Právne dejiny Európy, ba aj celého sveta sú neoddeliteľne späté s rímskym právom. Všetky právne systémy sú nim viac, či menej ovplyvnené a práve to je dôvod, prečo je vyučované na právnických fakultách kdekoľvek na svete. Aj keď uplynulo mnoho rokov od zániku Rímskej ríše, viaceré inštitúty rímskeho práva si našli vo svojej m o- difikovanej podobe miesto aj v moderných právnych poriadkoch. Cieľom príspevku je poukázať na inštitút vydržania vo svetle rímskych spoločenských podmienok. V prvej časti príspevku sa pokúsime priblížiť rímske nazeranie na inštitút vydržania, v druhej časti poukážeme na náležitosti pre platné vydržanie a na najzásadnejšie rozdiely.
Inštitút vydržania v našom právnom priestore sa najčastejšie využíval v 90. rokoch 20. storočia, aj keď možnosť a prípady vydržania existovali aj predtým. Rozvoj používania tohto inštitútu súvisel najmä so zmenou spoločenských pomerov v štáte a so snahou o úpravu vlastníckych pomerov najmä k nehnuteľnostiam.
13.1. Vydržanie v starovekom Ríme
Inštitút vydržania v rímskom práve nebol inštitútom absolútne rigidným a už len s prihliadnutím na dĺžku existencie Rímskej ríše je zrejmé, že nevyhnutne musel prejsť svojím vývojom. Neskorší latinský názov usucapio našiel svoj pôvod v skoršom inštitúte usus auctoritas, ktorý je používaný už v Zákone XII. tabúľ.[1] Pôvodné usus auctoritas bolo ustanovením dôkazového práva, teda skutočné a pokračujúce užívanie veci zbavovalo držiteľa povinnosti preukazovať titul nadobudnutia veci. Dôraz nebol kladený na získanie vlastníctva, ale na zbavenie povinnosti predložiť dôkaz.[2]Zákon XII. tabúľ neobsahoval žiadne podrobné ustanovenia, bol viac-menej rámcovým (samozrejme na svoju dobu veľmi pokrokovým) a v prípade usus auctoritas išlo o prevod držby bez ohľadu na spôsob nadobudnutia- pokiaľ nešlo o krádež, na zákonné vlastníctvo za predpokladu uplynutia zákonom stanovenej doby.[3] Vychádzajúc zo stavu vývoja rímskej spoločnosti a práva v kráľovskej dobe sa spoločne s inými nedomnievame, že pre usus auctoritas bolo nevyhnutné splnenie neskorších esenciálnych podmienok ako dobromyseľnosť a právny (právoplatný) titul.
S určitosťou môžeme však tvrdiť, že aj pre kráľovské usus aucotritas platili isté obmedzenia. Spomínanú istotu nadobúdame priamo z Gai. Inst. 2,45:
Sed aliquando etiamsi maxime quis bona fide alienam rem possideat, non tamen illi usucapio procedit, uelut si quis rem furtiuam aut ui possessam possideat; nam fur- tiuam lexXII tabularum usucapi prohibet, ui possessam lex Iulia et Plautia.
Niekedy však hoci aj niekto drží cudziu vec v tej najlepšej dobrej viere, mu vydržanie predsa len nepatrí, napríklad tomu, kto drží vec ukradnutú alebo násilne do držby vzatú. Vec ukradnutú zakazuje totiž vydržať zákon XII tabúľ, vec násilne do držby vzatú zákon Iulia a Plautia.
