Úvod

Príspevok sa zaoberá otázkou spravodlivosti a jej zachovávania v trestnom konaní. Spravodlivosť ako taká v sebe zahŕňa mnoho aspektov, ktoré by bolo možné v tejto súvislosti analyzovať – rozsah spravodlivosti trestného konania je zrejmý už len z nazretia na čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len,,EDĽP“). Spracovaný príspevok zameriava pozornosť na jednu zmnohých otázok, ktoré aktuálne vpodmienkach Slovenskej republiky (ďalej len,,SR“) rezonujú v oblasti trestného práva a pri ktorých si mnohí kladú otázku, aké je aktuálne smerovanie trestného práva. Máme tým na mysli konkrétne otázku previazanú s prehliadkou iných priestoroch vykonanej v priestoroch súdu za účelom zaistenia utajovaných skutočností, resp. skutočností, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti sudcu.

1. Základné aspekty previazané so zaisťovaním utajovaných skutočností v priestoroch súdu

V kontexte vyššie naznačenej situácie je v prvom rade potrebné vysporiadať sa s otázkou vzťahu medzi ochranou utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti a tromi relevantnými zaisťovacími inštitútmi, a to:
a) vydanie veci podľa § 89a TP,
b) odňatie veci podľa § 90 TP, a
c) prehliadka iných priestorov a pozemkov podľa § 99 ods. 2 TP.

Ďalšou základnou skutočnosťou, na ktorú je nevyhnutné upriamiť pozornosť, je fakt, že vnaznačenom prípade rozlišujeme medzi dvomi povinnosťami identifikovateľnými na strane sudcu, a to:

1. povinnosť mlčanlivosti pokiaľ ide o obsah vyšetrovacieho spisu (§ 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z.), a

2. povinnosť zachovávať v tajnosti utajované informácie pokiaľ ide o utajované prílohy vyšetrovacieho spisu (§ 38 zákona č. 215/2004 Z. z.).

Tieto povinnosti sú konkretizované vo vyššie uvedených osobitných právnych predpisoch, v súvislosti s ktorými je potrebné zdôrazniť, že upravujú len postup oslobodenia od týchto povinností, ale neupravujú podmienky, za ktorých by bolo možné na účely trestného konania poskytovať informácie, ktoré sú podľa týchto zákonov chránené v prípade, kedy k oslobodeniu neprišlo.

V tejto súvislosti možno zdôrazniť, že pri zaisťovaní utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti môžu nastať z nášho pohľadu dve situácie, a to:

1. situácia, keď očtk vopred disponujú informáciou, že vecou dôležitou pre trestné konanie, ktorú je potrebné zaistiť, je vec obsahujúca utajované skutočnosti, resp. skutočnosti, na ktoré sa viaže povinnosť mlčanlivosti, pričom súčasne majú vedomosť o tom, že neprišlo k oslobodeniu od predmetnej povinnosti v zmysle relevantných právnych predpisov, a

2. situácia, kedy bude vec uvedeného charakteru nájdená a zaistená na základe náhodilosti.

Príspevok sa bude venovať analýze situácie uvedenej na prvom mieste, pričom v tejto súvislosti si možno položiť niekoľko otázok, ktoré vyvstávajú v kontexte zaisťovania utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti:

1. a) Je vôbec možné uplatňovať zaisťovacie trestnoprocesné inštitúty v priestoroch súdov, resp. iných štátnych orgánov?
2. b) Je vôbec policajt, resp. prokurátor oprávnený uplatniť inštitút vydania a odňatia podľa § 89a a § 90 TP vo vzťahu k veci, o ktorej má vopred danú vedomosť, že ide o vec obsahujúcu utajovanú skutočnosť alebo skutočnosť podliehajúcu povinnosti mlčanlivosti a súčasne vedomosť, že vo vzťahu k tejto veci neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti zákonom predpísaným spôsobom?
   
   c) Je osoba, ktorá má zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, oprávnená poskytnúť v takejto situácii súčinnosť policajtovi, resp. prokurátorovi na základe vlastného uváženia?

