Podnetom pre napísanie tohto príspevku je nejednotná aplikácia právnej normy ohľadom kontumácie rozsudkov vydávaných prvostupňovými súdmi pri štandardných sporoch, ktorých predmetom je zaplatenie pohľadávky veriteľa. Následne nás riešenie tejto nejednotnej súdnej praxe priviedlo k úvahám, či je súčasná práva úprava vôbec vhodná a na mieste, keďže môže vniesť značnú nerovnováhu, a to nie len do práva sporových strán (samozrejme, uznávame v plnej miere kontradiktórnosť súdneho procesu), ale aj do samotných spoločenských vzťahov, kedy právne uvedomelý a zodpovedný subjekt môže ekonomicky vyhladiť subjekt, ktorý na strane druhej takýmto právnymi vedomým nedisponuje.

Začnem na úvod všeobecne nie veľmi populárnymi a obľúbenými definíciami v rámci právnej filozofie; je to však veľmi podstatné pre ďalšie úvahy uvádzané v tomto príspevku.

Pomôžeme si právnym filozofom Hebertom Lionel Adolphusom Hartom, ktorý vo svojej spisbe Pojem práva uvádza:

Tieto skutočnosti nám vnucujú predstavu, že právo je možné najlepšie chápať ako odvetvie morálky alebo spravodlivosti a že jeho podstatou je skôr jeho zhoda s princípmi morálky alebo spravodlivosti ako kombinácia nariadení a hrozieb.(1)

Na účely tohto príspevku sa nebudeme zaoberať štandardnými definíciami práva, ktoré právo popisujú ako štátom uznaný súbor všeobecne záväzných pravidiel správania sa vynucovaných štátnou mocou a podobne. Nás bude zaujímať vnútro, t. j. čo je zmyslom právnej úpravy (regulácie) ako takej a aké by právo malo byť, aby spĺňalo svoje poslanie.

Civilný sporový poriadok so sebou, okrem viacerých zaiste účelných a efektívnych zmien, priniesol aj viacero ustanovení, ktoré v dennodennej praxi prinášajú viaceré aplikačné problémy.

Jedným z takýchto ustanovení sú aj paragrafy pojednávajúce o kontumácií sporu. V tomto príspevku sa zameriame len na čiast- kovú časť kontumácie, a síce rozsudok pre zmeškanie pojednávania žalovaným.

Tému príspevku budeme ilustrovať aj na nasledujúcom prípade:

Žalobca podal proti žalovanému štandardnú žalobu na zaplatenie podloženú listinnými dôkazmi, a to faktúrami a knihou pohľadávok. Súd vydal vo veci platobný rozkaz, voči ktorému žalovaný podal odôvodnený odpor, a tak súd platobný rozkaz zrušil a nariadil vo veci pojednávanie. Ešte pred pojednávaním súd vyzval obe sporové strany, aby k veci zaslali repliku a dupliku.

Na pojednávaní (1. pojednávanie vo veci) súd vyslovil tzv. predbežný právny názor v súlade s § 171 CSP tak, že žalobu hodlá zamietnuť. Na apel žalobcu súd pripustil záverečné vyjadrenie k veci formou písomných podaní a uložil na to stranám sporu lehotu a pojednávanie odročil.

Celý prípad má niekoľko rozmerov, ktoré prinášajú viaceré čiastkové otázky na posúdenie; my sa však zameriame najmä na podmienky kontumácie sporu vydaním rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu jeho absencie na pojednávaní.

Uvedený prípad je osobitný, ale nasledujúci právny rozbor sa zaoberá aj štandardnou situáciou, kedy sa žalovaný štandardne nedostaví na prvé nariadené pojednávanie vo veci.

1. Procesné nedostatky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie

1.1 Absencia poučenia o kontumácií

V súlade s § 274 písmeno a) CSP

Na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak

a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a…

1. Všeobecná poučovacia povinnosť súdu

V súlade s § 160 CSP:

Súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Poučovaciu povinnosť podľa odsekov 1 a 2 súd nemá, ak je

b) strana zastúpená advokátom,…

Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať jednak:
(i) v súlade s označením tohto paragrafu (§), a to textom: „všeobecná poučovacia povinnosť“, ako aj

(ii) v súlade s výslovným znením zákona (CSP), a súčasne

(iii) s prihliadnutím na aplikačnú prax súdov.

AD (i)

Toto ustanovenie je potrebné vykladať v tom zmysle, že zákonodarca má na mysli poučenie strany sporu o jej všeobecných právach a povinnostiach ako účastníka civilného procesu.

V súlade so závermi uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 345/2012:

Poučovacia povinnosť sa týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých realizácia alebo rešpektovanie má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní.(2)

Ide teda o poučenie strany sporu, napr. o jej právach konať v jazyku, ktorému rozumie, práve zvoliť si advokáta, poučení o formách podávania podaní súdu, doručovanie žaloby a vyjadrení, poriadková pokuta, predvedenie a podobne.

