V príspevku by sme sa veľmi krátkou a vecnou cestou radi zamysleli nad možnosťami, ako predísť stavu, ktorý sa v športovoprávnych vzťahov na Slovensku vyskytuje mnohokrát, pričom jeho bežný výskyt môže spôsobovať v skutku vážne škody. Všetky zainteresované osoby, ktorých činnosť sa akýmkoľvek spôsobom dotýka športu, množiny športovoprávnych vzťahov na území Slovenskej republiky či už na poli futbalu, hokeja, hádzanej alebo iných, kolektívnych športov vedia, že vzťah hráč – klub nadobúda v mnohých ohľadoch problematické kontúry. Tak ako vždy aj na tomto mieste musíme povedať, že príspevok sa bude obsahovo dotýkať najmä množiny kolektívnych športov a zmluvných vzťahov hráčov s klubmi, ktoré sa v týchto športoch vyskytujú.

Hore opísaný vzťah je založený zmluvou, teda dvojstranným právnym úkonom medzi klubom a profesionálnym športovcom.^[1] Mnohokrát sme svedkami, že jednotlivé časti týchto dojednaní nadobúdajú problematické konzekvencie. Príkladmo – či už je to špecifikácia vzájomných práv a povinností^[2], alebo napr. „pokutovanie slabšej strany“ – hráča za nedodržanie dojednaných zmluvných podmienok.

Ako povestná červená niť sa nám celým obsahom príspevku musí niesť vedomosť o skutočnosti, že v opísanom zmluvnom vzťahu je profesionálny športovec slabšou zmluvnou stranou.

Profesionálny športovec vykonáva športovú činnosť pre športový klub, s ktorým má podpísanú zmluvu o výkone športovej činnosti^[3] za odplatu, teda mzdu. Problematika vyplácania odplát za vykonávanie profesionálnej športovej činnosti však nadobúda v posledných rokoch obludné rozmery, nakoľko sa bežnou realitou stávajú situácie, v ktorých kluby dlhujú profesionálnym športovcom viac ako dve, či dokonca tri mesačné odmeny. Je takáto prax v poriadku? Reaguje na to „normotvorná činnosť“ národných športových zväzov aktívne, a hlavne prejavuje snahu o vyriešenie tohto problému? Alebo je pravdou opak a zväzy chcú riešenie tejto situácie odsúvať (až) na koniec sezóny cestou licenčných podmienok? Musíme už vopred povedať, že tieto licenčné podmienky sú bežnou právnou praxou odsúvané do role neúčinných, nakoľko ich športové kluby účelovo obchádzajú dohodami s hráčmi o nahradení starého záväzku novým, ktorý je splatný až v novej sezóne (novácia).

Realita:

Prax nám ukazuje, že ak sa vyššie opísaná situácia stane reálnou, poškodeným je v tomto prípade profesionálny hráč. Keďže profesionálni športovci v podmienkach Slovenskej republiky nepožívajú status zamestnancov^[4], skutočnosť, že im ich zmluvný partner – športový klub^[5] nevyplatil odmenu za vykonávanie športovej činnosti ostáva smutnou skutočnosťou, ktorá ostáva v rovine nesplnenia zmluvného dojednania jednou zo zmluvných strán. Paralelu ochrany osoby proti nevyplateniu odplaty za vykonanú prácu, ktorá požíva status zamestnanca by sme v športovoprávnej oblasti hľadali márne.

Preto a práve preto je namieste uvažovať o skutočnosti, či by do tohto stavu nemohli zasahovať národné športové zväzy^[6] a poskytovať spomenutú ochranu z pozície garanta a organizátora danej športovej súťaže. Je taktiež otázne, či by do tu rozoberaného stavu nemal vstúpiť štát v záujme ochrany slabšej zmluvnej strany tak, ako to napríklad robí v prípade „Spotrebiteľského práva“ mnohými opatreniami, ktoré vzťahovú asymetriu spotrebiteľských vzťahov kompenzujú v prospech spotrebiteľa.

Licenčné podmienky viacerých národných športových zväzov síce ustanovujú povinnosť klubu pred vstupom do novej sezóny mať vysporiadané všetky finančné záväzky voči svojim veriteľom^[7], no otázka, či je toto opatrenie dostatočne efektívne je podľa nášho názoru zodpovedateľná skôr v negatívnom zmysle slova.

Tak napríklad Slovenský futbalový zväz (ďalej „SFZ“) vo svojich Licenčných kritériách (sú súčasťou Smernice klubového licenčného systému SFZ 2010^[8]) ustanovuje nasledovné:

Žiadateľ o licenciu musí preukázať, že k 31.3. roka, v ktorom začína licenčná sezóna, nemá

• záväzky po splatnosti (viď aj Prílohu 4) voči svojim zamestnancom, sociálnym a daňovým^[9] úradom, ktoré vzhľadom na jeho zákonné a zmluvné povinnosti vznikli do 31.12. predchádzajúceho roka.

Termín „zamestnanec“ označuje nasledovné osoby:

• profesionálnych hráčov klubu podľa Pravidiel FIFA upravujúcich štatút a prestupy hráčov;
• administratívny, technický a bezpečnostný personál žiadateľa o licenciu uvedený v článkoch 39 – 48 tejto smernice.

Ak tak tieto športové kluby neurobia, nebude im udelená licencia na štart do novej sezóny. Právne vzdelaný jedinec však nad touto situáciou mávne rukou, keďže si je vedomý, že uvedený stav sa dá „právnou cestou“ ľahko obísť.

Športový klub sa s predmetnými veriteľmi, profesionálnymi hráčmi dohodne o vyrovnaní dlhu, a to za účelom splnenia licenčných podmienok. Prax nám ukazuje situáciu, že sú medzi športovými klubmi a hráčmi uzatvárané dodatky k zmluvám, prípadne dohody sui generis, v ktorých si športový klub a športovec dohodnú „splátkové kalendáre“ vyrovnania existujúcich dlhov, prípadne tieto staré dlhy nahradia novým s inou (neskoršou) splatnosťou, teda so splatnosťou v ďalšej sezóne^[10]. Profesionálny hráč tu vzhľadom na svoju pozíciu de facto s takouto dohodou nemôže nesúhlasiť – jeho športová kariéra závisí od skutočnosti, či v predmetnom športovom klube bude alebo nebude dostávať príležitosť na výkon športovej činnosti v konkrétnej ligovej súťaži. Čo do rozsahu a podstaty – zo strany klubu ide o „uznanie dlhu“, zo strany hráča ide o prejav vôle vyjadrujúci súhlas so splácaním predmetného dlhu formou postupného uspokojenia jeho pohľadávky klubom v ďalšom časovom horizonte, prípadne o súhlas s nahradením starého dlhu novým, a to všetko pod prizmou slabšej zmluvnej pozície, ktorá bola v skoršom texte spomínaná už viackrát.

Summa summarum, povedzme to laicky – tlačíme pred sebou dlhy z minulých sezón, pričom právne (licenčne!) sme čistí. Z hľadiska práva ide o nováciu^[11], teda o nahradenie starého záväzku novým.

Problematika, ktorej sa tento príspevok snaží venovať, je obsiahnutá v otázke, či je tento stav v poriadku, a či prípadne disponujú národné športové zväzy systematickými opatreniami, ktorými by boli schopné prostredníctvom vnútroorganizačných aktov (stanovy, licenčné podmienky, smernice), ktoré sú kluby povinné rešpektovať^[12] zabrániť tomuto stavu a prispieť k ochrane slabšej zmluvnej strany – v tomto prípade profesionálneho športovca.

Dopad:

Uvedené situácie majú na svedomí skutočnosť, že športové kluby splnia licenčné podmienky, nakoľko právne svoje podlžnosti voči profesionálnym hráčom vysporiadajú (uznanie dlhu, dohoda o splatení dlhu v splátkach, splátkové kalendáre). Splnenie licenčných podmienok má za následok skutočnosť, že športový klub od národného športového zväzu dostane povolenie – licenciu – na ďalšiu sezónu.

Dopad? Klub dlhoval, dlhuje a pritom na poli športovej existencie pôsobí ďalej. Úvahy o možnosti profesionálneho hráča odmietnuť uzatvorenie takejto dohody či dodatku už pri zárodku zmeťme zo stola, nakoľko je všetkým jasné, že ak by tak konkrétny hráč učinil, jeho „športové pôsobenie“ v danom klube by nabralo zápornú tendenciu a to z dôvodov, ktoré všetci poznáme. Udialo by sa tak bez ohľadu na stav a moment jeho zmluvnej viazanosti vykonávať činnosť pre daný klub, a tak by sa mohlo veľmi reálne stať, že si zvyšné sezóny, v ktorých je hráčom daného klubu, povedzme to športovo – posedí. Toto nie je želanie žiadneho profesionála. Treba si uvedomiť, že aj keď právna množina predpisov upravujúca šport ako odvetvie nespĺňa podmienku hovoriacu o „športovom práve ako odvetví“, iné odvetvia právneho poriadku (obchodné právo, občianske právo) sa pomalými krokmi posúvajú od liberalistického modelu, k modelu „ochranárskemu“. Liberalistický model týchto právnych odvetví hovorí o velebení zmluvnej slobody, zatiaľ čo ochranársky model posúva do popredia ochranu slabšej strany, najčastejšie stelesnenej vo forme spotrebiteľa.

V našom prípade je profesionálny športovec práve tou slabšou stranou zmluvného dojednania medzi ním a športovým klubom. Tvrdíme, že národné športové zväzy musia prísť s iniciatívou (najmä „legislatívnou“), ktorá do tohto vzťahu vstúpi a zabezpečí ochranu profesionálnemu športovcovi. Ani jeden subjekt aktívne pôsobiaci na poli športu nemôže pripustiť stav, v ktorom si športové kluby budú vynucovať plnenie nimi nadiktovaných požiadaviek od samotných hráčov, čo sa v tomto konkrétnom prípade uzatváraním dodatkov a dohôd o postupnom vyrovnaní dlhov deje, a to iba za účelom „právneho vysporiadania záväzkov minulých sezón“ pre účely získania licencie na sezónu ďalšiu. Ak o tomto stave všetci vieme a je aktuálny, prečo ho teda neriešime?^[13] Máme za to, že prostriedky na jeho vyriešenie sú viac ako jednoduché, čo len potvrdzuje staré známe, že najkomplikovanejšie nielen právne problémy majú jediné – jednoduché riešenie.

V tomto príspevku neostaneme teda iba v rovine teórie, ale ponúkneme aj konkrétne riešenia. Inak budú hráči a ich snahy o upozornenie iba bezvýznamným „vox clamantis in deserto“. Podotýkame, že iniciatívy a zastrešenia aktivít pre zmenu tohto stavu by sa mohla podujať aj Asociácia profesionálnych futbalistov Slovenska.^[14]

Samozrejme, nami poskytované riešenie nemusia byť vnímané plošne pozitívne, majú svoje negatívne aj pozitívne stránky, no demonštrujú, že s opísaným stavom sa dá určite niečo robiť, dá sa mu zabrániť, a pritom ostať právne a vecne elegantný.

Riešenia: tri cesty za dokonalým športom?

Riešenia, ktorá navrhujme sa v skutku líšia typom, obsahom, presahmi ako aj procedúrou ich zavádzania. Zatiaľ čo v prvom prípade je to systém zabezpečenia vyplácania odmien za vykonanú športovú činnosť zo strany športového klubu „hrozbou“ pre tento samotný klub, v druhom prípade je to systematika, ktorá je športovému svetu známa už dlhšiu dobu (argumenty o tom, že na Slovensku nie je použiteľná odsuňme na druhú koľaj, nakoľko práve takéto tvrdenia ubíjajú slovenský šport ešte nižšie, než je to povestné „dno“). Tretí spôsob riešenia danej situácie v spojitosti s licenčným systémom športových zväzov hovorí o riešení situácie, v ktorej kluby tento systém obchádzajú, pričom s profesionálnymi športovcami uzatvárajú dodatky k zmluvám hovoriace o odklade splatnosti nezaplatenej odmeny (odmien) za výkon športovej činnosti s neskorším termínom.

1. Viacnásobné nezaplatenie mesačnej odmeny hráčovi: dopad na právny status športovca:

Riešenie, ktoré by podľa nášho názoru plošne vyriešilo túto vzťahovú problematiku porušovania zmluvy zo strany klubu je hrozba, že sa po nezaplatení viac ako 2 mesačných odmien hráčovi klubom tento hráč stane voľným hráčom, teda jeho zmluva stratí platnosť a účinnosť.

Samozrejme pripúšťame, že počet nevyplatených odmien majúcich za následok zánik zmluvného vzťahu medzi športovcom a športovým klubom by ešte mohol byť v rámci akademických, športovoprávnych a praktických dišpút vyšpecifikovaný odlišne. Máme však za to, že ideálnym stavom by bolo, ak by na základe uvedených skutočností zmluva medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom strácala platnosť a účinnosť ku poslednému dňu mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nebola športovcovi vyplatená v poradí druhá odmena za výkon športovej činnosti.

Áno, je to závažný zásah do zmluvných vzťahov, no ak si uvedomíme, že športové – národné zväzy už dnes v niektorých oblastiach podstatne zasahujú do „obsahu zmlúv“ medzi hráčmi a športovými klubmi [uvedomme si, že hráčom je „umelo nadiktovávaný spôsob a forma riešenia zmluvných sporov (rozhodcovská cesta), voči ktorej hráč de facto a de iure nemá možnosť povedať nie], pričom táto požiadavka má navyše legitímne ciele, je podľa nášho názoru možné o tejto alternatívne uvažovať.

Ustanovenie takéhoto opatrenia do stanov či iných predpisov národných športových zväzov by bolo z hľadiska procesu jeho zavedenia najľahšia cesta. Máme za to, že by sa tak dokonca národné športové zväzy dostali do úlohy garanta stability športových vzťahov medzi profesionálnymi hráčmi a klubmi, nakoľko by v procese garancie práv nahradili zákonník práce (ak si uvedomíme, že podobné, ochranné inštitúty v zamestnaneckých vzťahoch garantuje práve tento kódex pracovného práva).

2. Zloženie minimálnej sumy na bankový účet pred sezónou (špecifickosť športu):

Ďalším, a podľa nášho názoru taktiež efektívnym opatrením zabezpečujúcim nároky profesionálnych hráčov voči klubom je opatrenie /ustanovenie stanov či pravidiel súťaže/ športových poriadkov národných športových zväzov, ktoré by hovorilo o povinnosti športového klubu pred štartom do novej sezóny zložiť na bankový účet istú nominálnu hodnotu peňažného kapitálu, z ktorého sa budú uhrádzať záväzky športového klubu bez ohľadu na jeho ochotu vyplatiť tieto prostriedky.

Samozrejme, vieme a uvedomujeme si, že v podmienkach Slovenskej republiky je tento postup minimálne problematický, pretože zhodnúť sa na plošne akceptovateľnej hranici a výške „zložiteľnej sumy“ je a bude problém.^[15] Všetci, ktorý sa športovým dianím na Slovensku zaoberáme vieme, že kluby sú v daných športových súťažiach v rôznej finančnej kondícii, teda požadovať od klubu, ktorý vzhľadom na svoje finančné pomery má cieľ v novej sezóne „nevypadnúť z ligy“ nebude môcť zložiť takú peňažnú záruku, ako bude vedieť zložiť športový klubašpirujúci na získanie majstrovského titulu.

Uvažovať sa dá a bolo by vhodné navrhnúť systematiku „nahlasovania zmluvných nárokov hráčov voči klubu“ v istom časovom horizonte pred sezónou, nakoľko by následne športový zväz tieto peňažné nároky vyhodnotil („spočítal“) a na základe toho by ustanovil konkrétnemu klubu konkrétnu výšku „povinne zložiteľných finančných prostriedkov“.Týmto postupom však obchádzame možnosť plošného ustanovenia takéhoto finančného krytia, pričom taktiež zasahujeme do inštitútu „obchodného tajomstva“ medzi športovým klubom a športovcom o výške odmeny za výkon športovej činnosti športovcom.

Ďalšou možnou cestou by bolo jednoducho ustanoviť minimálnu hranicu takejto povinnej finančnej záruky, a s chladným svedomím oznámiť športovej verejnosti, že klub, ktorý tieto nároky nie je schopný kryť, v tejto súťaži nastúpiť jednoducho nemôže.

Treba si uvedomiť, že tento spôsob zabezpečenia posilňuje právnu istotu nielen profesionálnych hráčov voči klubu, ale všetkým jeho zamestnancov (aj keď v týchto prípadoch poskytuje ochranu spomenutý Zákonník práce, nakoľko vzťahy ostatných osôb mimo profesionálnych športovcov sú definované ako zamestnanecké bez väčších problémov.)

3. Zákaz novácie kvalitatívne vymedzených finančných záväzkov cestou jej ustanovenia (nielen) v licenčnom poriadku národných športových zväzov?

Do uvedeného stavu by vedel, a podľa nášho názoru by aj mal vstúpiť daný národný športový zväz. Riešenie, ktoré v tomto bode prezentujeme sa dá chápať ako opatrenie, ktoré má charakter obmedzovania zmluvnej slobody. Je to však opatrenie, ktoré sleduje legitímny cieľ – a to ochranu slabšej zmluvnej strany, teda profesionálneho športovca. Vzhľadom na povinnosť športových klubov rešpektovať vnútorné predpisy národného športového zväzu, v ktorého súťaži kluby pôsobia by športovému klubu neostávalo nič iné, iba toto opatrenie rešpektovať. Samozrejme, predmetné opatrenie by mohlo byť následne napadnuté cestou súdneho preskúmania na základe § 15 zákona č. 83/1990 Zb. zákona o združovaní občanov^[16], avšak toto tvrdenie je predbiehaním ešte nevzniknutej situácie.

Ak by ktorýkoľvek národný športový zväz (SZĽH, SFZ, SBA, SZH) do svojich stanov, či iných pre členov záväzných dokumentov, inkorporoval ustanovenie hovoriace o zákaze akýchkoľvek dohôd o odklade splatnosti, prípadne nahradení finančných záväzkov športového klubu voči hráčom, situácia by bola vyriešená viac ako elegantne. Zmluvná sloboda síce hovorí niečo iné a to v rozsahu, že zmluvné dojednania medzi hráčom a športovým klubom by nemali byť ničím obmedzované. Uvedené platí, ale zároveň musíme poukázať na skutočnosť, že v zmluvách sa často vyskytujú národným športovým zväzom „nadiktované a povinné“ ustanovenia definujúce vzájomné povinnosti (napr. povinné riešenie sporov pred rozhodcovským orgánom SFZ – Rozhodcovským súdom SFZ, rozhodcovská doložka, ktorú via facti hráč nemá možnosť neakceptovať), ktoré majú z hľadiska obmedzovania ústavných práv a slobôd^[17] dokonca závažnejší (ústavno)právny rozmer. Preto ak by sme z hľadiska pomerovania daných opatrení zhodnotili ich vzájomný, právny dopad zistíme, že nami uvádzané opatrenie nemá ani zďaleka takéto závažné konzekvencie.

