžalovaného priaznivejšie.

Podľa prechodného ustanovenia § 437 ods. 5 Trestného zákona sa ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. – Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ale iba pod podmienkou, že táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 Trestného zákona po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, t. j. po 1. januári 2006.

II. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, možno takého páchateľa potrestať podľa neskoršieho Trestného zákona len trestom odňatia slobody v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 188 ods. 2 Trestného zákona, modifikovanej podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona. Skutočnosť dvojnásobného odsúdenia a zároveň potrestania obžalovaného za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona, účinného do 1. januára 2006, cez transpozičné ustanovenie § 437 ods. 1 nového Trestného zákona v zmysle § 38 ods. 5 Trestného zákona znamená naplnenie znaku opätovného spáchania zločinu s nutnosťou zvýšenia dolnej hranice ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu.

N a j v y š š í s ú d
Slovenskej republiky

R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Juraja Majchráka a JUDr. Ing. Antona Jakubíka v trestnej veci proti obžalovanému R. R. , pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ T r. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. februára 2007, sp. zn. 7 T 6/05 na verejnom zasadnutí 29. mája 2007 v Bratislave rozhodol

t a k t o:

Podľa § 258 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v znení účinnom do 01. januára 2006
sa napadnutý rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu.

Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný
R. R. , nar. X. . N. X. v B. , bytom B. A. ul. č. X. , od 22. decembra 2004 vo
väzbe v Ústave na výkon väzby Bratislava,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

dňa 22. decembra 2004 v čase od 19.00 hod. v B. na D. ulici č. X. , chytil
zozadu ruko u okolo krku poškodenú L. H. , nar. X. . J. X. , trvale bytom V. č. X.
a v domnení, že ide o nejakého kamaráta sa pootočila a zahľadela sa mu do tváre,
načo obvinený R. R. pristúpil k nej zboku, priložil jej nôž na ľavú stranu krku
a povedal jej „daj mi všetko, čo máš“, načo mu poškodená odpovedala: „nič Ti
nedám“, pričom obvinený R. R. stále d ržiac nôž pri krku chcel zobrať poškodenej kabelku, načo poškodená začala kričať o pomoc, následne ju obvinený kopol do
ľavého stehna a začal utekať, čím poškodenej L. H. , nar. X. . J. X. , bytom V.
č. X. , nespôsobil žiadnu škodu, ani žiadne zranenie, skutku sa však dopustil napriek
tomu, že bol rozsudkom Obvodného súdu Bratislava II z 29. marca 1994,
sp. zn. 1 T 1/94 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234
ods. 1 Tr. zák. a odsúde ný na trest odňatia slobody v trvaní dva roky nepodmienečne
so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest vykonal, ako aj roz –
sudkom Okresného súdu Bratislava II z 13. novembra 1997, sp. zn. 2 T 79/96
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. júna 1998, sp. zn.
5 To 103/98, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže
spolupáchateľstvom ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 9 ods. 2, § 234
ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený na nepodmiene čný trest odňatia
slobody vo výmere šesť a pol roka so zaradením do tretej nápravnovýchovnej
skupiny, ktorý trest vykonal 10. júna 2003,

t e d a

proti in ému použil násilie v úmysle zmoc niť sa cudzej veci a taký čin spáchal
závažným spôsobom konania

č í m s p á c h a l

zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

Z a t o s a o d s u d z u j e:

Podľa § 188 ods. 2Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. na trest odňatia
slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

