OCHRANA ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI PROSTRIEDKAMI TRESTNÉHO PRÁVA[1]

Úvod

Každá ľudská spoločnosť je založená na určitých hodnotách. Hodnoty predstavujú neodmysliteľnú súčasť našich životov. Sú významným zdrojom motivácie, predstavujú ciele, ktoré túžime dosiahnuť.(2) Hodnoty sa kontinuálne formujú v procese vývoja ľudskej činnosti. Ktorákoľvek spoločnosť svoje hodnoty spravidla odvodzuje od jej histórie. Hodnoty a sociálne normy plnia v spoločnosti úlohu objektivizácie a subjektivizácie ľudského správania, sociálnej interakcie, sociálnych podmienok a sociálneho sveta vôbec, súčasne ale ako základné prvky duchovnej kultúry spoločnosti zaisťujú hodnotovú anormatívnu kontinuitu sociálneho života. Okrem týchto úloh, hodnoty predstavujú hodnotový a normatívny poriadok v spoločnosti a plnia funkciu sociálnych regulátorov.(3)

Hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného všeobecného „dobra“ a majú spravidla nemateriálnu povahu. Na rozdiel od štandardných právnych noriem (pravidiel správania) štát objektívne hodnoty podľa záverov súčasnej právnej vedy nemôže tvoriť, ale len uznať a rešpektovať, resp. z nich vychádzať a prípadne zvýrazňovať ich význam, či vzťah k iným hodnotám.(4)

Medzi základné hodnoty v európskej kultúre môžeme zaradiť demokraciu, právny štát, slobodu, rešpektovanie ľudských práv, rovnosť a ľudskú dôstojnosť.

Pojem dôstojnosť (lat. dignitas) súvisí so spoločensky rolovou dôstojnosťou, ktorá fixovala vzťah pána a otroka, čo možno dovodiť práve porovnaním s jeho latinským koreňom. Slovo „digero“ znamená tiež deliť, rozdeľovať, usporiadať a talianske slovo „diga“ označuje hrádzu, priehradu, prekážku. V slove „dignitas“ je teda zafixovaný spoločenský vzťah s takými jeho vlastnosťami, ktorý medzi subjekty kladie vedomý odstup.(5)

Pod pojmom ľudská dôstojnosť môžeme rozumieť vyjadrenie predstavy o osobnostnej a sociálnej hodnote každého človeka. V prvom rade vyjadruje vzťah k sebe samému, vzťah k iným ľuďom, skupinám, minoritám a vzťah k spoločnosti. Takto chápaná hodnota človeka je základom ľudských práv. Ľudskú dôstojnosť možno chápať aj ako vzťah jedinca voči inému jedincovi v spoločenstve a mravom.(6) Dôstojnosťou vo všeobecnom význame budeme rozumieť istú hodnotu, ktorú nejaká osoba má, alebo je jej pripisovaná.(7)

1. Ľudská dôstojnosť ako filozofická kategória

Nejednoznačnosť pojmu ľudská dôstojnosť v súčasnej filozofii netreba osobitne ozrejmovať. Ako je známe, praktický význam daného pojmu spočíva najmä v skutočnosti, že sa stal základom modernej koncepcie ľudských práv. Vlastný pojem sa tradične vzťahuje k človeku ako takému a je základom jeho neodňateľných, nescudziteľných, nezrušiteľných a nepremlčateľných práv. Dôstojnosť v tomto zmysle teda človeku nemôže odňať.(8)

Mnohí právni myslitelia(9) zastávajú názor, že pojem ľudská dôstojnosť je ťažko definovateľný lebo tento pojem v sebe spája deskriptívne či empirické prvky s prvkami evalvačnými, či normatívnymi. Najčastejšie uvádzaným deskriptívnym prvkom ľudskej dôstojnosti je autonómia. Kant zdôrazňuje, že „Autonómia je teda základom dôstojnosti a každej rozumnej prirodzenosti“.(10)

Pri ľudskej dôstojnosti chápeme iného človeka minimálne ako rovnocenného, bez ohľadu na jeho pohlavie, rasu, svetonázor či náboženské presvedčenie. Toto vnímanie dôstojnosti má určitý ontologický rozmer vyplývajúci z toho, že odvodzujeme prvotnú ideu dôstojnosti z faktu ľudskej existencie. Ponímanie dôstojnosti je teda širšie ako u citovaného Kanta, pripisujúceho dôstojnosť len rozumným bytostiam, čiže dôstojnosť by sa v zmysle jeho definície nevzťahovala na deti útleho veku, prípadne mentálne postihnuté osoby. Na druhej strane tento prístup k dôstojnosti má aj situačný rozmer, ktorý je podstatný a rozhodujúci, pretože na základe konkrétneho správania jednotlivca možno stanoviť aj mieru dôstojnosti prináležiacu každému mravnému subjektu. Vo vzťahu k tomuto významu dôstojnosti je existencia slobody rozhodovania a konania hlavnou podmienkou toho, aby mravný subjekt mohol svojím správaním a konaním potvrdzovať a rozvíjať vlastnú dôstojnosť, ktorú získal pôvodne na základe svojej ľudskej existencie. Podstatným vymedzením dôstojnosti človeka je mravná rovnocennosť všetkých ľudských bytostí vyplývajúca z faktu samotnej ľudskej existencie. Mravnú rovnocennosť však musí mravný subjekt potvrdzovať svojím konaním, čo je predpokladom zachovania dôstojnosti osoby a rešpektu voči nej. V prípade konania nerešpektujúceho mravnú rovnocennosť všetkých osôb dochádza k strate dôstojnosti a úcty voči tejto osobe práve v dôsledku jej konania.(11)

