Abstrakt
Autor sa v predkladanom článku zaoberal problematikou riešenia súčasnej mimoriadnej situácie v súvislosti so šírením koronavírusu a jeho vplyvu na pracovnoprávne vzťahy. Poukazuje na vybrané možnosti riešenia mimoriadnej situácie pri uzatvorení prevádzky zamestnávateľa, resp. pracoviska zamestnanca s poukazom na jednotlivé aplikačné problémy. Sekundárnym účelom článku je myšlienka, ktorej obsahom je vyvolanie sociálneho dialógu sociálnych partnerov a zákonodarcu po skončení pandémie spôsobenej koronavírusom na odstránenie prípadných aplikačných problémov, ktoré sa vyskytli v súvislosti s aplikáciou niektorých ustanovení Zákonníka práce pri súčasnej mimoriadnej situácii.
Predkladaný
článok je zameraný na problematiku aktuálne šíriaceho sa
koronavírusu SARS–CoV–2 (ďalej len „koronavírus“) a jeho vplyvu na
pracovnoprávne vzťahy. Základným účelom je poukázať na aktuálnu
pracovnoprávnu prax riešenia súčasnej mimoriadnej situácie zo
strany zamestnávateľov pri uzatvorení prevádzky, resp. pracoviska
zamestnávateľa z dôvodu prevencie pred šíriacou sa nákazou
koronavírusom a poukázať na aktuálne možnosti jej riešenia v
aplikačnej praxi pred prijatím a po prijatí zákona č. 66/2020 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa
dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela Zákonníka práce“).
Autor v článku poukazuje aj na iné praktické aplikačné problémy
súvisiace s vybranými inštitútmi pracovného práva a formuluje
návrhy de lege ferenda, ktoré z hľadiska ich obsahu možno pre
aplikačnú prax považovať za inšpiratívne.
Úvod
V
súčasnej dobe môžeme byť svedkami zvýšeného tlaku na súčasnú
pracovnoprávnu legislatívu. Medzi dôvody zvýšeného tlaku na
súčasnú legislatívnu úpravu pracovného práva môžeme zaradiť
masívnu digitalizáciu a automatizáciu výrobných a pracovných
postupov, dynamický rozvoj zdieľanej ekonomiky optikou nových foriem
zamestnávania alebo výskyt nových a sofistikovaných foriem
monitorovania zamestnancov v kontexte neoprávneného zásahu do ich súkromia.(1) Tieto skutočnosti majú priamy vplyv na celú škálu pracovnoprávnych vzťahov, v dôsledku čoho sa vybrané ustanovenia zákona č. 311/2003 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) javia ako neflexibilné a aplikačnou praxou prekonané, pretože nedokážu účinne subsumovať do svojho obsahu aktuálne nové trendy v oblasti pracovného práva. Aktuálne však aplikačná prax čelí okrem vyššie uvedeným skutočnostiam aj zvýšenému tlaku v dôsledku šíriaceho sa koronavírusu. Niektorí zamestnávatelia sa rozhodli prerušiť svoje výrobné procesy a poslať zamestnancov na tzv. home office alebo im nariadili čerpanie dovolenky, prípadne niektorí zamestnanci prešli na tzv. skrátený úväzok. Pri uplatnení niektorých pracovnoprávnych inštitútov však niektorí zamestnávatelia
ostali v právnej neistote, ktorá bola spôsobená aplikačnými
problémami pri realizácii niektorých pracovnoprávnych inštitútov.
Na uvedenú situáciu veľmi rýchlo zareagoval zákonodarca prijatím
novely zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“)
s účinnosťou od 4.apríla 2020, ktorá podstatným spôsobom
modifikovala uplatnenie vybraných pracovnoprávnych inštitútov počas
mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, resp. dvoch mesiacov po ich odvolaní (ďalej len „mimoriadna situácia“). V nasledujúcich častiach nášho článku preto poukážeme na aplikačnú prax zamestnávateľov optikou legislatívy pred prijatím a po prijatí novely Zákonníka práce v kontexte niektorých aplikačných problémov.
1. Pracovný pomer na kratší pracovný čas
Pracovný
pomer na kratší pracovný čas je upravený v § 49 Zákonníka
práce, jeho podstatou je, že zamestnanec je povinný odpracovať
vopred dohodnutý rozsah týždenného pracovného času, ktorý je
menší ako ustanovený týždenný pracovný čas. V § 85 ods. 5 a
nasl. Zákonníka práce je upravený ustanovený týždenný pracovný čas v závislosti od toho, o akého zamestnanca ide
a aký druh práce vykonáva. Vo všeobecnosti možno konštatovať,
že ustanovený týždenný pracovný čas je v zmysle § 85 ods. 5
Zákonníka práce 40 hodín týždenne.
V
dôsledku šírenia koronavírusu niektorí zamestnávatelia
pristúpili ku skráteniu pracovného času svojich zamestnancov a
obmedzili ich výkon práce len na určité hodiny v rámci dňa.
Právnym základom pri takejto situácii je § 49 ods. 2 Zákonníka
práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže so zamestnancom
dohodnúť zmenu ustanoveného týždenného pracovného času na
kratší a zmenu kratšieho týždenného pracovného času na
ustanovený týždenný pracovný čas. Súčasne platí, že
zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí mzda
zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času. Na prvý
pohľad sa v aktuálnej situácii javia predmetné ustanovenia
Zákonníka práce za bezproblémové, avšak pri ich bližšom
skúmaní narazíme na prvé aplikačné problémy.
Aplikačným problémom pri súčasnej mimoriadnej situácii je, že akákoľvek zmena v rozsahu ustanoveného
týždenného pracovného času zamestnanca je zmenou v obsahu
pracovnej zmluvy, s ktorou musí v zmysle § 49 ods. 2 Zákonníka práce
zamestnanec súhlasiť. Takúto zmenu ustanoveného týždenného
pracovného času nemôže zamestnávateľ jednostranne nariadiť.
Podľa § 54 Zákonníka
práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak
sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ
je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne, avšak optikou §
17 ods. 2 Zákonníka práce absencia písomnej formy dohody
nespôsobuje jej neplatnosť, avšak zamestnávateľ sa vystavuje riziku
udelenia sankcie za porušenie predmetného ustanovenia Zákonníka
práce zo strany inšpektorátu práce.