2. K možnosti uplatnenia zaisťovacích trestnoprocesných inštitútov v priestoroch súdov, resp. iných štátnych orgánov

Otázka, či vôbec prichádza do úvahy použitie zaisťovacích inštitútov v priestoroch súdu, bola vôbec prvá otázka, ktorá zarezonovala vo vyššie spomenutom prípade a ktorá vyvolala značnú názorovú roztrieštenosť. Je asi zrejmé, že samotný fakt použitia zaisťovacích úkonov na súde je pomerne kontroverznou záležitosťou, no na strane druhej pokiaľ nazeráme na túto otázku striktne v intenciách zákona, musíme dospieť ku konštatovaniu, že priestory súdov ale aj iných štátnych orgánov nepožívajú osobitnú právnu ochranu, ktorá by bola založená či už Trestným poriadkom alebo osobitným právnym predpisom. Tieto priestory teda nie sú vyňaté z miestnej pôsobnosti Trestného poriadku. Je totiž všeobecne zrejmé, že jediné miesta, ktoré podliehajú v tomto ohľade špecifickému režimu sú tzv. exteritoriálne miesta, t. j. predovšetkým sídla veľvyslanectiev cudzích štátov a sídla medzinárodných organizácií na území Slovenskej republiky, ktoré síce tiež nie sú priamo vyňaté z pôsobnosti Trestného poriadku, avšak podľa čl. 22 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch(2) neprináleží na tomto území orgánom činným v trestnom konaní vykonávať procesné úkony bez súhlasu dotknutého štátu(3). Preto pokiaľ by sme vyslovili, že priestory súdov sú vylúčené z vykonávania trestnoprocesných úkonov, takýto právny názor by nemal oporu v zákone ani v inom právnom akte, a išlo by o právny názor absolútne neudržateľný.

V súvislosti s vykonávaním zaisťovacích inštitútov v priestoroch súdov sa ako relevantnejšie javí potreba vysporiadať sa s ustanovením § 3 ods. 3 TP. V tejto súvislosti totiž vzniká otázka, či je z dôvodu existencie predmetného ustanovenia použitie zaisťovacích inštitútov absolútne vylúčené.

Ustanovenie § 3 ods. 3 stanovuje, že orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné si navzájom pomáhať pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona. Domnievame sa, že len z dôvodu existencie tohto ustanovenia nemožno absolútne vylúčiť použitie zaisťovacích inštitútov vo vzťahu k priestorom súdov. Jeho použitie je síce vždy nevyhnutné zvažovať, avšak to nevylučuje použitie zaisťovacieho prostriedku vprípade, že bude adekvátne zdôvodnená nemožnosť využitia predmetného ustanovenia. Zaisťovací prostriedok by tak prichádzal do úvahy až ako krajné riešenie, t. j. pri jeho uplatnení v priestoroch súdov tak možno hovoriť o uplatnení podmienky subsidiarity.

3. K oprávneniu očtk uplatniť inštitút vydania vo vzťahu k veci obsahujúcej utajovanú skutočnosť alebo skutočnosť podliehajúcu povinnosti mlčanlivosti, vo vzťahu ku ktorej neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti zákonom predpísaným spôsobom

Pokiaľ ide o ďalšiu nami nastolenú otázku potrebné je poukázať na to, že ustanovenie § 89a ods. 2 TP jasne uvádza, že,,povinnosť podľa odseku 1 sa nevzťahuje na listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu od povinnosti zachovať vec v tajnosti alebo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti“. Zo znenia predmetného ustanovenia vyplýva, že zákonodarca bol pri špecifikovaní postupu, ktorý sa uplatňuje v prípade vecí, ktoré obsahujú utajované skutočnosti, resp. skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti, pomerne strohý, pričom v podrobnostiach nepriamo odkazuje na ustanovenie § 129 ods. 1 a ods. 2 TP, t. j. na inštitút zákazu výsluchu.