I keď Gaius vo svojej učebnici pracuje s pojmom usucapio, podľa nášho názoru, vychádzajúc z textu Zákona XII tabúľ sa spomínané obmedzenia vzťahujú k usus auctoritas.39 Následnému vývoju rímskej spoločnosti, zmene štátneho zriadenia sa musel prispôsobiť aj právny poriadok. Kráľovské usus auctoritas sa postupne transformuje na neskoršie usucapio. Premena usus aucoritas však, ako sme uviedli vyššie, nespočívala len v zmene názvu. Nová terminológia bola zrejme dôsledkom zmeny funkcie tohto inštitútu a svedčí, že starodávne usus auctoritas sa transformovalo na skutočné nadobúdacie usucapio predklasického a klasického rímskeho práva, čo je zjavné aj zo samotného slova usu capere (nadobudnúť užívaním).[4] [5] Aj keď sa nedá s určitosťou potvrdiť rozhodný čas odkedy k tejto premene došlo, predpokladámeme že lex Atinia (platná od 2 stor. p.n.l.) s pojmom usucapio pracuje a to tak, že vylúčila ukradnuté veci pre prípad vydržania.[6] Paulus v D.41.3.4.6 uvádza:
Quod autem dicit lex Atinia, ut res furtiva non usucapiatur, nisi in potestatem eius, cui subrepta est, revertatur, sic acceptum est, ut in domini potestatem debeat re- verti, non in eius utique, cui subreptum est. Igitur creditori subrepta et ei, cui com- modata est, in potestatem domini redire debet.
Pokiaľ Lex Atinia uvádza, že ukradnutá vec môže byť vydržaná, pokiaľ sa vráti do moci toho, komu bola odňatá, tak to má byť vykladané tak, že sa má navrátiť do moci svojho skutočného vlastníka a nie toho, komu bola odňatá. Takže pokiaľ je odňatá veriteľovi alebo tomu, kto má vec požičanú, musí sa vec vrátiť do moci vlastníka
Dobovú definíciu vydržania nám ponúka aj klasický rímsky právnik Modestinus[7] v D. 41, 3, 3:
Usucapio est adiecto dominii per continuationem possessionis temporis lege defini- ti.
Vydržanie je pripojenie vlastníctva v dôsledku nepretržitej držby po dobu určenú zákonom.
Odborná romanistická literatúra definuje usucapio v klasickom práve ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci patriacej niekomu inému jej neprerušenou držbou po zákonom určenú dobu[8]. Esenciálnymi náležitosťami platného vydržania v klasickom práve boli:[9]
• Dobromyseľná držba (possessio bonae fidei)- dobromyseľný držiteľ bol držiteľom, ktorý bol presvedčený o tom, že vec, ktorú má v držbe, mu patrí a že jeho držba n e- narúša právo iného. Dobromyseľný držiteľ mal za to, že nadobudol vec od vlastníka spôsobom, ktorý bol na to určený v závislosti od druhu veci. Pokiaľ hovoríme o dobromyseľnej držbe ako esenciálnej náležitosti pre platné vydržanie, to, čo je naozaj dôležité, je držanie veci bona fidae od začiatku. Existovalo niekoľko prípadov, pre ktoré bona fides nebola potrebná. Pre klasické právo bol z týchto najdôležitejším usucapio lucrativa pro herede. Ak hereditas nebola prijatá, bolo možné kýmkoľvek uchopiť majetok, patriaci do dedičstva a nadobudnúť ho jednoročnou držbou, aj v prípade, keby to bola pôda a bez bona fides. Dôvod, ktorý uvádza Gaius, pre toto pravidlo tkvie v tom, aby sa pripustením tejto možnosti vyvinul tlak na heres, aby hereditas promptne akceptovali, tak že hocikto majúci nárok na majetok, by mal byť schopný pokračovať.
Gai. Inst. 2,52:
Rursus ex contrario accidit ut qui sciat alienam rem se possidere usucapiat, ueluti si rem hereditariam, cuius possessionem heres nondum nactus est, aliquis possede- rit; nam ei concessum (est usu) capere, si modo ea res est quae recipit usucapio- nem; quae species possessionis et usucapionis pro herede uocatur.
Naproti tomu sa zase stáva, že vydržaním nadobudne ten, kto vie, že drží vec cudziu: napríklad keď by niekto držal vec z pozostalosti , ktorej držbu dedič zatiaľ nenadobudol, jemu je totiž vydržanie povolené , ide ale o vec, ktorá je k vydržaniu spôsobilá. Tomuto druhu držby a vydržania sa vraví „pro herede“ („miesto dediča“).