Dôvodom, prečo zamestnanec nemusí s takouto zmenou ustanoveného týždenného pracovného
času súhlasiť, je jej ekonomický dopad na výslednú mzdu
zamestnanca, ktorá bude v kontexte vyššie uvedeného § 49 ods. 4
Zákonníka práce nižšia ako jeho pôvodná mzda. Súčasne môže
ísť o trvalú zmenu ustanoveného týždenného pracovného času
alebo dočasnú zmenu ustanoveného týždenného pracovného času. Nakoľko však Zákonník práce pri dočasnej zmene ustanoveného
týždenného pracovného času na kratší týždenný pracovný čas
neuvádza dĺžku trvania takého opatrenia a zamestnávateľ ho nevie
ani z racionálnych argumentov pri súčasnej situácii vopred
vymedziť, je takáto zmena v obsahu pracovnej zmluvy pre zamestnanca
ekonomicky nevýhodná, v dôsledku čoho nemusí so zmenou na kratší
pracovný čas súhlasiť, a tým nepriamo núti zamestnávateľa k
aplikácii ďalších pracovnoprávnych inštitútov, ktoré sa javia
pre zamestnanca ekonomicky výhodnejšie.
Pokiaľ
sa zamestnávateľ rozhodol neformálne a jednostranne skrátiť
zamestnancovi ustanovený týždenný pracovný čas na kratší
pracovný čas, porušuje § 49 ods. 2 Zákonníka práce. Jednostranné skrátenie ustanoveného týždenného pracovného času nemôže vyvolať právne účinky a
z toho dôvodu je zamestnávateľ naďalej povinný zamestnancovi
prideľovať prácu v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného
času a pokiaľ sa rozhodne zastaviť alebo obmedziť svoj výrobný
proces alebo poskytovanie služieb, dochádza k prekážkam v práci na
strane zamestnávateľa v zmysle § 142, resp. § 250b ods. 6 Zákonníka
práce.
Predmetná
novela Zákonníka práce neposkytla zamestnávateľovi možnosť zmeny
ustanoveného týždenného pracovného času na kratší týždenný
pracovný čas zamestnanca počas mimoriadnej situácie bez súhlasu
zamestnanca. Na základe vyššie uvedeného naďalej platí, že
pokiaľ by sa zamestnávateľ po prijatí novely Zákonníka práce
rozhodol o skrátenie ustanoveného týždenného pracovného času
zamestnancom, musí tak urobiť stále len s ich súhlasom.
2. Domácka práca a telepráca
Niektorí zamestnávatelia sa ako alternatívu ku skráteniu ustanoveného týždenného pracovného času mohli rozhodnúť pre výkon práce z domu zamestnanca. V tejto situácii sa vynára otázka subsumpcie takéhoto konania zamestnávateľa pod príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Domácka
práca a telepráca ako atypické formy zamestnávania sú definované v
§ 52 Zákonníka práce. Pokiaľ zamestnanec vykonáva prácu pre
zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve doma
alebo na inom dohodnutom mieste, ide o domácku prácu. Pokiaľ
zamestnanec vykonáva prácu pre zamestnávateľa podľa podmienok
dohodnutých v pracovnej zmluve doma alebo na inom dohodnutom mieste s
použitím informačných technológií a v pracovnom čase, ktorý si
sám rozvrhuje, ide o teleprácu.(2) Podstatou
výkonu závislej práce vo forme domáckej práce alebo telepráce je,
že sa opäť zamestnávateľ a zamestnanec musia v pracovnej zmluve
dohodnúť na výkone takejto práce. Zamestnávateľ nemôže
jednostranne zamestnancovi nariadiť, aby vykonával domácku prácu
alebo teleprácu.
Pokiaľ zamestnávateľ a zamestnanec mali úmysel sa dohodnúť na vykonávaní domáckej práce alebo
telepráce v zmysle § 52 Zákonníka práce, aplikačným problémom
pri vyriešení súčasnej situácie hrozby šírenia koronavírusu je §
52 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého za domácku prácu alebo
teleprácu sa nepovažuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva
príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom
zamestnávateľa alebo po dohode s ním doma alebo na inom ako zvyčajnom mieste výkonu práce za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva
podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje. Dôvodom, prečo by mali mať
zmluvné strany záujem na vykonávaní domáckej práce alebo
telepráce je, že Zákonník práce priamo upravuje ďalšie povinnosti
zamestnávateľa ex lege. Súčasne uvádzame ako príklad § 52 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý sa v dôsledku prijatých opatrení Vládou Slovenskej republiky a Ústredným krízovým štátom
javí pri súčasnej pandémii ako obsolentné. Ak by sa v tejto
situácii nejaký zamestnanec priamo od svojho zamestnávateľa domáhal
predmetného ustanovenia, takýto výkon práv by bol podľa nášho
názoru priamo v rozpore s dobrými mravmi podľa článku 2
základných zásad Zákonníka práce. Na základe § 52 ods. 5
Zákonníka práce vo väčšine realizovaných prípadov zmeny miesta
výkonu práce nepôjde o výkon domáckej práce alebo telepráce, aj
keď by mohli mať zmluvné strany pracovného pomeru záujem na jej
vykonávaní. Súčasne dávame do pozornosti, že pokiaľ
zamestnávateľ zamestnancovi určil, že musí pracovať z domu v
rámci konkrétneho času ohraničeného od – do, nebola by splnená
podmienka § 52 ods. 1 Zákonníka práce na výkon domáckej práce
alebo telepráce, pretože zamestnanec by si sám pracovný čas
nerozvrhoval.
Novela Zákonníka práce žiadnym spôsobom nepozmenila ustanovenia domáckej práce alebo telepráce.
3. Home office
Pojem home office nie
je legislatívny pojem a Zákonník práce ho nevymedzuje. Vo svojej
podstate ide o výkon práce z domu zamestnanca. V nadväznosti na
aktuálnu mimoriadnu situáciu pri zamestnancoch, ktorí nemajú v pracovnej zmluve dohodnutú možnosť výkonu práce z domu, ide o zmenu miesta výkonu práce, na tzv. home office, ktorá sa podľa Zákonníka práce dá uskutočniť podľa nášho názoru dvomi spôsobmi.
