Tento článok si kladie za cieľ pomôcť slovenskému advokátovi s diagnostikou svojho vzťahu ku klientovi v prípadoch obligatórneho zastúpenia účastníka konania advokátom v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie. Zanedbanie tejto diagnostiky môže mať v krajných prípadoch vážny následok v podobe odmietnutia žaloby súdom pre jej zjavnú neprípustnosť. Potreba jej vykonania tkvie v tom, že pojem „advokát“, tak ako poznáme vo vnútroštátnom práve v súvislosti s možnosťou zastupovania pred súdmi, nie je totožný s pojmom „advokát“ vykladaným autonómne podľa práva Európskej únie na účely prípustnosti zastupovania v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie.

Úvod

Pravidlá zastupovania účastníka konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v Luxemburgu (ďalej len „SD“) sú obsiahnuté v článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Štatút“), ktorý je prvým článkom hlavy III Štatútu s názvom „Konanie pred Súdnym dvorom“. Štatút rozlišuje vo svojom článku 19 v konaní pred SD dve skupiny účastníkov konania, ktorí sú nazývaní aj ako privilegovaní a neprivilegovaní účastníci konania. Medzi privilegovaných účastníkov konania patria:

• – členské štáty Európskej únie (ďalej len „Únia“),
• – inštitúcie Únie,
• – štáty, ktoré nie sú členskými štátmi, ale ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore,
• – Dozorný úrad EZVO (Európske združenie voľného obchodu) uvedený v Dohode o Európskom hospodárskom priestore.(1)

Privilegovaných účastníkov konania zastupuje pred SD splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne, ktorému môže (ale nemusí) pomáhať poradca alebo advokát. V tomto prípade požiadavka obligatórneho zastupovania privilegovaných účastníkov konania advokátom v konaní pred SD nie je Štatútom vznesená.

Okruh neprivilegovaných účastníkov konania je vymedzený v článku 19 odsek 3 Štatútu tak, že ostatné strany (rozumej nie privilegované, t. j. tie strany, ktoré nie sú uvedené v článku 19 odsek 1 a odsek 2 Štatútu) zastupuje advokát. Účastníka konania môže pred SD zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.(2) Vysokoškolským učiteľom sú priznané rovnaké práva ako sú priznané článkom 19 Štatútu advokátom za podmienky, že sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktorého právo im priznáva právo vystupovať pred súdom.(3)

Podľa článku 53 odsek 1 Štatútu sa konanie pred Všeobecným súdom spravuje hlavou III., čiže aplikuje sa aj vyššie opísaný článok 19 Štatútu. Článok 53 odsek 2 prvá veta Štatútu odkazuje na rokovací poriadok Všeobecného súdu v prípade potreby ďalších podrobnejších ustanovení. Článok 51 odsek 1 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že účastníkov konania musí zastupovať splnomocnený zástupca alebo advokát podľa podmienok stanovených v článku 19 Štatútu.

Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-515/17 P a C -561/17 P zo dňa 4. 2. 2020

Súdny dvor (veľká komora) konal a rozhodoval v spojených veciach C-515/17 P a C-561/17 P, predmetom ktorých boli dve odvolania – jedno odvolanie podané odvolateľkou Uniwersytet Wroclawski so sídlom vo Vroclave (Poľsko) (ďalej len „Vroclavská univerzita“), ktorú v konaní pred Súdnym dvorom podporovala ako vedľajší účastník Česká republika, a druhé odvolanie podané odvolateľkou Poľská republika podporovanej v konaní pred Súdnym dvorom vedľajšími účastníkmi Česká republika a Krajowa Izba Radców Prawnych so sídlom vo Varšave (Poľsko). Odvolatelia sa domáhali zrušenia uznesenia Všeobecného súdu z 13. 6. 2017 vydaného vo veci T-137/16, ktorým uvedený Všeobecný súd odmietol žalobu ako zjavne neprípustnú z dôvodu, že žaloba nebola podaná osobou zástupcu, ktorý spĺňa požiadavky článku 19 odsek 3 a odsek 4 Štatútu a článku 51 odsek 1 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