AD (ii)

Zákon narába s pojmom „všeobecná poučovacia povinnosť“ aj v iných ustanoveniach CSP [napr. § 292 písm. b), § 309 písm. b)], a to v spojení s ďalšími (osobitnými) poučovacími povinnosťami súdu.

Týmto spôsobom zavádza zjavný rozdiel medzi všeobecnou poučovacou povinnosťou súdu podľa § 160 CSP a osobitnou poučovacou povinnosťou, obsiahnutou napr. aj v § 274 písm. a) CSP.

AD (iii)

Aplikačná prax súdov osobitne poučuje advokátov v prípadoch, keď ide o pojednávania, ktorých zmeškanie môže mať za následok kontumáciu sporu.

Štandardne teda predvolania aj napriek skutočnosti, že stranu zastupuje advokát obsahuje poučenie o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie v prípade neospravedlnenej neprítomnosti na pojednávaní.

Takéto predvolania na pojednávanie sa nijako nelíšia a plne korešpondujú s textáciou vzorov a poučení pre súdy vydávané podľa CSP.

Dôkaz: https://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Nase-projekty/nove-procesne kodexy/vzory_CSP.aspx

Súčasne z aplikačnej praxe súdov vyplýva, že existujú aj predvolania, ktoré uvedené poučenie podľa § 274 písmeno a) CSP neobsahujú, a teda neospravedlnená neúčasť na takýchto pojednávaniach nemôže mať za následok kontumáciu sporu rozsudkom pre zmeškanie.

Na viacerých takýchto pojednávaniach, kedy predvolanie pre protistranu poučenie o možnosti kontumácie sporu neobsahovalo a žalovaný sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil konajúci súd odmietol na návrh žalobcu vydať rozsudok pre zmeškanie žalovaného, a to s odôvodnením, že žalovaný nebol o tejto možnosti poučený, hoci žalovaného zastúpuje či už právne oddelenie alebo advokát.

Na základe uvedeného je zrejmé, že aplikačná prax súdov pozná tzv. dva (2) typy predvolaní (v konaní, v ktorom stranu zastupuje právnik): (i) predvolanie s poučením podľa § 274 písmeno a) CSP – následkom nedostavenia sa môže byť kontumácia sporu a (ii) predvolanie bez poučenia podľa § 274 písmeno a) CSP – následkom nedostavenia sa nemôže byť kontumácia sporu.

Uvedené je jedinou logickou interpretáciou dvojakého prístupu súdov k predvolávaniu strán sporu zastúpených advokátom, ako aj jedinou gramatickou interpretáciu výslovného zákonného textu.

Štandardne súdy postupujú na pojednávaniach, kedy dochádza k odročeniu, že strany síce na ďalšie pojednávanie predvolajú, ale za moju prax od účinnosti CSP som sa nestretol s tým, aby sudca pri takomto odročení poučoval strany o možnosti kontumácie sporu.

Súčasne uvedenou metódou postupoval aj súd prvej inštancie v nami ilustrovanom prípade, keď na pojednávaní predvolal strany sporu na ďalšie pojednávanie bez poučenia o možnej kontumácií sporu v prípade, ak sa na ďalšie pojednávanie nedostavia.

2. Osobitná poučovacia povinnosť súdu

Uvedená výnimka z poučovacej povinnosti súdu v prípade zastúpenia strany advokátom ustanovená v § 160 odsek 3 CSP sa vzťahuje len na všeobecnú poučovaciu povinnosť súdu.

Nie je možné túto výnimku vykladať generálne, na akékoľvek ustanovenie CSP obsahujúce pojednanie o poučení.

V prípade, ak by sme neprijali tento záver, môžeme následne dôjsť k záveru, že napríklad ani samotný rozsudok by nemusel obsahovať poučenie o opravnom prostriedku, čo by bolo zjavne excesné a absurdné.

K nášmu výkladu sa prikláňa aj právnická literatúra:
– komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK _ strana 603, komentár k § 160 CSP:

uvedené neplatí v prípade poučovacej povinnosti v prípade rozhodnutí vo veci samej (§ 220 ods. 1 CSP, § 393 ods. 1 CSP). Takéto poučenie bude rozhodnutie obligatórne obsahovať bez ohľadu na to, čí strana spĺňa niektorú z podmienok podľa § 160 ods. 3 CSP. (3)

ako aj odborná verejnosť:
– Konferencia „Civilné sporové konanie po rekodifikácii“, ktorá sa konala dňa 30. 11. 2017;

uvedený názor vyslovili prednášajúce: JUDr. Jana Baricová ako aj JUDr. Soňa Mesiarkinová priamo na otázku vo veci poučovacej povinnosti podľa § 274 písmeno a) CSP, a teda, že ide o osobitnú poučovaciu povinnosť súdu, na ktorú sa výnimka podľa § 160 odsek 3 CSP nevzťahuje (rovnako ako pre poučenia uvedené v rozhodnutiach súdu vo veci samej).

3. Poučenie v predvolaní

Dikcia zákona, ako aj odborná literatúra sú v otázke momentu poučenia strany o kontumácii jednotné.

