Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480
1. Úvod – Bezpečnostná rada ako orgán OSN
Bezpečnostná rada OSN patrí spolu sValným zhromaždením, Hospodárskou asociálnou radou, Poručenskou radou, Sekretariátom aMedzinárodným súdnym dvorom medzi hlavné orgány OSN. Jej vznik je spojený s konferenciou v Dumbarton Oaks, kde bola prednesená požiadavka na zriadenie orgánu výkonného charakteru s obmedzeným členstvom, ktorého hlavnou úlohou malo byť udržanie medzinárod- ného mieru a bezpečnosti.1 Takýmto orgánom sa stala Bezpečnostná rada.
Rovnako ako ostatné hlavné orgány, aj Bezpečnostná rada podlieha Charte OSN. Hoci jej právomoci a povinnosti sú obsiahnuté vo viacerých kapitolách Charty, základné ustanovenia o tomto orgáne môžeme nájsť najmä v kapitole V, článkoch 23 – 32, ktoré upravujú jeho zloženie, úlohy a právomoc, hlasovanie a konanie.
Podľa základného dokumentu OSN sa Bezpečnostná rada skladá z pätnástich členov Organizácie. Piati z nich – Čínska republika, Francúzsko, Zväz sovietskych socialistic- kých republík, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Spojené štáty americké – sú jej stálymi členmi, pričom ďalších desať nestálych členov volí Valné zhromaždenie na dva roky s tým, že členovia, ktorých funkčné obdobie uplynulo, nie sú ihneď voliteľní. Títo nestáli členovia sú volení na základe rovnomerného geogra- fického rozdelenia – piati z africko-ázijských štátov, dvaja z latinsko-amerických štátov, jeden zo štátov východnej Európy a dvaja zo štátov západnej Európy a iných štátov.2 Členovia, ktorí majú v Bezpečnostnej rade každý po jednom zástupcovi, jej zverujú hlavnú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti a uznávajú, že pri plnení povinností, ktoré jej z tejto zodpovednosti vyplývajú, koná v ich mene. Na druhej strane členovia OSN súhlasia, že rozhodnutia Bezpečnostnej rady vydané na základe tejto Charty prijmú a vykonajú. Pri plnení svojich povinnosti koná Bezpečnostná rada v súlade s cieľmi a zásadami Spojených národov, pričom osobitné právomoci, ktoré sú jej na výkon týchto povinností zverené, ustanovujú kapitoly VI, VII, VIII a XII Charty. Jednou z jej povinností je aj predkladanie ročných, podľa potreby aj osobitných, správ Valnému zhromaždeniu.
Pri hlasovaní má každý člen Bezpečnostnej rady jeden hlas. Je ale potrebné rozlišo- vať medzi hlasovaním o procedurálnych otázkach a ostatných otázkach. O procedurálnych otázkach rozhoduje Bezpečnostná rada kladnými hlasmi deviatich členov, no o ostatných otázkach rozhoduje kladnými hlasmi deviatich členov vrátane hlasov všetkých stálych členov. Stály členovia môžu teda pri iných ako procedurál- nych otázkach použiť právo veta. Rozlišovanie medzi procedurálnymi a inými otáz- kami bolo spočiatku zložité, no nakoniec bol tento problém vyriešený v San Francis- cu. Rozhodlo sa, že na určenie otázky ako procedurálnej alebo inej je potrebné klad- né stanovisko minimálne siedmych členov vrátane všetkých stálych členov. Na zá- klade tohto ustanovenia prišiel Zväz sovietskych socialistických republík s myšlienkou dvojitého veta. Vzhľadom na to, že samotná otázka, či je daná záležitosť procedurálna alebo nie, je neprocedurálna, stály člen môže pokus o označenie otázky za procedurálnu vetovať a následne vetovať aj návrh rezolúcie, ktorý by sa danou otázkou zaoberal. Takýmto použitím dvojitého veta by sa z procedurálnych otázok mohli stať neprocedurálne. Existuje však aj spôsob, ktorý zneužitiu práva veta doká- že zabrániť. Je ním rozhodnutie prezidenta Bezpečnostnej rady na základe pravidla 30 Rokovacieho poriadku, či návrh rezolúcie je procedurálneho charakteru. Toto jeho rozhodnutie môže byť zrušené len súhlasom deviatich členov Bezpečnostnej rady.3
Podľa Charty OSN musí mať každý člen Bezpečnostnej rady v sídle Organizácie svoj- ho stáleho zástupcu, aby Bezpečnostná rada bola schopná nepretržite vykonávať svoje úlohy. Z toho istého dôvodu sa schádza na pravidelných schôdzach, na ktorých jej členovia môžu byť zastúpení členom vlády alebo iným zástupcom, pričom sa tieto schôdzky môžu uskutočňovať aj mimo sídla Organizácie.
Na rozprave o jednotlivých otázkach sa podľa Charty OSN môže bez hlasovacieho práva zúčastňovať aj člen Organizácie, ktorý nie je členom Bezpečnostnej rady, ak usúdi, že jeho záujmy sú osobitne dotknuté. Rovnako každý člen, Organizácie, ktorý nie je členom Bezpečnostnej rady, alebo každý štát, ktorý nie je členom Organizácie, ak sú stranou v spore, o ktorom rokuje Bezpečnostná rada, budú vyzvaní, aby sa zúčastnili na rozprave o tomto spore bez hlasovacieho práva. Bezpečnostná rada určí podmienky pre ten štát, ktorý nie je členom Organizácie, na základe ktorých sa roz- pravy bude môcť zúčastniť.
