Cieľom tohto článku je podrobiť kritike uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o odmietnutí dovolania podaného odsúdeným, o.i. aj z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda z dôvodu zásadného porušenia práva na obhajobu. Mám za to, že toto rozhodnutie vychádza z prekvapivého zdôvodnenia priamo negujúceho a nerešpektujúceho znenie zákona v konkrétnej právnej norme, ktorá zabezpečuje pre obvineného (obžalovaného) jedno z významných obhajobných práv, založeného na tom, že obžalovaný musí vedieť (byť procesne relevantne poučený), aká právna kvalifikácia skutku, o ktorom na základe podanej obžaloby rozhoduje trestný súd, prichádza zo strany súdu do úvahy, aby vo vzťahu k tomu mohol prispôsobiť a pripraviť si svoju obhajobu a celkovo sa podľa procesne „zariadiť“.
Konkrétne sa jedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „najvyšší súd“ alebo „NSSR“) o dovolaní sp. zn.: 5 Tdo/4/2020 zo dňa 20. februára 2020, ktorým došlo k odmietnutiu dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a anonymizovaný text ktorého je uvedený pod týmto článkom.
Podľa môjho názoru uvedené rozhodnutie je v negatívnom zmysle slova mimoriadne zaujímavé, a nedokážem ignorovať jeho existenciu a nepoukázať na jeho flagrantnú nezákonnosť, tak, aby sa to dostalo k širokej právnej verejnosti. Iste, ako obhajca vykladám obsah dôkazov ako aj obsah právnych úvah v prospech obvineného. Rovnako tak si v opačnom garde plní svoju povinnosť aj prokurátor. Toto všetko tvorí obsah váh, ktoré nesie bohyňa Justícia. Súd však má byť garantom zákonnosti, ktorý prispeje k rovnováhe systému. V porevolučnom období a v období po osamostatnení Slovenskej republiky možno badať obdobie prijímania judikátov, ktoré boli skôr venované výkladu práv obvinených, avšak v posledných rokoch možno badať mimoriadne negatívny trend niektorých judikátov – pochádzajúcich aj z vyššie uvedeného senátu 5T Najvyššieho súdu SR, ktoré však doslova ignorujú elementárne práva osôb obvinených. Uvedomujem si súčasnú situáciu v Slovenskej republike a aj mňa znepokojujú informácie o rozsahu prerastenia organizovaného zločinu do všetkých oblastí života v SR a aj do justičného systému, avšak aj v tomto období sa treba držať ideí, ktoré judikoval Európsky súd pre ľudské práva a v zmysle ktorých ani záujem štátu pri objasnení a potrestaní najzávažnejšej trestnej činnosti nesmie odôvodňovať flagrantné zasahovanie do ľudských práv a základných slobôd obvinených. Toto by bola cesta do justičného pekla.
Pre podstatu problematiky vyššie uvedeného konkrétneho rozhodnutia NS SR je nutné poukázať na priebeh celého trestného konania v tejto veci od podania obžaloby. Prokurátor podal obžalobu na obžalovaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1, písmeno a) Trestného zákona na skutkovom základe, že obvinený pri bitke udrel poškodeného do oblasti tváre tak, že poškodený si pri páde na zem o tvrdú podložku udrel hlavu, kde zostal bez pohnutia ležať, čím spôsobil poškodenému úraz ťažký …. a tým z pohľadu zákona došlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví. Vo veci bolo nariadené hlavné pojednávanie, ktoré bolo niekoľkokrát odročované, pričom na treťom termíne hlavného pojednávania prokurátor navrhol súdu prekvalifikovať skutok pôvodne v obžalobe kvalifikovaný ako prečin podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona na skutok spočívajúci v spôsobení úmyselnej ťažkej ujmy na zdraví, teda na zločin podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona. Súd prvého stupňa (okresný súd) však na tento návrh prokurátora nereagoval postupom podľa § 284 ods. 2 Trestného poriadku z pohľadu prokurátorom ponúkanej možnosti takéhoto prísnejšieho posúdenia skutku a vo veci vyhlásil rozsudok pre skutok kvalifikovaný ako v pôvodnej právnej kvalifikácii, teda ublíženie na zdraví s nedbanlivostným spôsobením ťažkej ujmy, v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona. Za to bol obvinenému uložený podmienečný trest odňatia slobody. Prokurátor podal vo veci odvolanie, v ktorom okrem uloženého trestu namietal aj právnu kvalifikáciu skutku. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v senáte 1 To/74/2019, ktorý vo veci rozhodoval, zaslal obhajobe predvolanie na verejné zasadnutie v tejto trestnej veci pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona. Okrem tejto prokurátorovej aktivity teda nič procesne (z pohľadu ust. § 284 ods. 2 Trestného poriadku) nesignalizovalo to, že by odvolací súd mohol skutok posúdiť podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, ako podľa ktorého posudzovala skutok podaná obžaloba a ako ho posúdil aj súd prvého stupňa, teda ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a ods. 3 v súbehu s prečinom výtržníctva.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací však na verejnom zasadnutí rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok zrušil v celom rozsahu a vyhovujúc odvolaniu prokurátora sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného uznal vinným zo skutku v rámci právnej kvalifikácie podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona (ako zločin) a dokonca nepriznajúc mu ani poľahčujúcu okolnosť v podobe oľutovania a priznania sa ku skutku uložil trest odňatia slobody postupom podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona v rámci zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby, a to v trvaní 6 rokov nepodmienečne (oproti prvostupňovému rozsudku, ktorým bol uložený 2ročný podmienečný trest odňatia slobody).