Predmetom konania T-137/16 pred Všeobecným súdom bola žaloba Vroclavskej univerzity podaná proti žalovanej Výkonná agentúra pre výskum (REA) za účelom zrušenia rozhodnutí Výkonnej agentúre pre výskum (REA) konajúcej na základe poverenia Európskej komisie o vypovedaní dohody o grante Cossar (č. 252908) a o zaviazaní Vroclavskej univerzity vrátiť sumy 36 508,37 eura, 58 031,38 eura a 6 286,68 eura, ako aj zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5 803,14 eura a za účelom prikázania Výkonnej agentúre pre výskum (REA) vrátiť Vroclavskej univerzite príslušné sumy vrátane príslušných úrokov počítaných odo dňa uskutočnenia platieb až do dňa vrátenia. V uvedenom konaní pred Všeobecným súdom zastupoval Vroclavskú univerzitu „radca prawny“, ktorého poľský právny poriadok rozpoznáva ako povolanie právneho poradcu, pričom právni poradcovia môžu požiadať o zapísanie do komory poradcov a získať tak oprávnenie zastupovať klientov pred poľskými súdmi. Právny poradca, ktorý v konaní pred Všeobecným súdom zastupoval Vroclavskú univerzitu mal s ňou minulosti uzatvorenú pracovnú zmluvu, na základe ktorej zastával pozíciu vedeckého pracovníka a docenta, no v čase podania žaloby to už neplatilo. V čase podania žaloby bol tento právny poradca viazaný s Vroclavskou univerzitou civilnoprávnou zmluvou o poskytovaní výučby. Všeobecný súd v bodoch 16 a 17 napadnutého uznesenia konštatoval, že na rozdiel od oprávnenia vystupovať pred súdom členského štátu, pojem advokát neobsahuje žiaden výslovný odkaz na vnútroštátne právo členských štátov, ktorý by mal určiť jeho zmysel a dosah, a teda v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa tento pojem musí, pokiaľ je to možné, vykladať autonómne s prihliadnutím na kontext tohto ustanovenia, ako aj na sledovaný cieľ bez toho, aby sa odkazovalo na vnútroštátne právo. Všeobecný súd chápanie úlohy advokáta v právnom poriadku Únie opieral o článok 19 Štatútu ako aj odkazom na rozsudok z 18. 5. 1982 vo veci AM & S Europe/Komisia,(4) ďalej odkazom na rozsudok zo 14. 9. 2010 vo veci Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i.(5) a odkazom na rozsudok zo 6. 9. 2012 vo veci Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia,(6) z ktorých usúdil, že advokát spolupracuje pri výkone spravodlivosti a svojmu klientovi je povinný poskytnúť úplne nezávisle a vo vyššom záujme spravodlivosti právnu pomoc, ktorú tento klient potrebuje. Požiadavka nezávislosti advokáta predpokladá neexistenciu akéhokoľvek pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, pričom pojem nezávislosti je vymedzený nielen pozitívne, teda s odkazom na profesijné povinnosti, ale aj negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu.

Všeobecný súd uplatnil vyššie uvedenú judikatúru aj v prejednávanej veci s tým, že skonštatoval, že aj keby sa z formálneho hľadiska bolo potrebné domnievať, že zmluva o poskytnutí služieb výučby nevedie k pracovnoprávnemu vzťahu medzi týmito dvoma stranami, nič to nemení na skutočnosti, že takáto situácia vyvoláva riziko, že odborný názor tohto právneho poradcu by prinajmenšom sčasti mohol byť ovplyvnený jeho pracovným prostredím.

