Privítanie komentára k zákonu o ústavnom súde a poznámky k jeho štruktúre

Komentár k zákonu č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) autorov Milana Ľalíka a Tomáša Ľalíka považujem za dielo, ktoré aj keď v ďalších riadkoch bude podrobené kritike,(1) treba považovať, minimálne, za odštartovanie diskusie o forme, obsahu a dosahu nového zákona o ústavnom súde. Z tohto, ale iba z tohto dôvodu treba dielo uvedených autorov privítať. Na úvod je totiž nevyhnutné napísať, že predloženú publikáciu nepovažujem za skutočný komentár; svoj názor objasním v ďalších riadkoch a v závere.

Posudzovaná publikácia je členená, tak ako sme na to zvyknutí z iných komentovaných zákonov. Text komentovaného ustanovenia, súvisiace predpisy zákona, iné vnútroštátne normy a pramene medzinárodného práva. Občas sa objavujú výňatky z dôvodových správ, nielen ku novému zákonu o ústavnom súde. Pod ustanoveniami o konaniach sa uvádza aj výberová judikatúra ústavného súdu. V texte nachádzame rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva. Literatúra sa zásadne uvádza pod čiarou, čo už nie je pravidelný spôsob práce s literárnymi zdrojmi. Táto štruktúra diela by bola azda aj vhodným prístupom, lenže na jej pochválenie chýba, ako uvediem neskôr, dôslednosť pri uvádzaní všetkých súvisiacich predpisov, judikatúry, literatúry ako aj iných použitých zdrojov.

Účelom komentára nie je vedecká alebo kvázi-vedecká polemika

Podľa autorov: „Komentár je na mnohých miestach vedecký, ba až doktrinálny (nie je vedecký a doktrinálny to isté?), na iných zasa jednoduchý a praktický, aby bolo ľahšie sa v ňom orientovať. Na mnohých miestach je však aj kritický, a to voči prijatej právnej úprave, rozhodovacej činnosti ústavného súdu či mnohým doteraz prezentovaným doktrinálnym názorom“ (Predhovor).

Súčasťou komentára k novému zákonu môžu byť aj základy doktrín, ktoré ovládajú interpretované právne odvetvie. Majú to byť základy, ktoré sú ustálené, všeobecne prijímané a opreté (v prípade právnych úprav výkonu súdnictva) o stabilizovanú judikatúru. Za také doktrinálne fundamenty sa nedajú považovať rozsiahle polemiky s viacerými autormi publikácií alebo článkov z ústavného súdnictva. Takým rozumie len ten, kto sa výslovne zaoberá daným odborom. Pre prax sú takmer bezcenné. Niekoľko príkladov.
Na s. 53 a nasl. autori rozvíjajú svoj názor o tom, že prezident republiky nemôže odvolať predsedu a podpredsedu ústavného súdu. Zbytočné teoretizovanie, bez praktického významu. Ich polemika s názormi B. Baloga, ktorý zaujal opačný postoj naráža na to, že celá odborná komunita pripúšťa, v súlade s normami ústavy, oprávnenie hlavy štátu odvolať vedenie ústavného súdu. Dokonca Benátska komisia uznala, že hlava štátu také právo má, i keď odvolanie musí spočívať na vážnych dôvodoch.

Na s. 446 autori nesúhlasia s názorom Tomáša Herca, podľa ktorého výklad ústavného súdu je deklaratórnej povahy. Ponúkajú názor, podľa ktorého výklad ústavy a ústavných zákonov môže mať aj konštitutívny charakter. Taký názor sa v doktríne ústavného súdu ani v relevantnej literatúre nenachádza, nehovoriac o tom, že ústavný súd nemôže konštituovať vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností ústavného charakteru. Nie je ústavodarcom.

V celom komentári autori priebežne bránia kvázi-vedeckými úvahami rozhodnutia, ktoré vo veci nevymenovaných kandidátov na ústavný súd vyniesli prvý a tretí senát ako aj plénum v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov. Činia tak napriek tvrdej kritike týchto rozhodnutí, napríklad Ján Drgonec ponúkol analýzu, ktorá v plnej nahote odkryla účelovosť rozhodovania v uvedenej kauze.(2) Jeho rozbor sa v odbornej pospolitosti pochopil jednoznačne. Také judikovanie ústavného súdu bolo nelegitímne. V spojitosti s týmito rozhodnutiami vyznieva trochu zvláštne tvrdenie autorov (jeden z nich bol sudca spravodajca vo veci I. ÚS 576/2015) na s. 98: „Nezávislosť sudcu neznamená postup na základe svojvôle a podľa svojho presvedčenia či právneho názoru.“ Nález v citovanej veci je nepochybne učebnicovým príkladom sudcovskej svojvôle.

Povahe praktického kompendia tiež odporuje citovanie prác niektorých zahraničných autorov,(3) ktorí pôsobia v úplne odlišných právnych pomeroch. Výsledky ich bádania sa jednoducho nedajú pretransformovať do praktického výkonu slovenského ústavného súdnictva, resp. nie sú dostatočne zrozumiteľné bez poznania širších kontextov. Potvrdzujú len to, že autori, prípadne jeden z nich sa venuje otázkam ochrany ústavnosti aj v širších vedeckých súvislostiach.

Názory, s ktorými sa nedá súhlasiť a chýbajúce výklady

Na stránkach komentára sa dočítame o názoroch, ktoré sú prinajmenšom polemické, ak nie rovno vecne nesprávne. Opäť ponúkam čitateľovi len vzorku.

Na s. 65 sa tvrdí: „Iným potencionálnym problémom je charakteristika tzv. neodkladných úloh predsedu ústavného súdu. Podľa nášho názoru treba predmetnú kategóriu vykladať extenzívne tak, že sa týka všetkých kompetencií a právomocí predsedu ústavného súdu.“ Po prvé, taký výklad naráža na problém legitimity postavenia predsedu ústavného súdu a, po druhé, ak by to mali byť všetky kompetencie a právomoci, tak z akého dôvodu sa použil výraz „neodkladné úlohy“, ktorý nesporne značí obmedzenie?
Na s. 70 až 71 sa používajú termíny kompetencia pléna, právomoc senátu, pričom evidentne ide len o pôsobnosť týchto formácií ústavného súdu; na s. 222 sa dokonca zmiešali pojmy právomoc a pôsobnosť. Táto výčitka platí aj pre právomoc sudcu spravodajcu (s. 177, 181). Taký sudca vykonáva síce právomoc ústavného súdu, ale sám ju nemá. Ide tiež o pôsobnosť.

Na s. 98 je krátka veta. Judikatúra je platným právom. V právnom poriadku Slovenskej republiky je taký záver prinajmenšom silne pochybný, najmä ak chýba vysvetlenie teoretického východiska.

Autori, napriek zneniu § 32 (4) vymedzujú okruh účastníkov takto: „Podľa povahy jednotlivých druhov konania pred ústavným súdom sú nimi fyzická alebo právnická osoba, štát, ako aj orgán verejnej moci, t. j. štátny orgán, prípadne orgán obce a vyššieho územného celku.“ K účastníkom konania však patria aj non-subjekty: Najmenej jedna pätina poslancov národnej rady, napríklad v konaní o súlade právnych predpisov, či v konaní o výklad ústavy; petičný výbor zastupujúci skupinu občanov, ktorá podala platný návrh na kandidáta na funkciu prezidenta; skupina najmenej 15 poslancov národnej rady, ktorá podala platný návrh na kandidáta na funkciu prezidenta (§ 157); petičný výbor zastupujúci skupinu aspoň 350 000 občanov, na požiadanie ktorej prezident referendum vyhlásil (§ 164) a inde.

Autori tvrdia na s. 181, že „… právomoc rozhodnúť o tom, že niektorý návrh sa prerokuje prednostne, patrí sudcovi spravodajcovi. Predseda ústavného súdu alebo predseda senátu sú povinní sudcovi spravodajcovi vyhovieť s návrhom na prednostné prerokovanie a daný návrh prednostne zaradiť do programu rokovania pléna alebo senátu“. Taký výklad je v priamom rozpore so znením § 54 ods. 1 (… ústavný súd sa nemusí riadiť poradím…) a s tým, že sudca spravodajca nemá žiadnu právomoc. On len pôsobí vo veci ako spravodajca, je vlastne služobníkom pléna alebo senátu. Prezentovaný názor by viedol k absurdnému výsledku. Dvanásť členov pléna by bolo proti prednostnému prerokovaniu veci a napriek tomu by prevážil názor jediného člena pléna. To platí aj pre senát.

Rozpaky vzbudzuje aj názor autorov (s. 446), podľa ktorého výklad ústavy a ústavných zákonov má v určitých prípadoch aj konštitutívne účinky, ba tvrdia, že hranica medzi tvorbou práva a výkladom prakticky neexistuje. Na taký výklad niet žiadnej opory v ústave, v judikatúre ústavného súdu a ani v teórii ústavného súdnictva, ktorá sa venuje slovenským reáliám. Výklad nemôže plniť funkciu pozitívneho ústavodarcu; je to predpoklad korektnej aplikácie ústavných noriem a ako taký sa stáva súčasťou interpretovanej právnej normy. Naopak, vo všeobecnosti je ústavne neprípustné, aby sa akýmkoľvek výkladom dopĺňali alebo menili právne normy.

Dva príklady o chýbajúcich a potrebných výkladoch nového zákona o ústavnom súde.

Na s. 459 autori uvádzajú: Neúspešný kandidát (vo voľbách prezidenta republiky) je osoba, ktorej návrh na kandidatúru predseda NR SR v zmysle § 103 ZoPVVP prijal a ktorá sa nevzdala kandidatúry. Aby nezvolený kandidát mohol získať aktívnu legitimáciu, musel v prezidentských voľbách získať minimálne 5 % platných hlasov. Touto právnou úpravou sa majú zrejme vylúčiť špekulatívne návrhy volebných sťažností. Pri výklade oprávnenia takého kandidáta však chýba to zásadné. Kedy vzniká toto oprávnenie. Už po prvom kole prezidentských volieb alebo, ak sa koná aj druhé kolo, len po druhom kole? Kto je po druhom kole neúspešný kandidát? Len ten, ktorý postúpil do druhého kola alebo aj kandidát, ktorý vypadol po prvom kole? To sú zásadné otázky, na ktoré sa autori ani nepokúsili odpovedať, napriek tomu, že jeden z neúspešných kandidátov podal až dva návrhy na ústavný súd, tvrdiac, že aj keď nepostúpil do druhého kola, má oprávnenie začať konanie.

Na s. 610 a nasl. autori ponúkajú výklad § 241, opierajúc sa o dôvodovú správu, ktorá je vecne chybná a preto aj ich výklad nie je vecne správny a, navyše, je neúplný. V dôvodovej správe sa uvádza, v rozpore s § 3 ods. 1 ústavného zákona 357/2004 Z. z., že § 241 sa netýka verejných funkcionárov, ale štatutárnych orgánov verejnej moci a štatutárnych orgánov právnických osôb, ktorým orgán verejnej moci uložil pokutu za nesplnenie ich zákonnej povinnosti. Lenže v citovanom ústavnom zákona niet iné označenie než verejný funkcionár. Keďže v ústavnom zákone niet takého rozlíšenia, tak obyčajný zákon ho nemôže zavádzať ako nové rozlíšenie na účely konania pred ústavným súdom. Autori však ponechali toto pochybenie bez povšimnutia a tak sa vlastne k výkladu § 241 ani nedostali.

Neúplnosť a nesprávnosť odkazov, citácií a judikatúry

Komentáre obsahujú, obvykle, súvisiace právne predpisy, relevantnú judikatúru, prípadne literatúru. Súvisiace predpisy (vnútroštátne a medzinárodné) sú však v posudzovanom diele tak neúplné, že sú vlastne zbytočným textom, nehovoriac o tom, že sú uvádzané v rozpore s citačnými normami. Judikatúra vytvára dojem náhodného výberu. Rovnako aj rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, ESĽP nie sú citované v súlade s úpravami na týchto súdoch.

Lexikálna, gramatická a štylistická úroveň diela

V knihe je dosť gramatických a pravopisných chýb, ako aj lexikálnych nedostatkov (napr. na s. 91 je uvedený výraz štvorčlenný senát, čo je lapsus, senát je vždy trojčlenný a na tom nemení nič, že niektorý sudca je zaradený do senátu ako jeho štvrtý člen, senát vždy koná v trojčlennom zložení; na s. 282 je uvedené: Negatívny interpretatívny výrok môže znieť, že právny predpis chápaný ako.. Predpis chápaný nedáva veľa zmyslu, predpis je vykladaný alebo používaný, kategória chápania je neznámy pojem; na s. 365 je uvedené: … ústavný súd má celú radu právomocí, hoci ide o rad; na s. 562 výraz…“ remedovať až ústavná sťažnosť… namiesto napraviť). Aj štylistika občas vykazuje známky nižšej zrozumiteľnosti textu. Jeden príklad za všetky. Autori píšu na s. 192: „Cieľom riešenia o predbežnej otázke teda je zaistiť jednotnú interpretáciu a aplikáciu práva EÚ v rámci únie tým, že Súdny dvor EÚ dáva ústavnému súdu členského štátu prostriedok, pomocou ktorého mu môžu predkladať otázky súvisiace s výkladom práva EÚ, prípadne s platnosťou aktov prijatých orgánmi, inštitúciami, úradmi a agentúrami únie.“ Konanie o prejudiciálnej otázke, nie predbežnej (stačí pozrieť slovenské preklady rozsudkov Súdneho dvora) nie je prostriedok, ktorý bol poskytnutý ústavnému súdu členského štátu Súdnym dvorom. Tento typ konania je upravený v Zmluve o fungovaní EÚ (čl. 267).

Záverom

„Komentár“ považujem skôr za publikáciu, v ktorej autori, jeden bývalý sudca ústavného súdu a druhý, docent venujúci sa ústavnému právu a ústavnému súdnictvu, sa snažia prezentovať predovšetkým svoje názory, niekedy aj v pomerne silnej konfrontácii s už ustálenými názormi, judikatúrou alebo literatúrou. Nezriedka nesúhlasia s inými postojmi iba preto, aby odmietli názory iných znalcov ústavného súdnictva (ars pro artis). Navyše, vidno úsilie ospravedlniť ozaj kontroverzné rozhodnutia ústavného súdu, hoci niektoré z nich boli podrobené zdrvujúcej odbornej kritike. Výklady, ktoré by boli vítané, chýbajú, iné sú otázne, niekedy až v rozpore so zákonnou úpravou. Je ich dosť na to, že som bol nútený pristupovať k nim výberovou metódou. Taký prístup autorov je málo užitočný pre používateľov a adresátov tohto diela. Ani informačná hodnota knihy nie je na požadovanej úrovni. Ponúknuté zdroje sú medzerovité, niektoré sú zbytočné (poznámka 3), iné sú neúplné, takže čitateľ musí ďalej pátrať po databázach. Z toho dôvodu sa nazdávam, že ponúknuté dielo by sa malo vnímať viac ako pokus o komentovanie nového zákona o ústavnom súde, než, hoci len stručný komentár, slúžiaci predovšetkým neľahkej právnej praxi v ústavnom súdnictve.

Poznámky

• 1) Autori túto kritiku priamo predvídajú: Keďže ide o prvý komentár, ktorý nemal na čo nadviazať (aj keď doktrína v tejto sfére existuje), celkom prirodzene sa iste objavia nejasnosti či kritické analýzy mnohých aspektov tohto diela (s. XVIII predhovoru).
• 2) Drgonec, J.: Za všetko, čo prvý senát zahrnul do odôvodnenia svojho rozhodnutia, si namiesto standing ovation zaslúži skôr defenestráciu. Ak sa vyslovené názory premenia na precedensy, na Slovensku sa začala ústavná normalizácia. (DenníkN, Komentáre, 15. december 2017); ten istý: Zo súdnej praxe č. 1,2/2018.
• 3) Len na ukážku: J A. – MAZUR, E P.: Judicial diversity, where independance and accountability meet. Albany Law Review, roč. 67, 2004; MENDES, C. H.: Constitutional Courts and Deliberative Democracy. Oxford : Oxford University Press, 2013; ROSENFELD, M.: Dworkin and the One Law Principle: A Pluralist Critique. Revue inter%nationale de philosphie, 2005; HESSICK, F A.- JORDAN, S P.: Setting the Size of the Supreme Court. Arizona State Law Journal, roč. 41, 2009; VERMEULE, A.: Common Law Constitutionalism and the Limits of Reason. Columbia Law Review, roč. 107, 2007; TUSHNET, M.: Weak Courts, Strong Rights. Judicial Review and Social Welfare Rights in Comparative Constitutional Law. Princeton : Princeton University Press, 2008.
• 4) Účastníkmi konania sú navrhovateľ, ten, proti komu návrh na začatie konania smeruje a osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

Autor
prof. JUDr. Ján Mazák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

V civilnom súdnom konaní sa od strán sporu, ale aj súdu samotného očakáva dodržiavanie elementárnych pravidiel slušnosti ako aj dodržiavanie dôstojnosti samotného konania. Používanie urážlivého a expresívneho jazyka je preto nežiaduce. Napriek tomu sa nedá ani takémuto jazyku v mnohých prípadoch vyhnúť. Článok sa zaoberá tým, čo strane hrozí a čo môže urobiť súd, t. j., akým spôsobom sa postaví k používaniu urážlivého jazyku strany.

Právne predpisy od tých s najvyššou právnou silou až po podzákonné normy kladú relatívne vysoké nároky na osobu sudcu, jeho nezávislosť a odbornosť ako aj na spôsob vedenia sporov. Na druhej strane strany sporu síce majú vytvorené zákonné mantinely pre uplatňovanie svojich práv a takisto postupujú podľa pokynov súdov, no zatiaľ, čo môžu konať, čo nie je zákonom zakázané, tak súdy môžu konať iba v ústavných medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.(1) Inak povedané, strany môžu robiť všetko, čo im zákon nezakazuje a súdy iba to, čo im zákon dovoľuje.

V týchto medziach potom súdy musia prihliadať aj na podania strán, ktoré môžu používať urážlivý jazyk a obsahovať vulgarizmy. Tieto podania sa dajú rozdeliť na dve kategórie. V prvom rade ide podania, ktoré síce obsahujú vulgarizmy a urážlivý jazyk, ale to iba z dôvodu, že musia označiť skutkové tvrdenia, napríklad pri žalobách na ochranu osobnosti, kedy je nutné poukázať na spôsob porušenia práva žalobcu. Známy je aj prípad expresívneho pokynu k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci z Českej republiky, ktorý hoci vulgárne, no stanovil pre podriadených záväzný spôsob správania a vysvetlil dôvod svojho pokynu.(2) Vzhľadom na to, že náležitosťou žaloby je aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 CSP), sú takéto podania chápané v zmysle práva na spravodlivý proces a sú dokonca nevyhnutnou súčasťou žalôb.

Druhá kategória podaní, ktoré obsahujú urážlivý, ofenzívny jazyk a vulgarizmy, nemá nič spoločné s uplatňovaním práva. Ide o podania, ktoré osočujú protistranu či iné osoby, samotné súdy a iné štátne orgány. Pri týchto podaniach sa vynára otázka, akým spôsobom sa s nimi vysporiadať v zákonných medziach, resp. môžu strany konania bez toho, aby boli sankcionované podávať takéto podania, často písané „horúcou“ hlavou v záchvate hnevu, či zdania nespravodlivosti?

Urážlivé podania v ústavnoprávnej rovine

Do akej miery sú prípustné urážlivé podania plné vulgarizmov z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces môžeme skúmať z hľadiska judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“ a „Ústavný súd SR“) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej iba „ESĽP“). Tieto inštitúcie sú síce postavené do inej roviny ako sú všeobecné súdy, no v zásade v určitých prípadoch môže prichádzať do úvahy analogické použitie riešenia nimi zvoleného ako aj ich forma záväznosti.(3) Hoci napríklad v prípade Ústavného súdu SR sa to môže javiť práve naopak, keďže sa podporne používa Civilný sporový poriadok.

Ústavný súd Slovenskej republiky pri posudzovaní sťažností, ktoré používajú urážlivý jazyk dospel (na základe judikatúry ESĽP) k záveru, že takúto sťažnosť je možné odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ktorých súčasťou je aj primeraná slušnosť,(4) pričom samotné správanie sťažovateľa označuje za zneužitie práva na podanie sťažnosti, ktoré je v roz- pore s účelom takéhoto práva.(5)

Vzhľadom na uvedené je potom zrejmé, že v prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť návrh odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup. Hoci sťažovateľ môže vo svojich podaniach poskytnúť kritiku rozhodovania, či už všeobecných súdov ako aj ústavného súdu, dôležitou ostáva hranica, ktorú keď prekročí už ide o zneužitie práva na podanie sťažnosti, ide napríklad o:

• – uznesenie č. k. II. ÚS 198/08-15 zo dňa 27. mája 2008, v ktorom ÚS SR dospel k záveru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v jeho podaní prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo uráža ústavný súd a jednotlivých sudcov, a to v rozpore s princípom zachovávania slušnosti, úcty k ústavnému súdu a jeho sudcom.(6)
• – uznesenie č. k. II. ÚS 20/2011-11 zo dňa 18. januára 2011, v ktorom takisto ÚS SR dospel k záveru, že sťažovateľ výrokmi obsiahnutými vo svojom podaní prekročil hranicu normálnej kritiky, hrubo uráža celý súdny stav. Podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu obsahuje urážlivé výroky na adresu okresného súdu, krajského súdu, sudcov ústavného súdu, ako aj na adresu zástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP s cieľom dehonestovať súdnictvo v Slovenskej republike.(7)
• – uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 205/09-9 zo dňa 28. júla 2009, kde ÚS SR mal za to, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými vo svojom podaní prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo uráža celý súdny stav. Podanie sťažovateľa na ústavnom súde obsahuje urážlivé výroky na adresu sudcov a na adresu súdnictva so snahou dehonestovať súdnictvo v Slovenskej republike.(8)

Nielen uvedené rozhodnutia, ale aj všetky ostatné, ktoré odmietli sťažnosti z uvádzaných dôvodov vychádzajú, ako už bolo vyššie uvedené, z judikatúry ESĽP a analógie k odmietaniu sťažností, ktorú používa tento súd. Ústavný súd SR (všetky 4 senáty) dospeli k rovnakému výkladu, a to, že ESĽP vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004)“. V danom prípade, však, používajú nesprávny preklad predmetného rozhodnutia. I keď konečný jeho výklad tohto rozhodnutia môže byť v zásade správny. Na rozdiel od ESĽP, ustanovenia upravujúce konanie pred Ústavným súdom SR nepoznajú žiadnu možnosť odmietnuť sťažnosť pre zneužitie práva na podanie sťažnosti. ESĽP túto možnosť dáva priamo Dohovor. Tak sa stáva, že Ústavný súd SR odmieta sťažnosti hoci na to nemá zákonné oprávnenie, pričom vychádza iba z judikatúry ESĽP (pričom ESĽP takúto možnosť zakotvenú má). Takto sa môže stať, že Ústavný súd SR odmietne sťažnosť, ktorou sa bude meritórne ESĽP zaoberať a vysloví, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako tomu bolo napríklad obdobne vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike.(9)

Európsky dohovor o ľudských právach vo svojich ustanoveniach umožňuje ESĽP vyhlásiť za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť predloženú, ak dospeje k záveru, že je zjavne nepodložená alebo je zneužitím práva podať sťažnosť.(10) Samotný ESĽP v tejto súvislosti opakovane pripomína, že použitie tohto ustanovenia je výnimočným procesným opatrením, a že pojem „zneužitie“ sa vzťahuje na jeho bežný význam, a to na škodlivé uplatňovanie práva zo strany jeho držiteľa spôsobom, ktorý je založený na tom, že toto ustanovenie je v rozpore s účelom takéhoto práva. ESĽP uplatňuje toto ustanovenie v štyroch situáciách (pri 4 typoch sťažností)(11) aj keď niektoré zdroje uvádzajú až 5 situácií.(12) Jednou z nich je aj situácia, keď sťažovateľ vo svojej korešpondencii s ESĽP použil obzvlášť mätúce, opovrhujúce, vyhrážajúce alebo provokatívne prejavy (napríklad rozsudok Řehák proti Českej republike, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004). Ústavný súd SR poukazuje práve na uvedené rozhodnutie, ktoré sa týkalo Českej republiky. V tomto rozhodnutí súd pripomenul, že v zásade je možné odmietnuť sťažnosť pre zneužitie práva iba vtedy, ak sa zakladá na vedome nepravdivých skutočnostiach, hoci (aj keď) používa hanlivý jazyk. Avšak v tomto prípade bol ESĽP toho názoru, že sú sťažovateľove tvrdenia už netolerovateľné, presahujú medze bežnej kritiky a dosahujú úroveň pohŕdania súdom. Takéto konania sťažovateľa je v rozpore s účelom práva individuálnej sťažnosti a predstavuje zneužitie tohto práva.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť síce môže používať hanlivý, expresívny, či urážlivý jazyk, no tento môže dosahovať medze bežnej kritiky. Ak prekročí únosnú hranicu, sťažnosť je odmietnutá pre zneužitie práva. V zásade len pre použitie samotného urážlivého jazyka nie je možné odmietnuť sťažnosť z zneužitia práva. Ústavný súd SR však používa vo svojej rozhodovacej činnosti v rozhodnutiach odkazujúcich na predmetné rozhodnutie ESĽP namiesto spojky „hoci“ alebo „aj keď“ spojku „a (rovnako)“.(13) Táto skutočnosť mení význam uvedeného rozhodnutia. Správne znenie preto nie je, ako uvádza Ústavný súd SR: „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk.“ Správnym znením (v súlade s judikatúrou ESĽP) by bolo: „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, aj keď používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk.“(14) Samotné používanie urážlivé jazyka teda ešte nemusí byť dôvodom pre odmietnutie sťažnosti. Napriek uvedenému ústavný súd používa v zásade správny výklad, keď odmieta sťažnosti až v prípadoch, ktoré prekračujú mieru bežnej kritiky rozhodnutí, súdov a sudcov samotných, ale iných štátnych orgánov a strán sporu.

Používanie urážlivého jazyka v civilnom procese

Podľa Civilného sporového poriadku platí, že úkony strán sa posudzujú podľa ich obsahu (každé podanie sa posudzuje podľa obsahu), pričom sa predpokladá, že strana sporu dosahuje určitú rozumovú úroveň alebo, ako sa uvádza v čl. 11, má rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako i jazykové vyjadrenie právnych noriem obsiahnutých v tomto zákone. Z tohto je potom zrejmé, že sa od strán sporu očakáva určitá morálna vyspelosť, ktorá sa sebou prináša kultúru vyjadrovania aspoň v úradnom styku. O to viac, ak stranu zastupuje advokát, ktorý je povinný zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú si jeho postavenie vyžaduje a takisto dodržiavať aj pravidlá profesijnej etiky.

Civilný sporový poriadok súdu v zásade neumožňuje odmietnuť podanie používajúce urážlivý jazyk z dôvodu zneužitia práva, ale je nutné dodať, že aj takéto podanie môže byť z dôvodu zneužitia práva odmietnuté, no nielen preto, že obsahuje urážlivý jazyk. Čl. 5 CSP uvádza, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Ako uviedol ESĽP ako aj ÚS SR urážlivý jazyk môže za určitých okolností predstavovať zneužitie práva na podanie sťažnosti. Ako sa ďalej uvádza v čl. 5 CSP, súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

Z uvedeného vyplýva, že súd môže sankcionovať a odmietnuť procesné úkony slúžiace na zneužitie práva. Logicky teda môže odmietnuť aj procesné úkony – podania strán, ktoré používajú urážlivý jazyk, no môže tak urobiť v rozsahu ustanovenom v Civilnom sporovom poriadku. Predmetný čl. 5 CSP je akýmsi všeobecným výkladovým pravidlom, na základe ktorého samotného nie je možné sankcionovať a odmietnuť podania strán (procesné úkony) len preto, že sa súdu javí, že ide o zneužitie práva. Toto musí umožňovať CSP v ďalších ustanoveniach. „Nie je teda možné vyvodzovať procesné sankcie v iných prípadoch, ktoré konkrétna právna norma Civilného sporového poriadku neprezumuje.“(15) V spojení s čl. 5 CSP teda môže súd sankcionovať strany vždy keď rozhoduje podľa ustanovení, na základe ktorých môže uložiť poriadkovú pokutu.