Zákon (§ 274 CSP) jednoznačne stanovuje, že „a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený…“, je teda evidentné, že žalovaný musel byť poučený o možnosti kontumácie práve v danom predvolaní na pojednávanie.

Pre splnenie procesnej podmienky na vydanie kontumačného rozsudku teda nepostačuje, že žalovaný bol o tejto skutočnosti poučený v predvolaní na predchádzajúce pojednávanie. Takýto záver by bol v príkrom rozpore s výslovnou dikciou zákona.

V súlade s ustanovením článku 3 odsek 1 CSP:

Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné.

ODBORNÁ LITERATÚRA

1. Komentár prof. Števčeka

Rovnaký záver, ako vyplýva z jednoznačného gramatického výkladu § 274 písmeno a) CSP vyplýva aj z komentára k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1004, komentár k § 274 CSP:

Kontumačný rozsudok podľa § 274 prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sú súčasne, v rovnakom čase splnené podmienky normované jeho hypotézou. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, v rovnakom čase, čo však neznamená, že musia počas konania nastať iba v jeden určitý moment. Rozsudok pre zmeškanie tak súd môže rozhodnúť na ktoromkoľvek nariadenom pojednávaní, ak sú súčasné splnené všetky podmienky. Nemusí ísť len o prvé pojednávanie vo veci samej.

Rozsudkom pre zmeškanie podľa tohto ustanovenia možno teda rozhodnúť vtedy, ak
a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci má súd doručenie predvolania riadne vykázané, pričom v tomto predvolaní bol žalovaný poučený o možných procesných následkoch svojho nedostavenia sa…

2. Komentár prof. Ficovej

Ešte precíznejšie a výslovnejšie o podmienkach pre vydanie kontumačného rozsudku pojednáva stať komentáru k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1191, komentár k § 356 CSP:

Osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, sú zakotvené v § 274 a 276. V zmysle nich sa vyžaduje, aby:

bol žalovaný v predvolaní na pojednávanie poučený o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Podľa doslovného textu zákona sa dá vysloviť názor, že žalovaný musí byť takto pučený v každom predvolaní na pojednávanie, a to bez ohľadu na formu, akou sa vykoná. Nestačí teda urobiť poučenie len pri jednom predvolaní;…

a ďalej v texte komentára na strane 1190 prof. Ficová uvádza:

Všetky osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie musia mať splnené právo na tom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vydaný (nezáleží, že boli splnené všetky podmienky pre jeho vydanie na inom pojednávaní, na ktorom súd takýto rozsudok nevydal. Ak by súd vydal rozsudok pre zmeškanie napriek tomu, že by nebola splnená niektorá (ktorákoľvek) z týchto podmienok (bližšie pozri výklad pri príslušných paragrafoch) existoval by zákonný dôvod na podanie odvolania.

JUDIKATÚRA

Krajský súd v Banskej Bystrici _ uznesenie zo dňa 21. 9. 2017, č. k. 43Cob/84/2017-178:

Všetky osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie musia byť(mať) splnené právo na tom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vydaný. Ak by súd vydal rozsudok pre zmeškanie napriek tomu, že by nebola splnená niektorá (ktorákoľvek) z týchto podmienok, existoval by zákonný dôvod na podanie odvolania.

Krajský súd v Nitre, rozsudok zo dňa 14. 3. 2018, sp. zn. 25Co/395/2017:

Každé z troch predvolaní preukázateľne obsahovalo rovnako znejúce pučenie o možnosti súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie či už pre dôvody na strane žalovaného (§ 274 CSP) alebo na strane žalobcu (§ 278 CSP). Nemožnosti preto súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že nebolo možné určiť, či jednotlivé predvolania a najmä predvolanie (upovedomenie o odročení pojedovania) na dňa 15. 6. 2017 obsahovalo potrebné poučenie.

S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že každé predvolanie na pojednávanie musí obsahovať poučenie podľa § 274 písmeno a) CSP o možnosti kontumácie sporu, ak chce mať súd možnosť ukončiť meritórne vec rozsudkom pre zmeškanie.

S týmto právnym názorom však nesúhlasil Krajský súd v Bratislave, keď vo svojom rozhodnutí uvádza:

Právny zástupca žalovaného a tým aj žalovaný boli riadne poučení o možnosti rozhodnutia súdu o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalovaného (§ 274 a 278 CSP) v predvolaní na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 6. 10. 2017 o 9:00 hod.(4)
a teda v príkrom a priamom rozpore s výslovným znením § 274 CSP ako aj závermi odbornej literatúry posúdil splnenie osobitných podmienok potrebných pre rozhodnutie kontumáciou; a ďalej uvádza:

Právny zástupca žalovaného vzal termín odročenia tohto pojednávania na vedomie a na základe uvedeného má odvolací súd za to, že toto poučenie o možnosti rozhodnutia súdu o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, platilo i pre pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 10. 11. 2017 o 13:00 hod. a nebolo potrebné žalovaného poučovať o uvedenom, keďže už bol o predmetnom upovedomený.

Ak by mal zákonodarca v úmysle stanoviť podmienky pre kontumáciu tak, ako to vykladá krajský súd, § 274 písmeno a) CSP by znelo:

sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie.