Okrem tejto základnej charakteristiky Bezpečnostnej rady, ktorú nám poskytuje kapitola V Charty OSN, je pre hlavú úlohu Bezpečnostnej rady podstatná aj kapitola VII, ktorá upravuje akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru a útočných činov. Práve tejto kapitole Bezpečnostná rada vďačí za možnosť ovplyvniť vznik a fungovanie medzinárodných trestných súdov.
2. Účasť Bezpečnostnej rady na vzniku a fungovaní dočasných medzinárod- ných trestných tribunálov
2.1. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY)
Konflikt, ktorý sa odohrával v bývalej Juhoslávii od roku 1991, bol prvým konfliktom po druhej svetovej vojne v Európe.4 Bezpečnostná rada sa rozhodla na riešenie tejto situácie využiť právomoci, ktoré jej vyplývajú z kapitoly VII Charty OSN, aby tak mohla zabezpečiť splnenie svojej úlohy, ktorou je obnovenie a zachovanie medziná- rodného mieru a bezpečnosti. Rezolúciou 780 (1992) zriadila Komisiu odborníkov, ktorá mala preskúmať obvinenia zo spáchania zločinov v Juhoslávii. Táto Komisia ale nemala finančnú a materiálnu podporu štátov, takže jej prvý predseda, Frits Kalsho- ven, odstúpil. Počas funkcie druhého predsedu, ktorým bol M. Cherif Bassiouni, sa podarilo Komisii získať financie zo súkromných zdrojov a zapojila sa do získavania dôkazov v bývalej Juhoslávii, o čom v roku 1994 podala správu.5 Počas práce Komi- sie, presne 22.2.1993 Bezpečnostná rada prijala rezolúciu 808, ktorou poverila Ge- nerálneho tajomníka OSN, aby pripravil návrh na zriadenie medzinárodného trest- ného tribunálu. Nestanovila však, akým spôsobom by mal byť tento tribunál zriade- ný. Generálny tajomník v tejto súvislosti odporučil Bezpečnostnej rade, aby tento cieľ uskutočnila pomocou rezolúcie podľa kapitoly VII Charty OSN. Ďalšou možnosťou, ktorá prichádzala do úvahy, bolo zriadenie tribunálu medzinárodnou zmluvou. Túto možnosť ale Generálny tajomník zamietol, čo odôvodnil tým, že rokovania o takejto zmluve by trvali príliš dlho a ani potom by nebolo zaručené, že by všetky dotknuté štáty zmluvu ratifikovali. Taktiež zamietol, aby iniciatíva vychádzala od Valného zhromaždenia, keďže to nekorešpondovalo s urgentnosťou stanovenou v rezolúcii 808.6 K správe, ktorú podal Generálny tajomník Bezpečnostnej rade, bol pripojený aj návrh Štatútu nového tribunálu, ktorý Bezpečnostná rada prijala a rezolúciou 827 (1993) zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Táto rezolúcia bola prijatá všeobecným súhlasom všetkých pätnástich členských štátov 25.5.19937 a stanovila ciele nového tribunálu, a to zastavenie zločinov páchaných na území bývalej Juhoslávie a prijatie potrebných opatrení, aby sa osoby zodpovedné za tieto činy vydali spravodlivosti.8 Okrem týchto hlavných cieľov spĺňal tento tribunál aj mnoho ďalších, napríklad cieľ odradzovania. Bezpečnostná rada mala v úmysle jeho zriadením dať najavo, že porušovanie medzinárodného humanitárneho práva nebude viac tolerované. Jej rezolúcie však takýto cieľ nepotvrdzujú, čo vyvoláva po- cit, že ho Bezpečnostná rada nepovažuje za veľmi podstatný.9
Konflikt v Bosne a Hercegovine, ktorý sa mal zriadením ICTY vyriešiť, pokračoval ešte dva a pol roka po jeho ustanovení. Najhoršia tragédia tejto vojny – Srebrenica – sa uskutočnila pár dní potom, čo tribunál viedol verejné pojednávanie, na ktorom sa potvrdila obžaloba proti srbským vodcom Radovanovi Karadžićovi a Ratkovi Mladi- ćovi. A hoci tento súd bez problémov fungoval v roku 1999, nedokázal zabrániť ozbrojenému konfliktu v Kosove, ktorý vtedy prebiehal.10 Tieto udalosti vrhajú tieň pochybnosti na činnosť ICTY a jej úspešnosť.
Štatút ICTY, ktorý bol pripojený k rezolúcii 827 (1993), určil, že tribunál má stíhať zločiny spáchané medzi 1.1.1991 a dňom, ktorý určí Bezpečnostná rada ako deň obnovenia mieru. Bezpečnostná rada zatiaľ neurčila konkrétny dátum, kedy by sa mala jeho činnosť skončiť. V Novembri 2000 síce prijala rezolúciu, ktorou vyžadova- la od Generálneho tajomníka stanovenie takéhoto dátumu v podobe správy, avšak Generálny tajomník uviedol, že daný dátum nebol schopný určiť. Je teda možné, že Bezpečnostná rada ukončí činnosť ICTY bez stanovenia dátumu.11
2.2. Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (ICTR)
Rok po zriadení ICTY sa vyskytla potreba zriadiť ďalší dočasný medzinárodný trest- ný tribunál. V roku 1994 došlo totiž v Rwande k zločinu genocídy, ktorá trvala tri mesiace, čo Bezpečnostná rada považovala za dostatočný dôvod, aby 8.11.1994 prija- la rezolúciu 955 (1994), ktorou zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (ICTR).12 Touto rezolúciou vyjadrovala Bezpečnostná rada záujem na správach, ktoré potvrdzovali spáchanie zločinu genocídy a iných porušení medzinárodného humani- tárneho práva v Rwande a ktoré pochádzali z rúk Osobitného spravodajcu pre Rwandu z Komisie OSN pre ľudské práva, ako aj na predbežnú správu Komisie od- borníkov. ICTR vznikol podľa modelu ICTY, takže nesie mnoho rovnakých charakteristických čŕt, ako jeho predchodca. Podľa jeho zakladajúcej rezolúcie, ku ktorej bol taktiež pripojený jeho Štatút, patrí medzi jeho ciele obnova a udržanie medzinárod- ného mieru a bezpečnosti, pričom prítomnosť tohto cieľu je nevyhnutná pre všetky tribunály, ktoré boli zriadené na základe kapitoly VII Charty OSN. Ak by tento cieľ chýbal, bolo by otázne, či by Bezpečnostná rada mohla takýto tribunál zriadiť. Ďalším jeho cieľom je napríklad národné zmierenie, ktoré rezolúcia zriaďujúca ICTY vyne- chala. Bezpečnostná rada v rezolúcii 955 (1994) zmieňuje, že stíhanie tých, ktorí sú zodpovední za porušovanie medzinárodného mieru abezpečnosti, prispeje k procesu národného zmierenia.
