Viedenský dohovor o diplomatických stykoch a jeho súvislosŤ s návratovým konaním v zmysle § 123 a nasl. CMP

Vzniká maloletým deťom ako rodinným príslušníkom diplomatického zástupcu v krajine prijímajúceho štátu obvyklý pobyt v čase ich pôsobenia v tejto krajine alebo je, naopak, takýto pobyt považovaný len za dočasný? Aké to má následky a vplyv priamo na maloleté dieťa?

I. Úvod

Návratové konania sú nesmierne komplikovanými a obšírnymi konaniami tak po stránke právnej, ako aj po stránke emocionálnej. Často sa stáva, že rodič urobí autonómne rozhodnutie o mieste pobytu dieťaťa bez toho, aby toto rozhodnutie vopred komunikoval s druhým rodičom, relevantným štátnym orgánom ochrany detí alebo súdom a s dieťaťom odíde za hranice do iného štátu alebo sa po dočasnom pobyte v inom štáte odmietne vrátiť späť s dieťaťom do štátu obvyklého pobytu. Na tomto mieste sa stretávame s pojmom medzinárodný únos detí, kedy sa jeden z rodičov rozhodne opustiť doterajšie miesto pobytu maloletého dieťaťa a premiestni sa s ním na územie iného štátu, často do štátu, odkiaľ rodič pochádza. Maloleté deti nasledujú vždy svojich rodičov alebo rodiča, putujú medzi krajinami, často si vytvárajú nové sociálne väzby a snažia sa zvyknúť si na nové prostredie na území iného štátu. Ak však dochádza k presunu dieťaťa bez súhlasu oboch rodičov a ide o jeho premiestnenie do iného štátu len na základe rozhodnutia jedného z rodičov, takýmto spôsobom môže dochádzať k vážnemu zásahu nielen do práv dieťaťa, ale aj do práv druhého rodiča, ktorý nemal možnosť sa k zmene bydliska alebo miesta pobytu do iného štátu akokoľvek vyjadriť alebo takémuto konaniu druhého rodiča zabrániť. V praxi sa pri riešení jednotlivých prípadov stretávame s anomáliami, resp. trhlinami v právnych predpisoch Slovenskej republiky a medzinárodných dokumentoch, ktoré vedú k nemožnosti zabezpečenia najlepšieho záujmu maloletých detí. V tejto súvislosti poukazujeme na Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z roku 1980 (ďalej len ako „Haagsky dohovor“) ako aj na Nariadenie Brusel Rady ES č. 2201/2003 z 27. decembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ako „Nariadenie Brusel IIa“), ktoré obsahujú články týkajúce sa právomoci signatárskych štátov, kedy právomoc sa v ich ustanoveniach odvodzuje vždy len od miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

Čo však v prípade, ak dôjde k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa, ktoré žilo niekoľko rokov s rodičmi na území prijímajúceho štátu, kam bol vyslaný jeden z jeho rodičov ako diplomatický zástupca Slovenskej republiky, späť na územie Slovenskej republiky? Hovoríme o medzinárodnom únose dieťaťa? Vznikol dieťaťu na území prijímajúceho štátu obvyklý pobyt alebo zostal zachovaný jeho obvyklý pobyt na Slovensku i napriek tomu, že tu niekoľko rokov nežije, nenavštevuje školské zariadenie, nie je mu poskytovaná zdravotná starostlivosť a vzhľadom na nízky vek nemá zachované ani sociálne väzby a pôvodné citové zázemie?

II. Prax

V praxi sme sa stretli s prípadom, kedy rodičia spoločne na základe vzájomnej dohody vycestovali na územie prijímajúceho štátu, kam bol otec vyslaný ako diplomatický zástupca Slovenskej republiky. Rodičia v tomto štáte dostali do nájmu byt, maloleté deti prihlásili na povinnú školskú dochádzku a na rôzne mimoškolské aktivity. Rodina sa začala prispôsobovať zmene prostredia, deti sa začali učiť úradný jazyk prijímajúceho štátu a vytvorili si tu sociálne väzby a kontakty. Po niekoľkých mesiacoch sa matka rozhodla opustiť územie prijímajúceho štátu, nadviazala nový partnerský vzťah na území Slovenskej republiky, opustila rodinu a odcestovala späť na Slovensko. V tomto čase rodičia uzatvorili rodičovskú dohodu a dohodli sa, že deti zostanú s otcom v zahraničí, budú tam i naďalej navštevovať školské zariadenie a na územie Slovenska budú chodiť výlučne z dôvodu návštev matky. Všetko bolo v poriadku, bez akýchkoľvek obštrukcií či problémov, otec rešpektoval rozhodnutie matky, pravidelne cestoval niekoľkokrát do roka s maloletými deťmi za matkou, hradil cestovné náklady detí, matku sústavne informoval o maloletých deťoch, o ich potrebách, známkach a zdravotnom stave a pod., prispôsoboval si pracovné povinnosti tak, aby deťom neodoprel právo na druhého rodiča, ktorý za nimi i napriek tomu necestoval, nehradil výživné a vyjmúc zopár telefonických hovorov neprejavoval skutočný záujem o deti. Situácia sa zmenila po takmer troch rokoch života detí v zahraničí, kedy si na území prijímajúceho štátu vytvorili značné sociálne zázemie, boli tu šťastné, spokojné a najmä zastabilizované. Približne v tomto čase matka svojvoľne zmenila dohodu rodičov a dve z troch maloletých detí otcovi nevrátila. Maloleté deti tak zostali v dôsledku uvedeného neoprávnene zadržané na Slovensku, bez akéhokoľvek kontaktu s otcom, bez prítomnosti ďalšieho súrodenca, bez pokračovania v povinnej školskej dochádzke, na ktorú boli na území prijímajúceho štátu riadne prihlásené, teda ocitli sa v krajine, kam niekoľko rokov cestovali len za účelom návštev matky, ktorá ich opustila, dlhodobo javila o nich len administratívny záujem a najmä, po dobu niekoľkých rokov nezabezpečovala faktickú starostlivosť o ich osoby. Na druhej strane na území prijímajúceho štátu zostal rodič, ktorý aktívne vykonával svoje rodičovské práva a povinnosti, po odchode matky prevzal plnú starostlivosť o deti, o maloleté deti sa dennodenne staral a zabezpečoval ich stravovanie, hygienické potreby, edukačný režim ako aj vyživovaciu povinnosť v celom rozsahu, pričom dnes v dôsledku jednostranného, vedomého a cieleného konania matky zostal bez ich prítomnosti a ani po príchode na územie Slovenska mu nebol zo strany matky umožnený kontakt s deťmi, resp. mu neboli poskytnuté žiadne relevantné informácie o deťoch.

Otázkou preto ostáva, či je možné v takomto prípade iniciovať návratové konanie v zmysle § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku? Bude navrhovateľ po podaní návrhu v konaní úspešný? Umožňuje mu takýto postup slovenský právny poriadok s poukazom na vyhlášku č. 157/1964 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch (ďalej len ako „Viedenský dohovor“)?

Cieľom Haagskeho dohovoru ako aj Nariadenia Brusel IIa je zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené do miesta jeho obvyklého pobytu. Oba medzinárodné dokumenty obsahujú pravidlá, resp. ustanovenia týkajúce sa právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach, ktoré sú priamo aplikovateľné a majú prednosť pred vnútroštátnym právom, pričom ich priama použiteľnosť aj prednosť vyplýva z článku 288 ZFEU.

V tejto súvislosti Nariadenie Brusel IIa primárne určuje len členský štát, ktorého súd má právomoc vec prejednať a právomocou sa v uvedenom kontexte rozumie medzinárodná súdna príslušnosť (čiže to, v ktorom štáte sa bude viesť konanie) a až takto určený štát má podľa svojho vnútroštátneho práva určiť, ktorý z jeho súdov vec prejedná. V intenciách článku 3 Haagskeho dohovoru a článku 2 ods. 11 Nariadenia Brusel IIa sa rodič dopustí neoprávneného premiestnenia maloletého dieťaťa, ak dieťa premiestni od rodiča, ktorý ad 1) má riadne priznané opatrovnícke právo k dieťaťu a ad 2) toto právo v čase premiestnenia dieťaťa aj skutočne vykonával. V praxi sa teda vyžaduje kumulatívne splnenie oboch podmienok, teda jednak právnej stránky, ale aj faktickej stránky veci ako dvoch základných podmienok predpokladaných medzinárodnými dokumentmi pre úspešnosť v návratovom konaní.

Na tomto mieste sa však stretávame so spomínaným problémom vzniku či nevzniku obvyklého pobytu u dieťaťa. Akým spôsobom môže súd nariadiť návrat dieťaťa do krajiny, kde mu oficiálne nevznikol obvyklý pobyt i napriek tomu, že všetky znaky pojmu obvyklého pobytu boli naplnené? Legálna definícia obvyklého pobytu neexistuje, túto definíciu neupravujú medzinárodné či vnútroštátne právne normy. Vo všeobecnosti sa však má za to, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je krajina, v ktorej dieťa dlhodobo žije, má tam vytvorené rodinné a sociálne zázemie, teda rodinu, priateľov, navštevuje tam predškolské alebo školské zariadenie, záujmové krúžky a pod., zároveň je v tomto štáte zdravotne poistené, má tu svojho lekára atď. V rámci Európskej únie zohráva podstatnú úlohu pri interpretácii pojmov Súdny dvor Európskej únie, ktorý sa zaoberal pojmom „obvyklý pobyt“ v dvoch rozsudkoch (1. Rozsudok z 2. apríla 2009 C-523/07; 2. Rozsudok z 22. decembra 2010 C-497/10 PPU). V zmysle rozsudku z 2. apríla 2009 C-523/07 „obvyklý pobyt“ vo vzťahu k článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa je chápaný tak, že ide „o miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťaťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“. Ďalej v zmysle rozsudku ESD z 22. decembra 2010 (Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi,C-497/10 PPU) pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 a 10 Nariadenia Brusel IIa sa má vykladať v tom zmysle, že „tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia“. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. Uvedenému sa venuje aj Rozsudok ESD C-393/18 zo dňa 17. októbra 2018 a Rozsudok C-512/17 zo dňa 28. júna 2018.

Dostávame sa do situácie, kedy sú maloleté deti, ktoré žili v zahraničí len ako členovia rodiny diplomatického zástupcu tvoriace súčasť jeho domácnosti značne diskriminované, nemajú zabezpečený rovnaký prístup k súdu a spravodlivému súdnemu konaniu ako ich rovesníci, stávajú sa rukojemníkmi jedného z rodičov, ktorí o ich budúcnosti rozhodol svojvoľne bez zistenia ich skutočného záujmu a potrieb. Právne vákuum, resp. trhlina vo forme nešťastne formulovaných článkov Viedenského dohovoru je upravená nasledovne:

Podľa článku 31 Viedenského dohovoru: „Diplomatický zástupca je vyňatý z trestnej jurisdikcie prijímajúceho štátu. Je taktiež vyňatý z jeho civilnej a správnej jurisdikcie, s výnimkou prípadov, v ktorých ide:

  1. a) o vecnú žalobu týkajúcu sa súkromnej nehnuteľnosti na území prijímajúceho štátu, okrem ak ju vlastní v zastúpení vysielajúceho štátu pre účely misie;
  2. b) o žalobu týkajúcu sa dedičstva, v ktorom je diplomatický zástupca ako súkromná osoba a nie ako splnomocnenec vysielajúceho štátu vykonávateľom poslednej vôle, správcom dedičstva, dedičom alebo odkazovníkom;
  3. c) o žalobu týkajúcu sa akéhokoľvek slobodného povolania alebo obchodnej činnosti, ktorú diplomatický zástupca vykonáva v prijímajúcom štáte popri svojich úradných funkciách.“

Podľa článku 37 Viedenského dohovoru: „Členovia rodiny diplomatického zástupcu tvoriaci súčasť jeho domácnosti, ak nie sú občanmi prijímajúceho štátu, požívajú výsady a imunity uvedené v článkoch 29 až 36.“

Viedenský dohovor má podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení: „Ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy“ prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom v dôsledku jeho uplatnenia na území Slovenskej republiky sa dostávame do situácie, kedy je daná právomoc slovenských súdov na rozhodovanie o právach a povinnostiach týkajúcich sa maloletých detí na podklade existencie ich obvyklého pobytu pred vyslaním jedného z rodičov na územie prijímajúceho štátu.

V intenciách citovaných článkov Viedenského dohovoru pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný a končí najneskôr rozhodnutím zamestnávateľa o ukončení jeho vyslania do zahraničia. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR má v podstate kedykoľvek možnosť svojho zamestnanca odvolať a predčasne ukončiť jeho pôsobenie v tom ktorom štáte. K takejto skutočnosti môže dôjsť kedykoľvek s tým, že účastník konania môže len ťažko v konaní deklarovať, na akú dlhú dobu bol vyslaný, resp. aj preukázať hodnovernosť týchto tvrdení a istotu, že nedôjde k predčasnej zmene, nakoľko táto zmena nezávisí od jeho osoby a jeho rozhodnutia.

V nadväznosti na status maloletého dieťaťa, jeho odkázanosť na rodiča a v zmysle článkov 29 až 36 Viedenského dohovoru, maloleté dieťa ako člen rodiny diplomatického zástupcu tvoriaci súčasť jeho domácnosti, požíva výsady a imunity uvedené v predmetnom dohovore rovnako ako jeho rodič. Z tohto dôvodu za súčasnej právnej úpravy maloletému dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevzniká obvyklý pobyt, čo je zdôvodnené len dočasnosťou ich ďalšieho zotrvania na území cudzieho štátu a nie primárnym úmyslom zostať tu žiť natrvalo. Načrtnutá problematika vzniku či nevzniku obvyklého pobytu dieťaťa je alarmujúca najmä z dôvodu, že poväčšine súdy v spojitosti s ustálením obvyklého pobytu maloletých detí nepovažujú následne za podstatné zisťovať, kde deti aktuálne žijú a navštevujú školské zariadenia a do akého prostredia sú integrované, keďže ich pobyt v prijímajúcom štáte pretrváva len do času ukončenia dočasného vyslania jedného z ich rodičov. Takýto pobyt má následne len dočasný charakter a nezakladá predpoklad posúdenia ich pobytu v zahraničí na účely zistenia obvyklého pobytu.

V dôsledku uvedeného je dieťa, ktoré žije nepretržite niekoľko rokov v zahraničí (na území prijímajúceho štátu), navštevuje tu školské zariadenie, rôzne mimoškolské aktivity, plynule hovorí miestnym úradným jazykom, je mu tu poskytovaná zdravotná starostlivosť a v priebehu niekoľkých rokov si tu vytvorilo silné sociálne väzby a dokonca tu možno plánuje aj pokračovať v ďalšom vzdelávaní, uvedené do situácie, kedy v súlade s výsadami a imunitami špecifikovanými vo Viedenskom dohovore, ktoré požívajú jeho rodičia a ktoré sa automaticky uplatňujú aj na jeho osobu, rezultujúce do nezvniku obvyklého pobytu v danom štáte, nemôže očakávať úspešné súdne konanie vo veci jeho návratu do krajiny, ktorú označuje za svoj domov. Dieťa nebude v tomto konaní vypočuté, súd nebude zisťovať jeho názor, nenariadi sa prípadné znalecké dokazovanie a neuskutoční sa ani šetrenie v mieste posledného bydliska dieťaťa na Slovensku ani na území prijímajúceho štátu. V tejto časti zákonný rámec § 123 CMP totižto vyžaduje, aby súd rozhodol v rozsahu či premiestnenie bolo neoprávnené alebo naopak, či bol naplnený jeden z dôvodov pre nenariadenie návratu maloletého. Súd sa v rámci odôvodnenia uznesenia, ktorým nenariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bude teda zaoberať výlučne charakterom diplomatického zastúpenia v súvislosti s ustanoveniami Viedenského dohovoru a skutočnosťou, že dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevznikol obvyklý pobyt ako základný predpoklad dôvodnosti podania návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu.

Takýto postup je síce v súlade s medzinárodnými dohodami, no je v priamom rozpore so záujmom a potrebami dieťaťa, ktoré v tomto smere idú do úzadia, z dôvodu, že Viedenský dohovor o diplomatických stykoch uprednostňuje nahlásený trvalý pobyt dieťaťa vo vysielajúcom štáte za jeho posledné miesto obvyklého pobytu i napriek tomu, že toto miesto má len evidenčný charakter a dieťa sem v najlepšom prípade chodí raz do roka na návštevy rodinných príslušníkov.

V tomto smere je zrejme na zamyslenie sa, či nie je na mieste revízia dotknutých článkov a ustanovení Viedenského dohovoru, kedy by v prípade maloletých detí nedošlo k automatickému určeniu obvyklého pobytu vo vysielajúcom štáte, ale zo strany súdu by došlo k riadnemu skúmaniu zžitia sa dieťaťa v prijímajúcom štátom. Zmenou špecifikovaných ustanovení Viedenského dohovoru by tunajšie súdu mali nepochybne väčšiu voľnosť a nezávislosť, kedy by neboli nútené opomenúť záujem dieťaťa len z dôvodu existencie kontradiktórnych ustanovení Viedenského dohovoru a poznatkom, že odchýlením sa od danej právnej úpravy nemajú možnosť akokoľvek legitímne odôvodniť rozhodnutie vo veci samej. Dôsledným skúmaním či tu nie je potreba legislatívnej zmeny i s ohľadom na záujem dieťaťa, by sa do budúcna predišlo obdobným prípadom a neželaným situáciám, kedy sú deti odtrhnuté od rodiča, s ktorým dlhodobo a plnohodnotne žijú na území prijímajúceho štátu. Nateraz dochádza aplikáciou Viedenského dohovoru vo vyššie načrtnutých životných situáciách, sporoch rodičov a pri premiestnení dieťaťa bez alebo proti súhlasu druhého rodiča do inej krajiny k selekcii detí na deti diplomatov a tie ostatné, čo zrejme nie je dobrá vizitka právneho stavu európskej legislatívy a jej zákonov.

Autor
JUDr. Kristína Absolonová

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým – ad hoc novela ObČianskeho zákonníka?

Národná banka Slovenska v spolupráci so Slovenskou asociáciou poisťovní (ďalej len „SLASPO“) predložila v lete tohto roku Ministerstvu spravodlivosti SR na zaradenie do legislatívneho procesu návrh novely zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „OZ“) a zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov („ďalej len „zákon o PZP“). Cieľom novely je na jednej strane precizovať znenie právnej úpravy v zmysle jej existujúceho výkladu podaného Súdnym dvorom EÚ a súdmi SR, na druhej strane legislatívne tzv. „zastropovať“ odškodňovanie nárokov pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do ich práva na súkromie (smrťou zosnulého v dôsledku neoprávneného zásahu).

Predovšetkým k otázke legality návrhu na zastropovanie výšky odškodnenia tzv. sekundárnych obetí sa dňa 18. 9. 2019 uskutočnil na pôde Ministerstva spravodlivosti SR seminár, na ktorom zazneli hlasy odborníkov zo Slovenska a Českej republiky reprezentujúce akademickú obec, sudcov, advokátov, a tiež Národnú banku Slovenska i SLASPO. V záujme otvorenia širšej diskusie o tak zásadnom návrhu (novela sa týka priamo Občianskeho zákonníka) je čitateľom predkladaný príspevok, ktorý sa s predmetnou matériou snaží vysporiadať komplexne, vrátane analýzy možných negatívnych dopadov prijatia navrhovanej právnej úpravy na oblasť súkromnoprávnych vzťahov.

