ÚVOD
Od 1. júla 2016 Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. nahradil Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. (ďalej aj ako CSP), ktorý si inter alia kladie za cieľ zabezpečiť rýchlu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov procesných strán a vytvoriť priestor pre kvalitnejšie súdne rozhodnutia. K dosiahnutiu tohto cieľu majú prispieť viaceré pravidlá a procesnoprávne inštitúty, ktoré majú vytvárať efektívny rámec pre ochranu práv rezultujúcich z hmotného práva.
Významnou novinkou je aj organizácia súdnictva v rámci príslušnosti súdov. Tou rozumieme „oprávnění a povinnost orgánu vyvíjet činnost, popř. řešit určitý konkrétní případ“(1), ktorý patrí do jeho právomoci. V procesnej teórii sa tradične rozlišuje niekoľko druhov súdnej príslušnosti: vecnú, miestnu, funkčnú.(2) K nim sa pridáva aj zvlášť vymedzená príslušnosť na základe kritéria ratione causae, kedy veci určitého druhu prejednávajú a rozhodujú taxatívne určené súdy v rámci existujúcej všeobecnej sústavy súdov.(3) Takto určená príslušnosť neoddeliteľne súvisí s príslušnosťou miestnou, ktorú aj priamo ovplyvňuje. Podľa Hrnčiara ide o dokonca o akési nahradenie pravidiel miestnej príslušnosti.(4)
Akési špecializované súdy sa v slovenskom civilnom procese využívajú už dlhšie(5) a ide o bežný postup v rámci sústavy všeobecných súdov s čím nemá problém ani Ústavný súd Slovenskej republiky.(6) Početnosť prípadov kauzálnej príslušnosti narástla s prijatím nového kódexu civilného procesu, ktorého systematizácia sčasti reflektuje spory s ochranou slabšej strany(7) a sčasti zohľadňuje typové osobitosti určitých sporov(8). Podľa predkladateľa „nová právna úprava súdnej príslušnosti bude rozšírená o tento inštitút, ktorý doteraz používala iba právna veda. Isté náznaky kauzálnej príslušnosti obsahuje zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky. Nová právna úprava jednotne upraví otázky kauzálnej príslušnosti. Vzhľadom na zefektívnenie súdnictva je totiž nevyhnutná špecializácia súdov v určitých taxatívne stanovených veciach, o ktorých budú rozhodovať vopred individuálne určené súdy“(9). V tomto kontexte však nemôžeme nespomenúť staršiu kritiku kauzálnej príslušnosti, ku ktorej však legislatívny zámer nezaujal žiadne stanovisko.(10)
OSOBITNÁ PRÍSLUŠNOSŤ SÚDOV V INDIVIDUÁLNYCH PRACOVNOPRÁVNYCH SPOROCH
Jednou z agend, ktorá bola odobratá všetkým 54 prvoinštančným súdom, sú individuálne pracovnoprávne spory. Práve tento krok vzbudil najväčšie ohlasy v odbornej komunite, ktorá inak prijala ostatné zmeny v riešení pracovnoprávnych sporov pomerne s pokojom. Tieto spory boli zverené vytypovaným súdom, ktoré však naďalej ostávajú súčasťou súdnej sústavy, a teda nejde o zriaďovanie špeciálneho pracovného súdnictva. Dôležitosť príslušnosti ako odstrániteľnej procesnej podmienky predstavuje aj skutočnosť, že na ňu súd prihliada ex offo počas trvania sporu.(11) V zmysle § 23 CSP je na konanie príslušný nasledovný oktet:
– Okresný súd Bratislava III pre obvod Krajského súdu v Bratislave,
– Okresný súd Piešťany pre obvod Krajského súdu v Trnave,
– Okresný súd Nové Mesto nad Váhom pre obvod Krajského súdu v Trenčíne(12),
– Okresný súd Topoľčany pre obvod Krajského súdu v Nitre,
– Okresný súd Ružomberok pre obvod Krajského súdu v Žiline,
– Okresný súd Zvolen pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici,
– Okresný súd Poprad pre obvod Krajského súdu v Prešove,
– Okresný súd Košice II pre obvod Krajského súdu v Košiciach.