Čo však odlišuje zriadenie ICTR od ICTY je fakt, že Bezpečnostná rada konala v tomto prípade až na podnet vlády Rwandy. Rwanda bola v tom období jedným z desiatich volených členských štátov Bezpečnostnej rady, a paradoxne to bola práve ona, ktorá hlasovala proti prijatiu rezolúcie zriaďujúcej ICTR. Dôvodom takéhoto konania bol jej nesúhlas s niektorými ustanoveniami Štatútu.13
Štatút ICTY sa taktiež v určitých smeroch odlišoval od Štatútu ICTR. Ten vo svojich ustanoveniach o vojnových zločinoch naznačuje, že zločin genocídy v Rwande sa odohral v rámci vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.14
2.3. Povinnosť štátov spolupracovať s ICTY a ICTR
Jednou z výhod zriadenia oboch týchto tribunálov (ICTY a ICTR) bola možnosť Bez- pečnostnej rady ovplyvniť ich jurisdikciu do takej miery, akú sama považovala za správnu. Taktiež to dokazuje záujem medzinárodného spoločenstva na riešení prob- lémov, ktoré tieto štáty zasiahli a dáva tribunálom potrebné právomoci, aby mohli tieto prípady efektívne riešiť. Vzhľadom na to, že boli vytvorené na základe kapitoly VII Charty OSN, záväzky štátov spolupracovať s nimi majú prednosť pred ich všet- kými ostatnými záväzkami čo je nesporne ďalšou výhodou.15 Túto povinnosť štátov spolupracovať upravujú aj rezolúcie 827 (1993) a 955 (1994), ako aj Štatúty oboch tribunálov. Podľa paragrafu 4 rezolúcie 827 (1993) Bezpečnostná rada na základe kapitoly VII Charty OSN určuje, že všetky štáty majú plne spolupracovať s ICTY a jeho orgánmi na základe rezolúcie a Štatútu. Obe tieto rezolúcie narážajú na všetky štáty, nielen na členské štáty OSN. Avšak nečlenské štáty nie sú viazané Chartou ani rezolúciami Bezpečnostnej rady, čo tribunály uznali a rešpektujú túto neutrálnu pozíciu nečlenských štátov.16
Nevýhodou týchto tribunálov je fakt, že nemajú prostriedky donútia, musia sa spoliehať na Bezpečnostnú radu a jej prostriedky, aby mohlo dôjsť k vykonaniu nariadenia. Niekoľkokrát už bola Bezpečnostná rada požiadaná, aby konala, no dodnes na podobné požiadavky nereagovala. Na druhej strane však periodicky vydávala rezolúcie všeobecnej povahy, ktorými štáty vyzývala, aby sa riadili príkazmi tribunálov. Niektoré štáty tieto príkazy rešpektovali na základe ich prednosti pred akýmikoľvek inými záväzkami, ale vyskytujú sa aj prípady, keď národné súdy nariadenia tribunálov odmietajú, a v takýchto prípadoch chýba odpoveď zo strany Bezpečnostnej rady.17
V prípade, že Bezpečnostná rada neodpovedala na oznámenie Prezidenta tribunálu a nevyužila svoje právomoci vyplývajúce jej z kapitoly VII Charty OSN, členovia Bez- pečnostnej rady mimo jej rámec vykonali politický nátlak inými, najmä diplomatic- kými alebo ekonomickými prostriedkami, ktorými prinútili štát podrobiť sa svojmu záväzku a vydať obvineného jurisdikcii tribunálu.18
2.4. Súlad činnosti ICTY a ICTR s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach
Právnikmi bolo zriadenie ICTY a ICTR Bezpečnostnou radou pochvaľované, no obža- lovaní prejavovali pochybnosti o súlade činnosti týchto tribunálov s medzinárodným humanitárnym právom. Hoci tribunály odmietali jednu námietku proti ich jurisdikcii za druhou, legalita ich zriadenia Bezpečnostnou radou nie je taká jednoznačná, ako to vyplýva z týchto ich rozhodnutí a komentárov právnikov.19
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR) vo svojom článku 14 uznáva obžalovaným právo na spravodlivý proces, vedený nestranným, nezávis- lým a kompetentným tribunálom zriadeným právom, ako aj mnohé iné práva. Je síce pravda, že Štatúty vytvorené Bezpečnostnou radou pre oba tieto tribunály zahŕňajú ustanovenia o spravodlivom procese, ako aj to, že ICTR a ICTY priznávajú obžalova- ným práva porovnateľné s právami stanovenými v článku 14 ICCPR. Problémom je, či sú tieto tribunály nezávislé a či sú zriadené zákonom, ako to predpokladá ICCPR. Nemôžme tvrdiť, že by ich nezávislosť bola úplná. Je otázne, či by na žiadosť Bezpeč- nostnej rady tribunály neurýchlili proces s obžalovaným, poprípade ho rozhodovali určitým spôsobom, keďže vznikli na základe právomoci Bezpečnostnej rady. Dôka- zom určitej závislosti tribunálov na Bezpečnostnej rade je fakt, že práve Bezpečnost- ná rada má určiť dátumy ukončenia ich činností, ako aj skutočnosť, že Bezpečnostná rada chcela tieto tribunály využiť ako prostriedky sociálnej kontroly na dosiahnutie fungovania pravidiel medzinárodného humanitárneho práva.20 Nie je ani úplne jasné, či boli skutočne zriadené zákonom, keďže zriadenie tribunálov Bezpečnostnou radou Charta OSN nikde nekonkretizuje. Je však samozrejmé, že požiadavka zriadenia jed- notlivých inštitúcií právom je podstatnou zložkou medzinárodného humanitárneho práva a mala by sa akceptovať jej potreba.21