I. Úvod do problematiky

Na Slovensku, resp. v bývalom Československu bola po páde komunizmu a zmene režimu prvýkrát zavedená právna úprava umožňujúca domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch novelou zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „OZ“) vykonanou zákonom č. 87/1990 Zb.[1] Definitívnu podobu nadobudli ustanovenia o ochrane osobnosti účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení Občiansky zákonník, ktorým s účinnosťou od 1. 1. 1992 došlo predovšetkým k prispôsobeniu základného ustanovenia
o ochrane osobnosti (§ 11 OZ) Listine základných práv a slobôd.[2] Ustanovenie § 11 OZ poskytuje komplexnú ochranu osobnosti fyzickej osoby, pričom popri iných čiastkových osobnostných právach, chráni výslovne i nedotknuteľnosť súkromia fyzickej osoby. Všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka je hlavným zmyslom a cieľom občianskoprávnej úpravy ochrany osobnosti. Obsah pojmu „práva na ochranu súkromia“ definujú tiež normy ústavnoprávne, a rovnako tak i normy medzinárodného práva, garantujúce jednotlivcom základné ľudské práva a slobody, medzi ktoré právo na súkromie nespochybniteľne patrí (Článok 19 ods. 2 Ústavy SR,[3] čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne.

Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života – do rodinného súkromia. Zásahom do práva na ochranu súkromia fyzickej osoby je tak nesporne i zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii úzkej rodinnej väzby usmrtením iného člena rodiny, či inej osoby.[4]

II. Platná právna úprava odškodňovania sekundárnych obetí – vývoj rozhodovacej praxe

Problematika odškodňovania pozostalých po obetiach dopravných nehôd je z dôvodu ingerencie práva Európskej únie v posledných rokoch azda najviac zložitou oblasťou pre rozhodovanie vnútroštátnych súdov o uplatnených nárokoch. Platný právny stav nie je určite ideálny. Za najproblematickejšie miesta možno považovať:

1. Absencia zákonnej úpravy presných a jasných kritérií pre rozhodovanie o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch,

2. Absencia systematickej úpravy odškodňovania materiálnej a nemateriálnej ujmy v platnom OZ,

3. Nejednoznačná transpozícia úniového práva, tzv. 5 motorových smerníc EÚ do zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“),

4. Vývoj judikatúry Súdneho dvora EÚ (ďalej tiež „SD EÚ“), ktorý pri rozhodovaní o prejudiciálnych otázkach podáva záväzný výklad úniového práva, v našom prípade motorových smerníc EÚ.

Zrejme aj z dôvodu nejednoznačnej právnej úpravy bol vývoj súdnej praxe pri výklade rozhodujúcich ustanovení pre posúdenie uplatnených nárokov pozostalých osôb komplikovaný a nehomogénny. Postupne sa však súdom podarilo vysporiadať so všetkými relevantnými otázkami, ktoré majú základ v hmotnom práve (aktívna legitimácia, protiprávnosť zásahu, príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy, identifikácia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení práva na ochranu súkromia fyzickej osoby, pasívna legitimácia). Z jednotlivých rozhodnutí slovenských aj českých súdov (keďže hodnotíme zhodnú právnu úpravu) vyberáme:

Vymedzenie práva na súkromie, základné prvky nároku:

Z uznesenia Ústavného súdu ČR zo dňa 20. 5. 2002, sp. zn. IV. ÚS 315/2001 vyplýva najmä:

1. Obsah práva na súkromie tak z hľadiska jednoduchého práva, ako aj z pohľadu práva ústavného treba vykladať zhodným spôsobom, keď ide o tú istú sféru ľudskej existencie.

2. Na zodpovednosť za zásah do práva osoby na súkromie v zmysle § 11 OZ možno aplikovať § 420 ods. 2 OZ[5] per analogiam.

3. Zodpovednosť stanovená v § 13 OZ je zodpovednosť objektívna, čo znamená, že na jej nastúpenie sa nevyžaduje zavinenie.

4. Zvláštny záujem, ktorý má demokratický právny štát na rešpektovaní právnej ochrany osobnosti, sa prejavuje okrem iného aj v tom, že táto ochrana je poskytovaná komplementárne v rôznych právnych odvetviach. Uplatnenie trestnoprávnej zodpovednosti nevylučuje súčasné uplatnenie právnej ochrany osobnosti v intenciách príslušných právnych predpisov ostatných právnych odvetví.[6]

Aktívna legitimácia:

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 2. 2008, sp. zn. 3 Cdo 134/2007: „Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je FO, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté.“ (m. m.: uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 10. 2005, sp. zn. 1 Co 201/2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2008, sp. zn. 3 Cdo 201/2007).

Pasívna legitimácia:

Špecifickou kapitolou bolo definovanie povinného subjektu, proti ktorému nárok smeruje. Tým je primárne vždy subjekt, ktorý nerešpektoval osobnosť fyzickej osoby a protiprávne zasiahol do práv spätých s osobnosťou človeka a s jej rozvojom, alebo ich ohrozil. Týmto povinným subjektom môže byť fyzická osoba, ale aj právnická osoba. V prípade nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd sa museli súdy vysporiadať aj s otázkou pasívnej legitimácie poisťovní, t. j. poistného krytia tohto nároku v zmysle zákona o PZP.

Po turbulentnom období, kedy Súdny dvor EÚ vydal rozsudok z 24. 10. 2013, Haasová, C-22/12, EU:C:2013:692:,[7] počas ktorého sa u nás kreovali dva opozitné názory k otázke pasívnej legitimácie poisťovní pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých, sa nakoniec podarilo prijať súdom ustálený právny názor k tejto otázke. Cesta skutočne nebola ľahká. Od negatívneho postoja vyjadreného v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 3. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012,[8] cez odmietnutie občianskoprávnym kolégiom NS SR schváliť ho na publikáciu do Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, cez stiahnutie dovolania komerčnou poisťovňou pár dní pred definitívnym rozhodnutím veľkého senátu NS SR o danej otázke, až po prijatie kladného postoja v rozhodnutiach Ústavného súdu SR (medzi poslednými uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11. 10. 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, publikované pod č. 50/2016 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR a nález Ústavného súdu SR zo dňa 5. 12. 2018, II. ÚS 695/2017, publikovaný v prehľade vybraných rozhodnutí ÚS SR za obdobie II./2019) a konečne v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 61/2018.

Vymedzenie kritérií pre primeranosť odškodnenia spôsobenej nemajetkovej ujmy:
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 4. 1998, sp. zn. 1 Cdo 89/1997: „Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“ (m. m.: rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. 10. 2003, sp. zn. 30 Cdo 2005/2003, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. 6. 2009, sp. zn. 30 Cdo 2094/2007, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn. III. ÚS 154/2011).

Z predložených rozhodnutí vyplýva, že pri úmrtí ide v zásade o ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú. Samotnú intenzitu ujmy je namieste posudzovať individuálne, predovšetkým s ohľadom na intenzitu a charakter vzťahu pozostalého a zomrelého z pohľadu jeho trvania, vytvorenia osobitných psychických väzieb, psychickú odkázanosť jedinca na oporu zomrelého, pravdepodobnosť jej náhrady v budúcnosti, atď. Relevantná je tiež otázka očakávateľnosti úmrtia poškodeného v danej situácii.

III. Čo možno očakávať od pripravovanej novely

Pri posudzovaní otázky výšky satisfakcie za spôsobenú nemajetkovú ujmu nemožno nevidieť, že pri odškodňovaní pozostalých po obetiach dopravných nehôd, ktoré má byť (aj) podľa predkladanej novely Občianskeho zákonníka kryté z povinného zmluvného poistenia (ďalej len „PZP“), dochádza k stretu súkromného záujmu pozostalého na primeranom odškodnení (legitímneho očakávania) a verejného záujmu štátu, vykonávaného poisťovňami, aby tieto ujmy boli kompenzovateľné z „poistných zdrojov“.

Pokiaľ má štát (vzhľadom na povinné poistné krytie škôd spôsobených prevádzkou motorových vozidiel) záujem na ustálení priznávaných odškodnení nemajetkových ujem pozostalým, pripravovaná rekodifikácia Občianskeho zákonníka mohla nadviazať na vypočítanú judikatúru a nároky sekundárnych obetí na nemajetkovú ujmu nielen systematicky upraviť, ale aj legislatívne zadefinovať presné a jasné kritériá pre rozhodovanie o výške primeraného zadosťučinenia.

Pokiaľ sa Národná banka Slovenska rozhodla prísť s ad hoc legislatívnym návrhom na paušálne zastropovanie odškodnení nárokov sekundárnych obetí, je potrebné ho podrobiť dôkladnej právnej analýze.

Sémantické (verbálne) uchopenie textu navrhovanej úpravy:

Text dôvodovej správy: Návrh priznáva presnú výšku tejto náhrady v závislosti od stupňa blízkosti k zomrelému, pričom vzhľadom k užším väzbám k zomrelému a s nimi spätou vyššou mierou intenzity zásahu smrti do osobnej sféry citovo bližších osôb v porovnaní s citovo vzdialenejšími osobami preferuje a zvýhodňuje najbližšiu rodinu zomrelého. Výška relutárnej náhrady je stanovená ako päťnásobok a v prípade najbližšej rodiny dvadsaťnásobok minimálnej mzdy platnej ku dňu smrti zomrelého.

Päťnásobok ako základná výška relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy bola stanovená s prihliadnutím na niekoľko dôležitých skutočností. Východiskom bola suma maximálneho odškodnenia podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá analogické odškodnenie priznáva obetiam trestných činov v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť (§ 12 ods. 2 a § 13 v spojení s § 2 ods. 1 písm. b) bod 2. zákona).

Priblížme si najprv praktické dopady navrhovanej právnej úpravy pre jej adresáta:

1. Odškodnenie pre pozostalého manžela: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),

2. Odškodnenie pre pozostalé maloleté dieťa: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),

3. Odškodnenie pre rodiča zosnulého mal. dieťaťa: 10 400 € (20-násobok sumy minimálnej mzdy),

4. Odškodnenie pre 18-ročnú sirotu po zomretých rodičov pri dopravnej nehode: 5 200 € (5-násobok sumy minimálnej mzdy × 2).

Porovnanie s vybranými prípadmi sekundárnych obetí (maximálne výšky odškodnení): a) pri ktorých úhradu realizuje štátny orgán určený zákonom:

1. Smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania – manžel 46 485,40 €,[9]

2. Smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania – nezaopatrené dieťa 23 242,70 €,[10]

3. Smrť v dôsledku násilného trestného činu – 50-násobok minimálnej mzdy – 26 000 €.[11]

b) pri ktorých úhradu realizujú komerčné poisťovne, či zodpovedná súkromná osoba (Najvyšší súd SR, resp. krajské súdy SR):

1. známe autorovi pri zanedbaní zdravotnej starostlivosti: od 30 000 € do 100 000 €,[12]

2. známe autorovi pri dopravných nehodách: od 20 000 € do 33 500 € …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jakub Mandelík PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Uplatnenie vybraných odklonov voČi právnickým osobám v pozícii obvinených

Právna úprava trestnej zodpovednosti právnických osôb je obsiahnutá v osobitnom zákone č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoTZPO“) s účinnosťou od 1. júla 2016. Trestné kódexy(1) sú vo vzťahu subsidiarity k ZoTZPO, čo priamo vyplýva z § 1 ods. 2 ZoTZPO: „Ak tento zákon neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje, na trestnú zodpovednosť právnickej osoby a tresty ukladané právnickej osobe sa vzťahuje Trestný zákon a na trestné konanie proti právnickej osobe sa vzťahuje Trestný poriadok.“ Toto ustanovenie uvádzam z dôvodu, že všetky inštitúty nefigurujú v ZoTZPO, ktoré sú súčasťou trestných kódexov. To však neznamená, že sa nemôžu uplatniť pri trestnej zodpovednosti právnických osôb pokiaľ, samozrejme, ZoTZPO to povoľuje tým, že ak neustanovuje inak a zároveň to aj povaha veci nevylučuje. Posúdenie tejto skutočnosti je na orgánoch činných v trestnom konaní a súdu.

Úvod

Vzhľadom na to, že Slovenská republika zatiaľ nemá dostatočné skúsenosti s problematikou trestnej zodpovednosti právnických osôb na rozdiel od iných európskych štátov, treba si všímať ich rozhodovaciu činnosť v tejto sfére. Príkladom nám môže byť Česká republika, kde trestná zodpovednosť právnických osôb bola zakotvená už v roku 2012 zákonom č. 418/2011 Sb. o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim (ďalej len „ZoTOPO“) s účinnosťou od 1. januára 2012. K tomuto zákonu bol súčasne prijatý aj zákon č. 420/2011 Sb. o změně některých zákonů v souvislosti s přijetím ZoTOPO, ktorý novelizoval napríklad Trestní zákoník, Občanský zákoník, Občanský soudní řád, Obchodní zákoník, Živnostenský zákon atď. Od tohto času už bolo odstíhaných a právoplatne odsúdených viacero právnických osôb a to aj formou odklonov.(2)

1. Trestný rozkaz a dohoda o vine a treste vo vzťahu k právnickým osobám

Častou formou rozhodnutí spomedzi odklonov sú vo všeobecnosti trestný rozkaz a rozsudok, ktorým súd schvaľuje dohodu o vine a treste. Pri oboch rozhodnutiach sa trestná vec vyrieši bez potreby vykonania hlavného pojednávania,(3) ktoré sa vyznačuje časovou, personálnou i finančnou náročnosťou. ZoTZPO v rámci svojich procesných ustanovení nevymedzuje, či možno uplatniť vo vzťahu k právnickým osobám aj odklony pri rozhodovacej činnosti príslušných orgánov. Z toho dôvodu je potrebné vychádzať už zo spomenutého § 1 ods. 2 ZoTZPO. Rozhodnutie trestnej veci trestným rozkazom by nemal vyvolávať pochybnosti o tom, či to je prípustné, pretože z povahy tohto rozhodnutia nevyplýva žiadna prekážka, ktorá by to znemožňovala. Dôkazom je vydanie viacerých trestných príkazov(4) v Českej republike, ktorými boli odsúdené právnické osoby. Konkrétne možno uviesť napríklad trestný príkaz vydaný samosudcom Okresného súdu v Pelhŕimove zo dňa 10. 12. 2015, sp. zn. 2T 181/2015-209. Za vinných boli uznaní obvinení L. Ř. a Botren spol. s. r. o., pričom osoba L. Ř. bola jediným konateľom tejto spoločnosti.(5) Obvinení sa dopustili prečinu skresľovania údajov o stave hospodárenia a majetku podľa § 254 ods. 1 alinea 1, 2 Trestního zákoníka,(6) pretože neviedli zápisy alebo iné doklady slúžiace na prehľad o stave hospodárenia a majetku alebo na ich kontrolu, hoci to bola ich povinnosť podľa zákona. V takýchto zápisoch alebo iných dokladoch uviedli nepravdivé údaje a tak ohrozili včasné a riadne vymedzenie dane. Obvinenému L. Ř. bol uložený:

– peňažný trest vo výmere osemdesiatich denných sadzieb(7) s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní troch mesiacov pre prípad, že peňažný trest nebude vykonaný v stanovenej lehote,

– trest prepadnutia veci a

– trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu funkcie štatutárneho orgánu právnických osôb v trvaní dvoch rokov. Obvinenej spoločnosti Botern s. r. o. bol uložený trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze podnikania vo výrobe, obchode a službách neuvedených v prílohách 1 až 3 živnostenského zákona(8) v trvaní jedného roka. Okrem trestných príkazov boli v Českej republike vydané voči právnickým osobám aj rozsudky, na základe schválenej dohody o vine a treste súdom. Ako príklad môžem uviesť rozsudok Okresného súdu v Žďári nad Sázavou, ktorý bol vydaný na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. 11. 2014, sp. zn. 3T 88/2014-298. Týmto rozsudkom súd schválil dohodu o vine a treste uzavretej dňa 11. 11. 2014 v sídle Okresného štátneho zastupiteľstva v Žďári nad Sázavou medzi štátnym zástupcom a obvineným P. L., a obvinenou právnickou osobou Wood-Steel a. s., za prítomnosti obhajcu. Obvinený P. L. ako predseda dozornej rady spoločnosti Wood-Steel a. s. svojím protiprávnym konaním iného obohatil tým, že uviedol iného do omylu, a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu. Obvinená právnická osoba spoločnosť Wood-Steel a. s. v rámci svojej činnosti konaním toho, kto u tejto právnickej osoby vykonával kontrolnú činnosť, seba obohatila tým, že uviedla iného do omylu, a spôsobila tak na cudzom majetku značnú škodu. V dôsledku tohto protiprávneho konania obvinení spáchali zločin podvodu podľa § 209 ods. 1, ods. 4 písm. d) Trestního zákoníka. Obvinenému P. L. bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom výkonu tohto trestu so skúšobnou dobou v trvaní piatich rokov. Súd mu zároveň uložil, aby v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia nahradil škodu podľa svojich síl, ktorú spôsobil trestným činom. Obvinenej právnickej osobe spoločnosti Wood-Steel a. s. bol uložený trest zrušenia právnickej osoby podľa § 16 ods. 1 ZoTOPO, čo predstavuje najprísnejší trest. Obvinená spoločnosť je taktiež povinná poškodeným osobám nahradiť spôsobenú škodu.

Obdobne schválil dohodu o vine a treste Okresný súd vo Frýdku-Místku rozsudkom, sp. zn. 4T 30/2014-8037, uzavretú dňa 2. 10. 2013(9) medzi obvineným Autodružstvom Frýdek-Mýstek, konajúcim predsedom predstavenstva L. P. a štátnym zástupcom Okresného štátneho zastupiteľstva vo Frýdku-Místku. Obvinené Autodružstvo úmyselne konalo tak, aby iný v súvislosti so zadaním verejnej zákazky a v súvislosti s verejnou súťažou v úmysle zabezpečiť inému prospech zjednal niektorému dodávateľovi a súťažiteľovi výhodnejšie podmienky na úkor iných dodávateľov a súťažiteľov a spáchal čin ako člen hodnotiacej komisie a vyhlasovateľ verejnej súťaže. Týmto konaním sa Autodružstvo dopustilo organizátorstva zločinu zjednania výhody pri zadaní verejnej zákazky, pri verejnej súťaži a verejnej dražbe podľa § 24 ods. 1 písm. a) k § 256 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestního zákoníku. Okresný súd uložil obvinenej právnickej osobe Autodružstvo peňažný trest vo výmere tridsiatich denných sadzieb podľa § 18 ods. 1, ods. 2 ZoTOPO, pričom jedna denná sadzba činí 1 000 Kč, teda v celkovej výške 30 000 Kč.

V súvislosti s českými rozsudkami, ktorými súd schválil dohodu o vine a treste, chcem poukázať na zaujímavý aspekt, ktorý sa týka poučenia. Proti takémuto rozsudku vydanému v Českej republike je totiž možné podať odvolanie do ôsmich dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia. Proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste, možno podať odvolanie len v prípade, že takýto rozsudok nie je v súlade s dohodou o vine a treste, ktorej schválenie navrhol súdu štátny zástupca. Proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste, môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia, podať odvolanie pre nesprávnosť výroku o náhrade škody alebo nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo o vydanie bezdôvodného obohatenia, ibaže v dohode o vine a treste súhlasil s rozsahom a spôsobom náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy alebo vydaním bezdôvodného obohatenia a táto dohoda bola súdom schválená v podobe, s ktorou súhlasil.(10) Na rozdiel od českého Trestního řádu, podľa slovenského Trestného poriadku nie je prípustné odvolanie proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste. Taktiež nie je prípustné ani dovolanie s výnimkou dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku – ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu (§ 334 ods. 4 Trestného poriadku).

2. Ukladanie trestov trestným rozkazom právnickým osobám

Ako už bolo v článku spomenuté, v Českej republike bolo právoplatne odsúdených viacero právnických osôb trestným príkazom. Naša republika zatiaľ ešte nemá v tomto smere žiadne skúsenosti, no napriek tomu môžeme očakávať, že aj u nás zrejme budú právnické osoby odsúdené trestným rozkazom. V súvislosti s tým treba mať na zreteli, že v zmysle § 353 ods. 2 Trestného poriadku sa môžu trestným rozkazom uložiť len tie tresty, ktoré sú v ňom taxatívne vymenované. Spomedzi nich prichádzajú do úvahy voči právnickým osobám len:

  • – trest zákazu činnosti,
  • – peňažný trest a
  • – trest prepadnutia veci.