Pravidlo, že aj pozemok môže byť nadobudnutý v jednoročnej dobe je založené na argumente, že hereditas nie je pozemok, a fortiori, čo je len časťou hereditas sa taktiež môže zaradiť medzi iné veci. Pravidlo sa prakticky prestalo používať za vlády Hadriána,[10] ktorý nariadil, že takéto vydržanie má byť odvolané.[11]Gai Inst. 2,57:
Sed hoc tempore iam non est lucratiua. Nam ex auctoritate Hadriani senatuscon- sultum factum est ut tales usucapiones reuocarentur. Et ideo potest heres ab eo qui rem usucepit hereditatem petendo proinde eam rem consequi, atque si usucapta non esset.
V našej dobe však už (to vydržanie) nie je lukratívne. Pretože z podnetu Hadriana bolo prijaté uznesenie senátu, aby sa takéto vydržania odv olávali. A preto od toho, kto vec vydržal, môže dedič pozostalostnou žalobou vymáhať tú vec práve tak, ako keby vydržaná nebola.
• Právnym poriadkom stanovená vydržacia doba (tempus) – Samotná držba musela byť neprerušená a trvajúca, pokiaľ nebola a zmenil sa držiteľ, teda od pôvodného držiteľa získal vec do držby držiteľ nový, od ktorého opätovne získal vec do držby pôvodný držiteľ, na dobu keď mal vec v držbe pôvodný držiteľ až do nadobudnutia držby držiteľom neskorším sa neprihliadalo a držba musela začať plynúť od začiatku. A následne musela byť ako pre novú držbu splnená podmienka dobromyseľnosti. Avšak podmienka novej iusta causa nevyhnutne splnená byť nemusela, držiteľ získaval vec na základe starej.[12]
Vychádzajúc z Gai Inst. 2,42 bola podmienka dostatočnej vydrž acej doby používaná aj pre kráľovské usus auctoritas.
Gai. Inst. 2,42:
Usucapio autem mobilium quidem rerum anno conpletur, fundi uero et aedium bienno, et ita lege XII tabularum cautum est.
Vydržanie sa potom u vecí hnuteľných dovŕši jedným rokom, naproti tomu u pozemkov a budov dvoma rokmi. Tak to bolo taktiež ustanovené v zákone XII tabúľ.
Pôvodné ustanovenia o vydržacej dobe súvisiace s dynamickým rozvojom rímskeho práva prešli nevyhnutnými zmenami. Počas vlády cisárov Severa a Caracallu došlo k zmene charakteru vydržania v tom zmysle, že podkladom vydržania sa stala dlhoročná držba (longae possessione). Dlhoročná držba tu predstavovala lehotu 10 rokov, inter praesentes (obe strany mali domicil v tej istej obci), inter absentes (pokiaľ mali domicil v rozdielnych obciach).[13] Justinián nadviazal na dlhoročnú držbu, tom zmysle, že vydržacia doba pre hnuteľné veci sa predĺžila na tri roky.[14]
Inst. 2,6:
Iure civili constitutum fuerat, ut, qui bona fide ab eo qui dominus non erat, cum crediderit eum dominum esse, rem emerit vel ex donatione aliave qua iusta causa acceperit, is eam rem, si mobilis erat, anno ubique, si immobilis, biennio tantum in Italico solo usucapiat, ne rerum dominia in incerto essent. et cum hoc placitum erat, putantibus antiquioribus dominis sufficere ad inquirendas res suas praefata tempora, nobis melior sententia resedit, ne domini maturius suis rebus defraudentur neque certo loco beneficium hoc concludatur. et ideo constitutionem super hoc promulgavimus, qua cautum est, ut res quidem mobiles per triennium usucapiantur, immobiles vero per longi temporis possessionem, id est inter praesentes decennio, inter absentes viginti annis, usucapiantur, et his modis, non solum in Italia sed in omni terra quae nostro imperio gubernatur, domínium rerum iusta causa possessionis praecedente adquiratur.
