1 ÚVOD
„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“1 Právo na život predstavuje jedno zo základných ľudských práv, ktoré zaručuje v článku 15 i samotná Ústava Slovenskej republiky, ako hierarchicky najvyššie postavený právny predpis nášho štátu, ako dokument najväčšej právnej sily. Život ako taký je chránený širokým spektrom právnych predpisov z rôznych oblastí nášho právneho poriadku. „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“2
Ochranu osobnosti každej fyzickej osoby upravuje aj náš najvýznamnejší súkromnoprávny predpis – Občiansky zákonník (ďalej v texte len „OZ“), a to formou všeobecnej úpravy – generálnej klauzuly. „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“3 V rámci tejto všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby ako celku, zároveň na objasnenie syntetického pojmu uvádza výslovne a príkladmo niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby – život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy, ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovnakým právnym postavením. Z toho vyplýva, že občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone (skutočnosť, že ide len o demonštratívny výpočet vyplýva z použitia pojmu „najmä“ pred uvedením jednotlivých hodnôt). Popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby, pseudonymu atď. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý je protiprávny.
O neoprávnený zásah nejde, ak ten, kto sa ho dopúšťa, plní svoju právnu povinnosť alebo vykonáva svoje právo. Na toto ustanovenie nadväzujú ďalšie, ktoré upravujú najmä rozsah nárokov, ktoré má právo poškodený prípadne ďalšie osoby, ktorým je priznané právo uplatňovať si právo na ochranu poškodenej osoby. Oprávnenými osobami sú manžel, deti, a ak ich niet, rodičia. Výpočet týchto osôb je taxatívny, a tak toto právo prináleží len osobám výslovne uvedeným v zákone. V tejto práci by som sa ďalej chcela venovať najmä inštitútu náhrady imateriálnej ujmy v prípadoch, v ktorých došlo k vzniku ujmy nepriamej a ktorému, podľa môjho názoru, v našich podmienkach nebola venovaná dostatočná pozornosť.
2 INŠTITÚT NÁHRADY IMATERIÁLNEJ UJMY V PENIAZOCH
2.1 Definícia pojmu ujma
Pojem ujmy patrí kzákladným pojmom súkromného práva, pričom vzásade rozlišujeme medzi ujmou materiálnou a imateriálnou. Občiansky zákonník pracuje najmä s pojmom škoda, ktorý sa však používa najmä v prípade škody majetkovej, škody na zdraví. „Škodou je majetková ujma, ktorú možno vyjadriť v peniazoch.“4 Pojem ujma sa často používa v súvislosti s ujmou imateriálnou, ktorá je dôsledkom neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Tá vzniká najmä v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej než majetkovej sfére, pričom jej obsah nie je právnym poriadkom vymedzený.
Imateriálne hodnoty predstavujú jednak určité
hodnoty ľudskej osobnosti (život, zdravie, podoba, hlas, meno,
intímna sféra a pod.), na hmotnom substráte zachytené prejavy
osobnosti človeka (napr. podobizne, obrazové snímky, písomnosti
osobnej povahy, zvukové záznamy a pod.) a tiež výsledky duševnej
tvorivej činnosti človeka (autorské dielo, vynález, zlepšovací
návrh a pod.)5
Pojem ujma je širší ako pojem škoda, keďže
zahŕňa okrem prípadov, keď niekto následkom určitej skutočnosti
utrpel ujmu na svojom majetku alebo majetkovej stránke osobnostného
vzťahu, aj ujmu utrpenú na iných právom chránených záujmoch
imateriálneho charakteru. O imateriálnej ujme môžeme hovoriť tam,
kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti došlo k jej
porušeniu. Ide o ujmu, ktorá sa nijak nepremieta do majetkovej sféry
poškodeného, a ktorú v tomto dôsledku nie je možné presne
vyjadriť v peniazoch. Na strane pôvodcu tejto ujmy, neoprávneného
zásahu, teda vzniká zodpovednosť za imateriálnu ujmu.
