V prvej časti nášho článku sme sa venovali problematike výkonu záložného práva. Nasledujúce riadky sú venované aj niektorým problematickým aspektom existencie premlčaných záložných práv v nadväznosti na článok M. Mrvu.[1] Cieľom je predložiť právne i mimoprávne argumenty, na základe ktorých by, podľa nášho názoru, bolo vhodné legislatívne upraviť niektoré dôsledky, ktoré sú s premlčaním záložných práv v súčasnosti spojené.
2.1 Základné problematické aspekty premlčania záložného práva
U záložného práva k nehnuteľnosti, ktoré je zapísané v katastri nehnuteľnosti je potrebné, na rozdiel od klasického záväzkového vzťahu rozlišovať dva aspekty. Prvým je uplatnenie námietky premlčania pred súdom, v dôsledku čoho pri jej dôvodnosti nemôže byť právo priznané. Druhým aspektom je evidencia záložného práva v katastri nehnuteľností, ktorá je na uplatnení námietky premlčania nezávislá. Vo vzťahu k záložnému právu tak nie je naplnený účel premlčania len samotným vznesením námietky premlčania, čo je, ako rozoberieme nižšie, neuralgickým bodom súčasnej platnej úpravy záložného práva v Slovenskej republike. Pri dlhotrvajúcom subjektívnom práve, ktoré je oslabené premlčaním sa vytráca zmysel jeho evidencie v katastri nehnuteľností.
Závery M. Mrvu, na ktoré v tejto časti príspevku reagujeme, vyvolávajú viaceré otázky, s ktorými sa autor dostatočne nevysporiadal, resp. ich vôbec nezodpovedal. Za potrebné považujeme vyjadriť sa predovšetkým k nižšie uvedeným problémom, ktoré vyplývajú z článku M. Mrvu.
1. Aký je charakter námietky premlčania a za akých podmienok ju možno účinne vzniesť?
2. O aké ustanovenie platnej právnej úpravy je možné oprieť záver o zániku záložného práva v dôsledku jeho premlčania?
3. Do akej miery možno aplikovať českú judikatúru v kontexte iného spôsobu výkonu záložného práva?
Pred rozborom vyššie uvedených otázok je nutné poukázať na niektoré formulačné nepresnosti, ktoré sa v článku M. Mrvu uvádzajú. Autor predovšetkým v celom texte hovorí o premlčaní záložného práva, čo síce zodpovedá dikcii § 100 ods. 2 OZ,[2] avšak v skutočnosti sa záložné právo ako vecné právo premlčať nemôže. Súhlasíme s M. Števčekom[3] a L. Vymazalom,[4] že premlčanie záložného práva nie je pojmovo možné, pretože sa na ňom nemá čo premlčať. Podstatou a účelom záložného práva je totiž zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa pre prípad, že jeho pohľadávka nebude riadne a včas splnená. Premlčať sa môže len právo záložného veriteľa na výkon záložného práva, t. j. možnosť s úspechom realizovať uhradzovaciu funkciu záložného práva. Uvedený záver možno ľahko demonštrovať na inštitúte zákonného záložného práva podľa § 15 BytZ, ktoré sa z povahy veci nemôže premlčať, pretože sa vzťahuje stále na ten istý byt a nebytový priestor, pričom zabezpečené pohľadávky sú splatné každý mesiac. Toto právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu sa aktivuje v momente, kedy záložný veriteľ má možnosť pristúpiť k jeho výkonu, t. z. po márnom uplynutí lehoty splatnosti zabezpečenej pohľadávky v zmysle § 151j ods. 1 OZ.[5] Samotné uplynutie lehoty však nie je v prípade výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby postačujúce. Ďalšou podmienkou je výška istiny pohľadávky, ktorá musí byť vyššia ako 2 000 eur.
Napokon, vyššie uvedené závery potvrdzuje aj návrh „veľkej“ novely OZ, ktorú dňa 15. 10. 2018 predložilo Ministerstvo spravodlivosti SR v rámci rekodifikácie súkromného práva na verejné pripomienkovanie.[6] Tento návrh totiž komplexne novelizuje záväzkové právo ako aj právnu úpravu premlčania (zavedením nových § 100 až § 114b). Úpravy záložného práva, resp. vecných práv v druhej časti OZ sa však novela netýka. Novo navrhovaný § 105 OZ sa týka premlčania nárokov zo záložného a zádržného práva a teda nie premlčania záložného práva. Dôvodová správa k tomu uvádza, že „Podstata nároku zo záložného práva spočíva (z hľadiska premlčania) v práve záložného veriteľa domáhať sa od záložcu, aby strpel výkon záložného práva. Po premlčaní nároku zo záložného práva môže záložca odmietnuť plniť (§ 114f ods. 2).“ Navrhovaná účinnosť tejto novely OZ je 1. júla 2020.
Ďalším záverom M. Mrvu, s ktorým pojmovo nemožno súhlasiť je
jeho tvrdenie, že záložné právo po vznesení námietky premlčania
trvá vo forme naturálnej obligácie. Tento záver paradoxne vylučuje
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 2185/2009 z 21. 12.
2010, ktoré sám autor cituje vo svojom článku na podporu svojej
argumentácie. NS ČR v tomto rozhodnutí výslovne uvádza, že: „I
když promlčené právo přetrvává – obecně vzato – jako tzv.
naturální obligace, nelze takový závěr bez dalšího vztáhnout
také na zástavní právo…
Namítnul-li zástavní dlužník
důvodně promlčení zástavního práva, nelze tu úspěšně
dovozovat tzv. naturální obligaci spočívající v možnosti
uspokojení zajištěné pohledávky z výtěžku zpeněžení zástavy,
neboť zpeněžení zástavy na návrh zástavního věřitele tu již
nemůže být provedeno a dobrovolné splnění práva (nároku) na
uspokojení zajištěné pohledávky z výtěžku zpeněžení zástavy
zástavním dlužníkem není pojmově možné; k přijetí
„promlčeného dluhu“ tedy v tomto případě, na rozdíl od
závazkových právních vztahů, už z povahy věci nemůže dojít.“
Vo forme naturálnej obligácie ostáva len právo na plnenie, nie však
záložné právo.
2.2 Charakter námietky premlčania
Občiansky zákonník pojem premlčania nevymedzuje. V § 100 ods. 1 OZ ustanovuje len, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej, pričom sa odkazuje na § 101 až 110 OZ. Zároveň druhá a tretia veta § 100 ods. 1 OZ dopĺňajú, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka, resp., že ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Účelom premlčania je pôsobiť na veriteľa, aby v primeranom čase uplatnil svoje subjektívne právo v zmysle známej rímskoprávnej zásady vigilantibus iura scripta sunt a na druhej strane v súlade s princípom právnej istoty chrániť dlžníka pred časovo neobmedzenou možnosťou uplatnenia veriteľovho práva.
Rozhodujúcim oprávnením dlžníka v súvislosti s premlčaním je vznik práva na uplatnenie námietky premlčania, ktorý ju môže, ale nemusí uplatniť. V dôsledku premlčania teda právo (na rozdiel od preklúzie) nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia v dôsledku zániku nároku ako zložky práva.[7] Dôležitým je aj poznatok, že slovenské súkromné právo pred prijatím tzv. stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 140/1951 Zb.) rozlišovalo premlčanie, ktoré spôsobovalo zánik práva (praescriptio extinctiva) a premlčanie, na základe ktorého sa právo získavalo (praescriptio acquistiva).[8]
Podmienkami premlčania práva podľa § 100 ods. 1 OZ teda je:
a) márne uplynutie premlčacej lehoty a
b) uplatnenie námietky premlčania dlžníkom na súde.
Ad a) Márne uplynutie premlčacej lehoty ako objektívna právna
skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide. Zákon
stanovuje jednotlivé premlčacie lehoty a preto je možné v každom
individuálnom prípade možné určiť začiatok plynutia premlčacej
lehoty ako aj jej koniec. V prípade záložného práva je toto
pravidlo modifikované ešte druhou vetou v § 100 ods. 2 OZ, podľa ktorej záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Časový okamih začatia plynutia premlčacej lehoty je však v prípade záložného práva tiež modifikované objektívnou právnou skutočnosťou v podobe reálnej možnosti určenia jej začiatku. V zmysle § 101 OZ „pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“. Hoci zákon používa pojem premlčacia doba, v skutočnosti ide o lehotu, teda časový úsek, v ktorom je potrebné uplatniť (realizovať) subjektívne právo.[9] V súlade s právnou doktrínou preto budeme v tomto článku hovoriť o premlčacej lehote. Podstatná je najmä druhá polovica znenia, ktorá určuje objektívnym spôsobom prostredníctvom pojmu „mohlo“ začiatok plynutia premlčacej lehoty pre výkon záložného práva. Ak sa napr. zákonné záložné právo v zmysle § 15 BytZ vykonáva formou dobrovoľnej dražby, začne lehota pre jeho výkon plynúť len v momente prekročenia výšky istiny 2 000 eur. V prípade nedosiahnutia tejto výšky pohľadávky záložní veritelia v pozícii ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov nemôžu zákonné záložné právo vykonať.