Mohlo by sa zdať, že súdom (sudcom) je do rúk daný „bič“ na sporové strany, ktorý im umožňuje sankcionovať a odmietnuť aj samotné podanie žaloby, či riadneho opravného prostriedku. Treba však dodať, že takýto výklad nie možné akceptovať. Predmetný článok je možné vykladať iba v spojení s ostatnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Odmietnuť a sankcionovať procesný úkon(16) je preto možné iba v prípade, ak je na to Civilným sporovým poriadkom daný predpoklad (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).(17) V tomto prípade hovoríme najmä o § 58 CSP, či § 452 ods. 2 CSP, ktoré umožňujú sankcionovať procesný úkon – šikanózna alebo zjavne bezdôvodná námietka zaujatosti, resp. opakovane podávané dovolanie v obdobných veciach. V rámci uvedených možností často dochádza práve pri námietke zaujatosti k používaniu expresívnych výrazov a urážlivého jazyka voči osobám sudcov, čo nie je výnimočné tak vo všeobecnom súdnictve ako aj pri sudcoch ÚS SR.(18) V danom prípade (nadriadený) súd, ak nevyhovie námietke zaujatosti používajúcej urážlivý jazyk má možnosť (nejde o obligatórnu povinnosť), uložiť osobe, ktorá námietku vzniesla aj poriadkovú pokutu. V prípade, ak by takáto osoba vzniesla opätovne námietku zaujatosti z tých istých dôvodov a v rovnakom urážlivom duchu, na takúto námietku už by sa neprihliadalo (§ 53 ods. 2 CSP) a nepredkladá sa nadriadenému súdu. Logicky jej teda tento nemôže ani (ne)vyhovieť, čím by naplnil predpoklad možnosti uložiť opätovne poriadkovú sankciu podľa § 58 ods. 2 CSP. V tomto prípade sa už nebude postupovať v zmysle predmetného ustanovenia, ale takéto konanie strany je možné chápať ako sťažovanie postupu konania v zmysle § 102 ods. 1 CSP. Predmetné ustanovenie dokonca umožňuje sankcionovať stranu aj za to, že urobila urážlivé podanie.

Ide o jediné ustanovenie v CSP, v ktorom sa spomína urážlivé podanie – § 102 ods. 1 písm. e) CSP. V zmysle tohto ustanovenia je možné uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje postup konania najmä tým, že urobí hrubo urážlivé podanie. Podaním sa pritom v zmysle § 123 ods. 1, 2 CSP rozumie úkon určený súdu. Podanie vo veci samej je najmä žaloba, vzájomná žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, odpor, odvolanie, dovolanie, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia. Ako vyplýva z uvedeného ustanovenia žalobca alebo žalovaný môže byť sankcionovaný za to, že používa vo svojich podaniach hrubo urážlivý jazyk, t. j. nepostačuje iba urážlivý jazyk, ale musí dosahovať určitú kvalitu, a teda prekročiť určitú únosnú hranicu. Ešte za predchádzajúcej právnej úpravy Najvyšší súd SR(19) dospel k záveru, že zákonodarca vedome zvolil termín „hrubo urážlivé podanie“, aby naznačil, že práve len tie výroky, ktoré objektívne dosahujú intenzitu hrubých urážok, zakladajú dôvod pre uloženie poriadkovej pokuty. Robil tak s vedomím, že ako subjektívne pocity účastníkov konania, tak aj subjektívne pocity „urazených“ sudcov sú ovplyvnené okolnosťami, súvisiacimi s meritom prejednávanej veci (sporu). Inštitúciám a orgánom, ktoré reprezentujú verejnú moc štátu a v dôsledku toho sú nositeľmi rozhodnutí, ktoré občania napádajú, prislúcha vždy väčšia dávka tolerancie, veľkorysosti a nadhľadu, ako je tomu u jednotlivých občanov, účastníkov konania. Uloženie poriadkovej pokuty je hraničným nevyhnutným poriadkovým opatrením, ktoré je možné uložiť len tam, kde dohovor alebo iné miernejšie prostriedky neviedli k náprave. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že len samotné podanie účastníka, v ktorom označil vec prejednávajúcich sudcov za osoby, ktoré „sa snažia jeho osobu obviniť z podvodu, predstaviť ako debilného kverulanta,“ nie je možno vyhodnotiť samo osebe ako hrubo urážlivé podanie, umožňujúce uloženie poriadkovej pokuty. „Na posúdenie toho, či ide o hrubo urážlivé podanie, nie je podstatný vnútorný subjektívny pomer osoby, ktorej je urážka adresovaná, ale to, či tento výrok možno objektívne považovať za urážlivý.“(20)

Žalobca teda môže účinne (v zmysle, že sa súd bude jeho podaním zaoberať) podať žalobu na súd a súd mu zároveň môže uložiť poriadkovú pokutu za použitie hrubo urážlivého jazyka. Žalobca takto dostane pokutu, no súd sa ďalej jeho sporom musí zaoberať. Ani samotné uloženie pokuty nie je zárukou nápravy. Čo je však možné rozumieť pod hrubo urážlivým podaním ponecháva zákonodarca na individuálnom posúdení súdu. Napríklad, Krajský súd v Trnave(21) riešil situáciu hrubo urážlivého odvolania, keď odvolanie samotné nemalo náležitosti a bolo odmietnuté, no zároveň bola ďalším výrokom uložená poriadková pokuta práve z dôvodu použitia hrubo urážlivého jazyka. V tomto rozhodnutí aj zadefinoval, čo je možné pod pojmom „hrubo urážlivé podanie“ rozumieť. V ods. 10 a 11 rozhodnutia uviedol, že ide o také podanie, v ktorom podávateľ vysloví na adresu súdu, sudcov, zamestnancov, prípadne iných strán a zástupcov také prejavy, ktoré zjavne vybočujú z rámca vecného vyjadrovania nespokojnosti s postupom súdu, najmä, ktoré ich bezdôvodne urážajú napr. hanlivými výrazmi, obviňovaním ich z trestných činov, spojenia s kriminálnymi živlami a pod. Strana sporu má, samozrejme, právo vyjadriť svoju nespokojnosť s postupom súdu a iných subjektov konania niektorým z procesne prípustných spôsobov (odvolanie, námietka a pod.), použité vyjadrenia však nesmú byť samoúčelné, teda urážanie nemôže byť ich jediným cieľom. Hrubo urážlivým je teda okrem iného podanie, v ktorom si podávateľ len „uľavuje“ na adresu sudcov, prípadne zamestnancov súdu alebo iných subjektov konania. Zachovanie autority súdnej moci je pritom jedným z legitímnych dôvodov obmedzenia slobody prejavu v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláška č. 209/1992 Zb.), pričom toto obmedzenie môže mať aj povahu poriadkových opatrení podľa § 102 CSP. Žalobca vo svojom odvolaní opakovane používal na adresu starostu žalovanej obce viacero expresívnych výrazov,(22) ktorými vyjadroval svoj názor na jeho postup v určitom daňovom konaní. Je pritom zrejmé, že použitie týchto výrazov bolo samoúčelné, neslúžilo žiadnemu iného cieľu než uraziť starostu žalovanej obce. Ich použitie za daných okolností podľa názoru súdu napĺňa podstatu „hrubých urážok“ v zmysle § 102 ods. 1 písm. e) CSP a odôvodňuje uloženie poriadkovej pokuty v zmysle citovaného ustanovenia, aj keď zatiaľ len celkom na dolnej hranici zákonného rozpätia. Cieľom tejto poriadkovej pokuty je predovšetkým upozorniť žalobcu na jeho nevhodné podania a viesť ho k vecnejšiemu vyjadrovaniu, nie pôsobiť naňho likvidačne.

Na tomto mieste je vhodné poukázať na spôsob určenia výšky sankcie. „Pri ukladaní poriadkovej pokuty je súd v rámci voľnej úvahy povinný diferencovať stupeň a závažnosť previnenia osoby, ktorej sa poriadková pokuta ukladá, a to so zreteľom na požadovaný účel vo forme efektívnosti a hospodárnosti konania.“(23) Oproti pôvodnej právnej úprave došlo k zníženiu maximálnej výšky poriadkovej pokuty z 820 eur na 500 eur. Pri opakovanom použití urážlivého jazyka (a je jedno, či v akomkoľvek podaní smerovanom súdu v konaní alebo priamo na pojednávaní) je možné uložil pokutu do výšky 2 000 eur, a to aj opakovane. Dôvodom pre uloženie poriadkovej pokuty bude síce urážlivé podanie strany, ale jej účelom je, aby sa táto strana už zdržala takýchto podaní, či vyjadrení. Na to by mal súd prihliadať pri určovaní výšky pokuty. V závislosti od použitého jazyka, jeho intenzity ako i skutočnosti, kto je predmetom takéhoto „osočovania“ bude musieť súd pristúpiť aj k určení výšky pokuty. „Pri určení výšky poriadkovej pokuty bude možné zvážiť i majetkové a príjmové pomery osoby, ktorej sa poriadková pokuta ukladá.“(24)

Proti rozhodnutiu, ktorým bola uložená poriadková pokuta (nielen za hrubo urážlivé podanie) nie je možné podať odvolanie, keďže § 357 CSP túto možnosť nepripúšťa. Vzhľadom na predmetnú skutočnosť nie je možné napadnúť toto rozhodnutie ani dovolaním (v zmysle § 419 až § 420 CSP je dovolanie prípustné iba voči rozhodnutiam odvolacieho súdu). Preto prichádza do úvahy ako prostriedok nápravy iba dovolanie generálneho prokurátora(25) alebo sťažnosť na Ústavný súd SR. Pri sťažnostiach je nutné vychádzať z miery zásahu do základných práva a slobôd sťažovateľa. Hoci môže poriadková pokuta dosahovať aj sumu 2 000 eur (kumulatívne aj viac), Ústavný súd SR mal za to, že opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza pri tzv. procesných rozhodnutiach a bagateľných veciach do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.(26) Na druhej strane musíme pripustiť, že ani prax Ústavného súdu SR nemusí byť jednotná, keď v jednom z nálezov(27) konštatoval, že rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty je v zásade spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníkov konania s ohľadom na jej výšku a možnosť opakovaného ukladania až do výšky. Poriadkové pokuty môžu by pritom vydávané na základe voľného uváženia, takže nie je vylúčený ani diskriminačný efekt ich ukladania proti rôznym subjektom. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty je v zásade spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníkov konania, patrí zásada prieskumu týchto rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov k základným ústavným princípom spravodlivého procesu vo všetkých jeho aspektoch. V každom prípade, úspešné využitie sťažnosti bude preto skôr výnimkou ako pravidlom. Preto sankcie, ktoré uloží za urážlivé podanie súd prvej inštancie, či odvolací alebo aj dovolací súd nebudú preskúmateľné Ústavný súdom SR, ak nevybočujú zo štandardov a sú dostatočne odôvodnené. Obdobná situácia môže nastať aj v prípade využitie podnetu generálnemu prokurátorovi, ktorý môže podať dovolanie.

V zmysle § 458 ods. 1, 2 CSP proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, ak to vyžaduje ochrana práv a túto ochranu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí vadami ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty. V tejto súvislosti môžeme poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý na základe dovolania generálneho prokurátora zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorý uložil poriadkovú pokutu za urážlivé podanie.(28) Zaujímavosťou prípadu bolo, že okresný súd uložil poriadkovú pokutu za hrubo urážlivé podanie, ktoré mu bolo predložené z Ministerstva spravodlivosti SR iba na vyjadrenie sa. Žalobca podal „podnet na začatie disciplinárneho konania“(29) na Ministerstvo spravodlivosti SR, ministerstvo predložilo predmetné podanie súdu na zaujatie písomného stanoviska. Okresný súd pre toto podanie, ktoré hrubo urážalo jedného zo sudcov pristúpil k uloženiu poriadkovej pokuty, hoci nebolo podané v rámci konania. Generálny prokurátor mal za to, že ani prípadné hrubo urážlivé podanie nemôže byť samo osebe (ak by sa ním nesťažil postup konania) zákonným dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty. V tejto spojitosti zdôraznil, že predmetné písomné podanie žalobcu bolo doručené Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ho len zaslalo na vyjadrenie konkrétnemu sudcovi. Nešlo teda o písomné podanie doručené súdu v rámci samotného konania, alebo o výroky vypovedané na úkone súdu v rámci prednesu alebo výsluchu osoby. V danom prípade preto nemohli byť splnené zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty. Vadu napadnutého uznesenia charakterizoval ako fundamentálnu, pretože išlo o zásadné vybočenie z princípov, na ktorých je civilný proces postavený. Najvyšší súd SR dal generálnemu prokurátorovi za pravdu a doplnil, že nemožno preto ani uvažovať o tom, že by podaním spomínaného podnetu (bez ohľadu na jeho obsah) žalobca nejakým spôsobom sťažil postup súdu v konaní o prejednávanej veci. Uvedený základný predpoklad pre uloženie poriadkovej pokuty v zmysle § 102 ods. 1 písm. e) CSP vo vzťahu k žalobcovi tak v danom prípade nemohol byť naplnený. Keďže súd prvej inštancie i napriek tomu v opísanej situácii žalobcovi poriadkovú pokutu uložil, možno konštatovať, že z jeho strany išlo o závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné a neudržateľné. Na základe predmetného rozhodnutia potom musí byť zrejmé, že súd nemôže sankcionovať poriadkovou pokutou hocijaké podanie subjektov, ktoré v niektorom zo sporov vystupujú, prípadne vystupovali ako strany. Dôležité je, že musia svojím hrubo urážlivým podaním sťažovať postup súdu v konkrétnom konaní. Nepostačuje teda iba tá skutočnosť, že je podanie hrubo urážlivé – vymykajúce sa bežnej kritike, musí byť aj urobené v konaní. Súdy teda nemôžu sankcionovať každé podanie, ktoré nie príliš vyberaným jazykom kritizuje sudcov, ich postupy, správanie, či súdy samotné a iných zamestnancov justície. Nejde preto o spôsob, ako sa brániť pred uvedením správaním.

Záverom

Ako je zrejmé, inak sa k problematike urážlivých podaní a ich používania stavia Ústavný súd SR (a aj ESĽP) a inak sa k uvedenej otázke môžu postaviť všeobecné súdy. Zatiaľ, čo na úrovni ochrany ľudských práv a slobôd môže byť urážlivé podanie – sťažnosť chápané ako zneužitie práva na podanie sťažnosti, v rámci všeobecného súdnictva hrozí strane „iba“ poriadková pokuta, bez toho, aby došlo k najvyššiemu trestu, ktorým by bolo odopretie poskytnutia súdnej ochrany. Hoci štátne orgány a súdy nie sú výnimkou, musia zniesť väčšiu vlnu kritiky (a preto by mali dbať aj na to, že ich rozhodnutia sú presvedčivé a konanie zákonné), nemusia sa a nemali by sa v neúnosných situáciách, pri podaniach, ktoré prekračujú hranice slušnosti a správania sa voči nim, ich predstaviteľom, či zamestnancom (za účelom zachovania autority súdnej moci) nechať urážať. Aj Civilný sporový poriadok ponúka dostatok riešení, ktoré môžu na svoju obranu a udržanie poriadku použiť.

Poznámky

• 1) čl. 2 ods. 2,3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);
• 2) Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2141/2011 zo dňa 9. apríla 2012;
• 3) Záväznosť rozhodnutí ESĽP, faktická záväznosť rozhodnutí ÚS SR;
• 4) Napríklad uznesenie ÚS SR č. k. II. ÚS 138/2010-7 zo dňa 24. marca 2010, či uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 205/09-9 zo dňa 28. júla 2009;
• 5) Napríklad uznesenie ÚS SR č. k. I. ÚS 564/201518 zo dňa 9. decembra 2015;
• 6) Sťažovateľ v podaní zo dňa 12. mája 2008 reagoval tak, že sudca, ktorý ho vyzval na splnenie zákonom predpísaných náležitosti sa podľa neho „dopustil podvodu a obohatil sťažovateľa o fiktívny majetok“. Okrem toho na adresu ústavného sudcu uviedol, že „je oporou kriminálneho výkonu súdnictva“ a že „ste ako skupina sadistov, ktorí ušli z psychiatrickej kliniky a nikto si to nevšimol…“. Následne uviedol urážlivé výroky, ktoré nie sú vhodné na interpretáciu v úradnom dokumente. Podanie sťažovateľa obsahovalo urážlivé výroky na adresu sudcu a ostatných sudcov ústavného súdu, dehonestujúce a neopodstatnené obvinenia.
• 7) Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol urážlivé výroky na adresu okresného súdu a krajského súdu, ako aj výroky dehonestujúce činnosť zástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP: „Konanie sudcov je čisto prejavom falošnej kolegiality a odmietanie konať proti kolegyni, ktorá porušovala morálku a česť pri výkone ÚRADNEJ POVINNOSTI spôsobom používania klamstiev a špinavého ohovárania sťažovateľa pred Európskym súdom… Vyššia súdna úradníčka, agresívna a ambiciózna Mgr. J. G…. neustanovila advokáta na dovolacie konanie, ktoré týmto mafiánskym spôsobom zmarila … nakoľko sťažovateľ má pre zlý sociálny status právo na ustanovenie advokáta na dovolacie konanie… Nemá povinnosť znášať hnusné rozhodnutia proti Dohovoru od akejsi G., ktorá si zaumienila škodiť a páchať trestnú činnosť podľa § 326 Tr. z. – zneužívať právomoci.“ Na adresu sudcov ústavného súdu sťažovateľ uviedol: „Ústavný súd sa opakovanej sťažnosti podanej dňa 25. 1. 2010 nevenuje a tak porušuje Ústavu Slovenskej republiky pre darebáctvo sudcov Ústavného súdu. … ústavní sudcovia sa vyžívajú na odmietaní dôvodných sťažností a umožňujú spôsobovať bezprávie. Buďte si istí ústavní sudcovia, nemám záľubu v písaní sťažností, ani nemám radosť z čítania Vašich urážok smerujúcich na moju osobu od Vás z pozície nadprirodzených bytostí, hoci príliš často preukazujete mizériu ducha a primitivitu.“
• 8) Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádzal tieto vyjadrenia: „okradnutý občan vlastným štátom…, konanie vo veci zbabrala sudkyňa…, súdne konanie bolo bardejovským súdom cieľavedomo a v samom zárodku zmarené…, súdy rozhodli, že môj byt mi nepatrí, čo je zrejme najväčšia hovädina v histórii nášho súdnictva…, náš ústavný súd veľmi ľahkovážne a nekvalifikovane odmietol…, už teraz nemôžem súhlasiť s takou absurditou, ktorú uvádza vo svojom uznesení…, čím si nadriadenosťou prekrýva svoju prv proklamovanú subsidiaritu…, svojím bezduchým papierovaním úplne zlyhali… sa ničím osožným nezaoberali okrem nimi obľúbeného šetrenia mojich majetkových…“.
• 9) Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť kvôli bagateľnému cenzu, ktorý odvodil od ustanovení o dovolaní. Pri absencii akýchkoľvek konkrétnych zákonných ustanovení umožňujúcich takúto konštrukciu, ústavný súd sa odvolal na analógiu ratione valoris aplikovateľnú na dovolanie v konaní pred všeobecnými súdmi. Takéto konanie vnímal ESĽP ako porušenie spomenutého čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
• 10) Čl. 35 ods. 3 písm. a) Európskeho dohovoru o ľudských právach;
• 11) Rozsudok ESĽP vo veci S. A. S. proti Francúzsku zo dňa 1. júla 2014 (číslo sťažnosti 43835/11);
• 12) Napríklad Practical guide on admissibility criterias. Council of Europe/European Court of Human Rights, 2019, s. 41 a nasl.;
• 13) Anglická verzia používa slovo „even“ v danej vete s prekladom „aj“. http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-161489
• 14) Anglická verzia: „In principle, an application may only be rejected as abusive under Article 35 § 3 of the Convention if it was knowingly based on untrue facts, even if it uses offensive language.“ http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-23947
• 15) Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 43;
• 16) Len na margo môžeme uviesť, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu, a teda v prípade, ak súd dospeje k záveru, že ide o zjavné zneužitie práva, no nie je daný zákonný dôvod pre odmietnutie a sankcionovanie podania strany, nemusí takému procesnému úkonu poskytnúť ochranu, t. j. aj na tomto základe môže napríklad zamietnuť procesný návrh strany, prípadne použiť ho ako podporný argument.
• 17) Nie je možné na základe čl. 5 CSP odmietnuť sa sankcionovať ako už bolo uvedené podanie samotnej žaloby (hoci by súd vyhodnotil, že ide o bezúspešné uplatňovanie práva) ako je to možné podľa ustanovení zákona č. 162/2015 Z. z. Správnom súdnom poriadku, na ktorý sa takisto vzťahujú aj princípy vyjadrené v CSP, ale zároveň má aj osobitné ustanovenie o odmietnutí procesného úkonu, ktorým žalobca zjavne zneužíva svoje právo. Podľa § 5 SSP, ktoré bližšie upravuje aj princípy konania sa uvádza, že správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva. Na predmetné ustanovenie nadväzuje § 28 SSP, v ktorom zákonodarca ustanovil, že správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.
• 18) Viď Uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 281/201512 zo dňa 9. júna 2015;
• 19) Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Co 2/2008 zo dňa 18. júna 2008;
• 20) Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 374;
• 21) Uznesenie KS v Trnave sp. zn. 26Co/118/2018 zo dňa 11. septembra 2018;
• 22) Vo výrokovej časti rozhodnutia sa žalobcovi ukladá poriadková pokuta v sume 50 eur za urobenie hrubo urážlivého podania – odvolania z 2. júla 2018, v ktorom opakovane označil starostu žalovanej za „právne negramotného“ a uviedol o ňom tiež „nech zavádza svoju suku nenahonenú… Hovorový štýl, špina, darebák, podvodník = starosta obce konal nezákonne… Špina, darebák, podvodník… veľké hovno!“.
• 23) ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok I. diel. 2. vydanie. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2012, ISBN 978-80-7400-406-3;
• 24) Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 375;
• 25) Napríklad Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoGp/1/2018 zo dňa 28. februára 2019;
• 26) Napríklad: Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 292/2018-33 zo dňa 7. augusta 2018; V uznesení č. k. III. ÚS 454/2018 zo dňa 28. novembra 2018 konštatoval, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom.
• 27) Nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 41/2015-28 zo dňa 20. apríla 2016;
• 28) Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 CdoGp/1/2018 zo dňa 30. apríla 2018;
• 29) V predmetnom podaní žalobca okrem iného vo vzťahu k zákonnému sudcovi uviedol, že v okolí svojich známych z advokácie eviduje na osobu zákonného sudcu vyslovene len negatívne názory a to doslova, že osoba zákonného sudcu je neschopná, lenivá a nekompetentná a zároveň uviedol, že je hanbou celého Okresného súdu Bardejov a predovšetkým sudcovskej profesie. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie zato, že žalobca predmetným podaním urobil vo vzťahu k zákonnému sudcovi hrubo urážlivé podanie ,ktoré vyjadrenia hrubo urážajú osobu zákonného sudcu.

Autor
Mgr. Viliam Poništ PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Podnetom pre napísanie tohto príspevku je nejednotná aplikácia právnej normy ohľadom kontumácie rozsudkov vydávaných prvostupňovými súdmi pri štandardných sporoch, ktorých predmetom je zaplatenie pohľadávky veriteľa. Následne nás riešenie tejto nejednotnej súdnej praxe priviedlo k úvahám, či je súčasná práva úprava vôbec vhodná a na mieste, keďže môže vniesť značnú nerovnováhu, a to nie len do práva sporových strán (samozrejme, uznávame v plnej miere kontradiktórnosť súdneho procesu), ale aj do samotných spoločenských vzťahov, kedy právne uvedomelý a zodpovedný subjekt môže ekonomicky vyhladiť subjekt, ktorý na strane druhej takýmto právnymi vedomým nedisponuje.

Začnem na úvod všeobecne nie veľmi populárnymi a obľúbenými definíciami v rámci právnej filozofie; je to však veľmi podstatné pre ďalšie úvahy uvádzané v tomto príspevku.

Pomôžeme si právnym filozofom Hebertom Lionel Adolphusom Hartom, ktorý vo svojej spisbe Pojem práva uvádza:

Tieto skutočnosti nám vnucujú predstavu, že právo je možné najlepšie chápať ako odvetvie morálky alebo spravodlivosti a že jeho podstatou je skôr jeho zhoda s princípmi morálky alebo spravodlivosti ako kombinácia nariadení a hrozieb.(1)

Na účely tohto príspevku sa nebudeme zaoberať štandardnými definíciami práva, ktoré právo popisujú ako štátom uznaný súbor všeobecne záväzných pravidiel správania sa vynucovaných štátnou mocou a podobne. Nás bude zaujímať vnútro, t. j. čo je zmyslom právnej úpravy (regulácie) ako takej a aké by právo malo byť, aby spĺňalo svoje poslanie.

Civilný sporový poriadok so sebou, okrem viacerých zaiste účelných a efektívnych zmien, priniesol aj viacero ustanovení, ktoré v dennodennej praxi prinášajú viaceré aplikačné problémy.

Jedným z takýchto ustanovení sú aj paragrafy pojednávajúce o kontumácií sporu. V tomto príspevku sa zameriame len na čiast- kovú časť kontumácie, a síce rozsudok pre zmeškanie pojednávania žalovaným.

Tému príspevku budeme ilustrovať aj na nasledujúcom prípade:

Žalobca podal proti žalovanému štandardnú žalobu na zaplatenie podloženú listinnými dôkazmi, a to faktúrami a knihou pohľadávok. Súd vydal vo veci platobný rozkaz, voči ktorému žalovaný podal odôvodnený odpor, a tak súd platobný rozkaz zrušil a nariadil vo veci pojednávanie. Ešte pred pojednávaním súd vyzval obe sporové strany, aby k veci zaslali repliku a dupliku.

Na pojednávaní (1. pojednávanie vo veci) súd vyslovil tzv. predbežný právny názor v súlade s § 171 CSP tak, že žalobu hodlá zamietnuť. Na apel žalobcu súd pripustil záverečné vyjadrenie k veci formou písomných podaní a uložil na to stranám sporu lehotu a pojednávanie odročil.

Celý prípad má niekoľko rozmerov, ktoré prinášajú viaceré čiastkové otázky na posúdenie; my sa však zameriame najmä na podmienky kontumácie sporu vydaním rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu jeho absencie na pojednávaní.

Uvedený prípad je osobitný, ale nasledujúci právny rozbor sa zaoberá aj štandardnou situáciou, kedy sa žalovaný štandardne nedostaví na prvé nariadené pojednávanie vo veci.

1. Procesné nedostatky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie

1.1 Absencia poučenia o kontumácií

V súlade s § 274 písmeno a) CSP

Na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak

a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a…

1. Všeobecná poučovacia povinnosť súdu

V súlade s § 160 CSP:

Súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Poučovaciu povinnosť podľa odsekov 1 a 2 súd nemá, ak je

b) strana zastúpená advokátom,…

Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať jednak:
(i) v súlade s označením tohto paragrafu (§), a to textom: „všeobecná poučovacia povinnosť“, ako aj

(ii) v súlade s výslovným znením zákona (CSP), a súčasne

(iii) s prihliadnutím na aplikačnú prax súdov.

AD (i)

Toto ustanovenie je potrebné vykladať v tom zmysle, že zákonodarca má na mysli poučenie strany sporu o jej všeobecných právach a povinnostiach ako účastníka civilného procesu.

V súlade so závermi uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 345/2012:

Poučovacia povinnosť sa týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých realizácia alebo rešpektovanie má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní.(2)

Ide teda o poučenie strany sporu, napr. o jej právach konať v jazyku, ktorému rozumie, práve zvoliť si advokáta, poučení o formách podávania podaní súdu, doručovanie žaloby a vyjadrení, poriadková pokuta, predvedenie a podobne.

AD (ii)

Zákon narába s pojmom „všeobecná poučovacia povinnosť“ aj v iných ustanoveniach CSP [napr. § 292 písm. b), § 309 písm. b)], a to v spojení s ďalšími (osobitnými) poučovacími povinnosťami súdu.

Týmto spôsobom zavádza zjavný rozdiel medzi všeobecnou poučovacou povinnosťou súdu podľa § 160 CSP a osobitnou poučovacou povinnosťou, obsiahnutou napr. aj v § 274 písm. a) CSP.

AD (iii)

Aplikačná prax súdov osobitne poučuje advokátov v prípadoch, keď ide o pojednávania, ktorých zmeškanie môže mať za následok kontumáciu sporu.

Štandardne teda predvolania aj napriek skutočnosti, že stranu zastupuje advokát obsahuje poučenie o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie v prípade neospravedlnenej neprítomnosti na pojednávaní.

Takéto predvolania na pojednávanie sa nijako nelíšia a plne korešpondujú s textáciou vzorov a poučení pre súdy vydávané podľa CSP.

Dôkaz: https://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Nase-projekty/nove-procesne kodexy/vzory_CSP.aspx

Súčasne z aplikačnej praxe súdov vyplýva, že existujú aj predvolania, ktoré uvedené poučenie podľa § 274 písmeno a) CSP neobsahujú, a teda neospravedlnená neúčasť na takýchto pojednávaniach nemôže mať za následok kontumáciu sporu rozsudkom pre zmeškanie.

Na viacerých takýchto pojednávaniach, kedy predvolanie pre protistranu poučenie o možnosti kontumácie sporu neobsahovalo a žalovaný sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil konajúci súd odmietol na návrh žalobcu vydať rozsudok pre zmeškanie žalovaného, a to s odôvodnením, že žalovaný nebol o tejto možnosti poučený, hoci žalovaného zastúpuje či už právne oddelenie alebo advokát.

Na základe uvedeného je zrejmé, že aplikačná prax súdov pozná tzv. dva (2) typy predvolaní (v konaní, v ktorom stranu zastupuje právnik): (i) predvolanie s poučením podľa § 274 písmeno a) CSP – následkom nedostavenia sa môže byť kontumácia sporu a (ii) predvolanie bez poučenia podľa § 274 písmeno a) CSP – následkom nedostavenia sa nemôže byť kontumácia sporu.