Škoda na zdraví alebo na živote má u nás osobitné postavenie. Odškodňuje sa bolesť poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Vznik škody a jej rozsah musí vždy preukázať poškodený. Skôr ako o náhrade alebo odškodnení za spôsobenú ujmu je presnejšie hovoriť o poskytnutí primeraného zadosťučinenia, satisfakcie za spôsobenú imateriálnu ujmu. „Peňažná čiastka poskytnutá ako satisfakcia tak nenahrádza vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale ju iba určitým spôsobom primerane zmierňuje.“
Pri kompenzáciách za imateriálne ujmy možno spomenúť, že naša úprava je oproti právnej úprave iných európskych štátov značne úzka (vrátane Českej republiky – k čomu sa dostanem ďalej v texte). Zahraničná právna úprava aj judikatúra ukazuje trend smerujúci ku kompenzáciám za rôzne druhy ujmy ako sú napríklad „strata šance“ („loss of chance“), čistá ekonomická ujma („pure economic loss“) alebo náhrada ujmy nepriamo poškodených osôb, ktorým vznikla ujma odvodená (tzv. „dommage par richochet“). „Občiansky zákonník nerozlišuje pojem tzv. morálna škoda, nerozlišuje ani tzv. škody priame a nepriame.“ 6
2.2 Vznik zodpovednostného vzťahu za imateriálnu ujmu
Súčasťou právnej istoty je právo každého dovolať sa právnej ochrany svojho subjektívneho práva rovnako ako aj istota, že sa mu takejto ochrany zo strany štátu dostane. Táto zásada však vychádza z ústavne zakotveného práva každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Ako však postupovať v prípade, že naturálna reštitúcia, a teda navrátenie do pôvodného stavu, neprichádza do úvahy?!
Osobnostné práva človeka upravené v §11 – §16 OZ predstavujú základ súkromnoprávnej úpravy osobnostného práva. Vzhľadom na to, že obsah týchto ustanovení má značne „široký záber“, ucelená úprava neexistuje.7 Medzi tzv. všeobecné osobnostné práva, ktoré patria bez rozdielu každému zaraďujeme najmä právo na ochranu života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.8
Je nutné poznamenať, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý nie je v súlade s objektívnym právom. Takýto neoprávnený zásahu musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby. Osoba, ktorá vdôsledku svojho protiprávneho konania, zasiahla do osobnostných práv iného jednotlivca, zodpovedá za vznik škody.9 Predpokladmi vzniku takéhoto zodpovednostného vzťahu je jednak preukázané porušenie právnej povinnosti, pričom je irelevantné, či došlo k porušeniu povinnosti uloženej zákonom, zmluvou alebo inou právnou skutočnosťou, ďalej vznik škody a kauzálny nexus, a teda preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
Vychádzajúc z občianskoprávnej ochrany osobnosti, ktorá je na rozdiel od administratívnej a trestnoprávnej, založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, na vznik zodpovednosti podľa noriem občianskeho práva, nie je potrebný subjektívny predpoklad spočívajúci vzavinení. Na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná osoba, voči ktorej takýto neoprávnený zásah smeroval. Ako však postupovať v prípade, že takejto osoby niet?! V súlade s ust. § 15 OZ „Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.“ Avšak čo v prípade, keď takáto právna skutočnosť nastala v dôsledku konania inej osoby?! V tom prípade je potrebné upriamiť pozornosť aj na tých, ktorí boli v dôsledku tejto právnej skutočnosti poškodení, avšak nepriamo.