K významným súčasným autorom, venujúcim sa ľudskej dôstojnosti ako filozofickej kategórii patrí austrálska filozofka Suzy Killmister. Uvedená autorka uvádza tri požiadavky (angl. desiderata), ktoré má pojem ľudskej dôstojnosti spĺňať – na požiadavku univerzality (universalist desideratum), požiadavku zraniteľnosti (vulnerability desideratum) a požiadavku úspechu (achievement desideratum). Prvá požiadavka vyjadruje skutočnosť, že človeka si vážime ako ľudskú bytosť. Čiže ide o požiadavku, aby každá ľudská bytosť bola objektom našej úcty. Druhá požiadavka sa týka možnosti porušenia či straty dôstojnosti. O ľudskej dôstojnosti teda musíme byť schopní hovoriť aj ako o niečom, čo možno stratiť. Tretia požiadavka sa týka zohľadnenia nášho rozlišovania ľudí na dôstojnejších a menej dôstojných s ohľadom na ich pozíciu v spoločnosti, na ich zásluhy a cnosti. Podľa uvedenej autorky ľudská dôstojnosť nie je človeku vrodená, ale je nadobudnutá či udelená (conferred). Ľudskú dôstojnosť predstavuje ako sociálny konštrukt, ako čosi, čo spoločnosť priznáva svojim členom: „Ľudská dôstojnosť sa v mojom ponímaní týka statusu, ktorý si navzájom udeľujeme“.(12)

2. Ľudská dôstojnosť ako základné ľudské právo

V starších ľudskoprávnych dokumentoch sa zdôrazňujú predovšetkým hodnoty slobody a prirodzenej rovnosti, v neskoršej dobe, ako reakcia na dehumanizáciu ľudskej bytosti počas druhej svetovej vojny, sa začína do popredia dostávať hodnota ľudskej dôstojnosti. Tak ako vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv „uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“, rovnako aj v preambule Charty OSN „vyhlásiť znovu svoju vieru v základné práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti,“ je na globálnej úrovni zdôrazňovaná hodnota jedinečnosti ľudskej dôstojnosti. Dôstojnosť jednotlivca začala byť postupne chápaná ako základ všetkých ľudských práv.(13) V tomto trende pokračovala aj normatívna úprava v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach(14), kde sa v preambule zdôrazňuje, že „práva sa odvádzajú od prirodzenej dôstojnosti ľudskej bytosti“, v Dohovore o právach dieťaťa(15) „je uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a nescudziteľných práv všetkých príslušníkov ľudskej rodiny základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“, či Dohovore o ľudských právach a biomedicíne(16) „…presvedčené o nutnosti rešpektovať človeka ako jedinca i ako príslušníka ľudského rodu a uznávajúc dôležitosť zabezpečenia dôstojnosti človeka“.

Normatívne vyjadrenie úcty k ľudskej dôstojnosti ako základnej hodnoty Európskej únie nachádzame v čl. 2 Zmluvy o Európskej únii(17) „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti,…“. Ochrana ľudskej dôstojnosti v primárnom práve Európskej únie je vyjadrená aj v článku 1 Charty základných práv Európskej únie(18) „Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“ Vzhľadom na to, že ochrana ľudskej dôstojnosti je v Zmluve o Európskej únii a rovnako aj v Charte uvedená na prvom mieste, zdôrazňuje to skutočnosť, že ľudská dôstojnosť nie je len základným právom ako takým ale predstavuje samotný základ práv.(19) Citované ustanovenia možno chápať ako vyjadrenie pravidla, ktoré uprednostňuje hodnotu ľudskej dôstojnosti prednosť pred kolidujúcimi právami.(20)

Súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach(21) potvrdil, že základné právo na ľudskú dôstojnosť je súčasťou práva Európskej únie. Vo vzťahu k trestnoprávnej ochrane ľudskej dôstojnosti Únia prijala viacero trestnoprávnych nástrojov najmä týkajúcich sa obchodovania s ľuďmi a sexuálneho vykorisťovania detí. Obchodovanie s ľuďmi a sexuálne zneužívanie žien a detí predstavujú vážne porušenie základných ľudských práv, najmä ľudskej dôstojnosti.(22) Rovnako v návrhu smernice o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu(23) sa v recitáli uvádza, že násilie na ženách a domáce násilie predstavujú porušenie základných práv, akými sú právo na ľudskú dôstojnosť…

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. poskytuje ochranu ľudskej dôstojnosti v dvoch rovinách. V čl. 12 ako objektívna hodnota – „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ – garantuje rovnosť všetkých ľudí v dôstojnosti a právach. Ústava priznáva ľudskú dôstojnosť každému človeku, rešpektujúc jeho podstatu, uznáva ho ako subjekt základných práv aslobôd vrozsahu ich ústavného zakotvenia. Toto ustanovenie orovnosti vdôstojnosti a v právach treba pokladať za generálnu klauzulu.(24)

Ľudská dôstojnosť ako subjektívne právo je zakotvená v čl. 19 Ústavy „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti…“. Právo na ľudskú dôstojnosť, garantuje jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia. Práve tým, že spoločnosť organizovaná vo forme štátu uznáva ľudskú dôstojnosť ako ideálnu, hodnotovú esenciu ľudského bytia, priznáva jej nositeľom autonómny morálny a právny status.(25) Tým, že je určitá objektívna hodnota explicitne vyjadrená v Ústave, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva ústavnú ochranu.(26)