Vroclavská univerzita v podanom odvolaní argumentovala, že povaha a hlavné znaky zmluvy o poskytovaní služieb výučby neumožňujú považovať túto zmluvu za pracovnú zmluvu, keďže chýba vzťah podriadenosti, ktorý je charakteristický pre pracovnú zmluvu. Poľská republika namietala, že posúdenie nezávislosti vo vzťahu ku klientovi nemôže byť vykonané bez odkazu na záruky vyplývajúce z jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov, a že pojem nezávislosť tak ako je chápaný v napadnutom uznesení, je v rozpore s realitou výkonu povolania advokáta, keďže je založený na domnienke, že interný advokát, ktorý vykonáva svoje povolanie v rámci pracovnoprávneho vzťahu, bude vystavený väčšiemu tlaku zo strany zamestnávateľa než externý advokát, ktorý je vystavený iba tlaku zo strany svojho klienta. Krajowa Izba Radców Prawnych (Národná komora právnych poradcov) tvrdila, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že celková nezávislosť advokáta si vyžaduje absenciu akejkoľvek väzby advokáta s pracovným prostredím jeho klienta. Je totiž ťažké si predstaviť, že by zástupca mohol konať bez toho, aby nepodliehal nijakému vplyvu priameho pracovného prostredia svojho klienta. Výkonná agentúra pre výskum (REA) argumentovala v odvolacom konaní tým, že výklad, ktorý uskutočnil Všeobecný súd predstavuje skôr záruku toho, že všetci advokáti Únie budú podliehať rovnakým podmienkam, pokiaľ ide o zastupovanie pred Súdnym dvorom a že Všeobecný súd nešiel nad rámec existujúcej judikatúry Súdneho dvora, ktorá už stanovila požiadavku, aby medzi poradcom a účastníkom konania, ktorého zastupuje, existoval dostatočný odstup.

Súdny dvor pri rozhodovaní o veci samej analyzoval článok 19 odsek 3 a 4 Štatútu. Zatiaľ čo článok 19 odsek 4 Štatútu obsahuje výslovný odkaz na vnútroštátne právo (advokát zastupujúci účastníka konania musí mať oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore), takýto odkaz na vnútroštátne právo absentuje v článku 19 odsek 3 Štatútu, ktorý ukladá povinnosť neprivilegovanému účastníkovi konania byť zastúpený advokátom. Preto je podľa Súdneho dvora potrebné tento pojem vykladať autonómne a jednotne v celej Únii, pričom sa zohľadňuje nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a jeho cieľ.(7) Z doslovného znenia článku 19 odsek 3 Štatútu „ostatné strany zastupuje advokát“ vyplýva, že účastník konania v zmysle tohto ustanovenia, a to bez ohľadu na jeho postavenie, nie je oprávnený sám konať pred súdom Únie, ale musí využiť služby tretej osoby. Účastník konania a jeho zástupca nemôžu byť jednou a tou istou osobou.(8) Cieľom zastupovania neprivilegovaných účastníkov konania advokátom v konaní pred SD je podľa Súdneho dvora jednak zabrániť tomu, aby súkromné osoby samé vystupovali pred súdom bez využitia sprostredkovateľa, a jednak zabezpečiť, že právnické osoby budú zastupované takým zástupcom, ktorý je od právnickej osoby, ktorú zastupuje, dostatočne nezávislý.(9) Súdny dvor rovnako zdôraznil, že hoci úloha zastupovania advokátom v kontexte článku 19 odsek 3 a 4 Štatútu sa musí plniť v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, cieľ tejto úlohy spočíva najmä v ochrane a obrane záujmov klienta v čo najväčšom rozsahu a úplne nezávisle, ako aj pri rešpektovaní zákona a profesijných a etických pravidiel.

Súdny dvor rozsudkom zo dňa 4. 2. 2020 rozhodol tak, že zrušil napadnuté uznesenie Všeobecného súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, keďže podľa Súdneho dvora sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Súdny dvor uviedol, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že právny zástupca nielenže zabezpečoval ochranu záujmov Vroclavskej univerzity bez akéhokoľvek vzťahu podriadenosti voči tejto univerzite, ale navyše bol s touto univerzitou spojený iba zmluvou o poskytovaní výučby na tejto univerzite. Takéto spojenie totiž nestačí na to, aby bolo možné domnievať sa, že tento právny poradca sa nachádzal v situácii, ktorá by zjavne narušila jeho schopnosť nezávisle zabezpečiť obranu klienta a čo najlepšie ochrániť jeho záujmy. Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že už samotná existencia civilnoprávnej zmluvy o poskytovaní výučby Vroclavskou univerzitou a právnym poradcom, môže ovplyvniť nezávislosť tohto poradcu z dôvodu existencie rizika, že odborný názor uvedeného poradcu bude aspoň sčasti ovplyvnený jeho pracovným prostredím.