O d ô v o d n e n i e:
3
Rozsudkom Krajského súd v Bratislave z 26. februára 2007, sp. zn. 7 T 6/05
bol obžalovaný R. R. na skutkom základe uvedenom v tomto rozsudku najvyššieho
súdu uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/
Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006 a odsúdený podľa
§ 234 ods. 2Tr. zák., s použitím § 43 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 20 (dvadsať) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol na výkon tohto trestu zaradený
do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný R. R. ,
ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Uviedol v ňom, že v konaní
predchádzajúcom napadnutému rozsudku došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, garantovaného Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, keď krajský súd postupom podľa § 31 ods. 3
Tr. por. nerozhodol o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol proti predsedníčke senátu
ešte 21. februára 2007, t.j. pred meritórnym rozh odnutím vo veci. Pokiaľ ide
o rozsudok samotný obžalovaný namietal protiústavnosť ustanovenia § 43 ods. 1
Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006 obsahujúceho tzv. zásadu „trikrát
a dosť“, ktoré aplikoval prvostupňový súd pri rozhodovaní o treste, pr etože obsahuje
v trestnom práve neprípustnú retroaktivitu. Z tohto dôvodu mal rozhodujúci súd
konanie prerušiť a obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov obžalovaný R. R. navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a po dľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhol na verejnom
zasadnutí odvolanie obžalovaného zamietnuť podľa § 256 Tr. por. v zn ení účinnom
do 01. januára 2006 s poukazom na správnosť napadnutého rozsudku vo všetkých
jeho výrokoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc vzhľadom
na ustanovenie § 564 ods. 4 Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z.z. v znení neskoršíc h
4
predpisov) účinného od 01. januára 2006 podľa predpisov dovtedy účinných,
t.j. podľa zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom súd nom konaní (Trestný poriadok)
v znení neskorších predpisov po zistení, že neprichádza do úvahy rozhodnutie podľa
§ 253, preskúmal p odľa § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých
výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol obžalovaný podal odvolanie
ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom
aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytý kané a zistil, že odvolanie obžalovaného R.
R. je dôvodné, ovšem z iných, než ním uplatnených dôvodov.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku sa postupovalo v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku zmyslom ktorých je zabezpečenie riadneho
objasnenia veci a uplatnenia práva obžalovaného na obhajobu, pričom prvostupňový
súd vykonal všetky dôkazy, potrebné pre rozhodnutie o žalovanom skutku.

Meritórnemu rozhodnutiu o ňom rozsudkom na hlavnom pojednávaní
z 26. februára 2007 neprekážala žiadna okolnosť, najmä nie obžalovaným tvrdené
údajné vznesenie námietky zaujatosti proti predsedníčke senátu krajského súdu
21. februára 2007. Podanie obžalovaného s uvedeným dátumom (č.l. 203) ako to
vyhodnotila predsedníčka senátu prvostupňového súdu v prípi se obžalovanému
z 18. apríla 2007 aj podľa názoru odvolacieho súdu obsahuje jednoznačne iba
opravný prostriedok, sťažnosť proti zamietavému uzneseniu krajského súdu
z 02. februára 2007, sp. zn. 7 T 6/05 o žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú ako
nedôvod nú (§ 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por., účinného do 01. januára 2006) zamietol
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. marca 2007, sp. zn.
1 Tost 10/2007. Súčasťou tohto podania nie je námietka zaujatosti, opierajúca
sa o niektorých z taxatívne uv edených dôvodov v § 30 ods. 1 Tr. por. v znení
účinnom do 01. januára 2006, o ktorej by sa inak muselo právoplatne rozhodnúť
pred rozhodnutím vo veci samej.

Z tohto dôvodu nie je opodstatnený návrh obžalovaného R. R. ,
aby po zrušení napadnutého rozsudku pre porušenie práva na spravodlivý proces
bola vec vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
5
Konanie obžalovaného R. R. , uvedené v tzv. skutkovej vete rozsudku
krajského súdu, ktoré tento nepoprel a na sv oju obhajobu uviedol len to, že mal
„okno“ v dôsledku požitia väčšieho množstva alkoholických nápojov, bolo aj podľa
zistenia odvolacieho súdu jednoznačne preukázané výpoveďou poškodenej L. H.
a svedka M. L., ktorý priebeh činu sledoval z okna svojho bytu, následne
obžalovaného zadržal a odovzdal ho privolanej policajnej hliadke.