Pri pohľade na mapu Slovenska sa, prirodzene, treba pýtať prečo práve tieto súdy a nie iné? Akýsi návod môžeme nájsť v dôvodovej správe: „[u]stanovením o kauzálnej príslušnosti v pracovnoprávnych sporoch mal predkladateľ cieľ vytvoriť podmienku na špecializáciu v tomto type agendy. Pri určovaní okresných súdov v sídle kraja bral predkladateľ do úvahy najmä štatistiku nápadu na jednotlivé súdy, dopravnú infraštruktúru a dostupnosť súdu“(13).
Ide však o veľmi stručnú odpoveď, ktorú nepovažujeme za presvedčivú s poukazom na podstatu sporov vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. Ak uvažujeme primárne v zemepisných reáliách, musíme sa pýtať, či kauzálna príslušnosť bola nastavená naozaj ideálne, pretože ak je súd ďaleko, môže to pôsobiť odradzujúco na podanie žaloby predovšetkým na zamestnanca.
Podľa Minčiča (ktorý inak celkovo hodnotí zavedenie kauzálnej príslušnosti pozitívne): „Ak by sme sa mali pozrieť napríklad na príslušnosť súdu na riešenie pracovnoprávnych sporov v Prešovskom kraji, tak pri veľkosti samotného Prešovského kraja určite nie je Okresný súd v Poprade zvolený najvhodnejšie, a to najmä z dôvodu, že okrajové okresy Prešovského kraja ako sú Medzilaborce, Snina, či Humenné sú od Popradu vzdialené aj niekoľko stoviek kilometrov. V tomto prípade by som skôr zvolil ako kauzálne príslušný Okresný súd v Prešove, nakoľko len samotná cesta z miesta bydliska na miesta konania súdneho sporu bude finančne náročná pre obe sporové strany.“(14) Oprávnene sa v blogosfére pýtajú aj advokáti „či je práve ‚najprozamestnaneckejšie‘ to, ak sa zamestnanec z Medzilaboriec bude musieť dopravovať na súd v Poprade“(15). Kriticky sa k výberu ôsmich súdov stavia Hamuľák, ktorý nastavenie kauzálnej príslušnosti nepovažuje za vhodné, „a to predovšetkým s poukazom na podstatu sporov z pracovných vzťahov a práve v opozite k zdôvodneniu predkladateľa v sťažení dostupnosti súdov pre účastníkov týchto sporov. Pracovné spory majú totiž špecifický charakter, predovšetkým, ak poukážeme na spory o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec, ktorý sa ocitne v situácii, keď s ním zamestnávateľ skončí pracovný pomer neplatne, sa častokrát ocitá v zle sociálnej situácii (absencia príjmu, problémy s nájdením si novej vhodnej práce, odkázanosť na pomoc štátu) a v prípade, ak je vzdialenosť súdu príslušného na prejednanie jeho veci relatívne ďaleko môže to pôsobiť pre neho skôr odradzujúco na podanie žalobného návrhu. Navýši to totiž nielen priame náklady zamestnanca, ale aj náklady na právne zastúpenie, či uskutočňovanie procesných úkonov súdu.“(16)
Obdobná kritika zaznieva aj zo sudcovského stavu, ktorý inak býva zdržanlivý v komentovaní systémových zmien v justícií na verejnosti. Okrem negatívneho postoja podpredsedu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Borisa Tótha(17) s výberom finálnej osmičky nesúhlasí ani jeho kolega o okresného súdu Michal Novotný: „Čo však udrie do očí (a niekedy aj do čela), je nová úprava § 23. Kto sa niekedy pozrel na mapu Slovenska, musí ho zaujať skutočné geografické kúzlenie pri výbere súdov v pracovnoprávnych veciach. Ako by nepostačovalo, že v prípade niektorých krajov sú už samotné krajské centrá slabo dostupné (napr. Trnava z Dunajskej Stredy, Trenčín z Partizánskeho, Banská Bystrica z Revúcej), súdy v pracovnoprávnych veciach boli zrejme vyberané podľa hesla ‚čím horšie, tým lepšie‘. Len tak sa totiž mohlo stať, že v Trnavskom, Nitrianskom, Trenčianskom alebo Prešovskom kraji sú pracovnoprávne veci zverené excentricky položeným súdom v okrajových okresoch.“(18)
Súhlasíme s tým, že napriek malej rozlohe Slovenska sa vzdialenosť súdu vo väčšine prípadov naozaj predĺži.(19) Už len samotná cesta z miesta trvalého pobytu/sídla/miesta podnikania do miesta konania súdneho sporu bude finančne náročná pre obe sporové strany, čo pocíti najmä zamestnanec, keď sa mu navýšia nielen cestovné náklady, ale aj ostatné výdavky. Okrem toho takéto umiestnenie súdov môže mať za následok aj neprehľadnosť súdnej sústavy pre laikov, ktorí sú primárnymi účastníkmi súdnych sporov (a to nemyslíme len zamestnancov). Z tohto hľadiska by bolo lepšie, keby dôvodová správa bola, ak už nie presvedčivejšia, tak aspoň oveľa detailnejšia a prepracovanejšia.