Prvým spôsobom je dohoda zamestnávateľa a zamestnanca o zmene pracovných podmienok v
zmysle § 54 Zákonníka práce, ktorou sa mení obsah pracovnej zmluvy v
časti miesta výkonu práce. Predmetná dohoda musí byť písomná,
avšak optikou § 17 ods. 2 Zákonníka práce absencia písomnej formy
nebude spôsobovať neplatnosť takejto dohody. V súvislosti s
digitalizáciou pracovnoprávnych dokumentov je možné takúto dohodu
uzatvoriť aj v elektronickej forme, pričom vyjadrenie súhlasu sa nemusí nutne v zmysle § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka uskutočniť len
kvalifikovaným elektronickým podpisom. Podľa § 40 ods. 4
Občianskeho zákonníka platí, že písomná forma je zachovaná, ak
je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. V predmetnej dohode by si mal zamestnávateľ so zamestnancom bližšie
špecifikovať nové miesto výkonu práce zamestnanca a časový
rámec, počas ktorého bude zamestnanec vykonávať prácu z domu.
Obsahom takejto dohody môžu byť ustanovenia, ktorých obsahom je
náhrada zvýšených nákladov zamestnanca v súvislosti s výkonom
práce z domu, ak k zvýšeniu nákladov na strane zamestnanca dôjde. Z
gramatického výkladu § 54 Zákonníka práce vyplýva, že samotná
dohoda o zmene pracovných podmienok v časti miesta výkonu práce sa nemusí uzatvoriť pred samotnou realizáciou zmeny miesta výkonu práce, aj keď podľa
nášho názoru z dôvodu predchádzania aplikačných problémov je
vhodné, aby sa takáto dohoda medzi zmluvnými stranami uskutočnila
pred samotnou realizáciou dočasnej zmeny miesta výkonu práce. Aj
keď sa takáto dohoda z dôvodu krátkosti času pri mimoriadnych
situáciách môže uskutočniť v elektronickej forme, problematickým
aspektom elektronizácie pracovnoprávnych dokumentov je ich doručovanie v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého písomnosti
zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného
pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi
do vlastných rúk. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi
na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Na
základe vyššie uvedeného by nemal zamestnávateľ zasielať návrh takejto dohody zamestnancovi elektronickými prostriedkami. V
prípade, ak u zamestnávateľa pôsobí viacero zamestnancov alebo
zamestnanec so zmenou miesta výkonu práce nesúhlasí, tento spôsob
riešenia súčasnej mimoriadnej situácie sa javí ako nepraktický.
Zamestnávateľ
však môže zmenu miesta výkonu práce dosiahnuť aj prostredníctvom
§ 55 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže
preradiť zamestnanca aj bez jeho súhlasu na čas nevyhnutnej potreby
na inú prácu, ako bola dohodnutá, ak je to potrebné na odvrátenie
mimoriadnej udalosti alebo na zmiernenie jej bezprostredných
následkov. V tomto prípade síce nariadenie home officu podľa
nášho názoru nebude spĺňať skutočnosť, že je to potrebné na
odvrátenie mimoriadnej udalosti, ale rozhodne takéto opatrenie
zamestnávateľa by mohlo slúžiť na jej zmiernenie v podobe
zamedzeniu nekontrolovateľného šírenia koronavírusu. Na tomto
mieste považujeme za potrebné upriamiť pozornosť na slovné spojenie
inú prácu,
ktorou sa podľa nášho názoru v kontexte § 55 ods. 1 Zákonníka
práce rozumie práca iného druhu alebo na inom mieste. Z uvedeného
dôvodu zamestnávateľ pri nariadení home officu zamestnancom môže podľa nášho názoru postupovať aj v
zmysle § 55 ods. 4 Zákonníka práce. Predmetné ustanovenie
Zákonníka práce však nie je primárne určené na riešenie
mimoriadnej situácie v dôsledku opatrenia pred šírením
nákazlivých prenosných chorôb.
Z
uvedeného dôvodu zákonodarca v § 250b ods. 2 písm. a) Zákonníka
práce ustanovil, že počas účinnosti opatrenia na predchádzanie
vzniku a šíreniu prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození
verejného zdravia nariadených príslušným orgánom podľa
osobitného predpisu je zamestnávateľ oprávnený nariadiť výkon
práce z domácnosti zamestnanca, ak to dohodnutý druh práce
umožňuje. Súčasne podľa § 250b ods. 2 písm. b) Zákonníka práce
zamestnanec má právo na vykonávanie práce zo svojej domácnosti, ak
to dohodnutý druh práce umožňuje a na strane zamestnávateľa nie
sú vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z
domácnosti. Zákonodarca predmetnou novelou Zákonníka práce umožnil
zamestnávateľom jednostranne nariadiť výkon práce z domácnosti
zamestnanca, ak to dohodnutý druh práce umožňuje. Za problematický
aspekt predmetného ustanovenia považujeme to, že § 250b ods. 2
Zákonníka práce neberie ohľad na domácnosť zamestnanca v
situácií, kedy to domácnosť zamestnanca nebude umožňovať podľa
povahy druhu práce. Pojem domácnosť Zákonník práce nevymedzuje. V
aplikačnej praxi to bude najmä adresa bydliska, ktorú zamestnanec
uviedol svojmu zamestnávateľovi pri uzatváraní pracovnej zmluvy.
Súčasne § 250b ods. 2 písm. b) Zákonníka práce ustanovuje právo
zamestnanca na vykonávanie práce zo svojej domácnosti, ak to
dohodnutý druh práce umožňuje a na strane zamestnávateľa nie sú
vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z
domácnosti. Musíme však uviesť možné aplikačné problémy
súvisiace s predmetným ustanovením. Otázkou ostáva, v akom rozsahu
je oprávnený zamestnanec domáhať sa u zamestnávateľa svojho práva výkonu práce z domácnosti? Príklad: „Zamestnávateľ jednostranne nariadil
výkon práce z domácnosti zamestnanca len 1x do týždňa počas
trvania mimoriadnej situácie a ostatné pracovné dni trvá na
prítomnosti zamestnanca na pracovisku, s čím zamestnanec
nesúhlasí.“ Má zamestnanec právo požadovať výkon práce z domácnosti každý jeden kalendárny deň počas celej účinnosti opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení … (skrátené podľa začiatku § 250b ods. 2 Zákonníka práce),
alebo len v rozsahu nariadenom, resp. aj nenariadenom zamestnávateľom
podľa § 250b ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, keďže predmetné
ustanovenie zamestnávateľovi neukladá povinnosť takejto žiadosti
zamestnanca vyhovieť.