Okrem explicitného vyjadrenia, v Ústave existuje aj implicitný význam ľudskej dôstojnosti. Táto rovina má podľa niektorých predstaviteľov slovenskej doktríny ústavného práva fundamentálny význam a považujú ju za najvyššiu ústavnú hodnotu a premeň všetkých ľudských práv a slobôd. Dôstojnosť vyjadruje humánnosť slovenskej Ústavy a týka sa nielen vzťahov medzi jednotlivcom a štátom ale zároveň aj aj korelátom postavenia a výkonu právomoci jednotlivých orgánov verejnej moci, kedy ľudská dôstojnosť je esenciálnym kritériom výkonu verejnej moci.(27) Koncepcia dôstojnosti človeka je považovaná za jednu z vedúcich ideí a hodnôt Ústavy a jej orientáciu na človeka ako ľudskú bytosť.(28)

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a súkromia osoby implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života.(29)

Účel ochrany ľudskej dôstojnosti sa v právnom poriadku vymedzuje ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti. Táto ochrana sa poskytuje predovšetkým prostredníctvom občianskeho a trestného práva, pričom, v každom z týchto odvetví ide o orientáciu na ochranu pred inými formami ponižovania dôstojnosti človeka – v občianskom práv je základom ochrana pred urážkami, ohováraním a inými prejavmi znevažujúcimi jednotlivca, v trestnom práve dominuje ochrana ľudskej dôstojnosti v sexuálnej oblasti.(30)

3. Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti

Trestnoprávna ochrana ľudskej dôstojnosti je koncentrovaná predovšetkým v druhom diele, druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona to konkrétne trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania asúlože medzi príbuznými. Trestné činy zasahujúce do integrity jedinca v sexuálnej oblasti patria medzi trestné činy porušujúcu ľudskú dôstojnosť.(31) Sexuálna identita a ľudská dôstojnosť veľmi úzko vzájomne súvisia. Hoci sexuálne aktivity jednotlivca sú súkromným dôverným aktom, ktorý má priame dôsledky na ľudskú dôstojnosť, má tiež nepopierateľný vplyv na dôstojnosť spoločnosti ako celku.(32)

Okrem toho je ľudská dôstojnosť chránená aj v iných hlavách osobitnej časti Trestného zákona. Pôjde predovšetkým o trestný čin obchodovania sľuďmi v kontexte sexuálneho zneužívania lebo tento trestný čin porušuje podobné chránené záujmy ako trestné činy proti ľudskej dôstojnosti, konkrétne ľudskú dôstojnosť, zákaz otroctva, nútenej práce a obchodovania s ľuďmi, zákaz týrania a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Obchodovanie s ľuďmi preto predstavuje závažné porušenie ľudskej dôstojnosti. V prípadoch obchodovania s ľuďmi, a zvlášť v prípade sexuálneho vykorisťovania vystupuje do popredia pozitívny záväzok štátu prenesený na všeobecné súdy zabezpečiť u tejto kategórie poškodených efektívnu ochranu ich základných práv prostriedkami trestnoprávnymi.(33) Podľa správy o obchodovaní s ľuďmi(34) v roku 2021, sexuálne vykorisťovanie je dlhodobo dominantným účelom zneužívania dospelých aj detských ženských obetí V Slovenskej republiky. Z hľadiska počtu prípadov bolo v roku 2021 sexuálne vykorisťovanie dominantným účelom vykorisťovania obetí s najvyšším podielom detských obetí v porovnaní s ostatnými účelmi vykorisťovania, pričom detské obete tvorili zo sexuálne vykorisťovaných obetí až 53-percentný podiel. Dve obete sexuálneho vykorisťovania boli chlapci vo veku 13 a 16 rokov, detské ženské obete sexuálneho vykorisťovania boli vo veku 13 – 17 rokov. Dospelé obete boli výlučne ženy vo veku 18-46 rokov.

Okrem trestnoprávnej ochrany ľudskej dôstojnosti v „sexuálnej oblasti“, Trestný zákon chráni aj „iné aspekty“ ľudskej dôstojnosti ako je ochrana pred neoprávnenými zásahmi do práva na česť a dôstojnosť (napr. trestný čin ohovárania podľa § 373 Trestného zákona), zákaz mučenia (trestný čin mučenia a iné neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa § 420 Trestného zákona), dôstojné zachádzanie s ľuďmi (napr. trestné činy genocídy podľa § 418 Trestného zákona, či neľudskosti podľa§ 425 Trestného zákona) alebo dôstojné zachádzanie s ľudskými ostatkami (trestný čin hanobenia mŕtveho podľa § 366 Trestného zákona) nakoľko ochrana ľudskej dôstojnosti sa priznáva aj po smrti fyzickej osoby.(35)