Obhajoba podala v tejto veci dovolanie, okrem iného aj s ohľadom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda pre porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Úlohou dovolacieho súdu teda bolo v kontexte dodržania práva na obhajobu posúdiť zákonnosť postupu odvolacieho súdu, ktorý po zrušení prvostupňového rozsudku uznal obžalovaného za vinného z trestného činu podľa prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona (zločin ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1 TZ), ako podľa ktorého posudzovala skutok obžaloba (prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 3 TZ), keď počas celého procesu pred súdom (či už prvostupňovým alebo odvolacím) nedošlo zo strany súdu k upozorneniu na možnosť prísnejšieho posudzovania skutku oproti právnej kvalifikácii podľa obžaloby, ktorá zákonná povinnosť pri takomto postupe pre súd (ja mám v kontexte nižšie uvedeného zo to, že jedine pre prvostupňový súd) priamo vyplýva z ust. § 284 ods. 2 Trestného poriadku.
Najvyšší súd SR sa však k nastolenej problematike postavil podľa môjho názoru značne svojsky a prekvapivo, keď odmietnutím odvolania „posvätil“ takýto postup odvolacieho súdu, keď v stručnosti povedané, nepovažoval za nutné, aby odsúdeniu obžalovaného z prísnejšej právnej kvalifikácie, ako skutok posudzovala pôvodne obžaloba, predchádzalo upozornenie na možnosť prísnejšieho posúdenia skutku, ale postačovalo len to, že prokurátor si to v priebehu hlavného pojednávania „rozmyslel“ a navrhol zmenu právnej kvalifikácie, už pred prvostupňovým súdom, resp. že podal odvolanie proti rozsudku, v ktorom sa dožadoval prísnejšieho právneho posúdenia skutku. Konkrétne v tomto smere citujem z odôvodnenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu :
Najvyšší súd upozorňuje, že návrh na zmenu právnej kvalifikácie prokurátor predniesol na treťom hlavnom pojednávaní 5. marca 2019, keď poukázal (hlavne) na medzičasom ustálený presný opis okolností spáchaného skutku (č. 1. 370). Na šiestom hlavnom pojednávaní 11. júna 2019 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok [pozn. ktorý bol ešte v súlade s pôvodným obžalobným návrhom založený na právnej kvalifikácii podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.], proti ktorému podal prokurátor 12. júna 2019 odvolanie, ktoré – vrátane podrobného odôvodnenia z 24. júna 2019, bolo obvinenému a jeho obhajcovi doručené 29., resp. 24. júla 2019 (č. 1. 392, 414, 420, 424). Sprísnenia právnej kvalifikácie skutku sa dožadovala aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Nitra na verejnom zasadnutí krajského súdu z 8. októbra 2019 (č. 1. 471 – 472). Za týchto okolností v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by vyhláseniu napadnutého rozhodnutia „nič nesignalizovalo“, resp. že by obhajoba s takouto (prísnejšou) alternatívou posudzovania skutku nemohla počítať (k tomu viď úvahy z rozsudku ESĽP vo veci Mattel proti Francúzsku z 19. decembra 2006, č. 34043/02; § 36). Naopak, keďže podstata odvolania prokurátora (ako ktorejkoľvek inej procesnej strany) vždy spočíva v jeho nesúhlase so skutkovými alebo právnymi závermi súdu prvého stupňa, bolo by príliš formalistické, ak by dovolací súd skonštatoval zásadné porušenie práva na obhajobu len preto, že odvolací súd obvineného neupozornil, že odvolaniu prokurátora (v časti, týkajúcej sa prísnejšej právnej kvalifikácie) vlastne môže vyhovieť. Uvedené platí o to viac, že obhajoba nemala k dispozícii len päť pracovných dní, aby sa na prípadnú zmenu právnej kvalifikácie mohla pripraviť (druhá veta § 284 ods. 2 Tr. por.), ale k dispozícii mala viac ako sedem mesiacov (k tomu viď právne úvahy z rozsudku ESĽP vo veci Khatchadourianproti Belgicku z 12. januára 2010, č. 22738/08). … Popísané okolnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že obhajoba mala čas a priestor, aby sa s „hroziacou zmenou právnej kvalifikácie“ vysporiadala a v tomto smere aj podnikala konkrétne kroky, keď sa k tejto zmene vyjadrovala, predkladala dôkazy, vypočúvala svedkov atď. (č. 1. 294, 296), (pozn. v rozsudku ESĽP vo veci Tsaggarakis proti Grécku z 10. septembra 2009, č. 45136/06, súd zobral do úvahy hlavne to, že obhajoba mala možnosť na zmenu právnej kvalifikácie reagovať ešte počas odvolacieho konania). Napokon obhajoba sa opakovane – a to aj v čase, keď jej boli známe úvahy prokurátora, vyjadrila, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania (č. 1. 389, 472).
Mám za to, že takéto zdôvodnenie veci najvyšším súdom popiera zmysel súdnej ochrany, ktorá mala byť v rámci rozhodovania o dovolaní v tomto prípade z jeho strany poskytnutá v dôsledku nerešpektovania výslovne znejúcej právnej (procesnej) normy pri rozhodovaní zo strany odvolacieho súdu. Z vyššie citovaného totiž vyplýva, že podľa náhľadu najvyššieho súdu na danú problematiku, treba prihliadať na celkový vývoj trestnej veci v konaní pred súdom, ktorý keď s ohľadom na procesné správanie sa prokurátora smeruje k tomu, že by mohlo prichádzať do úvahy prísnejšie posúdenie žalovaného skutku oproti tomu, ako si to ustálil prokurátor v obžalobe, obhajoba s tým musí rátať a nemôže sa formalisticky spoliehať na výslovné znenie právnej normy (§ 284 ods. 2 Trestného poriadku), z ktorej explicitne plynie príkaz na úkon zo strany súdu v podobe upozornenia na možnosť prísnejšieho právneho posúdenia skutku. Najvyšší súd to celé interpretuje tak, že pokiaľ by nemohlo dôjsť k odsúdeniu odvolacím súdom za prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku na základe odvolania prokurátora, bez splnenia podmienky zakotvenej v § 284 ods. 2 Trestného poriadku, teda bez súdneho upozornenia (zdôrazňujem má sa jednať o upozornenie zo strany súdu, nie prokurátora) na možnnosť prísnejšieho právneho posúdenia skutku, bol by to prílišný formalizmus.
