Kandidátovi na vymenovanie za generálneho prokurátora Jozefovi Čentéšovi bolo vytýkané politikmi cez médiá, že sa údajne nevyjadril k návrhom zákona o prokuratúre a statusového zákona prokurátorov.

Zase médiám a cez nich aj občanom tohto štátu, dávame skreslené informácie, ktoré môžu spochybniť autoritu možného budúceho ústavného činiteľa – generálneho prokurátora, skreslené informácie, ktoré spochybňujú autoritu systému verejnej moci SR ako takého.

Akého generálneho prokurátora si vlastne predstavujeme, akého si zaslúžime a akého nakoniec bude mať naša spoločnosť, jej občania, politické strany, politici, či média?
Je snáď akceptovateľný iba taký generálny prokurátor, ktorý sa bude baviť o odborných veciach hlavne v médiách?
Sú média výsadné a jediné fórum na vyjadrenie (odborného) názoru?

Diskusia i tá v médiách môže byť veľmi osožná vec ale nemôže byť vynucovaná a rovnako ani vyjadrenie žiadnej osoby.
Keď sa ktokoľvek rozhodne vyjadriť svoj odborný názor inde ako do médií, v slušnej spoločnosti mu to nemôže byť vytýkané a nemôže byť za to znevažovaný, obzvlášť nie vtedy, keď sa jedná o možného budúceho generálneho prokurátora.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, aké by to bolo, keby sme sa prestali podvedome snažiť vnucovať/podsúvať iným, čo by mali robiť, ako by mali reagovať. Rešpektujme osobnosť iného a slobodu jeho prejavu, ktorej súčasťou nepochybne je aj právo nevyjadriť sa, resp. nevyjadriť sa do médií.

A možno, že si to ani neuvedomíme a aj nás budú potom viac akceptovať a počúvať a nebudú nám vnucovať modely myslenia, správania a konania stanovené účelovo niekým iným.

Aj preto považujeme za správne odprezentovať právnickej obci stanovisko Jozefa Čentéša, ktoré publikovala tlačová agentúra TASR, a ktorého znenie je nasledovné:

„V nadväznosti na opakovane medializované informácie o mojom pasívnom postoji a nezaujatí stanoviska k návrhu novely zákona o prokuratúre považujem za potrebné uviesť, že takéto tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti. S návrhom novely zákona o prokuratúre som sa zodpovedne zaoberal v odbornej rovine. Svoje odborné stanovisko k návrhu novely zákona o prokuratúre som prezentoval ako člen Legislatívnej rady vlády SR na rokovaní dňa 1. marca 2011 a poukázal som na potrebu zmien ustanovení návrhu zákona. Viaceré z týchto mojich návrhov boli aj predkladateľom akceptované. Konkrétne sa moje návrhy vzťahovali na vydávanie záväzných stanovísk generálnym prokurátorom, a nie ministrom spravodlivosti SR, na zmeny v úprave výberového konania a disciplinárneho konania, ako aj zverejňovanie a sprístupňovanie rozhodnutí prokurátorov a posunutie termínu účinnosti novely zákona. Odborné stanovisko k návrhu novely zákona o prokuratúre som predniesol dvakrát pred poslancami Ústavnoprávneho výboru NR SR a prezentoval som ho aj na prednáške pred študentmi právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.“

„Zaujatie vecného odborného stanoviska k návrhu novely pred príslušnými orgánmi, ktoré sú kompetentné ho odborne posúdiť, ako aj rozhodnúť o prípadnom akceptovaní mnou navrhovaných zmien, som považoval za primárne a takýto postup som uprednostnil pred častejším reagovaním na vyjadrenia politikov v médiách, ktoré by mohlo byť dávané do súvislosti s mojou kandidatúrou, čo by podľa môjho názoru mohlo oslabovať (skresľovať) a uberať argumentom na vecnosti a odbornosti.“

Jozef Čentéš (a nielen Jozef Čentéš ale aj mnoho iných odborníkov z praxe) je presvedčený, že zaujatie vecného odborného stanoviska pred príslušnými orgánmi je lepší postup ako reagovanie na vyjadrenia politikov v médiách, ktoré produkujú ďalšie mediálne reakcie, ktoré často vecné riešenie problému skomplikujú, ak nie znemožnia.
Prvoradou ambíciou odborníkov je budovať systém, pripravovať novú legislatívu, navrhovať opatrenia, a nie tvoriť obsah pre média.

Nemusíme mať na vyššie uvedené myšlienky rovnaký názor, mali by sme však dokázať rešpektovať, že niekto iný má iný názor ako my, ako niektorí politici, ako média, a pokúsiť sa ho pochopiť a akceptovať.
O to viac, keď sa jedná o kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora.

Svoj konečný záver o tom, čo bolo uvedené, nech si urobí každý sám …

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1447/J__Centes_odmieta__ze_je_pasivny_a_ze_nezaujal_stanovisko_k_navrhu_novely_zakona_o_prokurature.html

Doterajšia právna úprava

Základné pravidlá podnikania v sektore elektronických komunikácií, v rátane štátnej regulácie, sú na Slovensku uplatňované od roku 2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon“), ktorý nahradil dovtedajší telekomunikácií regulačný rámec.

Základným poslaním zákona bola transpozícia regulačného rámca elektronických komunikácií Európskej únie z roku 2002 do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý obsahuje súbor piatich smerníc Európskeho parlamentu a Rady (1).

Zákon priniesol do sektora elektronických komunikácií významné zmeny. Regulácia v sektore elektronických komunikácií sa stala technologicky neutrálna, začali sa uplatňovať zhodné regulačné pravidlá jednotným spôsobom na všetky elektronické komunikačné siete a služby a odstránili sa všetky prekážky podnikania pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí a služieb, ktoré bránili novým subjektom vstupu na národný trh. Regulácia zabezpečila všetkým účastníkom elektronického komunikačného trhu, že môžu byť regulovaní len v prípade, ak je to potrebné na zabezpečenie efektívnej hospodárskej súťaže, pričom všetci účastníci trhu sú regulovaní rovnakým spôsobom.

Z regulácie sa vylúčila obsahová stránka poskytovaných služieb, napr. v podobe textu, obrazu alebo zvuku, v súlade s právom Európskej únie. Tento zákon teda vylučuje služby, ktoré poskytujú obsah. [2]

V popredí všetkých zmien bol posun v chápaní sektora telekomunikácií k novému sektoru elektronických komunikácií. Elektronické komunikácie sa stali novým pojmov v slovenskom práve, ktorý sa prevzal z asquis. Išlo o formálne uznanie dopadu technologického a trhového vývoja v predtým oddelených „klasických“ telekomunikačných sieťach, v sieťach pre rozhlasové a televízne vysielanie a informačných technológiách.

Zákon nadobudol účinnosť 1.1.2004 a do roku 2010 bol niekoľkokrát novelizovaný:

Reforma regulačného rámca Európskej únie z roku 2002

Podstatnou črtou regulačného rámca elektronických komunikácií Európskej únie z roku 2002 sú pravidelné kontroly a revízie smerujúce k efektívnejšej regulácii elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb s cieľom posilniť motiváciu podnikov na investovanie do infraštruktúry elektronických komunikácií, podporiť inovácie otvorenosťou pravidiel pre nové technológie, integrovať spoločný trh aplikáciou rovnakých pravidiel vo všetkých členských štátoch EÚ a podporovať cezhraničné služby.

Základným princípom regulácie elektronických komunikácií je postupný prechod od sektorovo zameranej regulácie k pravidlám hospodárskej súťaže, teda postupným prechodom od regulácie trhu ex ante k regulácii ex post, keď bude význam regulačných činností postupne ustupovať, zasahovať sa bude len minimálne v prípadoch, kedy jednotlivé trhy elektronických komunikácií nebudú dostatočne konkurenčné.

V tomto duchu sa pripravila revízia právnych predpisov regulačného rámca elektronických komunikácií Európskej únie z roku 2002, ktorá začala publikáciou návrhov v roku 2007. Predstavovala hlavný krok k dosiahnutiu jednotného európskeho informačného priestoru a široko dostupnej informačnej spoločnosti.

Reforma, ktorá vstúpila do platnosti v novembri 2009, sa premietla do dvoch [3] smerníc:

• Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25.11.2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2002/22/ES o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb, smernica 2002/58/ES týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií a nariadenie (ES) č. 2006/2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa,
• Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25.11.2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby.

Obsah reformy, ktorý sa premietol do vyššie uvedených smerníc, má umožniť občanom členských štátov Európskej únie využívať výhody kvalitnejších a lacnejších elektronických komunikačných služieb, posilniť práva spotrebiteľov, aby mali možnosť výberu služieb od viacerých poskytovateľov služieb, podporiť investície do nových komunikačných infraštruktúr, najmä uvoľnením frekvenčného spektra pre mobilné širokopásmové služby, vytvoriť podmienky na spoľahlivejšie a bezpečnejšie elektronické komunikácie, hlavne z hľadiska ich odolnosti proti vírusom a kybernetickým útokom.

Jednou z priorít je ochrana súkromia občana. Mená, e-mailové adresy, informácie o bankových účtoch zákazníkov elektronických komunikačných služieb a zákazníkov poskytovateľov pripojenia na internet, najmä údaje o každom volaní a prístupe na internet sa musia udržiavať tak, aby sa nemohli dostať náhodou alebo úmyselne do nepovolaných rúk. Prevádzkovatelia elektronických komunikačných sietí musia reagovať na povinnosti, ktoré sa týkajú spracúvania a ukladania týchto údajov. Nové pravidlá zavádzajú povinné oznamovanie narušenia osobných údajov. Znamená to, že prevádzkovatelia sú povinní informovať príslušné úrady a svojich zákazníkov o tých bezpečnostných incidentoch, ktoré ovplyvňujú ich osobné údaje. Takto sa vytvára lepší predpoklad na vyššiu ochranu osobných údajov u prevádzkovateľov elektronických komunikačných sietí. Okrem toho sa sprísňujú pravidlá týkajúce sa ochrany súkromia a osobných údajov, napr. používanie „cookies“ a podobných zariadení. Užívatelia internetu budú lepšie informovaní o „cookies“ a o tom, čo sa deje s ich osobnými údajmi a zároveň budú môcť ľahšie vykonávať kontrolu svojich osobných údajov.

Z hľadiska reformy má význam aj vydanie nového odporúčania o relevantných trhoch zo 17.12.2007, ktoré nahradilo odporúčania Európskej komisie z 11.2.2003 č. 2003/311/ES. Novým odporúčaním sa znižuje počet pôvodných 18 relevantných trhov na sedem (jeden maloobchodný a šesť veľkoobchodných), ktoré sú predmetom pravidelných analýz národného regulátora, ktorým je Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“), na ktorých sa uplatňuje regulácia ex ante.

Dôvody pre novú legislatívu

Prebratie nových smerníc do zákona o elektronických komunikáciách, vzhľadom na rozsah zmien, ktoré je potrebné začleniť do tejto právnej úpravy, by neúmerne sťažilo jeho aplikáciu v praxi zo strany všetkých účastníkov trhu, podnikov, spotrebiteľov i verejnej správy. Z toho dôvodu sa navrhuje prijatie nového zákona pre elektronické komunikačné siete a služby (ďalej len „návrh zákona“).