Domnievame sa, že s ohľadom na túto zrejmú bytostnú previazanosť ustanovenia § 89a TP s ustanovením § 129 TP, je potrebné venovať sa aj výkladu tohto ustanovenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že k zákazu výsluchu podľa § 129 TP musia orgány činné vtrestnom konaní prihliadať zúradnej povinnosti, čo znamená, že svedok nesmie byť vypočúvaný, pokiaľ nebol oslobodený od príslušnej povinnosti mlčanlivosti.(4) Zákonodarca tak koncipuje v ustanovení § 129 ods. 1 a ods. 2 TP striktný zákaz vypočúvať osobu k utajovaným informáciám alebo kinformáciám podliehajúcim povinnosti mlčanlivosti, čo v zásade pre príslušné orgány znamená nemožnosť akéhokoľvek dopytovania sa na ich obsah.

Pokiaľ vychádzame z uvedeného a pokiaľ súčasne uplatníme výklad argumentum a simili, možno dospieť k nasledovnému výsledku: keď v prípade danosti utajovanej skutočnosti musí orgán činný v trestnom konaní zachovať pasivitu v rámci výsluchu, t. j. v rámci inštitútu, na ktorý sa zákonodarca v ustanovení § 89a priamo odvoláva, mala by sa požiadavka pasivity zákonite uplatňovať aj v prípade využívania vykladaného zaisťovacieho inštitútu, t. j. inštitútu vo forme vydania veci.

Inak povedané v prípade, že príslušný orgán disponuje pred samotným úkonom informáciou o tom, že zaisťovaná vec obsahuje utajované informácie alebo informácie, ktoré podliehajú povinnosti mlčanlivosti, pričom na strane vyzvanej osoby neprišlo koslobodeniu od predmetných povinností, mal by na strane príslušných orgánov platiť zákaz aktivity rovnako ako platí takýto zákaz v prípade výsluchu svedka. Na základe uvedeného možno vyvodiť, že príslušné orgány by v takejto situácii nemali vôbec siahnuť po uplatnení zaisťovacieho prostriedku podľa § 89a TP, t. j. nemali by vôbec vydať výzvu na vydanie veci podliehajúcej niektorej z vyššie uvedených povinností, pokiaľ vopred neprišlo k oslobodeniu od takej povinnosti.

4. Je osoba, ktorá má zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, oprávnená poskytnúť na základne vlastného uváženia súčinnosť policajtovi, resp. prokurátorovi pri uplatnení inštitútu vydania veci?

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné vysporiadať sa aj s otázkou, či je vôbec sudca oprávnený poskytnúť súčinnosť policajtovi, resp. prokurátorovi na základe vlastného uváženia v prípade uskutočnenia výzvy podľa ustanovenia § 89a TP smerujúcej k zaisteniu utajovanej skutočnosti, resp. skutočnosti podliehajúcej povinnosti mlčanlivosti.

Keď vychádzame z doteraz vyslovených skutočností, domnievame sa, že vyzvaná osoba nielenže nie je povinná vydať vec, ktorá obsahuje utajovanú skutočnosť, resp. skutočnosť podliehajúcu povinnosti mlčanlivosti, ale za predpokladu, že od povinnosti mlčanlivosti nebola v zmysle relevantných právnych noriem oslobodená, nemá ani len právo k takémuto úkonu pristúpiť.