Uvedené je jedinou logickou interpretáciou dvojakého prístupu súdov k predvolávaniu strán sporu zastúpených advokátom, ako aj jedinou gramatickou interpretáciu výslovného zákonného textu.

Štandardne súdy postupujú na pojednávaniach, kedy dochádza k odročeniu, že strany síce na ďalšie pojednávanie predvolajú, ale za moju prax od účinnosti CSP som sa nestretol s tým, aby sudca pri takomto odročení poučoval strany o možnosti kontumácie sporu.

Súčasne uvedenou metódou postupoval aj súd prvej inštancie v nami ilustrovanom prípade, keď na pojednávaní predvolal strany sporu na ďalšie pojednávanie bez poučenia o možnej kontumácií sporu v prípade, ak sa na ďalšie pojednávanie nedostavia.

2. Osobitná poučovacia povinnosť súdu

Uvedená výnimka z poučovacej povinnosti súdu v prípade zastúpenia strany advokátom ustanovená v § 160 odsek 3 CSP sa vzťahuje len na všeobecnú poučovaciu povinnosť súdu.

Nie je možné túto výnimku vykladať generálne, na akékoľvek ustanovenie CSP obsahujúce pojednanie o poučení.

V prípade, ak by sme neprijali tento záver, môžeme následne dôjsť k záveru, že napríklad ani samotný rozsudok by nemusel obsahovať poučenie o opravnom prostriedku, čo by bolo zjavne excesné a absurdné.

K nášmu výkladu sa prikláňa aj právnická literatúra:
– komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK _ strana 603, komentár k § 160 CSP:

uvedené neplatí v prípade poučovacej povinnosti v prípade rozhodnutí vo veci samej (§ 220 ods. 1 CSP, § 393 ods. 1 CSP). Takéto poučenie bude rozhodnutie obligatórne obsahovať bez ohľadu na to, čí strana spĺňa niektorú z podmienok podľa § 160 ods. 3 CSP. (3)

ako aj odborná verejnosť:
– Konferencia „Civilné sporové konanie po rekodifikácii“, ktorá sa konala dňa 30. 11. 2017;

uvedený názor vyslovili prednášajúce: JUDr. Jana Baricová ako aj JUDr. Soňa Mesiarkinová priamo na otázku vo veci poučovacej povinnosti podľa § 274 písmeno a) CSP, a teda, že ide o osobitnú poučovaciu povinnosť súdu, na ktorú sa výnimka podľa § 160 odsek 3 CSP nevzťahuje (rovnako ako pre poučenia uvedené v rozhodnutiach súdu vo veci samej).

3. Poučenie v predvolaní

Dikcia zákona, ako aj odborná literatúra sú v otázke momentu poučenia strany o kontumácii jednotné.

Zákon (§ 274 CSP) jednoznačne stanovuje, že „a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený…“, je teda evidentné, že žalovaný musel byť poučený o možnosti kontumácie práve v danom predvolaní na pojednávanie.

Pre splnenie procesnej podmienky na vydanie kontumačného rozsudku teda nepostačuje, že žalovaný bol o tejto skutočnosti poučený v predvolaní na predchádzajúce pojednávanie. Takýto záver by bol v príkrom rozpore s výslovnou dikciou zákona.

V súlade s ustanovením článku 3 odsek 1 CSP:

Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné.

ODBORNÁ LITERATÚRA

1. Komentár prof. Števčeka

Rovnaký záver, ako vyplýva z jednoznačného gramatického výkladu § 274 písmeno a) CSP vyplýva aj z komentára k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1004, komentár k § 274 CSP:

Kontumačný rozsudok podľa § 274 prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sú súčasne, v rovnakom čase splnené podmienky normované jeho hypotézou. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, v rovnakom čase, čo však neznamená, že musia počas konania nastať iba v jeden určitý moment. Rozsudok pre zmeškanie tak súd môže rozhodnúť na ktoromkoľvek nariadenom pojednávaní, ak sú súčasné splnené všetky podmienky. Nemusí ísť len o prvé pojednávanie vo veci samej.

Rozsudkom pre zmeškanie podľa tohto ustanovenia možno teda rozhodnúť vtedy, ak
a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci má súd doručenie predvolania riadne vykázané, pričom v tomto predvolaní bol žalovaný poučený o možných procesných následkoch svojho nedostavenia sa…

2. Komentár prof. Ficovej

Ešte precíznejšie a výslovnejšie o podmienkach pre vydanie kontumačného rozsudku pojednáva stať komentáru k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1191, komentár k § 356 CSP:

Osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, sú zakotvené v § 274 a 276. V zmysle nich sa vyžaduje, aby:

bol žalovaný v predvolaní na pojednávanie poučený o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Podľa doslovného textu zákona sa dá vysloviť názor, že žalovaný musí byť takto pučený v každom predvolaní na pojednávanie, a to bez ohľadu na formu, akou sa vykoná. Nestačí teda urobiť poučenie len pri jednom predvolaní;…

a ďalej v texte komentára na strane 1190 prof. Ficová uvádza:

Všetky osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie musia mať splnené právo na tom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vydaný (nezáleží, že boli splnené všetky podmienky pre jeho vydanie na inom pojednávaní, na ktorom súd takýto rozsudok nevydal. Ak by súd vydal rozsudok pre zmeškanie napriek tomu, že by nebola splnená niektorá (ktorákoľvek) z týchto podmienok (bližšie pozri výklad pri príslušných paragrafoch) existoval by zákonný dôvod na podanie odvolania.

JUDIKATÚRA

Krajský súd v Banskej Bystrici _ uznesenie zo dňa 21. 9. 2017, č. k. 43Cob/84/2017-178:

Všetky osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie musia byť(mať) splnené právo na tom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vydaný. Ak by súd vydal rozsudok pre zmeškanie napriek tomu, že by nebola splnená niektorá (ktorákoľvek) z týchto podmienok, existoval by zákonný dôvod na podanie odvolania.

Krajský súd v Nitre, rozsudok zo dňa 14. 3. 2018, sp. zn. 25Co/395/2017:

Každé z troch predvolaní preukázateľne obsahovalo rovnako znejúce pučenie o možnosti súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie či už pre dôvody na strane žalovaného (§ 274 CSP) alebo na strane žalobcu (§ 278 CSP). Nemožnosti preto súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že nebolo možné určiť, či jednotlivé predvolania a najmä predvolanie (upovedomenie o odročení pojedovania) na dňa 15. 6. 2017 obsahovalo potrebné poučenie.

S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že každé predvolanie na pojednávanie musí obsahovať poučenie podľa § 274 písmeno a) CSP o možnosti kontumácie sporu, ak chce mať súd možnosť ukončiť meritórne vec rozsudkom pre zmeškanie.

S týmto právnym názorom však nesúhlasil Krajský súd v Bratislave, keď vo svojom rozhodnutí uvádza:

Právny zástupca žalovaného a tým aj žalovaný boli riadne poučení o možnosti rozhodnutia súdu o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalovaného (§ 274 a 278 CSP) v predvolaní na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 6. 10. 2017 o 9:00 hod.(4)
a teda v príkrom a priamom rozpore s výslovným znením § 274 CSP ako aj závermi odbornej literatúry posúdil splnenie osobitných podmienok potrebných pre rozhodnutie kontumáciou; a ďalej uvádza:

Právny zástupca žalovaného vzal termín odročenia tohto pojednávania na vedomie a na základe uvedeného má odvolací súd za to, že toto poučenie o možnosti rozhodnutia súdu o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, platilo i pre pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 10. 11. 2017 o 13:00 hod. a nebolo potrebné žalovaného poučovať o uvedenom, keďže už bol o predmetnom upovedomený.

Ak by mal zákonodarca v úmysle stanoviť podmienky pre kontumáciu tak, ako to vykladá krajský súd, § 274 písmeno a) CSP by znelo:

sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie.

Keďže ale zákonný text obsahuje výslovnú zmienku o poučení obsiahnutom v predvolaní a z kontextu znenia § 274 CSP jednoznačne vyplýva, že zákonodarca má na mysli predvolanie na konkrétne pojednávanie (nie akékoľvek predvolanie), nie je možné s názorom krajského súdu súhlasiť a je potrebné prijať závery odbornej literatúry obsiahnuté v komentári k CSP (viď vyššie v texte).

Veríme však, že uvedené rozhodnutie je len excesom z rozhodovacej činnosti súdov a ostatné súdy sa ním nebudú riadiť, keďže je v zjavnom rozpore s dikciou zákona. Uvedený senát Krajského súdu v Bratislave je však známy svojimi „prelomovými“ rozhodnutiami, ktorými vykladá zákon tak povediac svojsky.(5)

1.2 Historický exkurz k poučovacej povinnosti pri kontumácií

V tejto stati si dovolíme upriamiť pozornosť čitateľov na historický exkurz ohľadom poučovacej povinnosti pri kontumácii sporu v prípade zmeškania pojednávania.

1. Zákon č. 113/1895 ř. z. o soudním řízení v občanských rozepřích právních (civilní řád soudní)

§ 396

Zmešká-li žalobce nebo žalovaný první rok, nutno pokládati přednes dostavivší se strany o skutkových okolnostech, týkající se předmětu sporu, za pravdivý, pokud není vyvrácen předloženými důkazy, a nutno na tomto základě na návrh strany, která se dostavila, rozhodnouti o žalobní žádosti rozsudkem pro zmeškání.

V danej právnej úprave mohol byť rozsudok pre zmeškanie vydaný len na prvom pojednávaní (první rok) a strana musela byť riadne predvolaná „obeslána“.

Viď V. HORA, Československé civilní právo procesní, I. – III. díl, Wolters Kluver ČR a. s. 2010, strana 396:

Každý rozsudek pro zmeškání předpokládá ovšem, že je tu opravdu zmeškání; k tomu je třeba jistých náležitostí positivních (řádné obeslaní k roku (402 č. 1), vyvolání věci při něm, nepřítomnost strany nejenom v tento okamžik, nýbrž i v okamžiku, kdy je skončeno jednání konané o návrhu na uskutečnění následku zmeškání…“

Súčasne sa ale v danom čase vyžadovalo materiálne posúdenie dôkaznej situácie, a teda možnosť formálneho vydania rozsudku bola zákonným textom vylúčená.

2. Zákon 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny poriadok)

Tento zákon neupravoval rozsudok pre zmeškanie. Vo veci predvolávania na pojednávanie však ustanovoval nasledovne:

§ 52a

V písomnom predvolaní sa uvedú zákonné následky spojené s tým, keby sa predvolaný bez dôvodov neustanovil.

3. OSP účinné od 1. 4. 1994

§ 200k odsek 2

Rozsudkom pre zmeškanie možno spor rozhodnúť, ak
a) sa žalovaný nedostavil na prvé pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas (§ 79 ods. 3 prvá veta, § 115 ods. 2) predvolaný s poučením o následkoch nedostavenia sa včítane možnosti rozhodnutia podľa odseku 1,

Kontumáciu bolo možné aplikovať len na prvom (1.) pojednávaní s tým, že v tomto predvolaní musel byť žalovaný poučený o možnosti kontumácie.

4. OSP účinné od 1. 9. 2003

§ 153b odsek 2

Rozsudkom pre zmeškanie možno spor rozhodnúť, ak
žalovaný sa nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný (§ 79 ods. 3 a § 115 ods. 2) s poučením o následkoch nedostavenia sa vrátane možnosti rozhodnutia podľa odseku 1,

Kontumáciu bolo možné aplikovať už aj na druhé (2.) a ďalšie zmeškané pojednávanie (teda nie len na 1. pojednávanie vo veci), pričom sa stále vyžadovalo poučenie o možnosti kontumácie uvedené v každom predvolaní.

5. OSP účinné od 1. 10. 2004

§ 114 odsek 5

Ak odporca bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú uznesením vydaným podľa odseku 3, môže súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b; o tomto následku musí byť odporca poučený. Ustanovenia § 153b ods. 1 a ods. 2 písm. a) a c) sa nepoužijú.

V tomto znení OSP došlo len k prečíslovaniu legislatívnych odkazov v § 153b s tým, že na § 153b odkazoval už aj § 114 odsek 5 OSP.

6. OSP účinné od 1. 9. 2005

Kontumáciu bolo možné aplikovať už aj na druhé (2.) a ďalšie zmeškané pojednávanie, pričom sa stále vyžadovalo pri každom predvolaní poučenie o právnych následkoch nedostavenia sa na nariadené pojednávanie (poučenie o možnosti kontumácie).

V tomto znení OSP došlo len k prečíslovaniu legislatívnych odkazov v § 153b

7. OSP účinné od 23. 12. 2015

Kontumáciu bolo možné aplikovať už aj na druhé (2.) a ďalšie zmeškané pojednávanie, pričom sa stále vyžadovalo pri každom predvolaní poučenie o právnych následkoch nedostavenia sa na nariadené pojednávanie (poučenie o možnosti kontumácie).

V tomto znení OSP došlo len k prečíslovaniu legislatívnych odkazov v § 153b

Aj na základe vyššie uvedeného historického exkurzu je zrejmé, že počas celej účinnosti legislatívneho textu obsahujúceho možnosť kontumácie sporu na druhom (2.) a ďalšom pojednávaní vyžadoval zákonodarca od súdu, aby žalovaného v predvolaní na príslušné pojednávaní (1., 2. alebo ďalšie pojednávanie) vždy poučil o možnosti kontumácie.

1.3 Stručné pojednanie o formalitách pojednávania ohľadom kontumácie

V súlade s § 274 písmeno a) CSP

Na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak

a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a

Na tomto mieste je potrebné upriamiť pozornosť na zmenu koncepcie CSP ohľadom zápisnice z pojednávania, kedy už táto nie je rozhodujúcou pre posúdenie obsahu pojednávania. Rozhodujúci je zvukový záznam.

Rovnaký záver je prezentovaný aj v komentári k CSP od vydavateľstva C. H. BECK:

Strana 364, komentár k § 99 CSP: „… rozhodné je to zachytenie, ktoré bude obsiahnuté vo zvukovom zázname, a nie v zápisnici.“

O podmienkach pre vydanie kontumačného rozsudku pojednáva stať komentáru k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1191, komentár k § 356 CSP:

Osobitné podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, sú zakotvené v § 274 a 276. V zmysle nich sa vyžaduje, aby:

Bol žalovaný riadne a včas predvolaný na pojednávanie. Žalovaný by nebol riadne predvolaný, ak by v predvolaní absentoval údaj o adrese súdu, o miestnosti, kde sa má pojednávať alebo o termíne pojednávania, resp. ak by tieto údaje neboli správne. Včasnosť predvolania na pojednávanie treba vykladať v súlade s § 178 ods. 2, t. j. predvolanie musí byť doručené žalovanému, resp. jeho zástupcovi spravidla najmenej 5 dní vopred.

Máme za to, že na tomto mieste je potrebné prijať formálnu interpretáciu a nezľahčovať tento procesný úkon súdu, ako to mnohokrát vidíme na pojednávaniach súdov (česť výnimkám) a precízne nadiktovať zo strany súdu všetky formálne náležitosti ohľadom odročenia pojednávania.

Komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 366, komentár k § 100:

„Nevyhnutným obsahom predvolania urobeného v akejkoľvek forme je označenie veci, miesta, času a predmetu proseného úkonu.

Na označenie miesta v zásade nestačí len označenie sídla súdu, ale aj miestnosti súdu, v ktorej sa má úkon vykonať…“

Poučenie o nedoručení písomného predvolania

Rovnako, ako to uvádzame vyššie, keďže rozhodný pre posúdenie obsahu pojednávania je zvukový záznam, je irelevantné, že zápisnica obsahuje poučenie: „písomné volaní nebudú“; často sa to takto zo strany konajúcich súdov deje bez toho, aby bola túto formulku aj explicitne sudca vyslovil.

Máme za to, že je povinnosťou súdu v prípade, ak sa chce odchýliť od štandardnej formy predvolávania podľa § 100 odsek 2 CSP:

Predvolanie na jednotlivé procesné úkony súdu sa uskutočňuje spravidla písomne, prípadne telefonicky alebo inými vhodnými prostriedkami. Ak bola osoba predvolaná inak ako písomne, vykoná sa o tom záznam v súdnom spise.

aby o tom jednak vykonal záznam v súdnom spise a súčasne, aby túto osobu poučil o tom, že písomne už volaná nebude.

Uvedená povinnosť sa vzťahuje na súd bez ohľadu na existenciu právneho zastúpenia, keďže nejde o všeobecnú poučovaciu povinnosť súdu (procesné práva a povinnosti generálne), ale o osobitnú situáciu, kedy súd hybridným spôsobom (inak, ako to štandardne predpokladá legálny text – terminus technicus „spravidla“), a to ústne vytyčuje termín pojednávania.

V prípade, ak sa predvolanie strany vykonáva iným, ako zákonom predpokladaným (favorizovaným) spôsobom (teda inak, ako písomnou formou) je potrebné, aby takto predvolaná strana nepochybným spôsobom súdu oznámila, že bola o predvolaní vyrozumená.

Rovnaký záver je prezentovaný aj v komentári k CSP od vydavateľstva C. H. BECK:

Strana 660, komentár k § 178 CSP: „Okrem toho (okrem písomného predvolania – poznámka autora) možno stranu alebo jej zástupcu predvolať na pojednávanie telefonicky alebo inými vhodnými prostriedkami. Pod inými vhodnými prostriedkami netreba rozumieť len predvolanie prostredníctvom elektronickej pošty na inú adresu ako adresu podľa § 105 ods. 2 CSP, ale aj predvolanie faxom, ústne počas prítomnosti predvolávanej osoby na predchádzajúcom pojednávaní, prostredníctvom zástupca strany, obce, zamestnávateľa a podobne. V týchto osobitých prípadoch však možno pojednávanie vykonať len v tom prípade, ak sa strane na takéto predvolanie i skutočne dostaví alebo súdu nepochybným spôsobom oznámi, že bola o predvolaní vyrozumená.“

2. Materiálne nedostatky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie

V tejto časti nášho príspevku sa zameriame na prípadné materiálne nedostatky vydaného kontumačného rozsudku, a síce poukážeme na skutočnosť, že súd prvej inštancie podľa nášho názoru nesmie, aj keď má za to, že formálne boli pre kontumáciu naplnené podmienky, rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v prípade, ak na to nemá aspoň minimálny skutkový základ obsiahnutý v spise ku dňu vydania rozhodnutia.

Komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK, str. 1191, komentár k § 356 CSP:

„Ani formálne splnenie všetkých podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie nestačí na vydanie takéhoto rozhodnutia. Základom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného totiž môžu len také žalobné tvrdenia, ktoré vedú k záveru, že podľa nich možno výrokom rozsudku priznať práve to plnenie, ktorého sa žalobca domáha. Neúplné tvrdenia, u ktorých nie je možné taký záver odvodiť, alebo tvrdenia, ktoré sú so žalobným návrhom v rozpore neumožňujú vyhovieť návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného (R ČR 45/1996).“

Samozrejme, že na tomto mieste s nami mnoho právnikov súhlasiť nebude, keď protiargumentom bude, že nie je možné sudcovskou interpretáciou prekonať výslovný text zákona.

Máme však za to, že súd nesmie vydať zjavne nespravodlivý rozsudok, a to bez ohľadu na to, že mu zákon na takýto postup dáva mandát, resp. ho k tomu vlastne až núti.

Pomôžeme si citátom sv. Tomáša Akvinského:
„Non videtur esse lex quae iusta non fuerit.“(6)
Súčasná formalistická dikcia CSP umožňuje vydať rozsudok a priznať tak právo žalobcovi aj v prípade, ak mu zjavne nepatrí, resp. o tom žalobca nie je schopný doložiť konajúcemu súdu žiaden dôkaz. Samotné tvrdenie žalobcu sa tak stáva de facto kruciálnym dôkazom a súd je ním plne viazaný (zviazaný).

Myslíme si, že za takejto situácie je potrebné aplikovať článok 2 odsek CSP (7) a pristúpiť tak k sudcovskému zásahu do normotvorby zákonodarcu.

2.1 Povaha kontumačného rozsudku: sankcia vs. spravodlivé rozhodnutie

Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1241/2012 z 13. 3. 2013:
„Povinnosť súdov vyhľadávať právo totiž neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.“

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016, bod 17.:

„právne normy totiž treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému v tom zmysle, aby obstálo pred meradlom tzv. zdravého rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti“

Vyššie uvedenými nálezmi ústavných súdov hodláme poukázať na skutočnosť, že súdy nesmú mechanicky vykladať právne normy. Interpretácia zákona musí byť za každých okolností vykonaná cez prizmu spravodlivého rozhodovania vo veci, ktorý aspekt je fundamentom súdneho systému ako takého.

V ďalšom texte sa zameriame na povahu kontumačného rozsudku ako formy procesnej sankcie korigovanej postulátom na spravodlivé súdne rozhodnutie.

V prípade rozsudku pre zmeškanie nemôže ísť o formu procesnej sankcie, keďže nie je splnený základný predpoklad, aby mohlo ísť o sankciu, a to porušenie zákonom alebo súdom uloženej povinnosti, keďže účasť na pojednávaní je právom strán sporu, a máme za to, že právom strán sporu je aj vyjadrenie sa k písomným podaniam druhej strany sporu, a nie je preto možné sankcionovať stranu sporu len za nevyužitie práva.(8)

Vyčerpávajúco sa téme sankčnej povahy kontumačného rozsudku venujú autori M. Landl a M. Orviský v príspevku Niekoľko úvah o právnej úprave rozsudku pre zmeškanie publikovanom v právnom systéme ASPI.

V plnom rozsahu zastávame ich názor s tým, že účasť na pojednávaní je, podľa nášho názoru, „len“ právom strán sporu, nie však ich povinnosťou. Tento právny názor je možné vyvodiť aj z výkladu článku 6 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva, že osobná účasť na pojednávaní v súdnom konaní tak v trestných, ako aj v civilných veciach je právom účastníka konania (Fredin proti Švédsku (rozhodnutie ESĽP č. 283-A z 23. 2. 1994, Annuaire).

Účasť strany sporu na pojednávaní nemôže byť jediným kritériom spravodlivého rozhodnutia sporu; následne teda neobstojí záver, že rozsudok pre zmeškanie predstavuje v tomto prípade formu procesnej sankcie tak, ako to uvádza aj dôvodová správa, keďže prípadná sankcia v podobe obligatórnej straty sporu by bola zjavne neprimeraná voči porušenej povinnosti, navyše, keď podľa judikatúry a odbornej spisby ide o právo a nie povinnosť sporovej strany.

2.2 Účel kontumačného rozsudku

Účelom rozsudku pre zmeškanie po nariadení pojednávania, nie je uloženie procesnej sankcie strane sporu za jej pasivitu, a preto ani kontumačný rozsudok, podľa nášho názoru, nepredstavuje formu procesnej sankcie. Rozsudok, ako zavŕšenie a ukončenie sporu, je tým konečným a hlavným nástrojom ochrany ohrozených a porušených subjektívnych práv (viď článok 1 a 2 CSP). Rozsudok znovunastoľuje stav spravodlivosti, ak bol tento porušený, alebo aplikuje nástroje na jeho zachovanie, ak bol len ohrozený. Rozsudok v civilnom konaní zo svojej podstaty nemôže byť sankciou, keďže len eliminuje odchýlku, ktorú niektorá zo strán sporu spôsobila v zákonom želanom usporiadaní vzájomných vzťahov strán sporu a vracia stav vecí do tohto želaného stavu.

Podľa profesora Macura v prípade rozsudku pre zmeškanie zákon musí vylúčiť možnosť jeho vydania, ak napríklad odporuje dôkazom, ktoré má súd k dispozícii (napr. predložené listinné dôkazy a pod.), a nesmie byť založený na tvrdeniach, ktoré si vzájomne odporujú.(9) Výsledkom uplatnenia skutkovej domnienky je vysoko pravdepodobný záver hraničiaci s istotou, že rozhodné skutkové tvrdenia procesnej strany, ktorým druhá strana neodporovala, sú pravdivé. Nejde o uplatnenie fikcie, ale o použitie skutkovej domnienky.(10)

Keďže rozsudok pre zmeškanie, podľa nášho názoru, nepredstavuje formu procesnej sankcie za pasivitu strany v spore a jeho účel sa v ničom neodlišuje od účelu rozsudku ako takého, máme za to, že kontumačný rozsudok predstavuje spôsob ukončenia sporového konania na základe vysoko pravdepodobnej skutkovej domnienky založenej na dlhodobej ľudskej skúsenosti, že strana sporu, ktorá sa nevyjadrí a nezúčastní sa na pojednávaní (teda nezúčastňuje sa na spore), ani nemá žiadne argumenty vyvracajúce tvrdenia protistrany.

Doslovný výklad súčasnej právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie, v zmysle ktorého naša právna úprava neumožňuje prihliadať na akékoľvek vyjadrenia a dôkazy žalovaného, resp. žalobcu, ale súd je povinný buď vyhovieť žalobe, alebo ju zamietnuť, a to len na základe toho, že sa strana sporu nedostavila na pojednávanie po nariadení pojednávania je v hrubom rozpore s prezentovaným účelom rozsudku pre zmeškanie, s princípom spravodlivého súdneho procesu a úlohou súdov pri ochrane ohrozených a náprave porušených subjektívnych práv strán sporu.

2.3 Účel civilného procesu

Rovnako v prípade aplikácie uvedeného gramatického výkladu ustanovení o rozsudku pre zmeškanie je tento výklad v rozpore s ďalšími ustanoveniami CSP, ako je § 191 ods. 1, podľa ktorého „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo“. Aj podľa komentára k CSP (komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK) zákonný text za bodkočiarkou predstavuje dôležité pravidlo tzv. materiálneho vedenia sporu podľa sociálnej koncepcie civilného procesu, ku ktorej sa hlási aj CSP, v zmysle ktorého súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán.

Tento názor potom opäť podporuje náš záver, že účelom rozsudku pre zmeškanie je ukončenie sporu na základe vysoko pravdepodobnej skutkovej domnienky založenej na ľudskej skúsenosti, ktorej nastúpenie však aktivita strany v spore môže vylúčiť. Pokiaľ by sme však prijali výklad, že súd nemôže pri rozhodovaní sporu rozsudkom pre zmeškanie prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, ako to predpokladá zákonný text CSP v § 191 odsek 1, ale súd musí žalobe buď vyhovieť pri zmeškaní žalovaného, alebo žalobu zamietnuť pri zmeškaní žalobcu, je tento výklad v rozpore s § 191 odsek 1 CSP (teda v rozpore so zákonom) a tiež v rozpore s účelom civilného procesu založeného na uvedenej sociálnej koncepcii, čím sa dostaneme k problematike účelu civilného procesu.

Profesor Macur uvádza, že zmysel a účel civilného procesu je predovšetkým v tom, že slúži hmotnému právu, resp. že poskytuje ochranu subjektívnym súkromným právam. Bez tohto funkčného vzťahu k hmotnému právu by civilný proces v podstate stratil všetok svoj význam.(11)

Účel civilného procesu je v právnom poriadku SR vyjadrený v úvodných článkoch CSP, kde sú vyjadrené základné zásady civilného sporového konania. Podľa článku 2 ods. 1 CSP: „Ochrana ohrozených alebo porušených práv alebo právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.“ Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že hlavným účelom civilného procesu je spravodlivá ochrana ohrozených alebo porušených práv účastníkov civilného procesu. Ústavný súd SR v jednom zo svojich nálezov konštatoval, že „účelom civilného procesu je totiž riešiť spory a prinášať spravodlivosť“.(12) Rovnako tak Ústavný súd ČR uvádza, že „ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že najvyššou hodnotou rozhodovania súdov je individuálna spravodlivosť, samozrejme, v medziach zákona vrátane procesných ustanovení“.(13)

Všetky tieto úlohy súdov a ciele civilného procesu musia byť zohľadnené v aplikačnej praxi súdov. Pokiaľ by teda doslovný výklad súčasnej právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie viedol k tomu, že súd rozhodne spor bez ohľadu na akékoľvek výsledky procesnej aktivity strany sporu, ktorá sa na pojednávanie nedostavila, a to automaticky v neprospech tejto strany, máme za to, že takýto výklad je v rozpore s účelom civilného procesu. Súd by pri takomto výklade nemohol rozhodnúť spravodlivo o ochrane ohrozených alebo porušených práv, keďže by nemohol aplikovať právne posúdenie na skutkový stav, ktorý sa podľa skutkovej domnienky alebo na základe dovtedy predložených dôkazov v čo najväčšej možnej miere približuje k reálnym pomerom strán sporu.

V tejto súvislosti chceme poukázať aj na uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 4 Cmo 421/94 z 11. 12. 1996, ktoré je často uvádzané aj v komentároch k procesných predpisom a je uvedené aj v časti komentára k Civilnému sporovému poriadku o rozsudku pre zmeškanie pred nariadením pojednávania. Podľa tohto rozhodnutia k predpokladom na vydanie kontumačného rozsudku patrí aj posúdenie opodstatnenosti žalobcovho nároku z hľadiska hmotného práva, pričom súd vychádza z dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise. Z toho vyplýva, že „len zmeškanie žalovaného nemôže vyústiť do jeho procesného neúspechu v konaní vo veci samej“.

Súčasná slovenská právna úprava rozsudku pre zmeškanie po nariadení pojednávania však v prípade aplikovania len gramatického výkladu uvedený účel civilného procesu naplniť neumožňuje.

Záver

Opäť si na tomto mieste pomôžeme citátom právneho filozofa Rudolfa von Iheringa:

Právo nie je pojem, ale živá sila, Preto bohyňa spravodlivosti, ktorá drží v jednej ruke váhy, ktorými právo váži, má v druhej ruke meč, aby ho ubránila. Meč bez váh predstavuje holé násilie, váhy bez meča symbolizujú bezmocnosť práva. Oboje patrí k sebe a dokonalý právny stav je iba tam, kde sila, s akou spravodlivosti vládne mečom, sa vyrovná zručnosti, s akou vie zaobchádzať s váhami.(14)

Uvedené je možné parafrázovať na súčasný právny stav vo veci kontumácie v CSP; sudca preto nemôže byť len štatistom, justíciou bez meča a používať len „váhy“ (číry text zákona), ale musí ten „meč“ justície použiť na hájenie imanentnej súčasti práva, ktorou je spravodlivé súdne rozhodovanie.

Poznámky

• 1) H. L. A. Hart: Pojem práva, Oxford Univesrity Press, 1961, s. 23
• 2) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 345/2012:
• 3) Komentár k CSP od vydavateľstva C. H. BECK
• 4) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 12. 2018, č. k. 3Cob/142/2018-286
• 5) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Cob/1/2019: Krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol odmietnutý zjavne neodôvodnený odpor, pričom došlo k správoplatneniu platobného rozkazu vydanému voči žalovanému. Krajský súd považoval textáciu odporu „pohľadávky žalobcu neuznávame v celom rozsahu a popieram ich danosť, pravosť a výšku“ za napĺňajúcu právnu kvalitu na účely vecnej odôvodnenosti podľa zákona o upomínacom konaní, a to bez toho, aby žalovaný doložil odpor akýmkoľvek dôkazom alebo návrhmi na vykonanie dokazovania.
• 6) T. Akvinský, Summa Theologica „Nespravodlivý zákon nie je zákonom.“
• 7) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
• 8) M. Landl, M. Orviský: Niekoľko úvah o právnej úprave rozsudku pre zmeškanie, ASPI
• 9) MACUR, J. Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení § 114b o. s. ř. In Bulletin české advokacie. 2002, č. 2, s. 32
• 10) viď Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 329/08 z 20. 6. 2011 bod 16. a 17. publikovaný v Zbierke nálezov a stanovísk Ústavného súdu ČR pod číslom N 118/61 SbNU 717.).
• 11) MACUR, J. Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení § 114b o. s. ř. In Bulletin české advokacie. 2002, č. 2, s. 29.
• 12) Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016 bod 16
• 13) Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 22/03 zo 6. 4. 2004 uverejnený v Zbierke stanovísk Ústavného súdu ČR pod číslom N 51/33 SbNU 31).
• 14) R. Ihering: Boj za právo, Kalligram, Bratislava 2009, s. 35

Autor
JUDr. Ján Ferenci

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Zásada nemo tenetur se ipsum accusare je súčasťou práva na obhajobu, ktoré patrí osobám obvineným. Možnosť aplikácie zásady týkajúcej sa zákazu sebaobviňovania sa realizuje aj v procesnom úkone – výsluchu obvineného. Procesný charakter výsluchu obvineného musí vychádzať zo zásad zákonnosti a ústavnosti. Objektívnym prístupom zo strany orgánov činných v trestnom konaní pri vykonaní výsluchu obvineného, je poskytnutie dostatočnej záruky na uplatnenie zásady nemo tenetur se ipsum accusare obvinenému v súlade s jeho prejavenou vôľou.

Úvod

Slovenská republika je definovaná ako zvrchovaný, demokratický a právny štát.(1) Jedným zo základných znakov právneho štátu je právna istota. Pod právnou istotou rozumieme povinnosť štátu zabezpečiť pre jeho občanov účinnú a efektívnu ochranu ich práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Jedným z princípov fungujúceho právneho štátu je zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd občanov, právnej istoty a predvídateľnosti práva (tzv. precedenčná zásada). Slovenské trestné právo je súčasťou slovenského právneho poriadku a jedným z odvetví verejného práva, ktoré chráni práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie Slovenskej republiky pred trestnými činmi taxatívne uvedenými v trestnoprávnych normách tým, že určuje, čo je trestný čin, ustanovuje podmienky trestnej zodpovednosti i beztrestnosti, druhy sankcií, spôsob ich ukladania a výkonu, upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, práva a povinnosti obvineného, ako aj ďalších osôb zúčastnených na konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní.(2)

Cieľom je upriamiť akcent na teoretické východiska a aplikačnú prax zásady nemo tenetur se ipsum accusare v procesnom postupe vykonania výsluchu obvineného. Zásadu nemo tenetur se ipsum accusare (ďalej len „nemo tenetur“), v preklade nikto nie je povinný usvedčovať seba samého, možno v širšom kontexte vnímať ako jeden z najpodstatnejších limitov procesného postupu orgánov verejnej moci v oblasti deliktuálneho práva procesného. Týka sa najmä zadovažovania akýchkoľvek skutočností, ktoré by v konečných štádiách takého postupu mohli tvoriť podklad pre meritórne rozhodnutie o vine a sankcii za protiprávne konanie jednotlivca, či právnickej osoby. Zásada nemo tenetur v tomto smere predstavuje prostriedok zmiernenia procesnej výhody, ktorú orgány verejnej moci z pozície svojho verejno-mocenského postavenia proti osobám obvineným z protiprávneho konania majú.

Cieľom dokazovania je poznanie všetkých podstatných skutočností dôležitých pre ďalší postup v konaní alebo pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Tvorí podstatnú a nezastupiteľnú časť trestného konania a vykonáva sa vo všetkých štádiách trestného konania. Nezastupiteľnosť dokazovania spočíva v tom, že ide o spôsob, ktorým si orgán činný v trestnom konaní a súd musia obstarať podklad pre ďalšie konanie a svoje rozhodnutie v zmysle trestného poriadku a tento postup nie je možné suplovať cez iné inštitúty.(3) Účelom dokazovania preto nemôže byť poznanie objektívnej pravdy. Žiadny človek nemôže tvrdiť, že presne pozná pravdu do najmenších detailov a pri jej hodnotení nie je ničím ovplyvnený. Podstata dokazovania je v zistení skutkového stavu. Predmetom trestného konania je totiž udalosť, ktorá sa stala v minulosti a ktorú orgán činný v trestnom konaní a súd osobne nepozoroval.(4)

1. Legíslatívna úprava zásady nemo tenetur se ipsum accusare determinujúca výsluch obvineného

V podmienkach Slovenskej republiky zásada nemo tenetur nachádza vyjadrenie v Listine základných práv a slobôd, konkrétne v čl. 37 ods. 1 „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“ a v čl. 40 ods. 4 „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno nijakým spôsobom pozbaviť.“ Okrem Listiny základných práv a slobôd obdobnú právnu úpravu nachádzame v Ústave Slovenskej republiky a to v čl. 47 ods. 1 „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“ a v čl. 50 ods. 4 „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.“ Povinnosť rešpektovať túto zásadu pre Slovenskú republiku vyplýva taktiež aj z jej medzinárodných záväzkov, a to predovšetkým z čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, a to napriek tomu, že čl. 6 citovaného dohovoru výslovne zákaz sebaobviňovania neupravuje (ale je ho možné vyvodiť, okrem iných z bohatej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva).(5)

Možno teda uzavrieť, že zásada zákazu sebaobviňovania vyjadruje povinnosť štátu objasňovať trestné činy, zhromažďovať dôkazy a preukázať vinu bez toho, aby nútil podozrivé alebo obvinené osoby k priznaniu či poskytnutiu dôkazov o svojej trestnej činnosti.(6)

Trestný poriadok zásadu „nemo tenetur“ explicitne vyjadruje v § 34 odst. 1, veta prvá: Obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Toto ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne a primerane sa použije aj proti zadržanej osobe v čase keď jej ešte nebolo vznesené obvinenie.(7) Obvinený je ústrednou postavou trestného konania, okrem prípadov konania proti ušlému.(8) Je to osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, je subjektom a stranou v trestnom konaní. Rozlišovanie medzi podozrivým, obvineným, obžalovaným, odsúdeným má procesnú relevanciu a logiku.(9) Obvinený je prameňom dôkazu. Výpoveď obvineného je zaradená medzi relevantné dôkazné prostriedky v procese trestného konania, zároveň je obvinený predmetom rozhodnutia. Práva obvineného majú okrem ustanovení trestného poriadku vychádzať aj z právnych predpisov vyššej právnej sily. Pri ústavne konformnom výklade základných práv a slobôd v trestnom konaní je potrebné vychádzať zo vzájomnej kolerácie príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a Trestného poriadku, ktorých praktickou aplikáciou je účelné zabezpečenie základných práv a slobôd. Obvinený má v priebehu trestného konania významné práva. Súhrnne sa označujú ako „právo na obhajobu“.(10)

V trestno-právnej teórii sa zvykne rozlišovať materiálna a formálna obhajoba. Materiálnou obhajobou sa rozumie najmä skutočnosť, že obvinený sa môže obhajovať predovšetkým sám.(11) Formálna obhajoba spočíva v možnosti obhajovať sa prostredníctvom obhajcu. Obvinený môže uplatňovať svoje práva sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu.(12)

Zásada práva na obhajobu má medzi ostatnými zásadami trestného konania dominantné postavenie. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie v trestnom konaní svedči o stupni demokracie v trestnom procese. Táto zásada vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie. Zabezpečenie práva na obhajobu je súčasťou práva na spravodlivý proces.(13)

K tomuto Ústavný sud Slovenskej republiky poznamenáva: „právo na obhajobu neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Bolo by iluzórne dodržiavanie ústavy, keby tieto postupy garantovane ústavou a zákonom neboli rešpektované aj v činnosti orgánov činných v trestnom konaní.“(14)

„Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08, III. ÚS 79/2010).“ (15)

2. Aplikácia zásady nemo tenetur se ipsum accusare vo výsluchu obvineného

Práva obvineného, ktoré sú súčasťou práva na obhajobu musia orgány činné v trestnom konaní a súdy plne rešpektovať. Pri zachovávaní práv obvineného a povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov by sa mal obvinený dokázať obhájiť sám.(16) Výsluch patrí medzi historicky najstaršie a v praxi najčastejšie sa vyskytujúce dôkazné prostriedky. Výsluch obvineného či svedka sa vykonáva spravidla v každom trestnom konaní. Niekedy môžu byť výsluchy dokonca jediným dôkazným prostriedkom v závislosti od priebehu skutkového deja, okolnosti jeho spáchania a pod. Výsluch obvineného je procesným úkonom, ktorého účelom je získanie informácií o vyšetrovanej udalosti prostredníctvom výpovede obvineného.(17)

Pomer práva mlčať a práva neprispieť k vlastnému obvineniu je zložitý. Na jednej strane právo neprispieť k vlastnému obvineniu presahuje právo mlčať (obviniť seba samého sa dá totiž nielen výpoveďou, ale aj iným spôsobom, najmä vydaním vecných dôkazov alebo v dôsledku strpenia, aby takéto dôkazy boli odobrané alebo odňaté – vydanie veci, odobratie odtlačkov prstov, krvi, telesných tkanív, pachu a pod.), na druhej strane tiež právo mlčať presahuje právo neprispieť k vlastnému obvineniu, pretože obvinený môže mlčať napr. preto, aby neobvinil niekoho iného, alebo jednoducho preto, že nechce spolupracovať s políciou a pod. Uvedené práva sa teda prekrývajú, sčasti každej z nich presahuje druhej právo.(18)

Obvinený je povinný dostaviť sa na predvolanie. Ak sa obvinený nedostavil včas a riadne na predvolanie k jeho výsluchu bez dostatočného ospravedlnenia, možno ho na tento úkon predviesť.(19) Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní sú oprávnené donútiť obvineného k osobnej prítomnosti na vykonaní procesného úkonu. Výsluch obvineného sa po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia spravidla vykonáva ako prvý, aby sa obvinenému umožnilo uplatnenie jeho práv.(20) V tomto štádiu však donucovacie možnosti štátnych orgánov končia. Výsluch obvineného, aj keď je jeden z nosných dôkazných prostriedkov nemožno favorizovať pred ostanými druhmi.(21) Cieľom výsluchu obvineného nie je dosiahnuť jeho priznanie, ale zistiť skutkový stav veci pre trestné konanie.(22)

Orgán činný v trestnom konaní sa obligatórne v počiatočnej fáze bezprostredne po poučení obvineného pýta, či svoje právo odoprieť vypovedať, o ktorom mal byť dostatočne zrozumiteľným spôsobom poučený využije alebo nie, teda, či sa chce vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich alebo sa k týmto skutočnostiam vyjadrovať odopiera. Jednoznačné stanovisko obvineného sa potom zaprotokoluje do zápisnice o výsluchu obvineného. Takto zaprotokolované konštatačné vyjadrenie k jednému z práv obvineného potom slúži napr. ako podklad pre súdy na preskúmanie porušenia práva na obhajobu. Odmietnutie výpovede nesmie mať pre obvineného žiadne negatívne dôsledky, predovšetkým tú skutočnosť nemožno považovať za dôkaz jeho viny alebo za konkludentné priznanie.(23)

Právo nevypovedať predstavuje pre obvineného určitý protipól k právu vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k vykonaným dôkazom. Zároveň možno tieto práva využiť aj v rámci jedného procesného úkonu (výsluchu obvineného). Ak obvinený spočiatku nevyužije svoje právo a uvedie určité skutočnosti a následne po ich uvedení využije svoje zákonné právo a ďalej vypovedať odoprie, znamená to tiež využitie svojho práva na odopretie výpovede. Dôvodom môže byť napr. to, aby orgán činný v trestnom konaní nekládol tomuto vypočúvajúcemu obvinenému otázky, na ktoré nechce odpovedať.(24) Ak obvinený odoprie vypovedať, t. j. slovne komunikovať s orgánom činným v trestnom konaní, nemožno ho k tomu nijako donucovať, ani ho za to nemožno sankcionovať. Odmietnutie vypovedať nie je (samo osebe) ani dôvodom väzby.

Sporná sa môže javiť otázka, či z odmietnutia vypovedať možno vyvodzovať nejaké dôkazné závery o vine obvineného. Väčšinovo je uznávané, že takéto odmietnutie nemožno dôkazne nijako vyhodnocovať v neprospech obvineného. V žiadnom prípade neplatí v trestnom procese staré dôkazné pravidlo sformulované pápežom Bonifácom VIII. (1235 – 1303) qui tacet ubi loqui potuit et debuit consentire videtur (kto mlčí, keď hovoriť mal a mohol, zrejme súhlasí).(25)

Ďalšou otázkou je, ako široko máme chápať „prispenie“ k sebaobvineniu v kontexte tohto princípu. K tomu podal Ústavný súd Českej republiky vo viacerých prípadoch vysvetlenie, definujúc ako kľúčový rozlišovací faktor mieru aktívnosti jednania, ktorá môže byť po osobe vyžadovaná za účelom získania dôkazov voči nej. „každý môže nielenže odmietnuť vypovedať o okolnostiach, ktoré by mu mohli privodiť trestné stíhanie, ale nie je ani povinný dobrovoľne vydať usvedčujúce dôkazy, k tomu nemôže byť nútený poriadkovými pokutami. Naopak nie je vylúčené odňatie veci pri výkone zaisťovacieho úkonu, pretože v tom prípade sa vyžaduje len strpenie úkonu, nie aktívne konanie.“ (26)

Môže v priebehu výsluchu obvineného dôjsť k situácii, že obvinený sa môže s obhajcom radiť o tom, či môže odoprieť vypovedať. Ako sme už uvádzali, toto právo obvineného sa vzťahuje na ktorúkoľvek fázu výsluchu obvineného, a to aj vtedy, ak obvinený vypovedá. Otázne zostáva, či sa obvinený môže radiť so svojím obhajcom v priebehu výsluchu po položení otázky zo strany orgánu činného v trestnom konaní o odopretí výpovede. Jazykovým a logickým výkladom § 34 odst. 1 veta štvrtá Trestného poriadku možno dospieť k záveru, že obvinený sa nemôže radiť po položení otázky o tom, ako odpovedať na otázku. Obvinený môže sám z vlastnej vôle uplatniť svoje právo na odopretie výpovede. Po už položenej otázke nemôže byť právo na odopretie výpovede využívané formou rady zo strany obhajcu. V tejto súvislosti tiež Najvyšší súd uvádza: „právo obvineného odoprieť výpoveď podľa § 34 odst. 1 prvej vety Trestného poriadku je premietnutím ústavného práva obvineného zaručeného v čl. 50 odst. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom. Z toho logický vyplýva že v § 34 odst. 1 tretia štvrtá veta Trestného poriadku uvedené právo obvineného radiť sa s obhajcom počas vykonávania úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom treba vykladať tak, že obvinený sa obhajcom síce môže radiť aj počas výsluchu, ak by sa však chcel poradiť o tom, „ako odpovedať“ na položenú otázku, to mu vylúchajúci neumožní.“ (27)

Rešpektovanie prejavenej vôle obvineného v kontexte svojho práva na odopretie výpovede má trvalý účinok. Je to sloboda voľby obvineného vypovedať, je to obvineného právo, nie povinnosť. Nemôže pro futuro dochádzať k situáciám, že obvineného budú orgány činné v trestnom konaní znovu predvolávať na výsluch obvineného len za tým účelom, aby zmenil svoj postoj a dosiahlo sa výpoveďou obvineného jeho priznanie, a to ani ľsťou. Opakovaný výsluch obvineného je prípustný napr., ak je potrebné obvineného znovu dopočuť k novým skutočnostiam, ktoré v čase jeho výsluchu neboli známe alebo bolo obvinenému rozšírené obvinenie o ďalší čiastkový skutok a pod. Ustanovenia Trestného poriadku taxatívne stanovujú materiálnu a formálnu stránku, akou sa má vykonávať výsluch obvineného v prípravnom konaní. Excesy z procesného postupu majú často za následok niekedy až v konaní pred súdom nulitu takého procesného úkonu t. z., jeho absolútnu neúčinnosť. Súdy potom pri hodnotení dôkazov výsluch obvineného označujú za nezákonný. Takýto názor vyslovil Krajský súd v Bratislave, keď uviedol: „dôkaz nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia je absolútne neúčinný, t. j. takúto vadu nie je možné odstrániť a v trestnom konaní ho zásadne nie je možné využiť. Nezákonne vynútený dôkaz je taktiež nepoužiteľný bez ohľadu na skutočnosť, či svedčí v prospech alebo v neprospech obvineného a nezáleží na tom, či bol vyhľadaný, zabezpečený a vykonaný orgánmi činnými v trestnom konaní alebo vyhľadaný, zabezpečený a vykonaný niektorou procesnou stranou. Nezákonne vynútený dôkaz je taktiež nepoužiteľný bez ohľadu na to, v ktorej fáze jeho získavania došlo k nezákonnému donúteniu alebo hrozbe donútenia, teda či sa tak stalo pri vyhľadaní dôkazu, pri jeho zabezpečovaní alebo pri jeho vykonávaní. Podľa názoru krajského súdu všetky tieto skutočnosti je nutné vyhodnotiť tak, že išlo zo strany polície o nezákonné donútenie podozrivej osoby vykonať svoju výpoveď za zámerne tak vytvorených podmienok, aby osoba neznalá práva a procesných postupov polície konala podľa želaní, či požiadaviek polície. Takto vykonaný výsluch obvineného je preto nutné označiť za dôkaz v zmysle § 119 ods. 4 Tr. por., t. j. za dôkaz absolútne nepoužiteľný v konaní pred súdom, na ktorom nemôže byť založený výrok o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu.“ (28)

Záver

Zásada nemo tenetur sa vzťahuje okrem výsluchu obvineného aj na ďalší rad procesných úkonov, ktoré majú ekvivalentnú matériu a tou je, aby obvinený nebol nútený usvedčovať seba samého a z nevedomosti, že tak nemusí urobiť, ak by tým produkoval v dobrovoľnej súčinnosti dôkazy vo svoj neprospech, ak to nie je vyjadrením jeho vôle. Práve z toho dôvodu sme akcent upriamovali na správne vykonanie výsluchu obvineného a uplatnenia jeho procesných práv, aby takto získaný dôkaz mohol prispieť k náležitému zisteniu a nebol vykonaný contra legem a stal sa absolútne neúčinný. Platí zásada ex iniuria ius non oritur.

Zásada nemo tenetur sa v aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní spravidla neuplatňuje v prípadoch získavania dôkazov, ktoré existujú nezávisle od vôle osoby obvineného a na ich získanie sa nevyžaduje žiadna aktívna činnosť osoby (napr. odober vzorky DNA, daktyloskopických vzoriek, vzorky krvi, moču, pachové vzorky a pod.)

V príspevku sme sa zaoberali len uplatňovaním zásady nemo tenetur vo výsluchu obvineného ako fyzickej osoby. S účinnosťou zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dochádza postupne k trestným stíhaniam, kde ako subjekt vystupuje právnická osoba. Pre trestnú zodpovednosť sa v zmysle citovaného zákona vyžaduje konanie štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, toho, kto vykonáva kontrolnú činnosť alebo dohľad v rámci právnickej osoby, alebo inej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať právnickú osobu alebo za ňu rozhodovať. Môžeme uviesť, že zásada nemo tenetur platí analogicky aj v prípade trestného stíhania právnickej osoby. Táto sa však bude aplikovať s odlišnosťami vzhľadom na citovaný zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý je vo vzťahu k Trestnému poriadku v pomere špeciality.

Poznámky

• 1) čl. 1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
• 2) Ivor, J. – Polák P. – Záhora, J.: Trestné právo hmotné I, Všeobecná časť, Bratislava, Wolters Kluwer, 2016, s 22.
• 3) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Druhé doplnené a prepracované vydanie, Bratislava, IURA Edition, 2010, s. 419.
• 4) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Edícia učebnice, Bratislava, IURA Edition, 2006, s. 418.
• 5) Potasch, P.: Správne delikty a správne trestanie v kontexte zásady „nullum crimen sine lege“, „nemo tenetur se ipsum accusare“ a zásady legitímnych očakávaní, Panaueropské právnické listy, Vedecký časopis č. 1/2008, Panaeuropská vysoká škola, Fakulta práva, Bratislava, 2008, s. 64.
• 6) Potasch, P.: Správne delikty a správne trestanie v kontexte zásady „nullum crimen sine lege“, „nemo tenetur se ipsum accusare“ a zásady legitímnych očakávaní, Panaueropské právnické listy, Vedecký časopis č. 1/2008, Panaeuropská vysoká škola, Fakulta práva, Bratislava, 2008, s. 64.
• 7) § 85 odst. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 8) § 352 a násl. zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 9) Čentéš J a kol. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná časť, Šamorín, Heuréka, 2016, s. 139.
• 10) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Edícia učebnice, Bratislava, IURA Edition, 2006, s. 212.
• 11) Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Edícia učebnice, Bratislava, IURA Edition, 2006, s. 212.
• 12) Čl. 50 odst. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
• 13) Romža, S.: Právo obvineného na obhajobu a jeho realizácia v prípravnom konaní. In: Zborník príspevkov z celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 3. apríla 2014. Praha, Leges, 2014, s. 61.
• 14) III. US 41/2001. Nález z 12. júla 2001. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného sudu Slovenskej republiky 2001, s. 290.
• 15) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2. 6. 2011 sp. zn. II. ÚS 343/2010-43.
• 16) Čentéš J a kol. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná časť, Šamorín, Heuréka, 2016, s. 140.
• 17) Ivor, J. – Záhora, J.: Repetitórium rekodifikovaného trestného práva, Bratislava, Akadémia Policajného zboru, 2005, s 120.
• 18) Déček, M.: Zásada Nemo tenetur se ipsum accusare v trestnom procese, Dizertačná práca, Univerzita Karlova v Prahe, Právnická fakulta, 2018, s. 80.
• 19) § 120 odst. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 20) napr. § 213, § 208 zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Trestný poriadok.
• 21) Prokeinová, M.: Dokazovanie a jednotlivé dôkazné prostriedky v trestnom procese (s praktickými príkladmi), Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2009, s. 28.
• 22) Balaž, P.: Základy Trestného práva, Bratislava, Eurounion, 2006, s. 196.
• 23) Prokeinová, M.: Dokazovanie a jednotlivé dôkazné prostriedky v trestnom procese (s praktickými príkladmi), Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2009, s. 38.
• 24) Čentéš J a kol. a kol.: Trestné právo procesné, Všeobecná časť, Šamorín, Heuréka, 2016, s. 143.
• 25) Musil, J. Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu . In: Teoretické a praktické problémy dokazovania: pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám: zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 15. decembra 2008. Bratislava : Bratislavská vysoká škola práva, 2008. s. 177.
• 26) Potasch, P.: Správne delikty a správne trestanie v kontexte zásady „nullum crimen sine lege“, „nemo tenetur se ipsum accusare“ a zásady legitímnych očakávaní, Panaueropské právnické listy, Vedecký časopis č. 1/2008, Panaeuropská vysoká škola, Fakulta práva, Bratislava, 2008, s. 65,
• 27) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 1. 2012 sp. zn. 2 Tdo 63/2011.
• 28) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2019 sp. zn. 4To/52/2019

Autor
Mgr. Ján Šušota

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

V júli minulého roku zverejnil Najvyšší súd Slovenskej republiky judikát pod označením R 29/2019, vychádzajúci z uznesenia NS SR zo dňa 24. 7. 2019 sp. zn. 6 Cdo 80/2017, s nasledujúcou právnou vetou „Znížený majetkový cenzus (§ 422 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku) sa v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.“

Keďže oficiálne publikovaný judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR predstavuje tzv. ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu z hľadiska § 421 ods. 1 CSP (prípustnosť dovolania), aj z hľadiska § 48 ods. 1 CSP (veľký senát), vyvolalo toto kontroverzné rozhodnutie pomerne intenzívnu polemiku.

V krátkej časovej nadväznosti boli navyše k danej téme uverejnené dva kritické odborné príspevky, a to MASLÁK, M.: Dovolanie a znížený majetkový cenzus v spotrebiteľských sporoch. Bulletin slovenskej advokácie č. 9/2019, s. 18 až 22 a LÖWY, A. – IVANČO, M.: Súčasnosť a retrospektíva bagateľného cenzu v právnej úprave dovolania. Súkromné právo č. 5/2019, s. 212 až 217.

Ratio decidendi v prípade R 29/2019 spočíva v interpretácii § 422 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý podmieňuje prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 v nadv. na § 421 ods. 1 CSP) tým, že napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany prevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy. Ide o tzv. znížený majetkový cenzus, keďže jeho štandardná úroveň predstavuje podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP desaťnásobok minimálnej mzdy, teda aktuálne 5 800 eur (dvojnásobok je na úrovni 1 160 eur).

Napriek tomu, že zákon výslovne znižuje majetkový resp. bagateľný cenzus generálne pre spory s ochranou slabšej strany ako také, a teda bez ohľadu na osobu dovolateľa, dospel najvyšší súd k záveru, že v spotrebiteľskom spore sa toto zvýhodňujúce pravidlo vzťahuje iba na dovolateľa, ktorým je spotrebiteľ. To zároveň znamená, že v spotrebiteľskom spore má protistrana spotrebiteľa sťažený prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku a môže dovolanie – na rozdiel od spotrebiteľa – podať iba pri presiahnutí štandardnej úrovne bagateľného cenzu, ktorá je päťnásobne vyššia. Dochádza tým k vylúčeniu nemalého množstva právoplatných rozhodnutí v prospech spotrebiteľov z dovolacieho prieskumu.

To, že v zákone expressis verbis vyjadrené vecné kritérium predmetu konania (spor s ochranou slabšej strany) najvyšší súd extenzívne interpretoval ako personálne kritérium vo vzťahu k osobe dovolateľa (spotrebiteľ), je v ods. 10 R 29/2019 odôvodnené teleologickým výkladom. Dovolací súd prezentoval záver, že účelom zníženia majetkového cenzu je v týchto prípadoch zvýšená procesná ochrana slabšej strany. To sa v dovolacom konaní prejavuje tak, že na rozdiel od dodávateľa je iba spotrebiteľovi sprístupnené dovolanie za zjednodušených, resp. zvýhodnených podmienok.

Proti týmto právnym záverom sa ohradil Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý začiatkom tohto roku hneď v dvoch kasačných nálezoch zo dňa 28. 1. 2020 sp. zn. I. ÚS 382/2019 a zo dňa 4. 2. 2020 sp. zn. I. ÚS 332/2019 konštatoval, že odmietnutie dovolania na základe aplikácie záverov R 29/2019 je z ústavnoprávneho hľadiska netolerovateľné. Deklaroval pritom porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v prípade I. ÚS 332/2019 aj porušenie základného práva na zachovanie rovnosti medzi sporovými stranami v konaní pred súdom.

Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybnil kritérium ratione valoris, z ktorého vychádza pravidlo o vymedzení majetkového cenzu pri dovolaní, a označil ho za akceptovateľné aj vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 19. 12. 1997 vo veci Brualla Gómez de la Torre c/a Španielsko, sťažnosť č. 26737/95; rozsudok zo dňa 2. 11. 2006 vo veci Kadrija Kozlica c/a Chorvátsko, sťažnosť č. 29182/03).

Akceptoval aj základné východiská pre procesné zvýhodnenie spotrebiteľa v sporoch s ochranou slabšej strany. Nestotožnil sa však s paušálnym zvýhodnením spotrebiteľa oproti dodávateľovi v kontexte prístupu k dovolaciemu konaniu a zdôraznil, že preferovanie spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu má povahu neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany. Dochádza tým k porušovaniu princípu rovnosti zbraní a rovnosti strán v spore, ktoré neodôvodnene stavia dodávateľa ako dovolateľa do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane (I. ÚS 382/2019 ods. 84 a 88; I. ÚS 332/ 2019 ods. 46).

Ústavný súd zároveň osobitne zdôraznil, že výsledok dovolacieho konania podľa § 421 ods. 1 CSP presahuje hranice rozhodnutia inter partes, keďže ním Najvyšší súd SR vyjadruje svoj názor na riešenie zásadných právnych otázok, ktoré dovolacím súdom ešte neboli vyriešené alebo ktorých riešenie smeruje k zjednocovaniu judikatúry. Z tohto hľadiska je vplyv rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu oveľa širší a všeobecnejší, s významným dosahom na aplikačnú prax všeobecných súdov a v konečnom dôsledku aj na správanie sa účastníkov spotrebiteľského vzťahu. Prípadná aplikácia rozdielnych podmienok prístupu k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom musí preto nevyhnutne zohľadňovať aj tieto skutočnosti (I. ÚS 382/2019 ods. 87; I. ÚS 332/2019 ods. 40).

Pri tejto príležitosti ústavný súd akcentoval, že aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov treba brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo a neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov, vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (I. ÚS 332/2019 ods. 43).
Aplikovateľnosť záverov judikátu R 29/2019 možno teda v súčasnosti považovať prinajmenšom za spornú. Zároveň je otázny ďalší postup a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR. V tých konaniach, v ktorých bolo uznesenie dovolacieho súdu nálezom zrušené, sa aplikuje princíp kasačnej záväznosti v zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Senát najvyššieho súdu bude v konkrétnej veci viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Súčasne mu však predpis rovnakej právnej sily v § 48 ods. 1 CSP ukladá povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu vždy, ak dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Tento odlišný právny názor za daných okolností reprezentuje judikát R 29/2019, ktorý štandardne prijalo občianskoprávne kolégium NS SR, ako aj množstvo iných uznesení dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania dodávateľa pre neaplikovanie zníženého bagateľného cenzu (napr. 1 Cdo 263/2018, 4 Cdo 186/2018, 5 Cdo 158/2018, 6 Cdo 191/2018, 7 Cdo 216/2018.

Analogicky možno poukázať aj na známy prípad „zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania“, v ktorom bola po zrušujúcom náleze Ústavného súdu SR vec postúpená veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorý dňa 7. 5. 2018 prijal zásadné mienkotvorné uznesenie pod sp. zn. 1 VCdo 1/2018 (k tomu pozri aj túto rubriku v BSA 6/2018).

Keďže naša právna úprava neumožňuje „vyčiarknutie“ judikátu z R-zbierky, ani iné oficiálne negovanie jeho právnych záverov, bolo by aj v tomto prípade prijatie záväzného rozhodnutia veľkého senátu (§ 48 ods. 3 CSP) zrejme tým najvhodnejším riešením v záujme právnej istoty.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) vypustil vo svojich ustanoveniach pôvodnú právnu úpravu zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v § 142 ods. 3 ohľadne náhrady trov konania v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Táto skutočnosť vo svojej podstate spôsobila mierne aplikačné problémy so zaujímavým záverom, ktorý dáva celej situácii Ústavný súd Slovenskej republiky.

Každá nová právna úprava prináša so sebou otázky pri výklade jednotlivých ustanovení, najmä v prípade koncepčných zmien a komplexnej rekodifikácii. Praktik, ktorý dlhé roky pracoval s pôvodným predpisom hľadá v novom predpise známe ustanovenia, ktoré obsahoval aj predpis pôvodný, no nie vždy ich nájde, prípadne ich nenájde v rovnakom znení. To je aj prípad trov konania v situácii, keď síce nebola strana plne úspešná, ale rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Keď uvážime, že účelom civilného sporového konania je spravodlivá ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty môže sa javiť, že otázka trov konania je zanedbateľná. Takisto aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej iba „ÚS SR“ alebo „Ústavný súd SR“) považuje v zmysle svojej judikatúry(1) rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne.

Mohlo by sa preto zdať, že pri aplikácii „jednoduchého práva“ by nemalo dochádzať k pochybeniam. Opak je však niekedy pravdou a aj pri rozhodovaní o trovách konania môže dôjsť k pochybeniu a porušeniu práv strán konania, čo dokazuje napríklad aj Nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 263/2016-33 zo dňa 17. 8. 2016. Ústavný súd konštatoval, že odvolací súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania založil na skutočnosti, ktorá nielenže nemala oporu v spisovom materiáli, ale bola s ním dokonca v príkrom rozpore. Navyše, po svojvoľnej interpretácii a aplikácii dotknutých ustanovení o trovách konania porušil ústavou zaručené právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takisto môže dôjsť k porušeniu práva aj v ďalšom postupe, t. j. pri rozhodnutí súdneho úradníka o výške trov konania (§ 262 ods. 2 CSP) (2) a ako je zrejmé z procesného predpisu, možnosti podať opravný prostriedok sú značne limitované. Potom závisí už len od Ústavného súdu SR, či porušenie práv strany je také intenzívne, že vstúpi do takéhoto rozhodnutia.

Oproti pôvodnej právnej úprave došlo v Civilnom sporovom poriadku k zoštíhleniu ustanovení týkajúcich sa náhrady trov konania, čo do výnimiek zo základného pravidla o úspechu v spore. Zatiaľ čo predchádzajúca právna úprava v OSP výslovne poznala prípad, keď mohol súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP).(3) Obdobná práva úprava stále platí aj v Českej republike a výklad je rovnaký. Ide o prípady, kedy je právny základ nároku preukázaný, ale zistenie výšky nároku je spojené s ťažkosťami alebo je dokonca nemožné.(4) „Aplikácia tohto ustanovenia teda prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia.“(5) Pokiaľ ide o znalecký posudok, tento „musí vyčísľovať výšku plnenia a nesmie sa zaoberať základom uplatneného nároku.“(6) Plnú náhradu trov je možné priznať, ak mal účastník, čo do základu veci plný úspech a neúspech sa prejavil iba vo výške plnenia, a to práve a iba preto, že ju na začiatku sporu presne nepoznal (nemohol poznať) a že z tohto dôvodu musela byť stanovená pomocou znaleckého posudku.(7) Pokiaľ znalecký posudok zodpovedá skutkovú otázku, či je tu nárok na náhradu škody, ale výšky plnenia sa nedotýka, potom § 142 ods. 3 OSP uplatniť nie je možné.(8) „Rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu vtedy, ak súd využil zákonnú možnosť a postupoval podľa § 136.“(9) Ustanovenie § 136 OSP uvádzalo, že ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

K uvedenému ustanoveniu sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a ako skonštatoval, zásada úspechu v spore sa uplatňuje pri rozhodovaní o trovách aj v prípade tých konaní, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Ustanovenie § 142 ods. 3 OSP predstavovalo výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania; súd podľa neho prizná účastníkovi konania plnú náhradu trov konania, i keď mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch, ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Na priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci.(10)

Takisto aj Ústavný súd SR(11) uviedol, že z § 142 ods. 3 OSP možno vyvodiť v podstate tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP. Ustanovenia § 142 ods. 3 OSP pritom vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP treba považovať za lex specialis, pričom pri posudzovaní ich vzájomného vzťahu sa uplatní všeobecné interpretačné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou.

V súčasnosti CSP túto možnosť nepozná, resp. nie je výslovne uvedená. V zmysle ust. § 255 ods. 1,2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Výnimočne, však, súd nemusí v zmysle § 257 CSP priznať náhradu trov konania vtedy, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Treba podotknúť, že vo všeobecnosti sa predpokladalo, že „princíp vyjadrený v § 142 ods. 3 OSP bude teda uplatňovaný naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP.“(12) Ako sa uvádza v dôvodovej správe k predmetnému ustanoveniu v sporovom konaní je procesný úspech prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Z uvedeného je potom možné dedukovať, že v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu bude možné priznať plnú náhradu trov konania (aj v prípade neúspechu, bez ohľadu na to, o aký veľký neúspech by išlo). Otázkou ostáva, akým spôsobom sa súd má k uvedenej právnej úprave postaviť, aby dosiahol účel sporového konania a neporušil práva strany na spravodlivé súdne konanie v situáciách, kedy súdom priznané plnenie nebolo možné predvídať, t. j. situácie, kedy záviselo, či už od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Aj keď treba poznamenať, že pri znaleckom posudku sa situácia mierne zmenila (ani dôvodová správa ho pri tomto ustanovení neuvádzala), a ak strana predloží spolu so žalobou aj znalecký posudok v zmysle § 209 ods. 2 CSP mala by aj výšku svojho nároku odvíjať práve od neho, čo do značnej miery umožňuje predvídať výšku plneniu.

Aj keď môžeme poukázať na to, že môže ísť o akýkoľvek spor bez ohľadu na to, čo je jeho predmetom, typickým sporom, kedy rozhodnutie súdu závisí od úvahy súdu aj znaleckého dokazovania je spor o priznanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.(13) V sporoch o ochranu osobnosti zasa závisí rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy na úvahe súdu. Treba však jednoznačne podotknúť, že by nemalo ísť o svojvôľu a takéto rozhodnutie musí byť dostatočne odôvodnené, t. j. sú dané určité vodidlá (tvoriace sa pod vplyvom narastajúcej súdnej praxe), ktorých sa žalobca pri formulovaní svojho návrhu a určení výšky nemajetkovej ujmy môže držať. Čoraz väčší dôraz sa bude klásť v spotrebiteľských sporoch na priznávanie finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, nakoľko aj jeho výška bude závisieť od úvahy súdu.

Aké sú teda možnosti riešenia danej situácie? V podstate prichádzajú do úvahy dve možnosti. Prvou je, že súd bude vychádzať z doslovného znenia § 255 ods. 1, 2 CSP (zohľadniť každý neúspech), pričom do úvahy prichádza ako korigujúci faktor iba prípad výnimočnosti, kedy súd aplikuje na uvedený stav § 257 CSP a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania neprizná. V druhom prípade hovoríme o možnosti vyložiť § 255 CSP tak, že úspechom sa rozumie základ sporu, základ právnej stránky veci, pričom nie samotná výška, ktorá sa od toho iba odvíja. V takom prípade by potom záviselo od toho, či je daný žalobcov nárok, a pokiaľ je daný, je v spore úspešný na 100 percent, hoci súd na základe vlastnej úvahy alebo znaleckého posudku dospeje k inej výške (v porovnaní so žalobcom požadovanou a uplatnenou), ktorú žalobcovi prizná. Že nejde iba o teoretické možnosti ukazuje aj súdna prax.

Pri prvej možnosti môžeme poukázať napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,(14) ktorým potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu, kedy okresný súd rozhodol o nároku na trovy konania podľa § 255 ods. 2 CSP (náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa úspechu vo veci), hoci meritórne rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku. Odvolací súd konštatoval, že ustanovenia CSP pri náhrade trov konania sú koncipované tak, že sa priznáva náhrada trov podľa úspechu. Zdôraznil, že na prvom mieste je zásada úspechu a v prípade, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno však opomenúť ani fakt uplatnenej výšky pohľadávky v spore. Súdna prax sa v takomto prípade prikláňa k riešeniu, najmä s ohľadom na existujúce zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň bežnú judikatúru v žalovanej veci a napriek tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon práva by nemal byť chránený, a preto súd má pri rozhodovaní o nároku na trovy konania rozhodovať podľa zásady úspechu. Vzhľadom na to, pomer úspechu je základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania.

Aj Krajský súd v Trenčíne(15) potvrdil rozhodnutie o trovách konania, ktoré bolo založené na pomere úspechu a neúspechu v prípade, ak rozhodnutie vo veci záviselo od znaleckého posudku. Uviedol, že právna úprava náhrady trov konania podľa CSP je striktne založená na miere úspechu strany v konaní. S výnimkou § 257 CSP, umožňujúcom zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa a na ich základe nepriznať náhradu trov konania. Nie je možné vylúčiť, že okolnosti ako úvaha súdu, či závislosť výšky plnenia od znaleckého posudku by mohli prichádzať do úvahy ako dôvody hodné osobitného zreteľa, no v spore o zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia odvolací súd takýto priestor nenachádzal. Základom na uplatnenie nárokov bol lekársky posudok. Na ten sa odvolával aj žalobca a namietal, že ako laik nemal možnosť jeho správnosť žiadnym spôsobom preveriť a nárok uplatnil vychádzajúc z daného lekárskeho posudku. Žalobca napriek tomu aj po oboznámení sa so znaleckým posudkom a aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie naďalej zotrvával na pôvodne uplatnenom nároku. Za správnosťou podkladov svojho nároku si žalobca stál aj v situácii, kedy tu boli aj iné pre laika pochopiteľné podklady, na základe ktorých mohol oprávnenosť svojho nároku hodnotiť komplexnejšie. Pokiaľ žalobca napriek možnosti prehodnotiť lekársky posudok vo svetle iných podkladov, v tomto prípade znaleckého posudku hodnoteného v rámci rozhodnutia súdu prvej inštancie, zotrvával na svojom pôvodnom nároku založenom na bodovom hodnotení podľa lekárskeho posudku, je zrejmé, že v spore o uplatnený nárok mieni zotrvávať. Pokiaľ spor takto naďalej „živí“, je namieste, aby plne zodpovedal za jeho výsledok, prejavujúci sa v rozhodnutí o trovách konania. Nie je možné akceptovať, aby žalobca neprijímal žiaden nový argument o nedôvodnosti jeho nároku, trval na ňom v nezmenenej podobe od podania žaloby a pri konečnom rozhodnutí v jeho neprospech žiadal zohľadniť, že nemal ako rozpoznať neopodstatnenosť svojej žaloby.

Krajský súd v Žiline(16) potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý o trovách rozhodol podľa miery úspech, keď poukázal na to, že pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza, že ani nová právna úprava civilného procesu (CSP) nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v spore a o nároku na náhradu trov konania v prípadoch, kedy výška plnenia závisela od znaleckého posudku, odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú a bez argumentov, nakoľko žalobca v tomto smere neuviedol žiadne ustanovenie CSP, ktoré by malo oporu ohľadne tohto jeho tvrdenia. Ako bolo uvedené v ostatných dvoch prípadoch súdy vychádzali zo striktného znenia novej právnej úpravy.

Súdy aplikujúce § 255 ods. 1,2 CSP v uvedenom zmysel potom môžu dôjsť aj k záveru, že práve pre úvahu súdu, či znalecký posudok je tu daný dôvod výnimočnosti – dôvod hodný osobitného zreteľa. Aj v tomto prípade môžeme takisto poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici.(17) V danom prípade okresný súd aplikoval pri rozhodnutí o trovách konania ust. § 257 CSP, keďže v prevažnej miere bola úspešná žalovaná, a súd vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne vychádzal z pôvodne lekárskeho posudku a v danom prípade sa jednalo o otázku odbornú, ktorú sama žalobkyňa ovplyvniť nevedela a svoju žalobu spolu so žalobným návrhom uplatnila práve v vo výške podľa lekárskeho posudku. Žalobkyňa v odvolaní, okrem iného, považovala za nesprávny aj výrok o trovách konania a žiadala priznať jej právo na plnú náhradu trov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý v okolnostiach prípadu vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala podanou žalobou náhrady škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Vo veci samej jej meritórnym rozhodnutím, rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica bola priznaná suma 7 910,4 eura (požadovala 26 726 eur) vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Pokiaľ by súd konajúci vo veci vychádzal striktne zo zásady úspechu v konaní, musel by konštatovať väčšinový neúspech žalobkyne v konaní a v tom dôsledku by bolo v zmysle § 255 ods. 2 namieste uloženie povinnosti náhrady trov konania práve žalobkyne ako z väčšej časti neúspešnej sporovej strane, avšak práve vzhľadom na to, že prisúdená suma žalobkyni rozsudkom vo veci samej závisela výlučne od odborného posúdenia videl rovnako ako súd prvej inštancie dôvody hodné osobitného zreteľa (v zmysle § 257 CSP).

Keď uvážime druhú možnosť, súdy uchopili výklad § 255 CSP tak, že zohľadňovali skutočnosť, že rozhodnutie vo veci záviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu a priznávali nárok na plnú náhradu trov konania (aj v zmysle uvedenej dôvodovej správy). Ako príklad môžeme uviesť rozhodnutie Krajského súdu v Žiline,(18) v ktorom dospel k záveru, že otázka čiastočného úspechu v konaní je v platnom a účinnom zákone riešená stroho, čo znamenalo potrebu pristúpiť k výkladu sporných právnych otázok pomocou dôvodovej správy, ktorá umožňuje špecifické prípady čiastočného úspechu v konaní vyriešiť obdobne, ako to malo na mysli pôvodné znenie § 142 ods. 3 OSP. Žalobca pristúpil k uplatneniu svojho práva s náležitou obozretnosťou, keď súčasťou príloh k žalobe bol znalecký posudok, na podklade ktorého tento vypočítal hodnotu spoluvlastníckych podielov protistrany. Vypracovanie posudku v súdnom konaní znamenalo odstránenie pochybností o hodnote predmetu sporu, avšak nijako nemohlo diskvalifikovať hodnotu posudku predloženého žalobcom, ktorý bol vypracovaný znalcom v medziach jeho odbornej spôsobilosti. Pokiaľ zákonodarca pri odôvodňovaní novej legislatívy predvídal prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu a situáciu riešil priznaním plnej náhrady trov konania, takýto prístup považoval súd druhej inštancie za opodstatnený aj v prejednávanej veci, kde žalobca nebol čiastočne úspešný z dôvodu iných odborných záverov prijatých súdom ustanoveným znalcom.

Krajský súd v Trnave(19) uviedol, že zásadu úspechu vo veci (§255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.

Aká je teda správna možnosť, a je vôbec jedna z nich správna? Rozoberané rozhodnutia všeobecných súdov boli vo väčšine prípadov aj napadnuté ústavnou sťažnosťou, t. j. môžeme sledovať, či výklad v nich uvedený je ústavne udržateľný. Potom môžeme vyvodiť záver, či niektorí z uvedených záverov (prezentovaných v rozhodnutiach) predstavuje taký exces, ktorý by si vyžadoval zásah Ústavného súdu SR. Vychádzame z toho, ako bolo už vyššie uvedené, že svojvoľná interpretácia a aplikácia dotknutých ustanovení o trovách konania porušením ústavou zaručené právo na spravodlivý proces nepochybne môže byť.

Možno nikoho neprekvapí a možno to bude znieť paradoxne, ale z dostupnej judikatúry ÚS SR sa ani jedna možnosť nejaví ako nesprávna a bude vždy záležať na konkrétnom prípade, správaní strany v konaní (žalobcu) a súde, ktorú z možností zvolí samozrejme za predpokladu, že nepôjde o arbitrárne rozhodnutie.

V uzneseniach č. k. I. ÚS 337/2018-9 zo dňa 19. septembra 2018 a č. k. II. ÚS 494/2018-21 zo dňa 11. októbra 2018 viacmennej zhodne Ústavný súd SR konštatoval, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutých rozhodnutí nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho extrémnu arbitrárnosť alebo absolútnu ústavnú neakceptovateľnosť. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania súdy ústavne udržateľným spôsobom interpretovali príslušné zákonné ustanovenia (§ 255 ods. 1 CSP) a tieto aplikovali na ustálený skutkový a právny stav vo veci, do interpretácie a aplikácie ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/25/2017 zo dňa 21. 2. 2017 bolo „podržané“ uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 690/2017-12 zo dňa 21. novembra 2017. Ústavný súd skutkové a právne závery krajského súdu považoval za zdôvodnené riadne a presvedčivo, samotné uznesenie nevykazovalo znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Ústavný súd teda vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

V uznesení č. k. IV. ÚS 588/2018 zo dňa 15. novembra 2018 poukázal na rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 690/2017, v ktorom vyhodnotil ako ústavne udržateľný názor všeobecného súdu o tom, že zásadu úspechu treba podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od znaleckého posudku. Senát IV. Ústavného súdu SR následne, v neskoršom rozhodnutí, zmiernil svoju argumentáciu a rozobral uvedené úvahy. Ako uviedol v rozhodnutí č. k. IV. ÚS 649/2018-11 zo dňa 29. novembra 2018 vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd pripúšťa, že ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I. ÚS 56/2017). Tomuto záveru podľa názoru ústavného súdu nebráni ani absencia výslovnej právnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku zhodnej so skoršou úpravou v § 142 ods. 3 OSP. Uvedené je však vecou aplikácie a výkladu relevantných ustanovení Civilného sporového poriadku všeobecnými súdmi pri rozhodovaní o trovách konania v konkrétnej veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu a právne závery v ňom uvedené možno vnímať ako jedno z možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie pri rozhodovaní o náhrade trov konania.(20)

Z uvedeného je potom zrejmé, že výklad, podľa ktorého súdy pri rozhodovaní o trovách konania nepovažovali za vhodné prihliadať na to, že rozhodnutie v merite veci záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu alebo výkladom dospeli k záveru, že to nie je možné, nie je nesprávny, ale naopak udržateľný a ústavne konformný.

Na druhej strane stoja rozhodnutia, ktoré prihliadali aj tú skutočnosť, že rozhodnutie v merite záviselo od úvahy súdu, či znaleckého posudku. V prvom rade môžeme poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 563/2017 zo dňa 8. februára 2017 (a to z dôvodu, že naň poukázal ústavný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 649/2018). Ústavný súd sa síce zaoberal v ňom výkladom k § 255 ods. 1, 2 CSP vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave (§ 142 ods. 3 OSP), ale rovnako ako odvolací súd v danej veci mal za to, že rozhodnutie všeobecných súdov nebolo založené na úvahe súdu. Napriek tomu uviedol, že právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2016 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.

K rovnakému záveru dospel Ústavný súd SR aj v rozhodnutí č. k. I. ÚS 204/2017-13 zo dňa 19. apríla 2017, keď v posudzovanom konaní nezávisle od toho, že okresný súd rozhodoval o trovách konania za účinnosti OSP a krajský súd za účinnosti CSP, vzhľadom na závery krajského súdu a sťažnostnej argumentácii nie je spornou otázka, že výška plnenia (nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v príčinnej súvislosti s porušením osobnostných práv sťažovateľa) bola závislá od úvahy súdu, a preto boli splnené podmienky pre osobitný režim posudzovania úspechu sťažovateľa ako žalobcu, ako aj pre priznanie nároku na náhradu trov konania v plnej výške sťažovateľovi, t. j. v rozsahu 100 % napriek tomu, že z celkovej uplatnenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy bol úspešný len čiastočne.

V uznesení č. k. IV. ÚS 71/2019-12 zo dňa 7. februára 2019 síce dospel Ústavný súd SR k záveru, že aj za novej právnej úpravy je na prvom mieste zásada úspechu a v prípade, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zároveň konštatoval, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. Zdôraznil, že v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti tak, ako na to poukazuje vo svojom odvolaní žalobca. Priznanie plnej náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela od úvahy súdu.

Hlavnou zásadou pri priznávaní náhrady trov konania bola, je a bude zásada úspechu v konaní, no ako to vyplynulo aj z načrtnutej judikatúry, túto je potrebné posudzovať v širších súvislostiach. Hoci rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky nemôžeme vnímať v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP ako ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,(21) t. j. súdy sa nemusia tejto praxe pridŕžať a v prípade odklonu od nej, tento zdôvodňovať, nedá sa nespomenúť jeho rozhodnutie vo veci sp. zn. I. ÚS 2904/16 zo dňa 6. 2. 2017. V tomto rozhodnutí totiž ústavný súd opätovne zdôraznil, že počítať pomer úspechu a neúspechu vo veci nejde iba tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je potrebné ho posudzovať v širších súvislostiach. Už v inom rozhodnutí(22) dospel k záveru, že ani rozhodovanie o trovách konania nesmie byť mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania.(23)

Hoci Ústavný súd SR nepovažoval za vybočenie z ústavne konformného výkladu ani striktné pridržiavanie sa znenia zákona (jazykový výklad § 255 CSP), t. j. nešlo o taký exces, ktorý by si vyžadoval zásah Ústavného súdu SR, pre všeobecne súdy pri aplikovaní práva platí, že nie sú viazané doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Dokonca sa môžu/musia od neho odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.(24)

Všeobecné súdy aj pri interpretácií ustanovení o náhrade trov konania musia postupovať v zmysle uvedených intencií. Do veľkej miery bude závisieť od strán v spore, najmä na žalobcovi, že v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, ako sa správal a či nesledoval špekulatívne ciele. Okolnosti prípadu budú rozhodujúce pri tom aký výklad by mal súd použiť. V tejto súvislosti môžeme poukázať aj na zásadu právnej istoty vyjadrenú v čl. 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého je právna istota stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V danom prípade najvyššou súdnou autoritou je nepochybne aj Ústavný súd Slovenskej republiky a z jeho rozhodovacej praxe je zrejmé, že dáva možnosť všeobecným súdom vykladať § 255 CSP rôznymi spôsobmi v závislosti od okolností prípadu, t. j. právna istota bude spočívať v tom, že toto ustanovenie bude za rovnakých (obdobných) okolností prípadu všeobecný súd vykladať rovnako (obdobne). V tomto zmysle môže zohľadniť aj neúspech žalobcu (žalovaného) v spore, či rozhodnúť v zmysle § 257 CSP pre dôvody hodné osobitného zreteľa alebo aj priznať nárok na plnú náhradu trov konania aj v prípade, ak nebol žalobca úspešný v celej požadovanej výške plnenia. Súd by mal zohľadniť skutočnosti ako napríklad, či nárok nebol uplatnený svojvoľne, či bezdôvodne alebo špekulatívne. Ďalej aj to, či samotná výška plnenia bola racionálne odôvodnená, a či žalobca počas konania bez racionálneho dôvodu trval na jej neprimeranej výške hoci bolo preukázané (znaleckým posudkom, kontrolným znaleckým posudkom), že jej výška je podstatne nižšia a podobne. Na stranách, najmä žalobcovi je potom uplatňovať si svoje nároky, ktoré budú závisieť od úvahy súdu v primeranej miere (pokiaľ možno v súlade s vytvárajúcou sa súdnou praxou) a v prípade, ak rozhodnutie bude závisieť od znaleckého posudku, spolu so žalobou a vyčíslením požadovaného nároku predložiť aj znalecký posudok, od ktorého výšku plnenia odvíja. Takýmto spôsobom je možné vyhnúť sa veľkým rozdielom medzi uplatneným plnením a plnením priznaným súdom, čo v konečnom dôsledku spolu so správaním žalobcu v konaní a jeho prístupom umožní súdu jednoduchšie odôvodniť odklon od inak jednoznačne formulovaného § 255 CSP a zásady úspechu v spore (ak dospeje k záveru, že takýto odklon by mohol byť spravodlivý).

Poznámky

• 1) Napríklad Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 494/2018-21 zo dňa 11. 10. 2018, Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 498/2018-13 zo dňa 13. 9. 2018, Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 237/2018-23 zo dňa 18. 7. 2018;
• 2) Napríklad Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 513/2018-44 zo dňa 6. marca 2019;
• 3) Ak súd pristúpil k tejto možnosti, základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočítavala z výšky súdom priznaného plnenia. Teda bol upravený aj postup ako vypočítavať tarifnú odmenu pre advokáta.
• 4) Winterová, A. – Macková, A. a kol. Civilní právo procesní. Díl první: řízení nalézací. Praha : Leges, 2018, s. 311;
• 5) Števček, M. – Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012;
• 6) MAZÁK J. a kol. Základy občianskeho procesného práva. Bratislava : IURA EDITION, 2009, s. 432;
• 7) Podľa Drápal, L. – Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád I, II Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 977;
• 8) Podľa Svoboda K. – Smolík P. – Levý J. – Šínová R. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2017, s. 605;
• 9) Števček, M. – Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012;
• 10) Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 14/2009 zo dňa 5. augusta 2010;
• 11) Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 599/2013-60 zo dňa 23. januára 2014;
• 12) SEDLAČKO, F. Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. In: Bulletin slovenskej advokácie 3/2016, s. 4;
• 13) Porovnaj Stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR č. 28/1970;
• 14) Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/25/2017 zo dňa 21. februára 2017;
• 15) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/114/2017 zo dňa 25. apríla 2018;
• 16) Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 288/2017 zo dňa 28. septembra 2017;
• 17) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/94/2017 zo dňa 29. mája 2018;
• 18) Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/188/2016 zo dňa 28. septembra 2016;
• 19) Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13. decembra 2017;
• 20) Treba dodať, že analýzy krajského súdu vyplýva – v spojení so závermi okresného súdu – že sťažovateľ bol neúspešný vo vzťahu k výške plnenia – ktoré bolo závislé od znaleckého posudku, rovnako tak však neúspech sťažovateľa spočíval v uplatnení plnenia (bezdôvodného obohatenia) za užívanie výrazne vyššej výmery pozemkov (sťažovateľ uplatnil plnenie za užívanie plochy 1 630 m2 – úspech mal len v rozsahu 684,99 m2).
• 21) Napríklad Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/129/2017 zo dňa 31. októbra 2017;
• 22) Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1/04 zo dňa 13. januára 2005;
• 23) Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 257/05 zo dňa 20. decembra 2005;
• 24) Viď Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 73/2018-34 zo dňa 13. februára 2018;

Autor
Mgr. Viliam Poništ PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky 8. novembra 2019 schválila a prezident Českej republiky 8. januára 2020 podpísal historicky prvý realitný zákon v česko-slovenskom právnom priestore (zákon o realitnom sprostredkovaní).(1) Sledovať vývoj českej legislatívy má význam z viacerých dôvodov. Okrem histórie nás spájajú takmer identické problémy na realitnom trhu. Aj snaha riešiť ich, hoci za hranicami sa zhmotňuje zreteľnejšie. Môže byť český realitný zákon pre Slovensko inšpiráciou?