Predmetné opatrenie, ktorého presahy by nadobúdali významné rozmery by mohlo znieť:

„Zakazujú sa akékoľvek písomné či ústne dvojstranné dohody medzi na jednej strane športovcami, hráčmi a na druhej strane športovými klubmi o zmene či odklade splatnosti finančných pohľadávok športových klubov voči hráčom plynúcich z ich zmluvného dojednania o výkone športovej činnosti za odplatu. Zakazujú sa taktiež akékoľvek dvojstranné písomné či ústne dohody o nahradení takýchto finančných nárokov novými, v budúcnosti splatnými pohľadávkami.“

Týmto opatrením by sa národné športové zväzy jasne prihlásili a postavili do role ochrancu slabších zmluvných strán – profesionálnych športovcov, keďže tento ochranca v podobe štátom prijatého zákonného opatrenia zakazujúceho tento stav absentuje. Splnenie licenčných podmienok by týmto opatrením nabralo na vážnosti, a známe situácie hovoriace o ich obchádzaní cestou spomenutej novácie týchto záväzkov by sa stali „temnou“ minulosťou jednotlivých odvetví športu na Slovenku. „Kde je chuť, tam je aj cesta“ hovorí sa v starých knihách, tak prečo sa z nich nepoučiť a neurobiť šport na Slovensku lepším, zdravším, právne istejším a v neposlednom rade, kvalitnejším?!

Záver:

Predložený príspevok mal prierezový charakter, zaoberal sa viacerými skutočnosťami vyskytujúcimi sa častokrát v množine športovoprávnych vzťahov Slovenskej republiky. Vedomosť o nich ešte nie je zaručeným receptom na ich odstránenie, treba vyvinúť veľkú snahu, nielen akademickú, ale aj konkrétnu, „legislatívnu“ v podobe opatrení či už zákonných, alebo na báze opatrení národných športových zväzov, ktoré by jej zabránili. Nie je možné nečinne sa prizerať na stav, v ktorom sú hráči rukojemníkmi športových klubov, a to pod prizmou skutočnosti, že ich vzťah neupravuje a neposkytuje im ochranu Zákonník práce. Ak by sa tak dialo, musíme si uvedomiť, že títo profesionálni hráči by mali možnosť po nevyplatení niekoľkých mesačných miezd dať z predmetného pracovnoprávneho vzťahu výpoveď. Samozrejme, toto opatrenie by športové odvetvie prevrátilo hore nohami, no existujú aj iné spôsoby riešenia danej problematiky.

Máme za to, že riešenia, ktoré boli opísané v predošlých riadkoch idú pod povrch samotného problému, k jeho podstate a v neposlednom rade presahy z nich plynúce odsúvajú „jednotlivé nekalé a nemorálne praktiky športových klubov“ na druhú koľaj.

Kým si neuvedomíme, že športovci nie sú len stroje, ktoré produkujú športový výkon a to odplatne, ale že to sú aj konkrétne osoby so životnými príbehmi, rodinami, osudmi, záväzkami a potrebami, nebude šport na Slovensku profesionálnejší, kvalitatívne lepší a predovšetkým zodpovednejší. Takýto by mal byť v celej jeho každodennej funkcionárskej, zväzovej, klubovej a hráčskej šírke v rozsahu od prezidentov či predsedov národných športových zväzov, po posledného profesionálneho športovca na ihrisku, či mimo neho. 

Poznámky

• 1) Deje sa tak na základe § 51 Občianskeho zákonníka prípadne § 269 odseku 2 Obchodného zákonníka uzatvorením inominátnej zmluvy, najčastejšie formou tzv. „ zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti“. 
• 2) K otázke zmluvného vzťahu športovca a klubu bližšie pozri: ŠPORTOVÉ PRÁVO/ Gábriš, Tomáš – 1.vyd. – Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o., 2011. 544s. ISBN: 978-80-89447-52-7, str.259 a nasl. 
• 3) Označenie tohto právneho úkonu nehrá podstatnú rolu, my sme sa však najčastejšie stretli s takýmto názvom. 
• 4) DOLOBÁČ, M.: Právne postavenie športovca; IN: Justičná revue, ročník 2012, číslo 6-7 strana 796., Taktiež: ČOLLÁK, J.: Profesionálna športová činnosť ako závislá práca?; IN: Justičná revue, ročník 2012, číslo 10, strana 1400 a nasl. 
• 5) Z.č 300/2008 Z.z o organizácii a podpore športu, § 9 Športový klub: (1) Športový klub je právnická osoba založená na vykonávanie športu a na účasť v športových súťažiach organizovaných národným športovým zväzom, ktorého je členom, alebo medzinárodným športovým zväzom. (2) Športový klub môže byť založený ako občianske združenie alebo ako obchodná spoločnosť založená na iný účel ako na účel podnikania.4) Na účel účasti v športovej súťaži môžu právnu formu športového klubu určiť stanovy národného športového zväzu, ktorého je športový klubčlenom, alebo podmienky účasti športových klubov v športovej súťaži vyhlásenej podľa § 8 ods. 3. 
• 6) Kvalitatívne požiadavky pre takýto národný športový zväz ustanovuje z.č. 300/2008 Z.z zákon o organizácii a podpore športu vo svojom § 8. 
• 7) Napríklad Slovenský futbalový zväz (ďalej SFZ) ustanovuje súbor kritérií, ktorých požiadavky musia futbalové kluby – riadni členovia SFZ – pre udelenie licencie splniť, je opísaný v Smernici klubového licenčného systému SFZ. 
• 8) http://www.futbalsfz.sk/dokumenty/normy-a-tlaciva-sfz/klubovy-licencny-system.html 
• 9) http://www.futbalsfz.sk/fileadmin/user_upload/Dokumenty/Licencny_system/14-finančné-kritériá.pdf 
• 10) K inštitútu novácie bližšie pozri: Peter Vojčík a kolektív; Občiansky zákonník, stručný komentár, tretie doplnené a prepracované vydanie, IURA EDITION, ISBN: 978-80-8078-363-6, str. 1032. 
• 11) Novácia je nahradenie existujúceho, teda doterajšieho záväzku novým záväzkom. Ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. To isté platí, ak sa nahrádza premlčaný záväzok. 
• 12) http://www.ucps.sk/Systematika_organizacie_sportoveho_odvetvia_jaroslav_collak 
• 13) Licenčná komisia SFZ sa s týmito situáciami stretáva viac menej každý rok, no uvádzať, o ktoré športové kluby sa jedná by pre akademický a odborný účel tohto príspevku nebolo korektné. 
• 14) http://www.apfs.sk/?page=apfs , (navštívené dňa 13.10 2012) 
• 15) Príklad nadnárodnej hokejovej súťaže KHL, v ktorej je minimálna výška finančnej záruky zloženej v banke 10 000 000 ,-€. Táto tento inštitút prebrala od Národnej hokejovej ligy NHL. 
• 16) § 15: Súdna ochrana (1) Ak člen združenia (športový klub, pozn. aut.) považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. (2) Návrh na preskúmanie nemá odkladný účinok. Súd však môže v odôvodnených prípadoch výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť. 
• 17) Ústava Slovenskej republiky, z. č 460/1992 Zb; Siedmy oddiel, PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU Čl.46: (1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 

Autor
doc. JUDr. Jaroslav Čollák PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2078/Sportovy_klub_plat_-_kratke_pojednanie_o_tom__ako_nam_%E2%80%9Enovacia%E2%80%9C_nici_sport.html

Neština proti Slovenskej republike
rozhodnutie o prijateľnosti zo 16. októbra 2012

Dňa 16. októbra 2012 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) prijal rozhodnutie v prospech Slovenskej republiky v prípade Neština proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ, pán Marián Neština, sa podľa článku 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval, že mu bol odopretý prístup k vyšetrovaciemu spisu, v dôsledku čoho nemal dostatok informácií na prípravu svojej obhajoby. V tejto súvislosti tiež namietal, že v dôsledku odopretia v prípravnom konaní sa zhoršilo jeho postavenie v konaní o dohode o vine a treste podľa § 232 Trestného poriadku

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vláda vo svojom stanovisku namietala, že sťažovateľ nevyužil účinným spôsobom vnútroštátne prostriedky nápravy. Konkrétne tvrdila, že pokiaľ ide o namietané porušenie práv obhajoby, sťažovateľ nepodal dovolanie v súlade s formálnymi náležitosťami a praxou najvyššieho súdu. Ďalej namietala, že sťažovateľ nevyužil účinným spôsobom ani ústavnú sťažnosť, nakoľko ju voči namietanému postupu dozorujúcej prokuratúry podal oneskorene. Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, vláda tvrdila, že sťažnosť je zjavne nepodložená. V tomto ohľade poukazovala na dokumenty v príslušnom vyšetrovacom spise svedčiace o tom, že sťažovateľ preštudoval vyšetrovací spis, ale odmietol podpísať záznam o jeho preštudovaní. Tiež poukazovala na to, že sťažovateľ podal návrhy na vykonanie dokazovania opierajúce sa o dokumenty vo vyšetrovacom spise. Okrem toho namietala, že sťažovateľ mohol vzniesť svoju námietku o absencii preštudovania spisu počas predbežného prejednania obžaloby, ale neurobil tak.

Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu Súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. V tejto súvislosti ESĽP poukázal na argumenty vlády, na to, že sťažovateľ sa k stanovisku vlády nevyjadril a nepredniesol žiadny protiargument. Za daných okolností, berúc do úvahy informácie o skutkovom stave poskytnuté vládou, ESĽP dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná a ako taká nepodložená.

Loyka proti Slovenskej republike
rozhodnutie o prijateľnosti z 9. októbra 2012

Dňa 9. októbra 2012 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) prijal rozhodnutie v prospech Slovenskej republiky v prípade Loyka proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ, pán Tobiáš Loyka, podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru namietal, že hoci ústavný súd konštatoval porušenie jeho práva podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, nepriznal mu žiadne primerané finančné zadosťučinenie, čím mu bolo odopreté právo na odškodnenie. Ústavný súd konkrétne v septembri 2008 nálezom rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, ale odškodnenie sťažovateľovi nepriznal, keď mal vo svetle okolností prípadu za to, že konštatovanie porušenia práv je samo o sebe dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vláda vo svojom stanovisku namietala, že vzhľadom na prijatý nález ústavného súdu sťažovateľ stratil status poškodenej osoby. Ďalej tiež tvrdila, že napriek tomu, že sťažovateľovi ústavný súd nepriznal žiadne odškodnenie, nič mu nebránilo v tom, aby si prípadný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil prostredníctvom zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.).

Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii súbor prostriedkov nápravy, prostredníctvom ktorých sa mohol domôcť odškodnenia, a to ústavnú sťažnosť a žalobu o náhradu škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že kombinovaný účinok týchto prostriedkov nápravy bol zlučiteľný s požiadavkami článku 5 ods. 5 Dohovoru, a preto odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej nepodloženosti.

Martikán proti Slovenskej republike
rozhodnutie o prijateľnosti z 9. októbra 2012

Dňa 9. októbra 2012 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) prijal rozhodnutie v prospech Slovenskej republiky v prípade Martikán proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ, pán Ján Martikán, podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru namietal, že hoci ústavný súd konštatoval porušenie jeho práva podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, nepriznal mu žiadne primerané finančné zadosťučinenie, čím mu bolo odopreté právo na odškodnenie. Ústavný súd v decembri 2007 nálezom rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, ale odškodnenie sťažovateľovi nepriznal, keď mal vo svetle okolností prípadu za to, že konštatovanie porušenia práv je samo o sebe dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vláda vo svojom stanovisku namietala, že vzhľadom na prijatý nález ústavného súdu sťažovateľ stratil status poškodenej osoby. Ďalej tiež tvrdila, že napriek tomu, že sťažovateľovi ústavný súd nepriznal žiadne odškodnenie, nič mu nebránilo v tom, aby si prípadný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil prostredníctvom zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.).

Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii súbor prostriedkov nápravy, prostredníctvom ktorých sa mohol domôcť odškodnenia, a to ústavnú sťažnosť a žalobu o náhradu škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že kombinovaný účinok týchto prostriedkov nápravy bol zlučiteľný s požiadavkami článku 5 ods. 5 Dohovoru, a preto odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej nepodloženosti.

Horváth proti SR

Pán Horváth žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 Dohovoru v trestnom konaní vedenom proti nemu. Konkrétne podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru namietal, že jeho pokračujúca väzba bola nezákonná a arbitrárna.

Okrem toho podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru namietal, že nebol ústne vypočutý v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby 11. januára 2007, a že v tomto konaní nebolo rozhodnuté urýchlene. Tiež namietal, že odškodnenie vo výške 20 000 Sk (v danom čase približne 660 EUR), ktoré mu bolo priznané zo strany ústavného súdu vo vzťahu k zistenému porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru v kontexte nedodržania požiadavky „urýchlenosti“ konania, bolo nedostatočné. Európsky súd rozsudkom z 27. novembra 2012 vyhlásil za prijateľnú len námietku sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru týkajúcu sa absencie urýchlenosti konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Pokiaľ ide o zvyšné námietky sťažovateľa európsky súd sa stotožnil s vládou a vyhlásil ich za neprijateľné, a to čiastočne z dôvodu nedodržania šesťmesačnej lehoty vo vzťahu k rozhodnutiam o väzbe pred 11. januárom 2007 a čiastočne z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti prijatej na ďalšie konanie Súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že odškodnenie, ktoré bolo priznané sťažovateľovi za zistené porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bolo dostatočné. V tejto súvislosti mal za to, že priznaná suma bola za okolností prípadu príliš nízka. Okrem toho európsky súd vytkol okresnému súdu, že jeho postoj hraničil s popretím sťažovateľovho práva na urýchlenie preskúmanie zákonnosti jeho väzby, berúc do úvahy, že napadnuté konanie trvalo viac ako 8 mesiacov na jednom stupni konania. Vo vzťahu k podstate sťažnosti, európsky súd v súlade s nálezom ústavného súdu konštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru z dôvodu, že vnútroštátne súdy nerozhodli urýchlene o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby.

Za zistené porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru európsky súd priznal pánovi Horváthovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 200 eur. Nárok na náhradu nákladov a výdavkov európsky súd odmietol z dôvodu, že ho sťažovateľ nepodložil žiadnymi dokumentmi.

---

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2114/ESLP_Rozhodnutia_v_pripadoch_Nestina_proti_SR__Loyka_proti_SR__Martikan_proti_SR_a_Horvath_proti_SR.html

Divácke násilie vníma slovenská spoločnosť už dlhšie obdobie ako reálny problém a to nielen z televíznych obrazoviek, tlačených alebo elektronických médií, ale najmä prostredníctvom konkrétnych negatívnych zážitkov fanúšikov, hráčov, funkcionárov, policajtov, usporiadateľov, či okolo idúcich občanov, mladých ľudí, žien, detí počas rizikových športových podujatí. Väčšinou alebo takmer vždy (zatiaľ) sa jedná o futbalové stretnutia, no skúsenosti z iných krajín hovoria, že fenomén diváckeho násilia sa môže objaviť aj na iných verejných podujatiach športových alebo aj kultúrnych (koncerty, festivaly) alebo sa môže presťahovať na verejné zhromaždenia občanov.

Stav fenoménu diváckeho násilia na Slovensku vnímajú ľudia rôzne, aj tu nájdeme pomerne široké spektrum názorov. Niektorí tento problém ignorujú (máme aj iné spoločenské problémy, možno aj vážnejšie), niektorí ho nahlas, či polohlasne bagatelizujú (jedná sa iba o niekoľko desiatok chuligánov), ďalší deklarujú, že majú záujem ho riešiť ale čakajú na riešenie, ktoré prinesie systém (štát ako verejná autorita v spolupráci so SFZ). Ďalšia skupina pracuje na príprave konkrétnych návrhov riešení zdola, ktorých prerokovanie a implementácia si však bude vyžadovať pomerne intenzívnu komunikáciu a súčinnosť zainteresovaných subjektov. Takýto stav, resp. pomalý postupný vývoj (pomalší ako by mohol/mal byť), pretrváva už dlhší čas, avšak bude to tak zrejme iba dovtedy, kým sa na niektorom slovenskom štadióne neprihodí niečo skutočne veľmi vážne. Niečo, čo nás všetkých bude veľmi mrzieť. Potom zrejme logicky prídu zmeny a prídu veľmi rýchlo – zhora, a aj preto je potrebné mať pripravené dobré vecné riešenia, aby sme ich mohli ponúknuť, keď príde ten čas.

Najlepšia alternatíva, ktorú si želáme je, aby sa nám podarilo prijať a implementovať do života vhodné opatrenia na riešenie problematiky diváckeho násilia skôr ako dôjde k vážnemu incidentu s nenapraviteľnými následkami na niektorom slovenskom futbalovom štadióne.

Tí, ktorí vidia narastajúci trend a potenciál diváckeho násilia, vnímajú súčasný stav ako problém, ktorého prejavy sú de facto len mementom pred hroziacimi oveľa vážnejšími následkami, ktoré môže priniesť možno už ďalšie ligové kolo.

Je potrebné uviesť, že obdobným procesom vývoja a vnímania problematiky diváckeho násilia zo strany občana – fanúšika, klubu, futbalového zväzu, orgánov verejnej moci, či politikov, aký v súčasnosti prebieha na Slovensku, už prešlo viac, či menej úspešne, množstvo vyspelých európskych krajín.

Slovensko tiež kráča po svojej ceste poznania tejto problematiky, na ktorej si však musíme pomôcť my sami. Máme však veľkú výhodu. Vieme/môžeme využiť poznatky, skúsenosti a pomoc iných krajín, z ktorých niektoré za svoj progres v tejto oblasti, na rozdiel od nás (zatiaľ), zaplatili životmi fanúšikov, svojich spoluobčanov, synov, otcov, či detí. Pomocnú ruku nám podávajú aj medzinárodní bezpečnostní experti z UEFA, FIFA alebo aj iných medzinárodných organizácií. No a máme aj vlastných expertov z radov policajtov, pracovníkov bezpečnostných služieb, bezpečnostných manažérov športových klubov a športových zväzov, ktorí majú vlastné poznanie a skúsenosti z domácich i zahraničných športových podujatí.

K diváckemu násiliu je potrebné pristúpiť tak, ako ku každému inému spoločenskému problému, s ktorým sa chce majoritná časť ľudského spoločenstva vysporiadať, s primeraným rešpektom. Je potrebné zhromaždiť poznatky o tejto problematike a pozrieť sa na ňu z perspektívy všetkých dotknutých, či zainteresovaných subjektov, vrátane perspektívy slušného fanúšika, žien a detí, ktoré by sa tiež možno radi zúčastnili futbalového stretnutia ako spoločenského podujatia.

Zdarné riešenie problematiky diváckeho násilia si vyžaduje synergiu, spoločný pohľad na problematiku, dobrú vzájomnú komunikáciu a spoločný postup všetkých zainteresovaných subjektov (v tom istom priestore a čase).

Je potrebné opustiť výčitky, či kritizovanie „tých ostatných“ na vybranom exemplárnom pochybení, ktoré spravidla vyplýva z nedostatku poznania/informácií. Každý sa môže pomýliť, každý má na chybu právo, chyby sú dobré na to, aby sme sa na nich dokázali učiť. Každý má právo na slušnosť, úctu a dôstojnosť, aj keď sa pomýli alebo má iný názor. No a všetci vieme, že oveľa ľahšie sa analyzujú postupy a udalosti s odstupom času na základe videozáznamov a komplexného poznania situácie po konzultáciách s právnymi či bezpečnostnými expertmi, ako v reálnom čase, keď sa musí policajt, bezpečnostný manažér, hlavný usporiadateľ, organizátor podujatia, či zástupca obce vyjadriť, rozhodnúť, či reagovať v priebehu pár minút, či niekedy až sekúnd v stresovej situácii. Cez túto prizmu je potrebné vnímať všetky nedostatky a pochybenia, samozrejme ak sa nejedná o hrubé flagrantné pochybenia.