Je pravdou, že ustanovenie § 89a ods. 2 TP explicitne upravuje iba situácie, ktoré predstavujú výnimky z povinnosti vydať vec na výzvu príslušného orgánu, t. j. situácie, kedy vyzvaná osoba nie je povinná vec dobrovoľne vydať. Predmetné ustanovenie tak nekoncipuje zákaz vydania veci uvedeného charakteru. Avšak vyššie formulovaný výklad, podľa ktorého osoba s povinnosťou mlčanlivosti nemá nielen že povinnosť na vydanie takej veci na účel trestného konania ale ani právo pristúpiť k takémuto úkonu, pokiaľ neprišlo k oslobodeniu, možno podporiť niekoľkými relevantnými skutočnosťami. Zdôrazniť možno nasledovné:

1. Ustanovenie § 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z. zakotvujúce povinnosť mlčanlivosti sudcov – v zmysle predmetného ustanovenia sudca je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku funkcie sudcu, o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený podľa tohto zákona alebo osobou, v ktorej záujme túto povinnosť zachováva. Povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Z vážnych dôvodov je oprávnený zbaviť sudcu tejto povinnosti aj predseda súdu, a ak ide o predsedu súdu, predseda jeho bezprostredne vyššieho súdu, ak ide o predsedu najvyššieho súdu a predsedu najvyššieho správneho súdu, predseda súdnej rady.

2. Ustanovenie § 38 zákona č. 215/2004 Z. z. zakotvujúce povinnosť zachovávať v tajnosti utajované skutočnosti – oprávnená osoba je povinná zachovávať pred nepovolanou osobou a pred cudzou mocou mlčanlivosť o informáciách a veciach obsahujúcich utajované skutočnosti počas utajenia týchto skutočností, a to aj po zániku oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami. Nadväzujúce ustanovenie § 40 ods. 4 hovorí, že sudcu môže oslobodiť od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach, s ktorými sa oboznámil počas výkonu funkcie …, Súdna rada Slovenskej republiky.

3. Absencia relevantných ustanovení, ktoré by koncipovali osobitné podmienky, za splnenia ktorých by bolo možné na účely trestného konania poskytovať informácie, ktoré sú podľa vyššie špecifikovaných zákonov utajované alebo na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti. Vyššie uvedené zákony totiž upravujú iba postup oslobodenia od príslušnej povinnosti aneobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by stanovovali postup poskytovania chránených informácií na účel trestného konania za situácie, kedy neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti alebo povinnosti zachovávať tieto skutočnosti vtajnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že zákonodarca striktne trvá na ochrane informácií tohto charakteru.

Pre doplnenie výkladu je potrebné uviesť, že jedinou výnimkou z tejto striktnej ochrany skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti alebo povinnosti zachovávať utajované skutočnosti v tajnosti je povinnosť prekaziť trestný čin, čo vyplýva aj priamo z ustanovenia Trestného poriadku, konkrétne z ustanovenia § 129 ods. 3 TP.

4. Priamy odkaz na inštitút zákazu výsluchu obsiahnutý v ustanovení § 89a ods. 2 TP – zákaz výsluchu je striktný procesný inštitút, na ktorý orgány činné v trestnom konaní prihliadajú ex offo a ktorý predstavuje zákonnú,,stopku“ pre vypočúvanie dotknutej osoby k skutočnostiam chráneným podľa § 129 ods. 1 a ods. 2 TP,

5. Jediný prípad negujúci výnimku z povinnosti vydať vec na výzvu príslušných orgánov formulovaný priamo v ustanovení § 89a ods. 2 TP – ide o prípad, kedy bola dotknutá vyzvaná osoba oslobodená od povinnosti zachovávať povinnosť mlčanlivosť, resp. povinnosť zachovávať utajované skutočnosti v tajnosti.

Domnievame sa, že v prípade, že by sme pripustili iný výklad ako ten, že vyzvaná osoba s povinnosťou mlčanlivosti nemá právo na vydanie veci obsahujúcej skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje uvedená povinnosť, museli by sme konštatovať porušenie povinnosti mlčanlivosti u tejto osoby a obchádzanie osobitných postupov pre oslobodenie od predmetných povinností.