Správne zistený skutok obžalovaného podľa Trestného zákona účinného
v čase jeho spáchania vykazuje znaky trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1,
ods. 2 písm. b/ Tr. zák. ako t o zistil súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Vzhľadom na opätovnosť spáchania tohto trestného činu, z ktorého už bol
obžalovaný R. R. dvakrát uznaný za vinného, v druhom prípade ako obzvlášť
nebezpečný recidivista v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák. a zár oveň bol zaň aj potrestaný,
prichádzala do úvahy podľa zákona účinného v čase spáchania činu aplikácia
ustanovenia § 43 ods. 1 Tr. zák., obsahujúceho zásadu „trikrát a dosť“ a uloženie
trestu odňatia slobody v minimálnej výmere 20 (dvadsať) rokov. Predchád zajúce
prípady obžalovaného sa totiž nevyznačovali žiadnymi mimoriadnymi okolnosťami,
pre ktoré by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v § 43 bolo
pre obžalovaného neprimerane prísne, a preto by sa skoršie odsúdenia obžalova –
ného nemali v ziať do úvahy (§ 299a ods. 4 Tr. zák.).

Krajský súd, ktorý o žalovanom skutku rozhodo va l už za účinnosti nového
Trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) účinného
od 01. januára 2006 bol povinný skúmať s prihliadnutím na us tanovenia § 16 ods. 1
skoršieho Trestného zákona a § 2 ods. 1 nového Trestného zákona, upravujúce
časovú pôsobnosť, či použitie nového zákona ako celku, t.j. tak z hľadiska
ustanovení osobitnej časti ako aj s prihliadnutím na ustanovenia všeobecnej časti
Trestného zákona nie je pre obžalovaného priaznivejší . Pokiaľ by bol uvedenú
povinnosť splnil, nemohol by v posudzovanej veci aplikovať ako celok Trestný zákon
účinný v čase spáchania činu, pretože tento zákon v porovnaní s novým Trestným
zákon om účinným od 01. januára 2006 je pre obžalovaného nepriaznivejší,
t.j. pre toh to je priaznivejší neskorší Trestný zákon. Za tejto situácie je vylúčené
posúdenie trestnosti činu podľa zákona účinného v dobe jeho spáchania, pretože
6
sa musí uplatniť ako výnimka zo zákazu retroaktivity, neskorší, pre páchateľa priazni –
vejší zákon.

Trestnosťou činu sa v najširšom chápaní rozumejú všetky podmienky,
od ktorých závisí výrok o vine a treste.

Pre otázku, ktorý súhrn trestnoprávnych noriem treba použiť je rozhodujúce
porovnanie, ktoré z rôznych posúdení je ako celok pre páchateľa najpriaznivejšie.
Páchateľov skut ok sa posudzuje podľa toho práva, ktoré je pre obžalovaného
najpriaznivejšie a to bez rozdielu, či podľa skoršieho a neskoršieho práva ide
o rovnaké, či rôzne s kutkové podstaty. Pritom sa použije vo všetkých smeroch buď
právo platné v čase činu alebo len právo neskoršie. Platí teda zásada, že skorší
alebo nový zákon treba použiť ako celok. Nemožno teda rozhodovať napr . o vine
podľa zákona jedného a o treste podľa zákona ďalšieho.

Použitie nového práva (neskoršieho Trestného zákona) je pre obžalovaného
priaznivejšie, ak jeho ustanovenia posudzované ako celok poskytujú pre obžalova –
ného priaznivejší výsledok ako skoršie právo.

Čin obžalovaného R. R. podľa Trestného zákona, účinného od 01. ja -nuára
2006, je z hľadiska tripartície trestných činov trestný ako zločin lúpeže podľa
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Uvedený delikt v porovnaní s trestným činom
lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. je prísnejšie trestn ý, keďže z aň
možno uložiť trest odňatia slobody od sedem do dvanásť rokov, k ým za trestný čin
lúpeže podľa skoršieho Trestného zákona trest odňatia slobody od päť do dvanásť
rokov.

Samotné porovnanie trestných sadzieb uveden ých v skutkových podstatách
trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., resp. zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. však nie je pre posúdenie
trestnosti činu obžalovaného R. R. rozhodujúce.
Podľa zákona účinné ho v čase spáchania činu by sa totiž neuplatnila trestná
sadzba uvedená v § 234 ods. 2Tr. zák. (päť až dvanásť rokov) , ale muselo by
sa postupovať podľa § 43 ods. 1 Tr. zák. ako to urobil krajský súd a obžalovanému
7
by sa musel vymerať minimálne dvadsaťro čný trest odňatia slobody, ktorý mu bol
aj napadnutým rozsudkom uložený.