Tejto problematike je však potrebné venovať zvýšenú pozornosť aj so zreteľom na personálne poddimenzovanie kauzálne príslušných súdov. S tým priamo úmerne súvisí aj rýchlosť konania, ktorá je práve v pracovnoprávnych sporoch dlhodobo najpomalšia. Podľa aktuálnej štatistickej ročenky, ktorú zostavilo a spracovalo Analytické centrum, sekcia informatiky a riadenia projektov, sekcia ekonomiky a odbor rozvoja rezortných ľudských zdrojov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v spolupráci s Najvyšším súdom Slovenskej republiky ide o alarmujúcich 37,64 mesiaca.(20) To si s miernou iróniou všíma aj Novotný, podľa ktorého „[n]apr. Okresný súd Piešťany dlhodobo zápasí v (sic!) problémami vážnych prieťahov a tak je jeho voľba ako súdu v pracovnoprávnych veciach, ktoré si vyžadujú vyššiu rýchlosť, naozaj logická“(21).
Napriek vyššie uvedenému z prospektívneho hľadiska očakávame od zamerania sa na užšiu právnu oblasť konštruktívnejší prístup súdov k uchopeniu problematiky. Z analýzy štatistických údajov nám vyplýva, že v roku 2015 prvoinštančné súdy vybavili 895 vecí v CPr registri, do ktorého sa zapisujú nielen individuálne pracovnoprávne spory, ale aj spory z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky.(22) Ak to rozrátame na počet okresných súdov, ktorých je 54, tak v priemere to vychádza na 16,57 sporov na jeden súd. Samozrejme, na každom súde túto agendu nerieši len jeden, ale každý sudca, ktorý je zaradený na občianskoprávnom úseku. Počet týchto sudcov sa líši od veľkosti toho-ktorého súdu. Číslo 16,57 sa teda ešte ďalej rozdrobovalo a ‚univerzálny‘ sudca sa stretával veľmi málo s prípadmi majúcimi pôvod v pracovnoprávnych vzťahoch na to, aby v nich získal dostatočnú zručnosť a expertné znalosti. Je pochopiteľné, že pri ich malom počte nebolo možné očakávať od sudcu špecializáciu na ne, keďže okrem toho sa venoval aj širokej palete ostatných civilných sporov. V neposlednom rade ide o oblasť so silným vplyvom sociálneho práva Európskej únie, ktoré je potrebné obsiahnuť v rozhodovacej činnosti, lebo inak hrozí vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením únijného práva. Je zrejmé, že takýto stav bol pomerne veľký luxus, ktorý negatívne musel vplývať nielen na rýchlosť, ale aj kvalitu súdnych rozhodnutí.
Naopak, čím užší je rozsah odvetví, za ktoré sudca zodpovedá, tým je väčší predpoklad efektivity jeho činnosti. Kauzálna príslušnosť by preto mala predmetné plytvanie ľudských síl, a tým pádom aj verejných zdrojov, limitovať. Diferenciácia spojená s prehlbovaním odbornosti sudcov v pracovnom práve by mala viesť k akcelerácií celého konania. Sudca majúci prax v tomto type sporov by mal byť pripravený skôr rozlíšiť jeho silné a slabé stránky, urýchliť ustálenie skutkových zistení, identifikovať nevyriešené otázky či posúdiť skutočný význam prípadu pre sporové strany.(23)Rozhodovacia prax menšieho počtu súdov by mala smerovať tiež k jej ustáleniu, čím adresáti a recipienti získajú ľahší prístup k monitorovaniu. Zjednocovanie judikatúry by výhľadovo mohlo viesť aj k predvídateľnosti a potrebnej procesnoprávnej prevencii, čo by vytvorilo prvotný filter pred podávaním nadbytočných a zjavne neopodstatnených žalôb. Priamy súvis kauzálnej príslušnosti vidíme aj s garantovaním práva na súdnu ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(24) a zvýšením garancie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(25). Odborná profilácia sudcov a vyšších súdnych úradníkov na ôsmich vybraných súdoch by sa časom mohla prejaviť aj na zvyšovaní úrovne odôvodňovania súdnych rozhodnutí. Kvalita doručovanej spravodlivosti subjektom pracovnoprávnych vzťahov by mohla dospieť až k rastu dôvery v súdnictvo.