Diagnostika vzťahu advokáta a klienta

Z vyššie uvedeného vyplýva, že každý advokát, pokiaľ nechce vystaviť klienta riziku odmietnutia žaloby pre jej zjavnú neprípustnosť v konaní pred SD, a zároveň nechce sám seba vystaviť riziku uplatnenia náhrady škody zo strany klienta za škodu spôsobenú pri výkone povolania resp. disciplinárnemu konaniu, by mal pred tým, ako prevezme zastupovanie neprivilegovaného účastníka konania pred SD, svoj vzťah k takémuto klientovi diagnostikovať. Vykonanie diagnostiky sťažuje fakt, že požiadavku a kritériá na nezávislosť advokáta od klienta nenájdeme v Štatúte či v rokovacom poriadku SD. Táto požiadavka vzišla z rozhodovacej činnosti SD. Generálny advokát Michal Bobek vo svojicch návrhoch v tejto súvislosti uvádza, že „nezávislosť sa vynorila ako podmienka, ktorá síce možno zodpovedá tradičnej charakteristike povolania advokáta, nie je však uvedená a už vôbec nie vysvetlená v procesných pravidlách súdov Únie. Ak je ťažké predvídať kritérium na posúdenie nezávislosti advokáta, pri posudzovaní danej veci nutne vznikajú otázky týkajúce sa právnej istoty.“

V prípade povinného zastúpenia účastníka konania advokátom v konaní pred SD, má príkaz neexistencie diskvalifikujúcich väzieb advokáta a klienta vyššiu právnu relevanciu ako vôľa klienta, jeho dôvera v už overeného spolupracujúceho advokáta, klientove ekonomické záujmy a právo klienta na slobodnú voľbu advokáta. V praxi môže nastať prípad, kedy bude klient nútený hľadať si nového advokáta, vytvárať si k nemu dôveru, hradiť nemalé finančné prostriedky spojené s oboznámením sa s prípadom z dôvodu, že advokát, ktorého si klient pôvodne zvolil, ktorému dôveruje a ktorý je s prípadom oboznámený, môže vykazovať známky nie nezávislého odborného úsudku. Zatiaľ nie je jasné, ako ovplyvňuje nezávislosť advokáta existencia predchádzajúceho pracovného pomeru s klientom. Či by sa v takom prípade zohľadňovala dĺžka trvania pracovného pomeru prípadne doba, ktorá uplynula od zániku tohto pracovného pomeru, potrebná na získanie odstupu od klienta alebo či by táto skutočnosť existencie predchádzajúceho pracovného pomeru po jeho zániku bola irelevantná. Inšpiráciou do diskusie sa javí otázka generálneho advokáta Michala Bobeka vznesená v jeho návrhoch vo vyššie uvedenej veci, a to či by bol individuálny advokát, ktorý je riadnym členom komory advokátov a vykonáva činnosť vo vlastnom mene, má však len jedného hlavného klienta, od ktorého je skutočne ekonomicky závislý, „nezávislým advokátom“ a považoval by sa za „zamestnaného“? V súvislosti s problematikou zamestnania je vhodné poznamenať, že SD v rámci judikatúry stanovil nasledovné tri charakteristické črty pojmu „pracovník“ resp. „zamestnanec“ ako tento pojem používa naše vnútroštátne právo – vykonávanie práce, prijímanie odmeny a subordinácia.(10) Otázne je, či by sa dalo v teoretickej rovine uvažovať o takej intenzite ekonomickej závislosti advokáta od klienta, ktorá by aj bez súčasnej existencie pracovného pomeru advokáta a z neho vyplývajúcej subordinácie advokáta, ohrozila nezávislosť advokáta a jeho odstup od klienta.

Ako praktická príručka diagnostiky vzťahu advokát – klient na účely získania vedomosti, či je advokát dostatočne nezávislý od klienta, môže poslúžiť znenie bodov 42 a 43 návrhov generálneho advokáta Michala Bobeka predneseného v tejto odvolacej veci pred Súdnym dvorom, ktoré obsahujú nasledovné povinnosti a zákazy:

1. Povinnosť neprivilegovaných žalobcov nechať sa zastupovať brán i týmto žalobcom v tom, aby sa zastupovali sami,(11)
2. zákaz vlastného zastupovania bol potvrdený aj v súvislosti s právnickými osobami v rozličných situáciách, v ktorých bol právny zástupca osobitne prepojený so žalobcom. Vzhľadom na tieto prepojenia dotknutí právni zástupcovia nespĺňali podmienku, podľa ktorej majú byť vo vzťahu k žalobcovi treťou stranou. Tieto prepojenia sa týkali pozície manažéra,(12) riaditeľa,(13) správcu,(14) predsedu výkonného výboru,(15) ďalších funkcií na „vysokej výkonnej úrovni“(16) a držby podielu vo výške 10% v žalujúcej spoločnosti,(17)
3. právne zastupovanie sa považuje za neprimerané v prípadoch, keď sú právni zástupcovia zamestnancami žalobcu.