4. Diskusia

Ako už bolo uvedené, trestnoprávna ochrana ľudskej dôstojnosti je koncentrovaná predovšetkým v druhom diele, druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Trestné činy zaradené v tomto diele, nechránia ľudskú dôstojnosť ako takú, ale iba dôstojnosť v jednej oblasti, a to sexuálna oblasť. Predmetom ochrany v tomto diele nie sú trestné činy chrániace „iné oblasti“ ľudskej dôstojnosti ako je ochrana pred neoprávnenými zásahmi do práva na česť a dôstojnosť, zákaz mučenia, dôstojné zachádzanie s ľuďmi. Z uvedených dôvodov preto navrhujeme do názvu tohto dielu doplniť slovné spojenie „v sexuálnej oblasti“. Doplnenie uvedeného slovného spojenia by indikovalo, že ustanovenia upravené v tomto diele chránia iba ľudskú dôstojnosť v sexuálnej oblasti, lebo pojem ľudská dôstojnosť je bezpochyby širším pojmom a zahŕňa aj iné oblasti ako sexuálnu.(36)

Hoci jednotlivé aspekty ľudskej dôstojnosti sú chránené aj v iných hlavách Trestného zákona, za nesystematické považujeme skutočnosť, že niektoré trestné činy chrániace ľudskú dôstojnosť v sexuálnej oblasti sú zaradené v deviatej hlave osobitnej časti Trestného zákona. Ide predovšetkým o trestné činy kupliarstva (§ 367 Trestného zákona), výroby detskej pornografie (§ 368 Trestného zákona), rozširovania detskej pornografie (§ 369 Trestného zákona), prechovávania detskej pornografie a účasti na detskom pornografickom predstavení (§ 370 Trestného zákona), ohrozovanie mravnosti (§ 371, 372 Trestného zákona) a podpory a propagácie sexuálnych patologických praktík (§ 372a Trestného zákona). Z hľadiska systematiky osobitnej časti Trestného zákona, kde v jednotlivých hlavách či dieloch sú zaradené trestné činy, ktoré majú rovnaký druhový objekt, by bolo vhodné, aby tieto trestné činy boli zaradené do spomínaného druhého dielu druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona vzhľadom na ich objekt, ktorým je ľudská dôstojnosť v sexuálnej oblasti.

Ďalším problémom, ma ktorý by sme chceli poukázať je konštrukcia trestného činu znásilnenia, ktorý možno považovať za typický trestný čin zasahujúci do ľudskej dôstojnosti. Trestný čin znásilnenia v historickom vývoji prešiel a stále prechádza podstatnými zmenami. V ostatných rokoch možno v Európe sledovať trend prechodu od „tradičnej“ násilnej koncepcie znásilnenia ku koncepcie vykonania sexuálnej aktivity bez súhlasu druhej osoby. Koncepcia sexuálnej autonómie zohrala kľúčovú úlohu pri rozširovaní definície znásilnenia. Podľa tejto koncepcie, jednotlivec má právo prijímať autonómne rozhodnutia osvojom sexuálnom živote. Zmeny vchápaní znakov trestného činu znásilnenia sú ovplyvňované aj prijatými normami medzinárodného práva ako napr. rezolúciou o násilí voči ženám,(37) odporúčaním o ochrane žien pred násilím,(38) odporúčaním o znásilnení žien vrátane znásilnení v manželstve(39) či Istanbulským dohovorom.(40) Koncepcia znásilnenia ako porušenia sexuálnej autonómie bez slobodného súhlasu bola naznačená aj v judikatúre ESĽP.(41)

Koncom roka 2021 bola do medzirezortného pripomienkového konania predložená novela Trestného zákona,(42) ktorou sa okrem iných legislatívnych zmien, bez širšej celospoločenskej diskusie, navrhuje komplexne zmeniť koncepcia trestného činu znásilnenia (§ 199 Trestného zákona) a navrhuje sa zlúčenia tohto trestného činu so súčasným trestným činom sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona. Podľa dôvodovej správy navrhovanou zmenou sa sleduje cieľ, aby sexuálny styk akéhokoľvek druhu, ktorý bol vykonaný bez súhlasu zúčastnenej osoby. V Slovenskej republike je v súčasnosti stále platný tzv. coercion-based model, t. j. na trestný čin znásilnenia sa vyžaduje aby páchateľ násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donútil ženu k súloži alebo na taký čin zneužil jej bezbrannosť. Navrhuje sa prechod na tzv. consent-based model. Uvedenou zmenou sa sleduje cieľ, aby sexuálny styk akéhokoľvek druhu, ktorý je vykonaný bez súhlasu zúčastnenej osoby, bol trestným činom.

Podľa nášho názoru, navrhovaný názov trestného činu znásilnenie a iné formy sexuálneho násilia nepovažujeme za vhodný. Pri zmene koncepcie z násilného vykonania na nekonsenzuálny styk, t. j. zo znásilnia či sexuálneho násilia by bol vypustený znak „násilia alebo hrozby bezprostredného násilia“, z etymologického pohľadu by názov trestného činu „znásilnenie“ stratil svoj zmysel, lebo práve tento názov vznikol od toho, že násilím bola vykonaná súlož či iná sexuálna aktivita. Preto by sme navrhovali aby sa uvedený trestné činy označoval, tak ako sa postupne mení terminológia v jednotlivých štátoch napr. sexuálny útok, resp. sexuálne napadnutie – „sexual assault“(43), nakoľko sa od „tradičného“ označenia „znásilnenie“ v jednotlivých štátoch upúšťa práv z dôvodu zmeny koncepcie tohto trestného činu.

Najväčšou „slabinou“ novo navrhovanej koncepcie je samotných charakter súhlasu. Zhľadiska objektívnej stránky sa vyžaduje vykonanie súlože alebo akéhokoľvek iného sexuálneho styku na inej osobe bez jej súhlasu. Na rozdiel od zahraničných úprav, novelizácia nerieši obsah a formu súhlasu. Z textu zákona, ani z dôvodovej správy nie je jasné či musí ísť o výslovný súhlas, alebo môže ísť aj súhlas konkludentný v zmysle § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších prepisov.