V týchto súvislostiach v prvom rade musím uviesť, že je veľmi zvláštne, že najvyšší súd tu použil pojem formalizmus pri odvolávaní sa dovolateľa na nedodržanie právnej normy obsiahnutej v ust. § 284 ods. 2 TP v súvislosti s namietaným zásadným porušením práva na obhajobu, pretože aj podľa názoru ústavného súdu sa prílišný formalizmu definuje ako interpretácia právav extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti(1). Pýtam sa totiž, čo má byť v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti na tom, keď sa obvinený v trestnom konaní spoľahne na to, že sa procesné predpisy v ich jasnom znení sa budú náležite dodržiavať a podľa toho sa v rámci svojej obhajoby (napr. aj z hľadiska návrhov na vykonanie dokazovania) aj zariadi ? Tu treba totiž prihliadnuť na ratio legis, v tom zmysle, že čo sa vlastne znením § 284 ods. 2 TP sleduje? Mám za to, že touto právnou normou sa obžalovanému garantuje nemožnosť odsúdenia za skutok v prísnejšej právnej kvalifikácii, ako ho kvalifikovala obžaloba, do vtedy, kým súd, ktorý meritórne o obžalobe rozhoduje, na takúto možnosť obžalovaného neupozorní, pričom nie je relevantné, či a kedy, si prokurátor svoju navrhovanú kvalifikáciu rozmyslí, a že obhajoba mohla na toto jeho „rozmyslenie si“ reagovať a keď tak neučinila, tak už nie je potrebné dodržať zákonnú notifikačnú povinnosť súdu plynúcu z ust. § 284 ods. 2 Trestného poriadku. Predsa právo byť stíhaný a byť pozbavený slobody výlučne len spôsobom ako to ustanovuje zákon, je jedno zo základných ľudských práv priznaných Ústavou Slovenskej republiky (čl. 17 ods. 2 ústavy), a teda o to viac je potrebné ľpieť na striktnom dodržiavaní výslovného a jasného obsahu právnych noriem, ktoré upravujú vedenie trestného konania, ktoré má smerovať k odsudzujúcemu trestnému rozsudku.Je ústavne nekonformné, keď dovolací súd odvolávanie sa na explicitné znenie takejto právnej normy zo strany obhajoby označí za prílišný formalizmus, všetko len pre to, aby v rozhodovaní o dovolaní „podržal“ odvolací súd,.Je proste neúnosné, aby v trestnom práve procesnom bol jasný a zrejmý obsah právnej normy označený za prílišný formalizmus, ako to v uvádzanom uznesení 5 Tdo 4/2020 urobil najvyšší súd.
V naznačených intenciách si dovoľujem poukázať aj na ustálenú judikatúru konkrétne na judikát R 44/2007, ktorého právna veta znie: „Nové prednesenie záverečných rečí treba zachovať aj v prípade odročenia hlavného pojednávania z dôvodov uvedených v § 225 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (pozn. teraz § 284 ods. 2 TP) , pretože právo uplatniť obhajobu v prípade upozornenia na možnosť prísnejšieho právneho posúdenia by bez zachovania uvedeného postupu bolo celkom bezobsažné. Z tohto je teda zrejmé, že upozornenie na možnosť prísnejšieho posúdenia žalovaného skutku ani nemôže byť realizované v odvolacom konaní, teda odvolacím súdom, ale jedine súdom prvého stupňa, a to pred prednesom záverečných rečí, aby bol naplnený účel, ktorý sa predmetným zákonným ustanovením – § 284 ods. 2 TP – sleduje; to je presne to ratio legis, teda účel uvedenej právnej normy, ako to popisujem vyššie. V prípade uznesenia sp. zn.:5 Tdo 4/2020 však najvyšší súd z nepochopiteľných dôvodov nemal potrebu prihliadať na svoju vlastnú ustálenú judikatúru a účinky takéhoto upozornenia, ktoré v zmysle zákona má byť urobené zo strany súdu, v rámci odobrenia postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu ako keby inkorporoval do odvolania prokurátora (opakujem z už citovaného odôvodnenia „…bolo by príliš formalistické, ak by dovolací súd skonštatoval zásadné porušenie práva na obhajobu len preto, že odvolací súd obvineného neupozornil, že odvolaniu prokurátora.“).