ŠPECIALIZÁCIA NA SÚDOCH VYŠSEJ INŠTANCIE
Určenie kauzálne príslušných súdov platí len pre okresné súdy. Podľa nášho názoru by však mal zákonodarca zaviesť špecializáciu aj na odvolacích súdoch. Aj na krajských súdoch by mal byť rozvrhom práce stanovený jeden senát, ktorý by sa zaoberal opravnými prostriedkami vpracovnoprávnych sporoch. Zamestnanec i zamestnávateľ by aj v druhoinštančnom konaní určite ocenili, keby ich spor bol rozhodovaný vysoko špecializovaným odborníkom, najmä ak si ho nemôžu vybrať na rozdiel od svojho procesného zástupcu (advokáta resp. odborovú organizáciu).
Špecializácia by ďalej mohla pokračovať až na najvyšší súd, kde by fungoval jeden senát, do ktorého agendy by spadali spory vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Tým by ešte viac dochádzalo k naplneniu hlavného cieľa, ktorým je zaviesť väčšiu kvalitu do rozhodovania sporov medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jeden pracovnoprávny senát by ešte väčšmi garantoval zjednocovanie judikatúry a zákonnosti rozhodovania. Takto to funguje napr. aj v nám najbližšom právnom prostredí v Českej republike, kde strany sporu už pri začatí konania vedia, ktorí sudcovia najvyššieho súdu budú spor rozhodovať pri prípadnom dovolaní.
Samozrejme, takýto prístup nesie so sebou aj riziko, že špecializovanejší sudca skôr spadne do stereotypov, čo môže negatívne vplývať na flexibilitu jeho rozhodovania. Okrem toho by to mohlo viesť až k monopolizácií rozhodovacej praxe koncentrovanej do rúk jedného dovolacieho senátu, ktorý by tak získal prakticky väčšiu moc ako zákonodarný orgán. Jeho traja členovia, či dokonca len dvaja z nich pri prehlasovaní zvyšného člena senátu, by mali hlavné slovo pri výklade a aplikácií právnych noriem, a nie parlament, ktorý tieto normy prijíma.(26)
Aby teda nedošlo k zakonzervovaniu a ustrnutiu judikatórneho vývoja, mohli by popri sebe paralelne popri sebe existovať na každom krajskom súde ako i na súde najvyššom dva senáty. Zachovala by sa tak myšlienková pluralita a konkurencia názorov, pretože úlohou vyšších súdov nie je len judikatúru zjednocovať, ale aj hľadať nové a lepšie riešenia a odpadol by otázka, či jeden výlučne pracovnoprávny senát ešte garantuje sporovým stranám právo na zákonného sudcu.
Naše úvahy čiastočne podporuje (ale aj čiastočne vyvracia) i generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie Michal Bobek, ktorého podnetné myšlienky stoja za zmienku: „Zatímco specializace dává velký smysl u soudů prvního stupně a i částečně u odvolacích soudů, u vrcholných soudů by se měly opět jednotlivé nitky právních odvětví sbíhat a tvořit nikoliv oddělená sklíčka mozaiky, ale jeden koherentní obraz. Pouze tak mohu udržovat právní řád, který funguje jako celek. (…) [V]rchol soudní pyramidy specializovaný být nemá, nižší články naproti tomu ano. Soužití jednotlivých článků pak vytváří žádanou synergii: nižší články soudní soustavy vnášejí expertní znalost a specializaci, nejvyšší článek soudní soustavy pak spíše horizontální pohled, jednotu systému a transversální zachovávání stejných principů, zároveň také trochu ‚zpětný překlad‘ problému pro lidi. Ono totiž v systému, který má vysokou míru specializace odzdola až nahoru, výrazně hrozí fachidiocie a odcizení, o absenci debaty a vytváření ‚jediné pravdy‘ díky izolaci ani nemluvě.“(27) Je pravdou, že Najvyšší súd Slovenskej republiky by pri posilnení odborných kapacít, predovšetkým miest asistentov sudcov a analytického oddelenia, dokázal najľahšie odstrániť nami tvrdené nedostatky chýbajúcej špecializácie.