Keďže ale zákonný text obsahuje výslovnú zmienku o poučení obsiahnutom v predvolaní a z kontextu znenia § 274 CSP jednoznačne vyplýva, že zákonodarca má na mysli predvolanie na konkrétne pojednávanie (nie akékoľvek predvolanie), nie je možné s názorom krajského súdu súhlasiť a je potrebné prijať závery odbornej literatúry obsiahnuté v komentári k CSP (viď vyššie v texte).

Veríme však, že uvedené rozhodnutie je len excesom z rozhodovacej činnosti súdov a ostatné súdy sa ním nebudú riadiť, keďže je v zjavnom rozpore s dikciou zákona. Uvedený senát Krajského súdu v Bratislave je však známy svojimi „prelomovými“ rozhodnutiami, ktorými vykladá zákon tak povediac svojsky.(5)

1.2 Historický exkurz k poučovacej povinnosti pri kontumácií

V tejto stati si dovolíme upriamiť pozornosť čitateľov na historický exkurz ohľadom poučovacej povinnosti pri kontumácii sporu v prípade zmeškania pojednávania.

1. Zákon č. 113/1895 ř. z. o soudním řízení v občanských rozepřích právních (civilní řád soudní)

§ 396

Zmešká-li žalobce nebo žalovaný první rok, nutno pokládati přednes dostavivší se strany o skutkových okolnostech, týkající se předmětu sporu, za pravdivý, pokud není vyvrácen předloženými důkazy, a nutno na tomto základě na návrh strany, která se dostavila, rozhodnouti o žalobní žádosti rozsudkem pro zmeškání.

V danej právnej úprave mohol byť rozsudok pre zmeškanie vydaný len na prvom pojednávaní (první rok) a strana musela byť riadne predvolaná „obeslána“.

Viď V. HORA, Československé civilní právo procesní, I. – III. díl, Wolters Kluver ČR a. s. 2010, strana 396:

Každý rozsudek pro zmeškání předpokládá ovšem, že je tu opravdu zmeškání; k tomu je třeba jistých náležitostí positivních (řádné obeslaní k roku (402 č. 1), vyvolání věci při něm, nepřítomnost strany nejenom v tento okamžik, nýbrž i v okamžiku, kdy je skončeno jednání konané o návrhu na uskutečnění následku zmeškání…“

Súčasne sa ale v danom čase vyžadovalo materiálne posúdenie dôkaznej situácie, a teda možnosť formálneho vydania rozsudku bola zákonným textom vylúčená.

2. Zákon 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny poriadok)

Tento zákon neupravoval rozsudok pre zmeškanie. Vo veci predvolávania na pojednávanie však ustanovoval nasledovne:

§ 52a

V písomnom predvolaní sa uvedú zákonné následky spojené s tým, keby sa predvolaný bez dôvodov neustanovil.

3. OSP účinné od 1. 4. 1994

§ 200k odsek 2

Rozsudkom pre zmeškanie možno spor rozhodnúť, ak
a) sa žalovaný nedostavil na prvé pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas (§ 79 ods. 3 prvá veta, § 115 ods. 2) predvolaný s poučením o následkoch nedostavenia sa včítane možnosti rozhodnutia podľa odseku 1,

Kontumáciu bolo možné aplikovať len na prvom (1.) pojednávaní s tým, že v tomto predvolaní musel byť žalovaný poučený o možnosti kontumácie.

4. OSP účinné od 1. 9. 2003

§ 153b odsek 2

Rozsudkom pre zmeškanie možno spor rozhodnúť, ak
žalovaný sa nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný (§ 79 ods. 3 a § 115 ods. 2) s poučením o následkoch nedostavenia sa vrátane možnosti rozhodnutia podľa odseku 1,

Kontumáciu bolo možné aplikovať už aj na druhé (2.) a ďalšie zmeškané pojednávanie (teda nie len na 1. pojednávanie vo veci), pričom sa stále vyžadovalo poučenie o možnosti kontumácie uvedené v každom predvolaní.

5. OSP účinné od 1. 10. 2004

§ 114 odsek 5

Ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú uznesením vydaným podľa odseku 3, môže súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b; o tomto následku musí byť odporca poučený. Ustanovenia § 153b ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c) sa nepoužijú.

V tomto znení OSP došlo len k prečíslovaniu legislatívnych odkazov v § 153b s tým, že na § 153b odkazoval už aj § 114 odsek 5 OSP.

6. OSP účinné od 1. 9. 2005

Kontumáciu bolo možné aplikovať už aj na druhé (2.) a ďalšie zmeškané pojednávanie, pričom sa stále vyžadovalo pri každom predvolaní poučenie o právnych následkoch nedostavenia sa na nariadené pojednávanie (poučenie o možnosti kontumácie).

V tomto znení OSP došlo len k prečíslovaniu legislatívnych odkazov v § 153b

7. OSP účinné od 23. 12. 2015

Kontumáciu bolo možné aplikovať už aj na druhé (2.) a ďalšie zmeškané pojednávanie, pričom sa stále vyžadovalo pri každom predvolaní poučenie o právnych následkoch nedostavenia sa na nariadené pojednávanie (poučenie o možnosti kontumácie).

