Základnou a prevažujúcou metódou úpravy súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom ostáva v slovenskom medzinárodnom práve súkromnom kolízna metóda. Pri tejto metóde sa používajú špeciálne právne normy, kolízne normy, ktoré samotné neustanovujú pravidlá správania sa účastníkov súkromnoprávnych vzťahov s cudzím, medzinárodným prvkom, t.j. neurčujú im konkrétne práva a povinnosti v tomto vzťahu, len určujú, ktorý z kolidujúcich právnych poriadkov sa má na riešenie tohto vzťahu použiť.1 Kolízne normy teda uskutočňujú výber rozhodného práva, určujú právnymi normami ktorého z kolidujúcich právnych poriadkov sa bude riadiť určitý súkromnoprávny vzťah s cudzím, medzinárodným prvkom. Príkladom kolíznej normy je napríklad ustanovenie § 17 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPSP“), podľa ktorého sa dedičské právne pomery spravujú právnym poriadkom štátu, ktorého bol poručiteľ príslušníkom v čase smrti.
V súvislosti so znením kolíznej normy je podstatnou otázka, ako sa bude chápať odkaz kolíznej normy, či ako odkaz len na hmotné právo alebo ako odkaz na celý právny poriadok. V prípade chápania odkazu vlastnej kolíznej normy ako odkazu na celý právny poriadok môže dôjsť k spätnému odkazu (remisii) alebo k odkazu na ďalší zákon (transmisii). Základnou otázkou súvisiacou s problematikou remisie a transmisie je teda otázka, pred ktorú je postavený súd, prípadne iný orgán riešiaci súkromnoprávny vzťah s cudzím, medzinárodným prvkom, a to či má príkazu vlastnej kolíznej normy rozumieť tak, že musí aplikovať len cudzie hmotné právo, alebo či musí zohľadňovať a brať do úvahy celý právny poriadok na ktorý odkazuje kolízna norma, t.j. či má brať do úvahy aj kolízne normy tohto právneho poriadku.2 V prípade, že by sa odkaz vlastnej kolíznej normy chápal len ako odkaz na hmotné právo, neprichádzala by v týchto prípadoch remisia a transmisia vôbec do úvahy.3 Justičný orgán príslušného štátu by rozhodol vo veci na základe hmotnoprávnych predpisov právneho poriadku toho štátu, na ktoré ho odkázala vlastná kolízna norma (napr. keby v Slovenskej republike právny poriadok chápal odkaz vlastnej kolíznej normy ako odkaz len na hmotné právo, a teda by absolútne vylučoval prijatie remisie a transmisie, vo všetkých prípadoch rozhodovania o dedičských právnych pomeroch, by sa rozhodovalo na základe hmotnoprávnych ustanovení právneho poriadku štátu, ktorého bol poručiteľ včase smrti príslušníkom, bez ohľadu na skutočnosť, či by sa napr. nehnuteľnosť, ktorá je predmetom dedičstva nachádzala v Slovenskej republike a či kolízna norma právneho poriadku štátu, ktorého bol poručiteľ príslušníkom neodkazuje na použitie právneho poriadku toho štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza). V prípade, že sa bude prihliadať aj na kolízne normy právneho poriadku (odkaz kolíznej normy sa bude teda chápať ako odkaz len na hmotné právo) na ktorý odkazuje vlastná kolízna norma, situácia sa bude odlišovať.
Príčinou vzniku remisie a transmisie je, popri chápaní odkazu vlastnej kolíznej normy ako odkazu na celý právny poriadok vrátane kolíznych noriem, aj rozdielnosť medzinárodného práva súkromného jednotlivých krajín, rozdielnosť jeho kolíznych noriem, rozdielnosť hraničných kritérií používaných v týchto kolíznych normách,4 teda rozdiel v nadviazaní kolíznych noriem jednotlivých právnych poriadkov.5 Kolízne normy jednotlivých štátov upravujúce rovnaký okruh právnych otázok sa môžu od seba líšiť. Môžu tak k rovnakému rozsahu (k rovnakému okruhu právnych pomerov patriacich do rozsahu) pripájať iné nadviazanie, resp. použiť v ňom iné hraničné kritérium. Napríklad slovenské medzinárodné právo súkromné používa pri úprave dedenia nehnuteľných vecí ako hraničné kritérium štátnu príslušnosť poručiteľa v čase smrti, zatiaľ čo niektoré iné krajiny používajú pri úprave dedenia nehnuteľností ako hraničné kritérium miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza.