V porovnaní s § 10 ZoTZPO sa vo všeobecnosti okrem uvedených trestov môžu právnickým osobám uložiť:

  • – trest zrušenia právnickej osoby,
  • – trest prepadnutia majetku,
  • – trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie,
  • – trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie,
  • – trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní a
  • – trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku.

Vzhľadom na to, že ZoTZPO neobsahuje inštitút trestného rozkazu, je potrebné na základe § 1 ods. 2 ZoTZPO vychádzať z právnej úpravy Trestného poriadku. Tresty, ktoré možno uložiť trestným rozkazom sa však nemôžu všetky vzťahovať na právnické osoby, pretože to vylučuje ich povaha (trest odňatia slobody do troch rokov, trest povinnej práce, trest domáceho väzenia, trest vyhostenia, trest zákazu pobytu, trest zákazu účasti na verejných podujatiach). Zároveň tresty, ktoré sú výlučne určené len pre právnické osoby upravené v ZoTZPO (trest zrušenia právnickej osoby, trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie, trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie, trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní, trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku), nie sú súčasťou trestného rozkazu. Na základe tohto právneho stavu možno konštatovať, že v prípade vydania trestného rozkazu voči právnickej osobe jej možno uložiť len tie druhy trestov, ktoré sú obsiahnuté v § 10 ZoTZPO a zároveň aj v § 353 ods. 2 Trestného poriadku s obmedzením, ak sú vykonateľné právnickou osobou. Týka sa to trestu zákazu činnosti, peňažného trestu a trestu prepadnutia veci. Ak by samosudca uložil právnickej osobe napríklad trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku trestným rozkazom,(11) bolo by to podľa môjho názoru v rozpore so zásadou zákonnosti nulla poena sine lege (žiaden trest bez zákona). Ustanovenie § 10 ZoTZPO síce tento druh trestu upravuje, ale nakoľko je potrebné subsidiárne použiť ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa trestného rozkazu, kde sú taxatívne uvedené vybrané druhy trestov, predmetný trest sa medzi nimi nenachádza, nemožno ho ani uložiť.

Z tohto dôvodu by bolo žiaduce, aby ZoTZPO v rámci osobitných ustanovení o trestnom konaní proti právnickým osobám zahrňoval možnosť vydať voči právnickej osobe trestný rozkaz s výpočtom trestov, ktoré by jej bolo možné uložiť. Legislatívna úprava v tomto smere by rozšírila sankčnú škálu pre právnické osoby trestným rozkazom, pretože do úvahy by eventuálne mohli prichádzať:

  • – trest zákazu činnosti,
  • – peňažný trest,
  • – trest prepadnutia veci,
  • – trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie,
  • – trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie
  • – trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní a
  • – trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku.

Hoci ZoTZPO výslovne nerieši otázku využitia odklonov voči právnickým osobám, to však neznamená, že sa nemôžu uplatniť i voči nim. Treba vychádzať z § 1 ods. 2 ZoTZPO a príkladom nám môže byť aj aplikačná prax Českej republiky, kde bolo vydaných viacero právoplatných trestných príkazov a rozsudkov, ktorými bola schválená dohoda o vine a treste. V článku je pozornosť venovaná týmto dvom druhom odklonov vo vzťahu k právnickým osobám v pozícii obvinených. V slovenskom Trestnom poriadku máme trestný rozkaz, čo je ekvivalent trestného príkazu. Vo vzťahu k trestnému rozkazu je pozornosť sústredená na problematiku ukladania trestov právnickým osobám. Trestný poriadok v § 353 ods. 2 taxatívne vymenúva druhy trestov, ktoré sa môžu uložiť trestným rozkazom. Spomedzi nich prichádzajú do úvahy voči právnickým osobám len trest zákazu činnosti, peňažný trest a trest prepadnutia veci. Tresty, ktoré sú výlučne určené len pre právnické osoby obsiahnuté v § 10 ZoTZPO ( trest zrušenia právnickej osoby, trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie, trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie, trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní, trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku), nie sú súčasťou trestného rozkazu. V rámci úvah de lege ferenda by bolo žiaduce, aby ZoTZPO v rámci osobitných ustanovení o trestnom konaní proti právnickým osobám zahrňoval možnosť vydať voči právnickej osobe trestný rozkaz s výpočtom trestov, ktoré by jej bolo možné uložiť s prihliadnutím na povahu tohto odklonu.

Poznámky

  • 1) Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
  • 2) Odklony predstavujú odchýlky, ktoré sa vymykajú z rámca klasického spôsobu vedenia konania, a tým prispievajú k zrýchleniu, zefektívneniu, zhospodárneniu trestného konania.
  • 3) Ak proti trestnému rozkazu podala oprávnená osoba odpor v zákonom stanovenej lehote, samosudca nariadi vo veci hlavné pojednávanie (§ 355 ods. 3 Trestného poriadku). To neplatí v prípade podania odporu poškodeným proti výroku o náhrade škody, ktorým bola priznaná náhrada škody. Je to z toho dôvodu, že trestný rozkaz sa vtedy ruší len vo výroku o náhrade škody a samosudca odkáže uznesením poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom (§ 355 ods. 2 Trestného poriadku). Proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste nie je prípustné odvolanie v zmysle § 334 ods. 4 Trestného poriadku. Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok je prípustné iba za podmienky uvedenej v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.
  • 4) Povaha a podstata trestného príkazu zodpovedá slovenskému trestnému rozkazu.
  • 5) Ustanovenie § 8 ods. 3 ZoTOPO pripúšťa vyvodiť trestnú zodpovednosť právnickej osoby i vtedy, keď sa nepodarí zistiť, ktorá konkrétna fyzická osoba konala spôsobom uvedeným v § 8 ods. 1 a ods. 2 ZoTOPO. Skutkové zistenie však musí i v tomto prípade poskytovať dostatočný podklad k spoľahlivému záveru, že určitá fyzická osoba – neznáma či nestotožnená – spáchala protiprávny čin v záujme alebo v rámci činnosti právnickej osoby (napríklad, že v rozpore so svojimi povinnosťami úmyselne zatajila účtovníctvo spoločnosti s ručením obmedzeným s ďalšími dôsledkami uvedenými v § 254 ods. 1 Trestního zákoníku), že si tak počínala v postavení vyžadovanom podľa § 8 ods. 1 písm. a) až d) ZoTOPO (napríklad, ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným) a že vzhľadom na to možno pričítať spáchanie trestného činu právnickej osobe v zmysle § 8 ods. 2 ZoTOPO (napríklad v dôsledku spáchania činu štatutárnym orgánom právnickej osoby či jeho členom). Tieto podmienky však nebudú splnené, pokiaľ súdy nižších stupňov urobili skutkový záver, podľa ktorého nebolo preukázané, že sa skutok stal, ktorým mala určitá fyzická osoba založiť trestnú zodpovednosť právnickej osoby v zmysle § 8 ods. 1 a ods. 2 ZoTOPO, resp. ak sa vo vzťahu k takej fyzickej osobe nepodarilo súdom vôbec zistiť, či a akým spôsobom konala. Upravené znenie právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 6. 2016, sp. zn. 5 Tdo784/2016 (R 34/2017 Sb. rozh. tr.). Naopak, právnickej osobe nemožno pričítať trestný čin v zmysle § 8 ods. 2 ZoTOPO, pokiaľ konajúca fyzická osoba spáchala protiprávny čin fakticky v rámci činnosti právnickej osoby, ale na úkor tejto právnickej osoby. V takom prípade síce platí, že právnická osoba všeobecne zodpovedá za voľbu fyzických osôb oprávnených za ňu konať, avšak pokiaľ bola právnická osoba zneužitá na spáchanie trestného činu fyzickou osobou konajúcou za ňu, spravidla nie je možné vyvodiť spáchanie trestného činu i touto právnickou osobou. Upravené znenie právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. 9. 2016, sp. zn. 8 Tdo 972/2016 (R 29/2017 Sb. rozh. tr.).
  • 6) Zákon č. 40/2009 Sb. Trestní zákoník v znení pozdějších předpisů.
  • 7) Podľa súčasne platného § 68 ods. 2 Trestního zákoníka činí denná sadzba najmenej 100 Kč a najviac 50 000 Kč.
  • 8) Zákon č. 455/1991 Sb. o živnostenském podnikání (živnostenský zákon) v znení pozdějších předpisů.
  • 9) Zákon č. 418/2011 Sb. o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim nadobudol účinnosť 1. januára 2012 a už o niekoľko mesiacov neskôr bol vydaný odsudzujúci rozsudok voči právnickej osobe.
  • 10) § 245 ods. 1 zákona č. 141/1961 Sb. Trestní řád v znění pozdějších předpisů (ďalej len „Trestní řád“).
  • 11) Trestný rozkaz má povahu odsudzujúceho rozsudku.

Autor
Doc. JUDr. Margita Prokeinová PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Porušenie práva na obhajobu neoznámením totožnosti predvolaného svedka obvinenému a obhajcovi v predstihu

Príspevok sa zaoberá aktuálnym problémom z aplikačnej praxe, a to interpretáciou § 213 ods. 3 Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Autori analyzujú vplyv interpretácie tohto ustanovenia na právo na obhajobu obvineného. Taktiež sa zamerali na otázku kolidujúceho práva svedka na ochranu svojej osoby prostredníctvom utajenia svojej totožnosti s právom obvinenej osoby na obhajobu a zásadu rovnosti zbraní v trestnom konaní.

Podľa § 213 ods. 2 Trestného poriadku má obhajca obvineného právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa na úkonoch, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom, iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o ňom vyrozumieť. Rovnako má obhajca právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa na úkonoch vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom, iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o ňom vyrozumieť. Obhajca sa na týchto procesných úkonoch nezúčastňuje len pasívne, ale môže aj aktívne. Obvinenému a iným vypočúvaným osobám môže obhajca klásť otázky potom, spravidla, keď policajt výsluch skončí. Policajt je povinný obhajcovi včas oznámiť čas, miesto konania úkonu a druh úkonu za predpokladu, že obhajca oznámi policajtovi, že sa chce zúčastniť na vyšetrovacom úkone, resp. vyšetrovacích úkonoch. Výnimka z povinnosti policajta oznámiť obhajcovi čas, miesto konania úkonu a druh úkonu je v prípade, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozumenie obhajcu nemožno zabezpečiť. Ak sa obhajca alebo ním splnomocnený obhajca nedostaví na nariadený úkon, policajt vykoná úkon aj bez jeho účasti okrem výsluchu obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu. V zmysle judikatúry je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ je v prípravnom konaní doplňované vyšetrovanie výsluchom svedka, bez toho, aby bol obhajca vopred upovedomený o dobe a mieste konania výsluchu, hoci požiadal policajta o účasť na vyšetrovacích úkonoch[1] alebo judikatúra považuje za porušenie práva na obvineného na obhajobu, ak jeho obhajca nebol riadne upovedomený o výsluchu svedka, hoci o ňom mal byť upovedomený a tento úkon bol vykonaný v jeho neprítomnosti.[2] Povinnosť doručovať procesným stranám písomnosti obsahujúce informácie o úkonoch vo veci a umožniť stranám reagovať, treba považovať za súčasť práva na obhajobu, tak ako ďalšie právne postupy, ktoré sa prelínajú celým trestným konaním. Bez úplného uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno hovoriť o dosiahnutí spravodlivosti.[3] Rovnako je podstatné uviesť, že orgán činný v trestnom konaní musí upovedomiť obhajcu aj o tom, koho ide vypočúvať, nielen uviesť termín výsluchu neurčitého svedka.

K reálnej možnosti využiť právo prítomnosti na vyšetrovacom úkone sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí R 54/2013 zo dňa 19. 6. 2012 uviedol, že obvinený, respektíve jeho obhajca musia byť riadne o úkone upovedomený, pričom pod riadnym upovedomením sa rozumie miesto a čas vykonania úkonu spolu s uvedením druhu úkonu, ktorý sa má vykonať. Súd tiež uviedol, že len všeobecné oznámenie obvinenému, respektíve jeho obhajcovi, že má možnosť zúčastniť sa na vyšetrovacom úkone, pričom by nebol úkon a jeho vykonanie bližšie špecifikovanie nie je chápané ako reálne poskytnutie možnosti využiť právo účasti na úkone.[4]

Okrem času a miesta vykonania úkonu bol do vydania Stanoviska Tpj 25/2018 trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu a aplikácie §213 ods. 3 Trestného poriadku policajt povinný obvinenému, respektíve jeho obhajcovi oznámiť meno svedka, respektíve údaje, ktoré sú orgánom činným v trestnom konaní známe o svedkovi.

Trestnoprávne kolégium v Stanovisku Tpj 25/2018 prijalo výklad, že policajt je povinný obhajcovi oznámiť len druh úkonu, v tomto prípade pôjde o výsluch svedka, a to bez uvedenia mena svedka, ktorého výsluch sa má uskutočniť. Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky malo za to, že pokiaľ by bolo meno svedka vopred oznámené obhajcovi, mohlo by zmariť prípadné utajenie svedka, pokiaľ by na toto boli splnené podmienky. Vydaním tohto stanoviska sa nesprávnym smerom uberá aj výklad rozhodnutia publikovaného ako R 54/2013 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Vzhľadom na vyššie uvedené, tu sa dostávajú do konfliktu dve práva, a to právo na obhajobu obvineného a právo svedka na jeho prípadnú ochranu prostredníctvom utajenia jeho totožnosti. Avšak treba poukázať na to, že v prípade, ak by svedkovi skutočne hrozilo nebezpečenstvo, môže mu byť poskytnutá ochrana podľa zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane svedka“). Zákon o ochrane svedka rozlišuje medzi ohrozeným svedkom, chráneným svedkom a ich blízkymi osobami a poskytuje im ochranu v prípade, že im vzniká nebezpečenstvo ohrozenia života alebo zdravia v súvislosti s ich svedeckou výpoveďou alebo poskytnutím dôkazu. Ochrana poskytovaná týmto zákonom je obmedzená na nebezpečenstvo ohrozenia, ktoré hrozí zo strany osôb páchajúcich zločiny, za ktoré podľa Trestného zákona môže byť uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo zločiny, ktoré boli spáchané organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou a trestné činy terorizmu. Ochrana podľa tohto zákona sa poskytuje v prípade, ak nie je možné zabezpečiť bezpečnosť ohrozených osôb iným spôsobom, s tým, že poskytnutie ochrany podľa tohto zákona je dobrovoľné a nie je naň právny nárok.

Právny názor trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v Stanovisku Tpj 25/2018 ale podľa nás nie je právne správny, pretože takýto výklad ide proti ustáleným právnym doktrínam Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sme toho názoru, že postupom orgánov činných v trestnom konaní dochádza k porušovaniu práva na obhajobu obvineného, ktoré má medzi ostatnými právami v trestnom práve azda najvýznamnejšie postavenie. Je jedným z nosných atribútov spravodlivého procesu. „Legislatívne vyjadrenie a reálne …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
doc. JUDr. Ondrej Laciak PhD.
prof. JUDr. Tomáš Strémy PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

PrípustnosŤ dovolania „proti trovám“

Z hľadiska advokátskej praxe sú trovy konania a ich náhrada pravidelnou témou zásadného významu. Najmä pokiaľ ide o sporovú agendu. Na druhej strane, justičná optika, zameraná primárne na meritórne rozhodnutie, má prirodzenú tendenciu marginalizovať túto problematiku ako okrajovú. Zaznávanie inštitútu trov konania však rozhodne nie je namieste a nie je typické ani pre iné jurisdikcie.

Len pre ilustratívne porovnanie: aktuálne vydanie mienkotvorného britského diela o trovách Friston, M. a kol.: Friston On Costs. 3. vydanie. Oxford University Press 2018 má viac než 2100 strán a z celkového počtu 32 spoluautorov tvoria približne polovicu sudcovia.

Pri návrate do slovenskej právnej praxe možno v súčasnosti identifikovať jeden „nový“ problém, ktorý súvisí s prípustnosťou dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku. V prípade rozhodnutia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP je situácia pomerne jednoznačná. Uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré vydá vyšší súdny úradník, možno napadnúť iba sťažnosťou, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 CSP). Proti uzneseniu, ktorým rozhodol súd prvej inštancie o sťažnosti, nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v nadv. na § 357 CSP).

Z tohto dôvodu nemôže byť výška trov konania predmetom odvolacieho prieskumu. Tým je vylúčený aj dovolací prieskum, keďže dovolaním možno v zmysle § 419 CSP napadnúť iba rozhodnutie odvolacieho súdu. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania ostáva k dispozícii iba ústavná sťažnosť, ktorej prípustnosť Ústavný súd SR a priori nevylučuje (pozri napr. II. ÚS 275/2018; aj keď častejšie je v súčasnosti ústavnoprávnemu prieskumu podrobovaná aplikácia § 257 CSP, napr. III. ÚS 298/2018 a IV. ÚS 588/2018).

Do inej kategórie možno zaradiť rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP. Odvolanie proti takémuto rozhodnutiu pripúšťa § 357 písm. m) CSP, čo v sebe implikuje následné rozhodnutie odvolacieho súdu. Toto rozhodnutie by z hľadiska kritéria podľa § 419 CSP mohlo byť vo všeobecnosti napadnuté dovolaním, ak to zákon pripúšťa.

Odvolací súd, navyše, vo viacerých prípadoch sám rozhoduje o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a v prípade zmeny odvolaním napadnutého rozhodnutia aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (§ 396 ods. 2 CSP). Rozhodnutia odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, ktoré hypoteticky prichádzajú do úvahy, teda netvoria zanedbateľnú množinu.

Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP však generálne vylučuje znenie § 421 ods. 2 CSP, podľa ktorého nie je dovolanie prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP. Tu je navyše potrebné zdôrazniť ustálenú teoretickú premisu, že výrok o trovách konania má vždy povahu uznesenia, aj keď je súčasťou rozsudku.

Ak odvolací súd sám rozhodne o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, prípadne prvoinštančného konania podľa § 396 ods. 2 CSP, nejde už o rozhodnutie, ktorým sa potvrdzuje alebo mení rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako to na účely prípustnosti dovolania vyžaduje § 421 ods. 1 CSP. Na základe uvedeného možno zovšeobecňujúco konštatovať, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania nie je prípustné dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP.

Potvrdzuje to aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, napr. uznesenie sp. zn. 3 Cdo 221/2016, uverejnené v dvojmesačníku Zo súdnej praxe č. 4/2019 pod poradovým číslom 32/2019, s nasledujúcou právnou vetou „Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktorú dovolateľ vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP.“

Takže … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Prípad „Lexmann“ a variácie na deformovanú ochranu zákonnosti a ústavnosti vo voĽbách do Európskeho parlamentu

Príspevok sa venuje, na základe konkrétneho konania vo volebných veciach v tzv. prípade Lexmann, zásadným otázkam tohto konania pred ústavným súdom. Zamietnutie návrhu KDH (politického hnutia, ktoré M. Lexmann kandidovalo do Európskeho parlamentu) z formálnych dôvodov nastolilo viaceré problémy. V novom zákone o ústavnom súde chýba adekvátne vymedzenie účastníkov konania vo volebných veciach. Zamietnutie návrhu KDH otvorilo otázku porušovania práva Európskej únie ako aj ústavného poriadku Slovenskej republiky. Viedlo totiž k zamedzeniu prístupu ku súdnej ochrane. Autor navrhuje spôsoby súdnej ochrany, ktoré by mohol kandidát do Európskeho parlamentu využiť bez ohľadu na medzery v zákone o ústavnom súde (všeobecná správna žaloba). V záveroch navrhuje legislatívne úpravy, ktoré by zabránili tomu, aby sa odmietala materiálna súdna ochrana podľa procesného pravidla.

I. O námete a účele príspevku

Voľby do Európskeho parlamentu (ďalej aj „EP“) sa v Slovenskej republike konali 25. mája 2019. Rozhodovalo sa o 13 poslaneckých mandátoch a 1 podmienečnom mandáte, na ktorý vznikne nárok až po vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „Spojené kráľovstvo“) z Európskej únie (ďalej len „EÚ“). V dôsledku tejto právnej situácie došlo k tomu, že kandidátka Miriam Lexmann, kandidujúca za Kresťanskodemokratické hnutie (ďalej len „KDH“), napriek tomu, že získala viac hlasov ako kandidát inej politickej strany Eugen Jurzyca, musí na svoj mandát počkať až do vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ.

KDH návrhom podaným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len “ústavný súd”) napadlo ústavnosť a zákonnosť volieb do EP konaných na území Slovenskej republiky 25. mája 2019 (ďalej len „voľby“) v rozsahu uznesenia Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej aj „štátna komisia“) č. 49/6/2 prijatého na zasadnutí komisie konanom 25. – 26. mája 2019, ktorým komisia konštatovala, že kandidátkou, na ktorú sa aplikuje § 220a zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“), je kandidátka Mgr. Miriam Lexmann.

Návrh KDH bol uznesením pléna ústavného súdu PL. ÚS 15/2019-46 zo dňa 26. júna 2019 zamietnutý; návrh sudcu spravodajcu nezískal potrebných sedem hlasov na jeho prijatie (čl. 131 ods. 1 ústavy v spojení s § 57 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Napriek tomu, že odôvodnenie tohto uznesenia je na 15 stranách, v skutočnosti je zamietnutie návrhu na začatie konania odôvodnené len na jednej strane, pričom je obmedzené na citovanie ústavnej a zákonnej úpravy (strana 15).

K tomuto rozhodnutiu (v ďalšom texte budeme používať skratku „rozhodnutie Lexmann“ alebo „vec „Lexmann“) je pripojené odlišné stanovisko sudcu a predsedu ústavného súdu Ivana Fiačana, v ktorom kritizuje zamietnutie návrhu na začatie konania, ponúka výklad čl. 131 ods. 1 ústavy, ktorý by bol pripustil aspoň prijatie návrhu na ďalšie konanie; súčasne sa venuje aj výkladu a použitiu § 220a volebného zákona, ktorý by viedol k inému výsledku, než ktorý prijala komisia.

Takéto rozhodnutie je, podľa môjho názoru, bez hlbšieho skúmania v rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 124 ústavy) ako aj so základným právom na účinnú súdnu ochranu, tak ako to vyplýva z práva Európskej únie (ďalej len „úniové právo“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). V tejto spojitosti voľne nadviažem aj na výsledky a závery vzťahujúce sa na čl. 131 ods. 1 ústavy a § 57 zákona o ústavnom súde uverejnené v rámci kritickej analýzy novej právnej úpravy konania pred ústavným súdom.(1)

V spojitosti s týmto odmietnutím spravodlivosti v konaní pred ústavným súdom vznikajú zásadnejšie otázky. Je kandidát vo voľbách do EP zbavený súdnej ochrany voči výsledkom volieb? Z akých dôvodov sa kandidát nemôže domáhať preskúmania zákonnosti a ústavnosti volebného procesu vrátane jeho výsledku vo svojom mene (oprávnenie na podanie návrhu) a musí sa spoliehať len na politickú stranu alebo politické hnutie, na ktorých kandidačných listinách kandidoval? Ako by mohol postupovať taký kandidát, ak by strana alebo hnutie odmietli podať návrh na konanie na ústavný súd?

Najprv sa mienim venovať medzerovitej úprave účastníkov konania a predovšetkým osôb oprávnených podať návrh na konania vo volebných veciach s osobitným zreteľom na voľby do EP; v ďalšej časti príspevku vysvetlím, z akých dôvodov je zamietnutie návrhu ústavným súdom porušením práva Európskej únie a v tretej časti ponúknem názor na súdnu ochranu, o ktorú by mohol v správnom súdnictve požiadať priamo kandidát do EP.

II. Deformovaná úprava subjektov oprávnených na podanie návrhu a okruhu účastníkov

Výsledky volieb do EP je prípustné napadnúť v konaní pred ústavným súdom. Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

V tejto ústavnej norme nie je ustanovený subjekt oprávnený na podanie návrhu na ústavný súd. Z toho vyplýva, že vymedzenie takých subjektov bolo ponechané na zákonnú úpravu (čl. 140 ústavy: Podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon).

Pôvodný zákon o ústavnom súde v konaní o volebnej sťažnosti upravil pomerne široké spektrum osôb oprávnených na podanie návrhu, do ktorého zahrnul aj s kandidáta, resp. protikandidáta.(2)

Tento prístup k implementácii čl. 140 ústavy bol úplne opustený v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 157 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania podľa čl. 129 ods. 2 ústavy o ústavnosti a zákonnosti volieb do Národnej rady a do Európskeho parlamentu môže podať politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré podali platnú kandidátnu listinu podľa osobitných predpisov. Žiaden iný subjekt alebo jednotlivec nie je oprávnený na podanie takého návrhu. Dôvody takého masívneho obmedzenia oprávnených subjektov ako aj úplné vynechania práva kandidáta brániť sa proti nezákonnosti a neústavnosti volieb do EP nie sú známe.(3)

Obmedzenosť takej úpravy vynikne, ak kandidát má pochybnosti o zákonnosti a ústavnosti výsledku volieb, avšak politická strana alebo politické hnutie sa rozhodne nepodať návrh na začatie konania pred ústavným súdom. V takom prípade sa kandidát nemá ako brániť proti rozhodnutiu politického subjektu, ktorý sa rozhodol rezignovať na jeho súdnu ochranu.

Zákon o ústavnom súde však deformuje aj okruh účastníkov v konaní vo volebných veciach. Jedinými účastníkmi (okrem navrhovateľa) sú len politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v národnej rade alebo v Európskom parlamente.

Účastníkom konania nie je štátna komisia, hoci jedným z výsledkom konania môže byť aj zrušenie jej rozhodnutia (zápisnice) o výsledku volieb a jeho nahradenie výrokom pléna ústavného súdu. Napraviť túto medzeru v zákona sa nedá prostredníctvom inštitútu zúčastnenej osoby, pretože zrušenie výsledku volieb je priamym zásahom do kompetencie štátnej komisie a proti nemu by mala mať plné práva účastníka konania.

Rovnako účastníkom konania nie je ani kandidát, ktorý bol vyhlásený za zvoleného a bolo mu vydané osvedčenie o zvolení, pričom sa rozhoduje o jeho právnom postavení, ktoré môže byť výrazne zmenené v jeho neprospech (§ 163 ods. 1 písm. c/ zákona o ústavnom súde). Zjavne to súvisí s tým, že neúspešný kandidát nie je oprávnený podať návrh na začatie konania vo volebných veciach, avšak tento argument je slabý, ak si uvedomíme, že ústavný súd môže zmeniť postavenie zvoleného kandidáta tak ako to pripúšťa už citovaný § 163 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde.

Deformovaná a zjednodušená úprava okruhu subjektov oprávnených na podanie návrhu v konaní vo volebných veciach ako aj okruhu účastníkom priamo neviedla k výsledku konania vo veci Lexmann. Výsledok – zamietnutie návrhu bolo dôsledkom nezískania dostatočného počtu hlasov členov pléna (čl. 131 ústavy v spojení s § 8 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Venovali sme tomuto problému pozornosť najmä z dôvodu, že neriešenie okruhu osôb oprávnených na podanie návrhu, vrátane okruhu účastníkov, by mohlo viesť k tomu, že kandidát do EP by sa nemohol, v prípade neochoty politickej strany alebo politického hnutia, ktoré ho kandidovali, brániť proti nezákonnosti alebo neústavnosti vo voľbách v konaní pred ústavným súdom.

III. Zamietnutie návrhu KDH vo veci Lexmann porušuje právo Európskej únie

Ešte pred výsledkom konania pred ústavným súdom vo veci Lexmann bol vyslovený názor, podľa ktorého sa žiada taká úprava čl. 131 ústavy a zákona o ústavnom súde, ktorá vylúči odopretie súdnej ochrany iba z dôvodu nedostatku hlasov v pléne ústavného súdu.(4)

Takáto úprava sa javí, vo svetle rozhodnutia vo veci Lexmann, ešte naliehavejšia, pretože rozhodnutím pléna o zamietnutí návrhu KDH došlo k úplnému popretiu zmyslu a účelu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 124 a 129 ods. 2 ústavy.

Súčasne však došlo aj k porušeniu práva Európskej únie.

3.1. Právna situácia kandidáta do EP patrí do pôsobnosti úniového práva

Pri uvažovaní o súdnej ochrane kandidáta do EP je potrebné vziať do úvahy, že právna situácia kandidáta do EP patrí do pôsobnosti práva Európskej únie.

Podľa čl. 39 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)(5) každý občan Únie má právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, a to za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci toho štátu. Podľa odseku 2(6) tohto článku poslanci Európskeho parlamentu sú volení vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním.

V úniovom práve existuje Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „akt 1976“).(7)

Na právnu situáciu M. Lexmann a KDH sa vzťahuje čl. 39 ods. 2 charty,(8) ktorý preberá zásady volebného systému v demokratickej spoločnosti. Citovaný článok charty vyjadruje právo občanov Únie voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu na základe článku 14 ods. 3 ZEÚ a článku 1 ods. 3 aktu 1976.

Je nesporné, že § 220a volebného zákona je nielen implementáciou úniového práva, ale predstavuje aj obmedzenie pasívneho volebného práva do EP; obmedzenie spočíva v tom, že k vydaniu osvedčenia o zvolení do EP dôjde až po vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie. Ak k tomuto vystúpeniu nedôjde, tak podmienený mandát kandidátky sa neuplatní, hoci § 220a volebného zákona nemá o tom žiadne pravidlo správania sa. V nadväznosti na to sa stane obsolétnym aj čl. 3 ods. 2 rozhodnutia Európskej rady č. 2018/937.(9) To platí aj v prípade, že Veľká Británia vystúpi z EÚ až po skončení funkčného obdobia aktuálneho Európskeho parlamentu.

Pri skúmaní tohto obmedzenia nemožno zabúdať na to, že čl. 52 ods. 1 charty pripúšťa, že výkon práv aj vyplývajúcich z čl. 39 ods. 2 charty, môže byť obmedzený. Také obmedzenie musí by ustanovené zákonom, rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd, dodržiavať zásadu proporcionality, byť nevyhnutné a skutočne zodpovedať cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Európskou úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.(10)

Z citovaných článkov charty, zakladajúcich zmlúv a aktu 1976 Súdny dvor Európskej únie aj v konkrétnej veci vyvodil,(11) že právna situácia kandidátov do Európskeho parlamentu patrí do pôsobnosti práva Únie.

3.2. Jednotlivec má základné právo na účinnú súdnu ochranu jeho práv zaručených úniovým právom

Z toho však vyplývajú závažné dôsledky vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu kandidátov do Európskeho parlamentu.

Čl. 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ ukladá: „Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“ Z tohto článku vyplýva, že nielen Súdny dvor, ale aj súdy členských štátov zabezpečujú súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie, čo je v súlade s decentralizovanou povahou právneho poriadku Únie, ktorého ochrana a presadzovanie je primárne zverené súdom členských štátov.(12)

Z rozsudku Súdneho dvora vo veci Texdata Software(13) vyplýva, že: „Pokiaľ ide o zásadu účinnej súdnej ochrany, článok 47 prvý odsek Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. S cieľom zaručiť dodržanie tohto základného práva v rámci Únie článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť upraviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany.“

Súdny dvor v tomto rozsudku identifikoval súvislosť čl. 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 charty, pričom z tohto prepojenia rezultuje povinnosť členských štátov zabezpečiť dodržiavanie článku 47 ods. 1 charty.(14)

3.3. Súd členského štátu nesmie aplikovať vnútroštátne právo brániace účinnej súdnej ochrane jednotlivca, ktorý kandidoval do EP

Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj legislatívna, administratívna alebo súdna prax, ktoré by mohli oslabiť účinnosť uplatňovania práva Únie tým, že príslušnému súdu, ktorý aplikuje toto právo, nepriznávajú ani v okamihu jeho uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné na neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prekážkou plnej účinnosti noriem Únie s priamym účinkom, sú nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré sú podstatou práva Únie. (15)

Treba ešte zdôrazniť, že články 39 a 47 charty majú podľa zásady prednosti úniového práva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov za následok stratu použiteľnosti každého ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, vrátane ustanovení ústavy.(16)

Z citovanej judikatúry vyplýva pomerne jednoznačný záver. Plénum ústavného súdu nebolo vo veci Lexmann oprávnené a povinné aplikovať čl. 131 ústavy v spojení s § 8 ods. 5 zákona o ústavnom súde. Ich použitie viedlo k tomu, že sa kandidátke do EP a KDH odňala akákoľvek súdna ochrana, hoci jej právna situácia patrí do pôsobnosti úniového práva a preto členský štát bol povinný garantovať súdnu ochranu tohto právneho postavenia (nie úspech vo veci).

Je otázne, ako malo plénum ústavného súdu postupovať pri predbežnom prerokovaní návrhu KDH na konanie vo volebných veciach. Usudzujem, že pri sedemčlennom pléne(17) bolo možné rozhodovať jednoduchou väčšinou(18) o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, napríklad pre zjavnú neopodstatnenosť. Také rozhodnutia spĺňajú elementárne požiadavky na poskytnutie účinnej súdnej ochrany.

IV. Spôsob zaplnenia medzery v zákonnej úprave: Všeobecná správna žaloba

Vzhľadom na to, že ústavný súd je oprávnený a povinný preskúmať nielen ústavnosť, ale aj zákonnosť týchto volieb, zdalo by sa, že neprichádza v žiadnom prípade do úvahy právomoc všeobecného (správneho) súdnictva na preskúmanie konkrétneho výsledku týchto volieb.

Nepovažujem to za správny záver.

Oprávnenie na podanie návrhu na ústavný súd je, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 zákona o ústavnom súde, obmedzené len na politické strany alebo hnutia, prípadne ich koalície. Neúspešný kandidát nie je ani účastníkom konania a je otvorenou otázkou, či by sa takého konania mohol zúčastniť ako zúčastnená osoba (§ 33 zákona o ústavnom súde).(19)

4.1. Kandidát do EP má zaručené základné práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 31 ústavy

Kandidát do EP požíva v plnom rozsahu základné práva zaručené v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 31 ústavy.(20) Kompetencia ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 2 ústavy v spojení s § 157 ods. 2 zákona o ústavnom súde však nepokrýva súdnu ochranu týchto základných práv kandidáta, najmä ak vezmeme do úvahy skutkové okolnosti veci Lexmann.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy(21) sa správne súdnictvo nemôže zbaviť povinnosti poskytnúť súdnu ochranu jednotlivcovi vtedy, ak ide o ochranu základných práv a slobôd. Zákonom č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva bola zriadená Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán, ktorá je, vychádzajúc z jej právomoci (§ 13 v spojení s § 16 citovaného zákona), orgánom verejnej správy (rovnako aj nález sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 18. marca 1999). Štátna komisia rozhoduje o tom, ktorý kandidát vo voľbách, napríklad do Európskeho parlamentu uspel a v akom rozsahu.(22) Komisia teda rozhoduje, v kontexte základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, o subjektívnom práve (jeho obsahu, prípadne podmienenosti) kandidáta.(23)

Na základe uvedených argumentov sa podľa čl. 46 ods. 2 a 129 ods. 2 ústavy súdna ochrana kandidáta do EP môže (musí) rozdeliť, vnútroštátne, medzi ústavný súd a všeobecné (správne) súdnictvo.

4.2. Súčasné uplatnenie ochrany kandidáta do EP v správnom súdnictve a v ústavnom súdnictve?

Z toho by bolo možné vyvodiť, že preskúmanie zákonnosti a ústavnosti volieb do Európskeho parlamentu ústavným súdom by nemalo brániť súčasnému preskúmaniu zákonnosti konkrétneho výsledku týchto volieb v správnom súdnictve podaním všeobecnej správnej žaloby(24) kandidátom, ktorý sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv rozhodnutím štátnej komisie. Otázkou je však to, či súdna ochrana v konaní pred ústavným súdom a v správnom súdnictve môžu byť uplatnené súčasne.

Ak vezmeme do úvahy okruh účastníkov, skutkové a právne dôvody návrhu v konaní vo volebných veciach pred ústavným súdom a porovnáme ich s okruhom účastníkov v konaní o všeobecnej správnej žalobe ako aj so sekundárnym predmetom konania pred správnym súdom (zápisnica o výsledku volieb, osvedčenie o zvolení za kandidáta a oznámenie štátnej komisie mena a priezviska zvoleného kandidáta podľa § 220a zákona o voľbách 1 predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky), tak možno prijať záver o simultánnej súdnej ochrane v konaní pred ústavným súdom aj všeobecným (správnym) súdom.

V konaní pred ústavným súdom sú účastníkmi navrhovateľ, ktorým môže byť len politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré podali platnú kandidátnu listinu podľa osobitných predpisov a ďalšími účastníkmi konania sú politická strana alebo politické hnutie alebo ich koalícia, ktoré získali v napadnutých voľbách zastúpenie v EP. Účastníkom konania nie je štátna komisia. Predmetom konania je neústavnosť volieb alebo nezákonnosť volieb alebo oba tieto dôvody s uvedením právnych predpisov a ich ustanovení, ktoré boli podľa navrhovateľov porušené.

V správnom súdnictve je žalobcom neúspešný kandidát, v tomto prípade kandidát podľa § 220a zákona o voľbách; žalobu podáva proti orgánu verejnej správy, ktorým je štátna komisia. Predmetom je nezákonnosť zápisnice o výsledku volieb v spojení s osvedčením o zvolení tohto kandidáta, ktorý bol zvolený, a oznámenia podľa § 220a ods. 2 zákona o voľbách.

Z tohto porovnania vychádza záver, podľa ktorého kandidát do EP je oprávnený na podanie všeobecnej správnej žaloby;(25) všetky podmienky prípustnosti takej žaloby sú splnené, takže správny súd by mal na jej základe preskúmať opodstatnenosť tvrdenia, či kandidát (žalobca) mal byť vyhlásený za zvoleného a malo mu byť vydané osvedčenie o zvolení.

4.3. Konkurencia návrhu na konanie vo volebných veciach a všeobecnej správnej žaloby

Aj keď pripúšťame, že ochrana pasívneho (i aktívneho) volebného práva do EP sa môže poskytovať súčasne v ústavnom i v správnom súdnictve, tak stále tu máme problém konkurencie návrhu na začatie konania vo volebných veciach podaného na ústavný súd a všeobecnej správnej žaloby. Zásadná otázka znie, či je možné konať a rozhodovať o ochrane pred nezákonnosťou na ústavnom súde aj na všeobecnom súde, keď je zjavné, že výsledky konania materiálne môžu (nemusia) byť identické.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nie je súčasťou všeobecného súdnictva, tak sa nemôže uplatniť námietka prekážky začatej veci (litispendencia) tak ako ju upravuje § 55 písm. b) zákona o ústavnom súde. To platí aj opačne, súd v správnom súdnictve tiež nemôže zastaviť konanie pre uvedenú prekážku. Do úvahy by prichádzalo prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Súdnym konaním je nesporne aj konanie pred ústavným súdom o návrhu vo volebnej veci. Výsledok konania pred ústavným súdom by síce správny súd nezaväzoval, ale je viac menej isté, že tento súd by z neho prejudiciálne vychádzal.

4.4. Vylúčenie všeobecnej správnej žaloby až po novelizácii zákona o ústavnom súde

Ponúknutý záver o prípustnosti všeobecnej správnej žaloby by sa neuplatnil v prípade, ak by došlo k novelizácii § 157 zákona o ústavnom súdu, v ktorej by sa upravilo primeraným spôsobom právo kandidáta do EP na podanie návrhu na konanie vo volebných veciach. V takom prípade by nebolo možné žiadať o ochranu správne súdnictvo. Právomoc ústavného súdu by mala prednosť.

Závery

Z uvedeného plynú tieto závery. Proti výsledkom volieb do Európskeho parlamentu je prípustné, podľa môjho názoru a platného právneho stavu, sa brániť:

  • – návrhom na preskúmanie zákonnosti a ústavnosti volieb podaným politickou stranu alebo politickým hnutím (§ 157 zákona o ústavnom súde);
  • – všeobecnou správnou žalobou podľa § 177 Správneho súdneho poriadku podanou kandidátom vo voľbách.

Riešenie konkurencie právomoci správneho súdnictva a právomoci ústavného súdu v individuálnej ochrane pasívneho volebného práva kandidáta do EP prinesie len judikatúra.

Vec Lexmann ukázala na nedostatky zákona o ústavnom súde, ktorý z nezistiteľných dôvodov obmedzil okruh osôb oprávnených na podanie návrhu na začatie konania vo volebných veciach; súčasne výsledok konania v tejto veci núti sa zamyslieť nad zmenou čl. 131 ústavy v spojení s § 8 ods. 5 zákona o ústavnom súde, najmä ak sa vezme do úvahy, že zamietanie návrhov v konaní pred ústavným súdom môže viesť, nielen vo volebných veciach, k vážnemu porušeniu práva Európskej únie ako aj porušovaniu ústavného poriadku Slovenskej republiky.

Poznámky

  • 1) Mazák, J., Jánošíková, M.: Všeobecné ustanovenia o konaní pred Ústavným súdom. Kritické poznámky k novému zákonu. (II.) Právny obzor, 102, 2019, č. 2, s. 111 – 112.
  • 2) Podľa § 59 ods. 1 a 2 zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sťažnosť proti výsledku volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, do Európskeho parlamentu alebo do orgánu miestnej samosprávy môže podať aj protikandidát, ktorý získal aspoň 10 % hlasov. Sťažnosť môže podať aj najmenej 10 % voličov príslušného volebného obvodu; k sťažnosti musia byť pripojené podpisy a adresy týchto občanov. Sťažnosť pre neústavnosť alebo nezákonnosť volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, do Európskeho parlamentu alebo do orgánu miestnej samosprávy alebo proti výsledku volieb môže podať okrem navrhovateľov uvedených v §18 ods.1 písm.a) až e) aj politická strana, ktorá sa na voľbách zúčastnila, 10 % oprávnených voličov volebného obvodu alebo kandidát, ktorý získal vo volebnom obvode najmenej 10 % voličov.
  • 3) Dôvodová správa k novému zákonu o ústavnom súde pri § 157 ods. 2 opakuje len jeho text, čo je v príkrom rozpore s § 7 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 310/2016 Z. z.
  • 4) Mazák, J., Jánošíková, M.: Všeobecné ustanovenia o konaní pred Ústavným súdom. Kritické poznámky k novému zákonu. (II.) Právny obzor, 102, 2019, č. 2, s. 110 – 112.
  • 5) Rovnaká úprava je v čl. 20 ods. 2 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie v rámci občianstva Únie.
  • 6) Zodpovedá tomu aj úprava v čl. 14 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii: Poslanci Európskeho parlamentu sú volení vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním na volebné obdobie piatich rokov.
  • 7) Tento akt je pripojený k rozhodnutiu 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976 (Ú. v. ES L 278, s. 1), zmenený, doplnený a prečíslovaný rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a z 23. septembra 2002 a rozhodnutím Rady 2018/994 z 13. júla 2018, ktoré však ešte nevstúpilo do platnosti.
  • 8) Článok 39 ods. 1 charty sa neuplatňuje na situáciu, o akú išlo v konaní pred ústavným súdom vo veci Lexmann; Súdny dvor už totiž uviedol, že pokiaľ ide o článok 20 ods. 2 písm. b) ZFEÚ toto ustanovenie sa obmedzuje na uplatnenie zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti pri výkone práva voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu tým, že stanovuje, že každý občan Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť v týchto voľbách v členskom štáte, v ktorom má svoje bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu (rozsudok Španielsko/Spojené kráľovstvo, C-145/04, EU:C:2006:543, bod 66).
  • 9) Rozhodnutie Európskej Rady (EÚ) 2018/937 z 28. júna 2018, ktorým sa stanovuje zloženie Európskeho parlamentu. Ú. v. EÚ L 165I, 2. 7. 2018, s. 1 – 3.
  • 10) Pozri rozsudky Volker und Markus Schecke a Eifert, C-92/09 a C-93/09, EU:C:2010:662, bod 50, ako aj Lanigan, C-237/15 PPU, EU:C:2015:474, bod 55.
  • 11) Rozsudok Thierry Delvigne proti Commune de Lesparre Médoc a Préfet de la Gironde, C-650/13. EU:C:2015:648. Bližšie pozri: Van Eijken, Hanneke; van Rossem, Jan Willem: Prisoner disenfranchisement and the right to vote in elections to the European Parliament: Universal suffrage key to unlocking political citizenship?, European Constitutional Law Review 2016 Vol. 12, s. 114-132.
  • 12) Bližšie k tomu napríklad: Lacchi, Clelia, Multilevel judicial protection in the EU and preliminary references. Common Market Law Review. Vol. 53, 2016, No. 3, s. 680.
  • 13) Rozsudok z 26. septembra 2013, Texdata Software, C-418/11, EU:C:2013:588. 425, body 77 a 78; rovnako aj rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C-64/16, EU:C:2018:117, bod 34.
  • 14) Zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza z ústavných tradícií spoločných členským štátom, je upravená v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty (pozri rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C-64/16, EU:C:2018:117, bod 35 a citovaná judikatúra ako aj Rozsudok z 24. júna 2019, Európska komisia proti Poľskej republike, C-619/18, EU:C:2019:531, body 48 a 49.
  • 15) Najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, EU:C:1978:49, bod 22, a z 24. júna 2019, Popławski, C-573/17, EU:C:2019:530, body 52 až 62).
  • 16) Pozri rozsudok ANAFE, C-606/10, EU:C:2012:348, bod 73 a citovanú judikatúru.
  • 17) Pri plnom počte členov pléna taký problém sa nemôže vyskytnúť. Vždy sa musí dosiahnuť väčšina hlasov.
  • 18) Ústavným základom takého postupu a rozhodnutia je čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 124 ústavy; v právnom štáte ústavný súd musí vykonávať svoju všeobecnú právomoc chrániť ústavnosť a ponechať neaplikovaný čisto procesný čl. 131 ústavy.
  • 19) Dielo citované v poznámke č. 1, s. 105 – 106.
  • 20) Ústavný princíp ustanovený čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava práv ustanovených čl. 30 tejto ústavy musí umožňovať a napomáhať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti, sa nevzťahuje iba na slobodnú súťaž medzi politickými stranami a hnutiami. Slobodná súťaž politických síl sa zaručuje aj vo vnútri jednotlivých politických strán a hnutí, medzi všetkými občanmi, ktorí uplatňujú ústavné právo na prístup k volenej funkcii (nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 18. marca 1999).
  • 21) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
  • 22) Štrnásty mandát patrí Slovenskej republike iba za predpokladu vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ a preto komisia, po pridelení všetkých mandátov, musela ešte rozhodnúť, ktorý mandát bude podmienený v zmysle § 220a zákona č. 180/2014 Z. z. Komisia prijala uznesenie, ktorým určila, že podmieneným mandátom bude mandát pridelený kandidátke Mgr. Miriam Lexmann z dôvodu, že KDH vykázalo najnižší zostatok delenia.
  • 23) Podľa môjho názoru sú splnené aj ostatné procesné požiadavky na ochranu kandidáta v správnom súdnictve, ktoré sú ustanovené v § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku; nevenujem im osobitnú pozornosť, pretože ich analýza sa vymyká z predmetu príspevku.
  • 24) Podľa § 117 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
  • 25) Nemusí to byť len kandidát v postavení M. Lexmann; mohol by to byť aj iný kandidát, ktorý by sa považoval za zvoleného bez toho, aby sa v zápisnice štátnej komisie o výsledku volieb objavil ako zvolený s právom na vydanie osvedčenia o zvolení.

Autor
prof. JUDr. Ján Mazák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

K uplatneniu námietky premlČania v odvolacom konaní

Vystavil zákonodarca „stopku“ možnosti vzniesť námietku premlčania v odvolacom konaní? To je otázka, na ktorú sa snaží nájsť odpoveď tento článok. Po prijatí nových procesných kódexov, ako to býva pri zmene legislatívy, nemuselo vždy dôjsť k správnemu výkladu nových procesných noriem a v zásade stále tomu tak nemusí byť. Jedným z prípadov môže byť (a je) aj vznesenie námietky premlčania v odvolaní.

Premlčanie je vlastne oslabenie subjektívneho práva a právnej povinnosti v dôsledku uplynutia časového úseku stanoveného právnou normou, ktorá spočíva v tom, že subjektívne právo a jemu odpovedajúca právna povinnosť stále trvajú, avšak nie je možné ich vymáhať (napríklad súdnou cestou).[1] Zo súdnych rozhodnutí vyplýva, že premlčaním sa rozumie uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže, ale nemusí uplatniť.[2]

Označuje sa tiež ako kvalifikované uplynutie času, no dôležitejšie sú následky, ktoré so sebou prináša. Vznesením námietky premlčania v konaní dochádza k oslabeniu nároku veriteľa do takej miery, že súd jeho premlčaný nárok nemôže v zásade priznať.[3] Ako z uvedeného vyplýva, márne uplynutie premlčacej doby nemá vplyv na existenciu subjektívneho práva veriteľa, spôsobuje iba podmienenie (a tým aj oslabenie) práva veriteľa na jeho vymoženie súdnou cestou v dôsledku vzniku práva dlžníka vzniesť námietku premlčania.[4] Ako uvádza Weinhold mimo súdne konanie nemá uplatnenie námietky premlčania právny význam.[5] Teda je irelevantné, že v štádiu, ktoré nasledovalo pred samotným súdnym konaním sa žalovaný bránil premlčaním, keď to v konečnom dôsledku nenamietol v samotnom súdnom konaní. Hoci nie je vysoká pravdepodobnosť uvedeného konania, nebol by žalovaný takto úspešne hájil svoje práva. Ako ďalej uvádza Weinhold ide o procesný úkon adresovaný súdu, a nie veriteľovi, či inému účastníkovi konania.[6] Teda dlžník namieta premlčanie v konaní na súde a adresuje námietku priamo súdu. Jej adresovanie protistrane nemá potrebné následky.

Predchádzajúca právna úprava – Občiansky súdny poriadok

Možnosť vzniesť námietku premlčania v podanom odvolaní nebola v predchádzajúcej procesnej úprave (Občiansky súdny poriadok,[7] ďalej aj „OSP“) špecificky upravená. Účastníci neboli obmedzení na vznesení námietky premlčania, t. j. mohli namietať premlčanie počas celého konania. Najvyšší súd[8] dospel k záveru, že námietka premlčania je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 OSP[9] najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplývalo, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Námietky premlčania sa teda netýkala koncentračná zásada konania vyjadrená v § 120 ods. 4[10] a § 205a[11] OSP; s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. Z uvedeného názoru potom vychádzali aj nižšie súdy a prihliadali na námietku premlčaniu vznesenú v podanom odvolaní za uvedených podmienok.

Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí označil námietku premlčania za námietku právnu. Derka[12] uvádza, že zástancovia aplikovateľnosti námietky premlčania v odvolacom konaní argumentujú tým, že ide o právnu námietku, a teda musí byť ako taká prípustná aj v odvolacom konaní. Tento názor podľa neho platí aj na akúkoľvek inú právnu námietku, či právne hodnotenia – všeobecne platí, že účastníci nie sú povinní tvrdiť právnu kvalifikáciu či svoje právne hodnotenie skutkového stavu. Ako ďalej uvádza, námietka premlčania je výnimkou a považoval ju za skutočnosť významnú pre rozhodnutie vo veci, ktorú je povinný účastník tvrdiť (§ 101 ods. 1 písm. a) OSŘ).[13] Ak by sme vychádzali z uvedeného názoru, nebolo by možné uplatniť námietku premlčania v odvolacom konaní, no judikatúra v prostredí Slovenskej republiky nedospela k takémuto záveru. Námietka premlčania, ako právna námietka, preto tvorila výnimku zo zásady, že účastník nemusí právne kvalifikovať svoj nárok ani svoje tvrdenia.

V tejto súvislosti môžeme poukázať aj na názor Svobodu,[14] ktorý sa pohrával s myšlienkou, že námietka premlčania by mohla byť námietkou procesnoprávnou. Poukázal pri tom na nemeckú a francúzsku jurisprudenciu, ktorá považovala námietku premlčania za procesnoprávnu. Mal za to, že námietku premlčania je možné účinne uplatniť iba v súdnom konaní. V tejto súvislosti máme za to, že síce námietku premlčania je naozaj možné účinne uplatniť iba v súdnom konaní, no jej vznesenie nemá procesnoprávne, ale hmotnoprávne následky. Je preto potrebné rozlišovať procesné námietky a procesné úkony, ktorými boli uplatnené napríklad hmotnoprávne námietky. Ako príklad môžeme poukázať na námietku zaujatosti, ktorá je procesnoprávnou námietkou a jej účinky sa prejavia procesne, t. j. napríklad vylúčením sudcu z prejednania sporu. Vznesenie námietky premlčania sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej, často zamietnutím žaloby, čo spôsobuje hmotnoprávne následky pre žalobcu aj žalovaného.[15]

Nová právna úprava – Civilný sporový poriadok

Nová právna úprava so sebou priniesla prísnejšiu koncentráciu konania, pričom ju rozdelila na (a) zákonnú a (b) sudcovskú. Pritom každá z nich môžeme mať vplyv na účinné vznesenie námietky premlčania. Takisto má vplyv aj skutočnosť, či ide alebo nejde o (c) spory s ochranou slabšej strany.

(a) Zákonná koncentrácia konania

Náš právny poriadok síce poznal zákonnú koncentráciu konania (ako bolo už vyššie uvedené) aj v predchádzajúcej procesnej úprave, no napriek tomu dospela judikatúra k záveru, že sa na námietku premlčania nevzťahuje. Iná je situácia podľa novej právnej úpravy. Ako uviedol Krajský súd v Trnave[16] Civilný sporový poriadok zaviedol do slovenského procesného práva ako novum právny inštitút prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesne. Tento inštitút nadväzuje najmä na zásadu koncentrácie konania. Koncentrácia konania vyžaduje, aby strana sporu vykonala špecifikované procesné úkony v určitej fáze konania. Omeškané procesné úkony sú neúčinné. Účelom zmeny je urýchlenie konania, čo sa prejavuje precizovaním procesných povinností strán sporu pri predkladaní skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Zaviedla sa diskrečná právomoc súdu (podľa okolností konkrétneho prípadu) neprihliadnuť na procesné úkony strán sporu, ktoré neboli urobené včas.

V súčasnosti je generálna klauzula zákonnej koncentrácie upravená v § 154 CSP, v ktorom sa uvádza, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Civilný sporový poriadok zároveň ponúka aj výpočet prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ale uvádza ich iba demonštratívne. V zmysle § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

V otázke námietky premlčania a jej zaradenia medzi prostriedky procesného útoku a obrany je dôležitá skutočnosť, že sú medzi tieto prostriedky zaradené hmotnoprávne námietky. Námietku premlčania radíme k hmotnoprávnym námietkam aj vzhľadom na dikciu § 152 CSP, ktoré za hmotnoprávnu námietku považuje právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. Vznesenie námietky premlčania nepochybne spôsobuje oslabenie práva protistrany, keďže jej nárok sa dostáva do pozície naturálnej obligácie, ale nezaniká úplne, hoci ho súd už priznať v zásade nemôže. Námietka premlčania je teda hmotnoprávnou námietkou, respektíve právnym úkonom s hmotnoprávnymi následkami, pretože mení obsah právneho vzťahu, o ktorý v spornom civilnom konaní ide.[17] Ako vyplynulo aj z vyššie uvedeného výkladu, zadefinovanie námietky premlčania nie je celkom bezvýznamné, keďže existovali rôzne názory na jej povahu.

V zmysle uvedeného je preto možné námietku premlčania vzniesť iba do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

(b) Sudcovská koncentrácia konania

Vzhľadom na to, že námietka premlčania je hmotnoprávnou námietkou a spadá medzi prostriedky procesného útoku a procesnej obrany prichádza do úvahy aj to, že súd na ňu nemusí prihliadnuť v zmysle ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania. Keďže náš civilný proces je postavený na pomerne prísnej koncentrácii, táto platí aj pre námietku premlčania, ktorú je povinná strana uplatniť včas. V zmysle § 153 ods. 1 až 3 CSP námietka premlčania nie je uplatnená včas, ak ju strana mohla uplatniť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda aj námietku premlčania), ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Pokiaľ má súd za to, že neboli tieto prostriedky uplatnené včas, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

Predmetné ustanovenie vkladá do rúk strán (zvyčajne žalovaného) pomerne veľkú zodpovednosť, nakoľko, ak by námietku premlčania uplatnili až v štádiu konania, ktorým dochádza k skončeniu dokazovania (čo by napr. prichádzalo do úvahy na viacerých pojednávaniach) nemusí na takúto námietku súd prihliadnuť, pretože ju mohla strana uplatniť už aj pri svojom skoršom úkone. Toto ustanovenie však neznamená, že by strana naozaj musela už v prvom úkone, ktorý jej patrí namietať premlčanie, keďže dôležité je (vždy) hľadisko hospodárnosti a rýchlosti konania.

Bude vždy na konajúcom súde, či prihliadne aj na „neskôr“ podanú námietku premlčania, a či vie túto skutočnosť náležite odôvodniť. Strana, ktorá vyčkáva s uplatnením námietky premlčania až do momentu tesne pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa končí dokazovanie (ako to predpokladá zákonná koncentrácia konania) môže týmto sledovať aj navyšovanie trov konania, ktoré jej po uplatnení námietky premlčania bude musieť protistrana nahradiť. Teda môže ísť o špecifický prípad zneužitia práva a v zmysle čl. 5 CSP zneužitie práva nepožíva právnu ochranu, t. j. súd môže prihliadnuť aj k princípu zákazu zneužitia práva. V každom prípade, ak súd prvej inštancie prihliadne aj na takúto námietku premlčania, v zásade neprichádza do úvahy, aby odvolací súd na základe odvolania zrušil alebo zmenil takéto rozhodnutie z dôvodu, že súd prvej inštancie nemal prihliadnuť na námietku premlčania. Pri sudcovskej koncentrácii konania Civilný sporový poriadok kladie dôraz na odôvodnenie odklonu od „štandardného“ postupu súdu v konaní, t. j., keď je daná súdu možnosť postupovať inak za predpokladu, že si svoj postup odôvodní.

Pokiaľ ide (nielen) o odvolanie, sudcovskú a zákonnú koncentráciu treba vnímať aj pri námietke premlčania vo vzájomnom súlade. Ako uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici[18] žalovaný v podanom odvolaní namieta premlčanie bezdôvodného obohatenia (ktoré zásadne popiera), pričom subjektívnu lehotu odvodzuje od poslednej premlčanej splátky. Odvolací súd sa touto odvolacou námietkou nezaoberal vzhľadom na zistenie, že v priebehu prvoinštančného konania žalobca námietku premlčania nevzniesol, hoci mu v tom nič nebránilo, všetky relevantné skutočnosti potrebné na vznesenie námietky premlčania mu boli známe už v štádiu prvoinštančného konania. Uplatnenie hmotnoprávnej námietky, ktorou je aj námietka premlčania, totiž podlieha sudcovskej aj zákonnej koncentrácii konania a zákonná koncentrácia umožňuje uplatniť takúto hmotnoprávnu námietku premlčania najskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Ako napríklad uviedol aj Krajský súd v Nitre[19] od nadobudnutia účinnosti CSP (od 1. 7. 2016) možno totiž v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania iba za splnenia predpokladov, tak ako sú zakotvené v § 366 CSP. Ustanovenie § 366 CSP v spojení s § 149 a § 152 CSP medzi novoty v odvolacom konaní zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku, za ktorú sa považuje aj námietka … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Viliam Poništ PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Právo na spracúvanie osobných údajov ako protiplnenie za tovary a služby v oblasti ochrany spotrebiteĽA

Právo ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike prechádza viacerými zmenami, medzi ktoré patrí aj implementácia nových smerníc EÚ. Práve z nich vyplýva, že by mali byť ako spotrebiteľské zmluvy hodnotené aj vzťahy, kedy fyzická osoba poskytne dodávateľovi ako protiplnenie namiesto finančných prostriedkov právo spracúvať jej osobné údaje, napr. na komerčné účely, avšak výlučne vo vzťahu k digitálnemu obsahu alebo službe. Cieľom článku je snaha poskytnúť argumenty v prospech uznávania všetkých takýchto vzťahov ako spotrebiteľských, a to bez ohľadu na formu plnenia dodávateľa, a teda aj v prípade, ak poskytuje takejto fyzickej osobe iné ako digitálne služby/obsah.

„Homo economicus je podnikateľ, podnikateľ seba samého … je svojím vlastným kapitálom, svojím vlastným výrobcom, svojím vlastným zdrojom príjmov.” (1)

Dňa 1. januára 2022 sa začnú uplatňovať ustanovenia dvoch nových smerníc konkrétne smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/770 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu a digitálnych služieb (ďalej ako „Smernica o digitálnom obchode“) a smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/771 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o predaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES a zrušuje smernica 1999/44/ES (ďalej ako „Smernica o predaji tovaru“).

Obe smernice prinášajú množstvo zaujímavých právnych inovácií, medzi mimoriadne diskutované však patrí predovšetkým krátky dodatok v článku 3 ods. 1 Smernice o digitálnom obchode, podľa ktorého do jej vecnej pôsobnosti patria aj „prípady, keď obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodať digitálny obsah alebo digitálnu službu spotrebiteľovi a spotrebiteľ poskytne alebo sa zaviaže poskytnúť obchodníkovi osobné údaje“.(2) Výnimku tvoria, samozrejme, osobné údaje, ktoré sú nevyhnutné na účely dodania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, pokiaľ tieto dodávateľ nespracúva na žiadne iné účely, napríklad na marketing. Takéto určenie vecnej pôsobnosti v súlade s návrhom smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorej cieľom je lepšie presadzovanie a modernizácia právnych predpisov EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa, môžeme pravdepodobne očakávať v blízkej dobe aj vo vzťahu k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ o právach spotrebiteľa.

Vyššie uvedená formulácia vyvolala značnú rozpravu medzi všetkými zainteresovanými subjektmi,(3) predovšetkým z dôvodu odporu Európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov (ďalej ako „EDPS“).(4) Hlavný dôvod, ktorý EDPS prezentuje ako absolútne diskvalifikujúci pre uznanie osobných údajov ako protiplnenia, je skutočnosť, že ochrana osobných údajov patrí podľa článku 8 Charty základných práv Európskej únie (ďalej ako „Charta“) medzi základné práva občanov Európskej únie (ďalej ako „EÚ“), ktoré pochádza z práva na ľudskú dôstojnosť.(5) V dôsledku uvedeného podľa EDPS osobné údaje nemôžu byť zredukované na spotrebiteľské záujmy či obchodovateľnú komoditu.(6)

Kritika EDPS prešla až k tvrdeniu, že rovnako ako EÚ odmieta obchod s ľudskými orgánmi napriek tomu, že v realite existuje, mala by tak robiť aj v prípade osobných údajov.(7) Z hľadiska intenzity daného prirovnania je potrebné uznať, že zneužívanie obchodovania s osobnými údajmi má pre spoločnosť aj jednotlivcov veľmi vážne následky.(8) Napriek tomu však táto komparácia nie je podľa nášho názoru správna: obchodovanie s ľudskými orgánmi EÚ zakazuje a aktívne proti nemu aj spolu s medzinárodným spoločenstvom bojuje,(9) kým obchodovanie s osobnými údajmi je dovolené a podporované. Pokiaľ teda trh s osobnými údajmi existuje a EÚ ho nezakáže, keďže jeho hodnota pre ekonomický rozvoj(10) prevažuje nad obavami o ochranu základných práv občanov EÚ, uvedený argument neobstojí.

Predmetom tohto článku tak bude obhájenie tézy, v zmysle ktorej by Slovenská republika mala využiť moment otvorenia úpravy ochrany spotrebiteľa na to, aby rozšírila oblasť ochrany spotrebiteľa aj na zmluvy, kedy fyzická osoba nekonajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti umožňuje dodávateľovi spracúvať jej osobné údaje na účely dosiahnutia zisku, pričom ide o osobné údaje spracúvané na právnom základe súhlasu alebo oprávneného záujmu a táto dotknutá osoba za možnosť spracúvať jej osobné údaje daným spôsobom získa od dodávateľa produkt alebo službu.

Zdôrazňujeme, že táto téza neznamená, že považujeme za správne, že sa zo spracúvania osobných údajov stala podnikateľská činnosť. Práve naopak, právo na ochranu osobných údajov považujeme za mimoriadne dôležité a rovnako priznávame najvyššiu relevanciu globálnym obavám o vzniku nových sociálnych rozdielov medzi bohatou a chudobnou triedou vo vzťahu k ochrane súkromia.(11) Podstatou článku je argument založený na transparentnosti, v súlade s ktorou pokiaľ Európska únia nezakáže trh s osobnými údajmi a tento bude naďalej existovať a rozvíjať sa, je potrebné pomenovať vzťahy, ktoré v ňom vznikajú podľa ich skutočného obsahu a priznať dotknutým osobám práva, ktoré im prináležia. Uvedený prístup považujeme za súladný s autonómiou vôle jednotlivcov, ktorí majú právo definovať svoje vlastné ciele a robiť slobodné voľby(12) v rámci systému platného právneho poriadku Slovenskej republiky. Snaha EDPS, ktorý odmieta použitie termínu protiplnenie vo vzťahu k osobným údajom, avšak súčasne uznáva, že osobné údaje sú využívané na obohatenie podnikateľského sektora, sa podľa nášho názoru javí ako formalistická a je na úkor dotknutých fyzických osôb. Výsledkom je, že benefity z tohto stavu čerpajú len dodávatelia a dotknuté osoby nezískavajú žiadnu dodatočnú ochranu.

Východiskom tohto článku bude účel právnej oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorej cieľom je aj podľa vyššie uvedených smerníc riadne fungovanie vnútorného trhu a vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov.(13) S ohľadom na stručnosť článku pracujeme v rámci komparácie len s najpoužívanejšími právnymi predpismi, ktorými sú v oblasti ochrany spotrebiteľa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „Občiansky zákonník“) a zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej ako „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) a v oblasti ochrany osobných údajov nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (ďalej ako „GDPR“).(14)

V úvode je potrebné dať čitateľom do pozornosti, že osobné údaje vždy patria výlučne dotknutej osobe, a to bez ohľadu na príslušný zmluvný vzťah, keďže právo na ich ochranu je základným nescudziteľným právom.(15) Osobné údaje tak nemôžu byť prevedené, právo spracúvať tieto informácie však podľa nášho právneho názoru je možné udeliť, dokonca súčasne aj v prospech viacerých spoločností.(16) Práve preto nepovažujeme slovné vyjadrenie uvedené v Smernici o digitálnom obsahu, podľa ktorého „spotrebiteľ dodáva alebo sa zaväzuje dodávať osobné údaje obchodníkovi“ za najvhodnejšie a preferujeme v článku využívané spojenie udelenia „práva na spracúvanie osobných údajov“.

1. Využívanie osobných údajov v podnikateľskej praxi

Sledovanie užívateľov a zhromažďovanie osobných údajov je biznis model internetu(17) v časoch „ekonomiky prenasledovania“(18) (obdobne aj koncept „dataveillance“).(19) Bežný človek, ktorý je zdrojom osobných aj iných údajov, si zvyčajne neuvedomuje, že v on-line priestore nie je nič zadarmo a za každú službu platí svojimi údajmi, čo môže mať vážne a dlhotrvajúce dôsledky na jeho súkromný aj profesionálny život.

Hodnota osobných údajov spočíva v ich porozumení a schopnosti predvídať a ovplyvňovať správanie a rozhodnutia na základe vytvárania nových korelácií(20) z nich vyplývajúcich.(21) Každý údaj je nositeľom výnimočnej informácie, čím sa odlišuje od iných komodít, ako je napr. olej.(22) Kvalita algoritmov spracúvajúcich tieto údaje výrazne ovplyvňuje hodnotu spoločností.(23) Viac údajov znamená presnejšie informácie o spotrebiteľoch a ich nákupných zvykoch. Takto získané informácie nepredstavujú len okamžitý benefit, ale sú zásadné pre strategické plánovanie dodávateľov a hodnota získaná z týchto údajov môže dlhodobo pozitívne ovplyvniť rast ich zisku.(24) Osobné údaje sú tak jedinečným a nezameniteľným aktívom.

Daný systém predstavuje pre dotknuté osoby množstvo pozitív, ale aj viacero hrozieb, a to najmä v prípade profilovania,(25) ktoré je spôsobilé prevziať množstvo ľudských predsudkov a potenciálne spôsobiť diskrimináciu dotknutých osôb.(26) Taktiež narúša autonómiu dotknutej osoby v rámci jej rozhodovacích schopností,(27) keďže dodávateľ o nej môže získať také množstvo vedomostí, že je spôsobilý manipulovať jej vyjednávaciu pozíciu.(28) Zrejme najzávažnejším dôsledkom vyplývajúcim z profilovania je behaviorálna reklama.(29) Vďaka nej sú dodávatelia spôsobilí pripraviť ponuky tak, aby presvedčili cieľových zákazníkov na nákup produktov a služieb zvyšujúcich ich zisk.(30) Spotrebitelia sa následne stávajú produktmi predávanými inzerentom.(31) Významným prostriedkom súvisiacim s analyzovanou témou je tzv. skorumpovaná personalizácia, ktorá je spôsobilá naučiť, resp. manipulovať ľudí, aby chceli niečo, čo by prirodzene nebolo objektom ich záujmu.(32) Za všetky štúdie v danej oblasti stačí spomenúť kontroverzný experiment spoločnosti Facebook, Inc., ktorá dokázala v reálnom čase manipulovať pocity svojich užívateľov prispôsobovaním algoritmov napr. tým, že užívateľom ukazovala prevažne negatívne správy.(33) Bolo tak preukázané, že tzv. fenomén emocionálnej nákazlivosti (“emotional contagion”) fungujúci v off-line svete (usmievajúci sa čašník, vďaka ktorému sa hostia cítia príjemne a zvyšuje to ich ochotu nakupovať v danej reštaurácii) funguje rovnako aj v kybernetickom priestore. Uvedené môže viesť taktiež k narušeniu hospodárskej súťaže, nesprávnemu a nehospodárnemu rozhodovaniu spotrebiteľov a oslabeniu inovácií.(34)

Osoby, ktoré v on-line priestore nakupujú a rovnako osoby, ktoré za služby a tovary neplatia peňažné plnenie, ale poskytujú dodávateľom právo spracúvať ich osobné údaje na komerčné účely, sú tak vystavené (1) klamlivej reklame o ponuke produktov zadarmo, (2) diskriminácii zabraňujúcej ich prístupu k niektorým produktom, (3) informačnej asymetrii poškodzujúcej ich vyjednávaciu schopnosť, (4) manipulácii nákupných zvyklostí prostredníctvom behaviorálnej reklamy, (5) poškodzovaniu hospodárskej súťaže a (6) nedôvere voči obchodným praktikám a technikám dodávateľov.

GDPR tento systém umožňuje, požaduje však, aby sa vykonávalo v súlade so zásadami spracúvania osobných údajov.(35) Skutočnosť, že je dotknutá osoba napr. informovaná o spôsobe spracúvania jej osobných údajov, však nerieši jej ochranu vo vzťahu k trhovému postaveniu a ani vo vzťahu k produktom a službám, ktoré takýmto spôsobom získa, keďže sa na tieto spravidla nazerá ako na dary poskytnuté zadarmo. Tieto otázky totiž nie sú predmetom ochrany osobných údajov, ale ochrany spotrebiteľa, ktorej cieľom je legislatívne bojovať práve proti nerovnej – slabšej pozícii spotrebiteľa,(36) ktorý je znevýhodnený oproti dodávateľovi s vyššou vyjednávacou schopnosťou(37) a množstvom vedomostí o tovaroch a službách a poskytnúť mu vysokú úroveň ochrany.(38) Práve ochrana spotrebiteľa sa snaží túto nerovnováhu vyvážiť tým, že zvyšuje sebavedomie spotrebiteľa,(39) keď ho posilňuje dôležitými právami, zakazuje nekalé obchodné praktiky(40) a zabezpečuje, aby sa rozhodoval slobodne a racionálne vďaka stransparentneniu trhu a dostatku informácií, čím zamedzuje podvádzaniu spotrebiteľov.(41)

Uvedenú problematiku nevyrieši ani Smernica o digitálnom obsahu, keďže sa aplikuje výlučne na dodanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Digitálnymi službami/obsahom rozumieme napríklad počítačové programy, aplikácie, video súbory, audio súbory, hudobné súbory, digitálne hry, e-knihy alebo iné elektronické publikácie, hostiteľské služby pre iné súbory, textové editory, hry ponúkané v prostredí kumulovaných serverových výpočtov (cloud computing) a sociálnych médií.(42) Do pôsobnosti smernice však nepatria digitálne služby/obsah, ktoré sú súčasťou tovaru alebo sú s ním prepojené(43) či prístup k internetu.(44) Tovar s digitálnymi prvkami patrí do vecnej pôsobnosti Smernice o predaji tovaru, ktorá už takúto úpravu neobsahuje, pričom sem zaraďujeme smart produkty a javí sa, že aj produkty internetu vecí (Internet of Things).(45) Pokiaľ teda dotknutá osoba poskytuje právo spracúvať jej osobné údaje ako protiplnenie za využívanie smart technológií či nových technológií pracujúcich na báze umelej inteligencie, podľa prístupu toho-ktorého členského štátu nemusí mať práva spotrebiteľa ani po transpozícii oboch nových smerníc.

Cieľom tohto článku je práve preto argumentovať, že pokiaľ existujú dva vzťahy, ktoré sa líšia výlučne tým, že osoba prijímajúca plnenie od dodávateľa tomuto neplatí peniazmi, ale poskytne mu ako protiplnenie právo spracovávať jej osobné údaje na komerčné účely, zaslúži si v súlade s účelom ochrany spotrebiteľa rovnakú ochranu, ako keby uhradila peňažnú čiastku.

2. Dvojaký meter na spotrebiteľov alebo právo na inteligentnú kefku bez vád

Z predchádzajúcej kapitoly vyplýva, že právom uznaní spotrebitelia a fyzické osoby, ktoré získavajú tovary alebo služby za umožnenie spracúvania ich osobných údajov, čelia rovnakým problémom, napr. nekalým obchodným praktikám. Uvedený záver však nepostačuje na potvrdenie tézy článku. Tá totiž vyžaduje analýzu, či charakter „transakcie“ dotknutej osoby získavajúcej služby výmenou za právo na spracúvanie osobných údajov zodpovedá bežnej spotrebiteľskej zmluve do tej miery, že na ňu môže byť aplikované právo ochrany spotrebiteľa. Z tohto dôvodu je potrebné zamerať sa na subjekty – spotrebiteľa a dodávateľa a objekt ich zmluvného vzťahu a komparovať, či toto ich postavenie zostane zachované, ak by peňažné plnenie bolo nahradené právom spracúvať osobné údaje. Pokiaľ sú tieto vzťahy obdobné, upieranie práv spotrebiteľa osobám poskytujúcim právo na spracúvanie osobných údajov, za ktoré získajú produkty alebo služby, je v priamom rozpore s účelom práva poskytnúť spotrebiteľom vysoký stupeň ochrany a vyvážiť ich slabšie postavenie vo vzťahu k dodávateľom.

Za účelom lepšej ilustrácie si predstavme situáciu, kedy by sa fyzická osoba domáhala výmeny inteligentnej kefky, ktorú jej dodávateľ poskytol bez úhrady peňažného plnenia za to, že mu poskytla súhlas so spracúvaním jej osobných údajov o hygienických návykoch, ktoré tento následne využil na cielenú reklamu, za ktorú mu uhradili ďalší dodávatelia odmenu. Fyzická osoba používala kefku 22 mesiacov a následne sa prejavili vady, z ktorých je zrejmé, že bežný spotrebiteľ by mal nárok na jej výmenu. Záručná doba tohto konkrétneho produktu garantovaná výrobcom je z dôvodu jeho vysokej kvality až 5 rokov. Nároky z práva na ochranu osobných údajov nie sú predmetom konania, dotknutá osoba má záujem o novú inteligentnú kefku bez vád.

2.1 Dotknutá osoba ako spotrebiteľ

Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá „pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“. V zmysle ustanovenia § 2 písm. a) Zákona o ochrane spotrebiteľa takáto osoba nemôže konať ani v rámci svojho zamestnania či povolania. Definíciu uvedeného pojmu v tomto rozsahu nenaruší ani Smernica o digitálnom obsahu(46) alebo Smernica o predaji tovaru.(47)

Dotknutá osoba je v súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 GDPR fyzická osoba, ktorá je na základe spracúvaných osobných údajov priamo alebo nepriamo identifikovateľná.

V oboch právnych odvetviach sú chránené fyzické osoby. Skutočnosť, akými prostriedkami platí spotrebiteľ za produkty a služby v tejto časti nie je rozhodná, relevantným kritériom je len účel zmluvy. V oblasti ochrany osobných údajov nie je podstatné, či osoba koná v rámci svojho zamestnania či podnikateľskej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že potenciálnymi spotrebiteľmi v rámci tézy tohto článku nemôžu byť všetky dotknuté osoby, ktoré poskytnú dodávateľom ako protiplnenie právo spracúvať ich osobné údaje, ale len tie, ktoré nezískavajú tovar či služby na účely výkonu svojej profesie či povolania.

2.2 Prevádzkovateľ ako dodávateľ

Identifikácia postavenia fyzickej osoby získavajúcej produkty a služby výmenou za právo spracúvať osobné údaje je podmienená statusom jej zmluvného partnera,(48) ktorým musí byť dodávateľ.

Definícia dodávateľa je formulovaná široko, aby sa tak zabránilo obchádzaniu práv spotrebiteľov a zabezpečila sa ich efektívna ochrana.(49) Podľa Občianskeho zákonníka je dodávateľom každá osoba, ktorá „pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“.(50) Zákon o ochrane spotrebiteľa rozoznáva predávajúceho, ktorým je nad rozsah uvedenej definície aj „osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet“,(51) ale aj kategórie výrobcu, dovozcu a dodávateľa.(52) Detailné špecifikácie daných subjektov nie sú relevantné, keďže na účely tohto článku nám stačí pracovať s najvšeobecnejšou z týchto definícií. Definíciu uvedeného pojmu rovnako ani v tomto prípade nenaruší ani Smernica o digitálnom obsahu(53) alebo Smernica o predaji tovaru.(54)

Článok 4 GDPR rozoznáva štyri základné typy subjektov spracúvajúcich osobné údaje dotknutých osôb, a to prevádzkovateľa (ods. 7), sprostredkovateľa (ods. 8), príjemcu (ods. 9) a v určitých prípadoch tretiu stranu (ods. 10). Na účely tohto článku je relevantné postavenie prevádzkovateľa, keďže práve on určuje účely a prostriedky spracúvania osobných údajov, pokiaľ tieto neurčuje priamo právny poriadok SR a nesie vždy zodpovednosť za súlad spracúvania osobných údajov so zásadami podľa článku 5 GDPR.

Termíny „dodávateľ“ (keďže daný pojem používa civilný kódex, budeme ho z dôvodu stručnosti a prehľadnosti textu používať v kontexte celej oblasti ochrany spotrebiteľa) a „prevádzkovateľ“ sú definované účelom ich činnosti, a tak sa prirodzene nezhodujú. Zároveň je však zrejmé, že si neodporujú v tom zmysle, že by oba statusy nemohol súčasne zastávať jeden subjekt, práve naopak, v praxi bude každý dodávateľ konajúci v rámci spotrebiteľských vzťahov (za podmienky, že zhromažďuje osobné údaje svojich zákazníkov) vždy aj prevádzkovateľom podľa GDPR.