V tomto znení OSP došlo len k prečíslovaniu legislatívnych odkazov v § 153b

Aj na základe vyššie uvedeného historického exkurzu je zrejmé, že počas celej účinnosti legislatívneho textu obsahujúceho možnosť kontumácie sporu na druhom (2.) a ďalšom pojednávaní vyžadoval zákonodarca od súdu, aby žalovaného v predvolaní na príslušné pojednávaní (1., 2. alebo ďalšie pojednávanie) vždy poučil o možnosti kontumácie.

1.3 Stručné pojednanie o formalitách pojednávania ohľadom kontumácie

V súlade s § 274 písmeno a) CSP

Na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak

a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a

Na tomto mieste je potrebné upriamiť pozornosť na zmenu koncepcie CSP ohľadom zápisnice z pojednávania, kedy už táto nie je rozhodujúcou pre posúdenie obsahu pojednávania. Rozhodujúci je zvukový záznam.

Rovnaký záver je prezentovaný aj v komentári k CSP od vydavateľstva C. H. BECK:

Strana 364, komentár k § 99 CSP: „… rozhodné je to zachytenie, ktoré bude obsiahnuté vo zvukovom zázname, a nie v zápisnici.“

O podmienkach pre vydanie kontumačného rozsudku pojednáva stať komentáru k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1191, komentár k § 356 CSP:

Osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, sú zakotvené v § 274 a 276. V zmysle nich sa vyžaduje, aby:

Bol žalovaný riadne a včas predvolaný na pojednávanie. Žalovaný by nebol riadne predvolaný, ak by v predvolaní absentoval údaj o adrese súdu, o miestnosti, kde sa má pojednávať alebo o termíne pojednávania, resp. ak by tieto údaje neboli správne. Včasnosť predvolania na pojednávanie treba vykladať v súlade s § 178 ods. 2, t. j. predvolanie musí byť doručené žalovanému, resp. jeho zástupcovi spravidla najmenej 5 dní vopred.

Máme za to, že na tomto mieste je potrebné prijať formálnu interpretáciu a nezľahčovať tento procesný úkon súdu, ako to mnohokrát vidíme na pojednávaniach súdov (česť výnimkám) a precízne nadiktovať zo strany súdu všetky formálne náležitosti ohľadom odročenia pojednávania.

Komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 366, komentár k § 100:

„Nevyhnutným obsahom predvolania urobeného v akejkoľvek forme je označenie veci, miesta, času a predmetu proseného úkonu.

Na označenie miesta v zásade nestačí len označenie sídla súdu, ale aj miestnosti súdu, v ktorej sa má úkon vykonať…“

Poučenie o nedoručení písomného predvolania

Rovnako, ako to uvádzame vyššie, keďže rozhodný pre posúdenie obsahu pojednávania je zvukový záznam, je irelevantné, že zápisnica obsahuje poučenie: „písomné volaní nebudú“; často sa to takto zo strany konajúcich súdov deje bez toho, aby bola túto formulku aj explicitne sudca vyslovil.

Máme za to, že je povinnosťou súdu v prípade, ak sa chce odchýliť od štandardnej formy predvolávania podľa § 100 odsek 2 CSP:

Predvolanie na jednotlivé procesné úkony súdu sa uskutočňuje spravidla písomne, prípadne telefonicky alebo inými vhodnými prostriedkami. Ak bola osoba predvolaná inak ako písomne, vykoná sa o tom záznam v súdnom spise.

aby o tom jednak vykonal záznam v súdnom spise a súčasne, aby túto osobu poučil o tom, že písomne už volaná nebude.

Uvedená povinnosť sa vzťahuje na súd bez ohľadu na existenciu právneho zastúpenia, keďže nejde o všeobecnú poučovaciu povinnosť súdu (procesné práva a povinnosti generálne), ale o osobitnú situáciu, kedy súd hybridným spôsobom (inak, ako to štandardne predpokladá legálny text – terminus technicus „spravidla“), a to ústne vytyčuje termín pojednávania.

V prípade, ak sa predvolanie strany vykonáva iným, ako zákonom predpokladaným (favorizovaným) spôsobom (teda inak, ako písomnou formou) je potrebné, aby takto predvolaná strana nepochybným spôsobom súdu oznámila, že bola o predvolaní vyrozumená.