Ako som už vyššie naznačil, v tomto prípade odvolací súd popri tom, žeodsúdil obvineného z prísnejšej právnej kvalifikácie, neprihliadol ani na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, teda, že sa obžalovaný priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Najvyšší súd vo svojom uznesení pod sp. zn.: 5 Tdo 4/2015 aj toto napriek dovolacím námietkam obhajoby odvolaciemu súdu schválil, keď v tomto smere uviedol nasledovné odôvodnenie: „S uvedeným potom súvisí aj otázka nepriznania okolnosti podľa § 36 písm. 1) Tr. zák.; dovolací súd zdôrazňuje, že pre započítanie tejto okolnosti sa vyžaduje priznanie úplné, tykajúce sa všetkých skutkových okolností, ktoré sú kvalifikačným momentom súdom použitej právnej kvalifikácie (R 15/2015). Ak teda krajský súd vo svetle vykonaného dokazovania zmenil právnu kvalifikáciu (čo, ako bolo vysvetlené vyššie, obhajoba mohla a mala prezumovať) a priznanie obvineného sa netýkalo subjektívnej stránky trestného činu, potom súd postupoval správne, keď túto poľahčujúcu okolnosť vylúčil. Rozhodným pre posúdenie „úplnosti“ priznania páchateľa nie je totiž skutok tak, ako si ho v prípravnom konaní ustálili orgány činné v trestnom konaní, ale tak ako si ho právoplatne (samozrejme, s rešpektovaním zásady zachovania totožnosti skutku), na podklade vykonaného dokazovania ustálili súdy. V opačnom prípade by bolo možné túto okolnosť priznať napríklad aj páchateľovi, ktorý sa doznal a oľutoval, že poškodeného okradol, hoci na hlavnom pojednávaní by vyšlo najavo, že v úmysle zmocniť sa jeho veci použil aj násilie, a teda v skutočnosti ho olúpil.“
Takéto zdôvodnenie opäť len naráža na nerešpektovanie znenia, ako aj samotného účelu, právnej normy podľa § 284 ods. 2 Trestného poriadku; áno, súhlasím s tým, že rozhodným pre posúdenie úplnosti priznania sa páchateľa je skutok vrátane všetkých skutkových okolností, ktoré sú kvalifikačným momentom súdom použitej právnej kvalifikácie, a aj práve preto, musí byť obžalovaný vopred upozornený zo strany tohto súdu (nie zo strany prokurátora, ten predsa nerozhoduje o vine obžalovaného), že skutok môže byť oproti obžalobe prísnejšie posúdený, teda aby si mohol obžalovaný zvážiť všetky relevantné okolnosti dotknuté jeho priznaním. V tomto prípade najvyšší súd vyčíta obvinenému, že sa nepriznal úplne, teda k subjektívnej stránke trestného činu, ktorý sa nakoniec zakvalifikoval podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona (teda k úmyslu spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví), a preto považuje za správne nepriznanie mu predmetnej poľahčujúcej okolnosti. Treba si však položiť otázku, či mu bola vôbec vytvorená možnosť učiniť takéto „úplné“ priznanie, keď sa voči nemu viedlo trestné konanie pre prečin ublíženia na zdraví s nedbanlivostným zavinením ťažkej ujmy, a zo strany súdu nebol upozornený na možnosť prísnejšieho kvalifikovania skutku, teda v tomto prípade na možnosť odsúdenia pre zločin ublíženia na zdraví s úmyselným zavinením ťažkej ujmy.Podľa môjho názoru určite nie; predsa pokiaľ sa (postupom zo strany súdu podľa § 284 ods. 2 Trestného poriadku) nesprocesnila možnosť odsúdenia za „ťažší“ trestný čin, nie je predstaviteľné, že by sa mal obvinený v konaní pred súdom priznávať k niečomu, z čoho nie je ani obžalovaný.
Mám za to, že na analogických základoch bolo prijaté aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR pod R 14/2019, z ktorého citujem: „Súd sa musí v rámci splnenia povinnosti podľa § 34 ods. 5 Trestného poriadku pri poučení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku presvedčiť, či bol obvinený v skoršom priebehu konania poučený aj o takej úprave trestnej sadzby podľa ustanovení uvedených v treťom a štvrtom odseku bodu I., ktorá v jeho prípade prichádza do úvahy. V prípade negatívneho zistenia súd poučenie vykoná, inak môže byť následne splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (v nadväznosti na § 257 ods. 5 Trestného poriadku). Dotknutú chybu nemožno odstrániť v rámci konania o odvolaní proti výroku rozsudku o treste po prijatí vyhlásenia o uznaní viny, nakoľko obvinenému musí byť novovytvorená možnosť také vyhlásenie neurobiť, pričom trest musí byť uložený v rámci trestnej sadzby súladnej so zákonom“ pričom z doplnkovej právnej vety citujem „Ide o „druhú stranu mince“ riešeného problému, a to pri uznaní viny obvineným v súdnom konaní. Obvinený z hľadiska svojich obhajobných práv musí vedieť, aká v jeho neprospech upravená (sprísnená) sadzba (ak je dôvod na taký postup) sa spája s trestným činom, ktorého sa týka jeho neodvolateľné (ak je prijaté) vyhlásenie, ktoré má (vo vzťahu k takým vyhlásením pokrytému výroku o vine) výrazne obmedzenú preskúmateľnosť (v až dovolacom, teda mimoriadnom opravnom konaní a len na základe dovolania ministra spravodlivosti proti takému rozhodnutiu súdu prvého stupňa). V odvolacom konaní síce možno (samostatne) skúmať výrok o treste, avšak nedostatok poučenia obvineného nemožno napraviť uložením trestu v zákonu nezodpovedajúcej (nezvýšenej) trestnej sadzbe (z hľadiska použitej trestnej sadzby je odvolanie nedôvodné, pričom výrok o vine a konanie mu predchádzajúce, resp. jeho chyby prieskum odvolacieho súdu nepokrýva). Riešením je len dovolanie ministra spravodlivosti (ak je indikované porušenie práva na obhajobu dané) a následne (zrušením rozhodnutia v celom rozsahu) vytvorenie podmienok na nové konanie súdu prvého stupňa, s možnosťou obvineného vinu opätovne neuznať alebo uznať ju so znalosťou výslednej trestnej sadzby, ktorej sprísnená úprava v jeho veci prichádza do úvahy.“(2)
Práve v tomto stanovisku najvyššieho súdu je vyjadrená potreba dostatočného a konkrétneho poučenia obvineného o všetkom, čo z hľadiska jeho odsúdenia prichádza do úvahy, a to práve pre to, aby mohol s ohľadom na všetky okolnosti zvážiť svoje procesné správanie sa, ako je to v prípade zmieňovaného stanoviska najvyššieho súdu R 14/2019 v súvislosti s uskutočnením vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku. To musí analogicky platiť aj pre v tomto článku rozoberanú problematiku v tom zmysle, že obvinený musí byť procesne, pokiaľ sa jedná o konanie pred súdom tak jedine zo strany súdu, poučený o do úvahy prichádzajúcom jeho odsúdení z hľadiska trestného činu a trestných sadzieb. Práve tento účel je sledovaný ust. § 284 ods. 2 Trestného poriadku, pokiaľ je daná trestná vec už v konaní pred súdom (po podaní obžaloby) a má prichádzať do úvahy odsúdenie za prísnejšiu právnu kvalifikáciu, než pre ktorú sa doposiaľ viedlo voči obvinenému trestné konanie, a nieže aby si to (ako nám to v predmetnom uznesení sp. zn.: 5 Tdo 4/2020 podsúva najvyšší súd) obvinený domýšľal z procesného správania sa prokurátora.