V súlade s reformou regulačného rámca z roku 2009 návrh zákona v porovnaní s existujúcim právnym rámcom dopĺňa prípadne upravuje najmä:

• definičnú časť s ohľadom na technologický vývoj v sektore elektronických komunikácií,
• rozšírenie kompetencií úradu pri ukladaní regulačných povinností a vo vzťahu k Európskej komisii a Orgánu európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC),
• ciele a základné princípy regulácie elektronických komunikácií v súvislosti so zvyšovaním právnej istoty subjektov pôsobiacich v tomto sektore, prehlbovaním vnútorného trhu a zvyšovaním výhod z využívania moderných technológií pre užívateľov so zdravotným postihnutím,
• správu frekvenčného spektra s ohľadom na prehĺbenie zásady technologickej neutrality a neutrality služieb, s dôrazom na využívanie frekvenčného spektra na základe všeobecných povolení na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb,
• zavedenie možnosti zrušenia alebo odobratia pridelených frekvencií, najmä v prípade ich nevyužívania, aby nebola trvalo blokovaná časť frekvenčného spektra,
• prístup k jednotnému európskemu číslu tiesňového volania a národným číslam tiesňových volaní,
• prenositeľnosť telefónnych čísel s ohľadom na rozšírenie tejto povinnosti z verejnej telefónnej služby na verejnú elektronickú komunikačnú službu,
• vypustenie povinnosti poskytovať službu prenájmu okruhov v rozsahu minimálneho súboru prenajímaných okruhov z dôvodu už existencie efektívnej súťaže na tomto trhu,
• zavedenie novej povinnosti funkčného oddelenia ako poslednej inštancie,
• náležitosti zmluvy o poskytovaní verejných elektronických komunikačných služieb a zverejňovanie informácií pre užívateľov,
• čiastkové povinnosti v rámci univerzálnej služby s ohľadom na ich spresnenie v súvislosti s technologickým vývojom, bez dopadu na ich rozsah,
• kvalitu služby, hlavne s ohľadom kompetenciu úradu stanoviť požiadavky na minimálnu kvalitu služieb,
• zabezpečenie ochrany osobných, prevádzkových a lokalizačných údajov a dôvernosť komunikácie s cieľom vytvoriť postupy na vybavovanie žiadostí o prístup oprávnených osôb k osobným údajom užívateľov, stanoviť postup v prípade narušení bezpečnosti osobných údajov a zavedenie princípu opt-in ,
• bezpečnosť a integritu verejných elektronických komunikačných sietí a služieb.

Okrem implementácie revidovaného regulačného rámca pre elektronické komunikácie návrh zákona zohľadňuje aj zistenia a skúsenosti úradu, podnikov a zainteresovanej verejnosti, získané pri aplikácii zákona v praxi. Okrem upresnenia niektorých výkladovo sporných častí zákona a úpravy procesných otázok, správnych deliktov, by mal predkladaný návrh vyriešiť aj otázky súvisiace s cenovou reguláciou.

Zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov sa týmto zákonom ruší.

Poznámky

• 1) Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/21/EC zo 7.3.2002 o spoločnom regulačnom rámci elektronických komunikačných sietí a služieb (Rámcová smernica), Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/20/EC zo 7.3.2002 o oprávnení na elektronické komunikačné siete a služby (Smernica o oprávnení), Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/19/EC zo 7.3.2002 o prístupe k elektronickým komunikačným sieťam a pridruženým prostriedkom a o ich prepojení (Prístupová smernica ), Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/EC zo 7.3.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov súvisiacich s elektronickými komunikačnými sieťami a službami (Smernica o univerzálnej službe), Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/58/EC z 12.7.2002 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií (Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách).
• 2) V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi obsahom ako prenášanou informáciou prostredníctvom elektronických komunikačných sietí ku koncovému užívateľovi a obsahom, ktorý niekto vytvorí a šíri prostredníctvom sietí elektronických komunikácií. Z definície elektronických komunikácií (§ 1 ods. 4) jasne vyplýva, že ide o prenos informácií bez ohľadu na druh prenášaného obsahu, či už ide napríklad o text, obraz alebo zvuk.
• 3) Tretím dokumentom je Nariadenie EP a Rady (ES) č. 1211/2009 z 25.11.2009, ktorým sa zriaďuje Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC) a jeho úrad.

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1437/Navrh_zakona_o_elektronickych_komunikaciach.html

Vláda SR na svojom zasadnutí dňa 2. marca 2011 prerokovala a schválila Správu o stave podnikateľského prostredia v Slovenskej republike s návrhmi na jeho zlepšovanie. Medzi priority vlády Slovenskej republiky, ktoré stanovilo Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky patrí aj zlepšovanie podnikateľského prostredia, vytváranie optimálnych podmienok na podnikanie a vrátenie Slovenskej republiky na popredné miesta v hodnoteniach medzinárodných inštitúcií. Vláda Slovenskej republiky sa ďalej zaviazala, že zlepšovaním podmienok podnikania vyvinie snahu nadviazať na úspech dosiahnutý v roku 2005, keď Svetová banka označila Slovenskú republiky za lídra z pomedzi 10 najreformnejších krajín.

Na základe spomenutej správy a v nadväznosti na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160/2011 k nej bola uložená podpredsedovi vlády a ministrovi financií úloha „analyzovať dosahy zvýšenia sumy pre povinnosť platiť preddavky na daň z príjmov“.

Ministerstvo financií SR predložilo na rokovanie vlády Slovenskej republiky materiál „Analýza dosahov zvýšenia sumy pre povinnosť platiť preddavky na daň z príjmov“. Predmetný materiál sa predkladá na základe úlohy B.10 z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 2. marca 2011 v súlade so Správou o stave podnikateľského prostredia v Slovenskej republike s návrhmi na jeho zlepšovanie.

Preddavok na daň z príjmov je povinná platba, ktorú daňovník platí na základe zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) v priebehu zdaňovacieho obdobia, kedy ešte nie je známa skutočná výška jeho daňovej povinnosti. Platenie preddavkov v priebehu zdaňovacieho obdobia zabezpečuje plynulé a priebežné plnenie príjmov štátneho rozpočtu, ktoré sú určené na financovanie výdavkových potrieb štátu a na základe prerozdelenia dane z príjmov fyzických osôb podľa zákona č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov aj na priebežné plnenie príjmov rozpočtov VÚC, miest a obcí.

Hranica pre mesačné a štvrťročné platenie preddavkov sa pri dani z príjmov právnických osôb nemenila od roku 1994 a pri dani z príjmov fyzických osôb došlo k úprave spodnej hranice dvakrát. Hranice na účely platenia preddavkov boli do 1. januára 2009, t.j. do prechodu na menu euro stanovené v celých okrúhlych číslach. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov boli hranice prepočítané konverzným kurzom (30,1260) s povinnosťou zaokrúhlenia na dve desatinné miesta.

Cieľom predloženej analýzy je zisťovať možné dosahy zvýšenia hraníc pre platenie preddavkov na daň z príjmov na hotovostné plnenie príjmov štátneho rozpočtu a rozpočtov obcí a VÚC v kombinácií so zlepšením podnikateľského prostredia prostredníctvom lepšej orientácie daňovníkov v číselných sumách v zákone o dani z príjmov.

Nakoľko zo záveru analýzy vyplýva odporúčanie nerealizovať zvyšovanie hraníc pre platenie preddavkov na daň z príjmov v období konsolidácie verejných financií, nie je potrebné identifikovať a vyčísliť vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, na sociálne prostredie, vplyv na životné prostredie a vplyv na informatizáciu spoločnosti.

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1436/Analyza_dosahov_zvysenia_sumy_pre_povinnost_platit_preddavky_na_dan_z_prijmov.html

Cieľom návrhu zákona o osobitnom odvode vybraných finančných inštitúcií a o doplnení zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“) je zaviesť odvody pre vybrané finančné inštitúcie a prispieť tak k vytvoreniu mechanizmov podieľania sa týchto finančných inštitúcií na nákladoch súčasných a budúcich finančných kríz, k zabezpečeniu spravodlivého rozdelenia záťaže a k predchádzaniu vzniku rozsiahlych výdavkov pre daňových poplatníkov, vládu a hospodárstvo v prípade riešenia finančných kríz, k stimulovaniu vybraných finančných inštitúcií obmedzovať systémové riziká a k ochrane stability finančného sektora Slovenskej republiky.

Návrh zákona je v súlade s európskymi iniciatívami v oblasti zavádzania osobitných odvodov a daní finančných inštitúcií. Reaguje na závery prijaté Európskou radou dňa 17.6.2010 k novej európskej stratégii pre zamestnanosť a rast, v ktorých Európska rada súhlasila s tým, že „členské štáty by mali zaviesť režimy odvodov a daní pre finančné inštitúcie, aby sa zabezpečilo spravodlivé rozdelenie záťaže a aby sa zaviedli stimuly na obmedzenie systémových rizík“ (www.consilium.europa.eu).

Je tiež odozvou na pripravovaný legislatívny návrh na európskej úrovni v oblasti krízového riadenia finančného sektora, ktorého súčasťou má byť aj regulácia odvodov vybraných finančných inštitúcií. Účelom je, aby schéma odvodov v Slovenskej republike nadväzovala na princípy pripravovaného európskeho rámca, ktorého cieľom má byť zabezpečenie silného a spoľahlivého mechanizmu financovania na zvládnutie finančných a bankových kríz a na prekonanie ich dôsledkov, pričom tento mechanizmus má byť v budúcnosti súčasťou širšieho rámca zameraného na zabránenie vzniku novej finančnej krízy. Podľa pripravovaného európskeho rámca majú byť odvody odvádzané do osobitných národných fondov. Týmto sa má zabezpečiť, aby finančný sektor primerane prispieval k financovaniu nákladov na riešenie finančných kríz, a aby sa tak odstránilo spoliehanie sa na finančné prostriedky daňových poplatníkov. Za účelom čo najskoršieho zavedenia mechanizmov podieľania sa vybraných finančných inštitúcií na nákladoch kríz a ochrany stability finančného systému sa navrhuje zaviesť odvody od 1. januára 2012.

Predloženie návrhu zákona tak zohľadňuje i fakt, že značné množstvo členských štátov Európskej únie už z vlastnej iniciatívy zaviedlo resp. je v procese zavádzania odvodov finančných inštitúcií. Vzhľadom na absenciu harmonizovaného systému odvodov na európskej úrovni majú členské štáty právomoc určiť si vlastné národné režimy odvodov, výsledkom čoho môže byť dvojité zaťaženie viacerých bankových subjektov, ktoré v budúcnosti môže zasiahnuť aj Slovensko. Je teda pravdepodobné, že aj bankové subjekty na Slovensku budú nútené odvádzať odvody aj do zahraničia, teda do krajín sídiel ich materských spoločností. Zavedenie odvodov v Slovenskej republike má zabezpečiť, aby principiálna časť odvodov platených slovenskými bankovými subjektmi zostala v rámci Slovenskej republiky a bola využívaná na ochranu stability slovenského finančného sektora, a nie na ochranu stability finančných systémov v zahraničí.

V neposlednom rade návrh zákona reaguje na nedávne skúsenosti z finančnej krízy, ktoré poukázali na výrazný rozsah integrovanosti a prepojenosti finančných trhov a na súvisiace značné riziká ich nestálosti. Hoci Slovenská republika doteraz nebola nútená zachraňovať zlyhávajúce finančné inštitúcie v dôsledku globálnej finančnej krízy a hradiť s nimi súvisiace výdavky z peňazí daňových poplatníkov, je potrebné upozorniť na fakt, že takmer všetky bankové subjekty pôsobiace na Slovensku sú súčasťou cezhraničných finančných skupín a finančných konglomerátov, pričom aktivity globálne integrovaných finančných inštitúcií, predovšetkým však bankových inštitúcií, boli jedným z najvýznamnejších dôvodov vzniku a globálneho rozšírenia finančnej krízy.

Navrhovaná schéma odvodov tak priamo nadväzuje a odvíja sa od pripravovaného európskeho režimu odvodov vybraných finančných inštitúcií.

Návrh zákona upravuje povinnosť platenia odvodu pre platiteľa odvodu, výšku a spôsob jeho platenia, ako aj správu a kontrolu odvodov. V návrhu zákona sa ukladá povinnosť uhrádzať odvod bankám a pobočkám zahraničných bánk (ďalej len platiteľ odvodu) podľa § 2 ods. 1, 5, 7 a 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V súčasnosti sa nejaví ako vhodné rozšíriť odvody na zahraničné banky podnikajúce na území SR bez založenia pobočky (na základe tzv. jednotného pasu), ani na iné finančné inštitúcie, ako napr. investičné fondy alebo poisťovne.