Rovnaký záver je prezentovaný aj v komentári k CSP od vydavateľstva C. H. BECK:

Strana 660, komentár k § 178 CSP: „Okrem toho (okrem písomného predvolania – poznámka autora) možno stranu alebo jej zástupcu predvolať na pojednávanie telefonicky alebo inými vhodnými prostriedkami. Pod inými vhodnými prostriedkami netreba rozumieť len predvolanie prostredníctvom elektronickej pošty na inú adresu ako adresu podľa § 105 ods. 2 CSP, ale aj predvolanie faxom, ústne počas prítomnosti predvolávanej osoby na predchádzajúcom pojednávaní, prostredníctvom zástupca strany, obce, zamestnávateľa a podobne. V týchto osobitých prípadoch však možno pojednávanie vykonať len v tom prípade, ak sa strane na takéto predvolanie i skutočne dostaví alebo súdu nepochybným spôsobom oznámi, že bola o predvolaní vyrozumená.“

2. Materiálne nedostatky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie

V tejto časti nášho príspevku sa zameriame na prípadné materiálne nedostatky vydaného kontumačného rozsudku, a síce poukážeme na skutočnosť, že súd prvej inštancie podľa nášho názoru nesmie, aj keď má za to, že formálne boli pre kontumáciu naplnené podmienky, rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v prípade, ak na to nemá aspoň minimálny skutkový základ obsiahnutý v spise ku dňu vydania rozhodnutia.

Komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1191, komentár k § 356 CSP:

„Ani formálne splnenie všetkých podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie nestačí na vydanie takéhoto rozhodnutia. Základom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného totiž môžu len také žalobné tvrdenia, ktoré vedú k záveru, že podľa nich možno výrokom rozsudku priznať práve to plnenie, ktorého sa žalobca domáha. Neúplné tvrdenia, u ktorých nie je možné taký záver odvodiť, alebo tvrdenia, ktoré sú so žalobným návrhom v rozpore neumožňujú vyhovieť návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného (R ČR 45/1996).“

Samozrejme, že na tomto mieste s nami mnoho právnikov súhlasiť nebude, keď protiargumentom bude, že nie je možné sudcovskou interpretáciou prekonať výslovný text zákona.

Máme však za to, že súd nesmie vydať zjavne nespravodlivý rozsudok, a to bez ohľadu na to, že mu zákon na takýto postup dáva mandát, resp. ho k tomu vlastne až núti.

Pomôžeme si citátom sv. Tomáša Akvinského:
„Non videtur esse lex quae iusta non fuerit.“(6)
Súčasná formalistická dikcia CSP umožňuje vydať rozsudok a priznať tak právo žalobcovi aj v prípade, ak mu zjavne nepatrí, resp. o tom žalobca nie je schopný doložiť konajúcemu súdu žiaden dôkaz. Samotné tvrdenie žalobcu sa tak stáva de facto kruciálnym dôkazom a súd je ním plne viazaný (zviazaný).

Myslíme si, že za takejto situácie je potrebné aplikovať článok 2 odsek CSP (7) a pristúpiť tak k sudcovskému zásahu do normotvorby zákonodarcu.

2.1 Povaha kontumačného rozsudku: sankcia vs. spravodlivé rozhodnutie

Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1241/2012 z 13. 3. 2013:
„Povinnosť súdov vyhľadávať právo totiž neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.“

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016, bod 17.:

„právne normy totiž treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému v tom zmysle, aby obstálo pred meradlom tzv. zdravého rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti“

Vyššie uvedenými nálezmi ústavných súdov hodláme poukázať na skutočnosť, že súdy nesmú mechanicky vykladať právne normy. Interpretácia zákona musí byť za každých okolností vykonaná cez prizmu spravodlivého rozhodovania vo veci, ktorý aspekt je fundamentom súdneho systému ako takého.

V ďalšom texte sa zameriame na povahu kontumačného rozsudku ako formy procesnej sankcie korigovanej postulátom na spravodlivé súdne rozhodnutie.

V prípade rozsudku pre zmeškanie nemôže ísť o formu procesnej sankcie, keďže nie je splnený základný predpoklad, aby mohlo ísť o sankciu, a to porušenie zákonom alebo súdom uloženej povinnosti, keďže účasť na pojednávaní je právom strán sporu, a máme za to, že právom strán sporu je aj vyjadrenie sa k písomným podaniam druhej strany sporu, a nie je preto možné sankcionovať stranu sporu len za nevyužitie práva.(8)

Vyčerpávajúco sa téme sankčnej povahy kontumačného rozsudku venujú autori M. Landl a M. Orviský v príspevku Niekoľko úvah o právnej úprave rozsudku pre zmeškanie publikovanom v právnom systéme ASPI.

V plnom rozsahu zastávame ich názor s tým, že účasť na pojednávaní je, podľa nášho názoru, „len“ právom strán sporu, nie však ich povinnosťou. Tento právny názor je možné vyvodiť aj z výkladu článku 6 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva, že osobná účasť na pojednávaní v súdnom konaní tak v trestných, ako aj v civilných veciach je právom účastníka konania (Fredin proti Švédsku (rozhodnutie ESĽP č. 283-A z 23. 2. 1994, Annuaire).

Účasť strany sporu na pojednávaní nemôže byť jediným kritériom spravodlivého rozhodnutia sporu; následne teda neobstojí záver, že rozsudok pre zmeškanie predstavuje v tomto prípade formu procesnej sankcie tak, ako to uvádza aj dôvodová správa, keďže prípadná sankcia v podobe obligatórnej straty sporu by bola zjavne neprimeraná voči porušenej povinnosti, navyše, keď podľa judikatúry a odbornej spisby ide o právo a nie povinnosť sporovej strany.