2.5. Ukončenie činnosti ICTY a ICTR
Vzhľadom na dočasný charakter tribunálov je nutné predpokladať, že raz dôjde k ukončeniu ich činnosti. Hoci ani jedna z rezolúcii, na základe ktorej boli zriadené, o ich ukončení nehovorí, ich Štatúty ustanovujú ich dočasnosť. Ako sme už spomínali, Bezpečnostná rada má určiť dátum, poprípade dátumy ukončenia ich činnosti. Na tento účel sa uskutočnilo rokovanie medzi Bezpečnostnou radou a vysoko postave- nými administratívnymi úradníkmi tribunálov, čo vyústilo do vytvorenia oficiálnych Stratégií dokončenia, ktoré majú byť implementované tribunálmi.22
Rezolúcia Bezpečnostnej rady 1503 (2003), prijatá 28.8.2003, podáva prvý definitív- ny výpočet Stratégií dokončenia a potvrdzuje súhlas Prezidenta Bezpečnostnej rady s nimi. Ustanovuje dve najdôležitejšie úlohy týchto Stratégií:
- koncentrovanie na stíhanie najstarších vodcov podozrivých z najväčšej zod- povednosti za zločiny spáchané v medziach jurisdikcie daného tribunálu a
- prevod prípadov tých osôb, ktoré takúto úroveň zodpovednosti nenesú, na kompetentný národný súd.
Rezolúcia ďalej podnecuje ICTR k tomu, aby nasledoval príklad ICTY pri vytvorení Stratégií dokončenia.
Bezpečnostná rada včlenila ňou stanovené konečné dátumy, vyžiadané zo strany ICTY, do svojej správy, podľa ktorých mali všetky vyšetrovania skončiť do roku 2004, aktivita prvej inštancie do konca roka 2008 a celá práca mala skončiť do roku 2010.23
Ďalšou podstatnou rezolúciou počas vývoja Stratégií dokončenia bola rezolúcia Bez- pečnostnej rady 1534 (2004), ktorá, okrem iného, podávala aj odpoveď na správu prokurátora ICTY, podľa ktorej mal tento tribunál rozhodovať o vine ďalších tridsia- tich obžalovaných. Cieľmi tejto rezolúcie boli najmä zvýšenie pozornosti tribunálov voči Stratégiám dokončenia, bližšie pozorovanie tohto procesu Bezpečnostnou radou, súdna kontrola prokurátorovej právomoci, vydávanie polročných správ prezi- denta a prokurátora oboch tribunálov, ktoré majú popisovať dosiahnutý pokrok v implementácií Stratégií dokončenia.24
Napriek týmto plánom, na základe ktorých chcela Bezpečnostná rada dospieť k ukončeniu činnosti tribunálov, boli v roku 2009 vydané rezolúcie 1900 a 1901, podľa ktorých dochádza namiesto zastavenia ich činnosti k jej predĺženiu.
2.6. Špeciálny tribunál pre Sierra Leone (SCSL)
Po zriadení ICTY a ICTR Bezpečnostná rada odmietala zriaďovať ďalšie tribunály rezolúciou podľa kapitoly VII Charty OSN. Preto 14.8.2000 vydala rezolúciu 1315 (2000), ktorou poverila Generálneho tajomníka, aby dojednal uzavretie bilaterálnej zmluvy medzi vládou Sierra Leone a OSN o zriadení Špeciálneho tribunálu pre Sierra Leone (SCSL), pričom 16.1.2002 došlo k jej podpísaniu. Bola to zmluva medzi štátom a medzivládnou organizáciou, takže bola kvalifikovaná ako nástroj medzinárodného práva, ktorý sa riadi Viedenským dohovorom ozmluvnom práve medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzinárodnými organizáciami navzájom. Gene- rálny tajomník vo svojej správe k návrhu Štatútu uviedol, že tento tribunál je inštitú- ciou sui generis, ktorá má zmiešanú povahu, ide teda o hybridný tribunál, ktorý cel- kom nepatrí do žiadneho existujúceho systému.25
Bezpečnostná rada pri zriaďovaní tohto tribunálu vychádzala z článku 1 Charty OSN, podľa ktorého je cieľom OSN udržiavať medzinárodný mier a bezpečnosť, ako aj z článkov 39 a 41, ktoré upravujú jej právomoci dosť široko na to, aby jej umožnili iniciovať zriadenie SCSL pomocou medzinárodnej zmluvy. Charta OSN tiež oprávňuje Bezpečnostnú radu na prenesenie svojich právomocí týkajúcich sa zriadenia tribuná- lu na Generálneho tajomníka, avšak aj sám Generálny tajomník má právomoc takúto zmluvu dojednať.26
Bezpečnostná rada sa podieľala aj na vypracovaní Štatútu SCSL. Po niekoľkých zme- nách vykonaných na pôvodnom návrhu Generálneho tajomníka, keď bol konečný návrh prijatý, vydala Bezpečnostná rada rezolúciu 1370 (2001), v ktorej povzbudzu- je vládu Sierra Leone, Generálneho tajomníka, Vysokého komisára OSN pre ľudské práva ainé medzinárodné orgány, aby urýchlili vytvorenie Komisie pravdy a zmierenia, ako aj samotného Špeciálneho tribunálu predpokladaného rezolúciou 1315 (2000).27