Zásadu „trikrát a dosť“ prebral v ustanovení § 47 ods. 2 aj nový Trestný zákon,
účinný od 01. januára 2006. Toto ustanovenie zamerané na prísnejší postih
recidivistov je však na prejednávanú vec neaplikovateľné. Podľa prechodného
ustanovenia § 437 ods. 5 Tr. zák. sa ustanovenie § 47 ods. 2Tr. zák. vzťahuje
aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43
ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ovšem
za podmienky, že osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 47 ods. 2Tr. zák.
po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, t.j. po 01. januári 2006. Ostatne uvedená
podmienka v posudzovanom prípade splnená nie je, a preto podľa neskoršieho
Trestného zákona možno obžalovaného R. R. potrestať len t restom odňatia slobody
v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 188 ods. 2Tr. zák., modifikovanej podľa § 38
ods. 5 Tr. zák. Fakt dvojnás obného odsúdenia a zároveň potrestania obžalovaného
za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák., účinného do 01. januára 2006, cez
transpozičné ustanovenie § 437 ods. 1 nového Trestného zákona v zmysle § 38 ods.
5 Tr. zák. znamená naplnenie znaku opä tovného spáchania zločinu s nutnosťou
zvýšenia dolnej hranice ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu.

Spomenutá modifikovaná trestná sadzba za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. c/ Tr. zák. je potom od deväť a pol roka do dvanásť rokov.

Uvedený výsledok v celku je pre obžalovaného priaznivejší ako posúdenie
trestnosti činu podľa zákona účinného v čase spáchania činu, keďže v takom prípade
vzhľadom na potrebu apli kácie § 43 ods. 1 Tr. zák. by muse l byť postihnutý mini –
málne dvadsaťročný m trestom odňatia slobody.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a vo veci rozhodol podľa § 259 ods. 3 Tr. por., účinného do 01. januára
2006, na podklade správne zisteného skutkového stavu súdom prvého
stupňa tak, ž e obžalovaného R. R. uznal za vinného zo zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. (zákon č. 300/2005 Z.z. v znení neskor –
ších predpisov).
8

Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody v rámci už spomenutej trestnej
sadzby prihliadol odvolací súd najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pomery obžalovaného ako aj možnosť jeho nápravy (§ 34 ods. 4 Tr. zák.),
pričom po zvážení všetkých okolností prípadu a osoby páchateľa uložil obžalova –
nému trest odňatia slobody vo vým ere jedenásť rokov, t.j. trest celkom pri hornej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby najmä s ohľadom na špeciálnu recidívu
obžalovaného a skutočnosť, že teraz súdeného trestného činu sa dopustil v pomer ne
krátkej dobe (zhruba jeden a pol roka) od sk ončenia dlhodobého trestu odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi za trestný
čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák.

So zreteľom na vyššiu mieru narušenia obžalovaného a závažnosť ním spá –
chaného trestného činu použil odvolací súd výnimku z pravidla uvedeného v § 48
ods. 2 písm. b/ Tr. zák., podľa ktorého mal byť obžalovaný zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a podľa § 48 ods. 4 Tr. zák.
ho zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym s tupňom stráženia. V tomto
smere nedošlo k zhoršeniu postavenia obžalovaného na podklade jeho odvolania
a k porušeniu zákazu reformatio in peius, vyplývajúceho z ustanovenia § 259 ods. 3
Tr. por., keďže napadnutým rozsudkom bol obžalovaný pre výkon uloženéh o trestu
podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaradený do tretej – najprísnejšej nápravno –
výchovnej skupiny, ktorá podľa § 438 ods. 1 Tr. zák. znamená ústav na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prí pustný ďalší riadny opravný
prostriedok.

V Bratislave 29. mája 2007

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.
pre dseda senátu