2.2 Účel kontumačného rozsudku

Účelom rozsudku pre zmeškanie po nariadení pojednávania, nie je uloženie procesnej sankcie strane sporu za jej pasivitu, a preto ani kontumačný rozsudok, podľa nášho názoru, nepredstavuje formu procesnej sankcie. Rozsudok, ako zavŕšenie a ukončenie sporu, je tým konečným a hlavným nástrojom ochrany ohrozených a porušených subjektívnych práv (viď článok 1 a 2 CSP). Rozsudok znovunastoľuje stav spravodlivosti, ak bol tento porušený, alebo aplikuje nástroje na jeho zachovanie, ak bol len ohrozený. Rozsudok v civilnom konaní zo svojej podstaty nemôže byť sankciou, keďže len eliminuje odchýlku, ktorú niektorá zo strán sporu spôsobila v zákonom želanom usporiadaní vzájomných vzťahov strán sporu a vracia stav vecí do tohto želaného stavu.

Podľa profesora Macura v prípade rozsudku pre zmeškanie zákon musí vylúčiť možnosť jeho vydania, ak napríklad odporuje dôkazom, ktoré má súd k dispozícii (napr. predložené listinné dôkazy a pod.), a nesmie byť založený na tvrdeniach, ktoré si vzájomne odporujú.(9) Výsledkom uplatnenia skutkovej domnienky je vysoko pravdepodobný záver hraničiaci s istotou, že rozhodné skutkové tvrdenia procesnej strany, ktorým druhá strana neodporovala, sú pravdivé. Nejde o uplatnenie fikcie, ale o použitie skutkovej domnienky.(10)

Keďže rozsudok pre zmeškanie, podľa nášho názoru, nepredstavuje formu procesnej sankcie za pasivitu strany v spore a jeho účel sa v ničom neodlišuje od účelu rozsudku ako takého, máme za to, že kontumačný rozsudok predstavuje spôsob ukončenia sporového konania na základe vysoko pravdepodobnej skutkovej domnienky založenej na dlhodobej ľudskej skúsenosti, že strana sporu, ktorá sa nevyjadrí a nezúčastní sa na pojednávaní (teda nezúčastňuje sa na spore), ani nemá žiadne argumenty vyvracajúce tvrdenia protistrany.

Doslovný výklad súčasnej právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie, v zmysle ktorého naša právna úprava neumožňuje prihliadať na akékoľvek vyjadrenia a dôkazy žalovaného, resp. žalobcu, ale súd je povinný buď vyhovieť žalobe, alebo ju zamietnuť, a to len na základe toho, že sa strana sporu nedostavila na pojednávanie po nariadení pojednávania je v hrubom rozpore s prezentovaným účelom rozsudku pre zmeškanie, s princípom spravodlivého súdneho procesu a úlohou súdov pri ochrane ohrozených a náprave porušených subjektívnych práv strán sporu.

2.3 Účel civilného procesu

Rovnako v prípade aplikácie uvedeného gramatického výkladu ustanovení o rozsudku pre zmeškanie je tento výklad v rozpore s ďalšími ustanoveniami CSP, ako je § 191 ods. 1, podľa ktorého „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo“. Aj podľa komentára k CSP (komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK) zákonný text za bodkočiarkou predstavuje dôležité pravidlo tzv. materiálneho vedenia sporu podľa sociálnej koncepcie civilného procesu, ku ktorej sa hlási aj CSP, v zmysle ktorého súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán.

Tento názor potom opäť podporuje náš záver, že účelom rozsudku pre zmeškanie je ukončenie sporu na základe vysoko pravdepodobnej skutkovej domnienky založenej na ľudskej skúsenosti, ktorej nastúpenie však aktivita strany v spore môže vylúčiť. Pokiaľ by sme však prijali výklad, že súd nemôže pri rozhodovaní sporu rozsudkom pre zmeškanie prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, ako to predpokladá zákonný text CSP v § 191 odsek 1, ale súd musí žalobe buď vyhovieť pri zmeškaní žalovaného, alebo žalobu zamietnuť pri zmeškaní žalobcu, je tento výklad v rozpore s § 191 odsek 1 CSP (teda v rozpore so zákonom) a tiež v rozpore s účelom civilného procesu založeného na uvedenej sociálnej koncepcii, čím sa dostaneme k problematike účelu civilného procesu.