Slovo na záver:
V tomto prípade mal obvinený obhajcu aj keď nešlo o prípad povinnej obhajoby. Trestný poriadok, jeho ustanovenia a na ich základe poskytnuté poučenia či zo strany OČTK alebo zo strany súdu majú byť pre obvineného jasné a zrozumiteľné. Ak bol vyššie uvedený postup súdov absolútne nepochopiteľný aj pre osobu znalú práva, vieme si predstaviť, ako by toto vnímal občan – obvinený bez obhajcu? Situáciu by bolo možné označiť iba tak, že ho „zomlel justičný mlynček“, ktorý síce niekedy melie pomaly, ale kosti v ňom pukajú o to hlasnejšie.
Nasleduje uznesenie Najvyššieho súdu SR:
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.Juraja Klimenta a sudcov JUDr.Petra Szaba a JUDr. Petra Štifta v trestnej veciobvineného XXXXX pre prečin ublíženia na zdravípodľa§ 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutíkonanom 20. februára 2020 v Bratislave dovolanie obvineného XXXXX podané prostredníctvom jeho obhajcu Mgr. P. G. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 8. októbra 2019, sp. zn. lTo/74/2019, a rozhodol
takto:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného XXXXXodmieta.
Odôvodnenie
Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 11. júna 2019, sp. zn. 1T/27/2018, uznal obvineného XXXXX vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe, že
dňa 5. novembra 2017 v presne nezistenom čase od 02:30 hod. do 04:00 hod. v Topoľčanoch, na ul. Škultétyho, na mieste verejnosti prístupnom medzi budovou Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, GrandCentra a rýchleho občerstvenia Kebab, po predchádzajúcom slovnom nedorozumení fyzicky napadol poškodeného XXXXX tak, že k nemu pristúpil zo strany a päsťou ho udrel do oblasti tváre, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, udrel si hlavu o tvrdú podložku, kde zostal bez pohnutia ležať, čím spôsobil poškodenému XXXXX úraz ťažký, a to otras mozgu ľahšiehocharakteru, pomliaždenie mäkkých tkanív tváre vľavo, pomliaždenie mäkkých tkanív s krvným výronom v oblasti temena až záhlavia vľavo s tržné zmliaždenou ranou hviezdicového tvaru, prasklinu lebky v záhlavovej oblasti vľavo, smerujúcu na temeno hlavy, hryznú ranku konca jazyka, vnútrolebkové krvácanie pod pavúčnicu v pravej spánkovo-čelovej oblasti so známkami pomliaždenín mozgového tkaniva, poruchu čuchu v zmysle zníženia až úplnej straty, čím došlo k zraneniu životne dôležitého orgánu – mozgu, poruche zmyslového orgánu a poškodený XXXXX bol v dôsledku uvedených zranení závažným spôsobom obmedzený na obvyklom spôsobe života od 5. novembra 2017 do 28. februára 2018.
Za to okresný súd obvineného odsúdil podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. 1) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenému XXXXX spôsobenú škodu vo výške 6.102 €, poškodenej zdravotnej poisťovne XXXXX, a. s. škodu vo výške 1.732,58 € a poškodenej XXXXX poisťovni škodu vo výške 962,80 €. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry Topoľčany (ďalej len „prokurátor“) odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom z 8. októbra 2019, sp. zn. lTo/74/2019, tak, že napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. zrušil v celom rozsahu a rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obvineného XXXXX na upravenom skutkovom základe (hlavne v tom smere, že v jeho konaní išlo o „úder veľkej intenzity“), uznal vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. spáchanom vjednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
Za to ho súd odsúdil podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 37 písm. h) Tr. zák., §38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Výroky o náhrade škody ostali rozsudkom krajského súdu nezmenené; súd zároveň podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolanie poškodeného XXXXX zamietol, lebo bolo podané osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený XXXXX, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. P. G. 2. decembra 2019 dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por.
Kdovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. obvinený uviedol, že skutok bol zažalovaný ako prečin podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. a iné, pričom na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie, ktoré z hľadiska mechanizmu vzniku poranení neprinieslo (okrem tej okolnosti, že poškodený stratil čuch) nič nové oproti dôkazom z prípravného konania. I napriek tomu prokurátor navrhol konanie obvineného prekvalifikovať v intenciách § 155 ods. 1 Tr. zák.; okresný súd na tento návrh nereagoval a obvineného odsúdil podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. Prokurátor sa proti rozsudku odvolal a krajský súd zaslal obhajobe upovedomenie vo veci prečinu podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.; stále teda nič nesignalizovalo, že by odvolací súd mohol skutok posúdiť podľa prísnejšieho ustanovenia zákona. Až na verejnom zasadnutí si na prekvapenie obhajoby vypočuli rozsudok, v ktorom krajský súd konanie obvineného posúdil v zmysle § 155 ods. 1 Tr. zák., ktorým konaním bol porušený § 284 ods. 2 Tr. por.