Citovaná civilistická úprava uvádza, že prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Výslovné právne úkony ako vyjadrovací prostriedok vôle predpokladajú ľudskú reč. Zásadne nezáleží na forme a spôsobe, ktorým sa táto reč reprodukuje. Výslovné právne úkony preto možno urobiť tak písomne, ako aj ústne. Za konkludentné právne úkony sa považujú všetky prejavy vôle, ktoré sa uskutočnili inak než výslovným spôsobom. Nemajú znaky slovného prejavu, avšak vôľa konajúceho je vyjadrená takým spôsobom, že nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle a aký je jeho obsah. Tieto spôsoby sa vyabstrahovali zo spoločenskej a právnej praxe, a preto ide o vyjadrovacie prostriedky, ktorým by mal každý rozumieť (napr. prikývnutie hlavou – značí súhlas).

Osobitným problémom je vzťah mlčania a prejavu vôle. Mlčanie môže byť prejavom vôle len vtedy, keď z neho možno vyvodiť záver, že ide o prejav vôle určitého obsahu. Tým je mlčky urobený právny úkon podobný konkludentnému právnemu úkonu. Ak nemožno z mlčania zistiť prejav vôle určitého obsahu, nejde o právny úkon. Zásadne totiž neplatí, že „kto mlčí, ten svedčí“ („qui tacet, consentire videtur“).(44) Strach alebo hrozba násilím môžu potlačiť akýkoľvek pokus odporu bez toho, aby existoval skutočný súhlas. Dôvodovú správa zdôrazňuje, že každá obeť reaguje na stresovú situáciu inak, zvyčajný tzv. fight or flight režim pri sexuálnom násilí, môže nahradiť paralýza a neschopnosť akokoľvek sa brániť proti vzniknutej situácii a preto by sa nemalo pre trestnosť činu vyžadovať vynakladanie aktívneho odporu obete.

Problematika „sexuálneho súhlasu“ (sexual consent) je veľmi zložitým problémom. V ostatných rokoch prebiehajú v Európe diskusie na rôznych úrovniach – média, psychológia, právo či ďalšia odborná verejnosť. Je to predmetom skúmania viacerých vedeckých štúdií. Dokonca v časopise Psychology & Sexuality bolo problematike sexuálneho súhlasu venované samostatné monotematické číslo.(45) V odborných kruhoch nepanuje zhoda, či to musí byť súhlas výslovný alebo stačí súhlas konkludentný. Vpraxi sa vyskytujú prípady, že súhlas bol daný nejednoznačne, jedna zo strán dávala zmiešané – nejednoznačné signály, resp. jedna zo „strán“ ktorá pred aktom súhlas vyjadrila, počas sexuálneho aktu ho prestala vyjadrovať, čo spôsobovalo problémy pri právnom posúdení uvedených činov.(46)

Anglický zákon osexuálnych trestných činoch(47) explicitne vymedzujú definíciu „súhlasu“ (čl. 74 cit. zákona) nasledovne: „osoba súhlasí, ak súhlasí s voľbou a má slobodu a schopnosť rozhodnúť sa pre túto voľbu“.(48) Podľa Kompendia Korunného súdu(49) súhlas v niektorých situáciách môže byť daný s nadšením, zatiaľ čo v iných prípadoch je daný s neochotou, ale je to stále súhlas. Ak sa však osoba vzdá niečoho proti svojej slobodnej vôli, nie je to súhlas, ale podvolenie sa.

Máme za to, že vhodnejšie terminológia ako „bez jej súhlasu“ by bola, že sa osoba na uvedenom čine „nezúčastňuje dobrovoľne“ ako to napr. upravuje Švédsky Trestný zákon.(50) Citovaný zákon výslovne stanovuje, že pri posudzovaní, či je účasť dobrovoľná alebo nie, sa osobitná pozornosť venujte tomu, či bola dobrovoľnosť vyjadrená slovom, skutkom, alebo nejakým iným spôsobom. Nemecká právna úprava používa slovné spojenie, proti zjavnej (erkennbaren) vôli osoby (§ 177 ods. 1 StGB).

Za nesystémový prvok považujeme aj skutočnosť, že zákonodarca doterajší znak spáchanie činu v ods. 1 „násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo kto na taký čin zneužije bezbrannosť osoby“ v ods. 2 uvádza ako okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa dôvodovej správy, vyššia trestná sadzba v prípade skutočného použitia násilia, jeho hrozby alebo v prípade využitia bezbrannosti obete zostane zachovaná v odseku 2 a oproti súčasnému nastaveniu nedochádza k zmene. Nesystémovosť vidíme v to, že v ods. 3 písm. a) predkladateľ ponecháva doterajším znak „závažnejším spôsobom konania“ čo okrem iného znamená aj spáchanie činu „násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy,“ [§ 138 písm. d) Trestného zákona]. Čiže v tomto smere vidíme spáchanie činu násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ako duplicitnú okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby, s rozdielnymi trestnými sadzbami, čo môže spôsobovať aplikačné problémy.