Bezpečnostná rada presadila v Štatúte, okrem iného, aj zločin odvodu a zapísania na vojnu detí pod 15 rokov. Generálny tajomník odporúčal definovať tento zločin ako únos a nútený nábor na vojnu, tak ako to bolo v roku 1996, no tento návrh nebol prijatý. Členovia Bezpečnostnej rady vyjadrili názor, že ich definícia tohto zločinu je uspokojujúca v takom právnom stave, aký existoval v roku 1996, ako aj v právom stave, ktorý je momentálne akceptovaný medzinárodným spoločenstvom. Hoci niet pochýb o tom, že toto tvrdenie je možné aplikovať na obdobie po roku 1998, ťažko ho možno použi aj na rok 1996.28
3. Spochybnenie právomoci Bezpečnostnej rady zriaďovať medzinárodné trestné tribunály
3.1. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu
Pri obhajobe prvého obžalovaného pred týmto tribunálom, Duška Tadića, bola vzne- sená námietka proti jeho jurisdikcii. Obhajoba tvrdila, že Bezpečnostná rada zriade- ním tribunálu prekročila právomoci, ktoré jej stanovila Charta OSN. Senát prvej in- štancie poukázal ale na skutočnosť, že Charta OSN vo svojej kapitole VII priznáva Bezpečnostnej rade relatívne široké právomoci, takže by podľa tejto kapitoly jej rozhodnutia nemali byť preskúmateľné. Zároveň uviedol, že ani pod kompetenciu tribunálu nespadá preskúmavanie rozhodnutí Bezpečnostnej rady. Keďže s týmto rozhodnutím obhajoba nebola spokojná, odvolala sa.29
Odvolací senát na rozdiel od prvostupňového senátu rozhodol, že tribunál má okrem primárnej jurisdikcie aj implicitnú jurisdikciu – určiť si vlastnú jurisdikciu, takže môže preskúmať legalitu svojho zriadenia. Riešenie otázky, či Bezpečnostná rada skutočne mala právomoc takýto tribunál zriadiť, rozdelil na tri časti:
- Naozaj došlo k ohrozeniu mieru podľa článku 39 kapitoly VII Charty OSN? Ešte pred zriadením tribunálu prebiehal na území bývalej Juhoslávie ozbro- jený konflikt, a teda došlo k ohrozeniu mieru.
- Mohla Bezpečnostná rada použiť akékoľvek opatrenia pri ohrození mieru, alebo bola viazaná prostriedkami vymedzenými v článkoch 41 a 42 Charty OSN? Senát nevylúčil ani jednu možnosť, keďže spomínané články poskytujú Bezpečnostnej rade široké právomoci.
- Ako môže byť zdôvodnené zriadenie ICTY, keď sa Bezpečnostná rada musí riadiť vyššie spomenutými článkami, ktoré zriadenie takéhoto tribunálu ne- uvádzajú? Podľa odvolacieho senátu Charta obsahuje len demonštratívny výpočet možností, ktorými Bezpečnostná rada môže zachovať a obnoviť medzinárodný mier.
Na základe týchto argumentov bola námietka obhajoby zamietnutá.30
Samostatný názor na tento prípad podali aj sudcovia Sidhwa a Li. Sudca Sidhwa sa postavil na stranu tribunálu poznamenajúc, že ICTY má na rozdiel od ICJ povinnú jurisdikciu nad jednotlivcami, čo svedčí v prospech preskúmania. Sudca Li vyslovil opačný názor. Podľa neho ICTY nemala ani výslovnú právomoc, ani odbornú znalosť na preskúmanie vhodnosti konania Bezpečnostnej rady. Zároveň skonštatoval, že ak by sa táto otázka považovala za politickú, súd mal jej zodpovedanie zamietnuť. Väč- šina sa na základe rozhodnutí Medzinárodného súdneho dvora ale zhodla na tom, že pokým má otázka právnu odpoveď, má byť takáto odpoveď daná.31
Rozsudok v prípade Tadić, ktorý bol podaný 2.10.1995, bol prvým dôležitým roz- sudkom tohto tribunálu.32 O šesť rokov na to, 3.7.2001, spochybňoval jeho legalitu aj Slobodan Milošević. Rovnako ako Tadić tvrdil, že Bezpečnostná rada nemala právo- moc ho zriadiť, no zároveň vyhlásil, že jeho zatknutie a prevoz do Haagu boli nele- gálne, lebo porušovali Srbskú a Juhoslovanskú Ústavu. Jeho námietka bola ale za- mietnutá.33
3.2. Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu
Podobným spôsobom, ako sa pokúsila obhajoba Tadića spochybniť jurisdikciu ICTY, sa pokúsila spochybniť legalitu zriadenia ICTR aj obhajoba Josepha Kanyabashiho. Tak, ako v prípade ICTY, aj tu sa námietka zakladala na argumente, že Bezpečnostná rada nemá právomoc na základe kapitoly VII Charty OSN zriadiť medzinárodný trestný tribunál. Prokurátor preto odkázal na rozhodnutie odvolacieho súdu v prípade Tadić. Obhajoba ďalej tvrdila, že v Rwande k ohrozeniu medzinárodného mieru vôbec nedošlo, čo senát vyvrátil odvolaním sa na prax Bezpečnostnej rady v prípade Somálska, Konga a Libérie, ako aj na správy orgánov OSN, ktoré potvrdzo- vali, že konflikt v Rwande mal skutočne dopad na medzinárodný mier. Ďalej už senát ale nepostupoval ako odvolací senát ICTY v prípade Tadić, ale ako prvostupňový senát, keď označil právomoc Bezpečnostnej rady a jej šírku podľa článku 39 kapitoly VII Charty OSN za nepreskúmateľnú, čím rozhodol, že táto otázka môže byť zodpo- vedaná len Bezpečnostnou radou. Vo výklade článku 41 kapitoly VII Charty OSN sa opäť vrátil k výkladu podľa odvolacieho senátu ICTY v prípade Tadić a námietku nakoniec zamietol. Joseph Kanyabashi sa už ale neodvolal.34