Civilné právo určovalo, že kto dobromyseľne od niekoho, kto nebol vlastníkom, koho ale za vlastníka pokladal, kúpil nejakú vec alebo na základe darovania alebo na základe iného právneho dôvodu dostal vec, túto vec, ak bola hnuteľná vydržal po jednom roku, ak bola nehnuteľná, vydržal ju po dvoch rokoch, ale len v prípade italských pozemkov- aby vlastnícke právo k veciam nezostalo nejasné. A toto sa uznalo, lebo starí právnici verili, že vlastníkovi stačia uvedené lehoty na hľadanie svojich vecí, a preto sme naklonení nájsť lepšie riešenie, aby vlastníci neboli rýchlo ukrátení o svoje veci a aby výhody vydržania neboli obmedzené na určité územie. Preto sme o tom vyhlásili konštitúciu, v ktorej je nariadené, že hnuteľné veci možno vydržať v trojročnej lehote, nehnuteľnú vec v dôsledku dlhotrvajúcej držby [per longi temporis possessionis], t.j. že ich možno vydržať medzi prítomnými po desiatich rokoch, medzi neprítomnými po dvadsiatich rokoch. A podľa týchto pravidiel sa má nadobúdať vlastnícke právo nielen v Itálii, ale v každej krajine, ktorá podlieha našej moci, pokiaľ existuje právny dôvod nadobudnutia držby.
V tejto súvislosti sa žiada spomenúť mimoriadne vydržanie zavedené cisárom Te o- dóziom, pre ktoré sa síce vyžadovala dobromyseľnosť, ale odpadala podmienka právneho dôvodu. Dĺžka premlčacej doby bola 30 rokov. Jeho nástupcovia, najmä Anastasius a Justin, potvrdili toto pravidlo, pričom predĺžili premlčaciu dobu na 40 rokov.[15]
• Právny dôvod (iusta causa usucapionis) – právny dôvod zdôvodňujúci, prečo držiteľ drží. Takýmto spravodlivým právnym dôvodom mohol byť „skutok štedrosti“, t.j. dar (donatio) vlastníka alebo dohoda s ním (kúpa), ktorá by odôvodňovala nadobudnutie vlastníctva, keby neexistovala vada v samotnej transakcii (napr. traditio namiesto mancipatio pri res mancipi) alebo v osobe prevodcu (nevlastník). Ani mylná viera držiteľa, že existovala iusta causa nestačila na dôvod vydržania.[16]Paul. D.41.6.1:
Pro donato is usucapit, cui donationis causa res tradita est: nec sufficit opinari, sed et donatum esse oportet.
Ten, komu nehnuteľnosť bola dodaná ako darček získa ju vydržaním, kvôli samotnému darovaniu. Nestačí si myslieť, že to tak bolo, ale je to nevyhnutné akt darco v- stva skutočne vykonať.
V období klasického práva prebiehala medzi právnikmi diskusia a síce, či aj putatívny titul je prípustný pre platné vydržanie. K tejto problematike uvádza Pomponius v D 41.10.3:
Hominem, quem ex stipulatione te mihi debere falso existimabas, tradidisti mihi: si scissem mihi nihil debere, usu eum non capiam: quod si nescio, verius est, ut usuca- piam, quia ipsa traditio ex causa, quam veram esse existimo, sufficit ad efficiendum, ut id quod mihi traditum est pro meo possideam. Et ita Neratius scripsit idque ve- rum puto.
Poslali ste ku mne otroka, o ktorom ste si mysleli, že mám na neho nárok za podmi e- nok dohodnutých v stipulácii. Ak by som vedel, že mi nič nedlhujete (že na neho n emám nárok), nemohol by som tohto otroka vydržať, ale pokiaľ by som to nevedel, lepší názor je, že ho môžem nadobudnúť vydržaním, pretože samotné p oslanie, ktoré bolo urobené preto, že si dobromyseľne myslím (že mám na neho nárok) je dostatočné, aby mi umožnilo držať majetok, ktorý bol ku mne dodaný. Neratius si osvojil tento názor a ja si myslím, že je správny.
Neratius a Pomponius teda namiesto chybného alebo chýbajúceho titulu vykonštr u- ovali v prospech dobromyseľného držiteľa osobitný titul pro suo.
• Spôsobilá vec (res habilis) – muselo sa jednať o vec spôsobilú byť objektom vlastníckeho práva, pôvodne sa dali vydržať iba veci hmotné, neskôr i práva. Ako sme už uviedli vyššie ani všetky hmotné veci neboli spôsobilé stať sa predmetom vydržania. Medzi veci, ktoré nemohli byť vydržané patrili veci vylúčené zo súkromného vlas t- níctva (extra commercium), veci ukradnuté (furtivae) a ulúpené (vi possessae) a provinčné pozemky (provincialia praedia).
Význam rímskeho práva nespočíva v tom, že by zachytávalo nejaké geniálne, univerzálne platné ustanovenia. Rímske právo totiž dospelo k svojej dokonalosti inou než legislatívnou cestou, teda inak než by ho zdokonaľovalo vydávanie stále lepších a lepších zákonov. Rímske právo je vysoko cenené pre svoju schopnosť aplikovateľ- nosti na široký okruh prípadov. Práve tento kauzistický charakter predurčil fakt, že podľa dochovaných prameňov dnešní romanisti[17] rozlišujú viacero konkrétnych druhov vydržania.
Usucapio pro donato – vydržanie kvôli darovaniu. Právnym dôvodom bolo držanie od nevlastníka darovanej veci obdarovaným vydržateľom pro donato, teda akoby mu vec daroval jej vlastník.
Usucapio pro derelicto – Právnym dôvodom pre tento druh vydržania bolo držanie veci opustenej jej nevlastníkom a jej následné držanie držiteľom pro derelicto t.j. ako keby bola opustená vlastníkom. Priamym predpokladom pre tento druh vydržania bola opustená vec. Avšak aj pre tento ako aj pre ostatné poddruhy vydržania musela nevyhnutne platiť esenciálna náležitosť dobromyseľnosti.
Usucapio libertatis – predpokladá vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorá je zaťažená pozemkovou služobnosťou. Vlastník pozemku mohol svoj pozemok „očistiť“ od služo b- nosti, ak konštrukciou alebo konkrétnym a jednoznačným skutkom zabránil oprávnenej osobe vykonávať svoje právo a táto osoba to určitý čas tolerovala.
Usucapio ex Rutiliana constitutione – muž kúpil mancipačnú vec od ženy, ktorá konala bez auctoritas svojho tutora. Mohla však usucapio prerušiť ak zaplatila kupcovi celú cenu.
Usucapio pro soluto – osoba dostala od dlžníka vec ako splatenie dlhu, avšak nemohla nadobudnúť vlastnícke právo pre právnu vadu pri pr evode. Napr. mancipačná vec sa previedla tradíciou.
Usucapio pro legato – závetom legatum per vindicationem prenechaná vec odkazníko- vi, závetca však nebol jej vlastníkom. Vydržateľ teda vydrží vec tak, akoby bol odkaz platný.
Usucapio pro herede – osoba držala vec spadajúcu do dedičstva, ktorej dedič ešte nezískal držbu, mohla táto osoba vec vydržať ako keby bola dedičom poručiteľa. Pre tento poddruh vydržania odpadla podmienka právneho dôvodu a dobromyseľnosti, pričom sa skrátila dĺžka vydržacej doby na jeden rok aj pri nehnuteľnostiach.
Usucapio pro emptore – vydržanie veci kupujúcim, ktorému bola vec predaná a doručená, ktorý však nezískal vlastníctvo tejto veci pre prá vnu vadu pri prevode alebo preto, že predávajúci nebol vlastníkom.
Usucapio pro dote – vydržanie veci, ktorú manžel získal medzi vecami tvoriacimi veno a ktorá nebola vo vlastníctve osoby, ktorá veno vytvorila. Doba začína plynúť od času, keď došlo k uzavretiu manželstva.
Usucapio pro suo – používaný v prípade keď sa nedal aplikovať nejaký z predchádzajúcich poddruhov vydržania.
Usucapio servitutis – vydržanie služobnosti. Osoba získala služobnosť jej faktickým uplatňovaním počas určitého časového obdobia.
13.2. Vydržanie v súčasnom občianskom práve
Vydržanie ako občianskoprávny inštitút platného slovenského práva je upravené v § 134 zák. 40/1964 Občianskeho zákonníka, ktorý je zar adený do prvej hlavy druhej časti tohto právneho predpisu.
Podobne ako v rímskom práve, aj v súčasnom právnom poriadku existujú esenciálne náležitosti, ktoré musia byť pre platné vydržanie nevyhnutne splnené. Tieto ese n- ciálne náležitosti vyplývajú z prvých dvoch odsekov tohto paragrafu vyplývajú a civilní teoretici[18] ich v nadväznosti naň vyčleňujú. Sú nimi: • Spôsobilý predmet vydržania. Pre splnenie podmienky spôsobilého predmetu n a- chádzame istú paralelu medzi rímskym právom a súčasnými právnymi ustanoveniami. Spôsobilý predmet v kontexte rímskych ustanovení sme rozobrali vyššie, i v súčasnosti však existujú veci, ktoré priamo ex lege nemožno vydržať.[19] V prípade iných vecí je vydržanie možné s výnimkou vecí, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva alebo vecí, ktoré môžu byť len vo vlastníctve zákonom určených osôb (§125 OZ).
• Oprávnená držba. V zmysle §130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávn e- ným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že je držba oprávnená. Rozlišujúcim kritériom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedo- bromyseľnosť držiteľa. Ak označenie „držba” odvodíme od označenia „držiteľ‘, v takom prípade aj obsahom vlastníckeho práva je držba veci vlastníkom a aj detencia je držbou a z právneho hľadiska oprávnenou, ale bez účinkov na vydržanie. Pre odlíšenie týchto foriem držania veci pre oprávnenú držbu, ktorá má za následok nad o- budnutie vlastníctva vydržaním hľadali sa prívlastky „statočná, poctivá, či pokojná“[20](teda bona fidei). Aj z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že podmienka dobromyseľnosti (bona fidei) do nášho právneho poriadku jednoznačne prenikla z rímskeho práva a podmienka dobromyseľnosti musela byť tak v časoch Rímskej ríše ako aj v súčasnosti nevyhnutne splnená. Z hľadiska účelu tohto príspevku, ktorým nie je podať vyčerpávajúci výklad o inštitúte vydržania v Slovenskej republike, ale naopak poukázať na isté paralely medzi rímskym a súčasným vydržaním, nebudem túto problematiky bližšie rozoberať.
• Nepretržité a dlhodobé trvanie držby po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Z ods. 1 vyššie citovaného paragrafu vyplýva dĺžka vydržacej doby a to 3 roky pre hnuteľné veci a 10 rokov pre nehnuteľnosti. Odsek 3 rieši otázku sukcesie, keď uvádza:
Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Pod výrazom právny predchodca treba rozumieť toho, kto mal držbu pred vydržat e- ľom a ktorý súhlasil s tým, že držbu po ňom mal vydržateľ, alebo toho, kto umrel a ktorého dedičom sa stal vydržateľ.[21] • Spôsobilý subjekt. I keď požiadavka spôsobilého subjektu nevyplýva z § 134 OZ priamo a preto sa nedá zaradiť priame esenciálne náležitosti, predsa len faktický stav predurčuje, aby sme sa o tejto podmienke zmienili aspoň rámcovo. Vydržať vec alebo právo podľa súčasného právneho stavu môže len spôsobilý subjekt, pod kt o- rým chápeme ako fyzickú, právnickú osobu, tak aj štát, inými slovami každého, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti.
Inštitút vydržania v našom právnom poriadku rozhodne nepatrí k tým inštitútom, ktoré by sa nevyužívali. Práve naopak až prílišné využívanie tohto inštitútu a mnohé súdne spory najmä v nedávnej minulosti, prinútili zákonodarcu k sprísneniu postupu pre platné vydržanie. Na hmotnoprávnych esenciálnych náležitostiach dnešného vydržania, ale aj iných inštitútov,[22] je jasne badateľný silný vplyv rímskeho práva na právny poriadok dneška.
Dnešné využívanie starých rímsko- právnych inštitútov (i keď samozrejme prispôsobených potrebám spoločnosti) nám jednoznačne dokazujú vysokú úroveň právnej vedy v starovekom Ríme. Je len obdivuhodné, akú vysokú úroveň prepracovania tieto inštitúty dosiahli už vo vtedajšej dobe.
Autor
JUDr., Ján Havrilčák