Na Slovensku existuje aktívna skupina zanietených odborníkov z radov polície, prokuratúry, súkromných bezpečnostných služieb, SFZ, ÚLK, SZĽH i športových klubov, ktorá sa snaží problematikou diváckeho násilia seriózne zaoberať. S odbornou znalosťou problematiky podloženou praktickými skúsenosťami má ambíciu pripraviť návrhy organizačno-technických i legislatívnych opatrení de lege ferenda na riešenie problematiky diváckeho násilia. Návrhy riešení po dosiahnutí potrebnej zhody budú ponúknuté športovému hnutiu a občanovi (slušnému fanúšikovi), no a samozrejme aj orgánom verejnej moci a politikom – poslancom, ministrom, ktorých podpora je v konečnom dôsledku rozhodujúca.

Cieľom a úlohou tohto príspevku – diskusného stimulu je predstaviť odbornej športovej a právnickej verejnosti návrh časti riešenia, ktoré pripravuje Slovenský futbalový zväz v spolupráci s a komunikácii s ostatnými zainteresovanými subjektmi ako svoj vklad do spoločného postupu pri riešení problematiky diváckeho násilia.

Slovenský futbalový zväz pripravuje návrh interného predpisu – Smernice o vytvorení a prevádzkovaní informačného systému o bezpečnosti pri športových podujatiach, ktorý je v súčasnosti v štádiu pripomienkového konania (do 10.12.2012). Na tvorbe návrhu predmetnej smernice a informaticko-technického riešenia sa na základe analýzy požiadaviek, procesov, právnej úpravy ako aj technických možností informačného systému SFZ, podieľajú právnici pôsobiaci v SFZ a MŠK Žilina a informatik/analytik SFZ a SZĽH, ktorí sa veľa pýtajú a počúvajú, aby čo najlepšie vystihli potreby, záujmy a možnosti jednotlivých zainteresovaných subjektov, ktoré sú v súlade so sledovaným účelom/cieľom – vytvoriť efektívny pracovný nástroj k riešeniu problematiky diváckeho násilia. Výsledný návrh by mal byť vyváženým kompromisom personálnych, znalostných, organizačno-technických, právnych i ekonomických možností zainteresovaných subjektov.

Napriek tomu, že existenciu informačného systému predpokladá platná právna úprava SR už od 1.12.2008, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 479/2008 Z.z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 479/2008 Z.z.“), koncept, ktorý je v tomto príspevku načrtnutý predpokladá viaceré legislatívne zmeny pôvodnej právnej úpravy.

Niektoré ustanovenia návrhu smernice uvedenej nižšie si budú vyžadovať legislatívne zmeny v právnej úprave SR. Účinnosť týchto ustanovení, v prípade schválenia tohto konceptu (smernice) výkonným výborom SFZ, bude odložená do zmeny právnej úpravy.

Autori príspevku považujú za potrebné uviesť, že sú presvedčení o tom, že informačný systém o bezpečnosti pri športových podujatiach, vzhľadom na povahu a účel databázy, ktorú obsahuje, by mal byť vedený pod ministerstvom vnútra, a nie na národnom športovom zväze, jednom z mnohých, ktoré by tento systém mali mať možnosť využívať. Smernica SFZ je záväzná pre členov SFZ, nebolo by primerané ani vhodné regulovať smernicou SFZ pravidlá pre iné zväzy, ktoré majú vlastný systém interných predpisov. V tomto smere bude potrebná úprava všeobecne záväzným právnymi predpisom.

Informačný systém je aj z uvedených dôvodov projektovaný ako oddeliteľný modul, ktorý v budúcnosti bude možné presunúť pod administráciu ministerstva vnútra, prípadne iného orgánu verejnej moci. V takom prípade by bolo primerané, aby mala navrhovaná smernica podobu vyhlášky vydanej príslušným ministerstvom na základe zmocňovacieho ustanovenia doplneného do zákona č. 479/2008 Z.z. (napr. do ust. § 11 ods. 1 uvedeného zákona), resp. niektoré časti smernice/vyhlášky, by mohli/mali byť doplnené priamo do zákona č. 479/2008 Z.z., najmä tie, ktoré stanovujú právne povinnosti, za nesplnenie ktorých bude možné ukladať sankcie.

Návrhy legislatívnych zmien, ktoré by mali spolu s vytvorením informačného systému o bezpečnosti pri športových podujatiach významne na pomôcť pri riešení problematiky diváckeho násilia Vám prinesieme v nasledujúcom čísle časopisu MagOff.

Zákon č. 479/2008 Z.z. stanovuje v ust. § 11 ods. 1 povinnosť pre futbalový zväz a hokejový zväz, ktoré sú členmi medzinárodnej športovej organizácie, t.j. SFZ a SZĽH, “vytvoriť a prevádzkovať informačný systém o bezpečnosti pri športových podujatiach” obsahujúci evidenciu divákov, ktorý sa dopustili protiprávneho konania v súvislosti s účasťou na športovom podujatí. Doposiaľ však takýto informačný systém neprevádzkuje ani futbalový a ani hokejový zväz.

Poznať športovú deliktuálnu históriu fanúšika (pozn. zákon v § 11 ods. 5 predpokladá evidovanie údajov o osobe tohto typu po dobu 5 rokov) je dôležitým predpokladom toho, aby sa vo vzťahu ku každému jednotlivému delikventovi použili primerané preventívne a v prípade, ak je to dôvodné, aj represívne opatrenia. Inak sa páchateľ deliktu bude z právneho hľadiska naďalej javiť ako riadny bezúhonný občan, ktorý nemal nikdy konflikt so zákonom a pritom sa môže jednať o osobu, ktorá bola opakovane vyvedená zo športového podujatia pre protiprávne konanie alebo administratívne vyhostená z územia SR.

Na účely riešenia problematiky diváckeho násilia potrebujeme mať prehľad o špeciálnej oblasti správania a konania jednotlivca, ktorou je jeho správanie a konanie v rámci jeho účasti na verejných športových podujatiach.

SFZ ako národný športový zväz zastrešujúci šport, v ktorom sa divácke násilie prejavuje najviac, si je vedomý svojej spoluzodpovednosti pri riešení tohto fenoménu a preto je jeho snahou v súvislosti s implementáciou projektu vytvorenia a prevádzkovania informačného systému slovenského futbalu (ISSF), využiť jeho potenciál a zapracovať do tohto projektu aj vytvorenie informačného systému bezpečnosti na športových podujatiach (ďalej „informačný systém BSP“).

Vzhľadom k tomu, že vytvorenie a prevádzkovanie informačného systému BSP predpokladá nakladanie s osobnými údajmi, je potrebné internou normou SFZ presne vymedziť práva a povinnosti subjektov, ktoré sa budú podieľať na tvorbe, prevádzkovaní a využívaní tohto systému v súlade s účelom zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov a so zásadou primeranosti.

Informácie o športovej deliktuálnej minulosti osôb slúžia na identifikáciu jedincov, ktorým bol uložený v priestupkovom alebo trestnom konaní “zákaz” účasti na verejnom športovom podujatí, resp. jedincov, ktorí sa v minulosti dopustili protiprávneho konania v súvislosti s účasťou na verejnom športovom podujatí. Tieto informácie sú dôležité z hľadiska zabezpečenia verejného poriadku, bezpečnosti a ochrany osôb a majetku na verejnom športovom podujatí jednak pre organizátora podujatia, ktorý zabezpečuje bezpečnostnú stránku podujatia prostredníctvom bezpečnostného manažéra, usporiadateľov, pracovníkov SBS, ako aj pre orgány verejnej moci najmä pre políciu.

Ak sa delikt účastníka podujatia alebo inej osoby v súvislosti s verejným športovým podujatím stane predmetom priestupkového konania alebo trestného konania, sú údaje z informačného systému BSP dôležité aj pre prokurátora a sudcu, ktorí sa budú zaoberať právnym posúdením skutku, hodnotením osoby páchateľa, aby následne mohli voči páchateľovi vyvodiť primeranú právnu zodpovednosť a v prípade existencie zákonných podmienok rozhodli o primeraných preventívnych, resp. represívnych opatreniach (vzatie do väzby, zákaz návštevy športového podujatia).

Platný zákon predpokladá tri hlavné skupiny zápisov do evidencie:

1. zápisy na základe procesného konania a rozhodnutia orgánov verejnej moci
   1. rozhodnutia v priestupkovom konaní,
   2. rozhodnutia v trestnom konaní preventívne (opatrenia),
   3. rozhodnutia v trestnom konaní meritórne (konečné rozhodnutia),
   4. rozhodnutia o administratívnom vyhostení,
   5. rozhodnutia orgánov iných štátov o deliktoch divákov s prihláseným trvalým pobytom na území SR, ktoré sú doručované SFZ z cudziny.
2. zápisy na základe procesného konania a rozhodnutia disciplinárnych orgánov národného športového zväzu (SFZ)
3. zápisy bez procesného konania a rozhodnutia orgánov verejnej moci na základe podmienok stanovených v zákone (porušenie návštevného poriadku, neuposlúchnutie výzvy usporiadateľa a pod.)

Z uvedeného vyplýva, že zapisovanie údajov do evidencie, ak má byť efektívne, bude sa uskutočňovať nielen v centre prevádzkovania informačného systému na SFZ, ale aj priamo u organizátorov podujatí s prideleným aktívnym prístupom (na zapisovanie), čo budú zrejme všetky ligové kluby – ich bezpečnostní manažéri, prípadne aj ďalšie subjekty z pohľadu futbalového hnutia interné (futbal, futsal) alebo externé (iné športy). Za futbalové kluby v nižších súťažiach by mohli byť editormi informačného systému interní zamestnanci SFZ pôsobiaci na regionálnych a oblastných futbalových zväzoch.

V súlade so zákonom bude potrebné umožniť prístup do informačnému systému pre políciu a SIS, osobitne pre jednotlivé útvary Policajného zboru a SIS. V budúcnosti, ako bolo už aj vyššie uvedené, by však bolo vhodné zvážiť presunutie informačného systému pod správu Ministerstva vnútra SR, ktoré zastrešuje oblasť bezpečnosti a verejného poriadku, vrátane problematiky diváckeho násilia.

Zákon v ust. § 11 ods. 5 oprávňuje športový zväz aj organizátora podujatia k tomu, aby pri spracúvaní údajov v informačnom systéme požiadal o pomoc Policajný zbor. Môže sa jednať napr. o pomoc pri zabezpečení fotografie delikventa z registra obyvateľov, odstraňovanie nedostatkov/nepresností v evidencii a pod. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o prístup do databázy, v ktorej sú osobné dáta, tento prístup musí byť podľa presne stanovených pravidiel kontrolovaný, primeraný a účelný.

Bude preto vhodné a potrebné každý prístup do databázy (tzv. log). zaznamenať elektronicky, aby bolo možné spätne vyhodnotiť dôvodnosť/zákonnosť prístupu do databázy, resp. pri každom prístupe by osoba mohla/mala uviesť účel prístupu (napr. bezpečnostná príprava stretnutia X proti Y, overenie deliktuálnej minulosti osoby, vybavovanie sťažnosti proti zápisu a pod.).

Z databázy zrejme bude potrebné vedieť v súvislosti s konkrétnym stretnutím vyselektovať/filtrovať fanúšikov/delikventov konkrétneho (spravidla hosťujúceho) družstva a prípadne aj spriaznených fanúšikov z iných klubov (aj zahraničných). Vlastných problémových fanúšikov/delikventov spravidla každý domáci klub menovite alebo aspoň z videnia pozná, t.j. pri organizácii domáceho stretnutia bude potrebovať najmä údaje o problémových fanúšikoch, ktorí sa hlásia k fanúšikom hosťujúceho družstva. Možnosť selekcie/filtrovania fanúšikov rôznymi spôsobmi je základná funkčná požiadavka na informačný systém, ktorá umožní na každé stretnutie vytvoriť/vytlačiť pre usporiadateľov a pracovníkov SBS príslušný menný zoznam s fotografiami problémových osôb (výpis z evidencie BSP), aby ho mohli využiť pri kontrole vstupu účastníkov do priestoru podujatia, ako aj počas podujatia na monitorovanie/vyhľadávanie problémových divákov v priestoroch podujatia. Výpis z evidencie BSP v elektronickej forme bude využiteľný aj pri kontrole vstupu (obzvlášť do sektorov hostí) s využitím kamerového systému na štadiónoch, ktorý by sa mal postupne na vstupoch na štadión skvalitniť inštaláciou kvalitných kamier s vyššou rozoznávacou schopnosťou a dobrou kvalitou obrazu aj v horších svetelných podmienkach. Kontrola vstupov fanúšikov pomocou kamerového systému by na ligových štadiónoch mala v budúcnosti postupne nahradiť kontrolu pomocou tlačených výpisov z evidencie BSP.

V evidencii budú záznamy vedené v osobitných registroch podľa právneho dôvodu zápisu do registra. Osobitne budú vedené osoby, ktoré majú platný zákaz účasti na danom športovom podujatí, ktorý im bol uložený v priestupkovom alebo trestnom konaní, pričom týmto osobám by nemal byť umožnený vstup na štadión a osobitne budú vedené osoby, ktoré sú považované za problémové, vzhľadom na ich predchádzajúce protiprávne konanie zaznamenané v informačnom systéme BSP.

Zákaz účasti na športovom podujatí (obmedzenie, obmedzujúce opatrenie), môže byť stanovený v priestupkovom alebo trestnom konaní v rozhodnutí príslušného orgánu úplne všeobecne, t.j. ako “zákaz (návštevy) účasti na všetkých športových podujatiach v období od-do” alebo môže byť tento zákaz špecifikovaný úplne presne na “športové podujatia futbalového klubu X v období od-do”, prípadne na “športové podujatia na území príslušnej obce v období od-do” (toto je aktuálne v prípadoch, keď o obmedzujúcom opatrení rozhoduje obec, ktorá môže vydať zákaz iba v rozsahu svojej teritoriálnej pôsobnosti, t.j. nemôže vydať zákaz účasti na športových podujatiach s platnosťou pre celé územie SR), alebo aj na jednotlivé/konkrétne športové podujatie. To všetko bude zohľadnené v rámci projektovania informačného systému BSP.

Je však potrebné zabezpečiť, aby výpisy z evidencie delikventov, obsahujúce osobné údaje, vrátane fotografie tváre, boli po celý čas využívané v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov č. 428/2002 Z.z., ako aj so zásadou primeranosti výhradne na účel, na ktorý boli vytvorené.

Usporiadatelia budú pod hrozbou disciplinárneho postihu klubu i osoby usporiadateľa, event. aj pod hrozbou postihu podľa noriem verejného práva, ak svojim protiprávnym konaním porušia všeobecne záväzný právny predpis, povinní výpis z evidencie po športovom podujatí (stretnutí) riadne vrátiť hlavnému usporiadateľovi alebo priamo bezpečnostnému manažérovi, aby tieto výpisy boli následne skartované/znehodnotené. Vygenerovaný výpis z evidencie by mal v elektronickej forme zostať zaznamenaný v “elektronickej histórii” k danému podujatiu pre prípadnú budúcu potrebu/kontrolu.

Vygenerovanie výpisu z evidencie aj s fotografiami delikventov na konkrétne podujatie a jeho odovzdanie vybratým usporiadateľom, ktorý absolvoval zákonom stanovenú osobitnú prípravu^[1] , by malo byť zaznamenané formou unifikovaného bezpečnostného protokolu, ktorý spracuje bezpečnostný manažér, hlavný usporiadateľ alebo iná osoba poverená organizátorom podujatia. Do tohto protokolu by mali byť pri vrátení výpisu po podujatí uvedené incidenty, ktoré boli usporiadateľmi zaznamenané počas podujatia, aj s uvedením osôb, ktoré sa ich dopustili, a tieto údaje by mali byť následne bezpečnostným manažérom zapísané do evidencie informačného systému BSP. Nezistená totožnosť delikventa nie je dôvodom na nezapísanie deliktu/incidentu do BSP protokolu.

Taktiež je potrebné myslieť na to, že môže dôjsť k mylným, či neopodstatneným zápisom do evidencie, ktoré budú musieť byť preskúmateľné. Osobu, ktorá bude zapísaná do evidencie, bude potrebné o zápise vždy upovedomiť (ústne) pri zaznamenaní incidentu/deliktu, aby bola uzrozumená s tým, že v súlade so zákonom bude uvedená v informačnom systéme. Ak dotknutá osoba alebo jej zákonný zástupca (pri maloletých) bude zápis namietať (ústna alebo písomná námietka) musí byť v systéme určený subjekt nezávislý od toho subjektu, ktorý zápis vykonal, a tento nezávislý subjekt/orgán preskúma dôvodnosť zápisu do evidencie informačného systému BSP.

V prípade tejto evidencie za daného právneho stavu spĺňa všetky predpoklady pre plnenie tejto funkcie voči organizátorom podujatia (futbalovým klubom) SFZ. V smernici sa navrhuje stanoviť, ktorý konkrétny útvar SFZ bude túto agendu vybavovať. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o agendu bezpečnostnú s významnými právnymi aspektmi, bude prichádzať do úvahy najmä oddelenie, ktoré má v pôsobnosti bezpečnosť na štadiónoch (medzinárodné a organizačné oddelenie SFZ), ktorému v prípade potreby riešenia právnych problémov, poskytne odbornú súčinnosť právny útvar SFZ.

V prípade, ak sa deliktu násilia a neviazanosti divákov dopustí cudzí štátny príslušník, ktorý nemá trvalý ani prechodný pobyt na území SR, takýto delikt bude zakladať dôvod na konanie o administratívnom vyhostení delikventa podľa § 82 ods. 1 písmeno a/, b/, d/, event. n/ alebo q/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V prípade, ak bude delikt cudzinca príslušnými orgánmi posúdený ako trestný čin, bude prichádzať do úvahy zadržanie páchateľa, vzatie obvineného do väzby, resp. vybavenie trestnej veci v zrýchlenom skrátenom vyšetrovaní postupom podľa § 204 Tr. poriadku a následne aj administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písmeno c/ zákona č. 404/2011 Z.z., ak páchateľovi nebude uložený trest vyhostenia. 

Technické riešenie informačného systému BSP je koncipované ako modulárna súčasť existujúceho systému pre riadenie slovenského futbalu ISSF s prihliadnutím na budúce oddelenie aplikácie ako samostatnej web aplikácie pre celoplošné nasadenie aj na iné športové a kultúrne podujatia, pre iné zväzy (organizácie).

Katalógy podujatí a delikventov (a ich osobných údajov ako sú fotografie a iné osobné údaje) sú vedené v samostatných matrikách pre prípad oddelenia informačného systému BSP ako samostatného riešenia.

Procesne je používaná osvedčená forma podaní a uznesení s rôznymi typmi týchto objektov. Delikty sú povinne previazané s podujatiami (možné previazať viac deliktov k jednému podujatiu) a osobami z katalógu delikventov. K deliktom sa môžu prijímať priamo uznesenia, prípadne pomocou podania je možné požiadať, alebo upozorniť na nutnosť prijatia uznesenia príslušný orgán.