5. Ochrana utajovaných skutočností verzus odňatie veci podľa § 90 TP

Doposiaľ bol vyhodnocovaný výlučne vzťah medzi vydaním veci podľa § 89a TP a ochranou skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti. K vyhodnoteniu tohto vzťahu je však vhodné pristúpiť aj pokiaľ ide o inštitút vo forme odňatia veci podľa § 90 TP.

Pri riešení vzťahu medzi inštitútom odňatia veci a ochranou utajovaných skutočností je potrebné v prvom rade uviesť, že v rámci ustanovenia § 90 upravujúceho predmetný zaisťovací inštitút sa nenachádza žiadna zmienka o ochrane utajovaných skutočností, resp. o spôsobe nakladania s nimi pri uplatňovaní tohto trestnoprocesného prostriedku. Jedným dychom je však potrebné poznamenať, že na predmetné ustanovenie nie je možné nahliadať izolovane, ale práve naopak, potrebné je ho vykladať v kontexte súvisiaceho ustanovenia, ktorým je ustanovenie § 89a TP. Tieto inštitúty sú totiž nerozlučne previazané a to primárne z dôvodu, že odňatie veci podľa § 90 TP systematicky a absolútne priamo nadväzuje na neúspešné uplatnenie výzvy na vydanie veci. Povedané inými slovami, k odňatiu veci nemožno pristúpiť bez toho, že by v predchádzajúcom kroku bola neúspešne uplatnená výzva na vydanie veci podľa § 89a ods. 1 TP. Táto bytostná previazanosť uvedených inštitútov sa musí zákonite odzrkadliť aj v otázke ich použiteľnosti pokiaľ ide o ochranu utajovaných skutočností.

Povedané inými slovami, pokiaľ zákonodarca koncipuje negatívnu podmienku pre vydanie veci, a to podmienku, že nejde o vec obsahujúcu chránenú skutočnosť, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti, musíme na základe výkladu argumentum a simili dospieť ku konštatovaniu, že obdobná podmienka platí aj pre uplatnenie odňatia veci podľa § 90, a to aj napriek tomu, že v predmetnom ustanovení nie je explicitne formulovaná. V tejto súvislosti by bolo ideálne oprieť výklad orelevantnú judikatúru, žiaľ súdy sa vnašich podmienkach touto otázkou doposiaľ zásadnejšie nezaoberali. Vzhľadom na to, že právna úprava vydania a odňatia veci je v podstatných rysoch zhodná s právnou úpravou týchto inštitútov v Českej republike (ďalej iba,,ČR“), dovolili sme si siahnuť po rozhodovacej činnosti českých súdov. V tomto ohľade je zaujímavé rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR(5), podľa ktorého sa podmienka nemožnosti zaisťovať vec, na ktorú sa viaže povinnosť mlčanlivosti, vzťahuje aj na ustanovenie o odňatí veci aj napriek tomu, že v ustanovení § 79 TŘ táto podmienka absentuje. Najvyšší súd ČR to zdôvodňuje tým, že odňať možno len vec, na ktorú sa vzťahuje povinnosť na vyzvanie ju vydať.

Na základe uvedeného možno skonštatovať, že pre uplatnenie inštitútu odňatia veci podľa ustanovenia § 90 musí prísť ku kumulatívnemu naplneniu nasledovných troch podmienok:

1. vec dôležitá pre trestné konanie nebola na vyzvanie vydaná tým, kto ju má pri sebe (§ 89a ods. 1 TP),
2. nejde o listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu od povinnosti zachovať vec v tajnosti alebo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti, a
3. bol vydaný príkaz na odňatie veci podľa § 90 ods. 1.(6)