S uvedeným potom súvisí aj tá okolnosť, že odvolací súd (poukazujúc na to, že obvinený sa ku skutku priznal len čiastočne, nakoľko popieral úmysel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví) mu nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. Obvinený sa pritom priznal a skutok oľutoval v znení, ako bol uvedený v obžalobe, ktorá skutočnosť je pre priznanie poľahčujúcej okolnosti určujúca. Odvolací súd ho „obral“ nielen o možnosť prípravy obhajoby voči stíhaniu za prísnejšie kvalifikovaný skutok, ale aj o možnosť prípadného naplnenia predmetnej poľahčujúcej okolnosti. Poukázal tiež na judikát R 44/2007, z ktorého vyvodil, že možnosť upozorniť na prísnejšiu právnu kvalifikáciu ani nemôže byť realizovaná v odvolacom konaní, ale jedine pred súdom prvého stupňa ešte pred prednesením záverečných rečí.
Kdovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený uviedol, že popísaný skutok nie je možné posúdiť ako zločin podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., keďže k spôsobeným zraneniam došlo hlavne kvôli pádu na tvrdú podložku. Je nelogické, aby páchateľ vedel alebo mal vedieť, že dôjde k súhrnu takých nešťastných okolností, v dôsledku ktorých nastane popísaný škodlivý následok. Z tohto dôvodu oba argumenty odvolacieho súdu, podľa ktorého sa venoval bojovým umeniam a už v minulosti bol za obdobný skutok odsúdený, nemajú logický základ. Odvolací súd žiadnym spôsobom nerozlíšil právne relevantné rozdiely medzi následkami spôsobenými úderom a následkami spôsobenými pádom, ktorý po údere nasledoval. Obvinený nebol uzrozumený, že by poškodený mohol spadnúť na tvrdý povrch v určitom uhle a špecifickou časťou tela. Pád poškodeného a s tým spojené následky sú preto len nedbanlivostným následkom, o čom svedčí aj rozsudok Krajského súdu v Trnave z 23. mája 2019, sp. zn. 3To/71/2019, rozsudok Krajského súdu vPrešove z 28. marca 2012, sp. zn. 5To/49/2011, rozsudok Krajského súdu v Nitre z 9. marca 2016, sp. zn. 2To/5/2016, ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 6. septembra 2018, sp. zn. 7To/39/2018. Z týchto dôvodov potom nemožno brať na zreteľ ani argumentáciu odvolacieho súdu, že v minulosti bol účastníkom konania, pri ktorom došlo k ťažkej ujme na zdraví pádom. Inak by bolo nutné ad absurdum predpokladať, že každá osoba musí mať empirickú vedomosť o tom, že po údere môže nasledovať pád; vtakom prípade by ale aplikácia § 156 ods. 3 písm. c) Tr. zák. vôbec neprichádzala do úvahy.
Na podklade týchto skutočností obvinený XXXXX dovolaciemu súdu navrhol, aby podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že rozsudkom krajského sudu bol z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por. porušený zákon, aby podľa § 386 ods. 2 Tr. por. rozsudky krajského a okresného súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, zrušil a aby okresnému súdu prikázal vec v potrebnom rozsahu znova prerokovať a rozhodnúť.
K dovolaniu sa vyjadril prokurátor 13. decembra 2019 tak, že ho navrhol podľa § 382 písm. c) Tr. por. zamietnuť.
S argumentáciou obvineného XXXXX o skrátení jeho práv sa nestotožnil; uviedol, že ako dozorový prokurátor síce na obvineného podal obžalobu za prečin podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., avšak po dokazovaní na hlavnom pojednávam dospel k záveru, že skutok je treba prekvalifikovať na zločin podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. Doplnil, že obvinený napadol poškodeného v podstate bez akéhokoľvek dôvodu zákerne zboku tak, že obvinený bol mimo jeho zorného uhla, a preto sa ani nemal možnosť brániť. Útok bol vedený takou intenzitou, že poškodený spadol a nárazom na tvrdú podložku utrpel zranenia, ktoré u neho viacnásobne v zmysle § 123 ods. 3 písm. d), e), i), ods. 4 Tr. zák. naplnili znaky ťažkej ujmy na zdraví. Bol toho názoru, že obvinený s ohľadom na svoju trestnú minulosť, ako aj s ohľadom na to, že v minulosti sa zaoberal tréningom bojových umení, musel byť uzrozumený s tým, že ak takýmto spôsobom a takou intenzitou zozadu, resp. zboku zaútočí na nič netušiaceho poškodeného do hlavy, potom tento z výšky 185 – 190 cm spadne na betón/asfalt a utrpí závažné poranenie hlavy. K okolnosti podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. uviedol, že obvinený sa síce doznal a formálne skutok oľutoval, avšak na hlavnom pojednávaní ku skutku odmietol vypovedať, lebo by mu to spôsobovalo diskomfort a jedinú ľútosť, ktorú v jeho prejave zaznamenal, bola sebaľútosť z možnej straty výhodného zamestnania v prípade, že mu bude uložený nepodmienečný trest.
K predmetnému vyjadreniu sa 22. januára 2020 vyjadril obvinený XXXXX tak, že prokurátor nijako relevantne namietané do volacie dôvody nespochybnil. To, že si prokurátor „rozmyslí“ svoje vlastné právne posúdenie žalovaného skutku a tento navrhne prekvalifikovať, nemôže zakladať legitímnu možnosť obídenia § 284 ods. 2 Tr. por. Aj z tohto jeho vyjadrenia je preto badateľné, že vo veci došlo k flagrantnému procesnému pochybeniu, ktoré nie je možné zhojiť.
K dovolaniu, ako aj k vyjadreniam sa už žiadna zo strán ďalej nevyjadrila.
