Národnej rade Slovenskej republiky bol 28.02.2011 predložený na prerokovania a schválenie (opozičný) návrh na vydanie zákona o odvodoch vybraných finančných inštitúcií a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predseda parlamentu ho 1. marca 2011 posunul do prvého čítania, t.j. návrh je predmetom rokovania parlamentných výborov.
Zákon má za cieľ zaviesť osobitné odvody pre vybrané finančné inštitúcie (banky, zahraničné banky vrátane pobočiek zahraničných bánk, iné úverové inštitúcie a iné zahraničné úverové inštitúcie vrátane pobočiek iných zahraničných úverových inštitúcií, ktoré sú daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou alebo daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou podľa osobitného zákona o dani z príjmov). Súčasne nepriamou novelou Trestného zákona kladie nezaplatenie týchto odvodov na roveň skráteniu dane a poistného, nakoľko termín „odvod vybranej finančnej inštitúcie“ vkladá do ustanovenia §-u 276 – skrátenie dane, odvodu a poistného. Trestná sadzba odňatia slobody pri všetkých objektoch porušenia práva uvedených v tomto ustanovení je v rozmedzí od jedného do piatich rokov.
Nedobrovoľné zmiznutie
Nepriamu novelizáciou Trestného zákona prináša aj nový zákon o uznávaní a výkone majetkových rozhodnutí v Európskej únií (stav: medzirezortné pripomienkové konanie ukončené 28.01.2011), ktorou sa do nášho právneho poriadku zavádza skutková podstata – nedobrovoľné zmiznutie (§ 420a). Zákonodarca ho definuje a sankcionuje takto:
„(1) Kto ako zástupca štátu alebo osoba alebo člen skupiny konajúcej na základe poverenia, podpory alebo tichého súhlasu štátu zadrží, uväzní, unesie alebo inak pozbaví slobody iného a následne odmietne potvrdiť pozbavenie slobody alebo zatají osud alebo miesto pobytu iného a tým inému znemožní výkon zákonnej ochrany, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov.
(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá kto, ako nadriadený
a) vedel alebo vedome nezohľadnil informácie, ktoré jasne naznačovali, že jeho podriadení pod jeho účinnou právomocou páchali alebo sa chystali páchať čin uvedený v odseku 1,
b) vykonával účinnú zodpovednosť za činnosti a kontrolu nad činnosťami súvisiacimi s činom uvedeným v odseku 1,
c) neurobil všetky potrebné a vhodné opatrenia v rámci svojej právomoci na zabránenie alebo potlačenie činu uvedeného v odseku 1, alebo nepostúpil vec činu uvedeného v odseku 1 príslušným orgánom na účely vyšetrovania alebo trestného stíhania.
(3) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa potrestá, kto
a) neoprávnene presunie dieťa, na ktorom bol spáchaný čin uvedený v odseku 1, alebo dieťa, ktoré sa narodilo počas zajatia matky, na ktorej bol spáchaný čin uvedený v odseku 1,
b) neoprávnene odsunie dieťa, na ktorého otcovi, matke alebo zákonnom zástupcovi bol spáchaný čin uvedený v odseku 1, alebo
c) sfalšuje, zatají alebo zničí doklady potvrdzujúce pravú totožnosť dieťaťa uvedeného v písmene a) alebo b).
(4) Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) na chránenej osobe, alebo
b) spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.“
Skutkovú podstatu §-u 420a – nedobrovoľné zmiznutie zároveň zákonodarca vkladá aj to ustanovenia §-u 28 ods. 2, t.j. medzi tie trestné činy, ktoré sú trestným činom aj napriek tomu, že ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcej z o všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému predpisu ani ho neobchádza.
Zavedením tejto skutkovej podstaty sa implementuje záväzok Slovenskej republiky v čl. 2, 4, 6 a 25 Medzinárodného dohovoru o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím, ktorý SR podpísala v septembri 2007. (Mgr. Michal Davala, Procedúra naliehavého opatrenia a progresívny vývoj úpravy procedúry individuálneho oznámenia (podľa medzinárodného dohovoru na ochranu všetkých ľudí pred nedobrovoľným zmiznutím, Justičná revue 11/2009).
Ďalšie zmeny má priniesť novela Trestného zákona aj pri úpravách týkajúcich sa zahraničných verejných činiteľov. Okruh osôb, ktoré patria medzi zahraničných verejných činiteľov sa rozširuje aj o osoby, ktoré sú členom rozhodcovského orgánu cudzieho štátu. Zároveň v § 330 ods. 1 sa slová „pri realizácii medzinárodného obchodu“ vypúšťajú, t.j. k naplneniu skutkovej podstaty prijímania úplatku bude postačovať, ak: „zahraničný verejný činiteľ priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo dá si sľúbiť úplatok v súvislosti s výkonom úradných povinností v úmysle, aby sa získala alebo zachovala neprimeraná výhoda“. Trestná sankcia odňatia slobody v rozmedzí od päť do dvanásť rokov zostáva zachovaná.
Rovnako v prípade skutkovej podstaty – podplácanie sa vypúšťajú slová „pri realizácii medzinárodného obchodu“, t.j. podplácania sa dopustí aj ten, „kto priamo alebo cez sprostredkovateľa zahraničnému verejnému činiteľovi alebo inej osobe poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok v súvislosti s výkonom úradných povinností zahraničného verejného činiteľa v úmysle, aby sa získala alebo zachovala neprimeraná výhoda. Trestná sankcia odňatia slobody v rozmedzí od dvoch do piatich rokov rovnako zostáva zachovaná.
Zmenami týkajúcimi sa zahraničných verejných činiteľov sa do právneho poriadku Slovenskej republiky implementujú sa odporúčania vyplývajúce pre Slovenskú republiku z tretieho kola hodnotenia GRECO.
Samotný zákon o uznávaní a výkone majetkových rozhodnutí v Európskej únií má za cieľ napomôcť plynulému a efektívnemu postupu pri uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladajú peňažné trestnoprávne sankcie.
Zákon upravuje postup orgánov Slovenskej republiky v konaní o uznaní a výkone rozhodnutí o peňažných sankcii v Európskej únií. Použitie zákona sa obmedzuje len vo vzťahu k tým členským štátom, ktoré prevzali do svojho právneho poriadku predmetné rámcové rozhodnutie zmysle notifikácií členských štátov oznámených Radou EÚ v zmysle čl. 2 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady č. 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006. Vo vzťahu k členským štátom, ktoré do svojho právneho poriadku neprebrali rámcové rozhodnutie sa postupuje podľa doterajších postupov na základe aplikovateľných medzinárodných zmlúv, ktoré upravujú uznanie a výkon cudzích rozhodnutí. Subsidiárnym zákonom je Trestný poriadok, ktorého úprava sa použije, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.
Ohrozenie pod vplyvom návykovej látky, odmietnutie dychovej skúšky alebo lekárskeho vyšetrenia
Novela zákona č. 8/2009 o cestnej premávke (štádium: medzirezortné pripomienkové konanie od 11.03.2011) ustanovuje zákaz podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti v prípadoch opakovaného vedenia motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky. Vláda svoj úmysel danej zmeny Trestného zákona zdôvodňuje tým, že opakovanosť spáchania trestného činu vypovedá o tom, že trest nebol na nápravu páchateľa postačujúci a preto je potrebné trvať na povinnosti vykonať celý čas zákazu činnosti viesť motorové vozidlo. V zmysle prechodných ustanovení sa stanovuje, že neumožnenie upustiť od vykonania zvyšku zákazu činnosti sa vzťahuje aj na nevykonané tresty zákazu činnosti, ktoré boli uložené pred účinnosťou navrhovaného zákona.
Zároveň sa navrhuje doplniť skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky o dve nové základné skutkové podstaty. Cieľom je najmä postihovať prostriedkami trestného práva výkon zamestnania alebo činnosti pod vplyvom návykovej látky, pri ktorých by mohol dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia ľudí alebo spôsobeniu značnej škody na majetku. Cieľovou skupinou sú najmä vodiči dopravných vozidiel, ktorí vedú vozidlo v podnapitom stave alebo pod vplyvom drog.
Ustanovenie základnej skutkovej podstaty podľa odseku 1 má výrazne preventívnu povahu.
§ 289 ods. 1: „Kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“
Nebezpečenstvo (na rozdiel od skutkovej podstaty všeobecného ohrozenia) nemusí chráneným záujmom hroziť konkrétne a bezprostredne, stačí aj vzdialená, nie priama možnosť poškodenia, ktorá je daná už tým, že páchateľ vykonal istú činnosť. Na rozdiel od platného právneho stavu nemusí však pre naplnenie znakov trestného činu ísť o recidívu ani o spôsobenie ublíženia na zdraví, resp. majetkovú škodu.
Ustanovenie základnej skutkovej podstaty podľa odseku 2 predpokladá pod hrozbou rovnakej sadzby ako pri základnej skutkovej podstate podľa odseku 1 postih odmietnutia dychovej skúšky alebo lekárskeho vyšetrenia.
§ 289 ods. 2: „Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.“
Zo subjektívnej stránky sa pri tomto trestnom čine vyžaduje úmysel páchateľa, t.j. jeho vedomie o tom, že po požití alebo aplikovaní návykovej látky vykonáva zamestnanie alebo činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život, zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku.
V prípade opakovania – recidívy vykonávania zamestnania alebo inej činnosti pod vplyvom návykovej látky, sa v § 289 v doterajšom odseku 1 (podľa novely odsek 3) dopĺňa postih aj za opakované konanie spočívajúce v odmietnutí podrobiť sa dychovej skúške alebo lekárskemu vyšetreniu, pričom trestná sadzba sa zvyšuje z jedného na dva roky.
Neoprávnené zamestnávanie
Ďalším zákonom nachádzajúcim sa v štádiu medzirezortného pripomienkového konania (od 23.01.2011) je zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktorý ku skutkovej podstate neoprávneného podnikania § 252 priraďuje novú skutkovú podstatu neoprávneného zamestnávania (§ 251a).
Skutkovú podstatu neoprávneného zamestnávania a sadzbu novela definuje takto:
„(1) Kto neoprávnene úmyselne zamestná osobu, ktorá nie je občanom členského štátu Európskej únie, občanom iného zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo občanom Švajčiarskej konfederácie a ktorá sa na území Slovenskej republiky zdržiava v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch postihnutý, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto neoprávnene úmyselne zamestná osobu, ktorá nie je občanom členského štátu Európskej únie, občanom iného zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo občanom Švajčiarskej konfederácie a ktorá sa na území Slovenskej republiky zdržiava v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, ak spácha taký čin
a) závažnejším spôsobom konania,
b) za osobitne vykorisťujúcich pracovných podmienok,
c) na dieťati.“
K naplneniu tejto skutkovej podstaty je potrebné predchádzajúce postihnutie v rámci administratívno-právneho konania. Bez splnenia tejto podmienky bude neoprávnené zamestnávanie osôb, ktoré nie sú občanmi členského štátu Európskej únie, občanmi iného zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo občanmi Švajčiarskej konfederácie a ktoré sa na území Slovenskej republiky zdržiavajú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky trestné, ak bude toto konanie spáchané závažnejším spôsobom (§ 138 Trestného zákona), za osobitne vykorisťujúcich pracovných podmienok alebo na dieťati.
Novela Trestného zákona týmto transponuje články 9 až 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov (Ú. v. EÚ L 168, 30. 6. 2009). V zmysle smernice má byť trestné konanie, ktoré bolo spáchané úmyselne, pričom okolnosti stanovené v článku 9 ods. 1 písm. a) až e) smernice nemusia byť splnené kumulatívne; zároveň transpozícia článku 10 ods. 2 smernice je pre členské štáty fakultatívna.
Nevyplatenie peňažného plnenia namiesto výpovednej doby
Dňa 08.03.2011 predložilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR do medzirezortného pripomienkového konania novelu Zákonníka práce, ktorá v novom ustanovení § 62 a zavádza možnosť, aby zamestnávateľ namiesto prideľovania práce počas výpovednej doby alebo jej časti poskytol zamestnancovi peňažné plnenie najmenej v sume zodpovedajúcej jeho mzde. Toto peňažné plnenie má zamestnávateľ povinnosť vyplatiť zamestnancovi po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa so zamestnancom nedohodne inak.
Následkom tejto novej možnosti peňažného plnenia v prospech zamestnanca, dochádza aj k premietnutiu tejto skutočnosti do Trestného zákona. Konkrétne sa to odrazilo v ustanovení § 86 písm. c), v zmysle ktorého trestnosť trestného činu zanikne aj vtedy, ak ide o trestný čin nevyplatenia peňažného plnenia namiesto výpovednej doby alebo jej časti, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil najneskôr do 60 dní od dokonania trestného činu.
Nevyplatenie peňažného plnenia namiesto výpovednej doby alebo jej časti zamestnancovi bude trestným činom v zmysle § 214 ods. 1 Trestného zákona, a to za rovnakých podmienok a s rovnakými následkami ako nevyplatenie mzdy, platu, inej odmeny za prácu, alebo náhrady mzdy či odstupného.
Novela Trestného poriadku
Aj napriek výraznému odporu zo strany prokurátorov, vláda 04.03.2011 predložila na rokovanie a schválenie Národnej rade Slovenskej republiky novelu zákona č. 153/2001 Z. z. o prokurátoroch v znení neskorších predpisov, ktorá zároveň novelizuje aj Trestný poriadok:
V súvislosti so zlúčením vojenskej a civilnej prokuratúry sa navrhuje definovať krajského prokurátora: „Krajským prokurátorom sa na účely tohto zákona rozumie, ak tento zákon neustanovuje inak, aj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ak ide o veci patriace do jej pôsobnosti.“
Aj napriek zrušeniu vojenskej prokuratúry sa navrhuje, aby konania, ktoré vojenskí prokurátori začali, aj skončili, a to z dôvodu právnej istoty účastníkov konania.
Novela zákona o prokuratúre zavádza inštitút tzv. asistenta prokurátora, ktorý bude môcť samostatne na základe poverenia prokurátora vykonávať niektoré jednoduché úkony v trestnom konaní. Na účely trestného konania bude zaradený medzi tzv. pomocné osoby, podobne ako vyšší súdny úradník. V trestnom konaní bude vykonávať úkony, o ktorých tak ustanoví buď priamo Trestný zákon alebo osobitný zákon, ktorým v tomto prípade je zákon o prokuratúre, či priamo Trestný poriadok.
určenie, ktoré písomnosti sa budú doručovať do vlastných rúk v prípade tzv. iných písomností o ktorých tak môže určiť zákonom ustanovená osoba,
rozhodnutie, či prevzatie doručovanej písomnosti bolo odopreté bezdôvodne,
právo nazerať do spisov,
rozhodnúť o trovách advokáta v prípravnom konaní, na základe poverenia prokurátora,
vykonať rozhodnutie alebo zariadiť jeho výkon v prípravnom konaní, na základe poverenia prokurátorom.
Analogicky ako na ostatné pomocné osoby, aj na asistenta prokurátora sa bude vzťahovať právna úprava vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania. Ide o úkony, pri ktorých možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
V prípade, že proti rozhodnutiu asistenta prokurátora bude podaná sťažnosť, má možnosť jej vyhovieť, ak tak neurobí, predloží vec na rozhodnutie prokurátorovi. Ide o analogickú právnu úpravu ako v prípade vyšších súdnych úradníkov.
Povinnosť vodiča dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pričom ho nesmie ohroziť, sa nebude vzťahovať na vodičov električiek. Takéto pravidlo je bežné aj v okolitých krajinách.
Chodcom na druhej strane pribudne povinnosť umožniť električke plynulý prejazd. Pri akomkoľvek prechádzaní cez vozovku – vrátane priechodu – budú musieť dbať nielen na rýchlosť ale aj vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel.
Vodiči nebudú smieť zastavovať vozidlo na priechodoch pre chodcov či cyklistov, ak to nebude vyžadovať bezpečnosť cestnej premávky. Cieľom je umožniť chodcom plynulý prechod cez cestu bez obchádzania vozidiel. Na druhej strane však už vodiči nebudú musieť dodržiavať pravidlo zákazu obmedzovania pohybu chodcov a cyklistov pri zastavení či státí vpravo v smere jazdy rovnobežne a čo najbližšie k okraju cesty. Väčšina ciest v SR nie je stavaná na dodržiavanie takéhoto pravidla – zužovali by sa ním jazdné pruhy, čo by spôsobovalo kolízne situácie.
S cieľom znížiť počet dopravných nehôd bude závažným porušením pravidiel cestnej premávky aj ohrozenie chodca a cyklistu prechádzajúceho cez priechod a tiež ohrozenie chodca pri odbočovaní vozidla mimo cestu, pri vchádzaní na cestu, pri otáčaní a cúvaní.
Na diaľniciach a rýchlostných cestách budú musieť vodiči dodržiavať bezpečnú vzdialenosť viazanú na čas a to minimálnu takú, ktorú vozidlo prejde za 2 sekundy, niektoré typy vozidiel za 3 sekundy. Vodiči totiž nemajú možnosť zmerať vzdialenosť, ale môžu odhadnúť čas, za ktorý by prekonali vzdialenosť k vozidlu idúcemu pred nimi. Nastavenie pevnej vzdialenosti by nebolo technicky správne, pretože tá sa mení v závislosti od rýchlosti.
Vodičom v zimnom období pribudne zákonná povinnosť odstrániť z vozidla kusy ľadu a snehu, ktoré by sa počas jazdy mohli uvoľniť a spôsobiť dopravnú nehodu či zranenie.
Vzhľadom na nárast prípadov jazdy s vozidlom s evidenčným číslom prideleným inému vozidlu bude možné takéto priestupky postihovať vyššou sankciou.
Ďalšie právomoci polícieAk sa vodiči odmietnú podrobiť vyšetreniu na zistenie prítomnosti alkoholu či inej návykovej látky, bude sa za dopravnú nehodu pokladať aj škodová udalosť v cestnej premávke, pri ktorej je škoda menšia ako 3990 € – teda za iných okolností udalosť, ktorá nie je priestupkom a polícia ju neobjasňuje.Policajti budú môcť zadržať vodičský preukaz aj tomu, kto ho nepredloží pri kontrole napríklad v obave, že mu ho dôvodne zadržia. Fyzicky mu ho síce neodoberú, ale dostane potvrdenie o jeho zadržaní. Povinnosťou vodiča bude takto „fiktívne“ zadržaný vodičský preukaz odovzdať orgánu Policajného zboru a to do 7 dní.K právomociam polície pribudne aj oprávnenie zadržať vodičský preukaz až do právoplatného ukončenia veci v prípadoch, kedy možno uložiť zákaz vedenia motorového vozidla.
Vodičom už v 17-tich rokochVek na získanie vodičského oprávnenia skupiny B sa znižuje na 17 rokov. Takýto držitelia vodičského oprávnenia skupiny B však budú môcť do dovŕšenia dospelosti – najmenej však tri mesiace – viesť vozidlo skupiny B len v prítomnosti spolujazdca, ktorý má oprávnenie skupiny B najmenej 10 rokov. Spolujazdec bude musieť mať pri sebe všetky potrebné doklady, nebude smieť byť pod vplyvom alkoholu či návykových látok. Jeho úlohou bude na mladého vodiča pôsobiť výchovne a preventívne. Vedenia vozidla bez kvalifikovaného spolujazdca sa bude pokladať za závažné porušenie pravidiel cestnej premávky.
Spôsobilosť na vodičské oprávnenie , autoškoly, uchádzači o vodičské oprávnenieNa skúšku z odbornej spôsobilosti budú autoškoly povinné prihlasovať absolventov do šiestich mesiacov od ukončenia prípravy v autoškole.Uchádzači o vodičské oprávnenie, ktorí neprospejú z vedenia motorového vozidla na autocvičisku, nebudú môcť pokračovať v skúške v cestnej premávke.Rozšíri sa aj okruh dôvodov, pre ktoré sa držiteľ vodičského oprávnenia bude musieť podrobiť preskúmanu zdravotnej či psychickej spôsobilosti či preskúšaniu odbornej spôsobilosti. Predpokladá sa aj zavedenie inštitútu doškoľovacieho kurzu podľa zákona č. 93/2005 Z. z. o autoškolách v prípade notorických porušovateľov predpisov – takých , čo sa dopustili 3 závažných priestupkov počas 12 mesiacov, za ktoré im bola uložená pokuta minimálne 60€, a tiež pre vodičov s praxou do 2 rokov (ak spôsobia dva závažné priestupky alebo jednu dopravnú nehodu). Štatisticky totiž vodiči s praxou do 2 rokov zapríčinia až 13 percent havárií.Vodiči dôvodne podozriví z požívania alkoholu či návykových látok budú na základe rozhodnutia PZ povinní podrobiť sa preskúmaniu svojej zdravotnej spôsobilosti u psychiatra a tiež povinnosti podrobiť sa terapii u dopravného psychológa – a to bezprostredne po spáchaní dopravného priestupku či zapríčinení nehody.Vodiči, ktorým bol uložený trest či sankcia spočívajúca v zákaze vedenia motorových vozidiel, sa už v súčasnosti musia do 30 dní od uplynutia tejto lehoty podrobiť preskúšaniu z odbornej spôsobilosti. Ak im bolo oprávnenie odobrané na viac ako dva roky, budú musieť absolvovať aj preskúmanie zdravotnej a psychickej spôsobilosti. V opačnom prípade vodičský preukaz naspäť nezískajú. Lehotu 30 dní bude možné po novom zo závažných dôvodov predĺžiť, najviac však na tri mesiace.
Zásada „trikrát a dosť“Vodiči, ktorí počas 5-tich rokov trikrát spôsobia dopravnú nehodu alebo dvakrát porušia pravidlá cestnej premávky tým, že požijú alkohol alebo návykovú látku, alebo sa odmietnu podrobiť vyšetreniu na ich zistenie, prídu o vodičské oprávnenie. Ak ho budú chcieť získať späť, budú musieť nanovo absolvovať kurz v autoškole.Vrátiť vodičské oprávnenie však nebude možné tým, ktorí za posledných 10 rokov 3 razy porušili zákaz požívania alkoholu a návykových látok alebo sa odmietli podrobiť vyšetreniu na ich zistenie – takéto osoby prídu o vodičský preukaz navždy. Z týchto dôvodov bude polícia informácie o vodičoch uchovávať až desať rokov. Nové prísnejšie pravidlá rátajú aj s možnosťou započítavania takýchto porušení dopravných predpisov spáchaných ešte pred účinnosťou novely zákona – a to za predpokladu, že sa vodiči dopustia recivídy po účinnosti novely.
Navrhované zmeny v Trestnom zákoneSúdy nebudú môcť podmienečne upustiť od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo uložený odsúdenému, ktorému bol takýto trest uložený v predchádzajúcich 10-tich rokoch za trestný čin spáchaný pod vplyvom návykovej látky; a tiež tomu, kto bol v predchádzajúcich 10-tich rokoch za podobný čin spáchaný pod plyvom návykovej látky potrestaný zákazom činnosti viesť motorové vozidlo. Opakovaným spáchaním trestného činu je totiž zrejmé, že trest nebol pre nápravu páchateľa postačujúci. Neumožnenie upustiť od vykonania zvyšku zákazu činnosti sa bude vzťahovať aj na nevykonané tresty uložené pred účinnosťou navrhovanej novely.Skutkové podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky sa doplnia o dva nové prípady:
osoby pod vplyvom návykovej látky, ktorá má vplyv na ich spôsobilosť vykonávať zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorej môžu ohroziť zdravie alebo životy, alebo spôsobiť značné majetkové škody, potrestajú sa odňatím slobody až na 1 rok. Toto ustanovenia má výrazne preventívnu povahu a ráta už aj s nepriamou možnosťou poškodenia zdravia či majetku.
rovnako sa potrestá ten, kto sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky – dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom; alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu odberu a vyšetreniu krvi či iného biologického materiálu, hoci by toto vyšetrenie nijako neohrozilo jeho zdravie.
Trestné sadzby pri recidíve činov spáchaných pod vplyvom návykovej látky by sa z doterajších 1 až 5 rokov mali zvýšiť na 2 až 5 rokov.
Navrhované zmeny v zákone o priestupkoch
Do zákazu činnosti uloženého za priestupky sa nebude započítavať čas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Priestupkový zákon sa v tomto zosúladí s Trestným zákonom.
Rovnako ako v Trestnom zákone nebude možné upustiť od zvyšku zákazu viesť motorové vozidlo tomu, komu v predchádzajúcich 10 rokoch uložili trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo za trestný čin spáchaný pod vplyvom návykovej látky; ani tomu, komu bol v predchádzajúcich 10-tich rokoch uložený zákaz viesť motorové vozidlo za niektoré priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Neumožnenie upustiť od zvyšku zákazu viesť vozidlo sa bude vzťahovať aj na nevykonané tresty uložené pred účinnosťou navrhovanej novely.
Opätovne – z dôvodu prísnejšieho postihu arogantných vodičov a tzv. cestných pirátov – sa zavádza možnosť prejednať niektoré konkrétne priestupky súvisiace s vedením vozidla aj mimo blokového konania – čo sa bude vzťahovať najmä na prípady prekročenia rýchlosti. V súčasnosti sa v zásade akékoľvek prekročenie rýchlosti musí prejednať vždy v blokovom konaní, v ktorom sú nižšie pokuty a nemožno ani uložiť zákaz činnosti.
Navrhované zmeny v zákone o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb
Návrhom sa upravuje postup detekcie alkoholu, omamných a psychotropných látok u vodičov, definuje sa postup pri detekcii na prítomnosť týchto látok príslušníkmi PZ – a to až do potvrdenia požitia na základe vyšetrenia vzorky krvi v toxikologických laboratóriách.
Ustanovuje sa povinnosť odobratú vzorku preskúmať aj laboratórne – orientačné zistenie prítomnosti týchto látok nie je dostatočné a je spochybniteľné.
Z výsledku laboratórneho vyšetrenia musí byť jasné, či sa u osoby zistil alkohol, omamná látka alebo psychotropná látka, a v prípade pozitívneho nálezu aj hodnoty týchto látok.
Jasne sa určujú prípady, kedy sa lekárske vyšetrenie spojené s odberom a laboratórnym vyšetrením krvi či iného biologického materiálu vykoná vždy aj bez orientačného testovania – napríklad vtedy, ak vyšetrovaná osoba nie je pri vedomí. Tieto vyšetrenia bude uhrádzať ten, kto o ne požiadal. V prípade pozitívneho výsledku si žiadateľ bude úhradu týchto vyšetrení uplatňovať od vyšetrovanej osoby.
Navrhované zmeny v zákone o doprave a dráhachPriestupkom na úseku tohto zákona bude aj konanie osôb podieľajúcich sa na zabezpečovaní dráhy či dopravy pod vplyvom drog, liekov či iných látok znižujúcich schopnosť vykonávať činnosť, takisto odmietnutie dychovej skúšky či lekárskeho vyšetrenia. Za takýto priestupok bude možné uložiť pokutu od 300 do 500 € a zákaz činnosti na dva roky. Zároveň sa sprísňujú sankcie aj za ďalšie priestupky v doprave.
Ministerstvo vnútra zaradilo do pripomienkového konania návrh novely zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je vypracovaný na základe úlohy vyplývajúcej z bodu 4.2 Vnútorný poriadok a bezpečnosť Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2010 – 2014. Po dvoch rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona o cestnej premávke vzniká tiež potreba prehodnotiť niektoré ustanovenia zákona, najmä vo vzťahu k objektívnemu stavu bezpečnosti na cestách v súvislosti s aktuálnym vývojom počtu dopravných nehôd s následkom smrti alebo ťažkého zranenia jej účastníkov .
Návrhom zákona sa znižuje vek na udelenie vodičského oprávnenia skupiny B z doterajších 18 rokov na 17 rokov. Súčasne sa však upravuje, že vodič, ktorému bolo vodičské oprávnenie skupiny B udelené pred dovŕšením 18 rokov, môže viesť motorové vozidlo skupiny B len v prítomnosti osoby sediacej na mieste spolujazdca vedľa vodiča. Túto povinnosť bude mať takýto vodič do dovŕšenia veku 18 rokov, najmenej však tri mesiace.
V záujme uplatnenia možnosti zadržať vodičský preukaz podľa § 70 ods. 1 písm. a) zákona aj v prípade ak ho osoba nepredložila pri kontrole, sa navrhuje zaviesť nový inštitút tzv. fiktívneho zadržania vodičského preukazu.
Navrhovaným zákonom sa tiež rozširuje okruhov dôvodov pre ktoré je držiteľ vodičského oprávnenia povinný podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti, psychickej spôsobilosti alebo preskúšaniu odbornej spôsobilosti. Navrhovaný zákon predpokladá zavedenie inštitútu doškoľovacieho kurzu ustanoveného v § 2 ods. 1 písm. b) zákona
č. 93/2005 Z. z. o autoškolách, ktorému sa budú povinní podrobiť predovšetkým notorickí porušovatelia pravidiel cestnej premávky.
Ak držiteľ vodičského oprávnenia za posledných desiatich rokov trikrát viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky alebo ak sa odmietol podrobiť vyšetreniu na ich zistenie, orgán Policajného zboru je povinný rozhodnúť o jeho okamžitom a trvalom vylúčení z cestnej premávky odobratím jeho vodičského oprávnenia bez možnosti získať ho v budúcnosti späť.
Vo vzťahu k vodičom, ktorí za posledných päť rokov dvakrát viedli motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, inej návykovej látky alebo ktorí sa odmietli podrobiť vyšetreniu na ich zistenie, sa ustanovuje povinnosť orgánu Policajného zboru rozhodnúť o odobratí vodičského oprávnenia. Vodičské oprávnenie bude odobraté i tomu, kto v priebehu posledných piatich rokoch trikrát poruší pravidlá cestnej premávky, v dôsledku ktorého vznikne dopravná nehoda. Odobraté vodičské oprávnenie bude možné vrátiť až po preukázaní splnenia podmienok podľa § 77 ods. 1 písm. d) až g) zákona.
Návrhom zákona sa ustanovujú nové druhy porušení pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom a tým sa sprísňuje postih priestupcu. Ide najmä o vodiča, ktorý ohrozí chodca, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov alebo chodca prechádzajúceho cez cestu, na ktorú vodič odbočuje alebo ho ohrozí pri odbočovaní na miesto mimo cesty, pri vchádzaní na cestu a pri otáčaní alebo pri cúvaní, prípadne ohrozí cyklistu prechádzajúceho cez priechod pre cyklistov. Novo sa ustanovuje ako porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom aj porušenie povinností inštruktora autoškoly a porušenie povinností spolujazdca, ktorý vykonáva dohľad nad mladým vodičom, ako aj vedenie motorového vozidla s tabuľkou s evidenčným číslom, ktorá nie je pridelená tomuto vozidlu.
Návrh novely zákona o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb upravuje postup detekcie alkoholu, omamných látok a psychotropných látok u vodičov ako predpoklad vyvodenia zákonom stanovených sankcií.
S cieľom postihovať prostriedkami trestného práva výkon zamestnania alebo činnosti pod vplyvom návykovej látky, pri ktorej by mohlo dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia ľudí alebo spôsobeniu značnej škody na majetku sa navrhuje v Trestnom zákone rozšíriť už existujúcu skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky o dve nové základné skutkové podstaty. Na rozdiel od platného právneho stavu nemusí pre naplnenie znakov trestného činu ísť o recidívu ani o spôsobenie ublíženia na zdraví, resp. majetkovej škody. Súčasne sa navrhuje upraviť nemožnosť upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti uložených za konkrétne trestné činy súvisiace s vedením motorového vozidla.
Návrh novely zákona o priestupkoch v súlade s cieľmi zvyšovania bezpečnosti na cestách upravuje počítanie času zákazu činnosti a nemožnosť upustenia od výkonu zvyšku zákazu činnosti uloženého za konkrétne priestupky súvisiace s vedením motorového vozidla. Opätovne tiež zavádza z dôvodu prísnejšieho postihu predovšetkým arogantných vodičov a tých, ktorí vysokou mierou prekračujú ustanovenú rýchlosť, možnosť prejednať tento skutok mimo blokového konania.
Návrhom novely zákona o doprave na dráhach v znení neskorších zákonov sa stáva postihnuteľné aj konanie inej osoby podieľajúcej sa na zabezpečovaní dráhy alebo dopravy na dráhe súvisiace s požitím alkoholu, drog, liekov alebo inej látky znižujúcej schopnosť vykonávať činnosť pri zabezpečovaní dráhy alebo dopravy na dráhe, prípadne odmietnutie dychovej skúšky alebo lekárskeho vyšetrenia. Navrhuje sa tiež zvýšiť sankcie za priestupky podľa § 42 ods. 1 zákona o doprave na dráhach pri zohľadnení závažnosti požívania alkoholu a iných návykových látok u vodiča viesť dráhového vozidlo alebo obsluhovať lanovú dráhu, ako aj u inej osoby, ktorá sa podieľa na zabezpečovaní dráhy alebo dopravy na dráhe.
Zákonník práce v súčasnej dobe je témou, ktorá oslovuje nielen vládu, parlament, združenia, odbory či rôzne asociácie, ale dotýka sa každého podnikateľa zamestnávajúceho aj jediného zamestnanca.
Už 20. novela zákonníka (od jeho účinnosťi 01.04.2002) bola 08.02.2011 schválená parlamentom, prináša však viacero otázok nielen zo strany zamestnávateľov ale aj samotných zamestnancov. Novela si síce okrem iného kladie za cieľ chrániť zamestnancov po návrate z materskej či rodičovskej dovolenky, avšak ich prílišná ochrana vyvoláva obavy z reakcie zamestnávateľov, u ktorých sa môže vyskytnúť podvedomá diskriminácia najmä žien, u ktorých sa predpokladá nastúpenie na materskú či rodičovskú dovolenku. Novela má byť účinná od 01.04.2011, momentálne čaká na podpis prezidentom. VIAC
Novela osobitne chráni biologický stav ženy v čase tehotenstva, krátko po pôrode a v čase dojčenia a osobitný vzťah medzi matkou a dieťaťom krátko po pôrode. Zvyšuje sa ochrana pracovných podmienok matky v čase návratu z materskej dovolenky a zabezpečuje sa právo na prospech, na ktorý by žena mala právo, ak by na materskú dovolenku nenastúpila. V súlade s filozofiou Zákonníka práce sa analogicky priznáva obdobné právo aj mužovi.
Ďalej novela prináša možnosť konštituovania Európskej zamestnaneckej rady u zamestnávateľov (resp. skupiny zamestnávateľov) pôsobiacich na území členských štátov, ktorí zamestnávajú najmenej 1 000 zamestnancov v členských štátoch a aspoň 150 zamestnancov v každom z najmenej dvoch členských štátov.
Konečný efekt takejto ochrany preto môže byť kontraproduktívny a žiadaný výsledok sa nedostaví. Ako vyriešiť neochotu zamestnávať danú skupinu zamestnancov? Motivovať zamestnávateľov zamestnávať týchto zamestnancom napr. úľavami na odvodoch či daniach, t.j. v konečnom dôsledku by bol takýto zamestnanec pre zamestnávateľa „lacnejší“ ako „obyčajný“ zamestnanec, takáto právna úprava sa však nepredpokladá ani v ďalších novelách nielen Zákonníka práce.
TÉZY NOVÉHO ZÁKONNÍKA PRÁCE
Pripravovaná novela vyvolala rozsiahlu diskusiu o potrebe úplne nového Zákonníka práce, jeho návrh doposiaľ nebol pripravený, zverejnený bol len v pondelok 31. januára 2011 na zasadnutí Hospodárskej a sociálnej rady SR prvý návrh pracovných téz novely Zákonníka práce. Hlavný dôvod na zmenu platného zákona je podpora tvorby nových pracovných miest, ktorá je pri 14-percentnej miere nezamestnanosti kľúčovou prioritou vlády SR. Pracovný návrh (podľa vlády) prináša lepší Zákonník práce, ktorý bude ústretovejší k rodine, bude spravodlivo chrániť tých, ktorí to potrebujú, prinesie menej byrokracie, širšie možnosti pre zamestnancov, ktorí si chcú viac zarobiť a odstráni privilégiá pre verejných činiteľov a odborárov.
Zástupcovia zamestnancov ani zamestnávateľov však žiadajú prehľadnejší a jednoduchší zákonník práce, ktorý by pripúšťal pružnejšiu úpravu zodpovedajúcu potrebám účastníkov pracovno-právneho vzťahu.
Existuje päť významných dôvodov na novelizáciu Zákonníka práce:
1. Súčasný zákon je nespravodlivý, pretože nezohľadňuje rozdielne postavenie zamestnancov z hľadiska výšky mzdy, či ich pozície vo firme. Robotníka je potrebné chrániť viac ako vysokého manažéra s rozhodovacími kompetenciami. Zákonník práce zároveň nezohľadňuje rozdielne postavenie malých, stredných a veľkých podnikov.
Vláda navrhuje zaviesť vzťah medzi výškou mzdy a skúšobnou lehotou. Čím nižšia mzda, tým nižšia skúšobná lehota a naopak
Vláda navrhuje zaviesť vzťah medzi dĺžkou výpovednej doby a dĺžkou odpracovaného obdobia pre zamestnávateľa. Firma sa zároveň bude môcť dohodnúť so zamestnancom na pružnom rozdelení výpovednej lehoty a odstupného (napríklad pri štvormesačnej lehote môžu byť kombinácie 1 3, 2 2, 3 1)
2. Zákonník práce nezohľadňuje rôzne životné situácie spojené so zamestnávaním študentov, alebo rodičov s malými deťmi
Zamestnávateľ so zamestnancom si môžu nastaviť plný pružný pracovný čas (povinnosť byť/nebyť na pracovisku, ale pracovať) podľa vlastných potrieb.
Otvára sa možnosť, aby sa zamestnávateľ so zamestnancom mohol dohodnúť, že zamestnancovi patrí mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas aj pri práci doma.
Možnosť vzniku zdieľaného pracovného miesta – teda rozdeliť pracovnú náplň jedného pracovného miesta medzi viac ľudí.
Možnosť čerpať náhradné voľno rodičmi detí mladších ako 15 rokov počas školských prázdnin až do 12 mesiacov po výkone práce nadčas
Možnosť čerpať rodičovskú dovolenku až do 5. roku veku dieťaťa.
3. Niektoré časti Zákonníka práce zaťažujú zamestnancov a zamestnávateľov zbytočnou byrokraciou.
Zamestnanec v určitom veku získa právo na vyššiu výmeru dovolenky. Odbúra sa tak zložité byrokratické dokazovanie, či má zákonný nárok na dlhšiu dovolenku.
Na základe dohody zamestnávateľa a zamestnanca sa umožní doručenie výplatnej pásky len elektronickou formou.
Pri výkone brigádnickej práce študentov sa bude predpokladať, že fyzická osoba sa považuje za študenta až do konca októbra kalendárneho roka.
4. Zákonník práce je nedostatočne pružný pri zmene zamestnania, či možnostiach vyšších zárobkov pre zamestnancov
Zamestnávateľ si bude môcť so zamestnancom dohodnúť pružnejšie parametre pracovného pomeru. Platiť bude pravidlo: čím vyššia mzda, tým vyššia pružnosť z hľadiska skúšobnej, výpovednej lehoty, alebo práce nadčas. Či už v rámci kolektívneho vyjednávania, alebo individuálnej dohody.
Flexikonto sa na základe súhlasu sociálnych partnerov zavedie ako trvalý inštitút Zákonníka práce
Úprava pracovných pomerov na dobu určitú – zvýšenie počtu opakovaní a predĺženie maximálneho trvania
5. Zákonník práce dáva privilégiá verejným činiteľom a šéfom odborov na úkor sociálneho dialógu, kolektívneho vyjednávania a reprezentatívneho zastúpenia všetkých zamestnancov
Vláda navrhne zrušenie povinnosti zamestnávateľa dlhodobo uvoľňovať zamestnancov na výkon verejnej funkcie a výkon odborovej funkcie
Zavedie porovnateľné postavenie zamestnaneckej rady a odborovej organizácie
OKRUHY PODĽA MINISTERSTVA PRÁCE
Spresnenie jednotlivých téz predložených vládou prinieslo Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny, ktoré predložilo okruhy, ktoré považuje za dôležité riešiť v návrhu novely Zákonník práce. Ide však zatiaľ o pracovný návrh. Konkrétny návrh Zákonníka práce bude známy až po rokovaní so socialnymi partnermi.
I. členiť zamestnancov v Zákonníku práce podľa rôzneho finančného ohodnotenia zamestnancov, pričom pre rôzne skupiny zamestnancov by boli možné rôzne dojednania v oblastiach:
skúšobná doba,
výpovedná doba, odstupné, odchodné,zahrnutie mzdového zvýhodnenia do výšky mzdy – práca nadčas, práca vo sviatok, práca v noci,
vyšší počet hodín nariadenej pracovnej pohotovosti,
vyšší počet hodín nariadenej práce nadčas,
práca nad 48 hodín týždenne (do 56 hodín),
konkurenčná doložka,
prekážky v práci na strane zamestnávateľa a zamestnanca,
podmienky stravovania,
ďalšie dôvody preradenia na inú prácu,
náhrada škody, atď.
II. Pružnejšie nastavenie podmienok začatia a skončenia pracovného pomeru.
Dĺžka skúšobnej doby by mala odrážať výšku mzdy a mala by sa predĺžiť aj o prekážky v práci na strane zamestnávateľa.
Výpovedná doba by mala odrážať dĺžku odpracovaného obdobia pre zamestnávateľa a zároveň by bola zavedená flexibilná možnosť rozdelenia obdobia, počas ktorého by trvala výpovedná doba zamestnanca na:
1. obdobie výkonu práce (potreba dokončenia práce – výpovedná doba plynie; poskytuje sa mzda)
2. obdobie, v ktorom nie je potrebné vykonávať prácu (práce boli dokončené; vyplatí sa odstupné)
V niektorých prípadoch (napr. porušenie pracovnej disciplíny) by sa pri skončení pracovného pomeru dohodou (namiesto výpovede) nepriznávalo odstupné.
Obmedzenie povinnosti vyplácať odchodné, ak ide o okamžité skončenie pracovného pomeru alebo o výpovedný dôvod na strane zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 a § 63 ods. 1 písm. e).
III. Zohľadnenie odlišného postavenia zamestnávateľa s malým počtom zamestnancov a s veľkým počtom zamestnancov s dôrazom na zníženie administratívnych a iných povinností.
IV. Zavedenie flexikonta (§ 252c)
V. V úprave dovolenky sa navrhuje možnosť stanovenia vyššej výmery dovolenky v nadväznosti na dosiahnutie určitého veku, sprehľadnenie ustanovení o krátení dovolenky (§ 109), umožnenie dlhšieho hromadného čerpania dovolenky ako sú dva týždne (tri), ak ide objektívny dôvod, ktorý je oznámený dostatočne (6 mes.) vopred.
VI. V otázke pracovného času sa navrhuje plný pružný pracovný čas, možnosť dohodnúť sa o dlhšej práci (návrh by sa týkal len vybranej skupiny zamestnancov v súlade s navrhovanou klasifikáciou zamestnancov – výška príjmu), najviac však v priemere 56 hodín týždenne (Dohovor MOP č. 1/1919), pričom súhlas s dlhšou prácou by mohol zamestnávateľ vypovedať rovnako ako samotnú zmluvu.
VII. Zmeny v oblasti pracovného pomeru na dobu určitú by mali priniesť zrušenie niektorých výnimiek, ktoré napadla Európska komisia pre rozpor so smernicou o pracovnom pomere na dobu určitú 1999/70/ES a zvýšenie pružnosti pri pracovných pomeroch na dobu určitú napr. zvýšením počtu opakovaní (trikrát) a predĺženie maximálneho trvania pracovného pomeru na dobu určitú obdobia (3 roky).
VIII. Zástupcovia zamestnancov by mali mať právo na spolurozhodovanie a kontrolnú činnosť zamestnaneckej rady a zároveň by malo byť vypustené ustanovenie o minimálnom rozsahu pracovného voľna s náhradou mzdy.
IX. Zákaz konkurencie počas trvania pracovného pomeru bude zakazovať zárobkové činnosti, ktoré majú k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter a zároveň bude zavedená možnosť dohodnutia konkurenčnej doložky a úprava jej podmienok (dostatočná motivácia k obmedzeniu zárobkovej činnosti).
X. Zároveň budú sprehľadnené ustanovenia o tom, čo sa považuje za výkon práce, rozšírené možnosti odstúpiť od pracovnej zmluvy pred začatím pracovného pomeru, bude umožnené doručovanie písomnosti aj elektronicky prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu (rovnako výplatná páska)
XI. V prípade skončenia pracovného pomeru pri prevode podniku platí, že sa môže zmeniť miesto výkonu práce alebo druh práce a zamestnanec s ich zmenou nemusí súhlasiť, pričom bude platiť fikcia, že pracovný pomer sa skončí zo zákona a pôjde o ako keby o skončenie z organizačných dôvodov, a to ku dňu prevodu, pričom keďže ide o skončenie z viny zamestnávateľa, zamestnanec bude mať právo na odstupné.
XII. V otázke mzdy dohodnutej v kolektívnej zmluve po skončení platnosti kolektívnej zmluvy bude platiť úprava, podľa ktorej mzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve (aj keď už neplatnej) sa považujú za mzdové podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve až do dohodnutia mzdových podmienok v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve.
XIII. Zodpovednosť mladistvého zamestnanca za neinformovanie zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu práce alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu, a o dĺžke pracovného času u iného zamestnávateľa by mala byť upravená takto: ak táto osoba neinformuje alebo nepravdivo informuje o týchto skutočnostiach mohla byť v prípade (napr. vzniknutej škody) posudzovaná ako osoba, ktorá je v pracovnom pomere.
XIV. V úprave domáckej práce sa otvára sa možnosť, aby sa zamestnávateľ so zamestnancom mohol dohodnúť, že zamestnancovi patrí mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas nakoľko doposiaľ sa predpokladalo, že v prípade domáckeho zamestnanca nemôže nikdy ísť o prácu nadčas, pričom však aj takémuto zamestnancovi možno prideliť toľko práce, že pôjde o prácu nadčas.
XV. Navrhuje sa zníženie povinnosti zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi mzdu za obdobie 12 mesiacov, ak ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, avšak zachovanie možnosti, aby súd mohol rozhodnúť, že prizná aj náhradu mzdu v celom rozsahu, t.j. až do nástupu zamestnanca späť do práce u zamestnávateľa.
XVI. Mala by sa zaviesť jasná povinnosť zamestnanca oznamovať v primeranej lehote zamestnávateľovi všetky zmeny týkajúce sa jeho osoby, ktoré majú súvis s jeho zamestnaním, najmä zmenu jeho mena, priezviska, trvalého alebo prechodného pobytu, adresy pre doručovanie písomností, zdravotnej poisťovne.
XVII. V otázke dlhodobého uvoľňovania na výkon verejnej funkcie a výkon odborovej funkcie bude platiť princíp: práca alebo politická/odborárska kariéra.
XVIII. Osobná prekážka v práci pri prevoze matky dieťaťa do zdravotníckeho zariadenia a späť bude rozšírená o právo nielen manžela aj osoby, ktorá je otcom dieťaťa.
XIX. Rovnako by malo dôjsť k spresneniu právnej úpravy poskytovania ďalšieho pracovného voľna (§ 141 ods. 3 až 5).
XX. V otázke dokladovania štatútu študenta v čase do doby jeho zapísania na VŠ, by sa za študenta mala považovať osoba za účelom umožnenia výkonu prác na základe dohody o brigádnickej práci študentov až do konca októbra kalendárneho roka v ktorom skončila SŠ.
XXI. avedenie tzv. zdieľaného pracovného miesta, t.j. možnosti rozdeliť pracovnú náplň jedného pracovného miesta (napr. na dve osoby)
XXII. Možnosť čerpať rodičovskú dovolenku až do 5. roku veku dieťaťa s maximálne dvoma prerušeniami a celkovou dĺžkou 3 roky (resp. s celkovou dĺžkou 6 rokov do 9. roku veku dieťaťa)
XXIII. Možnosť čerpať náhradné voľno rodičmi detí mladších ako 15 rokov počas školských prázdnin až do 12 mesiacov po výkone práce nadčas.
Dňa 08.03. 2011 bola Ministerstvom práce predložená do medzirezortného pripomienkového konanianovela, ktorá prináša viacero zmien, z ktorých najpodstatnejšími sú:
nové vymedzenie závislej práce
vymedzenie pojmu vedúci zamestnanci
úprava a doplnenie ustanovení upravujúcich možnosť odstúpenia od pracovnej zmluvy
úprava skončenia pracovného pomeru zo zákona
doručovanie písomnosti v pracovnoprávnych vzťahoch aj elektronicky (vrátane výplatnej pásky)
úprava ustanovení týkajúcich sa prípadov, ak mzda nie je dohodnutá v pracovnej zmluve
zmena skúšobnej doby
zmena v možnosti dohodnúť pracovný pomer na určitú dobu, resp. v jeho predĺžení či opätovnom dohodnutí
zavedenie možnosti vytvoriť tzv. zdieľané pracovné miesto
určenie povinnosti zamestnávateľa nevytvoriť zrušené pracovné miesto v stanovenom čase
zmeny vo výpovednej dobe (najmenej 1 mesiac s výnimkami podľa dĺžky zamestnania)
zavedenie inštitútu peňažného plnenia namiesto výpovednej doby alebo jej časti
zmeny v skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe
spresnenie definície hromadného prepúšťania
zmeny v odstupnom a odchodnom
zmeny v celkovom čase, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy v prípade sporu o platné skončenie pracovného pomeru
zavedenie základnej základnej informačnej povinnosti zamestnanca
zakotvenie inštitútu konkurenčnej doložky
zavedenie aj u vedúcich zamestnancov možnosti dohodnúť priemerný týždenný pracovný čas
zmena ustanovenia pevného začiatku a konca pracovnej zmeny pri pracovnej ceste
definícia pracovnej pohotovosti
zmeny v práci nadčas pri pružnom pracovnom čase je práca vykonávaná zamestnancom
definovanie tzv. náhradných dôb za trvanie pracovného pomeru
stanovenie spôsobu, akým sa určí dovolenka zamestnancovi s pružným pracovným časom
umožnenie zamestnávateľovi určiť zamestnancom hromadné čerpanie dovolenky aj vo väčšom rozsahu ako dva týždne
spresnenie a sprehľadnenie § 113, ktorý upravuje čerpanie dovolenky
stanovenie definície čo sa nepovažuje za mzdu
spresnenie termínu poskytovania náhradného voľna
zavedenie zmien v normách spotreby práce
stanovenie povinnosti zamestnávateľa uvoľňovať zamestnanca dlhodobo na výkon verejnej funkcie a na výkon odborovej funkcie
nová úprava práv a povinností v prípade vážnych prevádzkových dôvodov vykonávať prácu
úprava prekážok v práci na strane zamestnávateľa a prekážok v práci na strane zamestnanca pri tomto spôsobe rozvrhnutia pracovného času
určenie, že v družstve zabezpečuje výkon kontroly nad stavom bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci osobitný orgán družstva volený členskou schôdzou
vypustenie najvyššej sumy úhrady vynaložených prostriedkov na štúdium, ktorú je povinný zamestnanec uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby z dôvodu, že zamestnávateľ vynaložil sto percent nákladov
ustanovenie možnosti pre zamestnanca čerpať rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši päť (resp. 8) rokov veku
zmeny v posúdení zdravotného stavu mladistvého zamestnanca
zmena pojmu plnenie pracovných úloh a priama súvislosť s ním
umožnenie v kolektívnej zmluve flexibilnejšie dohodnúť niektoré práva, povinnosti a pracovné podmienky.
Novela sa dotýka aj niektorých súvisiacich zákonov:
Zmena Trestného zákona nadväzuje na zavedenie pojmu peňažné plnenie namiesto výpovednej doby alebo jej časti v § 62a Zákonníka práce.
Zmeny v zákone o vysokých školách a v zákone o Slovenskej akadémii vied nadväzujú na zmeny v § 48 Zákonníka práce.
Zmena v zákone o výkone práce vo verejnom záujme zosúlaďuje znenie zákona so zmenami v Zákonníku práce.
Zmena v zákone o odmeňovaní niektorých pri výkone práce vo verejnom záujme zosúlaďuje znenie zákona so zmenami v Zákonníku práce.
Zmeny v zákone č. o službách zamestnanosti vytvárajú právny rámec pre implementáciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/104/ES z 19. novembra 2008 o dočasnej agentúrnej práci. Spresňuje sa definícia agentúry dočasného zamestnávania, ustanovuje zákaz vyberania poplatkov od dočasného agentúrneho zamestnanca za pridelenie alebo za uzatvorenie pracovného pomeru s užívateľským zamestnávateľom po skončení tohto pridelenia, rozširujú povinnosti agentúry dočasného zamestnávania v súvislosti s prístupom dočasného agentúrneho zamestnanca k odbornému vzdelávaniu v čase medzi jeho prideleniami a zlepšuje sa prístup dočasných agentúrnych zamestnancov k zariadeniam starostlivosti o deti.
Stanovuje sa záväzný termín na predkladanie ročných správ o činnosti agentúry dočasného zamestnávania.
Neustále prebiehajúci dialóg, ale aj nátlakové akcie sprevádzajúce Zákonník práce pravdepodobne prinesú ešte množstvo ďalších úprav. Prijať právnu úpravu, ktorá bude vyhovovať širokej škále zamestnávateľov a rozličným pozíciám zamestnancov nebude jednoduché a práve jednoduchosť by možno prospela všetkým zúčastneným tak, aby bola zachovaná čo najväčšia disponibilia ustanovení Zákonníka práce.
Prameňom právnej úpravy agendy justičnej spolupráce v trestných veciach sú:
právne dokumenty medzinárodného práva verejného (najmä multilaterálne a bilaterálne zmluvy),
právne dokumenty európskeho práva (práva Európskej únie),
právne dokumenty vnútroštátneho práva SR.
Subjektami, ktoré sú oprávnené vykonávať/zabezpečovať justičnú spoluprácu v trestných veciach sú justičné orgány (súdy a prokuratúra, resp. štátne zastupiteľstvá), prípadne iné orgány štátov, ktoré sa na základe vyhlásení jednotlivých signatárskych štátov ku konkrétnemu medzinárodnému dohovoru majú na účely daného dohovoru považovať za justičné orgány.
Za účelom zefektívnenia vybavovania agendy justičnej spolupráce v trestných veciach je vhodné sformulovať základné zásady praxe v tejto oblasti.
ZÁSADY:
prednosť platnej medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnou právnou úpravou
reciprocita
primeranosť
subsidiarita (ak je možné dosiahnuť cieľ miernejšími/jednoduchšími prostriedkami, napr. zisťovaním informácie cez Interpol, Europol, Sirene, Eurojust a pod.)
spravodlivé delenie nákladov (bežné náklady znáša dožiadaný štát)
zásada špeciality (v extradičnom konaní a v konaní o európskom zatýkacom rozkaze)
preklad písomností zabezpečuje dožadujúca strana, ak medzinárodná zmluva alebo uplatňovanie reciprocity nestanovujú inak
PRINCÍPY:
efektívna komunikácia
jednoduchosť, zrozumiteľnosť a jednoznačnosť
predvídavosť
kolegialita
Tieto základné zásady a princípy justičnej spolupráce je potrebné pretransformovať do odporúčaných pracovných postupov:
skutok (protiprávny čin), ktorý je predmetom trestného konania v SR, ak je vyjadrený dlhším textom je v žiadostiach o justičnú spoluprácu potrebné vyjadriť zjednodušene (podstata musí ostať zachovaná) alebo viacerými jednoduchšími vetami, a nie jednou dlho vetou. Dôvod: pri sformulovaní skutku do 1 vety je tento často ťažko zrozumiteľný už aj pre osobu, ktorá ovláda slovenský jazyk. Pri preklade takého (dlhého) skutku do cudzieho jazyka môže dôjsť k disproporciám, či už z dôvodu nesprávneho pochopenia skutku prekladateľom alebo z dôvodu nepresne použitých výrazových prostriedkov. Dôsledkom nepresností prekladu, môže byť nesprávny preklad alebo úplne nezrozumiteľný preklad skutku.
V hlavičke dožiadaní o právnu pomoc je účelné uviesť presný kontakt dožadujúceho orgánu v medzinárodnom tvare a to aj v prípadoch, ak sa dožiadanie zasiela do cudziny cestou Generálnej prokuratúry SR. V adrese dožadujúceho orgánu uviesť „Slovenská republika„, uviesť smerové telefónne čísla do SR aj pri faxe a emailový kontakt) Dôvod: justičná spolupráca v trestných veciach sa v rámci Európskej únie významne zefektívnila aj vďaka vytvoreniu právneho rámca, ktorý vedie justičné orgány členských štátov EÚ k priamemu styku (článok 6 odsek 1 Dohovoru MLA 2000, publ. pod č. 572/2006 Z.z.). Justičné orgány komunikujú pri vybavovaní agendy justičnej spolupráce čím ďalej bežnejšie priamo (nie prostredníctvom ústredných orgánov), čo z hľadiska poznania veci, rýchlosti a kvality jej vybavenia je aj účelné. Preto je potrebné vytvoriť praktické podmienky pre to (uľahčiť kolegom z iného ČŠ EÚ), aby dožiadaný orgán v prípade potreby mohol čo najjednoduchšie kontaktovať dožadujúceho prokurátora a v záujme veci doplniť/vyriešiť všetky potrebné otázky čo najefektívnejšie.
Prílohy dožiadaní o právnu pomoc je potrebné výrazne očíslovať (na prvej strane prílohy uviesť text „Príloha č. X“ spolu s prekladom do cudzieho jazyka napr. „Annex No. X“, „Anlage Nr X“, „Allegato N. X“) a všetky prílohy uviesť v zozname príloh na prvej strane dožiadania o právnu pomoc. Ak je to účelné/dôvodné je potrebné uviesť aj počet strán jednotlivých príloh, počet zväzkov spisov a pod. Pri prílohách, ktoré sú s preložené je potrebné v zozname príloh uviesť, že sú „s prekladom do príslušného jazyka“.
Dožiadanie o právnu pomoc je vhodné koncipovať podľa nasledovnej odporúčanej osnovy:
hlavička dožadujúceho orgánu s uvedením kontaktných údajov v medzinárodnom formáte (prípadne je možné tieto údaje uviesť aj dolu „v päte“ dokumentu)
spisová značka dožadujúceho orgánu, dátum vyhotovenia dožiadania o právnu pomoc
ak ide o súrnu, resp. väzobnú vec, je potrebné výrazne v záhlaví žiadosti uviesť text: „Súrne!„, „Súrne – väzobná vec!„, „Súrne – obvinený vo väzbe!“ a pod.
adresa dožiadaného orgánu v slovenskej verzii dožiadania je v slovenskom jazyku, v preklade dožiadania v príslušnom cudzom jazyku
spisová značka dožiadaného orgánu, prípadne súvisiaca spisová značka (napr. ak dožiadaniu predchádzala listová komunikácia alebo sa jedná o doplnenie dožiadania)
označenie veci podľa mena obvineného, v prípade neznámeho páchateľa podľa mena/názvu poškodeného, s uvedením, že ide o „dožiadanie o právnu pomoc v trestnej veci
zoznam príloh (poučenia s prekladmi, znenie porušených ustanovení Trestného zákona a iné písomnosti) Pozn.: ak je príloh viac ako jedna je vhodné/účelné prílohy číslovať
v úvode textovej časti je zdvorilé požiadanie o poskytnutie právnej pomoci s poukazom na príslušný dohovor o právnej pomoci, medzinárodnú zmluvu alebo s poukazom na zásadu reciprocity
mená trestne stíhaných osôb a ich obhajcov (ak sa žiada o povolenie účasti a upovedomenie obhajcov o termíne a mieste výsluchu je potrebné uviesť ich presné kontaktné údaje vrátane čísla telefónu, faxu a e-mailu)
skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a jeho právnu kvalifikáciu podľa slovenského práva (znenie ustanovení uviesť v prílohe s využitím existujúcich prekladov)
uviesť, ktorá zložka vedie vyšetrovanie, ak je to vhodné uviesť aj kontaktné údaje, v prípade záujmu vyšetrovateľa alebo prokurátora o účasť na úkone v cudzine, uviesť túto požiadavku a presné generálie a služobné postavenie osôb, ktoré sa majú úkonu právnej pomoci v dožiadanom štáte zúčastniť
požadované úkony právnej pomoci je potrebné presne špecifikovať (spôsob vykonania úkonu, poučenie, katalóg otázok a pod.), pričom je účelné/vhodné jednotlivé úkony právnej pomoci očíslovať/označiť, aby sa niektorá požiadavka „nestratila“ v texte dožiadania a neostala bez vybavenia.
uviesť miesto doručenia výsledkov poskytnutej právnej pomoci, t.j. kde majú byť zaslané/doručené výsledky právnej pomoci
v prípade právnej pomoci na báze reciprocity uviesť formuláciu, že justičné orgány SR sú pripravené v analogickom/obdobnom prípade vyhovieť žiadosti o právnu pomoc orgánov dožiadaneho štátu
uviesť formuláciu, že dôkazy získané na základe dožiadania nebudú využité na iný účel ako na dokazovanie v predmetnej trestnej veci
Preklady dožiadania o právnu pomoc a jeho príloh
Vo všeobecnosti je pre vyhodnotenie otázky, či je potrebné dožiadanie o právnu pomoc a jeho prílohy preložiť do príslušného jazyka akceptovaného dožiadaným štátom, je okrem právneho stavu, t. j. platnej zmluvnej základne medzi zainteresovanými štátmi (multilaterálnej a bilaterálnej, vrátane výhrad a vyhlásení štátov k medzinárodným dohovorom), rozhodujúcou skutočnosťou doterajšia dlhodobá vzájomná prax pri poskytovaní vzájomnej právnej pomoci medzi zainteresovanými štátmi.
Verejní činitelia rozhodujú v rámci svojich právomocí o významných otázkach verejného záujmu. Pri svojom rozhodovaní sú pritom vystavení rôznym tlakom, ktoré sledujú presadenie skupinových alebo individuálnych záujmov na úkor verejného záujmu.(2) V demokratických a právnych štátoch preto nie je výnimočnou existencia takej právnej úpravy, ktorej účelom je popri ochrane verejného záujmu okrem iného aj zaručenie vysokého morálneho kreditu verejných činiteľov. S týmto úzko súvisí dôvera občanov k predstaviteľom výkonnej moci ako dôležitý prvok dobre spravovanej spoločnosti. Naopak, nedôvera môže viesť k odcudzeniu a stiahnutiu sa z politického procesu, zanechávajúc za sebou plytký a krehký štát, ktorý nemôže mobilizovať ľudské zdroje v spoločnosti, a ani formovať kolektívnu víziu pre všestranný rozvoj. Pokiaľ tento stav pretrváva dlhšiu dobu, rozšírená a intenzívna nedôvera môže nakoniec vyvolať odpor proti samotnému usporiadaniu štátu, za súčasného hľadania radikálnejších, anti-systémových alternatív. Spoločným rysom zlyhávajúcich štátov (tzv. failed states), revolúcií, občianskych vojen a ďalších bezútešných spoločenských rozpoložení je absencia alebo úplný kolaps dôvery: medzi občanom a štátom, medzi rôznymi politickými frakciami alebo stranami, alebo aj medzi členmi spoločnosti navzájom.(3)
Dôvera vo vzťahu k výkonnej moci zahŕňa široký okruh komponentov. Patrí sem požiadavka na lepšie a výkonnejšie spravovanie spoločnosti, väčšia transparentnosť, spoľahlivosť, participácia verejnosti, zodpovednosť a schopnosť reagovať.(4) Na druhej strane, jedným z koreňov nedôvery je vnímanie občanov, že verejní činitelia často zneužívajú svoje právomoci vo svojom vlastnom záujme.(5) Je preto prirodzené, pokiaľ je v určitom právnom systéme prijatá úprava smerujúca práve k posilneniu ich dôvery, a to priamo na úrovni právnych predpisov najvyššej právnej sily. Výnimkou nie je ani Európska únia a Slovenská republika, kde možno pozorovať existenciu povinností a obmedzení členov kolektívnych orgánov výkonnej moci stanovených v záujme riadneho výkonu funkcie. Na úrovni Európskej únie nimi sú členovia Komisie. Hoci určitými právomocami z oblasti výkonnej moci disponujú Rada a Európska rada, vo všeobecnosti patrí výkonná moc tomuto orgánu.(6) Práve Komisia ako celok zodpovedá Európskemu parlamentu, ktorý jej môže vysloviť nedôveru.(7) V Slovenskej republike plní úlohu vrcholného orgánu výkonnej moci vláda Slovenskej republiky.(8)
Povinnosti a obmedzenia členov kolektívnych orgánov výkonnej moci môžu byť stanovené jednak pri výkone funkcie, a jednak po jej skončení. (9)V Európskej únii sa otvorila verejná diskusia9 o účinnosti týchto povinností a obmedzení obzvlášť po tom, čo sa bývalý dvojnásobný predseda Komisie stal nevýkonným predsedom a poradcom v globálnej investičnej spoločnosti Goldman Sachs International.(10) Skúmanou otázkou je, či existenciu post-zamestnaneckých obmedzení bývalých členov kolektívnych orgánov výkonnej moci na úrovni Európskej únie a Slovenskej republiky možno označiť vzhľadom na ich podobnosť až za spoločný právny princíp, resp. v danej oblasti za ústavne homogénny inštitút.
MECHANIZMUS OTOČNÝCH DVERÍ
Podľa štúdie z roku 2011 sa až 39 % z bývalých členov Komisie stalo predstaviteľmi subjektov presadzujúcich súkromný záujem. Vzorka pozostávala z 92 členov, vykonávajúcich funkciu v Komisii v rokoch 1981 až 2009. Pôsobenie pri subjektoch presadzujúcich súkromný záujem štúdia rozdelila na tzv. registrovaných a neregistrovaných lobistov. Spomedzi týchto 39 % sa bývalí členovia Komisie stali skôr neregistrovanými lobistami, pričom registrácia bola pravdepodobnejšia v prípade, keď bol bývalý člen Komisie právnik, v jeho pôsobnosti bolo súťažné právo, vnútorný trh, priemysel alebo daňová oblasť, apokiaľ bol do funkcie navrhnutý ľavicovo orientovanou vládou. (11)(12) Jedným z najčastejšie kritizovaných aspektov profesie lobistu je tzv. mechanizmus otočných dverí (Revolving Door), keď jednotlivci najprv vykonávajú verejnú funkciu, aby sa neskôr zamestnali práve ako lobisti.(13) Preplietajúce sa vzťahy medzi výkonnou mocou a súkromnými skupinami sa zintenzívnili najmä počas posledných dvoch dekád. Mechanizmus otočných dverí je ako proces široko využívaný v Spojených štátoch amerických. Je tu definovaný ako stav, keď vedúci štátnych organizácií po skončení svojej funkcie vstupujú do toho istého sektora, ktorého reguláciu mali v pôsobnosti, a naopak. Tentofenomén je častý aj vo Francúzsku s pojmovým označením “pantouflage”, a tiež v Japonsku s označením “amakudari” (zostúpenie z nebies).(14) Podľa výskumu Corporate Europe Observatory je mechanizmus otočných dverí významným aj vo fungovaní inštitúcií Európskej únie. Čo sa týka praktických dôsledkov, Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj poukázala na negatívnu úlohu mechanizmu pri finančnej kríze v roku 2008 a zdôraznila nevyhnutnosť primeraných pravidiel a postupov na kontrolu konfliktu záujmov, ktorý pri ňom vyvstáva.(15)
Skúsenosť v orgánoch výkonnej moci umožňuje verejným činiteľom vytvorenie siete kontaktov, ktorú môžu neskôr využiť v prospech svojich zamestnávateľov. Skutočnosť, že platy lobistov sú v zásade niekoľkokrát vyššie než platy vo verejnom sektore sa považuje za dôkaz, že bývalí verejní činitelia svoje predchádzajúce kontakty efektívne speňažia. Existencia mechanizmu otočných dverí zároveň vyvoláva minimálne tri okruhy obáv.(16) Tým prvým je obava, že predchádzajúce pôsobenie u bývalého lobistického subjektu môže ovplyvniť konanie verejného činiteľa vo vládnej funkcii. Po druhé, očakávaný post-zamestnanecký prílev finančných prostriedkov po odchode z vládnej funkcie k lobistickému subjektu môže zmeniť typológiu osôb, ktoré sú do verejnej služby priťahované. Tretia obava smeruje k disparite medzi prístupom a vplyvom lobistických subjektov na vybraných (známych) verejných činiteľov. To vytvára etické problémy a zachováva dojem, že systém je kontrolovaný uzavretou elitou, čo vedie k podkopávaniu podpory verejnosti pre demokratické inštitúcie.(17)
Graf 1: Znázornenie opakovaného prechodu medzi verejnou a súkromnou sférou
Právna úprava post–zamestnaneckých obmedzení na úrovni Európskej únie
Vo vzťahu k členom Komisie možno za kľúčové považovať ustanovenia primárneho práva, pričom doplňujúci charakter má Kódex správania pre členov Komisie, prijatý vo forme rozhodnutia Komisie. Podľa článku 17 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii sú členovia Komisie vybraní na základe ich celkových schopností a ich európskej angažovanosti spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruky úplnej nezávislosti. Komisia je pri vykonávaní svojich úloh úplne nezávislá, pričom jej členovia nesmú žiadať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry. Musia sa zdržať akéhokoľvek konania, ktoré je nezlučiteľné s ich funkciou alebo plnením ich úloh.
