Riešenie doménových sporov pred všeobecným súdmi je otázkou ostatného desaťročia, pričom vzhľadom na špecifiká a technické presahy tohto typu sporov naráža súdna prax na rôzne problémy s posudzovaním nárokov k spornému doménovému menu. Nemenej významným hľadiskom je časový aspekt súdneho sporu, nakoľko po uplynutí niekoľko rokov trvajúceho sporu už nemusí mať sporná doména pre žalobcu žiadny ekonomický či reputačný význam. Najmä z týchto dôvodov tak existuje významný dopyt po takých mechanizmoch riešenia doménových sporov, ktoré dokážu identifikované nedostatky konaní pred všeobecnými súdmi odstrániť a dosiahnuť rýchlu ochranu práv dotknutej strany. Ako efektívna a optimálna forma rozhodovania doménových sporov sa javí práve alternatívne riešenie doménových sporov, ktoré je možné využiť aj v podmienkach ccTLD.sk od septembra 2017.
1.
Doménové spory – základné východiská
Počiatky vzniku potreby riešenia doménových sporov imanentne súvisia s existenciou domén ako takých. Z technického hľadiska pritom platí, že internetové prehliadače nachádzajú server s doménou pomocou tzv. internetového protokolu (IP), v rámci ktorého predstavuje IP adresa číslo na lokalizáciu počítača na internete. Každé konkrétne zariadenie pripojené do siete internet tak má unikátnu IP adresu, ktorá je tvorená z náhodných čísel a vzhľadom na túto svoju charakteristiku je ťažko zapamätateľná. Berúc do úvahy tento praktický nedostatok bol vytvorený systém doménových mien (DNS), ktorý umožňuje podstatne rýchlejšiu identifikáciu požadovanej domény prostredníctvom rozlíšiteľných alfanumerických znakov.
Na rozdiel, povedzme, od práva ochranných známok, kde je za určitých okolností možné súbežné používanie toho istého označenia viacerými subjektmi, doménové meno je vzhľadom na svoje technické charakteristiky unikátne, pričom to isté doménové meno nemôžu súčasne používať dva subjekty. Táto unikátnosť viedla postupne k vzniku sporov o jednotlivé domény.
Aj napriek tomu, že v súčasnosti už vnímame internet a online komunikáciu ako neodmysliteľnú súčasť nášho pracovného i osobného života, počiatky globálnejšieho používania domén a na to nadväzujúce prvé konfliktné situácie začali vznikať len v prvej polovici 90-tych rokov. Práve pri týchto konfliktoch sa postupne čoraz viac prejavovala obchodná hodnota domén a potreba nájsť efektívnejšie spôsoby riešenia doménových sporov. Ekonomickú hodnotu domén pre jej držiteľa konštatoval vo svojej rozhodovacej praxi aj Európsky súd pre ľudské práva, pričom zdôraznil, že doménu je potrebné považovať za druh majetkového práva, ktoré musí byť chránené článkom 1 Dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[1] Obdobný záver prijal aj Ústavný súd ČR, keď uviedol, že pojem majetok sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných statkov, pričom pod tento pojem patrí aj právo k doménovému menu.[2]
Dôraz na čo najrýchlejšie vyriešenie doménového sporu súvisí aj s volatilitou návykov internetového publika. Už aj niekoľkomesačný spor o doménu môže zásadne negatívnym spôsobom ovplyvniť ekonomickú hodnotu takejto domény a spôsobiť významné škody pre jej oprávneného majiteľa. V daných súvislostiach tak existuje výrazný dopyt po takých mechanizmoch riešenia doménových sporov, ktoré dokážu požadovanú rýchlosť konania dosiahnuť.
V Slovenskej republike sa prvé doménové spory týkajúce sa domén najvyššej úrovne .sk začali objavovať postupne od roku 2004.[3] Vzhľadom na absenciu alternatívnych spôsobov riešenia doménových sporov tieto spory dlhodobo rozhodovali výlučne všeobecné súdy.