2.3 Umožnenie spracúvania osobných údajov ako protiplnenie

V zmysle doterajšej analýzy môžu byť subjekty skúmaného vzťahu súčasne spotrebiteľmi a dotknutými osobami na jednej strane zmluvy a dodávateľmi a prevádzkovateľmi na druhej strane. V treťom kroku je potrebné zistiť, či je objektívne možné, aby spotrebiteľ – dotknutá osoba „uhradil“ za službu alebo tovar tak, že umožní spracúvať svoje osobné údaje spôsobom porovnateľným s finančným plnením.

Z hľadiska poskytovaného produktu alebo služby v zásade neexistujú žiadne iné ako zákonné obmedzenia. Predmetom spotrebiteľskej zmluvy môže byť všetko, čo môže byť predmetom bežnej kúpnej zmluvy, a teda musí ísť predovšetkým o predmet kúpy, ktorý je možný a zákonom dovolený.(55)

Spotrebiteľské zmluvy sú však synalagmatickými právnymi úkonmi. Piata hlava Občianskeho zákonníka neustanovuje, aké plnenie je povinný spotrebiteľ poskytnúť dodávateľovi, práve naopak, uvádza, že môže ísť o zmluvu v ľubovoľnej právnej forme, pokiaľ sú stotožnené subjekty spotrebiteľa a dodávateľa.(56) Spotrebiteľskými zmluvami tak môžu byť kúpne zmluvy, zámenné zmluvy, ale aj inominátne zmluvy. Generálna klauzula podľa nášho názoru svojou všeobecnosťou pozitívne zabezpečuje prevenciu obchádzania práv spotrebiteľa. Až v § 53c kódexu sa objavuje v rámci všeobecného chápania spotrebiteľskej zmluvy pojem „cena“,(57) avšak nevyvracia predchádzajúci záver o tom, že náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka nie je plnenie vo forme finančných prostriedkov.

Zákon o ochrane spotrebiteľa používa pojem „cena“,(58) hoci za službu označuje aj činnosť či výkon poskytovaný odplatne alebo bezodplatne.(59) V Slovenskej republike však nie je veľa priestoru pre spochybňovanie významu tohto pojmu, keďže zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách jednoznačne uvádza, že predstavuje peňažnú sumu,(60) a teda nereaguje na inú formu protiplnenia, dokonca ani napr. darčekovými poukážkami či kryptomenami, ktoré nie sú z hľadiska právnej ani ekonomickej teórie považované za peňažné plnenie.(61)

Smernica o digitálnom obsahu rovnako používa pojem „cena“,(62) ale definuje ju ako peňažnú sumu alebo „digitálne vyjadrenie hodnoty protiplnenia za digitálny obsah či službu“.(63) Digitálne vyjadrenie hodnoty protiplnenia predstavuje napr. poukážky, ale aj virtuálne meny uznané podľa vnútroštátneho práva.(64)

Napriek aktuálnej definícii pojmu „cena“ v slovenskom právnom poriadku by podľa nášho právneho názoru mal byť prípad pokazenej inteligentnej kefky subsumovaný pod ochranu spotrebiteľa. Podľa nášho právneho názoru tento postup umožňuje všeobecná definícia spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Predmetný právny vzťah by patril medzi inominátne, keďže hodnotu práva na spracúvanie osobných údajov nie je možné stotožniť s pojmom „cena“ (nejde o peňažné prostriedky, náležitosť v prípade kúpnej zmluvy) a rovnako ho nie je možné označiť za vec(65) (poznáme len hmotné veci, a to hnuteľné a nehnuteľné, náležitosť v prípade zámennej zmluvy). V prípade potreby využitia ustanovení, ktoré priamo pracujú s pojmom „cena“ by podľa nášho názoru mala byť aplikovaná analógia legis v súlade s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v prípade iných noriem, napr. Zákona o ochrane spotrebiteľa, analógia iuris.(66)

Sme dokonca presvedčení, že pokiaľ by Smernica o digitálnom obsahu priamo nezdôrazňovala poskytnutie práva spracúvať osobné údaje ako relevantného prvku posúdenia vzťahu ako spotrebiteľského v jej intenciách, a tým nevytvárala kontrast medzi ňou a legislatívnou úpravou, ktorá uvedené ustanovenie neobsahuje, neboli by legislatívne úpravy potrebné. S ohľadom na aktuálny stav sú však kvôli transparentnosti a právnej istote prinajmenšom vhodné.

3. Sloboda súhlasu so spracovaním osobných údajov v zmluvných vzťahoch

Praktickou otázkou, ktorú nie je v rámci danej diskusie možné obísť, je, či by nedošlo k narušeniu konceptu ochrany osobných údajov podľa GDPR, predovšetkým aspektu slobody súhlasu so spracovaním osobných údajov.

Podľa článku 7 ods. 4 GDPR sa pri hodnotení slobodnej vôle pri poskytnutí súhlasu zohľadňuje (okrem iného) skutočnosť, „či sa plnenie zmluvy vrátane poskytnutia služby podmieňuje súhlasom so spracúvaním osobných údajov, ktorý nie je na plnenie tejto zmluvy nevyhnutný“.

Vráťme sa k dotknutej osobe, ktorá chce inteligentnú kefku, ale nechce si ju kúpiť. Má záujem získať ju od dodávateľa, ktorému za dodanie poskytne možnosť spracúvať jej osobné údaje na komerčné účely. Táto osoba je podľa právneho poriadku SR v celom rozsahu spôsobilá na právne úkony a v rámci svojej zmluvnej autonómie sa rozhodla prijať túto ponuku. Dodávateľ nemá dôvod kefku tejto osobe darovať. V situácii, kedy by si osoba kefku kúpila a musela by zároveň súhlasiť so spracovaním osobných údajov na komerčné účely, by podľa nášho názoru súhlas nebol slobodný, pretože plnenie kúpnej zmluvy vyžadovalo spracovanie osobných údajov nad nevyhnutný rozsah. V diskutovanom prípade má dotknutá osoba právo (1) na prístup k produktu za trhovú cenu, (2) na výber iného dodávateľa (pokiaľ by bolo zneužívané postavenie monopolného dodávateľa na trhu, s touto problematikou by sa vysporiadalo právo ochrany hospodárskej súťaže) alebo (3) na poskytnutie súhlasu so spracovaním svojich osobných údajov na komerčné účely.

V danom prípade podľa nášho názoru, za súčasného dodržania ostatných zásad GDPR, a teda napr. pokiaľ by nebolo spochybnené, že osoba bola riadne informovaná, nie je možné zakázať jej takto postupovať. Uvedený postup považujeme za transparentnejší a vhodnejší, ako označovať takéto služby a produkty za bezplatné.(67) Daný systém je naviac v oblasti digitálnych služieb nevyhnutný, keďže ho zavádza Smernica o digitálnom obsahu. Súčasne to nevylučuje aplikáciu vyššie citovaného článku GDPR, a teda že sa má hodnotiť a vyvažovať nevyhnutnosť spracúvania osobných údajov na plnenie zmluvy s dôrazom na zabránenie zneužívania silnejšieho postavenia prevádzkovateľa.

Predstavme si však ďalšiu situáciu, kedy by osoba z príkladu s inteligentnou kefkou odvolala svoj súhlas so spracovaním osobných údajov na účely ich komerčného využitia. Mala by naďalej nárok na inteligentnú kefku? Dodávateľ by nemal byť spôsobilý vymáhať plnenie v rozsahu osobných údajov, pretože daná osoba má právo vziať súhlas späť. Rovnako by za uplatnenie práva dotknutej osoby nemohol tejto uložiť zmluvnú pokutu. Keďže by záväzok dotknutej osoby nebol vymáhateľný, vzniklo by podľa nášho názoru dodávateľovi právo odstúpiť od zmluvy a obestrany by si mali vrátiť vzájomné plnenia, resp. dotknutá osoba by mala vrátiť kefku a dodávateľ by mal okamžite prestať spracúvať jej osobné údaje a tieto vymazať, pokiaľ neexistuje zákonný dôvod na ich ďalšie spracúvanie.

Podľa Langhanke a Schmidta-Kessela by mali byť fyzické osoby v takýchto prípadoch zodpovedné za porušenie svojich záväzkov aj vo vzťahu k náhrade škody, predovšetkým pokiaľ dodávateľa podviedli.(68) Ani takýto režim by podľa nášho názoru nebol spôsobilý ohroziť slobodu dotknutých osôb. V opačnom prípade by platil argument, že ľudia nie sú schopní rozhodovať o ich osobných údajoch, pokiaľ majú zodpovedať za svoje vlastné rozhodnutia v transparentnom režime, a teda že ľudia nie sú spôsobilí rozhodovať o svojich životoch a zákonne im obmedziť spôsobilosť disponovať s ich osobnými údajmi.

Dotknuté osoby majú právo disponovať so svojimi osobnými údajmi a v realite za ne už dostávajú plnenia od dodávateľov, ktorí vďaka nim podnikajú, len je odmietané uznanie predmetného vzťahu ako vzájomnej dohody. Ochrana osobných údajov sa však zaoberá spravodlivým a transparentným spracúvaním osobných údajov, kým ochrana spotrebiteľa spravodlivým a vyváženým zmluvným právom(69) a zákazom zneužívania trhovej sily dodávateľov.(70) Poskytnutie súhlasu so spracovaním osobných údajov na komerčné účely je de facto vstúpenie do zmluvného vzťahu s danou spoločnosťou.(71) Odmietanie tejto skutočnosti vytvára medzi zmluvnými stranami značnú nerovnováhu v informáciách aj v právach a povinnostiach. Práve z tohto dôvodu podľa nášho právneho názoru je potrebné túto nerovnováhu riešiť tým, že sa poskytne dotknutým osobám – spotrebiteľom dostatočná ponuka práv spôsobilých poskytovať im vysokú ochranu, ktorá je práve predmetom spotrebiteľského práva.(72)

Záver

Osobné údaje sú v praxi spracúvané na rôzne marketingové účely, ktorých cieľom je zvyšovať zisk podnikateľského sektora, a to predovšetkým ovplyvňovaním spotrebiteľov všetkých vekových skupín. Zároveň často poskytujú týmto spotrebiteľom produkty a služby, ktoré spravidla označujú ako bezplatné. Právna oblasť ochrany osobných údajov nie je spôsobilá tieto praktiky adresovať, pokiaľ s nimi dotknuté osoby, ktorým často chýba komplexný obraz alebo nemajú trhovú silu sa proti nim jednotlivo brániť, súhlasia. Uvedené je logickým dôsledkom skutočnosti, že si ochrana osobných údajov kladie ciele, ktoré nezasahujú do zmluvného práva medzi dodávateľmi a ich zákazníkmi. Na tento účel slúži odvetvie ochrany spotrebiteľa, ktoré sa zaoberá zmluvnými vzťahmi a vyvažovaním slabšieho postavenia spotrebiteľa. Práve tento rozdiel zachytáva hlavný problém diskutovanej témy: ak prevádzkovateľ – dodávateľ požiada dotknutú osobu – spotrebiteľa o súhlas a poskytne mu zaň produkt alebo službu, tento vzťah je považovaný za jednostranný právny úkon súhlasu dotknutej osoby. V skutočnosti však ide o synalagmatický zmluvný vzťah.

Čerpanie benefitov z tejto aktivity v prospech prevádzkovateľov – dodávateľov je povolené. Všetky limity z diskutovaného vzťahu sú tak cielené len na dotknuté osoby – spotrebiteľov, pričom sa javí, že protihodnota za poskytovanie práva na spracúvanie ich osobných údajov a ich zmluvná sloboda v tejto oblasti nie sú akceptované.

V nadväznosti na vyššie uvedenú právnu argumentáciu by tak Slovenská republika mala označiť za spotrebiteľské vzťahy aj diskutované vzťahy a v súlade s princípom právnej istoty rozšíriť pôsobnosť celej oblasti ochrany spotrebiteľa aj na vzťahy, kedy spotrebiteľ namiesto peňažného plnenia poskytne dodávateľovi právo spracúvať jeho osobné údaje za komerčným účelom.

Poznámky

  • 1) FOUCAULT, 2008, s. 226. Originálne znenie: “Homo economicus is an entrepreneur, an entrepreneur of himself … being for himself his own capital, being for himself his own producer, being for himself the source of [his] earnings.”
  • 2) Originálne znenie: „the consumer provides or undertakes to provide personal data to the trader“.
  • 3) ŠAJN (Európsky parlament), 2019, s. 5 – 8.
  • 4) EDPS Opinion 4/2017
  • 5) LYNSKEY, 2015, s. 99 – 101.
  • 6) EDPS Opinion 4/2017, s. 3 a 7.
  • 7) EDPS Opinion 4/2017, s. 7.
  • 8) MOEREL, PRINS, 2016, s. 38.
  • 9) Viď napr. súhrn v: BOS (Európsky parlament), 2015.
  • 10) Trh s údajmi je považovaný za stredobod konkurencieschopnosti EÚ vo svete. V: EURÓPSKA KOMISIA, COM(2015) 192 final, s. 14. V rámci členských štátov Európskej únie sa očakáva rast hodnoty dátovej ekonomiky z 377 miliárd EUR (2018) na 477 miliárd EUR v roku 2020. V roku 2025 sa očakáva, že hodnota dátovej ekonomiky krajín Európskej únie stúpne až na 1 054 miliárd EUR. V: EURÓPSKA KOMISIA, 2019, s. 2.
  • 11) Viď napr. diskusiu WORLD ECONOMIC FORUM, What If: Privacy Becomes a Luxury Good?, 2017.
  • 12) Viac v: FADEN, BEAUCHAMP, 1986.
  • 13) Článok 1 Smernice o digitálnom obsahu, článok 1 Smernice o predaji tovaru
  • 14) Zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov bude analyzovaný len v prípade, ak sa odchyľuje od ustanovení GDPR.
  • 15) EDPS Guidelines 2/2019, s. 15.
  • 16) Na rozdiel od doláru alebo eura, ktoré je možné použiť v rámci daného kusu len raz. V: MIT, ORACLE, 2016, s. 4.
  • 17) SCHNEIER, B. v Komisár Rady Európy pre ľudské práva: The rule of law on the Internet and in the wider digital world, Názor, Rada Európy, december 2014, s. 32.
  • 18) WYATT, 2013.
  • 19) VAN DIJCK, 2014, s. 198 a 205.
  • 20) MOEREL, PRINS, 2016, s. 14.
  • 21) THIRANI, GUPTA, 2017.
  • 22) MIT, ORACLE, 2016, s. 4, 5.
  • 23) E. Siegel, 2013 v GRUNDMANN, 2018, s. 41, obdobne aj v: MATZ, KOSINSKI, NAVE, STILLWELL, 2017.
  • 24) MIT, ORACLE, 2016, s. 3.
  • 25) Článok 4 ods. 4 GDPR
  • 26) CRAWFORD, SCHULTZ, 2014, s. 101.
  • 27) Rozsudok Bundesverfassungsgericht zo dňa 15. 12. 1983, sp. zn.BVerfGE 65, 1, ale aj E. Mik v GRUNDMANN, 2018, s. 182.
  • 28) TRETTER, 2010, s. 170.
  • 29) ČIČKÁNOVÁ, 2015, s. 23 – 33.
  • 30) Viď aj techniku psychologického skúmania spotreby, t. j. behaviorálne oceňovanie v: BOOM, 2011, s. 362.
  • 31) WORLD ECONOMIC FORUM, What If: Privacy Becomes a Luxury Good?, 2017.
  • 32) Autorom tohto konceptu je C. Edwin Baker, 1998, v: SANDVIG, 2014.
  • 33) KRAMER, GUILLORY, HANCOCK, 2014.
  • 34) Iný názor, a teda že manipulácia spotrebiteľa dodávateľom je nezvratným výsledkom súťaže na trhu je možné nájsť napríklad v: HANSON, KYSAR, 1999, s. 726.
  • 35) Článok 5 GDPR
  • 36) Napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pereničová, Perenič v. SOS finance, C-453/10, ods. 27 – 28
  • 37) VALANT (Európsky parlament), 2015, s. 3.
  • 38) Viď články 4 ods. 2 písm. f), 12, 101, 102, 114 ods. 3 a 169 Zmluvy o fungovaní EÚ a článok 38 Charty
  • 39) GRUNDMANN, KERBER, WEATHERILL, 2001, s. 194, ale aj recitál 6 Smernice o právach spotrebiteľov, recitál 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu
  • 40) Rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom v. Nogueira, C-40/08, ods. 29
  • 41) REICH, MICKLITZ, ROTT, TONNER, 2014, s. 77 – 78.
  • 42) Recitál 19 Smernice o digitálnom obsahu
  • 43) Článok 3 ods. 1 a 4 Smernice o digitálnom obsahu
  • 44) V Taliansku sa v minulosti inšpiratívne vyrovnali s poskytovateľom internetových služieb, ktorý uvádzal, že tieto dodáva zadarmo, pričom súčasne využíval osobné údaje dotknutých osôb na cielenú reklamu. Súd označil vzťah za spotrebiteľský a zakázal propagovanie služby ako poskytovanej zadarmo. V rozsudok PI2671 – Libero Infostrada ods. 6, 5th indent by the AGCM. Rozsudok bol vydaný v roku 2000 predtým, ako bola prijatá Smernica o nekalých obchodných praktikách. V: EURÓPSKA KOMISIA, SWD(2016) 163 final, s. 89.
  • 45) Recitál 14 a 15 Smernice o predaji tovaru. Internet vecí má pritom obrovský potenciál a odhaduje sa, že už do roku 2025 môže tvoriť až 11 % svetovej ekonomiky. V: MANYIKA, 2015, s. 2.
  • 46) Článok 2 ods. 6
  • 47) Článok 2 ods. 2
  • 48) REICH, MICKLITZ, ROTT, TONNER, 2014, s. 80.
  • 49) STUYCK, 2015, s. 734.
  • 50) § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka
  • 51) § 2 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa
  • 52) § 2 písm. c) až e) Zákona o ochrane spotrebiteľa
  • 53) Článok 2 ods. 5 (trader)
  • 54) Článok 2 ods. 3 a 4 (producer, seller)
  • 55) Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 3. 2010, sp. zn. 8Sžo/432/2009
  • 56) § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
  • 57) § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
  • 58) § 2 písm. za) a zb), §4a ods.1 písm.a) a b), ods. 4 či § 14a Zákona o ochrane spotrebiteľa
  • 59) § 2 písm. i) Zákona o ochrane spotrebiteľa
  • 60) § 2 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách
  • 61) EURÓPSKA CENTRÁLNA BANKA, 2015, s. 4 a 32.
  • 62) Článok 2 ods. 1 Smernice o predaji tovaru
  • 63) Článok 2 ods. 7 Smernice o digitálnom obsahu
  • 64) Recitál 23 Smernice o digitálnom obsahu
  • 65) § 188 a 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka
  • 66) K jej aplikácii v súdnom konaní viac v: KOHUT, 2016 s. 3.
  • 67) C. Hoofnagle, J. Whittington, 2014 v GRUNDMANN, 2018, s. 27.
  • 68) LANGHANKE, SCHMIDT-KESSEL, 2015, s. 222.
  • 69) HELBERGER, BORGESIUS, REYNA, 2017, s. 1427.
  • 70) KOOPS, 2014, s. 258.
  • 71) A. Acquisti v BORGESIUS, 2015, s. 163 – 176.
  • 72) HELBERGER, BORGESIUS, REYNA, 2017, s. 1428 – 1429.

Autor
JUDr. Daniela Čičkánová PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Život advokáta vyhodeného z advokácie (Konferencia Advokáti proti totalite)

Už názov konferencie nasvedčuje, že jedna forma totality sa skončila a advokáti robia akúsi bilanciu svojho účinkovania v nej. Skúsme bilanciu robiť tak objektívne, ako sme len schopní, a zahrnúť do nej spoločenské podmienky v jednotlivých obdobiach, platnú právnu úpravu a konečne občiansku a profesionálnu odvahu advokátov. Pri bilancii majme na mysli, že možnosť nastúpenia ďalšej totality v dejinách nikdy nemožno vylúčiť, ani historické prehodnotenie, povedzme, našej súčasnosti.

Nech naša bilancia spĺňa dve kritériá: poskytne inšpiráciu pre odolávanie inej, budúcej totalite a zároveň nech je pomôckou pre správne hodnotenie kritérií pri odhaľovaní minulej totality, čiže našej súčasnosti.

Vlastne nikto z nás nezažil prvé a najtvrdšie obdobie totality, zhruba koniec 40-tych a 50-te roky. Toto obdobie začalo čistkou medzi advokátmi. Keď som sa neskôr ako koncipient a mladý advokát zúčastňoval na neformálnych posedeniach, starší kolegovia nechceli rozprávať ani o známych procesoch, v ktorých účinkovali. Až na základe historickej a memoárovej literatúry sa snažím rekonštruovať vtedajšie podmienky. V prvom rade, právna úprava stála v maximálnej miere na strane obžaloby. Trestný zákon číslo 86/1950 Zb. a Trestný poriadok číslo 64/1956 Zb. právnu oporu advokátom veľmi nedávali. Trestné procesy onoho obdobia, menujme ako pars pro toto Slánskeho proces, sa podobali stalinským procesom zo Sovietskeho zväzu z obdobia Veľkej čistky a sú známe vyjadrenia dokonca britských justičných funkcionárov, ktorí ich nevedeli spochybniť. Ale dôležitou sa javí iná okolnosť. Najmä česká spoločnosť mala v bezprostrednej pamäti vojnové obdobie ako obdobie priameho ohrozenia národnej existencie. Z ohrozenia vyšla víťazne. Ako záruku proti ďalšiemu ohrozeniu videla Sovietsky zväz a vnútroštátne komunistov. Procesy boli daňou za takú záruku. Historický determinizmus tohto druhu však má v našom kultúrnom okruhu svoje limity, ktorými boli právne kroky na zabránenie fyzickému mučeniu a prekrucovaniu pravdy pri dokazovaní.

Obdobie, ktoré už väčšina z nás zažila, bolo obdobie po páde Alexandra Dubčeka. Stranícke previerky ponechajme bokom ako mimoprávnu záležitosť. Právna oblasť, lepšie sa hodí názov normatívna oblasť, sa začala novelizáciou Zákonníka práce. Do § 46 o výpovedi bol vsunutý odsek, podľa ktorého ďalším výpovedným dôvodom z pracovného pomeru bolo narušovanie socialistického spoločenského poriadku. V praxi narušovaním bolo nepreverenie v straníckych alebo nestraníckych previerkach, ktoré nasledovali. Mám osobnú skúsenosť, že úspešne sa dalo použiť pravidlo z právnickej logiky. Podľa právnickej logiky, ak sú o jednom predmete dva výroky, oba kladné, výsledný výrok je kladný. Podobne, ak sú dva výroky negatívne, výsledný výrok je kladný. Ak je z dvoch výrokov jeden kladný a druhý záporný, výsledný výrok je záporný. Pri previerkach bola kľúčovou otázka ako hodnotí preverovaný vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa – ako bratskú pomoc alebo ako okupáciu. Ak preverovaný odpovedal, že ako okupáciu, nebol preverený a nasledovala výpoveď z pracovného pomeru. Kombinácia kladnej a zápornej odpovede dávala výslednú odpoveď zápornú, ale pamäť previerkovej komisie nemusela siahať až po skúšku z právnickej logiky alebo sa aspoň tváriť, že odpoveď je v rámci normy.

Zastupoval som v niekoľkých sporoch o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru na základe neúspešnej previerky a spory poskytujú dokonalú ilustráciu doby, v ktorej prebiehali. RNDr. Rudolf Fiby pracoval ako asistent matematiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Mal dobré výsledky a komisia ho chcela preveriť. Napísali mu do záznamu o previerke, že sa pridržiava marxistického svetového názoru. RNDr. Fiby bol tajným katolíckym kňazom a žiadal, aby do záznamu napísali, že sa pridržiava vedeckého svetového názoru. Inak záznam odmietal podpísať. Na základe jeho žiadosti ho komisia nepreverila a spor o neplatnosť výpovede na súde prehral.

Redaktorku Slovenského rozhlasu v Bratislave Perlu Karvašovú nepreverili na základe jej relácií v rozhlase v roku 1968. Dostala výpoveď, ale Mestský súd v Bratislave žalobu o neplatnosť výpovede zamietol. V odôvodnení rozsudku súd napísal, že žalobkyňa narušovala socialistický spoločenský poriadok a najmä v budúcnosti by ho mohla narušovať, pretože úroveň jej inteligencie je nad priemer.

Veriaci učitelia alebo učiteľky museli navštevovať bohoslužby v nedeľu v druhej alebo tretej obci. Ak ich predsa niekto zbadal a prezradil, znamenalo to výpoveď. Známy bol prípad učiteľky Jany Mičianovej z Novej Dubnice pri Trenčíne. Prihlásila svoje dieťa na vyučovanie náboženstva, na čo jej dával zákon formálne právo. Dostala za to výpoveď z práce a súdny spor prehrala.

Osobitnou kategóriou bolo odnímanie štátneho súhlasu kňazom na výkon bohoslužobnej činnosti. Na štátny súhlas nebol právny nárok preto odňatie nepodliehalo súdnej kontrole. Napr. dnešnému pomocnému biskupovi pražského arcibiskupstva Václavovi Malému odňali štátny súhlas za podpis Charty 77. Až do pádu komunizmu potom pracoval ako robotník.

Veľkú kategóriu predstavovali trestné procesy. Po okupácii Československa mnoho občanov republiku opustilo. Takmer na každom okresnom súde prebiehali procesy za opustenie republiky podľa § 109 Trestného zák. č. 140/1961 Zb. Procesy bežali úplne formálne, na základe vyšetrovacieho spisu súd vyniesol nepodmienečný trest, spravidla s trestom prepadnutia majetku. Tresty boli zrušené podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ale trest prepadnutia majetku podliehal osobitnej úprave.

Trestné procesy už prebiehali v odlišnej spoločenskej atmosfére oproti predchádzajúcemu obdobiu. Trestné zákony z roku 1961 dávali väčšie možnosti obhajobe než predchádzajúce. Československo v roku 1968 podpísalo Medzinárodné pakty o ľudských právach a na základe výsledkov Helsinskej konferencie ich v roku 1976 ratifikovalo. Vyšli ako vyhláška ministerstva zahraničných vecí v Zbierke zákonov pod číslom 120/1976 Zb. Helsinská konferencia prijala ako štvrtý „kôš“ ustanovenia o dodržiavaní ľudských práv. Ich dodržiavanie prestalo byť vnútroštátnou záležitosťou jednotlivých štátov, ale stalo sa medzinárodnou. Každé dva roky prebiehalo kontrolné zasadnutie účastníkov konferencie o dodržiavaní dohodnutých ustanovení. Na zasadnutí sa preberali jednotlivé prípady, procesy, ktoré niektorý členský štát konferencie hodnotil ako porušenie dohody. Československý delegát mal čo robiť, ak chcel obhájiť trestné procesy, ktoré v republike prebiehali.

Najmä Charta 77 zorganizovala monitorovanie trestných procesov politického charakteru. Vychádzali samizdaty Informace o Charte, začal pracovať Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), ktoré všetky politické procesy zverejňovali a zahraničné rozhlasové stanice ako Hlas Ameriky a Rádio Slobodná Európa ich zverejňovali. Hlas Ameriky nesmel byť rušený, pretože bol oficiálnou stanicou členského štátu Helsinskej konferencie. Na jar 1989 si sťažoval člen Ústredného výboru KSČ, že Západu sa podarilo presadiť svoju koncepciu ľudských práv.

V roku 1967 vyšla kniha Viktora Knappa Filosofické problémy socialistického práva. Autor v nej rozviedol kumulatívny charakter prípadného obmedzenia občianskeho práva na základe zákona a zároveň požiadavky verejného poriadku. Verejný poriadok je u nás požiadavka typu monogamného manželstva, závažného ohrozenia základných ľudských práv a pod. Žiadny z prebiehajúcich trestných procesov nebol schopný túto požiadavku kumulatívne splniť. Pominula aj spomienka na ohrozenie národnej existencie. Československo podpísalo v roku 1973 s Nemeckou spolkovou republikou dohodu o vzájomných vzťahoch. NSR v dohode uznalo nemeniteľnosť hraníc. Na západe Európy sa rozvíjala integrácia, ktorá vyústila do dnešnej Európskej únie. Účasť na európskej integrácii sa stala pre Československo zárukou štátnej existencie a prosperity. Marxizmus prestal byť intelektuálne zaujímavý a geopoliticky potrebný. Komunisti si začali pripadať ako „kůl v plotě“.

Napriek tomu trestné procesy pokračovali. Boli kombináciou intelektuálnej neschopnosti režimu pochopiť, že sa mu stráca pod nohami mocenská základňa a politickej neschopnosti uskutočniť aspoň miernu perestrojku. V Českej republike boli politické procesy späté s činnosťou Charty 77, na Slovensku bolo najviac trestných stíhaní za porušovanie dozoru nad cirkvami podľa § 178 Trestného zák. Činnosť Charty 77 bol režim čoraz menej schopný brzdiť. Akoby si to chcel vynahradiť v absurdných prípadoch. Drahomíru Šinoglovú, ktorá si ma zvolila za obhajcu, stíhali za poburovanie (§ 100 Tr. zák.) za opisovanie textov českých a slovenských (Dominik Tatarka) spisovateľov, ktorí sú dnes v Slovníku českých spisovateľov. Na Slovensku mal byť odstrašujúcim prípadom proces s tzv. Bratislavskou päťkou. Obžalovaným kládli za vinu, že vyzvali na kladenie kvetov na miesta, kde okupačné vojská v r. 1968 zastrelili našich občanov, Miroslavovi Kusému ešte príspevky do Slobodnej Európy a mne vydávanie samizdatu Bratislavské listy a výzvu na slobodné voľby pri soche M. R. Štefánika. Proces už nemohli dotiahnuť do konca, prezident Husák ho musel ukončiť amnestiou týždeň po vypuknutí Nežnej revolúcie.

Problém vystupovania advokátov spočíval v tom, nakoľko budú morálnou oporou politicky obžalovaným. Moje hádky so sudcami v prípade Drahomíry Šinoglovej na Okresnom súde Znojmo a Krajskom súde Brno neviedli k miernejšiemu trestu pre obžalovanú. Azda som vymohol prítomnosť dvoch príbuzných v súdnej sieni, keď pôvodne tam mala byť len tzv. organizovaná verejnosť. Ale prípad Drahomíry Šinoglovej sa stal známym pre jej smelé vystupovanie na súde. Vo veci Labuda – Kesegová pre trestný čin marenia dozoru nad cirkvami na Okresnom súde Rimavská Sobota a Krajskom súde Banská Bystrica predseda odvolacieho senátu JUDr. Samuel dvakrát zrušil odsudzujúci rozsudok Okresného súdu a trestné konanie zastavil, ale prokurátor dvakrát podal sťažnosť na Najvyšší súd a dosiahol nepodmienečný trest. Nakoniec museli prideliť vec inému senátu než JUDr. Samuela. Oba trestné prípady a ďalšie cez zahraničné vysielače ukázali ľuďom, že bojovať proti komunizmu sa už dá.

Komunizmus sa skončil a priama obhajoba pred porušovaním zákonov už – zdá sa – nebude potrebná. Ale americká politológia píše o pôsobení deep state na štátny aparát. Pred dvoma rokmi zadržali v Bratislave muža, ktorý na demonštrácii proti americkým základniam na Slovensku rozvinul plagát proti americkým bombardérom. Muža neskôr prepustili a konanie zastavili. Ochrana pred pôsobením deep state sa môže stať súčasnou formou obhajoby v politických procesoch.

Autor
JUDr. Ján Čarnogurský

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Žaloba v prospech tretieho?!

Nadpis tohto príspevku je zámerne doplnený o dve odlišné interpunkčné znamienka; jednak s úmyslom vzbudiť záujem čitateľa, ale predovšetkým zdôrazniť diskutabilnosť témy. Žaloba v prospech tretieho totiž nie je bežným procesným inštitútom a nie je ani súčasťou výuky na právnických fakultách.

Mlčí odborná literatúra a pred rokom 2019 aj súdna judikatúra. Zmenu so sebou prinášajú až dva prelomové judikáty najvyšších súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, ktoré boli zhodou okolností uverejnené približne v rovnakom období. Ide o uznesenie NS SR zo dňa 29. 11. 2018 sp. zn. 8 Cdo 100/2017 (R 30/2019) a rozsudok NS ČR zo dňa 12. 12. 2018 sp. zn. 23 Cdo 5969/2017 (R 114/2019 civ.).

Podstata žaloby v prospech tretieho spočíva v tom, že žalobca sa voči žalovanému domáha, aby poskytol plnenie tretej osobe. Samotný žalobca teda paradoxne nepožaduje, aby mu žalovaný akýmkoľvek spôsobom priamo plnil a ten, v prospech koho má byť deklarovaná povinnosť žalovaného, nie je v spore so žalobcom. S tým je prirodzene spojených hneď niekoľko procesných otázok, keďže ide o pomerne atypickú situáciu, ktorú CSP výslovne neupravuje. Navyše je diskutabilná prípadná povinná účasť tretej osoby v spore (ako žalovaného v druhom rade), ako aj osoba oprávneného z takéhoto exekučného titulu.

Vo vzťahu k obidvom uvedeným judikátom potvrdzuje rozporuplnosť načrtnutej problematiky aj fakt, že žalobu v prospech tretieho považovali obidva (slovenské aj české) prvoinštančné aj odvolacie súdy za procesne neprípustnú. Argumentačne vychádzali predovšetkým z premisy, že petit, ktorým žalobca „pre seba nič nežiada“, je zmätočný a contra legem. Dovolacie súdy na základe opozitného názoru preto zrušili potvrdzujúce rozsudky odvolacích súdov, aj zamietavé rozsudky súdov prvej inštancie.

Odkloniac sa od právnej teórie smerom k praxi je potrebné zdôrazniť, že reálne využitie žaloby v prospech tretieho môže byť výrazne frekventovanejšie, než sa sprvoti zdá. Typickým príkladom je poistenie zodpovednosti za škodu, v rámci ktorého má v zmysle § 822 a § 823 OZ poistený (žalobca) právo, aby poistiteľ (žalovaný) za neho nahradil škodu poškodenému (tretia osoba).

Pri absencii žaloby v prospech tretieho platí, že ak poisťovňa z akýchkoľvek dôvodov poškodenému plnenie neposkytne, musí hmotnoprávne zodpovedný poistený nahradiť túto škodu sám a následne sa môže v súlade s obsahom poistného vzťahu domáhať plnenia voči poisťovni (pri povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla navyše osobitný predpis umožňuje poškodenému, aby svoj nárok uplatnil priamo voči poisťovni). V krajnom prípade ide teda o dva samostatné súdne spory, ktoré by prakticky mohol nahradiť jediný spor na základe žaloby v prospech tretieho. Do úvahy však prichádzajú aj iné druhy poistenia, napríklad ak osoba poistníka nie je totožná s osobou poisteného, keďže v zmysle § 797 ods. 1 OZ má právo na plnenie iba poistený.

Právne vzťahy v rámci poistenia tvorili skutkový základ aj pre obidva spomínané judikáty. V prípade rozhodnutí slovenských súdov bola pôvodne právoplatne zamietnutá žaloba poistníka a zároveň dlžníka zo zmluvy o úvere s leasingovou spoločnosťou (poistená), ktorý sa pre odmietnutie poistného plnenia domáhal, aby bola poisťovni uložená povinnosť plniť v prospech leasingovej spoločnosti na základe poistnej udalosti, ktorou bolo odcudzenie motorového vozidla.

Keďže právnu otázku súvisiacu s prípustnosťou žaloby v prospech tretieho vyhodnotil Najvyšší súd SR ako otázku, ktorá ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, klasifikoval dovolanie ako prípustné v zmysle § 420 ods. 1 písm. b) CSP. Ako naznačuje predchádzajúci text, dovolaniu súd následne vyhovel kasačným uznesením, pričom publikovaná právna veta judikátu R 30/2019 znie:

„Dlžník zo zmluvy o úvere, ktorému leasingová spoločnosť oznámila, že jej pohľadávka, ktorá sa stala predčasne splatnou v dôsledku vzniku poistnej udalosti na zaobstarávanej veci, bude znížená o predpokladané plnenie poisťovne, je aktívne vecne legitimovaný v spore proti poisťovni ako poistiteľovi obstarávanej veci a leasingovej spoločnosti ako poskytovateľovi úveru na zaobstaranie veci. Predpokladom je, že sa domáha, aby poisťovňa zaplatila poistné plnenie leasingovej spoločnosti s tým, že v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká jeho povinnosť vrátiť leasingovej spoločnosti nezaplatenú časť úveru.“

Posun judikatúry smerom k obdobným praktickým riešeniam možno hodnotiť pozitívne. Na pozadí niektorých kabinetných a tendenčne formalistických judikátov, ktoré nezriedka komplikujú reálnu prax, vyznieva R 30/2019 veľmi pokrokovo.

Na druhej strane je evidentné, že publikovaná právna veta je príliš kazuistická, čo môže viesť k špekulatívnemu obmedzeniu aplikovateľnosti judikátu iba na veľmi špecifické prípady. Od oficiálne publikovanej judikatúry pritom možno odôvodnene očakávať pravý opak, a to efektívne zjednocovanie rozhodovacej praxe prostredníctvom zovšeobecňujúcich právnych viet, ktoré sú priamo aplikovateľné na čo najširší okruh právnych vzťahov s rovnakými prvkami.

Ratio decidendi tohto judikátu zjavne smeruje k záveru, že žaloba v prospech tretieho je proti poisťovni prípustná, ak má poisťovňa plniť tretej osobe namiesto žalobcu resp. s inými pozitívnymi účinkami v jeho právnej sfére. Namiesto toho je vzhľadom na citovanú právnu vetu otázne, či sa R 30/2019 vzťahuje aj na iné ako úverové zmluvy, s inými veriteľmi ako leasingovými spoločnosťami, aj v inej situácii ako pri predčasnej splatnosti úveru a pod. To sú individuálne detaily, ktoré mohol a mal Najvyšší súd SR pri koncipovaní právnej vety judikátu zovšeobecniť do univerzálnejšieho záveru.

Použité formulácie navyše nadbytočne generujú niekoľko súvisiacich procesných otázok, ktoré nie sú zodpovedané.

Predovšetkým je to otázka, či musí byť v konaní o žalobe v prospech tretieho sporovou stranou (typicky žalovaným v druhom rade) aj samotná tretia osoba a ďalej či musí byť vo výroku rozsudku nevyhnutne vymedzené, že plnením v prospech tretieho zaniká v rozsahu tohto plnenia určitá povinnosť žalobcu voči tretej osobe.

Český najvyšší súd sa s danou problematikou vysporiadal spôsobom, ktorý vykazuje výraznejšie prvky zovšeobecnenia, keďže právna veta spomínaného R 114/2019 civ. znie „Pojištěný z odpovědnosti za škodu je oprávněn domáhat se v soudním řízení po pojistiteli toho, aby za něj uhradil škodu přímo poškozenému.“. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia zároveň vyplýva, že tretia osoba nemusí byť v konaní o takejto žalobe sporovou stranou. Najvyšší súd Českej republiky nevzniesol ani požiadavku, aby výrok rozhodnutia výslovne uvádzal, že v rozsahu plnenia žalovanej poisťovne zanikne povinnosť žalobcu voči tretej osobe. Osobitne je analyzovaná aj relatívne problematická pozícia žalobcu ako oprávneného z exekučného titulu (porovnaj ods. 24 českého R 114/2019 civ.).

Bez ohľadu na závery českej judikatúry je nevyhnutné považovať R 30/2019 za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (m.m. R 71/2018), ktorá efektívne vytvára priestor pre praktické uplatňovanie nárokov prostredníctvom žalôb v prospech tretieho. Ďalší vývoj tohto inštitútu a vymedzenie rozsahu jeho uplatnenia bude bezprostredne závisieť od progresívnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov všetkých inštancií.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10