Profesor Macur uvádza, že zmysel a účel civilného procesu je predovšetkým v tom, že slúži hmotnému právu, resp. že poskytuje ochranu subjektívnym súkromným právam. Bez tohto funkčného vzťahu k hmotnému právu by civilný proces v podstate stratil všetok svoj význam.(11)

Účel civilného procesu je v právnom poriadku SR vyjadrený v úvodných článkoch CSP, kde sú vyjadrené základné zásady civilného sporového konania. Podľa článku 2 ods. 1 CSP: „Ochrana ohrozených alebo porušených práv alebo právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.“ Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že hlavným účelom civilného procesu je spravodlivá ochrana ohrozených alebo porušených práv účastníkov civilného procesu. Ústavný súd SR v jednom zo svojich nálezov konštatoval, že „účelom civilného procesu je totiž riešiť spory a prinášať spravodlivosť“.(12) Rovnako tak Ústavný súd ČR uvádza, že „ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že najvyššou hodnotou rozhodovania súdov je individuálna spravodlivosť, samozrejme, v medziach zákona vrátane procesných ustanovení“.(13)

Všetky tieto úlohy súdov a ciele civilného procesu musia byť zohľadnené v aplikačnej praxi súdov. Pokiaľ by teda doslovný výklad súčasnej právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie viedol k tomu, že súd rozhodne spor bez ohľadu na akékoľvek výsledky procesnej aktivity strany sporu, ktorá sa na pojednávanie nedostavila, a to automaticky v neprospech tejto strany, máme za to, že takýto výklad je v rozpore s účelom civilného procesu. Súd by pri takomto výklade nemohol rozhodnúť spravodlivo o ochrane ohrozených alebo porušených práv, keďže by nemohol aplikovať právne posúdenie na skutkový stav, ktorý sa podľa skutkovej domnienky alebo na základe dovtedy predložených dôkazov v čo najväčšej možnej miere približuje k reálnym pomerom strán sporu.

V tejto súvislosti chceme poukázať aj na uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 4 Cmo 421/94 z 11. 12. 1996, ktoré je často uvádzané aj v komentároch k procesných predpisom a je uvedené aj v časti komentára k Civilnému sporovému poriadku o rozsudku pre zmeškanie pred nariadením pojednávania. Podľa tohto rozhodnutia k predpokladom na vydanie kontumačného rozsudku patrí aj posúdenie opodstatnenosti žalobcovho nároku z hľadiska hmotného práva, pričom súd vychádza z dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise. Z toho vyplýva, že „len zmeškanie žalovaného nemôže vyústiť do jeho procesného neúspechu v konaní vo veci samej“.

Súčasná slovenská právna úprava rozsudku pre zmeškanie po nariadení pojednávania však v prípade aplikovania len gramatického výkladu uvedený účel civilného procesu naplniť neumožňuje.

Záver

Opäť si na tomto mieste pomôžeme citátom právneho filozofa Rudolfa von Iheringa:

Právo nie je pojem, ale živá sila, Preto bohyňa spravodlivosti, ktorá drží v jednej ruke váhy, ktorými právo váži, má v druhej ruke meč, aby ho ubránila. Meč bez váh predstavuje holé násilie, váhy bez meča symbolizujú bezmocnosť práva. Oboje patrí k sebe a dokonalý právny stav je iba tam, kde sila, s akou spravodlivosti vládne mečom, sa vyrovná zručnosti, s akou vie zaobchádzať s váhami.(14)

Uvedené je možné parafrázovať na súčasný právny stav vo veci kontumácie v CSP; sudca preto nemôže byť len štatistom, justíciou bez meča a používať len „váhy“ (číry text zákona), ale musí ten „meč“ justície použiť na hájenie imanentnej súčasti práva, ktorou je spravodlivé súdne rozhodovanie.

Poznámky

• 1) H. L. A. Hart: Pojem práva, Oxford Univesrity Press, 1961, s. 23
• 2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 345/2012:
• 3) Komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK
• 4) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 12. 2018, č. k. 3Cob/142/2018-286
• 5) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Cob/1/2019: Krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol odmietnutý zjavne neodôvodnený odpor, pričom došlo k správoplatneniu platobného rozkazu vydanému voči žalovanému. Krajský súd považoval textáciu odporu „pohľadávky žalobcu neuznávame v celom rozsahu a popieram ich danosť, pravosť a výšku“ za napĺňajúcu právnu kvalitu na účely vecnej odôvodnenosti podľa zákona o upomínacom konaní, a to bez toho, aby žalovaný doložil odpor akýmkoľvek dôkazom alebo návrhmi na vykonanie dokazovania.
• 6) T. Akvinský, Summa Theologica „Nespravodlivý zákon nie je zákonom.“
• 7) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
• 8) M. Landl, M. Orviský: Niekoľko úvah o právnej úprave rozsudku pre zmeškanie, ASPI
• 9) MACUR, J. Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení § 114b o. s. ř. In Bulletin české advokacie. 2002, č. 2, s. 32
• 10) viď Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 329/08 z 20. 6. 2011 bod 16. a 17. publikovaný v Zbierke nálezov a stanovísk Ústavného súdu ČR pod číslom N 118/61 SbNU 717.).
• 11) MACUR, J. Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení § 114b o. s. ř. In Bulletin české advokacie. 2002, č. 2, s. 29.
• 12) Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016 bod 16
• 13) Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 22/03 zo 6. 4. 2004 uverejnený v Zbierke stanovísk Ústavného súdu ČR pod číslom N 51/33 SbNU 31).
• 14) R. Ihering: Boj za právo, Kalligram, Bratislava 2009, s. 35

Autor
JUDr. Ján Ferenci

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10