Abstrakt
Úprava mitigačných povinností poškodeného a na ne nadväzujúca úprava práv a povinností sú pravidelnou súčasťou právnych poriadkov európskych štátov, rovnako ako unifikačných projektov či vzorových úprav pre súkromné právo. Tak ako je často spojený s aplikačnými a teoretickými problémami vznik a zánik zodpovednosti za škodu, aj pri mitigačných povinnostiach poškodeného sa právna veda a prax môže stretnúť s úskaliami, ktoré so sebou táto problematika prináša. Účelom príspevku je venovať sa aspoň sčasti niektorým súvisiacim otázkam, hlavne tomu, kedy mitigačné povinnosti vznikajú, aký je ich rozsah, pričom väčší dôraz kladieme na otázku alternatívnych obchodov a s nimi spojených najčastejších problémov praxe.
Úvod
Úprava mitigačných povinností poškodeného a na ne nadväzujúca úprava práv a povinností sú pravidelnou súčasťou právnych poriadkov európskych štátov, rovnako ako unifikačných projektov či vzorových úprav pre súkromné právo. Tak ako je často spojený s aplikačnými a teoretickými problémami vznik a zánik zodpovednosti za škodu, aj pri mitigačných povinnostiach poškodeného sa právna veda a prax môže stretnúť s úskaliami, ktoré so sebou táto problematika prináša. Účelom príspevku je venovať sa aspoň sčasti niektorým súvisiacim otázkam, hlavne tomu, kedy mitigačné povinnosti vznikajú, aký je ich rozsah, pričom väčší dôraz kladieme na otázku alternatívnych obchodov a s nimi spojených najčastejších problémov praxe.
1. Podstata a vznik mitigačných povinností poškodeného
Mitigačné povinnosti (podobne ako predvídatel’nosť škody) predstavujú zákonnú limitáciu náhrady škody v prípade, ak nebudú zo strany poškodeného splnené v zákonom požadovanej miere alebo nebudú splnené vôbec. Toto nesplnenie čo do dôsledkov znamená, že tá časť škody, ktorá vznikla ako následok porušenia mitigačnej povinnosti poškodeného, nebude súčasťou nároku na náhradu škody, ktorý mu voči povinnému prináleží.1 Možno preto urobiť záver, že bez ohľadu na to, či poškodený svojou činnosťou zníži rozsah škody alebo nie, priznaný nárok na jej náhradu bude v prvom aj druhom prípade približne rovnaký. [1] [2] V prvom prípade dôjde k zníženiu škody aktivitou poškodeného, v druhom prípade mu škoda bude znížená o tú časť, ktorú svojou činnosťou znížiť mal a neurobil tak (určité nepresnosti môžu vzniknúť hlavne v druhom prípade pri zisťovaní a výpočtoch, o koľko by hypoteticky mohol poškodený znížiť rozsah škody, ak by svoju povinnosť mitigácie splnil). A práve kvôli týmto dôsledkom je treba čo najpresnejšie vyšpecifikovať moment vzniku povinností poškodeného.
Ustanovenie § 377 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ”) stanovuje pre škodcu oznamovaciu povinnosť o povahe prekážky, ktorá mu bráni v splnení povinnosti a o jej dôsledkoch a má tak urobiť bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekážke dozvedel alebo sa mohol dozvedieť. Vznik mitigačných povinností na strane poškodeného je preto vo väčšine prípadov naviazaný práve na splnenie tejto notifikačnej povinnosti bez ohľadu na to, či je splnená pred vznikom škody alebo až následne (poškodený sa predsa nemusí o spôsobenej škode a jej následkoch automaticky dozvedieť v momente jej vzniku).[3] Škodou dotknutá strana však znáša mitigačné povinnosti aj v prípade, ak si škodca svoju povinnosť nesplní a to od momentu, v ktorom sa o škode dozvie sama bez pričinenia škodcu. Nesplnenie notifikačnej povinnosti nemôže mať za následok úplné oslobodenie poškodeného od povinnosti znížiť rozsah škôd (ktorá je v zákone zakotvená kogentným ustanovením), nečinne „sedieť” a očakávať, že mu bude škoda nahradená v plnom rozsahu. Posúva to však moment vzniku povinnosti mitigácie na ťarchu škodcu, čo sa zrejme odzrkadlí na výške škody, ktorú bude znášať.