Záver

Ľudská dôstojnosť je nevecnou, hodnotovou esenciou a extenziou ľudského života. Je jadrovou, neredukovateľnou a nekvantifikovateľnou kvalitou každej a všetkých podôb ľudského života. Zatiaľ čo jej koextenzívna väzba na ľudský život znamená jej univerzálnosť, jadrová povaha ľudskej dôstojnosti je reflexiou jedinečnosti ľudského života vo všetkých jeho nedokonalých, ale navzájom nezameniteľných podobách. Práve tým, že spoločnosť organizovaná vo forme štátu uznáva ľudskú dôstojnosť ako ideálnu, hodnotovú esenciu ľudského bytia, priznáva jej nositeľom autonómny morálny a právny status.(51)

Ochrana ľudskej dôstojnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky je realizovaná jednak na ústavnej úrovni prostredníctvom spomínaného čl. 12 Ústavy ako objektívna hodnota – garantuje rovnosť všetkých ľudí v dôstojnosti a právach a čl. 19 Ústavy ako subjektívne právo každej osoby na zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Civilistická ochrana ľudskej dôstojnosti je upravená najmä v § 11 Občianskeho zákonníka. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaním či prejavmi. Niektoré prejavy nemožno považovať za neoprávnený zásah. Za neoprávnený zásah možno považovať aj pravdivé tvrdenie, ak je spôsobilé ohroziť vážnosť fyzickej osoby. Môže ísť napríklad o správu týkajúcu sa intímnej sféry, čo je zároveň aj zásahom do súkromia.(52)

Ako už bolo uvedené, trestnoprávna ochrana ľudskej dôstojnosti je sústredená predovšetkým v druhom diele, druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Trestné činy zasahujúce do integrity jedinca v sexuálnej oblasti patria medzi trestné činy porušujúcu ľudskú dôstojnosť. Sexuálna identita a ľudská dôstojnosť veľmi úzko vzájomne súvisia. Hoci sexuálne aktivity jednotlivca sú súkromným dôverným aktom, ktorý má priame dôsledky na ľudskú dôstojnosť, má tiež nepopierateľný vplyv na dôstojnosť spoločnosti ako celku.

Celkom na záver si dovolíme ešte krátku úvahu. Sme toho názoru, že pred samotným predložením uvádzaného návrhu Trestného zákona, ktorý obsahuje aj zmenu koncepcie trestného činu znásilnenia, by sa mala viesť odborná diskusiu o nahradení súčasného znaku násilia či hrozby bezprostredného násilia pri trestných činoch znásilnenia a sexuálneho násilia znakom „proti vôli“ resp. „bez súhlasu“ obete. Je potrebné dospieť k „celospoločenskej“ dohode akú formu má mať súhlas, či sa má vyžadovať súhlas výslovný alebo stačí konkludentný. Uvedomujeme, si, že je to problematika veľmi citlivá a diskusia by mala vyústiť do celospoločenského konsenzu. Skúsenosti z iných štátov ukazujú, že je to dlhá a náročná cesta. V niektorých štátoch, kde došlo k zmene koncepcie znásilnenia, týmto zmenám predchádzal niekoľkoročná odborná diskusia na viacerých úrovniach. Nepremyslené zmeny môžu spôsobiť množstvo problémov.

Za jeden z „unáhlených“ prístupov možno považovať Švédsko. Od 1. júla 2018 boli vo Švédsku vykonané legislatívne zmeny týkajúce sa trestného činu znásilnenia, tzv. zákon o súhlase (samtyckeslagen).(53) Podľa tohto zákona, musia obidvaja účastníci sexuálneho činu aktívne signalizovať súhlas s takouto aktivitou buď slovom, skutkom alebo inak. Podľa správy Švédskej národnej rady pre prevenciu kriminality(54) sa uvedené legislatívne zmeny zasiahli predovšetkým mladých ľudí, ktorí sa cez víkendové párty zúčastnili na sexuálnej aktivite, ktorú jedna strana následne cítila ako akt napadnutia. Niekedy to bol sexuálny styk, inokedy to bolo vyjadrenie záujmu bozkom, dotykom či iným spôsobom. V posudzovaných prípadoch sa nezriedka vyskytovali aj situácie, že sexuálny styk sa začal vzájomným konsenzom ale následne sa stal nekonsenzuálnym, nakoľko počas sexuálneho styku jedna zo strán z nejakého dôvodu prestala súhlas vyjadrovať.

Hypoteticky môže nastať aj stav, že zo sexuálneho styku ako najintímnejšej formy ľudského spolužitia sa stane „právny úkon“ s „formálnymi“ a „obsahovými“ náležitosťami. Niektorí odborníci, predovšetkým vštátoch kde je trestný čin znásilnenia založený na absencii súhlasu, z dôvodu predchádzaniu možnej následnej kriminalizácie, odporúčajú písomný súhlas so sexuálnym stykom podpísaný obidvoma „stranami“ pred samotným aktom. Na internete je dostupných viacero „vzorov“ na vytvorenie takéhoto „súhlasu“.(55)