Ku každému deliktu je možné pridať neobmedzený počet uznesení a tiež k podaniu (previazanému k deliktu, alebo uzneseniu) je možné prijať neobmedzené množstvo uznesení. Špeciálnym typom podania je námietka, ktorú môže podať aj samotný delikvent (písomnou formou, oprávnená osoba ju zaregistruje v informačnom systéme BSP).

Uznesenia sú povinne evidované v jednotlivých registroch, do ktorých môžu aktívne vstupovať len subjekty s príslušnými prístupovými oprávneniami. Systém používa riadenie prístupujednotlivých osôb podľa špecifikovaných rolí v informačnom systéme BSP podľa organizácií (zväzov), registrov a tiež sa prístup delí aj na aktívny (editačný mód) a pasívny (len na čítanie).

Systém automaticky tvorí databázu fotografií nad katalógom delikventov aj s technickými informáciami (metadáta) pre použitie v identifikačných kamerových systémoch cez IPTC^[2] a EXIF^[3] informácie uložených v samotných fotografiách (možnosť editácie týchto informácií oprávneným osobám).

Ani tá najlepšie vymyslená/naprojektovaná databáza však nemá žiadnu hodnotu, ak sa nenapĺňa a nepoužíva, preto bude kľúčové to, aby SFZ, no najmä futbalové kluby ako organizátori podujatia a polícia od prvého dňa začali v súlade so zákonom databázu napĺňať a využívať ju na účel, na ktorý bola vytvorená.

Poznámky

• 1) Podmienku osobitnej prípravy usporiadateľov stanovuje § 5 odsek 1 zákona č. 479/2008 Z.z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Akreditáciu na osobitnú prípravu (vzdelávanie) usporiadateľov na 5 rokov má iba SFZ (od 21.4.2011) a spoločnosť vAm Slovakia, s.r.o., so sídlom v Prešove (od 19.4.2011). Zdroj informácie: http://www.minedu.sk/data/files/1948_zoznam_akreditovanych_vzdelavacich_zariadeni.pdf 
• 2) IPTC (IPTC-NAA-Standard) slúži k ukladaniu textových informácií do obrazových súborov (napr. formátu JPEG alebo TIFF). Prostredníctvom IPTC je možné priamo do obrazových súborov zapísať údaje ako autorské práva, meno autora, titulok fotografie nebo kľúčové slová pre vyhľadávanie. 
• 3) EXIF je špecifikácia pre formát metadát, vkladaných do súborov digitálnymi fotoaparátmi. Informácie sa vkladajú do existujúcich súborových formátov ako je JPEG, TIFF a RIFF WAVE. 
• 4) Napríklad podľa zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, zákona č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov, zákona č. 543/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 
• 5) Znenie článku 2 ods. 2 Rozhodnutia Rady 2002/348/SVV z 25.4.2002 týkajúce sa bezpečnosti v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom v znení Rozhodnutia Rady 2007/412/SVV z 12.6.2007: “2. Národné futbalové informačné strediská majú v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi a medzinárodnými pravidlami prístup k informáciám, ktoré obsahujú osobné údaje o rizikových fanúšikoch.” 
• 6) Národné futbalové informačné strediská (NFIS) boli zriadené na základe Rozhodnutie Rady z 25.4.2002 týkajúce sa bezpečnosti v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom (Ú. v. ES L 121, 8.5.2002, s. 1 – 3), dostupnosť na internete: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32002D0348:SK:NOT národné futbalové informačné stredisko – ústredné a jediné kontaktné miesto na výmenu príslušných informácií, ktoré sa týkajú futbalových zápasov s medzinárodným rozmerom, a na nadväzovanie a rozvoj medzinárodnej policajnej spolupráce v súvislosti s futbalovými stretnutiami. 
• 7) vzor BSP protokolu tvorí prílohu 1 smernice. 
• 8) Obmedzenie podľa § 51 ods. 3 písm. a/ Tr. zákona) je možné uložiť: • popri treste odňatia slobody pri podmienečnom odklade výkonu trestu (§ 50 ods. 2, ods. 4 písm. c/ Tr. zákona) a pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (§ 68 ods. 1 Tr. zákona), • popri treste povinnej práce (§ 55 ods. 1 Tr. zákona), • popri treste zákazu pobytu (§ 62 ods. 3 Tr. zákona), • pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti (§ 69 ods. 3 Tr. zákona), • pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu pobytu (§ 71 ods. 3 Tr. zákona) • v rámci probačného dohľadu (§ 51 ods. 2; § 52 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona), • popri ochrannom dohľade (§ 77 ods. 3 Tr. zákona), • pri podmienečnom upustení od potrestania mladistvého (§ 101 ods. 2 Tr. zákona), • pri podmienečnom odložení výkonu peňažného trestu mladistvému (§ 116 ods. 1 Tr. zákona). 
• 9) § 82 ods. 1 Tr. poriadku 
• 10) § 107 ods. 1 Tr. poriadku 
• 11) Dôvody administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu (§ 82 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení zákonov) „(1) Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak a) predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, b) ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie, c) bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia, d) porušil predpisy o omamných látkach a psychotropných látkach, n) odmieta hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, q) iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy.“ 
• 12) Pozri znenie ust. § 56 (Povinnosti prevádzkovateľa strážnej služby) zákona č. 473/2005 Z.z. o súkromnej bezpečnosti „(1) Prevádzkovateľ strážnej služby je povinný e) viesť evidenciu zásahov uvedených v písmene f) a v § 50 ods. 4 písm. f), g) a i), f) neodkladne oznámiť miestne príslušnému útvaru Policajného zboru vykonanie každého zásahu pri výkone fyzickej ochrany, pri ktorom bola použitá strelná zbraň alebo vecný bezpečnostný prostriedok alebo pri ktorom došlo k zraneniu alebo k usmrteniu osoby, alebo k obmedzeniu osobnej slobody osoby (§ 85 ods. 2 Tr. poriadku), g) zabezpečiť spracovanie záznamu o zásahu uvedenom v písmene f) a v § 50 ods. 4 písm. f), g) a i); záznam o zásahu vyhotoví a vlastnoručne podpíše zasahujúca osoba, (8) Evidencie, záznam o zásahu a inšpekčná kniha dozoru uvedené v odseku 1 sa vedú počas celej doby prevádzkovania strážnej služby a uschovávajú sa v sídle alebo v mieste činnosti prevádzkovateľa päť nasledujúcich rokov po vykonaní posledného zápisu. Podrobnosti o vedení evidencií, zázname o zásahu a inšpekčnej knihe dozoru uvedených v odseku 1 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.“ 
• 13) Pozri znenie ust. § 20 a § 22 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 634/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 473/2005 Z.z.

Autori
JUDr. Peter Sepeši
Ing. Ján Letko

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2125/ODBORNA_VEREJNA_DISKUSIA___INFORMACNY_SYSTEM_O_BEZPECNOSTI_NA_SPORTOVYCH_PODUJATIACH__ZAKLADNY_NASTROJ_PREVENCIE_DIVACKEHO_NASILIA__ALEBO_PRISPEVOK_SFZ_K_DOSIAHNUTIU_SPOLOCNEHO_CIELA.html

DMF a.s. proti Slovenskej republike

Sťažujúca sa spoločnosť pred Súdom namietala porušenie jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru, v prípravnom trestnom konaní vedenom voči šoférovi kamiónu, ktorý sťažujúcej sa spoločnosti spôsobil nehodou škodu. Uznesením z augusta 2001 Okresný úrad vyšetrovania v Malackách začal trestné konanie, toto uznesenie však bolo zrušené Okresnou prokuratúrou Bratislava IV s tým, že vyšetrovateľ mal stanoviť výšku škody na kamióne a na tovare. Sťažujúca sa spoločnosť sa sťažovala na dĺžku konania na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky aj na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Obrátila sa aj na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa článku 127 ústavy, ktorý jej sťažnosť odmietol z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením a konaním štátnych orgánov v trestnom konaní, ktoré sa priamo netýkalo sťažujúcej sa spoločnosti. Vo vzťahu k vyčerpaniu prostriedkov nápravy ústavný súd uviedol, že sťažujúca sa spoločnosť nevyužila prostriedok nápravy v podobe podnetu na prokuratúru podľa § 34 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre. K námietke sťažujúcej sa spoločnosti, ktorá sa týkala vybavenia sťažností generálnou prokuratúrou ústavný súd uviedol, že ústava ani Dohovor negarantujú právo na konanie v primeranej lehote pri vybavovaní sťažností v trestnom konaní. V januári 2009 bol šofér kamiónu obvinený na súde z trestného činu všeobecného ohrozenia a vo februári bol uznaný za vinného. Sťažujúca sa spoločnosť bola so svojím nárokom odkázaná na občianskoprávne konanie. 

Vo svojom rozsudku Súd najprv odmietol námietku vlády, že sťažujúca sa spoločnosť bola povinná pred podaním sťažnosti vyčerpať prostriedok nápravy v podobe podnetu na prokuratúru podľa § 34 zákona o prokuratúre. Poznamenal, že sťažujúca sa spoločnosť sa na dĺžku konania niekoľkokrát sťažovala na troch stupňoch prokuratúry, na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky aj na Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky. V čase vydania uznesenia ústavného súdu konanie trvalo už šesť rokov a viac ako jedenásť mesiacov, pričom celková dĺžka konania do marca 2009 predstavovala sedem rokov a takmer šesť mesiacov. Za týchto okolností Súd sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Pri posudzovaní Súd odkázal na svoju konštantnú judikatúru týkajúcu sa primeranosti dĺžky konania a vyslovil porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ostatné námietky sťažujúcej sa spoločnosti Súd odmietol ako zjavne nepodložené. 

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažujúca sa spoločnosť požadovala 37 414,11 EUR ako majetkovú škodu a 600 EUR ako náhradu trov konania. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi požadovanou majetkovou škodou a zisteným porušením a preto tento nárok zamietol. Vo vzťahu k trovám konaniam, Súd nepriznal sťažujúcej sa spoločnosti žiadne trovy konania, nakoľko nepodložila svoj nárok žiadnymi dokumentmi. Nemajetkovú ujmu si sťažujúca sa spoločnosť neuplatnila, a preto jej Súd žiadnu nepriznal. 

Hauser proti Slovenskej republike

Sťažovateľovi, pánovi Viliamovi Hauserovi, bol uložený doživotný trest odňatia slobody, ktorý vykonáva v Leopoldove. V roku 2004 podal na Okresný súd Bratislava I žalobu o náhradu škody vzniknutej v dôsledku nedbalého výkonu obhajoby proti svojmu právnemu zástupcovi v trestnom konaní. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov mu okresný súd ustanovil postupne štyroch právnych zástupcov, ktorý vždy z rôznych dôvodov odmietli právne zastupovanie prevziať alebo sa proti nemu odvolali. O týchto odvolaniach rozhodoval následne Krajský súd v Bratislave. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na prieťahy v uvedenom konaní na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý ju v roku 2008 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže dôvody, pre ktoré traja z advokátov odmietli zastupovať sťažovateľa posúdil ako objektívne (vážne ochorenie, pracovná zaneprázdnenosť, osobné priateľské vzťahy s odporcom) a mimo dosahu sféry činnosti okresného súdu. Činnosť okresného súdu v namietanom konaní hodnotil ústavný súd ako v zásade plynulú. 

Súd v rozsudku z 5. februára 2013 uviedol, že v čase vyhlásenia uznesenia ústavného súdu trvalo konanie o sťažovateľovej žalobe štyri a pol roka, počas ktorého sa súdy obmedzili výlučne na rozhodovanie a korešpondovanie vo veci otázky právneho zastúpenia. Podľa názoru Súdu je zodpovednosťou štátu zabezpečiť osobe oprávnenej na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci právne zastúpenie tak rýchlo a účinne, aby bolo zachované jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Súd preto neprijal závery ústavného súdu a konštatoval, že sťažovateľ nebol pred podaním sťažnosti na Súd povinný obrátiť sa opäť na ústavný súd so sťažnosťou na prieťahy, ktoré nastali v konaní po roku 2008. 

Namietané konanie o náhradu škody trvá už viac ako osem rokov na dvoch stupňoch konania, čo Súd posúdil ako neprimerané. Konštatoval preto, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené a sťažovateľovi priznal 5 200 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 50 EUR ako náhradu trov konania.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2176/ESLP_Rozsudky_v_pripadoch_%E2%80%8BDMF_a_s__proti_SR_a_Hauser_proti_SR.html

Zákon – Zákon o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky 253/1998 | Paragrafy: § 23a, § 23b, § 23c

Návrh, ktorý minister vnútra Robert Kaliňák predkladá v stredu 20. februára 2013 na rokovanie vlády, upravuje vznik registra fyzických osôb, centrálnej ohlasovne a tiež vzťahy a postupy pri prihlasovaní a odhlasovaní z pobytu vyplývajúce z aplikačnej praxe zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky. Novelu zákona ministerstvo vnútra vypracovalo na základe Národnej koncepcie informatizácie verejnej správy, ktorá bola schválená uznesením vlády Slovenskej republiky č. 331 z 21. mája 2008. Národná koncepcia predpokladá vytvorenie registra fyzických osôb ako jedného zo štyroch základných registrov.

Register fyzických osôb a centrálna ohlasovňa sú vedené v elektronickej forme a tvoria súčasť štátneho informačného systému.

Register fyzických osôb

Register fyzických osôb bude slúžiť ako zdroj a aktuálnych osobných údajov o občanoch a obyvateľoch Slovenskej republiky s pobytom na území i mimo územia SR. Register fyzických osôb ako jednotný a dátovo konzistentný zdroj údajov o všetkých fyzických osobách, ktoré prídu do styku s verejnou správou, bude orgánmi verejnej správy využívaný ako jedinečný a najdôležitejší dátový zdroj. V praxi to znamená, že orgány verejnej správy už nebudú musieť zisťovať pravosť a hodnovernosť údajov pre svoje potreby z rôznych dostupných zdrojov, ale iba z jedného registra fyzických osôb. Vytvorí sa tak základ pre elektronizáciu služieb verejnej správy na centrálnej úrovni a pre služby eGovernmentu.

Register bude obsahovať údaje o

• občanoch s trvalým pobytom na území SR;
• občanoch, ktorí nemajú trvalý pobyt na území SR;
• cudzincoch prihlásených na pobyt na území SR a cudzincoch, ktorým bol udelený azyl;
• cudzincoch bez pobytu na území SR evidovaných v informačných systémoch vedených podľa zákona o pobyte cudzincov. 

Zákon vymedzuje aj minimálny rozsah údajov potrebných k identifikácii fyzickej osoby – cudzinca bez pobytu na území SR. V prípade, ak niektorý z týchto údajov prevádzkovateľ informačného systému nebude mať k dispozícii, nebudú údaje o takejto osobe pre iné informačné systémy použiteľné a je zbytočné ich zapisovať do registra fyzických osôb.

Informačný systém register fyzických osôb je základným informačným systémom verejnej správy, ktorého účelom bude poskytovanie údajov o fyzických osobách v ňom vedených prostredníctvom elektronických služieb oprávneným subjektom z orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, iných orgánov verejnej moci alebo fyzickým osobám a právnickým osobám ak im bola zverená pôsobnosť v oblasti verejnej správy. Register fyzických osôb vytvorí súbor údajov o fyzickej osobe z príslušnej zdrojovej agendy informačného systému MV SR alebo informačného systému príslušného subjektu verejnej správy. Register fyzických osôb bude tvorený kópiou údajov, ktoré sú vytvárané aktualizáciou údajov o fyzickej osobe v príslušnom zdrojovom agendovom informačnom systéme verejnej správy, alebo vytvorením zápisu údajov o fyzickej osobe v príslušnom zdrojovom agendovom informačnom systéme verejnej správy ak ide napr. o narodenie dieťaťa, uzavretie manželstva cudzinca bez pobytu na území Slovenskej republiky, úmrtie cudzinca na území Slovenskej republiky alebo vytvorením zápisu údajov o fyzickej osobe ak ide o cudzinca bez pobytu na území Slovenskej republiky, ktorý prišiel do styku s orgánmi verejnej správy. Príslušná zdrojová agenda informačného systému verejnej správy zodpovedá za pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť osobných údajov o fyzickej osobe v registri.

Register fyzických osôb zbaví občanov povinnosti opakovane predkladať doklady o jeho údajoch. Občan svoje údaje predloží orgánu verejne správy iba raz a prostredníctvom registra fyzických osôb sa jeho údaje dostanú do ďalších informačných systémov verejnej správy. Údaj o fyzickej osobe v registri je považovaný za správny v zdrojovej agende ministerstva alebo informačnom systéme poskytovateľa, pokiaľ sa nepreukáže opak, alebo pokiaľ nevznikne oprávnená pochybnosť o jeho pravdivosti, úplnosti alebo aktuálnosti. Cieľom je premena súčasného systému zberu a uchovávania údajov roztrieštených v rôznych registroch a evidenciách v systém nový, ktorý umožní vďaka jasne definovaným pravidlám ustanovené informácie zbierať a so zárukou spoľahlivosti využívať v celej verejnej správe.

Údaje o fyzickej osobe bude môcť ministerstvo alebo iný príjemca používať len na účel podľa osobitného právneho predpisu, a to bez toho, aby ďalej overoval ich správnosť a žiadal od fyzickej osoby ich poskytnutie alebo predloženie dokladov k nim.

Ostatné informačné systémy verejnej správy budú preberať údaje z tohto nového systému, čím sa zabezpečí ich konzistentnosť tak, aby nedochádzalo k zapisovaniu hodnotovo odlišných alebo nepresných údajov do rôznych evidencií (napr. inak znejúcich alebo dokonca neexistujúcich adries sídiel právnických osôb) rôznymi orgánmi.

Významný spoločenský prínos bude mať register fyzických osôb vo zvýšení komfortu fyzických osôb a právnických osôb pri komunikácii s úradmi spočívajúcej v obmedzení byrokraciespôsobenej opakovaným poskytovaním rovnakých údajov rôznym úradom, ktoré ich požadujú. Ďalším pozitívnym dopadom bude zrýchlenie vybavovania žiadostí. Potrebným krokom v tomto smere bude teda novelizácia ďalších právnych noriem, v ktorých sa vyžaduje predkladanie kópií dokladov s osobnými údajmi.

Centrálna ohlasovňa

Táto elektronická služba umožní občanom prihlasovanie a odhlasovanie z pobytu prostredníctvom využitia internetu. Pri hlásení pobytu prostredníctvom centrálnej ohlasovne bude občan povinný vyplniť požadované elektronické dokumenty a podpísať ich zaručeným elektronickým podpisom. Elektronické poskytovanie služieb v oblasti hlásenia pobytu umožní priblíženie štátnej správy k občanovi.

Novelizovaný zákon obsahuje viaceré formálne úpravy a zmeny vyplývajúce z aplikačnej praxe, napríklad:

• Pri hlásení trvalého pobytu sa upravuje vek dieťaťa, za ktorého hlási trvalý pobyt jeho zákonný zástupca, z 15 na 18 rokov. Upresňuje sa tiež, že rodný list, ktorý je potrebný pri prihlasovaní dieťaťa do 18 rokov predložiť, musí byť vydaný orgánom SR. Dôvodom na tieto zmeny sú skutočnosti z praxe pri poberaní prídavkov na dieťa, ktoré sa viažu na trvalý pobyt.
• Detailnejšie sa upravuje postup pri rušení trvalého pobytu a taxatívne sa vymenúvajú doklady potrebné na zrušenie trvalého pobytu na návrh vlastníka alebo spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Doteraz totiž pracovníci ohlasovní nemohli dostatočne skúmať užívacie právo osôb, ktorým mal byť pobyt zrušený.
• Zavádza sa povinnosť občanom, ktorí sa pripravujú na vycestovanie do zahraničia na dlhšie ako 90 dní, oznámiť túto skutočnosť ohlasovni pobytu. Nesplnenie si povinnosti sa bude pokladať za priestupok.