V texte sa ďalej venujem zodpovednosti za ujmu imateriálnu – nehmotnú, ideálnu – takú, ktorú z hľadiska de lege lata nie je možné kvantifikovať, čo však nevylučuje, že súd môže jednotlivcovi priznať náhradu takejto imateriálnej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 OZ „Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.“10 V tomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi, a teda tom, kto sa domáha náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch. V mnohých prípadoch, najmä, keď blízka osoba zahynula tragicky – vinou či nedbanlivostným konaním žalovaného, môže byť pre žalobcu nesmierne ťažké preukazovať, čo pre neho usmrtená osoba znamenala. Tým chcem povedať, že snažiť sa súdu dokázať, že táto nemajetková ujma existuje, môže spôsobovať žalobcovi psychický tlak, ktorý môže a nemusí zvládnuť.
Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je konštatovanie súdu, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život. Ďalej je nevyhnutné prihliadnuť, ako som už spomínala, nielen na závažnosť takejto ujmy, ale aj na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Je tiež potrebné dôkladne poznať väzby žalobcu kosobe, ktorá následkom takéhoto protiprávneho konania zahynula. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu. Domnievam sa, že takýmto činom dôjde k tak neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov, že na škále „závažnosti“ od 1 do 10, kde 10 je maximum, si „zaslúži“ 10. Súdy niekoľkokrát konštatoval, že náhrada imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných niekoľko faktorov, a to či bol žalovaný pôvodcom takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti tak ako aj to, ako bol žalobca uspokojený v trestnom konaní. Je nepochybné, že žiadna suma, priznaná súdom, nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila život človeka. Ako som už spomenula, tento inštitút si kladie za cieľ túto ujmu zmierniť, a to najmä v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Tu možno vidieť podobnosť s dávnejšie pertraktovaným názorom, že peniaze v tomto prípade majú umožniť „citové obveselenie.“
2.3 Žaloba na ochranu osobnosti
V prípade, že nedošlo k mimosúdnemu vyrovnaniu, poškodený sa môže so svojim nárokom obrátiť na príslušný súd. Ak nemožno podať reštitučnú žalobu (t.j. odstránenie následkov neoprávnených zásahov), je možné podať žalobu satisfakčnú, ktorej účelom je poskytnúť primerané zadosťučinenie v prípadoch, v ktorých obnovenie pôvodného stavu nie je možné. O priznaní primeraného zadosťučinenia môže rozhodnúť súd len na návrh oprávneného, t.j. ide výlučne o návrhové konanie. Pred uplatnením žaloby o náhradu imateriálnej ujmy, nie je nevyhnutné uplatniť žalobou právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Tento typ žaloby je určený na ochranu osobnosti fyzickej osoby, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy a tiež zložiek akými sú napr. osobná sloboda, teda na ochranu pred zásahmi do osobnej integrity fyzickej osoby, a to nielen telesnej. Žalobou na ochranu osobnosti sa fyzická osoba môže domáhať nielen toho, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, ale aj toho, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie. Z hľadiska poskytnutia ochrany je pritom bezvýznamné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Predmetom žaloby na ochranu osobnosti teda môže byť akýkoľvek neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie týchto chránených práv.
Uplatňovanie nárokov z titulu náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch je a bolo, ako som už v texte uviedla, spojené s mnohými prekážkami. Jednou z mnohých bola aj výška a úhrada súdneho poplatku. Žalobca by mal postupovať v súlade s platnou zásadou „eat iudex ultra petita partium“, t.j. že súd nemôže z vlastnej ľubovôle priznať peňažnú satisfakciu v sume vyššej, než je uvedená v návrhu. Je lepšie žiadať viac ako menej, avšak nie je vhodné žiadať premrštenú sumu. Zákonom č. 621/2005 Z.z. došlo k novelizácii zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a tak v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) od súdneho poplatku je oslobodený „navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom.“
3 JUDIKATÚRA VO VECIACH NÁHRADY IMATERIÁLNEJ UJMY V PENIAZOCH
3.1 Judikatúra – Slovenská republika
Žalobkyňa sa domáhala na súde 11 titulom náhrady nemajetkovej ujmy zaplatenia čiastky 200.000,- Sk od žalovaného za to, že spôsobil dopravnú nehodu. Pri vedení svojho … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
Bc. Lucia Budinská