Za základ pre výpočet odvodu sa navrhujú pasíva bankových subjektov definované v § 2 ods. 4 písm. k) a l) a § 17a ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, ktoré majú byť znížené o sumu vlastného imania a o hodnotu vkladov prijatých platiteľom odvodu na území Slovenskej republiky a chránených podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj o hodnotu vkladov prijatých platiteľom odvodu na území Slovenskej republiky a chránených v inom členskom štáte Európskej únie alebo inom zmluvnom štáte Európskeho hospodárskeho priestoru. Dôvodom určenia oprávnených pasív za základ odvodu je najmä to, že bankové subjekty by nemali platiť odvody za to, že majú vlastné kapitálové zdroje, nakoľko ich zvýšenie je dlhodobým cieľom v zmysle bazilejských odporúčaní v rámci boja proti kríze, a ani z vkladov klientov v bankách, za ktoré už v súčasnosti bankové subjekty odvádzajú príspevok do Fondu ochrany vkladov podľa vyššie uvedeného zákona. Pasíva sa zároveň javia ako najvhodnejší indikátor súm, ktoré by mohli byť potrebné pri riešení krízovej situácie bánk, nakoľko odrážajú rozsah možnej nákazy v prípade zlyhania. Tento spôsob sa javí i ako konsenzus EÚ a s veľkou pravdepodobnosťou bude odporúčaný i v neskoršom legislatívnom návrhu EÚ v tejto oblasti. Jeho výhodou je najmä fakt, že pôsobí motivačne na znižovanie celkového zadlženia a nabáda bankové subjekty v optimálnej miere k využívaniu vlastných zdrojov, čím eliminuje faktory, ktoré sa podieľali na vzniku finančnej krízy vo forme nadmerného zadlženia. Upustenie od zaťaženia aktív, ktoré sú taktiež jednou z alternatív základu odvodu zvažovaných na európskej úrovni, zároveň motivuje finančné inštitúcie k držaniu aktív vo vlastných bilanciách a znižuje riziko presunu aktív do krajín s nižším daňovým zaťažením. Od aktív sa zároveň odvíja regulácia kapitálovej primeranosti, čo by mohlo znamenať pre banky dvojitý postih a mohlo by negatívne ovplyvniť úverovú aktivitu najmä retailových bánk.

V návrhu zákona sa navrhuje sadzba odvodu za príslušný kalendárny rok vo výške 0,2 % zo základu pre výpočet odvodu na základe vyššie uvedeného vzorca, pričom pri výpočte majú byť použité údaje k 31. decembru predchádzajúceho kalendárneho roka. Navrhuje sa povinnosť uhrádzať odvod v štyroch rovnakých štvrťročných splátkach. Pri zavádzaní výšky sadzby je potrebné si uvedomiť, že vysoko nastavená sadzba by mohla mať negatívne dopady na bankový sektor a celkovo na ekonomiku Slovenskej republiky, ktoré by sa mohli odraziť v presunutí finančnej záťaže na spotrebiteľov, v ďalšom obmedzení poskytovania úverov malým a stredným podnikom a korporátnemu sektoru, a v konečnom dôsledku aj v ohrození hospodárskeho rastu vzhľadom na kumulatívnu súčinnosť odvodov s viacerými regulačnými opatreniami vzťahujúcimi sa na bankové subjekty a vyplývajúcimi z európskych legislatív, ktorých schválenie sa predpokladá na úrovni Európskej únie (napr. zvýšené kapitálové požiadavky a príspevky do systémov ochrany vkladov). Čo sa týka medzinárodného porovnania, sadzba vo výške 0,2 % z oprávnených pasív je v porovnaní s ostatnými členskými štátmi, ktoré odvody aplikujú, násobne vyššia, avšak potenciálny výnos (viď výpočet nižšie) predstavuje iba 7,9 % z celkového zisku bankového sektora pred zdanením na základe predbežných údajov Národnej banky Slovenska k 31.12.2010. Navrhovaná sadzba je preto dostatočne nízka na to, aby sa predišlo vyššie uvedeným možným negatívnym účinkom, predovšetkým však preneseniu zvýšených nákladov bankových subjektov na ich zákazníkov formou vyšších bankových poplatkov.

Navrhuje sa, aby uhradené odvody boli odvádzané na osobitný účet štátnych finančných aktív, čím sa zabezpečí vytvorenie osobitného fondu v súlade s európskou schémou. Podľa predbežných údajov z Národnej banky Slovenska k 31.12.2010 by výsledná čistá suma bankových pasív, ktorá by tvorila vymeriavací základ pre výpočet odvodov po odrátaní vyššie uvedených dvoch položiek predstavovala cca 25,52 mld. eur (celková suma pasív bankového sektora predstavuje cca 54,73 mld. eur, od ktorej je odpočítané vlastné imanie celkom vo výške cca 5,36 mld. eur a objem chránených vkladov vo výške cca 23,85 mld. eur). Pri sadzbe 0,2 % z oprávnených pasív sa tak predpokladá vyzbieranie sumy ročne v hrubom cca 51 mil. eur. Navrhovaná sadzba 0,2 % je zároveň rovnaká ako sadzba uplatňovaná z chránených vkladov v prípade príspevkov do Fondu ochrany vkladov. Nakoľko objem chránených vkladov je porovnateľný s objemom oprávnených pasív v zmysle navrhovaného zákona, taktiež potenciálny výnos zo zavedenia odvodov cca 51 mil. eur ročne je porovnateľný s objemom ročných príspevkov odvedených do Fondu ochrany vkladov. Týmto spôsobom by sa zároveň zabezpečilo zrovnoprávnenie posudzovania bankových vkladov, kde by nechránené vklady a ďalšie pasíva mali rovnaké odvodové zaťaženie ako chránené vklady. Zároveň je potrebné brať do úvahy, že odvody budú posudzované ako daňovo uznateľné výdavky v súlade s § 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nakoľko ich bankové subjekty budú povinné uhrádzať podľa osobitného predpisu (ako je tomu aj v prípade príspevkov bankových subjektov do Fondu ochrany vkladov v súlade so zákonom č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré sú taktiež daňovo uznateľným výdavkom). Pri zohľadnení uznania odvodov za daňovo uznateľné výdavky a z toho vyplývajúcej úpravy čistého zisku bankového sektora pred zdanením bude celkový čistý prínos zavedenia odvodov predstavovať cca 41,35 mil. eur na základe predbežných údajov Národnej banky Slovenska k 31.12.2010.

Za správcu odvodov sa navrhuje Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty podľa § 4 ods. 7 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly, pričom pri správe odvodov sa má postupovať rovnako ako pri správe daní podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. …./2011 Z. z. V prípade, ak platiteľ odvodu neuhradí ročný odvod alebo splátky ročného odvodu riadne a včas, alebo ak nepredloží údaje potrebné k výkonu správy odvodov, správca odvodov uloží platiteľovi odvodu povinnosť uhradiť neuhradený ročný odvod alebo neuhradené splátky ročného odvodu, resp. predložiť nepredložené údaje a podklady. Správca odvodov uloží platiteľovi odvodu tiež sankcie (vrátane úrokov z omeškania z neuhradenej sumy odvodu) v rovnakej výške a za rovnakých podmienok, ako pri správnych deliktoch podľa osobitného predpisu o správe daní (napr. podľa § 154 až 157 zákona č. 563/2009 Z.z.). Uhradené odvody majú byť účelovo určené na zavedenie a zabezpečenie fungovania mechanizmov podieľania sa vybraných finančných inštitúcií na tvorbe zdrojov slúžiacich na zabezpečenie spravodlivého rozdelenia nákladov súčasných a budúcich finančných kríz, stimulovanie vybraných finančných inštitúcií obmedzovať systémové riziká a ochranu stability finančného sektora Slovenskej republiky.

Navrhovaná schéma odvodov tak priamo nadväzuje a odvíja sa od pripravovaného európskeho režimu odvodov vybraných finančných inštitúcií.

Prijatie navrhovaného zákona bude mať pozitívny vplyv na verejné financie, pričom z hľadiska vplyvov na podnikateľské prostredie sa predpokladá iba čiastočné zníženie ziskovosti bankového sektora, ktoré je sprievodným javom vytvorenia mechanizmu podieľania sa týchto finančných inštitúcií na nákladoch súčasných a budúcich finančných kríz. Návrh zákona nemá sociálne vplyvy a tiež nemá vplyvy na zamestnanosť, životné prostredie a informatizáciu spoločnosti.

Prijatie navrhovaného zákona bude mať pozitívny vplyv na verejné financie, pričom z hľadiska vplyvov na podnikateľské prostredie sa predpokladá čiastočné zníženie ziskovosti bankového sektora, ktoré je sprievodným javom vytvorenia mechanizmu podieľania sa týchto finančných inštitúcií na nákladoch súčasných a budúcich finančných kríz. Návrh zákona nemá sociálne vplyvy a tiež nemá vplyvy na zamestnanosť, životné prostredie a informatizáciu spoločnosti.

Predložený návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1415/Navrh_zakona_o_osobitnom_odvode_vybranych_financnych_institucii.html

• poskytovanie informácií vykonávajúcemu štátuZákon – Zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov 549/2011 | Paragrafy: § 11Zákon – Zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 183/2011 | Paragrafy: § 7
• dôvody odmietnutia peňažnej sankciíZákon – Zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 183/2011 | Paragrafy: § 12
• rozhodnutie o peňažnej sankciíZákon – Zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 183/2011 | Paragrafy: § 3

Národná rada SR schválila 1. júna 2011 vládny návrh zákona o uznávaní a výkone peňažnej sankcie v Európskej únii, ktorým sa do právneho poriadku Slovenskej republiky preberá rámcové rozhodnutie Rady EÚ 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie.

Zákon nadobudne účinnosť 1. augusta 2011.

Zákon upravuje postup orgánov SR pri uznávaní a výkone rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu vydaného súdom, príp. iným príslušným orgánom iného členského štátu EÚ a tiež odovzdávanie rozhodnutia o peňažnej sankcii vydaného slovenským súdom v trestnom konaní na jeho uznanie a výkon v inom členskom štáte EÚ.

Použitie ustanovení zákona sa bude uplatňovať len vo vzťahu k tým členským štátom, ktoré prevzali do svojho právneho poriadku rámcové rozhodnutie Rady EÚ 2005/214/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie v platnom znení.

V prípade členských štátov, ktoré uvedené rámcové rozhodnutie neprebrali sa budú uplatňovať príslušné medzinárodné zmluvy upravujúce uznanie a výkon cudzích rozhodnutí v trestných veciach.

Zákon je rozdelený na štyri časti:

I. časť – všeobecné ustanovenia

V prvej časti zákona je vymedzený predmet zákona, základné pojmy a rozsah pôsobnosti.

Rozhodnutie o peňažnej sankcii bude možné v Slovenskej republike uznať a vykonať ak bude v danom prípade splnená podmienka obojstrannej trestnosti, t. zn. skutok musí byť trestným činom tak podľa právneho poriadku štátu, ktorý rozhodnutie vydal ako aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Obojstranná trestnosť sa neskúma v prípade, ak je v osvedčení o vydaní rozhodnutia o peňažnej sankcii (vzor osvedčenia tvorí prílohu č. 1 zákona) justičným orgánom štátu pôvodu označený niektorý z kategórie trestných činov uvedených v § 3 odsek 3 zákona a taktiež pre skutok, ktorý bude v osvedčení priradený ku kategórii protiprávneho konania zakladajúceho porušenie pravidiel cestnej premávky.

V prípade, ak nebudú splnené podmienky pre rozhodnutie bez skúmania obojstrannej trestnosti, súd uzná a vykoná rozhodnutie vydané v inom členskom štáte, len ak bude skutok trestným činom podľa práva štátu pôvodu a zároveň podľa práva Slovenskej republiky. Ďalšími podmienkami na uznanie a vykonanie rozhodnutia sú: bydlisko, sídlo, majetok alebo príjem povinného na území Slovenskej republiky.

II. časť – postup slovenských orgánov ako orgánov štátu pôvodu

Druhá časť zákona upravuje postup slovenských súdov pri odovzdaní výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcii do iného členského štátu. Uvedený postup bude uplatňovaný v prípadoch, keď v Slovenskej republike nebude možné riadne zabezpečiť vykonanie rozhodnutia slovenského súdu.

Slovenský súd, ktorý rozhodnutie vydá, zašle prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR rovnopis rozhodnutia s vyplneným osvedčením tomu členskému štátu, kde má povinný bydlisko, sídlo, majetok alebo príjem. Výkon rozhodnutia bude možné odovzdať len do jedného členského štátu. V ustanovení § 7 zákona je určená povinnosť slovenského súdu informovať vykonávajúci justičný orgán členského štátu o udelení amnestie alebo milosti odsúdenému, prípadne o iných skutočnostiach, v dôsledku ktorých je rozhodnutie v Slovenskej republike nevykonateľné. Rozhodnutie, ktoré bolo odovzdané do členského štátu nie je možné na území Slovenskej republiky vykonať.

III. časť – postup slovenských orgánov ako vykonávajúcich justičných orgánov

V tretej časti zákona je upravený postup slovenských orgánov ako vykonávajúcich justičných orgánov.

Príslušným na prijatie rozhodnutia o peňažnej sankcii a osvedčenia je ministerstvo spravodlivosti, ktoré skúma formálne podmienky prijatého osvedčenia a rozhodnutia o vykonaní peňažnej sankcie. V prípade, ak by tieto podmienky neboli splnené (napr. osvedčenie nebude preložené do štátneho jazyka), ministerstvo spravodlivosti vyzve justičný orgán štátu pôvodu na odstránenie nedostatkov v lehote do 90 dní. Ak štát pôvodu v stanovej lehote neodstráni nedostatky, ministerstvo spravodlivosti vráti vec justičnému orgánu štátu pôvodu. Ak podanie nebude obsahovať nedostatky, ministerstvo vec predloží príslušnému súdu na rozhodnutie.

Na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré vydal súd štátu pôvodu bude príslušný krajský súd, v ktorého obvode má povinný bydlisko alebo sídlo. Ak povinný nemá na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo, príslušný bude Krajský súd v Bratislave. Na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré vydal správny orgán štátu pôvodu, bude príslušný Okresný súd Bratislava I.

Príslušný súd o uznaní a vykonaní rozhodnutia rozhodne buď rozsudkom na neverejnom zasadnutí po písomnom vyjadrení prokurátora ak pôjde o rozhodnutie vydané súdom štátu pôvodu, alebo rozhodne uznesením bez nariadenia hlavného pojednávania, verejného zasadnutia alebo neverejného zasadnutia, ak pôjde o rozhodnutie, ktoré vydal správny orgán štátu pôvodu. Rozsudok sa bude doručovať povinnému, ministerstvu spravodlivosti a prokurátorovi, uznesenie len povinnému a ministerstvu spravodlivosti. Proti rozhodnutiu bude možné podať odvolanie, ktoré bude mať odkladný účinok.

Súd môže rozhodnúť aj o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia v prípade splnenia podmienok uvedených v § 12 zákona (napr. ak voči tej istej osobe pre ten istý skutok už bolo právoplatne rozhodnuté slovenským súdom, alebo ak súd má informáciu, že pre ten istý skutok sa konanie v členskom štáte právoplatne skončilo odsudzujúcim rozsudkom, ktorý bol už vykonaný; skutok, pre ktorý bolo vydané rozhodnutie, nie je trestným činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky; osoba nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu jej veku trestne zodpovedná za konanie, pre ktoré bolo vydané rozhodnutie o peňažnej sankcii; výška uloženej peňažnej sankcie je nižšia ako 70 Eur,…).

Súd po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o uznaní a výkone vyzve povinného, aby peňažnú sankciu zaplatil v lehote 15 dní a súčasne povinného upozorní, že sa uložená peňažná sankcia bude vymáhať. Po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty súd zašle rovnopis rozhodnutia o uznaní a výkone Justičnej pokladnici, ktorej postup je upravený zákonom č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok.

IV. časť – spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia

Štvrtá časť zákona upravuje spôsob styku a zasielanie písomností, jazykový režim, znášanie nákladov, poskytovanie súčinnosti a informácií a ďalšie informácie.

Osvedčenie adresované vykonávajúcemu justičnému orgánu musí byť preložené do úradného jazyka daného štátu, prípadne do iného jazyka, ktorý štát uviedol vo vyhlásení oznámenému Rade EÚ. Osvedčenie, ktoré má byť uznané a vykonané v Slovenskej republike, musí byť preložené do štátneho jazyka. V oboch prípadoch môže byť uplatnená výnimka vo vzťahu k tým členským štátom, u ktorých je použitie jazykov pri vzájomnom styku orgánov v konaní podľa tohto zákona upravené na základe vzájomnosti vyhlásenej Ministerstvom spravodlivosti SR. Rozhodnutie o peňažnej sankcii alebo iné písomné podklady nebudú musieť byť vyhotovené v slovenskom jazyku.

Výnos z výkonu rozhodnutia pripadne vykonávajúcemu štátu, ak sa štáty nedohodnú inak.

Autor
JUDr. Renata Munková

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1394/Informacie_o_zakone_o_uznavani_a_vykone_rozhodnuti_o_penaznej_sankcii_v_Europskej_unii.html

• náležitosti návrhu na vyhlásenie konkurzuZákon – Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 7/2005 | Paragrafy: § 12
• prihlasovanie pohľadávokZákon – Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 7/2005 | Paragrafy: § 121, § 28
• odvolanie a výmena správcuZákon – Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov 7/2005 | Paragrafy: § 42Zákon – Zákon o konkurze a vyrovnaní 328/1991 | Paragrafy: § 8

1. ANALÝZA DOTERAJŠIEHO STAVU

Obsahom nového zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bola nová právna úprava úpadku, ktorá mala za cieľ zohľadniť osobitosti slovenského právneho, ekonomického a podnikateľského prostredia a rieši problematické otázky v tejto oblasti. Zásady a princípy pre vypracovanie tohto návrhu zákona vychádzali z legislatívnemu zámeru zákona o úpadku, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 714 zo dňa 16. júla 2003.

Podľa legislatívneho zámeru cieľom nového zákona bolo upraviť bankrot moderným zákonom, ktorý by zohľadnil osobitosti slovenského právneho a ekonomického prostredia, riešil problematické otázky súčasného právneho stavu a dosiahol podľa možností nasledujúce: (1) zamedzenie straty hodnoty majetku úpadcu v období bezprostredne pred začatím konania a počas konania; (2) zabezpečenie zrýchlenia konania (zohľadňujúc však prirodzené obmedzenia, ktoré zväzujú súdny systém) a prijatie opatrení, ktoré stimulujú dotknuté strany urýchlene konať a v konaní postupovať pro-aktívne; (3) naznačenie východísk pre neformálne reštrukturalizácie, ako alternatívy formálneho konania pred súdom; (4) zvýšenie štandardov zodpovednosti všetkých strán zúčastnených v konaní, najmä však správcov; (5) zabezpečenie konzistencie cieľov reformy a práva zabezpečenia záväzkov, konkurzného práva a koherentnosti právnej úpravy; (6) odstránenie alebo zmenšenie priestoru pre korupciu; (7) odstránenie doterajšej absencie medzinárodného práva súkromného a procesného v oblasti konkurzu.

Nový zákon upravil dve základné konania: konkurzné konanie a reštrukturalizačné konanie, ktoré nahradilo vyrovnacie konanie. Rozhodovacia agenda bola v súvislosti s optimalizáciou súdnej sústavy premiestnená z troch krajských súdov, na osem okresných súdov sídliacich v sídle toho ktorého krajského súdu. Súčasťou reformy bankrotového práva bola ďalej statusová úprava správcov, kde sa vytvoril jeden zoznam správcov vedený Ministerstvom spravodlivosti a upravili sa základné štandardy pre fungovanie správcovských kancelárií, v rátane dohľadu a sankcií.

Nová právna úprava posilnila postavenie zúčastnených strán a oslabila zasahovanie súdu do procesu, ktorý vstupuje do procesu iba v prípade ak vznikne medzi zúčastneným i stranami spor, prípadne ak niektorá strana nekoná. Naproti tomu, právna úprava mala za cieľ posilniť zodpovednosť zúčastnených strán za ich rozhodovanie. Nový zákon mal zámer byť pro-veriteľský, avšak prax ukázala, že niektoré opatrenia posilnili nakoniec skôr postavenie dlžníka, ako veriteľov. Inštitút reštrukturalizácie možno hodnotiť úspešne s tým, že aplikačná prax prirodzene vyhodila potrebu zaviesť do procesu mechanizmy zužujúce priestor na zneužitie tohto inštitútu. Nový zákon upravil tiež osobný bankrot fyzických osôb, ktorý sa však zatiaľ nerozvinul v takom rozsahu, ako je to bežné v západných jurisdikciách.

2. CIELE NÁVRHU ZÁKONA:

Predložený návrh zákona má snahu nadviazať na pôvodné zámery nového zákona o konkurze a reštrukturalizácii s cieľom riešiť tie oblasti bankrotovej úpravy, ktoré boli v rámci doterajšej aplikačnej praxe vytypované buď ako problematické, prípadne z pohľadu procesov ako málo efektívne alebo komplikované, prípadne v aplikačnej praxi nedostatočným spôsobom upravené. Predložený návrh zákona rieši problematiku korporátnych bankrotov, nie osobných bankrotov. Osobné bankroty budú riešené v rámci samostatnej novely zákona.

V rámci všeobecnej časti dôvodovej správy uvádzame hlavné okruhy, ktoré návrh zákona rieši, resp. mení a upravuje, ide o tieto nasledovné ciele:

Všeobecne

(A) Upraviť definíciu predĺženia spôsobom bežným vo vyspelých zahraničných právnych úpravách, po vzore napr. v Českej republike alebo Nemecku.

Viď najmä § 3 ods. 3 návrhu zákona.

(B) Upraviť zodpovednosť štatutárov pre prípad oneskoreného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu tak, aby sledovala princíp zachovania základného kapitálu a bola rýchlo a efektívne ustálená a vymáhaná.

Viď najmä § …

Konkurz

(C) Spriechodniť veriteľské návrhy na vyhlásenie konkurzu z dôvodu platobnej neschopnosti dlžníka a tým vytvoriť prirodzený tlak na dodržiavanie platobnej disciplíny, ako aj tlak na včasné riešenie hroziaceho úpadku alebo úpadku dlžníkom iným spôsobom ako konkurzom, a to neformálnou alebo formálnou reštrukturalizáciou. Naproti tomu sa navrhuje vypustiť povinnosť dlžníka iniciovať konkurzné konanie z dôvodu platobnej neschopnosti, t.j ponechať moment iniciovania konkurzného konania z dôvodu platobnej neschopnosti iba výlučne na rozhodnutí zúčastnených strán, tj. buď dlžníka alebo veriteľa, pričom dlžníka z dôvodu platobnej neschopnosti prechodného charakteru nenútiť iniciovať konkurzné konanie, pokiaľ veritelia takýto stav akceptujú, tj. sami sa nerozhodnú iniciovať konkurzné konanie.

Viď najmä § 12 ods. 2 návrhu zákona.

(D) Upraviť „konanie“ o vyhlásení konkurzu v prípade veriteľského návrhu tak, aby konanie bolo efektívne a rýchle, avšak tak, aby dlžník mal účinnú možnosť sa brániť v prípade, že jeho úpadok je sporný.

Viď najmä § 19 návrhu zákona.

(E) Zjednodušiť prihlasovanie pohľadávok nasledovne:

o umožniť prihlásiť veriteľom viacero nezabezpečených pohľadávok jednou prihláškou a tým zjednodušiť proces prihlasovania nezabezpečeným veriteľom;

o upraviť povinné prihlasovanie pohľadávok veriteľmi už len u správcu, a to len v jednom rovnopise;

o umožniť veriteľovi prihlásiť pohľadávku aj po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty 45 dní od vyhlásenia konkurzu, avšak iba ako nezabezpečenú pohľadávku bez hlasovacieho práva.

Viď najmä § 28 a nasl. návrhu zákona

(F) Umožniť veriteľom popierať pohľadávky iných veriteľov zo súčasným zavedením prekážok obmedzujúcich zneužívanie tohto práva.

Vid najmä § 32 návrhu zákona.

(G) Komplexne riešiť postavenie zabezpečených veriteľov, ktorí nie sú obligačnými veriteľmi dlžníka, najmä umožniť prihlasovať do konkurzu pohľadávky zabezpečených veriteľov, ktorí nie sú obligačnými veriteľmi úpadcu.

Viď najmä § 28 ods. 7 návrhu zákona.

(H) Obmedziť spriazneným veriteľom vykonávať hlasovacie práva v konkurze a podriadiť ich uspokojenie ostatným veriteľom.

Viď najmä § 35 ods. 4 a § 95 návrhu zákona.

(I) Vypustiť zodpovednosť veriteľov za nesprávnosť údajov uvedených v prihláške vzhľadom na jednoduchú možnosť „obísť“ tento inštitút v prípadoch, pre ktoré bol pôvodne zavedený, t.j. pre prípady prihlasovania zjavne neexistujúcich pohľadávok.

(J) Riešiť odporovateľnosť právnych úkonov, resp. riešiť niektoré aplikačné problémy v súvislosti s odporovateľnosťou, najmä upraviť v prospech odporovateľnosti niektoré lehoty spojené s uplatnením odporovaciwho práva.

Viď najmä § 57 návrhu zákona.

(K) Pripustiť výmenu správcu kedykoľvek počas konkurzu v prípade rozhodnutia kvalifikovanej väčšiny veriteľov.

Viď najmä § 36 ods. 1 návrhu zákona.

(L) Znížiť náklady konkurzu reštriktívnou úpravou rozsahu pohľadávok proti podstate, t.j. reštriktívnym spôsobom upraviť okruh pohľadávok proti podstate tak, aby šlo výlučne o pohľadávky, ktoré súvisia so správou a speňažovaním majetku, odmenou a výdavkami správcu, prípadne prevádzkou podniku počas konkurzu.

Viď najmä § 87 návrhu zákona.

Reštrukturalizácia

(M) Upraviť povinnosť skúmať odporovateľnosť právnych úkonov v rámci prípravy reštrukturalizačného posudku.

Viď najmä § 110 návrhu zákona.

(N) Zjednodušiť prihlasovanie pohľadávok v reštrukturalizácii obdobne ako v konkurze.

Viď najmä § 121 a nasl. návrhu zákona.

(O) Obmedziť spriazneným veriteľom vykonávať hlasovacie práva v reštrukturalizácii a zaraďovať ich vždy do samostatnej skupiny.

Viď najmä § 126 ods. 3, § 137 ods. 5 a § 146 ods. 5 návrhu zákona.

(P) Uložiť dlžníkovi povinnosť poskytnúť zabezpečenému veriteľovi bezodkladne a bezodplatne všetku súčinnosť tak, aby zabezpečený veriteľ mohol dať pre potreby reštrukturalizačného plánu stanoviť hodnotu svojho zabezpečenia znaleckým posudkom.

Viď najmä § 134 ods. 4 návrhu zákona.

(Q) Stanoviť rozhodný dátum, ku ktorému sa porovnáva uspokojenie veriteľov z pohľadu konkurzu a z pohľadu reštrukturalizačného plánu, a to ku dňu začatia reštrukturalizačného konania, t.j. upraviť pre potreby reštrukturalizácie moment posudzovania miery uspokojenia veriteľov v konkurze oproti reštrukturalizácii ku dňu začatia reštrukturalizačného konania.

Viď najmä § 135 ods. 1 návrhu zákona.

(R) Zaviesť povinnosť vytvoriť samostatnú skupinu pre každú zabezpečenú pohľadávku a tým posilniť postavenie zabezpečených veriteľov v reštrukturalizácii.

Viď najmä § 137 ods. 4 návrhu zákona.

(S) Umožniť hlasovať na schôdzi veriteľov a schvaľovacej schôdzi aj zabezpečenému veriteľovi popretému čo do zabezpečenia alebo poradia zabezpečovacieho práva.

Viď najmä § 146 ods. 5 návrhu zákona.

Osobný bankrot

Návrh zákona rieši osobný bankrot iba okrajovo, nakoľko apriori sa zameriava na riešenie korporátnych bankrotov. Komplexné riešenie osobného bankrotu bude predmetom samostatnej novely zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Autor
JUDr. Peter Bellás

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1297/Navrh_novely_zakona_c__7_2005_Z__z__o_konkurze_a_restrukturalizacii.html

Advokát môže vykonávať advokáciu :

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Komora vedie zoznam združení, zoznam verejných obchodných spoločností a komanditných spoločností a zoznam spoločností s ručením obmedzeným.

Advokát je povinný bezodkladne písomne oznámiť komore adresu svojho sídla. Sídlo musí byť na území Slovenskej republiky.

Pri poskytovaní právnych služieb je advokát povinný používať profesijné označenie advokát alebo advokátka. Ak poskytuje právne služby prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, k profesijnému označeniu pripája aj meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti.

Prokuristom alebo splnomocneným zástupcom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným môže byť iba advokát.

Iná právnická osoba ako verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť alebo spoločnosť s ručením obmedzeným nie je oprávnená poskytovať právne služby alebo vykonávať advokáciu.

Združenie advokátov

Advokáti sa môžu združiť na účel spoločného výkonu advokácie. Účastníkmi združenia môžu byť len advokáti; svoje vzájomné práva a povinnosti si upravia písomnou zmluvou o združení. Advokáti ako účastníci združenia majú spoločné sídlo. Písomnosti určené účastníkom združenia sa doručujú v sídle združenia. Sídlo musí byť na území Slovenskej republiky.

Advokát, ktorý vykonáva advokáciu v združení, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v inom združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, komplementár komanditnej spoločnosti alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak zmluva o združení neurčuje inak.

Verejná obchodná spoločnosť a komanditná spoločnosť

Advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť verejnú obchodnú spoločnosť alebo komanditnú spoločnosť, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb. Verejná obchodná spoločnosť, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb (ďalej len „verejná obchodná spoločnosť“), alebo komanditná spoločnosť, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb (ďalej len „komanditná spoločnosť“), nesmie mať iný predmet podnikania a jej spoločníkmi môžu byť len advokáti. Na verejnú obchodnú spoločnosť alebo komanditnú spoločnosť sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, ak Zákon č. 586/2003 Z. z. neustanovuje inak.

Advokáti ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti vykonávajú advokáciu v mene a na účet verejnej obchodnej spoločnosti. Advokáti ako spoločníci komanditnej spoločnosti vykonávajú advokáciu v mene a na účet komanditnej spoločnosti. Ak výkon advokácie v mene verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti.

Štatutárnym orgánom verejnej obchodnej spoločnosti je každý zo spoločníkov, ktorí sú oprávnení konať v jej mene samostatne a bez obmedzenia. Štatutárnym orgánom komanditnej spoločnosti je každý z komplementárov, ktorí sú oprávnení konať za spoločnosť samostatne a bez obmedzenia.

Dedič sa môže prihlásiť o svoju účasť vo verejnej obchodnej spoločnosti za podmienok ustanovených Obchodným zákonníkom, len ak je advokátom. Ak dedič nie je advokátom, vzniká mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu podľa Obchodného zákonníka. To isté platí primerane aj na dediča poručiteľa, ktorý bol komplementárom komanditnej spoločnosti.

Ak je advokát vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, jeho účasť vo verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti zaniká a vzniká mu voči spoločnosti právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu podľa Obchodného zákonníka.

Advokát, ktorý vykonáva advokáciu vo verejnej obchodnej spoločnosti alebo v komanditnej spoločnosti, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, ani ako spoločník inej verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Verejná obchodná spoločnosť alebo komanditná spoločnosť môže okrem poskytovania právnych služieb za podmienok ustanovených špeciálnym zákonom č. 8/2005 Z. z. vykonávať aj činnosť správcu podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Spoločnosť s ručením obmedzeným

Advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb (ďalej len „spoločnosť s ručením obmedzeným“). Táto spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená pre prípad zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní právnych služieb, minimálne s limitom poistného plnenia 1 500 000 EUR za každého spoločníka. Na spoločnosť s ručením obmedzeným sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, ak Zákon č. 586/2003 Z. z. neustanovuje inak.

Advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie v mene spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné zákony (najmä Občiansky súdny poriadok alebo Trestný poriadok), advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti.

Konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti samostatne a bez obmedzenia.

Ak je advokát vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, jeho účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným zaniká a vzniká mu voči spoločnosti právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu podľa Obchodného zákonníka. Dedičom obchodného podielu spoločnosti s ručením obmedzeným môže byť len advokát. Ak dedič nie je advokátom, vzniká mu voči spoločnosti právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu podľa Obchodného zákonníka.

Advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementár komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Advokáti sú povinní bezodkladne písomne oznámiť komore adresu sídla spoločnosti s ručením obmedzeným. Písomnosti určené advokátom sa doručujú v sídle spoločnosti s ručením obmedzeným.

Autor
JUDr. Rastislav Kaššák PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1293/Sposoby_vykonu_advokacie.html

Nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie v Slovenskej republike upravuje zákon č. 82/2005 o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“). Kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a sankcie podľa zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v súčasnosti vykonáva Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad“) podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) a inšpektoráty práce podľa zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“).

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej „návrh zákona“), je predložený na rokovanie vlády Slovenskej republiky na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2011.

Dôvodom prípravy návrhu zákona je transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov (ďalej len „smernica 2009/52/ES“), do právneho poriadku Slovenskej republiky. Smernica 2009/52/ES zakazuje zamestnávanie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov. Zámerom smernice 2009/52/ES je účinne bojovať proti nelegálnemu prisťahovalectvu. Transpozícia sa má v súlade s termínom stanoveným čl. 17 ods. 1 smernice 2009/52/ES vykonať tak, aby príslušné právne predpisy nadobudli účinnosť najneskôr 20. júla 2011.

Podstatnou zmenou doterajšej právnej úpravy nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania je jej doplnenie týkajúce sa nelegálneho zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky a rozšírenie okruhu opatrení a sankcií podľa smernice 2009/52/ES na zamestnávateľov, ktorí nelegálne zamestnávajú týchto štátnych príslušníkov.

V porovnaní s doterajšou právnou úpravou kompetencie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a pôsobnosť úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v oblasti kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania prechádzajú na inšpektoráty práce, pričom nie sú dotknuté kontrolné oprávnenia iných orgánov podľa osobitných predpisov. Zároveň sa pre štátneho príslušníka tretej krajiny ustanovuje povinnosť predložiť inšpektorátu práce pri zamestnávaní aj platný doklad o pobyte alebo iné oprávnenie na pobyt. V porovnaní s doterajšou právnou úpravou bude priestupky prejednávať inšpektorát práce.

Pre zamestnávateľa, ktorý porušil zákaz nelegálneho zamestnávania podľa smernice, sa návrhom zákona ustanovuje povinnosť zaplatiť okrem administratívnej pokuty aj ďalšie dodatočné taxatívne ustanovené platby. Navrhujú sa podmienky prechodu zodpovednosti zamestnávateľa za zaplatenie administratívnej pokuty a ustanovených dodatočných platieb na ďalšie vymedzené osoby podieľajúce sa na predmetnej dodávke práce, tovaru a poskytovaní služieb.

Návrh upravuje aj dodatočné platby súvisiace s nákladmi na administratívne vyhostenie za nelegálne zamestnávanie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa nelegálne zdržujú na území Slovenskej republike.

---

Právna úprava nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania sa tiež harmonizuje so zreteľom na aktuálne súvisiace právne predpisy.

• V právnej úprave sociálneho poistenia sa navrhuje, aby Sociálna poisťovňa neuložila pokutu za porušenie povinnosti ustanovenej zákonom o sociálnom poistení, ak už bola uložená pokuta za nelegálne zamestnávanie.
• V právnej úprave služieb zamestnanosti sa v spojitosti s transpozíciou smernice navrhuje precizovať pôsobnosť Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo vzťahu k evidencii štátnych príslušníkov tretích krajín zamestnaných na území Slovenskej republiky, ako aj povinnosti zamestnávateľov pri zamestnávaní štátnych príslušníkov tretích krajín.
• Doterajšia právna úprava zákona o štátnej pomoci v oblasti požiadaviek na poskytnutie dotácie v prípade neporušenia zákazu nelegálneho zamestnávania a požiadaviek na splnenie podmienok poskytnutia dotácie preukázaním potvrdenia o neporušení zákazu nelegálneho zamestnávania príslušnému inšpektorátu práce sa stane predmetom právnej úpravy zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy.
• Návrhom zákona sa precizuje právna úprava inšpekcie práce v časti pôsobnosť Národného inšpektorátu práce a inšpektorátov práce a kritérií na ukladanie pokút.
• Pri kontrole nelegálneho zamestnávania cudzincov podľa doterajšej právnej úpravy nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny, úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny a inšpektorátmi práce bolo v období rokov 2007 až 2010 zistených celkom 554 prípadov zamestnávania cudzincov, v jednotlivých rokoch od 4 prípadov až po 156.
• Návrh zákona bol 28. marca 2011 prerokovaný v Hospodárskej a sociálnej rade Slovenskej republiky.

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1285/Novela_zakona_c__82_2005_Z__z__o_nelegalnej_praci_a_nelegalnom_zamestnavani.html

Právo združovať sa a ekonomické aktivity

Primárne otázky, ktoré si musia tvorcovia stanov OZ nielen v športe klásť, sú – odkiaľ môže získať a najčastejšie i bude získavať športová organizácia – občianske združenie v podmienkach Slovenskej republiky príjmy na svoju činnosť? Aký budú mať charakter z hľadiska nielen daňového práva? A môže správna a precízna formulácia znenia stanov občianskeho združenia pozitívne ovplyvniť, t.j. legálne znížiť výšku napr. daní, ktoré bude združenie musieť platiť zo svojich príjmov v prospech štátu?

Dôležitým faktom, ktorý treba už pri tvorbe stanov totiž rešpektovať je skutočnosť, že zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov v §1 ods. 2 písm. b) ustanovuje, že: „… sa nevzťahuje na združovanie občanov na zárobkovú činnosť…“

Toto pre prax nie veľmi jasné ustanovenie je treba chápať najmä i pomocou historického a systematického výkladu. Zákon č. 83/1990 o združovaní občanov vznikol krátko po roku 1989, v chvate (po)revolučných časov, kedy nová občianska spoločnosť i podnikateľský sektor na Slovensku iba vznikali. Nakoľko právo na združovanie nebolo v čase prijatia zákona o združovaní občanov č. 83/1990 Zb. ústavne zakotvené, hneď v § 1 tohto zákona je uvedené, že občania majú právo slobodne sa združovať. Na rozdiel od úpravy z roku 1951, ktorá vychádzala zo sovietskej koncepcie, zákon č. 83/1990 nadväzuje podľa MAGUROVEJ (1991) na koncepciu spolkového zákona z bývalého monarchistického Rakúska. I preto JUDr. Peter Haňdiak, dlhodobo sa zaoberajúci právnou úpravou tretieho sektora, i 13 rokov po jeho prijatí mohol o tomto ustanovení vo vzťahu k stretu dvoch činností – právu združovať sa a zárobkovej činnosti, tvrdiť (SVÁK- HAŇDIAK, 2002, s.32), že: „Predmetné ustanovenie bolo interpretované aj v odbornej verejnosti rozdielne a stanoviská boli mnohokrát protichodné.“ Dôvodová správa k tomuto zákonu sa však prikláňala k názoru, ktorý umožňuje vykonávanie zárobkovej činnosti zo strany samotných združení: „Pokiaľ sa hovorí o združovaní k zárobkovej činnosti alebo k zaisteniu riadneho výkonu povolania, rozumejú sa tým napr. bytové, spotrebné družstvá, združenia advokátov a pod. Toto ustanovenie sa však netýka prípadnej zárobkovej činnosti organizácie.“

V tejto súvislosti je preto dôležité poukázať na vzájomné vzťahy medzi pojmami „podnikanie“ a „(iná) zárobková činnosť“, ktoré rozlišuje i Ústava Slovenskej republiky. V Článku 35, odsek 1 je ustanovenie, ktoré hovorí: „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“, pričom v nasledujúcom odseku je daná možnosť obmedziť takéto aktivity pomocou zákona. Po jazykovom výklade týchto ustanovení sa dá konštatovať, že nie každá zárobková činnosť (širší pojem) je zároveň i podnikaním (užší pojem). Rovnako profesorka obchodného práva Mária PATAKYOVÁ (2004, s. 56-57) považuje pojem „zárobková činnosť“ (často zamieňaný nielen predstaviteľmi tretieho sektora i za doslovné znenie ústavy Ústavy SR v podobe pojmu „iná zárobková činnosť“) za: „…najvšeobecnejší pojem vymedzujúci ekonomické aktivity osôb, pojem, ktorý je treba odlíšiť od podnikania, ako aktivity napĺňajúcej znaky vymedzené ustanoveniami § 2 ods.1 Obchodného zákonníka.“

Následný logický záver i faktická aplikačná prax potvrdzujú, že občianske združenie môžu vyvíjať (inú) zárobkovú činnosť i podnikať, keďže viaceré pôsobiace nielen v športe vlastnia napr. živnostenské listy. Profesor občianskeho práva Ivo Telec z Masarykovej Univerzity v Brne potvrdzuje (TELEC, 1998, s. 167), že predmetné ustanovenie § 3, ods. 1, písmeno b) zákona : „…nie je možné vykladať ako zákaz zárobkovej činnosti občianskych združení, ale ako negatívne vymedzenie spolčovacích (zakladateľských) účelov“. I preto v svojich úvahách de lege ferenda zároveň vyzýva k prísnejšej právnej úprave zakladateľských účelov v spolkovom práve, ktorá by bola podľa neho nie obmedzením slobody, ale prejavom systematickejšieho myslenia pokiaľ ide o systematiku a funkcie jednotlivých právnických osôb vôbec.

Súdna prax hore uvedené názory predstaviteľov právnej vedy nevyvracia. Dôležitosť a význam Nálezu ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 13/97 z 19. júna 1998 z hľadiska ústavnosti vykonávania týchto ekonomických aktivít občianskymi združeniami boli už kvalifikovane analyzované v časopise EFEKT (pozri najmä č. 2009/1, s.29, resp. č. 2009/2, s. 27-28).

Súdna prax nášho Najvyššieho súdu SR hore uvedený výklad takisto potvrdila, keď Najvyšší súd SR v odôvodnení k svojmu rozsudku z 31. Januára 1996, sp.zn. Obz 5/95 konštatoval, že : „Z ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č. 83/1990 Zb., na ktoré generálny prokurátor v sťažnosti poukazuje, nevyplýva, že by občianske združenia nemohli vyvíjať zárobkovú činnosť.“ V právnej vete predmetného rozsudku sa priamo navyše konštatuje, že: „Občianske združenie môže samé alebo spoločne s niekým založiť obchodnú spoločnosť alebo družstvo, alebo sa iným spôsobom majetkovo podieľať na činnosti takýchto podnikateľských subjektov.“

Zároveň súd potvrdil, že : „Zárobkovej činnosti sa len nepriamo dotýka ustanovenie § 8 ods.1 uvedeného zákona, podľa ktorého jedným z dôvodov odmietnutia registrácie združenia je i skutočnosť, že z obsahu stanov vyplýva, že ide o združenie vymenované v ust. § 1 ods. 3.“ Znamená to, že ak si združenie do stanov ako cieľ združenia dá zárobkovú činnosť, Ministerstvo vnútra by muselo jeho registráciu odmietnuť.

Zdaňovanie príjmov OZ: Bod neuralgický nielen v športe

V rámci legislatívneho procesu pri tvorbe zákona o združovaní občanov v prvých mesiacoch roku 1990 zákonodarca vonkoncom nepredpokladal a asi ani nemohol predpokladať, že tento právny predpis sa stane na celých 20 rokov! asi najdôležitejším právnym predpisom určujúcim charakter spolkového (a tým z veľkej časti i športového) života v (Česko) Slovensku vôbec. Napriek tomu jeho celkovo iba 4 novelizácie za ostatných 20 rokov (v rokoch 1990, 1991, 1993, 2009) sú v zjavnom protiklade s dynamikou právnej úpravy zdaňovania príjmov OZ, ktorá sa v tomto čase menila nielen s prijatím úplne nových zákonov o daniach z príjmov (1992, 1999, 2003), ale i najmä s ich už na desiatky počítanými novelizáciami, o pokynoch resp. metodických usmerneniach ani nehovoriac.

Zdaňovanie príjmov pochádzajúcich z tzv. „reklamy“ v športe boli typickým zdrojom nejednoznačnosti. Rozsudok týkajúci sa futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava z čias, keď existoval ešte v právnej forme občianskeho združenia, môže byť určitým obrazom týchto problémov v športe. Najvyšší súd SR dňa 6. decembra 1999, sp.zn. 5 Sž 131/99, 4 Sž 154/99 v tomto rozsudku uznal žalobu Slovana vo veci preskúmania a zrušenia rozhodnutí daňových orgánov, ktorými mu bola predpísaná dodatočná daň z pridanej hodnoty vo výške 20 849 511 Sk! a tiež predpísané zvýšenie dane vo výške 10 424 756 Sk!, ako dôvodnú.

O čo vtedy išlo?! Skutkový stav veci – vtedajší Slovan ako občianske združenie vznikol podľa vlastných stanov s cieľom zabezpečiť a rozvíjať športovú a telovýchovnú činnosť zameranú na futbal. Za týmto účelom vyvíjal hospodársku činnosť, v rámci ktorej získaval finančné zdroje na zabezpečenie cieľa, pre ktorý vznikol. Získaval tiež príjmy z reklamnej činnosti priamo naviazanej na športovú činnosť, pri ktorej prenajíma plochy na štadióne na umiestnenie reklamných pútačov a mal aj príjmy aj z propagácie firmy záujemcov o reklamu. Podľa tvrdenia Slovana ako žalobcu občianske združenie má zakázané vykonávať takú zárobkovú činnosť, ktorá je vyhradená osobám založeným za účelom podnikania. Slovan tvrdil, že nemá živnostenské oprávnenie a nikdy nevykonával reklamnú činnosť za účelom dosiahnutia zisku a tento ani nikdy nedosiahol. V ďalšej časti žaloby Slovan ako žalobca tvrdil, že sa pôvodne sám domnieval, že pri reklamnej činnosti uskutočňuje zdaniteľné plnenie a nakoľko dosiahol určitú výšku obratu, predložil príslušnému daňovému orgánu žiadosť o registráciu pre daň z pridanej hodnoty. Osvedčenie o registrácii bolo žalobcovi aj vydané, a to s účinnosťou od 1. apríla 1994.

Podľa názoru Slovanu však toto osvedčenie bolo nezákonné a nulitné, pretože odporovalo § 4 vtedajšieho zákona č. 222/1992 Zb. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/1992 Zb.„), lebo Slovan ako OZ na základe jeho stanov nikdy nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty. Z vyššie uvedených dôvodov považoval Slovan za nezákonné a neodôvodnené aj žalobou napadnuté rozhodnutia, lebo vychádzajú z nezákonného a nulitného rozhodnutia o jeho zaregistrovaní ako OZ za platiteľa dane z pridanej hodnoty. Vo svojom rozsudku zo dňa 6. Decembra 1999, sp.zn. 5 Sž 131/99, 4 Sž 154/99 Najvyšší súd SR konštatoval v odôvodnení i nasledovné : „Súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že pokiaľ jeho činnosti nemajú podnikateľský charakter, teda cieľom nie je dosahovanie zisku, iba zabezpečenie športovej a telovýchovnej činnosti, môže nakladať s vlastným majetkom v záujme dosiahnutia hospodárskeho výsledku zaručujúceho činnosť združenia, nie však zisk.“ NS SR navyše dodal, že v ďalšom konaní je žalovaný – príslušné daňové orgány viazaný právnym názorom súdu. Súd zároveň zrušil aj rozhodnutie prvostupňového daňového orgánu, keďže má pôvod vo vytýkaných nedostatkoch. V nadväznosti na zrušenie rozhodnutí o vyrubení dodatočnej dane stratili zákonné opodstatnenie aj rozhodnutia o jej zvýšení.

O tom, že tento vybraný rozsudok nebol ani zďaleka ojedinelým problémom svedčí i pár ďalších prípadov z našej vtedajšej futbalovej praxe- rokoch 2002 až 2004 vykonali daňové úrady 11 kontrol v 9 futbalových kluboch, ktoré hrali v najvyššej slovenskej súťaži od roku 2000. 8 kontrol sa skončilo nálezom a ten predstavoval celkovo asi 19 miliónov korún. Existenciu problému dokladuje i kontrola MF SR na Slovenskom futbalovom zväze, ktorá odhalila v roku 2004 celkovo 58 chýb za 27 miliónov SKK.

Princíp právnej (ne)istoty pri zdaňovaní príjmov v športe

Princíp právnej istoty sa v právnom štáte veľmi zjednodušene pre naše potreby spája i so zrozumiteľnosťou, s predvídateľnosťou práva a najmä rozhodnutí štátnych orgánov pri jeho konkrétnej aplikácií v tom – ktorom prípade. Zárobková činnosť resp. podnikanie najmä občianskych združení v športe sú u nás už dlhé roky spojené, najmä čo sa týka zdaňovania ich príjmov, ako bolo pomerne podrobne rozobrané v predchádzajúcom texte, s neveľmi jasnou právnou úpravou, keďže spôsob zdaňovania príjmov z nich plynúcich prináša nálezy daňových kontrol a následné spory.

V časopise Športinform vydávanom Asociáciou telovýchovných jednôt a klubov už 19 rokov, konkrétne v čísle 2 z roku 2006 sa na strane 11 a nasl. nachádza oficiálna informácia poskytnutá Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v podobe odpovede – listu, ktorú zaslali na žiadosť ATJK SR k predmetnej problematike.

V nej sa podrobne problematika rozoberá a uvádza sa: „Predmetom dane daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie, sú príjmy z činností, ktorými dosahujú zisk, alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť, a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám, príjmov z členských príspevkov a príjmov, z ktorých sa daň vyberá zrážkou.“ Pri zaradení konkrétneho príjmu do jednej z týchto kategórií je dôležité vychádzať zo stanov občianskeho združenia.

Medzi príjmy, ktoré majú priamu súvislosť so základným poslaním občianskeho združenia, ktoré nie sú predmetom dane, resp. sú od dane oslobodené na základe § 13 ods. 1 písm a) zákona o dani z príjmov možno zaradiť i napr.:

• príjmy zo vstupného na zápasy,
• príjmy z „predaja“ hráčov, ktorí boli vychovaní z prostriedkov športového klubu,
• príjmy z televíznych a rozhlasových prenosov,
• príjmy z reklám v prípade, že získavanie finančných prostriedkov prostredníctvom reklamy je jednou z hlavných činností športového klubu na zabezpečenie činnosti, za účelom ktorej športový klub vznikol a táto činnosť nezakladá cenovú konkurenciu …

Uvedený prístup iba znova jasne dokazuje nejednoznačný výklad zákona na ad hoc prístupe, t.j. posúdenia každého prípadu zvlášť vzhľadom na individuálnu formuláciu stanov.

Keďže hore citovanú informáciu považovala ATJK SR za nedostatočnú, následne požiadala Daňové riaditeľstvo SR o sprístupnenie jeho metodických usmernení, v ktorých je uvedená problematika zdaňovania športových spolkov.

Dňa 1. februára 2006 mala dostať emailom odpoveď, z ktorej je časť znova publikovaná i v hore citovanom čísle časopisu ako súčasť článku: „Daňové riaditeľstvo SR Banská Bystrica Vám problematiku zdaňovania športových klubov a občianskych združení vysvetlilo pri osobnom rokovaní v Banskej Bystrici, ako aj listom č. l/251/3992/2006 zo dňa 17.1.2006. Metodické usmernenie týkajúce sa vykonávania kontroly v športových kluboch je internou záležitosťou daňovej správy a slúži výlučne pre kontrolórov daňových úradov. Z toho dôvodu Vám tieto usmernenia nebudú predložené. V prípade, že máte ešte nejasnosti v oblasti zdaňovania občianskych združení a športových klubov, môžete sa obrátiť na Daňové riaditeľstvo SR Banská Bystrica, ktoré je kompetentné poskytovať informácie daňovým subjektom.“

Zdaňovanie konkrétnych príjmov konkrétnych občianskych združení nielen v športe, ktoré sa najmä v minulosti často posudzovalo ad hoc „individuálne od klubu ku klubu“, „od stanov k stanovám“ a so sebou prináša(lo) so železnou pravidelnosťou nálezy daňových kontrol, ktoré sa museli vysporiadať napr. i s plneniami plynúcimi zo zmluvného vzťahu medzi športovým klubom a sponzorom resp. príjmami za tzv. prestup športovca. Tento inštitút umožňujúci zmenu športového klubu, za ktorý je športovec oprávnený súťažiť nie je možné nájsť v žiadnej inej spolkovej sfére (pozri viac v ČORBA, 2007, 2008).

Výsledky týchto kontrol však i z dôvodov objektívnych – neexistencie resp. nejasnosti právnej úpravy nezriedka – pôsobili voči niektorým vybraným občianskym združeniam pôsobiacim v športe likvidačne. Komplexným, veľmi smutným následkom takéhoto stavu potom môže byť dokonca i nasledovný fakt. Slovenský lyžiarsky zväz, jeden z tzv. slovenských národných športových zväzov podľa zákona č. 300/2008 o organizácií a podpore športu, vstupuje na prelome rokov 2009 -2010 pre hore analyzované problémy do likvidácie a má ho nahradiť nový subjekt práva, ktorý však nie je jeho právnym nástupcom, a ktorý má názov Slovenská lyžiarska asociácia.

Ak sa pokúsime zhrnúť závery z už napísaného, môžeme konštatovať, že občianske združenia i v športe môžu vykonávať akúkoľvek (inú) zárobkovú činnosť (i podnikanie), pričom s dosiahnutým príjmom nemôžu nakladať ako so ziskom a zároveň majú povinnosť dodržiavať pri vykonávaní zárobkovej činnosti všetky pravidlá hospodárskej súťaže.

Autor
Mgr. et Mgr. Ladislav Križan PhD., DAS

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1280/Podnikanie_a_(ina)_zarobkova_cinnost_sportoveho_klubu_-_obcianskeho_zdruzenia.html

Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004 Európska komisia v rámci svojich pravidelných hodnotiacich misií v roku 2006 preverovala stav úrovne prebratia právne záväzných aktov Európskej únie týkajúcich sa oblasti ochrany osobných údajov do právneho poriadku Slovenskej republiky, úroveň ich uplatňovania v praxi a postavenie a kompetencie Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) pri výkone dozoru nad ochranou osobných údajov. V tejto súvislosti sa vo februári 2006 na pôde úradu uskutočnil prvý „Štruktúrovaný dialóg o ochrane osobných údajov“ medzi Európskou komisiou a úradom, ktorý sa týkal najmä úrovne prebratia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (ďalej len „Smernica 95/46/ES“) do vnútroštátnych predpisov. Zároveň sa hodnotili skutočné kompetencie a podmienky, za akých úrad vykonáva dozor a ich kompatibilita s právne záväznými dokumentmi. Výsledok rokovaní možno považovať pre Slovenskú republiku za úspešný. Európska komisia vo všeobecnosti, okrem iného, konštatovala, že „situácia v Slovenskej republike v oblasti ochrany osobných údajov je uspokojivá. Slovenská republika uplatňuje zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov zmenený a doplnený zákonom č. 90/2005 Z. z. a úrad vykonáva svoju funkciu i napriek obmedzeným zdrojom a obmedzenému počtu ľudských zdrojov. Zaznamenali sme pozitívny vývoj v oblasti ochrany osobných údajov vo Vašej krajine. Napriek tomu sme sa zhodli na tom, že v súčasnom zákone je z dôvodu jeho úplného zosúladenia so smernicou potrebné vykonať niekoľko zmien a takisto zlepšiť nezávislosť úradu. Dialóg nám umožnil zistiť hlavné pretrvávajúce problémy. Každý dozorný orgán na ochranu osobných údajov musí mať vyšetrovacie a intervenčné právomoci. Podľa našich zistení nedisponuje úrad dostatočnými vyšetrovacími právomocami, čo považujeme za vážny problém. Takisto je potrebné zákon zmeniť a doplniť takým spôsobom, aby umožnil Vášmu úradu rýchlo získať informácie potrebné na vyšetrovanie, online prístup k rôznym databázam a registrom, ako je napríklad kataster nehnuteľností, evidencia občanov a pod.“.

V priebehu roka 2006 pracovná skupina Rady Európskej únie pre schengenské hodnotenie posudzovala súlad právnych predpisov o ochrane osobných údajov, policajnej spolupráci, ochrane vzdušných hraníc, pozemných hraníc a vízovej agendy platných v Slovenskej republike s relevantnými ustanoveniami Schengenského acquis. Opätovné kontroly Schegenskej hodnotiacej komisie v oblasti ochrany osobných údajov sa uskutočnili v marci, júni a septembri 2007. Z rokovaní vzišli hodnotiace správy obsahujúce odporúčania pre Slovenskú republiku, ktoré bolo potrebné splniť najmä rezortom vnútra tak, aby bol zabezpečený bezproblémový vstup do Schengenského priestoru. S prihliadnutím na hodnotiace správy, Rozhodnutie Rady 2008/615/SVV z 23. júna 2008 o zintenzívnení cezhraničnej spolupráce, najmä v boji proti terorizmu a cezhraničnej trestnej činnosti a Rámcové rozhodnutie Rady 2008/977/SVV z 27. novembra 2008 o ochrane osobných údajov spracúvaných v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach bolo potrebné analyzovať súvislosti s relevantnými článkami Smernice 95/46/ES v nadväznosti na Lisabonskú zmluvu a možné dopady na národnú legislatívu platnú v oblasti ochrany osobných údajov. Tieto skutočnosti zohrali svoju úlohu najmä v časovom pláne predkladaného materiálu.

Časový priestor, ktorý takto vznikol, bolo možné využiť na analýzu zákona aj z pohľadu aplikačnej praxe v kontexte konkrétnych pripomienok hodnotiacej misie Európskej komisie.

Z dôvodu odstránenia rôznorodého výkladu sa ukázalo ako potrebné jasne zadefinovať spracúvanie osobných údajov na zabezpečenie verejného záujmu na vnútroštátnej úrovni, keď má členský štát možnosť prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu povinností a práv ustanovených Smernicou 95/46/ES v rozsahu článku 13 ods. 1 na určité spracúvania v presne špecifikovaných oblastiach, čo znamená, že v týchto prípadoch pôsobnosť smernice ako celku vylúčiť nemožno, a tak ho zreteľne odlíšiť od spracúvania osobných údajov na účely plnenia úloh spoločného záujmu členských štátov Európskej únie, ktorý podlieha ich jednotnému postupu a spolupráci v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky alebo podlieha ich jednotnému postupu a spolupráci v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach podľa príslušných článkov Lisabonskej zmluvy.

Pracovná skupina pre ochranu osobných údajov zriadená podľa článku 29 Smernice 95/46/ES prijala v roku 2007 „Stanovisko k pojmu osobné údaje“. Pracovná skupina je nezávislým európskym poradným orgánom pre ochranu osobných údajov a súkromia, ktorej úlohy sú definované v článku 30 Smernice 95/46/ES a článku 15 Smernice 2002/58/ES týkajúcej sa spracúvania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách). Hlavnou úlohou pracovnej skupiny a ňou vydaných stanovísk je zjednocovať postupy národných dozorných autorít pri uplatňovaní princípov ochrany osobných údajov zakotvených v smernici. Slovenská republika je povinná rešpektovať vydané stanoviská a úrad je povinný ich aplikovať aj vzhľadom na ustanovenie § 33 ods. 5 zákona. Pojem „osobné údaje“ je vymedzený v článku 2 písm. a) Smernice 95/46/ES, obsah stanoviska ho veľmi podrobne analyzuje a naznačuje jasné východiská, ako tento pojem komplexne vysvetľovať a aplikovať. Navrhuje sa nové vymedzenie pojmu „osobné údaje“.

Návrh odstraňuje nejasnosti niektorých základných ustanovení zákona, ktoré v aplikačnej praxi spôsobovali potrebu ich častého objasňovania. Na viacerých miestach zákona sa preto vypúšťa slovné spojenie „orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, iné orgány verejnej moci, ako aj ostatné právnické osoby a fyzické osoby“ a nahrádza sa slovom „každý“, ktoré ho plnohodnotne nahrádza, čím sa zjednodušuje právna úprava.

Do druhej časti zákona sa pred § 5 navrhuje vložiť nový paragraf s názvom „základné ustanovenia“. Zavádza sa nová terminológia „právny dôvod spracúvania osobných údajov“ a zároveň sa upozorňuje na základné povinnosti, ktoré nesmie porušiť alebo opomenúť ten, kto pripravuje spracúvanie osobných údajov alebo osobné údaje spracúva. Nový pojem „právny dôvod spracúvania osobných údajov“ sa ďalej v zákone používa na viacerých miestach, čo napomáha jednoduchšej orientácii v zákone. Pripomienka Európskej komisie týkajúca sa stanovenia podmienok za akých prevádzkovateľ smie spracúvať osobné údaje na základe súhlasu dotknutej osoby na jednom mieste v zákone bola zrealizovaná v ustanoveniach § 7 ods. 8 až 11.