Vzhľadom na predpokladanú dobu legislatívneho procesu sa účinnosť novelizovaného zákona navrhuje od 1. júla 2013.
Ustanovenia týkajúce sa Centrálnej ohlasovne a Registra fyzických osôb nadobudnú účinnosť 1. januára 2014 po dobudovaní systému a zabezpečení potrebných podmienok na rutinnú prevádzku.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2179/Novela_zakona_o_hlaseni_pobytu_a_registri_obyvatelov_vytvori_zaklad_pre_elektronizaciu_sluzieb_verejnej_spravy.html

Abstrakt

„Cieľom nového systému procesných predpisov je zabezpečiť efektívnejšie, rýchlejšie a hospodárnejšie konanie, ktoré bude zodpovedať požiadavkám 21. storočia,“ povedal minister spravodlivosti Tomáš Borec. Nové pravidlá nahradia Občiansky súdny poriadok, ktorý bol prijatý ešte v roku 1963.

„Cieľom nového systému procesných predpisov je zabezpečiť efektívnejšie, rýchlejšie a hospodárnejšie konanie, ktoré bude zodpovedať požiadavkám 21. storočia,“ povedal minister spravodlivosti Tomáš Borec. Nové pravidlá nahradia Občiansky súdny poriadok, ktorý bol prijatý ešte v roku 1963.

Na príprave legislatívneho zámeru desať mesiacov pracovala rekodifikačná komisia pod záštitou ministra Boreca. V komisii boli zastúpení odborníci zo všetkých právnických profesií ako aj predstavitelia domácej i zahraničnej akademickej sféry. V stredu bol návrh legislatívneho zámeru posunutý do medzirezortného pripomienkového konania, aby o ňom po zapracovaní pripomienok mohla rozhodnúť vláda SR. To, čo vláda schváli v tomto zámere, bude záväzné pre vypracovanie paragrafového znenia nových procesných predpisov.

Tri kódexy

Zo systematického hľadiska dôjde k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku z roku 1963. Počas takmer päťdesiatich rokov jeho účinnosti sa jeho súčasťou prostredníctvom čiastkových noviel stalo množstvo ustanovení, ktoré sú v súčasnosti nekoherentné a prispievajú k neprehľadnosti právnej úpravy. To má dosah na celkovú efektívnosť súdneho konania.

V legislatívnom zámere sa počíta s tým, že súčasný kódex bude nahradený tromi novými kódexmi, pričom budú novelizované ďalšie súvisiace predpisy.

Jedným z hlavných dôvodov odčlenia procesnej úpravy do troch osobitných kódexov je potreba užšej špecializácie jednotlivých druhov konaní. Napríklad v konaniach týkajúcich sa maloletých detí musia platiť prísne pravidlá a súd musí sám vykonávať dôkazy. Osobitný prístup je potrebný aj pri správnom súdnictve, teda pri rozhodovaní o žalobách voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy. Naopak, pri bežných súkromných sporoch nie je potrebná až taká ingerencia súdu a v záujme rýchlosti konania je žiaduce prijať flexibilnejšie pravidlá.

„Toto bude mať významný dosah na zefektívnenie a zrýchlenie procesu, v ktorom sa občania a firmy domáhajú na súde svojich práv,“ zdôraznil minister.

Civilný sporový poriadok

Pre vymožiteľnosť práva v bežných sporoch medzi občanmi, podnikateľmi, firmami bude podstatný Civilný sporový poriadok. Jednou z najpodstatnejších zmien bude dôsledné zavedenie systému takzvanej koncentrácie. Sudca bude môcť stanoviť účastníkom konania povinnosť predložiť všetky dôkazy v určitej lehote, pričom na ďalšie dôkazy sa nebude prihliadať. Takéto opatrenie bude nútiť účastníkov konania k maximálne aktívnemu prístupu k sporu a výrazne sa zníži priestor pre obštrukcie.

Dôležité zmeny sa budú ďalej týkať napríklad systému opravných prostriedkov či elektronizácie doručovania písomností.

Samostatne budú v rámci Civilného sporového poriadku upravené konania so slabšou zmluvnou stranou – teda napríklad spotrebiteľské spory. Takáto špecializácia umožní vyššiu ochranu spotrebiteľa pri súčasnom ponechaní flexibilných pravidiel pre ostatné súkromnoprávne spory.

Špecializácia súdov aj sudcov

Okrem zvyšovania nárokov na účastníkov konania sa podstatne zvýšia aj nároky na sudcov. Nová právna úprava bude nastavená tak, aby sudca v zásade musel rozhodnúť spor už na prvom pojednávaní, pričom odročovanie bude možné len z vážnych dôvodov. Samozrejme, nový kódex vytvorí priestor na to, aby sudca mohol byť skutočným „pánom sporu“ a nezávisel jeho postup od rozličných obštrukcií účastníka konania.

K zvyšovaniu kvality rozhodovania súdov prispejú nové organizačné opatrenia. V prvom rade sa počíta s dôslednou špecializáciou sudcov napríklad na oblasť správneho súdnictva. Po novom bude v zásade zakázané, aby bol sudca, ktorý sa venuje správnemu súdnictvu, presunutý bez jeho súhlasu na inú, napríklad obchodnú či trestnú agendu. V rámci reformy systému súdnictva dôjde k určitej miere osamostatnenia správneho súdnictva, avšak v rámci existujúcej súdnej sústavy. Z legislatívneho hľadiska bude prijatý samostatný Správny súdny poriadok.

Ďalšia špecializácia sa bude týkať takzvanej kauzálnej príslušnosti súdu. To znamená, že niektoré špecifické agendy (napríklad hospodárska súťaž, cenné papiere, priemyselné vlastníctvo, konkurz a reštrukturalizácia) budú rozhodovať iba vybrané súdy.

V súlade s Programovým vyhlásením vlády sa zároveň počíta s obnovením inštitútu justičných čakateľov pri súčasnom zachovaní systému otvorených výberových konaní. Nové rozdelenie rozhodovacích právomocí medzi justičných čakateľov a vyšších súdnych úradníkov prispeje k zefektívneniu súdnictva aj bez finančne náročného navyšovania počtu sudcov.

Ochrana verejného záujmu

Nový Civilný mimosporový poriadok bude upravovať riešenie vybraných sporov, kde nejde len o súkromný záujem navrhovateľa či odporcu, ale aj o verejný záujem. Ide napríklad o rozhodovanie o maloletých deťoch, o osobnom stave, dedičských veciach a pod. Na rozdiel od sporovej agendy sa v takzvanom mimosporovom konaní uplatňuje vyšetrovacia zásada. Súd teda nie je odkázaný len na dôkazy prednesené účastníkmi, ale sám musí dôkazy vykonávať v záujme zistenia objektívnej, „materiálnej“ pravdy. Takéto konanie sa od sporového líši napríklad aj tým, že ho zväčša môže začať súd aj bez návrhu účastníkov konania. Odlišný procesný postup je aj z týchto dôvodov žiaduci pre zefektívnenie konania.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2182/Sudy_budu_fungovat_podla_novych_pravidiel.html

Oznamovanie prípadov o porušení rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, sa v súčasnosti vyskytuje v problematike priestupkov. „Neplnenie rozhodnutia alebo súdom schválenej dohody, v praxi najčastejšie vo forme bránenia oprávnenému rodičovi v stretávaniu sa s maloletým dieťaťom zo strany povinného rodiča, môže za istých podmienok napĺňať skutkovú podstatu trestného činu marenia výkonu rozhodnutia,“ vysvetľuje riaditeľka odboru priestupkov Sekcie verejnej správy MV SR Jana Vallová. 

Podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Skutková podstata je naplnená iba v prípade, že medzi rodičmi došlo k verbálnym útokom, či fyzickému násiliu. Trestný zákon v § 349 upravuje skutkovú podstatu trestného činu, ktorého sa môže páchateľ svojím konaním dopustiť. Podľa citovaného ustanovenia ten, kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody, alebo kto marí výkon predbežného opatrenia uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, bude potrestaný odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

K naplneniu znakov skutkovej podstaty marenia výkonu úradného rozhodnutia však dochádza až po bezvýslednom použití opatrení upravených v Občianskom súdnom poriadku. 

Zo strany oprávneného rodiča, ktorému bolo neopodstatnene a neodôvodnene odopreté stretnutie s maloletým dieťaťom, je potrebné podať na príslušnom súde prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodoval, návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa § 272 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 272 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuť pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného, oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce. Ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadkuzostane bezvýsledná, súd je oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutu vo výške 200 eur. Na naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu musia byť súdom uložené povinnému rodičovi minimálne dve bezvýsledné opatrenia, ktoré neviedli k náprave a rešpektovaniu súdneho rozhodnutia či súdom schválenej dohody. Neplnenie predbežného opatrenia podľa § 273c Občianskeho súdneho poriadku zakladá skutkovú podstatu trestného činu podľa § 349 Trestného zákona bez nutnosti naplnenia ďalších podmienok, pretože zo samotného ustanovenia § 273c Občianskeho súdneho poriadku vyplýva bezodkladnosť jeho výkonu.

V právnej praxi je proces uplatnenia uvedených ustanovení zdĺhavý, oprávnený rodič opakovane podáva oznámenia na povinného rodiča a pokúša sa o styk s maloletým dieťaťom, často však tento proces vedie k deštrukcii vzťahu rodiča a dieťaťa. Tento problém by mohla vyriešiť legislatívna úprava, ktorá by spočívala v bezodkladnom výkone súdneho rozhodnutia a v prípade neplnenia k odňatiu dieťaťa zo starostlivosti povinného rodiča a jeho odovzdania určenej fyzickej alebo právnickej osobe. 

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2243/Marenie_vykonu_rozhodnutia_pri_vychove_maloletych_moze_byt_trestnym_cinom.html

Úvod 

Výsluch svedka je jedným z kľúčových dôkazných prostriedkov, ktorý môže orgán činný v trestnom konaní v rámci prípravného konania a súd v rámci konania súdneho vykonať, aby tak mohol byť naplnený hlavný predmet trestného konania deklarovaný v § 1 Trestného poriadku. V súlade s ust. § 119 ods. 1 Trestného poriadku musí byť každý dôkazný prostriedok získaný podľa zákona a zároveň striktne podľa zákona aj vykonaný. Napriek zákonným limitom, ktoré upravujú tento procesný úkon a rozvíjajúcej sa judikatúre reflektujúcej na dané prípady je možné konštatovať, že naďalej sa pri predmetnom inštitúte vyskytujú aplikačné problémy. Naďalej je totiž možné sledovať, ako súdy prvého stupňa odmietajú prečítať výpoveď svedka z prípravného konania resp. odvolacie súdy vytýkajú súdom nižšieho stupňa, že nimi získaný dôkaz bol zabezpečený nezákonne – neprocesne, teda v konečnom dôsledku je nulitný resp. neúčinný. Avšak pretože je problematika výsluchu svedka v trestnom konaní témou pomerne širokou a stále sa rozvíjajúcou vo svetle judikatúry všeobecných súdov SR, ústavného súdnictva a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, nie je možné sa jej na účely tohto príspevku venovať komplexne. Článok sa preto zameriava len na špecifické právo svedka, ktoré je neodmysliteľne späté so samotným inštitútom (výsluchom) ako takým, a to právo svedka na odopretie výpovede v prípade existencie zákonných dôvodov.

Právo svedka na odoprenie výpovede v trestnom konaní v medzinárodnom kontexte 

V právnych poriadkoch vyspelých štátov je určitým štandardom, že takým zákonným dôvodom je predovšetkým dôvod, pri ktorom má svedok právo odoprieť výpoveď, ak by si ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. Uvedené vo svojej podstate predstavuje „zákaz inkriminácie vlastnej osoby“, čo znamená, že nikoho nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy (teda vypovedal) proti sebe.^[1] Toto právo je historicky hlboko zakorenené, keďže vychádza už z rímsko-právnej zásady „nemo tenetur se ipsum prodere“ a má nesporne popredný význam, pričom v zmysle rozhodovacej činnosti štrasburských orgánov ochrany práv sa toto právo vyvodzuje z čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), hoci toto právo býva spojené predovšetkým s právami obvineného.^[2] Toto oprávnenie obvineného ďalej vyplýva aj z čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966 v znení opčných protokolov.^[3]

Právna úprava práva svedka odoprieť vypovedať v Trestnom poriadku de lege lata 

V slovenskom právnom poriadku je toto právo vymedzené podstatne širšie, keďže prináleží každej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej procesné postavenie v trestnom, prípadne inom konaní (obvinený, svedok, účastník konania) a navyše toto právo možno využiť aj vo vzťahu k jemu blízkej osobe.^[4] Status blízkej osoby definuje na účely Trestného zákona ust. § 127 ods. 4 Trestného zákona^[5], ktorý je v zásade zhodný ako okruh osôb upravený v § 116^[6] Občianskeho zákonníka. Aplikačná prax si na účely právnej kvalifikácie určitých protiprávnych konaní vyžiadala rozšírenie okruhu blízkych osôb, ktoré sú konkrétne uvedené v ust. § 127 ods. 5 Trestného zákona v prípade, že sa v danom prípade vedie konanie pre spáchanie tam taxatívne uvedených trestných činov.

Okolnosť, či je osoba vo vzťahu k svedkovi blízkou osobou, voči ktorej má právo odoprieť výpoveď, je otázkou predbežnou v zmysle § 7 Trestného poriadku, ktorú sú povinné orgány činné v trestnom konaní a súd riešiť samostatne. Na existenciu tohto vzťahu je však možné prihliadnuť len v čase vykonávania samotného úkonu. To znamená, že ak takýto vzťah existoval v minulosti (napr. manželstvo svedka a osoby voči ktorej má vypovedať) táto skutočnosť nemôže byť kvalifikovaným dôvodom na odopretie výpovede, pokiaľ samozrejme nejde o trestný čin uvedený v § 127ods. 5 Trestného zákona. K samotnému skúmaniu vzťahu svedka a určitej osoby je možné uviesť, že v prípade osôb vymedzených v dotknutom ustanovení pred bodkočiarkou je táto blízkou osobu „automaticky“ bez potreby naplnenia ďalšej podmienky. Avšak v prípade iných osôb v rodinnom alebo obdobnom vzťahu je zároveň nevyhnutné posudzovanie „kvality“ vzťahu medzi svedkom a dotknutou osobou, ktorú zákonodarca určil pomocou spôsobenia ujmy – intenzity jej vnímania (teda svedok by mal ujmu spôsobenú tejto osobe pociťovať ako vlastnú). Podľa judikatúry treba túto skutočnosť hodnotiť s prihliadnutím na momentálne vzťahy dotknutých osôb, teda či v konkrétnom prípade existujú a dlhší čas trvajú citové, rodinné alebo obdobné rodinným vzťahom pre svedka dôležité väzby a vzťahy.^[7] Navyše v zmysle § 130 ods. 1 Trestného poriadku má svedok právo odoprieť vypovedať aj voči osobe obvinenej, ktorá je voči nemu vo vzťahu predpokladanom daným ustanovením.^[8] Opätovne však podotýkam, že tento vzťah musí reálne existovať v čase vykonávania úkonu. Pokiaľ je však tento vzťah reálne zistený, je toto vyhlásenie svedka absolútne a nemožno ho v prípade jeho učinenia ďalej ku skutku vypočúvať.

K možnosti skúmania, či svedok využil svoje právo v zmysle § 130 ods. 2 Trestného poriadku dôvodne resp. v zmysle dikcie zákona

Otázne je však, do akej miery je limitované vyhlásenie svedka podľa § 130 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku, teda či je vôbec možné preverovať dôvodnosť tohto vyhlásenia, najmä v prípade, ak svedok výslovne vyhlási, že odopiera vypovedať, lebo by mohol sám sebe privodiť trestné stíhanie. Ak by v takom prípade napr. vyšetrovateľ v prípravnom konaní skúmal dôvodnosť tohto vyhlásenia, v podstate by nepriamo nútil svedka k výpovedi. Uvedený postup by mohol viesť k porušeniu základného ústavného práva dotknutej osoby a v konečnom dôsledku by bol aj potenciálne získaný poznatok z takto učinenej výpovede svedka nepoužiteľný. Je zrejmé, že v danom prípade ide o „pohybovanie sa na veľmi tenkom ľade“, a preto sa javí takýto postup ako nie práve adekvátny. Na strane druhej by však bolo toto právo úplne autonómne, nakoľko každý svedok by mohol učiniť takéto vyhlásenie bez reálne existujúcich dôvodov, čo by bolo v značnom rozpore s ust. § 127 ods. 1 Trestného poriadku a v neposlednom rade by takýto prístup maril základný účel trestného konania. V tejto súvislosti poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21.02.2008 sp. zn. 1 Tošs 9/2008 (judikát č. 35/2008), ktoré načrtlo možný postup v takýchto prípadoch, pričom z právnej vety daného judikátu vyplýva, že aj v prípade využitia práva svedkom na odopretie výpovede podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku sa toto nevzťahuje na výpoveď ako celok. To znamená, že orgán činný v trestnom konaní a súd majú povinnosť v prípade neexistencie priameho (evidentného) dôvodu na odopretie výpovede svedka zisťovať, či je toto odopretie dôvodné, a to predovšetkým cieleným postupom v zmysle § 132 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku (avšak samotné odôvodnenie odmietnutia výpovede svedka je výlučne v kompetencii svedka). Postup, pri ktorom sa najprv zistí svedkov pomer k veci a jej účastníkom, oboznámi sa s predmetom výsluchu a zistí sa jeho celkový vzťah k danej trestnej veci má zabezpečiť dostatočný podklad jednak na zaujatie stanoviska svedka, či teda využíva svoje právo na odopretie výpovede, a zároveň slúži ako podklad pre rozhodnutie úradného orgánu, či je dôvod na odopretie výpovede skutočný alebo len domnelý.^[9] Pre úplnosť k veci dodávam, že dôvodom na odopretie výpovede svedka je v zmysle § 130 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku aj skutočnosť, že by svedok svojou prípadnou výpoveďou porušil spovedné tajomstvo a tajomstvo informácie zverené mu ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.