Ďalší výkladový problém môže vzniknúť medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov pri vymedzení pojmu vážne prevádzkové dôvody, ktoré neumožňujú výkon práce z domácnosti. Vážne
prevádzkové dôvody síce nepredstavujú nový pojem v Zákonníku
práce, ale na účely možnosti, resp. nemožnosti výkonu práce
zamestnanca z domácnosti môže tento pojem spôsobovať veľké
aplikačné problémy. Z uvedeného dôvodu odporúčame, aby
zamestnávatelia a zástupcovia zamestnancov vo svojich kolektívnych
zmluvách alebo dohodách pristúpili k zadefinovaniu nového pojmu: vážne prevádzkové dôvody, ktoré nebudú umožňovať výkon práce z domácnosti zamestnanca.
Otázkou je spôsob zadefinovania tohto pojmu, buď pozitívnym
spôsobom alebo negatívnym spôsobom. Súčasne predmetná novela
Zákonníka práce v § 250b ods. 2 nerieši situáciu s refundáciou
zvýšených nákladov zamestnanca v súvislosti s jednostranným
nariadením výkonu práce z domácnosti zamestnanca. Ak by mal
zamestnávateľ záujem na ich dodatočnom uhradení, mohol by so
zamestnancom uzatvoriť napríklad dohodu o sporných nárokoch podľa §
32 Zákonníka práce.
4. Konto pracovného času
Podstatou
konta pracovného času je, že v prípade väčšej spotreby práce
zamestnanec odpracuje viac hodín ako je ustanovený týždenný
pracovný čas a v prípade menšej potreby práce zamestnanec odpracuje
menej hodín ako je ustanovený týždenný pracovný čas. Zamestnanec
pritom nesmie prekročiť priemerný ustanovený týždenný pracovný
čas za rozvrhové obdobie, najviac 12 po sebe nasledujúcich mesiacov,
aj keď konto pracovného času ustanovuje možnosť až 30-mesačného
rozvrhového obdobia. Konto pracovného času je spôsob nerovnomerného
rozvrhnutia pracovného času a rozvrhové obdobie je v zmysle
Zákonníka práce nastavené až na 30 po sebe nasledujúcich mesiacov,
ale s podmienkou, že v období 12 po sebe nasledujúcich mesiacov
nesmie pracovný čas zamestnanca, vrátane práce nadčas, presiahnuť v
priemere 48 hodín. Výhodou konta pracovného času je, že
zamestnanec má právo na základnú zložku mzdy,
ktorá zodpovedá ustanovenému týždennému pracovnému času. Ak má
zamestnanec nárok na mzdové zvýhodnenia, napríklad za prácu vo
sviatok, nie je dotknutá povinnosť zamestnávateľa
poskytnúť zamestnancovi aj ďalšie zložky mzdy, ak takýto nárok
vyplýva zamestnancovi napríklad z pracovnej zmluvy alebo kolektívnej
zmluvy.
Ak
je u zamestnávateľa zavedené konto pracovného času, môže
zamestnávateľ v dôsledku prerušenia výrobného procesu alebo
poskytovania služieb odstaviť zamestnancov od výkonu práce s
odôvodnením, že v dôsledku šírenia koronavírusu nemôže z
dôvodu poklesu alebo absencie objednávok prideľovať v tomto období
prácu a tým sa u zamestnanca aktivuje počas domáceho pobytu
záporná časť pracovného konta. Pri aktuálnej mimoriadnej situácii
treba mať na zreteli hlavnú podstatu konta pracovného času, ktorá
spočíva v tom, že v prípade väčšej potreby práce zamestnanec
odpracuje viac hodín a v prípade menšej potreby práce bez
bližšieho dôvodu špecifikácie zamestnanec odpracuje menej hodín
práce, resp. pri súčasnej situácii nebude vôbec vykonávať prácu v
zmysle § 43 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce.
Ani
tento spôsob riešenia mimoriadnej situácie sa však nemôže zo
strany zamestnávateľa aplikovať okamžite v dôsledku § 90 ods. 9
Zákonníka práce. Podľa predmetného ustanovenia rozvrhnutie
pracovného času je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi
najmenej týždeň vopred a s platnosťou najmenej na týždeň. Podľa §
250b ods. 3 Zákonníka práce platí, že rozvrhnutie pracovného
času je zamestnávateľ povinný zamestnancovi oznámiť najmenej dva
dni vopred, ak sa so zamestnancom nedohodne na kratšej dobe, a s
platnosťou najmenej na týždeň. Predmetná novela Zákonníka práce v
čase mimoriadnej situácie vytvorila pri konte pracovného času, ale
aj pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času flexibilný nástroj
pre zamestnávateľov, ktorým umožnila efektívnejší spôsob riadenia a koordinovania výrobných procesov v čase mimoriadnej situácie.
5. Čerpanie dovolenky
Pokiaľ sa niektorí zamestnávatelia rozhodli vyriešiť aktuálnu mimoriadnu situáciu nariadením dovolenky,
resp. určením hromadného čerpania dovolenky svojim zamestnancom,
mohli naraziť na niekoľko aplikačných problémov. Právo
zamestnávateľa určiť čerpanie dovolenky zamestnancovi sa podľa Zákonníka práce vzťahuje na celú výmeru dovolenky a všetky druhy dovolenky.
Ak
zamestnanec súhlasí s čerpaním dovolenky po určitý čas, v
aplikačnej praxi nevzniknú väčšie problémy. Ak však zamestnanec s
dobrovoľným čerpaním dovolenky nesúhlasí, prvým aplikačným
problémom je § 111 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého čerpanie
dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14
dní vopred. Toto obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca. Pokiaľ zamestnanec odmietne dať so skrátením tejto
lehoty súhlas, zamestnávateľ mu môže okamžite nariadiť čerpanie
dovolenky, avšak na jej čerpanie zamestnanec nastúpi až po
uplynutí 14 dní odo dňa nariadenia.