Doteraz vyslovené právne názory jasne smerujú k striktnej ochrane utajovaných skutočností a skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti. S cieľom zdôvodniť a podložiť správnosť tohto pohľadu a s cieľom poukázať na tú skutočnosť, že benevolencia v tomto ohľade nie je naozaj na mieste, považujeme za vhodné poukázať na cestu, ktorou sa v tejto oblasti vybral český zákonodarca. V Českej republike prišlo k zavedeniu osobitného postupu pre riešenie situácie, kedy je potrebné zo strany príslušných orgánov zaistiť vec obsahujúcu informáciu, na ktorú sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti alebo povinnosť zachovať ju v tajnosti, no súčasne neprišlo k oslobodeniu od takejto povinnosti zo strany osoby, resp. orgánu, ktorý je na to oprávnený. Aby nedochádzalo k prelomeniu inštitútu ochrany určitých skutočností iba prostredníctvom jednoduchého odvolania sa na potrebu dosiahnutia účelu trestného konania a prostredníctvom využitia inštitútu vydania veci, podmienil český zákonodarca možnosť zaistenia vecí obsahujúcich chránené informácie zo strany príslušných orgánov súhlasom sudcu(7). Možno tak vyvodiť, že v podmienkach Českej republiky platí, že pokiaľ nie je zo strany príslušného orgánu rozhodnuté o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti, môžu orgány činné v trestnom konaní pristúpiť k vydaniu, resp. odňatiu veci obsahujúcej chránené informácie len po predchádzajúcom súhlase sudcu. A contrario, pokiaľ orgány činné v trestnom konaní majú predchádzajúcu vedomosť o tom, že zaisťovaná vec, resp. informácia v nej obsiahnutá je v režime utajenia alebo pod ochranou mlčanlivosti, môžu pristúpiť k jej zaisteniu len za podmienky udelenia predchádzajúceho súhlasu sudcu.(8) V tejto súvislosti je vhodné len doplniť, že popísaný postup neplatí pre povinnosť mlčanlivosti, ktorú má uloženú advokát. Predmetnú povinnosť tak prostredníctvom súhlasu sudcu prelomiť nemožno.

6. Zákonný postup pri vydaní aodňatí utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti

V nadväznosti na to, čo bolo doposiaľ uvedené, je dôležité zdôrazniť, že prezentované právne názory nevedú ktomu, že by zaisťovanie utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti malo byť vylúčené absolútne. Z uvedeného tak zákonite plynie otázka, ako by mal vyzerať zákonný postup policajta, resp. prokurátora pri zaisťovaní veci, o ktorej vopred vie, že ide o vec obsahujúcu predmetný typ skutočnosti a súčasne neprišlo k oslobodeniu od povinnosti zachovávať ju v tajnosti. Zákonný scenár by mohol pozostávať z nasledovných krokov:

1. vypracovanie žiadosti o oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti sudcu adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa ustanovenia § 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z v prípade, že ide o skutočnosti pokryté povinnosťou mlčanlivosti sudcu,
2. vypracovanie žiadosti o oslobodenie od povinnosti zachovávať vec v tajnosti sudcu adresovaná Súdnej rade SR podľa § 40 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. pokiaľ ide o utajované skutočnosti,
3. oslobodenie od príslušnej povinnosti podľa príslušných právnych predpisov,
4. uplatnenie výzvy na vydanie veci obsahujúcej chránené skutočnosti,
5. vydanie príkazu na odňatie takejto veci.