Ako som už vyššie uviedol, všetky dôkazy a teda aj poznatky zo svedeckej výpovede musia byť v trestnom konaní získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 1 a § 119 ods. 2 Trestného poriadku), čo znamená, že každý dôkaz sa musí získať zo zákonne (procesne) vykonaného dôkazného prostriedku. V opačnom prípade je nutné hovoriť o nulitnom (ničotnom) dôkaze, na ktorý nemožno v ďalšom konaní prihliadať. V nadväznosti na uvedené má preto rešpektovanie práva svedka odoprieť výpoveď zásadný význam, nakoľko jeho porušenie znamená predovšetkým neoprávnený zásah do základného ľudského práva jednotlivca a zároveň má také porušenie za následok nulitnosť samotného procesného úkonu (výsluchu). To znamená, že vykonanie výsluchu svedka bez poučenia v zmysle § 130 Trestného poriadku, má za následok – nezákonnosť vykonania samotného dôkazného prostriedku a uvedené zároveň možno považovať za závažnú vadu konania (tzv. procesné pochybenie). V tejto súvislosti zároveň nemožno opomenúť často diskutovanú problematiku, a síce, že osoba, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu, by nemala byť v prípravnom konaní v štádiu po začatí trestného stíhania, avšak ešte pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, vypočúvaná v procesnom postavení svedka, a to práve predovšetkým s poukazom na vyššie uvedenú zásadu „nemo tenetur se ipsum prodere.“^[10]

Forma prejavu svedka ohľadom využitia jeho práva na odoprenie výpovede

V nadväznosti na predchádzajúce je preto z hľadiska zachovania zákonnosti konania (dokazovania) nevyhnutné vykonať výsluch svedka v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. V tejto súvislosti býva často spornou otázkou skutočnosť, v akej miere (kvalite) musí byť zachytený prejav svedka, že využíva právo na odopretie výpovede resp. toto právo nevyužíva. To znamená, či postačuje, keď napríklad v štádiu prípravného konania je svedok v rámci svojho výsluchu o tomto práve poučený v zápisnici o výsluchu a následne učiní výpoveď bez toho, aby sa výslovne (priamo) vyjadril ku skutočnosti, že právo v zmysle § 130 Trestného poriadku nevyužíva. Tu poukazujem na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 To 83/2006, podľa ktorého nebolo možné v dotknutom trestnom konaní použiť výpoveď svedka – poškodeného, nakoľko táto trpela procesnou vadou, a tou bola práve absencia výslovného prejavu vôle svedka, či využíva svoje právo na odopretie výpovede alebo nie.^[11] Ako poukázal odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, v danom prípade bolo nevyhnutné aplikovať ust. § 263 ods. 4 Trestného poriadku (resp. § 211 ods. 3 Trestného poriadku Trestného poriadku aplikujúceho v čase rozhodovania), nakoľko výslovnosť prejavu svedka k využitiu svojho práva nebola v štádiu prípravného konania zachytená.^[12] Uvedené znamená, že pokiaľ súd na hlavnom pojednávaní zistí u svedka existenciu dôvodov na odopretie výpovede podľa § 130 Trestného poriadku, je možné čítať jeho skoršiu výpoveď (z prípravného konania) len keď bol dodržaný procesný postup podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku. Litera zákona je v tomto prípade jednoznačná a neposkytuje priestor na možné „manévrovanie“ predovšetkým s pojmom „výslovne“, no napriek tomu je možné polemizovať, či je za taký prejav vôle možno považovať aj skutočnosť, že svedok je v prípravnom konaní pri svojom výsluchu o tomto práve riadne zákonne poučený, pričom stranu zápisnice obsahujúcu túto skutočnosť podpíše a následne k skutku vypovedať začne. Je zrejmé, že aj z takto načrtnutého postupu možno vyvodiť záver, že svedok svoje právo na odopretie výpovede nevyužil, napriek tomu, že bol o tomto práve riadne poučený. Samozrejme subjektom, ktorý má primárne povinnosť „striehnuť“ na predídenie tomuto problému je orgán realizujúci výsluch, avšak opomenutie tejto povinnosti nemožno vylúčiť. Česká judikatúra ide v tomto smere ďalej, nakoľko vyššie načrtnutý postup v podstate odobrila^[13], a to napriek existencii rovnakého znenia ustanovenia upravujúceho predmetný procesný postup.^[14] Osobne zastávam názor, že v prípadoch, keď je svedok celkom zjavne osobou predpokladanou ust. § 130 Trestného poriadku, mal by sa pri svojom výsluchu v prípravnom konaní výslovne (teda doslovným prejavom v medziach zákona) vyjadriť, že toto svoje právo nevyužíva, čo sa zároveň musí v zápisnici o úkone preukázateľne zaznamenať. Takýto postup potom zamedzí prípadným výkladovým „ťahaniciam“ a dá zároveň podklad na realizáciu úkonu súdom v zmysle § 263 ods. 4 Trestného poriadku.

Na základe vyššie uvedených zákonných skutočností (§ 130) má svedok právo odoprieť vypovedať. K tomu zároveň pristupuje aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu v podobe zákazu vypočúvať osobu v procesnom postavení svedka, ak sú dané dôvody podľa § 129 Trestného poriadku. V prípade, že svedok bez zákonného dôvodu odopiera vypovedať ku skutku, možno túto jeho povinnosť vynútiť ukladaním poriadkových pokút podľa § 70 Trestného poriadku.^[15]

Určité praktické problémy pri použiteľnosti výpovede svedka z prípravného konania 

Predovšetkým v štádiu prípravného konania neexistuje žiadny iný zákonný dôvod, od ktorého by mohol svedok odvodzovať svoju potrebu odopretia výpovede. Mám tým na mysli, najmä prípady keď má svedok obavu o svoj život alebo zdravie, resp. obavu o život a zdravie svojej rodiny. Samozrejme, na takéto prípady slúži predovšetkým ust. § 136 Trestného poriadku, avšak toto nemožno aplikovať na všetky prípady vyskytujúce sa v praxi, nakoľko toto sa využíva najmä v prípadoch, keď obvinený nepozná totožnosť svedka, prípadne jeho bližšie údaje. Pokúsim sa teda o načrtnutie pomerne často sa opakujúcej situácie, na ktorú nemožno aplikovať vyššie uvedené ustanovenie Trestného poriadku. V konaní vystupuje ako svedok (ktorý je zároveň poškodeným trestným činom) osoba, ktorej výpoveď je pre účely trestného konania obzvlášť dôležitá (kľúčová), avšak tohto nemožno v štádiu po vznesení obvinenia vypočuť kontradiktórne (za prítomnosti obvineného), nakoľko svedok má v jeho prítomnosti strach vypovedať pravdivo (úplne), pričom osoba obvinená nie je vo vzťahu k svedkovi osobou uvedenou v § 130 Trestného poriadku, avšak tieto osoby sa navzájom poznajú (susedia, kamaráti z videnia, kolegovia z práce, spolužiaci zo školy a podobne). V takýchto prípadoch svedok po začatí trestného stíhania dá svojou výpoveďou podklad na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, avšak pri priamej konfrontácii svedka a obvineného tento svoju výpoveď zmení, upraví, alebo úplne odmietne vypovedať práve z dôvodu, že v prítomnosti obvineného cíti určitý nepriamy „psychický nátlak“. V praxi sa vyskytujú aj prípady, keď je svedkom aj osoba, voči ktorej sú dané podmienky odopretia výpovede podľa § 130 Trestného poriadku, avšak táto osoba vypovedať chce resp. učinila by tak, ale iba v neprítomnosti obvineného (najčastejšie ide o prípady deliktov so sexuálnym pozadím, prípady domáceho násilia vrátané formy domáceho násilia – trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona). Vyššie uvedené prípady majú často spoločný základ, a tým je, že predmetná výpoveď svedka – poškodeného je rozhodujúcim dôkazom (niekedy výlučným) na podklade, ktorej môže byť obvinený trestne sankcionovaný (napr. osoba fyzicky napadne svojho suseda, ktorý utrpí vážne zranenie, o čom je vyhotovená lekárska správa, avšak následne zo strachu pred ním zmení výpoveď, alebo narkoman sa bojí vypovedať v prítomnosti svojho „dílera“, ktorý mu mal predať drogu a pod.).

Z nastoleného príkladu je ďalej zrejmé, že aby bol takýto výsluch svedka v prípravnom konaní vykonaný v súlade so zákonom (najmä § 2 ods. 9, § 2 ods. 14 Trestného poriadku), a teda prípadne použiteľný aj v súdnom konaní, musí byť vykonaný za prítomnosti obvineného, prípadne jeho obhajcu resp. títo musia mať minimálne možnosť sa takého úkonu zúčastniť (teda boli o ňom riadne- zákonne upovedomení).^[16] Navyše pokiaľ je táto výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom musí táto spĺňať náročnejšie kritéria najmä, čo do jej obsahu a vierohodnosti.^[17]V opačnom prípade by mohla nastať situácia, že by súd po podaní prípadnej obžaloby rozhodol v zmysle § 241 ods. 1 písm. f) resp. podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, a teda, že obžalobu odmietne pre závažnú procesnú chybu (porušenie práva obvineného na obhajobu) a vec vráti prokurátorovi do štádia prípravného konania. Samozrejme, ak by aj nastal prípad, že súd posledne zmienený postup nezvolí, potom je daná možnosť vypočuť svedka, ktorý by v prítomnosti obžalovaného pociťoval strach a nevypovedal by tak pravdivo resp. úplne za podmienok uvedených v § 262 Trestného poriadku.^[18] Osobne však zastávam názor, že v prípade, ak by prokurátor oprel svoju obžalobu „iba“ o takto vykonanú svedeckú výpoveď (bez účasti obvineného – obhajcu) spoliehajúc sa, že svedka vypočuje na hlavnom pojednávaní práve za podmienok uvedených v § 262 Trestného poriadku, bral by tým na seba značné riziko, že svoje dôkazné bremeno v konaní pred súdom neunesie. Poznatky z individuálnych prípadov jasne hovoria, že výpoveď osoby učinená čo najbezprostrednejšie po spáchaní skutku býva právne najvýznamnejšia. Nie je totiž vylúčené, že svedok v čase svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní nevypovie v takej kvalite a rozsahu, ako tomu bolo v čase jeho výsluchu v štádiu prípravného konania. V takom prípade je preto predovšetkým s poukazom na § 263 ods. 3 Trestného poriadku prokurátor značne limitovaný svojím oprávnením navrhnúť vykonať dôkaz prečítaním skoršej výpovede svedka z dôvodu odstránenia rozporov. Navyše, nie je vylúčené, že svedok nebude vypovedať vôbec (napr. z dôvodu, že si na skutok už nepamätá), už len kvôli samotnej skutočnosti, že obžalovaný sa „fyzicky dostavil na súd“ a už jeho samotná prítomnosť v jeho blízkosti u neho vyvoláva pocit strachu (známe sú tzv. očné kontakty obvineného na svedka, po ktorých tento zmení postoj k veci). V tejto súvislosti je preto možné položiť otázku, či prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 262 Trestného poriadku aj v štádiu prípravného konania. Iné východisko ako riešiť nastolenú situáciu Trestný poriadok explicitne neponúka, a preto sa domnievam, že použitie tohto ustanovenia orgánom činným v trestnom konaní per analogiam sa javí ako jediný možný prostriedok na riešenie daného problému. Pre úplnosť uvádzam, že v tomto smere by ešte ostávalo na zváženie, prípadne využitie ust. § 134 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa môže svedok vypočuť za použitia prostriedkov na prenos obrazu a zvuku z iných vážnych dôvodov, za ktorý by bolo možné považovať aj jeho obavu o život. Avšak oba prostriedky vedú v podstate k rovnakému účelu (viď nižšie).

Z koncepcie nášho Trestného poriadku jasne vyplýva, že výsluch svedka podľa § 262 Trestného poriadku sa má realizovať iba na hlavnom pojednávaní, avšak uvedené zakotvenie tohto ustanovenia výlučne do štádia súdneho konania bolo uskutočnené v čase, keď neboli prvky zásady kontradiktórnosti v prípravnom konaní jasne formulované a ich realizácia začala nadobúdať svoje konkrétne črty až vo svetle rozvíjajúcej sa judikatúry. Ako príklad možno uviesť, že vypočúvanie svedka v prípravnom konaní, pri ktorom je prítomný aj obvinený (jeho obhajca) sa realizuje v podstate rovnakým spôsobom ako na hlavnom pojednávaní v zmysle § 261 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku (teda obvinený resp. jeho obhajca má možnosť po skončení výsluchu vyšetrovateľom klásť mu otázky, namietať prípustnosť položených otázok a pod.). Z hľadiska právnej úpravy dôkazných prostriedkov, ktoré je možné vykonať v štádiu prípravného konania (§ 121 až § 160 Trestného poriadku) nevyplýva, že je možné vykonať kontradiktórny výsluch svedka už v tejto etape konania, nakoľko táto zákonná možnosť je plnohodnotne daná až v štádiu súdneho konania (§ 261 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku). Výnimku tvorí iba ustanovenie § 213 Trestného poriadku, ktoré upravuje účasť obvineného a jeho obhajcu na vyšetrovacích úkonoch, avšak aj toto sa z hľadiska jeho gramatického výkladu nemôže používať na všetky prípady (v prípade účasti obvineného iba v prípade ak by nebolo možné svedka vypočuť v ďalšom konaní). Preto sa domnievam, že v konečnom dôsledku sa aplikuje v prípravnom konaní pri vykonávaní výsluchu svedka za prítomnosti obvineného ust. § 261 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku per analogiam.

K možnosti aplikácie ust. § 262 Trestného poriadku v štádiu prípravného konania 

K samotnému ustanoveniu § 262 Trestného poriadku je potrebné uviesť, že jeho aplikácia je vhodná predovšetkým po starostlivom zhodnotení všetkých okolností daného prípadu, aby učinené opatrenia neodporovali účelu nariadeného úkonu a aby boli vykonané s prihliadnutím na zásadu proporcionality a subsidiarity (vylúčenie obžalovaného z pojednávacej miestnosti len v prípade, že sa minú účinku napr. opatrenia smerujúce k zmene vzhľadu obvineného a podobne). Z mnou nastoleného príkladu je však zrejmé, že zmena vzhľadu svedka, ktorého obvinený aj tak pozná je celkom neefektívna, zároveň využitie výsluchu svedka pomocou tzv. „telemostu“ sa za daných okolností môže minúť účinku. V takom prípade sa ako jedine možné východisko môže javiť vypočutie svedka v neprítomnosti obžalovaného, ktorý sa na účely vykonania tohto úkonu vykáže z pojednávacej miestnosti, pričom po návrate sa môže obžalovaný s obsahom výpovede svedka oboznámiť. Takýto postup je však nevyhnutné zhodnotiť z pohľadu zákonnosti konania ako celku. Najmä za predpokladu, že obvinený nemal v konaní zvoleného prípadne ustanoveného obhajcu a došlo k jeho odsúdeniu predovšetkým na podklade výsluchu osoby, s ktorou nemohol byť v rámci celého trestného konania ani raz konfrontovaný tzv. „face to face“, vyvoláva určité pochybnosti najmä vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Práve takýto postup bol totiž v minulosti súdom v Štrasburgu (napr. dobre známy prípad Van Mechelen a iní proti Holandsku z roku 1997) vytýkaný, práve z dôvodu porušenia práv obvineného garantovaných čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a písm. d) Dohovoru. Na jednej strane má obžalovaný možnosť oboznámenia sa s obsahom výpovede svedka a prostredníctvom sudcu klásť mu otázky, avšak na strane druhej, nemá týmto postupom možnosť sledovať neverbálnu komunikáciu svedka (jeho reakcie, mimiku, gestá a podobne). Navyše v prípade, že sa výsluch svedka uskutočňuje prostredníctvom sudcu a to za využitia diktátu do zápisnice (prediktovanie podstatného obsahu výsluchu do zápisnice) existuje pre obvineného určité riziko, že diktát podľa § 58 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 124 a § 138 Trestného poriadku nebude úplný, presný a doslovný a tým pádom nemôže namietať obsah skutočností zaznamenaných do zápisnice, nakoľko úkon je realizovaný v jeho neprítomnosti. V naznačenom prípade sa javí ako vhodnejšie na účely vyhotovenia zápisnice využitie záznamového zariadenia podľa § 58 ods. 2 Trestného poriadku. Vyriešenie otázky ako v nastolenom prípade postupovať, aby bolo dodržané právo obvineného na jeho aktívnu obhajobu a zároveň bol chránený záujem svedka nevypovedať v prípadoch, keď mu môže hroziť zo strany obvineného ujma na zdraví, sa javí ako obzvlášť obtiažne, keďže ani judikatúra Štrasburgu nie je v takýchto prípadoch úplne jednotná.^[19] Zároveň v rozhodovacej činnosti súdu v Štrasburgu bolo už viackrát zdôraznené, že samotné vykonávanie dôkazov a režim zisťovania skutkového stavu je výlučne v kompetencii vnútroštátnych orgánov ochrany práva a úlohou Európskeho súde pre ľudské práva je iba vyhodnotenie otázky, či konanie ako celok vrátane spôsobu, ktorým sa dôkazy získali, bolo spravodlivé.^[20] Vzhľadom na uvedené je potom plne dôvodné očakávať, že nastolený problém bude nevyhnutné riešiť v závislosti od prípadu k prípadu.

Po zohľadnení zákonných možností ako by mohol byť daný úkon čo najefektívnejšie vykonaný za súčasného naplnenia požiadavky obvineného na dodržanie jeho práva na obhajobu je možné uviesť, že najmenej problémové by mali byť prípady, keď obvineného zastupuje obhajca, ktorý sa predmetného výsluchu osobne zúčastní a vykoná plnohodnotný kontradiktórny výsluch svedka. Avšak v prípadoch, keď obvinený vykonáva svoju obhajobu osobne, je vyriešenie tejto otázky náročnejšie. Použitie ustanovenia § 262 Trestného poriadku (analogicky aj v prípravnom konaní) sa javí ako jediné možné riešenie, avšak v tomto smere sa vynára otázka, či následne oboznámenie obvineného s obsahom výpovede bude postačujúce. Samozrejme, obvinený má následne právo klásť svedkovi prostredníctvom (sudcu, prípadne policajta) otázky na doplnenie, spochybnenie resp. vyvrátenie výpovede a tieto sa potom sprostredkovane pri doplňujúcom výsluchu položia svedkovi na zodpovedanie. Osobne zastávam názor, že takto realizovaný výsluch svedka by mohol byť kompetentným orgánom zvukovo-obrazovo nahrávaný, pričom takto vyhotovený záznam by bol následne obvinenému prehratý, aby mal tento čo najširšiu možnosť vyjadriť sa k výsluchu ako k celku (a to tak do obsahu výpovede tak aj k samotnej realizácii dotknutého úkonu). Týmto postupom by bol podľa môjho názoru obvinený najúčinnejším a najobjektívnejším spôsobom oboznámený so svedeckou výpoveďou a zároveň by mal možnosť komplexne sa k nej vyjadriť (napr. spochybniť ju) a položiť svedkovi sprostredkovane otázky. Samozrejme pre úplné zachovanie zákonnosti daného postupu by bolo potrebné o danom úkone vyhotoviť zápisnicu a zároveň by bolo vhodné, aby sa ho zúčastnila aj nezúčastnená osoba. V nadväznosti na predchádzajúce je možné zároveň poukázať na ust. § 135 Trestného poriadku, ktorý však možno aplikovať iba na prípady, keď je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15 rokov. Práve tento paragraf totiž rieši prípady, pri ktorých sa s osobitným zreteľom prihliada na osobu svedka a je možné využívať aj špecifické postupy (využitie „telemostu“, opätovné vypočúvanie takejto osoby len v nevyhnutných prípadoch). Tu je však potrebné zdôrazniť, že ide o špeciálne ustanovenie, ktoré je možné použiť len pri dieťati mladšom ako 15 rokov, nakoľko ide o osoby, na ktoré treba brať zvýšený ohľad a rovnako im poskytovať aj zvýšenú ochranu, aby nebol narušený ich ďalší vývoj. Uvedené preto znamená, že použitie tohto inštitútu v mnou nastolených prípadoch by som vylúčil a jeho využitie by bolo namieste iba pod podmienkou, že by bolo toto umožnené priamo literou zákona (prostredníctvom novely zákona).