Aktuálny vývoj a požiadavka Európskej komisie ukázali naliehavú potrebu konsolidovať úpravu ustanovení týkajúcich sa prevádzkovateľa a sprostredkovateľa dôsledným prebratím článku 17 ods. 2 až 4 Smernice 95/46/ES. Najmä je potrebné jednoznačne ustanoviť, že spracúvať osobné údaje vo vlastnom mene smie len prevádzkovateľ, a sprostredkovateľ je ten, kto spracúva osobné údaje výlučne v mene prevádzkovateľa a na zodpovednosť prevádzkovateľa a na svoju zodpovednosť v rozsahu písomnej zmluvy uzatvorenej s prevádzkovateľom ako jeho splnomocnený zástupca. Sprostredkovateľ je povinný spracúvať osobné údaje len v rozsahu, za podmienok a na účel dohodnutý v zmluve s prevádzkovateľom a spôsobom podľa tohto zákona. Európska komisia v tejto súvislosti poukázala na teraz platné znenie § 5 ods. 2 a odmietla možnosť pyramídového poverovania sprostredkovateľa sprostredkovateľom, ktoré bolo presadené do zákona v rámci legislatívneho procesu schvaľovania novely zákona v roku 2005. Navrhovaná úprava predmetných ustanovení týkajúcich sa prevádzkovateľa a sprostredkovateľa je v súlade s obsahom stanoviska Pracovnej skupiny pre ochranu osobných údajov zriadenej podľa článku 29 Smernice 95/46/ES, ktoré prijala v roku 2010 k pojmom prevádzkovateľ a sprostredkovateľ.

Dopĺňa sa inštitút oprávnenej osoby o pravidlá, ktoré určujú povinnosti a postupy, ktoré musia prevádzkovateľ a sprostredkovateľ dodržať pri ich výbere a poučení. Zákon výslovne ustanovuje, že prevádzkovateľ smie spracúvať osobné údaje a zabezpečovať ochranu spracúvaných osobných údajov len prostredníctvom svojich oprávnených osôb a sprostredkovateľov. Na tento účel prevádzkovateľ vedie register svojich oprávnených osôb. Osoba sa stáva oprávnenou osobou v deň jej poučenia. Sprostredkovateľ smie spracúvať osobné údaje a zabezpečovať ochranu spracúvaných osobných údajov len prostredníctvom svojich oprávnených osôb a subdodávateľov. Na tento účel vedie register svojich oprávnených osôb.

Ďalšou zásadnou pripomienkou Európskej komisie bolo poukázanie na opomenutie inštitútu týkajúceho sa korektného spracúvania osobných údajov, ktorý sa výslovne požaduje podľa článku 6 ods. 1 písm. a) Smernice 95/46/ES a podľa článku 5 písm. a) Dohovoru o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov (ďalej len „Dohovor 108“), ktorý je pre Slovenskú republiku platný od. 1. januára 2001. Európska komisia zdôraznila, že prevádzkovateľ musí byť zaviazaný stanovením takých podmienok spracúvania osobných údajov a ich následným vykonaním, aby bol povinný konať, a to najmä vo vzťahu k dotknutým osobám, spravodlivo, čestne, bez známok diskriminácie, ako aj bez zamlčovania dôležitých informácií. V tejto súvislosti Európska komisia vyslovila druhú zásadnú pripomienku, že tieto skutočnosti, najmä pri plnení informačnej povinnosti prevádzkovateľa, musí vedieť úrad aj plnohodnotne skontrolovať a overiť takým spôsobom, aby nebol odkázaný len na posudzovanie tvrdenia prevádzkovateľa voči tvrdeniu dotknutej osoby. Bolo pristúpené ku komplexnému dobudovaniu inštitútu „informačnej povinnosti“, ktorý je základným pilierom práv dotknutých osôb pri spracúvaní ich osobných údajov a prvoradou povinnosťou prevádzkovateľa vo vzťahu k dotknutým osobám. Zakladá sa povinnosť poskytnúť informácie v štátnom jazyku, ale zároveň sa nevylučuje možnosť poskytnúť ich aj v inom jazyku. Požaduje sa, aby poskytované informácie boli dobre viditeľné a čitateľné voľným okom. Bližšie sa špecifikuje označenie monitorovaného priestoru, ktorého súčasťou je aj registračné číslo systému. Registrované monitorovacie informačné systémy úrad zverejní na svojom webovom sídle, čím sa zabezpečí dostupnosť informácií o ich prevádzkovateľoch pre dotknuté osoby. Zmeny a doplnenia vychádzajú zo stanoviska pracovnej skupiny pre ochranu osobných údajov týkajúceho sa spracúvania osobných údajov monitorovacími systémami.

Navrhuje sa úprava ustanovení týkajúcich sa povinnosti likvidácie osobných údajov v súlade s terminológiou použitou v zákone č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonoch v znení neskorších predpisov. V návrhu sa rešpektuje zásada, podľa ktorej pôvodca registratúry môže vyradiť z registratúry registratúrne záznamy len vo vyraďovacom konaní. Zároveň je ale potrebné dodržať zásadu Smernice 95/46/ES ako aj Dohovoru 108, podľa ktorej je prevádzkovateľ povinný bez zbytočného odkladu zlikvidovať tie osobné údaje, ktoré sa stanú nepotrebnými alebo pominie dôvod ich ďalšieho spracúvania. Zložitosť veci znásobujú existujúce práva dotknutej osoby, napríklad právo odvolať udelený súhlas aj pred uplynutím času jeho platnosti. Likvidáciu takto spracúvaných registratúrnych záznamov obsahujúcich osobné údaje je potrebné uskutočniť čo najskôr a zároveň dohliadnuť, aby sa lehota uloženia ďalej nepredlžovala. Postup pri likvidácii teda musí zohľadňovať viacero špecifických okolností, ktoré vnášajú do procesu likvidácie smernica a dohovor. Návrh sa podrobne zaoberá alternatívami prichádzajúcimi do úvahy v procese likvidácie registratúrnych záznamov obsahujúcich osobné údaje a v troch odsekoch predkladá riešenie, ktoré akceptuje práva a povinnosti pôvodcu registratúry, ktoré má podľa osobitného predpisu.

Navrhuje sa spriehľadniť existujúce pravidlá týkajúce sa prijímania technických, organizačných a personálnych opatrení na zabezpečenie ochrany osobných údajov. Prevádzkovateľ doteraz vyberal z viacerých podmienených možností a zvažoval, ktorá sa vzťahuje práve na spracúvanie osobných údajov v jeho informačnom systéme. Nová úprava zjednocuje podmienky prijímania opatrení a prehľadne vymenúva technické, organizačné a personálne opatrenia, ktoré požaduje, aby boli zdokumentované vo forme bezpečnostnej smernice v prípade, že sú osobné údaje spracúvané automatizovanými prostriedkami spracúvania a opatrenia, ktoré majú byť zdokumentované v prípade, keď sú osobné údaje spracúvané inými ako automatizovanými prostriedkami spracúvania. Povinnosť vypracovať bezpečnostný projekt sa bude vzťahovať len na prevádzkovateľa. Ak prevádzkovateľ poverí spracúvaním osobných údajov sprostredkovateľa, prevádzkovateľ je súčasne povinný v bezpečnostnom projekte riešiť aj zaistenie bezpečnosti informačného systému pri prístupe sprostredkovateľa k spracúvaným osobným údajom v informačnom systéme prevádzkovateľa. Zároveň sa navrhujú vypustiť zo zákona ustanovenia týkajúce sa auditu bezpečnosti informačného systému, čo má pozitívny dopad na prevádzkovateľov a sprostredkovateľov, pretože vykonanie auditu boli povinní zabezpečiť na vlastné náklady.

Aj keď boli ustanovenia týkajúce sa výkonu dohľadu nad ochranou osobných údajov zodpovednou osobou (referent vymedzený v zákone v súlade s článkom 18 ods. 2 Smernice 95/46/ES) doplnené zákonom č. 90/2005 Z. z., ukazuje sa ako nevyhnutné tento inštitút ešte spresniť a doplniť. Povinnosť ustanoviť zodpovednú osobu bude mať len prevádzkovateľ, ktorý spracúva osobné údaje prostredníctvom najmenej piatich oprávnených osôb. Doteraz sa povinnosť odvíjala od počtu zamestnancov, teda i takých osôb, ktoré neprichádzali do styku s osobnými údajmi, čím sa do istej miery eliminuje tvrdosť zákona. Tiež sa precizujú oprávnenia a postavenie zodpovednej osoby, predpoklady na jej poverenie a podmienky a spôsob zrušenia jej poverenia a zániku poverenia zodpovednej osoby.

V rámci dialógu o ochrane osobných údajov v roku 2006 medzi Európskou komisiou a úradom bolo poukázané na povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby národné dozorné autority na ochranu osobných údajov disponovali vyšetrovacími a intervenčnými právomocami. Európska komisia výslovne skonštatovala, že úrad nedisponuje dostatočnými vyšetrovacími právomocami, čo považuje za vážny problém. Takisto poukázala na nevyhnutnosť zmeniť a doplniť zákon takým spôsobom, aby umožnil úradu rýchlo získať informácie potrebné na vyšetrovanie online prístupom k databázam a registrom. Výhrady smerovali najmä na stále pretrvávajúce nedostatočné prebratie článku 28 ods. 1 až 3 Smernice 95/46/ES. Otázky týkajúce sa vyšetrovacích a intervenčných právomocí úradu priamo vyplývajú aj z Dohovoru 108, jeho Dodatkového protokolu týkajúceho sa orgánov dozoru a cezhraničných tokov údajov, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť 1. júla 2004 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 20/2005 Z. z.). V preambule Dodatkového protokolu sa konštatuje presvedčenie, že len dozorné orgány vykonávajúce svoje funkcie úplne nezávisle, sú prvkom účinnej ochrany osôb pri spracovaní ich osobných údajov a zabezpečení účinnej ochrany ľudských práv a základných slobôd, najmä práva na súkromie. Podľa článku 1 ods. 2 Dodatkového protokolu na dosiahnutie toho majú uvedené orgány predovšetkým vyšetrovacie a intervenčné právomoci, ako aj právomoc zapojiť sa do právneho konania alebo dať do pozornosti príslušných súdnych orgánov porušenia ustanovení vnútroštátneho práva. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s Dodatkovým protokolom uznesením č. 2136 zo 17. mája 2002 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Európska komisia upozornila, že úrad musí disponovať takými vyšetrovacími a intervenčnými právomocami, aby mohol účinne a rýchlo preveriť akékoľvek oznámenie týkajúce sa ochrany práv a základných slobôd danej fyzickej osoby pri spracúvaní jej osobných údajov. Úrad musí disponovať právomocou preveriť aj podozrenia týkajúce sa spracúvania osobných údajov v systémoch, o ktorých osoba tvrdí, že v nich nie sú spracúvané osobné údaje. Musí mať možnosť získať údaje a informácie od každého, kto môže napomôcť pri objasnení, odhalení alebo dokázaní protiprávneho konania pri spracúvaní osobných údajov alebo usvedčiť podozrivú osobu.

Ustanovenia, ktoré riešili právomoci úradu v naznačenom rozsahu boli do pôvodného návrhu zapracované. V rámci medzirezortného pripomienkového konania sa viacero pripomienkujúcich subjektov vyslovilo v tom zmysle, že nevidia dôvod na to, aby úrad disponoval vyšetrovacími právomocami a nekompromisne odmietli ich priznanie úradu. Predmetné ustanovenia predkladateľ z návrhu vypustil. V rámci vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového konania predkladateľ podrobne objasnil, prečo je nevyhnutné úradu takéto kompetencie priznať. Ich vypustenie z návrhu však znamená neúplné plnenie požiadaviek Európskej komisie na zapracovanie účinnejších nástrojov pre úrad pri šetrení oznámení dotknutých osôb v súlade s právne záväznými aktmi EÚ a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Prechod slovenskej meny na euro a zmeny a doplnenia vykonané v predchádzajúcom texte zákona na viacerých miestach si vyžiadali niekoľko na seba nadväzujúcich úprav týkajúcich sa ukladania sankcií za porušenie zákona. Predkladaný návrh osobitne vymedzuje skutkové podstaty priestupkov a výšku pokút za ne, čo doteraz platná právna úprava takto neprecizovala a súčasne vymedzuje skutkové podstaty správnych deliktov a výšku pokút za ne. Precizovanie sankcií v predkladanej podobe zároveň reaguje na požiadavku z praxe posilniť právnu istotu dotknutých subjektov pri ukladaní pokút.

Navrhované zákonné opatrenia predstavujú základné a nevyhnutné kroky pre konsolidáciu slovenského právneho poriadku v oblasti ochrany osobných údajov. Navrhovanú úpravu je potrebné predložiť do legislatívneho procesu ako celok, keďže ide o komplex ustanovení, ktoré na seba navzájom nadväzujú a dopĺňajú sa.

Autor
JUDr. Peter Bellás

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1276/Navrh_novely_zakona_c__428_2002_Z__z__o_ochrane_osobnych_udajov.html