Poukazujeme na to, že v prípade Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia Súdny dvor v bode 25 rozsudku konštatoval, že princíp potreby nezávislosti advokátov sa uplatní aj v situácii, v ktorej advokátov zamestnáva subjekt spojený s účastníkom konania, ktorého advokáti zastupujú. Pracovný pomer právnych poradkýň so subjektom odlišným od účastníka konania totiž môže mať napriek tomu, že je formálne oddelený od účastníka konania, vplyv na ich nezávislosť, pretože záujmy subjektu, v ktorom sú zamestnané, sú do veľkej miery spoločné so záujmami účastníka konania. Existuje totiž riziko, že odborný názor týchto poradkýň bude, prinajmenšom čiastočne, ovplyvnený ich pracovným prostredím. Z uvedeného vyplýva, že aj pracovný pomer advokáta u subjektu, ktorý nie je účastníkom konania, no je s účastníkom konania spojený, vyvoláva pochybnosti o nezávislosti advokáta, pokiaľ záujmy tohto subjektu sú do veľkej miere spoločné so záujmami účastníka konania.

Slovenské vnútroštátne právo sa vysporiadava s otázkou pracovného pomeru advokáta v § 8 odsek 1 písm. a) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého komora pozastaví výkon advokácie tomu, komu po zapísaní do zoznamu advokátov nezanikol alebo vznikol pracovný pomer alebo obdobný pracovný vzťah okrem pedagogickej, publikačnej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti, činnosti člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky alebo činnosti, ktorá nie je v rozpore s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania; o rozpore pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania rozhoduje komora.

Výzvami do budúcna sa javia návrhy generálneho advokáta Michala Bobeka, aby Súdny dvor uskutočnil „dvojaké prehodnotenie judikatúry a praxe Všeobecného súdu v danej oblasti v dvoch zásadných bodoch. Po prvé, čo sa týka podstaty, výklad článku 19 tretieho odseku Štatútu treba vrátiť späť do hraníc primeraného a predvídateľného. Po druhé, a čo je možno ešte dôležitejšie, potenciálny nedostatok právneho zastúpenia je potrebné posudzovať ako procesný nedostatok žaloby, na ktorý musí byť dotknutý žalobca náležite upozornený a musí dostať príležitosť napraviť ho.“ Problém spočíva podľa generálneho advokáta v tom, že pojem advokát nebol v judikatúre týkajúcej sa článku 19 odsek 3 Štatútu vytvorený osobitne na účely výkladu tohto ustanovenia. Ide skôr o výsledok presunu judikatúry z odlišnej oblasti práva Únie a odlišného kontextu. Tento presun spolu s nejasnosťami v súvislosti s podmienkami, ktoré sa majú uplatniť, a pomerne vážnymi následkami ich nedodržania začal postupne vyvolávať množstvo problémov. Pôvod výkladu pojmu advokát je v práve hospodárskej súťaže. Jednalo sa o prípady, kedy Súdny dvor v súvislosti s výkladom rozsahu vyšetrovacích právomocí Európskej komisie zadefinoval, kedy je možné odvolávať sa na dôvernosť písomnej komunikácie medzi advokátom a klientom, čo bolo možné vtedy „pokiaľ sa na jednej strane taká komunikácia uskutočňuje na účely a v záujme práva klienta na obhajobu a pokiaľ ju na druhej strane vykonávajú nezávislí advokáti, t. j. advokáti, ktorí nie sú voči klientovi viazaní pracovným pomerom.“ (18) Súdny dvor teda začal dôsledne rozlišovať medzi interným (zamestnaným) a externým (nezávislým) advokátom v súvislosti s definovaním existencie možnosti odvolávať sa na dôvernosť písomnej komunikácie medzi advokátom a klientom. Súdny dvor najprv vysvetlil pojem nezávislosť s cieľom vymedziť, ktoré dokumenty sú chránené povinnosťou mlčanlivosti advokáta v rámci šetrení v oblasti hospodárskej súťaže Únie. Až potom ho presunul na podporu osobitného výkladu pojmu „advokát“ na účely článku 19 odsek 3 Štatútu. Uvedený výklad sa následne uplatnil na pomerne širokú škálu skutkových situácií. Podľa generálneho advokáta sa v tomto procese stratilo prepojenie s pôvodným dôvodom a účelom pojmu nezávislosť. Čo sa týka procesnej stránky, generálny advokát navrhol prehodnotiť aktuálny stav, kedy na strane jednej nedostatok vo zvolenom advokátovi, ktorý nie je dostatočne nezávislý, je považovaný za dôvod odmietnutia žaloby pre jej zjavnú neprípustnosť, pričom žalobca nie je vopred o takejto vade plnomocenstva upovedomený, no na strane druhej rokovací poriadok Všeobecného súdu predpokladá také prípady odstrániteľných vád podania týkajúcich sa zastúpenia advokátom, ktoré aj keď nie sú účastníkom konania na výzvu tajomníka Všeobecného súdu v lehote odstránené, nebránia v ďalšom pokračovaní konania, v závislosti od rozhodnutia Všeobecného súdu. Jedná sa konkrétne o znenie článku 51 odsek 4 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý stanovuje, že tajomník určí dotknutému účastníkovi primeranú na lehotu na predloženie osvedčenia o tom, že advokát je oprávnený zastupovať v konaní pred súdom členského štátu alebo zmluvného štátu Dohody o EHP a na predloženie splnomocnenia udeleného advokátovi, ktorý zastupuje právnickú osobu podľa súkromného práva, pokiaľ tieto listiny nie sú uložené, pričom ak v určenej lehote nedôjde k predloženiu požadovaných listín, Všeobecný súd rozhodne, či má splnenie tejto náležitosti za následok formálnu neprípustnosť žaloby alebo vyjadrenia. V rozsudku Súdneho dvora vydanom v prejednávanej veci odpovede na načrtnuté výzvy generálneho advokáta nenachádzame.

Pre porovnanie právnych úprav a postavenia advokáta v procese riadneho výkonu spravodlivosti uvádzame, že napríklad vo Francúzsku advokát požíva veľkú mieru verejnej dôvery, je chápaný ako medzistupeň k spravodlivosti a pomocník súdnej moci. Dôkazom toho je aj nová platná právna úprava účinná vo Francúzsku od 1. 1. 2017, ktorá umožňuje manželom dať sa rozviesť pod dohľadom advokátov, a nie sudcu.(19) To znamená, že rozvod nie je vykonaný formou súdneho rozhodnutia, ale formou spísania dohody manželov s povinnou participáciou advokátov. Advokáti preberajú právnu zodpovednosť za znenie dohody o rozvode. Francúzi to odôvodnili nutnosťou odťaženia súdov v prípadoch, keď medzi manželmi nie je spor a vedia sa rozumne dohodnúť. Z logiky veci teda vyplýva, že sa musí jednať o rozvod po vzájomnej dohode. Zákonodarca dáva možnosti ako aj tento typ rozvodu môže v konečnom dôsledku skončiť na súde, najmä v prípade, pokiaľ by išlo o záujem maloletého dieťaťa, ktorý môže požiadať sudcu o vypočutie. V praxi sa takýto typ rozvodu realizuje tak, že dvaja advokáti každého z manželov odsúhlasia znenie vzájomnej dohody o rozvode, potom nasleduje povinná 15 dňová lehota ako čas na premyslenie a následne registráciou u notára rozvod nadobúda plné právne účinky, pokiaľ si manželia v dohode nevyhradili neskorší dátum účinkov rozvodu. Pri takomto type rozvodu nie je nutné uviesť v dohode dôvod rozvodu. Celý proces je samozrejme rýchlejší a menej nákladný ako súdne konanie. Zaujímavou črtou francúzskej právnej úpravy pravidiel výkonu advokácie je aj to, že rozoznáva dôvernosť komunikácie medzi advokátmi navzájom.(20) Znamená to, že advokáti sporu si po prevzatí veci dôverne medzi sebou vymieňajú návrhy a ar- gumentáciu vo forme tzv. neoficiálnej komunikácie. Takáto komunikácia nemôže byť predložená súdu ako dôkaz. Až korešpondencia medzi advokátmi nazvaná ako oficiálna, nie je chránená dôvernosťou kolegiálnej komunikácie.

Záverom je dôležité zdôrazniť, že bez ohľadu na prípadné odlišnosti vnútroštátnych úprav výkonu advokácie v súvislosti so zastupovaním v súdnom konaní, v konaní pred SD platia jednotné Úniové pravidlá, rovnaké pre všetkých advokátov ako zástupcov neprivilegovaných účastníkov konania, pričom profesijnou povinnosťou advokáta je oboznámiť sa s týmito pravidlami a spravovať sa nimi.

Poznámky

• 1) Článok 19 odsek 1 a odsek 2 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
• 2) Článok 19 odsek 4 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
• 3) Článok 19 odsek 7 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
• 4) 155/79, EU:C:1982:157, bod 24.
• 5) C-550/07 P, EU: C:2010:512, bod 42.
• 6) C-422/11 P a C-423/11 P, EU:C:2012:553, bod 23.
• 7) Uznesenie z 20. februára 2008, Comunidad Autónoma de Valencia/ Komisia, C-363/06 P, neuverejnené, EU:C:2008:99, bod 25.
• 8) Uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C-174/96 P, EU:C:1996:473, bod 11; zo 16. marca 2006, Correia de Matos/Komisia, C-200/05 P, neuverejnené, EU:C:2006:187, bod 10, a zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C-464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 23.
• 9) Uznesenia z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada, C-573/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:564, bod 14; zo 4. decembra 2014, ADR Center/Komisia, C-259/14 P, neuverejnené, EU:C:2014:2417, bod 25, a zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C-464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 27.
• 10) Professor Evert Verhulp, University of Amsterdam, Netherlands, apríl 2017: The notion of „Employee“ in EU-Law and National laws a odkaz na rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 1986, C-66/85 Lawrie/Blum, ECLI:EU:C:1986:284.
• 11) Napríklad uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor C-174/96 P, EU:C:1996:473, z 5. decembra 2013, Martínez Ferríz/Španielsko T-564/13, neuverejnené, EU:T:2013:650, z 8. mája 2018, Spieker/ EUIPO (Veda pre lepšiu pokožku) T-92/18, neuverejnené, EU:T:2018:289, ktoré je momentálne predmetom odvolacieho konania ako vec C-455/18 P; a z 27. septembra 2018, Sógor/Rada a i. T-302/18, neuverejnené, EU:T:2018:621.
• 12) Uznesenie zo 4. decembra 2017, Nap Innova Hoteles/SRB T-522/17, neuverejnené, EU:T:2017:881, bod 8.
• 13) Uznesenia z 8. decembra 1999, Euro-Lex/ÚHVT (EU-LEX) T-79/99, EU:T:1999:312, body 28 a 29, z 19. novembra 2009, EREF/Komisia T-94/07, neuverejnené, EU:T:2009:451, bod 17, a z 21. marca 2011, Milux/ ÚHVT (REFLUXCONTROL) T-139/10, T-280/10 až T-285/10 a T-349/10 až T-352/10, neuverejnené, EU:T:2011:98, bod 22.
• 14) Uznesenia z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada C-573/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:564, a zo 6. septembra 2011, ClientEarth/ Rada T-452/10, neuverejnené, EU:T:2011:420
• 15) Uznesenie z 31. mája 2013, Codacons/Komisia T-120/13, neuverejnené, EU:T:2013:287, bod 11.
• 16) Uznesenie z 18. novembra 2014, Justice & Environment/Komisia T-221/14, neuverejnené, EU:T:2014:1002, body 10 až 14.
• 17) Uznesenie z 20. novembra 2017, BikeWorld/ Komisia T-702/15, EU:T:2017:834.
• 18) Rozsudok AM & S Europe/Komisia 155/79, EU:C:1982:157, body 21 a 22.
• 19) https://www.service-public.fr/particuliers/vosdroits/F10567
• 20) Règlement Intérieur National de la profession d’avocat, Article 3, La confidentialité – correspondances entre avocats.

Autor
JUDr. Dana Jelinková Dudzíková LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10