ZÁVER
Vyššie uvedených osem súdov naďalej ostáva súčasťou súdnej sústavy. Nejde teda o prípad zriaďovania špeciálneho pracovného súdnictva, ktoré má na našom území istú tradíciu.(28) Na to ako sa táto novinka súdov reálne prejaví, odpovie až prax. Nové opatrenia by však mali celkovo pozitívne vplývať na ekonomický a sociálny status zamestnancov a členov ich rodín.
Potrebné je však zvážiť aj nadstavbu kauzálnej príslušnosti prostredníctvom špecializácie vyššieho súdnictva. Táto diskusia, ktorá neprebehla pri rekodifikácií civilného procesného práva, by sa mohla uskutočniť aj dodatočne napr. pri prijímaní nových pravidiel tvorenia spravovacích a kancelárskych poriadkov súdov a vytváraní ich rozvrhov práce.
Poznámky
- 1) SCHELLEOVÁ, I.: Český civilní proces. Praha: Linde. 1997, s. 171.
- 2) Bližšie pozri FICOVÁ, S. – ŠTEVČEK, M. a kol. Občianske súdne konanie. Praha : C. H. Beck, 2010. s. 86.
- 3) K historicko-filozofickému pohľadu pozri ŠTEVČEK, M.: K problematike tzv. kauzálnej príslušnosti niektorých slovenských súdov. In: Justičná revue. 2009, č. 6-7, s. 852-860.
- 4) HRNČIAR, D.: Kauzálna príslušnosť súdov. In: Justičná revue. 2006, č. 11, s. 1713-1718.
- 5) Pozri zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorého účinnosť skončila 30. júna 2016.
- 6) Nález Ústavného súdu Slovenskej Republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08-238: „Existencia a činnosť takýchto súdnych orgánov podľa tvrdenia národnej rady dosiaľ nebola a ani nie je predmetom pochybnosti alebo sporu z hľadiska ich súladu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou je aj podľa ústavného súdu prvkom zlučiteľným s organizáciou súdnej moci v demokratickom a právnom štáte. V právnom poriadku Slovenskej republiky sú v rámci všeobecného súdnictva ako súdy so špecializovanou agendou vytvorené napr. konkurzné a vyrovnacie súdy (§ 9 zákona č. 371/2004 Z. z.), zmenkové a šekové súdy (§ 10 zákona č. 371/2004 Z. z.), súdy s agendou priemyselnoprávnej ochrany (§ 11 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou ochrany práv z hospodárskej súťaže (§ 12 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou burzových obchodov (§ 13 zákona č. 371/2004 Z. z.) či súdy s azylovou agendou (§ 14 zákona č. 371/2004 Z. z.).“
- 7) Spory pracovnoprávne a z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach.
- 8) V sporoch týkajúcich sa rozhodcovského konania, spory zmenkové a šekové, z priemyselného vlastníctva, z hospodárskej súťaže, týkajúcich sa rozhodcovského konania, z burzových obchodov, určenia neplatnosti zmluvy, koncesnej zmluvy na práce alebo rámcovej dohody podľa osobitného predpisu, o náhradu jadrovej škody, z nekalého súťažného konania a v autorskoprávnych sporoch.
- 9) Schválené znenie legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Dokumenty/Nase_sluzby/schvalene%20znenie%20LZ.pdf.
- 10) „Považujem za vhodné uviesť, že kauzálna príslušnosť súdov sa v právnych poriadkoch okolitých štátov spravidla objavuje len výnimočne, čo osobne považujem za prínosný faktor, najmä vzhľadom na prehľadnosť systematiky civilného konania súdneho.“ JAKUBOVIČ, D.: Kauzálna príslušnosť slovenských súdov v kazuistickej interakcii. In: Bulletin slovenskej advokácie. 12/2009, s. 25.