Ad b) Dovolanie sa premlčania je jednostranným právnym úkonom dlžníka. Z jeho povahy vyplýva, že musí ísť o výslovný a adresovaný právny úkon smerujúci voči druhému účastníkovi právneho vzťahu; nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku (R 9/2001). Podľa I. Feketeho[10] dovolanie premlčania je hmotnoprávnym úkonom dlžníka v súdnom procese voči subjektívnemu právu. Premlčania sa tak možno dovolať v priebehu premlčacej lehoty na súde alebo u iného príslušného orgánu (mimosúdne dovolanie sa premlčania nemá podľa súčasnej právnej úpravy právne účinky).[11] Právne účinky má len dôvodné vznesenie námietky premlčania, pričom dôvodnosť skúma súd vo vzťahu k žalobnému tvrdeniu.
Postoj, že námietka premlčania, prípadne obrana voči nej má skôr procesný, a nie hmotnoprávny charakter, a preto fakty súvisiace s posúdením premlčania musia byť stranami do sporu vnesené, je možné odôvodniť francúzskou a nemeckou jurisprudenciou. Obe totiž vychádzajú z predpokladu, že premlčanie má procesný a nie hmotnoprávny následok, keďže sa nepremlčuje právo samotné, ale právo podať žalobu, pričom tento postoj nadväzuje na rímskoprávne koncepty nároku presadzovaného súdnou cestou.[12]
Súd nie je povinný poučiť dlžníka o jeho práve vzniesť námietku premlčania. Táto zásada bola modifikovaná § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinným od 1. 5. 2014, o ktorom však Ústavný súd SR (ďalej aj „ÚS SR“) v náleze PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018 rozhodol, že nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.[13] V tomto náleze ÚS SR v súvislosti s charakterom premlčania výstižne uviedol, že premlčanie je unikátne tým, že stojí uprostred priesečníka práva hmotného a procesného až tak, že patrí právu hmotnému aj procesnému alebo ani jednému z nich.
Z citovaných právnych názorov vyplýva, že hoci záložca nemusí byť aj obligačným dlžníkom v hlavnom záväzkovom vzťahu voči záložnému veriteľovi, možno ho na účely § 100 OZ považovať za dlžníka aj vzhľadom na definíciu záväzkového vzťahu podľa § 488 OZ. Napokon, aj právna veda uvádza,[14] že ak sa premlčania dovolal záložca, bolo by potrebné právne účinky premlčania posúdiť s prihliadnutím na § 151j ods. 2 OZ.
2.3 Porovnanie právnych úprav v ČR a SR v súvislosti s uplatnením námietky premlčania výkonu záložného práva
Zásadným problémom, ku ktorému sa však dostupná odborná literatúra vrátane M. Mrvu podrobnejšie nevyjadruje je otázka, v akom súdnom konaní môže záložca vzniesť účinne námietku premlčania výkonu záložného práva. Platná právna úprava (§ 151j ods. 1 OZ) je totiž založená na konštrukcii, že výkon záložného práva sa v zásade realizuje bez ingerencie súdu. Ide teda o tzv. mimosúdny výkon záložného práva, ktorý je spravidla:
– dohodnutý v záložnej zmluve (spravidla priamy predaj zálohu tretej osobe) alebo
– dobrovoľnou dražbou podľa ZoDD, ktorý tiež môže byť dohodnutý v záložnej zmluve, alebo môže ísť o realizáciu zákonného záložného práva (napr. podľa § 15 BytZ) alebo záložného práva vzniknutého na základe rozhodnutia súdu či správneho orgánu.