Použitá literatúra

  1. ANDERSON, S., A. Conceptualizing Rape as Coerced Sex. In. Ethics An International Journal of Social, Political, and Legal Philosophy. Vol. 127, No. 1/2016, s. 50-87. ISSN 0014-1704.
  2. BALOG, B. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2014. 203 s. ISBN 9788081550324.
  3. ČIČ,M.akol.KomentárkÚstaveSlovenskejrepubliky.Žilina:Eurokódex2012. 831 s. ISBN 9788089447930.
  4. DOWDS, E. Towards a Contextual Definition of Rape: Consent, Coercion and Constructive Force. In. Modern Law Review. vol. 83, No. 1/2020, s. 35-63. ISSN 0026-7961.
  5. GŘIVNA, T. Trestné činy proti lidské důstojnosti v sexuální oblasti v novém trestním zákoníku. In. Bulletin advokacie, č. 10/2009, s. 67 – 72, ISSN 1210- 6348.
  6. HÖRNLE, T. Criminalizing Behaviour to Protect Human Dignity. In. Criminal Law and Philosophy, vol. 6, no. 3/2012, s. 307-325. ISSN 1871-9805.
  7. HUSSEINI,F.,BARTOŇ,M.,KOKEŠ,M.,KOPA,M.akol.Listinazákladních práv a svobod. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2021, 1456 s., ISBN 978- 80-7400-812-2.
  8. JONES, J. Human Dignity in the EU Charter of Fundamental Rights and its Interpretation before the European Court of Justice. In. The Liverpool Law Review, vol. 33, no. 3/2012, s. 281-300, ISSN 1572-8625.
  9. ĽALÍK, T. Ľudská dôstojnosť v právnom poriadku SR. In: Justičná revue. Roč. 69, č. 3/2017, s. 327-341. ISSN 1335-6461.
  10. MARINICOVÁ, M. Filozoficko-právny pojem ľudskej dôstojnosti a súčasnosť. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosť človeka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 217-228, ISBN 978-80-555-1775-9.
  11. PALENČÁR, M. Niekoľko poznámok k pojmu ľudskej dôstojnost. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosť človeka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 7- 19, ISBN 978-80-555-1775-9.
  12. SEILER, V., SEILEROVÁ, B. Ľudská dôstojnosť– axióma ľudských práv. Bratislava: Vladimír Seiler, 2010. 99 s. ISBN 978-80-970403-5-2.
  13. VEČEŘA, M. a kol. Teória práva. 4. vyd. Bratislava: Paneurópska vysoká škola; Žilina: Eurokódex, 2011. 352 s. ISBN 9788089447404.
  14. VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, 1282 s. ISBN 978-80-8078-368-6.

15. VORSTER, N. Human dignity and sexual behaviour – a theological perspective. In. Verbum et Ecclesia, vol. 26, no. 3/2005, s. 891-911, ISSN 1609-9982.

16. WILLIS M. Introduction to the special issue on sexual consent. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 266-269, ISSN 1941-9902.

  1. ZÁHORA, J. Európske hodnoty trestného práva a ich zobrazenie v slovenskom trestnom práve. In: Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012. – ISBN 9788080825782. s. 7-30.
  2. ZÁHORA, J. Unáhlená zmena koncepcie znásilnenia. In. Paneurópske právnické listy č. 1/2022. [online] dostupné < https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/zahora-j/ > ISSN: 2644- 450X.

Kontaktné údaje autora

prof. JUDr. Jozef Záhora, PhD.
profesor
Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva
e-mail: jozef.zahora@panerouni.com
telefón: +421 248 208 865