Podľa
§ 111 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže po dohode so
zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to
nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. V prípade, že u
zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže
zamestnávateľ v zmysle § 12 ods. 1 Zákonníka práce konať
samostatne. Pokiaľ zamestnancovi nevznikol nárok na dovolenku,
zamestnávateľ môže podľa § 111 ods. 3 Zákonníka práce určiť
zamestnancovi čerpanie dovolenky, aj keď dosiaľ zamestnanec nesplnil
podmienky na vznik nároku na dovolenku, ak možno predpokladať, že
zamestnanec tieto podmienky splní do konca kalendárneho roka, v ktorom
dovolenku čerpá, alebo do skončenia pracovného pomeru.
Súčasne
je potrebné sa zamyslieť nad samotným účelom dovolenky ako
pracovnoprávnym inštitútom v situácii, keď zamestnávateľ pri
vzniknutej mimoriadnej situácií nariadi zamestnancom hromadné
čerpanie dovolenky a konkrétny zamestnanec by potenciálne namietal,
že zamestnávateľ pri takejto mimoriadnej situácii neprihliadol na
oprávnené záujmy zamestnanca a pri vzniku mimoriadnej situácii z
dôvodu hrozby šírenia koronavírusu nemôže byť naplnený hlavný
účel dovolenky. Hlavným účelom dovolenky je zotavenie zamestnanca
po celoročnom výkone práce.(3) Podľa
§ 111 ods. 1 Zákonníka práce platí, že pri určovaní dovolenky
treba prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy
zamestnanca. Nevyhnutnou podmienkou pre nariadenie čerpania dovolenky v
zmysle tohto ustanovenia je, aby zamestnávateľ pri jej nariadení
prihliadol aj na oprávnené záujmy zamestnanca.
Otázkou zostáva, či počas mimoriadnej situácii v dôsledku šírenia koronavírusu môže pri splnení
všetkých povinností fyzických osôb počas vyhlásenia mimoriadneho
stavu alebo núdzového stavu podľa osobitných predpisov dôjsť k
zotaveniu zamestnanca po výkone práce, a ak áno, ako prihliadol
v takejto situácii zamestnávateľ na oprávnené záujmy zamestnanca,
pretože pri nariadení čerpania dovolenky je vopred jasné, že na
svoje záujmy zamestnávateľ prihliadol. Je takéto konanie v súlade s
dobrými mravmi podľa článku 2 Zákonníka práce, podľa ktorého
výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi.
Podľa
§ 110 ods. 2 Zákonníka práce môže zamestnávateľ po dohode so
zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to
nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. Pri hromadnom čerpaní
dovolenky je podmienkou, aby sa uskutočnilo len vtedy, ak je to
nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. Samotný pojem prevádzkové
dôvody Zákonník práce nevymedzuje, čo predstavuje paradox oproti
situácii podľa 142 ods. 4 Zákonníka práce, ktorému sa budeme
venovať aj v ďalšej časti článku. Ustanovenie § 142 ods. 4
Zákonníka práce podobne ako podmienku na uplatnenie tohto inštitútu
vymedzuje pojem vážne prevádzkové
dôvody, ale podstatný rozdiel spočíva v tom, že pri uplatnení
týchto dvoch inštitútov v prípade absencie zástupcov zamestnancov
môže zamestnávateľ pri nariadení hromadného čerpania dovolenky
konať samostatne, avšak pri § 142 ods. 4 Zákonníka práce
zamestnávateľ v prípade absencie zástupcov zamestnancov konať
samostatne nemôže a dohodu zamestnávateľa a zástupcov zamestnancov
nie je možné nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa.
Podľa
§ 250b ods. 4 Zákonníka práce platí, že čerpanie dovolenky je
zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi najmenej sedem dní
vopred, a ak ide o nevyčerpanú dovolenku podľa § 113 ods. 2
Zákonníka práce, najmenej dva dni vopred. Toto obdobie môže byť
skrátené so súhlasom zamestnanca. Predmetné ustanovenie považujeme za veľmi vhodne zakomponované do
Zákonníka práce, avšak na druhej strane aj po novele Zákonníka
práce ostáva akademická otázka účelu dovolenky počas mimoriadnej
situácie stále rovnaká.
6. Práceneschopnosť zamestnanca
V
súčasnej dobe sa niektorí zamestnávatelia snažia vyriešiť
mimoriadnu situáciu súvisiacu so šírením koronavírusu aj tým, že
nútia svojich zamestnancov byť práceneschopnými. V tejto súvislosti treba uviesť, že s uvedeným postupom sa nestotožňujeme a nepokladáme ho za správny. Zákon č. 461/2003 Z. z.
zákon o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v § 33
ods. 1 ustanovuje, že zamestnanec a povinne nemocensky poistená
samostatne zárobkovo činná osoba majú nárok na nemocenské, ak boli
pre chorobu alebo úraz uznaní za dočasne práceneschopných na výkon zárobkovej činnosti alebo im bolo nariadené karanténne opatrenie podľa osobitného
predpisu. To znamená, že práceneschopnosť zamestnanca musí uznať
ošetrujúci lekár, ktorý okrem výnimiek uzná zamestnanca za
dočasne práceneschopného len na základe skutočného zdravotného
stavu. Rozhodujúcou skutočnosťou je medicínsky stav zamestnanca a
nie uzavretie prevádzky zamestnávateľa. Tzv. koronovú práceneschopnosť môže ošetrujúci lekár zamestnancovi vystaviť len vtedy, keď sa vrátil z rizikových oblastí alebo tomu, komu bola nariadená karanténa z dôvodu potvrdenia ochorenia alebo zamestnancovi, ktorému regionálny úrad
verejného zdravotníctva nariadil karanténu. Osobitosti ďalej platia
u osobitných skupín zamestnancov, ktorým bolo pracovisko na základe
Ústredného krízového štábu zatvorené, ako napríklad učitelia.(4) Z uvedeného dôvodu nie je možné takýto postup zamestnávateľov a zamestnancov považovať za správny.