Záver 

V samotnom závere možno dospieť ku konštatovaniu, že by bolo vhodné pri ďalšej novelizácii Trestného poriadku pouvažovať nad rozšírením zákonných dôvodov, kedy bude mať svedok právo odoprieť výpoveď (v prípadoch, keď by svedok dôvodne pociťoval zo strany obvineného hrozbu z ujmy na jeho zdraví resp. jemu blízkych osôb). Na druhej strane je však zrejmé, že sústavné novelizovanie predpisu nie je „univerzálnym liekom“ na všetko, a preto do úvahy prichádza v predmetnom prípade aj priama aplikácia Dohovoru (čl. 2 ods. 1, čl. 8 ods. 1). Na tomto mieste je zároveň dôležité zdôrazniť, že ochrana základných ľudských práv a slobôd musí byť v každej etape trestného konania rešpektovaná a musí byť striktne vyvážená s jeho účelom (§ 1 Trestného poriadku). Preto je nevyhnutné, aby pri každom procesnom postupe orgánu činného v trestnom konaní a súdu bolo vyššie uvedené zachovávané a napĺňané tak, aby zo strany úradných orgánov nedochádzalo k nezákonným a neodôvodneným zásahom do práv jednotlivcov.

Poznámky

• 1) Táto skutočnosť je zároveň v zmysle slovenského Trestného zákona dôvodom vylučujúcim trestnú zodpovednosť v prípade trestného činu Neoznámenia trestného činu podľa § 340 Trestného zákona (viď bližšie § 340 ods. 2 Trestného zákona). 
• 2) K tomu bližšie pozri SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv. Poradca podnikateľa, spol. s r.o., Bratislava, 2003, str. 400. 
• 3) Podľa čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966 v znení opčných protokolov obvinený z trestného činu nesmie byť nútený svedčiť proti sebe alebo priznať vinu. 
• 4) Podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy SR každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe (čl. 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd). Podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou. 
• 5) Podľa § 137 ods. 4 Trestného zákona sa blízkou osobou na účely tohto zákona rozumie príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú. 
• 6) Podľa § 116 Občianskeho zákonníka: Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. 
• 7) Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.08.1994, sp. zn. 6Tz 17/94 (judikát uverejnený pod č. 11/1995). 
• 8) Podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Ak je obvinených viac a svedok je v uvedenom pomere len k niektorému z nich, má právo odoprieť výpoveď ohľadne iných obvinených len vtedy, keď nemožno oddeliť výpoveď, ktorá sa ich týka, od výpovede týkajúcej sa obvineného, s ktorým je svedok v tomto pomere. 
• 9) Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 21.02.2008 sp. zn. 1 Tošs 9/2008 (judikát č. 35/2008). 
• 10) K tomu bližšie pozri napr.: ČENTĚŠ, J., KOLCUNOVÁ, M.: Výsluch svedka v prípravnom konaní a jeho prípustnosť v súdnom konaní. In: Justičná revue 62, rok 2010, č. 3, s. 348-363. 
• 11) K tomu bližšie pozri odôvodnenie Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 To 83/2006 zo dňa 27.05.2008. 
• 12) Podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa § 130, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona. 
• 13) K tomu bližšie pozri odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 6Tdo 413/2009. 
• 14) § 211 ods. 4 zákona č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád). 
• 15) Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Tz 25/2000 (uverejnené v ZSP pod č. 18/2002) možno ísť v takýchto prípadoch ešte ďalej a dokonca hodnotiť takéto správanie svedka ako trestný čin upravený v § 343 Trestného zákona. Ďalej k tomu pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 7Tdo 1386/2010. 
• 16) K tomu bližšie pozri: Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 63/2009 zo dňa 07.12.2009 (uverejnené pod č. 30/2010), ďalej pozri aj Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1Tpo 17/2008 zo dňa 08.12.2009 (uverejnený ako judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline pod č. Jtk 6/09). 
• 17) K tomu pozri Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/97/2009 (judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline pod č. Jtk 11/09), z ktorého okrem iného vyplýva, že ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. 
• 18) Podľa § 262 Trestného poriadku ak je obava, že svedok v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu, prípadne ak ide o výsluch svedka, ktorému alebo jeho blízkej osobe z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, smrť alebo iné závažné nebezpečenstvo, agenta alebo o svedka, ktorého totožnosť musí zostať zo závažných dôvodov utajená, urobí predseda senátu vhodné opatrenia na zaistenie bezpečnosti alebo utajenie totožnosti svedka, prípadne vylúči obžalovaného, jeho dôverníkov a verejnosť po dobu výsluchu takého svedka z pojednávacej miestnosti. Po návrate do pojednávacej miestnosti musí byť obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka, môže sa o nej vyjadriť aj bez toho, aby sa so svedkom stretol, a môže mu prostredníctvom predsedu senátu klásť aj otázky. 
• 19) Pozri napr. prípad Doorson proti Holandsku z roku 1996, z ktorého okrem iného vyplýva, že zmluvné štáty by mali organizovať svoje trestné konanie tak, aby záujmy svedkov a obetí neboli neodôvodnene ohrozované. Zásady spravodlivého súdneho procesu rovnako požadujú, aby sa záujmy obhajoby vyvažovali záujmami svedkov alebo obetí predvolaných svedčiť. 
• 20) Spomínané rozsudky vo veciach Doorson proti Holandsku z roku 1996, Van Mechelen a iní proti Holandsku z roku 1999, prípad Lüdi proti Švajčiarsku z roku 1992, prípad Kostovski proti Holandsku z roku 1989. 

Autor
JUDr. Ondrej Repa PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2257/Pravo_svedka_odopriet_vypoved_v_trestnom_konani_-_prakticke_problemy.html

1. Súčasná právna úprava trestného činu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona

Prostredníctvom zákona č. 313/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), bolo s účinnosťou od 01.11.2011 výrazne obmenené doterajšie ustanovenie § 289 Trestného zákona.^[1] Trestný čin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona sa dopustí páchateľ ako trestne zodpovedný subjekt, ktorý vykonáva určitú činnosť (povolanie) v stave, v ktorom je na kvalifikované a zodpovedné vykonávanie takejto činnosti značne obmedzený. Avšak v dôsledku tejto legislatívnej zmeny sa v podstate normatívne za určitých okolností označilo vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky za trestný čin:

Podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.

Podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.

V zmysle vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že objektom skutkovej podstaty predmetného prečinu je ochrana spoločnosti pred konaním, ktoré by mohlo ohroziť život, zdravie a majetok. To znamená, že v tomto prípade ide o ohrozujúci trestný čin, ktorý nevyžaduje spôsobenie následku v podobe skutočne vzniknutej ujmy na zdraví alebo materiálnej škody. Na naplnenie objektívnej stránky sa teda vyžaduje vykonávanie činnosti (povolania), pri ktorej by potenciálne mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo značnej škody v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si páchateľ spôsobil aplikáciou návykovej látky. Ide o úmyselný trestný čin, teda vyžaduje sa aspoň „dolus eventualis“.

Podľa § 130 ods. 5 Trestného zákona sa návykovou látkou na účely tohto zákona rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie. Alkoholickými nápojmi sú liehoviny, destiláty, víno, pivo a iné nápoje, ktoré obsahujú viac ako 0,75 objemového percenta alkoholu (§ 1 zákona č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb). Omamnými látkami sú látky vyvolávajúce návyk a psychickú a fyzickú závislosť ľudí charakterizovanú zmenami správania so závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami (§ 2 ods. 1 zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch). Psychotropné látky sú látky ovplyvňujúce stav ľudskej psychiky pôsobením na centrálny nervový systém s menej závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami – pozri § 2 ods. 2 zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch. Za inú látku spôsobilú ovplyvniť psychiku človeka možno považovať napríklad riedidlo, lepidlo a čistidlá (tzv. okena).

Ako som vyššie uviedol sankcia v podobe trestu za vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky prichádza do úvahy len vtedy, pokiaľ množstvo (charakter) požitej látky navodzoval u páchateľa stav, v ktorom bola jeho spôsobilosť na takúto činnosť vylúčená. Čo laickými slovami povedané znamená, že „trestné“ bude iba vedenie motorového vozidla v stave opitosti alebo pod vplyvom drog prípadne iných návykových látok. Takýto stav je však vždy potrebné dôkazne preukázať.^[2] V zmysle ustálenej súdnej praxe sa pri požití alkoholu v objeme 0,4762 mg/l alkoholu v krvi (1 promile), vychádza z pravidla, že toto množstvo spôsobuje stav vylučujúci spôsobilosť na predmetnú činnosť. Hodnota 0,4762 mg/l alkoholu v krvi je hodnota, pri ktorej podľa lekárskej vedy žiaden – teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla nie je schopný bezpečne viesť vozidlo.^[3] Pri ostatných návykových látka bolo a naďalej bude nevyhnutné spôsobilosť dokazovať odborným vyjadrením lekára, prípadne posudkom znalca.^[4] Tu je však potrebné dodať, že v zásade nie je ani vylúčený prípad, kedy bude páchateľ v stave vylučujúcom vykonávať určitú činnosť, hoci požil menšie množstvo alkoholu, než je hodnota 1 promile v krvi.^[5] Táto skutočnosť však musí byť spoľahlivo dôkazne preukázaná.

Zákonodarca odôvodnil potrebu prijatia takejto zmeny nasledovne: „S cieľom postihovať prostriedkami trestného práva výkon zamestnania alebo činnosti pod vplyvom návykovej látky, pri ktorých by mohlo dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia ľudí alebo k spôsobeniu značnej škody na majetku, sa navrhuje doplniť skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky o dve nové základné skutkové podstaty. Tieto ustanovenia majú za cieľ prehĺbiť ochranu života, zdravia a majetku občanov najmä pred vodičmi motorových vozidiel, ktorí vedú vozidlo v podnapitom stave alebo pod vplyvom drog. Z povahy vozidiel, ktoré svojou váhou a motorickou silou spôsobujú závažné deštrukčné účinky vyplýva, že následky dopravných nehôd sú spravidla závažné. Ide nie len o usmrtenia, ale aj počtom niekoľkonásobne prevyšujúce ťažké zranenia.“^[6] Pre úplnosť je potrebné dodať, že trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky upravuje aj české hmotné právo.^[7] Avšak v tejto súvislosti je zároveň nutné poznamenať, že Trestní zákonník platný v Českej republike neobsahuje žiadne ustanovenie podobné § 289 ods. 2 Trestného zákonaplatného a účinného na území Slovenskej republiky.

2. Úvahy nad správnosťou a potrebou takejto legislatívnej zmeny

V ďalšej časti si dovolím prezentovať svoj názor na danú problematiku, ktorý je v rozpore s nastoleným právnym stavom. V podmienkach nášho zákonodarstva je stále stúpajúci trend, že pokiaľ nie je určitý právny vzťah (ľudské konanie) dostatočne regulované normami netrestných právnych odvetví resp. nie je takéto konanie dostatočne sankcionovateľné, nastupuje označenie takéhoto konania za trestný čin.^[8] S uvedeným postupom zákonodarcu sa možno len veľmi ťažko (ak vôbec) stotožniť. Existuje viacero dôvodov, prečo je takáto činnosť zjavne neželateľná, ba priam až škodlivá. Jedným z nich je napríklad skutočnosť, že sa tak deje predovšetkým z politických pohnútok, nakoľko takáto činnosť sa javí u voliča prinajmenšom dobre a vzbudzuje dojem, že problém ,,sa rieši“. Opak však býva pravdou. Takéto nesystémové zmeny, bez poznania skutočných okolností danej problematiky, sú skôr kontraproduktívne a vnášajú legislatívny zmätok, nakoľko medzi úradnými orgánmi oprávnenými rozhodovať o danej problematike vznikajú časté kompetenčné spory. Navyše je zrejmé, že takéto legislatívne úpravy sa produkujú náramne rýchlo bez širšej diskusie, čo si v konečnom dôsledku vyžaduje opätovné novelizovanie predpisu. Názor, že pokiaľ označím nejaké konanie za trestný čin, spôsobí, že už k nemu nebude vôbec dochádzať (alebo sa aspoň výrazne zníži jeho výskyt), treba považovať prinajmenšom za naivný. Uvedené konštatovanie napríklad náležite dokresľuje zámer zákonodarcu postihnúť drobné krádeže najmä v obchodoch.^[9] Prijatím tohto prečinu v podstate došlo k tomu, že naďalej dochádza ku drobným krádežiam v obchodoch (mnohokrát spôsobená škoda nepresahuje 5 Eur), ale ich páchateľom sa za takéto skutky už ukladajú sankcie v zmysle Trestného zákona (keďže väčšinou ide o nemajetné osoby, ide väčšinou o podmienečné tresty odňatia slobody). Každému musí byť na prvý pohľad zrejmé, že nie je práve dvakrát efektívne stíhať páchateľa pre krádež pečiva (keďže už v minulosti sa takéhoto priestupku dopustil) vo finančne náročnom trestnom procese (mnohokrát končia tieto prípady až pri odvolacích súdoch), kde mu je v konečnom dôsledku uložená „dvojmesačná podmienka“. Každopádne, aj v danom prípade ide o trestný čin, o ktorom je potrebné meritórne rozhodnúť.

Vrátim sa však k podstate tohto článku, a tou je analýza prečinu podľa § 289 ods.1 resp. ods. 2 Trestného zákona. Prv je však potrebné poznamenať, že pri prečine podľa § 289 ide v ods. 1 a v ods. 2 o dve samostatné skutkové podstaty, ktoré sa však odlišujú iba v objektívnej stránke. Hneď na prvý pohľad je evidentné, že predmetné ustanovenie sa bude v drvivej väčšine prípadov aplikovať práve na vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu (inej návykovej látky). V kontexte posledne uvedeného upriamim svoju ďalšiu pozornosť výlučne na analýzu vyššie uvedeného protiprávneho konania. Prvým zásadným problémom je, že zákonodarca jednak vytvoril vyššie uvedené skutkové podstaty prečinu podľa § 289, a zároveň opomenul vypustiť tieto skutkové podstaty zo zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Totiž podľa § 22 ods. 1 o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto

a) ako vodič vozidla sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej látky spôsobom ustanoveným osobitným predpisom (219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb), hoci by také vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie,

d) vedie motorové vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím alkoholu,

e) ako vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie vozidlo v takom čase po jeho požití, keď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa osobitného predpisu alkohol ešte nachádza v jeho organizme,

f) ako vodič počas vedenia vozidla požije inú návykovú látku alebo vedie vozidlo v takom čase po jej požití, keď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa osobitného predpisu

návyková látka ešte nachádza v jeho organizme..

Z uvedeného je zrejmé, že ponechanie skutkových podstát priestupkov v zmysle § 22 ods. 1 e), f) zákona o priestupkoch môže mať svoje opodstatnenie vzhľadom na skutočnosť, že pokiaľ nejde o také aplikovanie návykovej látky, ktoré spôsobuje stav vylučujúci spôsobilosť na vedenie motorového vozidla, mohlo by ísť v danom prípade naďalej o priestupok. Avšak čo v prípade § 22 ods. 1 písm. a) a psím. d) zákona o priestupkoch? Z uvedeného vlastne vyplýva, že je možné naďalej prejednať priestupok, ktorý už vykazuje znaky trestného činu. Čo môže viesť k tomu, že orgán prejednávajúci priestupok je oprávnený za posudzované konanie uložiť pokutu, hoci daný skutok bude v budúcnosti prejednávaný v trestnom konaní. To môže v konečnom dôsledku znamenať duplicitu sankcie za určité protiprávne konanie, avšak čo je závažnejšie, uvedené môže byť aj v rozpore so zásadou „ne bis in dem“, ktorú napríklad Európsky súd pre ľudské práva vykladá omnoho širšie a v podstate ju za určitých podmienok vzťahuje aj na prejednanie veci a sankciu za priestupok.^[10] V neposlednom rade duplicitné ukladanie sankcií môže byť v konečnom dôsledku aj v rozpore s princípom právnej istoty, keďže jednotlivec po podrobení sa jednej sankcii už zrejme neočakáva, že ho postihne ešte ďalšia.

3. Súlad súčasného trestného činu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona so základnými zásadami trestného konania