3.3. Špeciálny tribunál pre Sierra Leone
Legalita zriadenia SCSL bola spochybňovaná rovno z dvoch hľadísk. Prvým bolo na- mietanie protiprávnosti tribunálu z pohľadu ústavného práva Sierra Leone, druhým bolo namietanie z pohľadu medzinárodného práva. A práve druhé hľadisko vyžila obhajoba vedúceho činiteľa Občianskych ozbrojených síl Moinina Fofana. Námietka bola postavená na skutočnosti, že došlo k prekročeniu právomocí OSN, a to buď tým, že Bezpečnostná rada zmocnila Generálneho tajomníka OSN k dojednaniu zmluvy medzi vládou Sierra Leone a OSN, alebo tým, že Generálny tajomník túto zmluvu dojednal na základe vlastných právomocí. V tomto prípade už v prvej inštancii roz- hodoval odvolací senát, ktorý najprv zisťoval, či Bezpečnostná rada mohla delegovať právomoc dojednať medzinárodnú zmluvu medzi Sierra Leone a OSN o založení SCSL na Generálneho tajomníka. Podľa článku 98 charty OSN Generálny tajomník plní úlohy Bezpečnostnej rady, takže prevod právomocí na tento orgán ani nie je potrebný. Otázku, či Generálny tajomník mohol konať na základe vlastných právo- mocí, považoval senát za bezpredmetnú, keďže v tomto prípade konal na žiadosť Bezpečnostnej rady. Ďalším predmetom zisťovania bol rozsah právomocí Bezpeč- nostnej rady, konkrétne jej právomoc zriadiť medzinárodný trestný tribunál pomo- cou medzinárodnej zmluvy. Podľa článku 1 odseku 1 Charty OSN má Organizácia robiť opatrenia na to, aby sa predišlo ohrozeniu mieru alebo aby sa ohrozenie mieru odstránilo. Keďže Bezpečnostná rada je orgánom OSN, môžeme tvrdiť, že na základe tohto článku danú právomoc mala. Vzhľadom na to, že SCSL bol vytvorený ako orgán sui generis, musel sa odvolací senát zaoberať aj otázkou, či Bezpečnostná rada ne- prekročila svoje právomoci pri zriadení tribunálu, ktorý existuje mimo jej kontrolu. Bezpečnostná rada ale nie je súdnym orgánom, nemôže teda vykonávať súdne funk- cie, preto bol SCSL vytvorený ako orgán sui generis. Je to nezávislý súd, ktorý podlie- ha kontrole Bezpečnostnej rady len vadministratívnoprávnych záležitostiach. K tomuto problému sa samostatne vyjadril aj sudca Robertson, podľa ktorého je prejavom nezávislosti tribunálu práve fakt, že nepodlieha kontrole politického orgá- nu. Námietka bola teda zamietnutá.35
Ďalším významným prípadom prejednávaným pred týmto tribunálom bol prípad súvisiaci s osobou Charlesa Taylora, ktorý sa v čase, keď naňho SCSL vydala zatýkací rozkaz, nachádzal na území Ghany. SCSL poslal teda kópiu zatýkacieho rozkazu vláde Ghany, ktorá ho odmietla vykonať. Keďže SCSL nebol zriadený rezolúciou Bezpeč- nostnej rady podľa kapitoly VII Charty OSN, vynútiteľnosť tohto zatýkacieho rozkazu bola možná len na základe dohody o spolupráci. A hoci Bezpečnostná rada prijala rezolúciu, ktorou vyžadovala od štátov plnú spoluprácu s týmto tribunálom, táto žiadosť bola vyjadrená v jej preambule, nie v záväznom rozhodnutí, takže mala len silu odporúčania. Libéria sa po návrate Charlesa Taylora a jeho zatknutí rozhodla riešiť tento prípad pred Medzinárodným súdnym dvorom, vyhlasujúc, že SCSL nie je orgán OSN a že nebol založený ako medzinárodný trestný tribunál, a teda nemôže uložiť právne záväzky štátom, ktoré nie sú stranou zmluvy medzi Sierra Leone a OSN. K tomuto prípadu sa ale Medzinárodný súdny dvor nebude vyjadrovať dovtedy, kým Sierra Leone nepotvrdí jeho jurisdikciu.36
Charles Taylor bol súdený týmto tribunálom v čase, keď bol prezidentom Libérie. Jeho obhajoba bola teda postavená na pravidle, že diplomatické imunity hlavy štátov môžu byť obmedzené len na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady podľa kapitoly VII Charty OSN. Vzhľadom na to, že SCSL takýmto spôsobom nevznikol, má charakter vnútroštátneho súdu, a teda Taylor pred ním požíva imunitu. Obhajoba sa odvolávala na rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v prípade Yerodia, kde žalovala demo- kratická republika Kongo Belgicko. Belgicko vtedy vydalo zatýkací rozkaz na úradu- júceho konžského ministra zahraničných vecí Abdoulaya Yerodia Ndombasi. Demo- kratická republika Kongo sa odvolala na zvrchovanú rovnosť štátov a diplomatickú imunitu ministra Yerodia, vďaka čomu dosiahla zrušenie zatýkacieho rozkazu. ICJ však vtedy pripustil možnosť, že aj minister zahraničných vecí, požívajúci imunitu, sa môže zodpovedať pred medzinárodným trestným súdom. Obžaloba v prípade Taylo- ra teda tvrdila, že SCSL je medzinárodným trestným tribunálom, právoplatne zriade- ným podľa medzinárodného práva. Odvolací senát, ktorý rozhodoval už v prvej in- štancii, pripustil, že tento tribunál bol zriadený zmluvou, nie rezolúciou Bezpečnost- nej rady podľa kapitoly VII Charty OSN, avšak Bezpečnostná rada má právomoc takú- to zmluvu dojednať na základe článku 1 Charty OSN a cieľov v ňom upravených, ako aj na základe jej právomocí ustanovených v článkoch 39 a 41 Charty OSN. Odvolací senát teda rozhodol, že SCSL je medzinárodným tribunálom a nie vnútroštátnym súdom, takže námietku zamietol.37
Rozhodnutie o medzinárodnom charaktere tohto tribunálu sa stalo predmetom kri- tiky. Podľa správy Generálneho tajomníka o zriadení SCSL je to tribunál so zmieša- nou jurisdikciou, a preto by bolo vhodnejšie nazývať ho tribunálom zmiešaným, hybridným. Hlavný záver tohto rozhodnutia, ktorým bola skutočnosť, že Bezpeč- nostná rada sa môže podieľať na zriaďovaní medzinárodných trestných súdov aj rezolúciou, aj dojednaním medzinárodnej zmluvy, bol všeobecne akceptovaný. Dnes už nie sú žiadne pochybnosti o tom, že sa Bezpečnostná rada môže na vzniku a fungovaní medzinárodných trestných súdov podieľať.38
4. Účasť Bezpečnostnej rady na činnosti Medzinárodného trestného súdu
4.1. Odklad výkonu jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu
Podľa pôvodného Štatútu Medzinárodného trestného súdu (ICC), ktorý vypracovala Komisia pre medzinárodné právo, mal tento súd zakázané stíhať tie prípady, ktorými sa zaoberala Bezpečnostná rada, a ktoré boli kvalifikované ako hrozba porušenia mieru alebo akt agresie podľa kapitoly VII Charty OSN, pokiaľ Bezpečnostná rada nerozhodla inak. Ak by bol tento návrh prijatý, mohol by štát, ktorý je členom Bez- pečnostnej rady, zabrániť stíhaniu tým, že by prípad uviedol na programe rokovania Bezpečnostnej rady. Len sama Bezpečnostná rada by mohla tento akt zrušiť svojim rozhodnutím, ktoré by ale mohlo byť vetované jedným z piatich stálych členov.39
Tento návrh Komisie pre medzinárodne právo sa stretol s kritikou, podľa ktorej by týmto spôsobom Bezpečnostná rada zasahovala do nezávislosti súdu. Na druhej strane sa ale môžu vyskytnúť situácie, keď bude potrebné uprednostniť zachovanie alebo obnovenie medzinárodného mieru pred prejednávaním určitého prípadu pred súdom. Nakoniec sa dospelo ku kompromisu a bol prijatý návrh Singapúru, ktorý bol spracovaný ako článok 16 Rímskeho štatútu ICC. Tento článok hovorí, že Bezpeč- nostná rada môže prijať rezolúciu podľa kapitoly VII Charty OSN, v ktorej požiada súd o odklad konania na 12 mesiacov, pričom táto žiadosť môže byť obnovená Bez- pečnostnou radou za rovnakých podmienok.40
Prvý, kto článok 16 využil, boli USA. Tie koncom júna 2002 oznámili, že uplatnia právo veta proti všetkým budúcim misiám na udržanie mieru, ak Bezpečnostná rada nepoužije tento článok aby ochránila misie povolené OSN od trestného stíhania sú- dom. Výsledkom bolo prijatie rezolúcie 1422 Bezpečnostnou radou 12.7.2002. Táto rezolúcia ustanovovala, že ak sa vyskytne prípad, ktorý sa bude zaoberať konaním alebo opomenutím terajších alebo minulých úradníkov a pracovníkov štátu, ktorý nie je stranou Rímskeho štatútu, pri výkone operácie OSN, súd sa pre 12 mesačné obdo- bie, ktorého začiatok sa datuje 1.7.2002, vyhne vyšetrovaniu alebo stíhaniu týchto osôb, ak Bezpečnostná rada nerozhodne inak. Legalita tejto rezolúcie je otázna, keď- že nie všetky misie OSN sa vykonávajú na základe kapitoly VII Charty OSN, pričom Bezpečnostná rada môže konať podľa článku 16 len v takomto prípade.41
V roku 2003 bola prijatá rezolúcia Bezpečnostnej rady 1487, ktorá požadovala od- klad jurisdikcie súdu na ďalších 12 mesiacov v prípade, ak nastanú podmienky vy- medzené v rezolúcii 1422. Nasledujúci rok sa už podpora USA začal zmenšovať a chýbala potrebná väčšina na to, aby bola prijatá ďalšia predlžujúca rezolúcia. Ani jedna z týchto rezolúcii nemala praktický dopad na jurisdikciu ICC, keďže sa v danej lehote nevyskytol prípad pod ne spadajúci.42
USA ale ďalej pokračovali v pokusoch vyňať spod jurisdikcie ICC niektoré skupiny osôb. Podporili rozhodnutie v rezolúcii 1497 (2003), podľa ktorej pracovníci štátu, ktorý nie je stranou Rímskeho Štatútu ICC, budú subjektom výlučnej jurisdikcie da- ného štátu pre všetky činnosti spojené s mnohonárodnými silami alebo silami OSN v Libérii. Táto rezolúcia už nespadá pod článok 16 Rímskeho štatútu, nemusí byť teda obnovená po 12 mesiacoch, je účinná. Na druhej strane však ICC nie je viazaný rezolúciami Bezpečnostnej rady, keďže nie je jej orgánom, ale je nezávislou inštitú- ciou s medzinárodnoprávnou subjektivitou.43
4.2. Postúpenie prípadu Medzinárodnému trestnému súdu
Rezolúcie 1422 (2002), 1487 (2003) a 1497 (2003) boli dôkazom odporu USA voči Medzinárodnému trestnému súdu. Napriek tomu sa však USA rozhodlo nevyužiť právo veta v prípade postúpenia situácie v Sudáne súdu. Zabíjanie, znásilňovanie a násilné vysťahovanie spáchané v Darfure Janjaweedskou domobranou podporova- nou vládou dali podnet na medzinárodnú rozpravu o zločine genocídy. V USA obidve komory kongresu prijali rezolúciu 467 vyhlasujúc, že zverstvá vykonané v Darfure sa kvalifikujú ako genocída. V marci 2005 Medzinárodná vyšetrovacia komisia zriadená Bezpečnostnou radou rozhodla, že hoci sa situácia v Darfure nepovažuje za genocídu, boli masovo spáchané vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti a odporučila Bezpeč- nostnej rade, aby tento prípad postúpila ICC. Väčšina členských štátov podporila toto postúpenie a USA tomu nemohli zabrániť, keďže samy označili činy v Darfure za genocídu. Bezpečnostná rada teda prijala 31.3.2005 rezolúciu 1593, ktorou postúpila situáciu v Sudáne od 1.7.2002 prokurátorovi ICC.44
Hoci predanie prípadu Medzinárodnému trestnému súdu Bezpečnostnou radou za- kotvuje samotný Rímsky štatút vo svojom článku 13, nestanovuje, čo to znamená vzhľadom na povinnosť štátov spolupracovať. Mohli by sme povedať, že v prospech medzinárodného mieru a bezpečnosti sa táto povinnosť v prípade postúpenia Bez- pečnostnou radou rozširuje na všetky členské štáty OSN. Predanie situácie v Darfure rezolúciou 1593 (2005) ICC dokazuje ale iný prístup. Paragraf 2 tejto rezolúcie hovo- rí, že vláda Sudánu a všetky ostatné strany konfliktu v Darfure majú plne spolupra- covať s ICC a jeho prokurátorom a poskytovať mu potrebnú pomoc na základe tejto rezolúcie a, hoci uznávajúc, že štáty, ktoré nie sú stranami Rímskeho štatútu, nemajú podľa tohto štatútu záväzok, nalieha na všetky štáty, zainteresované regionálne a iné medzinárodné organizácie úplne spolupracovať. Je teda otázne, či je obsah tejto po- vinnosti založený na štatúte, považujúc Sudán za obyčajnú stranu dohody, alebo spadá povinnosť štátov spolupracovať pod rovnaký režim, ako je to pri ad hoc tribu- náloch – pod režim kapitoly VII Charty OSN.45
5. Záver
Hoci môžeme jednoznačne tvrdiť, že Bezpečnostná rada má vplyv na medzinárodné trestné súdy, prisúdiť tomuto vplyvu prívlastok malý alebo veľký je komplikovanej- šie. Na základe vyššie uvedených skutočností však môžeme skonštatovať, že je vo všeobecnosti tento vplyv značný. Zriadením ICTY, ICTR a SCSL Bezpečnostná rada jednoznačne prispela k splneniu úlohy, ktorú jej ukladala kapitola VII Charty OSN – k obnoveniu a zachovaniu medzinárodného mieru a bezpečnosti. Otázne však je, či vplyv na tieto tribunály nemal ich zriadením aj skončiť. S týmto názorom však ne- súhlasíme. V mnohých prípadoch bol zásah Bezpečnostnej rady do činnosti tribuná- lov nevyhnutný, niekedy dokonca až nepostačujúci. Podľa niektorých mal ale vplyv tohto politického orgánu negatívny dopad na ich nezávislosť. Je však otázne, čo sa považuje za minimálnu mieru nezávislosti, ktorá musí byť dodržaná na to, aby bol obžalovaným zaručený spravodlivý proces. Podľa nášho názoru táto miera nebola v prípade zásahu Bezpečnostnej rady prekročená, keďže ňou nebol ovplyvnený sa- motný proces, ani rozhodovanie tribunálov.
Pokiaľ ide o ICC, vplyv Bezpečnostnej rady na tento súdny orgán nebol veľmi výraz- ný. Možnosť odkladu jeho jurisdikcie je časovo obmedzená na krátku dobu, a vzhľadom na jediný prípad využitia tejto právomoci, ktorý nijakým spôsobom ne- ovplyvnil jurisdikciu ICC, môžeme povedať, že bol zatiaľ bezvýznamný. Vo väčšej miere došlo k ovplyvneniu súdu prostredníctvom postúpenia prípadu v Sudáne, ktorý, hoci bol tiež len prvým príkladom tejto právomoci, bol najlepšou ukážkou potreby vplyvu Bezpečnostnej rady na medzinárodné trestné súdy.
Autor: Jana Jakubovová