V Českej republike bol historický vývoj rozhodovania doménových sporov odlišný, keďže česká národná doménová autorita ponúkla na základe svojich pravidiel možnosť riešiť doménové spory týkajúce sa domén .cz v rozhodcovskom konaní. Táto etapa riešenia doménových sporov v rozhodcovskom konaní sa však skončila v roku 2013 rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci domény „suzuki.cz“, ktorému sa podrobne venujeme nižšie v texte.
Pre rozhodovanie doménových sporov v priestore Slovenskej republiky sa stal významným míľnikom dátum 1. september 2017. V tento deň nadobudli účinnosť pravidlá alternatívneho riešenia sporov, ktoré sa stali prílohou a neoddeliteľnou súčasťou Pravidiel poskytovania domén v doméne najvyššej úrovne .sk.[4]
História rozhodovania doménových sporov v Slovenskej republike pred 1. septembrom 2017 celkom jasne vykreslila nedostatky, ktoré so sebou prináša rozhodovanie doménových sporov všeobecnými súdmi. Okrem toho, že išlo o úplne nový druh sporovej agendy, ktorý si len postupne hľadal svoje hmotnoprávne ukotvenie primárne v práve nekalej súťaže, práve ochranných známok a práve na ochranu obchodného mena, dochádzalo k diferenciácií súdnych prístupov k rozhodovaniu týchto sporov.
V nasledovnom texte priblížime jednotlivé spôsoby rozhodovania doménových sporov, pričom v snahe identifikovať optimálny právny rámec ich riešenia zdôrazníme ich jednotlivé špecifiká a poznatky z praxe.
1.1
Riešenie doménových sporov pred všeobecnými súdmi
a.) Absencia legislatívnej regulácie domén a postavenie výhradnej registračnej autority
Domény zapísané v doméne najvyššej úrovne .sk nie sú v podmienkach Slovenskej republiky právne regulované.[5] Používanie menného priestoru domén druhej úrovne v doméne najvyššej úrovne .sk sa preto riadi „Pravidlami poskytovania domén v doméne najvyššej úrovne .sk“ (ďalej len „Pravidlá domény .sk“), ktoré určuje SK-NIC[6] ako výhradná registračná autorita pre doménu najvyššej úrovne .sk (ďalej len „SK-NIC“ alebo „doménová autorita“).
Zjednodušene možno uviesť, že základnou úlohou výhradnej registračnej autority je správa centrálneho registra domén druhej úrovne .sk. Register národných domén najvyššej úrovne (tzv. country code top level domain, ďalej aj len „ccTLD“) je jedinečný pre každú krajinu, pričom z požiadavky jedinečnosti tohto registra vyplýva, že správcom registra ccTLD môže byť len jediný subjekt v krajine, ktorého postavenie je z podstaty veci značne špecifické.
Z povahy doménových mien sa doménové spory týkajú predovšetkým sporov o držiteľstvo domény (t. j. o prevod domény) a sporov týkajúcich sa porušovania práv tretích osôb prostredníctvom existencie či užívania domény. Pred vznikom ADR mechanizmu predstavovali tradičné fórum na riešenie doménových sporov všeobecné súdy. Vzhľadom na to, že za ostatných viac než desať rokov rozhodovacej činnosti súdov o sporoch týkajúcich sa domén sa vytvorila relatívne široká paleta doménových rozhodnutí, v tejto časti upriamime pozornosť na priblíženie štruktúry doménového sporu pred všeobecným súdom a vybrané závery rozhodovacej praxe.
b.) Procesné aspekty
V kontexte doménových sporov je potrebné vyriešiť primárne
otázku kauzálnej príslušnosti. Žalobcovia si v tomto type konaní
tradične uplatňujú ochranu niektorého z práv na označenie, do
ktorého má sporná doména zasahovať (ochranné známky, obchodné
meno, nezapísané označenie – logo či meno fyzickej osoby), prípadne
z nárokov na ochranu pred nekalou súťažou. Práva na označenie,
ako aj doménové mená a posudzovanie ich konfliktu (napríklad
posudzovanie zhodnosti a podobnosti, posudzovanie priority, a pod.), sú
v teórii tradične subsumované do oblasti priemyselného
vlastníctva.[7] Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších právnych
predpisov (ďalej len „CSP“) platí, že na konanie v sporoch z
priemyselného vlastníctva je príslušný Okresný súd Banská
Bystrica pre celé územie Slovenskej republiky. Podľa § 25 ods. 3 CSP
to platí aj v prípade, ak má tento spor súčasne povahu sporu z
nekalého súťažného konania. Zároveň platí, že tento kauzálne
príslušný súd je príslušný aj na konanie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia (§ 18 CSP).