Pokiaľ ide o realizáciu navrhnutého postupu, domnievame sa, že prípad, kedy ide o zaistenie veci, ktorá obsahuje skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti sudcu, sa nejaví ako problematická či obzvlášť náročná. Takýto postup považujeme za zrealizovateľný bez väčších komplikácií, a to pokiaľ ide o časové hľadisko aj efektívnosť. Na strane druhej za komplikovanejšiu možno považovať situáciu zaisťovania utajovaných skutočností, kedy je potrebné za účelom oslobodenia od povinnosti zachovávať ich v tajnosti adresovať žiadosť Súdnej rade SR. V tejto súvislosti totiž vzniká otázka, či bude pri uplatnení takéhoto postupu možné hovoriť o rešpektovaní zásady rýchlosti konania, v zmysle ktorej je trestné veci potrebné vybavovať bez zbytočných prieťahov. Dôvod tejto otázky je pomerne prostý. Súdna rada rozhoduje v zmysle ustanovenia § 40 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach vo vzťahu k sudcovi. Pokiaľ by sme uvažovali nad potrebou uskutočniť oslobodenie pre potreby trestného konania, vzniká problém dotýkajúci sa lehoty, v ktorej je súdna rada schopná prerokovať a rozhodnúť o tejto skutočnosti. Treba si totiž uvedomiť, že Súdna rada pozostáva z 18 členov, čo možnosť rýchleho vybavenia takejto žiadosti jednoznačne komplikuje. Potrebné je tiež dodať, že lehota na vybavenie žiadosti nie je v žiadnom právnom predpise upravená, čo je potrebné považovať za určitý nedostatok právnej úpravy.

7. Návrhy de lege ferenda

Vychádzajúc z vyššie uvedeného máme za to, že de lege ferenda by bolo vhodné v súvislosti so zaisťovaním vecí obsahujúcich utajované skutočnosti zvážiť niekoľko možností budúcich legislatívnych krokov, a to buď:

1. doplniť zákon č. 215/2004 Z. z., resp. zákon č. 385/2000 Z. z. o ustanovenia, ktoré budú upravovať podmienky, za ktorých bude možné pre účely trestného konania poskytovať informácie, ktoré vjeho zmysle podliehajú ochrane, vsituácii, kedy neprišlo koslobodeniu od povinnosti zachovávať vtajnosti predmetné skutočnosti,

2. doplniť zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR o ustanovenie, ktoré by upravilo lehotu pre rozhodnutie Súdnej rady SR o žiadosti o oslobodenie sudcu od povinnosti mlčanlivosti pokiaľ ide o utajované skutočnosti na účel trestného konania, a to v situácii, kedy neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti zákonom predpísaným spôsobom,

3. doplniť zákon č. 215/2004 Z. z. o Súdnej rade SR o ustanovenie, ktoré by upravovalo lehotu na vybavenie žiadosti o oslobodenie od povinnosti zachovávať utajované skutočnosti v tajnosti, a to tak, že bude rešpektovaná požiadavka rýchlosti trestného konania,

4. doplniť Trestný poriadok o obdobné ustanovenie, aké bolo doplnené v ČR do Trestního řádu novelou č. 265/2001 Z. z., t. j. ustanovenie, ktoré by orgánom činným v trestnom konaní umožňovalo nahradiť oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti súhlasom sudcu pre prípravné konanie, resp. predsedu senátu.

Uvedený navrhnutý postup potrebný vprípade zaisťovania utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti možno na prvý pohľad vyznieva komplikovane, avšak na strane druhej pokiaľ by sme pripustili, že očtk môžu pristupovať k zaisťovaniu veci obsahujúcej predmetné skutočnosti absolútne identicky ako k akejkoľvek inej veci, vyvstáva otázka významu inštitútu utajovania týchto skutočností. Otáznym totiž je, či by sme týmto spôsobom nečelili obchádzaniu samotného inštitútu utajenia určitých skutočností a inštitútu mlčanlivosti a v konečnom dôsledku prelomeniu týchto inštitútov jednoduchým rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktorý disponuje predchádzajúcou vedomosťou o utajenom charaktere zaisťovaných vecí. V tomto ohľade vzniká tiež otázka, či je vhodné nadradiť účel trestného konania nad utajenie určitých skutočností.