- 11) § 40 CSP: „Súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania.“
- 12) Pôvodne bol navrhnutý Okresný súd Prievidza, ktorý bol zmenený po pripomienke Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky.
- 13) Dôvodová správa – osobitná časť k návrhu Civilného sporového poriadku, s. 8. Číslo parlamentnej tlače 1333, šieste volebné obdobie. Dostupné na internete: .
- 14) MINČIČ, V.: Riešenie pracovnoprávnych sporov v nadväznosti na nový Civilný sporový poriadok. In: 50. výročie založenia Katedry Bratislava : Merkury, 2015, s. 126.
- 15) BRÖSTL ml., A.: Individuálne pracovnoprávne spory podľa CSP. Dostupné na internete .
- 16) HAMUĽÁK, J.: Civilný sporový poriadok alebo „Pracovný súdny poriadok“ – nejednotnosť názorov na riešenie pracovnoprávnych sporov. In: Kontroverzní názory v právu Praha : Leges, 2015. s. 247.
- 17) Zaznelo na prednáške k Civilnému sporovému poriadku organizovanej Slovenskou advokátskou komorou v Trenčíne dňa 16. mája 2016.
- 18) NOVOTNÝ, M.: Ticho po búrke… prosto ticho – a reforma civilného procesného práva na svete (seriál na pokračovanie, 2. časť). Dostupné na internete .
- 19) Napr. vzdialenosť medzi Humenným a Popradom je 153 km, Čadcou a Ružomberkom 93 km, Rimavskou Sobotou a Zvolenom 85 km, Čiernou nad Tisou a Košicami 113 km, či Komárnom a Topoľčanmi 104 km väčšinou po cestách nižšej triedy.
- 20) Podľa Štatistickej ročenky Ministerstva spravodlivosti za rok 2015, Dostupné na: http://www.justice.gov.sk/stat/roc/16/stat_roc_2015.pdf
- 21) Pozri pozn. č. 17.
- 22) Príloha č. 1 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.
- 23) KERN, S.I.: Do we need specialized Courts? Matching Expertise With Case Type Is a Tenet Of Management 101. In: New Jersey Law Journal, 2006, č. 8, s. 185.
- 24) Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“
- 25) Čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“
- 26) Na dôsledky takejto vysokej miery špecializácie upozorňoval najmä v súvislosti s rekodifikáciou súkromného práva v Českej republike Tomáš Richter: „Současně však představuje zjevné korupční riziko (jemuž se justiční systém na jiných soudních stupních snaží bránit přidělováním sporů jednotlivým soudcům / senátům na principu rotace) a navíc vytváří v jednotlivých oblastech civilního práva doslova myšlenkové monopoly, ovládané dvěma či třemi lidmi, představujícími většinu příslušného specializovaného senátu. Tito soudci přitom ve svých funkcích nezřídka setrvávají 30 let či déle – tedy po dobu, blížící se trvání deseti po sobě jdoucích volebních období Poslanecké sněmovny. Rozhodující slovo ohledně konkrétního významu právních pravidel mají přitom ve skutečnosti oni, nikoli Parlament.“ (RICHTER, T.: Rekodifikace a specializace senátů Nejvyššího soudu. Dostupné na internete .
- 27) GEALFOW, J.A.: „Ještě jsem nezaregistroval, že by některá česká právnická fakulta představila pozitivní, dlouhodobou vizi, kam chce jít a čím chce být.“ Michal Bobek. Dostupné na internete .
- 28) Pozri napr. DVORANOVÁ, Z.: Pracovné súdnictvo. In: Práva zamestnancov a skončenie pracovného pomeru Plzeň : Aleš Čeněk, 2013. S. 130-142; KOSTEČKA, J. Pracovní soudnictví – ano, či ne? In Právník. 1995, č. 4, s. 370-390; NOVÁKOVÁ, M.: Historický exkurz do pracovného súdnictva. In: Pracovný súdny poriadok (nová právna norma v oblasti pracovného práva). Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2014. S. 39-47; PELIKÁN, M.: Prvorepublikové pracovní soudnictví. In Časopis pro právní vědu a praxi. 1999, č. 1, s. 77-81.
Autor
JUDr. Andrej Poruban PhD.