Ďalej je potrebné zohľadniť úpravu procesných špecifík neodkladných opatrení vo veciach týkajúcich sa duševného vlastníctva.[8] Právna úprava § 341 a nasl. CSP je vzťahom lex specialis k všeobecnej úprave neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl CSP (lex generalis). Vo svetle uvedenej osobitnej úpravy podľa § 341 ods. 2 CSP platí, že v prípade, ak sa neodkladné opatrenie nariaďuje pred konaním vo veci samej, súd má povinnosť obligatórne uložiť žalobcovi v určitej lehote podať žalobu vo veci samej. V prípade, ak žalobca takúto žalobu nepodá, neodkladné opatrenie ex lege zanikne.[9] V doménových sporoch teda musí po podaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nevyhnutne nasledovať podanie žaloby vo veci samej.
c.) Právne zakotvenie doménového mena a zodpovednostné vzťahy k doméne
Z povahy vzniku domény vyplývajú aj základné špecifiká uplatnených nárokov. Systém domén je založený na záväzkových (zmluvných) vzťahoch. Pri registrácii doménového mena vzniká hlavný záväzkovo-právny vzťah medzi SK-NIC-om ako doménovou autoritou a držiteľom domény – ide o adhéznu zmluvu o doméne, ktorá sa riadi Pravidlami domény .sk. Okrem uvedeného zmluvného vzťahu vzniká vzťah aj medzi držiteľom a tzv. registrátorom. Tento autorizovaný registrátor predstavuje technicky spôsobilý subjekt, ktorý je oprávnený vykonávať registráciu a správu držiteľovej domény v rámci centrálneho registra domén .sk vedenom doménovou autoritou. Registrácia doménových mien sa vykonáva automaticky na princípe pravidla „first come, first served“, z čoho vyplýva, že SK-NIC na základe žiadosti registrátora budúceho držiteľa a uzatvorenia zmluvy o doméne automaticky zaregistruje doménu, ktorá je technický voľná (t. j. nie je obsadená iným držiteľom) a spĺňa predpísané technické požiadavky. Uvedené úkony sa realizujú podľa poradia doručenia žiadosti o registráciu. SK-NIC ako národný správca domény .sk vykonáva vo vzťahu k jednotlivým doménam výlučne technické, automatické a pasívne činnosti, pretože súvisia len s technickým úkonom registrácie domén do registra, zabezpečovania prevádzky registračného systému, vedenia technických a identifikačných záznamov v registri a s ostatnými súvisiacimi úkonmi. SK-NIC nikdy neskúma „právnu dostupnosť“ domény, a teda to, či doména nezasahuje do práva tretej osoby.[10] Práve naopak, základné zodpovednostné vzťahy k doménam v zmysle Pravidiel domény .sk určujú záväzok držiteľa domény, aby svojou doménou neporušoval priamo alebo nepriamo práva tretích subjektov, najmä práva k ochranným známkam, užívaniu obchodného mena či názvu právnickej osoby alebo iných práv týkajúcich sa duševného vlastníctva. V prípade ich porušenia tento držiteľ sám zodpovedá za spôsobenú ujmu tretím osobám. Je teda na žiadateľovi o registráciu príslušnej domény, aby sa vyvaroval porušovaniu práv tretích osôb.[11]
Vyššie uvádzané závery opakovane potvrdzuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že doménové autority prakticky vôbec nie sú (a ani by nemali byť) vystavené deliktuálnej zodpovednosti, pričom „doménová autorita operujúca za normálnych okolností v slovenských a českých podmienkach by v zásade mala niesť len veľmi obmedzenú povinnosť zakročiť na ochranu práv druhých, a tak prípadne aj zodpovednosti za nezakročenie na ochranu iného. Tá by sa v podstate mala obmedzovať na súdom potvrdené alebo uznané zásahy do práv tretích osôb. Uloženie širšej povinnosti (napr. povinnosti zrušenia registrácie pred podaním žaloby) a následne aj zodpovednosti by totiž mohlo ochromiť celý doménový systém, na ktorom funguje dnešný internet.“ [12]
V tomto duchu už konštatoval aj Najvyšší súd SR, že osobou, ktorá môže prostredníctvom domény porušovať práva tretích strán, je výhradne držiteľ domény, pričom poškodená strana môže brániť svoje práva (napr. z ochrannej známky, z obchodného mena, a pod.) zdržovacou alebo odstraňovacou žalobou práve proti držiteľovi domény.[13] Napriek tejto zodpovednostnej štruktúre sa v aplikačnej praxi stretávame so situáciami, kde na strane pasívne legitimovaných subjektov stoja popri sebe držiteľ domény ako aj doménová autorita.