7. Prekážky v práci
Prekážky
v práci na strane zamestnávateľa alebo zamestnanca predstavujú
dočasnú suspendáciu plnenia vyplývajúceho z pracovného pomeru pri
vzniku právnych skutočností, ktoré zákonodarca považuje za právne
relevantné bez toho, aby došlo k skončeniu pracovného pomeru.(5) Následne
Zákonník práce rozlišuje medzi prekážkami v práci na strane
zamestnanca a prekážkami v práci na strane zamestnávateľa.(6)
7.1 Prekážky v práci na strane zamestnanca
Na účely nášho článku považujeme za vhodné osobitne upozorniť na prekážky v práci na strane zamestnanca
podľa § 137 ods. 4 písm. h) Zákonníka práce. Ide o prekážku v
práci na strane zamestnanca z dôvodu mimoriadnych udalostí.
Zákonník práce tento pojem nevymedzuje. V § 3 zákona č. 42/1994 Z. z.
o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov sa
mimoriadnou udalosťou myslí obdobie následkov mimoriadnej situácie
na život alebo zdravie obyvateľstva, a ktorá bola vyhlásená podľa
tohto zákona. Počas vyhlásenia mimoriadnej situácie je zamestnanec
povinný ostať doma na zníženie rizika ohrozenia života alebo
zdravia a počas tohto obdobia mu nepatrí náhrada mzdy v zmysle § 138
Zákonníka práce.
Pokiaľ došlo na strane zamestnanca k prekážke v práci z dôvodu karanténneho opatrenia v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane zdravia“), zamestnanec
je povinný zostať v karanténe a zamestnávateľ mu poskytne
pracovné voľno bez náhrady mzdy v zmysle § 138 Zákonníka práce.
Považujeme
za potrebné sa vyjadriť k § 141 ods. 3 písm. d) Zákonníka práce,
podľa ktorého zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi
pracovné voľno s náhradou mzdy, ktoré si zamestnanec odpracuje.
Pomerne zaujímavá situácia môže nastať v prípade, ak zamestnanec
odmietne vykonať prácu, preruší prácu alebo opustí pracovisko
postupom podľa § 8 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“)
z dôvodu, že sa dôvodne domnieval, že je v dôsledku šírenia
koronavírusu bezprostredne a vážne ohrozený jeho život alebo
zdravie v situácii, keď podľa jeho mienky zamestnávateľ na jeho
žiadosť nenariadil preventívne opatrenia proti šíreniu
koronavírusu, napr. nevydal na žiadosť zamestnanca rozhodnutie,
ktorým by nariadil nosenie ochranných rúšok alebo textilu v oblasti
úst a nosa a súčasne zamestnanec postupom podľa § 141 ods. 3 písm.
d) Zákonníka práce požiadal zamestnávateľa o pracovné voľno s
náhradou mzdy, ktoré si neskôr odpracuje.
V prípade, ak by s takýmto postupom zamestnávateľ súhlasil, v
aplikačnej praxi by nevznikli výrazné problémy. Otázkou však
ostáva, či je možné vzhľadom na systematické zaradenie § 141 ods. 3
písm. d) Zákonníka práce posúdiť súčasnú mimoriadnu situáciu
ako aj nami uvedený modelový prípad ako dôležitú osobnú
prekážku v práci zamestnanca. Podľa § 250b ods. 5 Zákonníka práce
predmetná novela zakomponovala neprítomnosť zamestnanca v práci aj počas jeho dôležitej osobnej prekážky v práci, ktorou je karanténne opatrenie alebo izolácia.(7)
7.2 Prekážky v práci na strane zamestnávateľa
Prekážky
v práci na strane zamestnávateľa sú vymedzené v § 142 Zákonníka
práce. Na účely nášho článku zameriame pozornosť najmä na § 142
ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého, ak zamestnávateľ vymedzil
v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové
dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať
prácu, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej
patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou, najmenej
60% jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno
nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. Dohodu podľa prvej vety
nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. Pokiaľ u
zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov a existuje zhoda
zamestnávateľa so zamestnanci na tom, že im bude zamestnávateľ
poskytovať náhradu mzdy v sume 60% ich priemerného zárobku z dôvodu
prekážky v práci na strane zamestnávateľa, môžu sa zamestnanci
medzi sebou dohodnúť na zvolení zamestnaneckého dôverníka, ktorý
je zástupcom zamestnancov v zmysle § 11a ods. 1 Zákonníka práce.(8) Podľa § 142 ods. 4 Zákonníka
práce vyplýva, že vážny prevádzkový dôvod, ktorý je vymedzený
v samotnej dohode a ktorý má za následok nemožnosť
zamestnávateľa prideľovať prácu, sa vzťahuje na konkrétneho zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že nie každý vážny prevádzkový dôvod musí mať automaticky za následok nemožnosť prideľovania práce konkrétnemu zamestnancovi. Príkladom môže byť
personalista zamestnávateľa, ktorý je povinný vykonávať prácu v
čase, kedy bude väčšina zamestnancov doma. Z uvedeného dôvodu
odporúčame, aby súčasťou takejto dohody boli v prílohe
zamestnanci, ktorých sa rozhodnutie zamestnávateľa priamo dotýka
tak, aby nedošlo k akýmkoľvek pochybám v tom kontexte, že
vymedzený vážny prevádzkový dôvod zamestnávateľa nemal vo
vzťahu ku konkrétnemu zamestnancovi za následok nemožnosť
prideľovania práce. Za problematické však možno považovať
skutočnosť, že zástupcovia zamestnancov s uvedeným postupom
zamestnávateľa nemusia súhlasiť, napríklad aj z ekonomických
dôvodov(9) a budú sa snažiť dotlačiť zamestnávateľa pre nich ekonomicky výhodnejším opatreniam.
Predmetná novela Zákonníka práce v § 250b ods. 6 ustanovila, že ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu celkom alebo sčasti pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa na
základe rozhodnutia príslušného orgánu alebo pre zastavenie alebo
obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia
mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, ide
o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí
zamestnancovi náhrada mzdy v sume 80 % jeho priemerného zárobku,
najmenej však v sume minimálnej mzdy. Ustanovenie § 142 ods. 4
Zákonníka práce tým nie je dotknuté. Vo vzťahu predmetného § 250b
ods. 6 Zákonníka práce k § 142 ods. 4 Zákonníka práce môže
vzniknúť viacero výkladových problémov.