Ďalší aspekt vyplývajúci z pripustenia benevolentného výkladu je ten, že keď akceptujeme benevolenciu pokiaľ ide o povinnosť mlčanlivosti sudcov, musíme sa súčasne pýtať, či týmto spôsobom nevytvárame určitý precedens a neriskujeme obdobný vývoj aj pokiaľ ide o ochranu iných povinností mlčanlivosti napríklad tej, ktorú zachováva advokát. V tejto súvislosti možno len okrajove spomenúť, že právna úprava ČR je v tomto ohľade veľmi striktná. Trestní řád totiž obsahuje ustanovenie § 85b, ktoré upravuje osobitný režim pri prehliadke priestorov, v ktorých advokát vykonáva svoju činnosť. Poukázať je pritom potrebné na to, že akonáhle sa zistí, že určitá vec je pokrytá povinnosťou mlčanlivosti advokáta, neexistuje zákonná možnosť, ako túto povinnosť prelomiť, dokonca ani prostredníctvom ustanovenia § 8 ods. 5 TŘ. Na právnej úprave ČR možno v porovnaní s legislatívou SR badať zásadnejšiu snahu o ochranu chránených skutočností.

8. Ochrana utajovaných skutočností verzus prehliadka iných priestorov a pozemkov

Poslednou otázkou, na ktorú je potrebné zodpovedať, je otázka vzťahu prehliadky iných priestorov a pozemkov k ochrane utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti. V súvislosti s vykonaním prehliadky iných priestorov a pozemkov je totiž potrebné zodpovedať doplňujúcu otázku, či sa režim, ktorý platí pre vydanie a odňatie veci a ktorý bol popísaný v predchádzajúcej časti príspevku, uplatňuje aj v prípade postupu pri prehliadke iných priestorov a pozemkov, pokiaľ ide o ochranu chránených skutočností. V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade uviesť, že výzva na vydanie veci a príkaz na jej odňatie sú zahrnuté v príkaze na prehliadku iných priestorov a pozemkov, ktorého dôvodom je práve vydanie, resp. odňatie veci.(9) Z uvedeného možno vyvodiť, že obdobný režim, aký platí pre ochranu predmetných skutočností, by mal byť uplatnený aj pri vykonávaní prehliadky iných priestorov a pozemkov, a to z dôvodov, ktoré boli špecifikované pri inštitútoch vydania a odňatia veci.

Záver

V závere možno iba zhrnúť, že myšlienky týkajúce sa možnosti zaisťovania utajovaných skutočností vyslovené v príspevku môžu na prvý pohľad vyznievať značne striktne a rigídne. Na strane druhej je však potrebné uvedomiť si, že pokiaľ by sme pripustili v tomto ohľade benevolenciu, otázka je, či by sme nečelili obchádzaniu inštitútu utajenia skutočností a inštitútu mlčanlivosti. A ďalšia vec – keď pripustíme benevolenciu pokiaľ ide o povinnosť mlčanlivosti sudcov, musíme sa súčasne pýtať, či týmto spôsobom nevytvárame určitý precedens a neriskujeme obdobný vývoj aj pokiaľ ide o ochranu iných povinností mlčanlivosti napríklad tej, ktorú zachováva advokát.

Použitá literatúra

1. Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 1232
2. Fenyk, J., Císařová, D., Gřivna, T. a kol.: Trestní právo procesní, 6. aktualizované vydání. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 46, 928 s.
3. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 7 Tz 9/2000
4. Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, 1920 s.
5. Vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 157/1964 o Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch
6. Zákon č. 141/1961 Sb. o trestním řízení soudním (trestní řád)

Kontaktné údaje autorov

doc. JUDr. Eva Szabová, PhD.
JUDr. Karin Vrtíková, PhD.
Katedra trestného práva a kriminológie
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

Poznámky

• 1) Tento príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia projektu APVV-19-0050
• 2) Vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 157/1964 o Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch
• 3) Fenyk, J., Císařová, D., Gřivna, T. a kol.: Trestní právo procesní, 6. aktualizované vydání. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 46
• 4) Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 843
• 5) Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 7 Tz 9/2000
• 6) Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 1022
• 7) § 8 ods. 5 Trestního řádu
• 8) Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 140
• 9) Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, 1920 s. s. 1024

Autor
doc. JUDr. Eva Szabová PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf