Na úvod k tomu ako vznikol tento príspevok:

Prinášame Vám odbornú diskusiu, ktorá vznikla spontánne v rámci emailovej komunikácie skupiny športových funkcionárov a právnikov s expertmi na “vzorec”, v ktorej sú vysvetlenia a odpovede na viaceré otázky, ktoré potrebuje poznať celé slovenské športové hnutie.

Zmyslom odbornej diskusie je, aby športoví funkcionári neskĺzavali ku spochybňovaniu vzorca bez znalosti dôležitých faktov a súvislostí.

Nárokovateľný príspevok zo štátneho rozpočtu národným športovým zväzom v uznaných športoch vypočítaný a distribuovaný podľa “vzorca”, a nie podľa úsudku politikov alebo úradníkov, je dôležitým pilierom reformy športu na Slovensku. Vďaka tomu sa funkcionári národných športových zväzov môžu cítiť i správať autonómnejšie a nemusia hľadať cestu k politikom a úradníkom, ktorí rozhodujú o športe, aby im pridelili čo najvyššiu čiastku na ich šport.

Zákon o športe priniesol automatické rozdeľovanie 92,5 % prostriedkov z rozpočtovej kapitoly Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR (ďalej len “ministerstvo školstva”) určených na šport v programe 026 (národný program rozvoja športu) zo základu po odpočítaní účelovo určených prostriedkov na národný športový projekt vlády podľa § 75 ods. 1 zákona o športe, ktorým je výstavba, modernizácia a rekonštrukcia športovej infraštruktúry národného významu, podpora národného projektu športu pre všetkých so zameraním na mládež a organizovanie významnej súťaže podľa § 55 ods. 1 písm. b) zákona o športe. Prostredníctvom vzorca sa rozdeľuje z tohto základu národným športovým zväzom 50% (z programu 026); pred vylúčením futbalu (17%) a hokeja (13%) sa cez vzorec zväzom delilo až 80% prostriedkov určených na šport (program 026) zo základu po odpočítaní národných športových projektov.

Po predchádzajúcej širokej diskusii, ktorá poukazovala na niektoré nesprávne parametre a výsledky výpočtu, môžu niektorí jej účastníci (aj keď neoprávnene) nadobudnúť dojem, že vypočítavať výšku príspevku uznanému športu na základe súčasného vzorca nie je správne, že vzorec a nastavenie jeho parametrov má chyby.

Ako prebiehali práce na výpočtoch príspevku uznanému športu koncom roka 2017

Sekcia štátnej starostlivosti o šport (ďalej len “sekcia športu”) zverejnila dňa 31.10.2017 predbežný výpočet PUŠ na rok 2018 z podkladov a údajov, ktoré jednotlivé NŠZ zaslali sekcii do 30.9.2017. Zväzy mali možnosť do 30.11.2017 zaslať sekcii športu svoje pripomienky. Uvedený výpočet pripomienkovala aj neoficiálna pracovná skupina SOV, na práci ktorej sa aktívne podieľali aj odborníci zo SFZ, STZ a SPF. Pracovná skupina sa zamerala najmä na nasledovné oblasti : počet príležitostí, rebríčkové postavenie kolektívnych a individuálnych športov, kontrola váh odvetví, overenie údajov o členskej základni, kontrola počtu členov medzinárodnej federácie a najmä kontrola jednotlivých výsledkov so zameraním na najčastejšie logické chyby.

Po korekciách výpočtu na základe pripomienky SOV z 30.11.2017 a po vyžiadaní dodatočných údajov o počte príležitostí od zväzov pripravila sekcia športu k 22.12.2017 upravenú pracovnú verziu výpočtu príspevku na rok 2018, ktorú odborníci z pracovnej skupiny interne intenzívne pripomienkovali a kontrolovali v medzisviatkovom období.

Výsledné pripomienky k údajom vo výpočte príspevku uznanému športu na rok 2018 predložili sekcii športu. Viaceré ich námietky boli sekciou športu zohľadnené, niektoré však neboli, najmä preto, že by si vyžiadali viac času na verifikovanie potenciálne nesprávnych údajov, ktoré boli do výpočtu nesprávne zadané zo strany zväzov. Do 7.1.2018 mali ešte všetky zväzy možnosť pripomienkovať zverejnený výpočet.

Po uskutočnení týchto krokov možno konštatovať, že výpočet príspevku uznanému športu na rok 2018 je už oveľa správnejší a s menej chybami, ktoré predtým vo výpočte na rok 2017 sekciou športu aj napriek pripomienkam uplatneným pred rokom odstránené vôbec neboli, hoci výpočet a výsledok stále nie je stopercentný.

Pri viac ako 7300 zadaných športových výsledkoch od zväzov, vyše 60 tisíc športovcov v registri a ďalších min. 50 iných údajoch za každý jeden zväz sa 0%-ná chybovosť údajov pri všetkej snahe zrejme ani nedá očakávať. Matematická správnosť výpočtu zo zadaných údajov je však už na dobrej úrovni.

Čo sa týka nesprávneho počtu príležitostí, sekcia športu vyzvala zväzy na ich opravu, ale opravené údaje pred sviatkami zaslalo len cca 70% zväzov. Ostatným ostali pôvodné údaje, pričom aj u opravených údajov nie je úplne istá správnosť zadaných hodnôt. Sekcia športu tak zobrala do výpočtu zadané údaje od zväzov bez ich verifikácie. Je však potrebné uviesť, že niektoré zväzy majú len veľmi malý profesionálny aparát a veľké množstvo administratívy z dôvodu nefungujúceho IS športu musia robiť sami, čo kapacitne nemusia vždy zvládať. Nie všetky zväzy majú dosť prostriedkov na to, aby zaplatili profesionálny aparát a chod zväzu, a okrem toho na to môžu použiť obmedzené množstvo finančných prostriedkov, maximálne 15 % zo sumy poskytnutej v rámci príspevku uznanému športu. Ak NŠZ dostal PUŠ 100 000 eur, na prevádzkové náklady zväzu smie použiť najviac 15 000 eur. Takmer 30 NŠZ má PUŠ nižší ako 100 000 eur.

Jeden z argumentov sekcie športu bol ten, že chceli ukončiť výpočet hneď po Novom roku, aby mohli okamžite po schválení pani ministerkou školstva posielať zväzom zmluvy a aby zväzy dostali prvú splátku do konca januára tak, ako je ustanovený termín v zákone. Ďalšie dodatočné čistenie a verifikácia údajov by si vyžiadali minimálne mesačné zdržanie.

Kým nebude funkčný IS športu, odladený a so správnymi údajmi, nemôžeme očakávať iný výpočet, ako tento tabuľkový, t.j. minimálne výpočet na rok 2019 ešte bude zrejme prebiehať rovnakým spôsobom. Aj v tomto procese je ale možné nastaviť inak – lepšie, vstupné formuláre a zadávanie údajov zo strany zväzov tak, aby boli tieto údaje jednoduchšie verifikovateľné.

Experti na vzorec z radov športového hnutia vykonali mimoriadne kvalitnú a záslužnú dobrovoľnícku činnosť v záujme správneho rozdelenia prostriedkov podľa vzorca (aby boli podľa možnosti čo najdôslednejšie dodržané pravidlá), ktorú by po správnosti mala zabezpečiť sekcia športu svojimi personálnymi zdrojmi…

Vzorec ako náhrada subjektívneho rozhodovania politikov a úradníkov

Do zákona o športe bol prevzatý výpočet, ktorý ustanovuje výšku príspevku zväzom nie na základe “nejakého” subjektívneho určenia, ale z konkrétnych merateľných údajov, z 50% balíka (pôvodne to bolo až z 80% balíka, ale oddelení zostali futbal 17% a ľadový hokej 13%) rozpočtu na šport, po odpočítaní účelovo určených prostriedkov na národný športový projekt vlády podľa § 75 ods. 1 zákona o športe (najmä výstavba a rekonštrukcia športovej infraštruktúry na základe rozhodnutia vlády).

Vzorec sa zjednodušene skladá zo štyroch parametrov (1. úspech/výsledky/rebríčkové postavenie, 2. popularita, 3. členská základňa do 23 rokov a 4. počet krajín svetovej federácie), pričom úspech sa delí rovnomerne na úspech v kategórii dospelých a úspech v kategórii mládeže a popularita sa zasa delí na domácu a zahraničnú.

NŠZ dostanú spolu prostredníctvom príspevku uznanému športu (ďalej tiež “PUŠ”) v roku 2018: 44,7 mil. eur, v roku 2017 dostali NŠZ: 36,3 mil. eur (rozdiel je 8,4 mil. eur), minimálna výška PUŠ 2018 je 5 tis. €.

V celom procese sú (politicky – nariadením vlády SR č. 261/2016 Z.z. na rok 2017, resp. č. 245/2017 Z.z. na rok 2018) nastavené len niektoré základné hodnoty:

• váha medzinárodnej (30%) a domácej popularity (70%),
• váha mládeže do 23 rokov (20%),
• limity ochrany zhora a zdola (90%,110%), v roku 2018 limit ochrany zhora sa aktivuje až vtedy, keď PUŠ v predchádzajúcom roku (2017) bol vyšší ako 1 promile z rozdeľovanej čiastky v roku 2017, t. j. ak mal zväz PUŠ vyšší ako 36.300 eur (k tomu viď vzorec č. 17b v prílohe č. 2 nariadenia vlády č. 245/2017 Z.z.)
• maximálna výška podielu príspevku pre 1 zväz (15% z celkovej sumy PUŠ bez futbalu a ľadového hokeja).

K limitom ochrany je však potrebné uviesť, že tieto sa neviažu na nominálnu hodnotu sumy PUŠ z predošlého roku, ale na % podiel PUŠ príslušného zväzu z celkového balíka na minulý rok, čo by pri rovnakej celkovej sume rozdeľovaných finančných prostriedkov v oboch rokoch bolo to isté, ale keďže celkový rozdeľovaný balík medziročne rastie o odvody z lotériových hier (25% z odvodu navyše každý rok od roku 2016 do roku 2019, kedy dosiahne 100%), rastú o toto % aj tieto limity ochrany.

Príklad: Ak rastie celý balík na PUŠ o 20%, potom sú limity ochrany zdola 108% a zhora 132% minuloročného PUŠ.

Na nasledujúcom linku je možné nájsť Výpočet príspevkov uznaným športom na rok 2018 (SCHVÁLENÝ pani ministerkou) a Manuál k súboru na výpočet PUŠ: https://www.minedu.sk/financovanie-sportu-v-roku-2018/

Aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní bola požiadavka na lepšie vysvetlenia k vzorcu

V medzirezortnom pripomienkovom konaní č. LP/2017/560 bola okrem iných k návrhu nariadenia vlády o metodike na výpočet podielu uznaného športu na rok 2018 uplatnená zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky aj táto pripomienka:

“Odporúčame dopracovať dôvodovú správu k prílohám č. 1 a 2 návrhu nariadenia tak, aby boli v súlade s § 7 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého „osobitná časť dôvodovej správy obsahuje vecné odôvodnenie jednotlivých navrhovaných ustanovení právneho predpisu“, čomu aktuálne znenie dôvodovej správy k prílohám návrhu nariadenia nezodpovedá.

Je v záujme transparentnosti financovania športu a lepšej zrozumiteľnosti výpočtu výšky príspevku uznanému športu podľa „vzorca“ uvedeného v prílohe č. 3 zákona č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to nielen pre vládu Slovenskej republiky, ktorá bude predmetné nariadenie schvaľovať, ale i pre celú športovú verejnosť, aby k jednotlivým vzorcom uvedeným v prílohách č. 1 a 2 návrhu nariadenia bol v dôvodovej správe uvedený slovný popis odôvodňujúci zaradenie jednotlivých vzorcov do návrhu nariadenia, z ktorého bude zrejmé, aká je funkcia a zmysel príslušného vzorca v rámci celkového výpočtu výšky príspevku uznanému športu. Keď bude v dôvodovej správe popísané zrozumiteľným spôsobom, aké detaily jednotlivé vzorce zohľadňujú, významne to môže posilniť dôveru športovej verejnosti v rozdeľovanie štátnych prostriedkov podľa „vzorca“, nakoľko existujúce informácie o fungovaní vzorca a zohľadňovaných parametroch nie sú dostatočné a vzorcu rozumie iba malá skupinka odborníkov.”

Ministerstvo školstva však túto pripomienku neakceptovalo, a ani neuviedlo, ako sa s ňou vysporiadalo, kedže podľa portálu SLOV-LEX “Vyhodnotenie medzirezortného pripomienkového konania” ešte stále “prebieha”.

Keď nepomohlo lepšími vysvetleniami ministerstvo školstva, športová obec si pomôže sama

Aj preto sa pokúsime v tomto príspevku priniesť zrozumiteľnou formou pre celú športovú obec poznanie vzorca, ktorým disponuje skupina odborníkov neustále diskustujúca o vzorci – výpočtoch a údajoch zadávaných do jednotlivých výpočtov i o možnostiach zisťovania parametrov do vzorca a verifikácie ich správnosti a úplnosti.

Na úvod treba povedať dva fakty, za prvé vzorec nepriniesol zákon o športe účinný od 1.1.2016, ten tu už bol niekoľko rokov pred ním. Zákon vzorec iba “uzákonil” ako spôsob výpočtu zo zákona nárokovateľného “príspevku uznanému športu” pre NŠZ (predtým sa podľa vzorca niekoľko rokov vypočítavala výška NEnárokovateľnej dotácie pre NŠZ), no a za druhé je to dodnes najtransparentnejší a najlepší, nie však dokonalý spôsob prerozdelenia finančných prostriedkov z rozpočtovej kapitoly ministerstva školstva zväzom (nie všetkých prostriedkov v športe). Nikto doposiaľ neprišiel s alternatívou, ktorá by spĺňala požadovaný parameter čo “najobjektívnejšieho” prerozdelenia, pričom kritické hlasy sa snažia často túto tému generalizovať tým, že povedia “vzorec je celý zle”, ale konkrétnu alternatívu s vecne pripraveným návrhom riešenia výpočtu a ďalších súvislostí nikto z týchto kritikov nikdy neponúkol a neponúka. Pritom vieme, že mnohé problematické veci vo vzorci a jeho výpočtoch už boli v priebehu rokov vyriešené a zlepšené, niektoré však sú ešte v procese a vyžiadajú si ešte svoj čas.

Časť antipatie voči vzorcu tkvie v jeho “zložitosti”, tá je však len optická, pretože jeho princíp dokáže pochopiť každý, na druhej strane je pochopiteľné a to treba uznať, že len z matematických rovníc vzorec nie je ľahké pochopiť a je nutné tieto rovnice ozrejmiť a ponúknuť ich slovné objasnenie, tak ako to často vyžadujú rôzne zákonníky cestou výkladov k jednotlivým ustanoveniam písaným zložitejšou štylistikou normatívneho právneho jazyka. Preto sa v tomto príspevku pokúsime poskytnúť obdobný výklad matematických rovníc vzorca, respektíve jeho najdôležitejších častí.

Zjednodušene povedané, vzorec funguje takto…

V prvom rade zistíme, na ktorom mieste na svete sa v prepočte na 100 krajín svetovej federácie daného športu nachádza príslušný slovenský šport zastúpený príslušným národným športovým zväzom (pre účely tohto príspevku ďalej Slovensko) v kategóriách dospelých a juniorov (prepočítame poradie národného športového zväzu uznaného športu vo svete tak, aby zodpovedalo stavu, keď by všetky medzinárodné športové federácie uznaných športov mali 100 členských krajín).

Príklad: ak je Slovensko v príslušnom športe na 30. mieste z 200 národných asociácií, tak pri prepočte na 100 zväzov by toto postavenie zodpovedalo 15. miestu zo 100.

Poradie zväzu na svete v dospelých a v junioroch sa spriemeruje.

Príklad: ak sú dospelí na 24. mieste a mládež na 16. mieste na svete, výsledný priemer je 20. miesto na svete.

Priemer sa vynásobí koeficientom “popularity – záujmu o daný šport doma a vo svete”, následne sa výsledné hodnoty jednotlivých športov porovnajú medzi sebou a výsledným pomerom sa rozdelí 80% celého balíka. Zvyšných 20% z balíka sa zväzom rozdelí plošne alikvotne podľa počtu registrovaných aktívnych športovcov^[1] do 23 rokov veku.

Na tomto nie je nič zložité, komplikovaný je v niektorých prípadoch len spôsob, ako zistíme, kde sa vo svete v danom športe SR reálne nachádza.

Parameter popularity má fungovať ako barometer záujmu ľudí o šport

Často diskutovanou otázkou je “parameter popularity”, ktorý však je pre fungovanie vzorca veľmi dôležitý. Vypustiť ho zo vzorca by znamenalo, že by sa tým zrovnoprávnili všetky športy z hľadiska ich významu bez ohľadu na to, aká je vo svete či doma konkurencia a tým aj obtiažnosť v danom športe uspieť, napr. porovnanie majstra sveta v cyklistike a majstra sveta v “menšom” a z hľadiska záujmu divákov i športovcov “menej významnom” športe sa jednoducho nedá dať na rovnakú váhu.

Najväčším problémom popularity však je úplne niečo iné. Ide o to, že je potrebné pravidelne realizovať relevantné a valídne prieskumy domáceho a zahraničného záujmu o jednotlivé uznané športy, ktoré by vzbudzovali vyššiu vierohodnosť. Podľa prílohy č. 3 k zákonu o športe by sa mal domáci záujem zisťovať každé 2 roky do 1 mesiaca od ukončenia olympijských hier a zahraničný záujem každé 2 roky k 30.9. Podobne to je v prípade iných vstupných dát vo vzorci, ako je napríklad členská základňa do 23 rokov, či presnosť a správna klasifikácia výsledkov oznámených zväzmi na účely výpočtu do vzorca za jednotlivé uznané športy. Transparentnosť a overiteľnosť týchto dát by mal zabezpečiť do budúcna už zmienený (štátny) informačný systém športu, ktorý by mal umožňovať jednak viditeľnosť zadaných údajov športovou, ale aj širokou verejnosťou, a za ďalšie a s rovnakou dôležitosťou poskytovať aj odkazy na zdroje zväzmi zadaných údajov (výsledky z podujatí, odkazy na stránky s výsledkami svetových federácii a pod.).

Len presné, overiteľné a štátom verifikované dáta vzbudia väčšiu dôveru vo fungovanie vzorca.

Preto v tejto súvislosti viaceré zväzy a predovšetkým SOV výrazne participovali na tom, aby sa dáta vstupujúce do vzorca na rok 2018 čo najlepšie skontrolovali a v prípade nepresností opravili. Ako však už bolo vyššie spomenuté, táto snaha priniesla len čiastočnú nápravu.

Akýkoľvek konkrétny výpočet závisí od údajov, ktoré sú do neho zadané a od ľudí, ktorí zadávajú vstupy (zväzy) a na druhej strane od tých, čo tieto vstupy kontrolujú a počítajú výstupy (ministerstvo školstva).

Ak bude výpočet urobený zo zlých vstupných údajov, bez dôkladnej kontroly, tak bude aj výsledné rozdelenie chybné, aj keď budeme považovať filozofiu vzorca za akokoľvek správnu a blížiacu sa k ideálu.

Cieľom všetkých by mala byť najmä minimalizácia chybovosti vstupných údajov.

Na oboch stranách sú aj po výpočte na rok 2018 ešte stále rezervy:

1. na strane ministerstva školstva:
   • potreba väčšej a systematickej kontroly údajov,
   • lepšie nastavenie vstupných formulárov pre zväzy tak, aby sa preventívne predchádzalo chybám a zadané údaje boli ľahšie overiteľné,
   • vysvetlenie a objasnenie výpočtu zväzom, vrátane vysvetlenia vplyvu zadaných (aj nezadaných) údajov na výpočet a zdôraznenia a eliminácie chýb z minulých rokov (školenia),
   • nefungujúci informačný systém športu,
   • hodnoty medzinárodnej popularity pre roky 2017 a 2018 nastavené z málo relevantných údajov.
2. na strane športových zväzov:
   • zadávanie nesprávnych/neúplných údajov a výsledkov (najmä pri počte príležitostí a jednotlivých výsledkoch športovcov),
   • chýbajúce údaje vo formulároch, či už z dôvodu neinformovanosti, nevenovania pozornosti alebo aj zámeru,
   • lepšia kontrola priebežných zverejnení výpočtu a údajov v ňom zadaných, najmä za svoj uznaný šport,
   • subjektívne stanovené váhy jednotlivých športových odvetví.

Údaje a výpočty sú oveľa presnejšie ako minulý rok, ale stále s rezervami

Je ale nutné zdôrazniť, že v porovnaní s rokom 2017 došlo vo výpočte na rok 2018 k podstatnému zlepšeniu kvality výpočtu, aj keď stále nie je 100%ný. Chyby, ktoré vo výpočte na rok 2017 napriek predchádzajúcim upozorneniam zväzov odstránené neboli, sa už vo výpočte na rok 2018 najmä po pripomienkach pracovnej skupiny zastrešenej SOV z väčšej časti neopakujú.

Celý systém výpočtu sa každý rok zdokonaľuje, možno niektorí nadobúdajú pocit, že sa komplikuje.

Nefungujúci Informačný systém športu (IS športu) je veľkou brzdou tohto procesu. Kým IS športu nebude spustený, odladený a so zapísanými správnymi údajmi, nemôžme očakávať iný výpočet ako aktuálny tabuľkový.

V rámci odbornej diskusie bolo spomenuté riešenie, ktoré by mohlo pomôcť férovo vyriešiť deformácie a chyby vo výpočtoch PUŠ podľa vzorca jednotlivých NŠZ, ktoré vznikli z rôznych dôvodov v predchádzajúcich rokoch. Dalo by sa to urobiť tak, že by sa urobil fiktívny vzorec/výpočet na rok 2018 so správnymi údajmi za roky 2014 až 2017, do ktorého by sa zadali všetky správne údaje, a aj chýbajúce údaje (namiesto ktorých ministerstvo pôvodne zadalo posledné miesta, resp. by tam kde posledné miesta neboli zadané by sa zadali posledné) a potom by sa v budúcnosti už vychádzalo z toho správneho fiktívneho vzorca/výpočtu. Nie je spravodlivé, aby z dôvodu (neúmyselných, nevedomých, ale je si potrebné pripustiť aj možnosti vedomých alebo účelových) chýb z minulosti sa tieto chyby ťahali so zväzmi ďalšie roky a deformovaI ich výsledky/výpočet a určovali napríklad aj maximálne limity medziročného nárastu PUŠ a sekundárne by sa nimi neustále spochybňovala legitimita výpočtu a rozdelenia finančných prostriedkov medzi národné športové zväzy.

Štruktúra príspevku uznanému športu pozostáva z dvoch samostatných častí

Príspevok pre zväz sa skladá z 2 nezávislých častí:

1. Prvá časť s váhou 20%^[2] závisí od počtu aktívnych športovcov vo veku do 23 rokov s minimálne 3 súťažiach.
   V tejto časti sa popularita jednotlivých športov nijako nezohľadňuje. Každý šport dostane na 1 aktívneho športovca úplne rovnaký príspevok. Je jedno, či je to lukostrelec alebo basketbalista. Pri zisťovaní počtu aktívnych športovcov je problémom to, že kvôli nefungujúcemu IS športu nie je možné overiť 3 účasti jednotlivých športovcov zväzu v súťaži a ministerstvo školstva dokonca pre rok 2018 vyžadovalo iba údaj o poslednej účasti na súťaži. Ministerstvo školstva síce vie vylúčiť niektoré na prvý pohľad nesprávne zadané údaje, napr. zlý formát rodného čísla, zlý vek športovca (nad 23 rokov, resp. v tohtoročnom zozname od zväzov boli ako aktívni športovci s 3 účasťami v súťaži uvedené aj batoľatá s vekom už od 1 roka…), duplicitu športovcov za rovnaký zväz. Ale ministerstvo školstva už napr. nevie “od stola” objektívne posúdiť, keď nastane skutočnosť ako tohto roku, že 88% žiakov jednej základnej školy je evidovaných v zozname aktívnych športovcov – gymnastov s 3 účasťami v súťaži, čo je na prvý pohľad vysoko nepravdepodobný údaj, keď má jedna ZŠ až 423 gymnastov v zozname (podobných ZŠ a klubov je v zozname viac…).
   V roku 2018 sa v prvej časti rozdelí 20% zo 44,7 mil eur, čo je cca 8,94 mil eur.
2. Druhú časť tvorí súčin (úspech x popularita) s váhou 80%.
   Ak sa zhodneme na tom, že prvé miesto Petra Sagana na MS v cyklistike alebo Mateja Tótha na MS v atletike má pre reprezentáciu Slovenska i pre jej občanov, z ktorých daní sa poskytuje príspevok uznanému športu, väčší význam ako napr. tri prvé miesta Ivany Hornej na MS 2017 v klasickom trojboji, drepe aj mŕtvom ťahu (silové športy), ktoré si zaslúžia rešpekt, ale o nich len málokto vie, tak je na mieste zaradenie parametra popularity do vzorca a otázka môže byť maximálne o spôsobe jej stanovenia (akými metódami, kým, ako a kedy sa stanoví popularita jednotlivých uznaných športov na Slovensku a vo svete) a váhach domáceho a medzinárodného záujmu. (pozn. bez úmyslu zľahčovať akýkoľvek športový úspech športovca, ide len o jeho význam pre reprezentáciu SR).
   V roku 2018 sa v prvej časti rozdelí 80% zo 44,7 mil eur, čo je 35,76 mil eur.

Úspech je najobjektívnejšie stanovený rebríčkovým postavením Slovenska v medzinárodnom rebríčku krajín

Čo sa týka úspechu, ten je najobjektívnejšie stanovený rebríčkovým postavením Slovenska v medzinárodnom rebríčku krajín. Len pokiaľ takýto rebríček neexistuje (medzinárodná športová federácia ho nezostavuje), počíta sa úspech na základe rozhodujúceho počtu výsledkov z jednotlivých športových podujatí. Aj tu máme športové podujatia odstupňované podľa ich športového významu. Olympijské hry majú väčšiu váhu ako MS a tie majú väčšiu váhu ako ME. Do výpočtu sú počítané výsledky z posledných 4 predchádzajúcim 12 mesačných období, pričom sú odstupňované koeficientom medziročného útlmu.

Žiaľ, u väčšiny uznaných individuálnych športov takýto rebríček krajín neexistuje, v dôsledku čoho sa dostaneme k stanoveniu úspechu Slovenska v týchto športoch iba na základe vyše 7300 individuálnych výsledkov u dospelých aj mládeže, ktoré je veľmi komplikované skontrolovať. Možno by do budúcnosti stálo za zváženie využiť pomoc študentov FTVŠ… alebo v rámci IS športu umožniť národným športovým zväzom vkladanie dokumentácie (oficiálnych výsledkov súťaží) alebo odkazov na medzinárodnými federáciami zverejnené a archivované výsledky súťaží.

Váhy športových odvetví uznaného športu (ak šport zastrešuje viacero športových odvetví ako napr. Slovenská lyžiarska asociácia, Slovenská plavecká federácia, Slovenský volejbalový zväz, Slovenská kanoistika a pod.), či váhy medzi výsledkami mužov a žien a počet príležitostí sú vo výpočte relatívne nová vec, ktorá sa objavila vo vzorci až po prijatí Zákona o športe a po prvom prijatí Nariadenia vlády o metodike na výpočet podielu uznanému športu, t.j. prvý krát až vo výpočte na rok 2017. Vo výpočtoch do roku 2016 bol paušálne pre všetky športy nastavený rozhodujúci počet výsledkov pre šport (nie športové odvetvie) na 10 výsledkov. Od roku 2017 závisí rozhodujúci počet výsledkov športového odvetvia už od počtu príležitostí dosiahnuť výsledok v danom športovom odvetví. Tie športy, ktoré mali viac športových odvetví (napr. cyklistika, plavecké športy, kanoistika…), a/alebo ktoré mali väčší počet príležitostí získať hodnotené umiestnenie (napr. atletika, plavecké športy), mohli byť do roku 2016 viac zvýhodnené oproti športom s menším počtom príležitostí, preto išlo o pozitívnu úpravu výpočtu smerom k zvýšeniu spravodlivosti. Aj keď to na druhej strane viac „komplikuje“ zadávanie vstupných údajov zo strany zväzov a je to aj podstatne náročnejšie na kontrolu.

Zväzy si nemôžu určovať váhy športových odvetví svojvoľne

Podľa Vzorca č.15 Nariadenia vlády SR č. 245/2017 Z.z. by váha odvetvia mala zohľadňovať medzinárodný záujem o odvetvie, domáci záujem o odvetvie a počet aktívnych športovcov.

Je ale zrejmé, že stanovenie váh zväzmi nie je zo strany ministerstva školstva vôbec kontrolované a ministerstvo školstva bezvýhradne akceptuje zadané údaje o váhach od zväzov. Úplnému svojvoľnému stanoveniu váh zabraňuje len to, že váhy stanovené napr. v žiadosti podanej v 09/2017 sa uplatnia až pre rok 2020 (3 roky po roku podania žiadosti – § 68 ods. 5 zákona o športe).

Podľa § 68 ods. 5 zákona o športe:
“(5) Ak ide o uznaný šport, v ktorom sa súťaží vo viacerých športových odvetviach alebo vo viacerých kategóriách, pri výpočte podielu uznaného športu sa zohľadňujú váhy športových odvetví a váhy pre kategóriu mužov, kategóriu žien a zmiešanú kategóriu. Tieto váhy uvedie národný športový zväz v žiadosti o poskytnutie príspevku uznanému športu podľa 69 ods. 1. Národný športový zväz uvádza hodnoty váh tak, aby súčet váh športových odvetví v rámci jedného uznaného športu bol 100 % a súčet váh kategórie mužov, kategórie žien a zmiešanej kategórie bol 100 %. Váhy sa zohľadňujú pri výpočte príspevku uznanému športu na rok, ktorý nasleduje tri roky po roku podania žiadosti; ak ide o prvú žiadosť, váhy v nej uvedené sa zohľadňujú pri výpočte príspevku uznanému športu na dva nasledujúce roky.”.

V súvislosti so vzorcom č. 15 prílohy č. 1 Nariadenia vlády SR č. 245/2017 Z.z. o metodike na výpočet podielu uznaného športu na rok 2018, ktorý sa týka súčtu váh športových odvetví jedného uznaného športu sa medzi pohľadmi športových zväzov a potom následne aj pri vkladaní príslušných údajov, ktoré sa potom ako vstupné dáta vkladajú do vzorca, objavujú dva diametrálne odlišné pohľady na to, ako sa stanovujú váhy príslušného športového odvetvia v rámci uznaného športu.

Niektoré národné športové zväzy si váhy športových odvetví, ktoré v rámci svojho športu zastrešujú, určujú úplne ľubovoľne. To znamená, že si napríklad národný športový zväz 100% rozdelí iba medzi dve športové odvetvia, napr. 60% a 40% a ostatným (napr. siedmych) pridelí 0%, či dokonca národný športový zväz aj len jednému športovému odvetviu z viacerých (napr. siedmych) pridelí celých 100% a ostatným šiestim 0%.

Ďalšie národné športové zväzy váhy športových odvetví, ktoré v rámci svojho športu zastrešujú, neurčujú úplne ľubovoľne a viac či menej sa snažia dodržať dikciu textu vzorca č. 15 (cit.: „športové odvetvia, ktorých hodnoty váh sú spomedzi všetkých športových odvetví príslušného športu na štvrtom až poslednom mieste v poradí, sa vo výpočte zohľadňujú ako jedno spoločné športové odvetvie“), a to tak, že 100% váh prerozdelia medzi všetky odvetvia, pričom odvetvia na štvrtom až poslednom mieste (na príklade siedmych odvetví štvrté až siedme) majú tiež určené nejaké percentá.

Z uvedeného vyvstáva otázka, ktorý postup je súladný so zákonom, avšak najmä súladný s účelom zákona a účelom vzorca na účely delenia finančných prostriedkov medzi národné športové vzory?

Ak berieme do úvahy text vzorca, uvádza sa v ňom, že ide o váhu príslušného športového odvetvia v rámci uznaného športu, ktorá je určená národným športovým zväzom so zohľadnením troch činiteľov

1. medzinárodného záujmu o príslušné športové odvetvie,
2. domáceho záujmu o príslušné športové odvetvie,
3. počtu aktívnych športovcov s príslušnosťou k príslušnému národnému športovému zväzu v príslušnom športovom odvetví.

To znamená, že sa zohľadňujú tieto tri činitele a tie v svojej podstate znemožňujú ľubovôľu (či niekedy až svojvôľu) dať športovému odvetviu, ktoré národný športový zväz zastrešuje, úplných 0% (pozn. možno však pripustiť matematické zaokrúhlenie, ktorého výsledkom vzhľadom na situáciu športových odvetví, so zohľadnením vyššie uvedených troch činiteľov, v danom uznanom športe) minimálne v tom prípade, ak má v danom športovom odvetví národný športový zväz (aj keď by si zväz sám určil, že medzinárodný záujem je nulový, rovnako aj domáci záujem) aspoň nejakého aktívneho športovca.

Do istej miery na túto záležitosť je podľa nášho názoru nutné pozerať aj systematicky a z pohľadu Zákona o športe, ktorý stanovuje (aj verejný záujem v športe) pravidlá na stanovenie toho, ktorý subjekt štát uzná za národný športový zväz, v čom sa prejavuje aj akási „objednávka“ štátu na rozvoj športu – uznaného športu, ktorého uznanie je úzko a výlučne spojené s prepojením – členstvom na príslušnú medzinárodnú športovú federáciu a tým teda prepojené na športové odvetvia, ktoré daná medzinárodná športová federácia zastrešuje, a nie LEN niektorých športových odvetví, ktoré si sám národný športový zväz vyberie, s tým, že ostatné športové odvetvia nebude vôbec rozvíjať, hoci na základe uznania za národný športový zväz bola tomuto zväzu štátom zverená výlučná kompetencia pre uznaný šport, t.j. nie len pre časť športových odvetví uznaného športu, ale pre všetky športové odvetvia daného uznaného športu.

Zdá sa viac ako nutné tieto názorové rozpory, ale najmä odlišnú aplikáciu ustanovení o stanovení váh spresniť v texte Nariadenia vlády o metodike na výpočet podielu uznaného športu na rok 2019, aby nedochádzalo k rozdielnym výkladom, aplikácii a zadávaniu vstupných dát odlišne od zväzu ku zväzu.

Pri váhach odvetví ešte nie sú doriešené ďalšie 2 veci: vznik nových športových odvetví (zákon o športe v § 68 ods. 5 rieši podanie prvej žiadosti NŠZ, nie situáciu, keď existujúci NŠZ priberie pod seba nové športové odvetvie či šport) a zánik pôvodných (platí tiež 3 ročná lehota?), resp. u niektorých športov definovanie nových odvetví, ktoré sú len športovými disciplínami. Na druhej strane, aj keď si zväz určí pre niektoré odvetvie nulovú váhu, je potrebné, a to je nutné veľmi zdôrazniť, aj pre takéto športové odvetvie je povinný určiť a zadať reálny počet príležitostí a v žiadnom prípade nemôže uviesť počet príležitostí počtom nula. Ak pre odvetvie zväz určí nulový počet príležitostí nekoná v súlade s povinnosťou udať pravdivé údaje, čo ho potom pochopiteľne zvýhodňuje pri výpočte PUŠ oproti ostatných zväzom, ktoré uvedú pravdivé a úplné údaje .

Príklad: Ešte jeden matematický pohľad na uvedenú argumentáciu. Pokiaľ nejaké existujúce športové odvetvie nedosahuje 1% po stanovení podľa toho, čo má byť podľa zákona zohľadnené, tak nemôže byť správne priradiť mu minimálne 1%. V matematike existuje zaokrúhlenie, čiže keď má jedno odvetvie 100 000 členov a druhé iba 300 členov pri zhode ostatných parametrov, tak to proste nie je 1%, ale 0%, čo však ale neznamená, že zväz z tohto športového odvetia nemá povinnosť napočítať a uviesť počet príležitostí dosiahnuť výsledok v tomto športovom odvetví.

Preto sa ako oveľa vážnejší problém javí to, že tie váhy sú stanovené subjektívne zo strany NŠZ bez vecnej oponentúry zo strany nestranného ministerstva školstva, ako to, že tam musí byť zadané na každom odvetví percento. Skôr stojí za úvahu zredukovať pri olympijských športoch športové odvetvia.

Ide len o zjednodušené vysvetlenie, podrobné venovanie sa jednotlivých častiam a podrobnostiam výpočtu by vydalo na väčšiu diplomovú prácu.

Väčšia znalosť fungovania prinesie aj lepšiu kontrolu zvnútra športového hnutia.

Akákoľvek diskusia na tému nastavenia parametrov vzorca, resp. úpravy filozofie výpočtu zo strany zainteresovaných prinesie posun vpred a ozrejmí túto oblasť všetkým, ktorí s ňou prichádzajú do styku, čo prinesie aj väčšiu dôveru voči výpočtu. Súčasné nastavenie je len jednou z možných verzií výpočtu PUŠ.

Je ale nutné, aby akýkoľvek výpočet prerozdelenia financií na zväzy prebiehal:

1. na základe merateľných, jasných a verifikovateľných výsledkov a parametrov,
2. bez dodatočných subjektívnych zásahov a posudzovania zainteresovaných strán (MŠ, komisie, zväzy),
3. podľa vopred známych a odsúhlasených pravidiel prijatých po štandardnom legislatívnom procese (bez na poslednú chvíľu podaných poslaneckých pozmeňovacích návrhov, ktoré nepripomienkovala športová a odborná verejnosť)
4. a v neposlednom rade v súlade s definovaným verejným záujmom v športe.

Akýkoľvek nový variantný systém výpočtu s inými vstupnými údajmi bude znova závisieť na ich kvalite a počiatočných detských chorobách, s ktorými sa pasuje aj aktuálne používaný vzorec.

Aj preto navrhujeme, ako bolo uvedené už aj vyššie, vytvoriť fiktívny výpočet príspevku uznanému športu za rok 2017, do ktorého by sa započítali všetky správne a v minulosti opomenuté výsledky (správne údaje za roky 2014 až 2017) a z takéhoto už správneho hoci fiktívneho výpočtu by sa vychádzalo na účely výpočtu PUŠ do budúcnosti, aby sa chyba v údajoch a výpočtoch z minulosti neťahala pri jednotlivých zväzoch do budúcnosti.

Zámerne sa v texte venujeme len rozdeleniu financií zväzom cez vzorec. Okrem iného je pri financovaní športu potrebné doriešiť optimalizáciu činnosti rezortných športových stredísk, nastavenie parametrov a zadefinovania kritérií financovania Top tímu, postavenie zdravotne znevýhodnených športovcov v systéme, spustenie IS športu, financovanie infraštruktúry a pod.

Aký bol vlastne zámer pôvodného znenia zákona o športe

Pôvodný zákon o športe priniesol: “automat” na delenie peňazí (minimalizovalo sa subjektívne rozhodovanie o rozdeľovaní peňazí), transparentnosť údajov v IS športu, ktorý má poskytovať vecne správny podklad do výpočtov podľa vzorca a voľnosť zväzov pri nakladaní s príspevkom uznanému športu vypočítaným podľa vzorca (okrem 10% viazaných pre všetky kluby), pričom motiváciu mal predstavovať samotný vzorec a jeho potreba dosahovania čo najlepších parametrov do vzorca, preto nech uváži samotný zväz, čo sú jeho priority pri dosahovaní týchto parametrov.

Novela zákona o športe priniesla zviazanosť prostriedkov zväzov z príspevku uznanému športu a nefunkčný IS športu spôsobuje nespokojnosť s kvalitou údajov. K tomu sa pridružil aj úplne nesystémový čisto politický zásah spočívajúci vo vyčlenení futbalu (17%) a hokeja (13%) zo vzorca a teda i z medzizväzovej súťaže pri dosahovaní najlepších parametrov vstupujúcich do vzorca a tým súťaže o čo najväčší podiel z prostriedkov vyčlenených pre šport .

“Tvorba vyvážených pravidiel, ich poznanie, vysvetľovanie, dôsledné dodržiavanie a vynucovanie je dobrou cestou pre dosiahnutie dlhodobo udržateľného rozvoja a stability nielen právnych, ale i medziľudských vzťahov a synergickú tvorbu hodnôt … (nielen) v športe.”

Vypracoval: UčPS tím
(Ivan Greguška, Marcel Blažo, Peter Dedík, Peter Sepeši, Patrik Hrbek, Zuzana Zajíčková, Ladislav Križan)

Poznámky

• 1) Aktívny športovec je definovaný v § 4 ods. 6 zákona o športe tak, že ním je športovec, ktorý sa v poslednom roku zúčastnil najmenej na troch súťažiach organizovaných športovou organizáciou, za ktorú je registrovaný v zdrojovej evidencii; za účasť na súťaži sa nepovažuje účasť na súťaži športu pre všetkých.
• 2) V posledných dvoch rokoch sa váha počtu aktívnych športovcov (vo veku do 18 resp. do 23 rokov) postupne zvýšila z 10% cez 15% na aktuálnych 20%. Pôvodná nižšia váha 10% bola určená najmä z dôvodu ťažkej overiteľnosti údajov o členskej základni od zväzov, pričom ešte aj dnes bez plnej funkčnosti IS športu ide v podstate o veľmi ťažko overiteľný údaj. Najmä preto, že aktívny športovec je taký, ktorý sa počas roka zúčastní na 3 súťažiach a tento údaj sa ťažko overuje. Ďalší dôvod pre nižšiu váhu tohto parametra v do roku 2016 bolo to, že futbal počtom aktívnych športovcov ďaleko prevyšuje ostatné športy a pri vyššej váhe tohto parametra by futbal odčerpal značnú časť prostriedkov. Po vyňatí športov futbal a hokej zo vzorca, tento argument pre nižšiu váhu parametra počtu aktívnych športovcov do veku 23 rokov odpadol a váha bola zvýšená na 20%, aby motivovala zväzy k zvyšovaniu počtu aktívnych športovcov v kategóriách mládeže.

Zdroj
http://www.ucps.sk/VZOREC_na_vypocet_prispevku_uznanemu_sportu

Abstrakt

Blíži sa 31. december 2018, zlomový dátum pre slovenský profesionálny šport, ak mu teda nepomôžeme … Do tohto dňa je účinné ustanovenie zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa profesionálni športovci, ktorí vykonávajú šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, t.j. športovci, ktorých vykonávanie športu pre športový klub má znaky závislej práce(športovci kolektívnych športov), dočasne nepovažujú za zamestnancov na účely povinného platenia sociálnych odvodov. V mesiacoch máj až september 2018 by sa však mali kluby slovenských najvyšších ligových súťaží prihlasovať do nového súťažného ročníka 2018/2019 dlhodobých majstrovských súťaží, v polovici ktorého (od 1.1.2019) ich čaká dramatický nárast mzdových nákladov v dôsledku ukončenia odvodových prázdnin. Niektoré kluby ako Good Angels Košice (basketbal ženy) či Iuventa Michalovce (hádzaná ženy) už avizovali, že nárast nákladov ekonomicky nezvládnu a do súťaží sa neprihlásia. Zanedlho čaká podobné rozhodnutie aj ďalšie slovenské kluby basketbalu, hádzanej, futbalu, hokeja i volejbalu. Teraz je “ten pravý čas”, kedy potrebujeme systémové riešenie, ktoré pomôže našim profesionálnym klubom v tom, aby sa mohli zodpovedne rozhodnúť pri prihlasovaní do najvyšších ligových súťaží z hľadiska schopnosti naplniť rozpočty a dokončiť sezónu bez konkurzov klubov, znechutenia funkcionárov, trénerov, športovcov, fanúšikov a bez hanby pre slovenský šport a v konečnom dôsledku aj všetkých tých, ktorí majú dať hlavy dokopy a vymyslieť úpravu pravidiel fungovania klubov tak, aby nielenže prežili (momentálne je to o tom), ale tak, aby sa pomaly mohli rozvíjať a dobehnúť úroveň profesionálnych klubov aspoň v Česku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku či Ukrajine, súťaže s ktorými sú vnímané aj z pohľadu národnej hrdosti veľmi citlivo a prestížne.

Blíži sa 31. december 2018, zlomový dátum pre slovenský profesionálny šport, ak mu teda nepomôžeme …

Do tohto dňa je účinné ustanovenie zákona o sociálnom poistení,^[1] podľa ktorého sa profesionálni športovci, ktorí vykonávajú šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, t.j. športovci, ktorých vykonávanie športu pre športový klub má znaky závislej práce^[2] (športovci kolektívnych športov), dočasne nepovažujú za zamestnancov na účely povinného platenia sociálnych odvodov.

Dôvodom pre schválenie tohto prechodného ustanovenia bola skutočnosť, že súčasťou zákona o športe mali byť aj nástroje financovania, ktoré mali významne pomôcť športu na úrovni klubov, ako bol superodpočet pre sponzorov pri poskytnutí sponzorského alebo športové poukazy, nakoniec však tieto nástroje boli z návrhu zákona vypustené alebo ministerstvom financií pozmenené tak, že sa stali pre súkromný sektor “nemotivujúcimi” ba práve naopak administratívne zaťažujúcimi (odmietnutie superodpočtu^[3] pri zmluve o sponzorstve v športe).

Rozpracované a diskutované boli aj úvahy o znížení sadzby DPH zo vstupného a z prenájmu športovej infraštruktúry na športové účely, zrušenie dane z nehnuteľností pri nehnuteľnostiach využívaných na športovú činnosť, zrýchlenie daňových odpisov pri výstavbe športovej infraštruktúry ale aj ďalšie možnosti, ktoré sú zhrnuté v tomto dokumente.

Zákon o športe významne zvýšil financovanie športu zo štátneho rozpočtu na centrálnej úrovni a pomohol národným športovým zväzom lepšie financovať štátnu reprezentáciu, talentovanú mládež a plnenie ďalších úloh zväzov, čo dokumentuje aj nasledovná tabuľka.

Očakávané benefity pre klubový šport, ktoré pôvodne boli súčasťou návrhu zákona o športe však nakoniec boli z návrhu zákona o športe v legislatívnom procese vypustené, hoci sa zaviedli povinné pracovnoprávne-vzťahy športovcov kolektívnych športov, ktorých vykonávanie športu pre športový klub má znaky závislej práce, s ktorými sú spojené významne zvýšené mzdové/odvodové náklady pre kluby.

V tej súvislosti je však potrebné pripomenúť, že povinnosť klubov mať profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch (vykonávanie športu za klub má znaky závislej práce) ako zamestnancov existovala v slovenskom právnom poriadku už od 1. apríla 2002, kedy vstúpil do účinnosti súčasne platný Zákonník práce, ktorý zaviedol definíciu závislej práce, ako aj pracovno-právne vzťahy profesionálnych športovcov.^[4]

Slovenský šport, slovenské štátne orgány vrátane kontrolných orgánov však zotrvačnosťou aj po 1.4.2002 pokračovali bez zmeny v udržiavaní a tolerovaní faktického stavu spred prijatia nového Zákonníka práce. Nikto na zmenu právneho stavu nezareagoval, ani štát a ani športová obec.

Športová obec zrejme preto, lebo by to pre ňu bolo značne nevýhodné z dôvodu zvýšenia nákladov na hráčov v dôsledku nevyhnutnosti platenia odvodov za zamestnávateľa i za zamestnanca, ako aj ďalších povinností, obmedzení a nákladov na strane zamestnávateľa spojených s dodržiavaním Zákonníka práce.

Štátne a kontrolné orgány nereagovali možno/zrejme preto, že Zákonník práce, ktorého viaceré ustanovenia boli/sú pre reguláciu závislej práce športovcov pre klub, vzhľadom na osobitnú povahu športu, nevykonateľné, výslovne predpokladal aj osobitnú právnu úpravu pre profesionálnych športovcov.^[5] Osobitná úprava však až do prijatia zákona o športe v roku 2015 prijatá nebola, z čoho vyplýva, že na pracovnoprávne vzťahy športovcov sa mal aplikovať Zákonník práce bez výnimky.

Takže zákon o športe v podstate iba znovu iným spôsobom upravil v právnom poriadku povinnosť, ktorá v právnom poriadku bola už od 1.4.2002 ale sa nedodržiavala a síce, aby profesionálni športovci, ktorých vykonávanie športu pre klub spĺňa znaky závislej práce mali postavenie zamestnancov a kluby zamestnávateľov.

Podľa dostupných informácií posledným krajinami, ktoré ešte nemajú zavedené zamestnanecké vzťahy medzi športovcami a klubmi boli do 31.12.2015 Slovensko, Česko a Malta.^[6] Orgány Európskej únie sa aj v spolupráci s UEFA snažia pôsobiť na zavedenie zamestnaneckého štandardu v členských štátoch EÚ a národných futbalových asociáciách.^[7]

Zákon o športe v roku 2015 teda “potvrdil zamestnanecký štandard” na Slovensku od 1.4.2002, nepriniesol však očakávané i sľubované benefity, ktoré mali pomôcť profesionálnym klubom zvládnuť plnenie odvodových povinností spojených so zamestnaneckými vzťahmi.

Pritom je všeobecne známe, že slovenské ligové kluby, vzhľadom na veľkosť a možnosti slovenského trhu sú dlhodobo stratové a sú odkázané na každoročné finančné injekcie od súkromných firiem, najmä vlastníkov týchto klubov.

Ak si slovenská spoločnosť (jej väčšina) želá, aby slovenské kluby ako napr. Good Angels Košice , Iuventa Michalovce, ale aj ďalšie tradičné kluby najvyššej ligy futbalu, hokeja, basketbalu, hádzanej a volejbalu mohli pokračovať v národných a medzinárodných klubových súťažiach a aby mohli byť konkurencieschopné v súťaži o angažovanie dobrých hráčov a športové trofeje aspoň s okolitými štátmi, potrebujú systémovo pomôcť.

V roku 2015 sa problém platenia odvodov za športovcov – zamestnancov systémovo nevyriešil, iba oddialil o 3 roky vyššie spomenutým prechodný ustanovením, ktorým boli schválené odvodové prázdniny.

Odvodové prázdniny, ktoré oddialili ekonomické problémy klubov s významným navýšením nákladov beztak stratových klubov na mzdy, dane a odvody športovcov – zamestnancov a vytvorili časový priestor na hľadanie riešenia sa pomaly končia.

V mesiacoch máj až september 2018 by sa však mali kluby slovenských najvyšších ligových súťaží prihlasovať do nového súťažného ročníka 2018/2019 dlhodobých majstrovských súťaží, v polovici ktorého (od 1.1.2019) ich čaká dramatický nárast mzdových nákladov v dôsledku ukončenia odvodových prázdnin.

Teraz je “ten pravý čas”, kedy potrebujeme systémové riešenie, ktoré pomôže našim profesionálnym klubom v tom, aby sa mohli zodpovedne rozhodnúť pri prihlasovaní do najvyšších ligových súťaží z hľadiska schopnosti naplniť rozpočty a dokončiť sezónu bez konkurzov klubov, znechutenia funkcionárov, trénerov, športovcov, fanúšikov a bez hanby pre slovenský šport a v konečnom dôsledku aj všetkých tých, ktorí majú dať hlavy dokopy a vymyslieť úpravu pravidiel fungovania klubov tak, aby nielenže prežili (momentálne je to o tom), ale tak, aby sa pomaly mohli rozvíjať a dobehnúť úroveň profesionálnych klubov aspoň v Česku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku či Ukrajine, súťaže s ktorými sú vnímané aj z pohľadu národnej hrdosti veľmi citlivo a prestížne.

S akými úvahami sa stretávame pri diskusii o problémoch profesionálneho športu na Slovensku?

Pri diskusiách o právnej úprave športovcov ako zamestnancov vrátane ich odvodového zaťaženia sa po prijatí zákona o športe najčastejšie stretávame s týmito dvoma základnými smermi úvah ohľadom prístupu ku profesionálnemu športovcovi (zamestnancovi), ktorý vykonáva šport pre športový klub formou závislej práce, ktoré vytvárajú východisko pre možné riešenia aktuálnej situácie, ak ju bude chcieť slovenská spoločnosť riešiť:

1. profesionálny športovec by mal byť vnímaný rovnako ako bežný zamestnanec, AVŠAK
   1. profesionálne kluby, ktoré sú na Slovensku dlhodobo stratové bez veľkých vyhliadok na zmenu (vzhľadom na obmedzenú možnosť komercionalizácie športu z dôvodu veľkosti trhu, počtu obyvateľov a iných dôvodov), by mali/mohli mať pravidlami (zákonmi) vytvorené také podmienky pre činnosť, aby bez existenčných problémov dokázali s pomocou svojich sponzorov vygenerovať objem prostriedkov potrebný na odvody a ďalšie náklady nevyhnutne spojené so „zamestnávaním“ športovcov, a aby pritom slovenské kluby dokázali ostať konkurencieschopnými aspoň s okolitými štátmi (Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Ukrajina), ktorých profesionálnym klubom ich zákony, možnosti trhu a ekonomiky poskytujú podstatne lepšie podmienky na športovú činnosť.
   2. profesionálny športovec by mal byť od mladého veku vedený/vychovávaný v systéme duálnej kariéry športovca, ktorá by mu pomohla v prípade straty zamestnania (zranenie, strata výkonnosti, materské povinnosti a pod.) zaradiť sa do spoločnosti a byť ekonomicky aktívny vo svojej druhej profesii, na ktorú sa pripravoval popri profesionálnom vykonávaní športu; aby profesionálni športovci nemuseli začínať svoju „druhú kariéru“ úplne od nuly. V tomto smere by mohli/mali priniesť nové možnosti pripravované „stredné športové školy“ a nové študijné zamerania orientované na šport.
2. profesionálny športovec je iným zamestnancom ako bežný zamestnanec^[8] (takýto pohľad sa uplatňuje aj vo viacerých európskych štátoch a akceptuje ho aj EÚ) a to s poukazom na osobitnú povahu športu, krátkodobosť a nepredvídateľnosť kariéry profesionálnych športovcov, ako aj vzhľadom na mnohé pozitívne prínosy, ktoré profesionálny šport prináša spoločnosti (od prípravy reprezentácie, zážitku pre občanov až po motiváciu a vzory pre deti a mládež).

Viaceré ligové kluby už avizovali, že nebudú schopné ekonomicky zvládnuť zvýšené náklady na mzdy a odvody a teda nebudú sa vedieť ďalej starať o rozvoj profesionálneho športu, ak im slovenská spoločnosť systémovo nepomôže.

Aký je “veľký” problém zvýšenia nákladov profesionálneho športu od 1.1.2019 z pohľadu (makro)ekonomiky Slovenska a (mikro)ekonomiky profesionálnych klubov?

Pri riešení akéhokoľvek problému v spoločnosti je potrebné poznať minimálne základné dáta, ktoré sú podstatné pre pochopenie rozsahu problému, dopadov a súvislostí jeho možných riešení.

V decembri 2017 sme preto vykonali dopyty na národné športové zväzy futbalu, hokeja, basketbalu a hádzanej, v rámci ktorých sme požiadali o oznámenie počtov profesionálnych športovcov (mužov a žien) pôsobiacich v jednotlivých športoch na základe údajov vedených v matrikách zväzov alebo aspoň kvalifikovaným odhadom a platové úrovne ich odmien. Od volejbalu, v ktorom v decembri 2017 práve prebiehali voľby prezidenta a ostatných orgánov, bol získaný počet profesionálnych športovcov kvalifikovaným odhadom dlhoročného funkcionára p. Ivana Husára.

Takže prvý dôležitý údaj je: Koľko máme na Slovensku profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch?

Zistili sme, že na celom Slovensku v kolektívnych športoch – futbale, hokeji, basketbale, hádzanej a volejbale pôsobilo v decembri 2017 vo všetkých súťažiach (1. a 2. liga) cca 1108 profesionálnych športovcov (mužov+žien).

Najviac profesionálnych športovcov pôsobí vo futbale (536) a v hokeji (335). V basketbale ich pôsobí 120, v hádzanej 77 a vo volejbale cca 40 športovcov (muži+ženy).

Druhý dôležitý údaj je: Aké majú platy profesionálni športovci na Slovensku?

V rámci toho istého dopytu na zväzy sme zisťovali aj platové hladiny profesionálnych športovcov, pričom bolo zistené, že najväčší počet športovcov (849 z 1108) má hrubú mzdu v platovej hladine do 2000 eur. Viac ako minimálnu mzdu (480 eur) ale menej ako 1000 eur mesačne zarába približne polovica (425) z týchto športovcov (mužov+žien).

Plat nad 4000 eur brutto malo na Slovensku podľa informácií získaných v decembri 2017 “iba” 89 profesionálnych športovcov, najmä z futbalu a hokeja, pritom hokejisti Slovana Bratislava v KHL musia pri platoch hráčov v kádri dodržať platové minimum 7200 EUR^[9] mesačne.

Ďalší podstatný údaj: Aké je zloženie profesionálnych športovcov na Slovensku?

Je možné predpokladať, že veľká časť profesionálnych športovcov s hrubým príjmom nad 2000 eur (cca 250 športovcov) ako napr. hokejisti HC Slovana Bratislava pôsobiaci v KHL, najlepšie platení hokejisti ostatných slovenských klubov alebo futbalisti ŠK Slovana Bratislava a niektorých ďalších klubov najvyššej ligy futbalu alebo aj basketbalu sú cudzincami. Podstatná časť týchto športovcov neplánuje žiť dlhodobo/trvalo na Slovensku. Po skončení športovej kariéry, resp. po ukončení zmluvného vzťahu so slovenským klubom títo športovci až na niektoré výnimky nebudú využívať slovenský sociálny systém, ale sa vracajú do svojho štátu pôvodu. To platí napr. aj o basketbalistkách Good Angels Košice pôvodom z USA alebo iných štátov, ktoré na Slovensko prichádzajú na niekoľko mesiacov alebo na jednu či dve súťažné sezóny a zvyšujú športovú úroveň jednak súťaží, v ktorých pôsobí družstvo Good Angels Košice, ako aj slovenských športovkýň často reprezentantiek Slovenska, ktoré sa s nimi pripravujú a hrajú v jednom tíme. Preto je otázne, či je nevyhnutné trvať na tom, aby títo športovci – cudzinci platili na Slovensku sociálne odvody a ak áno, v akej výške.

Ako vznikol problém klubov so zvýšením nákladov na odvody športovcov?

• do 31.12.2015 platilo: náklad klubu na odmenu hráča (SZČO) = príjem hráča, ktorý klub previedol na účet športovca/hráča
  (hráč si riešil ďalej ako SZČO všetko sám = profesionálny športovec príjem zdaňoval ako podnikateľ, t.j. riešil sám prihlásenie do poisťovní, platenie odvodov, vedenie účtovníctva, spracovanie a podanie daňového priznania, uplatnenie vrátane optimalizácie nákladov s cieľom minimalizácie daní a odvodov.
• od 1.1.2016 platí: zákon o športe v súlade s požiadavkami EÚ/UEFA zaviedol povinné pracovnoprávne vzťahy hráčov, ak sú pri vykonávaní športu športovcom pre klub naplnené znaky závislej práce (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce), čo platí v podstate pri všetkých kolektívnych športoch, kde je odmena športovca vyššia ako minimálna mzda.
• od 1.1.2016 až do 1.1.2019 (prechodné obdobie) platí:
  náklad klubu na odmenu hráča = príjem hráča (nezmenený z roku 2015) + 19% zrážka na daň z príjmu (resp. zrážka 25% z ročného príjmu nad 35.022,31 eur)
  Pri čistej mzde 1000 eur je superhrubá mzda 1234,57 eur, z ktorej sa odrátava 19% daň, t.j. nárast nákladov klubu oproti roku 2015 je 23,46%)
  – v tomto období majú kluby i športovci dočasné odvodové prázdniny (sociálne odvody za hráčov/zamestnancov nie sú povinné) = vytvorený priestor na hľadanie riešenia pre kluby
  – druhá strana mince však je, že športovci, ktorí nie sú poistení, nemôžu čerpať benefity sociálneho poistenia ako napr. nemocenské dávky počas PN, podpora v nezamestnanosti v prípade straty zamestnania a pod.
• od 1.1.2019 náklad klubu na odmenu hráča = príjem hráča + 80% (pri mzde 1000 eur, resp. pri mzde 2000 eur mesačne je to nárast až o 90%)
  (19% resp. 25% zrážka na daň z príjmu + 50,2% sociálne odvody a zdravotné odvody)
  – ak nedôjde k zmene právnej úpravy, narastú mzdové náklady klubu oproti roku 2015 o cca 80%, t.j. ak mal v roku 2015 klub mzdový náklad 1000 eur mesačne a hráč dostal čistých 1000 eur na účet, aby aj v roku 2019 mohol dostať hráč 1000 eur netto na účet, mzdový náklad klubu bude cca 1800 eur. Pri vyššej mzde sa percentuálne mzdový náklad ešte viac zvyšuje, nakoľko pri nižšej mzde významne zníži mzdové náklady odpočítanie nezdaniteľnej časti základu dane daňovníka/športovca (v roku 2017 to bola suma 3 803,33 eur).
  KLUB s “mzdovými” nákladmi cca 600 tis. € v roku 2015 (nákladom klubu bola vtedy iba čistá zmluvná odmena prevedená na účet hráča) bude mať klub od r. 2019 mzdové náklady cca 1,1 mil. € (superhrubá mzda)
• Pri cca 1100 profesionálnych športovcoch a priemernej mesačnej mzde športovca niekde okolo 2000 eur (celkové ročné náklady na mzdy bez odvodov sú cca 26,4 mil eur) bude predstavovať nárast nákladov pre profesionálny šport cca 23,7 mil eur, t. j. celkové náklady profesionálnych klubov na superhrubú mzdu budú cca 50 mil eur.

Koho sa problém profesionálneho športu týka?

Najviac dotknuté sú kluby najvyšších súťaží kolektívnych športov (futbal, hokej, basketbal, hádzaná, volejbal)

• Počet dotknutých športovcov = cca 1100 profesionálnych hráčov/hráčok futbalu, hokeja, basketbalu, hádzanej, volejbalu (viď tabuľka nižšie)
• Počet klubov = cca 50 športových klubov, v ktorých pôsobia profesionálni hráči/hráčky
• Počet slovenských fanúšikov, ktorí sledujú účinkovanie slovenských klubov v národných i európskych súťažiach (stretnutia týchto klubov sú vysielané často v TV a prostredníctvom internetu), z ktorých klubov sú najlepší slovenskí športovci nominovaní do reprezentácie SR na významné medzinárodné súťaže v kategóriách juniorov i dospelých (OH, MS, ME, Svetový pohár a pod.) = cca 1 milión divákov

Poznámka k tabuľke:
Údaje v tabuľke boli získané v súčinnosti s príslušnými národnými športovými zväzmi kvalifikovaným odhadom podľa stavu v decembri 2017 (údaje sa v čase stále menia) a príjmy športovcov uvedené v tabuľke predstavujú priemerný mesačný plat rozpočítaný na obdobie 12 mesiacov.

Aké sú základné východiská riešenia problému:

1. Slovenské profesionálne kluby dlhodobo nie sú ziskové
2. Prínos slovenských profesionálnych klubov pre slovenskú spoločnosť
   • starostlivosť o talentovanú mládež (akadémie) – každý klub má cca 200 až 500 detí
   • celoročne vychovávajú / pripravujú športovcov pre reprezentačné družstvá Slovenska mládeže i dospelých
   • ponúkajú divákom príležitosť na spoločenské stretnutia i športový zážitok
     (podujatia ročne pre státisíce divákov na štadiónoch, v halách, pri TV obrazovkách či na internete)
3. Okolité štáty vytvorili pre profesionálnych športovcov vo svojich ligách zvýhodnené daňovo-odvodové prostredie, ktorého dôsledkom je odchod kvalitnejších slovenských hráčov do Poľska, Maďarska (odvody z minimálnej mzdy) a Česka (športovci sú stále SZČO, nie zamestnanci), kde im vedia ponúknuť vyššiu mzdu/odmenu ako na Slovensku pri nižších celkových “mzdových nákladoch”
4. Ak sa zavedie plné daňovo-odvodové zaťaženie klubov/zamestnávateľov a hráčov/zamestnancov (nárast nákladov oproti roku 2018 o 50%), slovenské kluby úplne stratia konkurencie schopnosť oproti českým, maďarským, poľským a iným európskym klubom
5. Iné dôležité okolnosti:
   • veľkosť slovenského marketingového trhu zodpovedajúca veľkosti krajiny a počtu jej obyvateľov,
   • nedostatočné príjmy klubov z predaja reklamy, reklamných predmetov a vysielacích práv,
   • vzhľadom na stav štadiónov pred ich rekonštrukciou a modernizáciou (futbalové štadióny) a hrubé správanie “fanúšikov” (chuligánov), veľká časť slušných divákov prestala chodiť na štadióny, t.j. znížil sa príjem klubov zo vstupného a služieb poskytovaných na štadióne počas športového podujatia,
   • neexistuje významnejší právny (daňový) nástroj, stimul na podporu športu zo súkromných zdrojov.

Aké je možné riešenie problémov:

Zohľadniť osobitú povahu športu, krátkosť/nepredvídateľnosť kariéry profesionálneho športovca zavedením výnimky vo forme platenia odvodov sociálneho poistenia a odvodov zdravotného poistenia štátom alebo z minimálneho vymeriavacieho základu.

Aké sú ciele riešenia:

• pomôcť udržať a zlepšiť ekonomickú a najmä športovú konkurencieschopnosť slovenských profesionálnych klubov v európskych klubových súťažiach
• zlepšením podmienok v slovenských profesionálnych kluboch podporiť kvalitu prípravy reprezentantov Slovenska v týchto kluboch a to tak pre kategórie mládeže (dorast a juniori), ako aj v kategórii dospelých
• zvýšiť úroveň športového majstrovstva prezentovaného na súťažiach družstvami slovenských klubov a tým aj kvalitu športového zážitku slovenského fanúšika (cca 1 mil ľudí) a jeho záujem o šport
• podporiť udržanie a zvýšenie počtu slovenských hráčov v slovenských profesionálnych kluboch – pozitívna motivácia cez výšku podpory podľa počtu slovenských športovcov
• atraktívny šport, divácky záujem a športové úspechy slovenských klubov zvýšia záujem obyvateľstva o šport, prinesú úspešné slovenské vzory pre deti/mládež, vyššiu sledovanosť, záujem partnerov = vyšší príjem pre slovenské kluby, ktoré ich použijú na ďalšiu reprodukciu športu

Aké by boli dopady riešenia na verejné financie:

Od 1.1.2019 odvody platené klubmi za cca 1100 profesionálnych športovcov = nový príjem pre poisťovne (doposiaľ mali profesionálni športovci a kluby pri uzavretí zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu odvodové prázdniny), či sa budú platiť v plnej výške alebo z iného základu (minimálneho mesačného vymeriavacieho základu = 456 eur pre rok 2018), pôjde o nový príjem poisťovní oproti rokom 2016 až 2018.

Maximálny mesačný vymeriavací základ pre rok 2018 = 6384 eur, okrem úrazového poistenia, ktoré maximálny vymeriavací základ ustanovený nemá.

Navrhované riešenie nespôsobí výpadok vo verejných financiách = v príjmoch poisťovní, ktorých rozpočet s týmito príjmami nepočítal. Ide o nové príjmy, ktorý doposiaľ poisťovne nemali.

Záverom ostáva len vysloviť nádej a vieru, že Slováci či už zástupcovia športovej obce (zástupcovia klubov a zväzov) alebo zástupcovia štátu (najmä ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ministerstva školstva, vláda SR, poslanci Národnej rady SR) v spoločnej diskusii blížiaci sa problém slovenského profesionálneho športu zvládnu a nájdu dobré riešenie v takom čase, aby sa slovenské kluby stihli prihlásiť do svojich súťaží (európskych i národných).

Veríme, že aj tento príspevok dopomôže ako vecný podklad k hľadaniu a nájdeniu dlhodobo udržateľného riešenia, ktoré pomôže slovenskému profesionálnemu športu, ktorý je dôležitým základom pre prípravu a výber športovcov do slovenskej štátnej reprezentácie.

Poznámky

• 1) § 293do zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
• 2) Podľa § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce: “(2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.”.
• 3) Superodpočet je inštitút, ktorý sa na Slovensku už používa na podporu výskumu a vývoja (§ 30c zákona o dani z príjmov) a jeho podstata spočíva v tom, že keď niekto investuje 100 jednotiek do výskumu a vývoja, do nákladov si je oprávnený uplatniť o 100% viac, t.j. 200 jednotiek, čím sa mu znižuje daňový základ a teda aj výška zaplatenej dane. Obdobný koncept bol navrhnutý aj pre šport ale ministerstvom financií bol nakoniec v rámci legislatívneho procesu odmietnutý.
• 4) Podľa § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce účinného od 1.4.2002: “(2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.”
• 5) V § 3 ods. 2 Zákonníka práce bolo do 31.12.2015 uvedené, že “Pracovnoprávne vzťahy … profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.”.
• 6) K tomu pozri odborný príspevok z 12.7.2011: Križan, L; Právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich vo vybraných krajinách EÚ z hľadiska ich vnútroštátnej legislatívy; dostupné na: http://www.ucps.sk/clanok-0-1451/Pravne_postavenie_profesionalnych_futbalistov_posobiacich_vo_vybranych_krajinach_EU_z_hladiska_ich_vnutrostatnej_legislativy.html.
• 7) K tomu pozri článok z 11.5.2012: Bellás, P; UEFA podpísala dohodu o minimálnych štandardoch hráčskych zmlúv; dostupné na: http://www.ucps.sk/UEFA_podpisala_dohodu_o_minimalnych_standardoch_hracskych_zmluv.
• 8) K tomu pozri odborný príspevok: Sepeši, P.; JE PROFESIONÁLNY ŠPORTOVEC INÝ ZAMESTNANEC AKO BEŽNÝ ZAMESTNANEC ?; dostupné na: http://www.ucps.sk/PRECO_JE_SPORTOVEC_INY_AKO_BEZNY_ZAMESTNANEC.
• 9) Zdroj informácie: https://hokej.pravda.sk/otazky-a-odpovede/620-na-vase-otazky-odpovie-maros-krajci/.

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/O_bliziacom_sa_ekonomickom_probleme_slovenskeho_profesionalneho_sportu_z_pohladu_makroekonomiky_Slovenska_a_mikroekonomiky_profesionalnych_klubov

Úvod

Vychádzajúc zo všeobecne uznávaných definícií rozhodcovského konania možno športovú arbitráž^[1] definovať ako alternatívny spôsob riešenia sporov, ktorého základnou esenciou je presun právomoci rozhodnúť spor so športovým prvkom z dispozície štátnych súdov na rozhodcovské inštitúcie zriadené športovými organizáciami a zložené z odborníkov na športové právo. Tento presun sa uskutočňuje na základe konsenzuálneho prejavu vôle športových subjektov.

Športovú arbitráž však nie je možné chápať len ako rozhodovanie sporov stálymi rozhodcovskými súdmi. Navyše, vzhľadom na to, že v súčasnosti žiadna športová arbitrážna inštitúcia v Slovenskej republike nepôsobí, odkážeme aj na iné metódy riešenia sporov aktuálne využívané jednotlivými športovými zväzmi. V nasledujúcich riadkoch sa zameriame na niektoré dôležité inštitúty rozhodcovského konania s poukázaním na špecifiká arbitráže v športovom sektore.

Inštitucionálne východiská športovej arbitráže

V Slovenskej republike vytvárajú prostredie na riešenie športových sporov dva základné právne predpisy – Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a Zákon č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o športe“), ktoré umožňujú športovým organizáciám na riešenie svojich sporov zriadiť stály rozhodcovský súd alebo autonómne orgány na riešenie sporov bez povahy rozhodcovského súdu. Základný rozdiel medzi nimi predstavujú vlastnosti, ktorými vydané rozhodnutie disponuje. V súčasnosti nie je v Slovenskej republike interes o takéto orgány dostatočný. O stály rozhodcovský súd dokonca záujem úplne absentuje, na Slovensku momentálne nepôsobí žiadny. Do konca roku 2016 ako jediný pôsobil Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu (Slovenský futbalový zväz ďalej len „SFZ“), ktorý však v súlade s požiadavkami Medzinárodná futbalová federácia (fran. Fédération Internationale de Football Association, ďalej len „FIFA“) ukončil svoju činnosť a jeho agendu prebrala Komora SFZ pre riešenie sporov. Ostatné športové zväzy však na riešenie sporov svojich príslušníkov rozhodne nerezignujú. Aj tieto vo svojich štruktúrach zriaďujú rozhodovacie orgány, ich status sa však neopiera o vnútroštátnu legislatívu, ale o autoritatívne monopolné postavenie v príslušnej športovej disciplíne. Na základe odkazovacieho ustanovenia vo vnútorných predpisoch športového zväzu podriaďujú športovci svoje spory právomoci takýchto orgánov, a to aj napriek tomu, že legislatívna opora pre ich zriadenie absentuje. Medzi potenciálne rozhodovacie subjekty vnútroštátnych športových sporov v rámci Slovenskej republiky možno zaradiť:

• všeobecné súdy,
• stále rozhodcovské súdy,
• autonómne orgány na riešenie sporov zriadené na základe vnútorných predpisov športovej organizácie.^[2]

V tejto súvislosti sa však v odbornej verejnosti stretávame aj s odlišnou kategorizáciou. Jeho základná dištinkcia v porovnaní s predchádzajúcim delením vyplýva z ustanovení Zákona o športe, ktorý v § 52 oprávňuje športové organizácie vytvoriť vlastné orgány na riešenie sporov. Status autonómnych orgánov na riešenie športových sporov je potom pripisovaný len tým orgánom, ktoré športové organizácie zriadili v súlade s ustanoveniami Zákona o športe. Členenie subjektov oprávnených rozhodovať športové spory v Slovenskej republike vyzerá v tomto prípade nasledovne:

• všeobecné súdy,
• stále rozhodcovské súdy,
• orgány na riešenie sporov v zmysle Zákona o športe.

V uvedenej koncepcií však vidíme hneď niekoľko nedostatkov. Reprezentanti tejto teórie zaraďuje medzi orgány na riešenie sporov súladné so Zákonom o športe len rozhodovacie orgány SFZ a Slovenskej plaveckej federácie. Týmto prístupom dochádza k absolútnej ignorancií orgánov zriadených inými športovými zväzmi. Popierať existenciu rozhodovacích orgánov v hokejovom, basketbalovom či volejbalovom hnutí nám prináša neucelený a skreslený pohľad na problematiku riešenia športových sporov. Obzvlášť, keď autonómne orgány na riešenie športových sporov nepodliehajú žiadnemu povoľovaciemu ani registračnému konaniu zo strany štátu. Zákon o športe nepridáva žiadnu právnu silu rozhodnutiam orgánov zriadených v súlade s ustanoveniami uvedeného právneho predpisu. Vždy je len vecou športovej organizácie, aké exekučné a sankčné mechanizmy pri zabezpečení výkonu rozhodnutia využije. Zákonodarca v Zákone o športe skutočne vyjadril vôľu, aby určitý okruh právnych sporov bol riešený v rámci športovej rodiny. Avšak tým, že orgánom na riešenie sporov ani ich rozhodnutiam vo svojom normatívnom znení nepripisuje špeciálne postavenie, nemožno takéto orgány osobitne kategorizovať. Sme presvedčení, že akékoľvek vnútorné delenie autonómnych orgánov na riešenie sporu nie je de lage lata možné, resp. jeho význam ostáva len v akademickej rovine. Autonómne orgány sa vždy opierajú hlavne o vnútorné predpisy jednotlivých športových federácií a ich autorita je založená na monopolnom postavení športovej organizácie v rámci konkrétneho športového odvetvia.^[3]

Máme však za to, že v budúcnosti možno o osobitnom statuse takýchto orgánov uvažovať. K tomu je však nevyhnutné legislatívne normovať základné podmienky ich organizácie a fungovania, ako aj podrobiť ich zriadenie registračnému resp. schvaľovaciemu konaniu zo strany štátnych orgánov.^[4] Rozhodnutiam autonómnych športových rozhodovacích orgánov by v takom prípade mohla byť pripísaná právna sila rozsudkov. Vytvorilo by sa tak právne prostredie na pôsobenie rozhodcovských súdov sui generis, čo by bola vhodná reakcia zákonodarcu na absenciu záujmu športových zväzov na zriaďovanie vlastných stálych rozhodcovských súdov. V tejto situácií by ale bolo nevyhnutné zriadenie osobitného „najvyššieho športového orgánu“, ktorý by rozhodnutia autonómnych športových orgánov odborne a rýchlo preskúmaval. Bližší náhľad na túto koncepciu ponúkame v nasledujúcich riadkoch.

Na základe doteraz uvedeného by sa dalo stroho konštatovať, že športová arbitráž v Slovenskej republike v súčasnosti v praxi neexistuje. Výrok s takýmto obsahom je pravdivý a v zásade nemožno voči nemu nič namietať. Sme však presvedčení, že pojem arbitráž nemožno v tak špecifickom odvetví ako predstavuje šport chápať prehnane reštriktívne. Spoločnosť má záujem na tom, aby spory obsahujúce športový prvok boli riešené autonómne a zrýchlene špecialistami na danú oblasť, ktorí dokážu citlivo prihliadať na osobitosti takéhoto konania. Sám zákonodarca tento záujem reflektuje, keď v Zákone o športe umožňuje športovým organizáciám rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou. Štát tak svojou vlastnou permisívnou právnou normou vytvoril pôdu pre existenciu osobitnej formy rozhodovania sporov, ktorú možno označiť ako arbitrážne konanie sui generis. Výsledkom tohto konania je síce rozhodnutie, ktoré nemá identické vlastnosti ako rozsudok riadnych súdov, športové organizácie však v rámci svojho organizačného mechanizmu disponujú vlastnými exekučnými prostriedkami schopnými relatívne rýchlo a pod hrozbou vhodných sankcií docieliť splnenie uloženej povinnosti. Stále však zostáva nezodpovedaná otázka, ako dosiahnuť splnenie povinnosti prostredníctvom štátneho aparátu, ale s prihliadnutím na špecifiká športového sektora spĺňajúc základné požiadavky na konanie v rámci tohto typu sporov. Posledným dielom tejto skladačky by mohlo byť zriadenie osobitného športového súdu, ktorý by ako súdny orgán disponoval právomocou na riešenie športových káuz spĺňajúc základné požiadavky rýchlosti a odbornosti. Zároveň by mohol preskúmavať rozhodnutia orgánov športových organizácií a dodávať im potrebnú právnu silu. Napriek pôvodným intenciám zákonodarcu sa však takýto orgán v novom Zákone o športe nevyskytuje.^[5]

V tomto článku však pozornosť venujeme predovšetkým rozhodovaniu sporov v rozhodcovskom konaní, napriek tomu, že v súčasnosti inštitúcia takéhoto typu absentuje. Vychádzajúc z úspešného pôsobenia Športového arbitrážneho súdu CAS ako medzinárodného rozhodcovského orgánu, ako aj z fungovania Rozhodcovského súdu SFZ a nedávnych snáh hokejového hnutia o vytvorenie vlastného stáleho rozhodcovského typu sa však domnievame, že pertraktovanie témy športového rozhodcovského konania je stále aktuálne a na mieste.

Výraznú zmenu v postavení subjektu oprávneného zriadiť stály rozhodcovský súd priniesla doposiaľ najaktuálnejšia novelizácia ZoRK prostredníctvom zákona č. 125/2016 Z. z., ktorá nadviazala na zúženie okruhu oprávnených subjektov tzv. veľkou novelizáciou rozhodcovského konania z roku 2014. Aktuálna právna úprava kvalifikuje na zriadenie stáleho rozhodcovského súdu už len národný športový zväz alebo komoru zriadenú zákonom.^[6] Zákonodarca predpokladá vznik rozhodcovských súdov na riešenie športových sporov a prostredníctvom explicitného zachytenia národných športových zväzov ako subjektov oprávnených zriaďovať takéto orgány na to aj vytvára potrebné právne prostredie.

Z hľadiska organizácie rozhodcovského súdu rozlišujeme dva základné typy arbitráže – inštitucionalizovanú arbitráž a ad hoc arbitráž. V prípade inštitucionalizovanej arbitráže sa strany v rozhodcovskej zmluve dohodnú na riešení ich prípadných budúcich sporov konkrétne určenou arbitrážnou inštitúciou, pričom spor sa vedie v rámci jej arbitrážnych pravidiel.^[7] Inštitúcia administratívne vedie proces vo veciach ako je začiatok konania, formovanie rozhodcovského tribunálu či doručovanie vyjadrení a iných písomností subjektom konania. Je nevyhnutné zdôrazniť, že stály rozhodcovský súd podľa platnej slovenskej právnej úpravy nemá vlastnú právnu subjektivitu a nie je právnickou osobou. Úprava všetkých organizačných záležitostí, týkajúcich sa postavenia a činnosti rozhodcovského súdu, je zverená do právomoci zriaďovateľa, nie samostatného rozhodcovského súdu.^[8] Z hľadiska športovej arbitráže najvýznamnejšie pôsobí Športový arbitrážny súd CAS (ang. Court of Arbitration for Sport, ďalej len „CAS“) sídliaci v švajčiarskom Laussane, ktorého konanie upravujú vlastné procedurálne pravidlá a administratívnu záštitu nad celým priebehom konania drží Kancelária CAS. Na domácej scéne takto pôsobil Rozhodcovský súd SFZ a plány na zriadenie vlastného stáleho rozhodcovského orgánu sa v nedávnej minulosti vyskytovali aj v hokejovom hnutí. Stály rozhodcovský súd Slovenského zväzu ľadového hokeja (Slovenský zväz ľadového hokeja ďalej len „SZĽH“) však funkčnosť nikdy nenadobudol a v súčasnosti už jeho agendu prebral autonómny orgán riešenia sporov.

Ad hoc arbitráž je vedená samotnými stranami sporu a zvolenými rozhodcami bez asistencie arbitrážnej inštitúcie. Pravidlá konania si strany sami dohodnú v konkrétnom znení alebo odkážu na už existujúce pravidlá, ktoré potom tvoria základný rámec pre vedenie sporu. Najčastejšie využívanými pravidlami je v medzinárodnej arbitráži Modelový zákon UNCITRAL. Ako príklad športovej ad hoc arbitráže môžeme opäť použiť CAS, ktorý pri najvýznamnejších športových podujatiach vytvára svoje ad hoc divízie. Tieto potom rozhodujú všetky spory vznikajúce v súvislosti s tým – ktorým podujatím. Na rozdiel od klasického chápania ad hoc arbitráže je konanie pred divíziami CAS vedené v zmysle konkrétnych procesných pravidiel vydaných pre konkrétnu športovú udalosť. Asistenciu stranám poskytuje Kancelária CAS. Ad hoc divízie sú zriaďované napríklad pri príležitosti Olympijských hier.

Záver

Športová arbitráž je v prostredí Slovenskej republiky v súčasnosti realizovaná výlučne prostredníctvom autonómnych orgánov pre riešenie sporov. Ich právomoc je odvodená od monopolného postavenia športového zväzu v príslušnej disciplíne a športovec je aj pod hrozbou disciplinárnych sankcií nútený svoje spory riešiť primárne podaním na tieto orgány. Tento stav však nemožno v súčasnej podobe idealizovať, keďže rozhodnutia autonómnych orgánov nemajú dostatočnú právnu silu a ich pôsobnosť sa obmedzuje len na osoby v riadiacej sfére konkrétneho športového orgánu. Jednotlivé športové zväzy síce disponujú pomerne efektívnymi exekučnými nástrojmi, nesplnenie uloženej povinnosti však môže pre oprávnený subjekt znamenať „nový“ proces pred všeobecným súdom a dĺžka trvania jeho sporu sa logicky predlžuje. Na záver si dovoľujeme opäť zdôrazniť, že zriadenie nadriadeného súdneho orgánu so športovou špecializáciou je za tohto stavu nevyhnutné.

Poznámky

• 1) Termíny rozhodcovské konanie a arbitráž sú v právnej teórií aj praxi používané zameniteľne. Tohto postulátu sa pridŕžame aj v tomto príspevku.
• 2) GÁBRIŠ, T.: Športové právo. Bratislava : Eurokódex, 2011. s. 411. ISBN 9788089447527.
• 3) Predmetnú kategorizáciu orgánov na riešenie sporov v športe prezentoval pri príležitosti konferencie Šport a právo 2017 Jaroslav Čollák. ČOLLÁK, J.: Existuje unifikované riešenie sporov v športe? In: Šport a právo 2017. [online]. [citované 20. 11. 2017]. Dostupné na www: < https://www.youtube.com/watch?v=DMUHSIO-uY4&t=9601s >.
• 4) Ako prirodzený registračný orgán sa javí Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.
• 5) GÁBRIŠ, T., ŠTEVČEK, M.: Riešenie právnych sporov v športe de lege ferenda. In: Magister Officiorum, ročník 4, č. 3-4, 2014. s. 66-73.
• 6) Paragraf 12 ods. 1 ZoRK: „Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu na území Slovenskej republiky môže byť len národný športový zväz alebo komora zriadená zákonom…“.
• 7) Medzi takéto inštitúcie možno v medzinárodnom meradle zaradiť napríklad Medzinárodnú obchodnú komoru (ICC), Londýnsky arbitrážny súd (LCIA), Arbitrážny inštitút Obchodnej komory v Štokholme (SCC), Americká arbitrážna asociácia (AAA), Medzinárodné arbitrážne centrum v Hongkongu (HKIAC) či Viedenské medzinárodné rozhodcovské centrum (VIAC)
• 8) Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 30.septembra 2014, sp. zn. 5 Co 631/2014.

Autor
JUDr. Andrej Kostroš

Zdroj
http://www.ucps.sk/Sportova_arbitraz_v_Slovenskej_republiky_s_dorazom_na_pravnu_povahu_rozhodovacieho_subjektu

Oprávnenie rozhodovať o nakladaní s majetkom obce je zverené orgánom obce – obecnému zastupiteľstvu a starostovi obce. Spôsob rozdelenia právnych úkonov, o ktorých prislúcha rozhodovať týmto orgánom je v právnych predpisoch určený demonštratívne, negatívne, neurčitými právnymi pojmami ako „základné otázky života obce“, „najdôležitejšie právne úkony“, čo vyvoláva bez ďalšieho polemiku o tom, kto má rozhodovať o konkrétnej dispozícii s majetkom obce. Ak orgány obce opomenú právnym predpisom predpokladané prijatie interného aktu, ktorý má špecifikovať oprávnenia toho ktorého orgánu obce pri dispozíciách obecným majetkom, nezhody o tom, ktorému orgánu prislúcha oprávnenie rozhodovať v konkrétnom prípade sa tým len prehĺbia. V tomto článku ponúkame pohľad na vec, ako si s touto, na prvý pohľad patovou situáciou, poradiť.

Úvod

Kompetenčný konflikt je spor o to, ktorému z orgánov obce patrí právo rozhodnúť o dispozícii s majetkom obce.

Kompetencie orgánov obce pri majetkovoprávnych úkonoch vyplývajú z právnych predpisov, najmä zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „ObecZ“) a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „ZoMO“) či interného predpisu obce, ktorého prijatie ObecZ či ZoMO predpokladá, t. j. – zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce (ďalej len „zásady hospodárenia“), pričom, pokiaľ napr. v týchto zásadách hospodárenia sú kvalitne a podrobne upravené práva a povinnosti orgánov obce, vôbec nemusí kompetenčný konflikt vzniknúť.

1. Kompetencia orgánov obce vo všeobecnosti a pri nakladaní s majetkom obce

Zákonodarca zvolil rozdielny spôsob vymedzenia kompetencie orgánov obce, keď kompetenciu obecného zastupiteľstva vymedzil pozitívne, tzn. výpočtom okruhu spoločenských vzťahov uvedených v § 11 ods. 4 ObecZ, zatiaľ čo pri kompetencii starostu obce sa vybral cestou negatívneho vymedzenia, použitím formulácie „rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu“.

O kompetencii obecného zastupiteľstva môžeme ďalej povedať, že je upravená demonštratívne, keďže pred výpočtom okruhu spoločenských je použité slovné spojenie „najmä“ je mu vyhradené, čo znamená, že určenie vecí, o ktorých je obecné zastupiteľstvo oprávnené rozhodnúť nie je uzavreté.

Obecné zastupiteľstvo však nedisponuje neobmedzenou kompetenciou, má stanovené mantinely pri svojom rozhodovaní, čo možno vyvodiť z dikcie § 11 ods. 4 ObecZ, ktoré hovorí, že obecné zastupiteľstvo rozhoduje o „základných otázkach života obce“.

Pojem „základné otázky života obce“ je v obecnej samospráve extrémne dôležitý, často nepochopený či podceňovaný, a neskôr na konkrétnych príkladoch ukážeme, aj prečo tomu tak je. V odbornej verejnosti je napr. vnímaný ako kvalitatívny parameter pre veci v pôsobnosti obecného zastupiteľstva, podľa ktorého je obecnému zastupiteľstvu zverené rozhodovať o strategických a koncepčných veciach.[1]

Kompetencia obecného zastupiteľstva vo veciach „základných otázok života obce“, znamená rozhodovať „v prípadoch, ktoré vzhľadom na svoj charakter, rozsah, komplexnosť a význam môžu mať zásadný vplyv alebo dopad pre život väčšieho počtu obyvateľov obce, napr. zámer vybudovať v obci skládku nebezpečného odpadu alebo stavbu väčšieho rozsahu a významu, napr. diaľnicu, ktoré by mohli mať dopad na životné prostredie alebo ekonomiku a rozvoj obce, alebo by išlo o stavby strategického charakteru“.[2]

Na demonštratívny spôsob výpočtu pôsobnosti obecného zastupiteľstva nadväzuje splnomocnenie dané obecného zastupiteľstvu v § 13 ods. 4 písm. e) ObecZ vymieniť si rozhodovanie v určitých zákonom neupravených prípadoch. Možnosť obecného zastupiteľstva vyhradiť si rozhodovaciu pôsobnosť nie je absolútna, ale je obmedzená v tom smere, že vymedzenie tejto pôsobnosti musí rešpektovať vyhradenú zákonnú kompetenciu starostu obce, tzn. nemožnosť si vyhradiť veci, ktoré spadajú do pôsobnosti starostu obce podľa § 13 ods. 4 ObecZ, veci patriace do pôsobnosti starostu ako štatutárneho orgánu, a veci výkonného charakteru, keďže najvyšším výkonným orgánom a štatutárnym orgánom obce je starosta obce.

K limitom oprávnenia obecného zastupiteľstva vyhradiť si rozhodovaciu právomoc v tzv. neupravených veciach sa vyjadruje aj odborná verejnosť. Napr. Briestenský uvádza, že „zastupiteľstvo si nemá vyhradzovať veci bežného významu“.[3] Obdobne sa vyjadruje aj Tekeli, podľa ktorého: „Štatút obce nemá zveriť do kompetencie obecného zastupiteľstva veci spadajúce do bežnej správy obce, čo by mohlo mať za následok znefunkčnenie operatívneho výkonu obecnej správy. Oba orgány obce majú totiž principiálne odlišný charakter – kým starosta obce je permanentne fungujúci orgán, obecné zastupiteľstvo je koncepčný orgán realizujúci svoju pôsobnosť na zasadnutiach konajúcich sa s odstupom určitých časových intervalov.“ [4]

Všeobecne možno o vzťahu obecného zastupiteľstva a starostu obce, pokiaľ ide o rozhodovaciu pôsobnosť týchto orgánov, konštatovať, že:

– žiadna kompetencia nie je daná alternatívne t. j. nie je súčasne zverená aj obecnému zastupiteľstvu aj starostovi obce, čo znamená, že vždy je založená kompetencia iba jedného z orgánov obce,

– pokiaľ nejde o „základné otázky života obce“ (kde stále rozhoduje obecné zastupiteľstvo), v 13 ods. 4 písm. e) ObecZ je zakotvené základné interpretačné pravidlo uplatňované vo vzájomnom kompetenčnom vzťahu orgánov obce, resp. pravidlo hraníc jednotlivých pôsobností týchto orgánov, v zmysle ktorého zákonná úprava (ObecZ, osobitný zákon, napr. ZoMO) alebo štatút majú dávať výslovnú odpoveď na otázku, do pôsobnosti ktorého orgánu obce je zverené rozhodovanie o určitej otázke, a v prípade, že zákon ani štatút výslovne nezverujú rozhodovanie o určitej otázke do pôsobnosti žiadneho z orgánov obce, vychádzajúc zo spôsobu vymedzenia kompetencie orgánov obce, t. j. kompetencia obecného zastupiteľstva vymedzená pozitívne, kompetencia starostu obce vymedzená negatívne platí, že v tom prípade je v danej veci založená pôsobnosť starostu obce,

– pravidlá zakotvené v § 13 ods. 4 písm. e) ObecZ nijako neovplyvňujú vzájomné pozície obecného zastupiteľstva a starostu obce, obe orgány obce sú si navzájom rovnocenné a žiaden z týchto orgánov nie je vo vzťahu k tomu druhému nadriadený resp. podriadený.

Všeobecnou kompetenčnou normou pre oblasť obecných majetkových dispozícií je § 11 ods. 4 písm. a) ObecZ podľa ktorého „obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.“

Druhým z kategórie neurčitých pojmov v citovanom ustanovení (prvým bol pojem „základné otázky života obce“, ku ktorému sme sa vyjadrili vyššie) taktiež mimoriadne dôležitý, je pojem „najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce“.

V odbornej literatúre sa k výkladu tohto pojmu uvádza, že „vymedzenie toho, čo sa rozumie pod „najdôležitejšími úkonmi týkajúcimi sa majetku obce“ však už zákon o obecnom zriadení ponecháva na osobitný zákon o majetku obcí, prípadne ďalšie vyhradenie právomoci obecného zastupiteľstva v majetkovej oblasti štatútom obce a následnú konkretizáciu v zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom obce.“ [5]

Ďalšia interpretácia pojmu „najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce“ je nasledovná:

„K sporu účastníkov konania o výklad § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení je pritom žiaduce uviesť, že odvolací súd sa v tomto prípade síce stotožňuje s názorom o absurdite konštrukcie vyžadujúcej schvaľovanie každého nakladania s majetkom obce v obecnom zastupiteľstve (priblíženej aj vyjadrením žalobcov k odvolaniu za pomoci „hyperboly“ o zakupovaní cestovných lístkov v bratislavskej mestskej hromadnej doprave). Ustanovenie zákona majúce sa tu vyložiť totiž nehovorí o každom úkone, ale len o úkonoch najdôležitejších a i keď odvolací súd rozhodne nemieni bagatelizovať význam (pre dopravný podnik ale aj mesto zabezpečujúce prostredníctvom takéhoto podniku hromadnú dopravu osôb) zaplatenia každého jedného cestovného, určenie okruhu úkonov majúcich spadať do rámca najdôležitejších úkonov, týkajúcich sa tzv. komunálneho majetku, zjavne pôjde merať len cez prizmu spôsobilosti konkrétneho úkonu samého osebe ohroziť zachovanie samotnej existencie určitého majetku a jeho spolupatričnosti s vlastníckou sférou obce či zveľadenie takéhoto majetku. Právnej norme s relatívne neurčitou hypotézou (akou je aj diskutované ustanovenie zákona o obecnom zriadení) treba priznať práve takýto obsah.“[6]

Osobitnou kompetenčnou normou pojednávajúcu o pôsobnosti obecného zastupiteľstva pri obecných majetkových dispozíciách je § 9 ods. 2 ZoMO. Aj v tomto prípade je základný okruh pôsobnosti obecného zastupiteľstva pri obecných majetkových dispozíciách daný konkrétnym výpočtom jednotlivých prípadov vymenovaných v § 9 ods. 2 písm. a) až g) ZoMO.

V tomto článku sa obmedzíme na § 9 ods. 2 písm. e) ZoMO, podľa ktorého „obecné zastupiteľstvo schvaľuje nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia“. Predmetné ustanovenie predpokladá spresnenie hodnotovej hranice pôsobnosti toho ktorého orgánu obce pri nakladaní s majetkovými právami, pričom následkom nenaplnenia tohto očakávania môže vzniknúť kompetenčný konflikt medzi obecným zastupiteľstvom a starostom obce.

Zásady hospodárenia predstavujú fundamentálny interný predpis obce, pričom prijatie týchto zásad je s ohľadom na dikciu § 9 ods. 1 ZoMO „zásady hospodárenia s majetkom obce, ktoré určí obecné zastupiteľstvo“ potrebné vymedziť ako obligatórne a ich vydanie je vyhradenou kompetenciou obecného zastupiteľstva.

K povinnosti prijať zásady hospodárenia sa vyslovil napr. Krajský súd v Prešove: „Rokovací poriadok obecného zastupiteľstva je treba odlišovať od zásad hospodárenia s majetkom obce, ktoré je každá obec povinná prijať v súlade s ustanovením§ 6 ods. 2 a § 9 zákona o majetku obce a § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení.“ [7]

Jedným zo základných cieľov, ktorý sa má úpravou zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce pri hospodárení s majetkom obce dosiahnuť, je správne stanoviť rovnováhu právomocí a zodpovednosti orgánov obce, ako aj ňou zriadených organizácií pri nakladaní s majetkom obce. Nosným a vodiacim princípom pri stanovení pravidiel nakladania s majetkom obce je pritom zásada výslovne vyjadrená v § 7 ods. 2 zákona o majetku obcí, podľa ktorého orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať.[8]

Vychádzajúc z § 11 ods. 4 písm. a) ObecZ v spojitosti s § 9 ods. 2 ZoMO a § 13 ods. 4 ObecZ je možné vyvodiť, že pôsobnosť orgánov obcí pri nakladaní s majetkom obce je vo všeobecnosti rozdelená medzi obecné zastupiteľstvo a starostu obce, ide teda o tzv. delenú kompetenciu orgánov obce. Rozdelenie kompetencie medzi obecným zastupiteľstvom a starostom obce pri dispozíciách s majetkom obce vyplýva buď z právnych predpisov (ObecZ, ZoMO) alebo zo zásad hospodárenia resp. štatútu obce.

Podľa názoru Tekeliho, rozdelenie kompetencií orgánov obce pri nakladaní s majetkom obce stojí na týchto pilieroch:

– starosta obce rozhoduje o bežných veciach. O otázkach, ktoré nie sú zákonom, štatútom obce a zásadami hospodárenia a nakladania s majetkom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu rozhoduje starosta obce. Ide o prípady, ktoré možno zaradiť pod pojem „bežné veci“,

– obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce. Zverenie kompetencie obecnému zastupiteľstvu v internom akte obce musí rešpektovať požiadavku, že ide o základné otázky života obce. Obecné zastupiteľstvo si nemá vyhradiť do kompetencie veci spadajúceho do bežnej správy obce, čo by mohlo mať za následok znefunkčnenie operatívneho výkonu obecnej správy,

– čo je bežnou vecou a čo základnou otázkou života obce je v každej obci iné. Čo možno považovať za „základnú otázku života obce“ a čo za „bežnú vec“ sa bude líšiť v jednotlivých obciach predovšetkým od veľkosti obce, výšky obecného rozpočtu, hodnoty majetku danej obecnej samosprávy, počtu zriadených rozpočtových a príspevkových organizácií, počtu obcou založených právnických osôb a podobne.[9]

2. Právny úkon obce – tvorba vôle a prejavenie vôle navonok

Právny úkon vo všeobecnosti pozostáva z dvoch zložiek, a to z vôle a prejavu vôle navonok. O súkromnoprávnych úkonoch fyzických a právnických osôb môžeme povedať, že tieto subjekty vyjadrujú a prejavujú vôľu súčasne, čo však neplatí pre súkromnoprávne úkony obce, ktoré v tomto smere vykazujú určité osobitosti, čo je dané postavením a vzájomným vzťahov orgánov obce.

Jedným z dôležitých rozhodnutí, ktoré sa vyjadruje k potrebe u obce ako právnickej osoby rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonov, t. j. od vytvárania vôle vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom či, resp. aký právny úkon obec urobí (vykoná) je Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 284/2006 z 29. 1. 2008:

„Majetkovoprávne úkony o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo, a ktoré by urobil len starosta bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky.“ [10]

V tomto rozhodnutí boli prijaté aj ďalšie právne závery :

– funkcia štatutárneho orgánu obce sama osebe nezahŕňa výlučné oprávnenie vytvárať vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok práve v podobe právnych úkonov urobených na základe konateľského oprávnenia,

– oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t. j. o tom či, resp. aký právny úkon obec urobí (prejaví) je zákonom o obecnom zriadení rozdelená medzi štatutárny orgán – starostu obce a obecné zastupiteľstvo,

– rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone obce nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce; tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva.

Na uvedené rozhodnutie nadväzuje aj aktuálna rozhodovania prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaná v Zbierke stanovísk a Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 90/2018:

„Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom.

Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce.“[11]

Dodávame, že k spôsobu konania obce v zmysle rozlišovania medzi tvorbou vôle a následným prejavov navonok vyjadrenom v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 284/2006 z 29. 1. 2008 sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze III. ÚS 389/08 z 1. 4. 2009, keď podľa jeho názoru: „takto ponímané rozdelenie rozhodovania o otázkach hospodárenia s majetkom obce možno uplatňovať v prípadoch, keď zákon alebo schválené zásady hospodárenia s majetkom obce ustanovujú povinné schvaľovanie niektorých právnych úkonov obecným zastupiteľstvom.“ …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
Mgr. Róbert Rybka
JUDr. Peter Rak

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je bežnou súčasťou právnej agendy mnohých advokátskych kancelárii na Slovensku. V prípade, ak jej predmetom sú nehnuteľnosti, zväčša k podaniu návrhu na vklad do katastra dochádza bezodkladne po jej uzavretí. Napokon je v záujme oboch zmluvných strán, zavŕšiť vecno-právne účinky dohody prakticky čo najskôr. Účelom tohto článku je však analyzovať právnu situáciu, ak už z akýchkoľvek dôvodov, dôjde k podaniu návrhu na vklad do katastra po uplynutí zákonnej prekluzívnej 3 ročnej doby stanovujúcej nevyvrátiteľnú právnu domnienku o vysporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, avšak za podmienky, že samotná dohoda bola záväzkovo-právne účastníkmi uzavretá ešte pred uplynutím tejto doby.

Úvod

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov ako právny režim zakladajúci vecné absolútne právo k veciam, právam, resp. iným majetkovým hodnotám nadobudnutým oboma manželmi, resp. niektorým z nich počas manželstva za podmienok stanovených v § 143 Občianskeho zákonníka, možno po jeho zániku vyporiadať spôsobom stanoveným v zákone troma spôsobmi: 1) dohodou oboch manželov, 2) na základe rozhodnutia súdu, t. j. autoritatívnym spôsobom a 3) nastúpením nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 149, ods. 4 Občianskeho zákonníka po márnom uplynutí zákonnej prekluzívnej 3-ročnej lehoty plynúcej odo dňa zániku bezpodielového spoluvlastníctva.

V prípade, ak sú predmetom vyporiadania nehnuteľnosti, ktoré spadajú pod režim zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej ako „katastrálny zákon“), vyžadujú si takéto dohody v zmysle § 149a Občianskeho zákonníka okrem písomnej formy aj vklad do katastra nehnuteľností príslušným správnym orgánom. V tejto súvislosti však treba v prvom rade poukázať na nepresnosť v tomto ustanovení, nakoľko zákon uvádza, že takéto dohody nadobúdajú účinnosť vkladom do katastra, čo však nie je z právneho hľadiska správna formulácia, ako to uvádzam nižšie.

Pokiaľ manželia do 3 rokov od zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva (napr. nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, právoplatnosti rozsudku o zrušení bezpodielového spoluvlastníctva a pod.) nevyporiadajú svoje zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo dohodou, prípadne nepodajú návrh na súd, nastáva v zmysle § 149, ods. 4 Občianskeho zákonníka nevyvrátiteľná právna domnienka vo vzťahu k nehnuteľnostiam tak, že sú v podielovom spoluvlastníctve manželov v rovnakých spoluvlastníckych podieloch. Hnuteľné veci sú vo vlastníctve toho z manželov, ktorý ich pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. Ostatné hnuteľné veci, ku ktorým žiadny z manželov nevykonáva takéto užívacie práva, ostávajú v podielovom spoluvlastníctve, ako to platí v prípade nehnuteľných vecí. Nastúpenie takejto právnej domnienky už nemožno nijakým spôsobom zvrátiť.

Účinky zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti vo všeobecnosti

Odlišovanie obligačno-právnych a vecno-právnych účinkov zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti vo všeobecnosti už možno považovať za skutočnosť, ktorá tak v právnej teórii, ako aj v právnej praxi požíva zhodu.[1] Vo všeobecnosti možno povedať, že právny úkon ako taký platnosť a účinnosť čo do účinkov, t. j. nastúpenia práv a povinností z neho vyplývajúcich pre zmluvné strany (inter partes) nadobúda dňom uzavretia tohto právneho úkonu, teda v zásade momentom, kedy sa stretnú zhodné prejavy vôle uzavrieť takýto právny úkon u oboch, resp. viacerých zmluvných stranách. Pri nehnuteľnostiach, pre ktoré zákon vyžaduje obligatórne písomnú formu, je takýmto stretom prejavov vôle fyzické podpísanie písomného právneho úkonu, predmetom ktorého je prevod vlastníckeho práva, resp. zriadenie, zmena alebo zrušenie iného vecného práva (napr. práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a pod.) jednotlivými zmluvnými stranami. Nieto sporu, že v momente fyzického podpísania takejto zmluvy nastávajú jej obligačno-právne účinky, pokiaľ si zmluvné strany nedohodnú niečo iné. Jednoducho povedané, zmluva je nielen platným právnym úkonom, ale stáva sa aj účinným právnym úkonom, teda pre zmluvné strany začínajú z nej vyplývať určité práva a povinnosti a právne ich zaväzuje. Na nadobudnutie vecného práva k nehnuteľnosti (tzv. modus) však zákon vyžaduje aj kladné rozhodnutie príslušného správneho orgánu na úseku katastra nehnuteľností v podobe vkladu. Týmto momentom, teda vykonaním vkladu príslušného vecného práva do katastra nehnuteľností nastávajú aj tzv. vecno-právne účinky samotnej zmluvy a tým je prevod vecného práva zavŕšený.

Účinky dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vo vzťahu k 3-ročnej prekluzívnej lehote a podanie návrhu na vklad po tejto lehote z pohľadu právnej doktríny a judikatúry

Judikatúra slovenských súdov stabilne judikuje, že uzavretím dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov dochádza k prevodu vlastníctva. Ide o zmluvný prevod aj napriek tomu, že pri tomto prevode právna úprava poskytuje určité úľavy, prípadne s ním nespája tie povinnosti, ktoré platia všeobecne pri ostatných prevodoch. Z uvedeného dôvodu katastrálny odbor okresného úradu musí postupovať podľa zásad platných pre vkladové konanie .[2]

Aj v prípade dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti, musíme dôrazne rozlišovať jej obligačno-právne účinky a jej vecno-právne účinky tak, ako to uvádzam vyššie. Uzavretím písomnej dohody oboma manželmi, teda momentom, kedy k dohode pripojí vlastnoručný podpis druhý z manželov, nastávajú jej obligačno-právne účinky a dohoda zaväzuje oboch manželov – účastníkov zmluvy, pokiaľ sa nedohodnú inak. Vecno-právne účinky takejto dohody nastávajú s poukazom na § 28 katastrálneho zákona v spojitosti s § 149a Občianskeho zákonníka vkladom do katastra nehnuteľností vykonaného na základe právoplatného rozhodnutia príslušného okresného úradu – katastrálneho odboru. Až po katastrálnom konaní, t. j. po právoplatnom vyhovujúcom rozhodnutí správneho orgánu o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností môžeme hovoriť o právnom zavŕšení prevodu vlastníckeho práva na základe dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Do tejto roviny možno konštatovať, že výklad jednotlivých účinkov dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, predmetom ktorej je nehnuteľnosť nie je sporný.

To, čo sa však javí v právnej doktríne sporným a judikatúrou Najvyššieho súdu SR zatiaľ v zásade neriešeným je otázka, aké účinky dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov na nehnuteľnosti musia nastať do uplynutia zákonnej prekluzívnej 3-ročnej lehoty tak, aby nenastala zákonná nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania.

Občiansky zákonník v § 149, ods. 4 zakladá tzv. zákonné vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade, ak medzi manželmi nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou do 3 rokov od jeho zániku (prípadne, ak v tomto čase nebol podaný niektorým z manželom návrh na vyporiadanie prostredníctvom rozhodnutia súdu).

Právna doktrína sa rozchádza v tom, či v prípade nehnuteľností musí dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v lehote do 3 rokov nadobudnúť „iba“ obligačno-právne účinky, alebo aj účinky vecno-právne tak, aby nenastala nevyvrátiteľná zákonná domnienka vyporiadania.

Kolektív autorov pod vedením doc. JUDr. Števčeka sa v komentári k Občianskemu zákonníku prikláňajk názoru, že ak v prekluzívnej trojročnej lehote plynúcej od zániku bezpodielového spoluvlastníctva nebola dohoda o vyporiadaní predložená na vklad do katastra nehnuteľností, nastali účinky vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva uplatnením zákonnej domnienky podľa § 149, ods. 4 OZ, t. j. vzniklo podielové spoluvlastníctvo manželov k nehnuteľnosti, a tým zanikla možnosť, aby nastali vecno-právne účinky vyporiadania na základe dohody manželov, a to aj keď dohoda o vyporiadaní bola uzavretá v zákonnej lehote. Uvedený výklad rešpektuje znenie zákonnej úpravy a je v súlade so zásadou právnej istoty a ochrany práv tretích osôb.[3]

Obdobne uvádza aj JUDr. Fekete, že v prípade ak bol návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe dohody bývalých manželov o vyporiadaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tvoriacim bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, podaný po uplynutí troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva, bol podaný v dobe, kedy už nastala nevyvrátiteľná právna domnienka vzniku podielového spoluvlastníctva bývalých manželov, teda právny vzťah vylučuje, aby jeho účastníci (už v tom čase podieloví spoluvlastníci) uzavreli dohodu o vyporiadaní (v tejto dobe už neexistujúceho) bezpodielového spoluvlastníctva. Správa katastra preto vklad práva na základe tejto dohody nepovolí.[4]

Na druhej strane JUDr. Krajčo uvádza, že v súvislosti s posúdením včasnosti uzavretia dohody týkajúcej sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, zákon expressis verbis neuvádza, či lehota na uzavretie zmluvy je dodržaná bez zreteľa na podanie takejto dohody na vklad vlastníctva katastrálnemu úradu. Poukazuje na to, že slovenská právna úprava spája účinky vkladu vlastníctva až s právoplatnosťou rozhodnutia o vklade vlastníctva. Vychádzajúc z obsahu právnej úpravy vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (a bezpodielovosť tohto spoluvlastníctva), zápis v katastri by mal plniť iba evidenčnú funkciu. Pre platnosť zmluvy týkajúcej sa vyporiadania spoluvlastníctva k nehnuteľnosti pritom stačí, ak písomná forma …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Dušan Serek

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Úvod

Na Slovensku sa v bežnej praxi, ale aj v zákonnej pozitívnoprávnej úprave stretávame s inštitútom tzv. neznámych alebo aj nezistených vlastníkov. Je tomu tak najmä z dôvodu, že sú pozemky na Slovensku rozdrobené a po dlhú dobu sa zanedbávala ich riadna evidencia. Historicky sa v pôvodnej evidencii nehnuteľností – v pozemkových knihách, nezapisovali identifikačné údaje ako dátum narodenia, trvalý pobyt osoby a pod. Zapisovali sa iba mená a priezviská, alebo isté prívlastky. Spoliehalo sa na to, že v danej obci budú tieto dáta nezameniteľné a dostatočné. Na danú dobu bola evidencia postačujúca, čo sa však už nedá povedať o súčasnosti.

Od roku 1964 sa prestali zapisovať zmeny vlastníctva do pozemkových kníh a evidencia pozemkov sa začala viesť na listoch vlastníctva, čo sprevádzal celý rad legislatívnych zmien (najmä nový Občiansky zákonník, zákon č. 40/1964 Zb.). Na listy vlastníctva sa „po novom“ zapisovali vlastnícke vzťahy (a iné vzťahy) k pozemkom len ak sa ich dotkla právna zmena. Teda v prípade, že niekto po roku 1964 chcel pozemok predať, darovať (s obmedzeniami vlastníctva ako takého na tú dobu) alebo pozemok zdedil, vlastníctvo sa už zapísalo na list vlastníctva s potrebnými identifikačnými údajmi. Ak sa však pozemku nedotkla právna zmena (často z dôvodov, že ľudia pre rôzne poplatkové povinnosti ignorovali správny zákonný prepis pozemkov), potom ostal evidovaný v pozemkovej knihe.

Po zmene právneho režimu v 90-tych rokoch minulého storočia bolo potrebné tieto vážne nedostatky v evidencii pozemkov upraviť. Boli prijaté právne predpisy za účelom sceľovania pozemkov (zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov), avšak sceľovaniu musela predchádzať obnovená evidencia pozemkov, pretože značná časť nebola správne evidovaná na listoch vlastníctva s potrebnými geodetickými a popisnými informáciami k pozemkom. Preto bol prijatý aj zákon č. 180/1995 Z. z., o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, ktorý priniesol novinku – Register obnovenej evidencie pozemkov. Tento register, alebo už bežne známy pojem „ROEP“, si kládol za cieľ obnoviť evidenciu pozemkov na Slovensku, aby po jej obnove mohol prísť na rad dôležitejší krok, ich sceľovanie alebo iné vylepšenie, resp. usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom s cieľom ich lepšieho obhospodarovania. Veľmi zjednodušene povedané, ROEP mal prepísať pozemky, ktoré boli evidované stále len v pozemno-knižných vložkách do listov vlastníctva a pozemky nanovo zamerať aj v mapových podkladoch.

ROEP mal prebehnúť v každej obci na Slovensku do roku 2012. V súčasnosti je stav taký, že všetky pozemky na Slovensku sú už evidované na listoch vlastníctva, ako parcely registra „E“ (na mape určeného operátu) alebo registra „C“ (na katastrálnej mape), a už nemôže existovať kus pôdy, ktorý by bol evidovaný len v pozemkovej knihe.

Na listoch vlastníctva však môžu byť evidovaní aj neznámi vlastníci (bez identifikačných údajov, alebo aj žiadny vlastník).

Práve v súvislosti s ROEPom vznikol inštitút neznámych vlastníkov pozemkov. Ide o osoby, ktoré zákon č. 180/1995 Z. z. v § 16 definuje ako osoby:

a) o ktorých nie sú známe všetky identifikačné údaje, ktoré vyžaduje katastrálny zákon (č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)) v súbore geodetických informácií a súbore popisných informácií (často už aj mŕtve osoby), najčastejšie o týchto osobách sú známe len ich meno a priezvisko

b) o ktorých nie sú známe vôbec žiadne údaje, ani len meno (vlastníctvo týchto pozemkov sa mohlo na list vlastníctva zapísať aj úplne zjednodušene ako „neznámy vlastník“). V tomto prípade možno hovoriť o neznámych vlastníkoch v pravom zmysle slova.

1. Ako s neznámymi vlastníkmi negociovať

Projekt ROEP bol vo veľa veciach užitočný, ale nie dostatočný. V súčasnosti v každom katastrálnom území, v každej obci na Slovensku (a dovolím si uviesť, že aj v každej rodine) figuruje neznámy vlastník pozemkov. Pojem neznámy vlastník pozemkov však používame v právnom význame, pretože neznámi vlastníci pozemkov v skutočnosti môžu byť známi, t. j. môžu bývať v danej obci, v zahraničí, môžu mať dedičov a pod. Tieto osoby teda môžu žiť a pôsobiť aj v rovnakej obci, kde vlastnia pozemok a len na účely evidencie sú tzv. neznámymi vlastníkmi. Preto o neznámych vlastníkoch hovoríme len pokiaľ ide o nedostatočné údaje v evidencii katastra.

Počas konania ROEP mali obyvatelia obcí možnosť doplniť evidenciu, predložiť listiny a podklady a preukázať tak svoje vlastníctvo, resp. svoje právne nástupníctvo. Mohli tak už v konaní ROEP zabezpečiť, aby nebol na list vlastníctva zapísaný neznámy vlastník, ale vlastník známy (žijúci alebo jeho dedič, resp. vydržiteľ) s potrebnými identifikačnými údajmi. Povedomie obyvateľov, o čo v konaní ROEP ide, však nemuselo byť dostatočné, resp. samotný spracovateľ ROEP alebo obec nemusela vyvinúť dostatočné úsilie u svojich obyvateľov na to, aby si evidenciu pozemkov overili. O to viac neznámych vlastníkov bolo zapísaných na listy vlastníctva, keďže projekt ROEP sa musel v istej fáze ukončiť.

Vhodnému usporiadaniu vlastníctva pozemkov na Slovensku pre jeho lepšie užívanie určite napomôže sceľovanie – projekty pozemkových úprav (v zmysle zákona č. 330/1991 Zb.). Tie už prebehli v niekoľkých obciach na Slovensku, avšak stále je viac ako 80 % obcí bez vykonaného projektu pozemkových úprav.[1] Pokiaľ ide o neznámych vlastníkov, pozemkové úpravy pomôžu len čiastočne, scelia vlastníctvo a rozumne usporiadajú jeho rozmiestnenie a prístup k pozemkom. Výsledok je, že jeden neznámy vlastník tak nemá podiely v rôznych parcelách, ale vlastní jednu parcelu sám v celosti, ku ktorej má prístup.

Tým sa vyrieši rozdrobenosť pozemkov, ale nie samotná podstata problému neznámych vlastníkov, ktorí naďalej ostanú neznámymi, ich pozemky budú nevyporiadané, iba budú scelené. Aj po pozemkových úpravách tak v katastrálnom území ostanú veľké časti pôdy, ktoré nebudú mať známeho vlastníka.

Ak sa v praxi vyskytne pozemok neznámeho vlastníka, neznamená to (keďže je vlastník neznámy), že niet prostriedkov na vyporiadanie. Aby sa pozemky neznámych vlastníkov mohli užívať, ich správa je zverená do rúk:

a) Slovenského pozemkového fondu, pokiaľ ide o poľnohospodárske pozemky
b) Lesov SR, pokiaľ ide o lesné pozemky

Tieto subjekty sú zákonným zástupcom neznámych vlastníkov a môžu za nich pozemky prenajať, zastupujú ich v súdnych a iných správnych konaniach a za istých okolností môžu ich pozemky aj predať. Výťažok z predaja potom držia na depozitnom účte.

Touto zákonnou správou je akoby vykrytá bežná operatíva – aby pozemky neležali ladom. Prenájmom pozemkov na poľnohospodárske účely je zabezpečené, že sa na nich môže hospodáriť a môžu sa poľnohospodársky využiť. Je tiež veľa pozemkov, ktoré sa nedajú využiť na poľnohospodárske účely (alebo lesné hospodárstvo). Ide často o pozemky v zastavanom území obcí, ktoré môžu byť v územnom pláne určené na účely ako je záhrada, stavebné pozemky, športoviská, verejná zeleň a pod. Tieto potom ostávajú bez možnosti ich využitia alebo naplnenia plánov z územného plánu, pretože na realizáciu projektov je potrebné vyporiadať vlastníctvo k pozemkom.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, sú v zásade dve možnosti, ako vstúpiť do právneho vzťahu s neznámym vlastníkom pozemkov, resp. ako problém vyriešiť. Pokiaľ hovoríme o riešení problému, máme na mysli najmä postupy, ktoré by mohli byť zvolené v prípade, že by na liste vlastníctva bol riadny známy vlastník pozemku. Ak má developer istý stavebný zámer, rokuje v prvom rade o kúpe pozemkov od ich vlastníkov. Ak však je pozemok vo vlastníctve neznámeho vlastníka, nie je možné postupovať „štandardne,“ nakoľko nie je od koho pozemok kúpiť. Ako teda postupovať, aby neznáme vlastníctvo pozemku nebolo prekážkou v zámere? Existujú v zásade dva samostatné prístupy:

– Identifikácia neznámeho vlastníka alebo jeho dediča

– Negociácia so správcom/zákonným zástupcom

2. Identifikácia neznámeho vlastníka alebo jeho dediča

V zásade najlepším riešením je, ak sa dá neznámeho vlastníka identifikovať. Ako bolo uvedené vyššie, je možné, že neznámy vlastník fyzicky existuje, býva v danej obci, len v katastri nie sú zapísané všetky potrebné údaje. Ak sa akýmkoľvek spôsobom tento vlastník nájde, je možné na katastri doplniť jeho identifikačné údaje (po preukázaní totožnosti). V tomto momente sa z listu vlastníctva vymaže správa Slovenského pozemkového fondu alebo Lesov SR, š. p.

Ak sa zistí, že neznámy vlastník už nežije, je potrebné pátrať po právnych nástupcoch a požiadať ich, aby podali návrh na dodatočné konanie o dedičstve, v ktorom sa prejedná pozemok, ktorý je naďalej vedený na meno poručiteľa (ak nebol prejednaný v pôvodnom dedičskom konaní). Po tom, čo dedičia nadobudnú predmetný pozemok, sa ten stane vlastníctvom známej osoby a je možné s ním rokovať. Pri tomto bode treba upozorniť, že prax je veľmi pestrá. Aj keď sa dedičia nájdu, nie sú motivovaní podať návrh na dodatočné prejednanie dedičstva, nakoľko pozemok nemusí mať vysokú hodnotu a náklady na konanie môžu byť vyššie ako hodnota pozemku.

Dovolím si dať do pozornosti § 211 ods. 2 CMP, v ktorom sa uvádza, že v odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy môže súd o majetku uvedenom v ods. 1 (pozn.: novoobjavený majetok) začať konanie aj bez návrhu. Keďže subjekty, ktoré môžu dať podnet na začatie dodatočného dedičského konania sú uvedené príkladmo, nie je vylúčené, aby takýto podnet daj subjekt, ktorý má na tom oprávnený záujem – napr. vlastník susedného pozemku, ktorý rieši prístup, prípadne developer a pod. Keďže ide o konanie, ktoré môže byť začaté aj bez návrhu (ex offo), má aj samotný štát záujem, aby bol všetok majetok poručiteľov prededený, aby nevznikal napr. aj problém s neznámymi vlastníkmi do budúcna. Preto záujem alebo nezáujem dedičov na dodatočnom konaní o dedičstve tak nemusí byť rozhodujúci, ak súd začne konanie ex offo. To znamená, že ak je preukázané, že neznámy vlastník zomrel, má dedičov a sú dispozícii potrebné podklady, je možné pozemok neznámeho vlastníka vyporiadať popísaným spôsobom.

Ak sa nedá neznámy vlastník identifikovať, nie je známe či a kedy zomrel, kto sú jeho právni nástupcovia, existujú možnosti popísané nižšie. Tieto možnosti rátajú s tým, že neznámy vlastník ostane neznámym a zaňho bude v právnych vzťahoch vystupovať správca, resp. zákonný zástupca. V zásade platí, že postupy správcov nie sú rovnako široké, ako možnosti disponovať s pozemkom v prípade vlastníka (resp. dediča po prededení).

3. Vstup do právneho vzťahu so správcom/ zákonným zástupcom

Ako bolo uvedené vyššie, zákon zveril správu pozemkov neznámych vlastníkov v prípade poľnohospodárskych pozemkov do rúk Slovenskému pozemkovému fondu a lesné pozemky Lesom Slovenskej republiky, štátny podnik. Pokiaľ je na liste vlastníctva naďalej zapísaný vlastník ako neznámy a je k nemu vedená správa (t. j. nedošlo o identifikácii), je možné za splnenia zákonných podmienok vstúpiť do právneho vzťahu priamo s neznámym vlastníkom skrz jeho správu/zákonného zástupcu. Pri tejto alternatíve, keď sa o právnych vzťahoch komunikuje so správcom, sú možnosti limitované. Zákon č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 180/1995 Z. z.“) menuje pozitívne, ktoré úkony s pozemkami neznámych vlastníkov môžu správcovia uskutočniť. Správcovia majú v zásade prvoradú úlohu chrániť vlastníctvo neznámych vlastníkov. Prevod vlastníctva je skôr výnimkou, ktorá môže nastať po splnení zákonných podmienok.

Ako bolo vyššie uvedené, problém neznámych vlastníkov je rozdelený, pokiaľ ide o verejnú správu, medzi dve inštitúcie:

1. Slovenský pozemkový fond (ďalej aj ako „SPF“)
podľa zákona č. 180/1995 Z. z. spravuje pozemky neznámych vlastníkov, avšak len pokiaľ ide o druh pozemkov:

a) Orná pôda
b) Chmeľnice
c) Vinice
d) Ovocné sady
e) Záhrady
f) Trvalé trávne porasty[2]

2. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik (ďalej aj ako „Lesy SR, š. p.“)
podľa zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov spravujú pozemky neznámych vlastníkov, avšak len pokiaľ ide o druh pozemkov:

g) Lesný pozemok

Nakladanie s pozemkami neznámych vlastníkov bolo rozdelené medzi dve štátne inštitúcie, čo je opodstatnené, pretože správu vykonáva subjekt, ktorý má najbližšie k druhom pozemkov, ktoré má spravovať.[3] Slovenský pozemkový fond (ako právnická osoba zriadená zákonom) zo zákona spravuje poľnohospodárske pozemky štátu, preto zákonodarca priradil správu poľnohospodárskych pozemkov neznámych vlastníkov tiež do správy Slovenského pozemkového fondu. Lesy SR, š. p. spravujú lesné pozemky štátu, preto im zákonodarca do spoločnej správy zveril aj lesné pozemky neznámych vlastníkov.

O zverení správy lesných pozemkov svedčí § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, kde sa uvádza: „Správca podľa odsekov 3 a 4 vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne správca postupuje vo veciach lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, alebo ktorých vlastník je známy ale jeho trvalý pobyt alebo sídlo nie je známe (ďalej len „nezistený vlastník“), a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a nezistených vlastníkov je sporné. Vedie evidenciu lesného majetku vo vlastníctve štátu podľa osobitného predpisu.“

Pri uvedenej definícii zákon o lesoch podporne odkazuje aj na zákon č. 180/1995 Z. z., ktorý je možné považovať za nosný právny predpis pri definovaní pojmu a problematiky neznámych vlastníkov pozemkov na Slovensku.

Zo zákonnej úpravy vieme vyabstrahovať nasledovné oprávnenia správcov (SPF a Lesov SR, š. p.) pozemkov neznámych vlastníkov. Správcovia pozemkov neznámych vlastníkov teda môžu ich pozemky:

a) Užívať sami ako vlastník – Len Lesy SR, š. p. (neplatí pre SPF). Vlastníctvo v sebe zahŕňa práva: držať, užívať, požívať a brať plody (poľnohospodársky využívať resp. hospodáriť v lesoch). Správca však nemôže vlastnícke právo prevádzať. Z výkladu právnych predpisov je zrejmé, že ak zákon myslí užívanie ako vlastník, toto užívanie nie je úplné, pretože sa vylučuje jeden aspekt vlastníckeho práva, a to je právo scudzovať pozemky. Preto je automaticky potrebné dodať, že právo užívať ako vlastník, ale v medziach zákonných obmedzení.

b) Prenajať – právo držať, užívať a požívať pozemky neznámych vlastníkov a brať z nich plody je možné previesť na iný subjekt. V takom prípade hovoríme o prenájme pozemkov. V tomto smere je … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Peter Gabrik

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Kolega Mgr. Viliam Poništ, PhD. (ďalej len „autor“) v Bulletine slovenskej advokácie č. 1-2/2020 v článku pod názvom Urážlivý jazyk podaní v civilnom sporovom konaní načal zaujímavú a nepochybne aktuálnu tému, s ktorou som sa zatiaľ v odbornej literatúre nestretol.

Podľa autora sa v civilnom súdnom konaní od strán sporu, ale aj od súdu samotného očakáva dodržiavanie elementárnych pravidiel slušnosti, ako aj dodržiavanie dôstojnosti samotného konania. Používanie urážlivého a expresívneho jazyka je preto nežiaduce. Zo záverov autora vyplýva, že sa k problematike urážlivých podaní stavajú Ústavný súd SR (ďalej len „ústavný súd“), ale aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) inak ako všeobecné súdy. Kým ústavný súd a ESĽP považujú urážlivé podanie za zneužitie práva na podanie sťažnosti (čo vedie k jej odmietnutiu), zatiaľ v rámci všeobecného súdnictva hrozí strane „iba“ poriadková pokuta (nie teda odopretie poskytnutia súdnej ochrany).

Začnem tým, že výraz „urážlivý“ v mojom ponímaní slovenského jazyka označuje niekoho, kto je vo zvýšenej miere náchylný uraziť sa. Nejde teda o niekoho, kto toho druhého uráža, lebo ten nie je podľa mňa urážlivý, ale urážajúci.

Bez ohľadu na to, ako chápem význam slova „urážlivý“ ja, podľa Slovníka slovenského jazyka urážlivý je jednak ten, kto spôsobuje (vyvoláva) urážku, ale aj ten, kto sa ľahko uráža (urazí). Inými slovami, tento výraz má jednak ten význam, ktorý mu pripisujem ja, ale aj ten význam, v akom ho používa autor.
Chcem v ďalšom uviesť konkrétny prípad z rozhodovacej praxe ústavného súdu, ktorý dobre ilustruje inú (autorom neriešenú) stránku problematiky urážlivých podaní.

Ide o vec, ktorú ústavný súd riešil v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 379/09.

Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 379/09-21 z 12. novembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“) zastúpenej advokátom JUDr. J. D. z B. (ďalej len „právny zástupca“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom SR (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžz 1/2008.
Následným nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 379/09-126 z 19. októbra 2010 bolo rozhodnuté vo veci samej tak, že sa sťažnosti sťažovateľky nevyhovuje. Text nálezu bol uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky za rok 2010 pod č. 56/2010.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. septembra 2009 právny zástupca sťažovateľky podrobne popisoval priebeh pojednávania na najvyššom súde 18. júna 2009 s tým, že (okrem iného) aj v spôsobe výsluchu svedka zo strany predsedu senátu najvyššieho súdu videl porušenie práv sťažovateľky. Uviedol, že ním položenú druhú otázku si predseda senátu nechal siahodlho objasňovať, pričom „Kládol doplňujúce otázky, ktoré by sa aj medzi gentlemanmi nedali výstižne pomenovať bez použitia prívlastku «idiotské», aby ťahal čas, vytváral svedkovi čo najdlhšiu príležitosť pre úvahu, čo odpovie.“

Podľa môjho presvedčenia právny zástupca sťažovateľky tým, že v podaní adresovanom ústavnému súdu označil otázky kladené predsedom senátu najvyššieho súdu svedkovi pri výsluchu za idiotské, urobil hrubo urážlivé podanie v zmysle vtedy platného § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu do výšky 820 eur. Rovnako dnes podľa § 102 ods. 1 písm. e) a ods. 2 Civilného sporového poriadku súd môže uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje postup konania najmä tým, že urobí hrubo urážlivé podanie. Výšku poriadkovej pokuty určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej povinnosti; poriadkovú pokutu možno uložiť do 500 eur.

Možno konštatovať, že popísaný prípad sa odlišuje od prípadov, z ktorých vychádzal autor, pretože tu urážlivý výrok neurobil účastník konania, resp. strana konania, ale právny zástupca vystupujúci v mene účastníka konania.

Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.

Podľa § 2 ods. 2 a 4 Advokátskeho poriadku schváleného Konferenciou advokátov 16. júna 2007 (účinného v čase, keď bolo urážlivé podanie urobené) advokát je povinný dodržiavať pravidlá korektnej súťaže, dbať na dôstojnosť advokátskeho stavu, nesmie prijať poverenie, ktoré by znižovalo dôstojnosť advokátskeho stavu a smie použiť len prostriedky, ktoré sú v súlade so všeobecne záväznými predpismi, dobrými mravmi a zásadami slušného správania sa. Ustanovenie § 2 ods. 2 a 4 Advokátskeho poriadku schváleného 10. júna 2017 (účinného i v súčasnosti) znie v podstate obdobne.

Zákonný zákaz hrubo urážlivého podania treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za zásah do slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru. Ak je hrubo urážlivé podanie namierené voči konajúcemu súdu, legitímnosť zákonného zásahu do slobody prejavu je daná verejným záujmom na ochrane verejného poriadku, resp. na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. čl. 10 ods. 2 dohovoru). Pokiaľ smeruje voči niekomu inému (napr. voči niektorému účastníkovi konania), potom sa legitímnosť zásahu opiera o potrebu chrániť práva a slobody iných (čl. 26 ods. 4 ústavy), resp. o potrebu chrániť povesť alebo právo iných (čl. 10 ods. 2 dohovoru).

Postup súdu, ktorým na základe § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku [resp. § 102 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku] dospeje k záveru, že došlo k spáchaniu poriadkového deliktu a uloží poriadkovú pokutu, nerešpektuje prevažnú väčšinu zásad spravodlivého súdneho konania, ako tieto vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Napriek tomu treba považovať tento postup za ústavne konformný, vychádzajúc pritom aj z relevantnej judikatúry ESĽP.

Rozhodovanie o poriadkových deliktoch nie je možné považovať podľa slovenského práva za občianskoprávny spor. Nejde ani o rozhodovanie o trestnom čine, keďže Trestný zákon poriadkové delikty za trestný čin nepovažuje. Rovnako poriadkové delikty nie je možné považovať ani za „občianske právo alebo záväzok“, resp. za „akékoľvek trestné obvinenie“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle autonómneho vymedzenia týchto pojmov v judikatúre ESĽP. Požiadavka štátu na peňažné plnenie sankčnej povahy voči páchateľovi poriadkového deliktu má verejnoprávnu povahu, pričom ani výsledok konania o poriadkovom delikte nie je rozhodujúci pre právo súkromnej povahy. To vylučuje, aby v takomto konaní šlo o občianske právo alebo záväzok. Povaha poriadkového deliktu vylučuje, aby jeho subjektom mohol byť každý, pretože ním môže byť iba určitý obmedzený okruh osôb (najmä účastníci civilného súdneho konania). Ani sankcia, ktorá je v týchto prípadoch aplikovateľná, nie je príliš intenzívna. To vylučuje, aby sa v takomto konaní rozhodovalo o akomkoľvek trestnom obvinení (Ravnsborg c. Švédsko, Putz c. Rakúsko).

Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že právny zástupca urobil v mene sťažovateľky urážlivé podanie v rámci sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, teda v rámci návrhu na začatie konania. Sťažnosť podanú ústavnému súdu bolo potrebné z pohľadu § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku [teraz z pohľadu § 102 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku] považovať za podanie právneho zástupcu. Inkriminovaný urážlivý výrok označujúci otázky kladené svedkovi predsedom senátu najvyššieho súdu za „idiotské“ bol výsledkom osobného dojmu právneho zástupcu prítomného na pojednávaní najvyššieho súdu, ktorý získaný subjektívny dojem premietol do sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Za daného stavu neprichádza do úvahy, aby nepriaznivé následky postupu právneho zástupcu pred ústavným súdom znášala sťažovateľka, v mene ktorej právny zástupca konal. Bolo totiž profesionálnou povinnosťou právneho zástupcu sťažovateľky ako advokáta zachovávať zákonné a etické pravidlá, ktorými sa činnosť advokáta riadi. Z rovnakého dôvodu by nebolo možné považovať za primerané, aby ústavný súd vzhľadom na urážlivý obsah sťažnosti túto odmietol a tým zároveň aj odmietol poskytnúť sťažovateľke (dobromyseľne sa spoliehajúcej na to, že jej právny zástupca postupuje v súlade so zákonom a etickými pravidlami) súdnu ochranu. Ako primeraný sa javil naproti tomu postup podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku [teraz podľa § 102 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku], a to osobne voči právnemu zástupcovi. Dá sa povedať, že „vo vzduchu visela“ možnosť uložiť právnemu zástupcovi sťažovateľky poriadkovú pokutu.

Záver prípadu možno označiť ako paradoxný.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ju ústavný súd doručil najvyššiemu súdu, aby sa tento mohol vyjadriť vo veci samej. Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27. januára 2010 vyplývalo, že „ide o emotívne a sofistikovaným spôsobom vykonštruovanú sťažnosť, v ktorej sa zmiešavajú fakty s emotívnym hodnotením procesného postupu najvyššieho súdu sťažovateľkou.“ Inkriminovanou časťou sťažnosti označujúcou otázky kladené svedkovi predsedom senátu najvyššieho súdu za „idiotské“ sa podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení explicitne nezaoberala a už vôbec sa voči nej neohradila. V tejto súvislosti možno vysloviť iba ničím nepodložené dohady, prečo sa tak stalo (napr. predseda senátu uznal, že jeho otázky boli skutočne idiotské, alebo spôsoby právneho zástupcu sťažovateľky boli vysoko gentlemanské, príp. podpredsedníčka najvyššieho súdu nepovažovala za dôstojné urážlivým výrokom sa zaoberať).

Ústavný súd napokon nerozhodol ani tak, že by sťažnosť odmietol pre jej urážlivý obsah, ale ani tak, že by uložil poriadkovú pokutu právnemu zástupcovi sťažovateľky. Inými slovami, nestalo sa vôbec nič.

Autor
JUDr. Alexander Fuchs

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

„K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. l ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.“(1)

Uvedený citát z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „Ústavný súd SR“) bol zvolený na úvod článku, pretože vystihuje dôležitosť a nezastupiteľnosť úlohy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte aj len „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“), ktorou je dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.(2)

O potrebe zjednocovania judikatúry a tiež o predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sa už veľa popísalo a existuje aj viac-menej konštantná judikatúra k tejto problematike (viď. okrem vyššie uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR aj jeho ďalšie rozhodnutia, napríklad vo veci sp. zn. III. ÚS 551/2012 zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 14/07 zo dňa 17. mája 2007, či sp. zn. I. ÚS 28/09 zo dňa 9. júla 2009).

Potreba predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je viackrát rozoberaná aj v článkoch v odborných časopisoch(3) a na vedeckých konferenciách pravidelne zaznievajú príspevky venované potrebe zjednocovania judikatúry, či presvedčivosti a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.(4)

Najvyšší súd SR, ktorý má (ako už bolo spomenuté) vykonávanie zjednocovacej činnosti „v popise práce“ (§ 20 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, v znení neskorších predpisov – ďalej v texte aj len „SSP“ a § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov – ďalej v texte len „zákon o súdoch“), má k dispozícii viacero nástrojov, ktoré môže využiť. Článok je venovaný jednotlivým možnostiam zjednocovania judikatúry so zameraním sa na úlohu novozavedených veľkých senátov kolégií Najvyššieho súdu SR a problematikou súčasného zachovania zjednocujúcich stanovísk NS SR a zmyslom ich ďalšej existencie v právnom poriadku SR.

Nástroje zjednocovania judikatúry

Zjednocovanie súdnej praxe Najvyšším súdom SR sa v súčasnej dobe deje dvoma možnými spôsobmi – procesným a mimoprocesným.

Procesný spôsob predstavuje rozhodovanie NS SR podľa príslušných právnych predpisov v konaniach, ku ktorým je tento súd zo zákona povolaný podľa § 8 zákona o súdoch. Zákon o súdoch v § 8 ods. 3 vyslovene stanovuje – „Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou…“. Ide o najčastejšie využívaný inštitút zjednocovania judikatúry cestou zovšeobecňovania jednotlivých záverov formulovaných v rozhodnutiach vydaných v konkrétnych prípadoch. Tieto rozhodnutia nie sú všeobecne záväzné (výrok rozhodnutia je záväzný len pre účastníkov konania a pre ďalšie zákonom stanovené subjekty),(5) avšak, práve s ohľadom na ich zdroj (ktorým je najvyššia súdna inštancia), ovplyvňujú rozhodovanie nižších súdov tým, že im poskytujú podporu pri odôvodňovaní ich vlastných rozhodnutí so zhodnou alebo obdobnou problematikou, ktorú Najvyšší súd SR už riešil.

Ako „nadstavba“ pôsobí v súčasnosti vydávanie rozhodnutí novovzniknutými veľkými senátmi kolégií NS SR. Tento inštitút bol do slovenského právneho poriadku zavedený s účinnosťou od 1. júla 2016 a ide o špecifický typ senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý koná a rozhoduje vo vymedzených veciach priamo za účelom zjednocovania rozhodovacej činnosti. Veľké senáty bol zriadené na troch kolégiách Najvyššieho súdu SR – občianskoprávnom, správnom a obchodnoprávnom.

Mimoprocesným spôsobom upraveným zákonom zjednocuje NS SR súdnu prax prijímaním stanovísk NS SR (pokračovanie § 8 ods. 3 zákona o súdoch – „a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov“). Ide o abstraktné výkladové stanoviská, ktorých obsahom je zhodnotenie aplikácie právnej normy pred súdmi a názory zjednocujúceho súdu na tuto interpretáciu. Týmto spôsobom zjednocovania sa nerozhoduje záväzným spôsobom žiadny konkrétny spor – jeho výsledkom nie je záväzné, poprípade vykonateľné rozhodnutie v určitej veci, aj keď stanoviská obvykle vychádzajú zo skúseností súdu pri riešení vecí v minulosti. Rozdiel medzi rozhodnutím a stanoviskom je aj v tom, že zatiaľ čo konanie zahájené pred NS SR bude vždy ukončené rozhodnutím, stanovisko prijaté byť nemusí (predovšetkým z dôvodu, že pre jeho návrh, ktorý môže byť aj alternatívny, nebol získaný potrebný počet hlasov). Čo sa týka záväznosti zjednocujúcich stanovísk, tá nebola s účinnosťou do 14. októbra 2019 nikde v právnych predpisoch zakotvená. V Rokovacom poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – Poriadok č. 200/2016 Z. z. (ďalej v texte aj len „Rokovací poriadok NS SR“) bolo len v čl. 4 ods. 14 uvedené, že „z prijatého stanoviska vychádzajú sudcovia kolégia pri svojom rozhodovaní“. Vo formálnom zmysle tak stanoviská neboli právne záväzné pre senáty NS SR, ani pre súdy nižších inštancií. Ich vysokú materiálnu záväznosť však nemožno opomenúť, keďže nimi Najvyšší súd SR dáva najavo, že považuje danú právnu otázku za hodnú zvláštneho zdôraznenia; ich záväznosť tak nevychádzala z formálneho zakotvenia, ale predovšetkým z autority NS SR a z ich argumentačnej presvedčivosti.(6) S účinnosťou od 15. októbra 2019 však prišlo k zmene a zákon o súdoch už zakotvuje záväznosť stanovísk kolégia pre členov kolégia (bližší rozbor tejto zmeny viď nižšie v texte).

Druhým mimoprocesným spôsobom, ktorý zákon zmieňuje (záver § 8 ods. 3 zákona o súdoch – „a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“), je zjednocovanie judikatúry za pomoci vydávania zbierky rozhodnutí, do ktorej sú zaraďované rozhodnutia, ktorým Najvyšší súd SR prikladá precedentný význam a na ktorých plánuje „stavať“ svoju budúcu rozhodovaciu prax – tzv. rozhodnutia zásadného významu, nazývané aj judikáty. Najvyšší súd SR vydáva oficiálnu Zbierku stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,(7) v ktorej sú zverejňované právoplatné rozhodnutia zásadného významu prijaté kolégiami súdu na publikáciu, pričom do zbierky môžu byť zahrnuté aj rozhodnutia nižších súdov a zabezpečuje jej uverejňovanie na internete. Rozhodnutia uverejnené v oficiálnych zbierkach síce nemajú formálne vyššiu záväznosť ako iné (nezverejnené) rozhodnutia, avšak ich materiálna záväznosť je s ohľadom na proces schvaľovania vyššia. Publikácia rozhodnutí tiež zvyšuje pravdepodobnosť, že sa prijaté rozhodnutia rozšíria do povedomia odbornej verejnosti (a to najmä s ohľadom na počet rozhodnutí, ktoré NS SR každoročne vydá).

S kompletnou rozhodovacou praxou NS SR je možné sa oboznámiť na internetovej stránke NS SR (www.nsud.sk), na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR (www.justice.gov.sk),(8) v právnych informačných systémoch (napr. ASPI), či ďalších súkromných zbierkach rozhodnutí.(9) V súčasnosti je práca s judikatúrou považovaná za prirodzenú súčasť práce každého právnika. Aj tento faktor je možné považovať za prostriedok zjednocovacej činnosti súdov všetkých inštancií, keďže indikáciou a citáciami príslušných rozhodnutí najvyššieho súdu v súdnych konaniach dochádza k znižovaniu počtu rozhodnutí nerešpektujúcich právny názor zastávaný Najvyšším súdom SR.

Ďalším mimoprocesným, avšak zákonom nezmieňovaným spôsobom ovplyvňovania súdnej praxe zo strany NS SR, resp. jeho sudcov, ktorý môže prispieť k jej zjednoteniu, je vedľa vlastnej publikačnej činnosti týchto sudcov, ich vystúpenia napr. na rôznych prednáškach, seminároch alebo poradách, na ktorých sa zúčastňujú aj iní sudcovia.(10)

Veľké senáty kolégií Najvyššieho súdu SR

Inštitút veľkého senátu bol do slovenského právneho poriadku zavedený s účinnosťou od 1. júla 2016 novými procesnými predpismi – zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej v texte aj len „CSP“), pre oblasť občianskeho a obchodného práva a Správnym súdnym poriadkom pre oblasť správneho práva. Predchádzajúca právna úprava sa totiž ukázala ako nepostačujúca, pričom Slovenská republika bola jedným z mála európskych štátov, ktorý tento typ senátu zriadený nemal.(11)

Veľký senát je špecifickým typom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý koná a rozhoduje vo vymedzených veciach za účelom zjednocovania rozhodovacej činnosti (respektíve za účelom bránenia rozdielnej rozhodovacej činnosti) senátov NS SR a v rámci správneho súdnictva, navyše, aj za účelom zjednocovania rozhodovacej činnosti správnych súdov a tiež správnych súdov a orgánov verejnej správy.

Ak senát NS SR pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu NS SR, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V prípade veľkého senátu správneho kolégia NS SR postúpi senát vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu aj v prípade ak dospel pri svojom rozhodovaní opätovne k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru orgánu verejnej správy o tej istej právnej otázke alebo ak to navrhol generálny prokurátor z dôvodu rozdielnej rozhodovacej činnosti správnych súdov alebo pretrvávajúcej odlišnosti rozhodovania správnych súdov a orgánov verejnej správy (§ 22 ods. 1 písm. b) a c) SSP). V uznesení o postúpení veci predkladajúci senát odôvodní svoj odlišný právny názor.(12)

Veľký senát je tak inštitucionálnym zabezpečením princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)(13) – princípu, podľa ktorého sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.

Či naozaj pomôže zakotvenie inštitútu veľkého senátu k zjednocovaniu rozpornej judikatúry súdov a k prehĺbeniu právnej istoty ukáže až právna prax. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia však doposiaľ nevydal žiadne rozhodnutie, veľký senát správneho kolégia iba dve a veľký senát občianskoprávneho kolégia iba päť rozhodnutí, a to napriek tomu, že SSP aj CSP sú účinné už takmer 4 roky.(14)

Zjednocujúce stanoviská Najvyššieho súdu SR

Zákonná úprava (zákon o súdoch) vymedzuje zjednocujúce stanoviská ako prostriedok Najvyššieho súdu SR „na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov“. Ako už bolo vyššie uvedené, ide o neprocesný spôsob zjednocovania rozhodovacej činnosti.

Pôvodne (s účinnosťou do 30. júna 2016) bolo podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch kolégium NS SR oprávnené, najmä na návrh predsedu kolégia, predsedu NS SR alebo ministra spravodlivosti prijať stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Podľa § 21 ods. 3 písm. b) zákona o súdoch bolo za rovnakých podmienok oprávnené prijať stanovisko aj v prípade, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Mohlo tak ísť o rozdielnu rozhodovaciu činnosť senátov NS SR(15) alebo o rozdielne právoplatné rozhodnutia zo súdov nižšieho stupňa.(16)

Inštitút stanovísk však v minulosti nedokázal zabrániť nejednotnosti rozhodovania senátov NS SR. V niektorých prípadoch pravdepodobne aj preto, že žiadne z protichodných stanovísk nedokázalo získať potrebnú väčšinu hlasov a ako už bolo v úvode naznačené, povinnosť stanovisko prijať neexistuje.

V súvislosti so zavedením inštitútu veľkého senátu kolégií NS SR došlo aj k zmene v právnej úprave zjednocujúcich stanovísk.(17) S účinnosťou od 1. júla 2016 tak mohlo kolégium prijať stanovisko iba ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach veľkých senátov kolégií. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 125/2016 predstavovala táto zmena „reflexiu na zavedenie veľkých senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“(18) Inštitút zjednocovacích stanovísk tak ostal v slovenskom právnom poriadku zachovaný, avšak už bol vyhradený na zjednocovanie rozdielnej rozhodovacej činnosti iba veľkých senátov kolégií NS SR – t. j. špeciálnych senátov vytvorených za účelom zjednocovania súdnej praxe.

S účinnosťou od 15. októbra 2019 prišlo k ďalšej zmene (ktorú si pravdepodobne vyžiadala prax)(19) a okrem rozhodnutí veľkých senátov môže kolégium prijať stanovisko aj v prípade rozdielneho výkladu v právoplatných rozhodnutiach „bežných“ (t. j. trojčlenných alebo päťčlenných) senátov kolégia. Zásadnou zmenou v ponímaní zjednocujúcich stanovísk je tiež zavedenie záväznosti stanovísk pre členov kolégia.(20) Z dôvodovej správy k zákonu č. 282/2019 Z. z. sa dozvedáme: „Dopĺňa sa možné zjednocovanie nielen v prípade rozdielnosti výkladov veľkým senátom daného kolégia, ako je to dané súčasnou právnou úpravou, ale aj v prípade, ak sú rozdiely medzi bežnými trojčlennými či päťčlennými senátmi kolégia. Podľa predpisov civilného a správneho súdneho procesu zriadený veľký senát nie je vždy rovnako obsadený vzhľadom na zákonom ustanovený spôsob jeho kreovania. Preto nemožno vylúčiť ani rozdielny výklad v rozhodnutiach veľkého senátu. Stanovisko kolégia zjednotí rozdielne výklady veľkého senátu a senátov kolégia a bude pre sudcov kolégia záväzné. Navrhovaná úprava záväznosti stanoviska kolégia sa odvodzuje zo všeobecnej požiadavky jednotnosti rozhodovania a právnej istoty a je inšpirovaná aj znením § 13 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“(21)

V súvislosti s rozšírením možností prijímania stanovísk tak dochádza k duplicite inštitútov slúžiacich na zjednocovanie rozhodovacej činnosti „bežných senátov“. Vytvorila sa však zároveň možnosť na riešenie problému ako postupovať v prípade, že senát NS SR zastáva odlišný právny názor od názoru vyslovenému v stanovisku NS SR. Kým boli stanoviská vymedzené iba ako prostriedky na zjednocovanie rozdielnej judikatúry veľkých senátov, nebolo možné zaujať stanovisko (odlišné od pôvodného) bez existencie dvoch alebo viacerých rozdielnych rozhodnutí veľkého senátu. Takýchto viacero rozhodnutí veľkého senátu však zároveň nemalo ako vzniknúť. Išlo tak o začarovaný kruh – prekonanie pôvodného stanoviska stanoviskom novým, avšak bez existencie rozhodnutí veľkého senátu potrebných na takéto nové stanovisko…(22)

V prijímaní stanovísk k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa k zmene nedošlo – § 21 ods. 3 písm. b) zákona o súdoch ostal zachovaný v pôvodnom znení.

Bližšie je proces prijímania stanovísk upravený v čl. 4 Rokovacieho poriadku NS SR.(23)

Klady a zápory zjednocujúcich stanovísk

Inštitút zjednocujúcich stanovísk v minulosti často kritizovali slovenskí aj zahraniční právnici. Býval označovaný za relikviu socialistického práva, ktorá stále pretrváva v právnych systémoch postkomunistických krajín. „Sjednocující stanoviska, ve formě, v jaké je užíváme, nejsou institutem známým a užívaným v západních zemích kontinentálního práva. Naopak do našeho právního řádu pronikla pod mocensko-kulturním vlivem SSSR. Na našem území se poprvé objevila v roce 1969 jako stanoviska Nejvyššího soudu ČSSR k zajištění jednotného výkladu zákona…. Směrnice a následně stanoviska bezpochyby představovaly institut sovětského práva, jehož účelem bylo podávat „správný“ výklad ve sporných otázkách a napomáhat k „socialistické aplikaci socialistického práva.“(24)

Stanoviskám, kriticky označovaným aj ako inštitúty „schôdzovej justície“,(25) vyčítajú najmä narušenie koncepcie oddelenia mocí v štáte, ako neoddeliteľnej súčasti právneho štátu – napr. Vojtěch Šimíček, sudca Najvyššieho správneho súdu ČR, vo svojom príspevku uvádza: „Podstata sjednocujícího stanoviska je totiž založena na apriorní myšlence, že individuální případy jsou jen jakýmsi podnětem a nikoliv účelem těchto rozhodnutí, jelikož smysl stanovisek spočívá ve zformulování obecného řešení, přesahujícího individuální případ. Tím se však ze soudu stává faktický normotvůrce… který přece také přijetím nového zákona začasté reaguje na zobecněné podněty plynoucí z individuálních případů.“(26)

Z iného hľadiska tento nástroj zjednotenia kritizuje aj významný český právnik Michal Bobek: „…zásadní překážkou vydávání stanovisek je skutečnost, že moc soudní by neměla mít iniciativu nad rámec konkrétní kauzy. Na rozdíl od zákonodárce nemá pravomoc iniciovat změnu, může ji však uskutečnit v případě, kdy daná kauza přichází na podvozku konkrétního případu. Druhým argumentem je, že je systémově vhodnější, aby existovala přehledná a nepočetná judikatura, která vykonává řídící funkci sama o sobě a stanoviska nejsou vůbec zapotřebí.“ (27)

Tiež sudca nemeckého najvyššieho súdu (Bundesgerichtshof) Christoph Zülch v rámci projektu Twinning v roku 2003 k tomuto nástroju uviedol: „Komentovanie zákonov a diskusia o abstraktných právnych otázkach je v prvom rade úlohou právnej vedy. Správnosť a praktická použiteľnosť každej právnej úvahy sa v konečnom dôsledku musí osvedčiť pri rozhodovaní konkrétnych právnych prípadov.“(28)

Vydanie zjednocujúceho stanoviska tiež predstavuje faktické „zakonzervovanie“ určitého právneho názoru. V praxi preto môže stanovisko znamenať prekážku prirodzeného vývoja súdneho rozhodovania v určitej problematike.

Prax prijímania stanovísk v minulosti kriticky ohodnotili aj sudcovia NS SR – viď. rozsudok sp. zn. 1Sžp/15/2013 zo dňa 9. decembra 2014, v ktorom senát 1S (v zložení sudcov Miroslav Gavalec, Igor Belko a Elena Berthotyová) uvádza, že „zjednocovacia činnosť prebieha na podnet jedného z účastníkov (predovšetkým štatutárneho orgánu ústredného orgánu verejnej správy), ktorý je nespokojný s výsledkami opačne rozhodujúceho súdneho telesa, t. j. senátu, ktorý jeho právnu argumentáciu neakceptoval, a preto ju ďalej vo forme nelegitímneho opravného prostriedku predostiera všetkým členom kolégia na zaujatie abstraktného stanoviska, veľakrát aj za svojej osobnej prítomnosti, zatiaľ čo prítomnosť protistrany sa nezabezpečuje. Za tejto situácie, kedy jednotliví členovia kolégia sú s obsahom konkrétneho spisu oboznamovaní sprostredkovanie a čiastkovo osobou predsedajúcou kolégiu a v krátkosti aj prostredníctvom argumentácie vyslovenej prítomnými členmi senátu, ktorých rozhodnutie (rozhodnutia) sú navrhovateľom zjednocovacieho procesu označované ako vybočenie z ustálenej judikatúry, je dosiahnuté stanovisko prostredníctvom hlasovania väčšiny členov kolégia s písomným odôvodnením, ktoré nespĺňa kritériá kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, prinajmenej problematicky záväzné pre stanoviskom dotknutý senát, u ktorého navyše jeho členovia hlasovali proti prijatiu tohto stanoviska…“(29)

Zjednocujúce stanoviská však majú aj svoje nesporné výhody. Jednou z nich je „komfort“, ktorý zjednocujúce stanoviská prinášajú širokej odbornej, ako aj laickej verejnosti. Je jednoduchšie zoznámiť sa s názorom Najvyššieho súdu SR prostredníctvom niekoľkých stanovísk, ktoré jednoznačne vymedzujú konkrétne právne otázky a prinášajú na ne odpoveď formou erudovaného názoru najvyššej súdnej inštancie, ako stráviť hodiny vyhľadávaním a čítaním mnohokrát rozsiahlej judikatúry. Dá sa povedať, že zjednocujúce stanoviská často sudcom, advokátom, prokurátorom a celej odbornej právnickej verejnosti zjednodušujú časovo aj mentálne náročnú procedúru sledovania a vyhodnocovania rozsiahlej rozhodovacej praxe a extrahovania jednotlivých právnych otázok z individuálnych súdnych rozhodnutí.

Medzi argumenty podporujúce tento inštitút je možné tiež uviesť, že ide často o výsledok kolektívneho odborného úsilia širšej právnickej obce, keďže pred prijatím stanoviska dostávajú priestor na vyjadrenie aj od sudcov odlišné právnické profesie. V zmysle čl. 4 ods. 5 v spojení s čl. 2 ods. 5 Rokovacieho poriadku NS SR môžu pred zaujatím stanoviska požiadať o vyjadrenie kolégiá najvyššieho súdu a krajských súdov, ministerstvo, generálnu prokuratúru, prípadne aj iné orgány, ako aj vedecké inštitúcie a vysoké školy. Tieto ďalšie subjekty potom umožňujú „vrcholné soudní instanci za účasti širší expertní komunity nahlédnout na určitý výkladový problém mimo úzké mantinely jediného konkrétního případu a vzít v úvahu rozličné skutkové či procesní konstelace“.(30) Je to tiež „příležitost shrnout dosavadní poznatky a přesněji vyjádřit názory formulované doposud roztříštěně v právní náuce a v rozličných soudních rozhodnutích, případně uvést tyto názory do vzájemního souladu.“ (31)

Záver

Voľba medzi jednotlivými argumentami podporujúcimi alebo naopak kritizujúcimi vydávanie zjednocujúcich stanovísk nie je jednoduchá. Zjednocujúce stanoviská vo všeobecnosti predstavujú ľahkú a rýchlu cestu k vytvoreniu jednotnej judikatúry, súladnej s požiadavkou na zachovanie právnej istoty účastníkov súdneho konania. Naopak, zjednocovanie súdnej praxe prostredníctvom rozhodovania v konkrétnych prípadoch, na základe podaných mimoriadnych opravných prostriedkov, je činnosť systematická a dlhodobá, ktorej výsledky sa zvyčajne dostavia až s dlhším časovým odstupom.

Netreba tiež zabúdať na naznačený sporný právny základ zjednocujúcich stanovísk. Z čl. 142 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že sa súdna moc v rozhodovacom procese, t. j. pri napĺňaní obsahu ústavného práva na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy), personálne vykonáva prostredníctvom samosudcov alebo sudcov zoskupených do senátov a v zákonom stanovených prípadoch aj prostredníctvom prísediacich sudcov z radov občanov a zamestnancov súdu poverených sudcom (napríklad vyšší súdni úradníci). Ústava SR výkon súdnej moci inými osobami, či zoskupeniami osôb nepozná, a preto vzhľadom na čl. 2 ods. 2 považujem za nutné zdôrazniť, že kolégia alebo plénum súdu nie sú oprávnené vykonávať v individualizovaných sporoch rozhodovaciu súdnu moc. S účinnosťou od 15. októbra 2019 sú však zjednocujúce stanoviská záväzné pre jednotlivých členov kolégia, čím došlo k posilneniu ich postavenia.

Faktom zostáva, že zákonodarca sa rozhodol pre zachovanie inštitútu zjednocujúcich stanovísk v slovenskom právnom poriadku aj po zriadení veľkých senátov kolégií NS SR a zveril im aj veľmi zodpovednú úlohu. Bez ohľadu na klady či zápory inštitútu zjednocujúcich stanovísk je ich ponechaním v zákone daná kolégiám možnosť vo vymedzených prípadoch takéto stanovisko prijať. Podľa nášho názoru, dokonca došlo k „povýšeniu“ inštitútu zjednocujúcich stanovísk, keďže tieto v súčasnosti slúžia aj na zjednotenie prípadnej rozdielnej judikatúry veľkých senátov kolégií NS, ktoré sú primárne povolané na zjednocovaciu činnosť a sú akýmisi „nadsenátmi“ bežných senátov. Zjednotenie kolégiom všetkých sudcov a ich názor na vec je tak postavené v hierarchii nad zjednotenie vybranými sudcami (členmi veľkého senátu). Rozdiel už nie je ani v záväznosti (48 ods. 3 CSP, § 466 ods. 3 SSP a § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch).

Bude tak vo veľkej miere záležať na jednotlivých kolégiách NS SR, aký postoj k prijímaní zjednocujúcich stanovísk zaujmú a ako často budú tento inštitút v praxi využívať. Pre porovnanie, v Českej republiky sa k tejto problematiky postavil každý z najvyšších súdov inak – Najvyšší súd Českej republiky využíva inštitút prijímania zjednocujúcich stanovísk oveľa častejšie ako Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý zaujal stanovisko zatiaľ iba dvakrát za celý čas svojho pôsobenia – v oboch prípadoch v roku 2004, teda krátko po svojom vzniku.(32) Naopak, občianskoprávne a obchodné kolégium Najvyššieho súdu ČR prijalo napr. len v roku 2010 až desať stanovísk.(33) Uvedené býva vysvetľované skutočnosťou, že Najvyššiemu správnemu súdu ČR sú podriadené iba krajské súdy, zatiaľ čo Najvyšší súd ČR musí pôsobiť až na dve súdne inštancie. Ďalším dôvodom sú pravdepodobne aj negatívne názorové postoje niektorých sudcov Najvyššieho správneho súdu ČR k vhodnosti prijímania zjednocujúcich stanovísk.(34)

V súčasnosti už existujú dve stanoviská prijaté správnym kolégiom NS SR. Prvým je stanovisko sp. zn. Snj 68/2018 zo dňa 22. mája 2019(35) vo veci zjednotenia výkladu otázky pokračovania v súdnom konaní o nároku na dávku úrazového poistenia v prípade, ak žalobca zomrel v priebehu tohto konania. Upriamujeme však pozornosť na skutočnosť, že toto stanovisko bolo správnym kolégiom prijaté napriek neexistencii rozdielnej rozhodovacej činnosti veľkých senátov vo veci riešenej stanoviskom,(36) resp. neexistencii rozdielností v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa (vtedy by prichádzalo do úvahy prijatie stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. b) zákona o súdoch). V čase vydania tohto stanoviska tak neboli, podľa nášho názoru, naplnené zákonné predpoklady na vydanie takéhoto stanoviska správnym kolégiom NS SR (keďže bola účinná ešte právna úprava, podľa ktorej mohli kolégia prijímať stanoviská iba na zjednocovanie rozdielnych rozhodnutí veľkých senátov). Druhým je stanovisko sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019(37) vo veci zjednotenia rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Keďže s účinnosťou od 15. októbra 2019 prišlo k vyššie uvedenej zmene zákonnej úpravy zjednocujúcich stanovísk, bolo prijatie tohto stanoviska správnym kolégiom už v súlade s jeho zákonnými oprávneniami.

A naopak, napriek iba piatim vydaným rozhodnutiam veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, sú dve z nich názorovo rozdielne – ide o rozhodnutie sp. zn. 1 VCdo 2/2017 zo dňa 19. apríla 2017(38) a rozhodnutie sp. zn. 1 VCdo 1/2018 zo dňa 21. marca 2018.(39) Podľa skôr vydaného rozhodnutia je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP neprípustná a podľa iba o necelý rok neskôr vydaného rozhodnutia je takáto kumulácia dôvodov prípustná. Uvedená situácia by tak zakladala možnosť v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch občianskoprávnemu kolégiu prijať zjednocujúce stanovisko; doposiaľ však takéto stanovisko vydané nebolo. Zákonným predpokladom je podanie návrhu na prijatie zjednocujúceho stanoviska. Je tak možné, že buď takýto návrh nebol iniciovaný alebo nedošlo na kolégiu k dostatočnej zhode k prijatiu stanoviska. Tesne po vydaní druhého rozhodnutia veľkého senátu však bolo vydané aj stanovisko pléna Ústavného súdu SR – sp. zn PLz. ÚS 1/2018-22 zo dňa 25. apríla 2018.(40) Je tak možné, že prijatie zjednocujúceho stanoviska v tejto veci je už považované za nadbytočné.

Je tak evidentné, že aj napriek viac ako trojročnej účinnosti CSP a SSP a ďalších s nimi súvisiacich zmien v zákonoch nie je postavenie a úloha veľkých senátov a tiež prijímanie zjednocujúcich stanovísk kolégiami NS SR a vzájomný vzťah týchto inštitútov úplne jasné.

Takýto stav, samozrejme, neprospieva právnej istote účastníkov konania. V prípade spomenutých dvoch rozdielnych rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia boli, podľa nášho názoru, dokonca vážne narušené princípy právnej istoty, legitímneho očakávania a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí – v súlade s právnym názorom vysloveným v skoršom rozhodnutí veľkého senátu (sp. zn. 1 VCdo 2/2017) bolo vydaných niekoľko rozhodnutí a účastníci konaní, ako aj právnická (a vlastne aj neprávnická) verejnosť, mali pri svojich podaniach na súdy určité očakávania, vychádzajúce z právneho názoru už vysloveného v tomto rozhodnutí najvyššej súdnej inštancie.

Paradoxom tak je, že rozhodnutia veľkého senátu t. j. inštitútu, ktorý mal viesť k inštitucionálnemu zjednocovaniu judikatúry a napomôcť predvídateľnosti práva, spôsobili v istých právnych otázkach skôr neistotu a zmätok.

Je samozrejme pravda a v praxi sa aj počíta so skutočnosťou, že právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu nie je raz a navždy daný, a že by ho už nikdy a za žiadnych okolností nebolo možné zmeniť. Ale bez pochýb by právny názor vyjadrený veľkým senátom nemal byť obratom zmenený veľkým senátom toho istého najvyššieho súdu, napr. len z dôvodu, že sudcovia zasadajúci v novom zložení veľkého senátu majú iný právny názor – ako naznačil vo svojom odlišnom stanovisku pripojenom k rozhodnutiu sp. zn. 1 VCdo 1/2018 sudca Ján Šikuta.(41)

Pre sudcov zaradených do veľkého senátu (a samozrejme nielen pre nich) by mal byť uvedený prípad mementom, aby naozaj uvážlivo pristupovali k posudzovaniu predložených prípadov a súvisiacich právnych otázok.

Uvážlivo je potrebné pristupovať aj k prijímaniu stanovísk a kolégiá by mali najmä dôsledne dodržiavať zákonné obmedzenia na ich prijímanie, aby nedochádzalo k prekračovaniu zákonných oprávnení.

Poznámky

• 1) Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28. júna 2007. Dostupný na: [2019-09-07].
• 2) § 20 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, v znení neskorších predpisov a § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov.
• 3) Viď. napríklad: q EICHLEROVÁ, K.: Přístupnost a předvídatelnost práva. In: Právník. roč. 2/2001, Praha : Ústav státu a práva Akademie věd České republiky, ISSN 0231-6625, s. 121 – 144; q KOUKAL, P.: Předvídatelnost, retroaktivita a zpětné působení práva. In: Právník. roč. 3/2016, Praha : Ústav státu a práva Akademie věd České republiky, ISSN 0231-6625, s. 233 – 260; q LUDVÍK, D.: Právo na předvídatelné rozhodnutí jako základní soukromé právo. In: Právní rozhledy, roč. 5/2012, Praha : C. H. Beck, ISSN 1210-6410, s. 181 – 183; q MATES, P.: Požadavek předvídatelnosti ve správním právu. Právní rozhledy. roč. 12 /2012, Praha : C. H. Beck, ISSN 1210-6410, s. 445 – 447; q OPETT, L.: Právna istota a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. In: Právny obzor. roč. 4/2008, Bratislava : Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, ISSN 0032-6984, s. 317 – 326; q VALKO, E. a VOZÁR, J.: K niektorým problémom predvídateľnosti rozhodovania súdov. In: Justičná revue, roč. 5/2000, Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ISSN 1335-6461, s. 560 – 566.
• 4) Viď. napríklad: q príspevok MORAVEC, O.: Sjednocování judikatury pohledem účastníka řízení – řízení před rozšířeným senátem Nejvyššího správního soudu. Cofola 2008, dostupný na: [2019-09-26]; q konferencia VIA IURIS Prístup k spravodlivosti – Bariéry a východiská. Presvedčivosť a transparentnosť rozhodovania súdov. 2009, dostupná na: [2019-09-26]; q príspevok SEDLAČKO, F.: Judikatúra k záväznosti judikatúry. XXI. Slovenské dni práva, 2015 (Zborník z konferencie s. 34 – 47).
• 5) § 22 CSP a § 154 ods. 4 SSP.
• 6) To potvrdzuje napríklad aj rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 185/2006 zo dňa 1. októbra 2013, ktorý bol uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe č. 5/2013 pod č. 41/2013 s nasledujúcou právnou vetou: „Ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné. Vyplýva to z postavenia Najvyššieho súdu SR, ktorý ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovanie súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach (uplatňuje sa záväznosť súdnej judikatúry erga omnes).“
• 7) § 8 ods. 3, § 23 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• 8) S účinnosťou od 1. januára 2012 sú na webovom sídle ministerstva spravodlivosti SR uverejňované všetky právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia o neodkladnom opatrení a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu (§ 82a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
• 9) Viď napr. Berthotyová, E.: Judikatúra v azylových veciach. Bratislava : C. H. Beck, 2018, ISBN 978-80-89603-67-1, 228 s.
• 10) Významná je v tomto ohľade činnosť Justičnej akadémie, ktorá je nezávislou vzdelávacou inštitúciou a zabezpečuje organizuje a vykonáva vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov. Externými členmi pedagogického zboru sú okrem iných aj sudcovia.
• 11) BARICOVÁ, J. a kol.: Správny súdny poriadok. Veľký komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2017, ISBN 978-80-7400-678-4, s. 187.
• 12) Za predchádzajúcej právnej úpravy, ak sa niektorý zo senátov NS SR mienil odkloniť od publikovaného rozhodnutia alebo stanoviska, musel svoje právne závery riadne vysvetliť a uviesť, prečo konkrétne a z akých dôvodov sa nestotožňuje s publikovanými právnymi závermi. Ak sa potom niektorý iný senát najvyššieho súdu tiež mienil odchýliť od toho istého, už publikovaného záveru (ak dospel k záveru, že sú pre to dôvody), musel rovnako – vo vzťahu k judikátu alebo stanovisku vysloviť, prečo sa od neho odkláňa.
• 13) Uvedené vyplýva napríklad aj z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku (dostupná na: [2019-09-26]).
• 14) Rozhodnutia veľkých senátov zverejňuje NS SR na svojej webovej stránke: [2019-09-29].
• 15) Napríklad stanovisko správneho kolégia NS SR sp. zn. Snj 73/2014 zo dňa 14. apríla 2015, ktoré kolégium prijalo na podnet Sociálnej poisťovne, keďže v rozhodnutiach NS SR (napr. sp. zn. 4Sžso/22/2013 zo dňa 15. mája 2013 a sp. zn. 1Sžso/23/2013 zo dňa 18. marca 2014) dochádzalo k nejednotnosti vo výklade ustanovenia § 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. [2019-09-25].
• 16) Ako príklad je možné uviesť stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. Cpj 5/2014 zo dňa 3. júna 2014, v ktorom NS SR poukázal na v skutkovo identických prípadoch odlišné rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 468/2012 zo dňa 27. marca 2013, Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8 C 51/2011 zo dňa 8. septembra 2011 a Okresného súdu Žilina sp. zn. 14 C 100/2012 zo dňa 7. februára 2013, na základe čoho prijal stanovisko: „Aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke; zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť.“ [2019-09-25].
• 17) K zmene prišlo zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• 18) [2019-09-25].
• 19) Pôvodná úprava totiž výrazne obmedzovala využívanie tohto inštitútu, keďže na prijatie stanoviska bola nutná rozdielna rozhodovacia činnosť veľkých senátov, t. j. existencia minimálne dvoch alebo viacerých rozhodnutí veľkého senátu, v ktorých bola rovnaká právna otázka riešená rozdielne. S ohľadom na početnosť, či skôr nepočetnosť rozhodnutí veľkých senátov by tak tento inštitút v praxi asi nebol veľmi často využívaný.
• 20) Znenie § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch s účinnosťou od 15. októbra 2019: „Kolégium najvyššieho súdu najmä na návrh predsedu kolégia, predsedu najvyššieho súdu alebo ministra prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k rozdielnemu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu kolégia alebo senátov kolégia; stanovisko kolégia je pre členov kolégia záväzné,“.
• 21) [2019-10-16].
• 22) Podľa autorov komentára k CSP, aj SSP „vychádzajúc z účelu stanovísk najvyššieho súdu prijímaných plénom či kolégiom na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, domnievame sa, že ak sa na určitom právnom názore v rámci prijatého stanoviska uznesie kolégium (či dokonca plénum) najvyššieho súdu, nie je možné preklenúť ho rozhodovacou činnosťou veľkého senátu, ale iba prípadným novým stanoviskom.“ (BARICOVÁ, J. a kol.: Správny súdny poriadok. Veľký komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2017, ISBN 978-80-7400-678-4, 1824 s. a ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, ISBN 978-80-7400-629-6, 1540 s.) Myslíme si, že uvedený postup je možný až v súčasnosti – t. j. po zmene právnej úpravy a rozšíreniu možnosti prijímania stanovísk s účinnosťou od 15. októbra 2019.
• 23) Rokovací poriadok NS SR nebol v súvislosti s prijatím CSP a SSP doposiaľ zmenený. Niektoré ustanovenia tak nie sú v súlade s prijatými zmenami (napr. č. 4 ods. 1).
• 24) BARÁKOVÁ, M.: Stanoviska nejvyšších soudů: efektivní prostředek sjednocování judikatury nebo přežitek socialistické justice? Časopis pro právní vědu a praxi. [Online]. 2016, č. 2, s. 247 [2019-09-03].
• 25) BOBEK, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2013, 496 s., ISBN 9788087284353, s. 134.
• 26) ŠIMÍČEK, V.: Mají nejvyšší soudy vydávat sjednocující stanoviska? Príspevok na blogi Jiné právo, dostupný tu: [2019-09-05].
• 27) Reakcia Michala Bobeka v diskusii na príspevok na blogu Jiné právo – ŠIMÍČEK, V.: Mají nejvyšší soudy vydávat sjednocující stanoviska?, dostupný tu: [2019-09-05].
• 28) BALÁK, F.: Ke sjednocování soudní praxe Nejvyšším soudem. Soudce. 2007, č. 4, s. 5.
• 29) Rozsudok je dostupný na: [2019-09-05].
• 30) BOBEK, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2013, 496 s., ISBN 9788087284353, s. 468.
• 31) BOBEK, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2013, 496 s., ISBN 9788087284353, s. 467.
• 32) Obe stanoviská sú dostupné tu: [2019-09-10].
• 33) Zdroj: internetové stránky NS ČR .
• 34) Medzi kritikov zjednocujúcich stanovísk patria napr. sudcovia Zdeněk Kühn a Vojtěch Šimíček) – viď. viac k tejto téme rozbor uskutočnený v príspevku BARÁKOVÁ, M.: Stanoviska nejvyšších soudů: efektivní prostředek sjednocování judikatury nebo přežitek socialistické justice? Časopis pro právní vědu a praxi. [Online]. 2016, č. 2, s. 245 – 258. Dostupný z: .
• 35) Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2019, dostupná: [2019-09-05].
• 36) Sociálna poisťovňa, ktorá požiadala predsedu kolégia o prijatie stanoviska, poukázala na rozdielnu rozhodovaciu činnosť „bežných“ senátov – konkrétne na uznesenia sp. zn. 9So/39/2013 zo dňa 14. augusta 2013 a sp. zn. 10Sžsk/30/2017 zo dňa 28. augusta 2018.
• 37) Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2019, dostupná: [2020-05-28].
• 38) Rozhodnutie je dostupné na: [2019-09-23].
• 39) Rozhodnutie je dostupné na: [2019-09-23].
• 40) Znenie stanoviska: „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Zdroj: [2019-09-23].
• 41) K problematike nedostatkov kreovania a zloženia veľkých senátov kolégií NS SR pozri bližšie: MATEJOVÁ, J.: (Ro)Zloženie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. In: Justičná revue: časopis pre právnu prax, roč. 8-9/2019, ISSN 1335-6461, s. 799.

Autor
JUDr. Jana Matejová

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Konanie o pozemkových úpravách je špecifickým administratívnoprávnym procesom, ktorý má dopad aj na súkromnoprávne vzťahy. V súčasnosti na Slovensku panuje neúnosná rozdrobenosť vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde.[1] Podstatou pozemkových úprav je usporiadanie vlastníctva (scelenie, komasácia), najmä pokiaľ ide o poľnohospodársku pôdu v extravilánoch obcí. V dôsledku pozemkových úprav získa vlastník namiesto svojich pôvodných, často mnohých drobných, spoluvlastníckych podielov k pozemkom v danom území nový pozemok, pokiaľ možno, vo výlučnom vlastníctve, prípadne s čo najnižším počtom spoluvlastníkov. Čo však v prípade, ak sú v skutočnosti tieto pôvodné spoluvlastnícke podiely vo vlastníctve tretej osoby? Inak povedané, aký vplyv majú pozemkové úpravy na prípadné vlastnícke právo tretej osoby, ktorá disponuje právnym titulom k pôvodným spoluvlastníckym podielom? Cieľom tohto príspevku je zodpovedať otázku, či podľa súčasného právneho stavu má vykonanie pozemkových úprav vplyv na úspešnosť žaloby o určenie vlastníckeho práva.

1. Pojem, význam a dopady pozemkových úprav

Konanie o pozemkových úpravách upravuje vo svojej prvej časti zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom znení (ďalej ako „zákon o pozemkových úpravách“). Tento zákon nadväzuje na federálny zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý vo svojom § 19 obsahuje základné východiská pozemkových úprav, pričom pozemkové úpravy definuje ako zmeny v usporiadaní pozemkov na určitom území vykonané za účelom vytvorenia pôdne ucelených hospodárskych jednotiek podľa potrieb vlastníkov a podľa celospoločenských požiadaviek na tvorbu krajiny, životného prostredia a na investičnú výstavbu. Predmetný federálny zákon ďalej ustanovuje konanie o pozemkových úpravách za administratívnoprávne konanie, pričom bližšiu úpravu tohto konania obsahuje zákon o pozemkových úpravách.

Môžeme povedať, že pozemkové úpravy predstavujú rekonštrukciu pozemkového vlastníctva a sú nástrojom, ako prispieť k ochrane poľnohospodárskej, ale aj lesnej pôdy, prípadne ako usporiadať vlastnícke a užívacie vzťahy v špecifických prípadoch, akými sú najmä osídlenia marginalizovaných skupín obyvateľstva, záhradkové osady[2] či pozemky pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce či VÚC.[3] Veľmi všeobecne (a teda aj s veľkou dávkou nepresnosti) môžeme povedať, že ide o osobitný spôsob realizácie zámen pozemkov, prípadne osobitný spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. Aj Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 30. mája 2001, sp. zn. PL. ÚS 17/00, resp. Ústavný súd ČR v rozhodnutí zo dňa 27. mája 1998, sp. zn. Pl. ÚS 34/97 pripodobnili pozemkové úpravy k hromadnej dobrovoľnej zmene vlastníckych práv dotknutých vlastníkov. Zároveň však treba uviesť, že nesúhlas vlastníka so zaradením jeho pozemku do obvodu projektu pozemkových úprav nemá za následok jeho vyňatie z obvodu projektu pozemkových úprav. Treba si uvedomiť, že v konaní o pozemkových úpravách sú stovky účastníkov, a preto nie je reálne možné docieliť súhlas každého z nich s vykonaním pozemkových úprav. Samozrejme, pri pozemkových úpravách nie je bez významu postoj vlastníkov k ich uskutočňovaniu, keďže v prípade zásadných dokumentov sa v priebehu konania o pozemkových úpravách vyžaduje súhlas určitej väčšiny spoluvlastníkov, ktorá sa počíta podľa veľkosti ich pozemkov, resp. spoluvlastníckych podielov.[4] Tým sa odlišujú pozemkové úpravy od vyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva, kedy je súhlas či nesúhlas vlastníka celkom irelevantný, ak sú splnené podmienky na vyvlastnenie.

Cieľom pozemkových úprav je priniesť úžitok najmä vlastníkom a zreálniť výkon ich vlastníckeho práva. V súčasnosti je často vlastnícke právo k poľnohospodárskej či lesnej pôde len iluzórne. Ako uviedol Ústavný súd SR v náleze zo dňa 3. apríla 1996, sp. zn. PL. ÚS 36/95: „Početná rozdrobenosť pozemkového vlastníctva často dosahujúca extrémne zlomkové vyjadrenia vyvoláva stav, keď predmet vlastníctva – pozemok sa dá len ťažko alebo sa nedá vôbec technicky evidovať (čo je základná podmienka pre právne nakladanie s pozemkom) a stáva sa v jednotlivých prípadoch nepatrnou hospodárskou hodnotou bez reálneho motivačného pôsobenia alebo znemožňujúcou prijatie potrebného rozhodnutia spoluvlastníkov, čo vo svojom súhrne oslabuje právne záruky vlastníctva a možnosť výkonu vlastníckych oprávnení. Okrem toho stavia vlastníkov poľnohospodárskych a lesných pozemkov do nerovnoprávneho postavenia v porovnaní s vlastníkmi iných vecí, znevýhodňuje podnikanie v poľnohospodárstve a lesníctve oproti iným odvetviam podnikania.“ Cieľom pozemkových úprav je teda zreálniť (zefektívniť) výkon základného práva vlastniť majetok[5] a nie toto základné právo porušovať. Pozemkové úpravy majú byť na prospech vlastníkov, pokiaľ možno v čo najväčšom rozsahu, tým, že sa vytvoria nové scelené pozemky s čo najmenším počtom spoluvlastníkov, zabezpečí sa prístup na tieto pozemky, a tak sa vytvoria predpoklady pre efektívny a reálny výkon vlastníckeho práva vrátane možnosti užívať pozemky samotnými vlastníkmi.

Zároveň sú pozemkové úpravy odrazom základného práva na ochranu životného prostredia.[6] Z § 1 zákona o pozemkových úpravách vyplýva, že obsahom pozemkových úprav je scelenie pozemkov vykonané tak, aby boli naplnené požiadavky a podmienky ochrany životného prostredia a tvorby územného systému ekologickej stability, funkcie poľnohospodárskej krajiny a prevádzkovo-ekonomické hľadiská moderného poľnohospodárstva a lesného hospodárstva za účelom podpory rozvoja vidieka.[7] V § 1 zákona o pozemkových úpravách sa tiež explicitne uvádza, že na vykonaní pozemkových úprav je verejný záujem. Teda nemenej dôležitou funkciou, ktorú majú pozemkové úpravy plniť, je vytvorenie vhodného rázu celej krajiny (vytvorenie rôznych ekologických, krajinných, vodozádržných, protieróznych opatrení).[8] Účelom pozemkových úprav nie je len majetkovoprávne usporiadať určité územie, ale toto územie usporiadať aj z pohľadu tvorby krajiny.

2. Postup v konaní o pozemkových úpravách pri duplicite vlastníckeho práva

Problematika pozemkových úprav je mimoriadne náročná a široká. Cieľom tohto príspevku je rozobrať jednu z čiastkových otázok súvisiacich s vykonaním pozemkových úprav, ktorá má výrazné praktické dopady. Konkrétne, aký vplyv majú pozemkové úpravy na konanie o žalobe o určenie vlastníckeho práva k pozemkom, resp. spoluvlastníckym podielom, ktoré podliehali týmto pozemkovým úpravám. Môže tu dôjsť k situácii, keď sa tretia osoba bude domáhať určenia vlastníckeho práva v čase, keď konanie o pozemkových úpravách prebieha, ako aj k situácii, keď sa tretia osoba bude domáhať určenia vlastníckeho práva v čase po vykonaní pozemkových úprav.

Zákon o pozemkových úpravách spomína prípady duplicity vlastníctva v § 10 ods. 3 prvá až tretia veta, podľa ktorých: „Pri rozhodovaní o námietkach vlastníkov proti výpisu z registra pôvodného stavu, ktoré sa týkajú sporu o vlastníctvo, alebo ak niekto tvrdí, že je vlastníkom pozemkov a toto vlastnícke právo nemôže preukázať príslušnou listinou, okresný úrad mu odporučí obrátiť sa na súd určovacou žalobou. Ak sa na súd obráti, do jeho rozhodnutia okresný úrad vyznačí v registri pôvodného stavu vlastníka vedeného na liste vlastníctva. Pri duplicitnom vlastníctve k pozemku sa rieši nové usporiadanie pozemku tak, že sa nemení hodnota a výmera nového pozemku, okrem kritérií podľa § 11 a platných zásad umiestnenia nových pozemkov; výpisy z registra pôvodného stavu sa doručujú vlastníkom vedeným na liste vlastníctva.“ Citované ustanovenie možno vyložiť tak, že spor o vlastníctvo k pôvodnému pozemku nemá vplyv na zaradenie pozemku do obvodu projektu pozemkových úprav, inak povedané tento spor o vlastníctvo nie je automaticky dôvodom na vyňatie pozemku z pozemkových úprav.[9] Tento spor nie je dôvodom ani na zákaz zmeny polohy a tvaru tohto pozemku, a teda sa tu neuplatní § 4 ods. 4 zákona o pozemkových úpravách, ktorý predpokladá zaradenie pozemkov, ktoré nemenia polohu a tvar, do obvodu projektu pozemkových úprav len v prípade, ak je to účelné pre vytvorenie súvislého mapového diela. Práve naopak, citovaný § 10 ods. 3 tretia veta zákona o pozemkových úpravách explicitne uvádza, že aj v prípadoch duplicitného vlastníctva sa použijú kritéria podľa § 11 zákona o pozemkových úpravách, a teda kritéria primeranosti vyrovnania (medzi pôvodnými pozemkami a pozemkami po vykonaní pozemkových úprav). Osoby, ktoré vedú spor o vlastníctvo, sú účastníkmi pozemkových úprav, keďže podľa § 6 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pozemkových úpravách sú účastníkmi vlastníci, ako aj fyzické osoby a právnické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva môžu byť pozemkovými úpravami dotknuté. Zároveň z citovaného § 10 ods. 3 vyplýva, že okresný úrad v konaní o pozemkových úpravách nemá právomoc rozhodovať o prípadnej spornosti vlastníckeho práva, pričom túto právomoc majú súdy.

V tejto súvislosti treba tiež spomenúť § 42c zákona o pozemkových úpravách, podľa ktorého okresný úrad rozhodne o zmene registra pôvodného stavu, registra nového stavu a vykonania projektu pozemkových úprav, ak sa zistí, že projekt pozemkových úprav obsahuje chybné údaje o pozemkoch, resp. o právnych vzťahoch k nim. Takto rozhodnúť možno do piatich rokov od schválenia vykonania projektu pozemkových úprav, avšak len za predpokladu, že nedošlo k prevodu alebo prechodu vlastníctva pozemku na inú osobu. Ak došlo k prevodu, resp. prechodu, v § 42c ods. 2 zákona o pozemkových úpravách sa uvádza, že tým nie je dotknuté právo podať žalobu v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), teda žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Z § 10 ods. 3, a najmä § 42c zákona o pozemkových úpravách by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že vykonanie pozemkových úprav nemá vplyv na možnosti súdnej ochrany, pokiaľ ide o určenie vlastníckeho práva súdom. Poďme si však danú problematiku rozobrať bližšie.

3. Charakter rozhodnutia okresného úradu o schválení vykonania projektu pozemkových úprav

Konanie o pozemkových úpravách je výrazne koncentrované do viacerých fáz, resp. etáp, ktoré na seba nadväzujú. Konanie je zavŕšené rozhodnutím príslušného okresného úradu, pozemkového a lesného odboru podľa § 14 ods. 4 zákona o pozemkových úpravách. Podľa tohto § 14 ods. 4 prvá veta: „Dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo neskorším dňom určeným v rozhodnutí nadobudne sa vlastníctvo k novým pozemkom (§ 11 ods. 2) alebo právo na vyrovnanie v peniazoch podľa rozdeľovacieho plánu vo forme umiestňovacieho a vytyčovacieho plánu; dňom nadobudnutia vlastníctva k novým pozemkom alebo práva na vyrovnanie v peniazoch sa pozemkové úpravy považujú za ukončené.“ Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o pozemkových úpravách, na ktoré odkazuje pri „nových pozemkoch“ citovaný § 14 ods. 4, uvádza, že pri pozemkových úpravách sa vyrovnanie poskytuje vlastníkom pozemkov a vlastníkom spoluvlastníckych podielov na iných pozemkoch, tieto iné pozemky sa v zákone ďalej označujú ako „nový pozemok“. Zákon o pozemkových úpravách predpokladá aj vyrovnanie v peniazoch,[10] ale v zásade platí, že vyrovnanie sa poskytuje v pozemkoch.

V tomto prípade ide o nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu v zmysle § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej ako „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).[11] V zmysle § 132 ods. 2 OZ sa v tomto prípade nadobúda vlastníctvo dňom určeným v rozhodnutí štátneho orgánu, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. Tomu zodpovedá aj citovaná dikcia § 14 ods. 4 prvá veta zákona o pozemkových úpravách.

Keďže v prípade pozemkových úprav sa vlastnícke právo k pozemkom nadobúda priamo právoplatnosťou rozhodnutia okresného úradu, pozemkového a lesného odboru, o schválení vykonania projektu pozemkových úprav, resp. dňom v ňom určeným, takéto rozhodnutie správneho orgánu možno považovať za konštitutívne, teda priamo zakladajúce vznik, zmenu, resp. zánik vlastníckych práv. Zatiaľ čo pri pozemkových úpravách dochádza k prechodu vlastníckeho práva a novému usporiadaniu vlastníctva k pozemkom rozhodnutím okresného úradu o schválení vykonania projektu pozemkových úprav, inak povedané právoplatné schválenie vykonania projektu pozemkových úprav má konštitutívne účinky; pri konaniach o určenie vlastníckeho práva je potrebné vychádzať z toho, že v nich súdy nekonštituujú nový stav, ale len deklarujú, či tu vlastnícke právo je alebo nie je.[12]

Zároveň v prípade rozhodnutia okresného úradu o schválení vykonania projektu pozemkových úprav dochádza k prechodu vlastníckych práv, keďže pod prechodom vlastníckeho práva rozumieme nadobudnutie vlastníckeho práva na základe iných právnych skutočností ako zmluvou.[13]

4. Vznik nových pozemkov po vykonaní pozemkových úprav

Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva, okrem prevodu a prechodu vlastníckeho práva, rozlišujeme medzi originárnym a derivatívnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Pri originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva, na rozdiel od derivatívneho nadobudnutia, nadobúdateľ neodvodzuje svoje právo od svojho právneho predchodcu (predchádzajúceho vlastníka).[14] Automaticky však nemožno stotožňovať originárne nadobudnutie s prechodom vlastníckeho práva a derivatívne nadobudnutie s prevodom vlastníckeho práva – napríklad dedenie možno zaradiť medzi prípady prechodu práva, pričom zároveň ide o derivatívne nadobudnutie vlastníckeho práva (t. j. odvodené od vlastníckeho práva poručiteľa). Možno sa preto zamyslieť, či je nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku v dôsledku vykonania pozemkových úprav originárnym alebo derivatívnym spôsobom nadobudnutia. Uvedené má význam pri posúdení, či sa môže tretia osoba s úspechom domáhať vlastníckeho práva k pozemku po vykonaných pozemkových úpravách voči vlastníkovi vedenom na liste vlastníctva (môže ísť napríklad o prípady namietanej neplatnosti právneho úkonu, ktorým nadobudla osoba vlastnícke právo k pôvodnému pozemku; prípady nadobudnutia pôvodného pozemku od nevlastníka; tretia osoba sa preukáže prídelovou listinou ako právnym titulom jej vlastníctva k pozemku a pod.). Kým pri originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva nemožno s úspechom namietať vady nadobudnutia (keďže tu sa vlastnícke právo nadobúdateľa neodvodzuje od predchádzajúceho vlastníka), pri derivatívnom nadobudnutí tieto vady namietať možno.[15]

Pri zodpovedaní otázky, či v dôsledku rozhodnutia okresného úradu, pozemkového a lesného odboru, o schválení vykonania projektu pozemkových úprav dochádza k originárnemu nadobudnutia vlastníckeho práva, je dôležité uviesť, že v dôsledku pozemkových úprav zanikajú …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Pri ohliadnutí sa za predchádzajúcimi príspevkami v tejto rubrike môže opodstatnene vzniknúť dojem, že jej obsah sa v prvej polovici roku 2020 v podstate monopolizoval na problematiku súvisiacu s dovolaním v civilnom sporovom konaní. Dôvodov je hneď niekoľko. Došlo k postupnému udomácneniu sa novej procesnej legislatívy, k publikovaniu viacerých zásadných rozhodnutí dovolacieho súdu, k uverejneniu niekoľkých odborných príspevkov na danú tému v rôznych periodikách, ale predovšetkým k opakujúcim sa podnetom advokátov z ich vlastnej praxe.

Pri vzniku Civilného sporového poriadku a jeho prezentovaní verejnosti boli veľké nádeje vkladané do nového inštitútu veľkého senátu v zmysle § 48 CSP. Ide primárne o nástroj zjednocovania právnych názorov a rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorý disponuje ojedinelým a novátorským atribútom precedenčnej záväznosti (§ 48 ods. 3 CSP).

Prvotné nadšenie vystriedala každodenná realita, v rámci ktorej je nevyhnutné konštatovať, že za štyri roky účinnosti CSP neprijal veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR ani jedno rozhodnutie. V prípade občianskoprávneho kolégia NS SR to bolo (podľa dostupných zdrojov) deväť rozhodnutí, z toho v dvoch prípadoch veľký senát o dovolaní rozhodol (zamietol a odmietol), trikrát konanie zastavil pre späťvzatie dovolania a štyrikrát vec vrátil predkladajúcemu senátu bez rozhodnutia o dovolaní.

Nielen v teoretických kruhoch, ale aj pri priamej aplikácii CSP dovolacím súdom je navyše diskutabilná samotná pôsobnosť veľkého senátu, vyplývajúca zo znenia § 48 ods. 1 CSP „Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.“

Základnou podmienkou je teda existencia skoršieho rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré vychádza z odlišného právneho názoru. Odlišného v tom zmysle, že aktuálne rozhodujúci senát najvyššieho súdu zastáva iný právny názor, ktorý by mal viesť k inému záveru a rozhodnutiu z hľadiska ratio decidendi.

Pokiaľ sa obmedzíme iba na dovolania prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, môže byť pôsobnosť veľkého senátu (teoreticky) uplatnená v troch odlišných prípadoch. Pod písm. a) však pôjde o zriedkavú alternatívu, keď už existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil a trojčlenný dovolací senát dospeje k záveru, že tento odklon je opodstatnený, resp. dospeje k inému relevantnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od ustálenej rozhodovacej praxe.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ak odvolací súd rozhodne v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je vôbec prípustné (pozri túto rubriku v BSA 4/2020) a pokiaľ sa odvolací súd síce odkloní, avšak trojčlenný senát sa s týmto odklonom nestotožní a bude považovať za vecne správne rozhodnutie v súlade s judikatúrou, nie je daná pôsobnosť veľkého senátu (pozri túto rubriku v BSA 9/2019).

Dovolania prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP možno z pôsobnosti veľkého senátu vylúčiť generálne, keďže absencia akéhokoľvek právneho riešenia v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v podstate neumožňuje, aby trojčlenný dovolací senát dospel k odlišnému právnemu názoru. Jeho názor sa totiž nemá od čoho odkloniť.

Nádeje právnej verejnosti boli a sú teda prevažne vkladané do poslednej z troch možností, a to do dovolaní prípustných podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Je nepochybné, že existuje značné množstvo právnych otázok, ktoré sú dovolacím súdom rozhodované rozdielne, pričom tieto odlišné právne názory nie sú zjednotené v podobe publikovanej judikatúry.

V takom prípade musí trojčlenný dovolací senát prirodzene dospieť k záveru, ktorý sa nejakým spôsobom konfrontuje s opozitným názorom vyjadreným v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu. Tu vzniká ideálny a priam predurčený priestor na uplatnenie pôsobnosti veľkého senátu, ktorý po postúpení veci rozhodne o dovolaní a vyjadrí na príslušnú právnu otázku všeobecne záväzný právny názor (§ 48 ods. 3 CSP).

Tomu zodpovedá aj vyvíjajúca sa judikatúra Ústavného súdu SR, ilustratívne prezentovaná v náleze zo dňa 11. 10. 2018 sp. zn. II. ÚS 332/2018, ktorý bol v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR 2018 uverejnený pod č. 43 s touto právnou vetou: „Za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani publikované stanovisko senátu, je jeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.“

Zásadne odlišný názor však prednedávnom formuloval samotný veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR, a to v uznesení zo dňa 28. 4. 2020 sp. zn. 1VCdo 3/2019. V konkrétnej veci bolo predmetom konania vyporiadanie BSM, ktoré zaniklo v apríli 1989(!). Spornou právnou otázkou bolo posúdenie okamihu rozhodujúceho pre ocenenie členského podielu v bytovom družstve, keďže právo spoločného užívania družstevného bytu manželmi a ich spoločné členstvo v družstve bolo zrušené právoplatným rozsudkom z roku 1989.

Početná judikatúra považuje aj pri takýchto špecifických okolnostiach za rozhodujúcu cenovú úroveň v čase vyporiadania. Ide napr. o rozhodnutia dovolacieho súdu pod sp. zn. 2 Cdo 8/2007, 7 MCdo 1/2011, 4 Cdo 110/2011 a 3 Cdo 343/2014. Tieto rozhodnutia vychádzajú z premisy, že aj členský podiel manželov v bytovom družstve je majetkovou hodnotou, ktorú treba vyporiadať v rámci BSM. Je pritom nevyhnutné zachovať ustálený právny názor, podľa ktorého súd vychádza zo stavu majetku ku dňu zániku BSM, avšak z ceny tohto majetku v čase vyporiadania (k tomu napr. R 42/1972, 3 Cdo 174/2012, 7 Cdo 9/2012 alebo z najnovších 6 Cdo 53/2019).

Trojčlenný dovolací senát dospel k odlišnému právnemu názoru, ktorý už vyslovil najvyšší súd v uznesení pod sp. zn. 6 MCdo 18/2011, a podľa ktorého musia byť takéto prípady posudzované podľa špecifických kritérií. Keďže na rozdiel od konštitutívneho rozsudku o vyporiadaní BSM získava jeden z rozvedených manželov majetkovú hodnotu členského podielu v bytovom družstve už právoplatnosťou rozsudku o zrušení práva spoločného užívania družstevného bytu a spoločného členstva v družstve a o určení, ktorý z rozvedených manželov bude ako člen družstva byt naďalej užívať, je potrebné pri oceňovaní členského podielu vychádzať zo stavu a (aj) obvyklej ceny v čase zániku práva spoločného užívania družstevného bytu a spoločného členstva manželov v družstve.

K tejto spornej otázke nebolo zatiaľ v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR publikované žiadne stanovisko, ani rozhodnutie. Z tohto dôvodu postúpil trojčlenný dovolací senát vec na rozhodnutie veľkému senátu. Vyššie uvedeným uznesením ale veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6C s tým, že na postúpenie veci neboli splnené zákonné podmienky.

V danej súvislosti skonštatoval existenciu rozporuplnej a nejednotnej judikatúry, čo zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Súčasne však použil prinajmenšom sporný argument, s ktorým sa vzhľadom na načrtnuté východiská a znenie § 48 CSP nemožno stotožniť. Podľa ods. 16 uznesenia veľkého senátu „(…) V takomto prípade má prejednávajúci senát možnosť buď sa prikloniť k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 18/2011 alebo za správny bude považovať právny názor prijatý v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 110/2011, 7 MCdo 1/2011, 2 Cdo 8/2007 a 3 Cdo 343/2014. Vec prejednávajúci senát v rámci prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia inú možnosť nemá. Veľký senát dospel preto k záveru, že v danom prípade nemal senát 6C splnené podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 C. s. p.“

Vo svojej podstate ide o popretie výslovného znenia § 48 ods. 1 CSP a aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR. Nepochybne totiž existuje hneď niekoľko rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých bol vyjadrený odlišný právny názor. V snahe prehodnotiť a odkloniť sa od tohto názoru nemá trojčlenný dovolací senát, pri absencii publikovanej judikatúry, inú možnosť, ako postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.

Veľký senát sporným uznesením v podstate odmietol autoritatívne a záväzne rozhodnúť o dovolaní a odstrániť evidentný interpretačný konflikt s tým, že trojčlenný senát sa má prikloniť k niektorému zo vzájomne si konkurujúcich názorov a vo veci rozhodnúť sám. Absurdnosť tohto riešenia navyše potvrdzuje fakt, že pokiaľ tak dovolací senát učiní, nielenže nedôjde k zjednoteniu rozhodovacej praxe, ale práve naopak, jej rozporuplnosť sa ešte viac prehĺbi. Ďalšou zvláštnosťou je, že zákonné podmienky na postúpenie veci veľkému senátu tento senát sám interpretuje vice versa ako dôvody na individuálne rozhodnutie trojčlenného senátu.

Prirodzene sa natláča otázka, aký je zmysel existencie veľkého senátu za takýchto podmienok? A kedy vlastne možno legitímne očakávať postúpenie veci veľkému senátu za účelom záväzného zjednotenia rozhodovacej praxe? Pokiaľ tomu má byť iba vo výrazne obmedzenom rozsahu pri dovolaniach podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, za súčasného vylúčenia dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP, zrejme až príliš skoro bude možné konštatovať, že tento inštitút sa neosvedčil a nestretol sa s pochopením.

Slovenské právne prostredie pritom doslova prosí o efektívne zjednocovanie a publikovanie judikatúry. A to nielen vo vyššom záujme v rámci princípov právneho štátu (právna istota, predvídateľnosť rozhodovacej činnosti súdov a pod.), ale predovšetkým v individuálnom záujme sporových strán.

Pre úplnosť je korektné uviesť, že sporné uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR nebolo prijaté jednomyseľne. Pomer hlasov 5 : 2 sa odzrkadlil aj v kritickom odlišnom stanovisku sudcu JUDr. Ivana Machyniaka, ku ktorému sa pripojila aj sudkyňa JUDr. Daniela Švecová.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10