Na základe našich praktických skúseností si dovolíme tvrdiť, že väčšina záložných práv sa od účinnosti Reformy ZP v praxi realizuje mimosúdne práve jedným z vyššie uvedených spôsobov. Výnimkou z mimosúdneho výkonu záložného práva je predaj zálohu v exekúcii podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v platnom znení.
V prípade mimosúdneho výkonu záložného práva je potom záložca v postavení žalobcu, ktorý sa domáha, aby bolo záložnému veriteľovi zabránené vo výkone záložného práva. Obrane záložcu voči výkonu záložného práva zo strany záložného veriteľa sme sa podrobne venovali v 1. časti nášho príspevku, a preto len zopakujeme, že obrana má spravidla formu žaloby o určenie neexistencie záložného práva, resp. uloženia povinnosti záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného práva či už žalobe alebo v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Prípadne ide o kombináciu týchto návrhov. Žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 ZoDD je síce možnosťou obrany (bývalého) záložcu, v spore na základe tejto žaloby by však museli byť skúmané vyššie položené otázky ako prejudiciálne. Uplatnenie námietky premlčania v tomto zmysle robí z osoby oprávnenej takúto námietku podať automaticky žalobcu.
M. Mrva vo svojom článku cituje viacero rozhodnutí, najmä českých, ale aj slovenských súdov, v ktorých sa záložcovia domáhali určenia, že záložné právo neexistuje z dôvodu jeho premlčania. Faktom však je, že zo slovenskej judikatúry uvádza len dve rozhodnutia okresných súdov a jedno rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Rozhodnutia NS SR, na ktoré v článku M. Mrva poukazuje[15] sa však vôbec netýkali problematiky premlčania výkonu záložného práva. Z tohto dôvodu je potrebné pracovať s českou judikatúrou vydanou do prijatia NčOZ opatrne.
V tejto súvislosti musíme poukázať na zásadné odlišnosti medzi právnou úpravou v SR a ČR do účinnosti nového českého civilného kódexu, ktorá nastala 1. 1. 2014. Do tohto dátumu totiž česká právna úprava záložného práva vychádzala z koncepcie, že výkon záložného práva bolo možné realizovať výlučne na základe exekučného titulu (cez inštitút verejných dražieb alebo tzv. konanie o výkon rozhodnutia súdnym predajom zálohu). Z toho vyplýva zásadný rozdiel oproti slovenskej právnej úprave zavedenej Reformou ZP. Zatiaľ čo záložný dlžník pri návrhu záložného veriteľa na výkon rozhodnutia súdnym predajom zálohu[16] alebo v konaní o priznaní pohľadávky záložného veriteľa v „klasickom“ sporovom konaní v ČR mohol vzniesť námietku premlčania výkonu záložného práva, osoba v rovnakom postavení podľa slovenskej úpravy takúto možnosť nemá.
Domnievame sa, že na účely záložného práva právny poriadok SR výstižnejšie uchopil jeho podstatu a princípy než právny poriadok ČR tým, že výkon záložného práva nepodmienil existenciou exekučného titulu v zmysle § 36 ods. 1 zákona č. 26/2000 Sb. o verejných dražbách, v zmysle ktorého „dražba nedobrovolná je dražba prováděná na návrh dražebního věřitele, jehož pohledávka je přiznána vykonatelným soudním rozhodnutím nebo vykonatelným rozhodčím nálezem, nebo doložena vykonatelným notářským zápisem, který obsahuje náležitosti stanovené zvláštním právním předpisem, anebo doložena jiným vykonatelným rozhodnutím, jehož soudní výkon připouští zákon, včetně platebních výměrů a výkazů nedoplatků“. Výnimkou v Českej republike je len výkon záložného práva priamym predajom zálohu záložným veriteľom, pri ktorom sa existencia exekučného titulu nevyžaduje.
K spočívaniu premlčania ohľadom záložným právom zabezpečenej pohľadávky mohlo dôjsť výlučne podaním žaloby na plnenie. Ako konštatuje L. Vymazal, podanie žaloby na nariadenie súdneho predaja zálohu podľa ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občanského soudního řádu[17] …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autori
JUDr. Marek Valachovič PhD.
JUDr. Mgr. Marek Perdík
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20