Remisia (spätný odkaz) je situácia, ak kolízna norma právneho poriadku štátu B, na ktorý odkázala riešenie právneho pomeru kolízna norma štátu A, vracia riešenie tohto právneho pomeru na právny poriadok štátu A, ktorý tento spätný odkaz prijme a rozhodne vo veci podľa vlastných hmotnoprávnych noriem.6
Transmisia (odkaz na ďalší zákon) je situácia, ak kolízna norma právneho poriadku štátu B, na ktorý odkázala riešenie právneho pomeru kolízna norma štátu A, odkáže riešenie tohto právneho pomeru do právneho poriadku štátu C, pričom právny poriadok právny poriadok štátu A tento odkaz prijme a rozhodne vo veci podľa hmotnoprávnych noriem štátu C.7
V súvislosti s prijatím remisie alebo transmisie je potrebné zdôrazniť, že aby bolo možné remisiu alebo transmisiu v konkrétnom právnom poriadku prijímať, musí takéto prijímanie pripúšťať právny poriadok (vo väčšine právnych poriadkov sú stanovené určité konkrétne pravidlá (medze) prijímania remisie a transmisie). V podstate ide o to, že právny poriadok musí prijatie remisie alebo transmisie pripúšťať, aby ju mohol justičný orgán skutočne v danom konkrétnom prípade prijať. Každý štát si sám určuje, za akých podmienok (prípadne či vôbec) bude v rámci svojho medzinárodného práva súkromného pripúšťať remisiu a transmisiu. Postojom k prijatiu, resp. odmietnutiu remisie alebo transmisie štát v podstate určí mieru, akou môže remisia a transmisia ovplyvniť konečné určenie rozhodného práva a tým v mnohých prípadoch aj konečné rozhodnutie vo veci.
Súčasný vnútroštátny predpis – ZMPSP prijímanie spätného odkazu a odkazu na ďalší zákon upravuje vo svojom § 35, ktorý znie: „Ak sa má podľa ustanovení tohto zákona použiť právny poriadok, ustanovenia ktorého odkazujú späť na právo slovenské alebo ďalej na právo iného štátu, možno takýto odkaz prijať, ak to zodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahu, o ktorý ide“. V dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu je uvedené nasledovné:
Požiadavkou rozumného usporiadania sa musí súd riadiť aj v prípade spätného a ďalšieho odkazu. Ide o prípady, kedy naša kolízna norma prikazuje aplikovať cudzie právo a kolízna norma tohto cudzieho práva zasa prikazuje aplikovať naše právo alebo právo tretieho štátu. Pre náš súd vznikne otázka, či má príkazu vlastnej kolíznej normy rozumieť tak, že sa má aplikovať priamo cudzie hmotné právo, alebo predovšetkým cudzia kolízna norma. Aj v tomto prípade ukazuje prax, že by nebolo správne, dávať jednoznačný príkaz pre prijatie alebo odmietnutie spätného odkazu. Naša kolízna norma prikazuje napr. v otázke spôsobilosti na právne úkony riadiť sa právnym poriadkom určeným podľa štátneho občianstva tej ktorej osoby. V iných štátoch je smerodajný domicil alebo bydlisko. Keby dotyčná osoba mala u nás bydlisko, nebolo by rozumné, aby sme trvali na tom, že sa jej spôsobilosť na právne úkony má posudzovať podľa jej štátneho občianstva, a prijali by sme spätný odkaz na naše právo. Na druhej strane však v prípadoch, kedy z úmyslu účastníkov, či už výslovne alebo mlčky prejaveného – vyplýva, že mali na mysli len hmotné právo určitého štátu, nezodpovedalo by rozumnému usporiadaniu právneho vzťahu, aby sa aplikovali aj kolízne normy druhého štátu. V tomto prípade (napr. pri dojednaní rozhodného práva v kúpnej zmluve) nemá spätný odkaz miesto. V prípade voľby práva sa teda neprihliada na kolízne ustanovenia zvoleného právneho poriadku, ako je to výslovne uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 97/1963 Zb.
Ako to vyplýva aj zo znenia dôvodovej správy vyplýva, zákonodarca nedáva na prijatie alebo odmietnutie remisie a transmisie jednoznačný príkaz, ale ponechal otázku, či prijať alebo neprijať spätný odkaz alebo odkaz na ďalší zákon, súdnej praxi, prípadne praxi iných orgánov aplikujúcich právo. Aj keď by citované ustanovenie vzhľadom na pružnosť svojej formulácie mohlo byť vykladané tak, že sa prijímanie spätného a ďalšieho odkazu ponecháva plne na ľubovôli súdnej praxe, toto nie je pravda a pri jeho výklade a aplikácii treba prihliadať na nasledujúce skutočnosti. Ustanovenie § 35 ZMPSP je kogentným ustanovením a preto je podľa Kučeru8 potrebné ho aplikovať vždy z úradnej povinnosti. Z toho vyplýva, že v každom prípade, kedy sa má podľa ZMPSP použiť právny poriadok cudzieho štátu, sa musí konajúci orgán zaoberať dvoma základnými otázkami, a to jednak otázkou, či kolízne normy tohto právneho poriadku neodkazujú riešenie právneho pomeru späť na právo slovenské alebo ďalej na právo iného štátu (je teda zrejmé, že slovenské medzinárodné právo súkromné chápe odkaz vlastnej kolíznej ako odkaz na celý právny poriadok daného štátu vrátane jeho kolíznych noriem) a tiež musí skúmať, či by prijatie takéhoto odkazu zodpovedalo rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahu, o ktorý ide.9 Ak sa teda má cudzie právo používať z úradnej povinnosti, je potrebné z úradnej povinnosti v zmysle § 35 ZMPSP skúmať aj jeho kolízne ustanovenia. Orgán prejednávajúci súkromnoprávny pomer s cudzím, medzinárodným prvkom musí teda skúmať kolízne normy právneho poriadku, na ktorý odkazuje riešenie danej veci slovenská kolízna norma, z úradnej povinnosti a z úradnej povinnosti musí v prípade, že kolízna norma tohto právneho poriadku odkazuje riešenie daného právneho pomeru späť na právo slovenské alebo ďalej na právo iného štátu, skúmať aj otázku, či by prijatie takéhoto spätného odkazu alebo odkazu na ďalší zákon bolo v súlade s rozumným a spravodlivým usporiadaním vzťahu, o ktorý ide.
Rozumnosti a spravodlivosti usporiadania veci z kolízneho hľadiska zodpovedá použitie práva, ktoré sa z hľadiska kolíznej úpravy, t.j. z hľadiska výberu rozhodného práva z kolidujúcich právnych poriadkov, javí ako rozumné a spravodlivé. Pokiaľ je teda splnená podmienka rozumnosti a spravodlivosti usporiadania veci v kolíznom zmysle, má byť spätný alebo ďalší odkaz prijatý. Pre úvahy o prijatí či neprijatí spätného odkazu a odkazu na ďalší zákon sú teda relevantné len tie skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na výber rozhodného práva, ale už nie tie, ktoré môžu mať vplyv na jej konkrétne hmotnoprávne riešenie. Tento argument, okrem toho že je výrazom požiadavky právnej istoty a vnútornej rozhodovacej harmónie, vyplýva aj priamo zo samotného účelu zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Jeho účelom (účelom jeho noriem) nie je hmotnoprávne upraviť súkromnoprávne vzťahy s cudzím medzinárodným prvkom, ale určiť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne, rodinné, pracovné a iné im podobné vzťahy s medzinárodným prvkom. V prípadoch, keby mohla aplikácia cudzieho rozhodného práva spôsobiť určitú nespravodlivosť v … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
doc. JUDr. Mgr. Michal Ďuriš PhD.