Na uvedené ustanovenie nadväzuje článok 245 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 213 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).(18) V súlade s jeho znením sa členovia Komisie zdržia akéhokoľvek konania nezlučiteľného s povahou ich funkcií, k čomu pristupuje zákaz vykonávania inej platenej alebo neplatenej pracovnej činnosti. Členské štáty rešpektujú ich nezávislosť a nesnažia sa ich ovplyvňovať pri výkone funkcií. Ďalšie ustanovenia článku 245 ZFEÚ sa už priamo dotýkajú mechanizmu otočných dverí. Každý člen Komisie sa pri nástupe do funkcie slávnostne zaväzuje, že počas svojho funkčného obdobia, a aj po jeho skončení bude rešpektovať povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie. Hoci je tento záväzok obsiahnutý v sľube člena Komisie, považuje sa za právnu povinnosť.(19)
Široký priestor pre interpretáciu(20) ponecháva slovné spojenie „povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie“. Článok 245 ZFEÚ ho spresňuje iba demonštratívnym spôsobom, keď uvádza, že to predstavuje najmä povinnosť konať čestne a zdržanlivo pri prijímaní určitých funkcií alebo výhod po skončení funkčného obdobia. Nepochybne dôležitou je otázka sankcií za porušenie predmetnej povinnosti, čo súvisí so samotnou vykonateľnosťou článku 245 ZFEÚ. Primárne právo ustanovuje dva druhy sankcií: (i) odvolanie príslušného člena Komisie podľa článku 247 ZFEÚ, a (ii) odňatie práva na dôchodok alebo iných dávok vyplácaných namiesto dôchodku.
Z logického posúdenia charakteru týchto sankcií jednoznačne vyplýva, že pri riešení mechanizmu otočných dverí sa môže uplatniť iba druhá z nich. Rozhodnutie o odňatí práva na dôchodok alebo iných dávok však nemôže prijať samotná Komisia. Tá je totiž len jedným z dvoch aktívne legitimovaných subjektov, ktorý môže podať žiadosť o odňatie Súdnemu dvoru Európskej únie. Druhým aktívne legitimovaným subjektom je Rada, uznášajúca sa jednoduchou väčšinou. Rozhodnúť o odňatí môže výlučne Súdny dvor Európskej únie zasadajúci v pléne,(21) a to buď o odňatí úplnom, alebo čiastočnom. Kritériom je stupeň závažnosti nesplnenia povinnosti.(22)
Post-zamestnanecké obmedzenia sú podrobnejšie rozvinuté na úrovni sekundárneho práva v časti 1.2 Kódexu správania pre členov Komisie [C(2011) 2904]. Podľa tejto časti platí, že ak má bývalý člen Komisie v úmysle vykonávať profesionálnu činnosť v období 18 mesiacov po ukončení svojej funkcie, je mu uložená povinnosť o tom včas informovať Komisiu. Obdobie 18 mesiacov tak predstavuje špeciálnu karenčnú dobu. Komisia následne posúdi povahu zamýšľaných činností.(23) Ak zamýšľaná činnosť súvisí s portfóliom bývalého člena Komisie, kódex predpokladá vyžiadaniestanoviska pre Komisiu od ah hoc etického výboru.24 Až na základe tohto stanoviska Komisia rozhodne o zlučiteľnosti zamýšľaných činností s článkom 245 ZFEÚ. Stanovisko však nemá záväzný, ale odporúčací charakter a Komisia tak môže uplatniť svoju právomoc aplikujúc vlastné posúdenie konkrétneho prípadu. V karenčnej dobe má bývalý člen Komisie zakázané vykonávanie lobistickej činnosti a obhajovanie záujmov subjektu, kde pôsobí, smerom k členom Komisie a jej personálu. Zákaz sa však týka len otázok, za ktoré niesol bývalý člen Komisie zodpovednosť v rámci svojho portfólia. Výnimkou z týchto ustanovení je pôsobenie vo verejnej funkcii. Uplynutie samotnej karenčnej doby však bývalého člena Komisie nezbavuje povinnosti čestného a zdržanlivého konania podľa článku 245 ZFEÚ.
Špecifikom právnej úpravy v Európskej únii je dohľad Európskeho ombudsmana nad správnym úradným postupom Komisie a ad hoc etického výboru v súlade s článkom 228 ZFEÚ. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. OI/2/2014/PD z 30. júna 201625 Európsky ombudsman vytkol Komisiinedostatočný spôsob vybavenia prípadu, keď bývalý člen Komisie porušil kódex správania. Komisia sa podľa rozhodnutia výslovne dopustila nesprávneho úradného postupu nedostatočným vyšetrením skutkového stavu. Vzniknutá situácia sa týkala bývalého člena Komisie, ktorý ju žiadnym spôsobom neinformoval ouzavretí pracovnej zmluvy vzmysle ustanovení kódexu správania. Po zistení porušenia povinnosti bola zmluva posúdená retrospektívne. Ad hoc etický výbor k nej zaujal stanovisko, že ak by mu bola daná na posúdenie pred jej uzavretím, upozornil by na nedostatočné garancie súladu činnosti bývalého člena Komisie s jeho záväzkami vyplývajúcimi z článku 245 ZFEÚ.(26) Vo svetle stanoviska ad hoc etického výboru si Komisia vyžiadala od bývalého člena Komisie podrobnejšie informácie. K tomu bývalý člen Komisie uviedol, že zmluva obsahuje klauzulu týkajúcu sa vylúčenia konfliktu záujmov, čo si on sám vyložil v zmysle účelu článku 245 ZFEÚ. Klauzula umožňovala odmietnutie úlohy, ktorá by bola v rozpore so záväzkami vyplývajúcimi z predmetného článku. Rovnakého názoru bola aj spoločnosť ako druhá zmluvná strana. Na základe týchto informácií Komisia rozhodla, že rozsah zmluvy bývalého člena Komisie so spoločnosťou „môže považovať za súladný sčlánkom 245 ZFEÚ.(27) Európsky ombudsman súhlasil, že Komisia nie je viazaná stanoviskom ad hoc etického výboru. Ak sa ale od neho odkloní, jej odôvodnenie musí byť presvedčivé, čo sa podľa Európskeho ombudsmana nestalo. Práve naopak, ešte nebolo neskoro predložiť vec na posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie.(28)
Prístup Európskeho ombudsmana k aplikácii post-zamestnaneckých obmedzení plne zohľadňuje potrebu udržiavania dôvery občanov ku Komisii a ku Európskej únii ako celku.(29) Možno s ním súhlasiť, že ich dôvera závisí od spokojnosti s tým, že všetky osoby v najvyšších funkciách sa budú správať bezúhonne, a to tak počas výkonu funkcie, ako aj pri ďalšom svojom pôsobení. Obzvlášť členovia Komisie sú za svoje povinnosti dobre odmeňovaní. Po skončení funkcie majú atraktívny dôchodok a dávky, ktoré im kompenzujú dočasné obmedzenia v ich ďalšom pôsobení. Občania Európskej únie majú v tejto súvislosti právo očakávať riadne správanie bývalých členov Komisie. V opačnom prípade bude Komisia prioritne konať so zreteľom na širšie záujmy Európskej únie. Komisia si musí byť vedomá veľkého rizika, že akékoľvek zlyhanie pri aplikácii článku 245 ZFEÚ z jejstrany bude pravdepodobne vnímané negatívne občanmi Európskej únie, čo vedie k narušovaniu dôvery v jej inštitúcie. Rizikom je najmä názor o privilegovanom postavení bývalých členov Komisie, ktorých štandard dodržiavania záväzkov by sa ukázal nižší, než sa očakávalo vo všeobecnosti.(30)
Relevantná súdna a iná prax v Európskej únii
Aplikácia článku 245 ZFEÚ, resp. pôvodného článku 213 ZES je do veľkej miery ovplyvnená skutočnosťou, že vyvodzovanie tohto typu zodpovednosti je aj citlivou a politickou otázkou. Možno konštatovať, že v súčasnosti nie je známe také sankcionovanie bývalého člena Komisie, ktorým by kvôli porušeniu post-zamestnaneckých obmedzení došlo k odňatiu práva na dôchodok alebo iných dávok. Nie je tomu tak ale kvôli absencii akýchkoľvek minulých pochybení zo strany členov Komisie. Na tomto mieste možno poukázať najmä na tzv. Santerovu Komisiu, ktorá podala demisiu v marci 1999 po viacerých podozreniach z korupcie a neschopnosti jej členov.(31) Práve demisia Santerovej komisie ukazuje, že pri vyvodzovaní zodpovednosti nie je k dispozícii iba jeden právny inštitút.
Prípad Cresson (vec C-432/04)
Hoci Súdny dvor Európskej únie doposiaľ nerozhodol o odňatí práva na dôchodok alebo inej dávky bývalému členovi Komisie, užitočným je rozsudok, ktorým potvrdil porušenie povinností podľa čl. 213 ods. 2 ZES (súčasný článok 245 ZFEÚ). Rozsudok sa týkal práve bývalej členky Santerovej Komisie, komisárky a bývalej predsedníčky vlády Francúzska Édith Cresson. Ako členke Komisie jej bolo od 23. januára 1995 do 12. septembra 1999 zverené portfólio výskumu, vedy a technológie, a tejto oblasti sa týkalo aj jej protiprávne konanie. Édith Cresson ako členka Komisie dosiahla, aby bol jej úradom prijatý do zamestnania istý pán Berthelot, povolaním zubný chirurg a jej blízky známy. Pán Berthelot bol prijatý ako hosťujúci vedec, aby v skutočnosti vykonával funkciu osobného poradcu. Nakoľko prekročil povolenú vekovú hranicu, nemohol byť členom kabinetu Édith Cresson, pričom všetky miesta osobných poradcov už boli obsadené. Členka Komisie tak dodatočného osobného poradcu nemohla mať k dispozícii. Prijatie pána Berthelota bolo Súdnym dvorom Európskej únie vyhodnotené ako obídenie pravidiel týkajúcich sa prijímania členov kabinetu.(32) Pravidlá o hosťujúcich vedcoch boli zneužité, pokiaľ ide o ich účel.(33) Súdny dvor Európskej únie bol zároveň toho názoru, že pán Berthelot nevyhotovil žiadnu správu o činnosti, ktorá bola predmetom jeho hosťovania. Javilo sa, že správy, ktoré boli nakoniec poskytnuté, nevyhotovil dotyčný pán, ale rôzne osoby vykonávajúce funkcie v kabinete Édith Cresson.(34)
Súdny dvor Európskej únie prihliadol k osobnému zapojeniu bývalej členky Komisie do celého prípadu. K zamestnaniu pána Berthelota došlo na jej výslovnú žiadosť po tom, čo bola informovaná o nemožnosti jeho prijatia do svojho kabinetu. Za tento skutok bola uznaná zodpovednou za porušenie svojich povinností istého stupňa závažnosti.(35)
Veľmi zaujímavým je však spôsob, akým sa Súdny dvor Európskej únie vysporiadal so sankcionovaním Édith Cresson. Na jednej strane uznal, že porušenie povinností vyplývajúcich z postavenia člena Komisie v zásade vyžaduje uplatnenie sankcie. Na strane druhej ale prihliadol k okolnostiam prejednávaného prípadu a mal za to, že určenie nesplnenia povinností predstavuje samo o sebe primeranú sankciu.(36)
Rozsudok obsahuje viaceré významné závery vo vzťahu k celému zneniu súčasného článku 245 ZFEÚ, a teda vrátane jeho ustanovení o post-zamestnaneckých obmedzeniach. Členom Komisie sa ukladá, aby u nich všeobecný záujem Európskeho spoločenstva (v súčasnosti Európskej únie) vždy prevážil nielen nad vnútroštátnymi záujmami, ale tak isto aj nad ich osobnými záujmami (bod 71 rozsudku). Avšak z tejto povinnosti nevyplýva, že postihnutá môže byť aj najmenšia odchýlka od noriem. Vyžaduje sa existencia nesplnenia povinnosti istého stupňa závažnosti (bod 72 rozsudku). Čo sa týka lehoty na začatie konania, napriek absencii jej výslovnej dĺžky nie je Komisia pri výkone svojich právomocí neobmedzená. Má povinnosť neustále neodkladať výkon svojich právomocí, aby tak dodržala základnú požiadavku právnej istoty a aby nezvýšila ťažkosti žalovaných vyvrátiť jej tvrdenia, a neporušila tak ich práva obhajoby (bod 90 rozsudku).
Prípad Dalli (vec T‐562/12)
Kým prípad Cresson je doposiaľ jediné potvrdené porušenie vyššie spomínaných ustanovení primárneho práva, nemožno konštatovať, že podozrenie zo zneužívania funkcie členom Komisie bude riešené prioritne v zmysle článku 245 ZFEÚ. Svedčí o tom prípad maltského komisára Johna Dalliho, ktorému bolo od 10. februára 2010 zverené portfólio zdravia a ochrany spotrebiteľov. Voči Johnovi Dallimu bola počas výkonu jeho funkcie podaná sťažnosť spoločnosti Swedish Match. Tá tvrdila, že istý maltský podnikateľ mal využiť svoje styky s komisárom, aby od nej a od subjektu European Smokeless Tobacco Council získal finančnú výhodu za svoju činnosť s cieľom ovplyvniť prípadný budúci legislatívny návrh o tabakových výrobkoch a najmä zákaz predaja istého výrobku zo strany Európskej únie.(37)
Po ďalších úkonoch nasledovalo stretnutie člena Komisie s jej predsedom. Záver zo stretnutia bola výzva na odstúpenie Johna Dalliho, ktoré mohlo byť buď dobrovoľné, alebo s využitím článku 17 ods. 6 Zmluvy o Európskej únii. Toto ustanovenie uvádza, že člen Komisie sa vzdá funkcie, ak ho o to požiada predseda.(38) K jeho uplatneniu má dôjsť vtedy, ak člen Komisie odmietol dobrovoľne odstúpiť z vlastnej iniciatívy za okolností, keď predseda Komisie v neho stratil dôveru a má za to, že jeho zotrvanie vo funkcii by mohlo ohroziť dôveryhodnosť či dokonca politické prežitie orgánu ako celku.[3í]
Prípad Dalli je vo svetle článku 245 ZFEÚ významný z praktického hľadiska. Podozrenie zo zneužívania funkcie nebolo riešené podaním návrhu na odňatie nároku na dôchodok alebo iných dávok Súdnemu dvoru Európskej únie, ale pristúpilo sa k vyvinutiu tlaku na dotyčného člena Komisie, aby sa svojej funkcie vzdal. Pokiaľ je predseda Komisie presvedčený o pochybení člena Komisie takej intenzity, že je potrebné jeho odstúpenie, je otázkou, či nie je vhodné využiť aj návrh Súdnemu dvoru Európskej únie práve podľa článku 245 ZFEÚ.
Prípad Bangemann (veci T-208/99 a C-290/99)
Oba predchádzajúce prípady sa napriek súvisu s článkom 245 ZFEÚ priamo netýkali post- zamestnaneckých obmedzení bývalých členov Komisie. Jedinou známou, no nerozhodnutou vecou Súdneho dvora Európskej únie (ktorej jadro pozostáva z riešenia otázky ďalšieho pôsobenia člena Komisie) tak ostal prípad bývalého komisára pre vnútorný trh Martina Bangemanna. Ten v júni 1999 informoval o svojom rozhodnutí prijať pracovnú ponuku španielskej telekomunikačnej spoločnosti Telefonica, hoci ako člen Komisie bol v tom čase zodpovedný aj za reguláciu telekomunikačného trhu.
Za týchto okolností bol podaný Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na odňatie dôchodku v súlade s vtedajším článkom 213 ZES.(40) Svoju aktívnu legitimáciu ale nevyužila Komisia, ale Rada.(41) Rozhodnutie Rady bolo následne napadnuté žalobou samotným komisárom Bangemannom.(42)
Tento spor nebol Súdnym dvorom Európskej únie rozhodnutý, nakoľko rozhodnutím Rady sp. zn. 2000/44/EC zo 17. decembra 1999 došlo k dohode v celom prípade.(43) Martin Bangemann sa zaviazal nestať členom správnej rady telekomunikačnej spoločnosti Telefonica pred 1. júlom 2000s tým, že do tohto termínu neprijme ani žiadne ďalšie zamestnanie u iného telekomunikačného operátora. Jeho ďalšími záväzkami bolo zdržanie sa lobovania za tretiu stranu vo vzťahu k inštitúciám Európskeho spoločenstva (do 31. decembra 2001) a permanentná ochrana dôverných informácií nadobudnutých pri výkone funkcie člena Komisie. Rada naproti tomu vzala späť svoj návrh na odňatie dôchodku, a rovnako postupoval Martin Bangemann pri svojej žalobe. Zároveň sa zriekol akýchkoľvek nárokov na náhradu škody.
Prípad Barroso (2016)
Keďže v prípade Bangemann nebolo vydané meritórne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, je náročné posúdiť, ako by bol tento orgán rozhodol vtedy, a ako v súčasnosti. Sčasti nápomocným môže byť aspoň stanovisko ad hoc etického výboru k pôsobeniu bývalého predseduKomisie v spoločnosti Goldman Sachs International z 26. októbra 2016,(44) hoci prirodzene je potrebné vnímať časový rozdiel medzi oboma prípadmi.
Na rozdiel od Martina Bangemanna, bývalý predseda Komisie Barroso začal pôsobiť u nového zamestnávateľa svýrazným časovým odstupom po skončení verejnej funkcie, ato vpodobe dvadsiatich mesiacov. Došlo tak k uplynutiu osemnásťmesačnej karenčnej doby. Je potrebné pripomenúť, že jej uplynutie nezbavuje povinnosti čestného a zdržanlivého konania podľa článku 245 ZFEÚ. No predsa je ad hoc etický výbor toho názoru, že konanie bývalého člena Komisie počas karenčnej doby je podrobené prísnejšej kontrole, ako obdobie po jej uplynutí. Podľa jeho názoru je potrebné nastaviť rovnováhu medzi ochranou záujmov Komisie a Európskej únie vo všeobecnosti, a legitímnymi záujmami bývalých členov Komisie pri pokračovaní v ich kariérach.(45)
Ad hoc etický výbor v stanovisku uznáva, že zamestnaním bývalého predsedu Komisie v danej spoločnosti s negatívnou reputáciou spôsobilo ujmu na vnímaní Komisie a Európskej únie. Medzi jeho predchádzajúcim portfóliom a záujmovou oblasťou nového zamestnávateľa je nepochybne prepojenie vzniknuté pri jeho aktivitách súvisiacich s bojom proti finančnej kríze. Pre tieto situácie bola stanovená karenčná doba, a kódex po jej uplynutí vychádza z predpokladu, že bývalý člen Komisie má v zásade právo prijať ponuky týkajúce sa jeho predchádzajúceho portfólia. Iba ujma na vnímaní Komisie a Európskej únie podľa názoru ad hoc etického výboru nestačí pre potvrdenie porušenia čl. 245 ZFEÚ, pokiaľ je Goldman Sachs legálne pôsobiacou spoločnosťou na vnútornom trhu.(46)
Stanovisko v závere zohľadňuje prísľub bývalého predsedu Komisie, že nie je a ani v budúcnosti neplánuje byť lobistom za spoločnosť Goldman Sachs. Ad hoc etický výbor síce uznáva, že pri prijatí do zamestnania pán Barroso neprejavil ohľaduplný úsudok, ktorý možno očakávať od osoby pôsobiacej v jeho funkcii dlhé roky, no poskytnuté informácie nepostačujú na konštatovanie o porušení článku 245 ZFEÚ.(47)
Aj keď stanovisko ad hoc etického výboru má nezáväzný charakter, s jeho závermi sa nestotožňujeme, pretože predstavujú odklon od názoru Súdneho dvora Európskej únie vyslovených v prípade Cresson. Podľa neho primárne právo Európskej únie ukladá aj bývalým členom, aby u nichvšeobecný záujem Európskej únie vždy prevážil nielen nad vnútroštátnymi záujmami, ale tak isto aj nad ich osobnými záujmami. Neopomíname pritom poznámku, že nie každá odchýlka od noriem môže byť postihnutá. Ak sa ale vyžaduje existencia nesplnenia povinnosti istého stupňa závažnosti, a samotný ad hoc etický výbor priznáva ujmu na vnímaní Komisie a Európskej únie, podľa náš to nemožno považovať za malú odchýlku od stanovených pravidiel. Navyše, vo vzťahu k prejednávanému prípadu je podľa nášho názoru nevyhnutné zvážiť aj charakter samotnej sankcie uloženej za porušenie článku 245 ZFEÚ, pretože odňatie nároku na dôchodok alebo iných dávok neznemožňuje ďalšie pôsobenie určitej osoby v súkromnom sektore.
Právna úprava post–zamestnaneckých obmedzení v Slovenskej republike
Ústavná matéria je v Slovenskej republike upravená nielen v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ale aj v ďalších ústavných zákonoch, ktoré spolu s ňou tvoria polylegálny ústavný systém.(48) Jedným z nich je aj ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „Ústavný zákon“).
Ústavný zákon zakladá osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť verejných funkcionárov zahrnutých pod jeho osobnú pôsobnosť za nesplnenie alebo porušenie ním ustanovených povinností a obmedzení, ktorej osobitný účel je explicitne vymedzený jednak v označení Ústavného zákona (ochrana verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných ustanoveniach.(49) Predmetný Ústavný zákon je navyše právnym predpisom rovnakej právnej sily ako Ústava sama.(50)
Za verejných funkcionárov považuje ústavná úprava aj členov vlády Slovenskej republiky.(51) Vyvodzovanie osobitnej ústavnoprávnej zodpovednosti voči nim je zverené určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.(52) Tým je v súlade s § 58 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky, Ústavný zákon nekoncipuje právomoc tohto výboru na konanie ako právomoc dočasnú. Zo žiadneho ustanovenia Ústavného zákona nevyplýva, že by právomoc výboru na konanie bola limitovaná volebným obdobím Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o stálu právomoc výboru, pričom Ústavný zákon počíta s kontinuálnym prechodom tejto právomoci na výbor kreovaný v ďalšom volebnom období. Aj v prípade konaní, ktoré neboli ukončené do uplynutia volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky a ukončenia činnosti jej orgánov (výborov), právomoc výboru na konanie a rozhodnutie nezaniká, ale prechádza na výbor kreovaný v novom volebnom období.(53) Rozhodnutie výboru prijaté v konaní podľa Ústavného zákona preskúmava na návrh verejného funkcionára Ústavný súd Slovenskej republiky.
Z hmotnoprávneho hľadiska sú členom vlády Slovenskej republiky ako verejným funkcionárom uložené povinnosti najmä včl. 4 (všeobecné povinnosti aobmedzenia), čl. 5 (nezlučiteľnosť niektorých funkcií, zamestnaní a činností), čl. 6 (oznámenie osobného záujmu), čl. 7 (oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov) a čl. 8 (obmedzenia po skončení výkonu verejnej funkcie). Práve článok 8 predstavuje post-zamestnanecké obmedzenia (54) a je základom pre riešenie mechanizmu otočných dverí po skončení funkcie členov vlády Slovenskej republiky. Sankciou za ich porušenie je pokuta v sume zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.(55)
Post-zamestnanecké obmedzenia sa nevzťahujú na každého verejného funkcionára. Ten je podľa čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce tou (o čom svedčí aj veta začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí alebo povolení štátnej pomoci, inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám (ďalej len „dotknuté osoby“), t. j. aj podielom na taxatívne uvedenej rozhodovacej činnosti.(56) Ak člen vlády nemal podiel na takto vymedzenej rozhodovacej činnosti, stále môže mať post-zamestnanecké obmedzenia na základe ďalších odsekov článku 8.
Post-zamestnanecké obmedzenia sa totiž vzťahujú aj na takého člena vlády Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie alebo súhlas bol nevyhnutnou podmienkou na vydanie rozhodnutia podľa čl. 8 ods. 1. Ak bolo rozhodnutie alebo súhlas vydaný kolektívnym orgánom, ktorým je aj vláda Slovenskej republiky, vzťahuje sa zákaz na každého jej člena hlasujúceho za toto rozhodnutie alebo súhlas. Posledným prípadom aplikácie post-zamestnaneckých obmedzení na člena vlády Slovenskej republiky je situácia, ak v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie uzatvoril v mene obstarávateľa zmluvu s uchádzačom vo verejnom obstarávaní vykonanom nadlimitnou metódou alebo podlimitnou metódou, alebo v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie vykonával zriaďovateľskú pôsobnosť voči právnickým osobám. Znenie čl. 8 ods. 1 až 3 Ústavného zákona tak prakticky vylučuje, aby sa post-zamestnanecké obmedzenia na bývalého člena vlády Slovenskej republiky nevzťahovali.
Jadro post-zamestnaneckých obmedzení obsahuje čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona v písmenách a) až e), keď bývalému členovi vlády Slovenskej republiky zakazuje a) byť zamestnaný v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u dotknutých osôb, ak je jeho mesačná odmena v tomto zamestnaní vyššia ako 10-násobok minimálnej mzdy, b) byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu dotknutých osôb, c) byť spoločníkom, členom alebo akcionárom dotknutých osôb, d) mať uzatvorenú zmluvu o prokúre, mandátnu zmluvu, komisionársku zmluvu, zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení, zmluvu o tichom spoločenstve alebo darovaciu zmluvu s dotknutými osobami, e) mať uzatvorenú zmluvu, ktorej obsahom je oprávnenie konať v mene dotknutých osôb.
Pri takejto definícii vyvstáva výkladová otázka, či za dotknutú osobu možno považovať len povedzme obchodnú spoločnosť, vo vzťahu ku ktorej rozhodol člen vlády Slovenskej republiky o poskytnutí podpory, resp. výhody, alebo či je dotknutou osobou aj ovládajúca osoba takejto obchodnej spoločnosti. Máme za to, že odpovedať na túto otázku je potrebné vo svetle toho, akým spôsobom pristupuje k výkladu Ústavného zákona Ústavný súd Slovenskej republiky: „Ústavný súd si uvedomuje, že aj mimo klasických kompetencií, akými sú hlavne abstraktná kontrola noriem a ústavná sťažnosť, vystupuje ako ochranca ústavnosti, teda ako ochranca slobodnej sféry jednotlivcov. Táto skutočnosť by pri posudzovaní aktuálne spornej právnej otázky na prvý pohľad bez kontextu znamenala tendenciu k eliminácii sankcií (…). V danom prípade však nejde o akúsi „kriminalizáciu“ verejných činiteľov, ale o naplnenie rozumného, ústavne korektného účelu ústavného zákona (…).“ Podľa nášho názoru je vhodné aplikovať rozumný, ústavne korektný účel Ústavného zákona aj na pojmy „iná podpora“, resp. „výhoda“ obsiahnuté v čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona, čo by znamenalo záber zákazov podľa čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) na všetky súkromné subjekty, ktoré nepochybne profitovali z vymedzenej rozhodovacej činnosti člena vlády Slovenskej republiky.
Čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona stanovuje vo všeobecnosti jednoročnú karenčnú dobu, no bývalý člen vlády Slovenskej republiky(57) môže požiadať o udelenie výnimky z post-zamestnaneckých obmedzení. Výnimku možno udeliť, ak je zrejmé, že taký zákaz je neprimeraný vzhľadom na povahu konania. Udelenie výnimky by bol Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií povinný odôvodniť a spolu s odôvodnením zverejniť. Počas viac ako dvanástich rokov od nadobudnutia účinnosti Ústavného zákona nám ale udelenie takejto výnimky nie je známe.
Veľkým nedostatkom ústavnej úpravy je skutočnosť, že karenčnú dobu a všetky post- zamestnanecké obmedzenia dokáže akýkoľvek verejný funkcionár vylúčiť aj vlastným konaním – ak sa svojej funkcie vzdá. V zmysle článku 9 ods. 12 tretej vety Ústavného zákona sa totiž konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov zastaví aj vtedy, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa Ústavného zákona vzdá svojej funkcie. Ústavný súd Slovenskej republiky toto ustanovenie vykladá tak, že pokiaľ sa verejný funkcionár vzdá svojej funkcie kedykoľvek, t. j. aj pred začatím konania, osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť už voči nemu nemožno vyvodiť.(58)(59)
Ustanovenie článku 9 ods. 12 tretej vety Ústavného zákona a jeho výklad Ústavným súdom Slovenskej republiky sú obzvlášť pozoruhodnými pri členoch vlády Slovenskej republiky. V súlade s článkom 116 ods. 5 Ústavy totiž platí, že ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.Podobne v zmysle článku 116 ods. 6 Ústavy prezident Slovenskej republiky odvolá predsedu vlády, ak mu Národná rada Slovenskej republiky vysloví nedôveru, pričom odvolanie predsedu vlády má za následok odstúpenie vlády. V neposlednom rade vláda Slovenskej republiky podľa čl. 117 Ústavy podá demisiu vždy po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa nášho názoru je možné len pri jednej z týchto situácií aplikovať článok 9 ods. 12 tretiu vetu Ústavného zákona, a to na demisiu predsedu vlády, nakoľko ako verejný funkcionár urobil on sám konkrétny úkon smerujúci k vzdaniu sa funkcie. V jeho prípade by už osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť nebolo možné vyvodiť. Vo zvyšných situáciách Ústava hovorí o demisii, resp. odstúpení vlády ako orgánu, nie o vzdaní sa funkcie jej jednotlivých členov. Podobne aj Ústavný súd Slovenskej republiky považuje pri výklade Ústavného zákona za relevantné vykonanie procesných úkonov smerujúcich k ukončeniu členstva v určitom orgáne zo strany konkrétnej verejného funkcionára.
Relevantná súdna a iná prax v Slovenskej republike
Ústavný súd Slovenskej republiky doteraz nemal možnosť preskúmať rozhodnutie akéhokoľvek orgánu uskutočňujúceho konanie podľa Ústavného zákona k jadru post- zamestnaneckých obmedzení, pretože v tejto veci sa naňho neobrátil žiadny verejný funkcionár, t. j. ani bývalý člen vlády Slovenskej republiky. Najbližší súvis s post-zamestnaneckými obmedzeniami má povinnosť bývalých členov vlády Slovenskej republiky(60) podávať do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok (post-zamestnanecké oznámenie). V ňom bývalý člen vlády uvádza údaje potrebné ku kontrole obmedzení stanovených v čl. 8 ods. 1: (i) u ktorých osôb bol zamestnaný v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, (ii) v ktorej právnickej osobe bol členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu, (iii) u ktorých právnických osôb sa stal členom, akcionárom alebo spoločníkom, a (iv) s ktorými osobami uzatvoril zmluvy podľa čl. 8 ods. 1 písm. d) alebo e) Ústavného zákona. Pri post-zamestnaneckých obmedzeniach sú problematickými vzájomne rozporuplné rozhodnutia jednotlivých senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Kým podľa nálezu IV. ÚS 182/07-45 verejný funkcionár nemá povinnosť preukazovať, že sa naňho čl. 8 ods. 1 nevzťahuje, uznesenia II. ÚS 100/07 a II. ÚS 205/2012 hovoria o povinnosti verejného funkcionára deklarovať absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1 až 3 Ústavného zákona. Berúc do úvahy výklad čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Európskym súdom pre ľudské práva sme presvedčení, že Ústavný súd Slovenskej republiky by mal mať jednotnú rozhodovaciu líniu o dôkaznom bremene na strane orgánu uskutočňujúceho konanie podľa Ústavného zákona.(61)
ZÁVER
Vo vzťahu k nezaujatosti sudcov sa často spomína zásada „spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“. Sme presvedčení, že z hľadiska dôvery občanov vo fungovanie Slovenskej republiky a Európskej únie je rovnako dôležité, aby členovia kolektívneho orgánu výkonnej moci nielenže neboli ovplyvňovaní záujmami lobistických subjektov, ale aby sa tiež javili, že nimi ovplyvňovaní nie sú. Pri tejto požiadavke zohráva dôležitú úlohu právna úprava, keďže právo je vždy súčasťou spoločenského vývoja i základným nástrojom jeho realizácie. Po preskúmaní úpravy post-zamestnaneckých obmedzení na úrovni Slovenskej republiky a Európskej únie sme dospeli k názoru, že napriek viacerým odlišnostiam možno sledovať existenciu spoločného právneho princípu. Ten spočíva v tom, že v určitom období po skončení funkcie vo výkonnom orgáne by mal prevážiť záujem Slovenskej republiky, resp. Európskej únie nad osobnými záujmami daného funkcionára. V Európskej únii je tento princíp o čosi silnejší, keďže povinnosť konať čestne a zdržanlivo pri prijímaní určitých funkcií alebo výhod po skončení funkčného obdobia bývalých členov Komisie trvá v určitej intenzite aj po uplynutí karenčnej doby. Spoločný právny princíp je v oboch prípadoch obsiahnutý v právnych dokumentoch najvyššej právnej sily. Aplikačná prax ale ukazuje doposiaľ chýbajúcu agilnosť dohľadových orgánov pri podozreniach z výskytu tzv. mechanizmu otočných dverí. Sme presvedčení, že je v záujme ako Slovenskej republiky, tak aj Európskej únie, aby sa aplikácia právnej úpravy post-zamestnaneckých obmedzení stala jedným z nástrojov pre zvyšovanie dôvery v línii občan – výkonná moc.
Poznámky
1) Tento článok je čiastkovým výsledkom riešenia projektu „Dopady normotvorby Európskej únie na normotvorbu členského štátu Európskej únie z hľadiska legislatívnej techniky a normotvorných procesov“, ktorý je financovaný Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (zmluva č. 1/0192/15).
2) Všeobecná časť dôvodovej správy k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (parlamentná tlač 547, III. volebné obdobie), ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 125/2016-15 z 11. februára 2016.
3) DIAMOND, L. Building trust in government by improving governance, s. 1.
4) KIM, P. S. Building trust by improving governance: Searching for a feasible way for developing countries, s. 273.
5) Tamtiež, s. 274.
6) BARNARD, C., PEERS, S. European Union Law, s. 39.
7) Čl. 17 ods. 8 Zmluvy o Európskej únii.
8) Čl. 108 Ústavy Slovenskej republiky v platnom a účinnom znení.
9) Napríklad SZABO, S. Europe’s Leadership Deficit, s. 7.
10) „José Manuel Barroso appointed non-executive chairman of Goldman Sachs International and advisor to Goldman Sachs.“ Dostupné na http://www.goldmansachs.com/media-relations/press- releases/current/jose-manuel-barroso-appointed.html.
11) VAUBEL, R., KLINGEN, B., MÜLLER, D. There is life after the Commission: An empirical analysis of private interest representation by former EU-commissioners, 1981–2009, s. 59.
12) Podobná štúdia týkajúca sa bývalých členov vlády Slovenskej republiky nám nie je známa. Možno však konštatovať, že posudzovanie súladu pôsobenia bývalých členov vlády Slovenskej republiky s post-zamestnaneckými obmedzeniami ustanovenými v čl. 8 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov bolo predmetom konania vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (napríklad č. konania P/30/16/K, začaté na základe uznesenia č. 59 z 8. septembra 2016, dostupné na http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=256368).
13) BLANES I VIDAL J., DRACA M., FONS-ROSEN CH. Revolving Door Lobbyists, s. 2.
14) BREZIS, E. S., CARIOLLE, J. Measuring conflicts of interest : A revolving door indicator, s. 2.
15) Tamtiež.
16) BLANES I VIDAL J., DRACA M., FONS-ROSEN CH. Revolving Door Lobbyists, s. 2.
17) Tamtiež, s. 3.
18) Ďalej len „ZFEÚ“, resp. „ZES“.
19) SYLLOVÁ, J., PÍTROVÁ, L., PALDUSOVÁ, H. a kol. Lisabonská smlouva, komentář, s. 808.
20) Pozri vec C-432/04 Komisia v. Cresson, bod 70.
21) Článok 16 Protokolu o štatúte Súdneho dvora Európskej únie.
22) Pozri vec C-432/04 Komisia v. Cresson, bod 73.
23) Kódex správania je v zmysle jeho časti 2.4 (cieľ a výklad) potrebné vykonávať v dobrej viere s náležitým zohľadnením zásady proporcionality.
24) Podrobnosti o činnosti ad hoc etického výboru obsahuje rozhodnutie Komisie C(2003) 3750 z 21. októbra 2003. Podľa neho má výbor troch členov, menovaných Komisiou na návrh jej predsedu, a to na obdobie troch rokov.
25) Rozhodnutie Európskeho ombudsmana sp. zn. OI/2/2014/PD z 30. júna 2016 k ukončeniu vyšetrovania z úradnej moci vo veci bývalého člena Komisie a vybavenia jeho post-zamestnaneckých činností Komisiou. Dostupné na http://www.ombudsman.europa.eu/en/cases/decision.faces/en/68762/html.bookmark.
26) Tamtiež, bod 22.
27) Tamtiež, bod 23.
28) Tamtiež, bod 24.
29) Tamtiež, bod 11.
30) Tamtiež, bod 17.
31) EDWARD, D., LANE, R. Edward and Lane on European Union Law, s. 20.
32) Vec C-432/04 Komisia v. Cresson, body 132 až 134.
33) Tamtiež, bod 137.
34) Tamtiež, bod 140.
35) Tamtiež, body 145 a 146.
36) Tamtiež, body 149 a 150.
37) Vec T‐562/12 Dalli v. Komisia, bod 2.
38) Tamtiež, bod 131.
39) Tamtiež, bod 142.
40) Vec C-290/99, Rada v. Bangemann.
41) Rozhodnutie Rady sp. zn. 1999/494/EC z 9. júla 1999.
42) Vec T-208/99, Bangemann v. Rada.
43) SYLLOVÁ, J., PÍTROVÁ, L., PALDUSOVÁ, H. a kol. Lisabonská smlouva, komentář, s. 808.
44) Stanovisko ad hoc výboru z 26. októbra 2016. Dostupné na http://ec.europa.eu/transparency/ethics-for-commissioners/pdf/opinion-comite-adhoc- 2016-10-26_en.pdf
45) Tamtiež, body 8 a 9.
46) Tamtiež, bod 13.
47) Tamtiež, bod 19.
48) OROSZ, L. Dvadsať rokov Ústavy Slovenskej republiky, s. 46.
49) Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 460/2010-10 z 20. decembra 2010.
50) Časť III. bod 4. 2 uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 576/2012-141 z 13. decembra.
51) Čl. 2 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona.
52) Čl. 7 ods. 5 Ústavného zákona.
53) Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 52/2011-16 zo 17. februára 2011.
54) Týmto pomenovaním charakterizoval čl. 8 Ústavného zákona aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 140/08-11 z 29. apríla 2008 alebo uznesenie sp. zn. II. ÚS 22/08-13 zo 16. januára 2008.
55) Čl. 9 ods. 10 písm. c) Ústavného zákona.
56) Porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 100/07-59 z 10. januára 2008.
57) Rovnakú možnosť majú aj ďalší verejní funkcionári podliehajúci Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.
58) „Ak platí dobrodenie zastavenia konania v prípade, že sa verejný funkcionár vzdá funkcie v čase, keď už začalo konanie, a zároveň by sa tento neuplatnil v prípade, že sa verejný funkcionár vzdal svojej funkcie už skôr (argumentum a minori ad maius), podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu by to znamenalo spochybnenie princípu rovnosti a mohlo by to viesť až k absurdným záverom.“ Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/07-25 zo 17. mája 2007.
59) „Vzhľadom na to, že navrhovateľ sa ako verejný funkcionár vzdal tejto funkcie predtým, ako výbor uznesením (…) rozhodol o porušení povinnosti a uložení pokuty, ústavný súd zastáva názor, že výbor mal aplikovať poslednú vetu čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a teda konanie mal zastaviť. V danom prípade ide o zákonné ustanovenie, ktoré výboru prikazuje konať určitým spôsobom, pričom nepripúšťa alternatívu, ktorá by znamenala možnosť odchýliť sa od stanoveného postupu.“ Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 20/07-25 z 29. mája 2007.
60) Na mysli máme bývalých členov vlády Slovenskej republiky podľa čl. 8 ods. 1 Ústavného zákona.
61) Pre podrobnejšiu argumentáciu pozri BUJŇÁK, V. Ochrana verejného záujmu a zamedzenie rozporu záujmov: kto nesie dôkazné bremeno?, s. 621-628.
V právnom systéme Slovenskej republiky je ústavná matéria obsiahnutá popri Ústave Slovenskej republiky aj v ďalších ústavných zákonoch. Tento stav zodpovedá domácim ústavným tradíciám, pričom už v čase schválenia Ústavy Slovenskej republiky u nás existovala polylegálna ústava, ktorú tvorili platné federálne ústavné predpisy. Navyše, už z pôvodného textu ústavy vyplývalo, že ústavodarca predpokladal aj do budúcna pluralitu ústavných predpisov.(2)
Delegovaný ústavodarca sa na túto cestu vydal už pätnásty mesiac po vzniku Slovenskej republiky(3) a na ústavnú tradíciu opätovne nadviazal v máji 1995 schválením ústavného zákona č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov, ktorý bol nahradený súčasným ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.(4) Jeho zmyslom a učelom je abezpečiť právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. V záujme tohto cieľa ukladá Ústavný zákon o konflikte záujmov verejným funkcionárom (najmä v článkoch 4 až 8) rôzne povinnosti a obmedzenia týkajúce sa vlastného výkonu verejnej funkcie alebo výkonu činností, funkcií a zamestnaní nezlučiteľných so zastávanou verejnou funkciou.(5) Nesplnenie stanovenej povinnosti či obmedzenia má za následok spustenie obligatórneho mechanizmu ukladania sankcií (6), pričom jednou z nich je aj strata verejnej funkcie.(7)
Berúc do úvahy rozsah osobnej pôsobnosti právnej úpravy konfliktu záujmov, zakotvenie sankcie straty verejnej funkcie nevyhnutne vyžadovalo, aby táto úprava bola na úrovni ústavného práva.(8)Verejnými funkcionármi totiž sú aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky, (9) ktorých verejná funkcia zaniká len ztaxatívne vymedzených dôvodov určených Ústavou Slovenskej republiky.(10)] Za týchto okolností bolo možné dosiahnuť zakotvenie sankcie strany verejnej funkcie za porušenie právnej úpravy konfliktu záujmov dvoma spôsobmi: (i) buď ústavným zákonom, ktorý by priamo novelizoval Ústavu Slovenskej republiky, alebo (ii) samostatným ústavným zákonom. Delegovaný ústavodarca sa rozhodol pre druhý z týchto spôsobov, čím vytvoril priestor pre budúce interpretačné otázky.
NÁZORY PRÁVNYCH AUTORÍT K SAMOSTATNEJ ÚSTAVNEJ ÚPRAVE KONFLIKTU ZÁUJMOV
Postoj právnej vedy k Ústavnému zákonu o konflikte záujmov je ovplyvnený predovšetkým tézou taxatívnej ústavnej blankety. Podľa tejto tézy môže Národná rada Slovenskej republiky prijať iba taký ústavný zákon, na prijatie ktorého je explicitne splnomocnená. Požiadavkám tejto tézy tak vyhovuje povedzme ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, a to v nadväznosti na čl. 51 ods. 2 a čl. 102 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Bez explicitného splnomocnenia zaraďujú zástancovia tejto tézy Ústavný zákon o konflikte záujmov medzi tzv. nepredpokladané ústavné zákony.(11) Ďalší prístup k tomuto ústavnému zákonu možno rozdeliť do troch názorových prúdov.
Prvý znich rozlišuje aj medzi samotnými nepredpokladanými ústavnými zákonmi a nezaraďuje Ústavný zákon o konflikte záujmov do rovnakej skupiny ako tzv. ad hoc účelové ústavné zákony, ktorými sa skracuje volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.(12) Kým tieto sa označujú ako prelamovanie ústavy so záverom, že sa nimi až spochybňuje legitimita parlamentu, Ústavný zákon o konflikte záujmov je zaradený do skupiny ústavných zákonov, ktoré tematicky už v ústave zakomponované sú a patrili by priamo do textu ústavy.(13) Tento názorový prúd tak nespochybňuje samotný Ústavný zákon okonflikte záujmov, ale skôr jeho legislatívne prevedenie.(14) Ďalší názorový prúd dáva nad ústavnú úpravu konfliktu záujmov nemalé otázniky kvôli podozreniu z nekompatibility niektorých jej ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky (v kontexte s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 152 ods. 4), vo vzťahu k ústavnej úprave však podčiarkuje sledovanie ochrany legitímneho verejného záujmu.(15)
Tretí názorový prúd už priamo spochybňuje Ústavný zákon o konflikte záujmov, a to jeho ústavnosť a tým aj možnosť aplikácie. Dôvodom má byť nesplnenie troch pojmových znakov: podmienky procedurálnej, podmienku splnomocnenia a podmienku materiálnu. Dostalo sa mu dokonca označenia quasi ústavný zákon, nenapĺňajúci znaky ústavného zákona. Do vyslovenia jehonesúladu s Ústavou Slovenskej republiky sa na neho má aplikovať čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a konštatovať jeho nepoužiteľnosť.(16)
Tá časť právnej doktríny, ktorá tézu taxatívnej ústavnej blankety neprijala, v zásade ústavnosť právnej úpravy konfliktu záujmov nespochybňuje. Tézu ústavnej blankety pritom odmieta silným argumentom: tak, ako čl. 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky predstavuje generálnu blanketu pre národnú radu pri vydávaní zákonov, predstavuje to isté ustanovenie generálnu blanketu pri vydávaní ústavných zákonov.(17) Tento argument navyše podporuje doterajšou ústavno-politickou praxou: „(…) nikto z doterajších nositeľov príslušnej návrhovej právomoci ani jeden jediný raz nespochybnil právomoc národnej rady prijať ústavný zákon aj bez konkrétneho zmocnenia.“
Zjavným problémom tretieho názorového prúdu je, že pri jeho konzistentnom uplatňovaní (18) sa nielenže vyhlasujú všetky sankcie uložené verejným funkcionárom za porušenie ústavnej úpravy za protiprávne (keďže do vyslovenia nesúladu Ústavného zákona o konflikte záujmov s Ústavou Slovenskej republiky sa má konštatovať jeho nepoužiteľnosť), ale spochybňuje sa dokonca legalita legislatívneho procesu na úrovni Národnej rady Slovenskej republiky. Ústavná úprava totiž v čl. 5 ods. 8 uvádza: „Ak bol do verejnej funkcie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý nie je členom vlády Slovenskej republiky, alebo do funkcie štátneho tajomníka vymenovaný poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, jeho mandát počas výkonu tejto verejnej funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje.“(19) Ak sa ale pri „quasi ústavnom zákone“ ako celku má konštatovať jeho nepoužiteľnosť, znamená to aj nepoužiteľnosť čl. 5 ods. 8. Tým pádom by podľa predloženej koncepcie náhradníci na mandát poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí sa stali štátnymi tajomníkmi, vykonávali svoj mandát bez opory v právnom poriadku. Rovnako ako je nepoužiteľný „quasi ústavný zákon“, musia byť následne nepoužiteľné aj všetky úkony „quasi náhradníkov“. To zahŕňa najmä hlasovanie v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, v jej výboroch, legislatívna iniciatíva či predkladanie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. V súlade so zásadou vylúčenia absurdných záverov je preto prakticky vylúčené, aby sa takýto názorový prúd konzistentne presadil aj v aplikačnej praxi.
NÁZORY ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY
V súlade s čl. 10 ods. 2 až 4 Ústavného zákona o konflikte záujmov môže podať osoba s uloženou sankciou návrh na preskúmanie rozhodnutia ústavnému súdu. Keďže právomoc všeobecných súdov na vecné preskúmanie správnosti uloženej sankcie je ústavnou úpravou vylúčená(20), je to práve ústavný súd, ktorý k nej zaujíma kľúčové stanoviská. Relevantnými budú aj názory vyslovené k predchodcovi platnej a účinnej ústavnej úpravy, t. j. ústavnému zákonu č. 119/1995 Z. z.
Kompatibilita s ústavným systémom
V čase schválenia ústavného zákona č. 119/1995 Z. z. bol delegovaný ústavodarca oboznámený s rozhodnutím ústavného súdu, v ktorom sa konštatuje, že medzi ústavou a ústavnými zákonmi nie je rozdiel v právnej sile, a nie sú teda usporiadané vertikálne.(21) Delegovaný ústavodarca tak prijímal ústavnú úpravu konfliktu záujmov s vedomím, že pôjde o všeobecne záväzný právny predpis rovnakého stupňa právnej sily ako v prípade Ústavy Slovenskej republiky. Neskôr bol takto chápaný aj prezidentom Slovenskej republiky(22) a jeho ustanovenie vedúce k nástupu náhradníka na neuplatňovaný mandát poslanca počas výkonu funkcie štátneho tajomníka aplikoval aj Ústavný súd.(23) Ten však nemal možnosť preskúmať žiadne uznesenie prijaté podľa ústavného zákona č. 119/1995 Z. z., nakoľko počas jeho účinnosti nedošlo zo strany dohľadového orgánu (parlamentného výboru) k jeho vydaniu. (24)
Naopak, od účinnosti Ústavného zákona o konflikte záujmov bolo pred ústavným súdom vedených 180 konaní týkajúcich sa preskúmania rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. (25) Počas dvanásťročného obdobia od účinnosti novelizovaného Ústavného zákona o konflikte záujmov nebola ani v jednom prípade naznačená potreba jeho vyradenia z ústavného systému z dôvodu jeho nesúladu s Ústavou Slovenskej republiky. Ak by chcel Ústavný súd vysloviť opačné stanovisko, nepochybne by tak učinil, keďže v ostro sledovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017 (26) neváhal spochybniť už len samotný návrh na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (27) (s doplnením, že by išlo o ústavný zákon len z hľadiska formy, nie z hľadiska jeho obsahu, a s odkázaním na argumentáciu Ústavného súdu Českej republiky v tzv. kauze Melčák (28)).
Možno preto konštatovať, že nami spomenutý tretí názorový prúd sa pri ústavnej úprave konfliktu záujmov v aplikačnej praxi absolútne nepresadil. (29) Zodpovednosť verejných funkcionárov podliehajúcich ústavnej úprave konfliktu záujmov bola nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti charakterizovaná ako osobitná ústavnoprávna, (30) pričom mechanizmus uplatňovania tohto druhu verejnoprávnej zodpovednosti bol vyhodnotený ako nespochybniteľný a vzhľadom na sledovaný verejný záujem aj dostatočne legitímny a kompatibilný s ústavou. (31) Skrze jeho ustanovenia sa dokonca pripúšťa vykonanie testu ústavnosti. (32) Čo sa týka formy, ústavná úprava konfliktu záujmov je v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu obsiahnutá v právnom predpise najvyššieho stupňa právnej sily.(33) V tejto súvislosti je potrebné doplniť, že na námietku verejného funkcionára po obligatórnom uložení sankcie (smerujúcu k primeranosti ukladania sankcií a spochybňujúcu ústavnosť čl. 9 ods. 16 (34)) bolo vyslovené jasné stanovisko: „[dohľadový orgán] napadnutým rozhodnutím postupoval v plnom súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona. To napokon nenamieta ani navrhovateľka. Výbor nebol oprávnený posudzovať ústavnosť navrhovateľkou namietaného porušenia ustanovení ústavného zákona. Takúto právomoc nemá ani ústavný súd, lebo z ustanovenia čl. 125 ods. 1 ústavy vyplýva právomoc ústavného súdu posudzovať súlad právnych noriem nerovnakej právnej sily. Ani ústavný súd preto nemôže posudzovať súlad ústavného zákona s ústavou.“ (35)
Prirodzene, Ústavný zákon o konflikte záujmov sa zo strany ústavného súdu nevyhol ani kritike. Táto kritika však bola zameraná (minimálne implicitne) na jeho legislatívnu kvalitu, (36) ako aj nedokonalosť.(37) Je však zrejmé, že táto kritika nesmeruje k spochybneniu jeho ústavnosti, ale skôr predstavuje dobre mienené odporúčania delegovanému ústavodarcovi pri možnej novelizácii ústavnej úpravy.
Vzťah ústavnej úpravy konfliktu záujmov k čl. 152 ods. 4 ústavy
Text Ústavy Slovenskej republiky sa o ústavných zákonoch zmieňuje na viacerých miestach. Jedným z nich je aj čl. 152 ods. 4 v rámci prechodných a záverečných ustanovení: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ Čl. 152 ods. 4 bol zo strany ústavného súdu v krátkom časovom slede označený za všeobecné interpretačné pravidlo, (38) avšak stým, že toto všeobecné interpretačné pravidlo je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou nižšou ako ústava sama.(39) (40) V nadväznosti na tento názor by sa mohlo zdať, že ústavný súd naň nebude odkazovať pri uplatňovaní Ústavného zákona o konflikte záujmov, nakoľko aj v zmysle vyššie citovanej rozhodovacej praxe ide o všeobecne záväzný právny predpis najvyššieho stupňa právnej sily.
V októbri 2007 sa ústavný súd rozhodol pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia prijatého podľa ústavnej úpravy netypickou cestou: v konaní o sťažnostiach, a nie v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Preskúmavaný prípad sa týkal uloženia pokuty v nesprávnej výške, t. j. nad rámec sumy vypočítanej v zmysle ústavnej úpravy. Ústavný súd najprv odmietol návrh verejných funkcionárov na preskúmanie rozhodnutia dohľadového orgánu z dôvodu, že v zmysle § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. oorganizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov nemôže byť otázka výšky pokuty predmetom tohto konania. Verejných funkcionárov následne odkázal na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a individuálnu sťažnosť, (41) aby v tomto konaní rozhodol o porušení základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, o zrušení rozhodnutia dohľadového orgánu a o vrátení veci na ďalšie konanie. (42) Odôvodnenie nálezov obsahuje okrem iného aj odkaz na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky: „Citované ustanovenie (…) má v štruktúre ústavných noriem charakter generálneho princípu výkladu a uplatňovania práva, pričom z jeho textu vyplýva, že sa vzťahuje aj na výklad a uplatňovanie ústavných zákonov. Inak povedané aj príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu treba vykladať a uplatňovať tak, aby ich výklad a aplikácia boli v súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy.“
Niekoľko mesiacov po odkaze na čl. 152 ods. 4 v rámci individuálnej sťažnosti naň ústavný súd odkázal aj v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. V posudzovanej veci išlo o uloženie pokuty vo výške mesačného platu verejného funkcionára (člena Súdnej rady Slovenskej republiky), ktorému však za výkon funkcie neprináležala žiadna odmena. (43) Dohľadový orgán aplikoval čl. 9 ods. 16 ústavnej úpravy tak, že pokuta činila priemernú nominálnu mesačnú mzdu v hospodárstve Slovenskej republiky. Táto interpretácia bola ústavným súdom posúdená ako extenzívna, ale ústavne konformná: „(…) ak by porušovanie povinností a obmedzení ustanovených verejným funkcionárom (…) nebolo možné vo vzťahu k niektorým z týchto verejných funkcionárov sankcionovať uložením pokuty, tak by nebolo možné naplniť ani jeho účel. Vo vzťahu k členom súdnej rady by ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. mal charakter imperfektného právneho predpisu deklaratórnej povahy. (…) výbor pri určení výšky pokuty postupoval správne a interpretoval dotknuté ustanovenia ústavného zákona ústavne konformným spôsobom (čl. 152 (44) ods. 4 ústavy).“ (45)Zvolená argumentácia kontrastuje s názorom, ku ktorému sa opätovne prihlásilo plénum ústavného súdu tri mesiace predtým: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. (46)
Ústavný súd si mohol vybrať medzi interpretáciou, ktorá zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu ústavných práv dotknutého verejného funkcionára, ateleologickým výkladom nadväzujúcim na účel Ústavného zákona o konflikte záujmov. Prihlásil sa k teleologického výkladu, čím dostal účel osobitnej ústavnej úpravy prednosť. Prednosť účelu osobitnej ústavnej úpravy je pozoruhodná v tom, že bola zvolená po opomenutí zásadnej skutočnosti: finančná pokuta je len jednou zo sankcií zavedených ústavnou úpravou konfliktu záujmov. Nemôže preto obstáť tvrdenie, že ak by sa zvolila interpretácia zabezpečujúca plnohodnotnejšiu realizáciu ústavných práv verejného funkcionára, tak by mal Ústavný zákon o konflikte záujmov vo vzťahu k členom súdnej rady charakter imperfektného právneho predpisu deklaratórnej povahy, lebo aj pri týchto verejných funkcionároch prichádzala po splnení predpísaných podmienok do úvahy najvyššia sankcia v podobe straty verejnej funkcie.
K ďalšiemu odkazovaniu na čl. 152 ods. 4 došlo pri procesných pochybeniach dohľadového orgánu: nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav, (47) s dôrazom na základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. (48) Odkaz na čl. 152 ods. 4 nájdeme tiež pri náleze vo veci nesprávne vypočítanej výšky pokuty, (49) ako aj pri náleze kritizujúcom skutočnosť, že dohľadový orgán vo svojom rozhodnutí generálne odmietol všetky námietky verejného funkcionára výlučne s tým, že „tieto námietky považoval za nedôvodné“. Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž patrí aj právo dotknutej osoby na náležité odôvodenie rozhodnutia týkajúceho sa jej veci. (50)
Ústavný zákon ako lex specialis
Rozhodnutia zaoberajúce sa ústavnou úpravou konfliktu záujmov, pri ktorých ústavný súd odkazoval na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky majú spoločné to, že v nich išlo o konanie dohľadových orgánov mimo ich právomoci, resp. po nesprávnej aplikácii procesných ustanovení.
Bolo by veľkým a nesprávnym zjednodušením povedať, že Ústavný súd teda aplikuje čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky na procesnoprávne ustanovenia obsiahnuté v ústavnej úprave konfliktu záujmov. Medzi procesnoprávne ustanovenia totiž patrí aj obligatórny mechanizmus ukladania sankcií (čl. 9 ods. 6 a 10 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.): „Zároveň ústavodarca s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzenia (…) spojil obligatórny právny následok vo forme sankcie – pokuty, prípadne straty mandátu alebo verejnej funkcie. V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia (…) zo strany verejného funkcionára, ak sa v predchádzajúcom konaní proti verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie (…), je príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnej moci (napr. výbor) povinný obligatórne uložiť sankciu straty mandátu alebo verejnej funkcie.“(51) Keď bol tento obligatórny mechanizmus namietaný v konaní pred ústavným súdom zo strany verejného funkcionára ako neprimeraný, diskriminačný a v rozpore so základnými zásadami vyjadrenými v Ústave Slovenskej republiky z dôvodu nezohľadňovania okolností daného prípadu, Ústavný súd naň čl. 152 ods. 4 odmietol aplikovať: „(...) ústavný zákon nedáva možnosť orgánom, ktoré rozhodujú o porušení povinností verejnými funkcionármi podľa tohto ústavného zákona (…), odpustiť uloženie pokuty, príp. ju zmierniť (znížiť jej výšku) s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.“ Ústavný súd sa výslovne vyjadril, že síce nemá dôvod spochybňovať námietky smerujúce proti diskriminačnému a neproporcionálnemu pôsobeniu označených ustanovení, ktoré ustanovujú výšku pokuty, resp. spôsob jej výpočtu, no nemá ani dôvod zaujímať k nim stanovisko. Ústava, Ústavný zákon o konflikte záujmov a ani zákon o ústavnom súde mu totiž vo vzťahu k takto uloženým pokutám nepriznáva moderačné oprávnenie. Ak bola výška pokuty uložená v súlade s príslušnými časťami ústavnej úpravy, Ústavný súd ju musí rešpektovať ako vecne správnu a z ústavného hľadiska nespochybniteľnú: „Ústavný súd je totiž tiež štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti), ktorý je viazaný ústavou. V čl. 2 ods. 2 ústavy je explicitne vyjadrený jeden zo základných princípov právneho štátu, v zmysle ktorého môžu štátne orgány (a teda aj ústavný súd) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí (…), a preto nemôže ani vo veci navrhovateľa rozhodnúť nad rámec svojich právomocí.“(52)
Tieto názory sa zreteľne odlišujú od prípadov, keď Ústavný súd poukazuje na to, že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám či iným nedostatkom v zákonných právnych predpisoch, pričom orgány aplikujúce právo, a spomedzi nich osobitne sudcov upozorňuje, že sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojou interpretáciou odstraňovať: „Sudca pri interpretácii normy (…) nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy).“(53) Ak Ústavný súd dospeje k názoru, že sankčný mechanizmus obsiahnutý na zákonnej úrovni nie je v súlade s princípom proporcionality, neváha a v príslušnom konaní rozhodne o jeho nesúlade s čl.1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (54) (55)
Hmotnoprávne ustanovenia (predovšetkým povinnosti a obmedzenia verejných funkcionárov uvedené v čl. 4 až 8 Ústavného zákona o konflikte záujmov) doposiaľ neboli zo strany Ústavného súdu spochybnené s odkazom na čl. 152 ods. 4. Viaceré hmotnoprávne ustanovenia sa však dostávajú do priamej kolízie so základnými právami a slobodami garantovanými práve (aj keď nielen) Ústavou Slovenskej republiky. Typickým príkladom sú tzv. post-zamestnanecké obmedzenia zahrnuté v čl. 8 ústavnej úpravy, verzus základné právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. (56) Vybraným verejným funkcionárom sa vo vzťahu k vymedzeným subjektom počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie zakazuje napríklad pôsobenie vo funkcii riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu týchto osôb; verejnému funkcionárovi sa v uvedenom období tiež zakazuje zamestnanie v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu u týchto osôb, ak by jeho mesačná odmena v tomto zamestnaní bola vyššia ako 10-násobok minimálnej mzdy. Kolidovanie nájdeme aj pri zákaze byť spoločníkom, členom alebo akcionárom u týchto osôb verzus základné právo vlastniť majetok.
Prirodzene, menované základné práva nepatria k absolútnym právam, t. j. pri ktorých jeneprípustná možnosť vyvažovania, resp. existencia legitímneho obmedzenia (zásahu). (57) modifikovaný test proporcionality. Ten možno charakterizovať ako požiadavku kladenú na verejnú moc, aby nezasahovala do ústavou chránených právnych pozícii v iných ako nevyhnutnýchIde o relatívne základné práva, s ktorými sa môže dostať do konfliktu iné základné právo či verejný záujem. Pri takomto strete uplatňuje Ústavný súd okrem iného aj všeobecný test proporcionality a modifikovaný test proporcionality. Ten možno charakterizovať ako požiadavku kladenú na verejnú moc, aby nezasahovala do ústavou chránených právnych pozícii v iných ako nevyhnutných prípadoch. (58)
Pri posudzovaní obmedzenia základného práva hmotnoprávnym ustanovením z Ústavného zákona o konflikte záujmov sa javí, že ústavný súd sa nevydáva cestou rovnakého metodologického prístupu. V konaní o ústavnej sťažnosti už ústavný súd uviedol, že povinnosti a obmedzenia vyplývajúce pre verejných funkcionárov sú stanovené v právnom predpise rovnakej právnej sily ako ústava sama. Dôsledkom následne je, že tento všeobecne záväzný právny predpis je potrebné interpretovať ako zúženie rozsahu ochrany, ktorú poskytuje základné právo inak zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k vymedzeným verejným funkcionárom. Dochádza k tomu v zmysle zásady, že špeciálna norma predchádza norme všeobecnej: lex specialis derogat legi generali. (59) Takáto interpretácia znamená, že pri obmedzovaní niektorého základného ľudského práva ústavnou úpravou konfliktu záujmov už Ústavný súd nebude postupovať podľa krokov, ktoré tvoria test proporcionality – a rovnaký záver platí aj pre test racionality, ktorý by sa mal aplikovať, ak sú v hre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. (60)
Lex specialis a lex posterior generalis
Chápajúc Ústavný zákon o konflikte záujmov ako lex specialis môže byť Ústavný súd postavený pred interpretačný problém, ktorý bezprostredne súvisí s polylegálnym charakterom slovenského ústavného systému. Tým je otázka, či by mala dostať interpretačnú a aplikačnú prednosť ústavná úprava konfliktu záujmov aj vtedy, keď delegovaný ústavodarca novelizuje Ústavu Slovenskej republiky v obsahovom protiklade s Ústavným zákonom o konflikte záujmov. Po priamej novelizácii Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. je možné si všimnúť, že takáto konštrukcia nie je iba hypotetická.
Čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa novelou zmenil tak, že výkon funkcie predsedu Súdnej rady sa stal nezlučiteľný okrem iného aj s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť. Čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona o konflikte záujmov hovorí prakticky to isté. Verejný funkcionár, ktorým je inak predseda Súdnej rady podľa Čl. 2 ods. 1 písm. g), nesmie byť členom riadiaceho alebo kontrolného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti. Slovo „inak“ pridávame zámerne kvôli zneniu čl. 2 ods. 2 Ústavného zákona o konflikte záujmov: „Na členov Súdnej rady Slovenskej republiky sa nevzťahujú ustanovenia (…) čl. 5.“ Vylúčenie čl. 5 en bloc dokonca znamená, že na predsedu Súdnej rady sa nemá vzťahovať ani čl. 5 ods. 1: „ Verejný funkcionár nesmie vykonávať funkcie, zamestnania a činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou verejného funkcionára podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákonov.“ Inými slovami, Ústava Slovenskej republiky pri predsedovi Súdnej rady vytvorila nezlučiteľnosť, táto nezlučiteľnosť je aj v čl. 5 ods. 2, ale osobitný článok Ústavného zákona o konflikte záujmov acontrario hovorí, že na predsedu Súdnej rady sa inkompatibilita podľa Ústavy Slovenskej republiky (a Ústavného zákona o konflikte záujmov) nevzťahuje. V takejto situácii by sa Ústavný súd mohol prikloniť buď k pravidlu lex posterior generalis non derogat legi priori speciali, (61)alebo k zásade harmonickej interpretácie, podľa ktorej sa majú ustanovenia právneho textu interpretovať spôsobom, ktorý nebude vzájomne odporujúci. (62) Z nášho pohľadu ide o omyl delegovaného ústavodarcu pri formulovaní čl. 2 ods. 2 Ústavného zákona o konflikte záujmov, ktorý si zrejme neuvedomil možné ďalekosiahle dôsledky absolútneho vylúčenia čl. 5 pri členoch Súdnej rady.
ZÁVER
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zvýrazňuje, že ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem, pričom ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem. V nadväznosti na to, že podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov v súlade s touto ústavou bolo otázne, či do množiny spomínaných „všetkých relevantných ústavných noriem“ patria aj ústavné normy obsiahnuté v Ústavnom zákone o konflikte záujmov. Tento ústavný zákon bol totiž časťou slovenskej právnej vedy spochybňovaný až do takej miery, že bol označený za nekompatibilný s Ústavou Slovenskej republiky a do vyslovenia jeho nesúladu s ňou sa na neho má aplikovať práve čl. 152 ods. 4 a konštatovať jeho nepoužiteľnosť.
Po preskúmaní rozhodovacej činnosti Ústavného súdu možno konštatovať, že Ústavný zákon o konflikte záujmov je ním vnímaný zasadne odlišným spôsobom. Zo stanovísk tohto orgánu vyplýva, že ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky je potrebné vysvetľovať a uplatňovať aj v súvislosti s ústavnými normami, ktoré tvoria Ústavný zákon o konflikte záujmov. Nenachádzame žiadne odporúčania či náznaky smerom k delegovanému ústavodarcovi, aby bola ústavná úprava v súčasnej podobe vyradená z ústavného systému. Práve naopak, z interpretačného hľadiska sa javí, že Ústavný súd ho vníma vo vzťahu k Ústave Slovenskej republiky ako lex specialis, pretože inak by pri konkrétnej otvorenej otázke neuprednostnil účel, ktorý tento predpis sleduje, ale priklonil by sa kuprednostneniu interpretácie zabezpečujúcej plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb, t. j. k požiadavke vyplývajúcej zo zásady ústavne konformného výkladu. Pokiaľ sa pri rozhodnutiach venujúcich sa ústavnej úprave konfliktu záujmov objavuje odkaz na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je to v súvislosti s nesprávnym výkonom právomocí príslušného dohľadového orgánu (nesprávny výpočet výšky pokuty, nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav, chabé odôvodnenie rozhodnutia). Podľa nášho názoru by postačoval odkaz na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko nesprávny výkon právomoci orgánu verejnej moci predstavuje zároveň vybočenie z príkazu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ani vzťah Ústavy Slovenskej republiky a Ústavného zákona o konflikte záujmov ako všeobecnej a špeciálnej ústavnej úpravy totiž neznamená, že špeciálna úprava zrušuje úpravu všeobecnú. Dochádza len k prednosti aplikácie špeciálnej úpravy na prípady zahrnuté pod jej režim, avšak všeobecná úprava sa naďalej vzťahuje na zvyšné prípady. (63) A tým je aj príkaz adresovaný všetkým orgánom verejnej moci na základe čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Otvorenou otázkou ostáva, či Ústavný súd priradí ústavnej úprave konfliktu záujmov aplikačnú prednosť, ak by došlo k takej prípadnej novelizácii Ústavy Slovenskej republiky, ktorá sa bude z obsahového hľadiska líšiť od príslušnej časti ústavnej úpravy konfliktu záujmov, a to v zmysle zásady lex posterior generalis non derogat legi priori speciali.
Poznámky
1) Tento príspevok je výsledkom riešenia projektu „Úloha súdnictva pri formovaní spoločného európskeho ústavného dedičstva a identity“, ktorý je financovaný Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (projekt č. 1/0884/17).
2) OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky – Všeobecná charakteristika, hodnotenie, perspektívy, s. 67.
3) Schválením ústavného zákona č. 70/1994 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky dňa 17. marca 1994.
4) V znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „Ústavný zákon o konflikte záujmov“).
5) Napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (v ďalšom texte len „Ústavný súd) sp. zn. III. ÚS 24/07 zo 17. apríla 2007, nález sp. zn. I. ÚS 93/07 z 5. júna 2008 alebo uznesenie sp. zn. III. ÚS 141/2010 zo 4. mája 2010.
6) Pozri uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 169/08 z 3. septembra 2008, uznesenie sp. zn. I. ÚS 234/09 zo 17. augusta 2009 alebo uznesenie sp. zn. IV. ÚS 511/2012 z 9. októbra 2012.
7) „V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo strany verejného funkcionára, ak sa v predchádzajúcom konaní proti verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, je príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnej moci (napr. výbor) povinný obligatórne uložiť sankciu straty mandátu alebo verejnej funkcie. Finančná pokuta by pri opakovanom konštatovaní nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného týmto ústavným zákonom alebo zákonom a obligatórnom uložení sankcie v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcie neplnila svoj preventívny účel. Represívny účel plní sankcia v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcie.“ Nález Ústavného súdu sp. zn II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014, bod 16, rovnako nález sp. zn. I. ÚS 667/2016 z 30. novembra 2016, bod 19.
8) Dôvodová správa k ústavnému zákonu č. 119/1995 Z. z. uvádza: „Navrhované legislatívne riešenie formou ústavného zákona je potrebné preto, že jednotlivými uvažovanými ustanoveniami má dôjsť k modifikácii viacerých ustanovení platnej ústavy.“
9) Čl. 2 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona o konflikte záujmov.
10) K zániku mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky pozri čl. 81a, ako aj čl. 137 ods. 3, k zániku funkcie prezidenta Slovenskej republiky čl. 105 ods. 2, čl. 106 a čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky.
11) Napríklad BALOG, B.: Ústavné zákony v právnom poriadku Slovenskej republiky, s. 1578 v nadväznosti na PRUSÁK, J.: Zákon a konštitucionalizmus, s. 139 a 140.
13) Ďalšími sú ústavný zákon č. 397/2004 Z. z. o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie a ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti.
14) Napríklad NIKODÝM, D.: Ústavná legislatíva a otvorené problémy, s. 9.
15) OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky – Všeobecná charakteristika, hodnotenie, perspektívy, s. 79 a 97.
16) Pozri predovšetkým BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M.: Neústavné ústavné zákony? – II. časť, s. 181–192.
17) Prominentne PROCHÁZKA, R.: Ľud a sudcovia v konstitučnej demokracii, s. 19 – 23, k názoru o adekvátnom spôsobe doplnenia právomocí parlamentného výboru ako dohľadového orgánu do ústavného systému Slovenskej republiky DOBRÍK, Ľ.: Trojdelenie moci, teória a prax v realite jedného ústavného konania; Justičná revue, 63, 2011, č. 11, s. 1652 – 1661.
18) Tretí názorový prúd totiž spochybňuje Ústavný zákon o konflikte záujmov ako celok, nie jeho určité ustanovenie ako napríklad L. Orosz pri čl. 2 ods. 2 ústavného zákona č. 397/2004 Z. z.: „(…) dôsledná aplikácia čl. 152 ods. 4 Ústavy na čl. 2 ods. 2 tohto ústavného zákona viesť k jeho vyradeniu z uplatňovania, t. j. k jeho obsolétnosti.“ K celkovému kontextu pozri OROSZ, L.: K problémom kompatibility ústavného systému Slovenskej republiky. Justičná revue 57, 2005, č. 3, s. 323 – 341.
19) Čl. 77 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky hovorí len očlenovi vlády: „Ak bol poslanec vymenovaný za člena vlády Slovenskej republiky, jeho mandát poslanca počas výkonu tejto funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje.“
20) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 90/2008 z 3. septembra 2008. Podobne aj uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11 S/137/2010 z 30. novembra 2011: „(…) ide o osobitý zákon, v ktorom je upravená vecná (ale i miestna) príslušnosť súdu (právomoc) pre celú Slovenskú republiku, a to ústavného súdu (čl. 10 ods. 3 úst. zákona) i na preskúmanie rozhodnutia obecného zastupiteľstva žalovanej o uložení pokuty žalobcovi. Zo žiadneho ustanovenia ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nevyplýva vecná príslušnosť civilného súdu konať a rozhodovať v konaní správneho súdnictva podľa piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku vo veci starostu obci, ak ide o rozhodnutie v súvislosti s porušením alebo nesplnením povinnosti podľa tohto zákona.“
21) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. júna 1993.
22) Pozri uznesenie Ústavného súdu PL. ÚS 41/95 zo 7. novembra 1996.
23) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/01 z 19. decembra 2001.
24) Všeobecná časť dôvodovej správy k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (III. volebné obdobie, parlamentná tlač 547).
25) Údaje čerpané zwebového sídla ústavného súdu https://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie- rozhodnuti k 31. decembru 2017.
26) Predovšetkým v časti III.2.1 „K právnej povahe uznesenia národnej rady prijatého na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právnym účinkom“.
27) Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii zo dňa 4. novembra 2016, parlamentná tlač 318. Dostupné na http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=7&ID=318.
28) Išlo o prelomové rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 27/09 z 10. septembra 2009, ktorým bol zrušený ústavný zákon č. 195/2009 Sb. o zkrácení pátého volebního období Poslanecké sněmovny Parlamentu České republiky.
29) O čom podobne svedčí postoj Ústavného súdu k inému tzv. nepredpokladanému ústavnému zákonu – ústavnému zákonu č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti: „Rovnako tak má ústavný súd primeraný rešpekt k základnému cieľu sledovanému ústavným zákonom č. 493/2011 Z. z. (…), ktorým je dosiahnutie dlhodobej udržateľnosti finančného hospodárenia Slovenskej republiky.“ Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra 2015.
30) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 460/2010 z 20. decembra 2010 alebo uznesenie sp. zn. IV. ÚS 613/2013 z 3. októbra 2013.
31) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/08 z 10. apríla 2008 a nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 114/08 z 27. mája 2008.
32) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 436/2014 z 24. júla 2014 a I. ÚS 421/2014 z 13. augusta 2014.
33) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 460/2010 z 20. decembra 2010, uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/08 z 10. apríla 2008, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 114/08 z 27. mája 2008, nález sp. zn. I. ÚS 252/07 z 1. októbra 2008.
34) čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 [suma uloženej pokuty] sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.“
35) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 109/08 zo 6. marca 2008.
36) „Nad rámec uvedenej argumentácie ústavný súd dodáva, že nie je jeho úlohou posudzovať legislatívnu kvalitu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Zároveň konštatuje, že nemá moderačné oprávnenie, a preto nemôže rozlišovať medzi závažným a menej závažným porušením povinností vyplývajúcich pre verejného funkcionára z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a v nadväznosti na to prípadne znížiť pokutu javiacu sa ako neprimerane vysokú.“ Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 69/2012 z 2. februára 2012.
37) „(…) nemožno vylúčiť vznik takej situácie, keď v dôsledku nedodržania poriadkovej lehoty dôjde ku kumulácii konaní (…) vo vzťahu k tomu istému verejnému funkcionárovi, a to prípadne aj za rôzne volebné (funkčné) obdobia, ktorá je spojená s reálnou hrozbou uloženia najprísnejšej sankcie. Negatívne právne dôsledky vzniku takejto situácie, ktorému nepochybne napomáha aj nedokonalosť ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ale nemožno odstraňovať takým výkladom jeho ustanovení, ktorý by bol v rozpore s účelom tohto ústavného zákona a verejnoprospešnými cieľmi, ktoré sa ním sledujú.“ Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 789/2016.
38) Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. marca 1999.
39) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 30/1999 z 28. júna 1999.
40) Na tomto mieste je vhodné podotknúť, že časť právnej vedy označenie čl. 152 ods. 4 za všeobecné interpretačné pravidlo odmieta. Opiera sa nielen o systematický výklad (argument per rubricam), ale aj o znenie ako také, keď podľa jej názoru prvý odsek predmetného článku vcelku jednoznačne vymedzuje svoju pôsobnosť práve na predpisy, ktoré boli v Slovenskej republike súčasťou platného práva včase prijatia ústavy. Pozri PROCHÁZKA, R.: Ľud a sudcovia v konstitučnej demokracii, s. 37.
41) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 21/07 zo 7. marca 2007, rovnako uznesenie sp. zn. III. ÚS 25/07 zo 7. marca 2007.
42) Nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 125/07 zo 4. októbra 2007, rovnako nález sp. zn. IV. ÚS 136/07 zo 4. októbra 2007 a nález sp. zn. I. ÚS 252/07 z 1. októbra 2008.
43)§ 8 ods. 1 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 22. decembra 2008: „Funkcia člena súdnej rady nie je spojená s nárokom na odmenu.“
44) Zverejnené znenie uznesenia Ústavného súdu odkazuje na čl. 142 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čo hodnotíme ako zrejmú chybu v písaní, nakoľko čl. 142 sa prejedávaného prípadu netýkal, a v tom čase (a ani v súčasnosti) neobsahoval žiadny odsek 4.
45) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/08 z 10. apríla 2008, rovnako uznesenie sp. zn. III. ÚS 114/08 z 27. mája 2008.
46) Pozri zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/08 zo 16. januára 2008.
47) V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov má dohľadový orgán „povinnosť zistiť skutočný stav veci“ (nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 380/2012 z 12. septembra 2012). V inom rozhodnutí Ústavný súd hovorí o povinnosti „dostatočne zistiť skutkový stav“ (nález sp. zn. I. ÚS 45/2011 z 9. marca 2011).
48) Nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 278/08 z 5. marca 2009.
49) Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 463/2015 z 11. februára 2016 prijatý po zjednocujúcom stanovisku pléna PLz ÚS 1/2016 z 3. februára 2016.
50) Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 69/2017 z 22. júna 2017.
51) Bod 16 nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 a bod 21 nálezu sp. zn. II. ÚS 878/2014 z 11. júna 2015.
52) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 511/2012 z 9. októbra 2012, rovnako uznesenie sp. zn. IV. ÚS 716/2013 z 12. decembra 2013. Prvú citovanú časť zopakoval Ústavný súd aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 771/2014 zo 6. novembra 2014.
53) Pozri mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007.
54) Nález Ústavného súdu PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008.
55) Porovnaj prístup k obligatórnemu mechanizmu ukladania sankcií v prípade jeho zakotvenia na zákonnej úrovni zo strany všeobecných súdov: „(…) ani zákonná dikcia (…), ktorá stanovila sankciu v rigoróznej výške 5% zo zmluvnej ceny, nedáva podklad pre záver, že správny orgán a najmä súd nemôže posudzovať výšku sankcie vo vzájomnej súvislosti [a] prihliadať na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Ide pritom o požiadavku prísnej individualizácie sankcie. Právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca vyjadril sankciu takou výlučnou úpravou.“ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/85/2012 z 28. mája 2013.
56) Čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
57) BARTOŇ, M.: Základní práva, s. 75.
58) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax, s. 154 a 155.
59) Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012, bod 4. 2.
60) K prístupu Ústavného súdu pozri napríklad nález sp. zn. PL. ÚS 14 /2014 zo 4. novembra 2015.
61) K jej použitiu súdmi pozri napríklad bod 35 rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 As 162/2014 z 28. mája 2015.
62) SCALIA, A., GARNER, B. A.: Reading Law: The Interpretation of Legal Texts, s. 180.
Od 1. júla 2016 Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. nahradil Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. (ďalej aj ako CSP), ktorý si inter alia kladie za cieľ zabezpečiť rýchlu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov procesných strán a vytvoriť priestor pre kvalitnejšie súdne rozhodnutia. K dosiahnutiu tohto cieľu majú prispieť viaceré pravidlá a procesnoprávne inštitúty, ktoré majú vytvárať efektívny rámec pre ochranu práv rezultujúcich z hmotného práva.
Významnou novinkou je aj organizácia súdnictva v rámci príslušnosti súdov. Tou rozumieme „oprávnění a povinnost orgánu vyvíjet činnost, popř. řešit určitý konkrétní případ“(1), ktorý patrí do jeho právomoci. V procesnej teórii sa tradične rozlišuje niekoľko druhov súdnej príslušnosti: vecnú, miestnu, funkčnú.(2) K nim sa pridáva aj zvlášť vymedzená príslušnosť na základe kritéria ratione causae, kedy veci určitého druhu prejednávajú a rozhodujú taxatívne určené súdy v rámci existujúcej všeobecnej sústavy súdov.(3) Takto určená príslušnosť neoddeliteľne súvisí s príslušnosťou miestnou, ktorú aj priamo ovplyvňuje. Podľa Hrnčiara ide o dokonca o akési nahradenie pravidiel miestnej príslušnosti.(4)
Akési špecializované súdy sa v slovenskom civilnom procese využívajú už dlhšie(5) a ide o bežný postup v rámci sústavy všeobecných súdov s čím nemá problém ani Ústavný súd Slovenskej republiky.(6) Početnosť prípadov kauzálnej príslušnosti narástla s prijatím nového kódexu civilného procesu, ktorého systematizácia sčasti reflektuje spory s ochranou slabšej strany(7) a sčasti zohľadňuje typové osobitosti určitých sporov(8). Podľa predkladateľa „nová právna úprava súdnej príslušnosti bude rozšírená o tento inštitút, ktorý doteraz používala iba právna veda. Isté náznaky kauzálnej príslušnosti obsahuje zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky. Nová právna úprava jednotne upraví otázky kauzálnej príslušnosti. Vzhľadom na zefektívnenie súdnictva je totiž nevyhnutná špecializácia súdov v určitých taxatívne stanovených veciach, o ktorých budú rozhodovať vopred individuálne určené súdy“(9). V tomto kontexte však nemôžeme nespomenúť staršiu kritiku kauzálnej príslušnosti, ku ktorej však legislatívny zámer nezaujal žiadne stanovisko.(10)
OSOBITNÁ PRÍSLUŠNOSŤ SÚDOV V INDIVIDUÁLNYCH PRACOVNOPRÁVNYCH SPOROCH
Jednou z agend, ktorá bola odobratá všetkým 54 prvoinštančným súdom, sú individuálne pracovnoprávne spory. Práve tento krok vzbudil najväčšie ohlasy v odbornej komunite, ktorá inak prijala ostatné zmeny v riešení pracovnoprávnych sporov pomerne s pokojom. Tieto spory boli zverené vytypovaným súdom, ktoré však naďalej ostávajú súčasťou súdnej sústavy, a teda nejde o zriaďovanie špeciálneho pracovného súdnictva. Dôležitosť príslušnosti ako odstrániteľnej procesnej podmienky predstavuje aj skutočnosť, že na ňu súd prihliada ex offo počas trvania sporu.(11) V zmysle § 23 CSP je na konanie príslušný nasledovný oktet:
– Okresný súd Bratislava III pre obvod Krajského súdu v Bratislave, – Okresný súd Piešťany pre obvod Krajského súdu v Trnave, – Okresný súd Nové Mesto nad Váhom pre obvod Krajského súdu v Trenčíne(12), – Okresný súd Topoľčany pre obvod Krajského súdu v Nitre, – Okresný súd Ružomberok pre obvod Krajského súdu v Žiline, – Okresný súd Zvolen pre obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici, – Okresný súd Poprad pre obvod Krajského súdu v Prešove, – Okresný súd Košice II pre obvod Krajského súdu v Košiciach.
Pri pohľade na mapu Slovenska sa, prirodzene, treba pýtať prečo práve tieto súdy a nie iné? Akýsi návod môžeme nájsť v dôvodovej správe: „[u]stanovením o kauzálnej príslušnosti v pracovnoprávnych sporoch mal predkladateľ cieľ vytvoriť podmienku na špecializáciu v tomto type agendy. Pri určovaní okresných súdov v sídle kraja bral predkladateľ do úvahy najmä štatistiku nápadu na jednotlivé súdy, dopravnú infraštruktúru a dostupnosť súdu“(13).
Ide však o veľmi stručnú odpoveď, ktorú nepovažujeme za presvedčivú s poukazom na podstatu sporov vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. Ak uvažujeme primárne v zemepisných reáliách, musíme sa pýtať, či kauzálna príslušnosť bola nastavená naozaj ideálne, pretože ak je súd ďaleko, môže to pôsobiť odradzujúco na podanie žaloby predovšetkým na zamestnanca.
Podľa Minčiča (ktorý inak celkovo hodnotí zavedenie kauzálnej príslušnosti pozitívne): „Ak by sme sa mali pozrieť napríklad na príslušnosť súdu na riešenie pracovnoprávnych sporov v Prešovskom kraji, tak pri veľkosti samotného Prešovského kraja určite nie je Okresný súd v Poprade zvolený najvhodnejšie, a to najmä z dôvodu, že okrajové okresy Prešovského kraja ako sú Medzilaborce, Snina, či Humenné sú od Popradu vzdialené aj niekoľko stoviek kilometrov. V tomto prípade by som skôr zvolil ako kauzálne príslušný Okresný súd v Prešove, nakoľko len samotná cesta z miesta bydliska na miesta konania súdneho sporu bude finančne náročná pre obe sporové strany.“(14) Oprávnene sa v blogosfére pýtajú aj advokáti „či je práve ‚najprozamestnaneckejšie‘ to, ak sa zamestnanec z Medzilaboriec bude musieť dopravovať na súd v Poprade“(15). Kriticky sa k výberu ôsmich súdov stavia Hamuľák, ktorý nastavenie kauzálnej príslušnosti nepovažuje za vhodné, „a to predovšetkým s poukazom na podstatu sporov z pracovných vzťahov a práve v opozite k zdôvodneniu predkladateľa v sťažení dostupnosti súdov pre účastníkov týchto sporov. Pracovné spory majú totiž špecifický charakter, predovšetkým, ak poukážeme na spory o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec, ktorý sa ocitne v situácii, keď s ním zamestnávateľ skončí pracovný pomer neplatne, sa častokrát ocitá v zle sociálnej situácii (absencia príjmu, problémy s nájdením si novej vhodnej práce, odkázanosť na pomoc štátu) a v prípade, ak je vzdialenosť súdu príslušného na prejednanie jeho veci relatívne ďaleko môže to pôsobiť pre neho skôr odradzujúco na podanie žalobného návrhu. Navýši to totiž nielen priame náklady zamestnanca, ale aj náklady na právne zastúpenie, či uskutočňovanie procesných úkonov súdu.“(16)
Obdobná kritika zaznieva aj zo sudcovského stavu, ktorý inak býva zdržanlivý v komentovaní systémových zmien v justícií na verejnosti. Okrem negatívneho postoja podpredsedu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Borisa Tótha(17) s výberom finálnej osmičky nesúhlasí ani jeho kolega o okresného súdu Michal Novotný: „Čo však udrie do očí (a niekedy aj do čela), je nová úprava § 23. Kto sa niekedy pozrel na mapu Slovenska, musí ho zaujať skutočné geografické kúzlenie pri výbere súdov v pracovnoprávnych veciach. Ako by nepostačovalo, že v prípade niektorých krajov sú už samotné krajské centrá slabo dostupné (napr. Trnava z Dunajskej Stredy, Trenčín z Partizánskeho, Banská Bystrica z Revúcej), súdy v pracovnoprávnych veciach boli zrejme vyberané podľa hesla ‚čím horšie, tým lepšie‘. Len tak sa totiž mohlo stať, že v Trnavskom, Nitrianskom, Trenčianskom alebo Prešovskom kraji sú pracovnoprávne veci zverené excentricky položeným súdom v okrajových okresoch.“(18)
Súhlasíme s tým, že napriek malej rozlohe Slovenska sa vzdialenosť súdu vo väčšine prípadov naozaj predĺži.(19) Už len samotná cesta z miesta trvalého pobytu/sídla/miesta podnikania do miesta konania súdneho sporu bude finančne náročná pre obe sporové strany, čo pocíti najmä zamestnanec, keď sa mu navýšia nielen cestovné náklady, ale aj ostatné výdavky. Okrem toho takéto umiestnenie súdov môže mať za následok aj neprehľadnosť súdnej sústavy pre laikov, ktorí sú primárnymi účastníkmi súdnych sporov (a to nemyslíme len zamestnancov). Z tohto hľadiska by bolo lepšie, keby dôvodová správa bola, ak už nie presvedčivejšia, tak aspoň oveľa detailnejšia a prepracovanejšia.
Tejto problematike je však potrebné venovať zvýšenú pozornosť aj so zreteľom na personálne poddimenzovanie kauzálne príslušných súdov. S tým priamo úmerne súvisí aj rýchlosť konania, ktorá je práve v pracovnoprávnych sporoch dlhodobo najpomalšia. Podľa aktuálnej štatistickej ročenky, ktorú zostavilo a spracovalo Analytické centrum, sekcia informatiky a riadenia projektov, sekcia ekonomiky a odbor rozvoja rezortných ľudských zdrojov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v spolupráci s Najvyšším súdom Slovenskej republiky ide o alarmujúcich 37,64 mesiaca.(20) To si s miernou iróniou všíma aj Novotný, podľa ktorého „[n]apr. Okresný súd Piešťany dlhodobo zápasí v (sic!) problémami vážnych prieťahov a tak je jeho voľba ako súdu v pracovnoprávnych veciach, ktoré si vyžadujú vyššiu rýchlosť, naozaj logická“(21).
Napriek vyššie uvedenému z prospektívneho hľadiska očakávame od zamerania sa na užšiu právnu oblasť konštruktívnejší prístup súdov k uchopeniu problematiky. Z analýzy štatistických údajov nám vyplýva, že v roku 2015 prvoinštančné súdy vybavili 895 vecí v CPr registri, do ktorého sa zapisujú nielen individuálne pracovnoprávne spory, ale aj spory z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky.(22) Ak to rozrátame na počet okresných súdov, ktorých je 54, tak v priemere to vychádza na 16,57 sporov na jeden súd. Samozrejme, na každom súde túto agendu nerieši len jeden, ale každý sudca, ktorý je zaradený na občianskoprávnom úseku. Počet týchto sudcov sa líši od veľkosti toho-ktorého súdu. Číslo 16,57 sa teda ešte ďalej rozdrobovalo a ‚univerzálny‘ sudca sa stretával veľmi málo s prípadmi majúcimi pôvod v pracovnoprávnych vzťahoch na to, aby v nich získal dostatočnú zručnosť a expertné znalosti. Je pochopiteľné, že pri ich malom počte nebolo možné očakávať od sudcu špecializáciu na ne, keďže okrem toho sa venoval aj širokej palete ostatných civilných sporov. V neposlednom rade ide o oblasť so silným vplyvom sociálneho práva Európskej únie, ktoré je potrebné obsiahnuť v rozhodovacej činnosti, lebo inak hrozí vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením únijného práva. Je zrejmé, že takýto stav bol pomerne veľký luxus, ktorý negatívne musel vplývať nielen na rýchlosť, ale aj kvalitu súdnych rozhodnutí.
Naopak, čím užší je rozsah odvetví, za ktoré sudca zodpovedá, tým je väčší predpoklad efektivity jeho činnosti. Kauzálna príslušnosť by preto mala predmetné plytvanie ľudských síl, a tým pádom aj verejných zdrojov, limitovať. Diferenciácia spojená s prehlbovaním odbornosti sudcov v pracovnom práve by mala viesť k akcelerácií celého konania. Sudca majúci prax v tomto type sporov by mal byť pripravený skôr rozlíšiť jeho silné a slabé stránky, urýchliť ustálenie skutkových zistení, identifikovať nevyriešené otázky či posúdiť skutočný význam prípadu pre sporové strany.(23)Rozhodovacia prax menšieho počtu súdov by mala smerovať tiež k jej ustáleniu, čím adresáti a recipienti získajú ľahší prístup k monitorovaniu. Zjednocovanie judikatúry by výhľadovo mohlo viesť aj k predvídateľnosti a potrebnej procesnoprávnej prevencii, čo by vytvorilo prvotný filter pred podávaním nadbytočných a zjavne neopodstatnených žalôb. Priamy súvis kauzálnej príslušnosti vidíme aj s garantovaním práva na súdnu ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(24) a zvýšením garancie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(25). Odborná profilácia sudcov a vyšších súdnych úradníkov na ôsmich vybraných súdoch by sa časom mohla prejaviť aj na zvyšovaní úrovne odôvodňovania súdnych rozhodnutí. Kvalita doručovanej spravodlivosti subjektom pracovnoprávnych vzťahov by mohla dospieť až k rastu dôvery v súdnictvo.
ŠPECIALIZÁCIA NA SÚDOCH VYŠSEJ INŠTANCIE
Určenie kauzálne príslušných súdov platí len pre okresné súdy. Podľa nášho názoru by však mal zákonodarca zaviesť špecializáciu aj na odvolacích súdoch. Aj na krajských súdoch by mal byť rozvrhom práce stanovený jeden senát, ktorý by sa zaoberal opravnými prostriedkami vpracovnoprávnych sporoch. Zamestnanec i zamestnávateľ by aj v druhoinštančnom konaní určite ocenili, keby ich spor bol rozhodovaný vysoko špecializovaným odborníkom, najmä ak si ho nemôžu vybrať na rozdiel od svojho procesného zástupcu (advokáta resp. odborovú organizáciu).
Špecializácia by ďalej mohla pokračovať až na najvyšší súd, kde by fungoval jeden senát, do ktorého agendy by spadali spory vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Tým by ešte viac dochádzalo k naplneniu hlavného cieľa, ktorým je zaviesť väčšiu kvalitu do rozhodovania sporov medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jeden pracovnoprávny senát by ešte väčšmi garantoval zjednocovanie judikatúry a zákonnosti rozhodovania. Takto to funguje napr. aj v nám najbližšom právnom prostredí v Českej republike, kde strany sporu už pri začatí konania vedia, ktorí sudcovia najvyššieho súdu budú spor rozhodovať pri prípadnom dovolaní.
Samozrejme, takýto prístup nesie so sebou aj riziko, že špecializovanejší sudca skôr spadne do stereotypov, čo môže negatívne vplývať na flexibilitu jeho rozhodovania. Okrem toho by to mohlo viesť až k monopolizácií rozhodovacej praxe koncentrovanej do rúk jedného dovolacieho senátu, ktorý by tak získal prakticky väčšiu moc ako zákonodarný orgán. Jeho traja členovia, či dokonca len dvaja z nich pri prehlasovaní zvyšného člena senátu, by mali hlavné slovo pri výklade a aplikácií právnych noriem, a nie parlament, ktorý tieto normy prijíma.(26)
Aby teda nedošlo k zakonzervovaniu a ustrnutiu judikatórneho vývoja, mohli by popri sebe paralelne popri sebe existovať na každom krajskom súde ako i na súde najvyššom dva senáty. Zachovala by sa tak myšlienková pluralita a konkurencia názorov, pretože úlohou vyšších súdov nie je len judikatúru zjednocovať, ale aj hľadať nové a lepšie riešenia a odpadol by otázka, či jeden výlučne pracovnoprávny senát ešte garantuje sporovým stranám právo na zákonného sudcu.
Naše úvahy čiastočne podporuje (ale aj čiastočne vyvracia) i generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie Michal Bobek, ktorého podnetné myšlienky stoja za zmienku: „Zatímco specializace dává velký smysl u soudů prvního stupně a i částečně u odvolacích soudů, u vrcholných soudů by se měly opět jednotlivé nitky právních odvětví sbíhat a tvořit nikoliv oddělená sklíčka mozaiky, ale jeden koherentní obraz. Pouze tak mohu udržovat právní řád, který funguje jako celek. (…) [V]rchol soudní pyramidy specializovaný být nemá, nižší články naproti tomu ano. Soužití jednotlivých článků pak vytváří žádanou synergii: nižší články soudní soustavy vnášejí expertní znalost a specializaci, nejvyšší článek soudní soustavy pak spíše horizontální pohled, jednotu systému a transversální zachovávání stejných principů, zároveň také trochu ‚zpětný překlad‘ problému pro lidi. Ono totiž v systému, který má vysokou míru specializace odzdola až nahoru, výrazně hrozí fachidiocie a odcizení, o absenci debaty a vytváření ‚jediné pravdy‘ díky izolaci ani nemluvě.“(27) Je pravdou, že Najvyšší súd Slovenskej republiky by pri posilnení odborných kapacít, predovšetkým miest asistentov sudcov a analytického oddelenia, dokázal najľahšie odstrániť nami tvrdené nedostatky chýbajúcej špecializácie.
ZÁVER
Vyššie uvedených osem súdov naďalej ostáva súčasťou súdnej sústavy. Nejde teda o prípad zriaďovania špeciálneho pracovného súdnictva, ktoré má na našom území istú tradíciu.(28) Na to ako sa táto novinka súdov reálne prejaví, odpovie až prax. Nové opatrenia by však mali celkovo pozitívne vplývať na ekonomický a sociálny status zamestnancov a členov ich rodín.
Potrebné je však zvážiť aj nadstavbu kauzálnej príslušnosti prostredníctvom špecializácie vyššieho súdnictva. Táto diskusia, ktorá neprebehla pri rekodifikácií civilného procesného práva, by sa mohla uskutočniť aj dodatočne napr. pri prijímaní nových pravidiel tvorenia spravovacích a kancelárskych poriadkov súdov a vytváraní ich rozvrhov práce.
Poznámky
1) SCHELLEOVÁ, I.: Český civilní proces. Praha: Linde. 1997, s. 171.
2) Bližšie pozri FICOVÁ, S. – ŠTEVČEK, M. a kol. Občianske súdne konanie. Praha : C. H. Beck, 2010. s. 86.
3) K historicko-filozofickému pohľadu pozri ŠTEVČEK, M.: K problematike tzv. kauzálnej príslušnosti niektorých slovenských súdov. In: Justičná revue. 2009, č. 6-7, s. 852-860.
4) HRNČIAR, D.: Kauzálna príslušnosť súdov. In: Justičná revue. 2006, č. 11, s. 1713-1718.
5) Pozri zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorého účinnosť skončila 30. júna 2016.
6) Nález Ústavného súdu Slovenskej Republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08-238: „Existencia a činnosť takýchto súdnych orgánov podľa tvrdenia národnej rady dosiaľ nebola a ani nie je predmetom pochybnosti alebo sporu z hľadiska ich súladu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou je aj podľa ústavného súdu prvkom zlučiteľným s organizáciou súdnej moci v demokratickom a právnom štáte. V právnom poriadku Slovenskej republiky sú v rámci všeobecného súdnictva ako súdy so špecializovanou agendou vytvorené napr. konkurzné a vyrovnacie súdy (§ 9 zákona č. 371/2004 Z. z.), zmenkové a šekové súdy (§ 10 zákona č. 371/2004 Z. z.), súdy s agendou priemyselnoprávnej ochrany (§ 11 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou ochrany práv z hospodárskej súťaže (§ 12 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou burzových obchodov (§ 13 zákona č. 371/2004 Z. z.) či súdy s azylovou agendou (§ 14 zákona č. 371/2004 Z. z.).“
7) Spory pracovnoprávne a z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach.
8) V sporoch týkajúcich sa rozhodcovského konania, spory zmenkové a šekové, z priemyselného vlastníctva, z hospodárskej súťaže, týkajúcich sa rozhodcovského konania, z burzových obchodov, určenia neplatnosti zmluvy, koncesnej zmluvy na práce alebo rámcovej dohody podľa osobitného predpisu, o náhradu jadrovej škody, z nekalého súťažného konania a v autorskoprávnych sporoch.
9) Schválené znenie legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Dokumenty/Nase_sluzby/schvalene%20znenie%20LZ.pdf.
10) „Považujem za vhodné uviesť, že kauzálna príslušnosť súdov sa v právnych poriadkoch okolitých štátov spravidla objavuje len výnimočne, čo osobne považujem za prínosný faktor, najmä vzhľadom na prehľadnosť systematiky civilného konania súdneho.“ JAKUBOVIČ, D.: Kauzálna príslušnosť slovenských súdov v kazuistickej interakcii. In: Bulletin slovenskej advokácie. 12/2009, s. 25.
11)§ 40 CSP: „Súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania.“
12) Pôvodne bol navrhnutý Okresný súd Prievidza, ktorý bol zmenený po pripomienke Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky.
13) Dôvodová správa – osobitná časť k návrhu Civilného sporového poriadku, s. 8. Číslo parlamentnej tlače 1333, šieste volebné obdobie. Dostupné na internete: .
14) MINČIČ, V.: Riešenie pracovnoprávnych sporov v nadväznosti na nový Civilný sporový poriadok. In: 50. výročie založenia Katedry Bratislava : Merkury, 2015, s. 126.
15) BRÖSTL ml., A.: Individuálne pracovnoprávne spory podľa CSP. Dostupné na internete .
16) HAMUĽÁK, J.: Civilný sporový poriadok alebo „Pracovný súdny poriadok“ – nejednotnosť názorov na riešenie pracovnoprávnych sporov. In: Kontroverzní názory v právu Praha : Leges, 2015. s. 247.
17) Zaznelo na prednáške k Civilnému sporovému poriadku organizovanej Slovenskou advokátskou komorou v Trenčíne dňa 16. mája 2016.
18) NOVOTNÝ, M.: Ticho po búrke… prosto ticho – a reforma civilného procesného práva na svete (seriál na pokračovanie, 2. časť). Dostupné na internete .
19) Napr. vzdialenosť medzi Humenným a Popradom je 153 km, Čadcou a Ružomberkom 93 km, Rimavskou Sobotou a Zvolenom 85 km, Čiernou nad Tisou a Košicami 113 km, či Komárnom a Topoľčanmi 104 km väčšinou po cestách nižšej triedy.
20) Podľa Štatistickej ročenky Ministerstva spravodlivosti za rok 2015, Dostupné na: http://www.justice.gov.sk/stat/roc/16/stat_roc_2015.pdf
21) Pozri pozn. č. 17.
22) Príloha č. 1 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.
23) KERN, S.I.: Do we need specialized Courts? Matching Expertise With Case Type Is a Tenet Of Management 101. In: New Jersey Law Journal, 2006, č. 8, s. 185.
24) Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“
25) Čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“
26) Na dôsledky takejto vysokej miery špecializácie upozorňoval najmä v súvislosti s rekodifikáciou súkromného práva v Českej republike Tomáš Richter: „Současně však představuje zjevné korupční riziko (jemuž se justiční systém na jiných soudních stupních snaží bránit přidělováním sporů jednotlivým soudcům / senátům na principu rotace) a navíc vytváří v jednotlivých oblastech civilního práva doslova myšlenkové monopoly, ovládané dvěma či třemi lidmi, představujícími většinu příslušného specializovaného senátu. Tito soudci přitom ve svých funkcích nezřídka setrvávají 30 let či déle – tedy po dobu, blížící se trvání deseti po sobě jdoucích volebních období Poslanecké sněmovny. Rozhodující slovo ohledně konkrétního významu právních pravidel mají přitom ve skutečnosti oni, nikoli Parlament.“ (RICHTER, T.: Rekodifikace a specializace senátů Nejvyššího soudu. Dostupné na internete .
27) GEALFOW, J.A.: „Ještě jsem nezaregistroval, že by některá česká právnická fakulta představila pozitivní, dlouhodobou vizi, kam chce jít a čím chce být.“ Michal Bobek. Dostupné na internete .
28) Pozri napr. DVORANOVÁ, Z.: Pracovné súdnictvo. In: Práva zamestnancov a skončenie pracovného pomeru Plzeň : Aleš Čeněk, 2013. S. 130-142; KOSTEČKA, J. Pracovní soudnictví – ano, či ne? In Právník. 1995, č. 4, s. 370-390; NOVÁKOVÁ, M.: Historický exkurz do pracovného súdnictva. In: Pracovný súdny poriadok (nová právna norma v oblasti pracovného práva). Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2014. S. 39-47; PELIKÁN, M.: Prvorepublikové pracovní soudnictví. In Časopis pro právní vědu a praxi. 1999, č. 1, s. 77-81.
Závery zdôrazňujú ústrednú úlohu trénerov v dohľade nad činnosťami v oblasti športu a rozširovaním ich oblasti činnosti v posledných rokoch.
Zameranie na športové úspechy je dnes len jeden aspekt úloh trénerov, pretože sa od nich očakáva, že budú zohrávať úlohu pri rozvoji prierezových zručností a hodnôt, ktoré sú dôležité pre súčasnú spoločnosť.
Tréneri môžu tiež zohrávať významnú úlohu pri posilňovaní ľudského a sociálneho kapitálu, a tak majú pozitívny vplyv na osobný rozvoj a výchovu mladých športovcov. Tiež môžu pomôcť rozvíjať a podporovať súdržné spoločnosti, keďže každý deň pracujú s ľuďmi rôzneho etnického a kultúrneho pôvodu. Pomáha to posilniť solidaritu, toleranciu a vzájomný rešpekt medzi rôznymi skupinami a komunitami.
Závery vyzývajú členské štáty, aby vytvorili vhodné rámce na podporu snahy trénerov získať ďalšie zručnosti a schopnosti, ktoré zodpovedajú očakávaniam dnešnej spoločnosti.
Tieto závery sú priamou iniciatívou Pracovného plánu EÚ pre šport na roky 2017-2020, ktorý bol prijatý v máji 2017 a ktorý podporuje politické iniciatívy zamerané na to, aby šport mal pozitívny vplyv na spoločnosť.
Ministri takisto prijali uznesenie zamerané na ďalšie rozvíjanie existujúceho štruktúrovaného dialógu na vysokej úrovni medzi inštitúciami EÚ, orgánmi členských štátov a športovým hnutím.
Pracovný plán EÚ pre šport na roky 2017-2020 vyzval Radu, aby zvážila zhodnotenie štruktúrovaného dialógu so športovým hnutím. Na tomto základe sa v uznesení zdôrazňuje najmä dôležitosť zavedenia väčšej flexibility pri organizovaní štruktúrovaného dialógu v športe, aby sa lepšie zosúladila forma a úroveň stretnutí s potrebami a možnosťami predsedníctva EÚ. To takisto povzbudzuje tých, ktorí sa zúčastňujú na štruktúrovanom dialógu, aby viedli praktickejšie diskusie na vysokej úrovni. Štruktúrovaný dialóg EÚ o športe bol pôvodne ustanovený uznesením Rady z novembra 2010.
Grécka delegácia pripomenula rezolúciu Valného zhromaždenia OSN, prijatú dňa 13.11.2017, vyzývajúcu k olympijskému prímeriu, t. j. k ukončeniu nepriateľských akcií najneskôr sedem dní pred otvorením Zimných olympijských hier a trvajúcemu až do sedem dní po skončení Zimných paralympijských hier.
Grécko zdôraznilo význam podpory rozvoja komunity a mieru prostredníctvom športu pred olympijskými hrami v Pchjongčangu a dôležitú úlohu, ktorú by EÚ mala zohrávať v tomto kontexte.
Advokátske povolanie je slobodné povolanie, ktoré možno vykonávať len podľa Zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení (ďalej len „Zákon č. 586/2003 Z. z.“).
Advokát je ten, kto je zapísaný dozoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.
Slovenská advokátska komora zapíše do zoznamu advokátov na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho, kto:
a) je plne spôsobilý na právne úkony,
b) získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou,
c) získal najmenej trojročnú prax ako advokátsky koncipient,
d) zložil advokátsku skúšku,
e) je bezúhonný,
f) nemá právoplatne uložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu advokátov alebo disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu koncipientov,
g) nemá uložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu komerčných právnikov, disciplinárne opatrenie zbavenie notárskeho úradu, disciplinárne opatrenie zbavenie výkonu exekútorského úradu, disciplinárne opatrenie zbavenie výkonu funkcie prokurátora alebo disciplinárne opatrenie odvolanie z funkcie sudcu podľa osobitných predpisov,
h) nie je v čase zápisu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti a nevykonáva ani činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania,
i) splnil povinnosti podľa § 12 ods. 3, § 27 a § 28 ods.1 Zákona č. 586/2003 Z.z.,
Slovenská advokátska komora zapíše do zoznamu advokátov do dvoch mesiacov odo dňa doručenia písomnej žiadosti a po zložení sľubu aj profesorov a docentov vysokých škôl v odbore právo, ktorí preukážu, že splnili podmienky podľa vyššie uvedených písmen a), b), e) až i).
Za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu. Bezúhonný nie je ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Bezúhonnosť a preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace.
Súčasne Slovenská advokátska komora zapíše do zoznamu advokátov do dvoch mesiacov odo dňa doručenia písomnej žiadosti toho, kto je zapísaný do zoznamu usadených euroadvokátov a splnil podmienky podľa ustanovení § 4 Zákona č. 586/2003 Z.z., ako aj toho, kto je občanom členského štátu Európskej únie alebo iného zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore a splnil podmienky podľa ustanovení § 5 Zákona č. 586/2003 Z.z..
Slovenská advokátska komora uzná za advokátsku skúšku odbornú justičnú skúšku, notársku skúšku alebo prokurátorskú skúšku vykonanú na území Slovenskej republiky. Komora môže za advokátsku skúšku uznať aj inú právnu skúšku vykonanú na území Slovenskej republiky. Podmienky uznania inej právnej skúšky za advokátsku skúšku určuje predpis komory.
Slovenská advokátska komorazapočíta do praxe advokátskeho koncipientaprax sudcu, justičného čakateľa, prokurátora, právneho čakateľa prokuratúry a notársku prax. Komora môže započítať do praxe advokátskeho koncipienta aj inú právnu prax. Podmienky započítania inej právnej praxe do praxe advokátskeho koncipienta určuje predpis komory.
Slovenská advokátska komora umožní do šiestich mesiacov od doručenia písomnej žiadosti vykonať advokátsku skúšku každému, kto spĺňa podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. a), b), e) až g) Zákona č. 586/2003 Z.z., zaplatil poplatok za advokátsku skúšku a preukáže, že najneskôr ku dňu konania advokátskej skúšky určeného komorou získal prax podľa § 3 ods. 1 písm. c) Zákona č. 586/2003 Z.z..
Slovenská advokátska komora umožní zloženie sľubu a zápis do zoznamu advokátov do dvoch mesiacov od doručenia písomnej žiadosti o zloženie sľubu a o zápis do zoznamu advokátov každému, kto preukáže, že spĺňa podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. a) až i), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), c) a d) alebo § 5 ods. 1 písm. a) až c) Zákona č. 586/2003 Z.z. .
Slovenská advokátska komora vyčiarkne zo zoznamu advokátov toho,
a) kto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho,
b) kto bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená,
c) kto písomne požiadal komoru o vyčiarknutie zo zoznamu advokátov,
d) kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin,
e) komu bolo právoplatne uložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu advokátov,
f) kto je v omeškaní so zaplatením príspevku na činnosť komory o viac ako šesť mesiacov a príspevok nezaplatil ani do jedného mesiaca po tom, čo ho komora vyzvala na zaplatenie spolu s poučením o následkoch nezaplatenia,
g) kto bol zapísaný do zoznamu advokátov a nespĺňal podmienky na zápis do zoznamu advokátov,
h) kto nie je poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie,
i) proti komu bol vyhlásený konkurz, zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku alebo bolo povolené vyrovnanie, alebo kto je spoločníkom právnickej osoby, ktorá vznikla na spoločný výkon advokácie a bol voči nej vyhlásený konkurz, zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku alebo bolo voči nej povolené vyrovnanie.
Slovenská advokátska komora môže vyčiarknuťzo zoznamu advokátov toho, kto bol právoplatne odsúdený za trestný čin. O vyčiarknutí zo zoznamu advokátov podľa vyššie uvedeného písmena g) je komora oprávnená rozhodnúť do jedného roku odo dňa, keď sa o nesplnení podmienky na zápis do zoznamu advokátov dozvedela; to neplatí, ak ide o podmienky uvedené v ustanoveniach § 3 ods. 1 písm. a), b), e) až g) Zákona č. 586/2003 Z.z..
Slovenská advokátska komora pozastaví výkon advokácie tomu,
a) komu po zapísaní do zoznamu advokátov nezanikol alebo vznikol pracovný pomer alebo obdobný pracovný vzťah s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti a vykonáva činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania,
b) kto nastúpil výkon trestu odňatia slobody, bol vzatý do väzby alebo komu bolo uložené disciplinárne opatrenie pozastavenie výkonu advokácie,
c) komu bola v rozsudku súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin do právoplatnosti rozsudku,
d) kto podal písomnú žiadosť na pozastavenie výkonu advokácie a preukáže, že si ustanovil za seba zástupcu.
Slovenská advokátska komora môže pozastaviť výkon advokácie tomu,
a) proti komu sa začalo konanie o pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony do právoplatného rozhodnutia vo veci,
b) proti komu sa začalo trestné stíhanie za trestný čin do právoplatného rozhodnutia vo veci.
Slovenská advokátska komora môže na návrh predsedu Revíznej komisie komory pozastaviť výkon advokácie tomu, proti komu bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania, a to až do právoplatného skončenia veci.
Počas pozastavenia výkonu advokácie:
a) advokát nie je oprávnený poskytovať právne služby podľa tohto zákona,
b) zaniká členstvo advokáta v orgánoch Slovenskej advokátskej komory,
c) advokát nemôže byť volený do orgánov Slovenskej advokátskej komory,
d) zaniká povinnosť advokáta podľa § 27 ods. 1 Zákona č. 586/2003 Z.z..
Pozastavením výkonu advokácie :
a) nezaniká účasť advokáta v združení podľa § 13 Zákona č. 586/2003 Z.z., vo verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti podľa § 14 Zákona č. 586/2003 Z.z. alebo v spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 15 Zákona č. 586/2003 Z.z.,
b) nezaniká povinnosť advokáta vykonávať platby podľa § 29 ods. 1 Zákona č. 586/2003 Z.z.,
c) nie je dotknutá zodpovednosť advokáta za škodu (§ 26 Zákona č. 586/2003 Z.z.) vrátane zodpovednosti za disciplinárne previnenie, ku ktorému došlo v čase pozastavenia výkonu advokácie.
Slovenská advokátska komora zapíše advokátovi pozastavenie výkonu advokácie do zoznamu advokátov. Ak odpadnú dôvody uvedené v ustanovení § 8 Zákona č. 586/2003 Z.z., komora pozastavenie výkonu advokácie advokátovi bezodkladne zruší a záznam o pozastavení výkonu advokácie vymaže zo zoznamu advokátov.
Proti rozhodnutiu Slovenskej advokátskej komory o pozastavení výkonu advokácie a o vyčiarknutí zo zoznamu advokátov nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodnutie komory o nezapísaní fyzickej osoby do zoznamu advokátov, o pozastavení výkonu advokácie advokátovi a o vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov okrem vyčiarknutia podľa § 7 ods. 1 písm. e) Zákona č. 586/2003 Z.z. musí byť odôvodnené a je preskúmateľné súdom.