Realitné kancelárie patria medzi početnú klientelu advokátov a mnohí advokáti sami aktívne na realitnom trhu pôsobia, má preto význam sa nad témou právnej úpravy podnikania s realitami spoločne zamyslieť.

K súčasnému stavu na realitnom trhu

Trh realitných služieb je v Českej aj v Slovenskej republike dlhodobo legislatívne ignorovaný. Chýbajú elementárne pravidlá, ktoré by určili mantinely správania sa realitných sprostredkovateľov. V Českej republike sa za ostatných tridsať rokov právny stav vôbec nezmenil. Na Slovensku sme síce v roku 2001 zaznamenali zmenu v živnostenskom zákone smerom od voľnej živnosti k živnosti viazanej, ale išlo o povrchnú novelu bez očakávaného efektu.(2) Zlý stav realitného sprostredkovania v oboch krajinách nie je len subjektívnym zhodnotením situácie. Túto skutočnosť potvrdila aj analýza Ministerstva pro místní rozvoj Českej republiky (ďalej len „Ministerstvo pro místní rozvoj ČR“), ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, do ktorého kompetencií spadá oblasť realitnej činnosti. Analýza ministerstva doslovne uvádza: „Vzhledem k nulovým požadavkům na odbornost a další profesní předpoklady pro výkon realitní profese se však na trhu vyskytuje velké množství subjektů, které nejsou zárukou odbornosti a profesionálního přístupu. Zvláště v době stoupající nezaměstnanosti se realitní zprostředkování pro mnohé nezaměstnané stává příležitostí, jak získat zajímavý příjem, což společně s nulovými požadavky na vstupu do odvětví způsobuje obrovský příliv „nekompetentních“ osob.“(3)

Snaha jednotlivcov či rôznych realitných združení zlepšiť aktuálny stav na realitnom trhu naráža kvôli dobrovoľnosti členstva na prekážku vynútiteľnosti. Hoci sa za ostatných päť rokov Realitnej únii SR(4) podarilo, aby približne 60 percent realitných kancelárií na Slovensku používalo férové a pro spotrebiteľsky orientované sprostredkovateľské zmluvy, pristúpili k etickému kódexu, aby pri príprave prevodových zmlúv spolupracovali s advokátmi, využívali prepracované systémy na určenie predajnej ceny a zvyšovali si odbornosť, ostáva stále veľa sprostredkovateľov, ktorí nemajú úprimnú vôľu podnikať profesionálne a férovo. Pokiaľ nebudú existovať normy upravujúce podmienky vstupu do realitného podnikania a jasné pravidlá poskytovania realitných služieb pre všetkých rovnako, nájdu sa vždy osoby, pre ktoré je vidina rýchleho a ľahkého zárobku prednejšia než morálka, ochrana majetku klientov či dobré meno iných poctivých podnikateľov v tomto odvetví.

Je potrebné si otvorene priznať, že „neviditeľná ruka trhu“ (5) v prípade trhu služieb realitného sprostredkovania úplne zlyhala. Bolo naivné očakávať opak, je to dané charakterom realitných služieb. Neviditeľná ruka trhu funguje najmä pri tovaroch či službách opakovanej spotreby, kedy sa zákazníci k podnikateľovi pravidelne vracajú na základe svojich pozitívnych skúseností. Kúpa nehnuteľnosti je pre veľkú väčšinu z nás činnosťou, ktorú opakujeme raz za 10 či viac rokov, preto efekt opakovaného využívania služieb jedného podnikateľa je významne nižší ako v iných odvetviach. To spôsobuje, že realitný trh sa nedokáže sám očistiť od nekvalitných či nepoctivých realitných sprostredkovateľov, a to najmä vzhľadom na ich neustály prílev z dôvodu nízkych, resp. žiadnych požiadaviek na vstup do podnikania. Keď doplním, že celkový objem provízií realitných kancelárií sa ročne na Slovensku pohybuje na úrovni 100 miliónov eur,(6) je každému jasné, že evolúcia realitného trhu sa inak ani uberať nemohla. Sami realitní sprostredkovatelia pejoratívne prezývajú svoje prostredie ako „realitná džungľa“.

Je legislatívnym paradoxom, že finanční sprostredkovatelia, ktorí klientov usmerňujú v sporení hoci len symbolickej mesačnej čiastky, musia mať odbornú kvalifikáciu a podliehajú dohľadu (Národnej banky Slovenska,(7) resp. Českej národnej banky(8)), zatiaľ čo realitní sprostredkovatelia, ktorí riadia transfer často celoživotného majetku klientov (nehnuteľností), môžu pôsobiť bez preukázania potrebných základných znalostí, vzdelania a skúseností.(9)

Za hlavný problém trhu realitných služieb Ministerstvo pro místní rozvoj ČR považuje existujúcu (lepšie povedané takmer neexistujúcu) právnu úpravu realitného sprostredkovania. V Českej republike je realitná činnosť stále voľnou živnosťou,(10) čo spôsobilo, že Česká republika má najviac realitných sprostredkovateľov v prepočte na obyvateľa v Európe. Podľa štatistických údajov z roku 2013 bolo v Českej republike aktívnych 14 602 realitných sprostredkovateľov.(11) Výsledkom nedostatočnej právnej úpravy sú negatívne javy na trhu realitného sprostredkovania, medzi ktoré môžeme zaradiť najmä nízku či úplne chýbajúcu odbornú spôsobilosť realitných sprostredkovateľov, nízku kvalitu poskytovaných realitných služieb a vysokú nedôveru verejnosti v realitné kancelárie. Uvedené problémy sú pre Českú a Slovenskú republiku identické.

1. Zákon o realitním zprostředkování v Českej republike

Snaha o zvýšenú ochranu spotrebiteľa (ktorá je programovou prioritou českej aj slovenskej vlády), dlhodobý tlak nespokojnej verejnosti, mnohé medializované kauzy, v ktorých prišli ľudia o celoživotné úspory a kritika zo strany spotrebiteľských združení vyústili už v roku 2014 do zámeru českej vlády, pripraviť návrh zákona, ktorého cieľom mala byť kultivácia realitného trhu a vytvorenie pravidiel činnosti realitných sprostredkovateľov. Nasledovali štúdie problematiky a výskumy,(12) ktoré sa premietli do návrhu zákona o realitním zprostředkování. Zákon bol schválený Poslaneckou snemovňou Parlamentu ČR 8. novembra 2019 a podpísaný prezidentom Českej republiky 8. januára 2020. Navrhovaná účinnosť k 1. 1. 2020 sa ukázala ako časovo neuskutočniteľná, preto zákon nadobudne účinnosť 15 dní po vyhlásení zákona v Zbierke zákonov.

Podľa dôvodovej správy(13) má zákon o realitním zprostředkování upraviť chýbajúce pravidlá pre výkon realitného sprostredkovania, prispieť k zvýšeniu odbornej kvalifikácie subjektov vykonávajúcich realitnú činnosť, zvýšiť konkurencieschopnosť českých sprostredkovateľov v rámci európskeho trhu a zabezpečiť ochranu spotrebiteľov. Zákon o realitním zprostředkování vo svojom paragrafovom znení upravuje definície jednotlivých pojmov (realitné sprostredkovanie, realitná zmluva atď.), práva a povinnosti realitných sprostredkovateľov, poistenie realitného sprostredkovateľa, zmluvu o realitnom sprostredkovaní, kontrolu, priestupky, sankcie a záverečné ustanovenia, zmenu voľnej živnosti na viazanú.

V nasledujúcich častiach budem analyzovať vybrané novinky, ktoré český zákon o realitnom sprostredkovaní prináša.

2. Zmena v živnostenskom zákone

Doposiaľ bolo v Českej republike podnikanie v oblasti realitného sprostredkovania upravené len v živnostenskom zákone.(14) Od 1. 7. 2008 je „realitná činnosť“ (realitné sprostredkovanie)(15) zaradená v prílohe č. 4 živnostenského zákona ČR ako voľná živnosť pod položkou č. 58 „Realitní činnost, správa a údržba nemovitostí“.

Český živnostenský zákon definuje voľné živnosti nasledovne:(16) „Živnost volná je živnost opravňující k výkonu činností, pro jejichž provozování tento zákon nevyžaduje prokazování odborné ani jiné způsobilosti. K získání živnostenského oprávnení pro živnost volnou musí být splneny všeobecné podmínky provozování živnosti(17) a u podnikatele ani u odpovedného zástupce, je-li ustanoven, nesmí trvat prekážka provozování živnost“.(18)

Z definície voľnej živnosti nepochybne vyplýva, že získanie živnostenského oprávnenia k prevádzkovaniu realitnej činnosti nie je podľa súčasnej právnej úpravy podmienené splnením žiadnych špecifických podmienok. Môžeme teda konštatovať, že realitnú činnosť môže v súčasnom právnom stave vykonávať doslova každý, kto splní všeobecné podmienky prevádzkovania živnosti – spôsobilosť na právne úkony a bezúhonnosť.

Práve kvôli neexistujúcim požiadavkám na odbornú spôsobilosť realitných sprostredkovateľov v Českej republike zákon o realitním zprostředkování novelizuje aj živnostenský zákon ČR tak, že mení v prílohe živnostenského zákona ČR voľnú živnosť „Realitní činnost, správa a údržba nemovitostí“ na viazanú živnosť „Realitní zprostredkování“, pre výkon ktorého živnostenský zákon bude vyžadovať preukázanie odbornej spôsobilosti na základe výsledkov formálneho vzdelávania – predloženia dokladov o vysokoškolskom vzdelaní vo vybraných odboroch, dokladov o vzdelaní (bakalárskom, stredoškolskom s maturitou) a 3 roky praxe(19) alebo dokladu o profesnej kvalifikácii podľa zákona o uznávaní výsledkov ďalšieho vzdelávania.(20) Uvedená formulácia požiadaviek odbornej spôsobilosti sa nápadne podobá na úpravu aktuálne platnú podľa živnostenského zákona v Slovenskej republike, ktorá sa, ako som už vyššie spomenul, ukázala ako nefunkčná a v praxi sa často a ľahko obchádza.

Okrem viazanej živnosti Realitní zprostředkování do českého živnostenského zákona pribudne aj nová voľná živnosť „Nákup, prodej, správa a údržba nemovitostí“. V rozsahu voľnej živnosti bude možné vykonávať obchodovanie, t. j. predaj či prenájom vlastných nehnuteľností – typicky developerská či investorská činnosť.

Hoci po prvý raz v histórii samostatnej Českej republiky bude právna úprava od realitných sprostredkovateľov vyžadovať preukázanie odbornej spôsobilosti, nedá mi k schválenému zneniu sa vyjadriť aj menej pozitívne. Zákon sa vybral až príliš tradičným smerom, keď po realitných sprostredkovateľoch vyžaduje preukázanie vysokoškolského vzdelania alebo stredoškolského vzdelania s maturitou a praxou v realitách. V súčasnosti neexistuje vysokoškolský štúdijný program špecializovaný na realitný obchod. Odborne zdatný realitný sprostredkovateľ by mal poznať základy práva, ekonómie, financií, marketingu a stavebníctva. Na splnenie zákonných požiadaviek postačí preukázanie znalostí vysokoškolským diplomom len z jedného z týchto odborov. Je na škodu veci, že predkladateľ nenašiel odvahu zapracovať do návrhu zákona požiadavku odbornej skúšky kopírujúcej požiadavky, ktoré táto profesia reálne vyžaduje. V legislatívach jednotlivých európskych krajín sa dá nájsť veľa inšpiratívnych riešení.(21)

Ako pozitívny prvok v českej legislatíve hodnotím povinnosť vykonávať viazané živnosti len prostredníctvom fyzických osôb, ktoré spĺňajú požiadavky odbornej spôsobilosti. Na rozdiel od právnej úpravy platnej v Slovenskej republike, ktorá požaduje odbornú spôsobilosť len od zodpovedného zástupcu, v Českej republike musí byť odborne spôsobilý každý, kto u podnikateľa činnosť vykonáva. Pre výkon realitného sprostredkovania bude živnostenský zákon vyžadovať od každej fyzickej osoby, ktorá pre podnikateľa činnosť vykonáva, preukázanie odbornej spôsobilosti približne v rovnakom rozsahu ako zákon vyžaduje od samotného podnikateľa.

2.1 Vplyv na advokátov podnikajúcich v Českej republike

Slovenskí advokáti, resp. ich klienti, ktorí v Českej republike dosiaľ podnikali v oblasti realitného sprostredkovania na základe voľnej živnosti, budú po účinnosti zákona o realitním zprostředkování povinní do 6 mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona ohlásiť živnostenskému úradu viazanú živnosť „Realitní zprostředkování“ a doložiť doklady preukazujúce splnenie podmienky odbornej spôsobilosti pre jej prevádzkovanie. Uplynutím šesťmesačného prechodného obdobia zanikne právo všetkých realitných sprostredkovateľov vykonávať túto činnosť na základe doterajšej voľnej živnosti.

3. Nové pojmy a inštitúty

Zákon o realitním zprostředkování po prvý raz definuje pojmy a inštitúty ako realitné sprostredkovanie, realitný sprostredkovateľ, zmluva o realitnom sprostredkovaní, či realitná zmluva. V nasledujúcej časti sa venujem práve im.

3.1 Realitná zmluva

Realitnú zmluvu zákon o realitním zprostředkování definuje ako zmluvu o nadobudnutí (1.) vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci alebo (2.) práva, ktoré obsahuje alebo je s ním spojené oprávnenie užívať nehnuteľnú vec, byt alebo nebytový priestor, okrem prípadov, kedy ide o ubytovanie.

Zmluva o nadobudnutí vlastníckeho práva je zovšeobecneným pomenovaním pre zmluvy špecifikované v § 2055 – 2188 Občanského zákoníka(22) (ďalej len „Občiansky zákonník ČR“), teda pre zmluvy, na základe ktorých dochádza k prevodu vlastníckeho práva veci (darovacia, kúpna a zámenná zmluva). Zákon vymedzil pojem nadobudnutie nehnuteľnej veci zámerne čo najvšeobecnejšie s ohľadom na terminológiu používanú Občianskym zákonníkom ČR v § 1099 – 1108 OZ (prevod vlastníckeho práva), taktiež zákonom o dani z nadobudnutia nehnuteľností či katastrálnym zákonom. Definícia pojmu nezahŕňa spôsoby nadobudnutia nehnuteľností napr. dražbou, pretože nejde o spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti na základe zmluvy.

Pod pojmom právo, ktoré obsahuje alebo je s ním spojené oprávnenie užívať nehnuteľnú vec, byt alebo nebytový priestor, predkladateľ zákona podľa dôvodovej správy myslí jednak nájom, ale aj nadobudnutie podielu v bytovom družstve, vecné bremeno užívania nehnuteľnosti či právo stavby.

Ak by existoval pojem realitná zmluva s rovnakou definíciou aj v slovenskom právnom poriadku, podľa prvej časti definície (zmluva o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci) by tento pojem zahŕňal predovšetkým zmluvy uvedené v Občianskom zákonníku – kúpnu zmluvu, zámennú zmluvu a darovaciu zmluvu, prípadne inominátne zmluvy, ktorých súčaťou je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Výklad, ktorý by začleňoval pod pojem realitná zmluva aj právne úkony spravujúce sa Obchodným zákonníkom, najmä zmluvu o predaji podniku, zmluvu o prevode obchodného podielu či zmluvu o prevode akcií (v prípade, ak sa v majetku podniku nachádza nehnuteľnosť), by bol zrejme príliš extenzívny a v rozpore s účelom zákona. V zmysle druhej časti definície pojmu realitná zmluva (zmluva o nadobudnutí práva, ktoré obsahuje alebo je s ním spojené oprávnenie užívať nehnuteľnú vec, byt alebo nebytový priestor) by bolo treba zaradiť všetky nájomné a podnájomné vzťahy, práva zodpovedajúce vecným bremenám a rovnako aj práva z členstva v bytových družstvách.

3.2 Realitné sprostredkovanie

Realitné sprostredkovanie definuje zákon o realitním zprostředkování v § 2 písm a) ako „činnost, jejímž účelem je zprostředkovat uzavrení realitní smlouvy“. Pojem realitné sprostredkovanie zákon ďalej precizuje v § 3 ods. 1 a 2 nasledovne:

„(1) Realitní zprostredkování zahrnuje vždy vyhledání toho, kdo má zájem o uzavrení realitní smlouvy se zájemcem.

(2) Realitní zprostredkování zahrnuje zpravidla
a) poskytnutí inzertní služby,
b) posouzení stavu nemovité veci a zpracování návrhu nabídkové ceny,
c) zpracování marketingu nemovité veci,
d) zajištení prohlídky nemovité veci,
e) obstarání stavebne technické dokumentace související s nemovitou vecí,
f) zprostredkování poskytnutí právních služeb,
g) zprostredkování úschovy za účelem zajištení plnení z realitní smlouvy.“

Z uvedených ustanovení zákona o realitním zprostředkování možno vyvodiť nasledovné definičné znaky realitného sprostredkovania:

a) ide o sprostredkovanie uzatvorenia presne špecifikovaného právneho úkonu – realitnej zmluvy

b) zahrňuje vždy vyhľadanie toho, kto má záujem o uzatvorenie realitnej zmluvy

c) exemplifikatívny výpočet činností uvedených v § 3 ods. 2 zákona o realitním zprostředkování. Viacúrovňová definícia realitného sprostredkovania pôsobí skôr mätúco.

Najmä exemplifikatívny výpočet činností uvedených v § 3 ods. 2 zákona nie je ideálnym legislatívnym riešením. Keďže ide len o príkladný výpočet, nebolo potrebné zákonom vybrané činnosti vôbec menovať. Uvedením činností vzniklo viac otázok ako odpovedí. Napríklad „poskytnutie inzertnej služby“ sa v praxi vykonáva prostredníctvom inzertných portálov, ktoré sa buď špecializujú len na nehnuteľnosti, alebo ide o portály so všeobecnou inzerciou. Inzercia, ktorá je zverejnená na realitnom portáli, tiež spĺňa všetky znaky realitného sprostredkovania v zmysle zákona. Je poskytnutím inzertnej služby (§ 3 ods. 2 písm. a), nepochybne zahŕňa vyhľadanie záujemcu o uzatvorenie realitnej zmluvy (§ 3 ods. 1) a nepochybne je jej účelom sprostredkovať uzatvorenie realitnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu by mali mať aj prevádzkovatelia portálov po účinnosti zákona o realitním zprostředkování oprávnenie na vykonávanie viazanej živnosti („realitní zprostředkování“). Predkladateľ zákona v dôvodovej správe uvádza opačný názor, teda, že činnosť realitných serverov nebude považovaná za realitné sprostredkovanie. Otázkou bude ako sa k veci postaví dozorný orgán, prípadne súdy.

Rovnako všetky znaky realitného sprostredkovania v zmysle zákona spĺňa aj spracovanie marketingu nehnuteľnosti (§ 3 ods. 2 písm. c)). Typickým príkladom je marketingová kampaň pripravená pre konkrétny developerský projekt, kedy reklamná, resp. marketingová agentúra pripraví kampaň, nakúpi mediálne nástroje ako čas vo vysielaní, billboardy, online reklamu, avšak so samotným realitným obchodom nemá nič spoločné. Prvý kontakt s klientom, obhliadku, zmluvnú dokumentáciu, prevod vlastníckeho práva a ďalšie úkony zabezpečuje výhradne developer.

Vzhľadom na to, že zákon o realitním zprostředkování je predpisom správneho práva, mal by exaktne definovať okruh činností, na ktoré sa vzťahuje, aby dotknuté osoby, ktorých činnosť napĺňa znaky realitného sprostredkovania mohli splniť svoju povinnosť ohlásiť živnosť. V dôvodovej správe ku skoršiemu návrhu zákona o realitním zprostředkování predkladateľ zákona dokonca uviedol, že rozsah pojmu realitné sprostredkovanie definoval vedome veľmi široko a „tím ponechal prostor pro příslušnou judikaturu, která určí, co je a není činností v rámci tohoto podnikání bez ohledu na prípadnou existenci či neexistenci príslušného podnikatelského oprávnení.“(23) Takýto pohľad predkladateľa zákona na definovanie znakov regulovanej činnosti je skôr opakom právnej istoty a v praxi má nepochybne potenciál spôsobovať výkladové a aplikačné problémy.

Riešením by mohlo byť jednotlivé činnosti vykonávané pri realitnom sprostredkovaní uviesť taxatívne a realitné sprostredkovanie následne definovať ako kombináciu najmenej dvoch z týchto činností. Tým by sa z rozsahu vylúčili všetci podnikatelia zameriavajúci sa len na jednu odbornú činnosť, ktorá svojou povahou nie je realitným sprostredkovaním, ako sú napr. poskytovatelia marketingových, inzertných či fotografických služieb. Ak by určité okrajovo využívané služby, ktoré súvisia s realitnou činnosťou, ostali nepovšimnuté, nepredstavovalo by to podľa môjho názoru zásadný koncepčný problém.

Napriek tomu, že definícia pojmu realitné sprostredkovanie v zákone o realitním zprostředkování má svoje nedostatky, právny stav po nadobudnutí účinnosti uvedeného zákona bude lepší než je v súčasnosti na Slovensku. Podľa nášho právneho poriadku je na vykonávanie realitného sprostredkovania v živnostenskom zákone (označované ako „realitná činnosť“) oprávnený ten podnikateľ, ktorý má na túto živnosť oprávnenie. Zásadný problém však v praxi spôsobuje, že živnostenský zákon a ani iné normy nedefinujú, aké činnosti sa pod pojmom „realitná činnosť“ skrývajú. Výklad pojmu realitná činnosť teda závisí len na úvahe konkrétneho správneho orgánu, čo medzi podnikateľmi spôsobuje právnu neistotu.

3.3 Realitný sprostredkovateľ

Podľa zákona o realitním zprostředkování je realitným sprostredkovateľom ten, „kdo jako podnikatel poskytuje realitní zprostredkování“. Uvedená definícia je lex specialis k pojmu sprostredkovateľ v zmysle § 2445 a nasl. Občianskeho zákonníka ČR. Definícia realitného sprostredkovateľa explicitne uvádza, že ním je len podnikateľ. Podnikateľom sa v zmysle § 420 ods. 1 českého Občianskeho zákonníka rozumie osoba, ktorá spĺňa nasledovnú podmienku: „samostatne vykonává na vlastní účet a odpovednost výdelečnou činnost živnostenským nebo obdobným způsobem se zámerem činit tak soustavne za účelem dosažení zisku, je považován se zretelem k této činnosti za podnikatele.” S ohľadom na uvedené a ako vyplýva aj z dôvodovej správy, je nepochybné, že zákon o realitním zprostředkování sa nebude vzťahovať na sprostredkovanie v rámci výpomoci medzi známymi či blízkymi osobami.

Práva a povinnosti realitného sprostredkovateľa sa podľa prijatého zákona budú vzťahovať aj na osoby, ktoré hoci naplňajú pojmové znaky realitného sprostredkovania, nemajú príslušné živnostenské oprávnenie, a teda nie sú podnikateľmi v zmysle zákona o realitním zprostředkování. Ak osoba uskutočňuje úkony, ktoré napĺňajú zákonné znaky realitného sprostredkovania, stáva sa realitným sprostredkovateľom aj keď príslušné živnostenské oprávnenie nemá. Ak však realitný sprostredkovateľ vykonáva realitné sprostredkovanie v rozpore so zákonom (napr. porušuje zákonné povinosti týkajúce sa úschovy finančných prostriedkov klienta) a zároveň nemá živnostenské oprávnenie na realitné sprostredkovanie (vykonáva neoprávnené podnikanie), dopúšťa sa priestupku nielen podľa zákona o realitním zprostředkování, ale aj podľa živnostenského zákona, prípadne trestného zákona.(24)

Dramatický skok v odbornosti českých realitných sprostredkovateľov sa po účinnosti zákona očakávať nedá. Slabou stránkou zákona je, že ponechal otvorené dvere pre ďalšie pôsobenie súčasných nekvalifikovaných sprostredkovateľov. Ministerstvo pro místní rozvoj ČR pri príprave analýzy k zákonu tvrdilo, že na súčasnom realitnom trhu je medzi realitnými sprostredkovateľmi veľký počet neodborníkov, na strane druhej po účinnosti schváleného zákona umožní týmto neodborníkom naďalej s realitami podnikať. Stačí im splniť požiadavku stredoškolského vzdelania s maturitou a tri roky praxe v odbore, čo v časoch existencie realitnej činnosti ako voľnej živnosti spĺňa drvivá väčšina súčasných realitných sprostredkovateľov. Je zbytočné dodať, že osoba sa odborníkom nestane opakovaním neodborne poskytovanej služby, hoci aj niekoľko rokov. Kvalifikácia a odborné znalosti by sa v povolaní, kde ide o celoživotný majetok klientov, nemali získavať učením sa na vlastných chybách.

3.4 Zmluva o realitnom sprostredkovaní

Zákon o realitním zprostředkování definuje nový typ pomenovanej zmluvy, a to zmluvu o realitnom sprostredkovaní,(25) ktorá je osobitnou úpravou k sprostredkovaniu v zmysle § 2445 a nasl. Občianskeho zákonníka ČR. Ak zákon o realitním zprostředkování neustanovuje inak, pre zmluvu o realitnom sprostredkovaní sa subsidiárne použijú ustanovenia Občianskeho zákoníka ČR o sprostredkovaní.

V zmysle zákona zmluvou o realitnom sprostredkovaní sa realitný sprostredkovateľ zaväzuje, že záujemcovi sprostredkuje uzatvorenie realitnej zmluvy. Zmluva o realitnom sprostredkovaní je definovaná ako formálna, pričom námietku relatívnej neplatnosti pre nedostatok písomnej formy môže vzniesť len záujemca, čo najmä v prípadoch, kedy je záujemcom iný podnikateľ, vytvára podstatnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami.

Zmluvu o realitnom sprostredkovaní môže realitný sprostredkovateľ uzavrieť tak s podnikateľom, ako aj so spotrebiteľom, pričom zákon výslovne uvádza, ktoré ustanovenia sa vzťahujú výlučne na prípady, kedy je záujemcom spotrebiteľ.

Zákon určuje tieto podstatné náležitosti zmluvy o realitnom sprostredkovaní:

1. a) označenie predmetu prevodu, alebo predmetu užívania
2. b) výšku kúpnej ceny, nájomného alebo inej odplaty, poprípade spôsob ich určenia, ak je zmluva odplatná
3. c) výšku provízie, alebo spôsob jej určenia.

Ak by zmluva medzi realitným sprostredkovateľom a záujemcom neobsahovala vyššie uvedené podstatné náležitosti, bola by sankcionovaná relatívnou neplatnosťou. Námietku neplatnosti môže opäť vzniesť len záujemca.

Zákon o realitním zprostředkování osobitne upravuje tzv. výhradné realitné sprostredkovanie (v realitnej praxi často označované ako „exkluzívna sprostredkovateľská zmluva“). Výhradné sprostredkovanie je v oboch krajinách často využívaným inštitútom. Realitnému sprostredkovateľovi dáva istotu, že za odvedenú prácu dostane zaplatené a nepredbehne ho iný kolega, ktorý bol rýchlejší, čo však neznamená, že si prácu odviedol kvalitne. Klient pri udelení výhradného zastúpenia na druhej strane očakáva od realitného sprostredkovateľa, že sa jeho prípadu bude plnohodnotne a prioritne venovať.