Ďalším aspektom, na ktorý je nevyhnutné najmä pri prečine podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona poukázať, je, že toto ustanovenie môže byť (a podľa môjho názoru aj je) v rozpore s viacerými základnými zásadami trestného konania, predovšetkým však so zásadou prezumpcie neviny a právom obvineného na svoju obhajobu, ktoré sú okrem iného garantované aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 a Ústavou Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Totiž ako vyplýva z obsahu ust. § 289 ods. 2 Trestného zákona, tak objektívna stránka skutkovej podstaty posudzovaného prečinu spočíva v opomenutí zákonnej povinnosti podrobiť sa skúške (odberu) za účelom prípadného zistenia prítomnosti návykovej látky v organizme človeka. To znamená, že pokiaľ v tom čase podozrivá osoba odmietne poskytnúť súčinnosť pri takomto zisťovaní, dopúšťa sa automaticky trestného činu. Uvedené konštatovanie je predovšetkým výrazným zásahom do prezumpcie neviny jednotlivca a nastoľuje v podstate stav – prezumpciu viny (pokiaľ sa nepodrobíš, si vinný). Zásada prezumpcie neviny vychádza zo základného predpokladu, a to, že každý sa považuje za dobrého a čestného, kým nie je preukázané inak („praesumptio boni viri“). To znamená, že vo vzťahu ku každému jednotlivcovi platí právna fikcia o jeho nevinne (bezúhonnosti), a to až do momentu, kedy je táto osoba právoplatné odsúdená (keď nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok). Prezumpcia neviny teda vyjadruje objektívny stav, podľa ktorého o vine obvineného môže rozhodnúť len súd, pričom jeho rozhodnutie musí vychádzať z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého existuje jednoznačný záver, že žalovaný skutok spáchala určitá osoba. ^[11] Posledne uvedené však nemožno v žiadnom prípade konštatovať, nakoľko skutkový stav je „ustálený“ len zo skutočnosti, že jednotlivec sa odmietol podrobiť úkonu na zistenie prítomnosti návykovej látky. Z uvedeného konštatovania je ďalej zrejmé, že ustálenie skutkového stavu len na podklade skutočnosti, že niekto nesplní svoju zákonnú povinnosť, je zároveň v značnom rozpore so zásadou náležitého zistenia skutkové stavu, vyjadrenou v ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku.^[12] To znamená, že za danej právnej situácie môže byť vznesené obvinenie určitej osobe a táto môže byť v konečnom dôsledku aj právoplatne odsúdená, a to len na podklade skutočnosti, že sa nepodrobila testu na zistenie prítomnosti alkoholu (drogy). Nie je totiž vylúčené, že takto môže osoba konať aj v dôsledku zmätku, zľaknutia a nedostatku informácií (nemusí vedieť, že takéto konanie samo o sebe je trestným činom), a to aj napriek skutočnosti, že keby sa podrobila odberu krvi, bolo by jej zistené nižšie množstvo látky, než ktoré je sankcionovateľné podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, prípadne by jej nebola v krvi zistená prítomnosť žiadnej návykovej látky (napríklad pre odstup času). To opäť zvýrazňuje značnú kontroverznosť predmetného ustanovenia. Navyše, jeho rozpor možno badať aj s jednou z kľúčových zásad trestného konania – zásadou práva osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, na obhajobu.^[13] Jedným zo základných atribútov práva na obhajobu je, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, má právo odmietnuť výpoveď (porovnaj § 34 ods. 1 Trestného poriadku a § 196 ods. 2 Trestného poriadku). Jedným z ďalších pravidiel, na ktorých je budovaný trestný proces, je skutočnosť, že obvineného a rovnako aj podozrivú osobu nie je k výpovedi možné nijakým spôsobom nútiť (§ 119 ods. 4 Trestného poriadku). Toto právo je budované na princípe „zákaze inkriminácie vlastnej osoby“, čo znamená, že nikoho nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy proti sebe. Toto právo je historicky hlboko zakorenené, keďže vychádza už z rímsko-právnej zásady „nemo tenetur se ipsum prodere“ a má nesporne popredný význam, pričom v zmysle rozhodovacej činnosti štrasburských orgánov ochrany práv sa toto právo vyvodzuje z čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.^[14] Na základe vyššie opísaného je teda zrejmé, že v nastolenom prípade, keď podozrivý neposkytne dôkaz sám proti sebe, (výsledok dychovej skúšky resp. krvného rozboru), dopustí sa tým dokonca trestného činu. Uvedená formulácia je vo svojej podstate veľmi závažná, nakoľko v podstate núti osobu k priznaniu sa, a to pod hrozbou sankcie. Uvedené je preto v značnom rozpore s právom obvineného (podozrivého) na obhajobu v trestnom konaní. Navyše, taký odber krvi je výrazným zásahom do ľudskej integrity a bolo by preto nanajvýš žiaduce, aby sa tak dialo len v odôvodnených prípadoch (zásada primeranosti a zdržanlivosti vyjadrená v ust. § 2 ods. 2 Trestného poriadku), kedy je z iných skutočností dostatočne zrejmé, že osoba je v stave vylučujúcom viesť motorové vozidlo. Pre úplnosť je potrebné dodať, že vyššie uvedený zásah do integrity jednotlivca sa vo väčšine prípadov deje na základe právomoci policajného príslušníka, ktoré mu deleguje ust. § 32 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“)^[15] . Avšak aj ust. § 62 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov deleguje príslušníkovi PZ oprávnenie na „vyzvanie vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou“. Zo slovného pojmu „podrobil vyšetreniu“ je zrejmé, že tento v sebe môže zahrňovať aj lekárske vyšetrenie (odber krvi). V tejto súvislosti je preto plne dôvodná otázka, či takýto postup príslušníkov PZ je správny, keďže ak v rozhodnom čase (po vyzvaní vodiča na podrobenie sa dychovej skúške a tento odmietne fúkať ale chce sa podrobiť odberu krvi) existuje dôvodné podozrenie zo spáchania prečinu podľa § 289 Trestného zákona (osoba má problém s artikuláciou, prípadne chôdzou), mali by už od tohto momentu postupovať podľa Trestného poriadku, a teda realizovať prípadný odber krvi podľa § 155 ods. 2 v spojení s ods. 4 Trestného poriadku. Tomuto záveru svedčí aj fakt, že ust. § 32 ods. 1 zákona o policajnom zbore obsahuje iba oprávnenie policajta na vyžiadanie lekárskeho vyšetrenia v súvislosti s požitím alkoholu alebo inej návykovej látky, len pokiaľ ide o objasňovanie priestupku! To znamená, že aplikácia daného ustanovenia pri podozrení zo spáchania trestného činu nie je vôbec možná. Na tomto mieste je však nevyhnuté dodať, že pokiaľ je podozrivá osoba zjavne pod vplyvom alkoholu, je potom ťažko predstaviteľné, že takúto osobu možno kvalifikovane poučiť v zmysle § 155 ods. 6 Trestného poriadku. Takéto poučenie by bolo totiž úplne neúčinné, keďže jeho adresát by sa nenachádzal v stave, v ktorom by ho mohol náležite pochopiť. Na záver dodávam, že podľa môjho názoru, pokiaľ sa však vodič dobrovoľne podrobí dychovej skúške, nie je potom potrebný žiadny osobitný príkaz (sui generis) orgánu činného v trestnom konaní. Na základe vyššie uvedeného preto zastávam názor, že ust. § 289 ods. 2 Trestného zákona možno považovať za vnútorne rozporné so základnými zásadami trestného konania, navyše v prípade prezumpcie neviny a práva na obhajobu aj rozporné s Ústavou SR. Preto by som de lege ferenda navrhoval predmetné ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona úplne vypustiť (zrušiť). V konečnom dôsledku aj pokiaľ sa podozrivá osoba odmietne podrobiť dychovej skúške, je stále možnosť aplikovať ust. § 155 ods. 2 v spojení s ods. 4 Trestného poriadku. Avšak ak by vzhľadom na nemožnosť aplikovania poučenia bola aj táto možnosť zoslabená, ostávalo by potom vykonať dokazovanie prostredníctvom iných dôkazných prostriedkov (výpovede príslušníkov PZ a ostatných účastníkov premávky, prípadne podľa iných skutočností zaznamenaných na mieste činu).

4. Sankcie

Ďalším faktorom, ktorý je nevyhnutné zohľadniť pri riešené otázky, či bola takáto zmena zákona potrebná, je skutočnosť, aké sankcie za jazdu pod vplyvom návykovej látky upravuje Trestný zákon a aké upravoval (upravuje) zákon o priestupkoch.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch za priestupok podľa ods. 1

a) písm. a) až c) sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov,

b) písm. d) a f) možno uložiť pokutu od 200 eur do 1 000 eur a zákaz činnosti do piatich rokov,

c) písm. e), g) až i) možno uložiť pokutu od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti do troch rokov…

Naproti tomu podľa Trestného zákona možno za prečin upravený v § 289 ods. 1 resp. v ods. 2 Trestného zákona uložiť takmer všetky tresty upravené v § 32 Trestného zákona (výnimku tvoria písm. e), f) a i)). Najčastejšie sa však v doterajšej praxi pri postihovaní daných prečinov vyskytujú tieto tresty:

– trest zákazu činnosti (max. možná dĺžka trestu je stanovená vo výške 10 rokov),

– trest odňatia slobody (najmä s podmienečným odkladom) a

– peňažný trest.

Je samozrejmé, že všetky tri tresty možno uložiť aj kumulatívne, takéto prípady sú však v praxi málo pravdepodobné resp. úplne vylúčené, najmä s poukazom na okolnosti spáchania nastoleného skutku. Naopak, v praxi sú už známe prípady, kedy sa ukladá iba jeden z vyššie uvedených trestov (najčastejšie trest zákazu činnosti). Známe sú však aj prípady, keď obvinený „vyviazne“ z trestného konania s peňažným trestom vo výške 500 Eur, pričom tento môže ďalej viesť motorové vozidlo.^[16] Samozrejme, významnou „sankciou“ pre páchateľa daného skutku je záznam v registri trestov, najmä s poukazom na skutočnosť, že ide o úmyselný trestný čin, čo v podstate môže mať ďalekosiahle následky (napr. prepustenie zo zamestnania). Avšak pre určitú skupinu ľudí, pri práci ktorých sa výpis z registra trestov nepredkladá, nemusí ani táto skutočnosť vzbudzovať dostatočný rešpekt (a teda mať preventívny charakter).

Po porovnaní vyššie uvedených sankcií vyplývajúcich z noriem priestupkového práva a praxou súdov aplikujúcich trestnoprávne normy je napríklad vo vzťahu k prečinu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona možné uviesť, že sankcia upravená v § 22 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch (obligatórny trest zákazu činnosti a obligatórna pokuta, keďže toto vyplýva z dikcie zákona – „sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov“), bola prísnejšia, než prípadný trest určený súdom (peňažný trest 500 Eur, alebo výlučne trest zákazu činnosti v rozsahu 1 rok). Uvedené v konečnom dôsledku znamená, že sankcia v priestupkovom konaní mohla byť (a v praxi aj často bývala) prísnejšia, než trest vymeraný súdom v trestnom konaní^[17] .

5. Záver

Na tomto mieste mi už len ostáva konštatovanie, že ostatná zmena Trestného zákona, nesie v sebe viacero nedostatkov a otáznikov. Je však na prvý pohľad zrejmé, že predmetná zmena sa neteší veľkej obľube, tak ako u odbornej verejnosti, tak ani u tej laickej. Nemožno sa totiž stotožniť so súčasným trendom, že univerzálnym liekom na každý „neduh“ spoločnosti je jeho regulácia prostredníctvom noriem trestného práva. V tejto súvislosti by sa preto nemalo zabúdať na základnú zásadu trestného práva, ktoré nastupuje v prípadoch, keď dotknuté právne vzťahy nie je možné regulovať prostredníctvom iných právnych prostriedkov nápravy (zásada subsidiarity trestno-právnej represie). To znamená, že trestné právo slúži ako prostriedok „ultima ratio“, a to v prípadoch, keď iné právne prostriedky nápravy narušených právnych vzťahov zlyhajú, alebo ak sa minú účinku. Uvedené si však nemožno vykladať v takom smere, že pokiaľ určité protiprávne konanie nie je možné úplne minimalizovať, je potom potrebné označiť ho za trestný čin. Práve naopak, za trestný čin možno označiť len také konanie, ktoré si svojou povahou a závažnosťou vyžaduje takéto právne vymedzenie. V danom prípade bolo možno jednoduchšie sprísniť sankcie pre alkohol za volantom (prípadne vymedziť možnosť uloženia sankcie zákazu viesť motorové vozidlo na doživotie priamo v zákone o priestupkoch), ako vytvárať hneď nové trestné činy a navyše vo forme, v akej sú dnes deklarované. Na samý záver si dovolím uviesť, že na území Slovenskej republiky bolo v novembri roku 2011 zaregistrovaných 403 prípadov, kde bola u vodiča hladina alkoholu nad 1 promile, v decembri 2011 – 498 prípadov a v januári 2012 – 564 prípadov.^[18] Navyše, z charakteru daného protiprávneho konania možno dedukovať, že pri ňom existuje určitá dávka latentnosti, v dôsledku čoho by mohli byť uvedené čísla ešte vyššie. Čo v konečnom dôsledku opäť podrýva zákonodarcov zámer, a to pôsobiť preventívne voči potenciálnym páchateľom daného protiprávneho konania. Avšak až s väčším časovým odstupom bude možné s poukazom na štatistické údaje konštatovať, či mala posudzovaná legislatívna zmena svoje opodstatnenie. 

Poznámky

• 1) Dovtedy platná úprava sa vzťahovala len na prípady, keď páchateľ vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, a) hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený, b) hoci bol za obdobný čin spáchaný pod vplyvom návykovej látky v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch postihnutý, alebo c) spôsobil čo aj z nedbanlivosti inému ublíženie na zdraví alebo väčšiu škodu na cudzom majetku. Páchateľ sa prísnejšie potrestal, ak vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, konanie, pri ktorom by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku pri výkone zamestnania alebo inej činnosti, pri ktorých je vplyv návykovej látky obzvlášť nebezpečný, najmä ak vedie prostriedok hromadnej prepravy. Avšak za súčasne platnej úpravy sa vyššie uvedené konanie stalo s určitou modifikáciou odsekom 3 a 4 § 289 Trestného zákona. 
• 2) Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. Tz 46/68 z 31.05.1968 (judikát pod č. R 54/1968). 
• 3) Šámal a kolektiv: Trestní zákoník II. § 140 – 421 Komentář. Edícia Velké Komentáře. Praha: C.H.BECK 1. vydání, 2010, str. 2549. 
• 4) Dôvodová správa k zákonu č. 313/2011 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 
• 5) K tomu pozri napr.: Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 5 Tdo 874/2007 zo dňa 22.08.2007 (R 26/2008) 
• 6) Dôvodová správa k zákonu č. 313/2011 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 
• 7) § 271 zákona č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znění neskorších předpisú učinný od 01.01.2010. 
• 8) napr.: prostredníctvom zákona č. 262/201, ktorým bol okrem iného novelizovaný aj Trestný zákon upravil v ust. § 299a trestný čin tzv. „čiernej stavby“, čo v praxi znamená, že túto problematiku už v podstate reguluje normy správneho, občianskeho a najnovšie aj teda trestného práva. 
• 9) § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, v zmysle ktorého kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. 
• 10) K tomu pozri bližšie napr.: REPÍK, B.: Evropská Úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Lectori Salutem, Vydateľstvo Orac, 2002, str. 248 až 250. 
• 11) REPA, O.: Nad možnosťou prokurátora využiť zásadu „in dubio pro reo“. Príspevok uverejnený na internetovom portáli www.najpravo.sk v sekcii trestné právo – články (http://www.najpravo.sk/clanky/nad- moznostou-prokuratora-vyuzit-zasadu-in-dubio-pro-reo.html). 
• 12) Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. 
• 13) Podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu. Takouto osobou je v zmysle vyššieho cit. ustanovenia jednak obvinený, ale aj osoba podozrivá zo spáchania trestného činu (§ 85 a § 196 ods. 2 Trestného poriadku). 
• 14) K tomu bližšie pozri SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv. Bratislava: Poradca podnikateľa, spol. s r.o., 2003, str. 400. 
• 15) Podľa § 32 ods. 1 zákona o policajnom zbore policajt je pri objasňovaní priestupkov v prípadoch podľa osobitného predpisu oprávnený vyžadovať lekárske vyšetrenie na zistenie požitého množstva alkoholu alebo inej užitej návykovej látky. 
• 16) Podotýkam, že výlučne ukladanie peňažného trestu za jazdu pod vplyvom alkoholu je aj v rozpore s ustálenou judikaturou. Pozri napr.: Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 72/77 zo dňa 03.11.1977, Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 24/77 zo dňa 05.05.1977, Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 6 Tz 2/1984 zo dňa 24.01.1984. 
• 17) Príklady mnou uvedených trestov vychádzajú z mojich doterajších poznatkov o danej problematike. Nemožno ich však brať ako určujúce a uplatňujúce sa v praxi všeobecne (napr. v obvode iných súdov). 
• 18) http://www.sme.sk/c/6263798/v-januari-prichytili-564-vodicov-s-alkoholom-nad-1-promile.html 

Autor
JUDr. Ondrej Repa PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2259/Vedenie_motoroveho_vozidla_pod_vplyvom_alkoholu_-_priestupok_ci__trestny_cin.html

Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom občianstve Slovenskej republiky 40/1993 | Paragrafy: § 9

Sťažovateľ, pán István Fehér a sťažovateľka, pani Erzsébet Dolník (ďalej len „sťažovatelia“) sa sťažovali, že boli pozbavení slovenského občianstva v rozpore s článkom 5 ods. 2 ústavy a v dôsledku toho boli vylúčení zo zoznamu voličov a nemohli sa zúčastniť parlamentných volieb v marci 2012. Prvý sťažovateľ sa tiež sťažoval, že mu Mestský úrad Komárno odmietol osvedčiť jeho trvalý pobyt v meste. V tomto kontexte sťažovatelia namietali porušenie článku 13 a 14 Dohovoru, článku 1 Protokolu č. 1 a článku 1 Protokolu č. 12.

Sťažovatelia v roku 2011 informovali v súlade s ustanovením § 9 ods. 19 z. č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o štátnom občianstve“) Obvodný úrad Nitra o tom, že získali maďarské štátne občianstvo. Obvodnému úradu spolu s touto informáciou oznámili, že si želajú aj naďalej zostať občanmi Slovenskej republike a chcú na Slovensku žiť a pracovať. V súlade s § 9 ods. 16 zákona o štátnom občianstve sťažovatelia však ex lege stratili slovenské štátne občianstvo. Obaja sa obvodnému úradu sťažovali, že im nebolo formálne oznámené, že stratili slovenské občianstvo, na čo im obvodný úrad oznámil, že vzhľadom k tomu, že stratili občianstvo ex lege, zo zákona mu nevyplýva povinnosť vydávať o tejto skutočnosti osvedčenie. Obaja sťažovatelia boli tiež požiadaní, aby vrátili svoje občianske preukazy ako aj pasy, pretože stratou slovenského občianstva sa stali neplatnými. Vzhľadom k tomu, že obom sťažovateľom neboli spolu s ostatnými voličmi oznámené pripravované parlamentné voľby, obrátili sa s touto otázkou na mestské úrady, ktoré im oznámili, že stratou slovenského občianstva boli vylúčení zo zoznamu voličov.

Keďže podstata sťažností spočívala v tom, že obaja sťažovatelia aj napriek ich želaniu ponechať si slovenské občianstvo, ho po získaní maďarského občianstva stratili, Súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal najprv touto skutočnosťou. V tejto súvislosti Súd vo svojom rozhodnutí pripomenul, že ani Dohovor, ani jeho protokoly nezaručujú právo na štátnu príslušnosť, tak ako tomu je vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, avšak nevylúčil, že za istých okolností svojvoľné odmietnutie štátneho občianstva môže viesť k porušeniu článku 8 Dohovoru. Avšak vzhľadom k tomu, že Dohovor negarantuje právo na štátnu príslušnosť, otázku, či osobe bola štátna príslušnosť odopretá svojvoľne spôsobom prípustným nastoliť otázku podľa Dohovoru, je potrebné stanoviť s ohľadom na podmienky vnútroštátneho práva. Súd ďalej uviedol, že sťažovatelia sa vo svojich sťažnostiach neodvolali na svoje práva podľa článku 8 Dohovoru. V každom prípade však poznamenal, že požiadali o maďarské občianstvo na základe vlastnej vôle, v čase kedy boli v platnosti relevantné ustanovenia zákona o štátnom občianstve, a že tak urobili s vedomím si následkov svojho rozhodnutia podľa slovenského práva. Preto im s ohľadom na aplikovateľné zákonné ustanovenia nebolo odmietnuté slovenské občianstvo svojvoľne. Za daných okolností a na základe dokumentov, ktoré mal k dispozícii, Súd nevidel dôvod na preskúmavanie sťažností z vlastnej iniciatívy podľa článku 8 Dohovoru, a preto sťažnosti týkajúce sa straty slovenského štátneho občianstva vyhlásil v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru za neprijateľné ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru a odmietol ich v súlade s článkom 35 ods. 4. Čo sa týka namietaného článku 1 Protokolu č. 1 samostatne a v spojení s článkom 14 Dohovoru, Súd poznamenal, že vzhľadom k tomu, že sťažovatelia nekonkretizovali skutočnosti, ktoré podľa nich vyústili do porušenia tohto práva, vyhlásil v tomto smere sťažnosti za zjavne nepodložené a odmietol ich. Rovnako vyhlásil za zjavne nepodložené sťažnosti týkajúce sa zabránenia v účasti na parlamentných voľbách, nakoľko sťažovatelia stratili slovenské občianstvo ex lege v dôsledku svojho rozhodnutia získať maďarské občianstvo, a preto im z článku 3 Protokolu č. 1 nevyplýva žiadne právo zúčastniť sa volieb do zákonodarného orgánu štátu, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi. Za zjavne nepodložné vyhlásil sťažnosti podľa článku 13 Dohovoru a aj v tejto časti sťažnosť odmietol. Vzhľadom k tomu, že Slovenská republika zatiaľ ešte neratifikovala Protokol č. 12 k Dohovoru, sťažnosť v tejto časti bola podľa Súdu neprijateľná ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru.

Autor
Dagmara Kubíčková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2357/ESLP_Rozhodnutie_v_pripade_Feher_proti_Slovenskej_republike_a_Dolnik_proti_Slovenskej_republike.html