Dňa 16. januára 2020 bol spisový materiál spolu s dovolaním obvineného XXXXX riadne predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie. Následne najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. por.], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.], prostredníctvom zvoleného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zároveň ale zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Kdovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd konštatuje, že postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku bol jednoznačne v rozpore s § 284 ods. 2 Tr. por., ktorý súdu (podľa § 298 Tr. por. aj súdu odvolaciemu) ukladá obžalovaného vopred upozorniť na prípadnú prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku v porovnaní s obžalobou. I napriek tomu, že krajský súd uvedeným spôsobom nepostupoval a konanie obžalovaného oproti obžalobe, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa prekvalifikoval z § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. na § 155 ods. 1 Tr. zák., k zásadnému porušeniu práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. nedošlo (č. 1. 244, 396, 479).
Účelom § 284 ods. 2 Tr. por. (obdobne aj § 206 ods. 6 Tr. por., § 234 ods. 2 Tr. por. a § 244 ods. 2 Tr. por.) je totiž vytvoriť obhajobe procesný priestor, aby mohla v celej šírke uplatniť svoje práva a z nich hlavne právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, k dôkazom o nich, uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, vypočúvať svedkov, ktorých navrhol atď. (§ 34 ods. 1 Tr. por.). Zjednodušene, predmetné ustanovenie má chrániť obžalovaného pred takým prekvapivým odsudzujúcim rozsudkom, ktorý je – či už čiastočne alebo úplne, založený na okolnostiach, ktoré sa z pohľadu prokurátorom zvolenej právnej kvalifikácie nejavili byť relevantné, a preto vo vzťahu k nim ani nebola vedená obhajoba.
K tomuto ale v posudzovanom prípade nedošlo; najvyšší súd upozorňuje, že návrh na zmenu právnej kvalifikácie prokurátor predniesol na treťom hlavnom pojednávaní 5. marca 2019, keď poukázal (hlavne) na medzičasom ustálený presný opis okolností spáchaného skutku (č. 1. 370). Na šiestom hlavnom pojednávaní 11. júna 2019 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok [pozn. ktorý bol ešte v súlade s pôvodným obžalobným návrhom založený na právnej kvalifikácii podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.], proti ktorému podal prokurátor 12. júna 2019 odvolanie, ktoré – vrátane podrobného odôvodnenia z 24. júna 2019, bolo obvinenému ajeho obhajcovi doručené 29., resp. 24. júla 2019 (č. 1. 392, 414, 420, 424). Sprísnenia právnej kvalifikácie skutku sa dožadovala aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Nitra na verejnom zasadnutí krajského súdu z 8. októbra 2019 (č. 1. 471 – 472). Za týchto okolností v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by vyhláseniu napadnutého rozhodnutia „nič nesignalizovalo“, resp. že by obhajoba s takouto (prísnejšou) alternatívou posudzovania skutku nemohla počítať (k tomu viď úvahy z rozsudku ESĽP vo veci Mattei proti Francúzsku z 19. decembra 2006, č. 34043/02; § 36). Naopak, keďže podstata odvolania prokurátora (ako ktorejkoľvek inej procesnej strany) vždy spočíva v jeho nesúhlase so skutkovými alebo právnymi závermi súdu prvého stupňa, bolo by príliš formalistické, ak by dovolací súd skonštatoval zásadné porušenie práva na obhajobu len preto, že odvolací súd obvineného neupozornil, že odvolaniu prokurátora (v časti, týkajúcej sa prísnejšej právnej kvalifikácie) vlastne môže vyhovieť. Uvedené platí o to viac, že obhajoba nemala k dispozícii len päť pracovných dní, aby sa na prípadnú zmenu právnej kvalifikácie mohla pripraviť (druhá veta § 284 ods. 2 Tr. por.), ale k dispozícii mala viac ako sedem mesiacov (k tomu viď právne úvahy z rozsudku ESĽP vo veci Khatchadourianproti Belgicku z 12. januára 2010, č. 22738/08).
Tento časový priestor obvinený, resp. jeho obhajca aj využil, keď argumentáciu prokurátora už v priebehu hlavného pojednávania z 5. marca 2019, počas záverečnej reči zo 6. júna 2019, ale aj priamo na verejnom zasadnutí z 8. októbra 2019 aktívne rozporoval, argumentujúc, že nemohol predsa predpokladať, že poškodený spadne tak nešťastne, že to bude mať za následok ťažkú ujmu na zdraví (č. 1. 371, 390, 472). Aj samotný obvinený sa v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom vyjadroval v tom zmysle, že poškodenému takéto zranenia spôsobiť nechcel (č. 1. 50, 293), dokonca do konania predložil odborné vyjadrenie MUDr. V. M. (č. 1. 301 – 320), v ktorom aj ich samotnú existenciu spochybnil (pozn. v tomto smere obhajoba avizovala, že predloží aj znalecký posudok, ktorý ale napokon nedodala; č. 1. 370 – 371, 388). Popísané okolnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že obhajoba mala čas a priestor, aby sa s „hroziacou zmenou právnej kvalifikácie“ vysporiadala a v tomto smere aj podnikala konkrétne kroky, keď sa k tejto zmene vyjadrovala, predkladala dôkazy, vypočúvala svedkov atď. (č. 1. 294, 296), (pozn. v rozsudku ESĽP vo veci Tsaggarakis proti Grécku z 10. septembra 2009, č. 45136/06, súd zobral do úvahy hlavne to, že obhajoba mala možnosť na zmenu právnej kvalifikácie reagovať ešte počas odvolacieho konania). Napokon obhajoba sa opakovane – a to aj v čase, keď jej boli známe úvahy prokurátora, vyjadrila, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania (č. 1. 389, 472).
S uvedeným potom súvisí aj otázka nepriznania okolnosti podľa § 36 písm. 1) Tr. zák.; dovolací súd zdôrazňuje, že pre započítanie tejto okolnosti sa vyžaduje priznanie úplné, týkajúce sa všetkých skutkových okolností, ktoré sú kvalifikačným momentom súdom použitej právnej kvalifikácie (R 15/2015). Ak teda krajský súd vo svetle vykonaného dokazovania zmenil právnu kvalifikáciu (čo, ako bolo vysvetlené vyššie, obhajoba mohla a mala prezumovať) a priznanie obvineného sa netýkalo subjektívnej stránky trestného činu, potom súd postupoval správne, keď túto poľahčujúcu okolnosť vylúčil. Rozhodným pre posúdenie „úplnosti“ priznania páchateľa nie je totiž skutok tak, ako si ho v prípravnom konaní ustálili orgány činné v trestnom konám, ale tak ako si ho právoplatne (samozrejme, s rešpektovaním zásady zachovania totožnosti skutku), na podklade vykonaného dokazovania ustálili súdy. V opačnom prípade by bolo možné túto okolnosť priznať napríklad aj páchateľovi, ktorý sa doznal a oľutoval, že poškodeného okradol, hoci na hlavnom pojednávaní by vyšlo najavo, že v úmysle zmocniť sa jeho veci použil aj násilie, a teda v skutočnosti ho olúpil.
Pokiaľ ide o vyjadrenie obvineného, že popísaným postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť sa ku skutku priznať a úprimne ho oľutovať, najvyšší súd (nielen) vo svetle prokurátorom uvádzaných námietok (obvinený sa poškodenému do dnešného dňa neospravedlnil, ani nevykonal žiadne iné kroky, ktoré by následky spôsobeného trestného činu mohli zmierniť, v konaní sa vyjadroval alibisticky, keď sa na jednej strane ku skutku formálne doznával a ľutoval ho a na strane druhej nedal vyhlásenie podľa § 257 Tr. por., vo výpovediach uvádzal, že bol vyprovokovaný, bitku začal poškodený, len sa bránil a poškodenému ani nebola spôsobená taká ťažká ujma na zdraví, ako sa uvádza; č. 1. 292, 293, 296, 472), považuje tento argument za vyslovenú špekuláciu. Obvinený sa kedykoľvek v priebehu prípravného, ako aj súdneho konania mohol ku skutku (tak, ako sa naozaj odohral) priznať a úprimne ho oľutovať, a to aj po tom, ako prokurátor začal aktívne presadzovať zmenu právnej kvalifikácie. Ak tak neučinil a z vykonaného dokazovania vyplynuli čiastočne odlišné skutkové závery, ktoré sa pretavili do prísnejšej právnej kvalifikácie, potom túto okolnosť nemožno hodnotiť ako pochybenie súdov.
Okrem toho medzi samotnou výškou trestu a ne/priznaním okolnosti podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. neexistuje priama príčinná súvislosť (pozn. k tomu viď aj § 371 ods. 5 Tr. por.). Keďže trest, ktorý bol obvinenému XXXXX uložený, zodpovedá trestnej sadzbe za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a na jeho celkovú výmeru mali podľa § 34 anasl. Tr. zák. vplyv aj mnohé iné okolnosti (pozn. rozmer individuálnej a generálnej prevencie, resocializačná funkcia, morálne odsúdenie páchateľa, spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy atď.), úvahy o tom, že v prípade započítania okolnosti podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. (ktoré, ako bolo naznačené vyššie, sú nepresvedčivé tak vo vzťahu k priznaniu, ako aj vo vzťahu k vyjadrenej ľútosti) by mu bol uložený nižší trest, majú len hypotetický charakter. Na podklade týchto skutočností dovolací súd uzatvára, že v postupe krajského súdu síce došlo k porušeniu práva na obhajobu, ale toto – s ohľadom na vyššie popísané okolnosti, nemalo charakter zásadného porušenia.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. najvyšší súd v prvom rade upozorňuje, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.
Na podklade tohto dovolací súd konštatuje, že skutková veta napadnutého rozsudku zodpovedá zvolenej právnej kvalifikácii podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. (podľa skutkovej vety obvinený k poškodenému „pristúpil zo strany a päsťou ho udrel veľkou intenzitou do oblasti tváre…“, pričom poškodený prišiel o čuch, má poškodený mozog a od 5. novembra 2017 do 28. februára 2018 bol závažným spôsobom obmedzený na obvyklom spôsobe života) a úvahy, ktoré obvinený XXXXX v tomto smere predostiera (pozn. hlavne o tom, že nemohol predpokladať ako poškodený dopadne na zem a tento jeho úmysel nemožno vyvodiť ani s ohľadom na to, že v minulosti absolvoval tréning bojových umení, resp. že už v minulosti sa dopustil obdobnej trestnej činnosti), sa týkajú hodnotenia skutkového stavu, do ktorého dovolací súd s ohľadom na § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. časť za bodkočiarkou zasahovať nemôže.
I napriek tomu najvyšší súd len kvôli úplnosti dodáva, že rozhodnutia, na ktoré poukazuje, sú založené na čiastočne odlišných skutkových okolnostiach. V trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Trnave páchateľ poškodeného udrel otvorenou dlaňou do tváre, aby tento následne spadol na zem a zlomil si členok, v trestnej veci vedenej na Krajskom súde vPrešove nedošlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví tak, ako to predpokladá § 123 ods. 4 Tr. zák., v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Nitre išlo taktiež „len“ o úder dlaňou (pozn. zo skutku tiež nevyplýva, že by útok mal byť vedený zo strany, ako v posudzovanom prípade), a napokon v prípade konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach poškodený bol v čase spáchania skutku v stave ťažkej opitosti – cca 3,6 %o a po údere hlavou narazil na hranu schodu.
Na základe týchto skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že obvineným XXXXX uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por. neobstoja, a preto jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí postupom podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
JUDr. Pavol Gráčik