Zákon definuje, že v prípade dohody medzi realitným sprostredkovateľom a záujemcom (klientom) o výhradnom realitnom sprostredkovaní, dochádza k obmedzeniu práva záujemcu uzatvoriť zmluvu o realitnom sprostredkovaní k rovnakému predmetu s iným realitným sprostredkovateľom, ako i práva záujemcu na uzatvorenie realitnej zmluvy bez súčinnosti realitného sprostredkovateľa. Regulácia sa dotýka obmedzenia dĺžky výhradného sprostredkovania v prípade, ak je záujemcom spotrebiteľ. Najdlhšia možná doba tejto dohody je šesť mesiacov, avšak môže byť opakovane predlžovaná, najskôr 30 dní pred jej uplynutím. Vo vzťahoch medzi podnikateľmi necháva predkladateľ zákona dĺžku výhradného sprostredkovania v dispozícii zmluvnej voľnosti. Vyplýva to z praxe, kedy najmä v prípadoch spolupráce „realitný sprostredkovateľ – developer“ by bola 6 mesačná doba príliš krátka. Realitný sprostredkovateľ realizuje predaj developerských projektov často ešte „z papiera“, t. j. v čase výstavby, avšak k ukončeniu obchodu dochádza až po výstavbe a kolaudácii. Podobne pri predaji väčších objektov, je proces predaja náročnejší a často trvá aj viac ako 12 mesiacov.

3.5 Provízia

Zákon obsahuje aj ustanovenia o zmluvnej odmene realitného sprostredkovateľa (provízii). V praxi je najbežnejším prípadom vzniku práva na províziu okamih uzatvorenia realitnej zmluvy. Ak by po účinnosti nového zákona mal realitný sprostredkovateľ záujem uzatvoriť zmluvu o realitnom sprostredkovaní, podľa ktorej mu nárok na províziu vzniká pred dňom uzatvorenia realitnej zmluvy, je takáto dohoda platná len vtedy, ak klienta poučí, že splatnosť provízie nie je viazaná na uzatvorenie realitnej zmluvy. V takých prípadoch však splatnosť provízie nesmie nastať skôr než realitný sprostredkovateľ obstará príležitosť na uzatvorenie realitnej zmluvy (obstará pre klienta druhú zmluvnú stranu). Zákon tým chráni klienta pred zaplatením provízie skôr, ako by došlo k naplneniu účelu realitného sprostredkovania.

Zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka ČR vyplýva, že v prípade, ak bola zmluva, ku ktorej sprostredkovanie smerovalo, uzatvorená až po zániku sprostredkovateľskej zmluvy, sprostredkovateľovi ostáva nárok na odmenu zachovaný. Zákon o realitním zprostředkování túto úpravu modifikuje v tom zmysle, že ak bola zmluva, ku ktorej sprostredkovanie smerovalo (realitná zmluva), uzatvorená až po zániku sprostredkovateľskej zmluvy z dôvodu nečinnosti, pochybenia alebo neposkytnutia zodpovedajúcej súčinnosti realitného sprostredkovateľa, nemá realitný sprostredkovateľ nárok na províziu, ak je klientom spotrebiteľ. Zákon takto reaguje na prax niektorých realitných sprostredkovateľov, ktorí za trvania zmluvy o realitnom sprostredkovaní, napr. svojou neznalosťou či chybnými postupmi uzatvorenie realitnej zmluvy nepriamo marili alebo sťažovali. Klient si často tieto obchody musí dokončiť sám.

Český realitný zákon predstavuje nepochybne reguláciu s dobrým zámerom. Vytrvalú prácu zástupcov Ministerstva pro místní rozvoj Českej republiky pri tvorbe a presadzovaní zákona treba oceniť. Aj čiastočná a v niektorých aspektoch menej prepracovaná právna úprava je veľkým krokom ku kultivácii realitného sprostredkovania v Českej republike.

Úspech českých legislatívcov je dôvodom na malú radosť aj na Slovensku. Dovoľujem si vyjadriť nádej, že aj u nás sa dočkáme osobitnej normy, ktorá na realitný trh vnesie pravidlá a prispeje ku kultivácii jeho subjektov. Po vzore našich západných susedov to bude už oveľa ľahšie. Stačí nájsť odvahu.

Poznámky

• 1) Znenie zákona je dostupné na oficiálnej stránke Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky: http://www.psp.cz/sqw/text/tiskt.sqw?O=8&CT=391&CT1=0

2) Zákon č. 279/2001 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon). 3) Ministerstvo pro místní rozvoj Českej republiky, Závěrečná zpráva z hodnocení dopadů regulace (RIA) k návrhu zákona o realitním zprostředkování a o změně zákona č. 455/1991 Sb., o živnostenském podnikání (živnostenský zákon), ve znění pozdějších předpisů (zákon o realitním zprostředkování), str. 9, zdroj: www.mmr.cz. [navštívené dňa: 22. 11. 2019] 4) Realitná únia SR je najväčším združením realitných sprostredkovateľov na Slovensku (má 780 členov, patrí do nej približne 60 % aktívnych realitných sprostredkovateľov v SR). 5) Neviditeľná ruka trhu je pojem, ktorý zaviedol ekonóm Adam Smith na opis samoregulácie trhu prostredníctvom konkurencie, rovnováhy ponuky a dopytu a skutočnosti, že všetci účastníci trhu sa snažia o maximalizáciu svojho zisku. Tento prístup sa považuje za jednu z ekonomických verzií Darwinovej teórie prirodzeného výberu. 6) Údaj z realitnej konferencie REALITY 2019 na tému investovanie do nehnuteľností, organizovaná Realitnou úniou SR, jún 2019, Bratislava. 7) Zákon č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 8) Zákon č. 6/1993 Sb. o Českej národnej banke v platnom znení 9) Na realitnom trhu je bežným javom napríklad nesprávne stanovená pre- dajná cena nehnuteľnosti. 10) Príloha č. 4 zákona č. 455/1991 Sb. o živnostenském podnikání v znení neskorších predpisov (živnostenský zákon ČR). 11) Ministerstvo pro místní rozvoj Českej republiky, Závěrečná zpráva z hodnocení dopadů regulace (RIA) k návrhu zákona o realitním zprostředkování a o změně zákona č. 455/1991 Sb., o živnostenském podnikání (živnostenský zákon), ve znění pozdějších předpisů (zákon o realitním zprostředkování), str. 13, zdroj: www.mmr.cz. [navštívené dňa: 15. 8. 2019] 12) Pozri Návrh vecného zámeru zákona o poskytovaní služieb realitných sprostredkovateľov, Ministerstvo místního rozvoje ČR, https://www.mmr.cz/getmedia/c8c04144-11ce-4990-aebe-2314d03bfc85/Vecny_zamer_zakona_o_posky-tovani_sluzeb_realitnich_zprostredkovatelu.pdf

13) Znenie dôvodovej správy dostupné na oficiálnej stránke Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky: http://www.psp.cz/sqw/text/tiskt.sqw?O=8&CT=391&CT1=0

14) Zákon č. 455/1991 Sb., o živnostenském podnikání (ďalej len „živnostenský zákon ČR“) 15) Pojmy realitná činnosť a realitné sprostredkovanie budú v článku používané ako synonymá 16) § 25 živnostenského zákona ČR 17) Všeobecnými podmienkami prevádzkovania živnosti v zmysle § 6 ods. 1 živnostenského zákona ČR sú: a) plná svéprávnost, kterou lze nahradit přivolením soudu k souhlasu zákonného zástupce nezletilého k samostatnému provozování živnosti b) bezúhonnost 18) § 8 a § 11 ods. 3 živnostenského zákona ČR 19) § 7 ods. 4 živnostenského zákona ČR: „Pokud je v rámci odborné způsobilosti vyžadována praxe v oboru, rozumí se jí pro účely tohoto zákona výkon odborných činností náležejících do oboru nebo příbuzného oboru živnosti osobou samostatně výdělečně činnou v oboru nebo v příbuzném oboru na základě příslušného oprávnění k podnikatelské činnosti, osobou pověřenou vedením obchodního závodu (dále jen „závod“) nebo odštěpného závodu, odpovědným zástupcem, osobou bezprostředně odpovědnou za řízení činnosti, která je předmětem živnosti, nebo osobou vykonávající samostatné odborné práce odpovídající oboru živnosti v pracovněprávním vztahu, služebním, členském nebo obdobném poměru (dále jen „pracovněprávní vztah“). Dobou praxe se rozumí doba výkonu odborných činností konaných v pracovním poměru po stanovenou týdenní pracovní dobu nebo souměřitelná doba výkonu těchto činností konaných v pracovním poměru po kratší pracovní dobu nebo v jiném pracovněprávním vztahu nebo s tím souměřitelná doba výkonu odborných činností osobou samostatně výdělečně činnou, osobou pověřenou vedením závodu nebo odštěpného závodu nebo odpovědným zástupcem. Za příbuzné obory se považují obory, které užívají stejných nebo podobných pracovních postupů a odborných znalostí.“ 20) Zákon č. 179/2006 Sb., Zákon o ověřování a uznávání výsledků dalšího vzdělávání a o změně některých zákonů (zákon o uznávání výsledků dalšího vzdělávání). 21) Pozri k tomu PLAVEC, M.: Regulácia realitnej činnosti z pohľadu Európskej komisie. In: Zborník príspevkov z III. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva usporiadanej Právnickou fakultou Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. vyd. Banská Bystrica: Belianum, 2018. s. 291, ISBN 978-80-557-1405-9 22) Zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník 23) Dôvodová správa k Návrhu zákona o realitním zprostředkování, str. 26, Ministerstvo místního rozvoje ČR, www.mmr.cz. [navštívené dňa: 15. 8. 2019] 24) Pozri k tomu aj: Laciak, O.: Trestné oznámenia v obchodných vzťahoch a zásada ultima ratio In: Trestné právo ako ultima ratio – hmotnoprávne a procesnoprávne aspekty. – Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2016, s. 152 – 159. ISBN 978-80-7160-436-5 25) § 9 Zákona o realitním zprostředkování

Autor
JUDr. Mojmír Plavec RSc.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

Tento článok si kladie za cieľ pomôcť slovenskému advokátovi s diagnostikou svojho vzťahu ku klientovi v prípadoch obligatórneho zastúpenia účastníka konania advokátom v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie. Zanedbanie tejto diagnostiky môže mať v krajných prípadoch vážny následok v podobe odmietnutia žaloby súdom pre jej zjavnú neprípustnosť. Potreba jej vykonania tkvie v tom, že pojem „advokát“, tak ako poznáme vo vnútroštátnom práve v súvislosti s možnosťou zastupovania pred súdmi, nie je totožný s pojmom „advokát“ vykladaným autonómne podľa práva Európskej únie na účely prípustnosti zastupovania v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie.

Úvod

Pravidlá zastupovania účastníka konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v Luxemburgu (ďalej len „SD“) sú obsiahnuté v článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Štatút“), ktorý je prvým článkom hlavy III Štatútu s názvom „Konanie pred Súdnym dvorom“. Štatút rozlišuje vo svojom článku 19 v konaní pred SD dve skupiny účastníkov konania, ktorí sú nazývaní aj ako privilegovaní a neprivilegovaní účastníci konania. Medzi privilegovaných účastníkov konania patria:

• – členské štáty Európskej únie (ďalej len „Únia“),
• – inštitúcie Únie,
• – štáty, ktoré nie sú členskými štátmi, ale ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore,
• – Dozorný úrad EZVO (Európske združenie voľného obchodu) uvedený v Dohode o Európskom hospodárskom priestore.(1)

Privilegovaných účastníkov konania zastupuje pred SD splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne, ktorému môže (ale nemusí) pomáhať poradca alebo advokát. V tomto prípade požiadavka obligatórneho zastupovania privilegovaných účastníkov konania advokátom v konaní pred SD nie je Štatútom vznesená.

Okruh neprivilegovaných účastníkov konania je vymedzený v článku 19 odsek 3 Štatútu tak, že ostatné strany (rozumej nie privilegované, t. j. tie strany, ktoré nie sú uvedené v článku 19 odsek 1 a odsek 2 Štatútu) zastupuje advokát. Účastníka konania môže pred SD zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.(2) Vysokoškolským učiteľom sú priznané rovnaké práva ako sú priznané článkom 19 Štatútu advokátom za podmienky, že sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktorého právo im priznáva právo vystupovať pred súdom.(3)

Podľa článku 53 odsek 1 Štatútu sa konanie pred Všeobecným súdom spravuje hlavou III., čiže aplikuje sa aj vyššie opísaný článok 19 Štatútu. Článok 53 odsek 2 prvá veta Štatútu odkazuje na rokovací poriadok Všeobecného súdu v prípade potreby ďalších podrobnejších ustanovení. Článok 51 odsek 1 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že účastníkov konania musí zastupovať splnomocnený zástupca alebo advokát podľa podmienok stanovených v článku 19 Štatútu.

Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-515/17 P a C -561/17 P zo dňa 4. 2. 2020

Súdny dvor (veľká komora) konal a rozhodoval v spojených veciach C-515/17 P a C-561/17 P, predmetom ktorých boli dve odvolania – jedno odvolanie podané odvolateľkou Uniwersytet Wroclawski so sídlom vo Vroclave (Poľsko) (ďalej len „Vroclavská univerzita“), ktorú v konaní pred Súdnym dvorom podporovala ako vedľajší účastník Česká republika, a druhé odvolanie podané odvolateľkou Poľská republika podporovanej v konaní pred Súdnym dvorom vedľajšími účastníkmi Česká republika a Krajowa Izba Radców Prawnych so sídlom vo Varšave (Poľsko). Odvolatelia sa domáhali zrušenia uznesenia Všeobecného súdu z 13. 6. 2017 vydaného vo veci T-137/16, ktorým uvedený Všeobecný súd odmietol žalobu ako zjavne neprípustnú z dôvodu, že žaloba nebola podaná osobou zástupcu, ktorý spĺňa požiadavky článku 19 odsek 3 a odsek 4 Štatútu a článku 51 odsek 1 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

Predmetom konania T-137/16 pred Všeobecným súdom bola žaloba Vroclavskej univerzity podaná proti žalovanej Výkonná agentúra pre výskum (REA) za účelom zrušenia rozhodnutí Výkonnej agentúre pre výskum (REA) konajúcej na základe poverenia Európskej komisie o vypovedaní dohody o grante Cossar (č. 252908) a o zaviazaní Vroclavskej univerzity vrátiť sumy 36 508,37 eura, 58 031,38 eura a 6 286,68 eura, ako aj zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5 803,14 eura a za účelom prikázania Výkonnej agentúre pre výskum (REA) vrátiť Vroclavskej univerzite príslušné sumy vrátane príslušných úrokov počítaných odo dňa uskutočnenia platieb až do dňa vrátenia. V uvedenom konaní pred Všeobecným súdom zastupoval Vroclavskú univerzitu „radca prawny“, ktorého poľský právny poriadok rozpoznáva ako povolanie právneho poradcu, pričom právni poradcovia môžu požiadať o zapísanie do komory poradcov a získať tak oprávnenie zastupovať klientov pred poľskými súdmi. Právny poradca, ktorý v konaní pred Všeobecným súdom zastupoval Vroclavskú univerzitu mal s ňou minulosti uzatvorenú pracovnú zmluvu, na základe ktorej zastával pozíciu vedeckého pracovníka a docenta, no v čase podania žaloby to už neplatilo. V čase podania žaloby bol tento právny poradca viazaný s Vroclavskou univerzitou civilnoprávnou zmluvou o poskytovaní výučby. Všeobecný súd v bodoch 16 a 17 napadnutého uznesenia konštatoval, že na rozdiel od oprávnenia vystupovať pred súdom členského štátu, pojem advokát neobsahuje žiaden výslovný odkaz na vnútroštátne právo členských štátov, ktorý by mal určiť jeho zmysel a dosah, a teda v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa tento pojem musí, pokiaľ je to možné, vykladať autonómne s prihliadnutím na kontext tohto ustanovenia, ako aj na sledovaný cieľ bez toho, aby sa odkazovalo na vnútroštátne právo. Všeobecný súd chápanie úlohy advokáta v právnom poriadku Únie opieral o článok 19 Štatútu ako aj odkazom na rozsudok z 18. 5. 1982 vo veci AM & S Europe/Komisia,(4) ďalej odkazom na rozsudok zo 14. 9. 2010 vo veci Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i.(5) a odkazom na rozsudok zo 6. 9. 2012 vo veci Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia,(6) z ktorých usúdil, že advokát spolupracuje pri výkone spravodlivosti a svojmu klientovi je povinný poskytnúť úplne nezávisle a vo vyššom záujme spravodlivosti právnu pomoc, ktorú tento klient potrebuje. Požiadavka nezávislosti advokáta predpokladá neexistenciu akéhokoľvek pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, pričom pojem nezávislosti je vymedzený nielen pozitívne, teda s odkazom na profesijné povinnosti, ale aj negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu.

Všeobecný súd uplatnil vyššie uvedenú judikatúru aj v prejednávanej veci s tým, že skonštatoval, že aj keby sa z formálneho hľadiska bolo potrebné domnievať, že zmluva o poskytnutí služieb výučby nevedie k pracovnoprávnemu vzťahu medzi týmito dvoma stranami, nič to nemení na skutočnosti, že takáto situácia vyvoláva riziko, že odborný názor tohto právneho poradcu by prinajmenšom sčasti mohol byť ovplyvnený jeho pracovným prostredím.

Vroclavská univerzita v podanom odvolaní argumentovala, že povaha a hlavné znaky zmluvy o poskytovaní služieb výučby neumožňujú považovať túto zmluvu za pracovnú zmluvu, keďže chýba vzťah podriadenosti, ktorý je charakteristický pre pracovnú zmluvu. Poľská republika namietala, že posúdenie nezávislosti vo vzťahu ku klientovi nemôže byť vykonané bez odkazu na záruky vyplývajúce z jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov, a že pojem nezávislosť tak ako je chápaný v napadnutom uznesení, je v rozpore s realitou výkonu povolania advokáta, keďže je založený na domnienke, že interný advokát, ktorý vykonáva svoje povolanie v rámci pracovnoprávneho vzťahu, bude vystavený väčšiemu tlaku zo strany zamestnávateľa než externý advokát, ktorý je vystavený iba tlaku zo strany svojho klienta. Krajowa Izba Radców Prawnych (Národná komora právnych poradcov) tvrdila, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že celková nezávislosť advokáta si vyžaduje absenciu akejkoľvek väzby advokáta s pracovným prostredím jeho klienta. Je totiž ťažké si predstaviť, že by zástupca mohol konať bez toho, aby nepodliehal nijakému vplyvu priameho pracovného prostredia svojho klienta. Výkonná agentúra pre výskum (REA) argumentovala v odvolacom konaní tým, že výklad, ktorý uskutočnil Všeobecný súd predstavuje skôr záruku toho, že všetci advokáti Únie budú podliehať rovnakým podmienkam, pokiaľ ide o zastupovanie pred Súdnym dvorom a že Všeobecný súd nešiel nad rámec existujúcej judikatúry Súdneho dvora, ktorá už stanovila požiadavku, aby medzi poradcom a účastníkom konania, ktorého zastupuje, existoval dostatočný odstup.

Súdny dvor pri rozhodovaní o veci samej analyzoval článok 19 odsek 3 a 4 Štatútu. Zatiaľ čo článok 19 odsek 4 Štatútu obsahuje výslovný odkaz na vnútroštátne právo (advokát zastupujúci účastníka konania musí mať oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore), takýto odkaz na vnútroštátne právo absentuje v článku 19 odsek 3 Štatútu, ktorý ukladá povinnosť neprivilegovanému účastníkovi konania byť zastúpený advokátom. Preto je podľa Súdneho dvora potrebné tento pojem vykladať autonómne a jednotne v celej Únii, pričom sa zohľadňuje nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a jeho cieľ.(7) Z doslovného znenia článku 19 odsek 3 Štatútu „ostatné strany zastupuje advokát“ vyplýva, že účastník konania v zmysle tohto ustanovenia, a to bez ohľadu na jeho postavenie, nie je oprávnený sám konať pred súdom Únie, ale musí využiť služby tretej osoby. Účastník konania a jeho zástupca nemôžu byť jednou a tou istou osobou.(8) Cieľom zastupovania neprivilegovaných účastníkov konania advokátom v konaní pred SD je podľa Súdneho dvora jednak zabrániť tomu, aby súkromné osoby samé vystupovali pred súdom bez využitia sprostredkovateľa, a jednak zabezpečiť, že právnické osoby budú zastupované takým zástupcom, ktorý je od právnickej osoby, ktorú zastupuje, dostatočne nezávislý.(9) Súdny dvor rovnako zdôraznil, že hoci úloha zastupovania advokátom v kontexte článku 19 odsek 3 a 4 Štatútu sa musí plniť v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, cieľ tejto úlohy spočíva najmä v ochrane a obrane záujmov klienta v čo najväčšom rozsahu a úplne nezávisle, ako aj pri rešpektovaní zákona a profesijných a etických pravidiel.

Súdny dvor rozsudkom zo dňa 4. 2. 2020 rozhodol tak, že zrušil napadnuté uznesenie Všeobecného súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, keďže podľa Súdneho dvora sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Súdny dvor uviedol, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že právny zástupca nielenže zabezpečoval ochranu záujmov Vroclavskej univerzity bez akéhokoľvek vzťahu podriadenosti voči tejto univerzite, ale navyše bol s touto univerzitou spojený iba zmluvou o poskytovaní výučby na tejto univerzite. Takéto spojenie totiž nestačí na to, aby bolo možné domnievať sa, že tento právny poradca sa nachádzal v situácii, ktorá by zjavne narušila jeho schopnosť nezávisle zabezpečiť obranu klienta a čo najlepšie ochrániť jeho záujmy. Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že už samotná existencia civilnoprávnej zmluvy o poskytovaní výučby Vroclavskou univerzitou a právnym poradcom, môže ovplyvniť nezávislosť tohto poradcu z dôvodu existencie rizika, že odborný názor uvedeného poradcu bude aspoň sčasti ovplyvnený jeho pracovným prostredím.

Diagnostika vzťahu advokáta a klienta

Z vyššie uvedeného vyplýva, že každý advokát, pokiaľ nechce vystaviť klienta riziku odmietnutia žaloby pre jej zjavnú neprípustnosť v konaní pred SD, a zároveň nechce sám seba vystaviť riziku uplatnenia náhrady škody zo strany klienta za škodu spôsobenú pri výkone povolania resp. disciplinárnemu konaniu, by mal pred tým, ako prevezme zastupovanie neprivilegovaného účastníka konania pred SD, svoj vzťah k takémuto klientovi diagnostikovať. Vykonanie diagnostiky sťažuje fakt, že požiadavku a kritériá na nezávislosť advokáta od klienta nenájdeme v Štatúte či v rokovacom poriadku SD. Táto požiadavka vzišla z rozhodovacej činnosti SD. Generálny advokát Michal Bobek vo svojicch návrhoch v tejto súvislosti uvádza, že „nezávislosť sa vynorila ako podmienka, ktorá síce možno zodpovedá tradičnej charakteristike povolania advokáta, nie je však uvedená a už vôbec nie vysvetlená v procesných pravidlách súdov Únie. Ak je ťažké predvídať kritérium na posúdenie nezávislosti advokáta, pri posudzovaní danej veci nutne vznikajú otázky týkajúce sa právnej istoty.“

V prípade povinného zastúpenia účastníka konania advokátom v konaní pred SD, má príkaz neexistencie diskvalifikujúcich väzieb advokáta a klienta vyššiu právnu relevanciu ako vôľa klienta, jeho dôvera v už overeného spolupracujúceho advokáta, klientove ekonomické záujmy a právo klienta na slobodnú voľbu advokáta. V praxi môže nastať prípad, kedy bude klient nútený hľadať si nového advokáta, vytvárať si k nemu dôveru, hradiť nemalé finančné prostriedky spojené s oboznámením sa s prípadom z dôvodu, že advokát, ktorého si klient pôvodne zvolil, ktorému dôveruje a ktorý je s prípadom oboznámený, môže vykazovať známky nie nezávislého odborného úsudku. Zatiaľ nie je jasné, ako ovplyvňuje nezávislosť advokáta existencia predchádzajúceho pracovného pomeru s klientom. Či by sa v takom prípade zohľadňovala dĺžka trvania pracovného pomeru prípadne doba, ktorá uplynula od zániku tohto pracovného pomeru, potrebná na získanie odstupu od klienta alebo či by táto skutočnosť existencie predchádzajúceho pracovného pomeru po jeho zániku bola irelevantná. Inšpiráciou do diskusie sa javí otázka generálneho advokáta Michala Bobeka vznesená v jeho návrhoch vo vyššie uvedenej veci, a to či by bol individuálny advokát, ktorý je riadnym členom komory advokátov a vykonáva činnosť vo vlastnom mene, má však len jedného hlavného klienta, od ktorého je skutočne ekonomicky závislý, „nezávislým advokátom“ a považoval by sa za „zamestnaného“? V súvislosti s problematikou zamestnania je vhodné poznamenať, že SD v rámci judikatúry stanovil nasledovné tri charakteristické črty pojmu „pracovník“ resp. „zamestnanec“ ako tento pojem používa naše vnútroštátne právo – vykonávanie práce, prijímanie odmeny a subordinácia.(10) Otázne je, či by sa dalo v teoretickej rovine uvažovať o takej intenzite ekonomickej závislosti advokáta od klienta, ktorá by aj bez súčasnej existencie pracovného pomeru advokáta a z neho vyplývajúcej subordinácie advokáta, ohrozila nezávislosť advokáta a jeho odstup od klienta.

Ako praktická príručka diagnostiky vzťahu advokát – klient na účely získania vedomosti, či je advokát dostatočne nezávislý od klienta, môže poslúžiť znenie bodov 42 a 43 návrhov generálneho advokáta Michala Bobeka predneseného v tejto odvolacej veci pred Súdnym dvorom, ktoré obsahujú nasledovné povinnosti a zákazy:

1. Povinnosť neprivilegovaných žalobcov nechať sa zastupovať brán i týmto žalobcom v tom, aby sa zastupovali sami,(11)
2. zákaz vlastného zastupovania bol potvrdený aj v súvislosti s právnickými osobami v rozličných situáciách, v ktorých bol právny zástupca osobitne prepojený so žalobcom. Vzhľadom na tieto prepojenia dotknutí právni zástupcovia nespĺňali podmienku, podľa ktorej majú byť vo vzťahu k žalobcovi treťou stranou. Tieto prepojenia sa týkali pozície manažéra,(12) riaditeľa,(13) správcu,(14) predsedu výkonného výboru,(15) ďalších funkcií na „vysokej výkonnej úrovni“(16) a držby podielu vo výške 10% v žalujúcej spoločnosti,(17)
3. právne zastupovanie sa považuje za neprimerané v prípadoch, keď sú právni zástupcovia zamestnancami žalobcu.

Poukazujeme na to, že v prípade Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia Súdny dvor v bode 25 rozsudku konštatoval, že princíp potreby nezávislosti advokátov sa uplatní aj v situácii, v ktorej advokátov zamestnáva subjekt spojený s účastníkom konania, ktorého advokáti zastupujú. Pracovný pomer právnych poradkýň so subjektom odlišným od účastníka konania totiž môže mať napriek tomu, že je formálne oddelený od účastníka konania, vplyv na ich nezávislosť, pretože záujmy subjektu, v ktorom sú zamestnané, sú do veľkej miery spoločné so záujmami účastníka konania. Existuje totiž riziko, že odborný názor týchto poradkýň bude, prinajmenšom čiastočne, ovplyvnený ich pracovným prostredím. Z uvedeného vyplýva, že aj pracovný pomer advokáta u subjektu, ktorý nie je účastníkom konania, no je s účastníkom konania spojený, vyvoláva pochybnosti o nezávislosti advokáta, pokiaľ záujmy tohto subjektu sú do veľkej miere spoločné so záujmami účastníka konania.

Slovenské vnútroštátne právo sa vysporiadava s otázkou pracovného pomeru advokáta v § 8 odsek 1 písm. a) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého komora pozastaví výkon advokácie tomu, komu po zapísaní do zoznamu advokátov nezanikol alebo vznikol pracovný pomer alebo obdobný pracovný vzťah okrem pedagogickej, publikačnej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti, činnosti člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky alebo činnosti, ktorá nie je v rozpore s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania; o rozpore pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania rozhoduje komora.