Prvým z nich je, na akých zamestnancov sa predmetný § 250b ods. 6 Zákonníka práce uplatní. Predmetné
ustanovenie sa uplatní len na tých zamestnancov zamestnávateľa,
ktorí nemôžu vykonávať prácu pre zastavenie alebo obmedzenie
činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného
orgánu, ako aj na tých zamestnancov zamestnávateľa, ktorí nemôžu
vykonávať prácu pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti
zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie,
núdzového stavu alebo výnimočného stavu.
Otázkou je, či sa vôbec § 142 ods. 4 Zákonníka práce uplatní počas mimoriadnej situácie a ak áno, na akých zamestnancov zamestnávateľa bude možné predmetné ustanovenie uplatniť. Podľa nášho názoru bude možné § 142 ods. 4 Zákonníka práce uplatniť aj v čase mimoriadnej situácie (pretože § 250b ods. 6 Zákonníka práce priamo ustanovuje, že § 142 ods. 4 tým nie je dotknutý)
na tých zamestnancov zamestnávateľa, na ktorých sa rozhodnutie
príslušného orgánu týkajúce sa jeho zastavenia alebo obmedzenia
činnosti nevzťahuje alebo takíto zamestnanci by mohli napriek
vyhláseniu mimoriadnej situácie vykonávať prácu (t.j. činnosť zamestnávateľa nie je ani nepriamo dotknutá vyhlásením mimoriadnej situácie). Otázkou pri § 250b ods. 6 Zákonníka práce zostáva výklad slovného spojenia: „ako dôsledok vyhlásenia mimoriadnej situácie…“. Z uvedeného dôvodu je podľa nášho názoru veľmi tenká hranica pri uplatnení § 142 ods. 4 Zákonníka práce a § 250b ods. 6 Zákonníka práce po vyhlásení mimoriadnej situácie.
Zaujímavý aplikačný problém môže v budúcnosti vzniknúť pri kumulácii § 142 ods. 2 a § 250b ods.
6 Zákonníka práce. Príkladom môže byť situácia, kedy vážny
prevádzkový dôvod zamestnávateľa, pre ktorý aplikuje § 142 ods. 2
Zákonníka práce, bude súčasne po vyhlásení mimoriadnej situácie
dôvodom pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa. V
tejto situácii vzniká otázka súvisiaca najmä s výškou náhrady
mzdy zamestnancov. Sme toho názoru, že pokiaľ sa v aplikačnej praxi
vyskytne situácia kumulácie obidvoch ustanovení z toho istého
dôvodu, zamestnávateľ by mal po vyhlásení mimoriadnej situácie
postupovať v zmysle § 250b ods. 6 Zákonníka práce. Pokiaľ však
nastane situácia, kedy zamestnávateľ pred vyhlásením mimoriadnej
situácie z konkrétneho vážneho prevádzkového dôvodu aplikuje §
142 ods. 2 Zákonníka práce a následne sa po vyhlásení mimoriadnej
situácie vyskytne ďalší dôvod spĺňajúci podmienky uvedené v §
250b ods. 6 Zákonníka práce a vážny prevádzkový dôvod podľa §
142 ods. 2 Zákonníka práce stále trvá, domnievame sa, že zamestnávateľ by mohol postupovať podľa §
142 ods. 2 Zákonníka práce, pretože tento dôvod spôsobil ako
prvý prekážku v práci na strane zamestnávateľa, ktorá aj po
vyhlásení mimoriadnej situácie stále trvá.
8. Ďalšie aplikačné problémy
V súvislosti s dynamicky sa šíriacou nákazou koronavírusu je potrebné zamyslieť sa nad ďalšou aplikačnou praxou zo strany zamestnávateľov, ktorá sa vyvinula alebo sa môže vyvinúť v súvislosti s ich opatreniami. Medzi ďalšie aplikačné problémy v súčasnej situácii môžeme zaradiť meranie teploty zamestnancom zo strany zamestnávateľa, monitorovanie zamestnancov prostredníctvom sociálnych
sietí za účelom kontroly, či v rozhodujúcom období neboli v
zahraničí, vyžadovanie informácií ohľadom predchádzajúceho
pobytu uchádzača o zamestnanie pred uzatvorením pracovného pomeru,
prípadne diskriminácia uchádzačov o zamestnanie so štátnou
príslušnosťou alebo bydliskom v štáte, ktorý v nedávnej minulosti
bol najviac postihnutý koronavírusom.
Podľa
§ 147 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ v rozsahu svojej
pôsobnosti povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu
zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné
opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a
vhodného systému na riadenie ochrany práce. Meranie teploty pred
nástupom do práce by sa dalo v tomto smere chápať ako
zabezpečovanie prevencie všetkých ostatných zamestnancov pred
hrozbou šírenia koronavírusu v prevádzke zamestnávateľa. Zákon o
BOZP následne bližšie špecifikuje všeobecné zásady prevencie,
ktoré je povinný zamestnávateľ aplikovať v súlade s § 5 ods. 3
tohto zákona tak, aby sa splnil ich účel. Sme toho názoru, že
zamestnávateľ môže zamestnancom merať teplotu, avšak len s ich
dobrovoľným súhlasom. Podľa § 12 ods. 2 písm. l) zákona o BOZP má zamestnanec povinnosť podrobiť sa vyšetreniu, ktoré vykonáva zamestnávateľ
alebo príslušný orgán štátnej správy, aby zistil, či
zamestnanec nie je pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok. V predmetnom ustanovení jednoznačne absentuje
povinnosť podrobenia sa vyšetreniu za účelom, či zamestnanec nemá
napríklad prenosný vírus v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie
alebo núdzového stavu. Podľa § 12 ods. 2 písm. i) zákona o BOZP má zamestnanec povinnosť podrobiť sa lekárskym preventívnym prehliadkam vo vzťahu k práci, avšak podľa § 30e zákona č. 355/2007 Z. z.
zákona o ochrane verejného zdravia v znení neskorších predpisov vo
svojej podstate ide o lekárske prehliadky za účelom zistenia, či je
zamestnanec vhodný z hľadiska svojho zdravotného stavu na výkon
konkrétnej práce.
Monitorovanie
zamestnancov prostredníctvom sociálnych sietí za účelom zistenia
ich predchádzajúceho pobytu podľa nášho názoru bez ďalšieho
predstavuje zásah do súkromia zamestnancov. Každý zásah do
súkromia zamestnancov je však potrebné vyhodnotiť v súlade so
zásadou legality, legitimity a proporcionality, čo vo svojej postate
predstavuje výnimku podľa článku 7 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.(10) Bolo by skutočne zaujímavé, akým smerom by sa ubrala rozhodovacia prax súdnych autorít v prípade, keby v potenciálnom súdnom spore zamestnanec namietal porušenie ochrany súkromia z dôvodu lustrácie miesta pobytu zamestnanca zo strany zamestnávateľa
prostredníctvom sociálnych sietí alebo prostredníctvom GPS signálu
za účelom prevencie pred hrozbou šírenia koronavírusom. V
súčasnej dobe zamestnávatelia využívajú informácie zo sociálnych
sietí aj v rámci predzmluvných vzťahov, pričom zistené
informácie ohľadom
uchádzačov o zamestnanie spracúvajú a na základe zistených
informácií vyhodnocujú výberové konania. Na uvedenú problematiku
nie je jednotný názorový prúd, pričom niektorí odborníci
z oblasti pracovného práva považujú uvedenú činnosť
zamestnávateľa v rozpore s § 41 Zákonníka práce a niektorí konanie
zamestnávateľa ospravedlňujú z dôvodu, že ide o verejne dostupné
informácie.(11) Opäť
uvádzame zaujímavý príklad, ako by sa aplikačná prax
najvyšších súdnych autorít s uvedeným diskriminačným sporom
vysporiadala, ak by zamestnávateľ odmietol zamestnať uchádzača o
zamestnanie, ktorý by bol štátnym príslušníkom krajiny, ktorá je v
súčasnej dobe ochromená alebo paralyzovaná v dôsledku šírenia
koronavírusu.
Záver
Na
záver článku musíme vyzdvihnúť enormnú snahu zákonodarcu,
ktorý urgentne zareagoval na vyššie popísané aplikačné problémy
niektorých inštitútov Zákonníka práce a prijal vo veľmi krátkom
čase predmetnú novelu Zákonníka práce, ktorá umožňuje
zamestnávateľom flexibilne zareagovať na vzniknutú mimoriadnu
situáciu v súvislosti s aktuálne sa šíriacim koronavírusom. Na
základe vyššie uvedeného musíme konštatovať, že legislatívna
úprava pred prijatím novely Zákonníka práce dostatočným spôsobom
nedávala jednoznačné odpovede aplikačnej praxi, akým spôsobom je
potrebné vyriešiť vzniknutú mimoriadnu situáciu. V súvislosti s
prijatou novelou Zákonníka práce sme poukázali na niektoré
výkladové problémy, ktoré môžu nastať pri jej realizácii v
aplikačnej praxi. Súčasne uvádzame, že podľa nášho názoru je
potrebné, aby po skončení aktuálnej hrozbe nákazy koronavírusom
pristúpil zákonodarca k novelizácii Zákonníka práce a v
ustanovení § 250b Zákonníka práce osobitne upravil ustanovenia
Zákonníka práce, ktorých účelom je ochrana osobitných kategórii
zamestnancov, ako napríklad mladistvých zamestnancov, tehotné matky,
dojčiacich zamestnancov a pod.
Akékoľvek
legislatívne zmeny prijaté po ukončení pandémie spôsobenej
koronavírusom by mali zohľadňovať aktuálne požiadavky aplikačnej
praxe na elimináciu identifikovaných aplikačných problémov tak, aby
prijaté legislatívne opatrenia boli výsledkom sociálneho dialógu
sociálnych partnerov a zákonodarcu, nespôsobovali nerovnováhu vo
vzájomných právach a povinnostiach medzi zamestnávateľmi a
zamestnancami a pri mimoriadnych situáciách flexibilne odzrkadľovali
vzájomné potreby zamestnávateľov a zamestnancov.
Poznámky
- 1)
BARANCOVÁ, H.: Nové technológie v pracovnom práve a ochrana
zamestnanca (možnosti a riziká). Praha: Leges, 2016, str. 11 a nasl.,
ISBN 978-80-7502-176-2.
- 2)
DOLOBÁČ, M.: Vplyv telepráce na duševné zdravie zamestnanca. Str.
193 a nasl. In: Právo, obchod, ekonomika VII. Zborník príspevkov z
vedeckého sympózia: 11. – 13. október 2017, Vysoké Tatry. – Košice :
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2017, ISBN
9788081525285.
- 3)
BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas – dovolenka a materská dovolenka v
judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v práve Slovenskej
republiky. Plzeň : Aleš Čeněk, 2015, str. 87, ISBN
978-80-7380-576-0.
- 4)
Bližšie pozri napríklad:
https://www.socpoist.sk/aktuality-socialna-poistovna-nemoze-uznat-pn-bez-potvrdenia-lekara/48411s68392c.
(Prezerané dňa: 19. 3. 2020, 14:21 hod.)
- 5)
BARANCOVÁ, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie.
Bratislava : C. H. Beck, 2019, str. 1087, ISBN 978-80-7400-540-4.
- 6) OLŠOVSKÁ, A.: Pracovný pomer. 1. vydanie. Praha : Wolters Kluwer ČR, 2017, str. 168, ISBN 978-80-7552-946-6.
- 7) Vzhľadom na kapacitný rozsah článku bližšie pozri § 250b ods. 5 Zákonníka práce.
- 8) Bližšie pozri § 233 a nasl. Zákonníka práce.
- 9)
OLŠOVSKÁ, A., ŠVEC, M.: Zástupcovia zamestnancov a ich kompetencie v
oblasti skončenia pracovného pomeru, zodpovednostných vzťahov a
riadenie činnosti u zamestnávateľa. Praha : Leges, 2018, str. 54 a
nasl., ISBN 978-80-7502-344-5.
- 10) BARANCOVÁ, H.: Práva zamestnancov Európskej únie. Praha : Leges, 2016, str. 142, ISBN: 978-80-7502-117-5.
- 11) BARANCOVÁ, H: Nové technológie v pracovnoprávnych vzťahoch. Praha : Leges, 2017, str. 92, ISBN 978-80-7502-253-0.
Autor
JUDr. Jozef Greguš PhD., LL.M.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10