2. Rozsah mitigačných povinností
Po tom, ako sme vyriešili otázku, kedy povinnosť vzniká, je na rade vyriešiť problém rozsahu povinnosti minimalizovať vzniknutú (a tiež hroziacu) škodu. Dikcia § 384 OBZ predpokladá opatrenia na odvrátenie škody alebo jej zmiernenie, ktoré je poškodená strana povinná prijať s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Toto ustanovenie je prebraté z úpravy čl. 77 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len „CISG”), ktorá narozdiel od nášho OBZ výslovne zavádza kritérium primeranosti.[4] Primeranosť je v súvislosti s úpravou CISG v právnej vede vysvetľovaná ako objektívne kritérium, na základe ktorého by iná osoba konajúca v dobrej viere a v rovnakej situácii ako škodca a poškodený tieto opatrenia považovala za primerané. [5] Aj v našej právnej vede je všeobecne prijatý záver, že ide o objektívne kritérium[6], do veľkej miery bude ale záver o naplnení kritéria primeranosti závisieť od konkrétnych okolností prípadu. Napriek tomu sa pokúsime aj vo všeobecnejšej rovine stanoviť hranice pre to, čo je a naopak čo nie je možné považovať za primerané opatrenia.
Ak má byť splnenie povinnosti primerané, jednoznačne vieme vyvodiť neprípustnosť takých opatrení, ktoré by predstavovali pre poškodeného neprimerané ťažkosti[7] (napr. v dôsledku jeho zlej finančnej situácie, nedostatku skúseností a podobne), prípadne by opatrenia mohli ohroziť jeho reputáciu a dobré obchodné vzťahy (nemožno od podnikateľa spravodlivo požadovať, aby po prevzatí vadného plnenia alebo plnenia horšej kvality v porovnaní s tým, čo bolo zmluvne dojednané, toto plnenie ďalej predával, ak by tým mohol ohroziť svoje dobré meno alebo existujúce obchodné vzťahy s inými podnikateľmi).[8] Zjavne neprimeraným by bolo aj také opatrenie, ktorého náklady by prevyšovali spôsobenú alebo hroziacu škodu. Náklady vzniknuté pri mitigácii podľa § 384 ods. 2 OBZ znáša povinná strana a tvoria súčasť nároku na náhradu škody (sú dôsledkom porušenia povinnosti škodcu, lebo poškodený by ich nebol vynaložil, nebyť tohto porušenia). Ak by náklady prevyšovali vzniknutú škodu, poškodený by tým vytvoril absurdnú situáciu, v ktorej by síce znížil (alebo úplne eliminoval) pôvodnú škodu, nákladmi na opatrenie by ju však s ohľadom na účinok de facto zvýšil, čím by nedosiahol požadovaný účinok mitigácie, práve naopak.
Primeranosť sa teda musí prejaviť aj vo vzťahu k vynaloženým nákladom. Ak má poškodený možnosť výberu medzi viacerými variantami opatrení s tým istým účinkom čo do rozsahu zníženia škody, má povinnosť vybrať si tú, ktorá ho (a v konečnom dôsledku škodcu) bude stáť čo najmenej. Učebnicovým príkladom je poškodené auto, kde náklady na jeho opravu prevyšujú cenu auta obdobných parametrov na trhu. Za týchto okolností musí poškodený zvoliť menej nákladnú možnosť (kúpiť iné auto), v opačnom prípade mu nebudú priznané náklady prevyšujúce tú sumu, ktorá predstavuje náklady primerane vynaložené (opätovne ale závisí od konkrétnej situácie; ak by išlo o auto, ktoré nie je ľahko zameniteľné alebo dostupné na trhu, potom by pravdepodobne druhá – lacnejšia alternatíva neprichádzala do úvahy). [9] V podobnej veci sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj nemecký krajský súd[10] [11], keď nepriznal náhradu nákladov švajčiarskemu kupujúcemu, ktoré mu vznikli v dôsledku toho, že od nemeckého predajcu elektroniky obdržal manuály iba v nemeckom jazyku a nie aj v ďalších dvoch štátnych jazykoch Švajčiarska – francúzštine a taliančine – a dal ich preložiť sám na dodatočné náklady. Súd