Výzvami do budúcna sa javia návrhy generálneho advokáta Michala Bobeka, aby Súdny dvor uskutočnil „dvojaké prehodnotenie judikatúry a praxe Všeobecného súdu v danej oblasti v dvoch zásadných bodoch. Po prvé, čo sa týka podstaty, výklad článku 19 tretieho odseku Štatútu treba vrátiť späť do hraníc primeraného a predvídateľného. Po druhé, a čo je možno ešte dôležitejšie, potenciálny nedostatok právneho zastúpenia je potrebné posudzovať ako procesný nedostatok žaloby, na ktorý musí byť dotknutý žalobca náležite upozornený a musí dostať príležitosť napraviť ho.“ Problém spočíva podľa generálneho advokáta v tom, že pojem advokát nebol v judikatúre týkajúcej sa článku 19 odsek 3 Štatútu vytvorený osobitne na účely výkladu tohto ustanovenia. Ide skôr o výsledok presunu judikatúry z odlišnej oblasti práva Únie a odlišného kontextu. Tento presun spolu s nejasnosťami v súvislosti s podmienkami, ktoré sa majú uplatniť, a pomerne vážnymi následkami ich nedodržania začal postupne vyvolávať množstvo problémov. Pôvod výkladu pojmu advokát je v práve hospodárskej súťaže. Jednalo sa o prípady, kedy Súdny dvor v súvislosti s výkladom rozsahu vyšetrovacích právomocí Európskej komisie zadefinoval, kedy je možné odvolávať sa na dôvernosť písomnej komunikácie medzi advokátom a klientom, čo bolo možné vtedy „pokiaľ sa na jednej strane taká komunikácia uskutočňuje na účely a v záujme práva klienta na obhajobu a pokiaľ ju na druhej strane vykonávajú nezávislí advokáti, t. j. advokáti, ktorí nie sú voči klientovi viazaní pracovným pomerom.“ (18) Súdny dvor teda začal dôsledne rozlišovať medzi interným (zamestnaným) a externým (nezávislým) advokátom v súvislosti s definovaním existencie možnosti odvolávať sa na dôvernosť písomnej komunikácie medzi advokátom a klientom. Súdny dvor najprv vysvetlil pojem nezávislosť s cieľom vymedziť, ktoré dokumenty sú chránené povinnosťou mlčanlivosti advokáta v rámci šetrení v oblasti hospodárskej súťaže Únie. Až potom ho presunul na podporu osobitného výkladu pojmu „advokát“ na účely článku 19 odsek 3 Štatútu. Uvedený výklad sa následne uplatnil na pomerne širokú škálu skutkových situácií. Podľa generálneho advokáta sa v tomto procese stratilo prepojenie s pôvodným dôvodom a účelom pojmu nezávislosť. Čo sa týka procesnej stránky, generálny advokát navrhol prehodnotiť aktuálny stav, kedy na strane jednej nedostatok vo zvolenom advokátovi, ktorý nie je dostatočne nezávislý, je považovaný za dôvod odmietnutia žaloby pre jej zjavnú neprípustnosť, pričom žalobca nie je vopred o takejto vade plnomocenstva upovedomený, no na strane druhej rokovací poriadok Všeobecného súdu predpokladá také prípady odstrániteľných vád podania týkajúcich sa zastúpenia advokátom, ktoré aj keď nie sú účastníkom konania na výzvu tajomníka Všeobecného súdu v lehote odstránené, nebránia v ďalšom pokračovaní konania, v závislosti od rozhodnutia Všeobecného súdu. Jedná sa konkrétne o znenie článku 51 odsek 4 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý stanovuje, že tajomník určí dotknutému účastníkovi primeranú na lehotu na predloženie osvedčenia o tom, že advokát je oprávnený zastupovať v konaní pred súdom členského štátu alebo zmluvného štátu Dohody o EHP a na predloženie splnomocnenia udeleného advokátovi, ktorý zastupuje právnickú osobu podľa súkromného práva, pokiaľ tieto listiny nie sú uložené, pričom ak v určenej lehote nedôjde k predloženiu požadovaných listín, Všeobecný súd rozhodne, či má splnenie tejto náležitosti za následok formálnu neprípustnosť žaloby alebo vyjadrenia. V rozsudku Súdneho dvora vydanom v prejednávanej veci odpovede na načrtnuté výzvy generálneho advokáta nenachádzame.

Pre porovnanie právnych úprav a postavenia advokáta v procese riadneho výkonu spravodlivosti uvádzame, že napríklad vo Francúzsku advokát požíva veľkú mieru verejnej dôvery, je chápaný ako medzistupeň k spravodlivosti a pomocník súdnej moci. Dôkazom toho je aj nová platná právna úprava účinná vo Francúzsku od 1. 1. 2017, ktorá umožňuje manželom dať sa rozviesť pod dohľadom advokátov, a nie sudcu.(19) To znamená, že rozvod nie je vykonaný formou súdneho rozhodnutia, ale formou spísania dohody manželov s povinnou participáciou advokátov. Advokáti preberajú právnu zodpovednosť za znenie dohody o rozvode. Francúzi to odôvodnili nutnosťou odťaženia súdov v prípadoch, keď medzi manželmi nie je spor a vedia sa rozumne dohodnúť. Z logiky veci teda vyplýva, že sa musí jednať o rozvod po vzájomnej dohode. Zákonodarca dáva možnosti ako aj tento typ rozvodu môže v konečnom dôsledku skončiť na súde, najmä v prípade, pokiaľ by išlo o záujem maloletého dieťaťa, ktorý môže požiadať sudcu o vypočutie. V praxi sa takýto typ rozvodu realizuje tak, že dvaja advokáti každého z manželov odsúhlasia znenie vzájomnej dohody o rozvode, potom nasleduje povinná 15 dňová lehota ako čas na premyslenie a následne registráciou u notára rozvod nadobúda plné právne účinky, pokiaľ si manželia v dohode nevyhradili neskorší dátum účinkov rozvodu. Pri takomto type rozvodu nie je nutné uviesť v dohode dôvod rozvodu. Celý proces je samozrejme rýchlejší a menej nákladný ako súdne konanie. Zaujímavou črtou francúzskej právnej úpravy pravidiel výkonu advokácie je aj to, že rozoznáva dôvernosť komunikácie medzi advokátmi navzájom.(20) Znamená to, že advokáti sporu si po prevzatí veci dôverne medzi sebou vymieňajú návrhy a ar- gumentáciu vo forme tzv. neoficiálnej komunikácie. Takáto komunikácia nemôže byť predložená súdu ako dôkaz. Až korešpondencia medzi advokátmi nazvaná ako oficiálna, nie je chránená dôvernosťou kolegiálnej komunikácie.

Záverom je dôležité zdôrazniť, že bez ohľadu na prípadné odlišnosti vnútroštátnych úprav výkonu advokácie v súvislosti so zastupovaním v súdnom konaní, v konaní pred SD platia jednotné Úniové pravidlá, rovnaké pre všetkých advokátov ako zástupcov neprivilegovaných účastníkov konania, pričom profesijnou povinnosťou advokáta je oboznámiť sa s týmito pravidlami a spravovať sa nimi.

Poznámky

• 1) Článok 19 odsek 1 a odsek 2 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
• 2) Článok 19 odsek 4 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
• 3) Článok 19 odsek 7 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
• 4) 155/79, EU:C:1982:157, bod 24.
• 5) C-550/07 P, EU: C:2010:512, bod 42.
• 6) C-422/11 P a C-423/11 P, EU:C:2012:553, bod 23.
• 7) Uznesenie z 20. februára 2008, Comunidad Autónoma de Valencia/ Komisia, C-363/06 P, neuverejnené, EU:C:2008:99, bod 25.
• 8) Uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C-174/96 P, EU:C:1996:473, bod 11; zo 16. marca 2006, Correia de Matos/Komisia, C-200/05 P, neuverejnené, EU:C:2006:187, bod 10, a zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C-464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 23.
• 9) Uznesenia z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada, C-573/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:564, bod 14; zo 4. decembra 2014, ADR Center/Komisia, C-259/14 P, neuverejnené, EU:C:2014:2417, bod 25, a zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C-464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 27.
• 10) Professor Evert Verhulp, University of Amsterdam, Netherlands, apríl 2017: The notion of „Employee“ in EU-Law and National laws a odkaz na rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 1986, C-66/85 Lawrie/Blum, ECLI:EU:C:1986:284.
• 11) Napríklad uznesenia z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor C-174/96 P, EU:C:1996:473, z 5. decembra 2013, Martínez Ferríz/Španielsko T-564/13, neuverejnené, EU:T:2013:650, z 8. mája 2018, Spieker/ EUIPO (Veda pre lepšiu pokožku) T-92/18, neuverejnené, EU:T:2018:289, ktoré je momentálne predmetom odvolacieho konania ako vec C-455/18 P; a z 27. septembra 2018, Sógor/Rada a i. T-302/18, neuverejnené, EU:T:2018:621.
• 12) Uznesenie zo 4. decembra 2017, Nap Innova Hoteles/SRB T-522/17, neuverejnené, EU:T:2017:881, bod 8.
• 13) Uznesenia z 8. decembra 1999, Euro-Lex/ÚHVT (EU-LEX) T-79/99, EU:T:1999:312, body 28 a 29, z 19. novembra 2009, EREF/Komisia T-94/07, neuverejnené, EU:T:2009:451, bod 17, a z 21. marca 2011, Milux/ ÚHVT (REFLUXCONTROL) T-139/10, T-280/10 až T-285/10 a T-349/10 až T-352/10, neuverejnené, EU:T:2011:98, bod 22.
• 14) Uznesenia z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada C-573/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:564, a zo 6. septembra 2011, ClientEarth/ Rada T-452/10, neuverejnené, EU:T:2011:420
• 15) Uznesenie z 31. mája 2013, Codacons/Komisia T-120/13, neuverejnené, EU:T:2013:287, bod 11.
• 16) Uznesenie z 18. novembra 2014, Justice & Environment/Komisia T-221/14, neuverejnené, EU:T:2014:1002, body 10 až 14.
• 17) Uznesenie z 20. novembra 2017, BikeWorld/ Komisia T-702/15, EU:T:2017:834.
• 18) Rozsudok AM & S Europe/Komisia 155/79, EU:C:1982:157, body 21 a 22.
• 19) https://www.service-public.fr/particuliers/vosdroits/F10567
• 20) Règlement Intérieur National de la profession d’avocat, Article 3, La confidentialité – correspondances entre avocats.

Autor
JUDr. Dana Jelinková Dudzíková LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

V príspevku sú predmetom skúmania predovšetkým analýza povahy blankozmenky vychádzajúc z historického kontextu, ako aj jej postavenia v súčasnosti, základné charakteristické znaky blankozmenky v kontexte ženevskej doktríny a inštitút spojený s blankozmenkou – vyplňovacie právo, vznik a zánik a výkon vylňovacieho práv, a napokon námietky spojené s nesprávnym vyplnením blankozmenky, ktoré autor analyzuje z hľadiska subjektu, ktorý ich uplatňuje.

1. Ciele príspevku

Cieľom príspevku je analyzovať povahu blankozmenky vychádzajúc z historického kontextu, ako aj jej postavenia v súčasnosti.

Ambíciou autora v kontexte ženevskej doktríny je nachádzať základné charakteristické znaky blankozmenky, a to z objektívnej stránky (znaky zistiteľné z listiny), ako aj zo subjektívnej stránky (znaky nezistiteľné priamo z listiny, pretože vyjadrujú subjektívny zámer zúčastnených strán, ktorý, prirodzene, nie je vtelený do skriptúry). Predmetom tejto časti je skúmanie charakteru týchto znakov.

Najvýznamnejší inštitút spojený s blankozmenkou je vyplňovacie právo. Autor podrobnejšie skúma obsah a rozsah vyplňovacieho práva, ako aj vznik, zánik a výkon vyplňovacieho práva.

Poslednou skúmanou časťou sú námietky spojené s nesprávnym vyplnením blankozmenky. Námietky autor analyzuje z hľadiska subjektu, ktorý ich uplatňuje, a to 1) smerujúce voči prvému majiteľovi blankozmenky, alebo 2) smerujúce voči druhému a ďalšiemu majiteľovi zmenky. V tejto súvislosti autor poukazuje na odlišnosť medzi námietkami vyplývajúcimi z nesprávneho vyplnenia blankozmenky, námietkami týkajúcimi sa neoprávnenej zmene textu zmenky a námietkami smerujúcimi voči plateniu zmenky, t. j. listiny, ktorá bola od počiatku zmenkou. Autor marginálne uvádza aj vplyv spotrebiteľského práva na používanie zmeniek v súkromnoprávnych vzťahoch.

2. Povaha a história blankozmenky

Blankozmenka nie je novinkou v ženevskom zmenkovom práve. O prípustnosti blankozmenky sa však už v dávnych dobách viedli polemiky. Od dôb pápeža Pia V. sa právna debata ustavične točila okolo tých istých problémov ako na ženevskej konferencii.

Začiatkom 17. storočia nastáva vzostup blankozmenky vo Francúzsku. Ale vzhľadom na to, že sa blankozmenka často zneužívala a kryla sa ňou úžera, viacerými nariadeniami (najmä zo 7. júna 1611 a 26. marca 1624) bolo používanie blankozmenky zakázané. Zákazy nemali však za následok zmiznutie blankozmenky, tá existovala aj naďalej, pretože po vyplnení na nej chýbajúcich náležitostí sa z nej stala zmenka, pričom francúzska judikatúra v tom čase judikovala, že majiteľ zmenky nie je povinný prezradiť, od koho nadobudol cenný papier a v akej podobe bol vystavený.[1]

Na haagskej konferencii (1910) podala práve uhorská vláda návrh na zakotvenie právnej úpravy blankozmenky. Francúzsko sa však už v tom čase postavilo proti tejto úprave, lebo v tejto krajine, viac ako inde, sa blankozmenka veľmi zneužívala. Argumentovali prípadom Lebaudi, ktorý svedčí o tom, že blankozmenka je prostriedok vydierania neskúsených synov z dobrých rodín.[2] Je možné konštatovať, že história sa v Európe opakuje, keďže v súčasnosti na Slovensku, na začiatku 21. storočia bola v niektorých prípadoch blankozmenka zneužitá ako prostriedok úžery.

Na ženevskej konferencii (1930) bola spočiatku väčšina krajín proti prijatiu právnej úpravy blankozmenky (najmä Francúzsko a skupina severských štátov ako Švédsko a Nórsko). Vedúci opozície proti blankozmenke zastupujúci francúzsku delegáciu na ženevskej konferencii (Percerau) bol akoby bývalým hovorcom pápeža Pia V., ktorý počnúc rokom 1564 bol proti akýmkoľvek podobám neúplnej zmenky, ktorá by mohla byť prostriedkom na úžeru.[3] Naopak, Taliansko, Poľsko a Československo (zastupoval Hermann-Otavský) sa postavili za prijatie právnej úpravy blankozmenky. Dňa 21. mája 1930 spracovala pracovná komisia na konferencii navrhovaný text: „Cenný papier, podpísaný, ktorý však nemá všetky podstatné náležitosti zmenky alebo klauzuly dohodnuté, môže doplniť majiteľ podľa dohody. Nedodržanie dohôd nemôže sa namietať majiteľovi, ktorý nadobudol cenný papier už doplnený“. Tento návrh hájil profesor Giannini na rímskej univerzite. Zástupca Nemecka trval na tom, aby sa vyplňovacie právo vzťahovalo aj na vedľajšie náležitosti. Následne 23. mája 1930 bol pôvodne navrhnutý text zrevidovaný a bol prijatý definitívny zrevidovaný text. Ženevské zmenkové právo pripustilo existenciu blankozmeniek (čl. 10 JZZ je totožný s čl. I § 10 ZZŠ), pričom vo výhradách k Jednotnému zákonu zmenkovému sa v čl. 3 výhrad umožnilo, že každý štát má právo vyhradiť si, že do svojho vnútroštátneho právneho poriadku nezaradí čl. 10 JZZ, t. j. nepripustí používanie blankozmeniek. Vo Francúzsku bol v roku 1935 prevzatý ženevský text do Obchodného zákonníka, ale uplatnili výhradu a čl. 10 JZZ zaoberajúci sa blankozmenkou nebol recipovaný.[4]

3.Objektívne a subjektívne znaky blankozmenky

Pojem „blankozmenka“ nie je legálne vymedzený. Normotvorca teda ponechal vymedzenie inštitútu blankozmenka zmenkovej doktríne a judikatúre. Domnievame sa, že výstižne vymedzuje blankozmenku Spišiak, podľa ktorého ide o zárodok zmenky a je len prirodzené, že ak nie je totožným inštitútom so zmenkou, je s ňou druhove najbližším.[5] Sedlačko predstavuje blankozmenku parafrázujúc negativisticky naladených autorov, že blankozmenka býva označovaná ako enfant terrible, t. j. zlé dieťa.[6]

Staršia francúzska zmenková doktrína uvádza v súvislosti s právnou záväznosťou blankozmenky, že dlžník tým, že podpísal blankozmenku, spáchal chybu a je spravodlivé, aby za túto chybu pykal a platil dobromyseľným tretím nadobúdateľom.[7]

Z povahy pojmu „blankozmenka“ vyplýva, že ide o listinu, na ktorej sú nevyplnené (biele) miesta. Pojem „blankozmenka“ je identický s pojmom „biankozmenka“. Ide o synonymá. Z hľadiska obsahu na listine môžu chýbať podstatné (esenciálne) náležitosti alebo vedľajšie (akcidentálne) náležitosti zmenky. To znamená, že blankozmenka nie je zmenka, ale ide len o listinu, ktorá je zárodok zmenky.

Zmenková doktrína ustálila objektívne a subjektívne znaky blankozmenky.

Objektívne znaky blankozmenky sú zistiteľné (viditeľné) priamo z listiny. Podľa objektívneho kritéria je možné hovoriť o blankozmenke, ak je daná taká forma skriptúry, z ktorej vonkajšieho vzhľadu sa dá zistiť, že je predurčená na to, aby sa z nej stala zmenka. Aby bolo možné hovoriť, že ide o blankozmenku z objektívneho hľadiska, 1) musí byť na listine uvedený aspoň jeden vlastnoručný podpis a 2) z listiny musí vyplývať, že sa má stať v budúcnosti zmenkou.

Na listine musí byť uvedený aspoň jeden podpis, ktorý zmenkovo zaväzuje. Nerozhoduje pri tom, či ide o podpis vystaviteľa, akceptanta, indosanta alebo avalistu.

Z listiny musí vyplývať, že sa má stať v budúcnosti zmenkou. To znamená, že akúkoľvek čistú listinu (blankopapier) len s vlastnoručným podpisom podpisovateľa nie je možné bez ďalšieho považovať za blankozmenku (zárodok zmenky). Na listine je potrebné uviesť údaj, z ktorého vyplýva, že ide o zárodok zmenky. Takýto typický údaj je „zmenka“ alebo „blankozmenka“. Nie je však vylúčené, že aj z iného údaja môže vyplývať, že ide o blankozmenku. Napríklad, aj z údaja „per aval za vystaviteľa zmenky“ vyplýva, že ide o zárodok zmenky, keďže z vyjadrenia, že ide o aval za vystaviteľa zmenky, je možné rozumne vyvodiť, že má ísť o aval (zmenkové ručenie) v súvislosti so zmenkou. To znamená, že nie je potrebné, aby text blankety obsahoval slovo „zmenka“.[8]

Subjektívne znaky blankozmenky zase nie sú zistiteľné (viditeľné) priamo z listiny, pretože vyjadrujú subjektívny zámer zúčastnených strán, ktorý, prirodzene, nie je vtelený do skriptúry. Podľa subjektívneho kritéria je možné hovoriť o blankozmenke, 1) ak je zámerom emitenta blankozmenky (zmenkového dlžmíka) a majiteľa blankozmenky (zmenkového veriteľa) emitovať zámerne listinu s nevyplnenými náležitosťami a 2) blankomiesta na listine sú dočasne nevyplnené, pričom ich obsah je daný vyplňovacím právom k listine.

Zámer zúčastnených strán môže byť ponechať prázdne miesto na neskoršie vyplnenie jednej podstatnej náležitosti alebo viacerých podstatných náležitostí. Nie je vylúčená ani zmluva zúčastnených strán, že ponechajú prázdne miesto na neskoršie vyplnenie vedľajších náležitostí.

Dočasnosť prázdnych miest vyplýva z podstaty blankozmenky, a to, že v budúcnosti sa má stať plnohodnotnou skriptúrou (zmenkou). Dočasná povaha prázdnych miest vyplýva z zmluvy o vyplňovacom práve uzavretej medzi emitentom blankozmenky a majiteľom blankozmenky. Zmluva o vyplňovacom práve nie je v ZZŠ ani v žiadnom inom právnom predpise upravená ako pomenovaný zmluvný typ. Ide o inominátny kontrakt. Z hľadiska formy môže byť uzavretá písomne, ústne alebo konkludentne.

Vzhľadom na uvedené definičné kritériá blankozmenky a berúc do úvahy čl. I § 2 ods. 2 ZZŠ je možné pripustiť, že určitá skriptúra sa bude z vonkajšej stránky (t. j. z objektívneho hľadiska) javiť ako vistazmenka, a to skriptúra obsahujúca všetky podstatné náležitosti okrem dátumu splatnosti (podľa čl. I § 2 ods. 2 ZZŠ ide o vistazmenku). Nie je však vylúčené, že zo subjektívneho hľadiska sa zúčastnené strany dohodli na doplnení prázdneho údaja – dátumu splatnosti v budúcnosti. Pre zúčastnené strany, t. j. pre emitenta skriptúry a majiteľa skriptúry, ide o blankozmenku. Pre tretie osoby poznávajúce skriptúru čisto z vonkajšej stránky, t. j. ako sa javí z hľadiska údajov uvedených na skriptúre, však ide o zmenku splatnú na videnie (vistazmenku). V tejto súvislosti súhlasíme s názorom Kovaříka, že dobrá viera tretích osôb musí dostať ochranu, ak sa zmenkové vzťahy nemajú stať neistými, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre obeh zmeniek a pre obchod s nimi vo všeobecnosti.[9]

Prikláňame sa k názoru, že blankozmenka je listina spôsobilá byť predmetom umorenia.[10] Ako uvádza aj Dvořáková ohľadom možnosti umoriť blankozmenku panuje prevažná zhoda, avšak otázka osudu zmenkového vyplňovacieho práva po umorení blankozmenky stojí za pozornosť.[11] Cieľom umorenia je, aby sa predišlo nebezpečenstvu, že stratenú listinu niekto zneužije. Nebezpečenstvo zneužitia blankety je porovnateľné so zneužitím zmenky. Aj preto staršia zmenková doktrína umorenie blankozmenky pripúšťala.[12] V zmysle § 310 ods. 1 CMP je možné umoriť stratenú alebo zničenú listinu, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva. Je síce pravda, že blankozmenka je len zárodkom zmenky, t. j. sama osebe nie je cenný papier, ale je to listina, ktorá po vyplnení prázdnych miest je nevyhnutná na uplatnenie práva. Vychádzajúc z účelu zákona (ratio legis) sa domnievame, že v zmysle § 310 ods. 1 CMP blankozmenka je listina spôsobilá byť predmetom umorenia, ak sa stratila alebo zničila. Proces umorenia blankozmenky je však špecifický v tom, že sa postupuje podľa procesných ustanovení týkajúcich sa všeobecne umorenia listín, t. j. nevzťahuje sa na ňu špeciálne procesné ustanovenie upravujúce umorenie zmeniek (§ 323 CMP), keďže blankozmenka nie je zmenka.

4. Vyplňovacie právo k blankozmenke

Vyplňovacie právo je majetkovým právom majiteľa blankozmenky sui generis špecifickej povahy. Vzhľadom na to, že nie je legislatívne normované, jeho charakter a obsah bol prenechaný zmenkovej doktríne a judikatúre. Staršia nemecká zmenková doktrína vypracovala koncepciu samostatnosti vyplňovacieho práva.[13] Vychádzajúc z nemeckej zmenkovej doktríny aj staršia zmenková judikatúra (Vážný 4462, Vážný 10.863), ako aj novodobá zmenková judikatúra (Rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 18. 10. 2004, sp. zn. 9 Cmo 274/2004, publikovaný pod R 71/2005, ako aj Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 9. 2008, sp. zn. 29 Odo 1407/2006. In: www.nsoud.cz) poníma vyplňovacie právo ako samostatné, neodvolateľné, zdediteľné a prevoditeľné.

Vyplňovacie právo je právo majiteľa blankozmenky vyplniť na listine prázdne miesta, t. j. zo zárodku zmenky vyhotoviť úplnú zmenku. Prikláňame sa k názoru, že vyplňovacie právo je právom tvorivým, ktoré oprávňuje majiteľa blankozmenky, aby jednostranným úkonom spôsobil vznik zmenky.[14] Vyplňovacie právo nie je teda ani vecným, ani obligačným právom. Rozsah vyplňovacieho práva je daný rozsahom prázdnych miest na blankolistine. …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Branislav Jablonka PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10

• advokát Zákon – Zákon o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov 586/2003
• výkon advokácie Zákon – Zákon o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov 586/2003
• minimálne obsahové nároky na prax advokátskeho koncipienta Zákon – Zákon o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov 586/2003

Profesia avokáta má prispievať k všeobecnému dobru, k rešpektovaniu práva, k zachovávaniu ľudskej dôstojnosti, má podporovať princípy subsidiarity a solidarity. Konaním v tomto duchu by mala advokácia budovať dôveru v právne služby. Dôrazom na nezávislosť, mlčanlivosť, zodpovednosť a najlepší záujem klienta by mala advokácia predstavovať pridanú hodnotu pre prijímateľa právnych služieb.[1]

Zákon o advokácii nepovažuje advokáciu za činnosť výlučnú, teda za činnosť, ktorá by nemohla byť vykonávaná súbežne s inou činnosťou. Niektoré činnosti však nemôžu byť vykonávané súbežne s advokáciou, a sú preto prekážkou zápisu žiadateľa do zoznamov vedených komorou, resp. sú dôvodom na pozastavenie výkonu advokácie.

Usmernenie o postupe pri rozhodovaní predsedníctva komory o zlučiteľnosti výkonu advokácie s inými povolaniami sa primerane použije aj na advokátskeho koncipienta.

Za nezlučiteľné s výkonom advokácie sú pri posudzovaní považované činnosti, ktoré sú v rozpore s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania.

Pod pojmom etické princípy výkonu advokátskeho povolania P SAK rozumie najmä:

– nezávislosťadvokáta (inštitucionálnu, osobnú či ekonomickú nezávislosť od štátu a jeho orgánov),

– slobodný výkon advokátskeho povolania,

– povinnosť mlčanlivosti,

– nadradenosť záujmov klienta nad osobné a iné záujmy advokáta,

– nemožnosť obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti advokáta za ním poskytované právne služby,

– záujem na zachovaní cti a vážnosti advokátskeho stavu.

Akúkoľvek činnosť, ktorá znižuje postavenie advokáta v očiach verejnosti, vzbudzuje pochybnosti o jeho nezávislosti a poctivosti, alebo inak poškodzuje dobré meno advokáta či advokácie ako celku, je nevyhnutné považovať za nezlučiteľnú s výkonom advokácie bez ohľadu na jej právnu formu, rozsah, dĺžku trvania či okolnosti, rovnako bez ohľadu na to, či ide o činnosť vykonávanú za odmenu alebo bezodplatne.

Keďže sa v praxi opakovane vyskytujú nejasnosti ohľadom výkonu konkrétnych činností a ich zlučiteľnosti s výkonom advokácie, P SAK, vychádzajúc z vyššie uvedených zásad a princípov, prijalo nasledovné závery týkajúce sa zlučiteľnosti výkonu advokácie, ktoré sa v praxi vyskytujú najčastejšie a ktoré boli najviac diskutované:

1.
Akákoľvek činnosť, ktorej predmetom je činnosť spočívajúca v poskytovaní právnych služieb, ktorou sa obchádzajú ustanovenia zákona o advokácii, je nezlučiteľná s výkonom advokácie.

2.

Právne služby nemôžu byť poskytované inak než výkonom advokácie v súlade s ustanoveniami zákona o advokácii v celom právnom poriadku. Advokát je oprávnený poskytovať právne služby v rámci celého rozsahu právneho poriadku, t. j. môže poskytovať napr. právne poradenstvo v obchodnoprávnych veciach alebo pri obchodoch s nehnuteľnosťami. Advokát nesmie pôsobiť ako daňový poradca, audítor, maklér či ako fyzická osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia v oblasti ekonomického poradenstva, činnosti finančného agenta, obchodu s nehnuteľnosťami (realitná kancelária) alebo sprostredkovania v oblasti obchodu a služieb. Advokát nemôže vykonávať činnosť, v rámci ktorej nie je možné oddeliť záujem poskytovateľa služby (advokáta), ako aj samotného klienta, ktorému má byť služba poskytnutá. Advokát je povinný uprednostniť záujem klienta pred svojím vlastným záujmom. V prípade kumulatívneho výkonu činnosti by mohlo dochádzať k nežiaducim situáciám ohrozujúcim povinnosť mlčanlivosti, záujmy klientov, ako aj k ohrozeniu nezávislosti a nestrannosti advokáta, ktorá je neodmysliteľne spätá s výkonom advokácie

3.
Advokát nemôže byť v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu okrem pedagogickej, publikačnej, literárnej, vedeckej, umeleckej alebo športovej činnosti, činnosti člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky alebo činnosti, ktorá nie je v rozpore s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania.

Pojem pracovný pomer
Zákonník práce neobsahuje legálnu definíciu pracovného pomeru, pri jeho vymedzení sa preto vychádza z obsahového vymedzenia pojmu závislá práca, ako aj z pojmu zamestnanec. Pracovný pomer predstavuje záväzkový právny vzťah, v ktorom sa zamestnanec zaväzuje vykonávať pre zamestnávateľa práce určitého druhu a podľa jeho pokynov, je založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Pracovným pomerom je len ten pracovnoprávny vzťah, ktorý je založený pracovnou zmluvou.

V praxi sa možno stretnúť aj:

s tzv. faktickým pracovným pomerom, t. j. so vzťahom založeným na základe neplatnej pracovnej zmluvy, resp. bez pracovnej zmluvy, ktorý však svojím obsahom … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10