SK-NIC však bol v týchto prípadoch žalovanou stranou len „z technických dôvodov“, a to na účely dosiahnutia (samo)vykonateľnosti súdneho rozhodnutia (napríklad vykonania zmeny držiteľa v registri domén). S touto problematikou súvisí aj otázka náhrady trov konania, keď súdy na postavenie doménovej autority aplikujú § 257 CSP a na základe toho nepriznávajú náhradu trov konania úspešnému žalobcovi voči spoločnosti SK-NIC.[14] SK-NIC pritom konštantne deklaruje, že je oprávnený umožniť vykonanie alebo vykonať úkon s doménou vyplývajúci zo súdneho rozhodnutia bez ohľadu na to, či je stranou konania (bod 7.6 Pravidiel domény .sk). Podľa nášho názoru tak žalovanie doménovej autority nie je ani do budúcna nevyhnutné na dosiahnutie úspechu vo veci.
d.) Vybrané východiská rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
Ako už bolo načrtnuté vyššie, predmetom doménových sporov je spravidla kolízia doménového mena s chráneným právom iných osôb, a to z dôvodu objektívnej koexistencie sporných označení na trhu alebo z rýdzo špekulatívnych dôvodov držiteľa domény parazitujúcom na právach tretej osoby, obvykle v snahe dosiahnuť nepoctivý zisk.[15]
Judikatórny prístup ku kolízii domén s inými právami formovali rozhodnutia najmä vo veciach domén viagra.sk, illy.sk,[16] či spinalis.sk.[17] Spoločným menovateľom týchto sporov bola registrácia domény žalovaným držiteľom a buď jej využitie na propagáciu vlastných výrobkov (prípadne jej presmerovanie na vlastnú stránku žalovaného) alebo nezobrazovanie žiadneho obsahu na registrovanej doméne. Týmto konaním žalovaný bránil žalobcovi propagovať svoje produkty pod svojou ochrannou známkou na internete, čím boli majitelia ochranných známok zbavení propagačnej funkcie známky v sieti internet.[18] Špekulatívny motív držiteľa domény bol v niektorých prípadoch zvýraznený snahou žalovaného dosiahnuť odplatný prevod spornej domény na osobu, do ktorej práv bolo doménou zasiahnuté, a to za cenu mnohonásobne prevyšujúcu náklady na registráciu domény. V tomto type konaní je preto väčšinou konštatované porušenie známkových práv v súbehu s nekalosúťažným konaním žalovaného držiteľa.
Úspešnému žalobcovi súdy priznávajú okrem zdržovacích a satisfakčných nárokov vyplývajúcich zo známkového, prípadne súťažného práva, aj osobitný odstraňovací nárok, tzv. nárok na prevod domény z držiteľa domény na žalobcu, prípadne na ním označenú tretiu osobu. S ohľadom na relatívny charakter doménového mena súdy pod prevodom domény rozumejú povinnosť previesť práva zo zmluvy o doméne. Pre porovnanie dopĺňame, že prevod … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autori
JUDr. Ján Lazur LL.M.
JUDr. Zoltán Nagy
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20