v odôvodnení uviedol, že kupujúci mal využiť menej nákladnú možnosť a mal požiadať predávajúceho, aby mu sám manuály v ostatných jazykoch dodatočne poskytol. Zo strany kupujúceho preto došlo k porušeniu mitigačných povinností z dôvodu vynaloženia neprimerane vysokých nákladov vzhľadom k okolnostiam prípadu. Napriek vyššie uvedenému je v jednom prípade možné, ak v dôsledku plnenia povinnosti znížiť spôsobenú škodu bude finálna výška škody ešte o niečo vyššia. Ak by boli kroky poškodeného primerané a v súlade s § 384 OBZ, no napriek tomu by sa mu nepodarilo výšku spôsobenej škody znížiť, vynaložené náklady by musel škodca hradiť bez ohľadu na výsledok.11 Tak by sa ako ďalšia škoda pripočítali k tej pôvodne spôsobenej. [12]
Vynaloženie nákladov na splnenie mitigačných povinností však nemusí byť „iba” primerané okolnostiam prípadu, ale ako súčasť spôsobenej škody musia byť pre škodcu predvídateľné, a to v momente vzniku záväzkového vzťahu medzi škodcom a poškodeným. Určujúcim je vznik zmluvného vzťahu medzi oboma stranami (prípadne ak ide o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu, tak moment vzniku škody v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti[13] [14]), čo znamená, že škodca má (subjektívne hľadisko) alebo by s prihliadnutím na skutočnosti – ktoré pozná alebo má poznať – mal predvídať (objektívne hľadisko) v čase uzavretia zmluvy, aké náklady poškodenému vzniknú, ak si škodca svoju povinnosť nesplní. Najčastejšie pôjde o náklady na opravu veci, na uskladnenie tovaru, prípadne transakčné náklady na uzavretie alternatívnej zmluvy. Ak aj budú vynaložené náklady primerané k okolnostiam prípadu, nebudú ale spĺňať kritérium predvídateľnosti, nemôžu byť súčasťou nároku na náhradu škody poškodeného napriek tomu, že mu ich náhradu zákon výslovne priznáva v § 384 ods. 2 OBZ.
Na záver však považujeme za vhodné poznamenať, že je otázne, ako prísne k mitigačným povinnostiam poškodeného pristupujú sudcovia pri svojej rozhodovacej činnosti. V rozhodnutí Lombard North Central PLC v Automobile World (UK) Ltd anglický Court of Appeal ustálil, že mitigačné povinnosti všeobecne nemožno považovať za niečo, čo by malo klásť na poškodeného vysoké nároky. Je to predsa škodca, ktorý druhú stranu priviedol do problémovej situácie. [15] Ani nemecká právna veda sa netají tým, že súdy nemajú príliš veľkú vôľu „osekávať” poškodenému nárok na náhradu škody (hlavne vtedy, keď je škodca poistený), pokiaľ zo skutkových okolností nevyplýva naozaj hrubé porušenie mitigačných povinností. [16]
3. Spôsob výpočtu výšky škody
Vyššie sme uviedli, že pre výšku nároku na náhradu škody nebude až tak podstatné, či škodu poškodený zníži alebo nie; stále mu bude priznaná iba tá časť škody, ktorú už svojím konaním nemohol odvrátiť ani zmierniť jej dôsledky. Vzorec pre výpočet konečného nároku bude preto nasledovný:
a) najprv sa vypočíta škodcom spôsobená škoda v podobe skutočnej škody a ušlého zisku,
b) vymedzí sa s prihliadnutím na okolnosti prípadu, v akej miere bola škoda znížená a v akej miere mala byť znížená za dodržania kritéria primeranosti,
c) od pôvodne vzniknutej škody sa odpočíta časť, v akej škoda mala byť znížená,[17]
d) k nároku na náhradu škody sa pripočítajú náklady poškodeného, ak sú podľa hore uvedených kritérií uznateľné za súčasť spôsobenej škody.
V ďalšej časti príspevku sa budeme zaoberať povinnosťou uzavrieť alternatívnu zmluvu, ktorá je jedným zo spôsobov, ako minimalizovať vzniknutú škodu, ak tá vznikla ako dôsledok porušenia zmluvou prevzatej povinnosti.
4. Alternatívne obchody a ich vplyv na výšku nahradzovanej škody
Ak škodca mešká s dodávkou tovarov alebo služieb, prípadne dodáva vadný tovar nezodpovedajúci zmluve, poškodený má opäť urobiť primerané opatrenia aj v podobe uzavretia náhradnej zmluvy s náhradným dodávateľom hlavne v prípade, ak potenciálna škoda bude pozostávať zo zmluvných sankcií z inej zmluvy a škody vznikajúcej jeho ďalším odberateľom (následnej škody – consequential damages) alebo straty na zisku a alternatívna zmluva by mohla aspoň čiastočne zamedziť hroziacim škodám. [18] Môže pritom ísť tak o náhradný predaj, o náhradnú kúpu alebo napr. o náhradnú zmluvu o dielo.
Výška škody by mala byť vypočítaná spôsobom naznačeným v § 469 a 470 OBZ (tieto ustanovenia sa síce vzťahujú len na predaj a kúpu hlavne preto, lebo ide opäť o prevzatú úpravu z CISG, napriek tomu sa podľa nášho názoru bude obdobne postupovať aj pri iných zmluvných typoch, ako je napr. zmluva o dielo a podobne). Poškodený má nárok na rozdiel medzi pôvodnou zmluvne dohodnutou cenou a kúpnou cenou zo substitučnej zmluvy (tzv. hodnota zmarených zmluvných očakávaní – loss of expectation), od čoho treba odrátať to, čo strana získala ako dôsledok alternatívnej transakcie.[19] Ak sa nepodarí uzavrieť náhradnú zmluvu, škoda bude tvorená rozdielom medzi kúpnou cenou z pôvodnej zmluvy a bežnou cenou tovaru toho istého druhu rovnakej alebo porovnateľnej akosti za obdobných zmluvných podmienok.
Škodca musí poškodenému navyše nahradiť náklady spojené s uzavretím alternatívnej zmluvy (napr. cenu telefonických hovorov, náklady spojené s prekladom zmluvy do cudzieho jazyka), prípadne zmluvné alebo zákonné sankcie a inú škodu, ktorá vznikla odberateľovi poškodeného, ak sa v dôsledku toho, že uzatvoril substitučnú zmluvu neskôr, predsa len dostal do omeškania. [20] Ak by sa ale poškodenému podarilo uzavrieť zmluvu za výhodnejších podmienok, výška škody by bola obmedzená len na náklady spojené s uzavretím substitučnej zmluvy, prípadne následnú škodu.
S týmto úzko súvisí problematika v zahraničnej teórii označovaná ako tzv. lost-volume problém. Týka sa poškodených, ktorých predmetom činnosti je pravidelný predaj alebo kúpa. Ak poškodený uzavrie zmluvu so škodcom, ktorý v rozpore so zmluvou odmietne prevziať plnenie a poškodený ho neskôr predá, táto ďalšia transakcia nie je v anglickom právnom prostredí považovaná za substitučnú ale za novú zmluvu, ktorú by poškodený uzavrel tak či tak v rámci bežného chodu jeho podnikateľskej činnosti. Nebolo by preto spravodlivé priznať mu iba rozdiel medzi pôvodnou a novou kúpnou cenou, keď v podstate prišiel o celú jednu transakciu a tým o celkový profit z pôvodného nezrealizovaného obchodu. [21] Podľa nášho práva by zrejme nebolo možné priznať celú náhradu plnenia, ak vychádzame zo spôsobu výpočtu škody podľa § 469 – 470 OBZ a predpokladáme, že si spôsob výpočtu škody strany neupravili odchylne od tejto dispozitívnej úpravy. Do úvahy pri tom treba vziať aj to, že povinnosť uzavrieť alternatívnu zmluvu je tiež dispozitívnou úpravou a strany ju môžu v zmluve vylúčiť a stanoviť tak vlastné hranice pre rozsah povinnosti škodu minimalizovať bez toho, aby tým zasiahli do kogentného ustanovenia § 384 OBZ.
Situácia by však bola odlišná, ak by predmetom plnenia bol spotrebný a rýchlo sa kaziaci tovar. Ak je poškodený predávajúcim a jeho plnenie nebude prevzaté všas, nemusí sa mu vždy automaticky podariť uzavrieť substitučnú zmluvu v takom čase, aby nedošlo k znehodnoteniu predmetu plnenia. Vychádzajúc z ustanovenia § 470 OBZ musí škodca v takom prípade doplatiť rozdiel medzi dojednanou kúpnou cenou a bežnou cenou v čase odstúpenia od zmluvy. Ak by bol v tomto momente tovar znehodnotený, škodca sa de facto môže dostať do situácie, že bude hradiť celú dojednanú kúpnu cenu navýšenú o prípadnú ďalšiu škodu.
Zákonodarca, či už v § 469-470 OBZ alebo v § 385 OBZ počíta s tým, že uzavretiu náhradnej zmluvy predchádza ukončenie pôvodnej. Tu možno naraziť na aplikačné problémy hlavne v tom prípade, ak nesplnenie povinnosti porušujúcou stranou neznamená podstatné porušenie zmluvy a poškodený nie je oprávnený ani z iných dôvodov na okamžité odstúpenie od zmluvy. Význam to má hlavne v prípade, ak poškodený substitučnou zmluvou v plnej miere nahradí plnenie z pôvodnej zmluvy a na predchádzajúcom plnení už nebude mať viac záujem. Ak však pôvodná zmluva nebude ukončená, škodca bude mať stále nárok tovar dodať/kúpiť bez ohľadu na to, že poškodenému uhradil spôsobenú škodu. Poškodený v takom prípade nemá právo odmietnuť plnenie zo strany škodcu.[22] [23] Ak medzi zmluvnými stranami existuje pravidelný obchodný styk, poškodenému by nemuselo prekážať dodatočné plnenie z porušenej zmluvy a v konečnom dôsledku by ním len nahradil to, čo by inak musel získať cez uzavretie inej, budúcej transakcie. Možno preto uzavrieť, že kým zmluvný vzťah medzi škodcom a poškodeným aj naďalej trvá, nemožno od poškodeného požadovať uzavretie substitučnej zmluvy, ak by na pôvodnom plnení zo zmluvy už viac nemal záujem. Inak by náhradná zmluva bola opatrením spôsobujúcim poškodenému neprimerané ťažkosti; výnimku by predstavovali tie situácie, ak by sa rapídne rýchlo menila trhová cena plnenia v neprospech poškodeného a nemohol by si dovoliť čakať na márne uplynutie dodatočnej lehoty, aby mohol od zmluvy odstúpiť. 22 Odhliadnuc od tohto špecifického prípadu sa poškodenému odporúča (aby sa vyhol duplicite rovnakého plnenia) pred tým, ako uzavrie alternatívny obchod, stanoviť dodatočnú primeranú lehotu na splnenie povinnosti a od pôvodnej zmluvy odstúpiť, prípadne ju naformulovať ako zmluvu fixnú (§ 349 ods. 3 OBZ).
V súvislosti s týmto problémom si môžeme položiť otázku, či má poškodený nárok na náhradu škody od škodcu, ak ten plní podľa pôvodnej zmluvy, poškodený však toto duplicitné plnenie nevyužije, pretože si ho zabezpečil alternatívnou zmluvou. Predpoklady na vznik nároku sú podľa nášho názoru splnené: škodca porušil zmluvou prevzatú povinnosť[24], poškodenému vznikla škoda (kúpna cena z alternatívnej zmluvy) a prítomná je aj príčinná súvislosť. Ak si ale túto situáciu rozložíme na drobné, škodca bude hradiť kúpnu cenu z alternatívnej zmluvy a poškodený bude hradiť kúpnu cenu z tej pôvodnej; čo do dôsledku po započítaní bude škoda predstavovať rozdiel kúpnych cien, ako je tomu aj vtedy, ak by došlo k odstúpeniu od zmluvy (§ 469 OBZ). Poškodený je však v horšej pozícii preto, lebo sa od škody ešte odrátava to, o čo sa obohatil – keďže „obdržal” dve plnenia z dvoch zmlúv, obohatenie na strane poškodeného je zrejmé. Práve v tomto vidíme riziko neukončenia pôvodnej zmluvy pred tým, než dôjde k uzavretiu substitučného obchodu. Stavia poškodeného do nepriaznivejšej pozície, čo určite nie je účelom zákonom prikázanej mitigácie.
Zo zahraničnej judikatúry je možné vyabstrahovať niekoľko určujúcich kritérií, na základe ktorých je možné konštatovať, či došlo alebo nedošlo k splneniu mitigačnej povinnnosti formou uzavretia alternatívnej zmluvy. Súdy napr. posudzujú, o koľko poškodený zníži cenu plnenia v substitučnej zmluve, pričom ak je zníženie zjavne neprimerané okolnostiam, nepriznávajú poškodenému celý rozdiel medzi pôvodnou a novou kúpnou cenou z náhradnej zmluvy.[25] Rovnako ak poškodený uzavrel pôvodnú zmluvu so zahraničným partnerom a možnosť uzavretia alternatívnej zmluvy hľadá iba v okruhu svojho sídla, podľa nemeckého súdu nebola dostatočne splnená mitigačná povinnosť.[26] Ak ide o tovar vytvorený na mieru požiadavkám škodcu, súd vzal na vedomie, že poškodený môže mať problém s predajom špecifického tovaru a preto urobil záver, že snaha o uzavretie náhradnej zmluvy by pre poškodeného prinášala neprimerané ťažkosti.[27] Aj uzavretie alternatívneho obchodu je preto vždy potrebné skúmať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.
5. Čo v prípade, ak si poškodený plnenie zabezpečí sám
V zásade nie je vylúčené, aby poškodený miesto substitučnej zmluvy zabezpečil plnenie sám. V takom prípade treba zodpovedať otázku, čo všetko sa považuje za spôsobenú škodu a čo sa bude nahrádzať. Ak si ako príklad zoberieme podnikateľa vyrábajúceho tovar, ktorého výrobné kapacity však nepostačujú na pokrytie všetkých uzavretých obchodov a za tým účelom uzavrie samostatnú zmluvu so subdodávateľom, ktorý mu ale včas nedodá tovar, nevidíme dôvod, prečo by poškodený nemohol eliminovať prípadnú budúcu škodu tým, že tovar vyrobí sám. Za tejto situácie sa však nedá porovnávať kúpna cena z dvoch zmlúv, pretože podnikateľ substitučnú zmluvu neuzatvoril. Náhrada škody tak bude pozostávať iba z vynaložených nákladov na dodatočnú výrobu (napr. mzdy zamestnancov za prácu nadčas, materiál použitý na výrobu a pod.) ako aj následnú škodu v prípade, ak sa predsa len sám voči svojmu odberateľovi dostane do omeškania. Mal by však dbať na to, aby – ak nemá záujem na dodatočnom plnení – pôvodnú zmluvu ukončil, v opačnom prípade sa môže dostať do nepriaznivej situácie, ako bolo uvedené vyššie (bod 4 tohto príspevku).
Záver
V anglickej právnej teórii je povinnosť mitigovať (duty to mitigate) odvodzovaná (aj) od predvídateľnosti škody. Teória sa opiera o to, že škodca v čase uzavretia zmluvy odôvodnene predvída, že v prípade ním spôsobenej škody bude poškodený vyvíjať aktivitu smerom k zníženiu jej rozsahu. Práve preto všetko, čo malo byť s prihliadnutím na okolnosti prípadu poškodeným minimalizované, ale nestalo sa tak, nebolo pre škodcu predvídateľné.[28] V našich podmienkach takto konštruovaná právna úprava zodpovednosti za škodu ale primárne predstavuje rozloženie rizika medzi škodcom a poškodeným, ovplyvňuje ich správanie hlavne v momente rozhodovania, či majú alebo nemajú vstúpiť do zmluvného vzťahu s iným kontrahentom.[29] Ak by zákon škodu primeraným spôsobom nelimitoval, ako je tomu napr. cez inštitút predvídateľnosti škody alebo pri mitigačných povinnostiach poškodeného, v kombinácii s objektívnou zodpovednosťou za škodu by to viedlo k neželanej opatrnosti v podnikateľských vzťahoch a neúmerné riziko by sa v konečnom dôsledku premietlo do cien. V neposlednom rade právna úprava, ktorá by vytvorila pre subjekty právnych vzťahov existenčné riziko, by nebola v súlade so základnými právami a slobodami.[30]
Autor
Veronika Trojčáková