Poznámky

  • 1) Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-19-0050.
  • 2) Bližšie ZÁHORA, J. Európske hodnoty trestného práva a ich zobrazenie v slovenskom trestnom práve. In: Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 7.
  • 3) Pozri VEČEŘA, M. a kol. Teória práva 4. vyd. Bratislava: Paneurópska vysoká škola; Žilina: Eurokódex, 2011. s. 295.
  • 4) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
  • 5) Porovnaj MARINICOVÁ, M. Filozoficko-právny pojem ľudskej dôstojnosti a súčasnosť. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosťčloveka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 217.
  • 6) Porovnaj SEILER, V., SEILEROVÁ, B. Ľudská dôstojnosť- axióma ľudských práv. Bratislava: Vladimír Seiler, 2010. s. 19.
  • 7) Pozri PALENČÁR, M. Niekoľko poznámok k pojmu ľudskej dôstojnost. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosťčloveka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 10.
  • 8) Porovnaj TURČAN, M. Kritika pojmu ľudskej dôstojnosti v koncepcii Suzy Killmisterovej. In. Filozofia. Roč. 77, č. 1/2022, s. 36.
  • 9) Porovnaj DEMBICKÁ, L. Ľudská dôstojnosť v kontexte policajných činností. In: Policajná teória a prax. Roč. 22, č. 2/2014, s. 119.
  • 10) Citované podľa ALEXY, R. Lidská důstojnost a princip proporcionality. In: Právník. Roč. 154, č. 11/2015, s. 872.
  • 11) Porovnaj GLUCHMAN, V. Ľudská dôstojnosť a neutilitaristická konzekvencionalistická etika sociálnych dôsledkov. In: Filozofia. Roč. 59, č. 7/2004, s. 504.
  • 12) Bližšie TURČAN, M. Kritika pojmu ľudskej dôstojnosti v koncepcii Suzy Killmisterovej. In. Filozofia. Roč. 77, č. 1/2022, s. 36 a nasl.
  • 13) Bližšie HUSSEINI, F., BARTOŇ, M., KOKEŠ, M., KOPA, M. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 73 a nasl.
  • 14) Vyhláška MZV č. 120/1976 Zb.
  • 15) Oznámenie FM ZV č. 104/1991 Zb.
  • 16) Oznámenie MZV SR č. 40/2000 Z. z.
  • 17) Zmluva o Európskej únii (Konsolidované znenie), Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016, s. 1 – 46.
  • 18) Charta základných práv Európskej únie, Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016, s. 389 – 405.
  • 19) Porovnaj JONES, J. Human Dignity in the EU Charter of Fundamental Rights and its Interpretation before the European Court of Justice. In. The Liverpool Law Review, vol. 33, no. 3/2012, s. 286.
  • 20) Porovnaj ALEXY, R. Lidská důstojnost a princip proporcionality. In: Právník. Roč. 154, č. 11/2015, s. 875.
  • 21) Napr. Rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 2001, Holandské kráľovstvo proti Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie, Vec C-377/98; Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo 14. októbra 2004, Omega Spielhallen- und Automatenaufstellungs-GmbH proti Oberbürgermeisterin der Bundesstadt Bonn, Vec C-36/02; Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 5. apríla 2016, Pál Aranyosi a Robert Căldăraru, Spojené veci C-404/15 a C-659/15; Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora)z 2. mája 2018, K. proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie a H.F. proti Belgische Staat, Spojené veci C‑331/16 a C‑366/16.
  • 22) Bližšie ZÁHORA, J. Európske hodnoty trestného práva a ich zobrazenie v slovenskom trestnom práve. In: Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 7 a nasl.
  • 23) Návrh Smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, COM/2022/105 final.
  • 24) Bližšie ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex 2012, s. 85.
  • 25) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2007, sp. zn. I. ÚS 12/01, uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
  • 26) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
  • 27) Bližšie BALOG, B. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2014. s. 101 a nasl.
  • 28) Porovnaj ĽALÍK, T. Ľudská dôstojnosť v právnom poriadku SR. In: Justičná revue. Roč. 69, č. 3/2017, s. 330.
  • 29) Pozri napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2006, sp. zn. III. ÚS 194/06; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2019, sp. zn. III. ÚS 759/2017-55.
  • 30) Bližšie ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex 2012, s. 144.
  • 31) Porovnaj HÖRNLE, T. Criminalizing Behaviour to Protect Human Dignity. In. Criminal Law and Philosophy, vol. 6, no. 3/2012, s. 320.
  • 32) Porovnaj VORSTER, N. Human dignity and sexual behaviour – a theological perspective. In. Verbum et Ecclesia, vol. 26, no. 3/2005, s. 891-911
  • 33) Porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2019, sp. zn. III. ÚS 759/2017-55.
  • 34) Situačná správa pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi v Slovenskej republike za rok 2021, Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. s. 6 a nasl.
  • 35) Bližšie ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex 2012, s. 145.
  • 36) Porovnaj GŘIVNA, T. Trestné činy proti lidské důstojnosti v sexuální oblasti v novém trestním zákoníku. In. Bulletin advokacie,č. 10/2009, s. 67.
  • 37) European Parliament’s Resolution on Violence against Women (1986), Ú. v. ES C 176, 14.7.1986, s. 73 – 83.
  • 38) Recommendation Rec(2002)5 of the Committee of Ministers to member states on the protection of women against violence (Adopted by the Committee of Ministers on 30 April 2002 at the 794th meeting of the Ministers’ Deputies).
  • 39) Recommendation 1887 (2009), Rape of women, including marital rape, Parliamentary Assembly, text adopted by the Assembly on 2 October 2009 (35th Sitting).
  • 40) Council of Europe Convention on preventing and combating violence against women and domestic violence. Council of Europe Treaty Series – No. 210.
  • 41) Bližšie DOWDS, E. Towards a Contextual Definition of Rape: Consent, Coercion and Constructive Force. In. Modern Law Review. vol. 83, č. 1/2020, s. 35.
  • 42) Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, číslo legislatívneho procesu LP/2021/744.
  • 43) Porovnaj ANDERSON, S., A. Conceptualizing Rape as Coerced Sex. In. Ethics. An International Journal of Social, Political, and Legal Philosophy. Vol. 127, No. 1/2016, s. 50.
  • 44) Bližšie VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, komentár k § 35.
  • 45) Napr. WILLIS M. Introduction to the special issue on sexual consent. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 266-269, PIEMONTE, J., L., GUSAKOVA, S. NICHOLS, M., CONLEY, T., D. Is consent sexy? Comparing evaluations of written erotica based on verbal sexual consent. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 270-292, HOLMSTRÖM, H., PLANTIN, L., ELMERSTIG, E. Complexities of sexual consent: young people’s reasoning in a Swedish context. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 342-357.
  • 46) Bližšie ZÁHORA, J. Unáhlená zmena koncepcie znásilnenia. In. Paneurópske právnické listy č. 1/2022. [online] dostupné < https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/zahora-j/>
  • 47) Sexual Offences Act 2003.
  • 48) „…a person consentsif he agrees by choice, and has the freedom and capacity to make that choice“.
  • 49) The Crown Court Compendium Part I: Jury and Trial Management and Summing. Up July 2020, kapitola 20, s. 10 a 20.
  • 50) Brottsbalk (1962:700).
  • 51) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
  • 52) Bližšie VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, komentár k § 11.
  • 53) Lag om ändring i brottsbalken. Lag (2018:618).
  • 54) The new consent law in practice. An updated review of the changes in 2018 to the legal rules concerning rape. Brĺ report 2020:6. Stockholm: Swedish National Council for Crime Prevention, 2020, s. 5 a nasl.
  • 55) Napr. https://eforms.com/consent/sexual/, https://www.snopes.com/fact-check/sweden-consent-sex/.

Autor
prof. JUDr. Jozef Záhora PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf